Zoznam 
 Predchádzajúci 
 Nasledujúci 
 Úplné znenie 
Postup : 2018/2093(INI)
Postup v rámci schôdze
Postup dokumentu : A8-0402/2018

Predkladané texty :

A8-0402/2018

Rozpravy :

PV 17/01/2019 - 6
CRE 17/01/2019 - 6

Hlasovanie :

PV 17/01/2019 - 10.14
Vysvetlenie hlasovaní

Prijaté texty :

P8_TA(2019)0044

Prijaté texty
PDF 135kWORD 49k
Štvrtok, 17. januára 2019 - Štrasburg Finálna verzia
Diferencovaná integrácia
P8_TA(2019)0044A8-0402/2018

Uznesenie Európskeho parlamentu zo 17. januára 2019 o diferencovanej integrácii (2018/2093(INI))

Európsky parlament,

–  so zreteľom na bielu knihu Komisie z 1. marca 2017 o budúcnosti Európy: úvahy a scenáre pre štáty EÚ-27 k vývoju do roku 2025 (COM(2017)2025) a sprievodné diskusné dokumenty o budúcnosti financií EÚ, budúcnosti európskej obrany, prehĺbení hospodárskej a menovej únie, využívaní globalizácie a o sociálnom rozmere Európy,

–  so zreteľom na svoje uznesenie zo 16. februára 2017 o zlepšení fungovania Európskej únie využitím potenciálu Lisabonskej zmluvy(1),

–  so zreteľom na svoje uznesenie zo 16. februára 2017 o možnom vývoji a úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry Európskej únie(2),

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 12. decembra 2013 k ústavným problémom viacstranného riadenia v Európskej únii(3),

–  so zreteľom na článok 52 rokovacieho poriadku,

–  so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci a na stanoviská Výboru pre hospodárske a menové veci a Výboru pre rozpočet (A8-0402/2018),

A.  keďže diferencovaná integrácia je pojem, ktorý má viacero významov a môže definovať rôzne javy z politického aj technického hľadiska;

B.  keďže integračné procesy v EÚ sa vyznačujú rýchlo rastúcim počtom a rôznorodosťou situácií zahŕňajúcich diferencovanú integráciu, a to v kontexte primárnych i sekundárnych právnych predpisov;

C.  keďže politické vnímanie diferencovanej integrácie sa výrazne líši v závislosti od vnútroštátneho kontextu; keďže v niektorých členských štátoch, ktoré sú členmi Únie dlhšie, to môže mať pozitívne konotácie a spájať sa s myšlienkou vytvorenia „priekopníckej skupiny“ určenej na dosiahnutie rýchlejšieho pokroku v prehlbovaní integrácie, kým v členských štátoch, ktoré vstúpili do Únie len nedávno, sa diferencovaná integrácia často vníma ako cesta k vytvoreniu členských štátov prvej a druhej triedy;

D.  keďže diferencovaná integrácia taktiež odkazuje na širokú škálu rôznych mechanizmov, z ktorých každý môže mať veľmi odlišný vplyv na európsku integráciu; keďže je rozdiel medzi časovou diferenciáciou alebo viacrýchlostnou Európou s rovnakými cieľmi, ale rozdielnou rýchlosťou, ktorá je potrebná na ich dosiahnutie, diferenciáciou, čo sa týka spôsobov, alebo Európou „à la carte“ a priestorovou diferenciáciou, ktorá sa často nazýva aj variabilná geometria;

E.  keďže diferenciácia je stabilnou črtou európskej integrácie, a to nielen v oblastiach, v ktorých má EÚ právomoci, a niekedy umožnila súčasné prehlbovanie a rozširovanie EÚ; keďže v dôsledku toho nie je možné namietať proti diferenciácii a integrácii a ani prezentovať diferenciáciu ako inovatívnu cestu pre budúcnosť Únie;

F.  keďže diferencovaná integrácia síce môže byť pragmatickým riešením na podporu európskej integrácie, no mala by sa využívať obozretne a v rámci úzko stanovených obmedzení vzhľadom na riziko fragmentácie Únie a jej inštitucionálneho rámca; keďže konečným cieľom diferencovanej integrácie by mala byť podpora začlenenia, nie vylúčenia členských štátov;

G.  keďže skúsenosti ukazujú, že kým vzájomná previazanosť funguje ako faktor integrácie, politizácia je často jej prekážkou; keďže v dôsledku toho sú najviac integrované oblasti politiky Únie, ako napríklad harmonizácia a regulácia vnútorného trhu, väčšinou najmenej politizované, pričom diferencovaná integrácia sa zjavne s najväčšou pravdepodobnosťou vyskytuje v oblastiach politiky so značnou politickou polarizáciou, ako je monetárna politika, obrana, kontrola hraníc, základné práva alebo dane;

H.  keďže vytvorenie politických väzieb a vzájomnej previazanosti medzi členskými štátmi rozhodujúcim spôsobom prispieva k ich integrácii v rámci Únie;

I.  keďže zmluvy poskytujú členským štátom možnosť využívať rôzne spôsoby integrácie, najmä prostredníctvom posilnenej spolupráce (článok 20 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“)) a stálej štruktúrovanej spolupráce (článok 46 Zmluvy o EÚ), avšak bez toho, aby obsahovali ustanovenia zamerané na trvalú flexibilitu alebo diferencovanú integráciu ako dlhodobý cieľ alebo zásadu európskej integrácie; keďže tieto rôzne spôsoby integrácie by sa mali uplatňovať len na obmedzený počet politík, mali by byť inkluzívne, aby sa všetky členské štáty mohli zapojiť, a nemali by oslabovať proces utvárania čoraz užšieho spojenectva, ako sa stanovuje v článku 1 Zmluvy o EÚ; keďže posilnená spolupráca v rámci spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky je navyše v súčasnosti skutočnosťou, pričom prispieva k budovaniu skutočnej európskej obrannej únie;

J.  keďže s výnimkou dane z finančných transakcií mohli byť všetky existujúce prípady diferencovanej integrácie prijaté v Rade kvalifikovanou väčšinou hlasov, ak by to bolo ustanovené v článku 329 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie namiesto jednomyseľnosti;

K.  keďže niektoré formy diferencovanej integrácie by mohli mať dostredivé účinky a podnietiť ďalšie členské štáty k tomu, aby sa k tejto iniciatíve pridali neskôr;

L.  keďže proces diferenciácie viedol k vytvoreniu iniciatív v právnom rámci EÚ, ale aj k niektorým flexibilnejším medzivládnym právnym úpravám, ktoré mali za následok vznik zložitého a pre občanov ťažko pochopiteľného systému;

M.  keďže členské štáty nie sú jedinými potenciálnymi aktérmi diferencovanej integrácie; keďže nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1082/2006 z 5. júla 2006 o Európskom zoskupení územnej spolupráce (EZÚS)(4) už umožňuje nadnárodnú spoluprácu na základe spoločného záujmu;

1.  trvá na tom, že diskusia o diferencovanej integrácii by sa nemala zameriavať na argumenty za diferenciáciu a proti nej, ale na najlepší spôsob, ako diferencovanú integráciu – ktorá už je politickou realitou – uviesť do praxe v inštitucionálnom rámci EÚ v najlepšom záujme Únie a jej občanov;

2.  pripomína svoje závery, že medzivládne štruktúry a procesy rozhodovania zvyšujú zložitosť inštitucionálnej zodpovednosti a znižujú transparentnosť a demokratickú zodpovednosť a že pre fungovanie Únie je najlepšia metóda Spoločenstva;

3.  domnieva sa, že diferencovaná integrácia by mala odrážať myšlienku, že Európa nefunguje na základe uniformného prístupu a mala by sa prispôsobiť potrebám a prianiam jej občanov; je presvedčený, že diferenciácia môže byť niekedy potrebná na účely začatia nových európskych projektov a prekonania patovej situácie v dôsledku vnútroštátnych politických okolností, ktoré nesúvisia so spoločným projektom; okrem toho sa domnieva, že by sa mala využívať pragmaticky ako ústavný nástroj na zabezpečenie flexibility bez toho, aby oslabovala všeobecný záujem Únie a rovnosť práv a príležitostí jej občanov; opakuje, že diferenciácia by sa mala chápať len ako dočasný krok na ceste k účinnejšej a integrovanejšej tvorbe politík;

4.   domnieva sa, že Európska rada by si mala vyčleniť čas, ktorý potrebuje na formovanie európskej agendy tým, že preukáže výhody spoločných opatrení a pokúsi sa presvedčiť všetky členské štáty, aby sa na nich zúčastňovali; zdôrazňuje, že akýkoľvek druh diferencovanej integrácie, v prípade ktorej sa dosiahne dohoda, je preto náhradnou možnosťou, a nie strategickou prioritou;

5.  opätovne zdôrazňuje svoje presvedčenie, že diferencovaná integrácia musí zostať otvorená pre všetky členské štáty, ako sa stanovuje v článkoch 20 a 46 Zmluvy o EÚ, a musí naďalej slúžiť ako príklad hlbšej európskej integrácie, pri ktorej žiaden členský štát nezostáva vylúčený z politiky v dlhodobom horizonte, a nemala by sa považovať za prostriedok na uľahčenie riešení à la carte, ktoré ohrozujú metódu Únie a inštitucionálny systém EÚ;

6.  tvrdí, že každá forma iniciatívy v oblasti diferenciácie, ktorá by viedla k vytvoreniu členských štátov prvej a druhej kategórie v rámci Únie alebo k takémuto vnímaniu, by predstavovala závažné politické zlyhanie s nepriaznivými dôsledkami pre projekt EÚ;

7.  žiada, aby sa každý budúci model diferencovanej integrácie navrhol tak, aby poskytoval stimuly a plnú podporu členským štátom, ktoré sa snažia o „dobrovoľnú účasť“, v rámci ich úsilia o hospodársky rozvoj a konverziu zameraného na splnenie potrebných kritérií v primeranom časovom rámci;

8.  domnieva sa, že vhodnou odpoveďou na potrebu flexibilnejších nástrojov je vyriešiť jednu z príčin problémov; preto požaduje ďalší posun, čo sa týka postupov hlasovania v Rade, od jednomyseľnosti k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou s uplatnením premosťovacej doložky (článok 48 ods. 7 Zmluvy o EÚ);

9.  domnieva sa, že diferencovaná integrácia by mala vždy prebiehať v rámci ustanovení zmluvy a zachovávať jednotu inštitúcií EÚ a nemala by viesť k vytvoreniu paralelných inštitucionálnych usporiadaní či usporiadaní, ktoré by boli nepriamo v rozpore s duchom a základnými zásadami práva EÚ, ale v prípade potreby by mala umožniť zriadenie osobitných orgánov bez toho, aby boli dotknuté právomoci a úloha inštitúcií EÚ; poukazuje na to, že flexibilita a prispôsobenie sa národným, regionálnym alebo lokálnym špecifikám by sa mohli zabezpečiť aj prostredníctvom ustanovení sekundárneho práva;

10.  zdôrazňuje, že diferencovaná integrácia by nemala viesť k zložitejším rozhodovacím procesom, ktoré by oslabili demokratickú zodpovednosť inštitúcií EÚ;

11.  domnieva sa, že brexit je príležitosťou posunúť sa od modelov „získavania výnimiek“ k nediskriminujúcim a podporným modelom „dobrovoľnej účasti“; zdôrazňuje, že tieto modely „dobrovoľnej účasti“ by neobmedzovali pokrok pri vytváraní „čoraz užšieho spojenectva“ na hľadanie najnižšieho spoločného menovateľa v rámci univerzálneho riešenia, ale umožnili by flexibilitu potrebnú na pokrok a zároveň by ponechali otvorené dvere pre členské štáty, ktoré sú ochotné aj schopné splniť potrebné kritériá;

12.  žiada, aby sa pri ďalšej revízii zmlúv vniesol poriadok do súčasného procesu diferenciácie tým, že sa ukončí prax trvalého neuplatňovania a výnimiek z primárneho práva EÚ pre jednotlivé členské štáty, pretože to vedie k negatívnej diferenciácii v primárnom práve EÚ, narúša homogénnosť práva EÚ vo všeobecnosti a ohrozuje sociálnu súdržnosť EÚ;

13.  uznáva však, že pre nových členov môžu byť potrebné isté prechodné obdobia, no len na výnimočnom, dočasnom a individuálnom základe; trvá na tom, že by sa mali zaviesť jasné a vynútiteľné právne ustanovenia s cieľom zabrániť pretrvávaniu takýchto období;

14.  trvá preto na tom, že členstvo v EÚ by si vyžadovalo plný súlad s primárnym právom EÚ vo všetkých oblastiach politiky, pričom krajinám, ktoré si želajú úzky vzťah s EÚ, ale nechcú sa zaviazať k plnému dodržiavaniu primárneho práva, a ktoré nevstúpia alebo nemôžu vstúpiť do EÚ, by sa mala ponúknuť určitá forma partnerstva; domnieva sa, že tento vzťah by mal byť spojený s povinnosťami zodpovedajúcimi príslušným právam, ako je napríklad príspevok do rozpočtu EÚ, a mal by byť podmienený dodržiavaním základných hodnôt Únie, zásad právneho štátu a v prípade účasti na vnútornom trhu aj štyroch slobôd;

15.  zdôrazňuje, že rešpektovanie a ochrana základných hodnôt EÚ sú pilierom Európskej únie, spoločenstva založeného na hodnotách, a spojivom medzi členskými štátmi; zastáva preto názor, diferenciácia by nemala byť prípustná, pokiaľ ide o dodržiavanie existujúcich základných práv a hodnôt zakotvených v článku 2 Zmluvy o EÚ; trvá navyše na tom, že diferenciácia by nemala byť možná v oblastiach politiky, v ktorých by nezúčastnené členské štáty mohli spôsobiť negatívne externality, ako je hospodársky a sociálny damping; požaduje, aby Komisia pri predkladaní návrhu na posilnenú spoluprácu dôkladne preskúmala potenciálne odstredivé účinky, a to aj z dlhodobého hľadiska;

16.  pripomína svoje odporúčanie, aby sa zadefinovalo partnerstvo so zámerom vytvoriť okruh partnerov v okolí EÚ pre štáty, ktoré nevstúpia alebo nemôžu vstúpiť do EÚ, no napriek tomu by s ňou chceli udržiavať úzky vzťah(5);

17.  navrhuje zavedenie osobitného postupu, ktorý by umožňoval, aby sa v prípade začatia posilnenej spolupráce viacerých štátov zastupujúcich kvalifikovanú väčšinu v Rade a po súhlase Európskeho parlamentu po niekoľkých rokoch začlenili ustanovenia o posilnenej spolupráci do acquis EÚ;

18.  zdôrazňuje skutočnosť, že flexibilita a diferenciácia by mali ísť ruka v ruke s posilnením spoločných pravidiel v kľúčových oblastiach s cieľom zabezpečiť, aby diferenciácia neviedla k politickej fragmentácii; preto sa domnieva, že budúci európsky inštitucionálny rámec by mal zahŕňať nevyhnutné európske piliere politických, hospodárskych, sociálnych a environmentálnych práv;

19.  uznáva, že regionálna spolupráca zohráva dôležitú úlohu pri posilňovaní európskej integrácie, a domnieva sa, že jej ďalší rozvoj má veľký potenciál upevniť a prehĺbiť integráciu tým, že ju prispôsobí miestnym špecifikám a ochote spolupracovať;

20.  navrhuje, aby sa v rámci právnych predpisov EÚ vypracovali vhodné nástroje a aby sa stanovil rozpočet na testovanie cezhraničných iniciatív vo vnútri EÚ, pokiaľ ide o otázky celoúniového záujmu, ktoré by sa mohli následne pretaviť do legislatívnych návrhov alebo prípadov posilnenej spolupráce;

21.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii a parlamentom členských štátov.

(1) Ú. v. EÚ C 252, 18.7.2018, s. 215.
(2) Ú. v. EÚ C 252, 18.7.2018, s. 201.
(3) Ú. v. EÚ C 468, 15.12.2016, s. 176.
(4) Ú. v. EÚ L 210, 31.7.2006, s. 19.
(5) Ú. v. EÚ C 252, 18.7.2018, s. 207.

Posledná úprava: 12. novembra 2019Právne oznámenie