o výročnej správe ECB za rok 2009

(2010/2078(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na výročnú správu Európskej centrálnej banky (ECB) za rok 2009,

–   so zreteľom na článok 284 Zmluvy o Európskej únii,

–   so zreteľom na článok 15 Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ktorý je pripojený k zmluve,

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 2. apríla 1998 o demokratickej zodpovednosti v tretej fáze hospodárskej a menovej únie(1),

–   so zreteľom na oznámenie Komisie zo 7. októbra 2009 o výročnom vyhlásení o eurozóne za rok 2009 (KOM(2009)0527) a na pracovný dokument útvarov Komisie, ktorý je sprievodným dokumentom k tomuto oznámeniu (SEK(2009)1313/2),

–   so zreteľom na správu skupiny na vysokej úrovni z 25. februára 2009, ktorej predsedal Jacques de Larosière,

–   so zreteľom na návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o makroprudenciálnom dohľade nad finančným systémom na úrovni Spoločenstva a o zriadení Európskeho výboru pre systémové riziká (KOM(2009)0499), ktorý predložila Komisia 23. septembra 2009,

–   so zreteľom na návrh rozhodnutia Rady, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami týkajúcimi sa fungovania Európskeho výboru pre systémové riziká (KOM(2009)0500), ktorý predložila Komisia 23. septembra 2009,

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 25. marca 2010 o výročnej správe ECB za rok 2008(2),

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 18. novembra 2008 o EMU@10: prvých desať rokov existencie Hospodárskej a menovej únie a výzvy do budúcnosti(3),

–   so zreteľom na článok 48 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre hospodárske a menové veci (A7-0314/2010),

A. keďže celkový reálny HDP v eurozóne zaznamenal v roku 2009 po finančných nepokojoch prehĺbených zrútením spoločnosti Lehman Brothers pokles o 4,1 %; keďže tento súhrnný údaj vyplýva z výrazných rozdielov medzi členskými štátmi eurozóny,

B.  keďže priemerná ročná miera inflácie bola 0,3 % a strednodobý až dlhodobý výhľad týkajúci sa inflácie naďalej zodpovedal cieľu ECB udržať miery inflácie na nízkej úrovni, ale blízko 2 %,

C. keďže priemerný všeobecný deficit verejných financií v eurozóne sa zvýšil na úroveň približne 6,3 % a pomer verejného dlhu k HDP v eurozóne vzrástol zo 69,4 % HDP v roku 2008 na 78,7 % v roku 2009,

D. keďže výmenný kurz eura voči USD klesol z úrovne 1,39 USD k 2. januáru 2009 na úroveň 1,26 USD v polovici marca 2009, následne stúpal a začiatkom decembra toho istého roku dosiahol maximálnu hodnotu 1,51 USD a v roku 2010 klesol až na minimum 1,19 USD k 2. júnu 2010,

E.  keďže výmenný kurz čínskeho jüanu voči euru čínske orgány v roku 2009 nestanovili správne, čo malo za následok, že euro bolo voči čínskej mene umelo nadhodnotené;

F.  keďže ECB upravila úrokové sadzby smerom nadol na 1 % a pokračovala v prijímaní zásadných a bezprecedentných neštandardných opatrení na podporu úverov; keďže rozsah súvahy ECB sa v priebehu roku 2009 výrazne zvýšil;

G. keďže v druhej polovici roku 2009 sa v eurozóne objavili známky hospodárskej stabilizácie a štvrťročné miery rastu dosiahli kladné, i keď stále nízke hodnoty, a hoci tieto súhrnné hodnoty poukazujú na to, tento trend sa neprejavil vo všetkých jej členských štátoch, z ktorých niektoré boli v tom istom období naďalej v recesii,

H. keďže ECB očakávala v eurozóne na rok 2010 ešte predtým, ako došlo ku kríze štátnych dlhov v niektorých krajinách eurozóny, mieru rastu medzi 0,1 % a 1,5 % reálneho HDP,

Úvod

1.  víta skutočnosť, že Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009 a že Európskej centrálnej banke udeľuje štatút inštitúcie EÚ, čo zvyšuje zodpovednosť Parlamentu ako hlavnej inštitúcie, prostredníctvom ktorej sa ECB zodpovedá európskym občanom;

2.  víta obnovenie dialógu o menových otázkach s novým Európskym parlamentom po voľbách v júni 2009;

3.  súhlasí s tým, aby Estónsko 1. januára 2011 prijalo euro;

4.  poukazuje na to, že pokiaľ ide o skutočný vývoj cien, opatrenia v oblasti menovej politiky sú len jedným spomedzi ďalších činiteľov a že špekulatívne tendencie na individuálnych trhoch a narastajúci a očakávaný nedostatok prírodných zdrojov v posledných rokoch zohrávali významnú úlohu pri zvyšovaní cien;

5.  upozorňuje, že táto nerovnováha spôsobuje značné ťažkosti pre vhodnú menovú politiku v eurozóne; preto vyzýva vlády, aby koordinovali svoje hospodárske politiky;

Hospodárska a finančná stabilita

6.  vyjadruje hlboké znepokojenie nad tým, že naďalej existuje výrazná makroekonomická nerovnováha medzi ekonomikami eurozóny;

7.  domnieva sa, že finančná kríza v niektorých krajinách eurozóny je pre eurozónu ako celok vážnym problémom a odráža jej nefunkčnosť; poukazuje to na potrebu reformy a výraznejšej koordinácie hospodárskych politík v eurozóne;

8.  naliehavo vyzýva Komisiu a centrálnu banku, aby podľa návrhu bazilejského výboru k Bazileju III vypracovali návrhy, ktorými sa stanovia záväzné pravidlá na zavedenie anticyklického ochranného štítu; vyzýva Radu, Komisiu a centrálnu banku, aby sa pri ratifikácii návrhov bazilejského výboru na úrovni skupiny G20 usilovali o dôslednú a urýchlenú realizáciu návrhov;

9.  poukazuje na skutočnosť, že zásady Paktu stability a rastu sa v minulosti nie vždy dôkladne dodržiavali; pripomína, že aj keď cieľom nadmerne zadlžených štátov musí byť opätovné dosiahnutie rovnováhy verejných financií a zníženie zadlženosti, samo o sebe to nevyrieši problém hospodárskej nerovnováhy medzi krajinami eurozóny a v širšom meradle i EÚ; preto požaduje neobmedzené a jednotnejšie uplatňovanie Paktu stability a rastu; domnieva sa, že pakt by mal byť doplnený o rozvoj systému včasného varovania v záujme odhalenia možných nezrovnalostí, napríklad v podobe tzv. európskeho semestra, s cieľom nielen zlepšiť dohľad a posilniť koordináciu hospodárskej politiky na zabezpečenie konsolidácie verejných financií, ale takisto – a to nad rámec rozpočtového rozmeru – riešiť ďalšie prípady makroekonomickej nerovnováhy a posilniť postupy presadzovania pravidiel;

10. domnieva sa, že v súčasnosti sa musia prijať opatrenia s cieľom začať postupne znižovať deficity verejných financií a obnoviť dôveru v európske verejné financie;

11. konštatuje, že menová únia potrebuje dôraznú a posilnenú koordináciu v oblasti hospodárskych politík; vyjadruje poľutovanie nad tým, že v hospodárskej a menovej únii sa kladie dôraz najmä na menový aspekt;

12. domnieva sa, že členské štáty, ktoré sa neriadia pravidlami eurozóny so zreteľom na verejné financie a prístup k spoľahlivým štatistikám, by mali podliehať rozšírenej a postupne narastajúcej škále opatrení na zabezpečenie prísnejšieho dodržiavania týchto pravidiel;

13. domnieva sa, že nedostatok vopred definovaných mechanizmov krízového riadenia a počínanie niektorých vlád sťažilo urýchlené prijatie riešenia v prípade krízy štátneho dlhu v niektorých členských štátoch eurozóny a oslabí schopnosť hospodárskej a menovej únie rýchlo reagovať v možných podobných situáciách v budúcnosti; preto žiada trvalý rámec na krízové riadenie;

14. naliehavo vyzýva, že finančná podpora poskytovaná krajinám EÚ, ktoré sa nachádzajú v kríze štátneho dlhu, sa musí koncipovať tak, aby nabádala na splatenie úverov, rozpočtovú rovnováhu a hospodársku reformu, a zdôrazňuje nebezpečenstvo premeny úverov na finančné príspevky, čím by sa podporovalo požičiavanie a vytváranie dlhov;

