Zmluvy a Európsky parlament

 

Na základe prvej zmluvy podpísanej v roku 1951 vzniklo Parlamentné zhromaždenie, ktoré sa neskôr premenovalo na Európsky parlament. Účelom pôvodnej zmluvy bolo, aby šesť krajín, ktoré predtým bojovali vo vojne, spolupracovalo na dosahovaní spoločných cieľov. Následnými zmluvami sa dohodli nové oblasti spolupráce, respektíve boli určené na zlepšenie fungovania inštitúcií EÚ, keďže počet členských štátov sa zvýšil zo šiestich na 27. Napríklad v Zmluve o EHS sa zaviedla poľnohospodárska politika a Zmluvou z Nice sa reformovala štruktúra inštitúcií EÚ.

 
 

Európsky parlament, Rada, Komisia, Súdny dvor a Dvor audítorov vykonávajú svoje právomoci v súlade so zmluvami. Komisia sa považuje za „strážkyňu zmlúv“. Vždy, keď sa má vypracovať nová zmluva alebo zmeniť a doplniť existujúca zmluva, usporiada sa medzivládna konferencia (MVK), v rámci ktorej sa zídu vlády členských štátov. O zmluve sa konzultuje s Parlamentom, ktorý k nej v priebehu jej vypracúvania a vývoja vyjadruje stanovisko.

Parlament s každou novou zmluvou získal čoraz viac demokratických a legislatívnych právomocí a právomocí súvisiacich s dohľadom. Bruselskou zmluvou (podpísanou v roku 1975) Parlament získal právo kontrolovať na konci každého roka účtovnú závierku EÚ a posúdiť, či Komisia využila rozpočet EÚ rozumne a správne. Ďalšími dodatkami k Jednotnému európskemu aktu (zmluva podpísaná v roku 1986) sa zabezpečilo, že predtým ako k EÚ pristúpi nová krajina, Parlament musí dať svoj súhlas. Amsterdamská zmluva (podpísaná v roku 1997) dala Parlamentu oveľa silnejšiu pozíciu v spoločnej tvorbe právnych predpisov s Radou v celej škále oblastí, ktoré sa následne stali predmetom právnych predpisov EÚ (napríklad ochrana spotrebiteľov, možnosť pracovať legálne v inej krajine a otázky životného prostredia).

Najnovšia zmluva, ktorou je Lisabonská zmluva, nadobudla platnosť 1. decembra 2009.

Upevňuje postavenie Európskeho parlamentu, zabezpečuje národným parlamentom väčšiu zodpovednosť pri určovaní smerovania európskej politiky a zároveň poskytuje občanom Európskej únie právo predložiť iniciatívu. Lisabonská zmluva posilňuje právomoci Parlamentu ako plne uznávaného spoluzákonodarcu s rozšírenými rozpočtovými právomocami. Parlament ňou tiež nadobúda kľúčovú úlohu vo voľbe predsedu Európskej komisie.

Ratifikované zmluvy
Lisabonská zmluva
 

Medzivládna konferencia zodpovedná za vypracovanie európskej reformnej zmluvy sa začala v Lisabone 23. júla 2007 (zástupcovia Európskeho parlamentu: Elmar Brok, Enrique Barón Crespo a Andrew Duff). Text zmluvy bol schválený na stretnutí hláv štátov a vlád v Lisabone 18. – 19. októbra 2007. Lisabonská zmluva bola podpísaná v prítomnosti predsedu EP Hansa-Gerta Pötteringa 13. decembra 2007 po tom, ako predsedovia Európskeho parlamentu, Európskej komisie a Rady v parlamente slávnostne podpísali Chartu základných práv EÚ.

K 19. februáru 2008 Lisabonskú zmluvu schválil Európsky parlament (správa poslancov Corbetta/Méndeza de Viga). Podľa Lisabonskej zmluvy má Parlament právo vymenovať predsedu Komisie na základe návrhu Európskej rady, v ktorom sú zohľadnené výsledky volieb do Európskeho parlamentu. Spolurozhodovanie sa ďalej rozširuje na nové oblasti a bude známe ako „riadny legislatívny postup“.

Až na niekoľko výnimiek zmluva zabezpečuje Európskemu parlamentu ako zákonodarcovi rovnocenné postavenie s Radou v oblastiach, o ktorých to dovtedy neplatilo, najmä v stanovovaní rozpočtu EÚ (Parlament dosiahol úplnú rovnocennosť), v poľnohospodárskej politike, v oblasti justície a vnútorných vecí.

Zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009 po ratifikácii všetkými 27 členskými štátmi.

  • Podpísaná: 13. decembra 2007 v Lisabone (Portugalsko)
  • Vstup do platnosti: 1. decembra 2009
 
 
Zmluva z Nice
 

Chartu základných práv podpísali predsedovia Európskeho parlamentu, Komisie a Rady na zasadnutí Európskej rady v Nice. Zmluva z Nice, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o EÚ, zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty, bola podpísaná za prítomnosti predsedníčky Európskeho parlamentu Nicole Fontainovej. Cieľom Zmluvy z Nice bolo reformovať štruktúru inštitúcií Európskej únie tak, aby obstáli pred výzvami nového rozširovania. Zmluvou z Nice sa zvýšili legislatívne a dozorné právomoci Parlamentu a hlasovanie kvalifikovanou väčšinou sa v rámci Rady rozšírilo na viac oblastí.

  • Podpísaná: v Nice (vo Francúzsku) 26. februára 2001
  • Vstup do platnosti: 1. februára 2003

Charta základných práv Európskej únie

  • Podpísaná: v Nice (vo Francúzsku) 7. decembra 2000 a mierne upravená 12. decembra 2007 v Štrasburgu (vo Francúzsku)
  • Vstup do platnosti: Ako súčasť Lisabonskej zmluvy (a predtým súčasť neúspešného návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu) sa charta stane právne záväznou po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti.
 
 
Amsterdamská zmluva
 

V Turíne (v Taliansku) sa začala v marci 1996 medzivládna konferencia na účely revízie Zmluvy o Európskej únii. Následná Amsterdamská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o EÚ, zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty, bola podpísaná za prítomnosti predsedu Európskeho parlamentu José María Gil-Roblesa.

Jej vstupom do platnosti v máji 1999 sa zjednodušil postup spolurozhodovania a rozšíril jeho rozsah. Parlament mal odvtedy právo schváliť predsedu Komisie.

  • Podpísaná: v Amsterdame (v Holandsku) 2. októbra 1997
  • Vstup do platnosti: 1. mája 1999
 
 
Zmluva o Európskej únii (ZEÚ) / Maastrichtská zmluva
 

Zmluva o Európskej únii bola podpísaná v Maastrichte za prítomnosti predsedu Európskeho parlamentu Egona Klepscha. V súlade s touto zmluvou sa Únia zakladá na Európskych spoločenstvách (prvý pilier) a spolupracuje vo dvoch ďalších oblastiach (druhý a tretí pilier): spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) a spravodlivosť a vnútorné veci (SVV).

Po vstupe Zmluvy o Európskej únii do platnosti sa z EHS stalo Európske spoločenstvo (ES). Legislatívne a dozorné právomoci EP sa zvýšili vďaka zavedeniu postupu spolurozhodovania a rozšíreniu postupu spolupráce.

V rámci novej zmluvy má Európsky parlament právo vyzvať Komisiu, aby predložila legislatívny návrh vo veciach, ktoré si podľa jeho názoru vyžadujú vypracovanie aktu na úrovni Spoločenstva. Celú Komisiu musí teraz navyše schváliť EP, ktorý tiež vymenúva európskeho ombudsmana.

  • Podpísaná: v Maastrichte (v Holandsku) 7. februára 1992
  • Vstup do platnosti: 1. novembra 1993
 
 
Jednotný európsky akt (SEA)
 

Prvá medzivládna konferencia sa začala pod talianskym predsedníctvom 9. septembra 1985 a vyvrcholila schválením Jednotného európskeho aktu 28. februára 1986 v Bruseli.

Jednotným európskym aktom sa zmenili a doplnili zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a vytvorila sa európska politická spolupráca. Po vstupe Jednotného európskeho aktu do platnosti sa názov „Európsky parlament“ (ktorý zhromaždenie používalo od roku 1962) stal oficiálnym. Jednotný európsky akt tiež zvýšil legislatívne právomoci EP zavedením postupov spolupráce a súhlasu.

  • Podpísaný: v Luxemburgu (v Luxembursku) 17. februára 1986 a v Haagu (v Holandsku) 28. februára 1986
  • Vstup do platnosti: 1. júl 1987
 
 
Druhá rozpočtová zmluva/Bruselská zmluva

Bruselskou zmluvou z roku 1975 sa opäť zmenili a doplnili niektoré finančné ustanovenia uvedené v zmluvách. Posilnili sa rozpočtové právomoci Zhromaždenia (EP má právo zamietnuť rozpočet Spoločenstva a udeliť absolutórium Komisii, pokiaľ ide o plnenie rozpočtu) a ustanovilo sa vytvorenie Dvora audítorov.

  • Podpísaná: v Bruseli (v Belgicku) 22. júla 1975
  • Vstup do platnosti: 1. júna 1977
 
 
Luxemburská zmluva

Zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré rozpočtové ustanovenia/Prvá rozpočtová zmluva

Podpisom Luxemburskej zmluvy, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré rozpočtové ustanovenia uvedené v zmluvách, sa zvýšili rozpočtové právomoci Zhromaždenia, keďže finančné príspevky členských štátov nahradili „vlastné zdroje“.

  • Podpísaná: v Luxemburgu (v Luxembursku) 22. apríla 1970
  • Vstup do platnosti: 1. januára 1971
 
 
Zmluva o zlúčení

Zmluva o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva/Zmluva o zlúčení

 

Zmluvou o zlúčení z roku 1965 sa zlúčili výkonné orgány. Založili sa Európske spoločenstvá ako výsledok zlúčenia inštitúcií ESUO, EHS a Euratom.

  • Podpísaná: v Bruseli (v Belgicku) 8. apríla 1965
  • Vstup do platnosti: 1. júla 1967
 
 
Zmluva o Euratome

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu

 

25. marca 1957 boli podpísané dve zmluvy – Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ESAE alebo Euratom). Hlavné ciele Zmluvy o Euratome sú:

  • podporovať výskum a šíriť technické informácie
  • stanoviť jednotné bezpečnostné normy na ochranu verejnosti a zamestnancov v odvetví
  • uľahčiť výskum
  • zabezpečiť, aby sa jadrové materiály na civilné použitie nedostali k iným používateľom, najmä vojenským

Význam Euratomu je jasne vidieť v kontexte rozšírenia. Jadrová energia je dôležitým zdrojom energie pre mnohé východoeurópske krajiny, ale bezpečnostné normy v ich jadrových elektrárňach a úroveň ochrany verejnosti a zamestnancov nie je vždy dostatočná. Euratom zabezpečil kontext pre podporu zo strany EÚ.

  • Podpísaná: v Ríme (v Taliansku) 25. marca 1957
  • Vstup do platnosti: 1. januára 1958
 
 
Rímska zmluva (EHS)

Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva

 

25. marca 1957 boli podpísané dve zmluvy – Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ESAE alebo Euratom). V obidvoch nových spoločenstvách rozhodnutia vykonávala Rada na návrh Komisie. Rada mala rozhodnutia konzultovať s Parlamentným zhromaždením, ktoré jej malo oznamovať svoje stanoviská. Počet poslancov zhromaždenia sa zvýšil na 142. Prvé zasadnutie Európskeho parlamentného zhromaždenia sa uskutočnilo nasledujúci rok 19. marca 1958. Rímskymi zmluvami sa zaviedlo osobitné ustanovenie, aby poslanci boli priamo volení (vykonalo sa v roku 1979).

  • Podpísaná: v Ríme (v Taliansku) 25. marca 1957
  • Vstup do platnosti: 1. januára 1958
 
 
Parížska zmluva

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO)

 

Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) podpísali v Paríži Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Nemecká spolková republika, Luxembursko a Holandsko. Zmluva vstúpila do platnosti na 50-ročné obdobie. Poslancov Európskeho parlamentného zhromaždenia vyberali ich národné parlamenty. Zhromaždenie malo právo rozpustiť Vysoký úrad (predchodcu dnešnej Komisie).

  • Podpísaná: v Paríži (vo Francúzsku) 18. apríla 1951
  • Vstup do platnosti: 26. júla 1952
  • Koniec platnosti: 23. júla 2002
 
 
 
Neratifikované zmluvy
Návrh Zmluvy o Ústave pre Európu (neratifikovaná)
 

Zmluvu o Ústave pre Európu schválila Európska rada 18. júna 2004 a v tom istom roku bola podpísaná v Ríme za prítomnosti predsedu EP Josepa Borrella Fontellesa. Zmluvu schválil EP (správa poslanca Méndeza de Vigo-Leinena) a potom ju vo svojich národných referendách odmietlo Francúzsko (29. mája 2005) a Holandsko (1. júna 2005).

Po odmietnutí Ústavnej zmluvy začali členské štáty pracovať na Lisabonskej zmluve.

  • Podpísaná: v Ríme (v Taliansku) 29. októbra 2004
  • Vstup do platnosti: Neratifikovalo ju všetkých 27 členských štátov
 
 
 
 
Tools