Postup : 2018/2093(INI)
Postup v rámci schôdze
Postup dokumentu : A8-0402/2018

Predkladané texty :

A8-0402/2018

Rozpravy :

PV 17/01/2019 - 6
CRE 17/01/2019 - 6

Hlasovanie :

PV 17/01/2019 - 10.14
Vysvetlenie hlasovaní

Prijaté texty :

P8_TA(2019)0044

SPRÁVA     
PDF 658kWORD 65k
27.11.2018
PE 626.719v02-00 A8-0402/2018

o diferencovanej integrácii

(2018/2093(INI))

Výbor pre ústavné veci

Spravodajca: Pascal Durand

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko (*):Doru-Claudian Frunzulică, Výbor pre hospodárske a menové veci

(*) Pridružený výbor – článok 54 rokovacieho poriadku

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU
 DÔVODOVÁ SPRÁVA
 STANOVISKO Výboru pre hospodárske a menové veci
 STANOVISKO Výboru pre rozpočet
 INFORMÁCIE O PRIJATÍ V GESTORSKOM VÝBORE
 ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN V GESTORSKOM VÝBORE

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

o diferencovanej integrácii

(2018/2093(INI))

Európsky parlament,

–  so zreteľom na bielu knihu Komisie z 1. marca 2017 o budúcnosti Európy: úvahy a scenáre pre štáty EÚ-27 k vývoju do roku 2025 (COM(2017)2025) a sprievodné diskusné dokumenty o budúcnosti financií EÚ, budúcnosti európskej obrany, prehĺbení hospodárskej a menovej únie, využívaní globalizácie a o sociálnom rozmere Európy,

–  so zreteľom na svoje uznesenie zo 16. februára 2017 o zlepšení fungovania Európskej únie využitím potenciálu Lisabonskej zmluvy(1),

–  so zreteľom na svoje uznesenie zo 16. februára 2017 o možnom vývoji a úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry Európskej únie(2),

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 12. decembra 2013 k ústavným problémom viacstranného riadenia v Európskej únii(3),

–  so zreteľom na článok 52 rokovacieho poriadku,

–  so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci a na stanoviská Výboru pre hospodárske a menové veci a Výboru pre rozpočet (A8-0402/2018),

A.  keďže diferencovaná integrácia je pojem, ktorý má viacero významov a môže definovať rôzne javy z politického aj technického hľadiska;

B.  keďže integračné procesy v EÚ sa vyznačujú rýchlo rastúcim počtom a rôznorodosťou situácií zahŕňajúcich diferencovanú integráciu, a to v kontexte primárnych i sekundárnych právnych predpisov;

C.  keďže politické vnímanie diferencovanej integrácie sa výrazne líši v závislosti od vnútroštátneho kontextu; keďže v niektorých členských štátoch, ktoré sú členmi Únie dlhšie, to môže mať pozitívne konotácie a spájať sa s myšlienkou vytvorenia „priekopníckej skupiny“ určenej na dosiahnutie rýchlejšieho pokroku v prehlbovaní integrácie, kým v členských štátoch, ktoré vstúpili do Únie len nedávno, sa diferencovaná integrácia často vníma ako cesta k vytvoreniu členských štátov prvej a druhej triedy;

D.  keďže diferencovaná integrácia taktiež odkazuje na širokú škálu rôznych mechanizmov, z ktorých každý môže mať veľmi odlišný vplyv na európsku integráciu; keďže je rozdiel medzi časovou diferenciáciou alebo viacrýchlostnou Európou s rovnakými cieľmi, ale rozdielnou rýchlosťou, ktorá je potrebná na ich dosiahnutie, diferenciáciou, čo sa týka spôsobov, alebo Európou „à la carte“ a priestorovou diferenciáciou, ktorá sa často nazýva aj variabilná geometria;

E.  keďže diferenciácia je stabilnou črtou európskej integrácie, a to nielen v oblastiach, v ktorých má EÚ právomoci, a niekedy umožnila súčasné prehlbovanie a rozširovanie EÚ; keďže v dôsledku toho nie je možné namietať proti diferenciácii a integrácii a ani prezentovať diferenciáciu ako inovatívnu cestu pre budúcnosť Únie;

F.  keďže diferencovaná integrácia síce môže byť pragmatickým riešením na podporu európskej integrácie, no mala by sa využívať obozretne a v rámci úzko stanovených obmedzení vzhľadom na riziko fragmentácie Únie a jej inštitucionálneho rámca; keďže konečným cieľom diferencovanej integrácie by mala byť podpora začlenenia, nie vylúčenia členských štátov;

G.  keďže skúsenosti ukazujú, že kým vzájomná previazanosť funguje ako faktor integrácie, politizácia je často jej prekážkou; keďže v dôsledku toho sú najviac integrované oblasti politiky Únie, ako napríklad harmonizácia a regulácia vnútorného trhu, väčšinou najmenej politizované, pričom diferencovaná integrácia sa zjavne s najväčšou pravdepodobnosťou vyskytuje v oblastiach politiky so značnou politickou polarizáciou, ako je monetárna politika, obrana, kontrola hraníc, základné práva alebo dane;

H.  keďže vytvorenie politických väzieb a vzájomnej previazanosti medzi členskými štátmi rozhodujúcim spôsobom prispieva k ich integrácii v rámci Únie;

I.  keďže zmluvy poskytujú členským štátom možnosť využívať rôzne spôsoby integrácie, najmä prostredníctvom posilnenej spolupráce (článok 20 Zmluvy o Európskej únii (Zmluva o EÚ)) a stálej štruktúrovanej spolupráce (článok 46 Zmluvy o EÚ), avšak bez toho, aby obsahovali ustanovenia zamerané na trvalú flexibilitu alebo diferencovanú integráciu ako dlhodobý cieľ alebo zásadu európskej integrácie; keďže tieto rôzne spôsoby integrácie by sa mali uplatňovať len na obmedzený počet politík, mali by byť inkluzívne, aby sa všetky členské štáty mohli zapojiť, a nemali by oslabovať proces utvárania čoraz užšieho spojenectva, ako sa stanovuje v článku 1 Zmluvy o EÚ;

keďže posilnená spolupráca v rámci spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky je navyše v súčasnosti skutočnosťou, pričom prispieva k budovaniu skutočnej európskej obrannej únie;

J.  keďže s výnimkou dane z finančných transakcií mohli byť všetky existujúce prípady diferencovanej integrácie prijaté v Rade kvalifikovanou väčšinou hlasov, ak by to bolo ustanovené v článku 329 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) namiesto jednomyseľnosti;

K.  keďže niektoré formy diferencovanej integrácie by mohli mať dostredivé účinky a podnietiť ďalšie členské štáty k tomu, aby sa k tejto iniciatíve pridali neskôr;

L.  keďže proces diferenciácie viedol k vytvoreniu iniciatív v právnom rámci EÚ, ale aj k niektorým flexibilnejším medzivládnym právnym úpravám, ktoré mali za následok vznik zložitého a pre občanov ťažko pochopiteľného systému;

M.  keďže členské štáty nie sú jedinými potenciálnymi aktérmi diferencovanej integrácie; keďže nariadenie (ES) č. 1082/2006 o Európskom zoskupení územnej spolupráce (EZÚS) už umožňuje nadnárodnú spoluprácu na základe spoločného záujmu;

1.  trvá na tom, že diskusia o diferencovanej integrácii by sa nemala zameriavať na argumenty za diferenciáciu a proti nej, ale na najlepší spôsob, ako diferencovanú integráciu – ktorá už je politickou realitou – uviesť do praxe v inštitucionálnom rámci EÚ v najlepšom záujme Únie a jej občanov;

2.  pripomína svoje závery, že medzivládne štruktúry a procesy rozhodovania zvyšujú zložitosť inštitucionálnej zodpovednosti a znižujú transparentnosť a demokratickú zodpovednosť a že pre fungovanie Únie je najlepšia metóda Spoločenstva;

3.  domnieva sa, že diferencovaná integrácia by mala odrážať myšlienku, že Európa nefunguje na základe uniformného prístupu a mala by sa prispôsobiť potrebám a prianiam jej občanov; je presvedčený, že diferenciácia môže byť niekedy potrebná na účely začatia nových európskych projektov a prekonania patovej situácie v dôsledku vnútroštátnych politických okolností, ktoré nesúvisia so spoločným projektom; okrem toho sa domnieva, že by sa mala využívať pragmaticky ako ústavný nástroj na zabezpečenie flexibility bez toho, aby oslabovala všeobecný záujem Únie a rovnosť práv a príležitostí jej občanov; opakuje, že diferenciácia by sa mala chápať len ako dočasný krok na ceste k účinnejšej a integrovanejšej tvorbe politík;

4.  domnieva sa, že Európska rada by si mala vyčleniť čas, ktorý potrebuje na formovanie európskej agendy tým, že preukáže výhody spoločných opatrení a pokúsi sa presvedčiť všetky členské štáty, aby sa na nich zúčastňovali; zdôrazňuje, že akýkoľvek druh diferencovanej integrácie, v prípade ktorej sa dosiahne dohoda, je preto náhradnou možnosťou, a nie strategickou prioritou;

5.  opätovne zdôrazňuje svoje presvedčenie, že diferencovaná integrácia musí zostať otvorená pre všetky členské štáty, ako sa stanovuje v článkoch 20 a 46 Zmluvy o EÚ, a musí naďalej slúžiť ako príklad hlbšej európskej integrácie, pri ktorej žiaden členský štát nezostáva vylúčený z politiky v dlhodobom horizonte, a nemala by sa považovať za prostriedok na uľahčenie riešení à la carte, ktoré ohrozujú metódu Únie a inštitucionálny systém EÚ;

6.  tvrdí, že každá forma iniciatívy v oblasti diferenciácie, ktorá by viedla k vytvoreniu členských štátov prvej a druhej kategórie v rámci Únie alebo k takémuto vnímaniu, by predstavovala závažné politické zlyhanie s nepriaznivými dôsledkami pre projekt EÚ;

7.  žiada, aby sa každý budúci model diferencovanej integrácie navrhol tak, aby poskytoval stimuly a plnú podporu členským štátom, ktoré sa snažia o „dobrovoľnú účasť“, v rámci ich úsilia o hospodársky rozvoj a konverziu zameraného na splnenie potrebných kritérií v primeranom časovom rámci;

8.  domnieva sa, že vhodnou odpoveďou na potrebu flexibilnejších nástrojov je vyriešiť jednu z príčin problémov; preto požaduje ďalší posun, čo sa týka postupov hlasovania v Rade, od jednomyseľnosti k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou s uplatnením premosťovacej doložky (článok 48 ods. 7 Zmluvy o EÚ);

9.  domnieva sa, že diferencovaná integrácia by mala vždy prebiehať v rámci ustanovení zmluvy a zachovávať jednotu inštitúcií EÚ a nemala by viesť k vytvoreniu paralelných inštitucionálnych usporiadaní či usporiadaní, ktoré by boli nepriamo v rozpore s duchom a základnými zásadami práva EÚ, ale v prípade potreby by mala umožniť zriadenie osobitných orgánov bez toho, aby boli dotknuté právomoci a úloha inštitúcií EÚ; poukazuje na to, že flexibilita a prispôsobenie sa národným, regionálnym alebo lokálnym špecifikám by sa mohli zabezpečiť aj prostredníctvom ustanovení sekundárneho práva;

10.  zdôrazňuje, že diferencovaná integrácia by nemala viesť k zložitejším rozhodovacím procesom, ktoré by oslabili demokratickú zodpovednosť inštitúcií EÚ;

11.  domnieva sa, že brexit je príležitosťou posunúť sa od modelov „získavania výnimiek“ k nediskriminujúcim a podporným modelom „dobrovoľnej účasti“; zdôrazňuje, že tieto modely „dobrovoľnej účasti“ by neobmedzovali pokrok pri vytváraní „čoraz užšieho spojenectva“ na hľadanie najnižšieho spoločného menovateľa v rámci univerzálneho riešenia, ale umožnili by flexibilitu potrebnú na pokrok a zároveň by ponechali otvorené dvere pre členské štáty, ktoré sú ochotné aj schopné splniť potrebné kritériá;

12.  žiada, aby sa pri ďalšej revízii zmlúv vniesol poriadok do súčasného procesu diferenciácie tým, že sa ukončí prax trvalého neuplatňovania a výnimiek z primárneho práva EÚ pre jednotlivé členské štáty, pretože to vedie k negatívnej diferenciácii v primárnom práve EÚ, narúša homogénnosť práva EÚ vo všeobecnosti a ohrozuje sociálnu súdržnosť EÚ;

13.   uznáva však, že pre nových členov môžu byť potrebné isté prechodné obdobia, no len na výnimočnom, dočasnom a individuálnom základe; trvá na tom, že by sa mali zaviesť jasné a vynútiteľné právne ustanovenia s cieľom zabrániť pretrvávaniu takýchto období;

14.   trvá preto na tom, že členstvo v EÚ by si vyžadovalo plný súlad s primárnym právom EÚ vo všetkých oblastiach politiky, pričom krajinám, ktoré si želajú úzky vzťah s EÚ, ale nechcú sa zaviazať k plnému dodržiavaniu primárneho práva, a ktoré nevstúpia alebo nemôžu vstúpiť do EÚ, by sa mala ponúknuť určitá forma partnerstva; domnieva sa, že tento vzťah by mal byť spojený s povinnosťami zodpovedajúcimi príslušným právam, ako je napríklad príspevok do rozpočtu EÚ, a mal by byť podmienený dodržiavaním základných hodnôt Únie, zásad právneho štátu a v prípade účasti na vnútornom trhu aj štyroch slobôd;

15.  zdôrazňuje, že rešpektovanie a ochrana základných hodnôt EÚ sú pilierom Európskej únie, spoločenstva založeného na hodnotách, a spojivom medzi členskými štátmi; zastáva preto názor, diferenciácia by nemala byť prípustná, pokiaľ ide o dodržiavanie existujúcich základných práv a hodnôt zakotvených v článku 2 Zmluvy o EÚ; trvá navyše na tom, že diferenciácia by nemala byť možná v oblastiach politiky, v ktorých by nezúčastnené členské štáty mohli spôsobiť negatívne externality, ako je hospodársky a sociálny damping; požaduje, aby Komisia pri predkladaní návrhu na posilnenú spoluprácu dôkladne preskúmala potenciálne odstredivé účinky, a to aj z dlhodobého hľadiska;

16.  pripomína svoje odporúčanie, aby sa zadefinovalo partnerstvo so zámerom vytvoriť okruh partnerov v okolí EÚ pre štáty, ktoré nevstúpia alebo nemôžu vstúpiť do EÚ, no napriek tomu by s ňou chceli udržiavať úzky vzťah(4);

17.  navrhuje zavedenie osobitného postupu, ktorý by umožňoval, aby sa v prípade začatia posilnenej spolupráce viacerých štátov zastupujúcich kvalifikovanú väčšinu v Rade a po súhlase Európskeho parlamentu po niekoľkých rokoch začlenili ustanovenia o posilnenej spolupráci do acquis EÚ;

18.  zdôrazňuje skutočnosť, že flexibilita a diferenciácia by mali ísť ruka v ruke s posilnením spoločných pravidiel v kľúčových oblastiach s cieľom zabezpečiť, aby diferenciácia neviedla k politickej fragmentácii; preto sa domnieva, že budúci európsky inštitucionálny rámec by mal zahŕňať nevyhnutné európske piliere politických, hospodárskych, sociálnych a environmentálnych práv;

19.   uznáva, že regionálna spolupráca zohráva dôležitú úlohu pri posilňovaní európskej integrácie, a domnieva sa, že jej ďalší rozvoj má veľký potenciál upevniť a prehĺbiť integráciu tým, že ju prispôsobí miestnym špecifikám a ochote spolupracovať;

20.    navrhuje, aby sa v rámci právnych predpisov EÚ vypracovali vhodné nástroje a aby sa stanovil rozpočet na testovanie cezhraničných iniciatív vo vnútri EÚ, pokiaľ ide o otázky celoúniového záujmu, ktoré by sa mohli následne pretaviť do legislatívnych návrhov alebo prípadov posilnenej spolupráce;

21.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii a parlamentom členských štátov.

(1)

Ú. v. EÚ C 252, 18.7.2018, s. 215.

(2)

Ú. v. EÚ C 252, 18.7.2018, s. 201.

(3)

Ú. v. EÚ C 468, 15.12.2016, s. 176.

(4)

Ú. v. EÚ C 252, 18.7.2018, s. 207.


DÔVODOVÁ SPRÁVA

Diferencovaná integrácia v EÚ má mnoho rôznych foriem: od výnimiek, cez iniciatívy posilnenej spolupráce, až po stálu štruktúrovanú spoluprácu a medzivládne dohody mimo rámec zmluvy. V skutočnosti podmienky flexibilných riešení, ktoré umožňujú niektorým členským štátom pokročiť smerom k hlbšej integrácii v určitej oblasti politiky, sa stali tak rozmanité, že je čoraz ťažšie identifikovať všetky prípady diferencovanej integrácie a porozumieť im, a to nielen pre európskych občanov, ale aj pre tvorcov politík.

Diferencovaná integrácia však nie je novým javom. Diskusie o možnosti diferencovanej integrácie začali už v 70. rokoch 20. storočia a zintenzívnili v 90. rokoch s cieľom dosiahnuť jeden z hlavných príkladov diferenciácie, a to vytvorenie Hospodárskej a menovej únie v roku 1993. Odvtedy sa podmienky flexibilných riešení začali výrazne líšiť a teraz zahŕňajú päť foriem výnimiek(1), dva dohodnuté prípady posilnenej spolupráce(2) a ďalšie tri sú v procese prípravy(3), stála štruktúrovaná spolupráca (PESCO) podľa článku 46 ZEÚ a medzivládnej spolupráce prostredníctvom Európskej agentúry pre jadrový výskum a Európskej vesmírnej agentúry.

Diferencovaná integrácia sa môže považovať za dobrý nástroj na preklenutie priepasti medzi rôznymi politickými názormi v Európe, ale takisto otvára niektoré dôležité otázky politického, právneho a inštitucionálneho charakteru. Prvou je spôsob, ako dosiahnuť rovnováhu medzi flexibilnými riešeniami a jednotnosťou Únie. Druhá oblasť sa zaoberá výberom medzi medzivládnymi a pružnejšími právnymi mechanizmami a homogenitou práva Únie. Tretia sa zaoberá potrebou vytvoriť samostatné inštitúcie pre prípady diferencovanej integrácie alebo potrebou zachovať inštitucionálnu jednotu EÚ.

Zatiaľ čo diferencovaná integrácia by sa mohla vnímať ako pozitívny nástroj pokračovania európskej integrácie v tempe a vo forme, ktorá je najvhodnejšia z hľadiska súčasnej politickej atmosféry, jej využívanie a formy, ktoré môže prijať, by sa mali zjednodušiť a zefektívniť, aby sa zvýšila jej demokratická legitimita.

Objasnenie konceptu diferencovanej integrácie

Diferencovaná integrácia má rôzne technické a politické významy. Z technického hľadiska je možné rozlišovať medzi časovou diferenciáciou (často označovanou ako viacrýchlostná Európa: rovnaké ciele, ale rôzne rýchlosti ich dosiahnutia), diferenciáciou spôsobov (Európa „à la carte“, čo znamená účasť na politikách podľa záujmu a bez snahy o dosiahnutie rovnakého cieľa všetkými) a priestorovou diferenciáciou (variabilná geometria, ktorá môže trvať dlhšie a je vo väčšej miere zemepisnej povahy). Všetky tieto nástroje možno charakterizovať ako „diferenciácia“, avšak s odlišným dopadom na EÚ.

Politická rétorika pri diferenciácii sa tiež líši. Ak ju využívajú relatívne početnejšie členské štáty alebo tie, ktoré boli členmi Únie dlhšie, diferenciácia sa často vníma ako prejav ich ochoty a schopnosti prehlbovať integračný proces v EÚ a takéto skupiny členských štátov sa často považujú za „priekopníkov“. Naopak, diferencovaná integrácia sa často vníma, najmä v členských štátoch, ktoré nedávno vstúpili do EÚ, ako cesta k členeniu štátov v Únii na členov prvej a druhej triedy.

Podľa spravodajcu by diferenciácia mala odrážať myšlienku, že Európa nefunguje na základe uniformného prístupu, ale môže sa prispôsobiť potrebám a želaniam svojich občanov. Diferenciácia by preto mala byť ústavným nástrojom na zabezpečenie flexibility v prípade potreby bez toho, aby došlo k ohrozeniu celého politického systému a rovnosti medzi občanmi.

Potreba diferenciácie

•  Diferencovaná integrácia je integrácia:  

Rôzne štúdie preukázali, že diferenciácia sprevádzala prehlbovanie integrácie EÚ a jej rozširovanie. V skutočnosti sa diferenciácia rozšírila a konsolidovala zároveň so zvyšovaním sa právomocí EÚ, rozsahom politík a počtom členov. A preto, hoci je diferencovaná integrácia často nesprávne opisovaná ako pragmatický a dočasný postup smerom ku konvergencii politík, realita ukazuje, že v skutočnosti nie je výnimkou, ale „bežným“ prvkom integrácie EÚ .

Diskusia by preto nemala byť zameraná na argumenty za diferenciáciu a proti nej, ale aj na spôsob uskutočňovania diferenciácie v rámci EÚ, na mechanizmy, ktoré sú prijateľné, na jej podmienky a oblasti.

•  Diferencovaná integrácia reagovala na prekážky vo vysoko politizovaných oblastiach  

Pri pohľade na oblasti politiky a ich rozmanitosť v zmysle diferenciácie môžeme pozorovať, že vzájomná závislosť pôsobí ako hnacia sila integrácie, zatiaľ čo politizácia je spravidla jej prekážkou. Dôsledkom tohto pozorovania je, že diferenciácia sa zvykne objaviť v prípade vysokej vzájomnej závislosti a výraznej politizácie.

To vysvetľuje aj skutočnosť, kedy sa typy diferenciácie v EÚ vyvíjali. Pred rokom 1980 sa viac vyskytovala vertikálna diferenciácia (odlišnosti v úrovni centralizácie v určitých oblastiach politiky, ale na celom území EÚ), ale žiadna horizontálna (rovnaký stupeň centralizácie, ale odlišnosti v územiach, na ktorých sa táto politika uplatňovala). Horizontálna integrácia sa zvýšila zároveň s úrovňou politizácie tém a s rozšírením EÚ.

Výsledkom je, že zatiaľ čo EÚ má veľmi integrované politiky, pokiaľ ide o málo spolitizované oblasti, ako je harmonizácia tovarov a regulácia trhu, má veľmi rozdielne politiky v hlavných politických oblastiach, ako sú menové politiky, obrana a zahraničné veci, základné práva, dane, sociálne veci atď.

Výzvy diferencovanej integrácie

1) Potreba diferenciácie sa často procedurálne vysvetľuje potrebou dosiahnuť v Rade jednomyseľné rozhodnutie. V skutočnosti by mohli byť všetky ostatné prípady posilnenej spolupráce, s výnimkou dane z finančných transakcií, prijímané kvalifikovanou väčšinou. Je potrebné poznamenať, že niektoré posilnené spolupráce sa uskutočňujú len s cieľom vyhnúť sa práva veta dvoch členských štátov (jednotného európskeho patentu sa zúčastňuje 26 členských štátov!).

2) Diferenciácia sa vyskytuje v sektoroch, ktoré sú viac „politické“: základné práva, schengenský priestor, eurozóna, daň z finančných transakcií. Menej politizované oblasti viedli k integrovanejším politikám (pravidlá vnútorného trhu atď.). Vo vzájomne prepojenom a demokratickom politickom útvare, akým je EÚ, nie je možné diferenciáciu akceptovať vo všetkých oblastiach.

3) Niektoré formy diferenciácie mali dostredivé účinky, ktoré následne viedli k pristúpeniu viacerých členských štátov, iné môžu mať odstredivé účinky, ak vytvárajú efekt mŕtvej váhy tým, že umožňujú nezúčastneným členským štátom negatívne pôsobiť na zúčastňujúce sa členské štáty.

4) Celkový proces diferenciácie viedol k vytvoreniu niektorých nástrojov v rámci zmluvy (niekoľko iniciatív posilnenej spolupráce, PESCO atď.), ale aj k vytvoreniu nástrojov mimo zmluvného rámca (medzivládne riešenia). To viedlo k vzniku zložitých a pre občanov ťažko pochopiteľných systémov, ktoré znižujú zodpovednosť za verejné rozhodnutia. Medzi základné problémy týchto medzivládnych dohôd mimo rámca zmluvy patrí nedostatok parlamentnej kontroly, keďže zapojenie Parlamentu je nevyhnutné na zabezpečenie demokratickej legitimity.

Ďalší postup

Bez zmeny v zmluve:

1) Prvým krokom k vyriešeniu problému a zníženiu potreby diferencovanej integrácie je odstránenie pravidla jednomyseľnosti vo všetkých možných oblastiach. To sa dá dosiahnuť využitím premosťovacej doložky (článok 48 ods. 7 Zmluvy o EÚ), ktorá Radu oprávňuje prejsť od jednomyseľného hlasovania k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou v príslušných prípadoch, v ktorých zmluvy v súčasnosti vyžadujú jednomyseľnosť.

2) Výnimky z ustanovení zmluvy by už nemali byť možné, pretože ide o prípady negatívnej diferenciácie. Namiesto skupiny členských štátov, ktorá sa usiluje napredovať v oblasti európskej integrácie, výnimky umožňujú členským štátom, aby urobili krok späť smerom k menšej integrácii. Preto by sa mali odstrániť.

3) Ak je diferenciácia niekedy cenou, ktorú treba zaplatiť za integráciu, demokracia by nikdy nemala byť cenou, ktorú treba zaplatiť za diferenciáciu. Diferenciácia by preto nemala viesť k zložitejším rozhodovacím procesom, ktoré by oslabili zodpovednosť inštitúcií EÚ. Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, je zabezpečiť, aby sa diferenciácia vždy uskutočňovala v rámci zmlúv, či už v rámci posilnenej spolupráce (článok 20 Zmluvy o EÚ) alebo stálej štruktúrovanej spolupráce (článok 46 Zmluvy o EÚ).

4) Diferenciácia by mala byť spôsobom, ako zosúladiť rôznorodosť medzi členskými štátmi bez toho, aby hrozilo poškodenie všeobecného záujmu. Zatiaľ čo nedostatočná úroveň pripravenosti (napríklad nespĺňanie kritérií na vstup do eurozóny alebo schengenského priestoru) je legitímnym faktorom na zabezpečenie dočasných viacrýchlostných riešení, neochota nemôže byť oprávnená v každej oblasti, najmä ak má negatívny vplyv na iné členské štáty alebo na EÚ ako celok.

Okrem toho by oblasti politík, ktoré by boli diferenciácii otvorené, vypovedali veľa o tom, akú EÚ chceme vybudovať v budúcnosti. Keďže EÚ je demokratický priestor založený na spoločných hodnotách a cieľoch, spravodajca sa domnieva, že by nemala byť možná žiadna diferenciácia pokiaľ ide o existujúce základné práva a hodnoty, a oblasti, v ktorých nezúčastnené členské štáty vytvárajú negatívne externality pre ostatné členské štáty vo forme sociálneho a hospodárskeho dumpingu.

5) Existencia flexibility a diferenciácie, či už prostredníctvom posilnenej spolupráce alebo prostredníctvom samotnej legislatívy (napríklad keď sa určité špecifiká berú do úvahy v rámci nariadenia alebo smernice), by mala ísť ruka v ruke s posilnením spoločných pravidiel v kľúčových oblastiach, ako je napr. právny štát.

6) Diferencovaná integrácia by mala zachovať jednotu EÚ inštitúcií a nemala by viesť k vytvoreniu paralelných inštitucionálnych štruktúr. Vo svojich nedávnych uzneseniach Parlament vyjadril názor, že diferencovaná integrácia musí zostať otvorená pre všetky členské štáty a naďalej pôsobiť ako príklad hlbšej európskej integrácie, a nie ako nástroj pre umožnenie riešení „à la carte“(4).

Pri zmene zmluvy:

1) Spravodajca sa domnieva, že ako krok presahujúci rámec existujúcich obmedzení vyplývajúcich zo zmluvy je užitočné zvážiť možnosť zavedenia dvoch druhov členstva v Únii: úplné a pridružené členstvo. Úplné členstvo by znamenalo plný súlad s primárnym právom a politikami, na ktoré sa nevzťahuje možnosť začať posilnenú spoluprácu. Pridružení členovia by sa zúčastňovali len určitých politík a neboli by plne integrovaní do rozhodovacích procesov EÚ.

2) V prípade, že viaceré členské štáty zastupujúce kvalifikovanú väčšinu v Rade nadviažu posilnenú spoluprácu, mal by existovať osobitný postup, ktorý by sa po niekoľkých rokoch implementácie mohol ľahko začleniť do acquis EÚ.

3) Členské štáty nie sú a nemali by byť považované za jediný potenciálny zdroj diferenciácie a flexibility v EÚ. Z tohto dôvodu sa spravodajca domnieva, že ak to pridelenie kompetencií dovolí, regióny, ako aj kandidátske krajiny, by mali mať možnosť zúčastňovať sa posilnenej spolupráce.

4) Nástroje na testovanie cezhraničných iniciatív, ktoré by sa napokon mohli pretaviť do prípadov posilnenej spolupráce, by mali byť uvedené v zmluve a otvorené pre členské štáty a/alebo regióny. Tieto nástroje by mohli byť najskôr prístupné pre menší počet štátov/regiónov. Ak bude výsledok iniciatívy pozitívny, Komisia by mohla rozhodnúť o iniciovaní legislatívneho návrhu. To by umožnilo testovanie (a financovanie) regionálnych cezhraničných iniciatív v rámci EÚ.

5) Je potrebné mať európske piliere občianskych, hospodárskych, sociálnych a environmentálnych práv, od ktorých by sa nebolo možné odchýliť .

6) Možno očakávať i ďalšie formy diferenciácie prostredníctvom zrkadlových právnych predpisov založené napríklad na osvedčených postupoch pozorovaných na austrálskom federálnom modeli.

(1)

Spojené kráľovstvo a Írsko majú výnimku z priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti; Spojené kráľovstvo a Dánsko sa nezúčastňujú na jednotnej mene; Spojené kráľovstvo a Česká republika nie sú stranou Zmluvy o stabilite, spolupráci a riadení; Spojené kráľovstvo, Írsko a Dánsko nie sú súčasťou schengenského priestoru; Dánsko sa nezúčastňuje na spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike.

(2)

Európsky jednotný patent a rozvodové právo.

(3)

Európsky prokurátor, daň z finančných transakcií a pravidlá upravujúce vlastníctvo.

(4)

Uznesenie zo 16. februára 2017 o zlepšení fungovania Európskej únie využitím potenciálu Lisabonskej zmluvy (P8_TA-PROV(2017)0049) a uznesenie zo 16. februára 2017 o možnom vývoji a možných úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry Európskej únie (P8_TA-PROV(2017)0048).


STANOVISKO Výboru pre hospodárske a menové veci (15.11.2018)

pre Výbor pre ústavné veci

k diferencovanej integrácii

(2018/2093(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko (*): Doru‑Claudian Frunzulică

(*)  Postup pridružených výborov – článok 54 rokovacieho poriadku

NÁVRHY

1.  pripomína svoje závery, že medzivládne štruktúry a procesy rozhodovania zvyšujú zložitosť inštitucionálnej zodpovednosti a znižujú transparentnosť a demokratickú zodpovednosť a že pre fungovanie Únie je najlepšia metóda Spoločenstva;

2.  vyzýva na začlenenie Európskeho mechanizmu pre stabilitu (EMS) do právneho rámca EÚ; očakáva, že iniciatíva Komisie určí oblasti hlasovania kvalifikovanou väčšinou, aby sa zabezpečila efektívnejšia tvorba právnych predpisov v oblasti daní; požaduje vytvorenie postu podpredsedu Komisie zodpovedného za hospodársku a menovú úniu; vyzýva na vytvorenie rozpočtového riadku pre eurozónu ako súčasť viacročného finančného rámca, ktorý by mal podporovať vykonávanie politík eurozóny;

3.  víta pokrok, ktorý sa dosiahol pri práci na bankovej únii za uplynulých niekoľko rokov; pripomína, že rokovania o jej dokončení musia pokračovať, aby sa úspešne dosiahlo zníženie rizika a vytvorenie fiškálneho zabezpečovacieho mechanizmu pre jednotný fond na riešenie krízových situácií (SRF); žiada reformu EMS tak, aby mohol slúžiť ako fiškálny zabezpečovací mechanizmus pre SRF; v tejto súvislosti víta vyhlásenie prednesené na samite eurozóny 29. júna 2018, v ktorom sa potvrdzuje, že EMS zabezpečí spoločný zabezpečovací mechanizmus pre SRF a bude sa ďalej posilňovať; víta a dôrazne podporuje iniciatívu niektorých členských štátov, že zvážia vstup do bankovej únie;

4.  žiada, aby sa posilnila úloha Európskeho parlamentu a národných parlamentov v obnovenom rámci správy hospodárskych záležitostí s cieľom posilniť demokratickú zodpovednosť;

5.  domnieva sa, že brexit je príležitosťou posunúť sa od modelov „získavania výnimiek“ k nediskriminujúcim a podporujúcim modelom „dobrovoľnej účasti“; zdôrazňuje, že tieto modely „dobrovoľnej účasti“ by neobmedzovali pokrok pri vytváraní „čoraz užšieho zväzku“ na hľadanie najnižšieho spoločného menovateľa v rámci univerzálneho riešenia, ale umožnili by v postupe vpred potrebnú flexibilitu a zároveň by ponechávali dvere otvorené tým členským štátom, ktoré sú ochotné aj schopné splniť potrebné kritériá;

6.  žiada, aby sa každý budúci model diferencovanej integrácie navrhol tak, aby poskytoval stimuly a plnú podporu členským štátom, ktoré sa usilujú o „dobrovoľnú účasť“, v rámci ich úsilia o hospodársky rozvoj a konverziu zameraného na splnenie potrebných kritérií v primeranom časovom rámci;

7.  zdôrazňuje význam zbližovania Kohézneho fondu a štrukturálnych fondov a berie na vedomie programy, ako je Program na podporu reforiem, ktoré majú podporovať členské štáty, aby vstúpili do eurozóny a prijali euro ako svoju menu; zdôrazňuje význam investičných fondov a EIB pri riešení nedostatku investícií v EÚ, pri podpore budovania kapacít a prinášaní ďalšieho úsilia a zdrojov s cieľom dosiahnuť sociálno-ekonomickú konvergenciu medzi členskými štátmi a v rámci nich; pripomína, že dokončenie jednotného trhu je katalyzátorom hospodárskej integrácie a konvergencie hospodárstiev členských štátov, ktoré ho tvoria; vyzýva Komisiu, aby prioritne presadzovala súčasné právne predpisy a urýchlila prácu na odstraňovaní prekážok brániacich jeho dokončeniu.

INFORMÁCIE O PRIJATÍ VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

Dátum prijatia

12.11.2018

 

 

 

Výsledok záverečného hlasovania vo výbore

+:

–:

0:

31

10

1

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Gerolf Annemans, Hugues Bayet, Pervenche Berès, Markus Ferber, Jonás Fernández, Giuseppe Ferrandino, Stefan Gehrold, Sven Giegold, Brian Hayes, Danuta Maria Hübner, Petr Ježek, Barbara Kappel, Othmar Karas, Werner Langen, Bernd Lucke, Olle Ludvigsson, Gabriel Mato, Alex Mayer, Bernard Monot, Caroline Nagtegaal, Dariusz Rosati, Pirkko Ruohonen-Lerner, Anne Sander, Molly Scott Cato, Pedro Silva Pereira, Peter Simon, Theodor Dumitru Stolojan, Kay Swinburne, Paul Tang, Ramon Tremosa i Balcells, Ernest Urtasun, Marco Valli, Jakob von Weizsäcker, Marco Zanni

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Mady Delvaux, Doru-Claudian Frunzulică, Alain Lamassoure, Paloma López Bermejo, Thomas Mann, Luigi Morgano, Joachim Starbatty, Lieve Wierinck

ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

31

+

ALDE

Petr Ježek, Ramon Tremosa i Balcells, Lieve Wierinck

PPE

Markus Ferber, Stefan Gehrold, Brian Hayes, Danuta Maria Hübner, Othmar Karas, Alain Lamassoure, Werner Langen, Thomas Mann, Gabriel Mato, Dariusz Rosati, Anne Sander, Theodor Dumitru Stolojan

S&D

Hugues Bayet, Pervenche Berès, Mady Delvaux, Jonás Fernández, Giuseppe Ferrandino, Doru-Claudian Frunzulică, Olle Ludvigsson, Alex Mayer, Luigi Morgano, Pedro Silva Pereira, Peter Simon, Paul Tang, Jakob von Weizsäcker

VERTS/ALE

Sven Giegold, Molly Scott Cato, Ernest Urtasun

10

-

ECR

Bernd Lucke, Pirkko Ruohonen-Lerner, Joachim Starbatty, Kay Swinburne

EFDD

Bernard Monot, Marco Valli

ENF

Gerolf Annemans, Barbara Kappel, Marco Zanni

GUE/NGL

Paloma López Bermejo

1

0

ALDE

Caroline Nagtegaal

Vysvetlenie použitých znakov:

+  :  za

-  :  proti

  :  zdržali sa hlasovania


STANOVISKO Výboru pre rozpočet (6.11.2018)

pre Výbor pre ústavné veci

o diferencovanej integrácii

(2018/2093(INI))

Spravodajca: Charles Goerens

NÁVRHY

Výbor pre rozpočet vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.  domnieva sa, že demokratická zodpovednosť je neoddeliteľnou súčasťou zodpovednosti za rozpočet; poukazuje na to, že okolo rozpočtu Únie sa objavila „celá galaxia fondov a nástrojov s premenlivou účasťou členských štátov a rozmanitou škálou rozhodovacích postupov a postupov zodpovednosti na podporu cieľov politík Únie“(1);

2.  žiada, aby sa posilnila úloha Európskeho parlamentu a národných parlamentov v obnovenom rámci správy hospodárskych záležitostí s cieľom posilniť demokratickú zodpovednosť;

3.  zdôrazňuje, že je potrebné chrániť zásadu jednotnosti rozpočtu; zdôrazňuje, že je potrebné zabezpečiť parlamentnú kontrolu všetkých výdavkov EÚ;

4.  za nevyhnutný krok smerom k obmedzeniu uvedenej galaxie považuje prijatie nariadenia o VFR prostredníctvom riadneho legislatívneho postupu, čím sa zosúladia uplatniteľné rozhodovacie postupy s postupom pre viacročné programy EÚ a pre ročný rozpočet EÚ; domnieva sa, že postup súhlasu zbavuje Európsky parlament rozhodovacej právomoci, ktorú uplatňuje pri prijímaní ročných rozpočtov, zatiaľ čo zásada jednomyseľnosti v Rade znamená, že dohoda predstavuje najnižší spoločný menovateľ vzhľadom na potrebu zabrániť vetu jediného členského štátu. okrem toho je presvedčený o tom, že hlasovanie kvalifikovanou väčšinou by malo nahradiť pravidlo jednomyseľnosti v Rade;

5.  podporuje racionalizáciu a zavedenie diferencovanej integrácie; zdôrazňuje skutočnosť, že navrhovanie ad hoc riešení záležitostí EÚ pod časovým tlakom, a to čiastočne alebo úplne mimo inštitucionálnej štruktúry EÚ, vytvára aj zbytočné dodatočné náklady;

6.  vyzýva Komisiu, aby pripravila výročnú správu, ktorá sa priloží k všeobecnému rozpočtu Únie a v ktorej sa uvedú dostupné a nedôverné informácie o výdavkoch, ktoré členské štáty vynaložili v rámci posilnenej spolupráce, pokiaľ nie sú zahrnuté do všeobecného rozpočtu Únie;

INFORMÁCIE O PRIJATÍ VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

Dátum prijatia

5.11.2018

 

 

 

Výsledok záverečného hlasovania vo výbore

+:

–:

0:

24

6

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Jean Arthuis, Reimer Böge, Lefteris Christoforou, Gérard Deprez, André Elissen, José Manuel Fernandes, Eider Gardiazabal Rubial, Ingeborg Gräßle, Monika Hohlmeier, John Howarth, Bernd Kölmel, Zbigniew Kuźmiuk, Vladimír Maňka, Jan Olbrycht, Paul Rübig, Eleftherios Synadinos, Indrek Tarand, Isabelle Thomas, Inese Vaidere, Daniele Viotti, Tiemo Wölken, Marco Zanni

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Karine Gloanec Maurin, Alain Lamassoure, Janusz Lewandowski, Ivana Maletić, Andrey Novakov, Marco Valli

Náhradníci (čl. 200 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

Michael Detjen, Stefan Gehrold

ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

24

+

ALDE

Jean Arthuis, Gérard Deprez

PPE

Reimer Böge, Lefteris Christoforou, José Manuel Fernandes, Stefan Gehrold, Ingeborg Gräßle, Monika Hohlmeier, Alain Lamassoure, Janusz Lewandowski, Ivana Maletić, Andrey Novakov, Jan Olbrycht, Paul Rübig, Inese Vaidere

S&D

Michael Detjen, Eider Gardiazabal Rubial, Karine Gloanec Maurin, John Howarth, Vladimír Maňka, Isabelle Thomas, Daniele Viotti, Tiemo Wölken

VERTS/ALE

Indrek Tarand

6

-

ECR

Bernd Kölmel, Zbigniew Kuźmiuk

EFDD

Marco Valli

ENF

André Elissen, Marco Zanni

NI

Eleftherios Synadinos

0

0

 

 

Vysvetlenie použitých znakov:

+  :  za

-  :  proti

0  :  zdržali sa hlasovania

(1)

The European Budgetary Galaxy“ (Európska rozpočtová galaxia), European Constitutional Law Review, 13: 428–452, 2017


INFORMÁCIE O PRIJATÍ V GESTORSKOM VÝBORE

Dátum prijatia

21.11.2018

 

 

 

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

20

2

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Mercedes Bresso, Elmar Brok, Richard Corbett, Pascal Durand, Danuta Maria Hübner, Ramón Jáuregui Atondo, Jo Leinen, Morten Messerschmidt, Maite Pagazaurtundúa Ruiz, Markus Pieper, Paulo Rangel, Helmut Scholz, György Schöpflin, Pedro Silva Pereira, Barbara Spinelli, Kazimierz Michał Ujazdowski

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Enrique Guerrero Salom, Jérôme Lavrilleux, Georg Mayer, Jasenko Selimovic, Rainer Wieland

Náhradník (čl. 200 ods. 2) prítomný na záverečnom hlasovaní

Pavel Svoboda


ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN V GESTORSKOM VÝBORE

20

+

ALDE

Maite Pagazaurtundúa Ruiz, Jasenko Selimovic

GUE/NGL

Helmut Scholz, Barbara Spinelli

NI

Kazimierz Michał Ujazdowski

PPE

Elmar Brok, Danuta Maria Hübner, Jérôme Lavrilleux, Markus Pieper, Paulo Rangel, György Schöpflin, Pavel Svoboda, Rainer Wieland

S&D

Mercedes Bresso, Richard Corbett, Enrique Guerrero Salom, Ramón Jáuregui Atondo, Jo Leinen, Pedro Silva Pereira

VERTS/ALE

Pascal Durand

2

-

ECR

Morten Messerschmidt

ENF

Georg Mayer

0

0

 

 

Vysvetlenie použitých znakov:

+  :  za

-  :  proti

0  :  zdržali sa hlasovania

Posledná úprava: 3. januára 2019Právne oznámenie