Priamy prístup na hlavné prehľadávanie (stlačte Enter)
Prístup k obsahu stránky (stlačiť Enter)
Priamy prístup na zoznam ďalších webových stránok (stlačte Enter)

Podrobný prehľad o Európskom parlamente a volbách 2014  

Úvod k voľbám do Európskeho parlamentu v roku 2014

Voľby do Európskeho parlamentu v roku 2014: tentoraz je to iné


Vo voľbách do Európskeho parlamentu v máji 2014 budú mať voliči možnosť ovplyvniť budúce politické smerovanie Európskej únie, keď si vyberú 751 poslancov Európskeho parlamentu. Tí budú zastupovať ich záujmy počas nasledujúcich piatich rokov.


Kedy sa budú konať voľby v mojej krajine?


Každý členský štát má vlastné volebné zákony a každý sám rozhodne, v ktorý deň počas štvordňového volebného obdobia 22. – 25. mája 2014 pôjdu občania k volebným urnám. Slovenskí voliči budú svojich trinástich poslancov EP voliť v sobotu 24.mája. Výsledky zo všetkých 28 členských štátov budú vyhlásené v nedeľu 25. mája večer.


Koľko poslancov Európskeho parlamentu bude zvolených?


Od júla 2013, keď do EÚ vstúpilo Chorvátsko, má Európsky parlament 766 poslancov. Tento počet sa však pri voľbách v roku 2014 zníži na 751 a zostane tak aj do budúcnosti. Títo poslanci budú zastupovať vyše 500 miliónov občanov z 28 členských štátov. Kreslá sú medzi jednotlivé štáty rozdelené podľa zmlúv EÚ na základe zásady zostupnej proporcionality, to znamená, že štáty s väčším počtom obyvateľov majú viac kresiel ako štáty s menším počtom obyvateľov, tie však majú viac kresiel, než by mali podľa zásady striktnej proporcionality.


Prečo sú tieto voľby iné?


Keďže Európska únia hľadá spôsob, ako sa dostať z hospodárskej krízy, a vedúci predstavitelia EÚ uvažujú, akým smerom sa v budúcnosti vydať, sú to doteraz najdôležitejšie voľby do Európskeho parlamentu.


Umožnia voličom nielen vyjadriť sa k tomu, ako vedúci predstavitelia EÚ riešia problémy eurozóny a k plánom na užšiu hospodársku a politickú integráciu. Sú zároveň aj prvými voľbami odkedy Európsky parlament na základe Lisabonskej zmluvy z roku 2009 získal množstvo nových dôležitých právomocí.


Jedna z najdôležitejších zmien vyplývajúcich zo Zmluvy je, že členské štáty EÚ budú musieť pri nominácii budúceho predsedu Európskej komisie (nasledovníka José Manuela Barrosa od jesene 2014) po prvýkrát zohľadniť aj výsledky volieb do Európskeho parlamentu. Nový Parlament musí tohto kandidáta schváliť: podľa znenia zmluvy „volí“ predsedu Komisie. To znamená, že voliči teraz majú jasné slovo pri rozhodovaní o tom, kto prevezme riadenie EÚ.


Nová politická väčšina, ktorá vznikne po voľbách, bude počas nasledujúcich piatich rokov tiež formovať európske právne predpisy v oblastiach od jednotného trhu až po občianske slobody. Parlament, jediná priamo volená inštitúcia EÚ, je teraz základným pilierom európskeho systému rozhodovania a má rovnaké slovo ako národné vlády v takmer všetkých oblastiach európskej legislatívy.


Aká je úloha Parlamentu? Aké má právomoci?


Výsledok volieb do Európskeho parlamentu v roku 2014 prvýkrát v dejinách EÚ určí, kto bude predsedať Európskej komisii, výkonnému orgánu EÚ. Kandidáti na zvyšné posty v Komisii budú tiež musieť prejsť náročným parlamentným procesom preverovania, kým budú môcť nastúpiť do funkcie.


Keď bude stanovené zloženie Komisie, poslanci Európskeho parlamentu sa vrátia k svojim hlavným poslaneckým úlohám: spracovávaniu zákonov, ktoré ovplyvňujú každodenný život európskych občanov a stanovovaniu ročného rozpočtu EÚ. O tieto právomoci sa EP delí s Radou Európskej únie (tvorenou 28 národnými vládami členských štátov EÚ) systémom podobným dvojkomorovému parlamentnému systému. Parlament má tiež právomoc kontroly alebo dohľadu nad inými inštitúciami EÚ: sleduje, ako pracujú a ako vynakladajú peniaze daňových poplatníkov. V neposlednom rade Parlament venuje pozornosť záležitostiam, ktoré zaujímajú verejnosť, a môže nastoľovať nové témy do európskej politickej agendy.


Tu je prehľad povinností a právomocí Parlamentu:

 

Aká je úloha Parlamentu? Aké má právomoci?

 

 

Výsledok volieb do Európskeho parlamentu v roku 2014 prvýkrát v dejinách EÚ určí, kto bude predsedať Európskej komisii, výkonnému orgánu EÚ. Kandidáti na zvyšné posty v Komisii budú tiež musieť prejsť náročným parlamentným procesom preverovania, kým budú môcť nastúpiť do funkcie.


Keď bude stanovené zloženie Komisie, poslanci Európskeho parlamentu sa vrátia k svojim hlavným poslaneckým úlohám: spracovávaniu zákonov, ktoré ovplyvňujú každodenný život európskych občanov a stanovovaniu ročného rozpočtu EÚ. O tieto právomoci sa EP delí s Radou Európskej únie (tvorenou 28 národnými vládami členských štátov EÚ) systémom podobným dvojkomorovému parlamentnému systému. Parlament má tiež právomoc kontroly alebo dohľadu nad inými inštitúciami EÚ: sleduje, ako pracujú a ako vynakladajú peniaze daňových poplatníkov. V neposlednom rade Parlament venuje pozornosť záležitostiam, ktoré zaujímajú verejnosť, a môže nastoľovať nové témy do európskej politickej agendy.


Tu je prehľad povinností a právomocí Parlamentu:


1. Postup pri vymenovaní Komisie


Členské štáty EÚ budú musieť po prvýkrát zohľadniť výsledky volieb do Európskeho parlamentu predtým, než vyberú kandidáta na predsedu Európskej komisie. Uplatní sa tento postup:


  • šéfovia štátov a vlád po zohľadnení výsledkov volieb do Európskeho parlamentu navrhnú kandidáta na predsedu Európskej komisie;
  • kandidát predstaví Európskemu parlamentu svoje politické smerovanie (de facto programové vyhlásenie)
  • kandidáta musí schváliť absolútna väčšina poslancov Európskeho parlamentu (376 zo 751); pokiaľ ho schvália, považuje sa za „zvoleného“ Parlamentom. Ak ho poslanci neschvália, členské štáty musia navrhnúť nového kandidáta;
  • zvolený predseda Európskej komisie a národné vlády jednotlivých štátov EÚ sa spoločne dohodnú na zozname kandidátov na ostatné funkcie v EK (jeden z každého štátu);
  • kandidáti sa zúčastnia na schvaľovacích vypočutiach v Parlamente (tieto vypočutia nie sú žiadnou formalitou: Európsky parlament už v minulosti zamietol kandidátov, ktorých považoval za nevhodných);
  • predsedu a ostatných komisárov ako celok schvaľuje Európsky parlament hlasovaním jednoduchou väčšinou (väčšina odovzdaných hlasov);
  • ak novú Komisiu Parlament schváli, formálne ju vymenujú šéfovia štátov/vlád EÚ.

 

 

2. Legislatívna právomoc


Poslanci Európskeho parlamentu sú zákonodarcami EÚ: bez ich prispenia a súhlasu by väčšina zákonov EÚ nemohla vôbec vzniknúť. Parlament získal Lisabonskou zmluvou z roku 2009 skutočné právomoci v dôležitých politikách, v ktorých mal predtým len poradnú úlohu, napríklad v oblasti poľnohospodárstva a občianskych slobôd.


Hlavné typy zákonodarných právomocí sú tieto.


  • Riadny legislatívny postup: Hlavný legislatívny postup EÚ, známy aj ako „spolurozhodovanie", ktorým sa navrhujú a prijímajú takmer všetky európske zákony (v takmer 70 až 80 oblastiach). Dáva Parlamentu právo prijímať, zamietať alebo meniť navrhované právne predpisy v oblastiach ako jednotný trh, životné prostredie, ochrana spotrebiteľa, občianske slobody, poľnohospodárstvo, doprava, výskum a iné. Napríklad počas tohto legislatívneho obdobia využili poslanci Európskeho parlamentu svoju zákonodarnú moc a trvali na prísnejších pravidlách ochrany údajov, obmedzení prémií bankárov a dôslednejšej demokratickej kontrole začínajúceho systému riadenia hospodárstva EÚ.

 

  • Konzultácie: V niektorých legislatívnych oblastiach (napr. dane, hospodárska súťaž, noví členovia eurozóny) poskytuje Parlament len poradné stanovisko. Počet politík, ktoré sa riadia týmto postupom, sa však značne znížil a väčšina právnych predpisov teraz spadá pod spolurozhodovanie.

 

  • Súhlas: Ak EÚ plánuje prijať nové členské štáty alebo uzavrieť dohody so štátmi mimo EÚ, je potrebný súhlas Parlamentu, i keď ten nemôže meniť jednotlivé detaily takýchto dohôd. Poslanci Európskeho parlamentu v súčasnom legislatívnom období zamietli Obchodnú dohodu o boji proti falšovaniu (ACTA) a nepovolili prenos bankových údajov do USA cez sieť SWIFT.

  • Právo iniciatívy: Parlament môže požiadať Komisiu, aby navrhla nové právne predpisy, a po preskúmaní ročného pracovného programu Komisie tak často aj robí.

3. Rozpočtové právomoci

 

Európske politiky, napríklad poľnohospodárstvo, regionálny rozvoj, energia, doprava, životné prostredie, rozvojová pomoc a vedecký výskum, získavajú financovanie z fondov EÚ.


Preto dlhodobý rozpočet Európskej únie musia schváliť národné vlády aj poslanci Európskeho parlamentu. Obe strany potom každoročne spoločne rozhodnú, ako sa prerozdelí ročný rozpočet.


Parlament je tiež zodpovedný za následnú kontrolu toho, či boli peniaze daňových poplatníkov použité podľa pôvodného zámeru a za schvaľovanie účtovných uzávierok, pokiaľ je so zistením spokojný. Pri mnohých príležitostiach vyžadoval EP prísnejšie kontroly a v roku 1999 prinútil celú Komisiu odstúpiť z funkcie kvôli zlému hospodáreniu s rozpočtom.


4. Demokratická kontrola a právomoci dohľadu

 

Základnou funkciou akéhokoľvek parlamentu je kontrola alebo dohľad nad ďalšími piliermi moci, aby sa zaistila demokratická zodpovednosť. Európsky parlament túto úlohu plní viacerými spôsobmi.

 

Právomoc nominácie

Okrem kľúčovej úlohy pri voľbe Komisie vykonáva Parlament vypočutia prezidenta a členov Výkonnej rady Európskej centrálnej banky a kandidátov na členstvo v Dvore audítorov.

 

Parlamentná kontrola ECB

Aby bola zaistená zodpovedná európska menová politika, podáva prezident Európskej centrálnej banky každé tri mesiace správu hospodárskemu výboru EP a Parlamentu predstavuje výročnú správu banky.  


Keďže Európska centrálna banka získala nové oprávnenie k bankovému dohľadu, bude predmetom prísnej kontroly poslancov EP, ktorí budú tiež splnomocnení schvaľovať vrcholných členov dozorného orgánu.

 

Parlamentné vyšetrovanie

Parlament má právo založiť dočasný výbor, ktorý buď prešetrí otázku verejného záujmu (nedávno to bol Výbor pre otázky organizovanej trestnej činnosti, korupcie a prania špinavých peňazí) alebopreskúma údajné porušenie práva Spoločenstva alebo nesprávny úradný postup.

 

Parlamentné otázky

Poslanci EP môžu brať na zodpovednosť ostatné inštitúcie EÚ a klásť im ústne alebo písomné otázky. Takto sú Komisia a Rada pravidelne nútené odpovedať na otázky, poskytovať detailné informácie alebo sa pri špecifických politických otázkach zúčastňovať rozpráv v Parlamente.


5. Zahraničná politika a ľudské práva


Vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP) sa zodpovedá Parlamentu, ktorý má právo byť o tejto politike informovaný a konzultovaný, a tiež môže využiť svoje rozpočtové právomoci, aby formoval jej rozsah a pôsobnosť.


Súhlas Parlamentu je potrebný pri akomkoľvek rozširovaní EÚ a pri uzatváraní obchodných a iných medzinárodných dohôd so štátmi mimo EÚ. Poslanci Európskeho parlamentu venujú mnoho energie aj otázkam ľudských práv a celosvetovej podpory demokratických hodnôt. Hlavnou udalosťou a ukážkou práce Parlamentu v tejto oblasti je každoročné udeľovanie Sacharovovej ceny za slobodu myslenia.

 

 

6. Petície

 

EP je vedúcou inštitúciou, pokiaľ ide o podporu transparentnosti, otvorenosti a prístupu verejnosti v  bruselskom svete, ktorý sa môže občas javiť ako labyrint. Každý európsky občan má právo predložiť poslancom EP petíciu týkajúcu sa otázok životného prostredia, sporov s colnými úradmi, prevodov práv na dôchodok a iných záležitostí, pokiaľ spadajú do právomoci Európskej únie. Verejnosť sa môže obrátiť aj na európskeho ombudsmana, nezávislú osobu menovanú Parlamentom, ktorý má právo vyšetrovať obvinenia z nesprávneho použitia úradných postupov alebo zneužitia právomoci inštitúcie EÚ.


 
 

Politické skupiny: hnacia sila EP

Diskusia, polemika a spory sú zdrojom sily každého demokraticky zvoleného orgánu. Európsky parlament zložený z poslancov, občas s výrazne odlišnými názormi, nie je žiadnou výnimkou.

Aby sa využila široká škála názorov a štátnych príslušností a vytvoril sa funkčný systém, poslanci vždy pracovali v medzinárodných politických skupinách, ktorých členmi boli poslanci z rôznych štátov, ale s podobným politickým presvedčením. Úzka spolupráca s kolegami z iných krajín, ktorí majú v podstate rovnaké politické názory, je najúčinnejším spôsobom, ako môžu poslanci dosiahnuť svoje ciele na európskej úrovni.


V súčasnosti je v EP sedem skupín, ktoré siahajú naprieč celým politickým spektrom a zastupujú vyše 160 strán z jednotlivých štátov.


Skupiny majú pre prácu v Parlamente zásadný význam. Sú kľúčovými hráčmi pri tvorení väčšiny pri hlasovaní o právnych predpisoch, rozpočte a iných otázkach. Stanovujú program Parlamentu a hrajú rozhodujúcu úlohu pri voľbe predsedu Parlamentu a ďalších osôb zastávajúcich vedúce funkcie.


Členovia skupiny musia mať podľa pravidiel Parlamentu rovnakú politickú príslušnosť, pričom v skupine musí byť aspoň 25 poslancov z najmenej jednej štvrtiny členských štátov (t.j. v súčasnosti najmenej sedem). Nezaradení poslanci, ktorí si neprajú alebo nemôžu byť súčasťou skupiny, sedia oddelene.


Kultúra kompromisu ... a rovnováha síl


V dejinách Parlamentu ešte žiadna skupina nepredstavovala úplnú väčšinu poslancov. Skupiny musia na prijímanie právnych predpisov EÚ a schvaľovanie rozpočtu vytvárať funkčné väčšiny prostredníctvom vyjednávania a kompromisu. Kompromis medzi skupinami je teda nevyhnutný, i keď čím väčšia je skupina, tým väčší vplyv má.


Skupinová disciplína v EP je menej prísna ako v niektorých národných parlamentoch: členovia rovnakej skupiny niekedy hlasujú podľa rozdielnych princípov (často vnútroštátnych alebo regionálnych). Najbežnejšie politické rozdiely sú však, rovnako ako v národných parlamentoch, medzi ľavicou a pravicou. Práve v deň volieb do Európskeho parlamentu voliči rozhodnú o rovnováhe síl medzi skupinami.


Väčšina súčasných skupín v EP je členom nejakej paneurópskej politickej strany a od týchto strán sa očakáva, že navrhnú svojich kandidátov na predsedu Európskej komisie.


 
 

Práca poslanca Európskeho parlamentu

Keď sa spočítajú hlasy a budú zvolení poslanci Európskeho parlamentu, aké budú ich každodenné činnosti a aký vplyv budú mať na politiku v Bruseli a Štrasburgu?


Väčšina poslancov sa s cieľom presadzovať záujmy svojich voličov pripojí k politickej skupine, aby spolu s kolegami z iných štátov EÚ s rovnakým politickým názorom dosiahli jednotný postoj


Poslanci budú tiež zasadať v parlamentných výboroch a venovať svoj čas a energiu skúmaniu právnych predpisov. V Parlamente je 20 stálych výborov, pričom každý z nich sa zameriava na inú oblasť politiky. Tieto orgány sú legislatívnym hnacím motorom Parlamentu, kde sa konajú kľúčové rokovania, odohrávajú najbúrlivejšie politické spory a často sa uzatvárajú potrebné dohody, hoci konečné rozhodnutia prijíma celý Parlament, teda jeho 751 poslancov.


Okrem toho môžu byť poslanci členmi medziparlamentných delegácií, ktoré majú za úlohu udržiavať kontakty s parlamentmi štátov mimo EÚ.


Funkcie v Parlamente


Predseda Parlamentu, ktorý je zvolený spomedzi 751 poslancov na obdobie dva a pol roka, zastupuje Parlament navonok, predsedá plenárnym zasadnutiam a dohliada na prácu Parlamentu. Štrnásť podpredsedov pomáha predsedovi pri jeho povinnostiach.


Predseda výboru alebo delegácie riadi činnosť daného orgánu. Koordinátor je vedúci zástupca svojej politickej skupiny vo výbore a spravodajca je poslanec, ktorý má za úlohu presadiť v Parlamente určité uznesenie alebo právny predpis.


Riadiace orgány Parlamentu


Zodpovednosť za vnútorné riadenie Parlamentu majú rôzne orgány: politické rozhodnutia sú úlohou Konferencie predsedov, ktorú tvorí predseda Parlamentu a predsedovia politických skupín; finančné, organizačné a administratívne záležitosti rieši Predsedníctvo, ktoré tvorí predseda a podpredsedovia; za administratívne a finančné otázky týkajúce sa poslancov zodpovedá Kolégium kvestorov (tvorí ho päť poslancov, ktorých volí snemovňa).


 
 

Volebné právo

Voľby do Európskeho parlamentu sú stále do veľkej miery organizované podľa vnútroštátnych právnych predpisov a tradícií. V spoločných predpisoch EÚ sa stanovuje, že voliť sa musí v priamych všeobecných voľbách, slobodným a tajným hlasovaním. Poslanci Európskeho parlamentu musia byť volení v členských štátoch na základe pomerného zastúpenia. Každý členský štát si však zvolí, či použije systém otvorenej alebo zatvorenej kandidátskej listiny.


Pokiaľ je hlasovanie založené na systéme otvorenej listiny, voliči môžu dať preferenčný hlas jednému alebo viacerým kandidátom na listine. Takto voľby prebiehajú v Rakúsku, Belgicku, Bulharsku, na Cypre, v Dánsku, Estónsku, vo Fínsku, v Grécku, v Holandsku, Írsku, Lotyšsku, Litve, Luxembursku, Poľsku, Rakúsku, na Slovensku, v Slovinsku, Švédsku a Taliansku. Ak sa hlasuje systémom zatvorenej listiny, politické strany stanovia poradie kandidátov a voliči môžu odovzdať hlas iba politickej strane. Takto to prebieha vo Francúzsku, Maďarsku, Nemecku, Portugalsku, Rumunsku, Spojenom kráľovstve (s výnimkou Severného Írska) a v Španielsku. V Írsku, na Malte a v Severnom Írsku sa používa volebný systém jedného prenosného hlasu.


Každý členský štát si môže pre voľby do Európskeho parlamentu vytvoriť volebné obvody alebo rozdeliť volebnú oblasť iným spôsobom. Väčšina členských štátov sa rozhodla považovať celý štát za jeden volebný obvod. Belgicko, Francúzsko, Írsko a Spojené kráľovstvo majú viaceré volebné obvody alebo oblasti. V Nemecku, Poľsku a Taliansku sa volí tiež v rôznych volebných obvodoch, ale výsledky volieb sa stanovujú na celoštátnej úrovni.


Volebné obdobie sa určuje na úrovni EÚ, ale presný dátum volieb a časy otvorenia volebných miestností sa líšia v závislosti od vnútroštátnych volebných zákonov.


Voľby sú povinné v Belgicku, na Cypre, v Grécku a Luxembursku.


Medzi členskými štátmi existujú rozdiely, pokiaľ ide o minimálny vek voličov a minimálny vek kandidátov. V niektorých členských štátoch môžete voliť aj kandidovať vo veku 18 rokov (Dánsko, Fínsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Slovinsko a Švédsko). V Rakúsku však môžete voliť vo veku 16 rokov a kandidovať vo veku 18 rokov, zatiaľ čo v Taliansku a na Cypre voliť vo veku 18 rokov a kandidovať vo veku 25 rokov.


V niektorých štátoch, ako je Francúzsko a Spojené kráľovstvo, sa vyžaduje registrácia do zoznamu voličov. Tá v mnohých štátoch prebieha automaticky.


Občania EÚ žijúci v inom štáte ako v krajine pôvodu, majú právo voliť a byť volení vo voľbách do Európskeho parlamentu v krajine pobytu, ale vo vnútroštátnom volebnom zákone sa môžu stanoviť osobitné postupy, ako to urobiť. Zvyčajne sú tiež títo občania oprávnení rozhodnúť sa namiesto toho pre voľbu vo svojej krajine pôvodu (napríklad poštou alebo na veľvyslanectve), ale to tiež závisí od vnútroštátneho volebného zákona. Občania Commonwealthu (Britského Spoločenstva národov), napríklad Kanaďania a Austrálčania, ktorých mená sa objavia na zoznamoch voličov v Spojenom kráľovstve, sú tiež oprávnení voliť. Je niekoľko prípadov, keď zvolení poslanci súčasného Európskeho parlamentu kandidovali do volieb v inej krajine než v krajine pôvodu.


Podľa predpisov EÚ je niekoľko funkcií, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou poslanca Európskeho parlamentu.Poslanec EP nemôže byť členom národnej vlády alebo národného parlamentu, ani aktívnym úradníkom v európskych inštitúciách.Niektoré štáty stanovujú ďalšie nezlučiteľné funkcie.




 
 

Niekoľko skutočností o predchádzajúcich voľbách do Európskeho parlamentu

Prvé priame voľby do Európskeho parlamentu sa konali v roku 1979. Predtým, v rokoch 1958 – 1974, poslancov menovali národné parlamenty členských štátov a všetci poslanci mali dvojitý mandát.


Rozhodnutie a zákon o voľbách do Európskeho parlamentu v priamych všeobecných voľbách boli podpísané v Bruseli 20. septembra 1976. Po ratifikácii všetkými členskými štátmi sa prvé voľby konali 7. a 10. júna 1979, pričom bolo zvolených 410 poslancov.Odvtedy sa konalo šesť ďalších volieb.


Voľby sa konajú vždy v nových členských štátoch po pristúpení do EÚ, aby si mohli zvoliť svojich zástupcov do Európskeho parlamentu aj v medziobdobí. Stalo sa tak v Grécku v roku 1981, v Portugalsku a Španielsku v roku 1987, vo Švédsku v roku 1995, v Rakúsku a Fínsku v roku 1996 a v Bulharsku a Rumunsku v roku 2007. Voľby sa konali aj v Chorvátsku v apríli 2013, aby mohli poslanci tohto štátu zaujať svoje miesta v Európskom parlamente po pristúpení do EÚ 1. júla 2013.

Účasť


Účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu sa od roku 1979 v rámci rôznych členských štátov výrazne menila. Aj keď v mnohých prípadoch bola nízka, počty sa veľmi neodlišujú od počtov zúčastnených voličov v miestnych voľbách v mnohých štátoch Európy. V priebehu rokov bol zaznamenaný klesajúci trend, ale je v súlade s celkovým poklesom účasti vo voľbách vo všetkých západoeurópskych demokratických štátoch za posledné desaťročia.