Ďalšie dostupné webové stránky
Európsku chartu vypracoval konvent združujúci európske inštitúcie, zástupcov národných parlamentov, právnikov, akademikov a zástupcov občianskej spoločnosti a bola prijatá ako referenčný dokument Európskou radou v Nice v decembri roku 2000. Ide o text, ktorý dopĺňa Európsky dohovor o ľudských právach, iniciovaný Radou Európy.
Charta nie je súčasťou Lisabonskej zmluvy, ale je k nej jednoducho pripojená vo forme vyhlásenia.
Jej cieľom je výhradne ochrana základných práv osôb v súvislosti s aktmi prijatými inštitúciami Európskej únie a členskými štátmi pri uplatňovaní zmlúv Únie.
Charta základných práv Európskej únie po prvýkrát v dejinách Európskej únie začleňuje do jedného textu všetky občianske, politické, hospodárske a sociálne práva európskych občanov, ako aj všetkých osôb žijúcich na území Únie.
Preambula charty uvádza, že „Únia je založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity; je založená na zásade demokracie a zásade právneho štátu. Do stredobodu svojej činnosti stavia človeka, a to zavedením občianstva Únie a vytvorením priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“.
Práva sú rozdelené do šiestich hlavných hláv (Dôstojnosť, Sloboda, Rovnosť, Solidarita, Občianstvo, Spravodlivosť), pričom siedma hlava upravuje všeobecné ustanovenia.
Práva vymenované v charte sú podľa zásady všeobecnosti vo väčšine prípadov udelené každému človeku, a to nezávisle od jeho štátnej príslušnosti alebo miesta pobytu. Cieľom charty je výlučne ochraňovať základné práva osôb v súvislosti s aktmi prijatými inštitúciami EÚ a členskými štátmi pri uplatňovaní zmlúv Únie.
Keď členské štáty prišli s myšlienkou vypracovania charty základných práv, neurčili jej právne postavenie. To malo byť preskúmané neskôr, keď bude jej znenie definitívne prijaté. Otázkou zostávalo, či bude začlenená do zmlúv, čo by jej udelilo záväzný právny charakter pre členské štáty a inštitúcie Európskej únie.
Pokiaľ ide o Lisabonskú zmluvu, Charta základných práv nadobúda záväzný právny charakter pre 25 členských štátov, pričom Spojenému kráľovstvu a Poľsku bola vo veci jej uplatňovania udelená výnimka.
Lisabonská zmluva ustanovuje, že EÚ pristúpi ako Únia k Európskemu dohovoru o ľudských právach (EDĽP). Lisabonská zmluva poskytuje tomuto pristúpeniu právny základ, ktorý je odteraz zjednodušený vďaka novej jedinečnej právnej subjektivite Európskej únie. Toto pristúpenie umožní Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu kontrolovať súlad aktov Únie s EDĽP a prispeje tiež k posilneniu ochrany základných práv vo vnútri Únie.