SPRÁVA o Lisabonskej zmluve

29.1.2008 - (2007/2286(INI))

Výbor pre ústavné veci
Spravodajcovia: Richard Corbett a Íñigo Méndez de Vigo


Postup : 2007/2286(INI)
Postup v rámci schôdze
Postup dokumentu :  
A6-0013/2008

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

o Lisabonskej zmluve

(20072286(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na Lisabonskú zmluvu, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva,

–   so zreteľom na Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, zmenené a doplnené Jednotným európskym aktom, Maastrichtskou zmluvou, Amsterdamskou zmluvou a Zmluvou z Nice,

–   so zreteľom na Chartu základných práv z 12. decembra 2007[1],

–   so zreteľom na Laekenskú deklaráciu z 15. decembra 2001 o budúcnosti Európskej únie[2],

–   so zreteľom na Zmluvu o Ústave pre Európu podpísanú v Ríme 29. októbra 2004,

–   so zreteľom na svoje uznesenie zo 7. júna 2007 o pláne ústavného procesu Európskej únie[3] a na svoje uznesenie z 11. júla 2007 o zvolaní medzivládnej konferencie[4],

–   so zreteľom na článok 45 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci a stanoviská Výboru pre regionálny rozvoj, Výboru pre zahraničné veci, Výboru pre rozvoj, Výboru pre medzinárodný obchod, Výboru pre rozpočet, Výboru pre priemysel, výskum a energetiku a Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (A6-0013/2007),

Keďže:

A. v predchádzajúcich 50 rokoch bol vývoj Európskej únie základom pre vytvorenie priestoru mieru a stability na svetadieli dovtedy sužovanom vojnami, ako aj pre konsolidovanie demokracie, slobody a občianskych práv, posilnenie prosperity, solidarity a blahobytu prostredníctvom vytvorenia najväčšieho jednotného trhu na svete so spoločnými pravidlami sociálnych noriem, ochrany spotrebiteľa a životného prostredia a spravodlivej hospodárskej súťaže a s hospodárskou a menovou úniou, a umožnenia spolupráce členských štátov v otázkach presahujúcich hranice národných štátov, a posilnenie postavenia Európy vo svetovej politike;

B.  uznáva sa, že štruktúry Únie treba reformovať a posilniť, aby sa skonsolidovali tieto výsledky a aby Únia dvadsiatich siedmich a možno aj viacerých členských štátov fungovala účinnejšie, dokázala čeliť novým spoločným výzvam a podliehala prísnejšej demokratickej kontrole,

C. z tejto potreby vznikli následné reformy, ktoré sa od Maastrichtskej zmluvy – ktorá znamenala posun európskej integrácie vytvorením hospodárskej a menovej únie a prechod z prevažne hospodárskeho spoločenstva k politickej únii – usilovali o stanovenie inštitucionálnej štruktúry Únie a viedli k Laekenskej deklarácii, ktorá taktiež otvorila bránu inému procesu reformy, založenému na metóde konventu a už nielen na medzivládnych konferenciách,

D. Zmluvu o Ústave pre Európu vypracoval konvent pozostávajúci z dvoch zástupcov za každý národný parlament, zo šestnástich poslancov Európskeho parlamentu, z dvoch zástupcov Európskej komisie a jedného zástupcu každej národnej vlády, ktorí vo verejnej rozprave pripravili návrh a dosiahli konsenzus, ktorý medzivládna konferencia v roku 2004 v zásade nezmenila, zatiaľ čo nasledujúca Lisabonská zmluva, z ktorej sa vypustili určité prvky ústavy, bola výsledkom tradičných medzivládnych pracovných metód, i keď za plnej účasti troch zástupcov Európskeho parlamentu,

E.  predchádzajúce snahy o reformu Únie, v rámci ktorej sa zmluvy mali nahradiť ústavou, podporovala prevažná väčšina zvolených zástupcov európskych občanov v Európskom parlamente[5] a ratifikovali ich dve tretiny členských štátov, dva ju však zamietli (Francúzsko a Holandsko), a po období úvah, počas ktorého sa stalo jasným, že nie je možné získať potrebný súhlas všetkých členských štátov, sa od tohto prístupu upustilo a uprednostnili sa zmeny a doplnenia jestvujúcich zmlúv;

G. napriek tomu súhlas vlád všetkých členských štátov Únie s Lisabonskou zmluvou dokazuje, že všetky zvolené vlády členských štátov považujú túto zmluvu za základ, na ktorom by chceli stavať v budúcnosti, a od každej z nich si bude vyžadovať čo najväčšie možné politické úsilie o zabezpečenie jej ratifikácie do 1. januára 2009,

H. je veľmi žiaduce, aby Lisabonskú zmluvu ratifikovali všetky členské štáty najneskôr do konca roku 2008, aby sa mohli občania pri hlasovaní vo voľbách v roku 2009 opierať o úplnú znalosť inštitucionálneho rámca Únie,

Správny krok do budúcnosti Európy

1.  dospel k záveru, že Lisabonská zmluva ako celok je podstatným zlepšením existujúcich zmlúv, ktoré Únii prinesie väčšiu demokratickú zodpovednosť a posilní jej rozhodovanie (posilnením úloh Európskeho parlamentu a národných parlamentov), posilní práva európskych občanov vo vzťahu k Únii a zlepší účinné fungovanie inštitúcií Únie;

Väčšia demokratická zodpovednosť

2.  víta skutočnosť, že sa posilní demokratická zodpovednosť a právomoci rozhodovania, čím občania získajú väčšiu kontrolu nad činnosťou Únie vďaka týmto zlepšeniam:

a)   prijatie všetkých právnych predpisov EÚ bude podliehať prísnej parlamentnej kontrole, aká neexistuje v žiadnej inej nadnárodnej alebo medzinárodnej štruktúre:

–  všetky právne predpisy EÚ budú, až na niekoľko výnimiek, podliehať dvojitému schváleniu, pričom Rada (zložená z národných ministrov, ktorí sa zodpovedajú svojim parlamentom) a Európsky parlament (zložený z priamo volených poslancov) budú mať rovnaké slovo;

–  posilní sa kontrola všetkých právnych predpisov Únie zo strany národných parlamentov pred ich schvaľovaním, pretože parlamentom budú zasielané všetky európske legislatívne návrhy s dostatočným predstihom, aby o nich mohli rokovať s ministrami ešte pred schválením pozície Rady, a parlamenty tiež získajú právo požiadať o nové preskúmanie návrhu, ak sa budú domnievať, že nie je dodržaná zásada subsidiarity;

b)   predsedu Komisie bude voliť Európsky parlament na návrh Európskej rady, pričom zohľadní výsledky volieb do Európskeho parlamentu;

c)   vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku bude menovať aj Európska rada aj predseda Komisie a Parlament ho musí ako člena Komisie podrobiť tomu istému schvaľovaciemu postupu ako ktoréhokoľvek iného člena Komisie;

d)   zavádza sa nový, jednoduchší a demokratickejší rozpočtový postup s jedným čítaním: ruší sa rozlišovanie medzi tzv. povinnými a nepovinnými výdavkami, čím sa zabezpečí plná parita medzi Parlamentom a Radou, pokiaľ ide o schvaľovanie celého ročného rozpočtu, pričom Parlament získa aj právo udeľovať súhlas s právne záväzným viacročným finančným rámcom;

e)   demokratická kontrola v súvislosti s legislatívnymi právomocami delegovanými na Komisiu sa posilní prostredníctvom nového systému dohľadu, v rámci ktorého môže Európsky parlament alebo Rada odvolať rozhodnutia Komisie alebo zrušiť delegovanie týchto právomocí;

f)    súhlas Európskeho parlamentu sa bude vyžadovať pri schvaľovaní veľkého množstva medzinárodných dohôd, ktoré Únia podpíše, vrátane dohôd týkajúcich sa oblastí, ktoré podliehajú riadnemu legislatívnemu postupu vo vnútorných záležitostiach Únie;

g)   zasadnutia Rady budú pri rokovaniach alebo hlasovaniach o návrhoch legislatívnych aktov Únie verejné, aby tak občania mohli sledovať konanie svojich vlád v Rade;

h)   agentúry, predovšetkým Europol a Eurojust, budú podliehať väčšej parlamentnej kontrole;

i)    Výbor regiónov bude môcť predkladať veci Súdnemu dvoru, mandát jeho členov sa predĺži na päť rokov a jasnejšie sa stanovia jeho vzťahy k Európskemu parlamentu;

j)    postup revízie zmlúv bude v budúcnosti otvorenejší a demokratickejší, keďže Európsky parlament taktiež získa právomoc predkladať príslušné návrhy, a každú navrhovanú revíziu bude musieť posudzovať konvent, ktorého členmi budú zástupcovia národných parlamentov a zástupcovia Európskeho parlamentu, okrem prípadov, ak bude Parlament súhlasiť s tým, že toto nie je potrebné, pričom sa zavádzajú nové zjednodušené postupy revízie v prípade, že sa jednomyseľne budú meniť a dopĺňať niektoré ustanovenia zmluvy po schválení národnými parlamentmi;

Potvrdenie hodnôt, posilnenie práv občanov, zlepšenie prehľadnosti

3.  víta skutočnosť, že práva občanov sa posilnia v dôsledku týchto zlepšení:

(a)  Charta základných práv EÚ, v ktorej je vypracovaný kompletný zoznam aktualizovaných občianskych, politických, sociálnych a hospodárskych práv, sa stane právne záväznou; občanom Únie poskytne právnu istotu, pretože zabezpečí, že všetky ustanovenia právnych predpisov EÚ a každá činnosť, ktorú uskutočňujú inštitúcie EÚ alebo ktorá sa opiera o právne predpisy EÚ, bude musieť byť v súlade s týmito normami a zároveň dodržiavať zásadu subsidiarity;

(b)  Únia požiada o pristúpenie k Európskemu dohovoru o ľudských právach, na základe čoho bude podliehať rovnakému vonkajšiemu posudzovaniu povinnosti dodržiavania práv občanov ako jej členské štáty;

(c)  nové ustanovenia uľahčia účasť občanov a reprezentatívnych združení občianskej spoločnosti na diskusiách Únie; bude sa podporovať dialóg so sociálnymi partnermi, ako aj dialóg s cirkvami, náboženskými komunitami a nekonfesionálnymi organizáciami;

(d)  zavedenie iniciatívy občanov EÚ umožní občanom predkladať návrhy v prípadoch, keď sa domnievajú, že právny akt Európskej únie je „potrebný na účely vykonávania zmlúv“;

(e)  posilní sa súdna ochrana občanov tým, že jurisdikcia Súdneho dvora Európskej únie sa rozšíri na otázky týkajúce slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ako aj aktov Európskej rady, Európskej centrálnej banky a agentúr Únie, a zároveň sa fyzickým a právnickým osobám zabezpečí uľahčenie prístupu k súdnym konaniam;

4.  víta skutočnosť, že zmluva jasnejším a viditeľnejším spôsobom zavádza hodnoty spoločné všetkým členským štátom, na ktorých je založená Únia, ako aj ciele Únie a zásady jej činnosti a vzťahov s členskými štátmi:

(a)  jasne sa vyčleňujú právomoci Únie voči členským štátom, pričom sa uplatňuje zásada, že všetky právomoci, ktoré neboli pridelené Únii podľa zmlúv, sa ponechávajú členským štátom;

(b)  väčší dôraz sa kladie na politiky, ktoré sú očividne prospešné občanom: zmluva obsahuje nové všeobecne platné ustanovenia, ktoré sa týkajú podpory vysokej úrovne zamestnanosti, zaručenia dostatočnej sociálnej ochrany, boja proti sociálnemu vylúčeniu, vysokej úrovne vzdelania, odbornej prípravy a ochrany zdravia, odstránenia všetkých foriem diskriminácie a podpory rovnosti medzi ženami a mužmi; nové ustanovenia zlepšujú podporu trvalo udržateľného rozvoja a ochrany životného prostredia vrátane boja proti zmene klímy, ako aj ochranu služieb všeobecného záujmu; hospodárska, sociálna a územná súdržnosť sa opäť potvrdzujú ako cieľ Únie;

(c)  odstraňuje sa zmätok v pojmoch „Európske spoločenstvo“ a „Európska únia“, pretože Európska únia sa stane jedným právnym subjektom a štruktúrou;

(d)  doložka o solidarite medzi členskými štátmi znamená, že v prípade teroristického útoku, prírodnej alebo ľuďmi spôsobenej katastrofy budú občania očakávať podporu zo všetkých častí Únie;

(e)  potvrdzuje sa osobitý charakter organizácie inštitúcií Únie, ktorej členské štáty zverujú tie právomoci, o ktorých sa domnievajú, že sa budú lepšie realizovať prostredníctvom spoločných mechanizmov, a zároveň sa v snahe vylúčiť akékoľvek obavy poskytujú dostatočné záruky toho, aby sa Únia nestala centralizovaným, všemocným superštátom:

–  povinnosť rešpektovať národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv, ako aj ich základné štátne funkcie vrátane zabezpečovania územnej celistvosti štátu, udržiavania práva a poriadku a zabezpečovania národnej bezpečnosti;

–  zásady prenesenia právomocí (ktorá znamená, že Únia má len tie právomoci, ktoré jej členské štáty udelia), subsidiarity a proporcionality;

–  účasť samotných členských štátov na systéme rozhodovania Únie a na schvaľovaní akýchkoľvek jeho zmien;

–  uznanie práva ktoréhokoľvek členského štátu, ktorý bude chcieť vystúpiť z Únie;

Väčšia účinnosť

5.  víta skutočnosť, že nová zmluva zvýši schopnosť inštitúcií Únie plniť úlohy účinnejšie najmä preto, že:

(a)  počet oblastí, v ktorých vlády na schôdzach v Rade rozhodujú kvalifikovanou väčšinou namiesto jednomyseľného rozhodovania, sa podstatne zvýši, čím Únia dvadsiatich siedmich členských štátov bude môcť fungovať vo väčšom počte oblastí bez toho, aby ju blokovali vetá;

(b)  nový systém hlasovania tzv. dvojitou väčšinou napomôže rozhodovanie v Rade;

(c)  Európska rada sa stane skutočnou inštitúciou Európskej únie a jej predsedníctvo meniace sa v šesťmesačných intervaloch nahradí funkcia predsedu, ktorého budú voliť jej členovia na obdobie dva a pol roka, čo umožní väčšiu súdržnosť v prípravách a priebehu jej činnosti;

(d)  počet komisárov sa zníži do roku 2014 na 2/3 celkového počtu členských štátov, čo Komisii uľahčí jej pôsobenie a dokonca bude vďaka tomu jasnejšie, že komisári zastupujú záujmy Európy, a nie svojich vlastných krajín, zároveň bude rotačný system aj naďalej zárukou spravodlivého rozdelenia účasti všetkých členských štátov;

(e)  výrazne sa zvýši viditeľnosť Únie a posilní sa jej schopnosť ako globálneho aktéra:

–  vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničnú politiku a komisár pre zahraničné vzťahy – dva posty, ktoré spôsobujú duplicitu a zmätok – sa spoja do jednej funkcie podpredsedu Komisie/vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý bude predsedať Rade pre zahraničné veci a bude môcť hovoriť v mene Únie v otázkach, ku ktorým Únia zaujíma spoločné stanovisko, čím sa zabezpečí lepšia súdržnosť vonkajšej činnosti Únie;

–  bude existovať jediná služba pre vonkajšiu činnosť zložená z úradníkov Komisie a Rady, ako aj zamestnancov národných diplomatických služieb, ktorú bude môcť Rada zriadiť len so súhlasom Komisie a po porade s Európskym parlamentom; na čele tohto útvaru pre vonkajšiu činnosť bude podpredseda Komisie /vysoký predstaviteľ a jeho cieľom bude zabezpečovať väčšiu konzistentnosť pri vypracovávaní a uplatňovaní zahraničnej politiky Únie;

–  ďalej sa posilní schopnosť Únie vyvíjať spoločné štruktúry v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky, okrem iného zaradením ustanovenia o vzájomnej pomoci a podpore v prípade ozbrojeného útoku, v dôsledku čoho budú mať občania väčší pocit bezpečnosti a zároveň sa zabezpečí flexibilnosť potrebná na zohľadňovanie rozdielnych prístupov členských štátov k týmto otázkam;

(f)   objasní sa rozdiel medzi legislatívnymi a vykonávacími nástrojmi a nové vymedzenie delegovaných aktov umožní zjednodušiť a optimalizovať právne predpisy Únie;

(g)  ruší sa štruktúra pilierov, čo umožní jednotnosť činnosti v rozličných oblastiach pôsobnosti Únie so zjednodušenými nástrojmi a mechanizmami, hoci osobitá povaha vonkajšej a bezpečnostnej politiky si vyžaduje špecifické postupy v týchto oblastiach;

(h)  činnosť v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bude mať ambicióznejšie ciele, bude sa opierať o efektívnejšie postupy, v ktorých sa už nebudú využívať individuálne medzivládne nástroje a postupy, a bude podliehať súdnej kontrole, čo sľubuje hmatateľný pokrok, pokiaľ ide o spravodlivosť, bezpečnosť a otázky prisťahovalectva;

(i)   jasnejšie sú vymedzené ciele a právomoci Únie v oblastiach zmien klímy, práv dieťaťa, európskej politiky susedských vzťahov, humanitárnej pomoci, energetiky (vrátane odkazu uvedeného v zmluve na solidaritu medzi členskými štátmi v tejto oblasti), kozmického priestoru, výskumu, cestovného ruchu, športu, verejného zdravia a civilnej ochrany; spoločná obchodná politika sa uznáva ako výlučná právomoc Únie;

(j)   v mnohých iných otázkach bude možné uplatňovať účinnejšie metódy rozhodovania hneď, ako sa prejaví politická vôľa na ich realizáciu;

(k)  rozšíri sa priestor pre flexibilné opatrenia v prípadoch, že všetky členské štáty nie sú ochotné alebo schopné napredovať v určitých politikách súčasne;

Obavy

6.  uvedomuje si všeobecnú ľútosť nad tým, že po neúspešných referendách vo Francúzsku a v Holandsku bolo na zabezpečenie novej dohody medzi 27 členskými štátmi potrebné:

–    upustiť od ústavného prístupu a niektorých jeho prvkov, napríklad koncepcie Únie založenej na vôli jej občanov a členských štátov, jednotného a štruktúrovaného textu, jasnejšej terminológie na označovanie legislatívnych nástrojov, zakotvenie vlajky a hymny v zmluve, ako aj používanie titulu ministra zahraničných vecí namiesto vysokého predstaviteľa;

–    odložiť realizáciu dôležitých prvkov novej zmluvy, napríklad nadobudnutie platnosti nového systému hlasovania v Rade (spolu s osobitnými ustanoveniami o odložení hlasovania známymi ako Ioanninský kompromis), a zahrnúť reštriktívne mechanizmy ako tzv. záchranné brzdy do riadnych legislatívnych postupov v niektorých oblastiach právomoci;

–    zaradiť do zmluvy opatrenia, ktoré sa týkajú osobitne jednotlivých členských štátov, napríklad rozšírenie možnosti účasti (tzv. opt-in) na policajnú spoluprácu a spoluprácu v trestných veciach v prípade dvoch členských štátov, protokol obmedzujúci účinnosť charty na vnútroštátne právo dvoch členských štátov a ďalšie kreslo v Európskom parlamente, ktoré bolo pridelené jednému členskému štátu odchylne od zásady klesajúcej proporcionality;

–    upraviť znenie niektorých častí zmluvy alebo k nej pripojených protokolov a vyhlásení, ktoré mali za následok neodôvodnený posun k negatívnemu tónu, ktorý vyvoláva dojem nedôvery voči Únii a jej inštitúciám a smerom k verejnosti tak vysiela negatívny signál;

Závery

7.  podporuje zmluvu a zdôrazňuje,ž e pre všetky členské štáty Únie je potrebné, aby ukončili jej ratifikáciu včas s ohľadom na jej nadobudnutie platnosti 1. januára 2009;

8.  domnieva sa, že Lisabonská zmluva zabezpečí stabilný rámec, ktorý umožní ďalší rozvoj Únie v budúcnosti;

9.  uvedomuje si, že pozmeňujúca zmluva je nevyhnutne menej jasná a menej zrozumiteľná ako kodifikovaná zmluva; preto žiada urýchlené zverejnenie konsolidovaných zmlúv v znení revidovanom Lisabonskou zmluvou, čo by občanom poskytlo jasnejší základný text Únie;

10. pripomína svoju požiadavku, aby sa inštitúcie EÚ, ako aj národné orgány v súlade so zásadou úprimnej spolupráce maximálne usilovali o jasné a objektívne informovanie občanov EÚ o obsahu zmluvy;

11. poveruje svoj príslušný výbor, aby pripravil potrebné zmeny rokovacieho poriadku a posúdil potrebu ďalších vykonávacích opatrení;

12. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie a správu Výboru pre ústavné veci postúpil národným parlamentom členských štátov, Rade, Komisii a bývalým členom Konventu o budúcnosti Európy a aby zabezpečil, že útvary Parlamentu vrátane externých kancelárií budú poskytovať dostatok informácií o stanovisku Parlamentu k zmluve.

  • [1]  Charta základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000, vyhlásená v Štrasburgu 12. decembra 2007.
  • [2]  Európska rada v Laekene, Laekenská deklarácia o budúcnosti Únie, SN 273/01, 15.12.2001.
  • [3]  Prijaté texty, P6_TA(2007)0234 (správa Barón Crespo/Brok).
  • [4]  Prijaté texty, P6_TA(2007)0328 (správa Leinen).
  • [5]  500 hlasov za, 137 proti, 40 sa zdržali hlasovania (Uznesenie Európskeho parlamentu z 12. januára 2005 o Zmluve o Ústave pre Európu - správa Corbett/Méndez de Vigo, Ú. v. EÚ C 247 E, 6.10.2005, s. 88)

DÔVODOVÁ SPRÁVA

Aj v nás sa strieda príliv s odlivom.

Kto na vlne je, dotýka sa hviezd.

Kto omešká ju, ten sa do smrti

plahočí iba biednou plytčinou.

Na šírom mori sme sa ocitli.

Buď zachytíme prúd, kým slúži nám,

buď na dno klesneme.

William Shakespeare. Július Cézar.

I.    História

1.   Európsky integračný proces sa veľmi nepodobá kľudnej plavbe. My spoluspravodajcovia sme už v roku 2004 mali tú česť, že sme boli poverení vypracovaním správy Európskeho parlamentu o Zmluve o Ústave pre Európu. Teraz, tri roky neskôr, máme podobnú zodpovednú úlohu v súvislosti s Lisabonskou zmluvou, ktorá nahrádza ústavnú zmluvu.

Ocitli sme sa v mimoriadnej situácii, ktorá nám umožňuje vyriešiť klasickú diskusiu o tom, či je možné vstúpiť dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Odpoveď musí znieť „áno“, pretože len takto môžeme Parlamentu pomôcť a usmerniť ho v tom, ako – podľa slov Williama Shakespeara, ktorými uvádzame toto vyhlásenie „buď zachytíme prúd, kým slúži nám, buď na dno klesneme“

Práca, ktorou boli spravodajcovia poverení, má nevyhnutne pedagogickú povahu: Podobne ako v roku 2004 sa aj dnes snažíme porovnať platné zmluvy so zmluvou, ktorá bola podpísaná v Lisabone 13. decembra 2007 a ktorej ratifikácia práve prebieha vo všetkých 27 členských štátoch.

Ak chceme vedieť, kam ideme, musíme najskôr vedieť, odkiaľ prichádzame. Pred viac než polstoročím sa Schumanovou deklaráciou spustil odvážny projekt: v rámci spoločného projektu zjednotiť Európanov, po stáročia rozdeľovaných bratovražednými konfliktami.

Od založenia prvého Európskeho spoločenstva (uhlia a ocele: Parížska zmluva z 18.4.1951[1]), ktoré združovalo šesť krajín západnej Európy[2], sa európska integrácia rozšírila na 27 európskych štátov[3] a pôsobnosť Spoločenstva sa rozšírila na nové oblasti v rámci Európskeho hospodárskeho spoločenstva, Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu / Euratom (Rímske zmluvy z 25.3.1957[4]), a následne v rámci Európskej únie (Maastrichtská zmluva zo 7.2.1992).

2.   Európsky parlament sa od svojho zvolenia v priamych a všeobecných voľbách v roku 1979 neustále snažil o demokratizáciu a efektívnejšie a transparentnejšie fungovanie Spoločenstva, ktoré sa malo neskôr stať Európskou úniou. Prijatím prvého návrhu Zmluvy o založení Európskej únie dňa 14. februára 1984 (tzv. Spinelliho návrh nazvaný podľa spravodajcu) začal Parlament proces reforiem, ktoré sa postupne uskutočňovali v priebehu nasledujúcich dvadsiatich rokov a ktoré viedli k vypracovaniu Jednotného európskeho aktu[5], Maastrichtskej zmluvy[6], Amsterdamskej zmluvy[7], Zmluvy z Nice[8], Zmluvy o Ústave pre Európu[9]a dnes Lisabonskej zmluvy[10].

V každej z týchto etáp sa Európsky parlament na podnet Výboru pre inštitucionálne veci – ktorý sa v roku 1999 stal Výborom pre ústavné veci – aktívne zúčastňoval na príprave a hodnotení výsledkov rôznych medzivládnych konferencií (MVK)[11].

Od začiatku tohto procesu Parlament obhajoval myšlienku vyjasnenia a zlepšenia ústavného základu Európskej únie. Táto požiadavka sa stávala čoraz naliehavejšou v dôsledku postupných rozšírení, ktoré mohli ohroziť politický rozmer integrácie.

Parlament preto presadzoval tri rozdielne, pritom však navzájom súvisiace ciele:

Po prvé, Parlament sa snažil objasniť a v prípade potreby aj posilniť právomoci a zodpovednosť Európskej únie. Parlament sa trvalo zasadzoval za to, aby Únia získavala a vykonávala právomoci na základe zásady subsidiarity, t.j. mala by vykonávať len tie úlohy, ktoré sa môžu uskutočňovať účinnejšie prostredníctvom spoločných politík, než individuálnym konaním jednotlivých členských štátov.

Po druhé, Parlament presadzoval, aby boli právomoci na úrovni EÚ vykonávané účinnejšie. Obzvlášť kriticky sa Parlament vyjadril v súvislosti s uplatňovaním zásady jednomyseľnosti v Rade, pričom argumentoval, že nemá zmysel poskytnúť každému členskému štátu Únie právo veta, keď sa predtým rozhodlo, že budú politiku uskutočňovať spoločne. Parlament tiež obhajoval posilnenie úlohy Komisie pri výkone politík, pokiaľ o nich bolo rozhodnuté pod podmienkou náležitého preskúmania a kontroly.

Po tretie, Parlament požadoval lepšiu demokratickú kontrolu a väčšiu zodpovednosť na európskej úrovni. Právomoci, ktoré národné parlamenty ratifikáciou zmlúv preniesli na Úniu, by nemala vykonávať len samotná Rada (t.j. ministri členských štátov. Obmedzenie parlamentných právomocí na národnej úrovni by sa malo vyrovnať rozšírením parlamentných právomocí na európskej úrovni.

Vzhľadom na nevýrazné a zjavne nedostatočné výsledky Amsterdamskej zmluvy a Zmluvy z Nice, pokiaľ ide o výzvu, ktorú predstavuje zdvojnásobenie počtu členských štátov, ale aj ďalšie prehlbovanie Únie, bolo čoraz jasnejšie, že doposiaľ uplatňovaná metóda revízie zmlúv už nepostačuje pri hľadaní skutočných riešení vývoja Európy.

Európsky parlament to jasne konštatoval už v roku 1997 vo svojom uznesení z 19. novembra (o správe, ktorú predložili Inigo Méndez de Vigo a Dimitris Tsatsos, pozri tiež vyššie uvedenú poznámku pod čiarou č. 8), ktorým sa naozaj začali politické úvahy, ktoré viedli v roku 1999 na návrh nemeckého predsedníctva Rady k vypracovaniu modelu Konventu, prvý krát uplatneného pri vypracovávaní Charty základných práv Európskej únie.

Signatári Zmluvy z Nice, vedomí si jej nedostatkov, k zmluve pripojili vyhlásenie č. 23 „o budúcnosti Únie“[12]. Toto vyhlásenie otvorilo cestu novej reforme zmlúv, ktorá bola pôvodne naplánovaná na rok 2004. Prípravy tejto reformy mali prebiehať „prostredníctvom rozsiahlej diskusie so všetkými dotknutými stranami: so zástupcami národných parlamentov a verejnosti (...), zástupcami občianskej spoločnosti atď...“. Diskusia sa mala uskutočniť v roku 2001 a jej cieľom malo byť prijatie vyhlásenia „obsahujúceho vhodné podnety pre pokračovanie tohto procesu“ na zasadaní Európskej rady v Laekene.

3.   Po vyvinutí snahy spolupracovať na partnerskej úrovni s národnými parlamentmi v prípravnej fáze MVK[13], Európsky parlament navrhol ako prvý[14]na základe precedensu, ktorý vznikol počas prípravy Charty základných práv Európskej únie[15], aby bol zvolaný Konvent zložený zo zástupcov hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov, národných parlamentov, Európskeho parlamentu a Komisie, na ktorom by sa ako plnoprávni členovia zúčastnili aj predstavitelia vlád a parlamentov kandidátskych krajín.

Konvent o Charte základných práv skutočne dokázal, že takýto orgán je schopný vypracovať návrh, ktorý môže byť schválený hlavami štátov alebo predsedami vlád. Otvorený a transparentný charakter Konventu a kvalita výmeny názorov tiež prispeli k dosiahnutiu konsenzu, ktorý sa podarilo dosiahnuť vďaka možnosti každého účastníka vyjadriť svoj názor a následne pochopiť názory iných.

Európska rada v Laekene v dňoch 14. až 15. decembra 2001 prijatím „Vyhlásenia z Laekenu o budúcnosti Európy“[16] nadviazala na uvedenú iniciatívu tým, že určila podmienky organizácie a práce Konventu, a predovšetkým tým, že vymedzila rozsah jeho mandátu, ako aj otázky, ktorým by sa mal venovať. Konvent o budúcnosti Európy, predsedom ktorého sa stal Valéry Giscard d´Estaing a podpredsedami Giuliano Amato a Jean-Luc Dehaene, bol týmto spôsobom poverený vypracovaním predbežného návrhu ústavy, ktorý mal slúžiť ako základ pre nadchádzajúce činnosti MVK.

Výsledok, ku ktorému dospel Konvent, potvrdil správnosť výberu tejto metódy, keďže umožnila po šestnástich mesiacoch predložiť text prijatý na základe konsenzu, ktorý bol výsledkom intenzívnych diskusií, inšpirovaných taktiež bezprostredným dialógom s občianskou spoločnosťou.

Európsky parlament vďaka práci Výboru pre ústavné veci vo veľkej miere ovplyvnil obsah návrhu ústavnej zmluvyfn, v ktorom MVK pozmenila len veľmi malý počet bodov. Počas tejto MVK sa Parlament zároveň po prvý krát plne zapojil do rokovaní prostredníctvom svojho predsedu Pata Coxa a dvoch predstaviteľov, pána Iniga Méndeza de Viga, ktorého následne nahradil pán Elmar Brok, a pána Klausa Hänscha.

4.   Ratifikačný postup však neprebiehal podľa očakávaní: negatívne výsledky referend vo Francúzku a v Holansku si vyžiadali prepracovanie návrhu.

Európska rada v júni 2005 vyhlásila obdobie diskusií (ktoré malo trvať aspoň rok), ktoré malo poslúžiť rozsiahlej diskusii vo všetkých členských štátoch „združujúcej občanov, občiansku spoločnosť, sociálnych partnerov, národné parlamenty, ako aj politické strany“. Aj európske inštitúcie boli vyzvané, aby prispeli do tejto diskusie. Medzičasom ratifikácie pokračovali vrátane ratifikácií referendom.

5.   Európsky parlament v plnej miere vykonával svoje úlohy v tejto oblasti. Od samého počiatku podporoval začatie intenzívnejšieho verejného dialógiu na európskej úrovni týkajúceho sa hlavných cieľov európskej integrácie a odmietal akékoľvek pokusy použiť len vybraté časti ústavnej zmluvy (tzv. cherry picking). Parlament sa do verejnej diskusie osobitne zapojil nápadom začať s tzv. medziparlamentnými fórami, ktoré mali slúžiť diskusiám o kľúčových otázkach týkajúcich sa budúcnosti Európy. Až do zasadnutia Európskej rady v júni 2007, ktorá rozhodla o zvolaní novej MVK, sa konali celkom tri fóra.[17] Tieto fóra pomohli v radoch volených zástupcov občanov celej Únie posilniť presvedčenie, že problémy, ktoré chcela ústavná zmluva vyriešiť, nezmizli s neúspechom ratifikácie a že inštitucionálne inovácie, aj keď v inej podobe, ktoré zmluva priniesla, zohrávajú kľúčovú úlohu, aby mohla Únia čeliť výzvam, ktoré na ňu číhajú v čoraz globalizovanejšom svete.

Počas nemeckého predsedníctva sa inštitucionálna tematika stala opäť ústredným bodom programu Únie. Uplatnený postup nemohol samozrejme uspokojiť tých, ktorí zažili atmosféru dialógu a transparentnosti Konventu, ktorá mala ostatne doslova nákazlivé účinky na MVK v roku 2004. Preto s cieľom zaručiť vážne šance na úspech sa diskusie o tom, ako reformu zmlúv opäť uviesť do pohybu, v prvej fáze odohrávali na bilaterálnej úrovni medzi predsedníctvom a jednotlivými členskými štátmi. Treba však poznamenať, že EP sa od prvej chvíle zúčastňoval na poradách „šerpov“[18] čím prispel k vypracovaniu mandátu, ktorý nemecké predsedníctvo pridelilo Európskej rade uskutočnenej v júni 2007. Zatiaľ čo títo zástupcovia boli priamo menovaní predsedom Parlamentu na úrovni sekretariátu, vznikol ad hoc postup informácií/konzultácií medzi predsedom, predsedom Výboru pre ústavné veci a koordinátormi politických skupín tohto výboru.

6.   Vďaka týmto prípravným prácam mohla Európska rada v júni 2007 zvolať novú MVK, aby sa pokračovalo v reforme zmlúv a aby sa vymedzil jasný, presný a podrobný mandát, ktorý portugalskému predsedníctvu umožnil riadiť práce MVK účinným a rýchlym spôsobom.

MVK, ktorá bola otvorená 23. júla počas schôdze Rady pre všeobecné záležitosti, fungovala v podstate na dvoch úrovniach: na úrovni ministrov, na ktorej Parlament zastupovali traja poslanci: Elmar Brok, Enrique Barón Crespo a Andrew Duff; na úrovni skupiny expertov-právnikov, ktorých prácu pripravoval Právny servis Rady a v ktorej bol zastúpený aj EP aj Komisia.

Ukázalo sa, že práca tejto skupiny expertov právnikov je kľúčová, aby MVK mohla dosiahnuť dohodu vo veľmi krátkom čase. MVK na politickej úrovni sa pred lisabonskou Európskou radou konala v skutočnosti len trikrát. Napriek tomu dokázala vyriešiť respektíve odstrániť množstvo citlivých otázok – portugalské predsedníctvo úspešne presadilo zásadu otvárať znovu mandát len v súvislosti s otázkami, ktoré predstavujú jednomyseľnosť členských štátov, takže predstavitelia štát a vlád sa za rokovacím stolom zaoberali len dvomi základnými otázkami, z ktorých len jedna vyplývala zo samotnej zmluvy: definovanie nového systému hlasovania kvalifikovanou väčšinou v Rade vzhľadom na pretrvávajúcu nespokojnosť Poľska, nielen pokiaľ ide o dohodu z roku 2004, ale aj o kompromis, ktorý bol prácne vydobytý na Európskej rade v Bruseli v júni 2007. Ďalšiu neuzavretú kľúčovú otázku predstavovalo zloženie EP od voebného obdobia 2009, ktoré, aj keď nevyplýva priamo zo zmluvy, sa stalo jednou z hlavných ohrození pre uzavretie dohody, pretože Taliansko sa húževnate stavalo proti návrhu na rozhodnutie, ktorý vypracoval EP na žiadosť Európskej rady.

