o rozvoji vzťahov medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi podľa Lisabonskej zmluvy

(2008/2120(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na protokol o úlohe národných parlamentov v Európskej únii, ktorý tvorí prílohu Amsterdamskej zmluvy,

–   so zreteľom na protokol o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality, ktorý tvorí prílohu Amsterdamskej zmluvy,

–   so zreteľom na Lisabonskú zmluvu, najmä na článok 12 Zmluvy o Európskej únii,

–   so zreteľom na protokol o úlohe národných parlamentov v Európskej únii, ktorý tvorí prílohu Lisabonskej zmluvy, najmä na jeho článok 9,

–   so zreteľom na protokol o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality, ktorý tvorí prílohu Lisabonskej zmluvy,

–   so zreteľom na svoje uznesenie zo 7. februára 2002 o vzťahoch medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi v rámci európskej integrácie(1),

–   so zreteľom na usmernenia pre vzťahy medzi vládami a parlamentmi týkajúce sa otázok Spoločenstva (inštruktívne minimálne normy) z 27. januára 2003 („Kodanské parlamentné usmernenia“)(2), prijaté na XXVIII. Konferencii Spoločenstva a výborov pre európske záležitosti parlamentov Európskej únie (COSAC),

–   so zreteľom na usmernenia pre medziparlamentnú spoluprácu v Európskej únii z 21. júna 2008,(3)

–   so zreteľom na závery XL. COSAC schôdze, ktorá sa konala v Paríži 4. novembra 2008, najmä na jej bod 1,

–   so zreteľom na správu podvýboru írskeho parlamentu z novembra 2008 s názvom Budúcnosť Írska v Európskej únii, najmä na odseky 29 až 37 zhrnutia, v ktorých sa dôrazne požaduje posilnenie parlamentnej kontroly národných vlád ako členov Rady,

–   so zreteľom na článok 45 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci a stanoviská Výboru pre zahraničné veci a Výboru pre rozvoj (A6-0133/2008),

A.  keďže posledné uznesenie prijaté Európskym parlamentom týkajúce sa otázok vzťahov s národnými parlamentmi sa datuje do roku 2002, a preto je čas ho znovu prehodnotiť,

B.  keďže občania sú na úrovni Únie priamo zastúpení v Európskom parlamente a keďže členské štáty sú zastúpené v Rade prostredníctvom svojej vlády, ktorá sa musí demokratickým spôsobom zodpovedať príslušnému národnému parlamentu (pozri článok 10 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy); nevyhnutná parlamentarizácia Únie musí teda spočívať na dvoch pilieroch: na jednej strane na rozšírení právomocí Európskeho parlamentu vo vzťahu ku všetkým rozhodnutiam Únie a na druhej strane na posilnení právomocí národných parlamentov vo vzťahu k ich príslušným vládam,

C. keďže v rámci európskeho konventu prebehla znamenitá spolupráca medzi zástupcami národných parlamentov a zástupcami Európskeho parlamentu, ale aj medzi týmito zástupcami a predstaviteľmi parlamentov pristupujúcich krajín,

D. keďže sa osvedčilo usporadúvanie konferencií parlamentov o určitých témach v rámci obdobia reflexie, preto by sa takýto postup mohol využívať aj v prípade zvolania nového konventu alebo pri podobných príležitostiach,

E.  keďže vzťahy medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi sa za posledné roky zlepšili a diverzifikovali a keďže sa uskutočňuje čoraz viac aktivít na úrovni parlamentov ako celku, ako aj na úrovni parlamentných výborov,

F.  keďže budúci rozvoj vzťahov by mal zohľadniť výhody a nevýhody rôznych súčasných praktík,

G. keďže nové právomoci udelené národným parlamentom podľa Lisabonskej zmluvy, najmä pokiaľ ide o zásadu subsidiarity, ich povzbudzujú k tomu, aby sa už v ranej fáze aktívne zapájali do procesu tvorby politiky na úrovni EÚ,

H. keďže všetky formy medziparlamentnej spolupráce by mali spĺňať dve základné zásady: vyššiu efektívnosť a demokratizáciu parlamentu,

I.   keďže hlavnou úlohou a funkciou Európskeho parlamentu a národných parlamentov je účasť na legislatívnom rozhodovaní a kontrola politických rozhodnutí na vnútroštátnej a európskej úrovni; keďže v tomto smere nie je úzka spolupráca pre spoločné dobro nadbytočná, najmä s ohľadom na transpozíciu práva EÚ do vnútroštátneho práva,

J.   keďže je vhodné vypracúvať politické usmernenia, na základe ktorých zástupcovia a orgány Európskeho parlamentu dokážu rozhodnúť o budúcich opatreniach v súvislosti so vzťahmi s národnými parlamentmi a s implementáciou ustanovení Lisabonskej zmluvy týkajúcich sa národných parlamentov,

Príspevok Lisabonskej zmluvy k rozvoju vzťahov

1.  víta úlohy a práva národných parlamentov podľa Lisabonskej zmluvy – „zmluvy parlamentov“, ktoré posilňujú ich úlohu v rámci politických procesov Európskej únie; domnieva sa, že je možné rozdeliť ich do troch kategórií:

Informácie o:

–   vyhodnocovaní politík realizovaných v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti;

–   konaniach Stáleho výboru pre vnútornú bezpečnosť;

–   návrhoch na vykonanie zmien a doplnení v zmluvách;

–   žiadostiach o členstvo v Únii;

–   zjednodušených revíziách zmluvy (šesť mesiacov vopred);

–   návrhoch opatrení doplňujúcich zmluvu;

Aktívna účasť na:

–   riadnom fungovaní Únie („zastrešujúce“ ustanovenie);

–   kontrole Europolu a Eurojustu spolu s Európskym parlamentom;

–   dohovoroch týkajúcich sa zmien v rámci zmluvy;

Vznesenie námietky proti:

–   právnym predpisom, ktoré nespĺňajú zásadu subsidiarity, použijúc postup „žltej karty“ alebo „oranžovej karty“;

–   zmenám v zmluve v zjednodušenom postupe;

–   opatreniam súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach (rodinné právo);

–   porušeniu zásady subsidiarity podaním žaloby na Súdny dvor (ak to povoľujú vnútroštátne zákony);

Súčasné vzťahy

2.  s uspokojením poznamenáva, že jeho vzťahy s národnými parlamentmi a ich poslancami zaznamenali za posledné roky celkom pozitívny vývoj, i keď zatiaľ nie v dostatočnej miere, najmä prostredníctvom nasledujúcich foriem spoločných aktivít:

–  spoločné parlamentné schôdze venované horizontálnym témam presahujúcim rámec právomoci jedného výboru;

–   pravidelné spoločné zasadnutia výborov minimálne dvakrát za polrok;

–   medziparlamentné stretnutia ad hoc na úrovni výborov z iniciatívy Európskeho parlamentu alebo parlamentu členského štátu, ktorý predsedá Rade;

–   medziparlamentné stretnutia na úrovni predsedov výborov;

–   spolupráca na úrovni predsedov parlamentov v rámci konferencie hovorcov parlamentov Európskej únie;

–   návštevy poslancov národných parlamentov v Európskom parlamente s cieľom zúčastniť sa na zasadnutiach príslušných špecializovaných výborov;

–   stretnutia s politickými skupinami alebo stranami na európskej úrovni, ktoré spájajú politikov zo všetkých členských štátov s poslancami Európskeho parlamentu;

Budúce vzťahy

3.  domnieva sa, že by sa mali vytvoriť nové formy dialógu pred legislatívnym procesom a po ňom medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi;

4.  naliehavo vyzýva národné parlamenty, aby zvýšili svoje úsilie zamerané na to, aby vlády jednotlivých štátov niesli zodpovednosť za riadenie v oblasti čerpania finančných prostriedkov EÚ; vyzýva národné parlamenty, aby dôkladne preskúmali kvalitu vnútroštátnych posúdení vplyvu a spôsob, akým vlády jednotlivých štátov transponujú právo EÚ do vnútroštátneho práva a vykonávajú politiky EÚ a programy financovania na úrovni štátu, regiónov a miestnych orgánov; žiada národné parlamenty, aby starostlivo sledovali podávanie správ týkajúce sa národných akčných plánov lisabonskej agendy;

5.  považuje za vhodné poskytovať pomoc národným parlamentom pri ich skúmaní návrhov právnych predpisov predtým, ako ich posúdia zákonodarné orgány Únie, ako aj v oblasti efektívnej kontroly ich vlád, keď rokujú v Rade;

6.  uvádza, že pravidelné spoločné dvojstranné stretnutia príslušných špecializovaných výborov a medziparlamentné stretnutia ad hoc na úrovni výborov, ktoré sa konajú na pozvanie Európskeho parlamentu, umožňujú, aby sa dialóg o súčasných alebo budúcich právnych predpisoch alebo politických iniciatívach konal čo najskôr a preto by sa mal zachovať a naďalej systematicky rozvíjať do podoby stálych príslušných výborov; je presvedčený, že takýmto stretnutiam môžu predchádzať alebo môžu po nich nasledovať bilaterálne stretnutia ad hoc, ktoré by sa zaoberali špecifickými národnými otázkami a že konferencia predsedov výborov by mohla byť poverená zostavením a koordinovaním programu činností špecializovaných výborov s národnými parlamentmi;

7.  poznamenáva, že stretnutia predsedníctiev špecializovaných výborov Európskeho parlamentu a národných parlamentov, akými sú stretnutia predsedov Výboru pre zahraničné veci, Výboru pre ústavné veci a Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci, sú vzhľadom na obmedzený počet účastníkov takisto nástrojom delenia sa o informácie a výmeny názorov;

8.  domnieva sa, že aj iné formy spolupráce okrem tých, ktoré sú spomenuté vyššie, by mohli účinne prispieť k vytvoreniu európskeho politického priestoru a mali by byť ďalej rozvíjané a diverzifikované;

9.  v tejto súvislosti by privítal inovácie na úrovni národných parlamentov, napríklad udelenie práva poslancom Európskeho parlamentu na to, aby boli raz za rok pozvaní na prednesenie svojich prejavov na plenárnych zasadnutiach národných parlamentov, aby sa zúčastňovali na zasadnutiach výborov pre európske veci v pozícii konzultantov, aby sa zúčastňovali na zasadnutiach špecializovaných výborov vždy, keď sa rokuje o relevantných častiach právnych predpisov Európskej únie alebo aby sa ako konzultanti zúčastňovali na schôdzach jednotlivých politických skupín;

10. odporúča, aby sa poskytli dostatočné finančné prostriedky s cieľom organizovať stretnutia špecializovaných výborov s príslušnými výbormi národných parlamentov, ako aj spravodajcov Európskeho parlamentu a tieňových spravodajcov s ich partnermi v národných parlamentoch, a odporúča preskúmať, či možno vytvoriť technické predpoklady pre videokonferencie medzi spravodajcami v špecializovaných výboroch národných parlamentov a Európskeho parlamentu;

11. domnieva sa, že väčšie právomoci národných parlamentov, pokiaľ ide o dodržiavanie zásady subsidiarity tak, ako je ustanovené v Lisabonskej zmluve, umožnia ovplyvňovať a kontrolovať európske právne predpisy už v ranom štádiu a prispejú k lepšej tvorbe práva, ako aj k lepšej súdržnosti právnych predpisov na úrovni EÚ;

12. uvádza, že národné parlamenty sú po prvý raz poverené vymedzenou úlohou vo veciach EÚ, ktorá sa líši od úlohy národných vlád, prispieva k výraznejšej demokratickej kontrole a Úniu zbližuje s jej občanmi;

13. pripomína, že národné parlamenty musia vykonávať dohľad nad národnými vládami predovšetkým v súlade s príslušnými ústavnými predpismi a zákonmi;

14. vyzdvihuje skutočnosť, že národné parlamenty sú dôležitým hráčom pri vykonávaní európskeho práva a že mechanizmus výmeny osvedčených postupov v tejto oblasti by mal nesmierny význam;

15. v tejto súvislosti poznamenáva, že vytvorenie elektronickej platformy pre výmenu informácií medzi parlamentmi – internetovej stránky IPEX(4) – predstavuje veľký krok vpred, pretože tak možno v reálnom čase sledovať skúmanie dokumentov EÚ na úrovni národných parlamentov aj na úrovni Európskeho parlamentu a prípadne ich transpozíciu do vnútroštátnych právnych predpisov zo strany národných parlamentov; považuje teda za nevyhnutné, aby sa na tento systém, ktorého technický návrh vypracoval a ktorý prevádzkuje Európsky parlament, poskytli primerané finančné prostriedky;

16. plánuje systematickejšie sledovanie predlegislatívneho dialógu medzi národnými parlamentmi a Komisiou (tzv. Barrosova iniciatíva), aby bol už v ranej fáze zákonodarného procesu informovaný o postoji národných parlamentov; vyzýva národné parlamenty, aby svoje stanoviská vyjadrené v tejto súvislosti dali súčasne k dispozícii aj Európskemu parlamentu;

17. víta pokrok dosiahnutý v posledných rokoch, pokiaľ ide o rozvoj spolupráce medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi v oblasti zahraničných vecí, bezpečnosti a obrany;

18. uznáva, že národné parlamenty musia hrať dôležitú úlohu pri informačnej vnútroštátnej diskusii o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike (SZBP) a Európskej bezpečnostnej a obrannej politike (EBOP);

19. so znepokojením opätovne konštatuje, že zodpovednosť za finančné opatrenia vo vzťahu k SZBP a EBOP nie je pred parlamentmi dostatočná, a preto sa musí zlepšiť spolupráca medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi s cieľom dosiahnuť demokratickú kontrolu všetkých aspektov týchto politík(5);

20. v záujme súdržnosti a účinnosti a s cieľom predísť zdvojenému úsiliu vyzýva na rozpustenie parlamentného zhromaždenia Západoeurópskej únie (ZEÚ), hneď ako bude ZEÚ po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti úplne a s konečnou platnosťou integrovaná do Európskej únie;

Úloha konferencie COSAC

21. domnieva sa, že v budúcnosti bude musieť byť politická úloha konferencie COSAC definovaná úzkou spoluprácou medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi a že konferencia COSAC, v súlade s protokolom o úlohe národných parlamentov v Európskej únii, ktorý tvorí prílohu Amsterdamskej zmluvy, by mala naďalej zostať fórom na výmenu informácií a na diskusiu o všeobecných politických otázkach a osvedčených postupoch s ohľadom na kontrolu národných vlád(6); domnieva sa, že informácie a diskusia by sa v druhom rade mali zamerať na legislatívne aktivity týkajúce sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a na rešpektovanie zásady subsidiarity na úrovni Európskej únie;

22. je rozhodnutý v plnej miere zohrávať svoju úlohu, plniť si svoje povinnosti v záujme fungovania konferencie COSAC a pokračovať v poskytovaní technickej podpory sekretariátu konferencie COSAC a zástupcom národných parlamentov;

23. pripomína, že aktivity Európskeho parlamentu a národných parlamentov v rámci konferencie COSAC sa musia dopĺňať a nesmú byť zvonku nejednotné alebo zneužívané;

24. domnieva sa, že jeho špecializované výbory by sa mali vo väčšej miere zapájať do prípravy stretnutí konferencie COSAC a do reprezentácie na nich; domnieva sa, že jeho delegáciu by mal viesť predseda Výboru pre ústavné veci, pričom by mala pozostávať z predsedov a spravodajcov špecializovaných výborov, ktoré sa zaoberajú bodmi zahrnutými do programu predmetného stretnutia konferencie COSAC; považuje za nevyhnutné, aby po každom zasadaní konferencie COSAC bola o jeho priebehu a výsledkoch informovaná konferencia predsedov i poslanci;

25. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade a Komisii, ako aj vládam a parlamentom členských štátov.

(1) Prijaté podľa správy A5-0023/2002 Výboru pre ústavné veci (Napolitanova správa) (Ú. v. ES C 284, 21.11.2002, s. 322.). (2) Ú. v. ES C 154, 2.7.2003, s. 1. (3) Revidované znenie odsúhlasené konferenciou predsedov parlamentov Európskej únie na zasadaní v Lisabone 20. – 21. júna 2008. (4) Spoločné parlamentné stretnutia. IPEX: Medziparlamentná výmena informácií o EÚ, oficiálne funguje od júla 2006. (5) Medziinštitucionálna dohoda zo 17. mája 2006 medzi Európskym parlamentom, Radou a Komisiou o rozpočtovej disciplíne a riadnom finančnom hospodárení (Ú. v. EÚ C 139, 14.6.2006, s. 1) a článok 28 odsek 3 Zmluvy o Európskej únii. (6) Pozri usmernenia pre vzťahy medzi vládami a parlamentmi týkajúce sa otázok Spoločenstva (inštruktívne minimálne normy) uvedené vyššie.

I. Vývoj vzťahov medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi

Vzťahy medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi boli do prvých priamych volieb poslancov v roku 1979 určitým spôsobom „organické“, keďže poslancov Európskeho parlamentu vymenúvali národné parlamenty. V dôsledku priamych volieb toto spojenie zaniklo a naskytla sa otázka, ako by tento vzťah mohol a mal byť v budúcnosti formovaný. Po dlhšom čase, keď sa jednotlivé kontakty uskutočnili bez riadiaceho rámca, sa prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy po prvýkrát uskutočnil pokus o štrukturalizáciu vzájomných vzťahov. V dvoch vyhláseniach, ktoré boli prílohou zmluvy, bolo zdôraznené, že národné parlamenty zohrávajú úlohu v legislatívnom procese Spoločenstva, že je potrebné, aby ich vláda včas informovala o legislatívnych návrhoch a že sa vyžaduje spolupráca medzi národnými parlamentmi a Európskym parlamentom(1). Tá by mohla spočívať okrem iného v pravidelných stretnutiach a poskytovaní vzájomných výhod.

V tom istom čase bola vytvorená Konferencia výborov pre záležitosti Spoločenstva a európske záležitosti parlamentov Európskej únie (COSAC), ktorá sa za účasti Európskeho parlamentu schádza každých šesť mesiacov s cieľom vymieňať si najmä skúsenosti a osvedčené postupy pri kontrole národných vlád z hľadiska európskych politických otázok. COSAC môže predkladať pripomienky Európskemu parlamentu, Rade a Komisii, ktoré však zúčastnené parlamenty nezaväzujú. Účasť Európskeho parlamentu pozostáva vo vyslaní delegácie šiestich poslancov, z ktorých sú dvaja podpredsedovia predsedníctva a ktorí sú veľmi dobre oboznámení o vzťahoch k národným parlamentom.

Protokol o úlohe národných parlamentov k Amsterdamskej zmluve formalizoval tento vecný postoj a povýšil ho na úroveň zmluvného práva. Protokol nabáda národné parlamenty, aby sa intenzívnejšie zúčastňovali na aktivitách Únie a aby vyjadrili svoje názory na témy, ktoré sa ich obzvlášť týkajú. Predtým, ako smie Rada začať s konzultáciou textu, predpokladá protokol rýchlejšie doručenie dokumentov Komisie a lehotu šiestich týždňov.

Vo „vyhlásení o budúcnosti Únie“ prijatom na zasadnutí Európskej rady v Nice sú národné parlamenty vyzvané k účasti na rozsiahlej diskusii, v ktorej treba okrem iného objasniť „úlohu národných parlamentov v architektúre Európy“. Jedna z jedenástich pracovných skupín nasledovného Európskeho konventu sa preto zamerala na úlohu národných parlamentov. Vo svojej záverečnej správe vyjadrila pracovná skupina názor, že národné parlamenty by mali použiť všetky svoje dostupné prostriedky na to, aby prostredníctvom svojich vlád ovplyvnili Radu. „Ukotvenie“ Únie v členských štátoch je vecou národných parlamentov. Vzťah k Európskemu parlamentu nie je konkurenčným vzťahom. Jeho a ich úlohy sú rozdielne, obaja však majú spoločný cieľ, a to priblížiť Úniu občanom a týmto spôsobom prispieť k posilneniu demokratickej legitimity Únie.(2)

V roku 2002 Európsky parlament vypracoval podrobnú správu o svojich vzťahoch k národným parlamentom(3) .V nej uviedol, že obavy, ktoré vyjadrili parlamenty jednotlivých štátov v súvislosti s Európskou úniou, si vyžadujú lepšie a jednoznačnejšie definovanie ich právomocí voči príslušným vládam a voči Európskej únii. Pritom ide obzvlášť o to, aby sa realizovala užšia a efektívnejšia spolupráca medzi národnými parlamentmi a Európskym parlamentom.(4) Potrebná parlamentarizácia Únie musí byť založená na dvoch pilieroch: na jednej strane na rozšírení právomocí Európskeho parlamentu vo vzťahu ku všetkým rozhodnutiam Únie a na druhej strane na posilnení právomocí národných parlamentov vo vzťahu k ich príslušným vládam(5).Pokiaľ ide o praktickú stránku vzťahov, Európsky parlament navrhol, aby sa spolupráca medzi príslušnými výbormi vo všetkých oblastiach európskej integrácie ďalej vyvíjala a systematizovala, okrem iného v oblasti Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, Hospodárskej a menovej únie, priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a v oblasti ústavných vecí(6).

V protokoloch k ústavnej zmluve týkajúcich sa úlohy národných parlamentov v Európskej únii a uplatňovania zásad subsidiarity a proporcionality sa národným parlamentom po prvý raz umožnilo skúmať legislatívne návrhy z hľadiska dodržania zásady subsidiarity, ak sa zúčastní tretina parlamentov (postup „žltej karty“). V tých istých protokoloch k Lisabonskej zmluve, nazývanej aj reformnou zmluvou, bolo toto právo doplnené ešte o možnosť nepodporiť návrh právnych predpisov prostredníctvom väčšiny parlamentov a väčšiny v Európskom parlamente, ako aj väčšiny z 55 % členov Rady (postup „červenej karty“). Táto novinka sa týka aj vzťahu Európskeho parlamentu k národným parlamentom, pretože Parlament musí dodržať lehotu ôsmich týždňov, kým môže uzatvoriť svoje konzultácie k návrhu a musí zohľadniť zdôvodnené stanoviská, doručené v tejto lehote. Ďalej musí prispôsobiť novým skutočnostiam rokovací poriadok. Ak sa aj praktický význam tohto nového usporiadania ukáže až po vstúpení Lisabonskej zmluvy do platnosti, nadobudne dodatočný „symbolický“ význam, ktorý netreba podceňovať, pretože národné parlamenty budú po prvýkrát oficiálne uznané ako „hráči na úrovni Únie“.

II. Záver

Aké závery možno vyvodiť z opísaného vývoja vzťahov medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi? Najskôr ten, že už neexistuje žiadne protirečenie. Európsky parlament bol nielenže priaznivo naklonený významu rastúcej úlohy národných parlamentov, ale ju aj aktívne podporoval. Zúčastnené strany ďalej uznali, že k väčšej parlamentnej kontrole výkonnej moci na úrovni Únie, ako aj na úrovni členských štátov, môžu dospieť len prostredníctvom komplementarity svojho konania. Poslanci Európskeho parlamentu a národných parlamentov majú do činenia s tými istými ministrami, či už v pozícii zástupcov vlády alebo ako zástupcov Rady ministrov. Pritom musia zabrániť zdvojeniu aktivít a súpereniu. Vzťahy sa musia konkretizovať v spolupráci, ktorá musí byť štruktúrovanejšia, ale v prípade nutnosti nemusí byť formalizovanejšia. Návrh uznesenia, ktorý predchádza tomuto textu, obsahuje množstvo praktických návrhov. Na druhej strane nesmie viesť medziparlamentná spolupráca k miešaniu sa do práv parlamentov vo vzťahu k ich rozhodovacím právomociam. Každá forma medziparlamentnej spolupráce by mala byť podľa svojho druhu poradná, nemala by obsahovať žiadne rozhodnutia týkajúce sa súčasných rozhodovacích cyklov Únie a mala by byť charakterizovaná vzájomným uznaním parlamentov a poslancov ako zrkadiel spoločnosti(7).

(1) Vysvetlivky 13 a 14 (2) Dokument CONV 35302 z 22.10.2002, s. 2 a 3 (3) Uznesenie zo 7.2.2002, správa A5-0023/2002 Výboru pre ústavné veci, spravodajca: Giorgio Napolitano (4) Bod 1. uznesenia (5) Bod 3. uznesenia (6) Bod 13 uznesenia (7) Andreas Maurer, Lisabonská zmluva: Nové možnosti a posledné trendy medziparlamentnej spolupráce; prejav prednesený na výročnej konferencii korešpondentov Európskeho centra pre parlamentný výskum a dokumentáciu, Brusel, 9. októbra 2008, s. 7.

NÁVRHY

Výbor pre zahraničné veci vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

–    pripomína stanovisko svojho Výboru pre zahraničné veci z 22. januára 2008 k Lisabonskej zmluve,

1.   víta pokrok dosiahnutý v posledných rokoch, pokiaľ ide o rozvoj spolupráce medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi v oblasti zahraničných vecí, bezpečnosti a obrany;

2.   rešpektuje a podporuje ústrednú úlohu národných parlamentov v otázkach národnej bezpečnosti;

3.   je presvedčený, že Európsky parlament má významnú doplnkovú funkciu, pokiaľ ide o prispievanie k vyvíjajúcej sa SZBP a EBOP a k ich kontrole, čo je funkcia, ktorú možno posilniť len intenzívnejšou spoluprácou s národnými parlamentmi, a to na základe účinnej komunikácie medzi poslancami Európskeho parlamentu a poslancami národných parlamentov;

4.   opätovne vyjadruje znepokojenie nad nedostatočnou parlamentnou zodpovednosťou za spôsoby financovania SZBP a EBOP; naliehavo požaduje lepšiu spoluprácu medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi s cieľom dosiahnuť demokratickú kontrolu všetkých aspektov týchto politík(1);

5.   uznáva, že národné parlamenty musia hrať dôležitú úlohu pri informačnej vnútroštátnej diskusii o SZBP a EBOP;

6.   poznamenáva, že článok 10 protokolu č. 1 k Lisabonskej zmluve o úlohe národných parlamentov počíta s tým, že COSAC bude organizovať medziparlamentné konferencie s cieľom diskutovať najmä o otázkach SZBP a EBOP;

7.   zdôrazňuje, že je potrebné, aby parlament Českej republiky ratifikoval Lisabonskú zmluvu, aby sa posilnila pozícia EBOP a najmä účasť českých ozbrojených síl v zahraničných operáciách; vyjadruje poľutovanie nad tým, že táto situácia na jednej strane zhoršuje postavenie Českej republiky ako predsedajúcej krajiny EÚ a na druhej strane oslabuje schopnosť EÚ vystupovať ako účinný medzinárodný aktér;

8.   s potešením očakáva prevzatie väčšieho podielu vlastnej zodpovednosti v oblasti rozpočtu a kontroly, pokiaľ ide o SZBP a EBOP, len čo Lisabonská zmluva nadobudne platnosť, a najmä to, že sa mu bude zodpovedať podpredseda/vysoký predstaviteľ;

9.   v záujme súdržnosti a účinnosti a s cieľom vyhnúť sa duplicite požaduje zrušenie zhromaždenia ZEÚ, len čo bude ZEÚ po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy úplne a definitívne začlenená do Európskej únie;

10. zdôrazňuje význam posilnenej úlohy Európskeho parlamentu v Parlamentnom zhromaždení NATO;

11. upozorňuje na rastúci počet mnohostranných regionálnych parlamentných fór, ako sú Spoločné parlamentné zhromaždenie AKT – EÚ, Euro-stredomorské parlamentné zhromaždenie a Euro-latinskoamerické parlamentné zhromaždenie, a požaduje komplexné zhodnotenie ich prínosu, ako aj podporu týchto štruktúr;

12. podporuje súčasnú prax usporadúvania stretnutí predsedov príslušných výborov národných parlamentov a Európskeho parlamentu (COFACC) každého pol roka;

13. navrhuje, aby sa vylepšili súčasné polročné konferencie hovorcov národných parlamentných výborov a politických skupín tak, aby spoločne so svojimi partnermi v Európskom parlamente diskutovali o témach súčasného a budúceho záujmu v medzinárodných otázkach a stanovili jasné ciele v rámci konkrétnych programov.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

(1) Medziinštitucionálna dohoda 2006/C 139/01 a článok 41 ods. 3 ZEÚ zmenený a doplnený Lisabonskou zmluvou

NÁVRHY

Výbor pre rozvoj vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.  víta skutočnosť, že demokratická kontrola zo strany národných parlamentov vychádzajúca zo zásady subsidiarity zlepší súdržnosť, transparentnosť a komplementárnosť medzi EÚ a členskými štátmi v oblasti rozvojovej spolupráce;

2.  zdôrazňuje, že pre rozvojovú agendu, ktorej hlavnými cieľmi sú odstránenie chudoby a dosiahnutie rozvojových cieľov tisícročia, bude veľkým prínosom jasná deľba práce a koordinované úsilie na národnej úrovni a na úrovni EÚ, ako bolo rozhodnuté vo vyhlásení o účinnosti pomoci, ktoré 2. marca 2005 prijalo v Paríži fórum na vysokej úrovni pre účinnosť pomoci;

3.  je presvedčený, že národné parlamenty hrajú rozhodujúcu úlohu pri posilňovaní politickej legitímnosti politiky EÚ v oblasti rozvojovej spolupráce, pretože koordinované úsilie vedie k lepším výsledkom a efektívnemu využívaniu oficiálnej rozvojovej pomoci;

4.  zdôrazňuje, že Lisabonská zmluva umožňuje začlenenie Európskeho rozvojového fondu (ERF) do všeobecného rozpočtu Európskej únie bez toho, aby bolo nutné Lisabonskú zmluvu revidovať; je pevne presvedčený, že kým nedôjde k zahrnutiu ERF do rozpočtu, demokratická kontrola ERF potrebuje dôkladnejší prístup národných parlamentov členských štátov; vyzýva Radu a Komisiu, aby ERF zahrnuli do všeobecného rozpočtu Európskej únie pri hodnotení v polovici obdobia v roku 2009, pretože tento krok zabezpečí transparentnosť a demokratickú legitímnosť dôležitej súčasti rozvojovej politiky a rozpočtu EÚ;

5.  vyjadruje plnú pripravenosť spolupracovať s národnými parlamentmi pri demokratickej kontrole nástroja rozvojovej spolupráce.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE