o 21. a 22. výročnej správe Komisie o kontrole uplatňovania práva Spoločenstva (2003 a 2004)

(2005/2150(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na dvadsiatu prvú a dvadsiatu druhú výročnú správu Komisie (KOM(2004)0839) a (KOM(2005)0570), so zreteľom na pracovné dokumenty Komisie (SEK(2004)1638) a SEK(2005)1446 a 1447),

–   so zreteľom na článok 45 a článok 112 ods. 2 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre právne veci a stanovisko Výboru pre petície (A6-0089/2006),

A. keďže výročné správy Komisie uvádzajú stav transpozície smerníc členskými štátmi s cieľom zabezpečiť, aby sa uplatňovanie legislatívy účinne kontrolovalo; keďže podľa 21. správy k 31. decembru 2003 prebiehalo 3 927 prípadov porušenia, vrátane 1 855 prípadov, v ktorých sa začalo konanie, 999 prípadov, v ktorých bolo vydané odôvodnené stanovisko, 411 prípadov, ktoré boli podané na Súdny dvor, a len 69 prípadov (z ktorých 40 sa týkalo sektora životného prostredia), v ktorých sa začalo konanie podľa článku 228,

B.  keďže skutočná kontrola uplatňovania práva Spoločenstva nepozostáva len z hodnotenia transpozície v kvantitatívnom vyjadrení, ale tiež z hodnotenia kvality transpozície a postupov prijatých pri vlastnom uplatňovaní práva Spoločenstva,

C. keďže správna a pohotová implementácia európskeho práva je neoddeliteľnou a základnou súčasťou „lepšej právnej úpravy“; keďže jasné a dobre vypracované právne predpisy sú nevyhnutnou podmienkou dobrého uplatňovania práva Spoločenstva v celej EÚ; keďže kvalita právnych predpisov a jasnosť stanovených povinností členských štátov nie sú vždy uspokojivé vzhľadom na skutočnosť, že právne predpisy sú často výsledkom zložitých politických kompromisov,

D. keďže Komisia môže upravovať prostriedky, ktoré využíva na účinné vykonávanie svojho poslania a zavádzať nové prvky s cieľom zlepšiť uplatňovanie práva Spoločenstva,

E.  keďže Komisia v súčasnosti pracuje na úprave existujúcich postupov a na spôsoboch ich urýchlenia a zefektívnenia; to však nie je dostatočným dôvodom na neodovzdávanie včasných informácií vyžiadaných v súvislosti s celkovým počtom zdrojov vyčlenených na príslušných generálnych riaditeľstvách a na generálnom sekretariáte ohľadne porušovania práva,

F.  keďže počet sťažností týkajúcich sa porušovania práva Spoločenstva ukazuje, že európski občania zohrávajú pri uplatňovaní práva Spoločenstva významnú úlohu a že schopnosť náležitého riešenia ich obáv je dôležitá pre dôveryhodnosť Európskej únie,

G. keďže sťažnosti občanov nemajú pri budovaní „Európy občanov“ len symbolický charakter, ale predstavujú nákladovo efektívny a účinný nástroj na kontrolu uplatňovania práva Spoločenstva,

H. keďže účinná právna ochrana a jednotné uplatňovanie a výklad sú nevyhnutnými prvkami práva Spoločenstva,

I.   keďže 22. výročnú správu Komisie dostal len v januári 2006 a pre toto zásadné meškanie sa na správu za rok 2004 bude v tomto návrhu uznesenia odvolávať len čiastočne a východisková analýza sa bude týkať 21. výročnej správy Komisie, ktorá sa zaoberá uplatňovaním práva Spoločenstva v roku 2003,

1.  je presvedčený, že je skutočne potrebné, aby všetky európske inštitúcie pridali vážny a viditeľný dôraz a presvedčivejšiu prioritu otázke kontroly implementácie, najmä vzhľadom na zdôraznenie, ktorého sa nedávno dostalo údajnej naliehavej potrebe znížiť množstvo legislatívy EÚ a legislatívnych iniciatív;

2.  trvá na tom, že akékoľvek zníženie množstva legislatívy musí byť vyrovnané väčším dôrazom na implementáciu; zdôrazňuje, že sťažnosti sú nákladovo efektívnym a účinným nástrojom kontroly uplatňovania práva Spoločenstva a vyzýva Komisiu, aby zabezpečila, že aspoň časť zdrojov, ktoré boli doteraz určené na navrhovanie a sledovanie legislatívy, bude v rozličných jednotkách, ktoré sa zaoberajú jednotlivými sťažnosťami a prípadmi porušenia, venovaná účinnej a správnej implementácii súčasnej európskej legislatívy;

3.  je presvedčený, že otázke uplatňovania práva Spoločenstva by mali venovať pozornosť tiež výbory Parlamentu a najmä že zodpovedný spravodajca by mal zohrávať aktívnejšiu úlohu pri kontrole vykonávania práva Spoločenstva v členských štátoch; ako príklad tu môžu poslúžiť pravidelné zasadnutia, ktoré vo vzťahu k implementácii organizuje Výbor pre životné prostredie;

4.  chápe, že komitológia nie je predmetom tohto uznesenia a trvá na tom, že touto otázkou sa preto musí zaoberať samostatné uznesenie;

5.  zdôrazňuje, že článok 211 Zmluvy o ES prideľuje Komisii inštitucionálnu zodpovednosť za zabezpečovanie uplatňovania ustanovení Zmluvy a opatrení, ktoré v súlade s tým inštitúcie prijmú, a že článok 226 Zmluvy o ES zmocňuje Komisiu prijímať opatrenia proti členským štátom za každé nesplnenie povinností, ktoré im ukladá zmluva;

6.  pripomína, že hlavným problémom konaní o porušení (články 226 a 228 Zmluvy o ES) je ich dĺžka (v priemere 54 mesiacov od registrácie sťažnosti a podania na súd) a obmedzené využívanie článku 228;

7.  pripomína, že Komisia usporadúva zasadnutia, na ktorých sa rozhoduje o konaniach o porušení, štyrikrát ročne a že všetky rozhodnutia (od prvej písomnej výzvy zameranej na získanie informácií od členského štátu až po obrátenie sa na Súdny dvor) prijíma kolégium členov Komisie; oceňujúc význam a potrebu kolektívneho zásahu v jednotlivých fázach porušovania práva navrhuje, aby sa vnútorné postupy skrátili splnomocnením každého člena Komisie na zaslanie písomných výziev členským štátom v oblasti, za ktorú zodpovedá (keď členský štát netransponuje právo Spoločenstva do svojej legislatívy do stanoveného termínu);

8.  pripomína nedostatočnú úroveň spolupráce vnútroštátnych súdov vo väčšine členských štátov, ktoré sa stále zdráhajú uplatňovať princíp nadradenosti práva Spoločenstva;

9.  víta oznámenie Komisie „Lepšia kontrola uplatňovania práva Spoločenstva“ (KOM(2002)0725), v ktorom sú stanovené rôzne opatrenia na dosiahnutie svojho cieľa;

10. ľutuje však, že Komisia nepredložila žiadne štruktúrované, podrobné sledovanie niektorých záväzkov uvedených v zmienenom oznámení, napríklad že „uplatňovanie prioritných kritérií sa bude hodnotiť každoročne pri rozprave o správe o kontrole uplatňovania práva Spoločenstva“ (KOM(2002)0725, s. 12);

11. vyzýva Komisiu, aby vykonala osobitné hodnotenie uplatňovania prioritných kritérií vymenovaných v uvedenom oznámení s cieľom vyhodnotiť, či je takýto úkon skutočne potrebný a či nehrozí neprimeraným obmedzením rozsahu konaní o porušení, pre ktoré zmluva nestanovuje žiadnu hierarchiu; vyzýva Komisiu, aby vyhodnotila, či by jednoduché zvýšenie dostupných zdrojov v najvyťaženejších generálnych riaditeľstvách nebolo výhodnejším riešením na zlepšenie schopnosti sledovania sťažností; poukazuje na to, že v oddeleniach Komisie zodpovedných za transpozíciu sú potrební právni odborníci, ktorí by analyzovali, či sa právo transponovalo v celej svojej komplexnosti; podotýka, že pri analyzovaní transpozícií nie je možné spoliehať sa len na automatický korelačný systém;

12. vyzýva Komisiu, aby Parlament informovala o výsledkoch takýchto hodnotení; trvá na tom, že určenie priorít by nemalo viesť k zníženiu reakcií na sťažnosti občanov, a nalieha na Komisiu, aby s Parlamentom konzultovala akúkoľvek možnú zmenu prioritných kritérií;

13. vyzýva Komisiu, aby kládla zásadu právneho štátu a skúsenosť občanov nad čisto ekonomické kritériá a hodnotenie; nalieha na Komisiu, aby pozorne sledovala rešpektovanie základných slobôd a všeobecných zásad zmluvy a tiež rešpektovanie nariadení a rámcových smerníc; vyzýva Komisiu, aby ako kritérium pri určovaní, či došlo k porušeniu základných slobôd, využívala sekundárne právo;

14. nalieha na Komisiu, aby prehodnotila spoluprácu s členskými štátmi v zmysle článku 10 Zmluvy o ES vzhľadom na skutočnosť, že väčšina členských štátov nie je pripravená pre zlepšenie implementácie práva EÚ veľa vykonať, čo sa potvrdilo počas rokovaní o poslednej medziinštitucionálnej dohode o lepšej právnej úprave v roku 2003, keď Rada odmietla vo veci transpozície a implementácie akýkoľvek záväzok; vyjadruje svoju podporu opätovnému začatiu rokovaní s Radou na túto tému s cieľom zmeniť a doplniť medziinštitucionálnu dohodu;

15. vážne vyzýva Komisiu, aby prehodnotila svoju zhovievavosť k členským štátom s ohľadom na konečné termíny na predkladanie požadovaných informácií Komisii, prijímanie a oznamovanie vnútroštátnych implementačných opatrení a správne uplatňovanie práva Spoločenstva na vnútroštátnej, regionálnej či miestnej úrovni;

16. pripomína, že členské štáty sa rozhodli zriadiť osobitné štruktúry zaoberajúce sa implementáciou; víta úsilie Komisie podporovať zriadenie príslušných koordinačných bodov v každom členskom štáte s cieľom zlepšiť celú politiku transpozície a implementácie a účinnosť fázy konaní o porušení pred podaním žaloby; odporúča, aby členské štáty nezriadili len technické štruktúry, ale aby tiež menovali politickú(é) osobnosť(ti) zodpovednú(é) na vnútroštátnej úrovni za politiku vo vzťahu k porušovaniu práva;

17. poukazuje na to, že dôraz na organizačné otázky a komunikačné toky by nemal zakryť skutočnosť, že mnohé prípady nesprávnej implementácie sú dôsledkom zlej kvality právnych predpisov a odrážajú vedomé úsilie členských štátov podkopať legislatívu Spoločenstva z politických, správnych a hospodárskych dôvodov; v tejto súvislosti podotýka, že Komisia má vo zvyku akceptovať oneskorený zásah členských štátov s cieľom ukončiť konania o porušení; vyzýva Komisiu, aby členské štáty požiadala o zabezpečenie retroaktívneho uplatňovania ustanovení Spoločenstva, ktoré boli porušené, s cieľom odstrániť všetky následky porušenia a aby v prípade pokračujúceho porušovania bezodkladne uplatnila článok 228 Zmluvy o ES;

18. pripomína, že sieť SOLVIT preukázala svoju účinnosť v oblasti vnútorného trhu ako doplnkový mimosúdny mechanizmus, ktorý zvýšil dobrovoľnú spoluprácu členských štátov, ale domnieva sa, že takýto mechanizmus by sa nemal považovať za náhradu konaní o porušení, ktoré sú určené na donútenie členských štátov na uplatňovanie práva Spoločenstva; vyzýva členské štáty, aby pridelili viac ľudských a finančných zdrojov svojim národným kontaktným bodom pre sieť SOLVIT;

19. je presvedčený, že hoci je dôležité venovať čas a úsilie na rozvoj dialógu s členskými štátmi a zlepšovanie pomoci týmto štátom s cieľom uľahčiť pohotovú a správnu transpozíciu európskej legislatívy, potrebná je najmä po rozšírení pevnejšia disciplína s cieľom vylúčiť výrazné meškanie a sústavné rozdiely v kvalite vnútroštátnej transpozície;

20. domnieva sa, že do každej novoprijatej smernice by sa mala systematickejšie vkladať osobitná doložka zaväzujúca členské štáty zostaviť pri transpozícii smerníc EÚ korelačnú tabuľku;

21. pripomína, že v roku 2004 obsahovalo ustanovenie o korelačnej tabuľke približne 41 % nových smerníc; domnieva sa, že Európsky parlament by mal ako spolutvorca legislatívy podporovať návrhy, aby sa do smerníc zaviedli ustanovenia zaväzujúce členské štáty používať pre oznamovanie korelačnú tabuľku; vyzýva Komisiu, aby Parlamentu pravidelne podávala správy o uplatňovaní týchto ustanovení;

22. víta úsilie niektorých generálnych riaditeľstiev Komisie, predovšetkým GR Životné prostredie, na zlepšenie kontroly zhody príslušných smerníc najmä po rozšírení; vyzýva Komisiu, aby na svojej internetovej stránke zverejnila štúdie, ktoré si jednotlivé generálne riaditeľstvá vyžiadali na vyhodnotenie zhody vnútroštátnych implementačných opatrení s legislatívou Spoločenstva;

23. pripomína, že otvorených je viacero konaní vo veci nesúladu práva a že tieto konania sa niekedy opakujú bez dosiahnutia cieľa presvedčiť členské štáty, aby upravili svoje transpozičné zákony; zdôrazňuje, že v takýchto prípadoch môže byť zdržanie v konaní vysoko škodlivé pre občanov, pretože pozornosť sa nesústreďuje na jednotlivé prípady, ale skôr reaguje na všeobecný problém; vyzýva preto Komisiu, aby zaujala pevný postoj v prípadoch neoznámenia vnútroštátnych implementačných opatrení a ich nesúladu s legislatívou Spoločenstva a využila rôzne stupne postupov článku 226 ES v súlade s pevnými, nevyjednateľnými termínmi stanovenými v príslušných nástrojoch soft-law (oznámenia, usmernenia) s cieľom pristúpiť čo najskôr k pokutám podľa článku 228 ES;

24. vyzýva Komisiu, aby predložila zoznam tých smerníc, ktoré majú najhoršie výsledky vzhľadom na svoju implementáciu, a vysvetlila, čo považuje za dôvody spôsobujúce túto situáciu; upozorňuje na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora a článku 10 Zmluvy o ES sa od členských štátov vyžaduje, aby zabezpečili existenciu vhodného systému účinných a primeraných sankcií, ktorý by slúžil ako odstrašujúci prostriedok proti porušovaniu ustanovení Spoločenstva; domnieva sa, že je potrebné venovať sa neprijatiu účinného systému sankcií s náležitou vážnosťou v rámci konania o porušení;

25. pripomína, že súčasné postupy nedávajú občanom žiadne právo presahujúce podanie sťažnosti, a že Komisia vo svojej úlohe strážcu Zmluvy má rozsiahlu voľnosť v tom, či sťažnosť zaregistrovať a začať konanie; domnieva sa, že v Zmluve a v judikatúre Súdneho dvora neexistuje nič, čo by bránilo využívaniu náležitých legislatívnych nástrojov, ktoré by sťažovateľom dali ďalšie práva, a preto vyzýva Komisiu, aby podnikla kroky na prijatie takýchto nástrojov; je presvedčený, že tomuto významnému a výhradnému právu by mala zodpovedať povinnosť transparentnosti a zodpovednosti vzhľadom na dôvody, na základe ktorých bolo rozhodnutie prijaté, najmä rozhodnutie nevenovať sa sťažnosti;

26. víta oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi „Vzťahy so sťažovateľmi v súvislosti s porušovaním práva Spoločenstva“ (KOM (2002)0141);

27. nalieha na Komisiu, aby rešpektovala zásady stanovené v tomto oznámení v tom zmysle, že všetky sťažnosti prijaté Komisiou, ktoré pravdepodobne udávajú skutočné porušenie práva Spoločenstva, by sa mali registrovať bez akéhokoľvek výberu pokiaľ nespadajú pod mimoriadne okolnosti uvedené v článku 3; pripomína, že Európsky ombudsman nedávno prijal konkrétne podania udávajúce nezaregistrovanie sťažností a v súčasnosti ich vyšetruje; vyzýva Komisiu, aby Parlamentu predkladala pravidelnú správu o prípadoch nezaregistrovania sťažností v súlade so spomínaným oznámením;

28. pripomína, že lehota jedného roka, ktorá je stanovená v oznámení, medzi registráciou sťažnosti a vlastným zaslaním písomnej výzvy alebo zaradením prípadu je príliš dlhá; okrem toho podotýka, že táto lehota sa nie vždy dodržiava, pričom sťažovateľ je vystavený neprijateľnej neistote; vyzýva preto Komisiu, aby zasielala písomné výzvy, ktoré ešte neznamenajú žiadne „rokovania“ s členskými štátmi, v krátkom čase od registrácie sťažnosti a aby sa snažila s postupom rýchlo napredovať na základe promptných termínov, od ktorých sa dá oslobodiť len vo výnimočných prípadoch;

29. nalieha na všetky služby Komisie, aby sťažovateľov - a kde je to vhodné, aj príslušných poslancov EP - plne informovali o postupe ich sťažností pri vypršaní každého vopred určeného termínu (písomná výzva, odôvodnené stanovisko, podanie na súd), uviedli dôvody svojich rozhodnutí a do úplných podrobností s nimi oboznámili sťažovateľa podľa zásad stanovených v oznámení z roku 2002, čo by malo sťažovateľovi umožniť podať ďalšie pripomienky (takéto informácie by najmä v prípadoch, v ktorých Komisia plánuje uložiť sťažnosť, mali obsahovať argumenty predložené príslušným členským štátom);

30. vyzýva Komisiu, aby prijala osobitné postupy, ktoré by sťažovateľovi a príslušnému poslancovi EP umožnili prístup k dokumentácii a k jadru korešpondencie s členom;

31. vyzýva Komisiu, aby zabezpečila konkrétne údaje o rešpektovaní termínov, ako je stanovené v jej príručke pre operatívne postupy, ktoré je možné získať len neformálnym spôsobom; znovu zdôrazňuje význam stanovenia termínov od dátumu zaregistrovania žiadosti pre poskytnutie odpovede sťažovateľovi a pre zaslanie písomnej výzvy;

32. pripomína, že konania podľa článku 228 Zmluvy o ES viedli od ich začiatku k rozsudku Súdneho dvora len v troch prípadoch; víta oznámenie Komisie o uplatňovaní článku 228 Zmluvy o ES (SEK(2005)1658) zo 14. decembra 2005, ktoré vysvetľuje a rozvíja politiku Komisie týkajúcu sa žiadostí určených Súdnemu dvoru na uloženie pravidelných platieb a jednorazovej čiastky členskému štátu, ktorý nevykoná rozsudok Súdneho dvora.

33. formálne žiada Komisiu, aby určila, že v súlade s jej oznámením o uplatňovaní článku 228 Zmluvy o ES všetky prípady, na ktoré sa už vzťahuje písomná výzva a odôvodnené stanovisko podľa článku 228, a tiež prípady, na ktoré sa v súčasnosti vzťahuje konanie podľa článku 226, budú podliehať tejto novej politike (ak sa nevyriešia pred podaním na Súdny dvor);

34. pripomína, že petície predložené jednotlivcami Komisii, Európskemu ombudsmanovi a príslušným parlamentným výborom, by mali podporovať európske inštitúcie v hodnotení spôsobu implementácie práva Spoločenstva na vnútroštátnej a európskej úrovni;

35. znovu zdôrazňuje svoje presvedčenie, že dohody o úzkej spolupráci a kontrole medzi Komisiou, Radou, Európskym ombudsmanom a príslušnými parlamentnými výbormi sú nevyhnutné na zabezpečenie účinného zásahu vo všetkých prípadoch, kde sa žiadateľ oprávnene sťažoval na porušenie práva Spoločenstva;

36. trvá na tom, že Komisia musí vo svojich budúcich výročných správach predkladať údaje, ktoré budú presne odzrkadľovať dôležitý a zreteľný príspevok petícií k monitorovaniu uplatňovania právnych predpisov Spoločenstva a opakuje žiadosť obsiahnutú vo svojom uznesení z 9. marca 2004 o vložení kapitoly venovanej výhradne petíciám;

37. pokladá za nevyhnutné, aby boli procesné práva občanov podpísaných pod petíciou vymedzené podobne ako práva sťažovateľov , ktoré boli stanovené v oznámení Komisie o vzťahoch so sťažovateľmi (KOM(2002)141 v konečnom znení); domnieva sa, že je potrebné vyjasniť procedurálne otázky v súvislosti s paralelným spracovávaním sťažností a petícií a že sa musí naďalej zlepšovať koordinácia medzi príslušnými oddeleniami, aby mohol Výbor pre petície zabezpečiť dodržiavanie práv občanov podpisujúcich petíciu;

38. poznamenáva, že má skúsenosti s tým, že pre občanov obracajúcich sa s petíciou na Parlament je ťažké dovolávať sa práv vyplývajúcich z právnych predpisov EÚ pred súdmi jednotlivých členských štátov a získať odškodnenie za stratu alebo škodu spôsobenú porušením právnych predpisov Spoločenstva členským štátom;

39. vyjadruje poľutovanie nad neochotou Komisie vyšetriť údajné porušenia právnych predpisov Spoločenstva, ktoré sa udiali v minulosti a boli už napravené, napríklad tie, ktoré boli predmetom petície „Equitable Life“ a „Lloyd´s of London“; nalieha na Komisiu, aby vyšetrila prípady, v rámci ktorých boli osobám údajnou nedbalosťou spôsobené značné škody, pretože výsledok takýchto vyšetrovaní by mohol nesmierne pomôcť občanom pri ich odškodňovaní prostredníctvom príslušného vymáhania súdnou cestou;

40. žiada zvýšenú spoluprácu medzi národnými parlamentmi a Európskym parlamentom a ich poslancami, s cieľom podporiť a zvýšiť účinnú kontrolu európskych záležitostí na vnútroštátnej úrovni; domnieva sa, že parlamenty zohrávajú pri kontrole uplatňovania práva Spoločenstva významnú úlohu, čím pomáhajú posilňovať demokratickú legitímnosť Únie a prinášajú ju bližšie k občanom;

41. nalieha na Komisiu, aby zasielala svoje výročné správy o kontrole uplatňovania práva Spoločenstva národným parlamentom a umožnila im tak lepšie kontrolovať toto uplatňovanie vnútroštátnymi orgánmi;

42. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Komisii, Rade, Súdnemu dvoru, Európskemu ombudsmanovi a parlamentom členských štátov.

Úvod: táto správa v rámci lepšej právnej úpravy

Zámerom tejto správy je zhodnotiť v rámci súčasnej diskusie o lepšej tvorbe právnych predpisov kontrolu uplatňovania práva Spoločenstva, ktorú Komisia vykonala v roku 2003 a tam kde je to možné tiež využiť niektoré novšie informácie a preskúmať pokračovanie predchádzajúcich podobných správ, najmä poslednej správy, ktorú vypracovala pani Wallis. Táto správa sa bude tiež na niektorých miestach odvolávať na správu z roku 2004, ktorú Komisia zverejnila v januári 2006.

Pôvod programu „lepšej právnej úpravy“ v EÚ spočíva v dvoch kľúčových iniciatívach. Prvou bola biela kniha Komisie, ktorú vydala bývalá Prodiho Komisia v roku 2001 na tému „európske riadenie“(1). Táto iniciatíva bola zameraná na zlepšenie politík EÚ posilňovaním ich transparentnosti, súdržnosti, účinnosti a výkonnosti pri súčasnej podpore verejnej účasti a zodpovednosti v procese ich rozvoja.

Druhou iniciatívou bola takzvaná „Lisabonská stratégia“. Zahájená bola členskými štátmi EÚ v marci 2000 na Európskej rade v Lisabone a bola zameraná na premenu EÚ na najkonkurenčnejšiu, znalostnú ekonomiku na svete do roku 2010 a zaviedla množstvo nových mechanizmov pre rozvoj politík zameraných na dosiahnutie tohto cieľa. Vzhľadom na záväzok Zmluvy k trvalo udržateľnému rozvoju získala Lisabonská stratégia nasledujúci rok na schôdzi európskych vedúcich predstaviteľov v Göteborgu v júni 2001 environmentálny rozmer.

Komisia tiež rozhodla, že lepšiu právnu úpravu je potrebné začleniť do procesu tvorby politík, a že nové legislatívne návrhy predložené Komisiou musia usilovať o podporu lepšej právnej úpravy a prispievať ku konkurencieschopnosti. V tejto súvislosti inštitúcie EÚ v medziinštitucionálnej dohode o lepšej tvorbe právnych predpisov zo 16. decembra 2003 trvali na význame zjednodušenia a obmedzenia objemu legislatívy EÚ.

Komisia v súlade s medziinštitucionálnou dohodou vo svojom oznámení zo 16. marca 2005(2), vyhlásila svoj zámer „uskutočniť skríning návrhov, ktoré sú v legislatívnom procese v Rade alebo Parlamente z hľadiska ich všeobecného významu, ich vplyvu na konkurencieschopnosť a iné účinky“. V nedávnom oznámení zo septembra 2005 „Výsledok skríningu návrhov právnych predpisov v legislatívnom procese“ Komisia uvádza ciele, postup a výsledky tohto skúmania.

Komisia vo verejnej diskusii a nasledujúc tendenciu prítomnú v členských štátoch a čiastočne aj v Európskom parlamente opakovane vyhlásila, že jej novým prístupom je znižovanie objemu legislatívy a odstraňovanie neúčinných legislatívnych aktov. V tejto súvislosti existuje určitá obava, že význam „lepšej právnej úpravy“ sa bude čoraz viac zužovať a môže sa jednoducho vykladať ako odstránenie právnej úpravy a využiť ako zámienka pre tých, ktorí sa snažia obmedziť opatrenia sociálnej a environmentálnej ochrany. Kvalita právnej úpravy by mala byť určená predovšetkým prostredníctvom informovanej a živej politickej diskusie a prostredníctvom svojej schopnosti splniť ciele, pre ktoré bola pôvodne navrhnutá. Ak Komisia a Rada použijú nástroje „lepšej právnej úpravy“ ako zámienku na vyhnutie sa, zamedzenie alebo vynechanie tejto politickej diskusie v prospech spoločných záujmov s cieľom zúžiť povinnosti členských štátov na úrovni EÚ, táto iniciatíva urobí veľmi málo pre istotu európskych občanov(3).

Na druhej strane, zníženie množstva vytvorenej legislatívy musí byť po rozšírení vyvážené väčším dôrazom na implementáciu. Najjasnejším výsledkom analýzy 21. správy Komisie je, že príslušné množstvo zdrojov, ktoré boli určené na navrhovanie a sledovanie legislatívy, by teraz malo byť v rozličných príslušných jednotkách, ktoré sa zaoberajú prípadmi porušenia venované účinnej a správnej transpozícii a implementácii súčasnej európskej legislatívy.

V súlade s článkom 211 Zmluvy je úlohou Komisie zabezpečiť, aby členské štáty riadne dodržiavali a implementovali právo Spoločenstva. Najmä postup stanovený v článku 226 Zmluvy o ES dáva Komisii významnú právomoc začať donucovacie konanie voči členským štátom, o ktorých sa domnieva, že porušujú svoje záväzky podľa práva Spoločenstva. Stojí za povšimnutie, že tak, ako Komisia uvádza hneď v prvom odseku svojej 21. správy, článok 226 neobmedzuje túto právomoc na predpisy „ktoré sú v rozpore so základnými zásadami práva Spoločenstva zhrnutými v zmluvách“; článok 226 splnomocňuje Komisiu začať konanie voči členským štátom za akýkoľvek nedostatok pri plnení ich záväzkov podľa Zmluvy(4).

Komisia zaháji donucovacie konanie buď ako odpoveď na sťažnosť „sťažovateľa“ z členského štátu, alebo z vlastnej iniciatívy (informácie získané napríklad z tlače, otázok Európskeho parlamentu a pod.). V rozšírenej EÚ je skutočnosť, že právne predpisy sa správne a viditeľne implementujú, nevyhnutná pre dodanie zmyslu celému európskemu projektu. Nie je to však len vec právnych záväzkov, ale tiež otázka politickej zodpovednosti. Ak sa právne predpisy EÚ nebudú považovať za záväzné pre všetkých a ak ich transpozícia a implementácia bude závisieť na dobrej vôli tejto alebo onej vlády, alebo sa budú opierať o rôzne výklady, budeme tu čoskoro mať situáciu objektívneho znárodnenia politík EÚ so zjavnými negatívnymi účinkami na vnútorný trh a celý „acquis communautaire“. Ako uvidíme ďalej v tejto správe, situácia je už pomerne znepokojujúca, predovšetkým v sektore životného prostredia a vnútorného trhu, kde dĺžka a nízka sila trestu v súčasnom konaní o porušení hrozia zrušením akéhokoľvek reálneho odstrašujúceho účinku sankcie.

Výbor zastáva názor, že Komisia musí dať vážny a viditeľný dôraz a novú prioritu otázke implementačnej kontroly, najmä s ohľadom na nedávne zdôraznenie údajnej naliehavej potreby znížiť množstvo legislatívnych iniciatív. Napriek znižujúcim sa dostupným zdrojom je dôležité, aby sa prehodnotil dôraz, ktorý Biela kniha o vládnutí z roku 2001 kládla na spoluprácu s členskými štátmi, vzhľadom na skutočnosť, že väčšina členských štátov nie je pripravená v tejto oblasti veľa urobiť. Jasne sa to potvrdilo počas rokovaní o poslednej medziinštitucionálnej dohode o lepšej právnej úprave v roku 2003, keď Rada odmietla akýkoľvek záväzok vo veciach týkajúcich sa transpozície a implementácie. Výbor pre právne veci tiež zastáva názor, že Európsky parlament má v tomto ohľade významnú úlohu pri podpore a povzbudzovaní Komisie, samozrejme, bez zasahovania do jej výlučných právomocí. Z našej strany si to určite bude vyžadovať čiastočný posun našej pozornosti z legislatívnej oblasti tiež na implementačnú kontrolu. A v rámci nového dialógu s Komisiou a Radou o lepšej právnej úprave sa budeme musieť ešte raz pokúsiť presvedčiť Radu, aby v tomto smere prevzala určitú zodpovednosť.

21. správa o kontrole uplatňovania práva Spoločenstva

21. správa Komisie o kontrole uplatňovania práva Spoločenstva informuje o činnosti Komisie v spojení s kontrolou uplatňovania práva Spoločenstva v roku 2003.

Kontrola uplatňovania práva Spoločenstva pozostáva najmä z:

1) overovania, či členské štáty prijali vnútroštátne implementačné opatrenia a oznámili ich Komisii v predpísanom časovom limite;

2) overovania zhody vnútroštátnych implementačných opatrení s legislatívou Spoločenstva;

3) zabezpečenia skutočného rešpektovania ustanovení súkromnými a verejnými subjektmi, orgánmi a úradmi (presadzovanie).

1) Prijatie a oznámenie vnútroštátnych implementačných opatrení

Počet konaní vo veci neprijatia a neoznámenia vnútroštátnych implementačných opatrení sa v porovnaní s rokmi 2001 a 2002 takmer zdvojnásobil. Štatistika za rok 2003 ukazuje nárast o 92,1 % oproti predchádzajúcemu roku, zo 607 na 1 166 prípadov. Okrem toho sa zdá, že neoznamovanie je medzi členskými štátmi súdržnou praxou: zatiaľ, čo v iných oblastiach sú v neplnení povinností členskými štátmi obrovské rozdiely, neoznamovanie opatrení pre transpozíciu legislatívy (a nevypracovanie technických právnych úprav podľa smernice 98/34/ES) je všade takmer rovnaké.

Je zarážajúce, že Komisia stále musí veľa svojho času a úsilia vynakladať na výzvy členským štátom, aby jednoducho prijali a oznámili vnútroštátne opatrenia. Základná písomná výzva na urovnanie veci veľmi často nestačí: Súdny dvor musí zasahovať a vyniesť rozsudok v takmer 10 % všetkých začatých prípadov vo veci neoznámenia.

Je zrejmé, že veľkú časť zodpovednosti nesú v tejto situácii členské štáty. Nemalo by sa to považovať za nevýznamnú otázku či detail, najmä preto, že po rozšírení sa situácia celkom určite nezlepší, ak sa tejto veci neprizná žiadna politická priorita. Je však tiež zrejmé, že dramatický nárast vo veci neoznámenia spochybňuje celý systém a účinnosť súčasnej kontroly. Ak nedokážeme členské štáty prinútiť ani k tomu, aby oznamovali svoje opatrenia na transpozíciu práva, ako môžeme očakávať dôveru európskych občanov v účinnosť Komisie, a tiež Rady a Parlamentu, pri udržaní ich podstatných práv v oblasti práva Spoločenstva?

2) Transpozičné obdobie a kontrola zhody

Európsky parlament opakovane vyjadril obavy nad slabými výsledkami členských štátov pri správnej a včasnej transpozícii smerníc pre vnútorný trh. Medziinštitucionálna dohoda o lepšej tvorbe právnych predpisov zo 16. decembra 2003 tiež zdôrazňovala, že členské štáty musia dodržiavať článok 10 Zmluvy(5) a vyzývala členské štáty, aby zabezpečili správnu a pohotovú transpozíciu práva Spoločenstva do vnútroštátneho práva v rámci predpísaných termínov. Bez ohľadu na tieto výzvy a na skutočnosť, že včasné a správne prevzatie je právnou povinnosťou, lehoty na transpozíciu veľmi často vypršia skôr, ako členské štáty začnú prijímať implementačné opatrenia.

Kontrola zhody sa v súčasnosti často vykonáva dlho potom, ako členské štáty Komisii oznámia transponovanú vnútroštátnu legislatívu. Kontrola zhody by sa mala stať praktickou prioritou. Mala by sa dokončiť čo najskôr po prijatí oznámenia o vnútroštátnych opatreniach.

Komisia v tejto súvislosti zadala vonkajším dodávateľom konkrétne štúdie s cieľom skontrolovať zhodu vnútroštátnej legislatívy s európskymi smernicami. Výbor pre právne veci je presvedčený o význame týchto štúdií pre zabezpečenie objektívnej predstavy európskych inštitúcií o stave transpozície kľúčových smerníc a domnieva sa, že zverejnenie všetkých týchto štúdií bude prejavom účinnej transparentnosti zo strany Komisie.

V tejto súvislosti by sa mali dodatočné ľudské a finančné zdroje poskytnúť službám Komisie zaoberajúcim sa kontrolou zhody vnútroštátnej legislatívy, ktoré by mali štúdie zadané Komisiou vonkajším dodávateľom využívať ako dôležitý informačný zdroj.

Na uľahčenie kontroly zhody vnútroštátnej legislatívy by smernice ešte mali systematicky vyžadovať, aby členské štáty popri oznámení o transpozícii práva predložili tabuľku, v ktorej sa podrobne uvedie, ktoré články smernice boli prevzaté a ktorými ustanoveniami vnútroštátneho práva (korelačná tabuľka). Európske inštitúcie by zatiaľ mali pri navrhovaní a rokovaní o nových smerniciach zaručiť systematické začlenenie korelačnej tabuľky s oznámením o transpozičných opatreniach (na vnútroštátnej a/alebo regionálnej a miestnej úrovni) do každej novej smernice. Často sa stáva (najmä pri legislatíve pre vnútorný trh), že členské štáty jednoducho pošlú svoje transpozičné zákony bez akýchkoľvek usmernení o tom, ako zistiť a vyhodnotiť kvalitu transpozície, niekedy dokonca bez konzultácií s Komisiou o správnosti výkladu práva. Posledným príkladom je transpozícia smernice o verejnom obstarávaní v Taliansku, ktorá bola transponovaná zákonom s viac ako 250 článkami bez akéhokoľvek dialógu s Komisiou.

Komisia si, samozrejme, túto situáciu dobre uvedomuje a od roku 2003 už v tomto ohľade prišlo k určitému významnému pokroku. Ustanovenie o korelačnej tabuľke obsahovalo 49 zo 117 smerníc navrhnutých v roku 2004 (41,8 %). Z 93 smerníc prijatých v roku 2005 obsahovalo ustanovenie o „korelačnej tabuľke“ 58 (62,3 %). Pre prijímanie korelačných tabuliek vo všetkých prípadoch konečnej legislatívy však stále neexistujú súdržné postupy a veľa je potrebné vykonať najmä na dosiahnutie toho, aby členské štáty skutočne pripravili korelačné tabuľky a zaslali ich Komisii, predovšetkým pri tých smerniciach a opatreniach, pri ktorých by to bolo najužitočnejšie.

Vo vyššie zmienenom oznámení Komisie „Lepšia kontrola uplatňovania práva Spoločenstva“ Komisia odhaľuje správne a organizačné prekážky, s ktorými sa vo vzťahu s vnútroštátnymi orgánmi stále stretáva. Zdá sa napríklad, že je stále osobitne zložité určiť príslušný(é) kontakt(y), na ktorý(é) sa pri kontrole zhody transpozičných opatrení obrátiť. V oznámení sa odporúča, že zriadenie príslušných koordinačných bodov v každom členskom štáte by mohlo Komisii poskytnúť jednotný kontaktný bod v otázkach týkajúcich sa transpozície a uplatňovania práva Spoločenstva a koordinácie s ministerstvami a regionálnymi či miestnymi orgánmi príslušného štátu(6). V reakcii na odporúčanie Komisie už niektoré štáty úspešne zriadili ústredný kontrolný orgán na vládnej úrovni pre koordináciu celej politiky transpozície. Stalo sa tak v prípade Malty, Poľska, Portugalska, Írska a Belgicka. Estónsko, Slovensko, Česká republika, Malta, Poľsko, Maďarsko a Francúzsko tiež určujú ministerstvo zodpovedné za každú smernicu(7).

Úsilie Komisie zlepšiť svoju implementačnú politiku sústredením sa na potrebu zabezpečiť koordináciu medzi rôznymi príslušnými orgánmi na vnútroštátnej úrovni treba určite privítať. Dôraz na organizačné otázky a komunikačné toky by však nemal zakryť skutočnosť, že mnohé prípady nesprávnej implementácie sú dôsledkom vedomého úsilia členských štátov podkopať legislatívu Spoločenstva z politických a hospodárskych dôvodov. Opäť je to pravdou najmä v oblasti životného prostredia. Jasným príkladom je 11 prípadov nesúladu talianskej legislatívy o odpadoch a ďalšie 4 prípady v oblasti hodnotenia dopadu, ktoré uvádza najnovší šiesty výročný prehľad implementácie a presadzovania práva Spoločenstva v oblasti životného prostredia za rok 2004(8). Je to pomerne ojedinelá situácia, pretože iné členské štáty majú najviac jeden alebo dva problémy s nesúladom v tejto oblasti a väčšina nemá ani jeden.

V porovnaní s prípadmi neoznamovania je otázka nesúladu omnoho jasnejším dôkazom, že zlé uplatňovanie legislatívy EÚ by postupne mohlo viesť k právu EÚ „à géométrie variable“ a „à la tête du client“, s negatívnymi dôsledkami pre právnu istotu a z dlhodobého hľadiska aj pre dôveryhodnosť EÚ. Opäť tu existuje jasné protirečenie medzi zásadami právneho štátu a postupom určitej zhovievavosti a vyjednávania, ktorý Komisia vytvorila svojím používaním článku 226 ES.

Opakujeme, že inštitúcie EÚ sa musia na túto otázku plne sústrediť a urobiť z nej prioritnú záležitosť celého uplatňovania „lepšej tvorby právnych predpisov“. Tak ako pri oznamovaní, aj v prípadoch nesúladu by Komisia mala vedieť konať rýchlo a členské štáty by mali mať dostatočnú motiváciu na urovnanie situácie pred jej podaním na súd.

Je možné preskúmať viacero možností, počnúc zoznamom „menovania a zahanbenia“, ktorý by sa pravidelne prerokovával v príslušnom výbore Parlamentu, až po pravidelné osobitné zasadnutia s predstaviteľmi členských štátov. Ak sa však má toto všetko dosiahnuť, je veľmi dôležité, aby sa Komisia rozhodla ísť s týmito vecami na verejnosť a urýchliť proces kontroly a reakciu voči členským štátom, ktoré si neplnia svoje povinnosti. Ako uvidíme aj v kapitole o presadzovaní práva, problémy so zhodou je ťažké vystopovať, niektoré z nich zostávajú záhadne ukryté v kanceláriách Komisie, kým „sťažnosť“ občana nezaviaže Komisiu konať.

3) Presadzovanie

Presadzovanie práva Spoločenstva sa uskutočňuje v členských štátoch. Patrí k nemu skutočné rešpektovanie ustanovení súkromnými a verejnými subjektmi, orgánmi a úradmi. Články 226 a 228 Zmluvy zabezpečujú postup v prípadoch, v ktorých podľa Komisie členský štát nesplnil povinnosť podľa práva Spoločenstva.

Je veľmi dôležité zmieniť sa o skutočnosti, že pre nespočetné množstvo občanov, združení, miestnych orgánov a firiem predstavuje možnosť podania priamej sťažnosti Komisii nezastupiteľný nástroj formovania vedomia príslušnosti k právnemu spoločenstvu, ktoré presahuje hranice ich štátu; nielen preto, že na rozdiel od väčšiny súdnych prípadov sťažnosť Komisii nevyžaduje žiadne náklady, ale aj preto, že v mnohých prípadoch neexistuje iný spôsob, ako donútiť členské štáty dodržiavať právo EÚ.

To je ďalším dôvodom, prečo by v čase vážnych pochybností o schopnosti EÚ načúvať svojim občanom mohla schopnosť zabezpečiť implementáciu dôležitých častí legislatívy, týkajúcich sa najmä vnútorného trhu, práv spotrebiteľov, ochrany zdravia a životného prostredia, predstavovať spôsob znovuzískania dôvery občanov, ktorý by inštitúcie EÚ mali považovať za najvyššiu prioritu.

Podľa 21. správy k 31. 12. 2003 prebiehalo 3 927 prípadov porušenia. Medzi nimi bolo: 1 855 prípadov, v ktorých sa začalo konanie, 999 prípadov, v ktorých bolo zaslané odôvodnené stanovisko, 411 prípadov, ktoré boli podané na Súdny dvor a len 69 prípadov, v ktorých sa začalo konanie podľa článku 228. Z týchto 69 prípadov sa 40 týkalo sektora životného prostredia.

Správa okrem iného uvádza zvýšenie celkového objemu prípadov porušenia, v ktorých začala konať Komisia o 15 % (z 2 356 v roku 2002 na 2 709 v roku 2003). Počet prípadov, v ktorých Komisia začala konať na základe svojho vlastného vyšetrovania sa v roku 2003 znížil z 318 v roku 2002 na 253 v roku 2003, čo predstavuje zníženie o 20,44 %. Sťažnosti stále tvoria väčšinu konaní o porušení (1290 v roku 2003) a opäť sa týkali najmä sektora životného prostredia (493 sťažností) a sektora vnútorného trhu (314 sťažností).

Zo stručnej analýzy správy z roku 2004 vyplýva, že počty pre rok 2003 a 2004 sa výrazne nelíšia od postavenia v predchádzajúcich rokoch. K 31. 12. 2002 prebiehalo 3 541 prípadov porušenia.

Tu je užitočná tabuľka pre porovnanie situácie za posledných 10 rokov.

21. správa sa zmieňuje o skutočnosti, že „Komisia sa v priebehu rokov sústavne pokúša vytvárať fázu pred podaním žaloby, ktorá predchádza podaniu na Súdny dvor. Komisia veľa vykonala predovšetkým pre úlohu jednotlivých sťažovateľov v „premene právneho štátu na skutočnosť hmatateľnú pre európskych občanov“.“

Tento pochvalný jazyk však nemôže zakryť skutočnosť, že konanie podľa článku 226 ES nedáva občanom žiadne iné právo presahujúce podanie sťažnosti a dáva Komisii veľmi veľkú voľnosť v rozhodovaní, či v prípade konať alebo nie. Súdny dvor navyše opakovane zdôraznil politickú povahu tohto postupu, keď odmietol občanom priznať akékoľvek prostriedky súdnej nápravy voči konaniu (alebo nekonaniu) Komisie. Pri chýbajúcej možnosti súdneho odvolania, v neuspokojivej situácii vzhľadom na všetky aspekty implementácie práva EÚ a na obmedzené zdroje Komisie stojí zato zvážiť, akým spôsobom vytvoriť transparentnejší postoj a štruktúrovanejší prístup Európskeho parlamentu k rozhodnutiam Komisie bez zasahovania do práva voľnosti, ktoré Komisia má pri rozhodovaní o tom, ako naložiť s konkrétnymi prípadmi porušenia.

Parlament už zohráva určitú úlohu v konaní o porušení, pretože konanie iniciované občanmi sa často stáva predmetom parlamentných otázok; Výbor pre životné prostredie navyše v minulom legislatívnom období zaviedol pravidelné zasadnutie vo veci implementácie, ktoré umožňuje podrobne sledovať určitý počet konkrétnych prípadov. Ďalšie výbory uvažujú o rovnakom postupe.

Zatiaľ nemôžeme zájsť ďalej. Ak sa v právnom poriadku Spoločenstva rozhodne, že článok 226 ES je v zásade politickým postupom, priznávajúcim Komisii právomoci ale nie právne záväzky, potom by mal politickú kontrolu nad „strážcom zmlúv“ v mene občanov Európy vykonávať Parlament (či už prostredníctvom príslušného poslanca alebo výboru, alebo ustanovených osobitných nástrojov medziinštitucionálneho dialógu), alebo samotné záujmové strany. Voľnosť môže byť v súčasnom riadení nevyhnutným zlom; absolútna voľnosť sprevádzaná absolútnym nedostatkom transparentnosti je však v zásadnom rozpore s právnym štátom.

Výbor pre právne veci je presvedčený, že väčšia otvorenosť a transparentnosť by bola nielen v záujme občanov EÚ, ale aj v záujme Komisie a jej dôveryhodnosti.

V nedávno prijatom oznámení „Lepšia kontrola uplatňovania práva Spoločenstva“, ohlásenom v Bielej knihe o vládnutí, Komisia rešpektovala svoj záväzok vykonávať dohľad a účinne a spravodlivo viesť konania proti porušovaniu práva určením a uplatňovaním prioritných kritérií odrážajúcich vážnosť potenciálneho alebo známeho nedodržiavania legislatívy.

Prioritné kritériá je možné zhrnúť takto:

(a) porušenie, ktoré podkopáva základy právneho štátu

(b) porušenie, ktoré podkopáva hladké fungovanie právneho systému Spoločenstva

(c) porušenie spočívajúce v netransponovaní alebo nesprávnej transpozícii smernice.

Výbor považuje určenie prioritných kritérií za pozitívny pokus Komisie o transparentnejší prístup ku konaniu o porušení.

Napriek skutočnosti, že Komisia výslovne prehlasuje, že „uplatňovanie prioritných kritérií sa bude hodnotiť každoročne pri rozprave o správe o kontrole uplatňovania práva Spoločenstva“, sa však v 21. správe neuvádza žiadne osobitné hodnotenie Komisie týkajúce sa uplatňovania týchto kritérií. Výbor sa tiež obáva, že určenie prioritných kritérií môže viesť k výraznému obmedzeniu rozsahu konaní o porušení; bolo by dôležité, aby Komisia zhodnotila, či by jednoduché posilnenie dostupných zdrojov v najvyťaženejších GR nebolo pre zlepšenie schopnosti sledovania sťažností výhodnejším riešením. Európsky parlament by mal byť informovaný o výsledkoch takéhoto hodnotenia a mala by sa s ním konzultovať akákoľvek možná zmena obsahu prioritných kritérií. Komisia by v tejto súvislosti mala základy právneho štátu a skúsenosť občanov vždy klásť nad čisto ekonomické kritériá a hodnotenie a mala by pozorne sledovať rešpektovanie základných slobôd a všeobecných zásad Zmluvy, a tiež nariadení a rámcových smerníc.

V súvislosti s prioritnými kritériami uvedenými v bode (c) je výbor presvedčený, že je dôležité, aby sa veľký dôraz kládol na kontrolu zhody, hoci bez kontroly uplatňovania právnych predpisov EÚ od prípadu k prípadu. Službám Komisie zaoberajúcim sa kontrolou zhody vnútroštátnej legislatívy a zlým uplatňovaním by sa mali v tejto súvislosti prideliť dodatočné ľudské a finančné zdroje.

Výbor v tejto súvislosti vzhľadom na potvrdenie tejto veci vo viacerých rozhodujúcich prípadoch Európskeho súdneho dvora(9) zastáva názor, že občania EÚ by mali mať úžitok z priameho uplatňovania Zmluvy, najmä vo vzťahu k základným slobodám. ESD vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa služieb zdravotníckej starostlivosti uviedol, že pacienti môžu využívať ambulantnú starostlivosť v ktoromkoľvek inom členskom štáte EÚ, ktorú im má ich členský štát uhradiť bez toho, aby bolo vopred potrebné žiadať o povolenie. Úhrada sa vykoná vo výške, ktorá by bola priznaná za rovnakú liečbu v členskom štáte pôvodu pacienta.

Viacero spotrebiteľských združení tvrdí, že sťažnosti od občanov dostávajú každý deň. Vo svojej „správe o uplatňovaní pravidiel voľného trhu v zdravotníckych službách“ (SEK(2003)900) Komisia uvádza, že veľká väčšina členských štátov nie je ochotná dodržiavať túto judikatúru. Vedie to k úplnej právnej neistote, ktorej následkom je odopieranie práva pacientov na úhradu podľa podmienok stanovených ESD. Je načase, aby Komisia ako strážca Zmluvy konala v prospech jednotlivých občanov EÚ, najmä vzhľadom na to, že pacienti patria k najbezbrannejším občanom. Je povinnosťou Komisie začínať konania o porušení proti členským štátom systematicky a rozhodne. Má to kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní účinného uplatňovania práv občanov EÚ bez ohľadu na členský štát pôvodu, ktoré boli v mnohých prípadoch potvrdené ESD. Malo by sa pamätať na to, že oddanosť občanov európskej integrácii priamo závisí od ich osobnej skúsenosti s EÚ.

Napriek vyhlasovanej existencii uvedených kritérií je voľnosť Komisie v rozhodovaní o zaslaní písomnej výzvy, nasledovnom odôvodnenom stanovisku, ba dokonca o predložení prípadu Súdnemu dvoru prakticky absolútna a transparentnosť takmer neexistuje.

Prípad, ktorý začína na podnet sťažnosti, nemá vôbec žiadny predvídateľný časový rozvrh. Napriek úsiliu Komisie ukázať voči sťažovateľovi transparentnosť neexistuje žiadna záruka časového rozvrhu a účinnosti jej činnosti.

Komisia má navyše voľnosť odpustiť členským štátom nedostatočnú spoluprácu pri riešení prípadu, opomenúť oneskorené predloženie pripomienok a dokonca tolerovať členským štátom zdĺhavé hľadanie príslušného zodpovedného funkcionára, ktorý sa má vecou primárne zaoberať. I keď určitá miera voľnosti v tejto veci môže byť za určitých okolností užitočná pre uľahčenie hladkého fungovania právneho poriadku Spoločenstva, Komisia by mala stanoviť pevné pravidlá aspoň pre automatické podanie na Súdny dvor v prípadoch, keď členské štáty nie sú ochotné alebo schopné začať zmysluplné rokovania v rámci predpísaných termínov vo fáze pred podaním žaloby.

Podľa oznámenia Komisie o vzťahoch so sťažovateľmi v súvislosti s porušovaním práva Spoločenstva „každá korešpondencia, ktorá sa pravdepodobne vyšetrí ako sťažnosť, sa zaregistruje v ústrednom registri sťažností“ s jedinou výnimkou sťažností, ktoré sa týkajú šiestich presne určených kritérií, ktorých zoznam je uvedený v smernici.

Napriek existencii tejto základnej zásady sa objavili určité dôkazy o výnimočne znepokojujúcich prípadoch, keď Komisia nezaregistrovala sťažnosti zaslané občanmi na základe predpokladu, že prv než občania predložia svoje prípady Európskej komisii, mali by využiť prostriedky nápravy na vnútroštátnej úrovni, alebo že iné podobné prípady sa už prešetrujú. Európsky ombudsman v tejto súvislosti nedávno prijal konkrétne podania udávajúce nezaregistrovanie sťažností a v súčasnosti vyšetruje.

Výbor pre právne veci zastáva názor, že Európsky parlament by mal byť schopný preskúmať, či Komisia správne uplatňuje uvedenú zásadu.

Sťažovateľ v súčasnosti rovnako nemá žiadny prístup ku korešpondencii medzi členským štátom a Komisiou týkajúcej sa prípadov porušenia. Oficiálnym dôvodom je, že konanie o porušení je „pred - súdnym“ konaním, a preto by sa naň mal vzťahovať určitý stupeň dôvernosti. Nie je to však vyhovujúca situácia. Komisia skutočne často nemá prostriedky alebo vôľu zisťovať, či členské štáty skutočne hovoria pravdu a odmietne vo veci zasiahnuť a uprednostní rovinu formálnej zákonnosti konania štátu, tým že bude dôverovať tomu, čo hovorí. Naopak, ak sa raz na základe jasných kritérií potvrdí, že konkrétna sťažnosť je odôvodnená, lepší prístup sťažovateľa k podstate výsledkov rokovaní medzi členskými štátmi a Komisiou (čiastočne presahujúci obmedzenia uložené nariadením č. 1049/2001 z 30. mája 2001) by určite zvýšil účinnosť a transparentnosť konania a bol by silnou motiváciou pre členské štáty, aby rešpektovali pravidlá hry.

Ak zostane konanie o porušení utajované a skutočné dôvody rozhodnutia sa okrem veľmi všeobecného listu nezverejnia, bude existovať omnoho väčší priestor pre nenáležité tlaky na Komisiu zo strany vnútroštátnych orgánov alebo iných záujmových skupín. Je, samozrejme, prijateľné, ba dokonca žiaduce, aby Komisia a členské štáty vstupovali do rokovaní s cieľom vyriešiť spornú záležitosť pred jej podaním na súd. Podmienky takýchto rokovaní sú však často pochybné a ich realizáciu je ťažké kontrolovať. Vieme, že ide o veľmi spornú záležitosť a je možné, že pre Radu v tejto veci nebude nikdy prijateľná žiadna transparentnosť. Existuje však množstvo kompromisných opatrení, ktoré je možné použiť. Napríklad, keď Komisia pošle sťažovateľovi list, v ktorom mu oznámi rozhodnutie uložiť sťažnosť, pretože členský štát ju dokázal presvedčiť o zákonnosti svojho konania, malo by význam uviesť presnejšie a konkrétnejšie dôvody. V niektorých prípadoch už sťažovateľ alebo poslanec zapojený do prípadu prostredníctvom parlamentnej otázky môže predložiť ďalšie pripomienky, je to však dosť zložité, ak nevie na čom presne sa členský štát a Komisia dohodli.

Táto situácia je, samozrejme, niekedy spôsobená skutočnosťou, že legislatíva, ktorá sa má uplatniť, ponecháva množstvo „dier“ a veľký priestor pre výklad. Bolo by preto možno zaujímavé, keby nám Komisia oznámila tie časti legislatívy, ktoré sa najčastejšie porušujú a ktorých implementácia je najzložitejšia, s cieľom zostaviť akýsi zoznam legislatívy, ktorú je potrebné revidovať a vyjasniť.

Výbor je presvedčený, že ak by sa politika vo vzťahu k porušovaniu práva mala stať politickou prioritou, službám Komisie, zaoberajúcim sa porušovaním, by mali byť poskytnuté dodatočné ľudské a finančné zdroje, najmä v sektoroch vnútorného trhu a životného prostredia, kde je zaznamenaný najvyšší počet sťažností. Nie všetky generálne riaditeľstvá však pristupujú k porušeniam rovnakým spôsobom, čo je, samozrejme, pochopiteľné a vítané. Generálne riaditeľstvo Životné prostredie má napríklad samostatnú jednotku, ktorá zohráva zásadnú úlohu v centralizácii a koordinácii celej implementačnej politiky v sektore životného prostredia, pretože jedno konanie sa často týka rôznych smerníc, zatiaľ čo GR Vnútorný trh nemá na tieto ciele žiadnu osobitnú jednotku. Na posilnenie schopnosti odpovedať na sťažnosti by sa však malo vynaložiť viac úsilia v oboch prípadoch. Ťažko napríklad pochopiť, že pre 10 nových členských štátov sú v jednotke pre porušovanie legislatívy na GR Životné prostredie len 2 pracovníci.

Spravodajkyňa výboru osobitne žiadala informácie a údaje o zdrojoch určených pre implementačnú politiku. Generálny sekretariát informoval, že „v súčasnosti vykonáva vnútornú kontrolu zdrojov vyčlenených hlavnými generálnymi riaditeľstvami na jednotlivé aspekty uplatňovania práva Spoločenstva“; je, samozrejme, ťažké pochopiť, prečo to spravodajkyni zabránilo získať údaje o SÚČASNEJ situácii, verí však, že ich dostane včas pre konečnú verziu správy.

Výbor zastáva názor, že Parlament by mal dostať konkrétny podrobný plán navrhovaného rozdelenia zdrojov v rámci generálneho sekretariátu a príslušných generálnych riaditeľstiev, ktorý Parlamentu poskytne jasnejšiu predstavu o tom, ako Komisia mieni udeliť prioritu implementačnej politike.

V tejto súvislosti by bolo zaujímavé vyhodnotiť úžitok v pomere k nákladom, ktorý prináša práca ľudí zodpovedných za nakladanie s prípadmi porušenia pri riešení či náprave prípadov zlého uplatňovania práva Spoločenstva.

V súlade so svojimi vnútornými predpismi Komisia usporadúva zasadnutia, na ktorých sa rozhoduje o prípadoch konaní o porušení štyrikrát ročne. V tejto súvislosti všetky rozhodnutia, od prvej písomnej výzvy zameranej na získanie informácií od členského štátu až po rozhodnutie obrátiť sa na Súdny dvor, prijíma kolégium členov Komisie. Výbor pre právne veci pre čiastočné skrátenie trvania vnútorného postupu navrhuje splnomocniť každého člena Komisie zodpovedného za príslušnú oblasť na priame zaslanie písomnej výzvy členským štátom, keď nesprávne transponovali právo Spoločenstva do svojej vnútroštátnej legislatívy.

Uplatňovanie článku 228 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

Možnosť uložiť finančné sankcie členskému štátu, ktorý nevyhovel rozsudku o porušení sa zaviedla Maastrichtskou zmluvou, zmenou a doplnením bývalého článku 171, teraz článku 228 Zmluvy o ES.

Od vstupu Maastrichtskej zmluvy do platnosti konanie podľa článku 228 viedlo k rozsudku Európskeho súdneho dvora len v troch právnych veciach (vec C-387/97 Komisia proti Grécku zo 4. júla 2000; vec C-278/01 Komisia proti Španielsku z 25. novembra 2003; vec C-304/02 Komisia proti Francúzsku z 12. júla 2005).

Napriek tomu, že „peniaze hýbu svetom“ a hoci perspektíva zaplatenia sankcie by skutočne mohla predstavovať účinný prostriedok nátlaku na členské štáty, z dôkazov vyplýva, že plný potenciál článku 228 Zmluvy o ES sa nevyužíva. Konanie zostáva zdĺhavé a ťažkopádne.

Ako príklad môže poslúžiť celkom prvý prípad (grécky), ktorý príznačne ukazuje, že systém v skutočnosti nedokáže priniesť výsledky. Uplynulo trinásť rokov, kým sa celý cyklus konania o porušení ukončil zaplatením pokuty.

V roku 1987 Komisia prijala sťažnosť niekoľkých obcí týkajúcu sa nekontrolovanej likvidácie odpadu v rieke Kouroupitos. O päť rokov neskôr Súdny dvor v prvom rozsudku rozhodol, že Grécko porušuje dva právne predpisy EÚ nesprávnym nakladaním s toxickým a nebezpečným odpadom. Komisia v roku 1993 Grécko upozornila, že má vykonať rozsudok, a koncom roka 1995 začala nové konanie, Grécko však naďalej nerobilo nič.

V roku 1997 sa Komisia obrátila na Súdny dvor so žiadosťou o príkaz požadujúci od Grécka zaplatenie 24 600 eur za každý deň omeškania od vynesenia nového rozsudku. Trinásť rokov po pôvodnej sťažnosti Súdny dvor v júli 2000 zistil, že odpad sa v rieke stále nekontrolovane likviduje, a nakoniec odsúdil Grécko na zaplatenie pokuty vo výške 20 000 eur za každý deň omeškania vo vykonaní rozsudku z roku 1992.

Toto určite nie je ojedinelý prípad.

V decembri 2005 a po prvýkrát Európska komisia dokonca rozhodla neuložiť Španielsku pokutu, ktorú už Európsky súdny dvor schválil za porušovanie právnych predpisov EÚ týkajúcich sa vôd určených na kúpanie z dôvodu, že Španielsko len čiastočne „zlepšilo“ svoju úroveň zhody s povinnými normami pre kvalitu vody.

Komisia v tomto konkrétnom prípade začala konanie o porušení v roku 1988. Európsky súdny dvor v roku 1998 uznal Španielsko vinným z nedodržiavania noriem pre kvalitu vody na vnútrozemských plážach stanovených smernicou o kvalite vôd určených na kúpanie. Keď Španielsko nedokázalo prispôsobiť tieto vody normám EÚ, Komisia sa znova obrátila na Súdny dvor a po druhýkrát získala víťazný rozsudok v novembri 2003. Súd tentoraz využil svoju právomoc a uložil Španielsku pokutu za nerešpektovanie jeho prvého rozsudku.

Súdny dvor rozhodol, že pokuta má byť uložená každoročne za každé 1 % španielskych pobrežných kúpacích oblastí, v ktorých sa zistí nedodržiavanie noriem smernice pre čistotu vody. Súd nariadil, že pokuta sa má uplatňovať od kúpacej sezóny roku 2004, až kým Španielsko nevykoná jeho rozsudok.

S cieľom obmedziť v budúcnosti ďalšie podobné neprijateľné rozhodnutia Komisie o zrušení pokút už schválených Súdnym dvorom Výbor pre právne veci s potešením víta nedávne oznámenie Komisie „Uplatňovanie článku 228 Zmluvy o ES“(10) zo 14. decembra 2005, ktoré vysvetľuje a rozvíja politiku Komisie týkajúcu sa žiadostí určených Európskemu súdnemu dvoru na uloženie pravidelných platieb a jednorazovej čiastky členskému štátu, ktorý nevykoná rozsudok Európskeho súdneho dvora. Toto vysvetlenie bolo potrebné po rozhodnutí Európskeho súdneho dvora z 12. júla 2005 vo veci C-304/02, Komisia proti Francúzskej republike.

Prvým dôsledkom nového prístupu týkajúceho sa jednorazovej sumy stanoveného v tomto oznámení je, že „v prípadoch, keď členský štát napraví porušenie po obrátení sa na súd a pred vynesením rozsudku podľa článku 228, Komisia nestiahne žalobu len z tohto jediného dôvodu. Súdny dvor, ktorý nemôže prijať rozhodnutie uložiť zaplatenie pokuty, pretože takéto rozhodnutie stratilo svoj účel, môže bez ohľadu nato uložiť zaplatenie jednorazovej čiastky pokutujúcej trvanie porušenia až do času, kedy prišlo k náprave, pretože táto stránka prípadu nestratila svoj účel. Komisia sa bude snažiť bez meškania na ktoromkoľvek stupni súdneho procesu informovať Súdny dvor vždy, keď členský štát odstráni porušenie. Rovnako urobí, keď po rozsudku vynesenom podľa článku 228 členský štát napraví situáciu a povinnosť zaplatiť pokutu sa tak skončí.“

Výbor pre právne veci by bol rád, keby Komisia potvrdila, že všetky prípady, na ktoré sa už vzťahuje písomná výzva a odôvodnené stanovisko podľa článku 228, a prípady, na ktoré sa v súčasnosti vzťahuje konanie podľa článku 226, budú podliehať novej politike predstavenej v uvedenom oznámení (ak sa nevyriešia pred podaním na Súdny dvor).

28. 2. 2006

STANOVISKO VÝBORU PRE PETÍCIE

pre Výbor pre právne veci

k 21. a 22. výročnej správe Komisie o monitorovaní uplatňovania právnych predpisov Spoločenstva (2003 a 2004)

(2005/2150(INI))

Spravodajkyňa výboru požiadaného o stanovisko: Diana Wallis

ZÁVERY

Výbor pre petície žiada Výbor pre právne veci, aby ako gestorský výbor prijal do svojho návrhu uznesenia tieto návrhy:

A.     keďže účinnosť politík EÚ vo veľkej miere závisí od ich uplatňovania na národnej, regionálnej a miestnej úrovni; keďže musí byť prísne kontrolované a monitorované dodržiavanie právnych predpisov Spoločenstva v členských štátoch, aby mali želaný pozitívny vplyv na všedný život občanov,

B.     keďže vzhľadom na to posledná výročná správa podáva prehľad o práci Komisie a informuje o súčasnom stave dodržiavania právnych predpisov Spoločenstva v jednotlivých členských štátoch a odvetviach politiky a v roku 2003 zaznamenáva značný nárast počtu konaní Komisie vo veci prípadov porušenia právnych predpisov v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi; keďže sa veľká väčšina týchto prípadov týka oblasti životného prostredia a ďalej právnych predpisov v oblasti vnútorného trhu,

C.     keďže určité úseky legislatívy ako sú smernice o migrujúcich pracovníkoch, uznávaní diplomov, hodnotení vplyvu na životné prostredie a ochrane prírody spôsobili najmä problémy s ich uplatňovaním, o čom svedčí značné množstvo petícií, ktoré sa ich týkajú,

D.     keďže občania EÚ hojne využívajú svoje právo obrátiť sa s petíciou na Parlament dané zmluvou upozorňujúc tak inštitúcie na údajné porušenia právnych predpisov Spoločenstva; keďže žiadatelia, ktorí podpísali petíciu, tvoria hodnotný zdroj informácií o fungovaní právnych predpisov Spoločenstva v praxi; keďže môžu byť fakty a dôkazy zozbierané Výborom pre petície v priebehu preskúmavania petícií mimoriadne dôležité pre odhalenie porušenia právnych predpisov,

E.     keďže paralelná existencia sťažností a petícií, ako aj angažovanie dvoch inštitúcií do petičného postupu spôsobuje určité problémy vzhľadom na zabezpečenie plného rešpektovania procesného práva občanov, ktorí podpísali petíciu,

F.     keďže Komisia môže podľa vlastného uváženia posudzovať sťažnosti a petície a rozhodnúť o začatí konania vo veci porušenia právnych predpisov a o postúpení danej veci Súdnemu dvoru, pričom Parlament je povinný kontrolovať činnosť Komisie tak, aby bolo zabezpečené plnenie jej záväzkov, ktoré má ako ochranca Zmluvy o ES v súlade s jej článkom 211,

G.     keďže Európsky ombudsman sa domnieva (v rámci rozhodnutia o sťažnosti č. 995/98/OV), že právo voľného uváženia Komisie v súvislosti so zavedením konania vo veci porušenia „podlieha právnym obmedzeniam, ako sa uvádza v precedenčnom práve Súdneho dvora, ktoré napríklad požaduje, aby administratívne orgány konali dôsledne a v dobrej viere, vyhli sa prejavom diskriminácie, konali v súlade so zásadami proporcionality, rovnosti a legitímnych očakávaní a dodržiavali ľudské práva a základné slobody“,

H.     keďže občania by mali mať plne chránené práva a slobody, ktoré im dáva právo Spoločenstva, právny poriadok EÚ musí poskytovať kompletný systém účinných právnych prostriedkov pre prípad porušenia týchto práv,

Nedostatky pri uplatňovaní a potreba jasných právnych predpisov

1.      víta správu Komisie za rok 2003 o monitorovaní uplatňovania právnych predpisov Spoločenstva, ale ľutuje skutočnosť, že Komisia k decembru 2005 stále neuverejnila správu vzťahujúcu sa na rok 2004;

2.      je znepokojený ustavičnými nedostatkami pri uplatňovaní vo všeobecnosti a osobitne vzhľadom na určité smernice; domnieva sa, že to môže byť čiastočne zapríčinené príliš zložitými, nejasnými alebo nepresnými ustanoveniami a preto víta posledné iniciatívy Komisie týkajúce sa pomoci členským štátom pri transpozícii a uplatňovaní najmä komplikovaných smerníc prostredníctvom usmernení a výkladu;

3.      považuje za rozhodujúce, aby boli právne predpisy navrhované spôsobom, ktorý umožní ich ľahšie presadzovanie; pokladá za rovnako dôležité zlepšiť chápanie právnych predpisov EÚ jej občanmi a preto navrhuje, aby bolo súčasťou všetkých legislatívnych aktov ich zhrnutie pre občanov vo forme nelegislatívnej dôvodovej správy;

4.      žiada, aby sa súčasťou zmluvy stala iniciatíva európskych občanov ako aktívny protipól vo svojej podstate reakčného petičného práva, pretože by sa týmto stali právne predpisy EÚ pre občanov prijateľnejšími a preto pravdepodobne lepšie uplatniteľnými a dodržiavanými;

Uplatňovanie právnych predpisov Spoločenstva a petície

5.      silne odmieta skutočnosť, že v správe Komisie sa neuznáva významná úloha petičného postupu v rámci odhaľovania porušení právnych predpisov Spoločenstva; v súvislosti s týmto považuje štatistiky uvedené v prílohe k tejto správe, ktoré ukazujú pôvod takýchto porušení, za značne zavádzajúce, pretože celkový počet sťažností predložených Komisii sa porovnáva len s počtom petícií, ktoré vedú fakticky k začatiu konania vo veci porušenia právnych predpisov;

6.      trvá na tom, že Komisia musí vo svojich budúcich výročných správach predkladať údaje, ktoré budú presne odzrkadľovať dôležitý a zreteľný príspevok petícií k monitorovaniu uplatňovania právnych predpisov Spoločenstva a opakuje svoju žiadosť obsiahnutú v jeho uznesení z 9. marca 2004 o vložení kapitoly venovanej výhradne petíciám;

7.      pokladá za nevyhnutné, aby boli procesné práva občanov podpísaných pod petíciou vymedzené podobne ako práva sťažovateľov , ktoré boli stanovené v oznámení Komisie o vzťahoch so sťažovateľmi (KOM(2002)141 v konečnom znení); domnieva sa, že je potrebné vyjasniť procedurálne otázky v súvislosti s paralelným spracovávaním sťažností a petícií a že sa musí naďalej zlepšovať koordinácia medzi príslušnými oddeleniami, aby mohol Výbor pre petície zabezpečiť dodržiavanie práv občanov podpisujúcich petíciu;

Postup Komisie v prípade porušenia právnych predpisov a potreba parlamentnej kontroly

8.      poznamenáva, že Výbor pre petície bol opakovane konfrontovaný so situáciami, v ktorých Komisia rozhodla o nevyšetrovaní alebo uzavretí prípadov predložených v petíciách bez toho, aby poskytla uspokojivé dôvody svojho rozhodnutia; zdôrazňuje, že rozhodovanie Komisie v súvislosti s prípadmi porušenia právnych predpisov podľa jej uváženia ju nezbavuje povinnosti náležite vysvetliť jej rozhodnutia Parlamentu;

9.      žiada Komisiu, aby čo najtransparentnejším spôsobom rozhodovala v prípadoch porušenia právnych predpisov a aby v celom rozsahu informovala sťažovateľov a občanov predkladajúcich petíciu o faktickom základe týchto rozhodnutí; zastáva názor, že Komisia by mala zverejniť korešpondenciu s členskými štátmi v priebehu vyšetrovania, aby mohli byť rozhodnutia o konaní vo veci porušenia právnych predpisov podrobené kontrole;

10.    je znepokojený nedostatkom dôkladnosti Komisie pri stíhaní prípadných porušení smerníc, najmä čo sa týka ochrany prírody a hodnotenia dopadu na životné prostredie, a vyzýva Komisiu, aby začala konanie pred Súdnym dvorom vždy, keď existujú dostatočné dôkazy o porušení právnych predpisov Spoločenstva;

11.    pripomína, že podľa článku 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii sa Únia zakladá na zásade právneho štátu a domnieva sa, že z tejto zásady vyplýva, že orgány Únie sú v rámci svojich výkonných a administratívnych opatrení, vrátane Komisie pri výkone jej právomocí v oblasti monitorovania uplatňovania právnych predpisov Spoločenstva, viazané všeobecnými zásadami právnych predpisov Spoločenstva, ako ich uznal Súdny dvor;

12.    domnieva sa, že zmluva neobsahuje žiadne opravné prostriedky v prípade, že národný súd, proti ktorého rozhodnutiam neexistuje v rámci vnútroštátneho práva žiadny opravný prostriedok, nedodrží svoje povinnosti uvedené v článku 234 ES a preto sa domnieva, že Komisia musí s čo najsvedomitejšie prešetriť obvinenia z odmietnutia otázky predloženej na predbežné rozhodnutie, ktoré sú uvedené v petíciách a sťažnostiach;

13.    domnieva sa, že by bolo legitímne, keby Parlament v prípade potreby vykonal potrebné právne kroky na ukončenie vážneho porušovania právnych predpisov Spoločenstva odhaleného v priebehu preskúmavania petícií v prípade, ak pretrvávajú značné rozdiely vo výklade medzi Parlamentom a Komisiou napriek snahám o ich odstránenie vzhľadom na opatrenia na ochranu práv občanov v predmetnom prípade;

Právo občanov na nápravu

14.    poznamenáva, že má skúsenosti s tým, že pre občanov obracajúcich sa s petíciou na Parlament je ťažké dovolávať sa práv vyplývajúcich z právnych predpisov EÚ pred súdmi jednotlivých členských štátov a získať odškodnenie za stratu alebo škodu spôsobenú porušením právnych predpisov Spoločenstva členským štátom;

15.    vyzýva Komisiu, aby bez toho, aby bola dotknutá vnútroštátna inštitucionálna a procedurálna autonómia, prijala oznámenie, ktorým stanoví jej výklad zásad zodpovednosti štátu za porušenie právnych predpisov Spoločenstva vrátane porušení spôsobených súdnou zložkou a umožnila tak občanom účinnejšie prispieť k uplatňovaniu právnych predpisov Spoločenstva;

16.    vyjadruje poľutovanie nad neochotou Komisie vyšetriť údajné porušenia právnych predpisov Spoločenstva, ktoré sa udiali v minulosti a boli už napravené, napríklad tie, ktoré boli predmetom petície „Equitable Life“ a „Lloyd´s of London“; nalieha na Komisiu, aby vyšetrila prípady, v rámci ktorých boli osobám údajnou nedbalosťou spôsobené značné škody, pretože výsledok takýchto vyšetrovaní by mohol nesmierne pomôcť občanom pri ich odškodňovaní prostredníctvom príslušného vymáhania súdnou cestou;

17.    považuje za nevyhnutné preskúmať možnosti zlepšenia postupov na medziinštitucionálnej úrovni, aby mali občania EÚ účinnejšie prostriedky na mimosúdnu nápravu, ktoré by doplnili petičné právo obsiahnuté v zmluve; vzhľadom na to navrhuje, že by sa mohlo zvážiť zriadenie organizácie typu „Solvit“ v rámci Európskeho parlamentu, ktorej úlohou by bolo pomôcť poslancom v právnych otázkach týkajúcich sa práce na jednotlivých prípadoch.

POSTUP

POSTUP

(1) KOM (2001)0428 (2) KOM (2005)0097 (3) Pozri Ústav pre európsku environmentálnu politiku „For Better or for Worse? The EU's 'Better Regulation' s Agenda and the Environment“ (Lepšie či horšie? Program EÚ pre „lepšiu právnu úpravu“ a životné prostredie“) , november 2005 (4) Článok 226 zmluvy zabezpečuje postup v prípadoch, keď sa Komisia domnieva, že členský štát nesplnil povinnosť podľa práva Spoločenstva. Komisia vtedy pošle „písomnú výzvu“ členskému štátu, ktorý sa údajne dopustil príslušného porušenia a dá mu príležitosť, aby predložil svoje pripomienky. Potom Komisia doručí „odôvodnené stanovisko“. Ak členský štát stále odmieta dodržať predpisy, môže Komisia predložiť vec Súdnemu dvoru. Ak Súdny dvor zistí, že členský štát nesplnil povinnosť podľa Zmluvy a členský štát neprijme potrebné opatrenia na vykonanie rozhodnutia Súdu v určenom termíne, môže sa začať konanie v súlade s článkom 228. Komisia môže predložiť prípad Súdnemu dvoru a určiť celkovú sumu alebo výšku pokuty, ktorú má členský štát zaplatiť. (5) Článok 10 Zmluvy vyžaduje, aby členské štáty prijali všetky príslušné opatrenia, všeobecné či konkrétne, na zabezpečenie splnenia povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo vyplývajúcich z opatrení prijatých inštitúciami Spoločenstva. (6) V tejto súvislosti Komisia vo svojom odporúčaní z 12. júla 2004 o najlepších postupoch transpozície na pomoc členským štátom v ich úsilí zlepšiť transpozíciu práva dôrazne odporúča, aby členské štáty „prijali organizačné alebo iné kroky potrebné pre pohotové a účinné riešenie základných príčin sústavného porušovania ich právneho záväzku transponovať smernice pre vnútorný trh správne a včas“. (7) V nadväznosti na odporúčanie z 12. júla 2004 komisár McCreevy vyzval v máji 2005 členské štáty, aby informovali Komisiu o hlavných výsledkoch ich vnútornej kontroly. Komisia dostala 21 odpovedí členských štátov. Neodpovedali členské štáty Taliansko, Holandsko, Grécko a Rakúsko, pričom dva z nich (Grécko a Taliansko) patria k štátom s najväčšími nedostatkami v tejto oblasti. Táto informácia sa týka odpovedí prijatých Komisiou a neformálne oznámených Parlamentu. (8) SEK(2005) 1055 (9) Vec C-158/96 Kohll [1998] ECR I-1931; Vec C-120/95 Decher [1998] ECR I-1831; Vec C-157/99 Smits a Peerbooms [2001] ECR I-5473; Vec C-368/99 Vanbraekel a iní [2001] ECR I-5363; Vec C-385/99 Müller-Fauré a van Riet [2003] ECR I-4509; Vec C-56/01 Inizan [2003] ECR I-12403; Vec C-8/02 Leichtle [2004] ECR I-2641. Generálny advokát predložil svoje stanovisko vo veci C-372/04 Watts 15. decembra 2005 a Súdny dvor by mal vyniesť rozsudok v nadchádzajúcich týždňoch. (10) SEK (2005)1658