15. preto vyzýva Komisiu, aby predložila návrhy na posilnenie Paktu stability a rastu tým, že zahrnie konkrétne ciele zamerané na prekonávanie rozdielov v oblasti konkurencieschopnosti medzi európskymi ekonomikami, aby stimulovala rast vytvárania pracovných miest;

16. má tiež obavy z možných špekulácií namierených proti euru;

17. zastáva názor, že rast úverov a vývoj cien aktív v EÚ a v členských štátoch sú kľúčovými ukazovateľmi na účinné sledovanie finančnej stability v hospodárskej a menovej únii a v širšom meradle i v EÚ;

18. vyjadruje znepokojenie nad stálymi tlakmi na trhoch so štátnymi dlhopismi v krajinách eurozóny, ktoré sa prejavujú zväčšovaním úverových rozpätí; domnieva sa, že únik do bezpečia spôsobený vlnami paniky počas súčasnej finančnej krízy mal rozsiahly deformujúci účinok a mal za následok vznik nákladných negatívnych externalít;

19. požaduje včasné vykonávanie nariadenia o ratingových agentúrach (č. 1060/2009) a víta návrh Komisie na zmenu a doplnenie nariadenia č. 1060/2009 o ratingových agentúrach z 2. júna 2010, ale zároveň vyzýva Komisiu, aby pokročila ďalej a predložila návrhy na prísnejší dohľad nad činnosťou týchto agentúr, zlepšenie zodpovednosti ratingových agentúr a posúdenie možnosti vytvoriť Európsku ratingovú agentúru; zdôrazňuje, že rating štátneho dlhu eurozóny sa počas krízy ukázal ako problematický;

Riadenie a rozhodovanie

20. zdôrazňuje nezávislosť ECB;

21. odporúča, aby ECB zvýšila transparentnosť svojej činnosti v záujme posilnenia svojej legitímnosti a predvídateľnosti; transparentnosť je potrebná aj v oblasti interných modelov používaných na oceňovanie nelikvidného kolaterálu a v oblasti oceňovania špecifických cenných papierov poskytovaných ako kolaterál;

22. domnieva sa, že vzhľadom na nové právne postavenie, ktoré ECB nadobúda na základe Lisabonskej zmluvy, kandidáti na posty vo výkonnej rade, ktorých navrhne Rada, by mali podliehať osobitným vypočutiam pred príslušným parlamentným výborom a následne hlasovaniu v Európskom parlamente; navyše konštatuje, že ECB zohráva od začiatku krízy kľúčovú úlohu, a preto sa domnieva, že takáto úloha by mala znamenať posilnenú transparentnosť a zodpovednosť;

23. víta skutočnosť, že Euroskupina získala na základe Lisabonskej zmluvy právnu subjektivitu a ECB sa  môže zúčastňovať na jej schôdzach;

24. upozorňuje na odhodlanie Európskeho parlamentu pokračovať v dialógu o menových otázkach, ktorý je dôležitým prvkom demokratickej kontroly ECB;

25. víta návrh na zriadenie Európskeho výboru pre systémové riziká (ESRB), ktorý odstráni súčasné rozdiely v oblasti makroprudenciálneho dohľadu; vyzýva ECB, aby stanovila jasné modely a definície s cieľom zabezpečiť účinné fungovanie a zodpovednosť ESRB; dodáva, že žiadna nová úloha zverená ECB v súvislosti s ESRB nijakým spôsobom neohrozí nezávislosť ECB;

26. konštatuje, že koncepcia, podľa ktorej ESRB vydáva len varovania a odporúčania bez skutočného presadzovania, nie je uspokojujúcim riešením, pokiaľ ide o účinné vykonávanie a zodpovednosť; vyjadruje poľutovanie nad tým, že ESRB nemôže sám vyhlásiť stav núdze;

27. víta návrh, aby sa uskutočnili vypočutia predsedu ESRB pred Európskym parlamentom, a to v inom rámci než v rámci dialógov o menových otázkach;

Východisko z krízy

28. domnieva sa, že oživenie hospodárskej činnosti v druhej polovici roku 2009 bolo výsledkom mimoriadnych opatrení prijatých vládami a centrálnymi bankami na celom svete od konca roku 2008 vo forme záruk za záväzky bánk, kapitálových injekcií a programov podpory aktív;

29. konštatuje, že finančná kríza v eurozóne je krízou solventnosti, ktorá sa pôvodne prejavila ako kríza v oblasti likvidity; domnieva sa, že takúto situáciu nemožno z dlhodobého hľadiska riešiť iba ďalším zadlžovaním vysoko zadlžených ekonomík a poskytovaním likvidity týmto ekonomikám v kombinácii so zrýchlenými plánmi na  konsolidáciu verejných financií;

30. zároveň sa domnieva, že kríza odhalila trend v hospodárskych politikách v posledných rokoch, ktorý prispel k súčasnej vysokej úrovni verejného a súkromného dlhu, ktorý si vyžiada mnoho rokov na nápravu; domnieva sa, že pre niektoré časti Európy bude ťažšie než pre iné vyrovnať sa s dôsledkami a vývojom krízy a dosiahnuť udržateľný hospodársky rast, nové inovácie a vytváranie nových pracovných miest; zdôrazňuje potrebu reforiem v celej Európe;

31. pripomína, že pred začiatkom finančnej krízy pomer verejného dlhu k HDP eurozóny a celej EÚ, ako aj pomer v prípade väčšiny členských štátov v rokoch 1999 až 2007 klesol a že naopak miera zadlženia domácností, firiem a pákový efekt vo finančnom sektore zaznamenali v tom istom období značný nárast;

32. pripomína, že mohutný nárast verejného dlhu od roku 2008 v niektorých členských štátoch spôsobila skutočnosť, že tieto krajiny museli čeliť excesom, ktoré predtým vznikli v dôsledku neudržateľného nárastu súkromného dlhu a obrovskej finančnej bubliny; domnieva sa preto, že súčasná kríza ukázala, že fiškálna pozícia je neudržateľná, ak je neudržateľné financovanie súkromného sektora;

33. konštatuje, že kríza spolu s následnou finančnou pomocou a balíkmi hospodárskych stimulov viedla k ďalekosiahlym úsporným opatreniam, ktoré sú často oneskorené, ale zároveň veľmi obmedzujú schopnosť vlády konať;

34. upozorňuje, že tieto úsporné balíky by nemali viesť k opatreniam, ktoré by mohli vážne spomaliť hospodársku obnovu, čo si vyžaduje nový model hospodárskeho riadenia s nástrojmi a časovým plánom, ktorý zabezpečí rovnováhu medzi procesom konsolidácie verejných financií a zachovaním potrieb z hľadiska investovania do pracovných miest a udržateľného rozvoja;

35. zdôrazňuje, že nedostatok úverov zasahujúci reálnu ekonomiku, najmä MSP, vyplynul z nižšieho dopytu z dôvodu obmedzenej aktivity v reálnej ekonomike, ako aj z neochoty bánk poskytovať úvery;

36. zdôrazňuje, že viaceré banky členských štátov boli v nadmernej miere závislé od likvidity poskytovanej zo strany ECB;

37. konštatuje, že neštandardné opatrenia, ktoré ECB zaviedla od októbra 2008 na podporu úverov, boli úspešné, pokiaľ ide o zabránenie hlbšej recesii a následným finančným nepokojom; opäť pripomína, že zrušenie týchto opatrení sa musí vhodne načasovať a starostlivo koordinovať s vládami jednotlivých štátov a ich aktivitami, najmä so zreteľom na kolektívne a súbežné prijímanie úsporných opatrení v mnohých členských štátoch;

38. vyjadruje však znepokojenie nad prípadným asymetrickým účinkom výstupnej stratégie ECB, vzhľadom na zásadné rozdiely medzi členskými štátmi eurozóny v súvislosti s hospodárskym cyklom;

39. privítal by, keby Európska centrálna banka v rámci dohôd o spätnej kúpe vo všeobecnosti akceptovala štátne dlhopisy od krajín eurozóny ako záruku, čím by uplatnila prax už odskúšanú a overenú v Bank of England a Federal Reserve Bank;

40. zdôrazňuje, že postupné prekonanie verejných deficitov a dlhodobá udržateľnosť verejných financií majú kľúčový význam pre celú eurozónu;

41. berie na vedomie množstvo návrhov v EÚ na dokončenie opatrení obozretného podnikania, krízové riadenie a reguláciu tieňového bankového sektora;

42. vyjadruje tiež znepokojenie nad procyklickými aspektmi súčasných pravidiel regulácie a obozretnosti v podnikaní, ako aj účtovných a daňových pravidiel, ktoré zvýrazňujú výkyvy typické pre fungovanie trhového hospodárstva;

43. zdôrazňuje, že je potrebné rozhodujúcim spôsobom zvýšiť kapitálové rezervy bánk a kvalitu kapitálu, a víta návrhy bazilejského výboru na užšie vymedzenie základného kapitálu a zavedenie vyšších kapitálových pomerov; takisto upriamuje pozornosť na prepojenie medzi finančnou a reálnou ekonomikou a na vplyv, ktorý môže mať regulácia jednej ekonomiky na druhú;

44. domnieva sa, že globálny finančný systém sa musí stať odolnejším a že ponaučenia z krízy treba vyvodiť na globálnej úrovni s cieľom znížiť systémové riziko, vyrovnať sa s finančnými bublinami a zlepšiť kvalitu krízového riadenia a transparentnosť finančných trhov, pričom je potrebné opätovne potvrdiť, že ich hlavnou úlohou je financovanie reálnej ekonomiky;

Vonkajší rozmer

45. konštatuje, že euro získalo počas roku 2009 postavenie medzinárodnej meny, ale v roku 2010 sa ocitlo pod veľkým tlakom;

46. zdôrazňuje, že v období vyznačujúcom sa vysokou nestabilitou výmenných kurzov sa euro posilnilo, najmä voči americkému doláru a čínskemu jüanu, a vyjadruje znepokojenie, že by to mohlo mať nepriaznivý vplyv na konkurencieschopnosť eurozóny;

47. uznáva, že sila eura je čiastočne výsledkom slabej hospodárskej činnosti v USA, kde sa deficit bežného účtu prudko znížil pod hranicu 3 % HDP v roku 2009 a federálny rozpočtový deficit sa zvýšil na približne 10 % HDP v rozpočtovom roku 2009, zatiaľ čo pokles eura bol okrem iného spojený s nedostatkom dôvery na globálnych trhoch v niektorých vysoko zadlžených členských štátoch EÚ; tiež má obavy zo zväčšenia  objemu peňazí v USA a v menšej miere i v EÚ;

48. vyjadruje znepokojenie nad dosahom nestability výmenných kurzov a operácií typu „carry trade“ na globálnu finančnú stabilitu a reálnu ekonomiku;

49. zdôrazňuje, že bez ohľadu na súčasnú globálnu finančnú a hospodársku krízu by sa mala eurozóna naďalej rozširovať, ale upozorňuje, že nevyhnutnou podmienkou členstva v nej je splnenie maastrichtských kritérií; víta rýchle prijatie eura všetkými členskými štátmi, ktoré spĺňajú tieto kritériá;

50. domnieva sa, že prijatie eura Estónskom je dôkazom postavenia tejto meny napriek kríze verejného dlhu; domnieva sa, že tento stav povzbudí členské štáty, aby sa usilovali o členstvo v eurozóne;

51. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii, Euroskupine a Európskej centrálnej banke.

(1) Ú. v. ES L 138, 4.5.1998, s. 177. (2) Prijaté texty, P7_TA(2010)0090. (3) Ú. v. EÚ C 16E, 22.1.2010, s. 8.

Táto správa hodnotí výročnú správu Európskej centrálnej banky (ECB) za rok 2009 a prácu vykonanú ECB počas neho.

Keďže vyhlásenie Európskeho parlamentu o výročnej správe ECB za rok 2008 bolo oneskorené z dôvodu volieb v roku 2009, od posledného vyhlásenia Európskeho parlamentu o činnosti ECB neuplynulo veľa času. Správa o roku 2008 sa zaoberala najmä činnosťou ECB v čase finančnej a hospodárskej krízy. Nanešťastie, okolnosti sa odvtedy nezmenili. Hospodárske, finančné a čoraz viac aj politické kroky sú stále vo veľkej miere ovplyvnené krízou.

Výročná správa ECB za rok 2009 sa preto tiež zaoberá najmä reakciou ECB na krízu, stratégiou úniku z krízy a témami riadenia.

Finančná kríza

Finančná a hospodárska kríza sa začala približne pred dvoma rokmi hypotekárnou krízou v USA a dosiahla svoj prvý vrchol pádom spoločnosti Lehman Brothers a následným nepokojom na finančných trhoch.

Zo začiatku to bola finančná kríza, z ktorej sa po tom, ako zasiahla reálnu ekonomiku, stala aj hospodárska kríza. Vlády, centrálne banky a ECB museli reagovať na najvážnejšiu krízu od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. HDP sa znížil v eurozóne aj mimo nej, hospodárska činnosť sa znížila na celom svete a rozpočtové deficity rástli. Znižujúce sa daňové príjmy a zvýšené výdavky v sociálnej oblasti z dôvodu krízy spôsobili vládny dlh, ktorý sa na úrovne z obdobia pred krízou vráti možno až o niekoľko rokov. Dodatočné rozpočtové stimulačné opatrenia prispeli k tomuto vplyvu, ale nie sú hlavnou príčinou dlhov.

Údaje z roku 2009 však naznačili, že záruky za záväzky bánk, kapitálové injekcie a programy na podporu aktív sa vyplatili a že oživenie hospodárskej činnosti v druhej polovici roku 2009 svedčilo o konci hospodárskej krízy. V roku 2010 sa očakával mierny rast.

Medzičasom zvyšujúci sa dlh prinútil vlády v celej EÚ pristúpiť k ďalekosiahlym úsporným balíkom. Tieto balíky sú nevyhnutné a v niektorých prípadoch boli dokonca prijaté neskoro. Dlh však veľmi obmedzuje schopnosť vlád konať a v niektorých krajinách predstavuje riziko, že vláda nebude schopná podporiť hospodársku obnovu. Existuje hrozba, že do roku 2010 sa finančná a hospodárska kríza v tretej fáze zmení aj na krízu verejných dlhov.

Reakcia ECB na krízu

ECB pokračovala vo svojej politike začatej v roku 2008, s cieľom udržať nízku infláciu tesne pod úrovňou 2 % a pritom zvyšovať likviditu na trhoch. Preto upravila úrokovú mieru na 1 % a v priebehu roka 2009 pokračovala v prijímaní neštandardných opatrení zavedených v roku 2008. Päť kľúčových prvkov rozšírenej podpory úverov zahŕňalo: plné prideľovanie s pevnou sadzbou, rozšírenie zoznamu záruk, dlhšie lehoty splatnosti na refinancovanie, poskytovanie likvidity v cudzích menách a podpora finančného trhu prostredníctvom obozretného, ale významného programu nákupu krytých dlhopisov.

Tieto opatrenia sa ukázali ako veľmi úspešné a zachránili mnohé finančné inštitúcie pred zrútením. Likvidita sa však nie vždy premietla do reálnej ekonomiky, a preto sa nevyužil plný potenciál opatrení ECB na hospodársku obnovu. Napriek skutočnosti, že niektoré banky mohli byť zdržanlivé, bolo to spôsobené najmä zníženým dopytom po úveroch v dôsledku zníženej hospodárskej činnosti po prepuknutí krízy.

Keďže tieto opatrenia neboli štandardnými opatreniami, nepredpokladalo sa ich dlhodobejšie uplatňovanie. Vo väčšine prípadov je ich postupné ukončenie prirodzené, a ak to tak nie je, je potrebné jeho obozretné načasovanie. Opatrenia musia byť ukončené postupne a v súlade s potrebami trhov, ako to už ECB začala v decembri 2009. Je nevyhnutná úzka koordinácia s vládami členských štátov týkajúca sa ich programov a ich ukončenia, a to najmä odvtedy, keď finančná kríza v Grécku a ďalších krajinách eurozóny otvorila novú kapitolu vývoja tejto krízy.

Finančná stabilita a EMU

Udalosti v Grécku a v ďalších krajinách eurozóny majú samozrejme zložité príčiny, ale problémy sú do veľkej miery spôsobené v samotných krajinách a vyplývajú z chýbajúcich vnútorných štrukturálnych reforiem. Problém sa však dotýka celej eurozóny, a to nielen preto, že je povinná pomôcť, ale aj z dôvodu vplyvu týchto problémov v niektorých krajinách eurozóny na euro ako také a ako na menu celej eurozóny.

Okrem toho problémy síce môžu byť z veľkej časti spôsobené samotnými krajinami, ale hospodárska a menová únia (EMU) mala pôvodne vyvíjať určitý tlak na reformy v členských štátoch. Príslušné krajiny premrhali svoje príležitosti samy presadiť reformy, ale neboli k tomu ani prinútené EMU. EMU teda nefungovala celkom tak, ako sa plánovalo, zásady Paktu stability a rastu sa nie vždy dodržiavali a to, čo sa na prvý pohľad javilo ako mierne porušenie pravidiel, sa nakoniec ukázalo ako vážny problém pre celý pakt. Domnievam sa, že toto treba napraviť a že Pakt stability a rastu sa musí posilniť.

Okrem toho kríza odhalila skutočnosť, že EMU nemala v minulosti dostatočnú rovnováhu. Nedostatočná integrácia hospodárskych politík v menovej únii z politických dôvodov umožnila nekontrolovaný vývoj značnej hospodárskej nerovnováhy medzi krajinami eurozóny a ponechala ju bez vopred definovaných mechanizmov krízového riadenia, čo naopak sťažuje prijatie rýchlej a rozhodnej reakcie na problém, akým je grécka kríza. Eurozóna bude musieť vyriešiť túto nerovnováhu s cieľom prekonať túto krízu a zabrániť vzniku ďalšej.

Reforma dohľadu

Kríza navyše ukázala, že trhy sú náchylné na systémové riziko, ktoré doteraz nebolo obmedzené. EÚ preto reformuje podmienky dohľadu prostredníctvom zriadenia Európskeho výboru pre systémové riziká (ESRB), ktorý bude zodpovedný za makroprudenciálny dohľad nad finančným systémom v rámci EÚ. Okrem toho európsky systém orgánov pre finančný dohľad (ESFS) zriadi tri nové európske orgány dohľadu, ktoré nahradia existujúce výbory dohľadu.

Vítam tieto významné kroky, ktoré zmenšia nedostatky v dohľade, ktoré sa tak výrazne prejavili v tejto kríze. ECB bude úzko zapojená do práce ESRB tým, že bude poskytovať analytickú, štatistickú, administratívnu a logistickú podporu a členovia generálnej rady ECB budú zastúpení v generálnej rade ESRB.

Aj keď ESRB bude určite čerpať z odbornosti ECB, toto zapojenie vedie k určitým pochybnostiam o budúcej nezávislosti ECB. Otázka, kto bude niesť zodpovednosť za rozhodnutia v novom systéme, ostáva otvorená. Musíme si položiť otázku, ako budeme riešiť možnosť, že odporúčanie, ku ktorému prispeje ECB, sa ukáže ako zlé, a ako zabezpečíme, aby ECB ostala v rámci nového systému nezávislá. Nové úlohy zverené ECB v súvislosti s ESRB by nemali nijako ohroziť nezávislosť ECB.

Správa

Otázka nezávislosti vo všeobecnosti, ako aj konkrétne so zreteľom na ESRB určite ostane témou nadchádzajúceho dialógu o menových otázkach, a to nielen z dôvodu nového postavenia inštitúcie EÚ priznaného ECB nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy v decembri 2009. Európsky parlament je aj naďalej hlavnou inštitúciou, prostredníctvom ktorej sa ECB zodpovedá európskym občanom; preto bude ešte zodpovednejšie plniť svoju úlohu kontroly činnosti ECB.

Vzhľadom na toto nové postavenie a väčší význam Európskeho parlamentu ako spolurozhodujúceho orgánu na základe Lisabonskej zmluvy by som bol rád, keby bola zodpovednosť ECB ešte posilnená tým, že kandidáti na posty členov výkonnej rady ECB, ktorých navrhne Rada, budú podliehať hlasovaniu v Európskom parlamente. Takéto hlasovanie v Parlamente by v procese výberu najlepších kandidátov ešte viac zdôraznilo kritériá, ako sú kvalifikácia a skúsenosti.

Reforma regulácie

Okrem reformy štruktúry dohľadu sa EÚ v súčasnosti podujala na revíziu finančného regulačného rámca s cieľom vyvodiť ponaučenia z krízy vo všeobecnosti. To zahŕňa niekoľko návrhov Európskej komisie na doplnenie opatrení v oblasti obozretného podnikania, krízové riadenie a reguláciu tieňového bankového sektora. Medzi ne patrí zvýšenie vlastného kapitálu bánk, zavedenie dynamických ustanovení, lepšie zohľadňovanie likvidity, rámec pre sekuritizáciu, regulácia derivátov a bonusov, dohľad nad ratingovými agentúrami alebo zriadenie fondu na riešenie krízovej situácie bánk a mnohé ďalšie. Mnohé z týchto návrhov sú vítané, ale nepovažoval by som všetky za nevyhnutné, keďže niektoré z nich môžu byť dokonca škodlivé a môžu smerovať k nadmernej regulácii.

Tiež som znepokojený tým, že pravidlá regulácie a obozretnosti v podnikaní, ako aj účtovné a daňové pravidlá majú aspekty vedúce k cyklickosti, ale podľa môjho názoru by sme nemali zabúdať na veľmi úzke prepojenie medzi finančnou sférou a reálnou ekonomikou. Kedykoľvek regulujeme finančnú ekonomiku, čo je z mnohých hľadísk potrebné, vždy to ovplyvní aj reálnu ekonomiku. Ďalej by sme mali mať tiež na pamäti, že finančná ekonomika má globálny charakter a že finančná a hospodárska kríza je globálnou krízou. Preto je nevyhnutné obmedziť krehkosť celosvetového finančného systému a vyvodiť ponaučenia na globálnej úrovni s cieľom zlepšiť kvalitu riadenia rizika a transparentnosť finančných trhov. Medzinárodná a predovšetkým transatlantická spolupráca je preto kľúčová.

Domnievam sa, že Európsky parlament by to mal zohľadniť, ale mal by sa pritom podrobne a nezávisle zaoberať všetkými návrhmi na reformu regulačného rámca.

Vonkajšia dimenzia

Revízia finančného regulačného rámca spolu s procesom štrukturálnych reforiem s cieľom dosiahnuť, aby hospodárska únia bola porovnateľným úspechom ako menová únia, posilní eurozónu. Toto je dôležitá úloha, ale ak uspejeme a dokážeme týmto spôsobom oživiť hospodársky rast, eurozóna môže vyjsť z krízy ešte silnejšia, ako bola pred ňou.

Požiadavka Estónska prijať euro je dobrým znamením a ukazuje, že dôvera v euro existuje aj napriek tomuto obdobiu krízy. Navyše eurozóna sa dokonca môže poučiť od Estónska, ktorého hospodárske výsledky sú napriek kríze pozoruhodné.

Aj keď vítam toto rozšírenie eurozóny, rád by som pripomenul, že dodržanie maastrichtských kritérií je predpokladom pre členstvo v eurozóne a musí ním ostať aj v prípade akéhokoľvek budúceho rozšírenia, ako to bolo v prípade Estónska.

Najmä v súčasnosti, keď sa euro dostalo pod veľký tlak na globálnom trhu, by sme sa mali zaviazať dodržiavať maastrichtské kritériá ako základ EMU a eura. Potenciál eura sa preukázal v roku 2009, keď sa vzhľadom na oslabenie dolára dokonca považovalo za možnú novú hlavnú globálnu menu.

Domnievam sa, že euro sa nevyhnutne nemusí stať hlavnou globálnou menou, ale jeho súčasné oslabenie je znepokojujúce. Deficity verejných financií, ktoré vzrástli na úroveň 78.7 % HDP už v roku 2009, sú pre euro veľkou príťažou.

Som však presvedčený, že EÚ a eurozóna môžu z tejto krízy vyjsť a môžu byť ešte silnejšie. Musíme vyvodiť tie správne ponaučenia, opätovne dosiahnuť rovnováhu v EMU, väčšiu transparentnosť a lepšie riadenie rizika na finančných trhoch a musíme znovu vybudovať dôveru verejnosti. Je to náročná úloha, ale počas svojej histórie EÚ vždy dosiahla najlepšie výsledky vtedy, keď čelila problémom. Táto kríza teda predstavuje aj príležitosť. A túto príležitosť musíme využiť.