Ďalšie otázky, o ktorých sa rokovalo – mechanizmus opt-out/opt-in v prípade Británie a Írska v oblasti bývalého tretieho piliera, zachovanie úlohy EP v súvislosti s menovaním podpredsedu / vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku atď. – boli prakticky všetky vyriešené v posledných dňoch tesne pred Európskou radou, najmä počas MVK na ministerskej úrovni počas zasadnutia Rady pre všeobecné záležitosti 15. októbra v Luxemburgu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti dokázali predstavitelia štátov a vlád v Lisabone dosiahnuť rýchlu dohodu: približne o jednej hodine ráno v piatok 19. októbra 2007 bola MVK ukončená.

A práve výsledky a zásluhy (respektíve chyby) Lisabonskej zmluvy, ktorá bola slávnostne podpísaná 13. decembra 2007 v Lisabone, by sme chceli preskúmať v druhej časti tejto dôvodovej správy.

II.  Čo prináša nová zmluva v porovnaní s platnými zmluvami

Lisabonská zmluva obsahuje v porovnaní so súčasnými zmluvami mnoho úprav a významných zlepšení. Prirodzene, že ide o kompromis, ktorý z pohľadu Parlamentu zahŕňa poľutovaniahodné ústupky od niektorých častí Ústavy, ako aj odklad vstupu do platnosti iných častí a osobitné opatrenia, ktoré boli prijaté s cieľom vyhovieť žiadostiam niektorých členských štátov. Avšak z politického hľadiska je to cena, ktorú bolo treba zaplatiť, aby sa Únia dostala z kríze, do ktorej ju uvrhli negatívne výsledky referenda vo Francúzsku a v Holandsku.

1.   Návrat k tradičnej metóde revízie zmlúv a upustenie od myšlienky ústavy

1.1. K návratu k tradičnej metóde revízie zmlúv prijatím novej zmluvy, ktorou sa do súčasných, aj naďalej platných zmlúv začleňujú pozmeňovacie a doplňovacie návrhy, patrí aj zrieknutie sa ústavy ako jedinej konsolidovanej zmluvy, ktorou by sa nahradili všetky súčasné zmluvy. Takže otázka, ktorá v posledných rokoch vyvolala toľko polemík, totiž, či by išlo skutočne o ústavu alebo o zmluvu, je už bezvýznamná. Takto sa vynhneme neplodnej diskusii o nesprávnej otázke: Nikdy neexistovali pochybnosti o tom, že po formálnej stránke by išlo o zmluvu, ktorú bude s cieľom zmeniť zmluvy potrebné schváliť a ratifikovať podľa platných pravidiel. Neexistuje žiadny iný postup. Zároveň je však pravda, že svojou povahou a svojím obsahom predstavovala ústavná zmluva viditeľnejšiu ústavu. Návratom k tradičnej metóde sa upustilo od samotného označenia „ústava“, čím sa na politickej úrovni vyriešila polemika:

Tento prístup zároveň znamená porušenie jednoty textu a odmietnutie samotnej koncepcie jednotného textu ústavného charakteru, ktorý bol podľa niektorých príliš blízky štátnej realite na to, aby sa mohol uplatniť v prípade Únie.

1.2. V novej zmluve sú však podstatne vyjasnené definície hodnôt, princípy a ciele, ktorými sa riadi činnosť Európskej únie (EÚ); sú v nej opísané právomoci Únie; stanovené jej inštitúcie, predstavené rozhodovacie postupy, spresnené akty; vymedzené práva občanov vo vzťahu k EÚ; okrem iného stanovené pravidlá jej revízie. V tomto smere by sa dalo povedať, že zmluvy, o ktoré sa opiera Únia, tvoria svojím spôsobom jej „ústavu“, ak chápeme slovo ústava v jeho vecnom význame. Koniec koncov, úlohou ústavy je práve definovať podmienky a hranice výkonu moci v rámci politickej entity, ako aj zaručiť práva občanov, ako je tomu v novej zmluve. Avšak samotný fakt, že pokus vybaviť tento vecný pojem formálnou podobou bol zamietnutý, znamená neochotu poskytnúť Únii ústavu vo formálnom respektíve slávnostnom zmysle, to znamená v bežnejšom politickom zmysle. V tom spočíva rozdiel oproti ústavnej zmluve.

1.3. V skutočnosti mala Únia v podstate svoju ústavu už v podobe existujúcich zmlúv, odvodenú od zmlúv, na základe ktorých začala existovať, tak, ako má svoju ústavu každá iná politická entita. Zjednodušenie zmlúv a zlepšenie prehľadnosti ich štruktúry bolo dôležitým krokom k ozrejmeniu systému a k tomu, aby sa stal prehľadnejším a zrozumiteľnejším pre občanov. Avšak zvolenou metódou, tzn. zmluvou obsahujúcou zmeny a doplnenia dvoch platných zmlúv, sa tento text stal pre občanov nepochopiteľným. Konsolidovaná verzia je teraz nevyhnutná.

1.4. Je teda jasné, že členské štáty sa chceli zbaviť akýchkoľvek, čo aj tých najneodôvodnenejších obáv, že prijatie ústavy pre Úniu by znamenalo nastúpiť cestu k vytvoreniu akéhosi centralizovaného nadštátu, ktorý by znamenal nevyhnutný koniec národných štátov a zmenil by povahu Európskej únie. Parlament, ktorý sa už od začiatku procesu bil za konštitucionalizáciu Únie, si je vedomý toho, že táto obava neberie skutočne do úvahy význam ústavy ako základnej normy, ktorou je usmernený výkon moci v každej politickej entite (s výnimkou snahy popierať politickú povahu Únie). Príkladov sa nájde ostatne dosť v radoch medzinárodných organizácií, ktorých zakladajúci pakt sa nazýva práve ústava, napríklad Medzinárodná organizácia práce (ILO), Svetová organizácia zdravia (WHO) alebo Svetová poštová únia (SPÚ). V takomto ponímaní by výraz ústava predstavoval dokonca formálnu záruku pre členské štáty a občanov proti prípadným pošmyknutiam pôsobenia Únie. Preto EP síce uznáva, že s ohľadom na politickú situáciu členských štátov povedie cesta zo slepej inštitucionálnej uličky týmto smerom, ľutuje však, že sa upustilo od ústavného prístupu.

1.5. Spoluspravodajcovia taktiež ľutujú, že nová zmluva, na rozdiel od ústavnej zmluvy, neobsahuje symboly Únie, vlajku, hymnu, heslo, euro a Deň Európy. Toto síce neznamená, že tieto symboly už nebudú existovať – existujú už dlhé roky bez toho, aby sa niekde uvádzali v zmluvách a aj naďalej budú existovať tým istým spôsobom, bolo by však úplne logické, aby sa o nich zmieňovali texty, ktoré vymedzujú právne-politický štatút Únie. Na ich vypustení trvali niektoré členské štáty pod zámienkou, že uznanie symbolov v zmluvách by umožnilo zlučovania, pokiaľ ide o domnelú povahu Únie ako štátu. To, že toto stanovisko nemohlo ani zďaleka dosiahnuť jednomyseľnosť, zjavne potvrdzuje vyhlásenie o symboloch Únie, ktoré 16 členských štátov pripojilo k zmluve (Vyhlásenie č. 52 k symbolom Európskej únie) a ktorým potvrdzujú, že uvedené symboly pre ne „budú ... naďalej symbolmi spoločnej príslušnosti občanov k Európskej únii a ich spojenia s ňou.“ Spoluspravodajcovia teda s veľkým nadšením prijali iniciatívu Výboru pre ústavné veci, ktorý práve pripravuje správu o uplatňovaní symbolov Únie, ktorá bude musieť predložiť zmeny a doplnenia Rokovacieho poriadku EP, aby sa posilnilo používanie týchto symbolov zo strany Parlamentu[19].

2.   Jediný subjekt: Európska únia

2.1. Hoci ostanú zachované dve oddelené zmluvy, významný pokrok, pokiaľ ide o transparentnosť a zrozumiteľnosť európskej reality pre občanov, predstavuje zlúčenie rôznych, doteraz oddelených subjektov (Európska únia, Európske spoločenstvo) do jedného celku, Európskej únie[20], ktorá bude mať právnu subjektivitu. Tým sa zvýši aj efektívnosť a viditeľnosť činností Únie v medzinárodnej oblasti, keďže skončí neprehľadná situácia, za akej všetci uznávajú Európsku úniu ako spoločný celok, hoci zároveň má výslovnú právnu subjektivitu Európske spoločenstvo, ktoré pokrýva len časť funkcií Únie[21].

2.2. To tiež znamená, že Zmluva o založení Európskeho spoločenstva bude odteraz Zmluvou o fungovaní Európskej únie. Takže obidve zmluvy sa budú odteraz týkať tej istej politickej entity: Európskej únie. Prvá zmluva sa zameriava na zásady, hodnoty a základné aspekty organizácie Únie. Druhá sa zaoberá detailmi organizácie a fungovania Únie, ako aj definovaním zásad a cieľov, ktorými sa riadi činnosť Únie v jej jednotlivých tematických politikách detailným vymedzením rozsahu a hraníc právomocí Únie v každej oblasti jej pôsobenia. Výnimka, ktorá v skutočnosti závažne porušuje logiku rozdelenia týchto dvoch zmlúv, spočíva v tom, že Zmluva o EÚ obsahuje celú jednu hlavu týkajúcu sa vonkajšej činnosti Únie, v ktorej je uvedené všetko, čo sa týka spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

2.3. Toto zlúčenie do jedného celku je sprevádzané zrušením štruktúry troch pilierov [Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP), Spravodlivosť a vnútorné veci (SVV) a Európske spoločenstvo], ktoré sa zlučujú do jednotného celku Únie, s jednotným inštitucionálnym rámcom a rozšírením uplatňovania metód Spoločenstva, s výnimkou oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (vrátane obrany), v ktorej budú naďalej platiť osobitné rozhodovacie postupy, ako si to vyžaduje osobitná povaha tejto oblasti.

3.   Jasné vymedzenie hodnôt, zásad a cieľov Únie

Podľa novej zmluvy sa Zmluva o EÚ bude začínať článkami, ktoré vymedzujú povahu, hodnoty a zásady, na ktorých je založená Únia, ako aj ciele, ktoré má dosahovať prostredníctvom svojej činnosti.

3.1. Hneď prvý článok zmenenej Zmluvy o EÚ vymedzuje základné princípy európskeho integračného procesu: Úniu definuje ako úniu vytvorenú členskými štátmi, na ktorú členské štáty „preniesli právomoci na dosiahnutie spoločných cieľov“. Táto definícia sa líši od definície v ústave, v ktorej bola stanovená dvojitá legitimita Únie, založená na vôli občanov a štátov. Hoci toto formálne uznanie dvojitej legitimity Únie z textu zmizlo, na niektorých miestach v textoch zmlúv je možné nájsť jej materiálne vyjadrenie ako prejav hnutia, ktoré sa začalo najneskôr všeobecnými voľbami Európskeho parlamentu.

3.2. Táto Európska únia musí byť pevne zakotvená v hodnotách, ktoré sú jej základom a ktorými sa má riadiť celá činnosť jej inštitúcií.

Podľa druhého článku revidovanej Zmluvy o EÚ sú hodnotami, na ktorých je založená celá európska integrácia, ľudská dôstojnosť, sloboda, demokracia, rovnosť, právny štát a ľudské práva vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty okrem toho predstavujú referenčné kritérium pre budúce rozširovania Únie a môžu slúžiť ako základ pre uplatnenie sankcií voči členským štátom, ktoré by ich závažne a neustále porušovali.

Ten istý článok definuje aj zásady, ktorými sa riadi činnosť Únie: pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.

Treba zdôrazniť, že v tejto otázke sa Lisabonská zmluva veľmi pridržiavala ústavnej zmluvy, pretože medzi členskými štátmi panuje z veľkej časti zhoda ohľadne spoločného základu hodnôt, na ktorých je založená Únia, a tento základ nebol počas diskusií o budúcnosti Únie spochybnený.

3.3. Čo sa týka cieľov Únie, ktoré sú zatiaľ rozdelené do článku 2 Zmluvy o EÚ a článku 3 Zmluvy o Ústave pre Európu, nová zmluva ich sústredila do Zmluvy o EÚ a zaradila ich hneď za zoznam hodnôt. V porovnaní s ústavou bola definícia cieľov Únie mierne pozmenená. Podľa nového článku 3 Zmluvy o EÚ Únia sleduje politické ciele, ktoré odôvodňujú jej existenciu. Týmito cieľmi sú v skratke: mier, podpora hodnôt Únie a blaho národov. Sú spresnené v treťom článku Zmluvy o EÚ, kde sú uvedené politické, hospodárske a sociálne ciele tak v rámci Únie, ako aj v oblasti vonkajších vzťahov.

Pokiaľ ide o vnútorné záležitosti, Únia ponúka svojim občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb spolu s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa kontroly na vonkajších hraniciach, azylu, prisťahovalectva a predchádzania trestnej činnosti a boja proti nej. Vytvára vnútorný trh[22]. Únia sa snaží o trvalý rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste a na stabilite cien; o trhové sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou zamerané na dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku; o vysokú úroveň ochrany a zlepšovanie kvality životného prostredia. Podporuje vedecký a technický pokrok. Bojuje proti sociálnemu vylúčeniu a diskriminácii a podporuje spravodlivosť a sociálnu ochranu, rovnosť medzi ženami a mužmi, solidaritu medzi generáciami a ochranu práv dieťaťa. Podporuje hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť a solidaritu medzi členskými štátmi. Rešpektuje svoju bohatú kultúrnu a jazykovú rozmanitosť a zabezpečuje zachovávanie a zveľaďovanie európskeho kultúrneho dedičstva. Únia vytvára hospodársku a menovú úniu (ktorej menou je euro).

V medzinárodnej oblasti, v ktorej obhajuje svoje hodnoty a záujmy, Únia prispieva k mieru, bezpečnosti, trvalo udržateľnému rozvoju Zeme, k solidarite a vzájomnému rešpektovaniu sa národov. Prispieva k slobodnému a spravodlivému obchodu, k odstraňovaniu chudoby a k ochrane ľudských práv, najmä práv dieťaťa, ako aj k dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva, najmä Charty Organizácie Spojených národov.

Tieto ciele teda predstavujú základný politický program, na základe ktorého bola Únia vytvorená. Úlohou Únie je dosahovať tieto cieľov primeranými prostriedkami, s využitím právomocí, ktoré na ňu boli prenesené zmluvami.

3.4. Zásady, ktorými sa riadia vzťahy medzi Úniou a členskými štátmi, sú taktiež uvedené v prvých článkoch zmenenej Zmluvy o EÚ: Únia sa zaväzuje rešpektovať národnú identitu členských štátov, to znamená základné prvky ich vnútorných politických a ústavných systémov: rešpektuje rozhodnutia, ktoré každý členský štát môže prijať vzhľadom na územné prerozdelenie právomocí – od stanovenia hraníc až po regionálnu a miestnu samosprávu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti. V dohode dosiahnutej v Lisabone je ostatne zdôraznené, že „národná bezpečnosť ostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu“[23]. A napokon zmenená Zmluva o EÚ v tom istom článku stanovuje zásadu lojálnej spolupráce medzi Úniou a členskými štátmi pri uskutočňovaní ich spoločných cieľov.

Zmenená Zmluva o EÚ ustanovuje vo svojich úvodných ustanoveniach zásadu prenesenia právomocí (Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách), ako aj zásadu subsidiarity a zásadu proporcionality, čiže zásady, ktoré upravujú vykonávanie právomocí Únie. Naproti tomu je kapitola týkajúca sa definovania právomocí Únie zaradená do Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

V snahe vyhovieť pozícii niektorých členských štátov, ktoré sa obávali najmä toho, aby pozmeňujúca zmluva nebola ústavou číslo dva, neostala žiaľ zásada nadradenosti európskeho práva nad právom národným viditeľnou súčasťou zmlúv, ale bola začlenená do vyhlásenia (č.17), ktoré upozorňuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa nadradenosti európskeho práva a privlastňuje si stanovisko Právneho servisu Rady, podľa ktorého je táto zásada základnou zásadou práva Únie a vynechanie tejto zásady v budúcej zmluve „žiadnym spôsobom nemení existenciu tejto zásady ani existujúcu judikatúru Súdneho dvora.“

3.5. Hodnoty a zásady predstavujú teda etický základ Únie, ktorého konkretizáciou je Charta základných práv, ktorá však nie je súčasťou zmlúv, ako to bolo v prípade ústavy, ale je predmetom ustanovenia, ktoré jej zaručuje právne záväzný charakter tým, že jej priznáva to isté postavenie ako majú samotné zmluvy.

Ciele, stanovené v tejto časti, odôvodňujú existenciu Únie a sú dôvodom, ktorý viedol členské štáty k jej založeniu. Týmito cieľmi sa riadi celá činnosť Únie. Napriek tomu, že hodnoty, zásady a ciele definované v týchto článkoch nie sú úplne nové, niektoré z nich neboli nikdy jasne vyjadrené a nikdy neboli predmetom systematizácie. V tomto prípade ide o dôležitý krok s cieľom poskytnúť občanom jasný a nanajvýš symbolický obraz o tom, čo Únia znamená.

4.   Občania v srdci európskej integrácie: Občianstvo Únie a nový štatút Charty základných práv

Zmluva o EÚ vo svojich prvých ustanoveniach uznáva aj občianstvo Únie, ktoré dopĺňa, ale nenahrádza štátne občianstvo jednotlivých členských štátov (štátne občianstvo vlastne predstavuje predpoklad uznania občianstva Únie). Články týkajúce sa konkrétneho obsahu práv európskych občanov sú však presunuté do Zmluvy o fungovaní EÚ.[24]. Toto poľutovaniahodné rozdelenie vypracovaných textov však nespochybňuje skutočnosť, že v obidvoch zmluvách sa stredobodom európskej integrácie stávajú viac jednotlivci, to znamená muži a ženy s ich právami a povinnosťami, ktorí sú občanmi Únie na základe občianstva členského štátu a ktorí z tohto dôvodu užívajú celú škálu práv, ktoré im plynú z občianstva v Únii.

4.1. Ústava začlenila Chartu základných práv do svojej druhej časti. Toto začlenenie, ktoré horlivo vyžadoval Európsky parlament, znamenalo plné uznanie skutočnosti, že centrom európskej integrácie sú ľudia. Na MVK v roku 2007 bola však potrebné upustiť od tohto začlenenia v dôsledku námietok niektorých členských štátov. Značná väčšina členských štátov sa však postavila na stranu Parlamentu, ktorý odmietal tento ústupok v prípade, že by zmluvy zároveň neuznali právne záväzný charakter charty. To spôsobilo, že do novej Zmluvy o EÚ bol pridaný článok 6, podľa ktorého „Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy.“ V dôsledku tohto formálneho začlenenia sa stala charta právne záväznou a má rovnakú hodnotu ako zmluvy (čo bol napokon jediný spôsob, vďaka ktorému môže slúžiť ako parameter na posúdenie platnosti aktov Únie), a je právne záväzná tak pre európske inštitúcie, konajúce v rámci svojich právomocí, ako aj pre členské štáty, avšak len v prípadoch, keď vykonávajú právo Spoločenstva. Ide teda o dodatočnú záruku ochrany základných práv poskytovanú občanom vo vzťahu k Únii.

4.2. To v žiadnom prípade neznamená spochybnenie ochrany základných práv, ktorú vnútroštátne právo garantuje svojim občanom vo vzťahu k ich štátu, ani skryté pridelenie nových právomocí Únii, ktorá by na základe toho mohla podľa niektorých pozorovateľov určovať smerovanie hospodárskej a sociálnej politiky členských štátov. Ustanovenie samotnej charty tvrdiace, že charta nerozširuje oblasť uplatnenia práva Spoločenstva nad rámec právomocí Únie, nevytvára pre Úniu žiadnu novú právomoc ani úlohu a nemení právomoci ani úlohy, ktoré jej prideľujú zmluvy (článok 52 ods. 2 charty) a je v tomto smere obzvlášť jasné.

4.3. Na základe skutočnosti, že charta už nie je neoddeliteľnou súčasťou zmlúv, MVK na zasadnutí v roku 2007 v snahe vyhovieť požiadavkám členských štátov, ktoré sa najviac vzpierali, prevzala tieto záruky do toho istého článku Zmluvy o EÚ, ktorým sa uznáva charta.

Toto však ešte nestačilo na to, aby sa presvedčili niektoré členské štáty. Na naliehanie Spojeného kráľovstva, ku ktorému sa napokon pridalo Poľsko, doplnila MVK protokol (č. 9) o uplatnení Charty základných práv na Poľsko a Spojené kráľovstvo, ktorým sa spresňuje, že chartou sa nerozširuje možnosť Súdneho dvora alebo iného súdneho orgánu týchto dvoch krajín, „aby určil, či sú zákony, iné právne predpisy či administratívne ustanovenia, postupy alebo konanie Poľska alebo Spojeného kráľovstva v súlade so základnými právami, slobodami a zásadami, ktoré opätovne potvrdzuje.“ Najmä v oblasti sociálnych práv (hlava IV charty) protokol spresňuje, že charta nevytvára práva, ktorých je možné sa súdne domáhať, uplatniteľné v Poľsku alebo Spojenom kráľovstve okrem prípadov, keď sú tieto práva ustanovené v ich vnútroštátnych právnych predpisoch (čo je v zásade všeobecným pravidlom v súvislosti s touto hlavou charty).

V týchto ustanoveniach sú z veľkej časti len zopakované zásady, ktoré sú už stanovené v charte. EP však musí vyjadriť poľutovanie nad tým, že – ak sa ukáže, že je tomu tak – občanov dvoch členských štátov môžu ich štáty eventuálne pripraviť o možnosť požívať plnú ochranu základných práv priznaných chartou, ktorá, a to je potrebné zdôrazniť, sa v prvom rade obracia na samotné inštitúcie Únie a členské štáty zaväzuje len v rozsahu, v ktorom konajú s cieľom uplatňovať právo Únie.

4.4. Treba poznamenať, že práva stanovené v charte sú vo všeobecnosti v súlade so spoločným základom základných práv, ktoré Únia uznávala už predtým a ktoré vychádzali z ústavných tradícií členských štátov alebo Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zmenená a doplnená Zmluva o EÚ zavádza ďalší prvok, pokiaľ ide o ochranu základných práv na úrovni Únie, ustanovením, že Únia bude musieť pristúpiť k Európskemu dohovoru o ľudských právach (ktorého signatármi sú všetky členské štáty) tak, ako to už dávnejšie navrhoval Európsky parlament. Tento krok sa uskutoční prostredníctvom dohody s Radou Európy. Rozhodnutie o uzatvorení tejto dohody bude musieť byť v Rade prijaté jednomyseľne (zatiaľ čo podľa ústavy malo byť prijaté kvalifikovanou väčšinou) po schválení Európskym parlamentom.

4.5. Okrem toho by sme mohli uviesť ďalšie aspekty novej zmluvy, ktoré posilňujú právo občanov zúčastňovať sa na európskom politickom procese (akými sú legislatívna iniciatíva občanov alebo iniciatíva občanov: čl. čl. 11 ods. 4 zmenenej Zmluvy o EÚ) alebo prispievajú k zlepšeniu právnej ochrany ich práv zjednodušením prístupu k Súdnemu dvoru. Parlament prijíma tieto zlepšenia s veľkou radosťou.

5.   Jasné a zrozumiteľné vymedzenie právomocí Únie:

5.1. Jednou z najdôležitejších otázok už od začiatku reformného procesu, ktorého vyústením je Lisabonská zmluva, bola otázka „kto má akú úlohu“ v Európe. Toto objasnenie je nevyhnutné na to, aby mohli občania presne pochopiť rozdelenie politickej zodpovednosti na európskej úrovni. Prispeje k zvýšenej účinnosti činnosti Únie. Taktiež poskytne dodatočnú záruku všetkým, ktorí sa obávajú nadmerného zasahovania zo strany Únie.

5.2. Pozmeňujúca zmluva v hlavných rysoch prevzala ustanovenia ústavy, ktorá taktiež vychádzala z ustanovení existujúcich zmlúv, pokiaľ ide o vymedzenie právomocí Únie. V dôsledku zachovania obidvoch súčasných a pozmenených zmlúv sa však zároveň narušila myšlienka jednoty, ktorá stála v popredí hlavy týkajúcej sa právomocí Únie v časti I ústavy. Aj keď zásady, ktorými sa riadi vykonávanie právomocí Únie, sú predmetom všeobecných ustanovení Zmluvy o EÚ, jednotlivé druhy právomocí sú vymenované v Zmluve o fungovaní EÚ, konkrétne v hlave I stanovujúcej „Druhy a oblasti právomocí Únie. Napriek tomu, že obidve zmluvy majú rovnakú právnu hodnotu, tento prístup nevyhnutne škodí základnému cieľu poskytnúť občanovi zrozumiteľnosť.

Nová zmluva definuje právomoci Únie, ktoré sú rozdelené do troch rôznych kategórií líšiacich sa právnym štatútom a mierou zasahovania Únie: výlučné právomoci Únie, spoločné právomoci Únie a členských štátov a činnosti na podporu alebo ako doplnok k činnostiam členských štátov. Vzhľadom na svoj osobitný charakter si spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a koordinácia hospodárskych politík a politiky zamestnanosti vyžadujú osobitné ustanovenia, na ktoré sa tieto tri kategórie nevzťahujú (pozri prílohu 1).

Toto definovanie právomocí Únie sa riadi základným princípom prenášania právomocí, to znamená, že Únia má len tie právomoci, ktoré na ňu preniesli podľa zmlúv členské štáty s cieľom dosahovať ciele, stanovené týmito zmluvami. Tento princíp, na základe vlastnej podstaty, bráni tomu, aby sa vytvoril akýkoľvek zvrchovaný centralizovaný nadštát, pretože z neho vyplýva, že všetky právomoci prislúchajú štátom s výnimkou prípadov, kedy ich prenášajú na Úniu.

5.3. Lisabonskou zmluvou sa nerozširujú právomoci Únie: niekoľko tzv. nových právomocí, ktoré boli spresnené, sa týka najmä oblastí, v ktorých Únia pôsobila už predtým prostredníctvom existujúcich článkov, dokonca konkrétne čl. 308 Zmluvy o ES, ktorých nové znenie však poskytuje presný právny základ. Úpravy, ktoré boli začlenené do Zmluvy o fungovaní EÚ, vo všeobecnosti zodpovedajú potrebe prispôsobiť jej ustanovenia novým rozhodovacím postupom a novým právnym nástrojom (pozri ďalej bod 7).

5.4. Okrem toho Lisabonská zmluva posilňuje povinnosť Únie rešpektovať pri výkone svojich právomocí zásady subsidiarity a proporcionality, ktorých dodržiavanie už teraz zaručujú vlády na úrovni Rady a Parlamentu. Zatiaľ čo vymedzenie týchto princípov v novej zmluve zodpovedá už existujúcemu vymedzeniu v platných zmluvách, Protokol o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality ustanovuje nové mechanizmy na zaručenie rešpektovania týchto zásad, najmä značným posilnením úlohy národných parlamentov.

5.5. Národné parlamenty získajú najmä právo byť informovaný v dostatočnom časovom predstihu o všetkých legislatívnych návrhoch Komisie, ktoré musia byť odôvodnené so zreteľom na zásadu subsidiarity a zásadu proporcionality. Vďaka tomuto ustanoveniu budú môcť národné parlamenty účinnejšie vykonávať svoje práva, ktoré im prislúchajú na národnej úrovni, a posilní sa najmä ich schopnosť ovplyvňovať činnosť svojich vlád na úrovni Rady ministrov. Podľa protokolu týkajúceho sa subsidiarity a priloženého k zmluve [25] môžu národné parlamenty navyše do ôsmich týždňov od doručenia návrhu poslať odôvodnené stanoviská uvádzajúce dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že príslušný návrh nie je v súlade so zásadou subsidiarity, priamo inštitúciám Únie, ktoré ich musia zohľadniť. Mechanizmus tzv. včasného varovania zaväzuje samotnú Komisiu k opätovnému preskúmaniu návrhu v prípade, ak sa tretina národných parlamentov domnieva, že návrh nerešpektuje zásadu subsidiarity.

K tomuto mechanizmu, ktorý bol uvedený už v ústave, doplnila MVK na svojom zasadnutí v roku 2007 ustanovenie, podľa ktorého v rámci riadneho legislatívneho postupu, ak počet odôvodnených stanovísk predstavuje aspoň polovicu národných parlamentov a ak Komisia po preskúmaní návrhu rozhodne o zachovaní svojho návrhu, bude musieť Komisia takisto predložiť stanovisko s odôvodnením. Všetky tieto stanoviská budú postúpené obidvom zložkám legislatívneho orgánu, t.j. EP a Rade, ktoré budú musieť pred prvým čítaním posúdiť otázku subsidiarity. Ak väčšina poslancov EP alebo Rada 55 % väčšinou členských štátov rozhodnú, že podporia námietku národných parlamentov, legislatívny postup nebude pokračovať.

Tento protokol dáva členským štátom taktiež možnosť predložiť v mene svojho národného parlamentu alebo jednej z jeho komôr (ak to umožňuje národný právny poriadok) žalobu na Súdny dvor proti právnemu aktu z dôvodu porušenia zásady subsidiarity. Aj Výbor regiónov získava právo podať takúto žalobu proti legislatívnym aktom, na prijatie ktorých zmluvy vyžadujú poradu s ním.

Tieto mechanizmy predstavujú dôležité dodatočné záruky proti potenciálnemu neuváženému výkonu právomocí Únie a výrazne prispievajú k prehĺbeniu demokratickej kontroly legislatívy Spoločenstva. Predstavujú predovšetkým aj podstatné posilnenie úlohy národných parlamentov.

5.6. Na utvorenie uceleného obrazu o osobitných spôsoboch uplatňovania týchto právomocí je síce potrebné spojiť túto definíciu s osobitnými ustanoveniami tretej a štvrtej časti Zmluvy o fungovaní EÚ. Avšak už zbežným prečítaním týchto ustanovení môže európsky občan nadobudnúť dostatočne jasný prehľad o tom, kto má v Európe akú úlohu. To predstavuje určité zlepšenie ohľadne transparentnosti, ktoré by však mohlo ísť ešte ďalej, ak by sa všetky ustanovenia týkajúce sa právomocí Únie nachádzali v jednej hlave Zmluvy o EÚ, podobne ako boli všetky zaradené v časti I ústavy.

5.7. Ďalej možno ako pozitívny prvok zdôrazniť aj skutočnosť, že nová zmluva zaručuje potrebnú flexibilnosť systému prostredníctvom ustanovenia, podobného súčasnému článku 308 Zmluvy o ES (v novej zmluve o fungovaní EÚ čl. 352), ktoré umožňuje Rade v prípade potreby prijať opatrenia v oblastiach, ktoré nespadajú do právomocí Únie. Táto doložka flexibilnosti poskytuje členským štátom všetky záruky: rozhodovanie na základe jednomyseľnosti a len v rámci politík, ktoré sú vymedzené v zmluvách, a na dosiahnutie v nich stanovených cieľov. postup jej uplatňovania je demokratickejší vzhľadom na to, že musí byť schválený Európskym parlamentom a národné parlamenty s ním musia byť oboznámené v dostatočnom časovom predstihu pred prijatím rozhodnutia. Okrem toho MVK na svojom zasadnutí v roku 2007 spresnila, že opatrenia vychádzajúce z tejto doložky sa nesmú týkať harmonizácie legislatívy v oblastiach, pre ktoré zmluvy harmonizáciu vylučujú. Tento článok nesmie byť použitý ani na dosiahnutie cieľov týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

6.   Obnovený inštitucionálny rámec pre silnejšiu, demokratickejšiu a transparentnejšiu Úniu

Jednou zo základných otázok, ktorú mala nová zmluva vyriešiť, bolo prispôsobenie inštitúcií Únie novej situácii, ktorá nastala v dôsledku rozšírenia. Inštitucionálna organizácia Únie sa v podstatnej miere zakladá na rovnakej štruktúre ako pred takmer päťdesiatimi rokmi, úlohy Únie sú však oveľa rozsiahlejšie a zo šiestich členských štátov sa rozšírila na 27. Napriek práci po sebe idúcich medzivládnych konferencií zostali základné inštitucionálne otázky otvorené a riešenia z Nice dokonca neuspokojovali ani niektorých z tých, ktorí sa na rokovaniach zúčastňovali. Parlament neustále upriamoval verejnú mienku a vedúcich predstaviteľov členských štátov na potrebu hĺbkovej inštitucionálnej reformy, ktorá by Únii zabezpečila výkonné, demokratické a transparentné inštitúcie a zároveň by zachovala inštitucionálnu rovnováhu a tzv. metódu Spoločenstva: Komisia navrhuje, Parlament a Rada rozhodujú a Súdny dvor garantuje uplatňovanie prijatých textov.

Ústava už obsahovala dôležité inštitucionálne zmeny, ktoré spĺňali túto ambíciu a ktoré neboli nijako podstatne spochybnené počas ratifikačného procesu.

Okrem niektorých úprav vyplývajúcich priamo z toho, že sa upustilo od výrazu ústava, že sa formou zmien a doplnení zachovali obidve súčasné zmluvy a že sa upustilo od symbolických prvkov alebo výrazov, ktoré by mohli evokovať pojmy štátneho charakteru, nemali inštitucionálne otázky stáť v centre pozornosti rokovaní prebiehajúcich v roku 2007. Nielenže tieto otázky neboli v skutočnosti stredobodom verejných diskusií najmä v členských štátoch, v ktorých jednoznačne zvíťazilo odmietnutie ústavy, ale ani veľká väčšina členských štátov nebola ochotná znovu začať diskusie o tzv. inštitucionálnom balíku, pretože si boli vedomé toho, že by to znamenalo opäť spochybňovať celú vybudovanú štruktúru. Na niektoré z týchto otázok sa však rokovania MVK 2007 sústredili, hoci sa dá povedať, že dohoda dosiahnutá v roku 2004 obstála.

6.1. Európsky parlament

(1)  Lisabonskou zmluvou sa podstatným spôsobom posilňuje úloha Európskeho parlamentu, ako jedinej európskej inštitúcie, ktorú volia priamo občania:

- prostredníctvom zovšeobecnenia súčasného spolurozhodovania, ktoré bolo povýšené na riadny legislatívny postup, ale aj prostredníctvom posilnenia jeho účasti na osobitných legislatívnych postupoch sa plne uznáva jeho úloha spoluzákonodarcu. Odteraz budú mať občania jasnú predstavu o tom, že európske legislatívne akty prijíma komora, ktorá ich zastupuje, ako aj komora, ktorá zastupuje členské štáty; zároveň sa schválenie Parlamentom stáva všeobecným pravidlom aj v oblasti medzinárodných zmlúv;

- Parlament získava právo iniciovať revíziu zmlúv a zúčastňuje sa na tomto postupe svojou účasťou na Konvente (okrem toho je jeho súhlas nevyhnutný na to, aby mohla Rada rozhodnúť o nezvolaní Konventu);

- jeho právomoci v oblasti rozpočtu, ktoré zdieľa spoločne s Radou, sa teraz rozširujú na všetky výdavky Únie;

- jeho funkcie politickej kontroly sa prehlbujú, najmä prostredníctvom voľby predsedu Komisie;

- viaceré rozhodnutia veľkého významu pre život Únie, ktoré doteraz patrili do výlučnej právomoci Rady, podliehajú odteraz schváleniu Parlamentu: rozhodnutie o začatí posilnenej spolupráce; používanie doložky o flexibilnosti, ktorá Únii umožní prijať opatrenia, ktoré nie sú stanovené v zmluvách, sú však potrebné na dosiahnutie cieľov stanovených zmluvami; rozhodnutie týkajúce sa využívania všeobecných prechodných ustanovení na prechod od jednomyseľného súhlasu ku kvalifikovanej väčšine alebo od osobitných legislatívnych postupov k riadnemu legislatívnemu postupu; niektoré rozhodnutia umožňujúce rozšírenie oblasti uplatnenia právnych základov stanovených v zmluvách, napríklad rozhodnutia týkajúce sa Európskeho verejného prokurátora alebo súdnej spolupráce v trestných veciach;

- dokonca aj v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, v ktorej Parlament nemá rozhodovaciu právomoc, získal všeobecné právo byť informovaný a konzultovaný.

(2)  Na záver možno konštatovať, že napriek niektorým oblastiam, v ktorých sa mohlo dosiahnuť ešte viac, sa Európsky parlament stáva „spolurozhodovateľom“ takmer vo všetkých oblastiach politiky Únie. V podstate ide o konkretizáciu dvojakej legitimity Únie ako únie štátov a občanov, ktorá je základom európskej integrácie, aj napriek tomu, že nie je výslovne uznaná v nových zmluvách. Lisabonská zmluva teda nepopierateľne predstavuje dôležité prehĺbenie demokratickej dimenzie Únie.

(3)  Počet poslancov Európskeho parlamentu môže byť najviac 751[26]. Zmenená a doplnená Zmluva o EÚ nestanovuje rozdelenie kresiel medzi členské štáty, ale poveruje Európsku radu, aby pred voľbami v roku 2009 na návrh Parlamentu a s jeho súhlasom rozhodla o rozdelení na základe princípu tzv. zostupne proporčného zastúpenia, s minimálnym počtom 6 a maximálnym počtom 96 kresiel pripadajúcich na jeden členský štát (Ústava navrhovala minimálny počet 4 a nestanovovala maximálny počet kresiel). Ide o riešenie, ktoré umožňuje pružnejšie reagovať na budúci vývoj Únie a zároveň rešpektovať záujmy každého členského štátu, hoci minimálny počet zvýšený na 6 kresiel spôsobí nakoniec problémy.

6.2. Európska rada

Európska rada sa považuje za autonómnu inštitúciu, ktorej úlohou je prinášať politické podnety, a Zmluva o EÚ výslovne uvádza, že neplní legislatívne funkcie[27]. Najdôležitejšou inováciou Lisabonskej zmluvy, ostatne podľa vzoru ústavy, je zrušenie rotujúceho 6-mesačného predsedníctva a jeho nahradenie predsedom, ktorého volia členovia Európskej rady na obdobie 30 mesiacov a ktorý môže byť znovu zvolený na jedno funkčné obdobie. Medzi úlohy predsedu bude patriť príprava a riadenie prác Európskej rady, ako aj úloha reprezentovať Úniu navonok s cieľom zlepšiť viditeľnosť, kontinuálny charakter a súdržnosť vnútorného aj vonkajšieho zastupovania Únie. Ustanoveniami sa má zabezpečiť, aby predseda Európskej rady neplnil výkonné funkcie a aby sa predišlo prípadným konfliktom s predsedom Komisie alebo podpredsedom / vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Až prax ukáže, či sú tieto ustanovenia postačujúce.

6.3. Rada

(1)  Kľúčovou otázkou reformného procesu bol postup hlasovania v Rade pri rozhodovaní kvalifikovanou väčšinou. Neúspech bruselského samitu v decembri 2003 bol čiastočne zapríčinený rozdielnymi názormi členských štátov na túto otázku. Podľa názoru jedného zo spravodajcov nemusí byť zavedenie počtu obyvateľov ako kritéria pri udeľovaní kresiel v Európskom parlamente a určovaní počtu hlasov v Rade ministrov zárukou vyváženého systém a podporuje systém váženia hlasov v Rade. Avšak na základe správy Dimitrakopoulos/Leinen[28] sa Európsky parlament priklonil veľkou väčšinou svojich hlasov k systému dvojitej väčšiny. Od začiatku medzivládnej konferencie v roku 2004 trval preto Európsky parlament na tom, že z jeho pohľadu by bolo prijateľným riešením zachovanie zásady dvojitej väčšiny členských štátov a obyvateľstva, aby sa tak zviditeľnila dvojitá legitimita, ktorá je základom výstavby Únie a ktorá sa prejavuje väčšinou členských štátov a väčšinou občanov, a že nový postup uľahčuje prijímanie rozhodnutí viac ako systém stanovený v Zmluve z Nice.

(2)  Nakoniec sa zachoval mechanizmus dvojitej väčšiny, navrhovaný Konventom, namiesto mechanizmu váženia hlasov. Možno taktiež poznamenať, že napriek zvýšeniu minimálneho počtu kresiel, ktoré Konvent navrhoval (55 % štátov namiesto 50 % a 65 % obyvateľstva namiesto 60 %), nový systém uľahčuje prijímanie rozhodnutí. Systém váženia hlasov vyžadoval na prijatie rozhodnutia pri veľkom počte kombinácií oveľa vyššie minimálne zastúpenie obyvateľstva. Požiadavka, že blokujúcu menšinu musia tvoriť aspoň štyri členské štáty, má v mnohých prípadoch za následok citeľné zníženie 65 % hranice obyvateľstva[29].

(3)  Doplnenie mechanizmov, ktoré by mohli zdržať nadobudnutie platnosti nového systému a ktoré by slúžili ako ochranné mantinely niektorým členským štátom obávajúcim sa, že novým systémom by sa oslabila ich pozícia, malo žiaľ za následok, že pokrok, pokiaľ ide o transparentnosť a zrozumiteľnosť systému, ani zďaleka ešte nesplnil očakávania... Logika systému dvoch väčšín je oveľa zrozumiteľnejšia ako celý systém váženia hlasov, hrozí však, že obyvatelia budú považovať stanovenie hraníc za dosť svojvoľné a najmä že pridanie doplňujúcich kritérií výrazne oslabí prínosy zjednodušenia a zrozumiteľnosti systému.

(4)  MVK na zasadnutí v roku 2007 zaviedla doplnkové mechanizmy v snahe zlomiť odpor Poľska voči zavedeniu systému schváleného v roku 2004. Na jednej strane sa podľa dosiahnutej dohody odsunie nadobudnutie platnosti na november 2014. Takže až dovtedy sa bude uplatňovať systém z Nice. Okrem toho je v jednom z protokolov pripojených k novej zmluve stanovené, že, ak sa má prijať rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou, až do 31. marca 2017 bude platiť aktuálne platný systém hlasovania podľa Zmluvy z Nice, ak o to požiada jeden z členských štátov. Na MVK v roku 2007 bolo ďalej dohodnuté, že sa posilní typ tzv. Ioanninského kompromisu revidovaného na prechodné obdobie, ktorý bol schválený už v roku 2004 (vyhlásenie č. 7 k Záverečnému aktu MVK): ak v zmysle vyhlásenia z roku 2004 členovia Rady, predstavujúci aspoň 3/4 počtu členských štátov alebo úrovne obyvateľstva potrebnej na zablokovanie rozhodnutia, vyslovia svoj nesúhlas s prijatím aktu Radou, ktorá rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, Rada bude pokračovať v diskusii o danej téme až kým sa v rozumnom čase nedosiahne širšia dohoda. Táto dohoda, ktorá podľa návrhu v roku 2004 mala trvať až do roku 2014, bola zachovaná a bude sa uplatňovať na obdobie od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017. Po tomto dátume sa minimálny počet potrebný na začatie uplatňovania mechanizmu zníži na 55 % členských štátov alebo obyvateľstva, aby bolo možné zablokovať rozhodnutie. Táto dohoda je vypracovaná v návrhu rozhodnutia, ktorý schválila Európska rada a ktorý sa stane účinným v deň vstupu do platnosti novej zmluvy. Podľa verzie z roku 2004 malo rozhodnutie ostať v platnosti minimalne do roku 2014, kedy ho Európska rada bude môcť zrušiť (kvalifikovanou väčšinou, ktorá bude všeobecným pravidlom prijímania rozhodnutí v Rade), vo verzii z roku 2007 sa podľa nového protokolu rozhodnutie zachováva na neurčitú dobu a bude možné ho zrušiť alebo zmeniť len po diskusii na Európskej rade, ktorá na základe konsenzu vysloví svoj súhlas.

(5)  Hoci je odstúpenie od kompromisu vypracovaného Konventom a odloženie rozhodnutí prijatých v roku 2004 poľutovaniahodné, treba pripomenúť, že napokon dosiahnuté riešenie bolo výsledkom vášnivej diskusie medzi členskými štátmi, ktorého cieľ nebol vždy úplne jasný: väčší či menší vplyv niekoľkých percentuálnych bodov na relatívnu váhu každého členského štátu v systéme hlasovania zatienil skutočnosť, že rozdelenie na „veľké“ štáty na jednej strane a „malé“ štáty na strane druhej prakticky neexistuje. Ten istý postup sa pritom často zameriaval na úplne protichodné ciele, napríklad ako zachovať vlastné možnosti blokovania a snažiť sa pritom o zmenšenie možností blokovania ostatných ... A najmä sa počas celej tejto diskusie nemyslelo na to, že v konečnom dôsledku dynamika rokovania v rámci Spoločenstva vždy ukázala, že len zriedka kedy sa dosiahne schválenie. Vzhľadom na danú politickú realitu môže však Parlament prijať dohodu dosiahnutú vedúcimi predstaviteľmi vlád alebo štátov, avšak bez skrývania svojho sklamania.

(6)  Nech je metóda rozhodovania akákoľvek, je dôležité, aby sa dala uplatniť. Preto je dôležitá otázka oblasti uplatnenia hlasovania kvalifikovanou väčšinou. Lisabonská zmluva prináša v tomto smere viditeľný pokrok: hlasovanie kvalifikovanou väčšinou sa rozšírilo o 44 nových prípadov v rôznych oblastiach (pozri prílohu č. 2). Naopak, v 72 prípadoch sa naďalej vyžaduje jednomyseľnosť[30]. Napriek tomu, že všeobecné smerovanie sa môže považovať za veľmi pozitívne, nemožno nevyjadriť poľutovanie nad tým, že v niektorých prípadoch sa nedosiahlo viac.

(7)  Ďalším významným zlepšením v oblasti transparentnosti, ktoré prináša Lisabonská zmluva, je predpis, podľa ktorého musia byť schôdze rôznych formácií Rady rozdelené na dve časti podľa toho, či ide o výkon legislatívnej funkcie alebo iných funkcií, dôsledkom čoho je, že ak Rada rokuje alebo hlasuje o legislatívnych aktoch, jej zasadania sú verejné. Aj keď treba poznamenať, že členské štáty neprijali návrh Konventu o vytvorení ozajstnej samostatnej legislatívnej Rady, ktorý mal silnú podporu Parlamentu, možno konštatovať, že podstatný aspekt tohto návrhu, ktorým bolo zabezpečenie zverejňovania a transparentnosti legislatívnej činnosti Rady, bol zachovaný.

(8)  Hlavnou novinkou na úrovni zoskupení a fungovania Rady je vytvorenie samostatnej Rady pre zahraničné veci, ktorej bude predsedať Vysoký predstaviteľ / podpredseda Komisie. Spolu s Radou pre všeobecné záležitosti ide o jediné dve zoskupenia Rady, ktorých existencia je stanovená v novej zmluve, ktorá prenecháva vytvorenie ďalších formácií na rozhodnutie Európskej rady, prijaté kvalifikovanou väčšinou.

(9)  Snahy o úpravu súčasného systému rotujúceho predsedníctva Rady, aby bolo možné zabezpečiť zviditeľnenie, súdržnosť a kontinuálny charakter prác, priniesli len obmedzené výsledky: Členské štáty sa v skutočnosti od návrhu Konventu vzdialili, keďže nakoniec zachovali princíp spravodlivej rotácie v rámci systému skupinových predsedníctiev, ktorý je stanovený rozhodnutím Európskej rady na základe kvalifikovanej väčšiny a o ktorom nemožno dopredu usudzovať, aké budú jeho reálne prínosy[31]. Len Rada pre zahraničné veci (a Európska rada) majú stále predsedníctvo.

6.4. Komisia

(1)  Ďalšou z inštitucionálnych otázok, ktoré stáli v centre diskusií, bolo zloženie Komisie. Prijaté konečné riešenie sa uplatňuje s oneskorením a líši sa od návrhu Konventu, ale viac zodpovedá politickej realite a môže byť považované za pozitívne: umožňuje rešpektovanie úsilia nových členských štátov mať zastúpenie v Komisii počas prvých rokov po vstupe do Únie, a zároveň predpokladá v dohľadnej budúcnosti (2014) nevyhnutné zníženie počtu komisárov (na 2/3 počtu členských štátov, čo by v Únii s 27 členmi znamenalo zníženie súčasného počtu komisárov). Toto riešenie je založené na systéme rotácie, ktorý zachováva rovnosť medzi členskými štátmi (a ktorý by mal odrážať demografickú a geografickú škálu Únie) a umožní tak udržať veľkosť Komisie v primeraných medziach. Frekvencia obdobia, počas ktorého každý členský štát nevymenuje komisára, bude raz za tri funkčné obdobia.

(2)  Lisabonská zmluva ďalej prináša významný pokrok, pokiaľ ide o menovanie predsedu Komisie, ktorého bude odteraz voliť Európsky parlament na návrh Európskej rady, rozhodujúcej kvalifikovanou väčšinou. Toto predstavuje dodatočný krok v politickej oprávnenosti Komisie, najmä z toho dôvodu, že Európska rada musí zohľadňovať výsledky volieb do Európskeho parlamentu a svojho kandidáta menuje až „po príslušných konzultáciách“. Následne je celá Komisia, jej predseda, vysoký predstaviteľ, menovaný na základe osobitného postupu (pozri nižšie), a komisári, vybraní Radou po dohode s vymenovaným predsedom, teda ako celé kolégium podrobená hlasovaniu Európskeho parlamentu o schválení. Celý tento postup má verejnosti jasne ukázať, že Komisia nie sú len „anonymní byrokrati bez kontroly“, ako to podaktorí tvrdia, ale že je to politický výkonný orgán, ktorý potrebuje dôveru Parlamentu.

(3)  Treba spomenúť aj posilnenie úlohy predsedu Komisie, najmä pokiaľ ide o vnútornú organizáciu Komisie a právo žiadať demisiu jedného komisára, čo smeruje k zvýšeniu účinnosti Komisie.

6.5. Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku / podpredseda Komisie

(1)  Jednou zo zásadných inštitucionálnych noviniek Lisabonskej zmluvy je vytvorenie funkcie vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku zlúčením dvoch už existujúcich funkcií: vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a komisára pre vonkajšie vzťahy. Táto inovácia je v súlade s cieľom zabezpečiť súdržnosť a viditeľnosť celkovej vonkajšej činnosti Únie. Vysoký predstaviteľ má zabezpečovať dve inštitucionálne úlohy, keďže bude zodpovedný za riadenie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Únie: z tohto dôvodu bude predsedať Rade pre zahraničné záležitosti, predkladať návrhy a zabezpečovať vykonávanie rozhodnutí Rady; zároveň je podpredsedom Komisie a ujíma sa zodpovednosti za túto inštitúciu v oblasti vonkajších vzťahov a koordinuje všetky aspekty vonkajšej činnosti Únie. Bude mu pomáhať Európska služba pre vonkajšiu činnosť, ktorá bude pozostávať z pracovníkov Komisie, generálneho sekretariátu Rady a národných diplomatických služieb a ktorá bude vytvorená rozhodnutím Rady po stanovisku Európskeho parlamentu a po schválení Komisiou.

(2)  Vysoký predstaviteľ je teda podpredsedom Komisie, má však osobitný štatút, ktorý súvisí s postupmi jeho menovania a jeho možnej demisie: menuje ho Európska rada, ktorá rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, so súhlasom predsedu Komisie; na základe toho istého postupu ho môže Európska rada odvolať a ak ho o to požiada predseda Komisie, podá demisiu. Ako člen Komisie taktiež podlieha hlasovaniu o schválení kolégia v Európskom parlamente ako aj kolektívnej demisii, ak Parlament prijme návrh o vyslovení nedôvery[32].

(3)  Tieto ustanovenia v podstate zodpovedajú tomu, čo Európsky parlament už dlhší čas obhajoval: Vysoký predstaviteľ bude môcť posilniť súdržnosť a účinnosť aktivít Únie v medzinárodnej oblasti, podporovať vytvorenie ozajstnej spoločnej zahraničnej politiky a zlepšiť viditeľnosť Únie na medzinárodnej scéne tým, že jej poskytne „tvár“. Trojnásobná politická zodpovednosť vysokého predstaviteľa – voči Európskemu parlamentu, Rade a predsedovi Komisie – je pozitívnou skutočnosťou. Aj naďalej však existuje možnosť konfliktov medzi vysokým predstaviteľom a predsedom Komisie alebo predsedom Európskej rady a zmiešaný štatút vysokého predstaviteľa môže spôsobiť konflikty lojálnosti medzi Radou a Komisiou.

6.6. Súdny dvor Európskej únie

Lisabonská zmluva posilňuje aj úlohu súdnictva Únie, ktoré nazýva „Súdny dvor Európskej únie“. Tento tvoria Súdny dvor, Všeobecný súd a prípradné súdy, ktoré môžu byť vytvárané na základe nariadenia[33]. Pokiaľ ide o zloženie a organizáciu Súdneho dvora a Všeobecného súdu, nedošlo k veľkým zmenám. Naopak, čo sa týka postupu menovania sudcov a generálnych advokátov, zavádza sa predbežná fáza: pred tým, ako kandidátov určených vládami vymenujú členské štáty, vypočuje ich výbor poverený hodnotením vhodnosti kandidátov na výkon funkcií. Výbor sa skladá zo siedmich členov (bývalých členov Súdneho dvora alebo najvyšších vnútroštátnych súdnych orgánov a uznávaných odborníkov v oblasti práva), pričom jedného z nich navrhne Európsky parlament.

Akty Európskej rady a agentúr budú odteraz podliehať súdnej kontrole zákonnosti. Zjednodušili sa podmienky prípustnosti žalôb fyzických a právnických osôb proti regulačným aktom. Akty prijaté v oblasti súdnej spolupráce v trestných veciach a policajnej spolupráce budú môcť byť v plnej miere predmetom súdnej žaloby, okrem prípadov týkajúcich sa kontroly platnosti a primeranosti operácií vykonaných políciou, ako aj výkonu právomocí štátov v oblasti udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti. Napriek tomu, že akty prijaté v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nemôžu byť predmetom takejto žaloby, Súdny dvor je oprávnený rozhodovať o zákonnosti európskych rozhodnutí stanovujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým a právnickým osobám. Môže taktiež rozhodovať o tom, či určité opatrenie patrí do pôsobnosti SZBP alebo či spadá do iných právomocí Únie.

6.7. Ostatné inštitúcie a poradné orgány

(1)  Ustanovenia týkajúce sa Európskej centrálnej banky (povýšenej na inštitúciu Únie) a Dvora audítorov sa prakticky nezmenili, jedna inovácia v porovnaní s ústavou však spočíva v tom, že obidve inštitúcie sa odteraz uvádzajú v zozname inštitúcií, ktoré sú súčasťou nového čl. 13 zmenenej Zmluvy o EÚ. Členov výkonnej rady ECB bude odteraz menovať Rada prostredníctvom hlasovania kvalifikovanou väčšinou, a nie ako doteraz jednomyseľne.

(2)  Pokiaľ ide o Výobr regiónov a Hospodársky a sociálny výbor, Výbor regiónov získal právo na súdnu žalobu proti porušeniu zásady subsidiarity legislatívnymi aktami, na prijatie ktorých Lisabonská zmluva vyžaduje jeho konzultáciu.

* * *

Na záver možno konštatovať, že napriek niektorým aspektom, v prípade ktorých nie je možné dopredu posúdiť účinnosť navrhovaných zmien, lisabonská zmluva prináša vyjasnenie a posilnenie výkonnosti inštitúcií. Zachováva sa pritom tzv. metóda Spoločenstva a inštitucionálna rovnováha, čo by malo Únii umožniť prispôsobiť sa novej situácii vyplývajúcej z rozšírenia a potvrdiť jej postavenie na medzinárodnej scéne.

7.   Akty a postupy: Systém, ktorý je súdržnejší, presnejší a zrozumiteľnejší, avšak nie dokonalý

7.1. Nová zmluva zaznamenáva významný pokrok v zmysle zjednodušenia a racionalizácie rozhodovacích postupov a nástrojov činnosti. Pokiaľ ide o efektivitu postupov a ich demokratickú legitímnosť, prínosy sú zjavné. Členské štáty sa ale rozhodli, že sa zrieknu terminologických zmien zavedených ústavou, ktoré boli dôležité pre občanov, aby títo mohli lepšie pochopiť, kto o čom v Únii rozhoduje a ako. EP považuje za poľutovaniahodný tento ústupok, ktorý znamená výraznú stratu v otázke transparentnosti.

7.2. Typológia právnych nástrojov sa v porovnaní so súčasnosťou takmer nezmenila, napriek nepatrnému zjednodušeniu: zavádza sa päť právnych nástrojov: nariadenie, smernica, rozhodnutie, odporúčanie a stanovisko.

Ostalo pri rozlíšení podľa ústavy medzi legislatívnymi a vykonávajúcimi aktmi, čo je síce veľmi pozitívne, nebola však zachovaná terminológia ústavnej zmluvy, pokiaľ ide o legislatívne akty, zákon a rámcový zákon, čo nezodpovedá myšlienke transparentnosti. Odteraz budú existovať legislatívne akty, ktoré sa nazývajú nariadenia alebo smernice alebo rozhodnutia ..., a vykonávacie akty, ktoré sa tiež nazývajú nariadenia, smernice alebo rozhodnutia ..., čím sa narušil cieľ jasnej hierarchie noriem.

Ústava navrhovala jednoduché a jasné výrazy, ktorých charakterizovanie prívlastkom „európsky/európska“ v každej z týchto kategórií by občanovi umožnilo pochopiť, o čo ide, pretože tieto výrazy korešpondujú s terminológiou zaužívanou vo väčšine členských štátov (zákon je normatívny akt prijatý parlamentom, nariadenie je normatívny akt výkonnej moci alebo miestnej správy). Tým by sa ukončil zmätok a terminologická nepresnosť, ktoré vládli doteraz. Namiesto toho sa na označenie legislatívnych aktov zachovajú výrazy nariadenie a smernice, ktoré sa budú používať aj pre nelegislatívne akty, pričom sa budú od legislatívnych aktov odlišovať pomocou prívlastku „vykonávajúci“ (alebo „delegovaný“). Aj naďalej sa teda bude používať nejasný jazyk, v dôsledku ktorého získa občan dojem byrokratickej a neprehľadnej moci, ktorý je zavádzajúci a ktorého najzjavnejší paradox (minimálne pre krajiny, ktoré budú používať túto terminológiu) je ten, že ako legislatívny akt sa bude označovať nariadenie!

7.3. Novou zmluvou sa však aj napriek uvedeným terminologickým ťažkostiam zavádza aj hierarchia noriem. Jasne je stanovená nadradenosť legislatívnych aktov nad aktmi výkonnej moci. Všeobecne síce platí, že vykonávanie európskych rozhodnutí prislúcha členským štátom, Komisia je stanovená v prípade potreby ako európska výkonná moc, ktorej prináleží prijímať opatrenia potrebné na výkon legislatívnych aktov na európskej úrovni, pričom Rada sa ujíma výkonných funkcií len výnimočne, v prípadoch, ktoré výslovne stanovuje zmluva, alebo ak je to stanovené a riadne odôvodnené v legislatívnych aktoch.

7.4. Vytvorenie kategórie delegovaných nariadení, prijatie ktorých môžu legislatívne orgány (Európsky parlament a Rada) delegovať na Komisiu, môže prispieť k zefektívneniu činnosti Únie, pretože táto kategória umožňuje zbaviť zákonodarcu riešenia technických detailov, ktorých rýchle a dostatočné spracovanie dokáže lepšie zabezpečiť výkonný orgán; k tejto kategórii patria aj nevyhnutné záruky kontroly zo strany legislatívneho orgánu (prostredníctvom dovch mechanizmov, ktoré mu umožnia buď blokovať prijatie opatrenia zo strany Komisie, alebo odvolať delegovanie právomocí), pričom je zaručená úplná rovnosť medzi Európskym parlamentom a Radou [34].

Stojíme teda pred hierarchiou noriem, v ktorej nariadenia, smernice a rozhodnutia (bez bližšieho určenia) predstavujú legislatívne akty, vykonávajúce nariadenia a smernice vykonávacie normatívne akty, ktoré uvádzajú do platnosti legislatívne akty, zatiaľ čo rozhodnutia môžu byť alebo akty čisto politického rázu (napríklad rozhodnutie Rady o možnosti využitia tzv. premosťujúceho ustanovenia) alebo individuálne vykonávajúce akty.

7.5. Nové legislatívne postupy: Lisabonská zmluva kladie jasný dôraz na riadny legislatívny postup (ktorý zodpovedá súčasnému spolurozhodovaniu); ide o legislatívny postup v pravom zmysle, ostatné typy legislatívnych postupov sú považované za výnimky (mimoriadne legislatívne postupy), ktoré musia byť výslovne stanovené v zmluvách. Hlavnými znakmi riadneho legislatívneho postupu sú: iniciatíva Komisie (okrem niektorých prípadov v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, kde Komisia zdieľa právomoc iniciatívy aspoň so štvrtinou členských štátov) a spolurozhodovanie Európskeho parlamentu a Rady (cieľom niekoľkých malých úprav bývalého postupu spolurozhodovania je zdôraznenie úplnej rovnosti medzi týmito dvoma inštitúciami), pričom Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou.

7.6. Oblasť uplatnenia riadneho legislatívneho postupu sa výrazne rozšírila: pribudlo približne 50 nových právnych základov (čím sa ich celkový počet zvýšil na 86), z čoho niektoré sú nesmierne dôležité, napríklad tie, ktoré sa týkajú priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, poľnohospodárskej politiky a rybného hospodárstva, európskeho výskumného priestoru a definície vykonávacích právomocí (ktoré sa doteraz riadili rámcovým rozhodnutím o tzv. postupe vo výbore) alebo súčasného finančného nariadenia (pozri prílohu 3). Ani v jednej z týchto oblastí nemôže už Rada rozhodovať sama, ale len po dohode s Parlamentom.

7.7. Prípadov mimoriadnych legislatívnych postupov, kedy jedna z inštitúcií prijme akt za účasti inej inštitúcie – čo môže byť súhlas až po stanovisko – je ale ešte stále veľa, a niekedy sa dá výber tohto postupu chápať len ako výsledok ústupkov prejavených v priebehu rokovaní na medzivládnych konferenciách. Existujú tri legislatívne akty (nariadenia) Európskeho parlamentu, ktoré sú prijaté po schválení Rady[35]. V 28 prípadoch ide o legislatívne akty Rady[36]. Legislatívny akt obsahujúci ročný rozpočet je predmetom osobitného postupu spoločného rozhodovania Európskeho parlamentu a Rady (pozri bod 8).

7.8. Napriek týmto výnimkám je nepopierateľné, že Ústava prináša výrazný pokrok, pokiaľ ide o účinnosť a demokratickú legitímnosť európskej legislatívy. Okrem týchto pokrokov nastal podobný pokrok v oblasti prijímania medzinárodných zmlúv uzatvorených Úniou, vďaka rozšíreniu uplatňovania postupu hlasovania kvalifikovanou väčšinou v Rade a požiadavke súhlasu Európskeho parlamentu (napríklad, pokiaľ ide o zmluvy, ktorými sa realizuje spoločná obchodná politika).

8.   Financie Únie

8.1. Jednou z otázok, ktorá vyvolala najviac diskusií tak počas Konventu, ako aj počas medzivládnej konferencie v roku 2004, bola reforma systému financovania Únie, najmä rozpočtový postup. Bolo potrebné inštitucionalizovať systém, ktorý by umožnil vhodným, transparentným a demokratickým spôsobom financovať Úniu v budúcnosti, a najmä konsolidáciu právomocí Európskeho parlamentu ako zložky rozpočtového orgánu, prostredníctvom ktorej by získal rozhodujúce slovo pri celom rozpočte Únie vrátane výdavkov, ktoré boli doteraz klasifikované ako povinné, napríklad výdavky súvisiace so spoločnou poľnohospodárskou politikou a politikou rybného hospodárstva. Konečný výsledok je vcelku pozitívny napriek tomu, že bol trochu pozmenený medzivládnou konferenciou v roku 2004, ktorá neprevzala v plnej miere návrh Konventu. Táto otázka však nikdy nebola predmetom diskusií počas rokovaní v roku 2007.

8.2. Konvent navrhol jednoduchý a vyvážený trojstupňový model:

-   Rada by naďalej rozhodovala jednomyseľne (s následným súhlasom členských štátov v súlade s ich príslušnými ústavnými pravidlami) o dôležitých otázkach a o maximálnej výške vlastných zdrojov[37]; a EP by mal len právo predkladať stanovisko,

-   Európsky parlament a Rada by rozhodovali spoločne o finančnom výhľade, ktorý by bol začlenený do ústavy pod názvom „viacročný finančný rámec“ (Rada by rozhodovala kvalifikovanou väčšinou počnúc prvým finančným rámcom po nadobudnutí platnosti ústavy);

-   tieto dve inštitúcie by spoločne rozhodovali o ročnom rozpočte: po prvom čítaní v každej inštitúcii, ktoré by mohlo viesť k zvolaniu zmierovacieho výboru, by mal Parlament posledné slovo v prípade, ak by sa nedosiahla dohoda a pod podmienkou, že by mal veľmi silnú väčšinu; v opačnom prípade by prevážilo stanovisko Rady.

8.3. To by znamenalo, že členské štáty by mali naďalej rozhodujúci vplyv na stanovenie výšky a typu príjmov Únie, že obidva rozpočtové orgány by sa museli dohodnúť na plánovaní výdavkov a že v prípade nezhody o ročnom rozpočte by mohol mať Európsky parlament posledné slovo v súvislosti s celkovými výdavkami (keďže sa zrušilo rozlišovanie medzi povinnými a nepovinnými výdavkami), samozrejme v medziach stropov finančného rámca. V praxi by to znamenalo, že obidve inštitúcie by boli výrazne motivované k dosiahnutiu dohody počas zmierovacieho konania.

8.4. Značná časť členských štátov spochybnila tento rovnovážny systém a počas medzivládnej konferencie v roku 2004 predkladali návrhy, ktoré závažným spôsobom spochybňovali súčasné právomoci Európskeho parlamentu v tejto oblasti a ohrozovali myšlienku demokratického financovania Únie. Vďaka úsiliu predstaviteľov Európskeho parlamentu a talianskeho a írskeho predsedníctva sa však podarilo nájsť kompromis, ktorý napriek všetkému zachováva práva Parlamentu v tejto oblasti: V roku 2007 bol tento kompromis opäť spochybnený. Jediné zmeny a doplnenia v tejto kapitole vyplynuli z poľutovaniahodnej skutočnosti, že sa upustilo od terminológie legislatívnych aktov navrhovanej v ústave[38]:

-   pokiaľ ide o vlastné zdroje, návrhy Konventu boli prijaté;

-   finančný rámec musí byť naďalej schvaľovaný obidvomi inštitúciami, pričom Rada bude rozhodovať jednomyseľne, až pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o tom, že Rada sa môže uznášať kvalifikovanou väčšinou;

-   aj ročný rozpočet musia spoločne schvaľovať Európsky parlament a Rada, v prípade nezhody medzi nimi však bude musieť postup začať odznova s novým návrhom rozpočtu od Komisie[39].

8.5. Ako už bolo povedané, toto riešenie zachováva podstatu rozpočtových právomocí Európskeho parlamentu, ktorý v dôsledku zrušenia rozlišovania medzi povinnými a nepovinnými výdavkami získal rozhodujúce slovo pri celom rozpočte. Zachovanie jednomyseľného rozhodovania pri schvaľovaní viacročného finančného rámca však vážne komplikuje budúce rokovania v tejto oblasti a oslabuje motiváciu dosiahnuť dohodu počas zmierovacieho konania medzi inštitúciami, čo bolo podstatou návrhu Konventu.

9.   Pokrok v sektorových politikách

Ustanovenia týkajúce sa zmien v politikách Únie sa nachádzajú v Zmluve o FEU (s výnimkou všeobecných pravidiel vonkajšej činnosti a ustanovení o SZBP, ktoré sa nachádzajú v Zmluve o EÚ). Časť III obsahuje ustanovenia zamerané na Vnútorné politiky a činnosti Únie, časť IV Pridruženia zámorských krajín a území, časť V Vonkajšie činnosti Únie. Nová zmluva prakticky zavádza len zmeny v postupoch v ustanoveniach, existujúcich v súčasných zmluvách, týkajúce sa vymedzenia a realizácie sektorových politík a najmä právnych základov pre činnosť Únie v každej oblasti. Mohlo by sa zdať, že veľa z týchto ustanovení mohlo byť zjednodušených alebo prispôsobených zmenám, ktoré nastali, odkedy boli vypracované. V skutočnosti však Konvent nemal na základe mandátu, ktorý mu v tom čase udelila Európska rada, oprávnenie na dôkladnú revíziu týchto ustanovení, takže MVK zasadajúca v roku 2004 tak neurobila a v rámci znovu otvorených rokovaní v roku 2007 neexistovali skutočné politické podmienky, aby sa znovu začala riešiť celá táto zložitá záležitosť.

Takže zmeny týkajúce sa politík Únie sú v prvom rade dôsledkom zmien štruktúr, inštitúcií a postupov, ktoré prináša nová zmluva. Ide napríklad o odstránenie pilierov, vymedzenie právomoci Únie, inštitúcie, rozhodovacie postupy a právne nástroje. Žiadne veľké zmeny nenastali v otázke politických obsahov, pričom oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (skrátka bývalý tretí pilier) a vonkajšie vzťahy, najmä spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, predstavujú sektory, v ktorých sú zmeny najcitlivejšie. V ostatných sektorových politikách sa zmeny týkajú hlavne uplatniteľných postupov a rozlišovania právnych základov na legislatívne a nelegislatívne akty, čo samo o sebe môže predstavovať záruku vyššej účinnosti, demokratickej legitímnosti a transparentnosti činnosti Únie, ak sa vezme v úvahu pozitívny charakter zmien, o ktorých sa hovorilo vyššie. Je pravdou, že niektorými novými právnymi základmi v ústave akoby sa na prvý pohľad uznávali nové právomoci, išlo však predovšetkým o oblasti, v ktorých Únia už pôsobila na základe článku 308. Bolo teda treba najmä objasniť spôsob, akým bude Únia tieto právomoci využívať (takisto aj v oblasti energií, zdravia, priestoru, športu, cestovného ruchu ...). Tieto nové ustanovenia sa zachovali s niekoľkými úpravami. Okrem toho došlo k dvom dôležitým inováciám, pokiaľ ide o boj proti zmenám klímy a solidaritu v oblasti energie, Čiže dva problémy, ktoré sa bezprostredne týkajú európskych občanov a ktoré bude môcť Únia svojou činnosťou zjavne obohatiť. Aj tu ide skôr o nové ciele ako o nové právomoci. Okrem toho bola zavedená úvodná kapitola, zoskupujúca horizontálne ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na všetky politiky. Ďalšia časť obsahuje v prehľade hlavné aspekty zmien, pričom naším cieľom bude aj tu pochopiť, či Únii umožňujú konať v daných oblastiach efektívnejšie a demokratickejšie.

9.1. Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti

(1)  Pokiaľ ide o vnútorné politiky, Lisabonská zmluva inovuje najviac oblasť priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, najmä vďaka zrušeniu pilierového usporiadania a začleneniu súdnej spolupráce v trestných veciach a policajnej spolupráce (ktoré boli ešte doteraz súčasťou tretieho piliera) do metódy Spoločenstva, prostredníctvom zovšeobecnenia riadneho legislatívneho postupu a hlasovania kvalifikovanou väčšinou. K tomuto začleneniu došlo už v ústavnej zmluve, avšak Lisabonská zmluva ešte výraznejšie zmenila túto oblasť, ktorá je pre európsku integráciu kľúčovou.

Rozšírenie platnosti bývalého tretieho piliera na celé Spoločenstvo nebráni tomu, aby sa zachovala istá inštitucionálna osobitosť: Európska rada definuje (konsenzom) strategické usmernenia legislatívneho a operatívneho plánovania bez účasti Európskeho parlamentu; Komisia zdieľa legislatívnu iniciatívu so štvrtinou členských štátov (a nie jedným členským štátom ako v súčasnosti) v oblasti súdnej spolupráce v trestných veciach a policajnej spolupráce; posilnená úloha národných parlamentov, najmä pokiaľ ide o kontrolu dodržiavania zásady subsidiarity (na spustenie mechanizmu včasného varovania sa vyžaduje štvrtina národných parlamentov namiesto doterajšej tretiny), hodnotenie realizácie politík Únie v tejto oblasti a o kontrolu činnosti Eurojustu a Europolu.

(2)  Ciele politík v tejto oblasti boli vyjasnené a prehĺbila sa ich definícia. Činnosť Únie v tejto oblasti sa výslovne riadi základnými právami. Prístup k spravodlivosti je stanovený ako všeobecný cieľ. Vzájomné uznávanie rôznych systémov a aproximácia právnych predpisov sa považujú za dva paralelné prostriedky realizácie politík.

Azylová a imigračná politika, politika kontroly hraníc a vízová politika sa považujú za spoločné politiky Únie, ktoré sa riadia zásadou solidarity a rovnomerným rozdelením zodpovednosti medzi členské štáty.

Nová zmluva prináša pozoruhodný pokrok aj v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach a justičnej spolupráce v trestných veciach, ako aj v oblasti policajnej spolupráce, najmä vďaka uplatneniu riadneho legislatívneho postupu.

(3)  Justičná spolupráca v civilných veciach sa tým rozširuje na všetky oblasti s cezhraničnými dôsledkami a zakladá sa na vzájomnom uznávaní súdnych a mimosúdnych rozhodnutí. Riadny legislatívny postup sa uplatňuje pri prípadných opatreniach na aproximáciu právnych predpisov, okrem oblasti rodinného práva, kde je pravidlom jednomyseľné rozhodovanie (nariadenie Rady so stanoviskom Európskeho parlamentu). Avšak samotná Rada môže po získaní stanoviska EP jednomyseľne rozhodnúť o rozšírení riadneho legislatívneho postupu na niektoré aspekty rodinného práva, ktoré majú cezhraničné dôsledky, ak proti tomu nevznesie žiadny národný parlament námietku.

(4)  V oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach je veľkou novinkou skutočnosť, že riadny legislatívny postup (kvalifikovaná väčšina) sa bude používať na aproximáciu legislatív tak v oblasti postupov (minimálne pravidlá na zabezpečenie vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí atď.), ako aj v oblasti hmotného trestného práva: minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia niektorých závažných trestných činov cezhraničného rozmeru, ktoré sú vymenované v ZFEU, ako aj sankcií. Podľa novej zmluvy môže Rada na základe jednomyseľného uznesenia a po udelení súhlasu EP vymedziť ďalšie oblasti trestného konania, ako aj ďalšie oblasti trestnej činnosti, na ktoré sa môže vzťahovať riadny legislatívny postup.

Tento vývoj vyvolal silný odpor zo strany niektorých členských štátov, napriek záruke, že európska legislatíva v tejto oblasti musí rešpektovať základné aspekty súdnych systémov členských štátov. V snahe umožniť dohodu vytvorila medzivládna konferencia v roku 2004 mechanizmus tzv. záchrannej brzdy, ktorý bol počas rokovaní v roku 2007 ešte prepracovaný a ktorý poskytuje členským štátom narážajúcim v tejto oblasti na problémy všetky požadované garancie bez toho, aby sa znemožnil akýkoľvek ďalší pokrok: ak sa nejaký členský štát domnieva, že legislatívny návrh ohrozuje „základné aspekty jeho súdneho trestného súdnictva“, môže požiadať, aby sa danou otázkou zaoberala Európska rada. Európska rada má štyri mesiace na to, aby na základe konsenzu predložila danú otázku Rade s cieľom zabezpečiť ďalšie pokračovanie postupu. Ak aj po uplynutí tejto štvormesačnej lehoty pretrváva nezhoda, automaticky sa začne v tejto oblasti posilnená spolupráca opierajúca sa o daný legislatívny návrh, ak si ju bude želať deväť členských štátov.

(5)  Európsky parlament sa zaslúžil o to, že v novej zmluve sa napriek živým protestom viacerých delegácií počas MVK 2004 zachoval návrh Konventu vytvoriť Európsku prokuratúru, ktorá bude zodpovedať za boj proti trestným činom, ktoré spôsobujú ujmu finančným záujmom Únie, a bude môcť stíhať osoby zodpovedné za takéto činy. Aj naďalej sa na schválenie európskeho nariadenia vyžaduje jednomyseľnosť Rady, ktorá zriaďuje Prokuratúru, po získaní súhlasu Európskeho parlamentu, ako je stanovené v ústave, s tým rozdielom, že po rokovaniach v roku 2007 bolo vsunuté ustanovenie zodpovedajúce ustanoveniu uvedenému v predchádzajúcom odseku a ktoré by sa dalo nazvať ako nástroj umožňujúci napredovanie v prípade núdze: ak sa nedosiahne v Rade jednomyseľnosť, skupina minimálne deviatich členských štátov môže požiadať o postúpenie návrhu Európskej rade; ak Európska rada dosiahne konsenzus, postúpi návrh Rade, aby postup ďalej pokračoval; ak po štyroch mesiacoch Európska rada nedospeje ku konsenzu, skupina minimálne deviatich členských štátov môže požiadať, aby sa automaticky prešlo na posilnenú spoluprácu.

Tzv. premosťujúce ustanovenie umožňuje rozšírenie právomocí Európskej prokuratúry v oblasti boja proti závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom prostredníctvom európskeho rozhodnutia, ktoré prijme Rada jednomyseľným hlasovaním a po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.

(6)  Ďalej bol v oblasti policajnej spolupráce zavedený riadny legislatívny postup, aj keď je jednomyseľné hlasovanie naďalej pravidlom pre operačnú spoluprácu a zásahov zodpovedných úradov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Tak ako v prípade európskej prokuratúry aj tu MVK zasadajúca v roku 2007 doplnila tzv. nástroj umožňujúci napredovanie v prípade núdze, ktorým sa v prípade zablokovania postupu otvára možnosť posilnenej spolupráce, ak si ju bude želať minimálne deväť členských štátov.

(7)  Na záver treba ešte pripomenúť, že na podnet predovšetkým Spojeného kráľovstva, ktorého osobitné postavenie v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí už bolo uznané (ako aj postavenie Írska a do určitej miery aj Dánska[40]), boli do textu formou protokolov zaradené osobitné ustanovenia potvrdzujúce tento osobitný štatút. Spojené kráľovstvo požadovalo ako protihodnotu za svoj súhlas zmeny dvoch protokolov, ktorými sa uznáva osobitná situácia Spojeného kráľovstva a Írska (ktoré musí svojím spôsobom robiť to isté čo Spojené kráľovstvo vzhľadom na obsah osobitných dohôd, ktoré v tejto súvislosti spájajú obidva členské štáty), pokiaľ ide o rozvoj priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a najmä opatrení na rozvoj schengenského acquis.

Postavenie týchto dvoch členských štátov vyplýva z osobitných faktorov: ide o ostrovy, ktoré nemajú preukaz totožnosti pre svojich obyvateľov a riadia sa precedenčným právom (tzv. common law).

Osobitné ustanovenia, ktoré už existovali pre Spojené kráľovstvo a Írsko v oblasti imigračnej, azylovej a vízovej politiky, ako aj súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach, sa rozšírili o súdnu spoluprácu v trestných veciach a o policajnú spoluprácu[41]. Pokiaľ ide o schengenské acquis, v ktorom Rada prijala, že Spojené kráľovstvo a Írsko sa budú zúčastňovať len v individuálnych prípadoch, ak sa tieto dva štáty budú zúčastňovať na rozvíjaní čiastkových opatrení acquis, ani jeden z nich sa nemusí zúčastniť na týchto opatreniach rozvoja, ak si to nebude želať. Môže sa im však stať, že budú vylúčené z celej oblasti Schengenu alebo z jeho časti, ak tak rozhodne Rada, Európska rada alebo pri záverečnom posúdení Komisia[42].

Pokiaľ ide o prechod na nový právny systém aktov bývalého tretieho piliera, najmä justičnú kontrolu systému Súdnym dvorom a kontrolu Komisie, v prospech Spojeného kráľovstva bol doplnený protokol o prechodných ustanoveniach, ktorým sa spresňuje, že opatrenia v trestných veciach a v policajnej oblasti, ktoré ku dňu nadobudnutia platnosti novej zmluvy už existujú, nespadajú pod túto kontrolu počas obdobia, ktoré môže trvať až 5 rokov (alebo až dovtedy, kým tieto akty nebudú zmenené a doplnené podľa nových postupov). Spojené kráľovstvo sa môže dokonca ešte pred uplynutím tohto päťročného obdobia rozhodnúť, že neprijme nový systém týchto aktov, čím skončí platnosť všetkých aktov existujúcich v tejto oblasti pre Spojené kráľovstvo, ktoré bude možno dokonca musieť znášať finančné následky, „ktoré nevyhnutne vznikli v dôsledku ukončenia jeho účasti na týchto aktoch“, ak tak rozhodne Rada[43].

9.2. Ostatné vnútorné politiky

(1)  Okrem zavedenia niekoľkých nových právnych základov v súvislosti s niektorými novými právomocami (alebo lepšie vymedzenými právomocami) v prvej časti, sú zmeny, ktoré zavádza nová zmluva v ostatných sektorových politikách, predovšetkým dôsledkom ustanovenia spolurozhodovania (a teda hlasovania kvalifikovanou väčšinou) ako riadneho legislatívneho postupu a rozlíšenia legislatívnych a vykonávajúcich právnych aktov v súlade s najnovšou definíciou.

(2)  Medzi najvýraznejšie patria zmeny týkajúce sa poľnohospodárskej politiky a politiky rybného hospodárstva: riadny legislatívny postup sa bude uplatňovať pri prijímaní legislatívnych aktov, stanovujúcich pravidlá spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov, ako aj ďalšie ustanovenia potrebné na plnenie cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky a politiky rybného hospodárstva (v súčasnosti spočíva právo Parlamentu len v tom, že môže byť požiadaný o konzultáciu). To znamená, že vytváraním hlavných línií spoločných politík v oblasti poľnohospodárstva a rybného hospodárstva sa v budúcnosti bude zaoberať aj Parlament, čím o týchto oblastiach už nebudú rozhodovať výlučne ministri poľnohospodárstva. Naopak, stanovenie cien, odvodov, pomoci a množstvových obmedzení, ako aj prideľovanie rybolovných možností je predmetom vykonávajúcich aktov, ktoré prijíma Rada prostredníctvom vykonávacích nariadení alebo rozhodnutí.

(3)  K politike pre výskum a technologický rozvoj pribudla nová oblasť, politika v oblasti kozmického priestoru. Rámcový program pre výskum, ktorý bude odteraz legislatívnym aktom, sa bude prijímať kvalifikovanou väčšinou. Zároveň sa na základe nariadení, prijatých riadnym legislatívnym postupom, vytvorí európsky výskumný priestor, v ktorom bude existovať voľný pohyb vedcov, vedeckých poznatkov a technológií. V súlade s riadnym legislatívnym postupom bude môcť byť takisto schválený európsky vesmírny program.

(4)  Nová hlava o energetike sa okrem iných cieľov zameriava na zabezpečenie fungovania trhu v oblasti energetiky a bezpečnosti dodávok energie, ako aj presadzovanie energetickej efektívnosti a vývoj obnoviteľných zdrojov energie. Nová zmluva však zavádza obmedzenie činnosti Únie, ktorá nebude môcť ovplyvňovať právo členského štátu na určovanie podmienok pre využívanie vlastných energetických zdrojov, ani výber medzi rôznymi zdrojmi energie a všeobecnú štruktúru jeho zásobovania energiou. Napriek tomu, že v tejto oblasti je riadny legislatívny postup a hlasovanie kvalifikovanou väčšinou pravidlom, MVK stanovila, že každé opatrenie najmä fiškálnej povahy musí byť prijaté Radou jednomyseľným hlasovaním po porade s Parlamentom. Rada však jednomyseľným hlasovaním môže prijať rozhodnutie o uplatniteľnosti riadneho legislatívneho postupu na uvedené oblasti. Na základe verejnej diskusie, ktorá prebiehala počas posledných rokov, začlenila MVK v roku 2007 do textu osobitný odkaz na solidaritu medzi členskými štátmi v oblasti energie v súlade so želaním EP.

(5)  Počas MVK v roku 2007 sa členské štáty dohodli aj na doplnení osobitného odkazu na boj proti zmenám klímy, čím Únia získala konkrétnejší právny základ umožňujúci podniknúť v tejto oblasti záväzné kroky.

(6)  V otázkach verejného zdravia pribudol v novej zmluve k podporným opatreniam Únie boj proti „veľkým cezhraničným zdravotným pohromám“: monitorovanie, včasné varovanie a boj proti závažným cezhraničných ohrozeniam zdravia. Únia musí o.i. prijať opatrenia stanovujúce zvýšené kvalitatívne a bezpečnostné normy pre zdravotnícke výrobky, ako aj opatrenia ochrany verejného zdravia pokiaľ ide o tabak a alkohol. Treba zdôrazniť, že v novej zmluve je presne stanovené, že Únia pri vykonávaní svojej činnosti v tejto oblasti rešpektuje zodpovednosti členských štátov, pokiaľ ide o vymedzenie ich politík v oblasti zdravia, ktoré zahŕňajú riadenie zdravotníckych služieb a lekárskej starostlivosti a rozdelenie zdrojov pre tieto oblasti.

(7)  Poľutovaniahodné je, že konečný text neobsahuje podstatnejšie zmeny v oblasti sociálnej politiky, najmä pokiaľ ide o rozšírenie kvalifikovanej väčšiny (v porovnaní so súčasnou situáciou nedošlo k zmene). Tvrdenie, že Lisabonská zmluva predstavuje v sociálnej oblasti krok späť, by však bolo nesprávne. Práve naopak, prináša viaceré zlepšenia: Okrem priradenia sociálnej politiky medzi zdieľané právomoci a výslovného ustanovenia, že Únia môže iniciovať koordináciu sociálnych politík členských štátov, predstavuje nová zmluva pokrok v týchto oblastiach:

- zaradenie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku medzi ciele Únie;

- Zaradenie horizontálne zameraného sociálneho ustanovenia do Všeobecných uplatniteľných ustanovení (časť I ZFEU), podľa ktorého musí Únia pri definovaní a realizácii všetkých svojich politík zohľadňovať požiadavky súvisiace s „podporou vysokej úrovne zamestnanosti“, „zárukou primeranej sociálnej ochrany“ a s „bojom proti sociálnemu vylúčeniu“ ako aj „vysokou úrovňou vzdelania, odbornej prípravy a ochrany ľudského zdravia“;

- vytvorenie právneho základu umožňujúceho uznanie a ochranu služieb všeobecného ekonomického záujmu; MVK v roku 2007 ďalej prijala protokol o službách verejného záujmu, ktorým sa spresňuje osobitosť systému týchto služieb a v ktorom sa jasne stanovuje, že ustanoveniami zmlúv nie sú žiadnym spôsobom dotknuté právomoci členských štátov poskytovať „služby všeobecného nehospodárskeho záujmu“, tzn. služby pre verejnosť v tom najužšom zmysle slova;

- výslovné uznanie úlohy „sociálnych partnerov“ v ZFEU, a najmä tripartitného sociálneho samitu pre hospodársky rast a zamestnanosť, ktorý prispieva k sociálnemu dialógu.

(8)  Riadny legislatívny postup sa bude uplatňovať aj pri opatreniach v oblasti sociálneho zabezpečenia pokrývajúcich nároky zamestnaných a samostatne zárobkovo činných migrujúcich pracovníkov na dávky. Toto bude spojené s ďalšou „záchrannou brzdou“: ak sa členský štát domnieva, že by týmito opatreniami mohli byť dotknuté „dôležité aspekty jeho systému sociálneho zabezpečenia, najmä jeho rozsahu pôsobnosti, nákladov alebo finančnej štruktúry alebo by bola dotknutá finančná rovnováha tohto systému“, môže požiadať, aby sa touto záležitosťou zaoberala Európska rada (čo by znamenalo zastavenie legislatívneho postupu). Európska rada musí v lehote štyroch mesiacov buď postúpiť otázku Rade, aby postup pokračoval, alebo požiadať Komisiu o predloženie nového návrhu. V takom prípade, podobne ako v prípade nečinnosti, sa pôvodne navrhovaný akt považuje za neprijatý.

(9)  Zároveň možno konštatovať, že nová zmluva neprináša zmeny v daňovej oblasti, kde je naďalej všeobecným pravidlom jednomyseľné rozhodovanie: MVK neprijala dokonca ani (značne limitované) prípady prechodu k riadnemu legislatívnemu postupu (t.j. ku kvalifikovanej väčšine), ktoré navrhoval Konvent v oblasti opatrení administratívnej spolupráce a boja proti podvodom a ilegálnym daňovým únikom (za podmienky jednomyseľného uznesenia Rady, že navrhované opatrenia súvisia s týmito oblasťami).

(10) Ďalšou oblasťou, ktorá bola v centre diskusií, ale v ktorej boli uskutočnené len skromné úpravy, je hospodárska správa. Zároveň však treba v oblasti právomocí Únie zdôrazniť potvrdenie koordinácie hospodárskej politiky a politiky zamestnanosti (hoci MVK v roku 2004 pozmenila text Konventu s cieľom zdôrazniť skutočnosť, že svoje politiky koordinujú samotné členské štáty podľa podmienok stanovených v rámci Únie), pričom popri tejto skutočnosti nastalo mierne posilnenie postavenia Komisie a posilnenie ustanovení týkajúcich sa členských štátov, ktoré ako menu používajú euro: napríklad musí rozhodnutiu Rady o prijatí eura novými členskými štátmi (na návrh Komisie) predchádzať odporúčanie, ktoré schválila kvalifikovaná väčšina členských štátov, ktorých menou už je euro.

Pravidlá fungovania euroskupiny sú spresnené v pripojenom protokole. Nová zmluva obsahuje aj vyhlásenie týkajúce sa Paktu stability a rastu. Pakt bol predmetom ostrých diskusií medzi niektorými delegáciami počas MVK 2004, ktoré viedli k prijatiu niekoľkých zmien v texte Konventu, ktoré spočívajú najmä v oslabení navrhovanej úlohy Komisie v postupe v prípade nadmerného deficitu (odporúčania Rady adresované príslušnému členskému štátu mali byť prijímané tak ako v súčasnosti na základe jednoduchého odporúčania Komisie, a nie na základe návrhu, ako to navrhoval Konvent).

9.3. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

(1)  Aj oblasť vonkajšej činnosti Únie zasiahli dôkladné zmeny, najmä na inštitucionálnej úrovni. Zároveň však ide o oblasť, v ktorej sa Lisabonská zmluva v mnohých bodoch, pokiaľ ide o štruktúru, odkláňa od ústavnej zmluvy.

MVK usporiadaná v roku 2004 sa stotožnila s Konventom, pokiaľ ide o jednotnú štruktúru všetkých ustanovení týkajúcich sa vonkajšej činnosti EÚ, ktoré boli všetky, s výnimkou dvoch článkov časti I definujúcich všeobecné zásady, zhrnuté v hlave V časti III ústavy pod názvom Vonkajšia činnosť Únie. V Lisabonskej zmluve sú naopak v hlave V ZEU zhrnuté všeobecné ustanovenia o vonkajšej činnosti Únie a všetky ustanovenia týkajúce sa SZBP vrátane ustanovení o obrane, zatiaľ čo ostatné ustanovenia ohľadne ostatných sektorov vonkajšej politiky (spoločná obchodná politika, spolupráca s tretími krajinami a humanitárna pomoc ...) sú súčasťou časti V ZFEU. Skutočnosť, že obidve zmluvy majú rovnakú právnu hodnotu, ako sa to v oboch prípadoch uvádza v ich prvých článkoch[44], zrejme chráni pokroky, ktoré vyplývajú zo zrušenia pilierového usporiadania, a obmedzuje prípadnú stratu koherentnosti týchto ustanovení, ako aj nebezpečenstvo, že medzivládna oblasť SZBP „nakazí“ tú oblasť ostatných vonkajších vzťahov SZBP, ktorá viac spadá pod Spoločenstvo. Potvrdenie tohto pokroku a zabránenie uvedenému nebezpečenstvu však bude vyžadovať nepretržitú snahu o súhrnnú interpretáciu obidvoch zmlúv. Nech žije prehľadnosť!

V Lisabonskej zmluve sa naopak zachovala, ak nie svojou formou, tak aspoň podstatou, hlavná inovácia inštitucionálneho charakteru, ktorú priniesla ústavná zmluva: zaviedla funkciu vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý nahradí ústavou navrhovaného ministra zahraničných vecí, pričom jeho funkcie a právomoci ostali prakticky nedotknuté (pozri ďalej bod 6.5). Tento vysoký predstaviteľ, poverený na inštitucionálnej úrovni dvojakou funkciou, bude mať za úlohu riadenie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a koordináciu všetkých vonkajších vzťahov Únie. V podstate predstavuje hlavnú novinku novej zmluvy z hľadiska vonkajších vzťahov Únie. Parlament dúfa, že tento nový post bude skutočne prispievať k zabezpečeniu väčšej koherentnosti a účinnosti vo vonkajšej činnosti Únie, mnohé však bude závisieť od vzťahov, ktoré sa vytvoria medzi vysokým predstaviteľom, predsedom Komisie a novým predsedom Rady.

Pokiaľ ide o spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorá je naďalej v podstatnej miere predmetom medzivládnej činnosti a v ktorej zohráva dominantnú úlohu Európska rada, pravidlom zostáva jednomyseľné hlasovanie, pričom kvalifikovaná väčšina sa uplatňuje len pri výkone rozhodnutí prijatých Európskou radou (alebo návrhov predložených vysokým predstaviteľom na žiadosť Európskej rady) alebo Radou. Pre prípad, že niektorý členský štát nesúhlasí s prijatím rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou z dôležitých politických dôvodov, je aj tu ustanovený mechanizmus tzv. záchrannej brzdy. Počas MVK v roku 2004 bolo cieľom mnohých návrhov ísť v otázke kvalifikovanej väčšiny ešte ďalej, žiadny návrh, či už zo strany Konventu (kvalifikovaná väčšina v prípade návrhov predkladaných vysokým predstaviteľom za podpory Komisie) alebo talianskeho predsedníctva (kvalifikovaná väčšina v prípade všetkých návrhov, ktoré predkladá vysoký predstaviteľ), ale nedokázal zlomiť zamietavý postoj niektorých členských štátov. V novej zmluve sa však zachovalo osobitné tzv. premosťujúce ustanovenie SZBP, stanovené už v ústave, podľa ktorého môže Európska rada jednomyseľným hlasovaním rozhodnúť, že kvalifikovaná väčšina sa uplatní na iné prípady (okrem rozhodnutí, ktoré majú vojenské alebo obranné dôsledky).

Je pochopiteľné, že uplatnenie tohto premosťujúceho ustanovenia bude narážať na veľké ťažkosti.

Európsky parlament získa vo všeobecnosti právo byť informovaný, dokonca konzultovaný, ako aj právo na kontrolu (otázky, rozpravy) a na hlasovanie o rozpočte SZBP. Právomoc Súdneho dvora v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky je obmedzená len na ohraničenie SZBP od ostatných sektorov činnosti EÚ, ako aj na kontrolu zákonnosti európskych rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči jednotlivcom.

Jedným slovom je poľutovaniahodné, že najmä v prípade rozhodovania kvalifikovanou väčšinou neboli podniknuté dodatočné kroky. Treba mať však reálne pochopenie pre to, že za súčasného stavu európskej integrácie je zahraničná politika natoľko spätá s pevným jadrom národných právomocí, že nemožno očakávať, že skutočná spoločná zahraničná politika bude existovať bez politickej vôle členských štátov. Veľkým prínosom novej zmluvy je predovšetkým vytvorenie inštitucionálnych podmienok, ktoré majú povzbudzovať členské štáty k tomu, aby sa snažili o vzájomnú dohodu a stanovenie spoločného prístupu pri riešení medzinárodných problémov, ako aj o vzájomné konzultácie pred tým, ako prijmú jednostranné opatrenia, ktoré by mohli škodiť spoločným záujmom.

(2)   Najväčší pokrok prináša nová zmluva v oblasti spoločnej bezpečnostnej politiky. Medzivládna konferencia v roku 2004 totiž zaviedla dôležité zmeny, ktoré presahujú dokonca návrhy Konventu a ktoré boli takmer všetky opäť predmetom rokovaní v roku 2007.

Perspektíva spoločnej obrany alebo v každom prípade aspoň definícia spoločnej obrannej politiky, ktorej princípy boli dohodnuté už v Maastrichtskej zmluve, sa tak stáva reálnejšou[45]. Spoločná obranná politika poskytuje Únii operačnú spôsobilosť pomocou civilných a vojenských prostriedkov. Hlavné zmeny v tejto oblasti sa týkajú:

- aktualizácie cieľov petersberských úloh[46];

- vytvorenia Európskej obrannej agentúry (Agentúra pre oblasť rozvoja obranných spôsobilostí, výskumu, nadobúdania a vyzbrojovania)[47];

- možnosti zaviesť na základe rozhodnutia Rady, prijatého kvalifikovanou väčšinou, stálu štruktúrovanú spoluprácu v oblasti obrany medzi členskými štátmi, ktoré majú vojenské kapacity a politickú vôľu pripojiť sa k takejto spolupráci (pripojený protokol vymedzuje podmienky realizácie štruktúrovanej spolupráce);

- stanovenia vzájomnej povinnosti členských štátov poskytnúť pomoc členskému štátu, ktorý je na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, všetkými prostriedkami, v súlade s Chartou Organizácie spojených národov, pričom musia rešpektovať záväzky, ktoré vyplývajú z členstva v Organizácii Severoatlantickej zmluvy. Nová zmluva zdôrazňuje, že touto povinnosťou nie je dotknutá osobitná povaha bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov, čo predstavuje dôležitú záruku pre tie členské štáty, ktoré sú tradične neutrálne;

- možnosti Rady poveriť skupinu členských štátov vykonaním určitej misie s cieľom zachovať hodnoty Únie;

- vytvorenia tzv. počiatočného fondu, pozostávajúceho z príspevkov členských štátov, na vojenské výdavky, ktoré nie sú účtované ako výdavok z rozpočtu Únie;

- definovania postupu rýchleho prístupu k rozpočtovým prostriedkom Únie.

(3)  Zmenená Zmluva o EÚ zavádza aj doložku o solidarite medzi členskými štátmi, na základe ktorej ostatné štáty poskytnú pomoc štátu, ktorý je objektom teroristického útoku alebo obeťou prírodnej katastrofy, ak o to tento štát požiada. Podrobnosti vykonávania doložky solidarity budú schválené v rozhodnutí, ktoré Rada prijme na základe spoločného návrhu Komisie a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Ak má toto rozhodnutie obranné dôsledky, Rada sa uznáša jednomyseľne a Európsky parlament o tom bude informovaný.

(4)  Tieto pokroky sú význačné a nespochybňujú osobitosti bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov, ani záväzky členských štátov, ktoré sú členmi Organizácie Severoatlantickej zmluvy. Taktiež nehrozí, že by sa nimi Únia zmenila na útočný vojenský blok, čoho sa zrejme niektorí obávajú. Želaním niektorých strán bolo dosiahnuť viac, najmä pokiaľ ide o kvalifikovanú väčšinu. Vzhľadom na výrazne medzivládny charakter tejto oblasti a politickú realitu, v ktorej sa v súčasnosti nachádza Únia, možno konštatovať, že konečný výsledok je skôr pozitívny. Napriek tomu bolo znenie niektorých ustanovení počas rokovaní v roku 2007 na nátlak niektorých členských štátov predmetom zmien, ktoré vzišli zo snahy zabezpečiť, a to aj v prípadoch, kde je to zbytočné, aby sa Únia v oblasti SZBP obmedzila len na kroky, ktoré na ňu zmluvy prenášajú ako jej právomoci ... Okrem toho bola nová zmluva doplnená o celý rad vyhlásení[48] bez akéhokoľvek prínosného účinku, ktoré túto myšlienku pripomínajú, miestami úplne neodôvodnene. Ak táto myšlienka aj nie je skutočne škodlivá, pretože veľmi zjavným spôsobom len zdôrazňuje podstatu ustanovení zmluvy, naznačuje dosť negatívnu perspektívu európskej integrácie a nemôže verejnosti sprostredkovať mylné posolstvo.

9.4. Ostatné oblasti vonkajších vzťahov

(1)  V oblasti vonkajších vzťahov treba vyzdvihnúť pozitívne zmeny, uskutočnené v oblasti spoločnej obchodnej politiky. Jej rozsah pôsobnosti bol rozšírený v súvislosti s obchodovaním so službami a duševným vlastníctvom. Posilnila sa úloha Európskeho parlamentu: na prijatie opatrení pre uskutočňovanie spoločnej obchodnej politiky sa vyžaduje riadny legislatívny postup; pravidelne sa mu predkladá správa o pokroku v rokovaniach o medzinárodných dohodách, ktoré nemôžu byť uzatvorené bez jeho súhlasu. Všimnime si, že Lisabonská zmluva potvrdila aj tzv. kultúrnu výnimku[49], rozšírenú o ďalšie oblasti.

(2)  V oblasti humanitárnej pomoci Európsky parlament víta vytvorenie osobitného právneho základu v súlade s riadnym legislatívnym postupom, ktorým sa ustanovuje založenie dobrovoľníckeho zboru pre humanitárnu pomoc.

(3)  Poukázať treba aj na to, že v Lisabonskej zmluve sa zachovali aj osobitné ustanovenia pre rozvoj politiky susedských vzťahov Únie, najmä právny základ umožňujúci uzatvárať v tejto oblasti dohody s príslušnými krajinami. Zmluva však tieto ustanovenia začlenila veľmi nekoherentným spôsobom do hlavy I Zmluvy o EÚ (Spoločné ustanovenia ZEU ...).

10. Dôležité prvky flexibilnosti

Ďalšou základnou otázkou je, či je nový inštitucionálny rámec dostatočne flexibilný na to, aby bola Únia schopná prispôsobiť sa vývoju okolností a reagovať na nové výzvy, ktoré by sa mohli objaviť v budúcnosti.

Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa treba zamerať na dve rôzne veci: na revíziu zmlúv na jednej strane, a na možnosti vývoja systému v samotnom súčasnom inštitucionálnom rámci bez potreby revidovať zmluvy na strane druhej.

(1)  Pokiaľ ide o postup revízie, nová zmluva navrhuje viditeľné zlepšenia: v prvom rade získava Európsky parlament právo iniciovať revíziu Ústavy rovnako ako členské štáty alebo Komisia. Ale došlo aj k inštitucionalizácii Konventu ako inštancie, kde sa uskutočňujú prípravy a revízie. Ide teda o priznanie skutočnej rozhodovacej úlohy Konventu pri vypracovávaní ústavy a príslušných obmedzení týkajúcich sa medzivládneho postupu. Európsky parlament, ktorý ako prvý navrhol využívať ako metódu Konvent, víta túto zmenu, ktorá umožní transparentnosť a demokratizáciu postupu revízie, ako aj zabezpečenie zvýšenej efektívnosti.

Obzvlášť pozitívna je aj skutočnosť, že na rozhodnutie Rady o nezvolaní Konventu v prípade, že to rozsah navrhovaných zmien neopodstatňuje, je potrebný súhlas Európskeho parlamentu.

(2)  Bohužiaľ, pokiaľ ide o zjednodušenie postupu revízie, nová zmluva nezašla tak ďaleko, ako si to želal Európsky parlament. Znenie čl. 48 zmenenej Zmluvy o EU stanovuje zjednodušený postup revízie obsahu ustanovení časti III ZFEU vzťahujúcej sa na vnútornú činnosť a politiky Únie pod podmienkou, že takouto revíziou sa nerozšíria právomoci pridelené Únii. Tento postup však umožňuje Európskej rade obísť Konvent (bez toho, aby bol potrebný súhlas Európskeho parlamentu) a zachováva požiadavku jednomyseľného hlasovania a schválenia všetkými členskými štátmi v súlade s ich príslušnými ústavnými predpismi. EP a Komisia sú konzultovaní.

(3)  Revízia zmlúv bude teda aj naďalej vo všetkých prípadoch vyžadovať jednomyseľné rozhodovanie a ratifikáciu všetkými členskými štátmi. Počas Konventu boli vypracované návrhy, ktoré mali veľkú podporu Európskeho parlamentu a národných parlamentov, a boli by mohli umožniť, aby bola táto požiadavka trochu flexibilnejšia, pokiaľ ide o revíziu ustanovení týkajúcich sa vnútorných politík Únie. Bolo by to pritom v súlade so základným princípom, že akékoľvek dodatočné rozšírenie právomocí Únie by by si vyžadovalo jednomyseľnosť zo strany členských štátov.

(4)  Na druhej strane Európsky parlament víta zachovanie tzv. premosťujúcich ustanovení, ktoré navrhol Konvent na prechod od jednomyseľného hlasovania Rady ku kvalifikovanej väčšine alebo od osobitného legislatívneho postupu k riadnemu. Skutočnosť, že rozhodnutie o takomto prechode môže Rada prijať len jednomyseľným hlasovaním so súhlasom Európskeho parlamentu, a to len za predpokladu, že sa proti nemu v lehote šiestich mesiacov nevysloví žiaden národný parlament, predstavuje dostatočnú záruku rešpektovania práv každého členského štátu, ako aj transparentnosti a demokratickej legitímnosti rozhodnutia. Všimnime si však, že popri všeobecných prechodných ustanoveniach sa tu nachádzajú iné osobitné ustanovenia, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú alebo získanie súhlasu EP (rozširovanie právomocí Európskej prokuratúry), alebo poskytujú národným parlamentom možnosť blokovať rozhodnutie Rady.

(5)  Ďalší pozitívny aspekt nového ústavného textu sa týka zlepšení v oblasti posilnenej spolupráce, ktorej význam by mohol v budúcnosti narásť vzhľadom na výrazné zvýšenie počtu členských štátov. Podmienky potrebné na zaručenie súdržného charakteru celej Únie, ako aj jej inštitucionálnej celistvosti, sa zachovali. Zároveň sa novou zmluvou rozširujú oblasti posilnenej spolupráce (môžu sa týkať všetkých oblastí, na ktoré sa nevzťahujú výlučné právomoci Únie, zatiaľ čo oblasť obrany je v súčasnosti vylúčená) a uľahčuje jej začatie: na posilnenej spolupráci sa musí podieľať aspoň deväť členských štátov. Rada sa uznáša kvalifikovanou väčšinou, s výnimkou oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, kde sa naďalej vyžaduje jednomyseľné rozhodovanie (naproti tomu bola posilnená spolupráca v tejto oblasti doteraz zakázaná). Demokratickú legitímnosť rozhodnutia o začatí takejto spolupráce posilňuje aj požiadavka získať súhlas Európskeho parlamentu (ktorý sa nevzťahuje na oblasť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky).

(6)  Rovnako pozitívna je aj skutočnosť, že nová zmluva dokázala v rámci mechanizmu posilnenej spolupráce zachovať premosťujúce ustanovenie umožňujúce prechod na kvalifikovanú väčšinu alebo riadny legislatívny postup, ako to navrhoval Konvent.

(7)  Ďalej treba podotknúť, že Lisabonská zmluva zmenila ustanovenia týkajúce sa procesu rozširovania Únie spresnením, že EP a národné parlamenty sú oboznámené s každou novou žiadosťou o pristúpenie, a výslovným odkazom na „podmienky prípustnosti schválené Európskou radou“ (v súčasnosti nazývané Kodanské kritériá), ktoré sa musia brať do úvahy pri jednomyseľnom rozhodovaní v Rade po získaní súhlasu EP schváleného väčšinou jeho členov, čo zodpovedá súčasnej situácii.

(8)  Dobrovoľné vystúpenie z Únie: po prvý krát v histórii zmlúv zakladajúcich Európske spoločenstvo a neskôr Úniu, ktoré boli okrem prvej zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele uzatvorené výslovne na neobmedzené obdobie a neobsahovali ustanovenie o postupe kolektívneho alebo jednotlivého vystúpenia z Únie, zavádza Zmluva o EU v článku 50 mechanizmus tzv. dobrovoľného vystúpenia z Únie. Napriek tomu, že v tomto smere neexistovalo osobitné ustanovenie, medzinárodné zmluvné právo túto možnosť teoreticky pripúšťalo. Výslovné zaradenie tohto ustanovenia do samotného textu Zmluvy o EÚ jednak stanovuje presné pravidlá postupu pre takýto prípad a zároveň jasne signalizuje, že žiaden členský štát nie je nútený pokračovať v európskej integrácii, ak si to už neželá. Toto spolu s ustanoveniami o posilnenej a štruktúrovanej spolupráci dokazuje, že vstup do Únie a účasť na rozvoji jej politík je dobrovoľným rozhodnutím prijatým na základe reálneho politického záväzku.

11. Nadobudnutie platnosti novej zmluvy

Nová zmluva sa stala súčasťou histórie zmlúv pozmeňujúcich platné zmluvy, ktoré však v znení zmien a doplnení budú platiť aj naďalej, a nijako sa ňou nemá rušiť alebo nahrádzať súbor platných zmlúv, pričom pravidlá týkajúce sa nadobudnutia jej platnosti predstavujú bežné pravidlá platné pre nadobúdanie platnosti nových zmlúv. Samotná Lisabonská zmluva stanovuje (v čl. 6 ods. 2), že platnosť nadobudne 1. januára 2009, ak budú uložené všetky ratifikačné listiny, alebo, ak sa tak nestane, prvým dňom mesiaca nasledujúceho po uložení poslednej ratifikačnej listiny. V protokole o prechodných ustanoveniach (č. 10) sú stanovené prípadné úpravy, potrebné pre prechodné obdobie.

III  Celkové vyhodnotenie

1.   So zreteľom na predchádzajúci rozbor hodnotí Výbor pre ústavné veci výsledky MVK, ktorá bola ukončená v októbri 2007, ako aj Lisabonskú zmluvu vcelku rozhodne pozitívne. Po prvé a predovšetkým je vďaka nej Európa schopná prekonať znepokojivú bezvýchodiskovú situáciu, v ktorej sa ocitla. Jej prijatím sa uvoľní cesta na obnovenie ratifikačného procesu vo Francúzsku a v Holandsku a uľahčí sa používanie parlamentnej metódy, aby mohol nový text nadobudnúť platnosť.

2.   Samozrejme ide o kompromis, ktorého súčasťou sú, z hľadiska Parlamentu, bolestné ústupky: upustenie od myšlienky ústavy a niektorých častí, ktoré obsahovala ústavná zmluva; stanovenie poľutovaniahodných odkladov vstupu do platnosti niektorých častí a osobitných opatrení s cieľom vyhovieť žiadostiam niektorých členských štátov. Z politického hľadiska je to cena, ktorú bolo treba zaplatiť, aby sa Únia dostala z kríze, do ktorej ju uvrhli negatívne výsledky referenda vo Francúzsku a v Holandsku. Lisabonská zmluva však v porovnaní so súčasnými zmluvami obsahuje mnoho významných úprav a zlepšení. Aj podstatná časť inovácií obsiahnutých v ústave sa zachovala. Predovšetkým však treba zdôrazniť, že nová zmluva prináša viac demokracie v rámci Európskej únie, podporuje väčšiu účinnosť pri prijímaní rozhodnutí, zabezpečuje väčšiu prehľadnosť a zaručuje lepšie chápanie toho, kto má v Únii aké úlohy a aká miera zodpovednosti pripadá na jednej strane Únii, a členským štátom na strane druhej.

Dodatočné poznámky spoluspravodajcu Íñigo Méndez de Vigo

3.         Medzivládny prístup k revízii zmluvy opäť raz preukázal svoje hranice. V súvislosti s ústavnou zmluvou nebol dosiahnutý ani jeden významný krok vpred, zatiaľ čo mnoho častí sa vypustilo. Jedným slovom sa inštinktívne viac krátilo ako tvorilo. Ba čo viac, niektoré vlády, zjavne pohŕdajúc dosiahnutým kompromisom, úspešne riešili skoršie dohody a zabezpečili si osobitné výnimiek alebo výklady, ktoré sa hodia ich vlastným záujmom. Skvelým príkladom je prijatie tzv. červených riadkov, ktoré vypracovala britská vláda Tonyho Blaira.

4.         Nedostatok predvídavosti a ambícií, ktorý preukázala národní lídri v európskej aréne, nebol nikdy taký očividný a Lisabonská zmluva jasne odráža nedostatok dôvery – a dokonca vyloženú nedôveru – voči Únii a jej inštitúciám. Preto nie je vôbec prekvapivé, že mnohých Európanov zjavne desí osud ústavnej zmluvy, ide teda o podobnú hrôzu, akú pociťoval Altiero Spinelli, keď prirovnával Zmluvu o Európskej únii, ktorú prijal Európsky parlament, s Jednotným aktom, ktorý prijala Rada. Treba však povedať, že mnohé kroky, ktoré návrh obsahoval, sú dnes v platnosti. Niečo podobné sa stane, keď nadobudne platnosť Lisabonská zmluva: návrhy v ústavnej zmluve budú súčasťou primárneho práva Spoločenstva.

5.         Keď nastane táto chvíľa, budeme musieť správne využiť inštitucionálne ustanovenia zmluvy a jej potenciál a dodať jej nástrojom konkrétnu podobu, aby sa Únia stala vo väčšej miere neoddeliteľnou súčasťou každodenného života európskych občanov. Európa bude musieť čeliť narastajúcim strategickým hrozbám, ktoré vytvára terorizmus a šírenie jadrových zbraní, a novej celosvetovej situácii, ktorú vytvára globalizácia a technická revolúcia. Vzhľadom na rozsah očakávaných výziev nemôže Európa schovávať hlavu do piesku: pokiaľ plnou svojou váhou nepodporí hospodársky rast, trhovú reformu a väčšiu konkurencieschopnosť, nebude schopná úspešne čeliť mocnej ekonomike USA a novým závanom, ktoré prichádzajú z krajín ako Čína a India. Únia musí zjednotiť zásady a hodnoty, ktoré spájajú Európanov, a musí sa stať strážcom sociálneho modelu, ktorý – pri všetkých svojich chybách – má nesčítateľné množstvo výhod. Ako už Svätý Augustín povedal: sám o sebe nemám takmer žiadnu cenu, v porovnaní s inými je moja cena obrovská.

6.         Európa sa bude musieť zaoberať aj otázkou susedských vzťahov. Lisabonská zmluva nám stanovuje pre túto oblasť potrebný právny základ, ktorý je úzko spätý s otázkou hraníc Únie. Hoci Lisabonská zmluva už nebude obsahovať heslo ústavnej zmluvy „Zjednotení v rozmanitosti“, malo by EÚ slúžiť ako vodidlo pri jej snahách vzdelávať ľudí o našom historickom dedičstvo a chrániť ho. Európa musí hľadať nové formy správy vecí verejných, ktoré zaručia väčšiu účasť verejnosti na európskych záležitostiach vrátane väčšej demokracie v oblasti rozhodovania na miestnej úrovni, elektronickej demokracie, participatívneho zostavovania rozpočtu a hľadania dohôd na vyriešenie sporov. Okrem toho musí na riadenie hospodárstva, s osobitným odkazom na vzťahy medzi euroskupinou a Európskou centrálnou bankou, sústreďovať pozornosť dôkladnej diskusie zameranej na vyriešenie čoraz častejších vzájomných roztržiek.

7.         Musíme si uvedomiť skutočnosť, že bude ťažké, aby sa všetkých 27 členských štátov spoločne pohlo vpred. Ak má Únia dosiahnuť svoje ciele, európsky koráb sa nemôže plaviť rýchlosťou pomalej bárky. Preto bude potrebné využívať v budúcnosti vo väčšej miere posilnenú spoluprácu.

8.        Európa si nesmie – a nemôže – dovoliť ukrývať sa v hĺbavom rozjímaní, rozptyľovať sa vlastnými krízami a očakávať, že svet sa kvôli nej jednoducho zastaví na dosť dlhý čas, aby mohla vyriešiť svoje pochybnosti a váhania. Avšak ak má Európa urovnať svoje záležitosti, môže teraz siahnuť po Lisabonskej zmluve a pokrokoch, ktoré táto prináša. Zmluva predstavuje jednu a jedinú cestu nádeje do budúcnosti, pretože európska integrácia je proces, ktorý, ako o básniach povedal Paul Valéry nie je nikdy ukončený, len opustený. A práve Európsky parlament nas povedie na tejto ceste.

  • [1]     Nadobudla platnosť 23.7.1952.
  • [2]     Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko.
  • [3]     K prvým šiestim štátom sa pridali: Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo v roku 1973; Grécko v roku 1981; Španielsko a Portugalsko v roku 1986; Rakúsko, Fínsko a Švédsko v roku 1995; Česká republika, Estónsko, Cyprus, Lotyšsko, Litva, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovinsko a Slovensko v roku 2004; Bulharsko a Rumunsko v roku 2007.
  • [4]     Nadobudli platnosť 1.1.1958.
  • [5]    Luxemburská zmluva zo 17. 2. 1986, nadobudla platnosť 1. 7. 1987.
  • [6]    Podpísaná 7. 2. 1992, nadobudla platnosť 1. 11. 1993.
  • [7]    Podpísaná 2. 10. 1997, nadobudla platnosť 1. 5. 1999.
  • [8]    Podpísaná 26. 2. 2001, nadobudla platnosť 1. 2. 2003.
  • [9]    Ktorá bola podpísaná v Ríme 29. 10.2004 a mala nadobudnúť platnosť 1. 11. 2006 (pozri čl. IV-447) pod podmienkou za predpokladu, že do tohto dátumu budú uložené všetky ratifikačné listiny.
  • [10]    Podpísaná v Lisabone 13. 12. 2007.
  • [11]             Ide o: na jednej strane prípravné uznesenia pre MVK, na strane druhej uznesenia, ktorými sa vyhodnotili výsledky.
                   -              Jednotný európsky akt:
    Uznesenie zo 14.2.1984: správa a Spinelliho návrh zmluvy (Ú. v. ES C 77 z 19.3.1984, s. 33) 33)
    Uznesenia zo 16.1.1986: tzv. Planasova správa (Ú. v. ES zo 17.2.1986, s. 144)
                                                 a zo 17.4.1986 (Ú. v. ES C 120 z 20.5.1986, s. 96)
                   -              Maastrichtská zmluva:
    uznesenia k správe D. Martin:
                                                 zo 14.3.1990 (Ú. v. ES C 96, 17.4.1990, s. 114)
                                                 z 11.7.1990 (Ú. v. ES C 231, 17.9.1990, s. 97)
                                                 a z 22.11.1990 (Ú. v. ES C 324 z 24. 12. 1990, s. 219)
    Uznesenie zo 7.4.1992: správa D. Martin (Ú. v. ES C 125, 18.5.1992, s. 81)
                   -              Amsterdamská zmluva:
    Uznesenia zo 17.5.1995: správa D. Martin/Bourlanges (Ú. v. ES C 151, 19.6.1995, s. 56)
                                                 a z 13. 3. 1996: správa Dury/Maij-Weggen (Ú. v. ES C 96, 1.4.1996, s. 77)
    Uznesenie z 19. 11. 1997: správa Méndez de Vigo/Tsatsos (Ú. v. ES C 371, 8.12.1997, s. 99)
                   -              Zmluva z Nice
    uznesenia o správe Dimitrakopoulos/Leinen z 18.11.1999 (Ú. v. ES C 189, 7.7.2000, s. 222)
                                                 z 3. 2. 2000 (Ú. v. ES C 309, 27.10.2000, s. 85)
                                                 a z 13.4.2000 (Ú. v. ES C 40, 7.2.2001, s. 409)
    Uznesenie z 31.5.2001: správa Méndez de Vigo/Seguro (Ú. v. ES C 47, 21.2.2002, s. 108)
                   -              Zmluva o Ústave pre Európu:
    Uznesenie z 24.9.2003: správa Gil Robles/Tsatsos (Ú. v. EÚ C 77 E, 26.3.2004, s. 255).
    Uznesenie z 12.1.2005: správa Corbett/Méndez de Vigo (Ú. v. EÚ C 247 E, 6.10.2005, s. 88).
  • [12]    Ú. v. ES C 80, 10.3.2001, s. 85 a 86.
  • [13]    Na tomto mieste stačí spomenúť tzv. Rímske sedenia, teda stretnutia s národnými parlamentmi (Konferencia parlamentov Európskeho spoločenstva v dňoch 27. až 30.11.1990), medziinštitucionálne konferencie, ktoré boli organizované paralelne s medzivládnymi konferenciami o hospodárskej a menovej únii a o politickej únii, ktoré viedli k Maastrichtskej zmluve, účasť predstaviteľov Európskeho parlamentu v expertnej skupine, ktorá predchádzala medzivládnej konferencii v Amsterdame, ich zapojenie sa do samotných prác tejto MVK a nakoniec ich účasť ako pozorovateľov v prípravnej skupine na MVK v Nice.
  • [14]    Uznesenie z 25. 10. 2000 (správa Olivier Duhamel o konštitucionalizácii zmlúv), potvrdené uznesením z 31. 5. 2001 (správa Méndez de Vigo/Seguro o hodnotení Zmluvy z Nice a o budúcnosti Európskej únie).
  • [15]    Myšlienka schváliť takúto chartu, ktorá je dnes súčasťou časti II ústavnej zmluvy, pochádza z obdobia nemeckého predsedníctva Rady, ktorá ju predložila na schválenie Európskej rade na jej zasadnutí v Kolíne v dňoch 3. a 4. 6. 1999. O spôsobe jej vypracovania sa taktiež rozhodlo v rámci tejto Rady, neskôr bol spresnený na ďalšom zasadnutí v Tampere v dňoch 15. a 16. 10. 1999. Rozhodlo sa teda, že sa vytvorí akási komora, nazvaná Konvent, ktorá bude združovať štyri zložky, neskôr prebraté Konventom o budúcnosti Európskej únie, avšak bez účasti kandidátskych krajín.
  • [16]    Dok. SN 300/1/01 REV 1, príloha 1, s. 19. 19.
  • [17]  Ďalšia MVK sa uskutočnilo v dňoch 3. a 4. decembra 2007 až po dosiahnutí politickej dohody o Lisabonskej zmluve.
  • [18]  Takto boli pomenovaní dvaja predstavitelia každého členského štátu, EP a Komisie, ktorí sa zúčastňovali na predbežnej fáze konzultácií. Šerpovia PE boli Klaus Welle, vedúci kancelárie predsedu Hans-Gerta Pötteringa a José Luís Pacheco, člen sekretariátu Výboru pre ústavné veci.
  • [19]  Návrh správy Carlos Carnero González o pridaní nového článku 202a do Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu, týkajúceho sa symbolov Únie, dok. PE 398.505 v03-00.
  • [20]  Nová zmluva však neovplyvní Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ESAE/Euratom), ktorá bude naďalej platná, aj keď niektoré jej ustanovenia boli zmenené a doplnené protokolom, ktorým sa upravuje Zmluva Euratom, za účelom zosúladenia s novým textom. Nemecko, Írsko a Rakúsko však vyhlásením č. 54 pripojeným k záverečnému aktu MVK vyjadrili želanie, aby bola čo najskôr zvolaná medzivládna konferencia za účelom revízie zmluvy Euratom.
    Okrem toho nie je možné si nevšimnúť, že nová zmluva obsahuje prehnané množstvo protokolov, príloh a vyhlásení: 12 protokolov (z ktorých veľkú časť tvoria protokoly pripojené k platným zmluvám, ktoré boli jednoducho upravené podľa ústavnej zmluvy), napríklad acquis Schengenskej zmluvy, úloha národných parlamentov, zásady subsidiarity a proporcionality, prechodné ustanovenia týkajúce sa inštitúcií, štruktúrovanej stálej spolupráce v otázkach obrany atď., 2 prílohy (už existujúce, týkajúce sa zoznamu poľnohospodárskych výrobkov a zoznamu krajín a zámorských oblastí) a 65 vyhlásení. Tieto protokoly, ktoré majú tú istú právnu silu ako zmluva, musia ratifikovať všetky členské štáty. To neplatí o vyhláseniach, ktoré nie sú právne záväzné, môže sa však používať ako prvky výkladu zmlúv.
  • [21]  Okrem toho je dosť diskutabilné, či Európska únia ako taká nemá právnu subjektivitu na medzinárodnom poli napriek skutočnosti, že jej ju zmluvy neposkytujú.
  • [22]  Všimnime si, že na návrh Francúzska sa v tomto článku neuvádza odkaz na spravodlivú hospodársku súťaž, na ktorej by bol podľa textu ústavy založený vnútorný trh. Toto vynechanie je opodstatnené do tej miery, nakoľko by spravodlivá súťaž bola len jedným z prostriedkov budovania vnútorného trhu, ktorý je skutočným cieľom Únie. Nemá však právne následky na úlohu hospodárskej súťaže, ako to dokazuje protokol č. 6 o vnútornom trhu a hospodárskej súťaži.
  • [23]  Táto skutočnosť už aj tak vyplýva z prvej časti ods. 2 článku 5 Zmluvy o EÚ.
  • [24]  Aj podľa návrhu zmluvy, ktorý bol predložený v júli 2007, sa definícia občianstva presunula do ZFEÚ, a len vďaka pôsobeniu zástupcov EP na MVK sa vrátila späť do pôvodných ustanovení Zmluvy o EÚ (čo bolo o to nutnejšie, že ustanovenia tejto zmluvy často odkazujú na občanov ...)
  • [25]  Protokol č. 2 o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality
  • [26]  Podľa nového znenia čl. 14 Zmluvy o EÚ ich je presnejšie povedané 750 plus predseda. Okrem tohto dodatku, uskutočneného v poslednej chvíli, aby sa vyhovelo požiadavkám Talianska, sú pravidlá týkajúce sa zloženia EP a postupu na jeho určenie také isté ako v ústavnom texte. Európska rada konajúca sa v júni 2007 vyzvala EP, aby v rozumnom časovom predstihu vypracoval pre októbrovú Európsku radu návrh na prerozdelenie kresiel v EP podľa nových pravidiel. Stalo sa tak prijatím uznesenia, ktoré sa nachádza v správe Lamassoure-Severin (uznesenie Európskeho parlamentu z 11.10.2007 o zložení Európskeho parlamentu, P6_TA-PROV(2007)0429). V tejto správe sa EP snaží navrhnúť nové rozdelenie, ktoré bude viac zodpovedať pojmu klesajúcej proporcionality v súlade s novou zmluvou a ktoré pre žiadny členský štát nebude znamenať žiadne ďalšie straty kresiel okrem tých, ktoré bolo dohodnuté v zmluvách o pristúpení Bulharska a Rumunska. Taliansko nebolo s týmto návrhom spokojné a napokon dosiahlo, že odchylne od zásady klesajúcej proporcionality sa počet kresiel v zmluve doplnil o jedno kreslo, aby sa tak zachovala jeho parita so Spojeným kráľovstvom. Vo vyhlásení (č. 4) pripojenom k Lisabonskej zmluve je stanovené, že „Taliansku sa udelí dodatočné kreslo v Európskom parlamente.“ Nové rozdelenie kresiel nadobudne platnosť samozrejme až  po tom, ako zmluva nadobudne platnosť, a po formálnom schválení rozhodnutia stanoveného v čl. 9c.
  • [27]  Hoci úloha pridelená Európskej rade pôsobiť ako tzv. záchranná brzda v súvislosti s niektorými rozhodnutiami, ktoré sa týkajú sociálneho zabezpečenia a súdnej spolupráce v trestných veciach, by ju mohla viesť, ak aj nie k priamemu výkonu legislatívnych funkcií (nezúčastňuje sa na prijímaní právne záväzných predpisov), tak aspoň k tomu, aby sa potenciálne rozhodne zúčastňovala na priebehu legislatívneho postupu – pozri ďalej, body 9.1.a 9.2..
  • [28]  Uznesenie Európskeho parlementu z 18.11.1999 o príprave reformy zmlúv a nasledujúcej Medzivládnej konferencii (Ú. v. ES C 189, 7.7.2000, p. 222)
  • [29]  Skutočnosť, že MVK zaviedla požiadavku, aby na vytvorenie blokujúcej menšiny hlasovali proti návrhu aspoň štyri členské štáty, znamená, že za určitých okolností by sa mohlo rozhodnutie prijať s oveľa menším zastúpením obyvateľstva ako 62 %, čo je hranica stanovená v kritériu zastúpenia obyvateľstva z Nice: rozhodnutie, proti ktorému by hlasovalo napríklad Nemecko, Francúzsko a Spojené kráľovstvo, by bolo tak nakoniec prijaté aj vtedy, ak by predstavovali len o niečo viac ako 58 % obyvateľstva, keďže uvedené tri štáty nemôžu vytvoriť blokujúcu menšinu, aj keď spoločne predstavujú viac ako 41 % obyvateľstva Únie (pri súčasnom počte 27 členských štátov). Okrem toho je potrebné mať na zreteli, že hra s rôznymi možnými kombináciami na získanie potrebnej miery vážených hlasov na dosiahnutie kvalifikovanej väčšiny spôsobuje, že v mnohých prípadoch je požadovaná percentuálna miera obyvateľstva podstatne vyššia.
    Naopak, zvýšenie hranice členských štátov nebude mať žiadne praktické následky, pretože malo zmysel len v Únii s 25 členskými štátmi, ako tomu bolo v roku 2004: 55 % členských štátov namiesto polovice (50 %) znamenalo v Únii s 25 členskými štátmi, že za návrh muselo hlasovať minimálne 14 (namiesto 13) členských štátov, ak by neexistovala dodatočná požiadavka stanovená na MVK, že väčšinu musí tvoriť 15 členských štátov; naopak, počet štátov, ktorý sa vyžadoval na zabránenie prijatiu rozhodnutia, sa zmenil z 13 na 12 štátov. Avšak v Únii, ktorá má 27 členov, predstavuje 55 % členských štátov v každom prípade 15 členských štátov. Prípadné riziko zablokovania vyplývajúce z tohto zvýšenia v praxi určite nebude veľmi veľké. Hypotéza prijatia rozhodnutia v situácii, keď sú členské štáty rozdelené na dva takmer rovnako veľké bloky protichodných názorov, sa v praxi nikdy nepotvrdila.
  • [30]  V tejto otázke sa nová zmluva prakticky pridŕža všetkých zmien uvedených v ústave. Jediné výnimky sa týkajú zmluvy o pristúpení k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorej prijatie si vyžaduje jednomyseľnosť (kvalifikovanú väčšinu podľa ústavy) a vytvorenia nového právneho základu, pokiaľ ide o zavedenie pravidiel pre spracovanie osobných údajov v rámci SZBP (čl. 39 Zmluvy o EÚ). Aj keď, podľa najvhodnejšieho výkladu, ide len o zavedenie spoločných pravidiel pre vykonávanie právomoci, ktorá úplne prislúcha členským štátom (všetko, čo spadá do právomocí Únie v oblasti ochrany osobných práv, je predmetom čl. 16 Zmluvy o fungovaní EÚ), je poľutovaniahodné, že Parlament nie je zapojený do tohto postupu a že sa neuvádza výslovný odkaz na kontrolu Súdneho dvora.
  • [31]  Vyhlásenie (č. 9) pripojené k zmluve vyjadruje politickú dohodu medzi členskými štátmi o rozhodnutí zaviesť skupiny predsedníctiev troch členských štátov na 18-mesačné obdobia, ktoré sa budú napríklad môcť striedať v predsedníctve jednotlivých tematických zoskupení Rady vždy po 6-mesačnom období (tak ako teraz) alebo si ich budú môcť rozdeliť na celých 18 mesiacov.
  • [32]  Prechod na novú inštitucionálnu realitu v dôsledku vytvorenia funkcie vysokého predstaviteľa spôsobil niekoľko problémov počas posledných dní rokovaní, pretože EP chcel zabezpečiť celistvosť svojich práv, pokiaľ ide o dočasné vymenovanie hneď po vstupe platnosti zmluvy (stanovenom na 1. januára 2009) a o menovanie nového vysokého predstaviteľa počas formovania novej Komisie v novembri 2009 v nadväznosti na voľby do EP. Európskemu parlamentu sa vyhovelo vyhlásením (č. 12), ktoré bolo prijaté počas Európskej rady v Lisabone.
  • [33]  Schválené Parlamentom a Radou na základe riadneho legislatívneho postupu, buď na návrh Komisie a po porade so Súdnym dvorom, alebo na žiadosť Súdneho dvora po porade s Komisiou.
  • [34]  Tieto mechanizmy sa medzičasom už vo veľkej miere uplatňujú na základe medziinštitucionálnej dohody o revízii systému v oblasti komitológie, ktorú za EP dohodli v roku 2006 Richard Corbett a Josephom Daul [uzatvorenie Medziinštitucionálnej dohody formou spoločného vyhlásenia o návrhu rozhodnutia Rady, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 1999/468/ES, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu (nový regulačný postup s kontrolou)].
  • [35]  Nariadenie stanovujúce štatút európskych poslancov, nariadenie o štatúte Európskeho ombudsmana a nariadenie vymedzujúce postupy uplatňovania vyšetrovacích právomocí (taktiež vyžadujúce súhlas Komisie) - pozri prílohu č. 4.
  • [36]  Z toho v 22 prípadoch Rada rozhoduje jednomyseľne (v piatich prípadoch po udelení súhlasu Európskeho parlamentu, v 17 prípadoch s jeho stanoviskom); v 6 prípadoch rozhoduje kvalifikovanou väčšinou (jeden prípad po udelení súhlasu Európskeho parlamentu, päť prípadov s jeho stanoviskom), pozri príloha 4.
  • [37]  Konvent naopak navrhoval, aby boli vykonávacie opatrenia na realizáciu systému vlastných zdrojov prijímané na základe zákonu Rady prijatého kvalifikovanou väčšinou so súhlasom Parlamentu.
  • [38]  Zákon definujúci systém a stropy pre vlastné zdroje sa v podstate stáva nariadením, napríklad zákon, ktorým sa stanovujú opatrenia na vykonávanie tohto systému, zákon, ktorým sa stanovuje viacročný finančný rámec, sa mení tiež na nariadenie, zatiaľ čo rozpočet, ktorý sa mal schváliť prostredníctvom zákona, bude odteraz jednoducho len „rozpočet“ bez toho, aby bola definovaná forma legislatívneho aktu, ktorým sa prijme, v čl. 314 Zmluvy o fungovaní EÚ sa však uvádza, že sa prijíma prostredníctvom mimoriadneho legislatívneho postupu, ktorým sa z neho stáva legislatívny akt podľa čl. 289 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ.
  • [39]  Také je všeobecné pravidlo. V mimoriadnych prípadoch môže EP aj naďalej presadiť svoje stanovisko veľmi výraznou väčšinou. Ide však o dosť teoretickú možnosť.
  • [40]  Osobitné postavenie Spojeného kráľovstva a Írska vyplýva z dvoch protokolov uvedených v nasledujúcich dvoch poznámkach. Postavenie Dánska, ktoré sa podstatne nezmenilo, vyplýva z Protokolu o postavení Dánska.
  • [41]  Protokol o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.
  • [42]  Protokol o Schengenskom acquis začlenenom do Európskej únie.
  • [43]  Č. 10 Protokolu (č. 11) o prechodných ustanoveniach.
  • [44]  Čl. 1 tretí podods. Zmluvy o EU a čl. 1a ods. 2 ZFEU.
  • [45]  Rozhodnutie vytvoriť vo vhodnom čase spoločnú obranu prijala Európska rada jednomyseľným hlasovaním. Toto rozhodnutie si vyžaduje schválenie všetkými členskými štátmi v súlade s ich ústavnými postupmi.
  • [46]  Pričlenením operácií odzbrojovania, misií vojenského poradenstva, stabilizačných operácií po ukončení konfliktov a boja proti terorizmu vrátane terorizmu na území tretích krajín k existujúcim humanitárnym a záchrannými misiám, misiám na predchádzanie konfliktom a na udržiavanie mieru, misiám bojových síl, v rámci krízového manažmentu a opätovného nastolenia mieru.
  • [47]  Medzi jej úlohy patria podpora racionalizácie vojenských spôsobilostí členských štátov, koordinácia výskumných aktivít v oblasti obrannej technológie a zvyšovanie efektívnosti vojenských výdavkov.
  • [48]  Ide o vyhlásenie č. 13, v ktorom sa zdôrazňuje, že ustanovenia týkajúce sa SZBP „nemajú vplyv“ na zodpovednosti členských štátov v ich súčasnej podobe „pri formulovaní a vykonávaní ich zahraničnej politiky“ a že ustanovenia v oblasti spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky sa nedotýkajú bezpečnostnej a obrannej politiky členských štátov. To isté sa vzťahuje na vyhlásenie č. 14, podľa ktorého sa novou zmluvou nijako neovplyvní zastúpenie členských štátov v medzinárodných organizáciách vrátane členstva členských štátov v Bezpečnostnej rade Organizácie spojených národov ... Zvlášť neodôvodnený, okrem toho, že je čiastočne nepresný, je druhý odsek tohto vyhlásenia, podľa ktorého ustanovenia, ktoré sa týkajú SZBP, „nedávajú Komisii nové právomoci iniciovať rozhodnutia ani nerozširujú úlohu Európskeho parlamentu.“
  • [49]  Ústava navrhovala, že Rada musí rozhodovať jednomyseľne, pokiaľ ide o dohody v oblasti kultúrnych a audiovizuálnych služieb, ak hrozí, že týmito dohodami bude dotknutá kultúrna a jazyková rozmanitosť Únie. MVK v roku 2004 rozšírila túto výnimku na obchod so sociálnymi, vzdelávacími a zdravotníckymi službami ak hrozí, že týmito dohodami bude vážne narušená vnútroštátna organizácia týchto služieb a dotknutá zodpovednosť členských štátov za ich poskytovanie. Rada musí rozhodovať jednomyseľne, aj pokiaľ ide o dohody v oblasti služieb vo všeobecnosti a obchodných aspektov duševného vlastníctva, ak takéto dohody obsahujú ustanovenia, pre ktoré sa na prijatie vnútorných predpisov vyžaduje jednomyseľnosť.

PRÍLOHA I: Právomoci Únie   Zmluva o FEÚ uvádza taktiež spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a koordináciu hospodárskej politiky a politiky zamestnanosti, ktoré nespadajú do troch kategórií uvedených v tejto tabuľke, so zreteľom na ich osobitnú povahu. Podčiarknuté oblasti právomocí v každom zo stĺpcov zodpovedajú oblastiam, pre ktoré nie je v súčasnej dobe v zmluvách určené žiadne zvláštne ustanovenie, v súvislosti s ktorými už však Únia konala, predovšetkým prostredníctvom ustanovení o vnútornom trhu alebo článku 308 Zmluvy o Ústave pre Európu.

 

Druhy

právomocí

 

Výlučné

(Úplný zoznam)[2]

 

 

Zdieľané

(Neúplný zoznam)[3]

 

 

Doplnkové

(Úplný zoznam)

Vymedzenie pojmu

Iba Únia môže prijímať právne záväzné akty; členské štáty tak môžu urobiť len vtedy, ak ich na to Únia splnomocní, alebo ak ich splnomocní na vykonanie aktov Únie

Únia a členské štáty môžu prijímať právne záväzné akty, členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala

Únia môže zasahovať iba v rámci podpory činnosti členských štátov (najmä finančnými príspevkami); môže vykonávať legislatívnu činnosť, bez harmonizácie legislatívnych ustanovení a vnútroštátnych právnych predpisov

Oblasti

Colná únia

 

Ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu

 

Menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro

 

Ochrana morských biologických zdrojov v rámci politiky rybného hospodárstva

 

Spoločná obchodná politika

Vnútorný trh

Sociálna politika

Hospodárska, sociálna a územná súdržnosť

Poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo (s výnimkou ochrany morských biologických zdrojov)

Životné prostredie

Ochrana spotrebiteľa

Doprava

Transeurópske siete

Energetika

Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti

Spoločné otázky bezpečnosti v oblasti verejného zdravia

Výskum a technologický rozvoj

Politika v oblasti kozmického priestoru

Rozvojová spolupráca

 

Ochrana a zlepšovanie zdravia ľudí

 

Priemysel

 

Kultúra

 

Cestovný ruch

 

Vzdelávanie

 

Mládež

 

Šport

 

Odborná príprava

 

Civilná ochrana

 

Administratívna spolupráca

 

  • [1]    Zmluva o FEÚ uvádza taktiež spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a koordináciu hospodárskej politiky a politiky zamestnanosti, ktoré nespadajú do troch kategórií uvedených v tejto tabuľke, so zreteľom na ich osobitnú povahu. Podčiarknuté oblasti právomocí v každom zo stĺpcov zodpovedajú oblastiam, pre ktoré nie je v súčasnej dobe v zmluvách určené žiadne zvláštne ustanovenie, v súvislosti s ktorými už však Únia konala, predovšetkým prostredníctvom ustanovení o vnútornom trhu alebo článku 308 Zmluvy o Ústave pre Európu.
  • [2]    Okrem týchto právomocí má Únia aj výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú zmluvu, ak je jej uzavretie ustanovené v legislatívnom akte Únie, alebo ak je potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc, alebo ak môžu byť uzavretím tejto zmluvy dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti.
  • [3]    Napriek skutočnosti, že politiky uvedené v tomto stĺpci kurzívou upravuje ZFEU v článku 4 o zdieľaných právomociach, ide o sektory, v ktorých činnosť Únie nebráni výkonu národných právomocí.

PRÍLOHA 2: Zoznam nových prípadov hlasovania kvalifikovanou väčšinou

I -  I - Existujúce právne základy, ktoré prechádzajú na kvalifikovanú väčšinu

[čísla článkov Zmluvy o Európskej únii (ZEU) a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU) uvedené na prvom mieste odkazujú na články, ktoré Lisabosnká zmluva prevzala; medzi symbolmi [...] sa uvádzajú čisla, ktoré budú mať články v budúcej konsolidovanej verzii zmlúv (podľa tabuľky pripojenej k Lisabonskej zmluve); v zátvorkách a kurzívou sa uvádza súčasný postup]

1.   čl. 9c [16] ZEU ods. 3 a čl. 201b [236], b) ZFEU: Ustanovenie predsedníctiev v Rade – rozhodnutie Európskej rady, bez návrhu Komisie (čl. 203 ZUE – Rada sa uznáša jednomyseľne)

2.   čl. 42 [48] ZFEU : voľný pohyb pracovníkov, dávky sociálneho zabezpečenia – riadny legislatívny postup [1] ((čl. 42 Zmluvy o ÚPE: spolurozhodovanie – Rada sa uznáša jednomyseľne)

3.   čl. 47 [53] ods. 1 TFUE : sloboda usádzať sa, vykonávanie činností samostatne zárobkovo činných osôb – riadny legislatívny postup, keď plnenie smerníc, ktoré ustanovuje, zahŕňa zmenu legislatívnych princípov v členskom štáte (čl. 47, ods. 2 Zmluvy o ÚPE – spolurozhodovanie – Rada sa uznáša jednomyseľne)

4.   čl. 61g [74] ZFEU : administratívna spolupráca v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – nariadenie Rady po porade s EP (čl. 66 Zmluvy o ÚPE a čl. 34 ods. 1 ZEU: postup stanovený v čl. 67 ods. 1 a 2 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade po porade s EP – Rada môže jednomyseľne rozhodnúť, po porade s EP, o prechode na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou)

5.   čl. 62 [77] ods. 2 ZFEU : hraničné kontroly – riadny legislatívny postup (čl. 62 Zmluvy o ÚPE: postup stanovený v čl. 67 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade po porade s EP; Rada môže rozhodnúť jednomyseľne, po porade s EP, o prechode na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou)

6.   čl. 63 [78] ZFEU : azyl a ochrana utečencov a odsunutých osôb – riadny legislatívny postup (čl. 63 ods. 1 a 2 Zmluvy o ÚPE: postup stanovený v čl. 67 ods. 5 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť a porada s EP v niektorých aspektoch; Rada môže rozhodnúť jednomyseľne, po porade s EP, o prechode na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou)

7.   čl. 63 [79] ZFEU : imigrácia – riadny legislatívny postup (čl. 63 ods. 3 a 4 Zmluvy o ÚPE: postup stanovený v čl. 67 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade a porada s EP; Rada môže rozhodnúť jednomyseľne, po porade s EP, o prechode na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou)

8.   čl. 65 [81] ods. 2 ZFEU : Justičná spolupráca v civilných veciach (okrem oblasti rodinného práva)[2] (článok 65 Zmluvy o ÚPE: postup definovaný v článku 67 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP s možnosťou prejsť na spolurozhodovanie nasledujúcom po jednomyseľne prijatom rozhodnutí Rady po porade s EP)

9.   čl. 69a [82] odseky 1 a 2 ZFEU: justičná spolupráca v trestných veciach – riadny legislatívny postup[3] (čl. 31 ods. 1 a), b), c) d) ZEU – jednomyseľnosť Rady a stanovisko EP)

10. čl. 69b [83] odseky 1 a 2 ZFEU: Aproximácia trestnoprávnych noriem, trestných činov a sankcií[4] (čl. 31 ods. 1 e) ZEU – jednomyseľnosť Rady a stanovisko EP)

11. čl. 69d [85] ZFEU : Eurojust – riadny legislatívny postup (čl. 31 ods. 2 ZEU – jednomyseľnosť Rady a stanovisko EP)

12. čl. 69f [87] ods. 2 ZFEU : policajná neoperačná spolupráca – riadny legislatívny postup (čl. 30 ods. 1 ZEU – jednomyseľnosť Rady a stanovisko EP)

13. čl. 69g [88] ods. 2 ZFEU : Europol – riadny legislatívny postup (čl. 30 ods. 2 ZEU – jednomyseľnosť Rady a stanovisko EP)

14. čl. 71 [91] ods. 1 ZFEU : poločná dopravná politika (vrátane prípadov uvedených v odseku 3) – riadny legislatívny postup (čl. 71ods. 2 TCE – Rada sa uznáša jednomyseľne po porade s EP jedine v prípade výnimiek uvedených v tomto odseku 2)

15. čl. 107 [129] ods. 3 ZFEU : zmena niektorých ustanovení Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB) – riadny legislatívny postup (návrh Komisie po porade s ECB alebo na základe odporúčania ECB a po porade s Komisiou) (čl. 107 ods. 5 Zmluvy o ÚPE – v prípade návrhu Komisie sa Rada uznáša jednomyseľne po porade s ECB; v každom prípade sa EP musí vysloviť súhlasne; v prípade odporúčania ECB sa Rada uznáša kvalifikovanou väčšinou po porade s Komisiou)

16. čl. 151 [167] ods. 5 : opatrenia v oblasti kultúry – riadny legislatívny postup (odporúčania Rady taktiež kvalifikovanou väčšinou) (čl.151 ods. 5 Zmluvy o ÚPE – spolurozhodovanie s jednomyseľnosťou v Rade; odporúčania: Rada jednomyseľne na návrh Komisie)

17. čl. 161 [177] ZFEU : Štrukturálne fondy a kohézny fond (čl. 161 Zmluvy o UPE: v súčasnosti: jednomyseľnosť v Rade a súhlas EP)

18. čl. 225 a [257] ZFEU : Zriadenie všeobecných súdov (čl. 224a Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

19. čl. 245 [281] ZFEU : Zmena Štatútu Súdneho dvora, s výnimkou hlavy I a článku 64 (čl. 281 Zmluvy o ÚPE Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

20. čl. 245b [283] ods. 2 ZFEU : vymenovanie členov Výkonnej rady ECB – rozhodnutie Európskej rady, na odporúčanie Rady, po porade s EP a Rady guvernérov ECB (čl. 112 Zmluvy o ÚPE – Hlavy štátu alebo predsedovia vlády spoločným súhlasom, ostatné sa nemení)

21. čl. 249b [290] ods. 2 a čl. 249c [291] ods. 3 ZFEU : podmienky kontrolného mechanizmu nad vykonávaním vykonávacích právomocí Komisie (súčasné rozhodnutie postup vo výbore) – riadny legislatívny postup (čl. 202 Zmluvy o ÚPE – jednomyseľné rozhodnutie Rady po stanovisku EP)

II - II - Nové právne základy pre kvalifikovanú väčšinu

1.   čl. 9b [15] ods. 5 ZEU, Voľba presedu Európskej rady Európskou radou

2.   čl. 9e [18] ods. 1 ZEU, menovanie vysokého predstaviteľas Európskou radou so súhlasom predsedu Komisie

3.   čl. 15b [31] ods. 2b ZEU: podnety vysokého predstaviteľa Únie v oblasti SZBP na žiadosť Európskej rady – rozhodnutie Rady

4.   čl. 16 [14] ZFEU: zásady a podmienky pre fungovanie služieb všeobecného hospodárskeho záujmu – riadny legislatívny postup

5.   čl. 20 [23] ZFEU: opatrenia na uľahčenie diplomatickej a konzulárnej ochrany – smernica Rady, konzultácia s EP

6.   čl. 21 [24] ZFEU: iniciatíva občanov na predloženie návrhu európskeho zákona – riadny legislatívny postup

7.   čl. 28d [45] ods. 2b ZEU: štatút a sídlo agentúry pre oblasť vyzbrojovania – rozhodnutie Rady bez návrhu Komisie

8.   čl. 28e [46] ods. 2b ZEU: zavedenie trvalej štruktúrovanej spolupráce v oblasti obrany – rozhodnutie Rady bez návrhu Komisie, porada s vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku

9.   Art. 28e [46] ods. 2b ZEU: prijatie členského štátu do stálej štrukturálnej spolupráce v oblasti obrany – rozhodnutie Rady (výlučne zúčastnené členské štáty zúčastniace sa hlasovania) bez návrhu Komisie, porada s ministrom zahraničných vecí

10. čl. 28e [46] ods. 4 ZEU: pozastavenie účasti členského štátu na stálej štrukturálnej spolupráci v oblasti obrany – rozhodnutie Rady (výlučne členské štáty zúčastniace sa na hlasovaní) bez návrhu Komisie

11. čl. 49a [50] ods. 2b ZEU: zmluva o vystúpení členského štátu z Únie – rozhodnutie Rady na návrh vyjednávača zmluvy (v princípe Komisia), po schválení EP

12. čl. 61c [70] ZFEU, opatrenia na hodnotenie realizácie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti po jednoduchom informovaní Európskeho parlamentu a národných parlamentov

13. čl. 69c [84] ZFEU: opatrenia na podporu v oblasti predchádzania trestnej činnosti – riadny legislatívny postup

14. čl. 97a [118] ZFEU prvý podods.: duševné vlastníctvo – riadny legislatívny postup

15. čl. 115c [138] odseky 1 a 2 ZFEU: členské štáty, ktorých menou je euro, spoločná pozícia a jednotné zastupovanie na medzinárodnom poli – rozhodnutie Rady, porada s ECB

16. čl. 149 [165] ods. 4 ZFEU : šport – riadny legislatívny postup

17. 152 [168] ods. 4, písm. c) ZFEU: opatrenia s cieľom čeliť spoločným otázkam bezpečnosti v oblasti zdravia[5]

18. 152 [168] ods. 5 ZFEU : motivačné opatrenia určené na ochranu zdravia ľudí, najmä na boj proti veľkým cezhraničným zdravotným pohromám, ako aj na boj proti tabaku a nadmernému užívaniu alkoholu[6]

19. čl. 172a [189] ods. 2 ZFEU: politika v oblasti kozmického priestoru – riadny legislatívny postup

20. čl. 176a [194] ods. 2 ZFEU : energetika – riadny legislatívny postup[7]

21. čl. 176b [195] ods. 2 ZFEU : cestovný ruch – riadny legislatívny postup

22. čl. 176c [196] ods. 2 ZFEU : civilná ochrana[8]

23. čl. 176d [197] ods. 2 ZFEU: administratívna spolupráca – riadny legislatívny postup

24. čl. 188j [214] odseky 3 a 5 ZFEU: humanitárna pomoc[9] a zriadenie Európskeho dobrovoľníckeho zboru

25. čl. 201b [236] a): zoznam zložení Rady – rozhodnutie Európskej rady (bez návrhu Komisie)

26. čl. 254a [298] ods. 2 ZFEU: Administratíva Európskej únie

27. čl. 256a [300] ods. 5 ZFEU: revízia pravidiel týkajúcich sa povahy a zloženia Výboru regiónov a EHSV – rozhodnutie Rady

28. čl. 269 [311] pododsek 4 ZFEU : Vykonávacie opatrenia pre systém vlastných zdrojov – nariadenie Rady, súhlas EP (mimoriadny legislatívny postup, bez uvedenia jednomyseľnosti)

  • [1]    K tomuto postupu je pripojený mechanizmus tzv. záchrannej brzdy: ak sa členský štát domnieva , že by danými opatreniami mohli byť dotknuté „základné aspekty jeho systému sociálneho zabezpečenia, vrátane jeho rozsahu pôsobnosti, nákladov alebo finančnej štruktúry“, alebo by mohla byť dotknutá „finančná rovnováha tohto systému“, môže požiadať, aby bola táto záležitosť predložená Európskej rade (to má za následok pozastavenie legislatívneho postupu). Európska rada musí v lehote štyroch mesiacov buď postúpiť otázku Rade, aby postup pokračoval, alebo požiadať Komisiu o predloženie nového návrhu.
  • [2]    V odseku 2, písm. e), g) a h) tohto článku sú uvedené nové právne základy; ostatné body pokrýval už predtým čl. 65 Zmluvy o ÚPE. Ods. 3 čl. 65 [81] ZFEU ustanovuje okrem možnosti Rady prijímať rozhodnutia, ktorými sa vymedzujú aspekty rodinného práva s cezhraničnými dôsledkami, ktoré by mohli byť predmetom aktov prijatých podľa riadneho legislatívneho postupu.
  • [3]    K tomuto postupu je pripojený mechanizmus tzv. záchrannej brzdy: ak sa členský štát domnieva, že by legislatívnym návrhom mohli byť dotknuté základné aspekty jeho systému trestného súdnictva, môže požiadať, aby bola táto záležitosť predložená Európskej rade a postup bol pozastavený. Európska rada musí v lehote štyroch mesiacov vrátiť návrh Rade, čím ukončí pozastavenie postupu, alebo požiada Komisiu, alebo skupinu iniciujúcich štátov o predloženie nového legislatívneho návrhu. Ak Európska rada nerozhodne v tejto štvormesačnej lehote alebo ak nový legislatívny postup otvorený na jej žiadosť nedospeje k výsledku v priebehu dvanástich mesiacov, v takom prípade bude v tejto záležitosti automaticky zahájená posilnená spolupráca, ak si ju želá aspoň deväť členských štátov.
  • [4]    Tamže.
  • [5]    Opatrenia uvedené v písm. c) a d) sú v podstate nové. Opatrenia uvedené v písm. a) a b) už boli uvedené v článku 152 Zmluvy o ÚPE a boli predmetom postupu spolurozhodovania.
  • [6]    Právne základy uvedené v tomto odseku sú všetky nové, s výnimkou základu týkajúceho sa motivačných opatrení na ochranu ľudského zdravia, ktorý bol uvedený už v článku 152 Zmluvy o ÚPE.
  • [7]    Všimnime si, že Únia už v súčasnosti prijíma opatrenia v energetickej oblasti, buď na základe ustanovení, ktoré už predpokladajú hlasovanie kvalifikovanou väčšinou, alebo na základe článku 308 Zmluvy o ÚPE.
  • [8]    Opatrenia v tejto oblasti sú už prijaté na základe článku 308 Zmluvy o ÚPE.
  • [9]    Opatrenia v tejto oblasti sú už prijaté buď na základe článku 179 (kvalifikovanou väčšinou), alebo na základe článku 308 Zmluvy o ÚPE (jednomyseľne).

PRÍLOHA 3: Legislatívne akty – riadny legislatívny postup

Táto príloha obsahuje zoznam právnych základov, na ktoré sa bude vzťahovať riadny legislatívny postup uvedený v Lisabonskej zmluve (ktorý zhruba zodpovedá súčasnému postupu ustanovenému v článku 251 Zmluvy o Ústave pre Európu nazvanom postup spolurozhodovania).

Podčiarknuté oblasti sú záležitosti, ktorých právny základ je buď úplne nový, alebo ktorých postup sa zmenil tým, že sa naň bude vzťahovať spolurozhodovanie/riadny legislatívny postup.

čísla článkov Zmluvy o Európskej únii (ZEU) a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU) odkazujú na články, ktoré Lisabonská zmluva prevzala; medzi symbolmi [...] sa uvádzajú čísla, ktoré budú mať články v budúcej konsolidovanej verzii zmlúv (podľa tabuľky pripojenej k Lisabonskej zmluve);

Kurzívou sú uvedené články, ktoré zodpovedajú aktuálnej zmluve a (v prípadoch, kedy Lisabonská zmluva pozmenila ich postup) v zmluve uvádzanej do platnosti v súčasnej dobe.

1.   Služby všeobecného hospodárskeho záujmu (čl. 16 ZFEU) (čl. 16 Zmluvy o ÚPE)

2.   Podmienky práva na prístup k dokumentom (čl. 16 a [15], ods. 3 ZFEU) (čl. 255 ods. 2)

3.   Ochrana údajov (čl. 16b [16], ods. 2 ZFEU) (čl. 286 ods. 2)

4.   Opatrenia potrebné na boj proti diskriminácii z dôvodu národnosti (čl. 16d [18] ZFEU) (čl. 12 Zmluvy o ÚPE)

5.   Základné zásady motivačných opatrení vo veci nediskriminácie (čl. 16e [19] ods. 2 ZFEU) (čl. 13.2 Zmluvy o ÚPE)

6.   Ustanovenia s cieľom uľahčiť výkon práva občanov na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov (čl. 18 [21] ods. 2 ZFEU) (čl. 18 ods. 2 Zmluvy o ÚPE)

7.   Iniciatíva občanov (čl. 21 [24] ZFEU)

8.   Colná spolupráca (čl. 27a [33] ZFEU) (čl. 135 Zmluvy o ÚPE)

9.   Uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže v spoločnej poľnohospodárskej politike (čl. 36 [42], ktorý odkazuje na čl. 43 ods. 2 ZFEU) (čl. 36 Zmluvy o ÚPE: kvalifikovaná väčšina v Rade a stanovisko EP)

10. Tvorba legislatívy v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky (čl. 37 [37] odsek 2 ZFEU) (čl. 37 odsek 2: kvalifikovaná väčšina v Rade a stanovisko EP)

11. Slobodný pohyb pracovníkov (čl. 40 [46] ZFEU) (čl. 40 Zmluvy o ÚPE)

12. Vnútorný trh – podmienky sociálneho zabezpečenia pre migrujúcich pracovníkov v Spoločenstve[1] (čl. 42 [48] ZFEU) (čl. 42 Zmluvy o ÚPE: spolurozhodovanie – Rada sa uznáša jednomyseľne)

13. Právo usadiť sa (čl. 44 [50], ods. 1 ZFEU) (čl. 44 Zmluvy o ÚPE)

14. Vylúčenie niektorých činností v členskom štáte z uplatňovania ustanovení vzťahujúcich sa na právo usadiť sa (čl. 45 [51], , druhý podods. ZFEU) (čl. 45 druhý podods. Zmluvy o ÚPE:. kvalifikovaná väčšina v Rade bez účasti EP)

15. Koordinácia legislatívnych ustanovení, ustanovení nariadení alebo administratívnych predpisov ustanovujúca osobitný režim pre príslušníkov iných členských štátov pri výkone práva usadiť sa (čl. 46 [50], ods. 2 ZFEU) (čl. 46 ods. 2 Zmluvy o ÚPE)

16. Koordinácia ustanovení legislatívnych predpisov, nariadení a administratívnych predpisov v členských štátoch, pokiaľ ide o začatie a vykonávanie činností samostatne zárobkovo činných osôb a vzájomné uznávanie diplomov (čl. 47 [53], ods. 1 ZFEU) (čl. 47 Zmluvy o ÚPE: spolurozhodovanie – Rada sa uznáša jednomyseľne, ak z toho vyplýva zmena ustanovení zákonov členských štátov)

17. Rozšírenie ustanovení vzťahujúcich sa na poskytovanie služieb na štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorí sú usadení v Spoločenstve. 49 [56], druhý podods. ZFEU) (čl. 49 druhý podods. Zmluvy o ÚPE: kvalifikovaná väčšina v Rade bez účasti EP)

18. Liberalizácia služieb v stanovených sektoroch (čl. 52 [59], ods. 1 ZFEU) (čl. 52 ods. 1 Zmluvy o ÚPE: kvalifikovaná väčšina v Rade a stanovisko EP)

19. Služby (čl. 55 [62] ZFEU) (čl. 55 Zmluvy o ÚPE)

20. Prijatie ďalších opatrení o pohybe kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín (čl. 57 [64] ods. 2 ZFEU) (čl. 57 ods. 2, prvá veta Zmluvy o ÚPE: kvalifikovaná väčšina v Rade bez účasti EP)

21. Správne opatrenia týkajúce sa pohybu kapitálu v súvislosti s predchádzaním a bojom proti kriminalite a terorizmu (čl. 61h [75] ZFEU) (čl. 60 Zmluvy o ÚPE)

22. Víza, kontroly na vonkajších hraniciach, podmienky voľného pohybu štátnych príslušníkov tretích krajín, správa vonkajších hraníc, absencia kontrôl pri prekročení vnútorných hraníc (článok 62 [77], odsek 2 ZFEU) (článok 62 Zmluvy o ÚPE: postup definovaný v článku 67 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP s možnosťou prejsť na spolurozhodovanie nasledujúcom po jednomyseľne prijatom rozhodnutí Rady po porade s EP)

23. Azyl, dočasná alebo subsidiárna ochrana osôb (článok 63 [78] odsek 2 ZFEU) (článok 63 odseky 1 a 2 a článok 64 odsek 2 Zmluvy o ÚPE: postup definovaný v článku 67 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP s možnosťou prejsť na spolurozhodovanie nasledujúcom po jednomyseľne prijatom rozhodnutí Rady po porade s EP)

24. Prisťahovalectvo a boj proti obchodovaniu s ľuďmi (čl. 63a [79] ods. 2 ZFEU) (čl. 63 ods. 3 a 4 Zmluvy o ÚPE: postup definovaný v článku 67 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP s možnosťou prejsť na spolurozhodovanie nasledujúcom po jednomyseľne prijatom rozhodnutí Rady po porade s EP)

25. Opatrenia zamerané na podporu presadzovania integrácie štátnych príslušníkov tretích krajín (čl. 63a [79] ods. 4 ZFEU)

26. Justičná spolupráca v občianskych veciach (okrem rodinného práva)[2] (čl. 65 [81] ods. 2) (čl. 65 Zmluvy o ÚPE: postup definovaný v článku 67 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP s možnosťou prejsť na spolurozhodovanie nasledujúcom po jednomyseľne prijatom rozhodnutí Rady po porade s EP)

27. Justičná spolupráca v trestných veciach – postupy, spolupráca, vzdelávanie, kompetenčné spory, minimálne pravidlá týkajúce sa vzájomného uznávania rozsudkov (čl. 69a [82] odseky 1 a 2 ZFEU)[3] (článok 31 Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

28. Minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblastiach mimoriadne závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom (čl. 69b [83] ods. 1 a eventuálne 2 ZFEU) (čl. 31 Zmluvy o EU: postup definovaný v článkoch 34 ods. 2 a 39 ods. 1 Zmluvy o EÚ: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

29. Opatrenia na podporu v oblasti predchádzania trestnej činnosti (čl. 69c [84] ZFEU)

30. Eurojust (čl. 69d [85] ods. 1, druhý riadok ZFEU) (čl. 31 Zmluvy o EÚ: postup definovaný v článkoch 34 ods. 2 a 39 ods. 1 Zmluvy o EÚ: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

31. Podrobnosti účasti Európskeho parlamentu a národných parlamentov na hodnotení činnosti Eurojustu (čl. 69d [85] ods. 1, tretí podods. ZFEU)

32. Policajná spolupráca (niektoré aspekty) (čl. 69f [87] ods. 2 ZFEU) (čl. 30 Zmluvy o EÚ: postup definovaný v článkoch 34 ods. 2 a 39 ods. 1 Zmluvy o EÚ: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

33. Europol (čl. 69g [88] ods. 2, prvý podods. ZFEU) (čl. 30 Zmluvy o EÚ: postup definovaný v článkoch 34 ods. 2 a 39 ods. 1 Zmluvy o EÚ: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

34. Podrobnosti kontroly činnosti Europolu Európskym parlamentom a národnými parlamentmi (čl. 69g [88] ods. 2, druhý podods. ZFEU)

35. Vykonávanie spoločnej dopravnej politiky (čl. 71 [91] odsek 1 ZFEU) (čl. 71 Zmluvy o ÚPE)

36. Námorná a letecká doprava (čl. 80 [100] ods. 2 ZFEU) (čl. 80 odsek 2 Zmluvy o ÚPE)

37. Opatrenia na aproximáciu vnútroštátnych ustanovení, cieľom ktorých je vytvorenie alebo fungovanie vnútorného trhu na podporovanie cieľov uvedených v článku 22a [26] (čl. 94 [114] ods. 1 ZFEU) (čl. 95 ods. 1 Zmluvy o ÚPE)

38. Opatrenia potrebné na vylúčenie narušení vnútorného trhu (čl. 96 [116] ZFEU) (čl. 96 Zmluvy o ÚPE: kvalifikovaná väčšina v Rade bez účasti EP)

39. Duševné vlastníctvo okrem jazykových režimov európskych právnych nástrojov (čl. 97a [100] prvý pododsek ZFEU)[4]

40. Mnohostranný dohľad (čl. 99 [121] ods. 6 ZFEU) (čl. 99 ods. 5 Zmluvy o ÚPE: postup spolupráce)

41. Zmena Protokolu o Štatúte ESCB a ECB (čl. 107 [129] ods. 3 ZFEU) (čl. 107 ods. 5 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade alebo podľa okolností kvalifikovaná väčšina, po získaní súhlasu Európskeho parlamentu)

42. Opatrenia potrebné na používanie eura (čl. 111a [133] ZFEU) (čl. 123 ods. 4 Zmluvy o ÚPE)

43. Opatrenia na podporu zamestnanosti (čl. 129 [149] ZFEU) (čl. 129 Zmluvy o ÚPE)

44. Sociálna politika (čl. 137 [153] ods. 1, s výnimkou písm. c) d) f) a g), a ods. 2[5], prvý, druhý a posledný pododsek ZFEU) (čl. 137, odseky 1 a 2 Zmluvy o ÚPE)

45. Sociálna politika (zásada rovnakých príležitostí, rovnakého zaobchádzania a rovnakého odmeňovania) (čl. 141 [157] ods. 3 ZFEU) (čl. 141 ods. 3 Zmluvy o ÚPE)

46. Európsky sociálny fond (čl. 148 [164] ZFEU) (čl. 148 Zmluvy o ÚPE)

47. Vzdelávanie (okrem odporúčaní) (čl. 149 [165] ods. 4 písm. a) ZFEU) (článok 149 ods. 4 Zmluvy o ÚPE)

48. Šport (čl. 149 [165] ods. 2 písm. g) a ods. 4 ZFEU)

49. Odborné vzdelávanie (čl. 150 [166] ods. 4 ZFEU) (článok 150 ods. 4 Zmluvy o ÚPE)

50. Kultúra (okrem odporúčaní) (čl. 151 [167] ods. 5 prvá zarážka ZFEU) (článok 151 Zmluvy o ÚPE: spolurozhodovanie – Rada sa uznáša jednomyseľne)

51. Verejné zdravie – opatrenia s cieľom riešiť spoločné otázky bezpečnosti v oblasti zdravia[6] (čl. 152 [168] ods. 4 ZFEU) (čl. 152 ods. 4 Zmluvy o ÚPE)

52. Verejné zdravie – motivačné opatrenia určené na ochranu ľudského zdravia, najmä na boj proti veľkým cezhraničným zdravotným pohromám, ako aj na boj proti tabaku a nadmernému užívaniu alkoholu (čl. 152 [168] ods. 5 ZFEU[7])

53. Ochrana spotrebiteľa (čl. 153 [169] odsek 3 ZFEU) (čl. 153 odsek 4 Zmluvy o ÚPE)

54. Transeurópske siete (čl. 156 [172] ZFEU) (čl. 156 Zmluvy o ÚPE)

55. Priemysel (čl. 157 [173] ods. 3 ZFEU) (článok 157 ods. 3 Zmluvy o ÚPE)

56. Opatrenia v oblasti hospodárskej a sociálnej súdržnosti (čl. 159 [175] tretí podods. ZFEU) (čl. 159 Zmluvy o ÚPE)

57. Štrukturálne fondy (čl. 161 [177] prvý podods. ZFEU) (čl. 161 Zmluvy o ÚPE: v súčasnosti: jednomyseľnosť v Rade a súhlas EP)

58. Kohézny fond (čl. 161 [177], druhý podods. ZFEU) (čl. 161 Zmluvy o ÚPE: v súčasnosti: jednomyseľnosť a súhlas EP; od roku 2007: kvalifikovaná väčšina v Rade a súhlas EP)

59. Európsky fond pre regionálny rozvoj (čl. 162 [178] ZFEU) (čl. 162 Zmluvy o ÚPE)

60. Výskumný rámcový program (článok 166 [182] odsek 1 ZFEU) (článok 166 odsek 1 Zmluvy o ÚPE)

61. Uskutočnenie európskeho výskumného priestoru (článok 166 [182] odsek 5 ZFEU)

62. Vykonávanie výskumného rámcového programu: pravidlá účasti podnikov a šírenia výsledkov výskumu (článok 167 [183] a článok 172 [188] druhý pododsek ZFEU) (článok 167 Zmluvy o ÚPE)

63. Doplnkové výskumné programy, na ktorých sa zúčastňujú len niektoré členské štáty (článok 168 [184] a článok 172 [188] druhý pododsek ZFEU) (článok 168 Zmluvy o ÚPE)

64. Účasť na výskumných programoch, ktoré vykonávajú viaceré členské štáty (článok 169 [185] a článok 172 [188] druhý pododsek ZFEU) (článok 169 Zmluvy o ÚPE)

65. Politika v oblasti kozmického priestoru (článok 172a [189] ZFEU)

66. Životné prostredie (činnosti Spoločenstva na dosiahnutie cieľov v danej oblasti, okrem opatrení fiškálnej povahy) (čl. 175 [192] odsek 1 ZFEU) (čl. 175 odsek 1 Zmluvy o ÚPE)

67. Akčný program v oblasti životného prostredia (čl. 175 [192] odsek 3 ZFEU) (čl. 175 odsek 3 Zmluvy o ÚPE)

68. Energetika, s výnimkou opatrení fiškálnej povahy (článok 176a [194] odsek 2 ZFEU)[8].

69. Cestovný ruch – opatrenia na doplnenie činností členských štátov (čl. 176b [195], ods. 2 ZFEU)

70. Civilná ochrana proti prírodným katastrofám alebo katastrofám spôsobeným ľudským faktorom (čl. 176c [196] ods. 2 ZFEU)[9]

71. Administratívna spolupráca na vykonávanie práva Únie členskými štátmi (čl. 176d [197] ods. 2 ZFEU)

72. Obchodná politika – opatrenia pre uskutočňovanie (čl. 188c [207] ods. 2 ZFEU) (čl. 133 Zmluvy o ÚPE: kvalifikovaná väčšina v Rade bez porady s EP)

73. Rozvojová spolupráca (čl. 188e [209] ods. 1 ZFEU) (článok 179 Zmluvy o ÚPE)

74. Hospodárska, finančná a technická spolupráca s tretími krajinami (čl. 188H [212] ods. 2 ZFEU) (článok 181A Zmluvy o ÚPE: kvalifikovaná väčšina v Rade a stanovisko EP)

75. Všeobecný rámec, v ktorom sa vykonávajú činnosti v oblasti humanitárnej pomoci (čl. 188j [214] ods. 3 ZFEU)

76. Dobrovoľnícky zbor pre humanitárnu pomoc (čl. 188j [214] ods. 5 ZFEU)

77. Štatút a pravidlá financovania politických strán na európskej úrovni (čl. 191 [224] ZFEU) (článok 191 Zmluvy o ÚPE)

78. Zriadenie osobitných súdov (čl. 225a [257] ZFEU) (článok 225a Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

79. Zmena Štatútu Súdneho dvora, s výnimkou hlavy I a článku 64 (čl. 245 [281] ZFEU) (článok 245 Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP)

80. Podmienky kontroly nad vykonávacími právomocami (čl. 249 [291] ods. 3 ZFEU) (čl 202 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade a stanovisko Parlamentu)

81. Európska administratíva (čl. 254a [298] ods. 2 ZFEU)

82. Prijatie rozpočtových pravidiel (čl. 279 [322] odsek 1 ZFEU) (čl. 279 odsek 1 Zmluvy o ÚPE) jednomyseľnosť v Rade po konzultácii s Európskym parlamentom, od roku 2007 kvalifikovaná väčšina v Rade)

83. Boj proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie (čl. 280 [325] ods. 4 ZFEU) (článok 280 ods. 4 Zmluvy o ÚPE)

84. Služobný poriadok úradníkov Únie a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Únie (čl. 283 [336] ZFEU) (článok 283 Zmluvy o ÚPE: kvalifikovaná väčšina v Rade a stanovisko EP)

85. Štatistiky (čl. 285 [338] ods. 1 ZFEU) (článok 285 ods. 1 Zmluvy o ÚPE)

  • [1]    S mechanizmom tzv. záchrannej brzdy: ak sa členský štát domnieva , že by týmito opatreniami mohli byť dotknuté „základné aspekty jeho systému sociálneho zabezpečenia, vrátane jeho rozsahu pôsobnosti, nákladov alebo finančnej štruktúry“, alebo by mohla byť dotknutá „finančná rovnováha tohto systému“, môže požiadať, aby bola táto otázka predložená Európskej rade (to má za následok pozastavenie legislatívneho postupu). Európska rada musí v lehote štyroch mesiacov buď postúpiť otázku Rade, aby postup pokračoval, alebo požiadať Komisiu o predloženie nového návrhu.
  • [2]    V odseku 2, písm. e), g) a h) tohto článku sú uvedené nové právne základy; ostatné body pokrýval už predtým čl. 65 Zmluvy o ÚPE. Ods. 3 čl. 81 ZFEU ustanovuje okrem možnosti Rady prijímať rozhodnutia, ktorými sa vymedzujú aspekty rodinného práva s cezhraničnými dôsledkami, ktoré by mohli byť predmetom aktov prijatých podľa riadneho legislatívneho postupu.
  • [3]    V ods. 3 a 4 týchto článkov je stanovený mechanizmus tzv. záchrannej brzdy: ak sa členský štát domnieva, že by legislatívnym návrhom mohli byť dotknuté základné aspekty jeho systému trestného súdnictva, môže požiadať, aby bola táto záležitosť predložená Európskej rade a postup bol pozastavený. Európska rada musí v lehote štyroch mesiacov vrátiť návrh Rade, čím ukončí pozastavenie postupu, alebo požiada Komisiu, alebo skupinu iniciujúcich štátov o predloženie nového legislatívneho návrhu. Ak Európska rada nerozhodne v tejto štvormesačnej lehote alebo ak nový legislatívny postup otvorený na jej žiadosť nedospeje k výsledku v priebehu dvanástich mesiacov, v takom prípade je v tejto záležitosti automaticky začatá posilnená spolupráca, ak si ju želá aspoň deväť členských štátov.
  • [4]    V prípade absencie osobitného právneho základu Únia v tejto veci doteraz konala na základe článku 308 Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP.
  • [5]    V oblastiach uvedených v týchto písm. je právny predpis prijímaný jednomyseľne Radou po porade s EP. Posledný pododsek druhého odseku však obsahuje premosťovacie ustanovenie, podľa ktorej môže Rada jednomyseľne prijať rozhodnutie, ktorým sa bude na odsek 1 písm. d), f) a g) uplatňovať riadny legislatívny postup.
  • [6]    Opatrenia uvedené v písm. a) a b) ods. 4 tohto článku boli uvedené už Článkom 152 Zmluvy o ÚPE. Opatrenia uvedené v písm. c) a d) sú nové.
  • [7]    Všetky právne základy uvedené v tomto odseku sú nové, s výnimkou motivačných opatrení na ochranu ľudského zdravia, ktoré boli uvedené už v článku 152 Zmluvy o ÚPE.
  • [8]    V prípade absencie osobitného právneho základu Únia v tejto veci doteraz konala na základe článku 308 Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP.
  • [9]    V prípade absencie osobitného právneho základu Únia v tejto veci doteraz konala na základe článku 308 Zmluvy o ÚPE: jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP.

PRÍLOHA 4: Legislatívne akty – mimoriadne legislatívne postupy

Táto časť obsahuje právne základy týkajúce sa mimoriadnych legislatívnych postupov:

čísla článkov Zmluvy o Európskej únii (ZEU) a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU) odkazujú na články, ktoré Lisabonská zmluva prevzala; medzi symbolmi [...] sa uvádzajú čísla, ktoré budú mať články v budúcej konsolidovanej verzii zmlúv (podľa tabuľky pripojenej k Lisabonskej zmluve);

Kurzívou sú uvedené články, ktoré zodpovedajú aktuálnym zmluvám a v prípade zmeny postupu, zmluve uvádzanej do platnosti v súčasnej dobe.

I-   Postupy ad hoc

1.   Ročný rozpočet – spoločné rozhodnutie EP-Rada (čl. 272 [314] ZFEU) (článok 272 Zmluvy o ÚPE: postup ad hoc)

II-  Akty Európskeho parlamentu:

2.   Štatút poslancov Európskeho parlamentu (čl. 190 [223] ods. 2 ZFEU): prijatie Európskym parlamentom, z jeho vlastnej iniciatívy po schválení Radou (jednomyseľne, pokiaľ sa jedná o fiškálny režim) a stanovisku Komisie (článok 190 ods. 5 Zmluvy o ÚPE)

3.   Podrobnosti výkonu práva vyšetrovať (čl. 193 [226], tretí podods. ZFEU : prijatie EP, z jeho vlastnej iniciatívy po schválení Radou a Komisiou (článok 193 Zmluvy o ÚPE: spoločná dohoda)

4.   Štatút európskeho ombudsmana (čl. 195 [228], ods. 4 ZFEU): prijatie EP z jeho vlastnej iniciatívy po schválení Radou a stanovisku Komisie (článok 195 ods. 4 Zmluvy o ÚPE)

III  Akty Rady

A.  Jednomyseľnosť a súhlas Európskeho parlamentu

5.   {Opatrenia potrebné na boj proti diskriminácii (čl. 16e [19], ods. 1 ZFEU) (článok 13 ods. 1 Zmluvy o ÚPE: stanovisko EP)

6.   Rozšírenie práv spojených so štátnou príslušnosťou (čl. 22 [25] ZFEU) – požadovaná národná ratifikácia (článok 22 Zmluvy o ÚPE)

7.   Európska prokuratúra (čl. 69e [86] ods. 1 ZFEU)

8.   Jednotný volebný postup (čl. 190 [223] ods. 1 ZFEU): na podnet a so schválením EP - požadovaná národná ratifikácia (článok 190 ods. 4 Zmluvy o EÚ)

9.   Viacročný finančný rámec (čl. 270a [312] ods. 2 ZFEU), v zmluvách sa neuvádza. V súčasnej dobe vychádza z medziinštitucionálnej dohody

B.  Jednomyseľnosť a porada s Európskym parlamentom

10. čl. 6 ZEU (s čl. 188 N [218], ods. 6 a 8): pristúpenie k Európskemu dohovoru o ľudských právach – rozhodnutie Rady na návrh vyjednávača zmluvy (v zásade Komisia) po schválení EP

11. Opatrenia týkajúce sa sociálneho zabezpečenia alebo sociálnej ochrany (čl. 18 [21], ods. 3 ZFEU) (čl. 18, ods. 3 Zmluvy o ÚPE)

12. Štátna príslušnosť: právo voliť a byť volený vo voľbách do orgánov územnej samosprávy a voľbách do Európskeho parlamentu (čl. 19 [22] ZFEU) (článok 19 Zmluvy o ÚPE)

13. Prijatie opatrení týkajúcich sa pohybu kapitálu do tretích krajín a z tretích krajín, ktoré predstavujú krok späť v liberalizačnom procese Únie podľa práva Spoločenstva.(čl.57 [64], ods. 3 ZFEU) (článok 57 ods. 2 in fine Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade bez stanoviska EP)

14. Opatrenia týkajúce sa cestovných pasov, preukazov totožnosti a povolení na pobyt (čl. 62 [77] ods. 3 ZFEU)

15. Justičná spolupráca v občianskych veciach týkajúca sa opatrení vzťahujúcich sa na rodinné právo, ktoré majú cezhraničné dôsledky[1] (čl. 65 [81] ods. 3 ZFEU) (článok 67 ods. 5, druhá zarážka Zmluvy o ÚPE)

16. Policajná operačná spolupráca (čl. 69f [87] ods. 3 ZFEU) (článok 30 ods. 1, písm. a): postup definovaný v článkoch 34 ods. 2 a 39 ods. 1 Zmluvy o EÚ)

17. Zasahovanie príslušných orgánov členských štátov na území iného členského štátu (čl. 69h [89] ZFEU) (článok 32 Zmluvy o EÚ: postup definovaný v článkoch 34 ods. 2 a 39 ods. 1 Zmluvy o EÚ)

18. Aproximácia daní z obratu a nepriamych daní (čl. 93 [113] ZFEU) (čl. 93 Zmluvy o ÚPE)

19. Aproximácia ustanovení s priamym vplyvom na vnútorný trh (čl. 95 [115] ZFEU) (čl. 94 Zmluvy o ÚPE)

20. Jazykový režim právnych titulov duševného vlastníctva (čl. 97a [118] ZFEU)

21. Nahradenie Protokolu o postupe v prípade nadmerného deficitu (čl. 104 [126] ods. 14 ZFEU) (článok 104 ods. 14 Zmluvy o ÚPE)

22. Osobitné úlohy Európskej centrálnej banky, ktoré sa týkajú politiky obozretného dohľadu (čl. 105 [127] ods. 6 ZFEU) (článok 105 ods. 6 Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade po dohode s ECB a súhlase EP)

23. Sociálna politika: sociálne zabezpečenie a sociálna ochrana pracovníkov, ochrana pracovníkov pri skončení pracovnej zmluvy, zastupovanie a kolektívna ochrana záujmov pracovníkov, ako aj pracovné podmienky príslušníkov tretích krajín[2] (čl. 137 [153] ods. 1, písm. c), d), f) a g) a ods. 2b ZFEU) (článok 137 ods. 1, písm. c), d), f) a g) a 2 písm. b), druhý pododsek Zmluvy o ÚPE)

24. Životné prostredie: ustanovenia fiškálnej povahy, opatrenia týkajúce sa územného plánovania, správy vodných zdrojov a využívania pôdy, opatrenia ovplyvňujúce zásobovanie energiou a rozlišovanie medzi energetickými zdrojmi (čl. 175 [192] ods. 2 ZFEU) (článok 175 ods. 2 Zmluvy o ÚPE)

25. Energetika: opatrenia fiškálnej povahy (čl. 176 a [194] ods. 3 ZFEU)

26. Pridruženie zámorských krajín a území k Únii – postup a podrobnosti (čl. 187 [203] ZFEU – po porade s EP) (článok 187 Zmluvy o ÚPE – bez porady s EP)

27. Právomoci Súdneho dvora vo veci duševného vlastníctva (čl. 262a [262] ZFEU) (článok 229a Zmluvy o ÚPE: Jednomyseľnosť v Rade a stanovisko EP, okrem toho národná ratifikácia)

28. Zmena Protokolu o Štatúte Európskej investičnej banky (čl. 266 [308] tretí podods.) (článok 266, tretí podods. Zmluvy o ÚPE)

29. Vlastné zdroje Únie – strop a vytvorenie nových zdrojov (Čl. 269 [311] tretí podods. ZFEU) – požadovaná národná ratifikácia (článok 269 Zmluvy o ÚPE)

C.  Kvalifikovaná väčšina a súhlas EP

30. Vykonávacie opatrenia pre systém vlastných zdrojov Únie (čl. 269 [311] ods. 4 ZFEU)

D.  Kvalifikovaná väčšina a konzultácia s EP

31. Opatrenia potrebné na uľahčenie diplomatickej ochrany (čl. 20 [23] ZFEU – prijímanie smerníc mimoriadnym legislatívnym postupom) (článok 20 Zmluvy o ÚPE – dohoda medzi členskými štátmi: medzivládna spolupráca)

32. Výskum: {osobitné programy na vykonávanie rámcového programu (čl. 166 [182] ods. 4 ZFEU) (čl. 166 ods. 4 Zmluvy o ÚPE)

33. Najvzdialenejšie regióny (čl. 299 [349] druhý podods. ZFEU) (čl. 299 ods. 2, druhý pododsek Zmluvy o ÚPE)

  • [1]    Rada môže jednomyseľne, po porade s EP rozhodnúť , že sa uplatní riadny legislatívny postup (druhý pododsek tohto odseku 3 článku 65 [81] ZFEU)
  • [2]    Rada môže rozhodnúť jednomyseľne, po porade s EP, že v prípadoch písm. d), f) a g) (druhý riadok ods. 2 článku 137 [153] ZFEU) sa uplatní riadny legislatívny postup.

LIST VÝBORU PRE REGIONÁLNY ROZVOJ

List z 23. januára 2008 od pána Gerarda Geleota, predsedu Výboru pre regionálny rozvoj, adresovaný pánovi Jo Leinenovi, predsedovi Výboru pre ústavné veci

Jo Leinen

predseda

Výboru pre ústavné veci

Predmet: Lisabonská zmluva

Vážený pán Leinen,

vzhľadom na časové obmedzenia nebude môcť Výbor pre regionálny rozvoj prijať stanovisko k vyššie uvedenému dokumentu, ktorý napriek tomu považujeme za nanajvýš závažný pre regionálny rozvoj. Preto by som Vás chcel v mene výboru informovať o jeho stanovisku.

Lisabonskou zmluvou sa zavádza niekoľko významných zmien, ktoré budú mať v prípade jej ratifikácie priamy dosah na činnosti Výboru pre regionálny rozvoj. Únii to umožní, aby sa na obnovenom spoločnom základe posunula smerom k demokratickejšej, účinnejšej a viditeľnejšej budúcnosti. V tejto súvislosti je osobitne cenným opätovné posilnenie regionálneho rozmeru vo vytváraní politiky EÚ a v procese prijímania rozhodnutí.

Náš výbor by preto rád požiadal Výbor pre ústavné veci, aby do svojej správy (2007/2286(INI)) zaradil nižšie uvedené aspekty. Spravodajcovia: Richard Corbett a Íñigo Méndez de Vigo):

Výbor pre regionálny rozvoj:

1. Cení si a schvaľuje zaradenie kľúčových regionálnych aspektov do Lisabonskej zmluvy, napríklad uznávanie kultúrnej a jazykovej rozmanitosti ako jedného z cieľov EÚ, obnovenú definíciu zásady subsidiarity, zváženie účinkov právnych predpisov pre miestne a regionálne orgány, ako aj uznávanie zásady konzultovať miestne a regionálne orgány;

2. víta zaradenie konceptu tzv. územnej súdržnosti a jeho uznanie ako cieľa EÚ; konštatuje, že územná súdržnosť sa spomína ako oblasť zdieľaných právomocí medzi Úniou a členskými štátmi; ďalej podporuje skutočnosť, že čl. 158 Zmluvy o Ústave pre Európu, ktorý definuje politiku súdržnosti, bude zmenený a doplnený zaradením nového odseku, v ktorom sa uznáva osobitný štatút najvzdialenejších regiónov;

3. víta rozšírenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou a spolurozhodovacieho postupu, pokiaľ ide napríklad o všeobecné nariadenie o štrukturálnych fondoch; domnieva sa, že tieto prvky musia zvýšiť schopnosť parlamentných výborov a ich právomoci v oblasti štrukturálnej a kohéznej politiky ovplyvňovať politiku;

4. víta mimoriadnu pozornosť venovanú vidieckym regiónom, regiónom zasiahnutým zmenami v priemysle a regiónom závažne a trvalo znevýhodneným prírodnými a demografickými podmienkami, ako sú najsevernejšie regióny s veľmi nízkou hustotou obyvateľstva, ostrovné, cezhraničné a horské regióny;

5. žiada príslušné orgány, aby plne uplatňovali ustanovenia, ktoré sa týkajú zapojenia národných a regionálnych parlamentov do legislatívnych právomocí v postupe včasného varovania a ktorých cieľom je zabezpečiť dodržiavania zásady subsidiarity; konštatuje, že ustanovenie, podľa ktorého môžu národné parlamenty a Výbor regiónov prijať zákonné opatrenia v prípade narušenia zásady subsidiarity, môže spôsobiť zmeny vo vzťahoch najmä medzi Európskou komisiou a členskými štátmi;

6. domnieva sa, že úspešná realizácia Lisabonskej zmluvy a nové ustanovenia vytvorené pre oblasť regionálneho rozvoja a kohéznej politiky idú ruka v ruke so zlepšeným dialógom medzi inštitúciami EÚ a regionálnymi združeniami.

(záverečná formulácia a podpis)

STANOVISKO VÝBORU PRE ZAHRANIČNÉ VECI (22.1.2008)

pre Výbor pre ústavné veci

o Lisabonskej zmluve
(2007/2286(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Andrew Nicholas Duff

NÁVRHY

Výbor pre zahraničné veci vyzýva Výbor pre rozvoj, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

Štruktúra

1.   poznamenáva, že s ohľadom na vonkajšiu činnosť Únie zavádza Lisabonská zmluva v porovnaní so Zmluvou o Ústave pre Európu (2004) podstatné štrukturálne zmeny, pretože hlavu V Zmluvy o Európskej únii obsahujúcu všeobecné ustanovenia o vonkajšej činnosti Únie, osobitné ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike (SZBP) oddeľuje od 5. časti Zmluvy o fungovaní Európskej únii, ktorá obsahuje všeobecné ustanovenia o vonkajšej činnosti Únie, spoločnej obchodnej politike, spolupráci s tretími krajinami a humanitárnej pomoci, reštrikčné opatrenia, ustanovenia upravujúce medzinárodné dohody, vzťahy s medzinárodnými organizáciami, tretími krajinami, delegáciami EÚ a doložku o solidarite;

2.   zdôrazňuje preto, že tieto dve zmenené a doplnené zmluvy majú rovnakú právnu hodnotu a v záujme jednotnosti a zrozumiteľnosti odporúča, aby sa vždy interpretovali spolu;

Látka

3.   poznamenáva, že napriek odlišnej štruktúre v oblasti zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky je Lisabonská zmluva obsahovo veľmi podobná ústavnej zmluve z roku 2004 a najmä, čo sa týka medzinárodných vzťahov Únie, predstavuje nová zmluva podstatné zlepšenie platných opatrení;

4.   víta teda novú zmluvu, ktorá napomôže Únii lepšie sa profilovať v medzinárodnej sfére a posilní jej schopnosť účinnejšie konať v celosvetových otázkach; upozorňuje na to, že Lisabonská zmluva by:

–    objasnila právomoci Únie a definovala a rozšírila jej hodnoty a ciele v tom zmysle, že: Únia vo vzťahoch so širším svetom zachováva a podporuje svoje hodnoty a záujmy a prispieva k ochrane svojich občanov. Prispieva k mieru, bezpečnosti, trvalo udržateľnému rozvoju Zeme, k solidarite a vzájomnému rešpektovaniu sa národov, k voľnému a spravodlivému obchodu, k odstráneniu chudoby a k ochrane ľudských práv, najmä práv dieťaťa, ako aj k prísnemu dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva, najmä k dodržiavaniu zásad Charty Organizácie Spojených národov“[1];

–    umožnila, aby sa Charta základných práv stala záväznou a aby Únia pristúpila k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP)[2];

–    potvrdila, že pri budúcich rozšíreniach treba zohľadniť kodanské kritériá;

–    poskytla jednoznačný právny základ pre politiku susedských vzťahov;

–    zaviedla jednotnú právnu subjektivitu pre Úniu ako celok;

–    zaviazala členské štáty, aby sa navzájom konzultovali a preukazovali si vzájomnú solidaritu;

–    zaviedla prvok hlasovania kvalifikovanou väčšinou pre prijímanie rozhodnutí Rady o SZBP a možnosť konštruktívneho zdržania sa hlasovania[3];

–    v budúcnosti umožnila ďalšie rozšírenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou (pri rozhodnutiach, ktoré nepatria do oblasti obrany), keď o tom rozhodne Európska rada na základe jednomyseľného hlasovania;

–    uľahčila rozšírenú spoluprácu (aspoň deviatich členských štátov) v oblasti SZBP;

–    vytvorila úrad stáleho predsedu Európskej rady, ktorý na svojej úrovni a vo svojej funkcii zabezpečí vonkajšie zastupovanie Únie v oblasti SZBP;

–    vytvorila vplyvný post vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý bude podpredsedom Európskej komisie a zároveň predsedom Rady ministrov zahraničných vecí a ktorý bude viesť SZBP a EOBP a bude prispievať k vývoju politík a zabezpečí jednotnosť vonkajšej činnosti Únie;

–    zaviedla so súhlasom Komisie a po porade s Parlamentom Európsku službu pre vonkajšiu činnosť s cieľom pomáhať vysokému predstaviteľovi, ktorú by tvorili Komisia, sekretariát Rady a národné diplomatické úrady;

–    posilnila rozpočtové právomoci Európskeho parlamentu nad celkovými výdavkami EÚ vrátane EÚVČ, pričom Parlament bude mať rovnakú právomoc ako Rada;

–    Parlamentu poskytla právomoc spolurozhodovania v oblasti spoločnej obchodnej politiky;

–    rozšírila používanie hlasovania kvalifikovanou väčšinou v Rade a posilnila právo Parlamentu udeľovať súhlas so všetkými medzinárodnými zmluvami, ktoré EÚ uzavrie v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje riadny legislatívny postup alebo v ktorých si osobitný legislatívny postup vyžaduje súhlas Parlamentu v oblasti vnútorných vecí;

–    zabezpečila nový právny základ pre nástroje alebo politiky so zreteľom na naliehavú finančnú podporu pre tretie krajiny, humanitárnu pomoc, sankcie proti neštátnym zoskupeniam, vesmírnu politiku, bezpečnosť dodávok energie, riešenie zmien klímy, predchádzanie medzinárodnému terorizmu a ochranu osobných údajov;

5.   víta, okrem toho, podstatnú reformu spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, ktorá:

–    zaväzuje občianske a vojenské kapacity členských štátov[4] vrátane mnohonárodných síl k EBOP, a poskytuje možnosť poveriť skupinu členských štátov vykonaním úloh;

–    ustanovuje trvalú štruktúrovanú spoluprácu v oblasti obrany medzi členskými štátmi, ktoré majú vojenské kapacity a politickú vôľu a sú ochotné zúčastniť sa najnáročnejších misií;

–    zaväzuje k postupnému zlepšeniu vojenských kapacít;

–    rozšíri úlohu Európskej obrannej agentúry;

–    zaväzuje členské štáty, aby si v prípade útoku vzájomne pomohli (bez toho,  aby bola dotknutá neutralita alebo členstvo v NATO niektorých členských štátov);

–    aktualizuje ciele (petersberské úlohy) tak, aby zahŕňali boj proti terorizmu;

–    nástojí na vzájomnej solidarite v prípade teroristickej hrozby alebo útoku alebo prírodnej katastrofy;

6.   s poľutovaním však poznamenáva, že niektoré členské štáty mali na medzivládnej konferencii problémy: a) jasne odlíšiť SZBP a EBOP na jednej strane a ostatné aspekty vonkajšej činnosti Únie na druhej strane; b) zmierniť praktické dôsledky teoretického rozhodnutia o vytvorení spoločnej politiky a spoločných zdrojov v tejto oblasti a c) jasne vymedziť politickú úlohu Komisie, Parlamentu a súdnu úlohu Európskeho súdneho dvora[5];

7.   ľutuje, že Spojené kráľovstvo a Poľsko sa snažili obmedziť žalovateľnosť Charty základných práv;

8.   vyjadruje poľutovanie nad článkom 25a Zmluvy o EÚ, ktorý stanovuje, že spracúvanie osobných údajov v oblasti bezpečnostnej politiky sa bude riadiť pravidlami ustanovenými samotnou Radou bez zapojenia Parlamentu a bez dohľadu súdnych dvorov EÚ;

9.   v tejto súvislosti berie na vedomie vyhlásenie č. 13 prijaté na medzivládnej konferencii, v ktorom sa uvádza, že ustanovenia SZBP nemajú vplyv na súčasné záväzky členských štátov v súvislosti s vytváraním a uskutočňovaním ich zahraničnej politiky, ani na ich národné zastúpenie v tretích krajinách a v medzinárodných organizáciách, najmä na ich prvoradé záväzky členov Bezpečnostnej rady OSN;

10. ďalej berie na vedomie vyhlásenie č. 14, podľa ktorého SZBP neovplyvní existujúci právny základ, záväzky ani právomoci žiadneho členského štátu v súvislosti s jeho vlastnou zahraničnou politikou; a hlboko ľutuje bezdôvodný a zavádzajúci výrok o tom, že nové ustanovenia SZBP neposkytujú Komisii žiadne nové právomoci navrhovať rozhodnutia ani neprisudzujú dôležitejšiu úlohu Parlamentu;

11. podobne berie do úvahy vyhlásenie č. 24, ktorého cieľom je v čo najväčšej miere zmenšiť účinok rozhodnutia o posilnení právneho postavenia Únie v medzinárodnom práve;

Plnenie

12. poznamenáva, že podľa vyhlásenia č. 12 sa zavedú „náležité vzťahy“ s Parlamentom v súvislosti s nomináciou vysokého predstaviteľa, ktorý by sa mal ujať funkcie v deň predpokladaného nadobudnutia platnosti zmluvy 1. januára 2009 so súhlasom predsedu Komisie, zo strany Európskej rady; trvá na tom, že toto dočasné menovanie by sa malo celkom riadiť zásadou článku 9e Zmluvy o EÚ (pričom podľa článku 9d ods. 7 Zmluvy o EÚ by mal Parlament právo súhlasiť s menovaním celej Komisie vrátane vysokého predstaviteľa); upozorňuje preto, že očakáva, že bude v plnej miere konzultovaný vo veci tohto prvého menovania;

13. Trvá na tom, že musia byť vytvorené podmienky čo najužšej spolupráce medzi predsedom Európskej rady, predsedom Komisie a vysokým predstaviteľom, ako aj na tom, že je potrebné, aby vzájomne rešpektovali svoje jednotlivé funkcie;

14. víta článok 21 Zmluvy o EÚ, ktorý ustanovuje, že vysoký predstaviteľ „sa radí s Európskym parlamentom o hlavných aspektoch a základných možnostiach“ SZBP a EBOP, Európsky Parlament je pravidelne informovaný o vývoji týchto politík a zabezpečuje, aby sa názory Európskeho parlamentu brali riadne do úvahy“; navyše sa zaväzuje, že v plnej miere zabezpečí využitie svojich konzultačných právomocí a vytvorí komplexnejšiu systematickú kontrolu formulácie a vykonávania zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky a operácií, pričom celkom využije svoje rozpočtové právomoci; poukazuje na zlepšené možnosti Parlamentu vykonávať demokratickú kontrolu činnosti vysokého predstaviteľa vďaka jeho funkcii podpredsedu Komisie;

15. v tejto súvislosti naliehavo požaduje, aby Medziinštitucionálna dohoda o prístupe Európskeho parlamentu k citlivým informáciám Rady v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky, ktorá bola prijatá 20. novembra 2002, bola revidovaná so zreteľom na novú zmluvu;

16. zdôrazňuje, že je dôležité zabezpečiť demokratickú zodpovednosť a transparentnosť aktivít Európskej obrannej politiky;

17. so zreteľom na nový potenciál v SZBP a EBOP, ktorý im dodala Lisabonská zmluva, má v úmysle pestovať užšiu spoluprácu medzi príslušnými výbormi Európskeho parlamentu a národných parlamentov vrátane parlamentných pozorovateľov z členských štátov EÚ, ktoré nie sú členmi NATO, a členských štátov, ktoré sa zúčastňujú Parlamentného zhromaždenia NATO; okrem toho navrhuje, aby Parlamentné zhromaždenie Západoeurópskej únie bolo rozpustené s nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy;

18. vyjadruje poľutovanie nad komplexnosťou opatrení ustanovených v článku 28 Zmluvy o EÚ so zreteľom na rýchle financovanie aktivít v rámci EBOP mimo rozpočtu EÚ; trvá na tom, aby sa v plnej miere vykonávala Medziinštitucionálna dohoda o rozpočtovej disciplíne a riadnom finančnom hospodárení zo dňa 17. mája 2006 a štruktúrovaný dialóg medzi Radou a Parlamentom, ktorý dohoda obsahuje;

19. so zreteľom na zriadenie Európskeho útvaru pre vonkajšiu činnosť:

–    poznamenáva, že v súlade s článkom 13a ods. 3 Zmluvy o EÚ má Parlament právo byť konzultovaný vo veci zriadenia EÚVČ a pripomína, že v Parlamente už prebieha proces vypracúvania správy v tejto veci;

–    poznamenáva, že podľa vyhlásenia č. 15 musia začať prípravy na zriadenie EÚVČ hneď po podpísaní zmluvy; vyzýva Radu, aby zapojila Parlament do prípravnej činnosti; a vyzýva Radu, Komisiu a členské štáty, aby predložili svoje návrhy najneskôr do júla 2008;

–    zdôrazňuje, že je potrebné, aby sa EÚVČ stal profesionálnym, stálym diplomatickým útvarom, ktorý je schopný účinne prispieť k dosiahnutiu cieľov vonkajšej činnosti Únie a k účinnej podpore práce vysokého predstaviteľa;

–    zdôrazňuje, že je potrebné, aby sa EÚVČ organizačne prepojila s Komisiou ako s existujúcimi externými delegáciami a aby bola financovaná z rozpočtu EÚ.

–    pripomína Komisii, že EÚVČ môže byť zriadená len s jej súhlasom.

POSTUP

Názov

Lisabonská zmluva

Referenčné čísla

2007/2286(INI)

Gestorský výbor

AFCO

Výbor, ktorý predložil stanovisko

dátum oznámenia na schôdzi

AFET

13.12.2007

 

 

 

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko

dátum menovania

Andrew Duff

27.11.2007

 

 

Prerokovanie vo výbore

18.12.2007

22.1.2008

 

 

Dátum prijatia

22.1.2008

 

 

 

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

41

5

2

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Christopher Beazley, Bastiaan Belder, André Brie, Elmar Brok, Colm Burke, Michael Gahler, Jas Gawronski, Bronisław Geremek, Ana Maria Gomes, Alfred Gomolka, Klaus Hänsch, Richard Howitt, Jana Hybášková, Anna Ibrisagic, Jelko Kacin, Metin Kazak, Helmut Kuhne, Vytautas Landsbergis, Johannes Lebech, Emilio Menéndez del Valle, Francisco José Millán Mon, Pasqualina Napoletano, Raimon Obiols i Germà, Vural Öger, Cem Özdemir, Ioan Mircea Paşcu, Alojz Peterle, João de Deus Pinheiro, Mirosław Mariusz Piotrowski, Samuli Pohjamo, Michel Rocard, Raül Romeva i Rueda, Libor Rouček, José Ignacio Salafranca Sánchez-Neyra, Jacek Saryusz-Wolski, György Schöpflin, Marek Siwiec, István Szent-Iványi, Konrad Szymański, Charles Tannock, Inese Vaidere, Geoffrey Van Orden, Zbigniew Zaleski, Josef Zieleniec

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Irena Belohorská, Giulietto Chiesa, Andrew Duff, Árpád Duka-Zólyomi, Evgeni Kirilov, Jo Leinen, Peter Liese, Sarah Ludford, Nickolay Mladenov, Antolín Sánchez Presedo

  • [1]  Článok 2 ods. 5 zmluvy.
  • [2]  Na rozdiel od ústavnej zmluvy z roku 2004 musí byť dohoda o pristúpení k EDĽP schválená jednomyseľne.
  • [3]  Čo sa týka SZBP s  hlasovanie kvalifikovanou väčšinou uplatňuje v prípade článkov 15b ods. 2, 28 ods. 3, 28d ods. 2 a 28e ods. 2 a 3 Zmluvy.
  • [4]  S výnimkou Dánska.
  • [5]  Úlohou ESD je kontrolovať rozhranie medzi otázkami, ktoré sa  týkajú SZBP, a ostatnými otázkami (článok 25b Zmluvy o EÚ) pri prieskume oprávnenosti sankcií (článok 240a Zmluvy o fungovaní Európskej únie) a pri vydávaní stanovísk o kompatibilite medzinárodných zmlúv (článok 188n Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

STANOVISKO VÝBORU PRE ROZVOJ (15.1.2008)

pre Výbor pre ústavné veci

k Lisabonskej Zmluve
(2007/2286(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Thijs Berman

NÁVRHY

Výbor pre rozvoj vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.  poznamenáva, že článok 9c ods. 6 Lisabonskej zmluvy (nová zmluva) stanovuje, že „Rada pre zahraničné veci rozpracúva vonkajšiu činnosť Únie na základe strategických usmernení vydaných Európskou radou a zabezpečuje, aby činnosť Únie bola konzistentná“, a že článok 9e ods. 4 stanovuje, že podpredseda Komisie/vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku „zabezpečí konzistentnosť vonkajšej činnosti Únie“;

2.   víta skutočnosť, že článok 10a ods. 2 novej zmluvy v kapitole V hlave I medzi cieľmi vonkajšej činnosti Únie výslovne uvádza „podporovať trvalo udržateľný hospodársky, sociálny a environmentálny rozvoj rozvojových krajín s hlavným cieľom odstrániť chudobu“ a pomáhať „obyvateľstvu, krajinám a regiónom postihnutým prírodnými katastrofami alebo katastrofami spôsobenými ľudskou činnosťou“;

3.   víta skutočnosť, že v Zmluve o fungovaní Európskej únie v časti 5 (Vonkajšia činnosť Únie) hlave III ( Spolupráca s tretími krajinami a humanitárna pomoc) sa rozvojová spolupráca pokladá za samostatnú oblasť politiky rovnocennú s ostatnými oblasťami;

4.   taktiež víta skutočnosť, že v Zmluve o fungovaní Európskej únie (článok 188j) sa humanitárna pomoc uznáva ako samostatná politika Únie, keďže Únia je najväčším svetovým poskytovateľom humanitárnej pomoci; poukazuje na to, že na základe tohto uznania prijali tri inštitúcie dňa 18. decembra po veľmi plodnej spoločnej diskusii európsky konsenzus o humanitárnej pomoci;

5.   víta skutočnosť, že v Zmluve o fungovaní Európskej únie (článok 188d) sa za hlavný cieľ rozvojovej politiky Únie považuje „obmedzovanie chudoby a v dlhodobom horizonte jej odstránenie“; nalieha na to, že tento hlavný cieľ sa musí spojiť s dosiahnutím miléniových rozvojových cieľov so zreteľom na záväzky medzinárodného spoločenstva, ktoré prijalo na Miléniovom samite OSN v roku 2000;

6.   víta skutočnosť, že nová zmluva obsahuje v rámci vnútorných a vonkajších cieľov Európskej únie zaväzujúce ustanovenia o ochrane detských práv;

7.   víta skutočnosť, že Zmluva o fungovaní Európskej únie (článok 188d) vyžaduje, aby sa rozvojová politika spolupráce Únie a členských štátov „vzájomne dopĺňali a posilňovali“, čo vyžaduje, aby sa členské štáty a Únia usilovali o lepšiu koordináciu darcov a rozdelenie práce, a tým sa prispeje k zvýšenej účinnosti v oblasti pomoci;

8.   verí, že požiadavka vzájomného dopĺňania sa Únie a členských štátov povedie k jasnejšiemu rozdeleniu úloh Komisie a členských štátov, čo sa požaduje v záveroch partnerského preskúmania OECD/DAC z júna 2007, a zároveň podnieti silnú spoločnú rozvojovú politiku, ktorá zaručí lepšiu koordináciu politík jednotlivých členských štátov a Komisie a zabráni prekrývaniu úloh medzi členskými štátmi a Komisiou, čím sa zlepší nákladová efektívnosť a účinnosť pomoci;

9.   takisto poznamenáva, že podľa článku 188d Zmluvy o fungovaní Európskej únie „Únia zohľadní ciele rozvojovej spolupráce pri uskutočňovaní politík, ktoré môžu ovplyvniť rozvojové krajiny“; zdôrazňuje, že Únia bude schopná dosiahnuť rozvojové ciele a svoje hodnoty, tak ako sú deklarované v novej zmluve, len ak sa prioritou stane súdržnosť politík v oblasti rozvoja; zdôrazňuje, že preskúmanie spoločnej poľnohospodárskej politiky v roku 2008 v polovici programového obdobia by malo viesť ku konkrétnym a rozhodným krokom vedúcim k dosiahnutiu plného súladu s cieľmi rozvojovej politiky EÚ, napríklad rýchlemu zrušeniu subvencií narúšajúcich trh;

10. trvá na tom, že na zabezpečenie súdržnosti politík v oblasti rozvoja sa na administratívnej úrovni stále pociťuje potreba osobitného generálneho riaditeľstva pre rozvoj zodpovedného za tvorbu, poradenstvo a riadenie politiky rozvojovej spolupráce EÚ a na politickej úrovni potreba komisára zodpovedného priamo za rozvojovú politiku EÚ vo všetkých rozvojových krajinách, ktorý by presadzoval záujmy rozvojovej politiky EÚ v kolégiu Komisie a voči Rade;

11. vyzýva Komisiu, aby napravila nesúlad v štruktúre a kompetenciách generálnych riaditeľstiev so zreteľom na politiky a rozpočet; žiada, aby generálne riaditeľstvo pre rozvoj zodpovedalo za celú rozvojovú spoluprácu EÚ vrátane spolupráce s rozvojovými krajinami nepatriacimi do skupiny štátov AKT a aby bol úrad EuropeAid začlenený do generálneho riaditeľstva pre rozvoj;

12. žiada Komisiu a Radu, aby zabezpečila, aby sa odborníci z generálneho riaditeľstva pre rozvoj a z ministerstiev členských štátov primerane podieľali na procese budovania útvaru pre vonkajšiu činnosť a na činnosti útvaru ako takého, pretože súčasné a budúce vonkajšie vzťahy EÚ sa vo veľkej miere týkajú rozvojovej spolupráce;

13. víta rozšírenie zvyčajného legislatívneho postupu (spolurozhodovania) a zdôrazňuje, že to musí znamenať, že Parlament bude požívať skutočné a účinné právo demokratickej kontroly všetkých aspektov politiky rozvojovej spolupráce Únie;

14. zdôrazňuje, že samotný Parlament musí nadobudnúť čo najúčinnejšiu štruktúru a organizáciu, aby bol schopný efektívne dozerať na vykonávanie právnych predpisov, ktorými sa zabezpečí účinnosť ustanovení novej zmluvy;

15. vyjadruje ľútosť nad tým, že Rada a Komisia v minulosti len zdráhavo priznávali Parlamentu právo plnej demokratickej kontroly; víta nedávne zlepšenia, ktoré sa dosiahli medziinštitucionálnou dohodou o komitológii, ako prvý krok týmto smerom;

16. v tomto kontexte žiada rozšírenie oblastí, v ktorých sa bude uplatňovať regulačný postup s kontrolou;

17. víta vypustenie článku 179 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva v novej zmluve, čím sa Európsky rozvojový fond vylučuje z pôsobnosti tejto zmluvy, a poznamenáva, že sa tým otvára možnosť začleniť Európsky rozvojový fond do rozpočtu Únie bez potreby revízie zmluvy; vyzýva Radu a Komisiu, aby začlenili Európsky rozvojový fond do rozpočtu Únie pri preskúmaní v roku 2008/2009 v polovici jeho programového obdobia, čím sa posilní demokratická legitímnosť významnej súčasti rozvojovej politiky Únie a jej rozpočtu.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

14.1.2008

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

25

0

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Margrete Auken, Alessandro Battilocchio, Thijs Berman, Josep Borrell Fontelles, Danutė Budreikaitė, Marie-Arlette Carlotti, Thierry Cornillet, Corina Creţu, Beniamino Donnici, Alain Hutchinson, Romana Jordan Cizelj, Madeleine Jouye de Grandmaison, Filip Kaczmarek, Glenys Kinnock, Maria Martens, Gay Mitchell, José Javier Pomés Ruiz, Frithjof Schmidt, Jürgen Schröder, Johan Van Hecke, Anna Záborská

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Fiona Hall, Manolis Mavrommatis

Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

Colm Burke, Michael Gahler

STANOVISKO VÝBORU PRE MEDZINÁRODNÝ OBCHOD (14.1.2008)

pre Výbor pre ústavné veci

k Lisabonskej zmluve
(2007/2286(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Carlos Carnero González

NÁVRHY

Výbor pre medzinárodný obchod vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.  domnieva sa, že v porovnaní s existujúcimi Zmluvami je Lisabonská zmluva pre spoločnú obchodnú politiku významným krokom vpred;

2.  zdôrazňuje, že dve pozmenené a doplnené Zmluvy majú rovnakú právnu hodnotu a že v záujme súdržnosti, účinnosti, transparentnosti a demokracie, by sa mali vždy vykladať rovnako;

3.   víta skutočnosť, že Lisabonská zmluva zachováva zlepšenia uvedené v návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu v ustanoveniach týkajúcich sa spoločnej obchodnej politiky, a to najmä:

a)   uznanie spoločnej obchodnej politiky ako politiky vo výlučnej právomoci Únie, čo znamená plnú a porovnateľnú účasť všetkých inštitúcií Únie na prijímaní rozhodnutí o spoločnej obchodnej politike;

b)   rozšírenie rozsahu spoločnej obchodnej politiky na obchod v odvetví služieb a všetky oblasti týkajúce sa obchodu vrátane obchodných aspektov duševného vlastníctva a priamych zahraničných investícií;

c)   uznanie znižovania (iných ako colných) prekážok za jeden z cieľov spoločnej obchodnej politiky (článok 188b Lisabonskej zmluvy, predtým článok 131 Zmluvy o ES);

d)   uplatňovanie štandardného legislatívneho postupu (t.j. hlasovanie kvalifikovanou väčšinou a spolurozhodovanie s Európskym parlamentom) pre legislatívne akty týkajúce sa spoločnej obchodnej politiky;

e)   verejné zasadnutia Rady pri rokovaní o právnych predpisoch EÚ, a to najmä o predpisoch o spoločnej obchodnej politike, a pri ich prijímaní;

f)    skutočnosť, že vzhľadom na to, že sa v rámci spoločnej obchodnej politiky uplatňuje štandardný legislatívny postup, je v súčasnosti súhlas Európskeho parlamentu všeobecne povinný pre všetky dohody uzavreté v rámci spoločnej obchodnej politiky bez ohľadu na to, či sú vykonávacie opatrenia potrebné alebo nie;

g)   uplatňovanie postupu súhlasu pred ratifikáciou dohôd zaoberajúcich sa predovšetkým zahraničným obchodom.

4.     víta skutočnosť, že so zreteľom na rokovania o medzinárodných dohodách v rámci spoločnej obchodnej politiky a ich uzatváranie, Lisabonská zmluva ustanovuje, že Komisia bude mať právnu povinnosť informovať Parlament o pokroku dosiahnutom na rokovaniach podobne, ako osobitný výbor Rady stanovený v článku 188n Lisabonskej zmluvy (predtým článok 133 Zmluvy o ES);

5.     vyjadruje poľutovanie nad tým, že Lisabonská zmluva neudeľuje Parlamentu právo schvaľovať mandát Komisie na rokovania o obchodných dohodách, a pokiaľ ide o úlohy a právomoci Parlamentu, poukazuje na nevyváženosť medzi jeho vnútornými a vonkajšími kompetenciami v oblasti spoločnej obchodnej politiky;

6.     preto žiada Komisiu, aby do dvojstranných a regionálnych obchodných dohôd zahrnula ustanovenia a normy s veľkým dosahom týkajúce sa sociálnej oblasti a životného prostredia; a zdôrazňuje, že bez dohody o partnerstve a spolupráci by sa dohoda o voľnom obchode nemala podpísať;

7.     víta výslovnú požiadavku, podľa ktorej by spoločná obchodná politika mala slúžiť princípom a cieľom vonkajšej činnosti Únie, okrem iného ochrane jej základných záujmov, podpore demokracie a zásad právneho štátu, ako aj presadzovaniu trvalo udržateľného rozvoja;

8.     víta vytvorenie dvojitej funkcie vysokého splnomocnenca EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý by mal zabezpečiť súlad a súdržnosť všetkých vonkajších krokov Únie; domnieva sa, že plnenie cieľov obchodnej politiky prispeje k vzájomnej globálnej prepojenosti, medzinárodnej stabilite a bezpečnosti;

9.     v tejto súvislosti pripomína, že vonkajšie kroky Únie tiež pokrývajú oblasť spoločnej obchodnej politiky a že vysoký splnomocnenec by nemal zabezpečovať len rovnováhu medzi medzivládnou koncepciou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a nadnárodnou koncepciou spoločnej obchodnej politiky, ale mal by tiež zaistiť, aby medzivládne prvky spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky neprenikali do spoločnej obchodnej politiky;

10.    pripomína, že prerokovanie a uzavretie dohody v oblasti priamych zahraničných investícií, služieb a obchodných aspektov duševného vlastníctva podlieha rovnakým požiadavkám na hlasovanie ako vnútorná legislatíva; poukazuje tiež na požiadavku jednomyseľnosti (za osobitných podmienok) v oblasti kultúrnych, audiovizuálnych, sociálnych, vzdelávacích a zdravotníckych služieb, ktoré už nebudú súčasťou zmiešanej právomoci;

11.   vyzýva Európsku radu, Radu a Komisiu, aby zvážili rokovanie o novej medziinštitucionálnej dohode, ktorá poskytne Parlamentu zásadnú definíciu jeho úloh a účasti na každej etape vedúcej k uzavretiu medzinárodnej dohody;

12.   žiada Komisiu, aby Parlamentu včas poskytla všetky informácie, ktoré sa týkajú spoločnej obchodnej politiky a rokovania o obchodných dohodách alebo rokovania o obchodných aspektoch akejkoľvek inej dohody vrátane všetkých návrhov a predbežných návrhov rokovacích mandátov a/alebo smerníc, aby Európsky parlament, ako aj národné parlamenty mohli vyjadriť svoje názory a aby ich Komisia mohla náležite zohľadniť;

13.    vyzýva Komisiu, aby so zreteľom na transparentnosť činnosti výboru podľa článku 188n Lisabonskej zmluvy (predtým článok 133 zmluvy o ES), sprístupnila všetky dokumenty o Výboru pre medzinárodný obchod Európskeho parlamentu;

14.    žiada Komisiu, aby v budúcnosti neprijímala žiadne podstatné zmeny v základných legislatívnych aktoch a aby pri prijímaní vykonávacích predpisov v oblasti obchodnej politiky nepridávala podrobnosti, ktoré ovplyvňujú politickú vôľu vyjadrenú v základných legislatívnych aktoch; preto zdôrazňuje, že úloha Parlamentu v oblasti spoločnej obchodnej politiky má veľký význam pre zabezpečenie demokratickej legitímnosti a zodpovednosti;

15.    vyzýva Radu, aby Parlamentu poskytla program Rady pre vonkajšie vzťahy; a žiada zástupcov Parlamentu, aby sa plne zúčastňovali na všetkých rokovaniach skupiny COREPER II o otázkach, ktoré spadajú do rozsahu štandardného legislatívneho postupu;

16.    vyzýva budúceho vysokého splnomocnenca EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a podpredsedu Komisie, aby s Parlamentom zvážili vhodné spôsoby dosiahnutia plnej informovanosti Parlamentu a konzultácií s ním o vonkajších krokoch Únie.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

14.1.2008

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

13

1

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Francisco Assis; Carlos Carnero González; Françoise Castex; Christofer Fjellner; Ignasi Guardans Cambó, Helmuth Markov; David Martin Georgios Papastamkos; Tokia Saïfi; Iuliu Winkler; Corien Wortmann-Kool

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Harlem Désir, Pia Elda Locatelli, Carl Schlyter

Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

 

STANOVISKO VÝBORU PRE ROZPOČET (23.1.2008)

pre Výbor pre ústavné veci

k Lisabonskej zmluve
(2007/2286(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Costas Botopoulos

NÁVRHY

Výbor pre rozpočet vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.   zdôrazňuje, že v súvislosti s rozpočtovými a finančnými otázkami zavádza Lisabonská zmluva tri dôležité zmeny:

a)   viacročný finančný rámec sa stane právne záväzným; výslovne sa uvádza v zmluve a jeho trvanie sa stanovuje na obdobie aspoň 5 rokov, je dôležité, aby Parlament získal právo udeľovať súhlas s právne záväzným viacročným finančným rámcom, aj keď formálne nebude môcť stanovovať ustanovenia viacročného finančného rámca potrebné pre hladký priebeh ročného rozpočtového postupu, ako je tomu v súčasnosti v prípade medziinštitucionálnej dohody o rozpočtovej disciplíne a riadnom finančnom hospodárení,

b)   ruší sa súčasné rozlišovanie medzi povinnými a nepovinnými výdavkami v rozpočtovom postupe, čím sa zabezpečuje úplná rovnosť medzi Parlamentom a Radou,

c)   zavádza sa nový a zjednodušený rozpočtový postup s jediným čítaním, po ktorom musí osobitný Zmierovací výbor do 21 dní dospieť k spoločnej dohode medzi Parlamentom a Radou, podriadený súhlasu obidvoch zložiek rozpočtového orgánu, pričom Parlament má posledné slovo schváliť rozpočet v prípade, ak Rada dohodu odmietne,

d)   inštitúcie EÚ budú musieť formálne zabezpečovať rozpočtovú disciplíne, keď budú prijímať akt, ktorý by mohol mať výrazné dôsledky pre rozpočet,

e)   spolurozhodovací postup sa uplatní pri prijímaní viacročného finančného rámca a jeho vykonávacích pravidiel;

2.   víta uvedené zmeny, pretože celý rozpočtový proces sa tak stáva demokratickejším a racionálnejším a zároveň konštatuje, že tieto zmeny vytvárajú nový vzťah medzi oboma zložkami rozpočtového orgánu;

3.   vyjadruje poľutovanie nad tým, že sa nerozšírila úloha Parlamentu v súvislosti so systémom vlastných zdrojov Únie; domnieva sa, že jeho právo udeliť súhlas s príslušnými vykonávacími opatreniami, ktoré prijíma Rada kvalifikovanou väčšinou, by mohlo predstavovať pokrok smerom k demokratickejšiemu a účinnejšiemu postupu, ale upozorňuje, že rozsah pôsobnosti vykonávacích rozhodnutí sa obmedzuje len na tie vykonávacie rozhodnutia, ktoré boli za také označené v rozhodnutí o vlastných zdrojoch;

4.   odporúča upraviť medziinštitucionálnu dohodu o rozpočtovej disciplíne a riadnom finančnom hospodárení zo 17. mája 2006 podľa nového rozpočtového postupu v zmysle bodu 4 tejto dohody;

5.   má v úmysle vypracovať iniciatívnu správu o novom rozpočtovom postupe s cieľom vykonať hĺbkovú analýzu a náležité hodnotenie vplyvu na vnútornú organizáciu Parlamentu a vplyvu na medziinštitucionálnej úrovni; domnieva sa, že po prijatí tejto správy bude môcť gestorský výbor navrhnúť nevyhnutné zmeny rokovacieho poriadku vrátane prílohy IV, pričom sa zohľadní celá škála dôsledkov prameniacich z prijatia zmluvy a z jej vplyvu na reformu Parlamentu.

6.   Domnieva sa, že vyhodnotenie rozpočtového a finančného vplyvu v dôsledku Lisabonskej zmluvy by malo byť pre Parlament príležitosťou zúčastniť sa na súčasnej diskusii o revízii rozpočtu EÚ.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

23.1.2008

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

28

 

 

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Reimer Böge, Konstantinos Botopoulos, Simon Busuttil, Daniel Daianu, Gérard Deprez, Brigitte Douay, Hynek Fajmon, Ingeborg Gräßle, Catherine Guy-Quint, Jutta Haug, Monica Maria Iacob-Ridzi, Anne E. Jensen, Wiesław Stefan Kuc, Janusz Lewandowski, Vladimír Maňka, Jan Mulder, Catalin Nechifor, Gérard Onesta, Margaritis Schinas, Nina Škottová, Theodor Stolojan, László Surján, Gary Titley, Kyösti Virrankoski, Ralf Walter

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Thijs Berman, Esther De Lange, Hans-Peter Martin

Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

 

STANOVISKO VÝBORU PRE PRIEMYSEL, VÝSKUM A ENERGETIKU (19.12.2007)

pre Výbor pre ústavné veci

k Lisabonskej zmluve
(2007/2286(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Ján Hudacký

NÁVRHY

Výbor pre priemysel, výskum a energetiku vyzýva Výbor pre zahraničné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

Všeobecne

1.  opätovne pripomína svoje dlhodobé stanovisko, že konsolidovaný text zmlúv by mal byť vypracovaný hneď potom, ako členské štáty ratifikujú túto pozmeňujúcu zmluvu;

2.  zastáva názor, že protokol č. 6 o vnútornom trhu a konkurencii by sa mal vykonávať obozretne a že ustanovenie zmluvy „Únia v prípade potreby prijme opatrenia podľa ustanovení zmlúv“ by sa malo objasniť odkazom na ďalšie ustanovenia zmlúv a acquis communautaire;

Priemysel

3.  domnieva sa, že v oblasti priemyslu nebudú zmeny a doplnenia súčasných ustanovení Zmluvy o ES narúšať existujúcu štruktúru obchodných záujmov a investičných rozhodnutí, pretože:

a)   priemysel spadá do pôsobnosti EÚ, v rámci ktorej podporuje, koordinuje alebo dopĺňa opatrenia členských štátov, kým v právomoci členských štátov je, aby určovali a podporovali svoju priemyselnú politiku,

b)   v záujme rozvoja priemyslu by sa na úrovni Únie mali stanoviť usmernenia spolu so spoločnými ukazovateľmi a opatreniami zameranými na pravidelné hodnotenie a sledovanie priemyselných politík, pričom by sa mala podporovať aj výmena osvedčených postupov medzi členskými štátmi,

c)   ustanovenie „s výnimkou zosúladenia zákonov a iných právnych predpisov členských štátov“ nevyhnutne neznamená, že sa končí uplatňovanie spoločného postupu v oblasti priemyslu,

d)   Európsky parlament oceňuje záväzok EÚ zlepšovať svoju hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť tým, že sa bude osobitne zameriavať na vidiecke oblasti a oblasti zasiahnuté zmenami v priemysle;

e)   v prípade, že koordinovaný postup sa bude považovať za nevyhnutný, Európsky parlament sa už nebude podieľať na rozhodovaní, ale bude o ňom iba informovaný;

Výskum a rozvoj

4.   konštatuje, že zmenené a doplnené články 163, 165 a 166 Zmluvy o ES by sa mali považovať za zlepšenia, pretože posilňujú vedecké a technologické základne prostredníctvom vytvorenia európskeho výskumného priestoru, v ktorom sa voľne pohybujú vedci, vedecké poznatky a technológie, čo umožňuje slobodnú cezhraničnú spoluprácu pre výskumných pracovníkov a zároveň podnecuje konkurencieschopnosť v Únii, najmä v sektore priemyslu;

5.  berie na vedomie dve otázky, ktoré sú potenciálne sporné medzi Európskym parlamentom a Radou, ktorú podporuje Komisia:

a)   na medzinárodné dohody sa už nebude vzťahovať tradičný postup podľa článku 300,

b)   zachovanie článkov 171 a 172 znamená, že pri zriaďovaní agentúr sa naďalej bude uplatňovať konzultačný postup, čím sa spochybní právo Parlamentu na plnohodnotnú účasť v procese vytvárania agentúr;

Kozmický priestor

6.  vyjadruje spokojnosť so začlenením ustanovenia o európskej politike v oblasti kozmického priestoru do hlavy „Výskum a technologický rozvoj“, v dôsledku čoho bude v zmluve uznaná skutočnosť, že kozmický priestor je rovnako dôležitý ako výskum a rozvoj;

7.   víta skutočnosť, že Parlamentu a Rade bola poskytnutá príležitosť prijať v rámci spolurozhodovacieho postupu potrebné opatrenia, ktoré môžu byť rozpracované vo forme európskeho vesmírneho programu; domnieva sa však, že ustanovenie „s výnimkou zosúladenia zákonov a iných právnych predpisov členských štátov“ môže so sebou priniesť niektoré prekážky uplatňovania spoločnej európskej politiky v oblasti kozmického priestoru;

8.  víta tiež ustanovenie o vytvorení vhodných vzťahov s Európskou vesmírnou agentúrou;

Energetika

9.  vyjadruje potešenie nad skutočnosťou, že pre oblasť energetiky bude odteraz v zmluve existovať osobitná hlava, a tým aj právny základ v kontexte vnútorného trhu, pričom sa bude klásť dôraz na fungovanie trhu s energiou, bezpečnosť zásobovania energiou, energetickú účinnosť a úspory energie, vývoj nových a obnoviteľných foriem energie a prepojenie energetických sietí;

10. vyjadruje uspokojenie a podporu v súvislosti s doložkou o solidarite, ktorá sa má uplatňovať, „ak sa vyskytnú vážne ťažkosti v dodávke určitých produktov, najmä v oblasti energetiky“;

11. zdôrazňuje, že hoci sa v budúcnosti bude štandardne uplatňovať bežný legislatívny postup (v súčasnosti je to spolurozhodovací postup), rozhodovanie o štruktúre energetických zdrojov zostane v právomoci členských štátov a bude aj naďalej potrebné, aby sa rozhodovanie o fiškálnych opatreniach v tejto oblasti uskutočňovalo na základe konzultácie s Parlamentom a jednomyseľnosti v Rade;

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu

12. domnieva sa, že Zmluva o Euratome aj napriek svojim nedostatkom zatiaľ zostáva nenahraditeľným právnym rámcom a prostredníctvom predkladanej pozmeňujúcej zmluvy v nej neboli vykonané žiadne špecifické zmeny; nazdáva sa však, že protokol č. 12 pozmeňujúcej zmluvy, ktorý sa týka Zmluvy o Euratome, robí text nečitateľným a veľmi komplikovaným v dôsledku mnohých krížových odkazov a zrušenia niektorých článkov Zmluvy o Euratome;

13. berie na vedomie, že Zmluva o Euratome bude mať naďalej právne účinky v plnom rozsahu; upozorňuje na protokol č. 12, ktorého cieľom je prispôsobiť Zmluvu o Euratome tak, aby zohľadnila spoločné ustanovenia uvedené v ďalších zmluvách, napr. inštitucionálne a finančné ustanovenia; z tohto dôvodu opätovne pripomína potrebu konsolidovaného znenia Zmluvy o Euratome;

Výskumný fond pre uhlie a oceľ

14. upozorňuje Komisiu na skutočnosť, že v protokole č. 11 o Výskumnom fonde pre uhlie a oceľ sa zavádzajú procesné ustanovenia, ktorými sa neposilňuje účasť Európskeho parlamentu v procese rozhodovania, pretože sa konzultačný postup zachováva v sektore výskumu a technologického rozvoja, v ktorom je Európsky parlament spoluzákonodarcom, bez ohľadu na vplyv tohto fondu na rozpočet.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

19.12.2007

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

42

5

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Šarūnas Birutis, Jan Březina, Renato Brunetta, Jerzy Buzek, Pilar del Castillo Vera, Jorgo Chatzimarkakis, Giles Chichester, Dragoş Florin David, Den Dover, Lena Ek, Nicole Fontaine, Adam Gierek, Norbert Glante, Umberto Guidoni, Fiona Hall, David Hammerstein, Rebecca Harms, Mary Honeyball, Ján Hudacký, Romana Jordan Cizelj, Anne Laperrouze, Romano Maria La Russa, Pia Elda Locatelli, Angelika Niebler, Reino Paasilinna, Atanas Paparizov, Anni Podimata, Miloslav Ransdorf, Vladimír Remek, Herbert Reul, Mechtild Rothe, Paul Rübig, Andres Tarand, Britta Thomsen, Catherine Trautmann, Claude Turmes, Nikolaos Vakalis, Alejo Vidal-Quadras, Dominique Vlasto

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Danutė Budreikaitė, Joan Calabuig Rull, Edit Herczog, Lambert van Nistelrooij, Pierre Pribetich, Dirk Sterckx, Silvia-Adriana Ţicău, Vladimir Urutchev

Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

 

STANOVISKO VÝBORU PRE OBČIANSKE SLOBODY, SPRAVODLIVOSŤ A VNÚTORNÉ VECI (18.12.2007)

pre Výbor pre ústavné veci

k Lisabonskej zmluve
(2007/2286(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Jean-Marie Cavada

NÁVRHY

Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

Nová zmluva: dlho očakávané východisko z právnej a inštitucionálnej schizofrénie v politikách týkajúcich sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

1.   víta tieto všeobecné zlepšenia zavedené novou zmluvou a týkajúce sa politík priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti:

a)   vzťah medzi základnými právami uvedenými v Charte základných práv Európskej únie a súvisiacimi politikami EÚ potrebnými na zabezpečenie ochrany a podpory týchto práv sa stane právneho zlučiteľným, záväzným a transparentným na úrovni zmluvy. Vďaka záväznej Charte bude teraz môcť európsky zákonodarca systematickejšie presadzovať všetky politiky, ktoré by mohli mať vplyv na základné práva človeka. To sa nebude týkať iba politík, ktoré sú výslovne obsiahnuté v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, akými sú právo na azyl alebo právo na spravodlivý súdny proces, ale tiež všeobecnejších politík spojených s ochranou ľudskej dôstojnosti pred akoukoľvek formou diskriminácie, s ochranou menšín, právom na transparentnosť a dobrou správou vecí verejných na európskej úrovni, sociálnymi právami a právom na ochranu údajov. Pristúpenie k Európskemu dohovoru o ľudských právach navyše posilní tento vzťah tým, že sa inštitúcie EÚ stanú zodpovednými pred Európskym súdom pre ľudské práva;

b)   ukončenie schizofrenickej inštitucionálnej a právnej situácie, ktorá vznikla pred 15 rokmi v dôsledku Maastrichtskej zmluvy, ktorá pre politiky v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí zaviedla paralelný, dočasný právny režim (takzvaný tretí pilier). Prinavrátením plnej právomoci Súdnemu dvoru sa obnoví právny štát tam, kde ešte nie je v dostatočnej miere zabezpečený, a zapojením Európskeho parlamentu do spolurozhodovacieho postupu sa podstatne zlepší demokratická legitimita týchto politík;

c)   posilnenie demokratickej zodpovednosti EÚ rozšírením spolurozhodovacieho postupu (tzv. riadny legislatívny postup) na opatrenia týkajúce sa policajnej a súdnej spolupráce v trestnoprávnej oblasti. Ďalšia pozitívna skutočnosť je tiež to, že sa bude vyžadovať súhlas Parlamentu v prípadoch, keď bude mať Rada v úmysle stanoviť minimálne pravidlá pre „ostatné“ osobitné aspekty trestnoprávneho konania, ako aj na vytvorenie úradu Európskeho prokurátora z Eurojustu a rozšírenie právomocí Európskeho prokurátora;

d)   zapojenie Európskeho parlamentu do procesu uzatvárania medzinárodných zmlúv EÚ. Napriek článku 21 Zmluvy o EÚ, v ktorom sa ustanovuje konzultácia s Európskym parlamentom, Rada s ním doteraz nikdy nekonzultovala, a to ani vtedy, keď prerokúvaná zmluva bola jasne „hlavným aspektom spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ“ (ako v prípade dohody medzi EÚ a USA o vydávaní osôb a vzájomnej právnej pomoci);

e)   v mnohých prípadoch zrušenie zásady jednomyseľnosti v Rade. Systém kvalifikovanej väčšiny uľahčí rokovania v inštitúciách EÚ a povedie k prijatiu vyšších štandardov pre ochranu základných práv (naopak, zásada jednomyseľnosti uprednostňuje prijatie minimálneho spoločného menovateľa a vo viacerých prípadoch spochybňuje pridanú hodnotu právnych predpisov EÚ).Zosúladením postupov v oblasti hlasovania kvalifikovanou väčšinou a spolurozhodovania sa novou zmluvou uľahčí prijímanie opatrení, ktoré teraz čiastočne podliehajú požiadavke jednomyseľnosti a čiastočne požiadavke kvalifikovanej väčšiny (ako je to v súčasnosti v prípade legálnej a nelegálnej migrácie), v konzistentnom politickom rámci;

f)    zosúladenie legislatívnych nástrojov. Namiesto „spoločných pozícií“, „rámcových rozhodnutí“, „rozhodnutí“ a „dohovorov“ v zmysle súčasného znenia článku 34 Zmluvy o EÚ bude Európska únia prijímať bežné nástroje Spoločenstva, čiže nariadenia, smernice a rozhodnutia, ktoré sa budú riadiť právom Spoločenstva, čo povedie k ďalšej významnej zmene, konkrétne k možnosti priameho účinku týchto legislatívnych aktov;

g)   zlepšenie transparentnosti a zodpovednosti vo vzťahoch medzi inštitúciami EÚ a jednotlivými občanmi, občianskou spoločnosťou, politickými stranami a národnými parlamentmi. V tomto ohľade je vysoko pozitívne vytvorenie osobitného režimu pre politiky týkajúce sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v dôsledku ktorého budú Komisia, vlády členských štátov, Európsky parlament a národné parlamenty zapojené do hodnotenia dosahu týchto politík v EÚ. Pokiaľ ide o dobrú správu vecí verejných v EÚ, Parlament vyzýva Komisiu a Radu, aby urýchlili priebeh rokovaní o praktickej realizácii plánu zriadiť úrad Európskeho prokurátora, čo je hlavným predpokladom na dosiahnutie cieľov uvedených v prvej vete tohto písmena;

2.   vyjadruje poľutovanie nad skutočnosťou, že za tieto zlepšenia bolo treba zaplatiť istú cenu:

a)   v súlade s článkom 10 protokolu o prechodných ustanoveniach pripojeného k zmluve zostanú opatrenia prijaté v rámci režimu tretieho piliera po dobu piatich rokov od nadobudnutia platnosti novej zmluvy mimo kontroly Komisie i Súdneho dvora. Je ťažké pochopiť, prečo sa členské štáty rozhodli predĺžiť na také dlhé obdobie situáciu, ktorá, ako sami uznávajú, vykazuje právne nedostatky. Otázkou zostáva, ako možno minimalizovať negatívny vplyv na občanov EÚ:

-  prvú odpoveď obsahuje uvedený protokol, v ktorom sa ustanovuje, že v prípade zmeny alebo doplnenia právneho aktu sa prechodné obdobie na pozmenený akt už nebude vzťahovať. Inštitúcie by mali teraz rozhodnúť, či by nebolo lepšie zmeniť alebo doplniť niektoré z už existujúcich, menej uspokojivých opatrení tretieho piliera okamžite po nadobudnutí platnosti novej zmluvy;

-  ďalším riešením by mohlo byť odloženie formálneho prijatia opatrení, ktoré sa v súčasnosti zakladajú na treťom pilieri a ktoré môžu mať vplyv na základné práva občanov, na obdobie medzi 1. januárom a májom 2009. Občania EÚ budú mať ľahšie porozumenie pre niekoľko mesiacov odkladu, ak budú nové pravidlá vymáhateľné na európskych súdoch;

b)   zavádzajú sa pomerne komplikované nové ustanovenia pre situácie, keď sa členský štát nazdáva, že návrh smernice by ovplyvnil základné aspekty jeho systému trestného súdnictva, alebo keď nie je možné dosiahnuť jednomyseľnosť (policajná spolupráca). Za týchto okolností môže príslušný členský štát požiadať, aby bol návrh smernice postúpený Európskej rade. Prvý dôvod je úplne pochopiteľný a dokonca opodstatnený, pretože by sa vzťahoval aj na iné situácie, keď členskému štátu hrozí podstatné zníženie úrovne ochrany ľudských práv; druhý dôvod je skôr problémom rovnováhy právomocí;

      V týchto prípadoch bude „riadny“ legislatívny postup pozastavený na obdobie štyroch mesiacov. V prípade nezhody a ak má aspoň deväť členských štátov v úmysle nadviazať posilnenú spoluprácu na základe návrhu príslušnej smernice, povolenie postupovať v režime posilnenej spolupráce sa bude považovať za udelené (takže by nebol potrebný súhlas Parlamentu, ako sa to vyžaduje podľa článku 280 Zmluvy o ES). Je však potrebné zdôrazniť, že v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje riadny postup, by si prijatie samotného opatrenia stále vyžadovalo spolurozhodovací postup spoločne s Parlamentom;

c)   systém možnosti rozhodnúť sa pre uplatňovanie či neuplatňovanie (opt-in a opt-out) sa stane ešte komplikovanejším. Hoci sa nové ustanovenia o posilnenej spolupráci nebudú vzťahovať na opatrenia, ktoré sa opierajú o schengenské acquis, schengenský režim bude upravený (pozri nižšie). Okrem toho ostatné možnosti rozhodnúť sa pre neuplatňovanie, ktoré sa týkajú opatrení nesúvisiacich so Schengenom, ako napríklad súdna spolupráca v občianskoprávnych veciach, sa rozšíria na policajnú a súdnu spoluprácu (pozri zmeny protokolov o Schengene a stanovisko Spojeného kráľovstva, Írska a Dánska);

d)   pokiaľ ide o osobitnú situáciu Spojeného kráľovstva a Írska, treba pripomenúť, že s Parlamentom sa formálne nekonzultovalo, keď sa v rokoch 2000 a 2001 rozhodovalo o oddelenom režime pre tieto krajiny v rámci schengenského režimu. V súčasnosti sa Spojené kráľovstvo musí do režimu zapojiť tam, kde si vybralo možnosť uplatňovať schengenské acquis, a v prípadoch, kde si zvolilo možnosť neuplatňovania, sa zapojiť nesmie[1]. Úpravy schengenského protokolu tento aspekt nezmenia, ale poskytnú Spojenému kráľovstvu a Írsku možnosť odmietnuť účasť na opatrení, ktoré sa opiera o schengenské acquis, ktorého uplatňovanie si už zvolili.

Toto pravdepodobne spôsobí ďalšie roztrieštenie predpisov. Parlament nebude konzultovaný v súvislosti s účasťou na opatrení a vplyvom na schengenské acquis. Súčasné opatrenie však bude stále potrebné prijať spolurozhodovacím postupom, ak sa naň vzťahuje;

e)   Spojené kráľovstvo a Írsko sa budú môcť navyše rozhodnúť pre neuplatňovanie návrhov na zmenu a doplnenie opatrení Hlavy IV, ktoré sa predtým rozhodli uplatňovať, a nebudú viazané novými pravidlami na ochranu údajov prijatými na základe nového ustanovenia zmluvy, ktorá tieto krajiny nezaväzuje hmotnoprávnymi pravidlami v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných záležitostiach;

3.   nazdáva sa, že zlepšenia zavedené novou zmluvou prevažujú nad jej slabými miestami. Inštitúcie EÚ by mali teraz vyvinúť maximálne úsilie na zabezpečenie úspešnej ratifikácie novej zmluvy členskými štátmi. Zároveň by mali:

a)   informovať občanov EÚ o ich nových právach a o novom právnom rámci EÚ a rovnako vyzvať členské štáty, aby začali rozsiahle informačné kampane a zaviedli osobitnú odbornú prípravu pre národné súdne systémy a bezpečnostné služby s cieľom zabrániť akejkoľvek nezákonnej diskriminácii medzi európskymi občanmi;

b)   zapojiť národné parlamenty do vymedzovania budúceho viacročného programu pre priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti; najvhodnejší spôsob, akým by sa mohlo toto zapojenie uskutočniť, je prostredníctvom:

-  neformálnych fór (akými sú skupina Future, ktorá sa bude pravidelne stretávať počas štyroch predsedníctiev Rady v rokoch 2008 a 2009);

-  formálneho, pravidelného a včasného postupovania všetkých prípravných legislatívnych textov, počnúc pôvodnými legislatívnymi návrhmi, s cieľom vyhnúť sa diskriminácii medzi poslancami národných parlamentov a európskymi občanmi;

c)   v roku 2008 viesť rokovania na prijatie všetkých opatrení začiatkom roku 2009, ktoré sú potrebné ako základ na úspešné otvorenie nového priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti novozvoleným Parlamentom v roku 2010; so zreteľom na národné a/alebo parlamentné výhrady vyjadrené voči viacerým legislatívnym postupom vyzýva Komisiu a Radu, aby z pohľadu nových právnych základov zavedených Lisabonskou zmluvou a na základe zhodnotenia politickej diskusie opätovne preskúmala tieto legislatívne texty:

Všeobecné práva

- rámcové rozhodnutie o procesných právach (2004/0113(CNS))

- rámcové rozhodnutie o ochrane údajov za účelmi bezpečnosti (bude začlenené do revízie smernice 95/46/ES) (2005/0202(CNS)) (parlamentné výhrady zo strany Dánska, Írska, Holandska, Švédska a Spojeného kráľovstva)

Súdna spolupráca

- rámcové rozhodnutie o rasizme a xenofóbii (2007/2067(CNS)) (parlamentné výhrady zo strany Švédska, Holandska, Dánska, Írska a Lotyšska)

- rámcové rozhodnutie o rozhodnutiach prijatých in absentia (ešte nebolo predložené)

- rámcové rozhodnutie o európskom príkaze na získavanie dôkazov (2003/0270(CNS)) (parlamentné výhrady zo strany Švédska a Dánska)

- rámcové rozhodnutie o vzájomnom uznávaní odsudzujúcich rozhodnutí (2005/0018(CNS)) (parlamentné výhrady zo strany Švédska, Holandska a Írska)

- rámcové rozhodnutie o príkazoch na dohľad v predsúdnom konaní (2006/0158(CNS))

- rámcové rozhodnutie o výmene informácií z registra trestov (2005/0267(CNS)) (parlamentné výhrady zo strany Švédska, Fínska, Holandska, Írska, Grécka a Dánska)

- rámcové rozhodnutie o EUROJUST-e (ešte nebolo predložené)

Policajná spolupráca

- rámcové rozhodnutie o boji proti organizovanému zločinu (parlamentné výhrady zo strany Švédska)

- rámcové rozhodnutie o prístupe k údajom vízového informačného systému (VIS) za účelmi bezpečnosti (bude začlenené ako pozmeňujúci a doplňujúci návrh ku smernici o VIS) (2005/0232(CNS))

- rámcové rozhodnutie prístupe k EURODAC-u na účely bezpečnosti (bude začlenené ako pozmeňujúci a doplňujúci návrh do smernice o VIS) (2006/0310(CNS))

- rámcové rozhodnutie o EUROPOL-e (čaká sa na konzultáciu s Európskym parlamentom);

4.   vyhlasuje ochotu zúčastniť sa v rámci spolupráce s Komisiou a predsedníctvom Rady na prepracovaní týchto návrhov v priebehu roka 2008 a vyhradzuje si právo na akékoľvek formálne odporúčania potrebné na zlepšenie už dosiahnutých politických dohôd, ako sa ustanovuje v článku 39 Zmluvy o EÚ; za týmto účelom navrhuje, aby od začiatku roku 2008 vytvorila pracovná skupina na vysokej úrovni poverená otvorenou diskusiou o zlepšeniach, ktoré treba v uvedených textoch vykonať;

5.   víta vyhlásenie konferencie týkajúce sa článku 10 Protokolu o prechodných ustanoveniach (vyhlásenie 39a) a vyzýva Komisiu, aby už v roku 2008 začala pracovať na zmene a doplnení alebo náhrade právnych aktov, ktoré sa už teraz prejavujú ako nedostatočné alebo neúčinné (ako napríklad Dohovor o vzájomnej právnej pomoci v trestných záležitostiach alebo iné texty, v ktorých by sa mali uskutočniť zlepšenia, ako to dokazuje skúsenosť);

6.   domnieva sa, že od roku 2008 by mal byť Parlament pravidelne informovaný a konzultovaný v otázke hlavných programov a dohôd týkajúcich sa tretích krajín, akými sú napríklad priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v prípade Ruska, medzinárodná stratégia boja proti obchodovaniu s ľuďmi, a vo veciach spojených s obchodovaním s drogami a s prevenciou a bojom proti terorizmu, a to aj v prípadoch, keď konzultácia nie je povinná;

  • [1]  V dôsledku toho Rada nepovolila Spojenému kráľovstvu zúčastniť sa na vytvorení systému Frontex a na prijatí nariadenia (ES) č. 2253/2004 z 13. decembra 2004 o normách pre bezpečnostné a biometrické prvky v pasoch a cestovných dokladoch vydávaných členskými štátmi, a tak Spojené kráľovstvo podalo proti Rade dve žaloby (prípady C-77/05 Spojené kráľovstvo/Rada [2007] ECR I-0000 a C-137/05 Spojené kráľovstvo/Rada [2007] ECR I-0000).

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

18.12.2007

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

41

1

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Alexander Alvaro, Roberta Angelilli, Mihael Brejc, Kathalijne Maria Buitenweg, Michael Cashman, Giuseppe Castiglione, Giusto Catania, Jean-Marie Cavada, Carlos Coelho, Panayiotis Demetriou, Gérard Deprez, Agustín Díaz de Mera García Consuegra, Bárbara Dührkop Dührkop, Claudio Fava, Armando França, Urszula Gacek, Kinga Gál, Roland Gewalt, Ewa Klamt, Henrik Lax, Roselyne Lefrançois, Sarah Ludford, Viktória Mohácsi, Claude Moraes, Javier Moreno Sánchez, Rareş-Lucian Niculescu, Martine Roure, Luciana Sbarbati, Inger Segelström, Søren Bo Søndergaard, Vladimir Urutchev, Ioannis Varvitsiotis, Manfred Weber, Renate Weber, Tatjana Ždanoka

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Edit Bauer, Genowefa Grabowska, Sophia in 't Veld, Sylvia-Yvonne Kaufmann, Jean Lambert, Antonio Masip Hidalgo, Bill Newton Dunn

Náhradníci (č. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

Manuel Medina Ortega

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

23.1.2008

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

20

6

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Jim Allister, Enrique Barón Crespo, Bastiaan Belder, Jens-Peter Bonde, Richard Corbett, Brian Crowley, Jean-Luc Dehaene, Andrew Duff, Ingo Friedrich, Genowefa Grabowska, Anneli Jäätteenmäki, Sylvia-Yvonne Kaufmann, Timothy Kirkhope, Jo Leinen, Íñigo Méndez de Vigo, Ashley Mote, Borut Pahor, Rihards Pīks, József Szájer, Riccardo Ventre, Johannes Voggenhuber, Dushana Zdravkova

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Konstantinos Botopoulos, Urszula Krupa, Gérard Onesta, Alexander Stubb

Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní