Európsky parlament,

–  so zreteľom na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a jej článok 14,

–  so zreteľom na Ženevský dohovor z roku 1951, ktorý sa týka štatútu utečenca a jeho článok 33 odsek 1, ktorý požaduje náležité preskúmanie individuálnych prípadov a zakazuje vydanie utečencov,

–  so zreteľom na Európsku konvenciu ľudských práv najmä jej protokol 4 článok 4, podľa ktorého „kolektívne vyhostenie cudzincov je zakázané“,

–  so zreteľom na Barcelonskú deklaráciu ako aj pracovný program z 28. novembra 1995, prijaté na tejto konferencii, s cieľom podporiť ochranu základných práv v stredomorskej oblasti,

–  so zreteľom na Chartu základných práv Európskej únie a jej článok 18 o práve na azyl,

–  so zreteľom na článok 6 ZEÚ a článok 63 ZES,

–  so zreteľom na otázky na písomné zodpovedanie E‑2616/04 a E‑0545/05,

–  so zreteľom na článok 115 odsek 5 rokovacieho poriadku,

A.  keďže ostrov Lampedusa v strede Sicílskeho prielivu je malý ostrov s rozlohou 20 km2 a 5500 obyvateľmi, a má očividne obmedzené možnosti prijímania a ubytovania veľkého počtu imigrantov a žiadateľov o azyl, ktorí sa pravidelne vyloďujú na jeho brehoch, často v zúfalých podmienkach;

B.  znepokojený kolektívnym vyhosťovaním migrantov, ktoré uskutočnili talianske úrady od októbra 2004 do marca 2005 z ostrova Lampedusa v Taliansku do Líbie;

C.  keďže Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov odhalil vrátenie 180 osôb 17. marca a vyhlásil že „ani zďaleka nemožno stanoviť, žeby Taliansko prijalo potrebné opatrenia, aby sa uistilo, že neposiela utečencov prichádzajúcich v dobrej viere, späť do Líbie, ktorá nie je považovaná za krajinu bezpečného azylu“; keďže Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov „hlboko ľutuje nedostatok transparentnosti tak na strane talianskych úradov ako aj na strane líbyjských úradov“;

D.  znepokojený odmietnutím talianskych úradov umožniť Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov vstup do záchytného strediska na ostrove Lampedusa 15. marca; zatiaľ čo podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov talianske úrady povolili prístup líbyjským úradníkom;

E.  hlboko znepokojený osudom stoviek žiadateľov o azyl, ktorí boli vrátení do Líbie, keďže táto krajina nie je signatárskym štátom Ženevského dohovoru, ktorý sa týka štatútu utečenca, nemá fungujúci azylový systém, neposkytuje účinnú záruku práv utečencov a uplatňuje svojvoľné zatýkanie, zadržiavanie a vyhosťovanie, a keďže vyhostené osoby sú spravidla spútané a nepoznajú krajinu, do ktorej budú vyhostení;

F.  znepokojený zaobchádzaním a žalostnými životnými podmienkami osôb zadržaných v táboroch v Líbii, ako aj nedávnymi rozsiahlymi repatriáciami cudzincov z Líbie do krajín, z ktorých prišli, za podmienok, ktoré nezaručujú ani ich dôstojnosť ani ich prežitie; aj so zreteľom na informácie líbyjských zdrojov, ktoré zaznamenali 106 prípadov úmrtia v následnosti na tieto vyhostenia;

G.  so zreteľom na bilaterálnu dohodu medzi Talianskom a Líbiou, ktorej obsah je zatiaľ tajomstvom, a ktorá zveruje líbyjským úradom sledovanie tokov migrantov a ktorá ich zaväzuje opätovne prijať osoby odmietnuté Talianskom;

H.  znepokojený tým, že v Taliansku neexistujú právne predpisy o azyle;

I.  so zreteľom na žiadosť Európskeho súdu pre ľudské práva adresovanú Taliansku 6. apríla 2005, týkajúcu sa poskytnutia informácií o situácii na ostrove Lampedusa, v následnosti na žiadosť č. 11593/05 predloženú skupinou vyhostených migrantov;

1.  žiada talianske úrady a členské štáty, aby sa zdržali kolektívneho vyhosťovania žiadateľov o azyl a „neregulárnych migrantov“ do Líbie ako aj do iných krajín, a aby zaručili individuálne prešetrenia žiadostí o azyl a rešpektovanie zásady „non-refoulement“ (prekážky vydania);

2.  je toho názoru, že kolektívne vyhosťovanie migrantov talianskymi úradmi do Líbie vrátane vyhostenia 17. marca 2005 predstavujú porušovanie zásady „non-refoulement“ (prekážky vydania) a že talianske úrady nesplnili svoje medzinárodné záväzky, pretože sa neuistili, že život vyhostených osôb nie je v ich krajine pôvodu ohrozený;

3.  vyzýva talianske úrady, aby Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov zaručili voľný vstup do záchytného strediska na ostrove Lampedusa a prístup k osobám, ktoré sú tam zadržiavané a ktoré by mohli potrebovať medzinárodnú ochranu;

4.  vyzýva Európsku komisiu, ochrankyňu zmlúv, aby dohliadala na dodržiavania práva na azyl v Európskej únii, v súlade s článkom 6 ZEÚ a článkom 63 ZES, aby zabránila kolektívnemu vyhosťovaniu a aby požadovala od Talianska ako aj od ostatných členských štátov dodržiavanie záväzkov podľa právnych predpisov Únie;

5.  pripomína potrebu imigračnej a azylovej politiky Spoločenstva založenej na vytvorení legálnych imigračných postupov a spoločných pravidiel ochrany základných práv imigrantov a žiadateľov o azyl v celej Európskej únii, ako to stanovila Európska rada v Tampere v roku 1999 a potvrdil Haagsky program;

6.  opakovane zdôrazňuje svoje výhrady k návrhu smernice Rady o azylových postupoch, ktorá zvolila prístup spoločných minimálnych ustanovení a vyzýva členské štáty, aby dohliadli na rýchlu transpozíciu smernice týkajúcu sa podmienok, ktoré umožňujú uchádzať sa o štatút utečenca (2004/83/ES);

7.  žiada Komisiu o transparentný dialóg v tejto oblasti vrátane zverejnenia výsledkov svojej misie v Líbii zameranej na ilegálnu imigráciu v novembri a decembri 2004;

8.  žiada Líbiu, aby umožnila prístup medzinárodným pozorovateľom, ukončila svojvoľné vyhosťovanie a zatýkanie migrantov, ratifikovala Ženevský dohovor, ktorý sa týka štatútu utečenca, uznala mandát Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov a žiada, aby boli všetky dohovory s Líbiou o opätovnom prijatí zverejnené;

9.  žiada vyslať delegáciu zloženú z členov príslušných výborov do záchytného strediska na ostrove Lampedusa a v Líbii, aby mohla zhodnotiť rozsah problému a presvedčiť sa o legitímnosti konania talianskych a líbyjských úradov;

10.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii, líbyjskej vláde, vládam a parlamentom členských štátov a Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov.