SPRÁVA o vykonávaní ustanovení zmluvy týkajúcich sa národných parlamentov
28.3.2018 - (2016/2149(INI))
Výbor pre ústavné veci
Spravodajca: Paulo Rangel
PR_INI_ImplReport
DÔVODOVÁ SPRÁVA – SÚHRN SKUTOČNOSTÍ A ZISTENÍ
Úvod
Osem rokov po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy Výbor pre ústavné veci (AFCO) považuje za potrebné vypracovať iniciatívnu správu (INI) posudzujúcu vykonávanie ustanovení zmluvy týkajúcich sa národných parlamentov.
Cieľom správy je posúdiť využívanie súčasných mechanizmov na účasť národných parlamentov v európskom politickom procese. Na základe tohto posúdenia sa v správe ďalej skúma možné zlepšenie uvedených mechanizmov v záujme užšieho zapojenia národných parlamentov do celkového integračného procesu. V správe by sa mala tiež vyhodnotiť politická štruktúrovaná diskusia medzi Európskou komisiou a národnými parlamentmi.
Činnosti na účely zistenia potrebných skutočností
Kontrolné nástroje a zistenia o stave vykonávania boli tieto:
– seminár s odborníkmi z akademickej obce z 20. marca 2017 organizovaný tematickou sekciou C GR IPOL, počas ktorého bola predložená štúdia[1] a dva informačné materiály[2] a uskutočnila sa debata o nich;
– schôdza medziparlamentného výboru, ktorá sa konala 2. mája 2017 a na ktorej traja odborníci predstavili štúdie týkajúce sa predmetu správy, pričom poslanci národných parlamentov mali možnosť vyjadriť svoje názory a zapojiť sa do dialógu s poslancami Európskeho parlamentu[3];
– písomné príspevky z niekoľkých národných parlamentov;
– služobné cesty na účely zistenia potrebných skutočností do portugalského Republikového zhromaždenia (Assembleia da República) 21. februára 2017, do dánskeho Parlamentu (Folketing) (22. – 23. mája 2017) a do gréckeho Parlamentu 24. mája 2017;
– európske posúdenie vykonávania[4] a prieskum[5], ktorý uskutočnilo oddelenie GR EPRS pre posudzovanie ex post, predložené a prerokované 12. októbra 2017;
– právne stanovisko Právnej služby Európskeho parlamentu z 27. októbra 2017.
I. Základná úloha národných parlamentov: kontrolovať európskych politikov prostredníctvom ich vlastných vlád zastúpených v Rade a Európskej rade
Lisabonská zmluva sa stala známa ako zmluva parlamentov práve preto, že sa v nej výrazne posilnili právomoci Európskeho parlamentu, pričom uznala ústavnú úlohu národných parlamentov v európskom rámci. Parlamenty zohrávajú zásadnú úlohu pri zabezpečovaní demokratickej legitímnosti Únie presadzovaním jej pluralizmu a rozmanitosti a zabezpečovaním jej ústavného fungovania.
Ako sa uvádza v skorších správach a v článku 10 ods. 2 ZFEÚ, je evidentné, že základnou úlohou národných parlamentov je naďalej demokratická kontrola a monitorovanie vládnych činností v Rade a v Európskej rade. Čím lepším a účinnejším bude dohľad nad opatreniami vlád na vnútroštátnej úrovni, tým väčšia bude úloha národných parlamentov pri ovplyvňovaní politického a ústavného života EÚ. Na tento účel je mimoriadne dôležité, aby si národné parlamenty porovnávali osvedčené postupy v rámci konferencie COSAC a dokonca spontánne medzi sebou. Je rovnako dôležité zlepšiť a zmobilizovať všetky dostupné prostriedky v rámci platformy IPEX s cieľom zvýšiť rozsah, rýchlosť a efektívnosť všetkých existujúcich informácií o európskych záležitostiach.
Vzhľadom na pretrvávajúce sťažnosti, že národné parlamenty stratili niektoré zo svojich právomocí v oblasti rozpočtu v dôsledku tzv. európskeho semestra, to snáď môže pri plnom rešpektovaní výsadného práva samostatne rozhodovať o vnútornej organizácii každej komory parlamentu byť prínosom pri predstavovaní si budúcej úpravy ich príslušných rokovacích poriadkov. V skutočnosti stanovenie obdobia (národný štvrťrok), ktoré so sebou prináša rokovania o rozpočte medzi vládami a Komisiou, a vytvorenie parlamentného mechanizmu pre následné opatrenia, ktorý umožňuje následné monitorovanie vzťahu medzi Komisiou a Radou, by umožnilo výrazné zvýšenie kontrolnej kapacity národných parlamentov vo veci, ktorá historicky patrila do ich právomoci.
II. Konkrétny ústavný príspevok národných parlamentov na európskej úrovni: vytvorenie európskej politickej sféry
Okrem toho podľa znenia a ducha Lisabonskej zmluvy sa od národných parlamentov čoraz viac žiada, aby pôsobili priamo na európskej úrovni, a to v súčinnosti s Európskym parlamentom, alebo v súčinnosti s Európskou komisiou. S výnimkou otázok súvisiacich s kontrolou subsidiarity a práva na informácie je zapojenie národných parlamentov do európskych záležitostí však vnímané tak, že je naďalej obmedzené.
Ak Lisabonská zmluva vyzýva k užšiemu vzťahu medzi národnými parlamentmi a európskymi inštitúciami, je to prirodzene preto, že sa očakáva ich osobitný prínos väčší ako vedúci predstavitelia vyjadrujú prostredníctvom svojich názorov a hlasovaním v Rade a Európskej rade. Existuje skutočný ústavný differentia specifica medzi účasťou národných parlamentov na európskom živote a účasťou národných vlád na uvedenej Rade a Európskej rade. Zatiaľ čo vlády predstavujú jeden politický postoj, čo sa odráža v nedeliteľnosti ich hlasovania, národné parlamenty sú práve vyjadrením plurality a vnútornej rozmanitosti (bez toho, aby bolo dotknuté prísne dodržiavanie vôle vyjadrenej väčšinou). Osobitný príspevok, ktorý národné parlamenty môžu priniesť na európskej úrovni, je práve táto rôznorodosť národných predstáv (proporcionálne zastúpených). Zatiaľ sa však vyvinulo veľmi málo úsilia s cieľom upozorňovať na nenahraditeľné ústavné funkcie národných parlamentov v rámci európskeho života a uprednostňovať ich. Táto funkcia výrazne prispieva k vytvoreniu skutočného európskeho politického priestoru a skutočne autentickej verejnej sféry. V skutočnosti menšinové pozície v jednom národnom parlamente členského štátu môžu zodpovedať väčšinovej pozícii v inom a interakcia medzi nimi je výrazom vzniku európskej politickej scény. Správa sa okrem iného zameriava na odstránenie tohto rozdielu. Po prvé dôrazným podporovaním zastúpenia vnútornej plurality prostredníctvom delegácií národných parlamentov a pri všetkých spoločných podujatiach v súlade s pomerným zastúpením politických skupín. Po druhé poskytnutím možnosti pre menšinové skupiny, ktoré zastávajú menšinové pozície, pridať ich nesúhlasné stanoviská k odôvodneným stanoviskám bez toho, aby sa oslabila spätosť prijatých stanovísk s vôľou väčšiny.
III. Zameranie sa na úplnú medziinštitucionálnu spoluprácu: rozvíjanie európskej politickej sféry
Vytvorenie európskej politickej scény sa evidentne upevnilo posilnením všetkých druhov iniciatív, ktoré sú už zavedené. V skutočnosti sa prebiehajúca spolupráca medzi inštitúciami EÚ a národnými parlamentmi v uplynulom desaťročí výrazne zlepšila. Po prvé Barrosova iniciatíva zdokumentovaná vo výročných správach o ich vzťahoch nepochybne posilnila politický dialóg medzi národnými parlamentmi a Komisiou.
Na druhej strane akákoľvek „ústavná žiarlivosť“, ktorá mohla existovala medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi, sa stratila po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy (pozri články 9 a 10 protokolu č. 1 ZFEÚ o organizácii a podpore účinnej a pravidelnej medziparlamentnej spolupráce v rámci Únie).
Hoci je táto spolupráca úzko prepojená s dialógom medzi samotnými národnými legislatívnymi orgánmi, stále existuje priestor na zlepšenie[6]. V prvom rade by sa malo vynaložiť úsilie na zjednodušenie súčasného rámca vzťahov medzi EÚ a národnými parlamentmi vrátane Konferencie predsedov parlamentov EÚ, Konferencie výborov pre európske záležitosti (COSAC), Medziparlamentnej konferencie o stabilite, hospodárskej koordinácii a správe v EÚ, spoločnej parlamentnej kontrolnej skupiny Europolu, schôdzí medziparlamentných výborov a spoločných parlamentných schôdzí, a to sú len niektoré z nich. Rozvoj prístupu založeného na výbore by bol v tomto smere veľmi prospešný[7].
To isté platí, pokiaľ ide o vykonávanie ustanovení zmluvy, ktoré sa týkajú úlohy národných parlamentov v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (pozri články 70, 88 a 85 ZFEÚ). V čase, keď sú všetky tieto témy najzložitejšie, EÚ by sa mala obrátiť na všetky národné parlamenty ako jeden zo svojich hlavných zdrojov demokratickej legitimity, a to s cieľom zabezpečiť aktívnu úlohu pri monitorovaní budúcej európskej obrannej únie. Preto sa účasť a aktívne zapojenie národných parlamentov zdajú byť zásadné a skutočne nevyhnutné.
S rovnakým cieľom požadujeme stanovenie „európskeho týždňa“, ktorý môže prebiehať súčasne v 27 národných parlamentoch a na ktorom by mali zúčastňovať komisári a poslanci Európskeho parlamentu a diskutovať s poslancami národných parlamentov o európskych záležitostiach. Takáto iniciatíva by okrem toho mohla byť optimálnym spôsobom na realizáciu najdiskutovanejšej myšlienky týkajúcej sa organizovania vnútroštátnych „demokratických kongresov“ o budúcnosti Európy. „Európsky týždeň“ by mohol zahŕňať, opäť bez toho, aby bolo ohrozené zvrchované právo každého parlamentu, reformu „rokovacieho poriadku“ národných parlamentov a Európskeho parlamentu.
IV. Úloha národných parlamentov, pokiaľ ide o kontrolu subsidiarity
Uvedomujúc si, že tu ide o jednu z najdôležitejších ústavných právomocí, národné parlamenty sa zhodujú v hodnotení určitého spomaľovania vo fungovaní systému včasného varovania, ktoré môže byť dôvodom na uplatnenie postupu žltej alebo oranžovej karty. Prvou prekážkou je obmedzená osemtýždňová odkladná lehota, ktorú možno zmeniť len reformou zmluvy a ktorá by sa mala zvýšiť, ak dôjde k uvedenej reforme. Existuje však technická otázka – s právnymi dôsledkami v rámci rozsahu oddelenia právomocí – ktorá by mohla znížiť túto prekážku. Skutočne stanovenie prvého dňa, od ktoré sa odvíja osemtýždňová odkladná lehota, by sa nemalo ponechať na uvážení Komisie. Preto, ako je to v prípade mnohých vnútroštátnych konaní, technické predĺženie by sa malo zvážiť takým spôsobom, že o začiatku lehoty by nerozhodovala výlučne Komisia.
Druhá prekážka, ale rovnako dôležitá, sa týka veľmi obmedzeného chápania zásady subsidiarity, ako sa uvádza v článku 5 Zmluvy o EÚ, ktorá vylučuje zásadu prenesenia právomocí a zásadu proporcionality. Toto je argument, na základe ktorého Komisia najčastejšie bráni národným parlamentom, aby vykonávali túto kontrolnú právomoc. Právna doktrína dlhodobo rozlišovala medzi zásadou subsidiarity v užšom a v širšom zmysle (stricto sensu a lato sensu), pričom tento zahŕňa tri uvedené dimenzie. Predchádzajúce skúsenosti ukazujú, že je veľmi ťažké pochopiť presné hranice medzi politickým rozmerom subsidiarity a právnym rozmerom proporcionality. Keďže existuje tenká deliaca čiara medzi politikou a právom, Komisia by mala byť zdržanlivá, pokiaľ ide o systém včasného varovania, pri prijímaní zjavne zúženého chápania zásady subsidiarity.
V tejto súvislosti a po ústupku v rámci britského referenda neexistujú žiadne požiadavky národných parlamentov na budúcu červenú kartu. Naopak, existuje silné hnutie, ktoré je uvedené aj v správach EP, za vytvorenie zelenej karty, ktorá priznáva národným parlamentom akýsi druh nástroja v oblasti legislatívnej iniciatívy. Takáto inovácia by nevyhnutne mala tri obmedzenia: nemôže byť skutočne legislatívnou iniciatívou, pretože je to právo vyhradené výlučne Komisii (ani Parlament ani Rada nemôžu iniciovať právne predpisy); nemožno ju použiť na zrušenie existujúcich právnych predpisov EÚ, pretože by inak fungovala ako spätná červenej karta, a, napokon, nemala by obsahovať žiadne právo na zmenu európskych právnych predpisov (to by bolo uzurpovanie právomoci udelenej EP a Rade podľa zmlúv). Myšlienka je však nanajvýš chvályhodná, pretože je založená na správnom chápaní subsidiarity, keďže národné parlamenty uznávajú, že niektoré otázky sú vo výlučnej právomoci Únie. Po úplnom zavedení vznikne právo predkladať návrhy alebo pripomienky, ktoré podobne ako paralelné mechanizmy môže vytvoriť povinnosť pre Komisiu vypracovať odôvodnenú odpoveď v prípade zamietnutia.
- [1] Úloha národných parlamentov v EÚ po Lisabonskej zmluve: možnosti a výzvy, vypracoval prof. Dr. Olivier Rozenberg;
- [2] Subsidiarita ako prostriedok na posilnenie spolupráce medzi inštitúciami EÚ a národnými parlamentmi, ktorú vypracovala prof. Dr. Diane Fromagová, a Legisprudenciálna úloha národných parlamentov v Európskej únii, ktorú vypracoval prof. Dr. Luís Heleno Terrinha;
- [3] Medziparlamentná spolupráca na úrovni EÚ, ktorú vypracoval Carlo Casini, Subsidiarita a národné parlamenty, ktorú vypracoval Ludwik Dorn, a Štruktúrovaný politický dialóg a národné parlamenty, ktorú vypracoval prof. Dr. Ingolf Pernice;
- [4] Európske posúdenie vykonávania s názvom Spolupráca s národnými parlamentmi, pokiaľ ide o záležitosti EÚ, ktoré vypracoval Dr. Milan Remac, Európsky parlament v roku 2017 (PE 603.271).
- [5] Informačný materiál o vykonávaní týkajúci sa prieskumu stálych zástupcov národných parlamentov v Európskom parlamente (PE 610.992).
- [6] Pozri štúdiu prof. Dr. Oliviera Rozenberga s názvom Úloha národných parlamentov v EÚ po Lisabonskej zmluve: možnosti a výzvy.
- [7] Pozri: Záverečná správa zo služobných ciest na účely zistenia potrebných skutočností zo 17. júla 2017, PE608.137v01 – 00.
NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU
o vykonávaní ustanovení zmluvy týkajúcich sa národných parlamentov
The European Parliament,
– so zreteľom na Zmluvu o Európskej únii (Zmluva o EÚ), a najmä na jej článok 5 týkajúci sa prenesenia právomocí a subsidiarity, článok 10 ods. 1 o zastupiteľskej demokracii, článok 10 ods. 2 o zastúpení občanov EÚ, článok 10 ods. 3 o práve občanov EÚ podieľať sa na demokratickom živote Únie, článok 11 o zastupiteľskej demokracii, článok 12 o úlohe národných parlamentov, článok 48 ods. 3 o riadnom revíznom postupe a článok 48 ods. 7 (premosťovacia doložka),
– so zreteľom na Protokol č. 1 o úlohe národných parlamentov v Európskej únii, pripojený k Amsterdamskej zmluve, a na protokol č. 2 o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality, pripojený k Lisabonskej zmluve,
– so zreteľom na článok 15 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) a články 41 a 42 Charty základných práv Európskej únie,
– so zreteľom na svoje uznesenia z 12. júna 1997 o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi[1], zo 7. februára 2002 o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi v rámci európskej integrácie[2], zo 7. mája 2009 o rozvoji vzťahov medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi podľa Lisabonskej zmluvy[3] a zo 16. apríla 2014 o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi[4],
– so zreteľom na svoje uznesenia zo 16. februára 2017 o zlepšení fungovania Európskej únie využitím potenciálu Lisabonskej zmluvy[5], o rozpočtovej kapacite pre eurozónu[6] a o možnom vývoji a úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry Európskej únie[7],
– so zreteľom na výročné správy Komisie o vzťahoch medzi Európskou komisiou a národnými parlamentmi, najmä na správu za rok 2014 z 2. júla 2015 (COM(2015)0316) a za rok 2015 z 15. júla 2016 (COM(2016)0471) a na jej výročné správy o subsidiarite a proporcionalite, najmä správy za rok 2015 z 15. júla 2016 (COM(2016)0469) a za rok 2016 z 30. júna 2017 (COM(2017)0600),
– so zreteľom na výročné správy Riaditeľstva Európskeho parlamentu pre vzťahy s národnými parlamentmi, najmä na správu v polovici trvania z roku 2016 o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi,
– so zreteľom na svoje uznesenie z 26. októbra 2017 o kontrole uplatňovania práva EÚ v roku 2015[8],
– so zreteľom na Bielu knihu Komisie o budúcnosti Európy z 1. marca 2017 a správu o stave Únie prednesenú predsedom Komisie Jeanom-Claudom Junckerom z 13. septembra 2017, počas ktorej bol predložený plán postupu,
– so zreteľom na vyhlásenie predsedov talianskej snemovne Camera dei deputati, francúzskeho zhromaždenia Assemblée Nationale, nemeckého snemu Bundestag a luxemburskej snemovne Chambre des Députés s názvom Väčšia európska integrácia: cesta vpred, podpísané 14. septembra 2015, ktoré v súčasnosti podporilo 15 komôr národných parlamentov v EÚ,
– so zreteľom na závery prijaté Konferenciou predsedov parlamentov krajín Európskej únie na jej stretnutiach, ktoré sa uskutočnili od vstupu Lisabonskej zmluvy do platnosti, a osobitne zo stretnutia v Luxemburgu v roku 2016 a v Bratislave v roku 2017,
– so zreteľom na príspevky a závery zo stretnutí Konferencie parlamentných výborov pre záležitosti Únie (COSAC) od vstupu Lisabonskej zmluvy do platnosti, najmä na stretnutie, ktoré sa konalo vo Vallette a Taline v roku 2017 a na polročné správy konferencie COSAC,
– so zreteľom na článok 13 Zmluvy o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii, v ktorej bola zakotvená organizácia medziparlamentných konferencií na účely diskusie o rozpočtových politikách a iných otázkach, na ktoré sa vzťahuje zmluva;
– so zreteľom na rezolúciu Senátu Českej republiky zo 30. novembra 2016 (26. uznesenie z 11. volebného obdobia), na uznesenie talianskeho Senátu (Senato della Republica) z 19. októbra 2016 (dok. XVIII č. 164) a príspevky jeho výboru pre politiky Európskej únie z 2. mája 2017 (Prot. 573), ako aj na príspevky výboru pre záležitosti EÚ francúzskeho Národného zhromaždenia (Assemblée Nationale) z 31. mája 2017 (referenčné číslo 2017/058) a stáleho výboru pre európske záležitosti dolnej komory holandského parlamentu (Tweede Kamer der Staten-Generaal) z 22. decembra 2017 (list A(2018)1067);
– so zreteľom na článok 52 rokovacieho poriadku, ako aj na článok 1 ods. 1 písm. e) rozhodnutia Konferencie predsedov z 12. decembra 2002 o postupe schvaľovania vypracovania iniciatívnych správ a na prílohu 3 k tomuto rozhodnutiu,
– so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci (A8-0127/2018),
A. keďže národné parlamenty zlepšujú a aktívne prispievajú k dobrému ústavnému fungovaniu Európskej únie (článok 12 Zmluvy o EÚ), a zohrávajú teda dôležitú úlohu v demokratickej legitimite a v jej najúplnejšej realizácii;
B. keďže parlamentná zodpovednosť národných vlád v rámci európskych záležitostí, ktorá závisí od jednotlivých vnútroštátnych praktík, je v súčasnej európskej zmluve základným kameňom úlohy národných parlamentov;
C. keďže s cieľom zlepšiť zodpovednosť by národné parlamenty mali kontrolovať národné vlády rovnako, ako Európsky parlament kontroluje európske výkonné orgány; keďže sa však miera vplyvu národných parlamentov nad národnými vládami na úrovni členských štátov výrazne líši;
D. keďže národné parlamenty sa často sťažujú na svoju obmedzenú účasť na záležitostiach Únie a chcú byť viac zapojené do vývoja európskeho integračného procesu;
E. keďže z nedostatku transparentnosti v legislatívnom a rozhodovacom procese EÚ plynie riziko oslabenia výsad národných parlamentov, ktoré im vyplývajú zo zmlúv a ich príslušných protokolov, a najmä ich úlohy dohľadu nad ich vládami;
F. keďže pluralita národných parlamentov je mimoriadne prospešná pre Úniu, pretože zosúladenie rôznorodých politických názorov v členských štátoch, môže posilniť a rozšíriť prierezové diskusie na európskej úrovni;
G. keďže nedostatočné zastúpenie parlamentných menšín v oblasti európskych záležitostí by sa malo vyvážiť, pričom by sa mali plne rešpektovať väčšiny v každom národnom parlamente a zásada pomerného zastúpenia;
H. keďže národné parlamenty zohrávajú úlohu pri revízii európskych zmlúv a nedávno boli vyzvané, aby sa zapojili do série demokratických fór EÚ;
I. keďže európsku verejnú sféru by bolo možné podporiť viacerými fórami o budúcnosti Európy, ktoré majú usporiadať národné parlamenty a Európsky parlament ako prirodzení zástupcovia európskeho ľudu; keďže takéto fóra by sa mohli podporiť prostredníctvom spoločného európskeho týždňa, v ktorom by poslanci komôr národných parlamentov súčasne prediskutovávali európske záležitosti s komisármi a poslancami Európskeho parlamentu;
J. keďže ako ukazujú nedávne volebné trendy, hospodárska, finančná a sociálna kríza zvýšila nedôveru občanov voči EÚ a rozčarovanie zo súčasného demokratického modelu zastúpenia, a to na európskej aj vnútroštátnej úrovni;
K. keďže uplatňovanie práva vnútroštátnych parlamentov preverovať súlad so zásadou subsidiarity na základe tzv. systému včasného varovania čiastočne zlepšilo vzťahy medzi inštitúciami EÚ a národnými parlamentmi;
L. keďže národné parlamenty sú niekedy kritické k systému včasného varovania, pričom tvrdia, že jeho ustanovenia nie sú v praxi ľahko uskutočniteľné a nemajú široký rozsah pôsobnosti;
M. keďže bol dosiahnutý pokrok vo vykonávaní systému včasného varovania, ako to dokazujú najnovšie číselné údaje týkajúce sa celkového počtu stanovísk predložených národnými parlamentmi v rámci politického dialógu; keďže obmedzené používanie postupu „žltej karty“ a neúčinnosť postupu „oranžovej karty“ poukazujú na to, že ešte stále existuje priestor na zlepšenie a že je v tomto smere možná lepšia koordinácia medzi národnými parlamentmi;
N. keďže osemtýždňové obdobie stanovené v článku 4 Protokolu č. 1 sa ukázalo byť nedostatočné pre včasné monitorovanie súladu so zásadou subsidiarity;
O. keďže systém včasného varovania môže dopĺňať systém, ktorý v súčasnosti umožňuje národným parlamentom predkladať konštruktívne návrhy Komisii na zváženie a s náležitým ohľadom na právo iniciatívy;
P. keďže viaceré národné parlamenty vyjadrili záujem o nástroj na zlepšenie politického dialógu, ktorý by im poskytol príležitosť predložiť Komisii konštruktívne návrhy na zváženie, a to s náležitým ohľadom na právo iniciatívy Komisie a po získaní podpory Parlamentu;
Q. keďže národné parlamenty môžu kedykoľvek vydávať stanoviská v rámci politického dialógu, splnomocniť svoje vlády k tomu, aby požiadali o vypracovanie legislatívnych návrhov prostredníctvom Rady, alebo v súlade s článkom 225 Zmluvy o fungovaní Európskej únie jednoducho vyzvali Parlament, aby predložil návrhy Komisii;
R. keďže v tomto štádiu procesu európskej integrácie nie je možné zavedenie postupu červenej karty;
S. keďže škála práv na informácie stanovená v Lisabonskej zmluve by sa mohla rozšíriť, ak by národné parlamenty mali viac zdrojov a času zaoberať sa dokumentmi, ktoré im postúpili európske inštitúcie;
T. keďže IPEX, platforma pre nepretržitú výmenu informácií medzi národnými parlamentmi navzájom a medzi národnými parlamentmi a európskymi inštitúciami, by sa mal ďalej rozvíjať v súlade s digitálnou stratégiou, v rámci ktorej Európsky parlament zohráva významnú podpornú úlohu;
U. keďže medziinštitucionálna spolupráca sa po nadobudnutí vstupe Lisabonskej zmluvy do účinnosti zlepšila a tzv. Barrosova iniciatíva – politický dialóg, ktorý Komisia začala v septembri 2006 a ktorý poskytuje národným parlamentom možnosť predložiť pripomienky, poskytuje pozitívnu spätnú väzbu alebo kritizuje návrhy Komisie;
V. keďže národné parlamenty niekedy vyjadrujú nespokojnosť, pokiaľ ide o ich vzťahy s Európskou úniou, pričom tvrdia, že sú príliš zložité;
W. keďže národné parlamenty majú príslušné kompetencie v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v súlade s článkami 70, 85 a 88 ZFEÚ, a preto by mali zohrávať dôležitú úlohu v budúcnosti spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky Únie;
X. keďže by mala existovať väčšia kontrola zo strany národných parlamentov a Európskeho parlamentu nad fiškálnymi a hospodárskymi politikami, prijatými rozhodnutiami a otázkami správy a riadenia na úrovni EÚ;
Y. keďže rozsudok Súdneho dvora z 16. mája 2017 o zmiešanej povahe obchodnej dohody medzi EÚ a Singapurom zmenil spôsob, akým budú národné parlamenty zapojené do obchodných dohôd v budúcnosti;
Z. keďže dohľadu nad európskou diskusiou na vnútroštátnej úrovni by pomohla lepšia interakcia a lepšia výmena informácií medzi poslancami EP a poslancami národných parlamentov, a tým by sa podporila skutočne európska parlamentná dimenzia a politická kultúra;
Kontrola činnosti vlády v oblasti európskych záležitostí
1. domnieva sa, že uplatňovanie práv a povinností národných parlamentov vyplývajúcich z Lisabonskej zmluvy posilnil ich úlohu v rámci európskeho ústavného rámca, čím sa zabezpečil väčší pluralizmus a demokratická legitímnosť a zlepšilo sa fungovanie Únie;
2. uznáva, že národné vlády sa podľa článku 10 ods. 2 Zmluvy o EÚ článku 10 ods. 2 a v súlade so svojimi príslušnými vnútroštátnymi ústavnými rámcami demokraticky zodpovedajú národným parlamentom; zastáva názor, že takáto zodpovednosť je základom úlohy komôr národných parlamentov v Európskej únii; nabáda národné parlamenty, aby v plnej miere vykonávali svoje európske funkcie na účel priameho ovplyvňovania a kontroly obsahu európskych politík, najmä prostredníctvom monitorovania svojich národných vlád vo funkcii členov Európskej rady a Rady;
3. vyzýva členské štáty, aby zabezpečili, že národné parlamenty budú mať dosť času, kapacitu a potrebný prístup k informáciám, aby si mohli plniť svoju ústavnú úlohu, v rámci ktorej kontrolujú, a teda udeľujú legitimitu činnosti národných vlád, keď tieto vlády konajú na európskej úrovni, či už v rámci Rady alebo Európskej rady; uznáva, že táto európska funkcia by sa mala uskutočňovať v plnom súlade s príslušnými ústavnými tradíciami členských štátov; domnieva sa, že s cieľom zachovať a posilniť túto úlohu by sa mala posilniť a presadzovať existujúca výmena najlepších postupov a interakcia medzi národnými parlamentmi;
4. domnieva sa, že transparentnosť pracovných metód a rozhodovacích procesov v inštitúciách EÚ je nevyhnutnou podmienkou, aby mohli národné parlamenty účinne plniť svoju inštitucionálnu úlohu vyplývajúcu zo zmlúv; ďalej požaduje, aby národné parlamenty v plnej miere využívali svoje právomoci s cieľom vykonávania kontroly nad činnosťou vlád na európskej úrovni, okrem iného aj tým, že vykonajú úpravy svojej vnútornej organizácie, harmonogramov a pravidiel, ktoré im to umožnia; ďalej navrhuje výmenu osvedčených postupov medzi komorami národných parlamentov, usporadúvanie pravidelných diskusií medzi príslušnými ministrami a špecializovanými výbormi národných parlamentov pred a po zasadnutí Rady a Európskej rady a pravidelné stretnutia medzi poslancami národných parlamentov, komisármi a poslancami Európskeho parlamentu;
5. zastáva názor, že treba zabezpečiť, aby členské štáty neuplatňovali praktiku tzv. gold-platingu právnych predpisov EÚ a že národné parlamenty zohrávajú v tomto smere kľúčovú úlohu; zároveň pripomína, že tým nie je dotknuté právo členských štátov uplatňovať doložky zákazu zníženia úrovne ochrany a ustanoviť napríklad prísnejšie sociálne a environmentálne normy na vnútroštátnej úrovni;
6. hoci podporuje politický dialóg s národnými parlamentmi a uznáva jasnú potrebu posilniť účasť Parlamentu, pripomína, že rozhodnutia sa musia prijímať v súlade s ústavnými právomocami a s prihliadnutím na jasné vymedzenie medzi príslušnými rozhodovacími právomocami národných a európskych orgánov;
7. konštatuje, že Európsky parlament a národné parlamenty by mali byť lepšie zapojené do európskeho semestra, a odporúča, aby boli v rámci celého procesu lepšie skoordinované rozpočtové kalendáre na vnútroštátnej a európskej úrovni s cieľom podnietiť účinnejšie využívanie tohto nástroja; okrem toho pripomína, že zosúladenie európskeho semestra s programami národných parlamentov by mohlo ďalej prispievať ku koordinácii hospodárskych politík, pričom zdôrazňuje, že pritom by sa nemali opomínať právomoci samosprávy a konkrétny rokovací poriadok každej parlamentnej komory;
8. navrhuje zaviesť vnútroštátne obdobie určené na dialóg o rozpočte, počas ktorého by národné parlamenty mohli prerokovať európsky semester a prispieť k jeho tvorbe tým, že poveria svoje vlády mandátom v rámci ich vzťahov s Komisiou a Radou;
9. zdôrazňuje, že Konferencia parlamentných výborov pre záležitosti Únie (COSAC) na svojom poslednom plenárnom zasadnutí v Tallinne uznala, že väčšina národných parlamentov sa aktívne zúčastňuje na plenárnych schôdzach, aby diskutovali o záležitostiach EÚ, či už pravidelne alebo príležitostne, a že ďalšie plenárne rozpravy o záležitostiach EÚ zvyšujú viditeľnosť Únie a poskytujú občanom príležitosť dozvedieť sa viac o programe EÚ a o postojoch politických strán k týmto otázkam;
Rozvíjanie európskej verejnej sféry
10. konštatuje, že zosúladenie rôznych politických názorov v členských štátoch by mohlo posilniť a rozšíriť prierezové diskusie na európskej úrovni; odporúča preto, aby vnútroštátne parlamentné delegácie pri európskych inštitúciách odrážali politickú rozmanitosť; zdôrazňuje v tejto súvislosti význam zásady pomerného zastúpenia členov rôznych politických strán;
11. poznamenáva skutočnosť, že záväzná vôľa parlamentnej väčšiny by mohla byť vyjadrená v stanoviskách národných parlamentov v rámci alebo mimo rámca systému včasného varovania; podporuje však myšlienku, aby vnútroštátne parlamentné politické menšiny dostali možnosť vyjadriť svoj nesúhlasný postoj, ktorý by potom mohli byť zahrnuté do príloh k týmto stanoviskám; domnieva sa, že tieto stanoviská by mali vydávať v úplnom súlade so zásadou proporcionality a v súlade s rokovacím poriadkom každej komory národného parlamentu;
12. berie na vedomie nedávnu výzvu na sériu demokratických konventov v celej Európe; v tejto súvislosti sa domnieva, že ustanovenie každoročného európskeho týždňa by poslancom Európskeho parlamentu a komisárom, najmä podpredsedom povereným problematikou klastrov, umožnilo predstúpiť pred všetky národné parlamenty s cieľom prediskutovať a vysvetliť európsky program spolu s poslancami Európskeho parlamentu a zástupcami občianskej spoločnosti; navrhuje preskúmanie svojho vlastného rokovacieho poriadku s cieľom podporiť iniciatívu a nabáda národné parlamenty, aby urobili to isté; ďalej sa domnieva, že stretnutia medzi národnými a európskymi politickými skupinami v rámci medziparlamentnej spolupráce EÚ by mohli predstavovať pridanú hodnotu vo forme autentickej európskej politickej diskusie;
Podpora reformy systému včasného varovania
13. zdôrazňuje skutočnosť, že systém včasného varovania sa od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy používal veľmi málo, a domnieva sa, že by sa mohol zreformovať v súčasnom ústavnom rámci;
14. konštatuje, že príklady, ako je otvorenie tzv. postupu žltej karty vo vzťahu k návrhu Komisie na revíziu smernice o vysielaní pracovníkov v roku 2016, dokazujú, že systém včasného varovania je funkčný; zdôrazňuje, že obmedzené používanie postupu „žltej karty“ by mohlo naznačovať, že v EÚ je celkovo dodržiavaná zásada subsidiarity; preto sa domnieva, že procedurálne nedostatky systému včasného varovania by sa nemali považovať za presvedčivý dôkaz nedodržiavania subsidiarity; okrem toho pripomína, že národné parlamenty môžu zasiahnuť a preskúmať otázku súladu so zásadou subsidiarity ešte pred predložením legislatívneho návrhu Komisiou vo forme zelených a bielych kníh alebo pred každoročným predstavením pracovného programu Komisie;
15. pripomína, že Komisia je v súvislosti s akoukoľvek novou legislatívnou iniciatívou povinná preskúmať, či má EÚ právo prijímať opatrenia a či sú takéto opatrenia opodstatnené; okrem toho zdôrazňuje, že predchádzajúce skúsenosti dokázali, že vyznačiť deliacu čiaru medzi politickým rozmerom zásady subsidiarity a právnym rozmerom zásady proporcionality je niekedy ťažké a problematické; vyzýva preto Komisiu, aby sa vo svojich odpovediach na odôvodnené stanoviská vydané v rámci systému včasného varovania alebo mimo tohto rámca zaoberala okrem výkladu zásady subsidiarity aj proporcionalitou a prípadne akýmikoľvek obavami týkajúcimi sa navrhovaných možností politiky;
16. berie na vedomie žiadosť viacerých národných parlamentov rozšíriť osemtýždňové obdobie, v ktorom môžu vydávať odôvodnené stanovisko podľa článku 3 Protokolu č. 1; zdôrazňuje však, že súčasný zmluvný rámec neupravuje predĺženie tejto lehoty; preto sa domnieva, že Komisia by mala zaviesť technickú lehotu na oznámenie v rámci systému včasného varovania s cieľom poskytnúť viac času medzi dňom, keď sú návrhy legislatívnych aktov technicky doručené komorám národných parlamentov, a dňom, od ktorého začne plynúť osemtýždňová lehota; v tejto súvislosti pripomína, že ďalšie praktické opatrenia pre fungovanie mechanizmu kontroly dodržiavania subsidiarity Komisia zaviedla do praxe Komisie v roku 2009;
17. berie na vedomie žiadosť viacerých národných parlamentov rozšíriť osemtýždňové obdobie, v ktorom môžu vydávať odôvodnené stanovisko podľa článku 6 Protokolu č. 2;
18. v súlade s politického dialógu, ktorý Komisia začala v roku 2016, navrhuje plné využívanie systému, v rámci ktorého by národné parlamenty mohli predkladať konštruktívne návrhy Komisii s cieľom pozitívne ovplyvniť európsku diskusiu a právo iniciatívy Komisie; v tejto súvislosti navrhuje, aby Komisia mohla podľa vlastného uváženia tieto návrhy prijať alebo vydať formálnu odpoveď, v ktorej uvedie dôvody, prečo tak nespravila; poukazuje na to, že takýto postup nemôže znamenať právo na iniciatívu alebo právo zrušiť alebo zmeniť právne predpisy, pretože by sa tým zmarila metóda Únie a rozdelenie právomocí medzi vnútroštátnou a európskou úrovňou, a tým by sa porušili zmluvy; medzitým odporúča, aby v prípade budúcej revízie zmlúv bolo právo na legislatívnu iniciatívu priznané najmä Európskemu parlamentu ako priamemu zástupcaovi občanov EÚ;
Uplatňovanie práva na informácie
19. potvrdzuje, že článok 12 Zmluvy o EÚ a Protokol č. 1 dávajú národným parlamentom právo prijímať informácie priamo od európskych inštitúcií;
20. zdôrazňuje, že národné parlamenty by mohli lepšie pracovať s informáciami, ktoré sú im zasielané buď prostredníctvom systému včasného varovania, alebo podľa ich práva na informácie, ak by platforma IPEX mala relevantnosť agory, alebo fóra pre neformálny trvalý dialóg medzi národnými parlamentmi a národnými parlamentmi a európskymi inštitúciami; rozhodol sa preto poskytnúť podporu prostredníctvom platformy na posilnenie politického dialógu; odporúča, aby národné parlamenty využívali platformu IPEX včas a tým zabezpečili včasné začatie mechanizmu vnútroštátnej kontroly; odporúča, aby sa IPEX využíval ako prostriedok na systematickú výmenu informácií a včasné upozorňovanie na záležitosti spojené so subsidiaritou; vidí potenciál pre rozvoj platformy IPEX ako hlavného kanálu určeného na komunikáciu a zasielanie príslušných dokumentov medzi inštitúciami EÚ a národnými parlamentmi a v tejto súvislosti sa zaväzuje ponúknuť pomoc správnym orgánom komôr národných parlamentov s tým, ako narábať s platformou; navyše podporuje zavedenie väčšieho množstva výmen medzi úradníkmi inštitúcií a politických skupín v rámci správnych orgánov Európskeho parlamentu a národných parlamentov;
Príprava lepšej medziinštitucionálnej spolupráce
21. berie na vedomie existujúcu spoluprácu medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi v rámci konferencie COSAC, medziparlamentnej konferencie o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a v rámci článku 13 Zmluvy o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii; zdôrazňuje, že takáto spolupráca by sa mala rozvíjať na základe zásad konsenzu, výmeny informácií a konzultácie, aby národné parlamenty mohli vykonávať kontrolu nad príslušnými vládami a správnymi orgánmi;
22. pripomína, že súčasný rámec vzťahov medzi Úniou a národnými parlamentmi by sa mohol zjednodušiť a harmonizovať tak, aby bol efektívnejší a účinnejší; v tejto súvislosti vyzýva na preskúmanie spolupráce medzi Úniou a národnými parlamentmi v rámci existujúcich platforiem a fór s cieľom posilniť tieto vzťahy a prispôsobiť ich súčasným potrebám; trvá však na jasnom vymedzení rozhodovacích právomocí medzi národnými parlamentmi a Európskym parlamentom, podľa ktorého by národné parlamenty mali plniť svoju európsku funkciu na základe svojich národných ústav, najmä prostredníctvom vykonávania kontroly svojich národných vlád ako členov Európskej rady a Rady, čo je úroveň, na ktorej sú najpovolanejšie na to, aby kontrolovali európsky legislatívny proces; zamieta preto vytváranie spoločných parlamentných orgánov s rozhodovacími právomocami z dôvodov transparentnosti, zodpovednosti a spôsobilosti konať;
23. poukazuje na to, že posilnenie politického a technického dialógu medzi parlamentnými výbormi na vnútroštátnej, ako aj európskej úrovni by bolo veľmi produktívnym krokom smerom k plnohodnotnej medziparlamentnej spolupráci; zvažuje možnosť vyčleniť dodatočné zdroje na dosiahnutie tohto cieľa a využívať videokonferencie tam, kde je to možné;
24. uznáva význam medziparlamentných schôdzí výborov stanovených v článkoch 9 a 10 protokolu č. 1; domnieva sa, že lepšiu medziinštitucionálnu spoluprácu by bolo možné dosiahnuť vtedy, ak by poslanci Európskeho parlamentu a národných parlamentov prikladali väčší význam medziparlamentným schôdzam výborov a ak by boli pripravované v úzkej spolupráci;
25. odporúča, aby sa národné parlamenty plne podieľali na pokračujúcom rozvoji spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky; domnieva sa, že takáto účasť by sa mala presadzovať v úzkej spolupráci s Európskym parlamentom a za plného dodržiavania ustanovení vnútroštátnych ústav týkajúcich sa bezpečnostnej a obrannej politiky, a to i prostredníctvom spoločných medziparlamentných schôdzí zástupcov národných parlamentov a poslancov Európskeho parlamentu a politického dialógu medzi plnohodnotným výborom Európskeho parlamentu pre bezpečnosť a obranu a zodpovedajúcimi výbormi národných parlamentov; berie na vedomie možnosti, ktoré to poskytuje pre konštruktívnu kontrolu v tejto oblasti zo strany neutrálnych členských štátov EÚ;
26. domnieva sa, že posilnenie politického a legislatívneho dialógu medzi národnými parlamentmi a s nimi by posilnilo súlad s cieľmi stanovenými v medziinštitucionálnej dohode o lepšej tvorbe práva;
o
o o
27. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii a vládam a parlamentom členských štátov.
- [1] Ú. v. ES C 200, 30.6.1997, s. 153.
- [2] Ú. v. ES C 284 E, 21.11.2002, s. 322.
- [3] Ú. v. EÚ C 212 E, 5.8.2010, s. 94.
- [4] Prijaté texty, P7_TA(2014)0430.
- [5] Prijaté texty, P8_TA(2017)0049.
- [6] Prijaté texty, P8_TA(2017)0050.
- [7] Prijaté texty, P8_TA(2017)0048.
- [8] Prijaté texty, P8_TA(2017)0421.
INFORMÁCIA O PRIJATÍ GESTORSKÝM VÝBOROM
|
Dátum prijatia |
21.3.2018 |
|
|
|
|
|
Výsledok záverečného hlasovania: |
+: –: 0: |
23 1 0 |
|||
|
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Gerolf Annemans, Michał Boni, Mercedes Bresso, Elmar Brok, Fabio Massimo Castaldo, Pascal Durand, Esteban González Pons, Danuta Maria Hübner, Alain Lamassoure, Jo Leinen, Morten Messerschmidt, Maite Pagazaurtundúa Ruiz, Markus Pieper, Paulo Rangel, Helmut Scholz, György Schöpflin, Pedro Silva Pereira, Barbara Spinelli, Claudia Țapardel, Kazimierz Michał Ujazdowski |
||||
|
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Max Andersson, Pervenche Berès, Sylvia-Yvonne Kaufmann, Jasenko Selimovic |
||||
ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN V GESTORSKOM VÝBORE
|
23 |
+ |
|
|
ALDE |
Maite Pagazaurtundúa Ruiz, Jasenko Selimovic |
|
|
ECR |
Morten Messerschmidt, Kazimierz Michał Ujazdowski |
|
|
EFDD |
Fabio Massimo Castaldo |
|
|
GUE/NGL |
Helmut Scholz, Barbara Spinelli |
|
|
PPE |
Michał Boni, Elmar Brok, Esteban González Pons, Danuta Maria Hübner, Alain Lamassoure, Markus Pieper, Paulo Rangel, György Schöpflin |
|
|
S&D |
Pervenche Berès, Mercedes Bresso, Sylvia-Yvonne Kaufmann, Jo Leinen, Pedro Silva Pereira, Claudia Țapardel |
|
|
VERTS/ALE |
Max Andersson, Pascal Durand |
|
|
1 |
- |
|
|
ENF |
Gerolf Annemans |
|
|
0 |
0 |
|
|
|
|
|
Vysvetlenie použitých znakov
+ : za
- : proti
0 : zdržali sa hlasovania