Európsky parlament
v akcii
Najdôležitejšie udalosti 1999-2004

 
Európsky parlament
Reforma EÚ
Pohľad späť - pred a po Nice
Konvent o budúcnosti Európy
Inštitucionálny systém
Politické oblasti
Rozšírenie
Občianske práva
Spravodlivosť
a vnútorné záležitosti
Zahraničné vzťahy
Životné prostredie /
Ochrana spotrebiteľa
Doprava / Regionálna politika
Poľnohospodárstvo / Rybolov
Hospodárska
a menová politika
Zamestnanecká a sociálna politika / Práva žien
Vnútorný trh / Priemysel / Energetika / Veda a výskum
 

EPP-ED PSE Group ELDR GUE/NGL The Greens| European Free Alliance UEN EDD/PDE

> The Convention
> The Treaty of Nice
> The Constitution is our priority of priorities


Reforma únie v záujme úspešného rozšírenia

Európsky parlament končí svoje funkčné obdobie tak, ako ho začal v roku 1999: s nádejou a vedomím nutného uskutočnenia rozsiahlej reformy únie. Ani Amsterdamská zmluva, ktorá vstúpila do platnosti krátko pred poslednými voľbami a následne ani Zmluva z Nice nesplnili očakávania. Dnes je na programe dňa návrh ústavy, vypracovaný podľa metódy navrhnutej Parlamentom, do ktorého bolo zapracovaných mnoho poslaneckých návrhov. Ale predtým než sa dosiahol tento stav, bolo potrebné vytrvať päť rokov, aby sa preklenuli nedostatky zmlúv z Amsterdamu a Nice.

"Rozšírenie sa musí stať príležitosťou a hybnou silou pre rozsiahlu reformu EÚ a odkladom tejto globálnej reformy na obdobie po rozšírení, by sa tento proces viac sťažil a zneistil." Takto sa vyjadrili čerstvo zvolení poslanci v uznesení z novembra 1999.

Amsterdamská zmluva nechala nedoriešenú otázku inštitucionálnych reforiem, ktoré sú nevyhnutné nato, aby únia s 25 alebo 30 členmi nezostala ochromená. Pre poslancov bol najvyšší čas zabezpečiť účinnejšie, prehľadnejšie a demokratickejšie fungovanie inštitúcií. Takisto nastal čas odstúpiť od diplomatických rokovaní a opätovných prerokovaní za zatvorenými dverami a zapojiť do diskusií Európsky parlament, národné parlamenty členských a kandidátskych štátov ako aj celú občianskú spoločnosť. Bolo načase zjednodušiť znenia textov, v dôsledku ktorých sa únia počas takmer pol storočia zmenila na nezrozumiteľný právny labyrint.

Krok za krokom od Spoločenstva k Únii

Európa bola budovaná zmluvou po zmluve, pričom sa napredovalo pevným krokom v ekonomickej oblasti, avšak už váhavejšie na poli politickom a inštitucionálnom. Parížska zmluva, na základe ktorej sa v roku 1952 zakladá Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO), ustanovuje vytvorenie nadnárodného orgánu pre dve rozhodujúce oblasti povojnového európskeho hospodárstva. Pravidlá hry sú jasné a oblasti pôsobenia vymedzené. V politickej oblasti však už po troch rokoch nasleduje neúspech, týkajúci sa snahy o založenie Európskeho obranného spoločenstva.V tom období ešte bezpochyby nedozrel čas na spoločné riadenie takej citlivej oblasti. Spoločná Európa sa začne najprv rozvíjať predovšetkým v hospodárskej oblasti.

Rímska zmluva z roku 1957 odštartovala hospodársky projekt. Tentoraz išlo o vytvorenie spoločného trhu na základe postupného odstraňovania hospodárskych prekážok a zavedenia novej spoločnej politiky. Po uhli a oceli to bola oblasť konkurencie, poľnohospodárstva a dopravy. Prvé roky predstavovali jednoznačný úspech. Uprostred šesťdesiatych rokov sa však začne prejavovať nedôvera v poľnohospodárskej agende, ktorá spôsobí, že požiadavka jednomyseľného schvaľovania sa stane jednou z najväčších prekážok účinného rozhodovania. Počiatočné úsilie je teda zablokované.

Bude potrebné počkať na tzv. "Zmluvu jednotného európskeho aktu" podpísanú v roku 1986, aby európska integrácia skutočne nabrala druhý dych. Na spoločnom trhu naďalej pretrváva mnoho technických prekážok, zamedzujúcich voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a osôb. Nová zmluva má za cieľ prekonať tieto prekážky a má veľkú zásluhu aj na tom, že bude zavedený väčšinový systém a Parlament získa skutočnú zákonodarnú moc vo vzťahu k všetkým otázkam, týkajúcich sa nového cieľa, ktorým je vytvorenie spoločného trhu a jeho zavedenie, naplánované na rok 1992. Zároveň sa zavádza nová spoločná politika v ďalších oblastiach, akými sú regionálna politika, výskum, životné prostredie, spolupráca v hospodárskej a menovej oblasti.

Doteraz sa Európa zaoberala predovšetkým svojou vnútornou organizáciou. Prevratné zmeny v jej bezprostrednom okolí, akými boli zjednotenie Nemecka v roku 1990, ktoré predznamenalo rozpad "východného bloku" a návrat mnohých susedných krajín k demokracii, však od základov zmenili jej postavenie. V roku 1991 sa členské štáty dohodnú na novej zmluve, a to s dvojitým cieľom: upevniť hospodárske väzby a reálne sa etablovať na medzinárodnej politickej scéne. Výsledkom bude neprirodzená a nevyvážená právna a inštitucionálna štruktúra, v podobe Maastrichtskej zmluvy, uzatvorená v rovnakom čase, ako sa rozpadne Sovietsky zväz.

Maastrichtská zmluva vytýči etapy, smerujúce k zavedeniu jednotnej meny a stanoví novú spoločnú politiku v oblastiach, akými sú priemysel, celoeurópska dopravná sieť, ochrana spotrebiteľa, zdravotníctvo, vzdelávanie. Zmluva predstavuje "hlavný pilier" Spoločenstva, určujúci jeho politickú a inštitucionálnu štruktúru, pričom hlavný význam pripisuje Komisii a Parlamentu, ktorý je v určitých oblastiach považovaný za zákonodarcu spolu s Radou. V kontexte bežnej medzivládnej spolupráce sa objavia ďalšie dva "piliere": zahraničná politika a oblasť vnútorných záležitostí a spravodlivosti. Ide o dve oblasti, do ktorých Európsky parlament nie je vôbec zapojený, a kde je väčšina rozhodnutí podmienená jednohlasným schválením. Množstvo rôznych postupov a pravidiel z rozličných oblastí sa bude odteraz uplatňovať v spoločnom inštitucionálnom rámci a pod novým názvom "Európska únia".

Uviaznutie v Amsterdamskom prístave

Nevyváženosť systému, jeho zložitosť a neúplnosť sú natoľko zrejmé, že hlavy štátov a predsedovia vlád sa hneď po Maastrichte dohodnú na ďalšom stretnutí, aby sa pokúsili veci zjednodušiť a zabezpečiť lepšie fungovanie únie. Výsledkom je Amsterdamská zmluva, ktorá bola schválená v roku 1997 a do platnosti vstúpila 1. mája 1999.

Amsterdam predstavuje polovičný úspech. Spolurozhodovanie sa zjednodušilo a rozšírilo sa na 20 nových oblastí, pričom v rebríčku Únie sa ešte o niečo posilnila úloha parlamentnej demokracie. Politika policajných orgánov a pohraničných kontrol, ktoré boli realizované mimo tohto rámca, sa opätovne stali predmetom zmlúv (Schengen). Vďaka kapitole o zamestnanosti dostáva únia aj novú sociálnu dimenziu, zavádza sa princíp subsidiarity a je vytvorená funkcia vysokého predstaviteľa pre zahraničnú politiku.

Ale Amsterdam je aj polovičným neúspechom. Zatiaľ čo sa únia rozširuje o tri nové členské štáty (Rakúsko, Fínsko, Švédsko) a musí počítať s ďalším oveľa početnejším rozšírením, vlády sa nevedia dohodnúť na kapitole o inštitúciách. Nezrovnalosti a zložitosť celej problematiky, zdedenej z Maastrichtu, naďalej pretrvávajú a hrozí, že rozšírená Únia zostane ochromená.

Snahy v predstihu

Parlament, ktorý už pred 15 rokmi načrtol návrh ústavy (Spinelliho návrh), od začiatku svojho funkčného obdobia tvrdil, že je potrebné zjednodušiť a zhrnúť zmluvy do jedného ústavného znenia. Poslanci sú toho názoru, že v záujme ďalšieho fungovania rozšírenej Európskej únie je potrebné docieliť, aby sa obmedzila možnosť blokovať rozhodnutia v Rade, aby sa väčšinové hlasovanie zaviedlo ako pravidlo a aby sa legislatívne spolurozhodovanie Parlamentu a Rady rozšírilo na väčšinu oblastí. Poslanci takisto požadujú skutočnú spoločnú politiku v oblasti bezpečnosti a obrany a lepšie zosúladenie európskej politiky v hospodárskej a sociálnej oblasti.

Hlavy štátov a predsedovia vlád, vedomí si nedostatkov z Amsterdamu, zvolávajú na zasadnutí Európskej rady v Helsinkách v decembri 1999 novú medzivládnu konferenciu. Táto medzivládna konferencia má však iba obmedzený mandát, ktorý sa v zásade vzťahuje len na rokovanie o podlžnostiach z Amsterdamu, týkajúcich sa úprav rozhodovacieho systému a zloženia Komisie a Parlamentu, vzhľadom na budúce rozšírenie.

Očakávania Parlamentu, ktoré boli vymedzené v dôležitej správe, schválenej v apríli 2000, sú ale väčšie. Poslanci navrhujú, aby sa všetky predchádzajúce zmluvy prepracovali do podoby jediného znenia, pričom prvá ústavná časť by obsahovala ciele Únie, Chartu základných práv (so záväznou platnosťou), inštitúcie, rozdelenie kompetencií medzi úniu a členské štáty a rozhodovacie postupy.

Parlament by chcel odstrániť štruktúru, ktorá bola vybudovaná na pilieroch zdedených z Maastrichtu, v prospech zovšeobecneného postupu v rámci Spoločenstva. Takisto navrhuje nahradiť komplexný systém váženia hlasov v Rade oveľa jasnejšou dvojitou väčšinou. Na základe toho by bolo možné schváliť rozhodnutie, hneď ako by získalo podporu u väčšiny členských štátov, predstavujúcu minimálne väčšinu obyvateľov Únie. Poslanci takisto navrhujú zlúčiť funkcie vysokého predstaviteľa a komisára pre vonkajšie vzťahy v Komisii, kde by sa za týmto účelom vytvorila funkcia podpredsedu.V rozpočtovej oblasti poslanci podčiarkujú nutnosť prestať rozlišovať medzi povinnými a nepovinnými výdavkami, ako aj potrebu uvádzať v zmluvách viacročný finančný rámec a stanoviť jeho výšku na základe spoločnej dohody medzi Radou a Parlamentom. Tieto návrhy Parlamentu sa nakoniec presadia. Ale ešte nie v Nice.

Stretnutie v Konvente

Napriek dlhému maratónu rokovaní na úrovni hláv štátov a predsedov vlád sa Európskej rade z Nice podarí vypracovať len polovičnú zmluvu. Charta základných práv je v tejto zmluve uvedená len ako príloha a nemá záväznú platnosť. Systém väčšinového hlasovania na základe váženia hlasov zostáva naďalej zachovaný a pristúpi sa len k jeho úprave, aby sa tak zabezpečila väčšia váha veľkých členských krajín, ktoré na druhej strane súhlasia s tým, že v rozšírenej Únii budú mať len po jednom komisárovi. Namiesto toho, aby sa rozhodovanie zjednodušilo, Nice ho ešte viac skomplikovalo. Riešenie všetkých ostatných otázok sa odložilo na neskôr.

Európski poslanci sú sklamaní. Samozrejme uznávajú, že "Zmluva z Nice odstraňuje aj poslednú formálnu prekážku rozšírenia", ale "únia s 27 alebo viacerými členmi si vyžaduje rozsiahlejšie reformy". Takisto pri posudzovaní výsledkov neúplného programu medzivládnej konferencie, sú podľa názoru Parlamentu predkladané odpovede nedostatočné. Nijako nenapomáhajú zvýšeniu akcieschopnosti Únie, ani zníženiu jej demokratického deficitu. Podľa Parlamentu "Zmluva z Nice predstavuje ukončenie jednej etapy, ktorá sa začala v Maastrichte (...) a vyžaduje si, aby sa spustil ústavný proces, ktorý by vyvrcholil prijatím ústavy".

Význam Nice určite nespočíva v prijatí zmluvy, ale skôr v zjavnom demonštrovaní obmedzených možností medzivládnych rokovaní a v nasledovných prílohách: vyhlásenie 23 o budúcnosti Únie, podľa ktorého je potrebné pristúpiť k jej rozsiahlej reforme a na základe inej metódy a Charta základných práv, ktorá bude v roku 2003 slúžiť Konventu ako základný dokument pri vypracovaní návrhu ústavy. Práve toho návrhu, ktorý je dnes na programe dňa a v ktorom je obsiahnutá väčšina požiadaviek, ktoré Parlament predniesol od jari 2000.



  
Spravodajcovia:
  
Reforma zmlúv a medzivládna konferencia v roku 2000: Giorgos Dimitrakopoulos (EPP-ED, GR)
Reforma zmlúv a medzivládna konferencia v roku 2000: Jo Leinen (PES, D)
Medzivládna konferencia: revízia zmlúv, financné záujmy a európska prokuratúra: Giorgos Dimitrakopoulos (EPP-ED, GR)
Medzivládna konferencia: revízia zmlúv, financné záujmy a európska prokuratúra: Jo Leinen (PES, D)
Ústavné zakotvenie zmlúv: Olivier Duhamel (PES, F)
Zmluva z Nice a budúcnost Únie: Íñigo Méndez De Vigo (EPP-ED, E)
Zmluva z Nice a budúcnost Únie: António José Seguro (PES, P) - bývalý poslanec Európskeho parlamentu
  
Úradný vestník - záverecné akty:
  
Reforma zmlúv a medzivládna konferencia v roku 2000 - znenie schválené Parlamentom
Medzivládna konferencia: revízia zmlúv, financné záujmy a európska prokuratúra - znenie schválené Parlamentom
Ústavné zakotvenie zmlúv - znenie schválené Parlamentom
Zmluva z Nice a budúcnost Únie - znenie schválené Parlamentom

 

 

 
  Publishing deadline: 2 April 2004