o návrhu na zmenu Aktu o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu z 20. septembra 1976

(2009/2134(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na Akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu, ktorý je pripojený k rozhodnutiu Rady z 20. septembra 1976, v znení zmien a doplnení(1), najmä na jeho článok 14,

–   so zreteľom na svoje predchádzajúce uznesenia o volebnom postupe Parlamentu, najmä na uznesenie z 15. júla 1998(2),

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 11. októbra 2007 o zložení Európskeho parlamentu(3),

–   so zreteľom na závery predsedníctva Európskej rady zo 14. decembra 2007,

–   so zreteľom na svoje uznesenie zo 6. mája 2010 o návrhu protokolu, ktorým sa mení a dopĺňa protokol (č. 36) o prechodných ustanoveniach a ktorý sa týka zloženia Európskeho parlamentu počas zostávajúceho volebného obdobia 2009 – 2014: stanovisko Európskeho parlamentu (článok 48 ods. 3 Zmluvy o EÚ)(4),

–   so zreteľom na článok 39 Charty základných práv Európskej únie,

–   so zreteľom na článok 9, článok 10, článok 14 ods. 2 a článok 48 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ) a na články 22, 223 a 225 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) a na článok 3 Protokolu (č. 2) o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality,

–   so zreteľom na Protokol (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie,

–   so zreteľom na návrh Komisie z 12. decembra 2006 (KOM(2006)0791), ktorým sa mení a dopĺňa smernica 93/109/ES zo 6. decembra 1993, pokiaľ ide o niektoré podrobnosti uplatňovania volebného práva a práva byť volený do Európskeho parlamentu pre občanov Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi,

–   so zreteľom na článok 41, článok 48 ods. 3 a článok 74a rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci (A7-0176/2011),

keďže:

A. Parlament má právo iniciovať reformu svojho vlastného volebného postupu a vyjadriť s ňou súhlas,

B.  Parlament má právo iniciovať zmenu svojho vlastného zloženia a vyjadriť s ňou súhlas,

C. Parlament má právo iniciovať revíziu zmlúv,

D. Parlament sa volí priamou voľbou každých päť rokov od roku 1979 a jeho právomoci a vplyv počas tohto obdobia vzrástli, najmä v dôsledku nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy,

E.  na základe Lisabonskej zmluvy sa zmenil mandát poslancov Európskeho parlamentu, ktorí sa tak stali priamymi zástupcami občanov Únie(5),

F.  dokonca aj bez dohody o jednotnom volebnom postupe došlo počas tohto obdobia k postupnému zblíženiu volebných systémov, najmä všeobecným prijatím pomerného zastúpenia v roku 1999, formálnym založením politických strán na úrovni EÚ(6) a zrušením dvojitého mandátu(7),

G. koncepcia občianstva Európskej únie, oficiálne zaradená do ústavného poriadku Maastrichtskou zmluvou v roku 1993, zahrnula právo zúčastňovať sa za určitých podmienok na európskych a komunálnych voľbách v iných členských štátoch než vo svojom vlastnom štáte a Charta základných práv Európskej únie, ktorá je teraz na základe Lisabonskej zmluvy právne záväzná, toto právo a ostatné občianske práva posilnila,

H. všeobecné uznanie demokratickej funkcie Parlamentu zostáva obmedzené, politické strany na európskej úrovni sú stále v úvodných štádiách vývoja, volebné kampane sú naďalej viac národné ako európske a mediálne pokrytie rokovaní Parlamentu je nepravidelné,

I.   celková účasť na voľbách do Parlamentu sústavne klesá zo 63 % v roku 1979 na 43 % v roku 2009,

J.   počet občanov Únie s bydliskom v inom členskom štáte než v ich vlastnom, ktorí volia vo voľbách do Európskeho parlamentu, je nízky a počet občanov, ktorí kandidujú vo voľbách, je zanedbateľný; podmienky získania volebného práva na základe trvalého pobytu sa v jednotlivých štátoch líšia, rovnako ako obdobie, po uplynutí ktorého je ich vlastným občanom, ktorí majú bydlisko inde v EÚ, odňaté právo voliť v ich domácom štáte; okrem toho je výmena informácií medzi členskými štátmi o štátnych príslušníkoch iných členských štátov, ktorí sú na volebných zoznamoch alebo kandidujú vo voľbách, neefektívna,

K. podľa judikatúry Súdneho dvora členské štáty majú veľkú právomoc pri určovaní, kto môže voliť v európskych parlamentných voľbách, musia však dodržiavať všeobecné zásady práva Únie a nesmú s rôznymi kategóriami občanov Únie, ktorí sú v rovnakej situácii, zaobchádzať rôznym spôsobom(8), podobne, hoci každý štát ustanovuje vlastné podmienky týkajúce sa získania a straty štátnej príslušnosti, zároveň musí brať ohľad na štatút občianstva Únie(9),

L.  súčasné návrhy Komisie na zjednodušenie volebnej účasti občanov Únie s bydliskom v inom členskom štáte než v ich vlastnom sú zablokované v Rade(10),

M. v 27 členských štátoch sa minimálny vek na kandidáta za poslanca pohybuje od 18 do 25 rokov a na účasť vo voľbách od 16 do 18 rokov; je dôležité povzbudiť mladých ľudí k účasti na voľbách,

N. spomedzi poslancov EP je v súčasnosti 35 % žien; mali by sa vyvinúť snahy o ďalšie zníženie rodovej nerovnosti v Parlamente, najmä v určitých štátoch,

O. naďalej zostáva viacero iných otázok, ktoré by sa mohli preskúmať v súvislosti s voľbami vrátane otázky volebných prahov, overovania osvedčení o zvolení za poslanca EP a obsadzovania voľných miest,

P.  Parlament naliehavo vyzval Radu, aby preložila dátum volieb na máj, aby si mohol lepšie zorganizovať svoju činnosť s cieľom urýchliť voľbu nového predsedu Komisie a vyhnúť sa začiatku letných prázdnin v niekoľkých členských štátoch(11),

Q. na základe Lisabonskej zmluvy je Parlament oprávnený a povinný prijať rozhodnutie o prerozdelení kresiel medzi členskými štátmi v rámci vymedzenom minimálnym, maximálnym a celkovým počtom kresiel, a to v súlade so zásadou zostupnej proporcionality; Parlament sa už uzniesol, že napraví v minulosti existujúce nerovnosti v rozdelení kresiel a že bude pravidelne upravovať svoje zloženie tak, aby odrážalo demografické zmeny a zmeny týkajúce sa členstva v Únii(12); ďalej považuje za dôležité, aby zloženie Parlamentu odrážalo pluralitu medzi stranami a solidaritu medzi členskými štátmi,

R.  Parlamentu chýba autonómny systém na reguláciu právnych výsad a imunít jeho poslancov; Rada už v minulosti súhlasila, že preskúma žiadosť Parlamentu o revíziu Protokolu o výsadách a imunitách z roku 1965, len čo štatút poslancov nadobudne účinnosť(13),

S.  napriek tomu, že Rada už súhlasila s revíziou aktu z roku 1976, poslednú formálnu revíziu volebného postupu Parlament inicioval ešte v roku 1998(14),

T.  vo volebnom postupe Parlamentu sa musí dodržiavať zásada slobodných, spravodlivých a tajných volieb, musí sa dosiahnuť celková pomernosť zastúpenia a tento postup musí byť zároveň trvácny a zrozumiteľný;

U. volebný systém Parlamentu je kompromisom medzi demokratickou zásadou rovnosti („jeden človek jeden hlas“) a zásadou medzinárodného práva rovnosti medzi štátmi, pričom v Zmluve o EÚ sa stanovuje zásada rovnosti občanov Únie a zakazuje sa diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti,

V. reforma volebného postupu musí rešpektovať aj zásady subsidiarity a proporcionality a nemala by sa snažiť o samoúčelné zavedenie jednotnosti,

W. Parlament sa už v minulosti uzniesol, že preskúma možnosť voliť niekoľkých poslancov na nadnárodných listinách predpokladajúc, že by to dodalo kampani skutočne európsky rozmer, najmä tým, že by sa európskym politickým stranám zverila centrálna úloha(15),

X. ako prvoradá zásada sa pri zavádzaní nadnárodných zoznamov musí zachovať rovnosť voľby; štatút poslancov Parlamentu by preto nemal byť dotknutý druhom ich voľby, či už na základe nadnárodných alebo národných zoznamov,

Y. v Zmluve o EÚ sa stanovuje, že „politické strany na európskej úrovni prispievajú k formovaniu európskeho politického vedomia a k vyjadrovaniu vôle občanov Únie“(16), a Parlament na tento účel vo svojom uznesení zo 6. apríla 2011 o uplatňovaní nariadenia (ES) č. 2004/2003 o štatúte a financovaní politických strán na európskej úrovni(17) vyzval Komisiu, aby predložila návrh právnych predpisov o spoločnom štatúte EÚ pre európske politické strany a nadácie,

1.  prijal rozhodnutie o reformovaní postupu voľby svojich členov v dostatočnom predstihu pred voľbami v roku 2014 s cieľom zvýšiť legitímnosť a efektívnosť Parlamentu posilnením európskeho demokratického rozmeru a ustanovením spravodlivejšieho rozdelenia kresiel medzi jednotlivé členské štáty v súlade so zmluvami;

2.  navrhuje, aby ďalších 25 poslancov EP bolo zvolených v rámci jedného volebného obvodu, ktorý by zahŕňal celé územie Európskej únie; nadnárodné zoznamy by sa skladali z kandidátov vybratých aspoň z tretiny členských štátov a môžu zaručovať primerané zastúpenie pohlaví; každý volič by mal k dispozícií okrem hlasu pre národný alebo regionálny zoznam aj jeden hlas pre listinu EÚ; hlasovanie pre volebný obvod EÚ by bolo v súlade s pomerným systémom uzavretých zoznamov a kreslá by sa pridelili bez minimálneho prahu podľa D'Hondtovej metódy(18); ďalej navrhuje, aby sa na úrovni EÚ vytvoril volebný orgán na reguláciu priebehu volieb a overenie výsledku volieb konajúcich sa zo zoznamu EÚ;

3.  i)   stanovuje, že Parlament predloží návrh rozhodnutia o prerozdelení 751 kresiel medzi jednotlivé členské štáty ─ ak to bude objektívne odôvodnené údajmi zistenými Eurostatom ─ pred každými voľbami; toto rozhodnutie by sa malo prijať pred skončením štvrtého kalendárneho roku volebného obdobia;

ii)  navrhuje nadviazať dialóg s Európskou radou s cieľom preskúmať možnosť dosiahnutia dohody o udržateľnom a transparentnom matematickom vzorci pre rozdelenie kresiel v Parlamente v súlade s kritériami ustanovenými v zmluvách, ako aj so zásadami plurality medzi politickými stranami a solidarity medzi členskými štátmi;

4.  vyzýva Komisiu, aby predložila návrh nariadenia na zlepšenie súdržnosti a porovnateľnosti údajov o obyvateľstve poskytovaných členskými štátmi;

5.  stanovuje presunutie termínu európskych volieb z júna na máj;

6.  vyzýva členské štáty a politické strany, aby podporovali lepšie zastúpenie žien a kandidátov z menšín; domnieva sa, že v záujme zaručenia legitimity Únie je dôležité, aby zloženie Parlamentu odrážalo rozmanitosť európskych národov;

7.  rovnaký dôraz kladie na naliehanie na politické strany, aby dodržiavali demokratické zásady výberu kandidátov;

8.  vyzýva Radu, Komisiu a členské štáty, aby vystupňovali úsilie zamerané na pomoc občanom EÚ s bydliskom v inom členskom štáte než v ich vlastnom zúčastniť sa na európskych voľbách v krajine ich bydliska; v tomto kontexte žiada Komisiu, aby predložila nový návrh na revíziu smernice Rady 93/109/ES, ktorou sa stanovujú podrobnosti uplatňovania volebného práva a práva byť volený do Európskeho parlamentu pre občanov Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi(19), a aby navrhla zrušenie súčasného systému výmeny informácií, ktorého funkciu by mohol prevziať zoznam voličov na úrovni EÚ pre voľby do Parlamentu;

9.  opakuje svoju dlhodobú požiadavku na zmenu a doplnenie Protokolu o výsadách a imunitách z roku 1965 s cieľom ustanoviť jednotný nadnárodný systém pre poslancov Európskeho parlamentu(20);

10. predkladá Rade na účely zmeny a doplnenia zmlúv pozmeňujúce a doplňujúce návrhy uvedené v prílohe II;

11. predkladá Rade na účely zmeny a doplnenia Aktu o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu návrh uvedený v prílohe III;

12. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Európskej rade, Rade, Komisii a parlamentom a vládam členských štátov.

(1) Rozhodnutie Rady 76/787/ESUO, EHS, Euratom (Ú. v. ES L 278, 8.10.1976, s. 1) zmenené a doplnené rozhodnutím Rady 93/81/Euratom, ESUO, EHS (Ú. v. ES L 33, 9.2.1993, s. 15) a rozhodnutím Rady 2002/772/ES, Euratom (Ú. v. ES L 283, 21.10.2002, s. 1). (2) Ú. v. ES C 292, 21.9.1998, s. 66. (3) Ú. v. EÚ C 227 E, 4.9.2008, s. 132. (4) Prijaté texty, P7_TA(2010)0148. (5) Článok 10 ods. 2 a článok 14 ods. 2 ZEÚ. (6) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2004/2003 zo 4. novembra 2003 o štatúte a financovaní politických strán na európskej úrovni (Ú. v. EÚ L 297, 15.11.2003, s. 1). (7) Rozhodnutie Rady 2002/77/ES, Euratom, článok 1 ods. 7 písm. b). (8) Vec C-145/04 Španielsko/Spojené kráľovstvo, [2006] Zb. I-7917 (týkajúca sa Gibraltáru) a vec C-300/04 Eman a Sevinger/College van burgemeester en wethouders van Den Haag, [2006] Zb. I-8055 (týkajúca sa Aruby). (9) Vec C-135/08 Rottmann / Freistaat Bayern: rozsudok z 2. marca 2010 (Ú. v. EÚ C 113, 1.5.2010, s. 4). (10) Pozri smernicu Rady 93/109/ES zo 6. decembra 1993, ktorou sa stanovujú podrobnosti uplatňovania volebného práva a práva byť volený do Európskeho parlamentu pre občanov Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi (Ú. v. ES L 329, 30.12.1993, s. 34), a uznesenie Parlamentu z 26. septembra 2007 o návrhu smernice Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/109/ES zo 6. decembra 1993, ktorou sa stanovujú podrobnosti uplatňovania volebného práva a práva byť volený do Európskeho parlamentu pre občanov EÚ s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi (Ú. v. EÚ C 219 E, 28.8.2008, s. 193). (11) Ako bolo navrhnuté v uznesení Parlamentu z 1. decembra 2005 o usmerneniach pre schválenie Komisie (Ú. v. EÚ C 285 E, 22.11.2006, s. 137). (12) Uznesenie z 11. októbra 2007 o zložení Európskeho parlamentu (OJ EÚ C 227 E, 4.9.2008, s. 132) (Lamassourova-Severinova správa). (13) Vyhlásenie predstaviteľov členských štátov zasadajúcich v Rade z 3. júna 2005. (14) Vo vyhlásení 6151/02 z 22. februára 2002 Rada rozhodla, že „ustanovenia tohto aktu by sa mali preskúmať pred druhými voľbami do Európskeho parlamentu, ktoré sa budú konať po nadobudnutí účinnosti pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov k aktu z roku 1976, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia“ ─ to znamená do roku 2009. (15) Naposledy v uvedenom uznesení z 11. októbra 2007 (Lamassourova a Severinova správa). (16) Článok 10 ods. 4 Zmluvy o EÚ. (17) Prijaté texty, P7_TA(2011)0144. (18) Sainte-Laguëova metóda využíva delitele 1, 3, 5, 7 atď. a použila sa pri európskych voľbách v roku 2009 v Nemecku, Lotyšsku a Švédsku. Poskytuje mierne pomernejší výsledok ako D’Hondtova metóda. (19) Ú. v. ES L 329, 30.12.1993, s. 34. (20) Uznesenie Európskeho parlamentu zo 6. júla 2006 o zmene protokolu o výsadách a imunitách (Ú. v. EÚ C 303 E, 13.12.2006, s. 830), v ktorom Parlament potvrdil svoj zámer použiť štatút poslancov ako čiastočný základ navrhnutej revízie (rozhodnutie Európskeho parlamentu z 3. júna 2003 o schválení štatútu poslancov Európskeho parlamentu, Ú. v. EÚ C 68 E, 18.3.2004, s. 115).

AKT(1)

o priamych a všeobecných voľbách poslancov

Európskeho parlamentu

Článok 1

1.      V každom členskom štáte sú poslanci Európskeho parlamentu volení systémom pomerného zastúpenia, a to na základe zoznamu alebo jedného prenosného hlasu.

2.      Členské štáty môžu povoliť hlasovanie na základe systému preferenčných hlasov, ktorého podrobnosti upravia.

3.      Voľby sú všeobecné, priame, slobodné, s tajným hlasovaním.

Článok 2

Každý členský štát môže na základe konkrétnej vnútroštátnej situácie určiť volebné obvody pre voľby do Európskeho parlamentu alebo rozdeliť svoju volebnú oblasť iným spôsobom bez toho, aby tým ovplyvnil pomerný charakter hlasovacieho systému.

Článok 3

Členské štáty môžu určiť minimálny prah pre rozdelenie kresiel. Na celoštátnej úrovni tento prah nesmie presiahnuť 5 percent odovzdaných hlasov.

Článok 4

Každý členský štát môže určiť strop pre výdavky na volebnú kampaň kandidátov.

Článok 5

1.      Päťročné obdobie, na ktoré sú zvolení poslanci Európskeho parlamentu, sa začína prvou plenárnou schôdzou po každých voľbách.

Môže sa predĺžiť alebo skrátiť podľa druhého pododseku článku 10 ods. 2.

2.      Funkčné obdobie každého poslanca sa začína a končí v rovnakom čase ako obdobie uvedené v odseku 1.

Článok 6

1.      Poslanci Európskeho parlamentu hlasujú na individuálnom a osobnom základe. Nie sú viazaní nijakými príkazmi a nemajú záväzný mandát.

2.      Poslanci Európskeho parlamentu požívajú výsady a imunity, ktoré im prináležia podľa Protokolu z 8. apríla 1967 o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev.

Článok 7

1.      Funkcia poslanca Európskeho parlamentu nie je zlučiteľná s funkciou:

- člena vlády členského štátu,

- člena Komisie Európskych spoločenstiev,

- sudcu, generálneho advokáta alebo zapisovateľa Súdneho dvora Európskych spoločenstiev či Súdu prvého stupňa,

- člena Správnej rady Európskej centrálnej banky,

- člena Dvora audítorov Európskych spoločenstiev,

- ombudsmana Európskych spoločenstiev,

- člena Hospodárskeho a sociálneho výboru Európskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu,

- člena Výboru regiónov,

- člena výborov či iných orgánov vytvorených v súlade so Zmluvami o vytvorené Európskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu na účely spravovania fondov Spoločenstiev či na plnenie stálych priamych administratívnych úloh,

- člena Správnej rady, Riadiaceho výboru či zamestnanca Európskej investičnej banky,

- činného úradníka alebo zamestnanca inštitúcií Európskych spoločenstiev alebo k nim pripojených špecializovaných subjektov alebo Európskej centrálnej banky.

2.      Od volieb do Európskeho parlamentu v roku 2004 funkcia člena Európskeho parlamentu nie je zlučiteľná s funkciou poslanca národného parlamentu.

Ako výnimka z tohto pravidla a bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie odseku 3:

- poslanci Írskeho národného parlamentu, ktorí sú zvolení do Európskeho parlamentu v nasledujúcich voľbách, môžu vykonávať dvojitý mandát až do nových volieb do Írskeho národného parlamentu, pričom potom sa bude uplatňovať prvý pododsek tohto odseku,

- poslanci parlamentu Spojeného kráľovstva, ktorí sú zároveň poslancami Európskeho parlamentu počas päťročného obdobia predchádzajúceho voľbám do Európskeho parlamentu v roku 2004 môžu vykonávať dvojitý mandát až do volieb do Európskeho parlamentu v roku 2009, keď sa uplatní prvý pododsek tohto odseku.

3.      Okrem toho každý členský štát môže za okolností uvedených v článku 8 rozšíriť predpisy týkajúce sa nezlučiteľnosti, a to na vnútroštátnej úrovni.

4.      Poslanci Európskeho parlamentu, na ktorých sa budú vzťahovať odseky 1, 2 a 3 počas piatich rokov uvedených v článku 5, budú nahradení v súlade s článkom 13.

Článok 8

S výhradou ustanovení tohto aktu sa volebný postup v každom členskom štáte upravuje vnútroštátnymi predpismi.

Tieto vnútroštátne predpisy, ktoré môžu v prípade potreby zohľadniť konkrétnu situáciu v členských štátoch, nesmú ovplyvňovať podstatu pomerného volebného systému.

Článok 9

Nikto nesmie dať viac ako jeden hlas v nijakých voľbách poslancov Európskeho parlamentu.

Článok 10

1.      Voľby do Európskeho parlamentu sa uskutočňujú v termíne a čase určenom každým členským štátom; pre všetky členské štáty tento dátum spadá do rovnakého obdobia počnúc vo štvrtok ráno a končiac nasledujúcou nedeľou.

2.      Členské štáty môžu oficiálne zverejniť výsledky sčítania hlasov až po zatvorení volebných miestností v členskom štáte, kde voliči hlasujú ako poslední v období uvedenom v odseku 1.

Článok 11

1.      Rada na základe jednomyseľného rozhodnutia určí volebné obdobie pre prvé voľby, a to po porade s Európskym parlamentom.

2.      Nasledujúce voľby sa uskutočnia v zodpovedajúcom období posledného roku päťročného obdobia uvedeného v článku 5.

Ak nemožno uskutočniť voľby v Spoločenstve v danom termíne, Rada po porade s Európskym parlamentom jednomyseľne určí najmenej jeden mesiac(2) pred koncom päťročného obdobia uvedeného v článku 5 iný termín, ktorý nepredchádza termín určený podľa predchádzajúceho pododseku o viac ako dva mesiace ani ho nenasleduje o viac ako jeden mesiac.

3.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 196 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a článok 109 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, sa Európsky parlament zíde, bez toho, aby sa musel zvolávať, v prvý utorok po uplynutí jedného mesiaca od skončenia volebného obdobia.

4.      Právomoci Európskeho parlamentu zanikajú na začiatku prvej plenárnej schôdze nového Európskeho parlamentu.

Článok 12

Európsky parlament skúma osvedčenia poslancov Európskeho parlamentu. Na tento účel berie na vedomie výsledky oficiálne vyhlásené členskými štátmi, a rozhoduje vo všetkých sporoch, ktoré môžu vyplynúť z ustanovení tohto aktu okrem tých, ktoré vyplynú z vnútroštátnych ustanovení, na ktoré tento akt odkazuje.

Článok 13

1.      Kreslo sa uvoľní, ak sa mandát poslanca Európskeho parlamentu skončí v dôsledku odstúpenia, úmrtia alebo odňatia mandátu.

2.      S výhradou ostatných ustanovení tohto aktu ustanoví každý členský štát vhodné postupy pre obsadenie každého mandátu, ktorý sa uvoľní počas päťročného funkčného obdobia uvedeného v článku 5, na zvyšok tohto obdobia.

3.      Ak právny predpis členského štátu výslovne požaduje odňatie mandátu poslanca Európskeho parlamentu, tento mandát sa skončí v súlade s týmito právnymi predpismi. Príslušné orgány o tom informujú Európsky parlament.

4.      Ak sa mandát uvoľní v dôsledku odstúpenia alebo úmrtia, predseda Európskeho parlamentu o tom bezodkladne informuje príslušné orgány dotyčného členského štátu."

Článok 14

Ak by sa museli prijať opatrenia na implementovanie tohto aktu, Rada jednomyseľným hlasovaním o návrhu Európskeho parlamentu po porade s Komisiou prijme tieto opatrenia po úsilí o dosiahnutie dohody s Európskym parlamentom v zmierovacom výbore zloženom z Rady a zástupcov Európskeho parlamentu.

Článok 15

Tento akt je vypracovaný v anglickom, dánskom, fínskom, francúzskom, gréckom, holandskom, írskom, nemeckom, portugalskom, španielskom, švédskom a talianskom, jazyku, pričom všetky texty sú rovnako autentické.

Prílohy I a II predstavujú neoddeliteľnú súčasť tohto aktu.

Článok 16

Ustanovenia tohto aktu nadobúdajú účinnosť prvým dňom mesiaca nasledujúcim po prijatí posledného oznámenia uvedeného v rozhodnutí.

Udfærdiget i Bruxelles, den tyvende september nitten hundrede og

seksoghalvfjerds.

Geschehen zu Brüssel am zwanzigsten September neunzehnhundert-

sechsundsiebzig.

V Bruseli dvadsiateho septembra v roku tisíc

deväťsto sedemdesiatšesť.

Fait à Bruxelles, le vingt septembre mil neuf cent soixante-seize.

Arna dhéanamh sa Bhruiséil, an fichiú lá de mhí Mhéan Fómhair, míle

naoi gcéad seachtó a sé.

Fatto a Bruxelles, addì venti settembre millenovecentosettantasei.

Gedaan te Brussel, de twintigste september negentienhonderd zesenze-

ventig.

PRÍLOHA I

Spojené kráľovstvo bude uplatňovať ustanovenia tohto aktu iba v súvislosti so Spojeným kráľovstvom.

PRÍLOHA II

Vyhlásenie k článku 14

Čo sa týka postupu, ktorý musí dodržať zmierovací výbor, dohodlo sa na využití ustanovení odsekov 5, 6 a 7 postupu uvedeného v spoločnej deklarácii Európskeho parlamentu, Rady a Komisie zo 4. marca 1975(3).

(1) Poznámka: Tento dokument je konsolidáciou vypracovanou Právnou službou Európskeho parlamentu na základe AKTU o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. ES L 278, 8.10.1976, s. 5) zmeneného a doplneného rozhodnutím 93/81/Euratom, ESUO, EHS, ktorým sa mení a dopĺňa Akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu priložený k rozhodnutiu Rady 76/787/ESUO, EHS, Euratom z 20. septembra 1976 (Ú. v. ES L 33, 9.2.1993, s. 15) a rozhodnutie Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna 2002 a 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 283, 21.10.2002, s. 1). Jeho znenie sa líši od konsolidovanej verzie, ktorú vypracoval Úrad pre úradné publikácie Európskej únie (CONSLEG. 1976X1008-23/09/2002) v dvoch bodoch: zapracúva zarážku k článku 6 ods. 1 „ – člen Výboru regiónov“ vyplývajúcu z článku 5 Amsterdamskej zmluvy (Ú. v. ES C 340, 10.11.1997) a je prečíslované v súlade s článkom 2 ods. 1 rozhodnutia Rady 2002/772/ES, Euratom. (2) Vo verziách rozhodnutia 2002/772/ES, Euratom zverejnených v úradnom vestníku, ktoré nie sú anglickou ani španielskou verziou, sa toto obdobie uvádza ako jeden rok. (3) Ú. v. ES C 89, 22.4.1975, s. 1.

ZMLUVA O EURÓPSKEJ ÚNII

Pozmeňujúci a doplňujúci návrh     A Zmluva o Európskej únii Článok 14 – odsek 2 Zmluva o Európskej únii Pozmeňujúci a doplňujúci návrh 2. Európsky parlament sa skladá zo zástupcov občanov Únie. Ich počet nepresiahne sedemsto päťdesiat plus predseda. Zastúpenie občanov je zostupne proporčné, pričom každý členský štát má najmenej šesť členov. Žiadny členský štát nemá pridelených viac ako deväťdesiatšesť kresiel. 2. Európsky parlament sa skladá zo zástupcov občanov Únie.   2a. V členských štátoch sa volí sedemsto päťdesiat jeden zástupcov. Zastúpenie občanov je zostupne proporčné, pričom každý členský štát má najmenej šesť členov. Žiadny členský štát nemá pridelených viac ako deväťdesiatšesť kresiel. Európska rada prijme jednomyseľne na základe iniciatívy Európskeho parlamentu a s jeho súhlasom rozhodnutie, ktorým sa ustanoví zloženie Európskeho parlamentu, dodržiavajúc zásady uvedené v prvom pododseku. Rozdelenie týchto kresiel medzi členské štáty sa pravidelne prehodnocuje. Pred skončením štvrtého kalendárneho roku volebného obdobia Európska rada prijme jednomyseľne na základe iniciatívy Európskeho parlamentu a s jeho súhlasom rozhodnutie o rozdelení kresiel na nasledujúce volebné obdobie.   2b. Okrem toho sa dvadsaťpäť zástupcov volí v rámci jedného volebného obvodu, ktorý tvorí celé územie Únie.

PROTOKOL (č. 7) O VÝSADÁCH A IMUNITÁCH EURÓPSKEJ ÚNIE

Pozmeňujúci a doplňujúci návrh     B Protokol o výsadách a imunitách Európskej únie Článok 7 Protokol (č. 7) Pozmeňujúci a doplňujúci návrh Voľný pohyb členov Európskeho parlamentu cestujúcich na miesto jeho zasadnutia a pri návrate z neho nepodlieha žiadnym správnym ani iným obmedzeniam. Poslanci Európskeho parlamentu majú právo na voľný pohyb v rámci celej Európskej únie. Členom Európskeho parlamentu sa priznáva pri colnej a devízovej kontrole: Uvedené právo nesmie byť obmedzené zákonom ani nariadením verejného orgánu alebo súdu. a) rovnaké zaobchádzanie zo strany ich vlád, aké tieto vlády poskytujú vysokým úradníkom vysielaným do zahraničia na dočasné služobné misie,   b) rovnaké zaobchádzanie zo strany vlád ostatných členských štátov, ktoré tieto vlády poskytujú zástupcom cudzích vlád vysielaným na dočasné služobné misie.   Pozmeňujúci a doplňujúci návrh     C Protokol o výsadách a imunitách Európskej únie Článok 8 Protokol (č. 7) Pozmeňujúci a doplňujúci návrh Členovia Európskeho parlamentu nepodliehajú žiadnej forme vyšetrovania, zadržania alebo súdneho stíhania vo vzťahu k vyjadreným názorom alebo hlasovaniu pri výkone svojich úloh. Členovia Európskeho parlamentu nepodliehajú za žiadnych okolností žiadnej forme vyšetrovania, zadržania alebo súdneho stíhania vo vzťahu k akémukoľvek prijatému kroku, hlasovaniu alebo vyhláseniu uskutočnenému pri výkone svojho mandátu.   Európsky parlament prijme na základe žiadosti poslanca rozhodnutie o tom, či bol určitý krok prijatý alebo určité vyhlásenie uskutočnené pri výkone jeho mandátu.   Európsky parlament zakotví ustanovenia týkajúce sa vykonávania tohto článku vo svojom rokovacom poriadku. Pozmeňujúci a doplňujúci návrh     D Protokol o výsadách a imunitách Európskej únie Článok 9 Protokol (č. 7) Pozmeňujúci a doplňujúci návrh Členovia Európskeho parlamentu v priebehu zasadnutia: 1. Akékoľvek obmedzenie osobnej slobody poslanca Európskeho parlamentu bude možné iba so súhlasom Európskeho parlamentu s výnimkou prípadu, že je poslanec pristihnutý pri páchaní trestného činu. a) požívajú na území ich vlastného štátu imunitu priznanú členom ich parlamentu, 2. Zhabanie dokumentov alebo elektronických záznamov poslanca, osobnú prehliadku, prehliadku pracoviska alebo miesta bydliska, či sledovanie jeho pošty alebo odpočúvanie telefónnych hovorov možno nariadiť iba so súhlasom Európskeho parlamentu. b) nesmú byť na území ktoréhokoľvek iného členského štátu zadržaní ani súdne stíhaní. 3. Poslanec má právo odmietnuť vypovedať o informáciách, ktoré získal pri výkone svojho mandátu, alebo o osobách, od ktorých tieto informácie získal alebo ktorým tieto informácie poskytol. Imunita sa obdobne vzťahuje na členov Európskeho parlamentu počas ich cesty na miesto jeho zasadnutia a pri návrate z neho. 4. Vyšetrovanie alebo trestné konanie voči poslancovi sa pozastaví na žiadosť Európskeho parlamentu. Imunity sa nemožno domáhať, ak je člen Európskeho parlamentu pristihnutý pri páchaní trestného činu; imunita tiež nebráni Európskemu parlamentu vo výkone jeho práva zbaviť imunity niektorého zo svojich členov. 5. O súhlas podľa odseku 2 môžu požiadať iba orgány príslušné podľa vnútroštátneho práva.   6. Udeliť súhlas podľa odseku 2 alebo nariadiť pozastavenie podľa odseku 4 možno podmienečne, a to na obmedzené obdobie alebo s určitým obmedzením.

RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 223,

so zreteľom na návrh Európskeho parlamentu,

so zreteľom na súhlas Európskeho parlamentu,

keďže:

(1)  ustanovenia zmlúv týkajúce sa volebného postupu by sa mali vykonávať,

PRIJALA ustanovenia pripojené k tomuto rozhodnutiu a odporúča, aby ich schválili členské štáty v súlade so svojimi príslušnými ústavnými požiadavkami.

Toto rozhodnutie a k nemu pripojené ustanovenia sa uverejnia v Úradnom vestníku Európskej únie.

Členské štáty bezodkladne oznámia generálnemu tajomníkovi Rady, že vykonali požadované postupy v súlade so svojimi príslušnými ústavnými predpismi na schválenie ustanovení pripojených k tomuto rozhodnutiu.

Zmeny a doplnenia nadobudnú účinnosť v prvý deň mesiaca nasledujúceho po schválení ustanovení tohto rozhodnutia členskými štátmi v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami.

REFORMA VOLIEB DO EURÓPSKEHO PARLAMENTU

Andrew Duff, poslanec EP

Východiská

Európsky parlament volený v priamych a všeobecných voľbách je kľúčovým prvkom ústavného poriadku Európskej únie. Už v roku 1951 sa v článku 20 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele podpísanej v Paríži zakotvilo zhromaždenie zložené zo „zástupcov ľudu štátov, ktoré sú členmi Spoločenstva“. Článok 21 ods. 3 znel takto:

Zhromaždenie vypracuje návrhy na priame a všeobecné voľby konané jednotným postupom vo všetkých členských štátoch.

Rada jednomyseľne prijme zodpovedajúce ustanovenia a odporučí členským štátom prijať ich v súlade s príslušnými vnútroštátnymi ústavnými predpismi.

To isté ustanovenie bolo prijaté článkom 138 ods. 3 Rímskej zmluvy (1957), ktorou za zakladá Európske hospodárske spoločenstvo.(1)

Spoločné zhromaždenie ESUO naliehavo vyzvalo, aby sa ustanovenie začalo uplatňovať už v roku 1954.(2) Európske parlamentné zhromaždenie vypracovalo v roku 1960 dohovor o zavedení priamych volieb, ktorý postúpilo na posúdenie Rade.(3) V tejto súvislosti sa však nepodarilo dosiahnuť pokrok, až na samite v Haagu v decembri 1969 sa tento bod znovu objavil na rokovacom programe Rady. Vedelova správa (1972), ktorej vypracovanie zadala Európska komisia, odporúčala čo najrýchlejšie uplatnenie ustanovenia zmluvy týkajúce sa priamych volieb.(4) Vedel navrhol, že termín „jednotný volebný postup“ by sa nemal bezpodmienečne chápať tak, že úplnú jednotnosť volebného systému treba dosiahnuť jedným krokom: Parlament by sa mohol priblížiť k jednotnému volebnému zákonu po tom, čo získa viac legitímnosti na posilnenie jeho prvých priamych volieb.

Predsedovia vlád na rokovaní, ktoré sa konalo v decembri 1974 v Paríži za predsedníctva Valéryho Giscarda d’Estainga, v zásade prijali rozhodnutie o čo najskoršom zorganizovaní priamych volieb ... kedykoľvek v roku 1978 alebo potom.(5) Tento krok bol doplnením ich rozhodnutia o transformácii vlastných zasadnutí ad hoc na najvyššej úrovni na formálnu Európsku radu – a mohol byť dokonca aj určitým qui pro quo.

Európsky parlament už vtedy začal pracovať na revízii návrhu dohovoru z roku 1960. Patijnova správa navrhla priamo zvolený Parlament s päťročným mandátom.(6) V prvom rade by sa uplatňovali národné volebné systémy, ale iba počas prechodného obdobia, v očakávaní zavedenia jednotnejšieho volebného systému, ktorý mal byť pripravený v čase druhých volieb. Hlasovanie sa malo uskutočniť v celom Spoločenstve počas troch rovnakých dní. Dvojité parlamentné mandáty boli povolené, ale nepodporovali sa. Prijal sa zoznam kancelárií na úrovni ES, ktoré sa považovali za nezlučiteľné s mandátom Európskeho parlamentu. Kreslá (355 kresiel pre vtedy deväť štátov) sa mali rozdeliť na pomernom základe, a to takto: Nemecko 71, Spojené kráľovstvo 67, Taliansko 66, Francúzsko 65, Holandsko 27, Belgicko 23, Dánsko 17, Írsko 13, Luxembursko 6. Výsady a imunity priamo zvolených poslancov EP mali byť rovnaké ako v prípade poslancov ich národných parlamentov. Uváženie sa malo ponechať na jednotlivých štátoch aj v súvislosti s oprávneným vekom voličov a kandidátov, obsadzovaním uvoľnených miest, pravidlami pre politické strany a podmienkami vykonávania mandátu poslancov EP. V očakávaní vstupu jednotného volebného postupu do platnosti mal Parlament rozhodnúť o preskúmaní osvedčení o zvolení za poslanca.

Členské štáty považovali Patijnovu správu za dostatočne pragmatickú, aby sa stala základom pre rokovanie v Rade. Veľkým kameňom úrazu pri dosiahnutí dohody bola skutočnosť, že britská vláda neustále odmietala prijať volebný systém pomerného typu, pričom počet kresiel získaných v Európskom parlamente sa mal vo veľkej miere zhodovať s počtom odovzdaných volebných hlasov. Neexistencia jednotného volebného systému v tom čase vyvolávala pocit frustrácie. Z dnešného pohľadu však Parlament urobil dobre, keď sa v prvom rade sústredil na uskutočnenie priamych volieb a odložil zdokonalenie systému na neskorší čas.

Konečne priame voľby

Rada 20. septembra 1976 dosiahla dohodu o Akte o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu. Akt, ktorý má štatút primárneho práva a ktorý vyžadoval ratifikáciu každým členským štátom, bol pripojený k rozhodnutiu.(7)

Rada vytvorila snemovňu 410 poslancov (pre vtedy deväť členských štátov), pričom štyri najväčšie štáty mali rovnaký počet kresiel. Cieľ budúceho jednotného volebného postupu zostal rovnaký, na jeho dosiahnutie sa však nestanovil nijaký časový rámec. Hlasovanie sa malo uskutočniť medzi štvrtkom a nedeľou. V očakávaní schválenia jednotného volebného postupu Parlament pri preskúmaní osvedčení o zvolení jednotlivých kandidátov zohľadňoval oficiálne výsledky vyhlásené každým členským štátom. Stanovil sa zmierovací postup s Parlamentom, aby sa vyjasnili podrobnosti.(8) Po určitom meškaní sa prvé voľby do Európskeho parlamentu uskutočnili v júni 1979.

Novozvolený Parlament sa čoskoro začal venovať otázke zmeny aktu z roku 1976 na jednotný volebný postup. Návrh Seitlingerovej správy sa zameriaval na otázku rozšírenia pomerného zastúpenia.(9) Navrhoval volebné obvody s viacerými poslancami, ktorých počet sa pohyboval medzi tromi a pätnástimi poslancami EP, pričom kreslá sa mali rozdeliť podľa D´Hondtovho systému, a umožňoval prednostné hlasovanie pre jednotlivých kandidátov na listinách. Konštatovalo sa v nej, že na základe „osobitných zemepisných či etnických faktorov“ sa môžu vyskytnúť odchýlky od normy. Seitlinger sa zasadzoval aj o to, aby príslušníci jedného členského štátu s bydliskom v inom členskom štáte viac ako päť rokov mali právo voliť v krajine svojho bydliska. Navrhoval, aby sa hlasovanie obmedzilo na dva dni (nedeľu a pondelok). Vzhľadom na celkovú politickú situáciu v Spoločenstve a pretrvávajúci odmietavý postoj britskej vlády opustiť svoj systém jednoduchej väčšiny uplatňovaný vo volebných obvodoch s jedným členom však Rada nemohla dosiahnuť žiadny pokrok.

Podobný osud čakal aj Reihnolda Bockleta, spravodajcu vymenovaného pre túto oblasť v nasledujúcom volebnom období 1984 – 1989. Jeho úsilie stroskotalo na prekážke Britov. Nebolo možné zlúčiť pomerný a nepomerný volebný systém do rámca, ktorý by sa spoľahlivo mohol nazvať jednotným a ktorý by zároveň pomohol dosiahnuť konsenzus v Parlamente alebo v Rade.

Pád berlínskeho múru a začlenenie východného Nemecka do Spoločenstva si vynútilo revíziu počtu nemeckých poslancov v Európskom parlamente. Po voľbách v roku 1989 (vo vtedy 12 štátoch) bol za spravodajcu v tejto veci vymenovaný Karel De Gucht. Úspešne sa mu podarilo vypracovať dve predbežné správy, ktoré pohli veci dopredu. De Gucht v prvej správe zopakoval niekdajší návrh Parlamentu na využitie D´Hondtovho systému.(10) Znepokojený znížením počtu voličov v roku 1984 a 1989 začal rozpravu o otázke ako by sa mala viesť a financovať kampaň na voľby do Európskeho parlamentu. V druhej správe De Gucht navrhol, aby počet kresiel zjednoteného Nemecka vzrástol na 99, pričom Francúzsko, Taliansko a Spojené kráľovstvo si ponechajú po 87 kresiel.(11) Nakoniec De Gucht navrhol doplnkový systém, v rámci ktorého by sa dve tretinu britských kresiel mohli zvoliť jednoduchou väčšinou vo volebných obvodoch s jedným poslancom, ale zostávajúca tretina by sa rozdelila pomerne k celkovému počtu hlasov pre každú stranu.

Bez ohľadu na úsilie Parlamentu to však bolo zvolenie labouristickej vlády v Spojenom kráľovstve v máji 1977, ktorú v tejto otázke podporovali liberálni demokrati, čo nakoniec prinieslo zmenu volebného systému. Veľká Británia vo voľbách v roku 1999 zaviedla systém uzavretých zoznamov regionálneho pomerného zastúpenia.(12) Podobné reformy sa uskutočnili vo Francúzsku počas volieb v roku 2004.

Prínosná zmena zmluvy

Maastrichtská zmluva (1992) medzitým spôsobila odvážny pokrok v oblasti občianstva Európskej únie. V článku 8b ods. 2 sa hovorilo:

... každý občan únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu. Výkon tohto práva podlieha podrobnej úprave, ktorú prijme jednomyseľným rozhodnutím Rada na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom; táto úprava môže ustanoviť odchýlky, ak je to odôvodnené špecifickými problémami niektorého členského štátu.(13)

Táto skutočnosť poskytla právny základ pre opatrenia na stimuláciu nadnárodných volebných politík a zvyšovanie účasti občanov.

Maastrichtská zmluva zároveň pozmenila a doplnila článok 138, ktorý Parlamentu poskytuje právo udeliť súhlas s návrhom Rady na jednotný volebný postup. Zaviedol sa aj nový článok 138a, v ktorom sa hovorí:

Politické strany na európskej úrovni sú dôležitým faktorom integrácie v rámci Únie. Prispievajú k utváraniu európskeho povedomia a k vyjadreniu politickej vôle občanov Únie.

Víťazstvo Tonyho Blaira v máji 1997 malo priaznivý účinok na záverečné fázy medzivládnej konferencie, ktorá vyústila do podpísania Amsterdamskej zmluvy. Po prvé, nová zmluva stanovila hornú hranicu pre veľkosť Parlamentu na 700 poslancov – s 99 poslancami za Nemecko a po 87 poslancov pre Francúzsko, Taliansko a Spojené kráľovstvo.(14) Potom pridala novú, nejednoznačnú klauzulu, ktorá znie:

V prípade zmien a doplnkov k tomuto odseku musí počet poslancov volených v každom členskom štáte zabezpečiť primerané zastúpenie ľudu štátov združených v Spoločenstve.

Po tretie, Amsterdamská zmluva vložila nový pododsek zakotvujúci, že funkčné obdobie Parlamentu trvá päť rokov.(15) Po štvrté, nová zmluva zmenila a doplnila článok 190 ods. 4 (predtým 138 ods. 3) takto:

Európsky parlament vypracuje návrhy na priame a všeobecné voľby konané jednotným postupom vo všetkých členských štátoch alebo v súlade so zásadami spoločnými pre všetky členské štáty.(16)

Táto revízia odzrkadlila pragmatickejší prístup Parlamentu, ako je sformulovaný v De Guchtovej správe. Zmena konkrétne umožnila Írsku naďalej využívať jeden prenosný hlas (Single Transferable Vote) namiesto systému kandidátnych listín s najvyšším priemerom.

Nakoniec sa v Amsterdamskej zmluve vhodne pridal nový článok 190 ods. 5:

Európsky parlament stanoví po vyžiadaní stanoviska Komisie a na základe jednomyseľného súhlasu Rady pravidlá a všeobecné podmienky výkonu funkcie svojich poslancov.

Anastassopoulosova správa

Bezprostredne po podpísaní Amsterdamskej zmluvy v roku 1997 Výbor pre inštitučné veci vymenoval podpredsedu Parlamentu Georgiosa Anastassopoulosa za svojho spravodajcu pre volebný postup. Jeho úlohou bolo preskúmať, či bude možné dohodnúť sa na novom návrhu na základe revidovaného článku 190 ods. 4, to znamená, či zásady spoločné pre všetky členské štáty ponúkajú lepší základ pre jednotnosť než jednotný volebný postup vo všetkých členských štátoch.

Anastassopoulos zistil „veľmi široký konsenzus“ panujúci medzi štátmi pri viacerých spoločných zásadách, a to obzvlášť vrátane otázky pomerného zastúpenia. Upustil od myšlienky pokúsiť sa jednotným spôsobom o vytvorenie územných volebných obvodov, ale trval na ich vytvorení v štátoch s viac ako 20 miliónmi obyvateľov. Konkrétne predostrel otázku, či podiel kresiel – on navrhoval desať percent - možno rozdeliť pomerne z nadnárodných (rodovo vyrovnaných) zoznamov z volieb z roku 2009. Národné prahy mali zostať ako alternatíva. Prednostné hlasovanie sa malo podporovať ako stimul na vyššiu účasť voličov na voľbách. Dvojité parlamentné mandáty by boli zakázané. Navrhol preloženie volieb z júna na máj (vzhľadom na začiatok letných prázdnin v severských štátoch) a skrátenie času trvania samotných volieb na najviac dva dni. Parlament prijal ďalekosiahlu Anastassopoulosovu správu 15. júla 1998, a to 355 hlasmi za, pričom proti bolo 146 poslancov a 39 poslancov sa hlasovania zdržalo.(17)

Rada v roku 2002 upravila akt z roku 1976, aby sa zjednotilo celoplošné zavedenie pomerného zastúpenia, aby sa vyslovene povolil jeden prenosný hlas a prednostné hlasovanie, aby sa zabezpečilo vytváranie územných volebných obvodov a aby sa vnútroštátne právne predpisy uplatňovali na sťahovanie mandátov a na obsadzovanie voľných miest.(18) Odvážnejšie návrhy parlamentnej Anastassopulosovej správy Rada neprijala.(19)

Nice, Laeken a konvent

Parlamentu sa nepodarilo predostrieť problematiku volebného postupu na medzivládnej konferencii v Nice. Namiesto toho boli záverečné fázy medzivládnej konferencie v decembri 2000 poznačené nepríjemnými spormi o prerozdelení kresiel v Parlamente. Nakoniec mala veľkosť Parlamentu na roky 2004 – 2009 (vtedy s dvadsiatimi piatimi štátmi) vzrásť na 732 kresiel: Nemecku sa ponechalo 99 miest, Francúzsko, Taliansko a Spojené kráľovstvo si zachovali paritu po 78 kresiel a Španielsko a Poľsko mali po 54 kresiel. (Neskôr, po pristúpení Bulharska a Rumunska sa dohodlo, že od roku 2009 bude mať Parlament 736 poslaneckých kresiel: Nemecko si malo opäť ponechať 99 miest, Francúzsko, Taliansko a Spojené kráľovstvo malo mať po 72 kresiel a Španielsko a Poľsko po 50 kresiel.)

Zmluva z Nice upravila článok 190 ods. 5 takto:

Európsky parlament po vyžiadaní stanoviska Komisie a na základe súhlasu Rady prijatého kvalifikovanou väčšinou stanoví pravidlá a všeobecné podmienky výkonu funkcií svojich členov. Všetky pravidlá a podmienky týkajúce sa zdaňovania členov alebo bývalých členov si vyžadujú jednomyseľné schválenie Radou.(20)

Článok 191 bol pozmenený a doplnený s cieľom vytvoriť právny základ pre vypracovanie štatútu európskych politických strán. Rada bola splnomocnená stanoviť pravidlá upravujúce činnosť európskych strán a najmä ich financovanie v rámci spolurozhodovacieho postupu s Parlamentom.

Na ceste k zotaveniu zo sklamania zo Zmluvy z Nice sa v Laekenskej deklarácii z decembra 2001 predložilo viacero vecných otázok o budúcej úlohe Európskeho parlamentu. Mala by sa úloha Európskeho parlamentu posilniť? Mali by sme rozšíriť právo spolurozhodovania alebo nie? Mal by sa prehodnotiť spôsob, akým volíme poslancov Európskeho parlamentu? Mal by sa vytvoriť európsky volebný obvod alebo by sa volebné obvody mali naďalej určovať vnútroštátne? Možno kombinovať oba tieto systémy? Je však treba priznať, že keď ústavný konvent diskutoval o týchto otázkach, volebný systém bol na nižšom rebríčku priorít než právomoci Parlamentu a jeho miesto v medzinštitučnej rovnováhe.(21)

Konvent dosť citlivo navrhol, aby sa volebný systém riadil zákonom alebo rámcovým zákonom Rady prijatým jednomyseľne, a to na základe návrhy Parlamentu a s jeho súhlasom.(22) Čo sa týka formy Parlamentu, konvent navrhol, aby Európska rada rozhodla jednomyseľne na základe návrhu Parlamentu a s jeho súhlasom. Veľkosť sa stanovila na 736 poslancov. „Zastúpenie občanov je zostupne proporčné, pričom každý členský štát má najmenej štyroch členov.“(23) Okrem toho sa záväznou mala stať Charta základných práv, ktorej článok 39 stanovil právo každého občana voliť alebo kandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom býva, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu.

Medzivládna konferencia z rokov 2003 – 2004, ktorá nadviazala na činnosť konventu, nepriniesla nijaké zmeny v postupoch, upravila však dôležité ustanovenie (článok I-20 ods. 2), ktoré znie takto:

Európsky parlament sa skladá zo zástupcov občanov Únie. Ich počet nepresiahne sedemsto päťdesiat. Zastúpenie občanov je zostupne proporčné, pričom každý členský štát má najmenej šesť členov. Žiadny členský štát nemá pridelených viac ako deväťdesiatšesť kresiel.

Toto znenie sa podobalo návrhu, ktorý predložilo Nemecko v čase príprav Maastrichtu, ale v tom čase bol zamietnutý. Podľa názoru niektorých pozorovateľov sa dôležitosť zmeny historického znenia – zo „zástupcov ľudu štátov, ktoré sú členmi Spoločenstva“ na „zástupcov občanov Únie“ stratila. Hoci sa neuvažuje o tom, že výraz „ľud“ má v terajšej zmluve presný právny význam, zmena na „občanov“ nebola náhodná: pozdvihnutie občana EÚ sa v skutočnosti zdôraznilo na inom mieste v ústavnej zmluve.(24) Zástupcovia Parlamentu v konvente a na nasledujúcich medzivládnych konferenciách dúfali, že zmena podporí ďalší rozvoj nadnárodných politík, čo by malo vyústiť do populárnejšieho uznania postnárodného politického priestoru.

Lisabonská zmluva

Nedávne dejiny obdobia reflexie a rokovaní o Lisabonskej zmluve sú známejšie. Na medzivládnej konferencii Parlament rozhodol, že sa nebude zasadzovať o zjednotenie volebného postupu ani, ako sa už o tom raz diskutovalo, o reformu systému výsad a imunít.

Odhliadnuc od ústavných rokovaní sa podarilo dosiahnuť významný pokrok. Prvý štatút európskych politických strán bol vypracovaný v roku 2003, pričom v roku 2007 bol rozšírený o politické nadácie.(25) Podobne sa v roku 2005 nakoniec odsúhlasil aj štatút poslancov Európskeho parlamentu.(26)

Zatiaľ čo sa počas obnovených lisabonských rokovaní o ústavnej zmluve nediskutovalo o otázke volebného postupu, vážna polemika sa rozvinula v súvislosti s návrhom na prerozdelenie kresiel v Parlamente vo voľbách v roku 2009. Parlament splnil požiadavku Európskej rady z júna roku 2007, aby predložil návrh na prerozdelenie kresiel. Parlamentu sa podarilo v Lamassourovej-Severiniho správe (2007) presvedčivo definovať, ako by sa mala zásada zostupnej proporcionality uplatniť v praxi, čiže: „pomer medzi obyvateľstvom a počtom kresiel jednotlivých členských štátov sa musí líšiť v závislosti od príslušného obyvateľstva tak, že každý poslanec členského štátu s väčším počtom obyvateľov zastupuje viac obyvateľov ako každý poslanec členského štátu s nižším počtom obyvateľov a naopak, pričom však žiaden členský štát s nižším počtom obyvateľov nemôže mať viac kresiel ako členský štát s väčším počtom obyvateľov“.(27)

Jeden štát, a to Taliansko, sa však ohradil proti návrhu vyplývajúcemu z uvedeného znenia, aby dostalo 72 kresiel v porovnaní so Spojeným kráľovstvom (73) a s Francúzskom (74). V posledných minútach medzivládnej konferencie sa dosiahol kompromis, na základe ktorého sa počet poslancov Parlamentu zvýšil na 751 poslancov, to znamená 750 plus predseda – a Taliansko dostalo jedno dodatočné kreslo. Toto ustanovenie však, žiaľ, porušovalo prísne uplatňovanie zásady zostupnej proporcionality (definovanej Parlamentom), pretože taliansky poslanec EP zastupuje menej ľudí ako jeho španielsky kolega, a to napriek skutočnosti, že Španielsko má menej obyvateľov ako Taliansko.(28) Napriek tejto nezrovnalosti bolo Lamassourovo-Severiniho vymedzenie zostupnej proporcionality aspoň teoreticky akceptované Parlamentom aj Radou.

Lisabonská zmluva bola aj napriek tomuto rozporu v súvislosti s parlamentnými kreslami konečne podpísaná 13. decembra 2007 a účinnosť nadobudla o jedenásť mesiacov neskôr, 1. decembra 2009.

Článok 14 novej Zmluvy o Európskej únii v znení revidovanom Lisabonskou zmluvou znie takto:(29)

1. Európsky parlament spoločne s Radou vykonáva legislatívne a rozpočtové funkcie. Vykonáva funkciu politickej kontroly a poradnú funkciu v súlade s podmienkami ustanovenými v zmluvách. Volí predsedu Komisie.

2. Európsky parlament sa skladá zo zástupcov občanov Únie. Ich počet nepresiahne sedemsto päťdesiat plus predseda. Zastúpenie občanov je zostupne proporčné, pričom každý členský štát má najmenej šesť členov. Žiadny členský štát nemá pridelených viac ako deväťdesiatšesť kresiel.

Európska rada prijme jednomyseľne na základe iniciatívy Európskeho parlamentu a s jeho súhlasom rozhodnutie, ktorým sa ustanoví zloženie Európskeho parlamentu, dodržiavajúc zásady uvedené v prvom pododseku.

3. Poslanci Európskeho parlamentu sú volení vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách tajným hlasovaním na volebné obdobie piatich rokov.

4. Európsky parlament si z radov svojich poslancov volí predsedu a predsedníctvo.

Článok 223 Zmluvy o fungovaní Európskej únie znie takto:

1. Európsky parlament vypracuje návrh s cieľom prijať ustanovenia potrebné na umožnenie priamych a všeobecných volieb jeho poslancov konané jednotným postupom vo všetkých členských štátoch alebo v súlade so zásadami spoločnými pre všetky členské štáty.

Rada po udelení súhlasu Európskeho parlamentu vyjadrenom väčšinou hlasov svojich členov v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom jednomyseľne prijme potrebné ustanovenia. Tieto ustanovenia nadobudnú platnosť po ich schválení členskými štátmi v súlade s ich príslušnými vnútroštátnymi ústavnými požiadavkami.

2. Európsky parlament z vlastnej iniciatívy a v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom po vyžiadaní stanoviska Komisie a na základe súhlasu Rady kvalifikovanou väčšinou prostredníctvom nariadení stanoví pravidlá a všeobecné podmienky výkonu funkcií svojich členov. Všetky pravidlá a podmienky týkajúce sa zdaňovania členov alebo bývalých členov si vyžadujú jednomyseľné schválenie Radou.

Popri dlhých rokovaniach o revízii zmluvy EÚ dosiahla podstatný pokrok pri vytváraní základných podmienok pre jednotné voľby Európskeho parlamentu aj napriek chýbajúcemu jednotnému volebnému zákonu. Čo sa týka problémov, s ktorými sa stretli prechádzajúci spravodajcovia pre túto problematiku, niektoré sa podarilo úspešne vyriešiť, a to:

· vo všetkých štátoch sa zaviedla forma pomerného zastúpenia,

· dvojitý mandát bol zrušený,

· vytvorili sa a financujú sa európske politické strany a nadácie,

· podmienky vykonávania mandátu poslancov EP sú harmonizované.

Existuje ďalšia kategória otázok, ktoré sa mohli na začiatku procesu zavádzania priamych volieb zdať problematické, ale vďaka skúsenostiam to už tak nie je. Ide napríklad o spôsobilosť nezávislých kandidátov a kontrolu volebných výdavkov. Tu sa nezdá, že by kvôli ponechaniu tejto oblasti na uváženie jednotlivých štátov a volebnú prax pramenili nejaké problémy.

Táto správa by sa odhliadnuc od dosiahnutého pokroku mala venovať revízii aktu z roku 1976 o priamych voľbách do Európskeho parlamentu. Dvanásť rokov po tom, ako sa Parlament touto oblasťou naposledy zaoberal v Anastassopoulosovej správe, a štyri roky pred tým, ako by nadobudla účinnosť akákoľvek realizovateľná reforma volebného postupu (v roku 2014), nastal teraz asi najvhodnejší čas na začatie ďalších reforiem.

Dôležitosť a právomoci Parlamentu sa od roku 1979 výrazne rozrástli. Táto skutočnosť sa odvtedy neodzrkadlila ani v pomerne obmedzenej revízii aktu z roku 1976. Lisabonská zmluva nakoniec nadobudla účinnosť a poslanci EP majú omnoho viac právomocí. Parlament potrebuje a zaslúži si volebný systém a vnútornú organizáciu, ktoré zodpovedajú jeho novým úlohám.

Úsilie o zostupnú proporcionalitu

Vzhľadom na to, že Lisabonská zmluva v roku 2009 ešte nebola v platnosti, voľby v roku 2009 prebehli na základe Zmluvy z Nice (736 kresiel v rozmedzí od 5 do 99 kresiel na členský štát). Preto bude v každom prípade potrebné prerozdeliť kreslá pred voľbami v roku 2014 tak, aby sa zohľadnili ustanovenia Lisabonskej zmluvy, ako aj demografické zmeny a prípadné pristúpenie nových štátov k Únii.(30)

Zásada zostupnej proporcionality je premyslenou federalistickou koncepciou, podľa ktorej sa záujmy menej početných menšín chránia tým, že sa menej ľudnatým štátom poskytne relatívne vyššie zastúpenie ako ľudnatejším štátom. Aj napriek súhlasu Európskej rady z decembra 2007 s prijatím návrhu Európskeho parlamentu sa musí zásada zostupnej proporcionality ešte začať uplatňovať v praxi. V Európskom parlamente bolo v roku 2004 desať štátov, ktoré mali buď príliš veľa alebo príliš málo poslancov. V súčasnom Parlamente zvolenom v júni 2009 je ich deväť. Avšak aj po tom, ako sa na základe Lisabonskej zmluvy prijme dodatočných 18 poslancov EP, v piatich prípadoch sa táto zásada nedodrží, ako to znázorňuje tabuľka a graf v prílohe II.

Je dôležité uznať, že súčasný systém prerozdeľovania kresiel nie je v skutočnosti ničím iným ako politickou nápravou a že je trvalo nestabilný. Jedným zo zrejmých destabilizujúcich faktorov je, že počet obyvateľov Nemecka rapídne klesá a že rozdiel medzi touto krajinou na jednej strane a krajinami s rastúcim počtom obyvateľstva, t. j. Francúzskom, Spojeným kráľovstvom a Talianskom na druhej strane sa bude v budúcich desaťročiach zmenšovať. Ak si Nemecko aj napriek klesajúcemu počtu obyvateľov zachová najvyšší možný počet kresiel (96), štátom s nasledujúcim najvyšším počtom obyvateľov sa bude musieť poskytnúť omnoho vyšší počet kresiel ako v súčasnosti. Takýto výsledok vážne poškodí záujmom stredne veľkých štátov a tým ohrozí zostupnú proporcionalitu. Demografické zmeny teda pre budúcnosť súčasných ustanovení predstavujú neľahkú úlohu, nehovoriac o politických barterových obchodoch, ktoré neodvrátiteľne sprevádzajú prerozdeľovanie kresiel.

V zmluve sa prinajmenšom uvádza, že žiadny štát nemá pridelených viac ako 96 kresiel, čím sa otvára možnosť postupného znižovania počtu kresiel Nemecka, aby sa zohľadnil klesajúci počet jeho obyvateľov.(31) Na spodnej hranici stupnice však žiadna takáto flexibilita neexistuje: základnou hranicou je šesť kresiel. Pripomeňme si, že na obdobie budúcich dvoch desaťročí sa medzi možné prístupové krajiny zaraďujú prinajmenšom Chorvátsko, Island, šesť krajín západného Balkánu a Turecko.

Problém nájdenia spravodlivého riešenia pre všetky krajiny v rámci stropu 751 kresiel podľa zásady zostupnej proporcionality spočíva priamo v rukách Parlamentu, ktorý na základe Lisabonskej zmluvy získava právo (a povinnosť) iniciovať zmeny vo svojom zložení počas každého volebného obdobia. Parlament bude zodpovedať aj za návrhy na dočasné zvýšenie poštu poslancov EP z dôvodu nových členov z pristupujúcich štátov počas päťročného volebného obdobia.

Skutočnosť, že Nemci majú v Európskom parlament nepomerné a nedostatočné zastúpenie, bola súčasťou motivácie sťažovateľov, ktorí pred nemeckým spolkovým ústavným súdom začali konanie proti Lisabonskej zmluve. Súd vo svojom rozsudku v júni 2009 po zaujímavej diskusii o prednostiach zostupnej proporcionality dospel k záveru, že systém v znení navrhovanom zmluvou je prijateľný, pretože EÚ nie je federálnym štátom. Súd usúdil, že Európsky parlament je aj napriek ašpiráciám Únie na európske občianstvo v podstate zložený z národných zastúpení. Na rozdiel od Spolkového snemu Nemecka nie je Európsky parlament zhromaždením rovnocenných. Rovnako nie je ani najvyšším úradom európskeho zvrchovaného ľudu. Zastúpenie Nemecka na iných úrovniach riadiaceho systému Únie kompenzuje to, čo by sa za iných okolností mohlo vnímať ako nespravodlivé zaobchádzanie v Parlamente. Zmluva okrem toho obsahuje dobrovoľné nástroje medzinárodnej participatívnej demokracie, ako je iniciatíva občanov, ktoré užitočne dopĺňajú úlohu poslancov EP.(32)

Rozhodnutie súdu v Karlsruhe týkajúce sa Lisabonskej zmluvy je sporné. Nemusíme však akceptovať jeho rozhodnutia na to, aby sme si uvedomili citlivosť otázky zloženia Parlamentu v budúcnosti. Keďže už Lisabonská zmluva nadobudla účinnosť, prinajmenšom bude nevyhnutné, aby sa pri rozhodovaní o budúcom zložení Parlamentu prísne uplatňovala zásada zostupnej proporcionality, ak sa chceme vyhnúť sporu pred Európskym súdnym dvorom.

Je možné, že práve nastal čas vážnejšie sa zamyslieť nad nájdením matematického vzorca prerozdeľovania kresiel, ktorý bude trvalý, transparentný a politicky nestranný.(33)

Rozšírenie volebného práva

Je evidentné, že z dôvodu veľkej rozmanitosti právnych predpisov o štátnej príslušnosti existujú medzi jednotlivými členskými štátmi rozdiely v prístupe k právam súvisiacim s občianstvom EÚ. Navyše, postavenie štátnych príslušníkov jedného členského štáty, ktorí dlhšie obdobie žijú v inom štáte, ani zďaleka nie je jednotné. Táto otázka je obzvlášť dôležitá, pokiaľ ide o stratu volebného práva v domovskom štáte a o možnosť získať, prípadne nezískať toto právo v prijímajúcom štáte.(34) Ak k dvadsiatim siedmim vnútroštátnym predpisom o štátnej príslušnosti pridáme dvadsať sedem zložitých volebných zákonov, rýchlo zistíme, prečo sa doteraz považovalo za veľmi nepraktické a politicky nesprávne, aby Únia začala proces celoplošnej harmonizácie.(35)

Vážnym preto zostáva problém odoberania volebných práv občanom EÚ, ktorí sa rozhodnú uplatňovať svoje právo žiť v inom členskom štáte, ktoré im poskytla EÚ. Odstránenie právnych prekážok voľného pohybu nemalo v praxi za následok rozšírenie demokratického volebného práva.(36)

V posledných rokoch sa však vyvinulo značné úsilie o povzbudenie ľudí k účasti na hlasovaní v európskych voľbách. Osobitná pozornosť sa venovala občanom EÚ žijúcim v inom členskom štáte, ako je ich domovský štát, ktorých počet narastá a v súčasnosti predstavuje približne 2 % populácie EÚ. Prvá Barossova Komisia sa usilovala zrevidovať smernicu 93/109, ktorou sa stanovujú podrobnosti uplatňovania volebného práva a práva byť volený do Európskeho parlamentu pre občanov Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi.(37)

Parlament podporil návrhy Komisie na zjednodušenie byrokratických postupov súvisiacich s registráciou voličov alebo kandidátov a overovaním štátmi, či tieto registrácie spĺňajú všetky podmienky. Parlament však nesúhlasil so všeobecným zákazom zavedeným v právnych predpisoch v roku 1993 týkajúcim sa kandidovania vo viac ako jednom štáte v rámci tých istých volieb a požiadal Radu, aby zmiernila súčasné obmedzenia. Parlament vo svojom stanovisku vychádzal zo skutočnosti, že článok 8 aktu z roku 1976 zakazuje dvojité hlasovanie, ale takýto výslovný zákaz sa nevzťahuje na otázky kandidatúry a, okrem toho, že rozšírenie nadnárodného charakteru politického zriadenia EÚ do určitej miery závisí od možnosti hlasovať za kandidátov, ktorí sú príslušníkmi iného štátu ako volič. Parlament sa snažil zabezpečiť aj to, aby štát, v ktorom má občan bydlisko, nebol automaticky povinný brániť občanovi hlasovať, ak bol občan zbavený svojho volebného práva v inom štáte. Poslanci EP zastávajú názor, že v oboch prípadoch by príslušné štáty mali v jednotlivých prípadoch rozhodovať samy, aby sa tak predchádzalo diskriminácii. Odvolávali sa pritom na ustanovenie zavedené Maastrichtskou zmluvou, na základe ktorého má každý občan právo voliť alebo kandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu v štáte, kde býva, a to za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu.(38)

Radikálnejším riešením by bolo rozšírenie pôsobnosti právnych predpisov EÚ, tak aby sa občanom EÚ poskytlo právo zúčastňovať sa nielen na európskych a komunálnych voľbách, ale aj na národných a regionálnych parlamentných voľbách. Je isté, že takáto iniciatíva na úrovni EÚ by narazila na obvinenia, že ide o porušenie úzko súvisiacich zásad subsidiarity a proporcionality. O návrhu, ktorý by vyžadoval úpravu článku 22 ZFEÚ, by sa preto muselo dôkladne diskutovať v zhromaždení, ktoré by, prirodzene, tvorili poslanci národných parlamentov a vlád, Komisia a poslanci EP.

V prípade neuskutočnenia takejto úpravy zmluvy by sa skupina federálne zmýšľajúcich štátov mohla pokúsiť o rozšírenú spoluprácu v oblasti volebného zákona. Rozšírenie dvojstranných recipročných volebných práv, aké existujú medzi Spojeným kráľovstvom, Írskom, Cyprom a Maltou, by bolo ďalším spôsobom rozvoja politických práv občanov EÚ bez formálnych zásahov zo strany EÚ.(39) Dalo by sa očakávať, že sa objaví návrh v oblasti volebných práv na základe nového ustanovenia Lisabonskej zmluvy o iniciatívach občanov.(40) V každom prípade, ak by sa politická klíma niekedy stala priaznivejšou pre rozvoj politického obsahu občianstva EÚ, Rada môže vždy konať v záujme rozšírenia rozsahu pôsobnosti občianskych práv bez toho, aby musela plne využiť nástroje medzivládnej konferencie.(41)

Štátna príslušnosť a občianstvo

Protest, s ktorým Taliansko vystúpilo na medzivládnej konferencii v Lisabone a ktorý sa týkal počtu jeho kresiel v Parlamente po roku 2009, čiastočne vychádzal z tvrdenia, že nová zmluva by posunula základ pre zloženie Parlamentu z kritéria obyvateľstva na kritérium občanov. Prirodzenie ide o dva odlišné pojmy, a to najmä v krajinách ako Taliansko, ktoré mali váhavejší prístup k legalizácii pobytu prisťahovalcov ako iné krajiny. Podľa Eurostatu však nie je možné zistiť presné počty, najmä v tomto čase, keď ľudia hromadne prekračujú vnútorné hranice EÚ. Eurostat stále argumentuje, v súlade s dohovormi OSN, že celkový počet obyvateľov s trvalým bydliskom je najspoľahlivejším demografickým komparátorom. Eurostat odhaduje, že 94 % obyvateľstva EÚ má trvalé bydlisko na území svojho domovského štátu, 4 % sú občania pochádzajúci z krajín mimo EÚ a len 2 % sú občania EÚ žijúci v inom členskom štáte.

Pripomeňme si, že vymedzenie pojmu občan EÚ v plnej miere závisí od získania štátnej príslušnosti členského štátu. V nijakom prípade sa nemožno stať občanom EÚ bez štátnej príslušnosti členského štátu. Možno s poľutovaním konštatovať, že vo väčšine štátov sa proces legalizácie pobytu a udeľovania dvojitého občianstva stáva zložitejším ako predtým. A štáty konajú jednotlivo bez ohľadu na dôsledky ich konania na rozsah či kvalitu občianstva EÚ.

Takéto jednostranné tendencie sú v určitom rozpore s úsilím o revíziu zmlúv EÚ v prospech občana. Napríklad Zmluva o Európskej únii v znení zmien a doplnení Lisabonskej zmluvy je priamočiara v tom, čo znamená občianstvo EÚ.

Článok 9

Únia dodržiava pri všetkých svojich činnostiach zásadu rovnosti občanov, ktorým sa dostáva rovnakej pozornosti zo strany jej inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho.

Článok 10

1. Fungovanie Únie je založené na zastupiteľskej demokracii.

2. Občania sú na úrovni Únie priamo zastúpení v Európskom parlamente.

Členské štáty sú zastúpené v Európskej rade hlavami štátov alebo predsedami vlád a v Rade svojimi vládami, ktoré samotné sú demokraticky zodpovedné buď svojim národným parlamentom, alebo svojim občanom.

3. Každý občan má právo zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie. Rozhodnutia sa prijímajú podľa možnosti čo najotvorenejšie a čo najbližšie k občanovi.

4. Politické strany na európskej úrovni prispievajú k formovaniu európskeho politického vedomia a k vyjadrovaniu vôle občanov Únie.

V dôsledku toho EÚ nemá jednotné vymedzenie pojmu svojho občianstva, ale dvadsaťsedem národných variantov. Množstvo zákonov o štátnej príslušnosti v dvadsiatich siedmich členských štátoch EÚ je ohromujúce.(42) Niektoré štáty udeľujú osobitné privilégiá štátnym príslušníkom tretích krajín s príbuzenským vzťahom; iné to kategoricky odmietajú. Niektoré štáty udeľujú obyvateľom svojich bývalých kolónií práva na pobyt, iné nie. Členské štáty pristupujú k občianskym právam svojich zámorských území či kolónií mnohorakými spôsobmi. EÚ sa žiadnym spôsobom nepokúsila o harmonizáciu týchto zákonov, hoci medzi členskými štátmi existuje veľa pokusov inšpirovať sa zákonmi v inom štáte. Európsky súdny dvor vyhlásil, že právo členského štáty stanoviť vlastné predpisy na získanie či stratu štátnej príslušnosti je obmedzené nevyhnutnosťou dodržiavať právne predpisy EÚ.(43) V tejto súvislosti vzbudilo veľkú pozornosť rozhodnutie Španielska z roku 2005 legalizovať až 700 000 prisťahovalcov bez konzultácie s jeho partnermi.

Nech by sa dosiahla akékoľvek aproximácia volebného zákona, stále zostane nevyriešený problém, ako rozdeliť kreslá v Európskom parlamente. Majú zmeny, ktoré Lisabonská zmluva zaviedla v článku 14 Zmluvy o Európskej únii týkajúcom sa štatútu občianstva EÚ, v tejto súvislosti skutočný význam? Mali by sme spočítavať občanov EÚ, a nie obyvateľov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských krajín? Ak áno, kto je vlastne občan Európskej únie? Alebo sa budeme pridržiavať presvedčenia Jamesa Madisona, že parlamentné zastúpenie v republike je skôr dedičské právo ako občianske privilégium? Madisonovský prístup hlása, že Európsky parlament zastupuje nielen de jure občanov EÚ, ako predtým zakotvovala Zmluva o EÚ, ale že zastupuje a naďalej musí zastupovať každého, kto zotrváva na území Únie vrátane maloletých a cudzincov s trvalým pobytom. Ak je to tak a ak všetky ostatné podmienky zostanú rovnaké, tradičná metóda rozdeľovania kresiel v Parlamente na základe celkového počtu obyvateľov – nehovoriac o hlasoch v Rade – sa stále javí ako správna a nemala by sa meniť, prinajmenšom nie bez hlbšej úvahy.

Potreba ďalšej reformy

Európsky parlament by nemal podľahnúť pocitu spokojnosti, pokiaľ ide o jeho vlastné volebné metódy. Ak má v iných krajinách naďalej šíriť hodnoty pluralistickej liberálnej demokracie, musí prijať aj viac sebakritiky.

Úrad OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva uskutočnil svoju prvú komplexnú pozorovateľskú misiu volieb do Európskeho parlamentu v roku 2009. Jeho zistenia sú zaujímavé.(44) Po prvé, členovia tímu OBSE boli prekvapení veľkou mierou odlišnosti spôsobu volieb v jednotlivých štátoch, pričom konštatovali rozdiely v spôsobe rozdeľovania kresiel, možnosti odovzdať prednostné hlasy, prideľovaní neobsadených kresiel, volebných systémoch, volebnom práve, kandidatúre, nominácii kandidátov, volebných obvodoch a volebných dňoch. Medzinárodní pozorovatelia považovali za nezvyčajné aj to, že európske politické strany sa prakticky nesmú zúčastňovať na volebnej kampani.(45)

Úrad OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva kritizoval najmä:

· chýbajúcu harmonizáciu požiadaviek na kandidátov v rámci celej EÚ,

· v niektorých štátoch chýbajúce ustanovenia umožňujúce jednotlivým kandidátom zúčastniť sa volieb v súlade s odporúčaniami OBSE,

· v niektorých štátoch chýbajúce ustanovenia o volebných právach, najmä právach väzňov a osôb žijúcich na území EÚ bez občianstva akéhokoľvek štátu,

· v niektorých štátoch chýbajúcu možnosť odvolať sa na súde v súvislosti s rozhodnutím o výsledkoch volieb,

· v niektorých štátoch chýbajúce ustanovenia na zabezpečenia náležitého prístupu medzinárodných pozorovateľov a spolupráce s nimi v súlade s  záväzkami OBSE.

Jeho odporúčania zahŕňali:

· preskúmať súčasné postupy informačných kampaní s cieľom zvýšiť ich účinnosť a predísť možnému vnímaniu týchto kampaní ako slepej oddanosti;

· zabezpečiť, aby vnútroštátne právne predpisy o kampaniach primerane riešili otázku činností politických strán na európskej úrovni;

· zjednotiť termíny volieb s cieľom zabezpečiť, aby sa pri zverejňovaní výsledkov rešpektovala tak potreba transparentnosti, ako aj potreba predísť možnému ovplyvneniu výsledkov v iných štátoch;

· zlepšiť postup výmeny informácií o registrovaných voličoch s cieľom chrániť rovnosť hlasov a predísť možnému viacnásobnému hlasovaniu,

· v náležitých prípadoch upraviť právne predpisy s cieľom zaistiť nezávislý mechanizmus monitorovania médií, ktorým by sa posudzoval, či sa počas predvolebnej kampane dodržiavajú ustanovenia o médiách.

Úrad OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva vo svojej hodnotnej správe zasluhujúcej si bližšiu pozornosť poukázal na početné sťažnosti občanov EÚ, ktorým bolo podľa ich názoru odobraté volebné právo, pretože ich miesto bydliska je v inom štáte, ako je ich domovský štát. Odborníci podporujú snahu Komisie zlepšiť situáciu, pokiaľ ide o možnosť voliť a kandidovať.

Petície

Výbor Európskeho parlamentu pre petície prijal množstvo vážnych sťažností týkajúcich sa rôznych aspektov európskych volieb. Niekoľko z nich pochádza od občanov EÚ, ktorí majú v súčasnosti bydlisko v Španielsku alebo na Malte a ktorí sa ohradzujú proti tomu, že im miestne volebné úrady svojimi krokmi (alebo skôr nečinnosťou) nepovolili voliť v európskych voľbách. Ďalšie prijaté sťažnosti sa týkali osôb, ktorým bol ako štátnym príslušníkom iného štátu zakázaný vstup do politickej strany v štáte ich nového bydliska.

Najevidentnejšie prípady uvedenej diskriminácie, na ktoré poukázali predkladatelia petícií, sa objavili v krajinách s vysokým podielom obyvateľov ruského pôvodu, a to 20 % v Lotyšsku a 12 % v Estónsku, kde sa títo občania na účely európskych a iných volieb považujú za cudzích štátnych príslušníkov.

Niekoľko predkladateľov petícií z Talianska by chcelo z možnosti kandidovať do Európskeho parlamentu vylúčiť všetkých zločincov uznaných vinnými. Všeobecným pravidlom v rámci EÚ však je, že po výkone trestu alebo zaplatení sankcií už neexistuje žiadny zákaz, ktorá by bránil rehabilitácii príslušnej osoby vrátane jej účasti na voľbách. Väčšina členských štátov ponecháva rozhodnutie o tom, kto by mal byť zvolený do parlamentu, na politické strany, a v konečnom dôsledku na voličov.

V prípade, že bol poslanec po jeho zvolení do Európskeho parlamentu usvedčený zo spáchania trestného činu, je však možné, aby sa po ďalšom vyšetrovaní zaviedlo právo odvolať poslancov EP formou petície voličov. Takýto krok by bol osobitne vhodný v prípade hrubého zneužitia verejných financií.

Ďalší predkladateľ vo svojej petícii predložil otázku, prečo dediční členovia Snemovne lordov v Spojenom kráľovstve nemôžu kandidovať do volieb za poslancov EP.(46)

Prijaté petície sa týkali aj odobratia volebného práva osôb a) v prípade volieb konajúcich sa po určitom časovom období v ich krajine pôvodu, a b) v prípade volieb v ich novej krajine bydliska vo vnútroštátnych parlamentných voľbách. Ako sa o tom diskutovalo už predtým, otázka rozšírenia volebného práva na vnútroštátne voľby by si vyžadovala zmenu zmluvy a preto by sa o nej malo rokovať v rámci zhromaždenia, ktoré by bolo poverené posúdením vzťahu medzi občianstvom EÚ a volebnou reformou.

Konvent by mal preskúmať všetky ďalšie problematické oblasti, na ktoré poukážu petície adresované Parlamentu a Úrad OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva.

Legitimita a účasť

Želanie Európskeho parlamentu, aby sa zlepšil jeho obraz v očiach verejnosti, je oprávnené, keďže jeho cieľom je, aby sa stal stredobodom nového európskeho politického priestoru, akceptovaným fórom jednotného politického trhu, kde sa pripravujú európske zákony a rozpočty a kde sa berie výkonná moc na zodpovednosť. Hľadanie politickej legitimity dodnes ochromuje pokračujúci pokles volebnej účasti, nedostatočné spravodajstvo médií, apatické politické strany, ba dokonca aj skrytá žiarlivosť niektorých národných parlamentov na rastúce právomoci Parlamentu. Je ťažké nebyť deprimovaný tým, že celková účasť na voľbách do Európskeho parlamentu sústavne klesá zo 63 % v roku 1979 na 43,1 % v roku 2009.(47)

Slabnúca účasť je v každom prípade dôkazom zníženia záujmu o európske záležitosti. Za údajmi o celkovej účasti sa však skrývajú veľké rozdiely medzi jednotlivými krajinami vyplývajúce z ich právnych, historických a aktuálnych okolností. Dĺžka členstva v EÚ, miera korupcie či napríklad blízky termín vnútroštátnych všeobecných voliebspôsobujú značné rozdiely vo volebnej účasti.(48) V roku 2009 bola volebná účasť v Luxemburgu viac ako 90 %, zatiaľ čo na Slovensku nedosiahla ani 20 %. Významným faktorom je rozdiel medzi volebnými zvykmi na vnútroštátnej a na európskej úrovni: priemerný rozdiel v EÚ v roku 2009 bol 25 %, čo znamená, že na voľbách do Európskeho parlamentu sa zúčastnili len dvaja z troch občanov, ktorí sa zúčastnili na vnútroštátnych voľbách. V Holandsku bol pomer dva ku jednej.(49)

Dokáže formálna reforma volebného postupu vyriešiť problém týkajúci sa účasti? Musíme pozorne definovať kritériá na začatie novej reformnej vlny. Nechceme samoúčelnú jednotnosť. Náš prístup pri riešení problémov na vnútroštátnej úrovni by mal byť realistický. Pozvoľný postup viedol postupom času nevyhnutne ku zrodu mnohých cieľov, ktoré ako prví sformulovali zakladajúci otcovia Únie v 50. rokoch 20. storočia. Táto reforma pravdepodobne nebude poslednou: silné parlamenty sa pohotovo prispôsobujú meniacim sa spoločenským a politickým okolnostiam. V prípade EÚ je tempo a rozsah budúceho rozširovania veľkou neznámou. Snažiť sa určiť konečný osud postnárodnej parlamentnej demokracie v Európe by bolo bez poznania budúcej veľkosti a podoby Únie neuvážené .

Vieme však dosť o alternatívnych scenároch pre budúcnosť Európy prinajmenšom na to, aby sme si boli istí, že silný, životaschopný, priamo volený Parlament by mal byť – a bude – v centre jej správneho systému.

Výsady a imunity

V súvislosti s protokolom a výsadách a imunitách zostáva otvorená jedna veľmi dôležitá otázka. Korene tohto takmer päťdesiatročného nástroja siahajú do obdobia, kedy poslanci Európskeho parlamentu boli aj poslancami svojich národných parlamentov a kedy neexistovali žiadne náležité pochybnosti o tom, že vnútroštátne úrady zodpovedajú za rozhodnutie o tom, kedy a ako by sa mali poslanci EP vyňať z vnútroštátnych právnych predpisov. V čase dosiahnutia dohody o štatúte poslancov v roku 2005 však Parlament zastával názor, že protokol by sa mal prepracovať tak, aby bol v súlade s aktuálnym štatútom Parlamentu ako nezávislého, priamo voleného a v plnej miere zodpovedného zhromaždenia. Vyskytol sa rad prípadov, kedy boli vnútroštátne režimy a režimy EÚ v rozpore, pokiaľ ide o overovanie osvedčení o zvolení za poslanca EP a obsadzovanie voľných miest, čo odkrylo skutočné nezrovnalosti v právnom postavení poslancov EP v ich jednotlivých 27 domovských členských štátoch. Parlamentu by sa v súčasnosti malo umožniť, aby zakročil proti odňatiu mandátu poslanca EP štátom, pokiaľ sú vnútroštátne právne predpisy v rozpore s aktom alebo právnymi predpismi Európskej únie;

Ako s integrálnou súčasťou prerokovanej dohody o štatúte poslancov Rada súhlasila, že preskúma všetky dôsledky, ktoré by mohli vyplynúť zo štatútu z hľadiska primárneho práva. Parlament požiadal, aby sa jeho uznesenie z júna 2003, v ktorom navrhol nové ustanovenia o výsadách a imunitách poslancov EP, použilo ako základ tohto preskúmania.(50) Dosiaľ sa v tejto súvislosti nedosiahol žiaden pokrok. V súčasnosti po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy je potrebné, aby sa tieto dôležité otázky zaradili do programu konventu povereného preskúmaním všetkých aspektov parlamentnej reformy.

Rodová a etnická nerovnosť

Počet žien v radoch poslancov EP sa od prvých volieb v roku 1979 viac ako zdvojnásobil a v súčasnosti predstavuje 35,5 % celkového počtu poslancov. Aj tu existujú medzi členskými štátmi rozdiely. V roku 2009 malo v Parlamente väčšinu žien vo funkcii poslankýň EP Fínsko a Švédsko; menej ako tretinu poslancov EP zo Slovinska, Litvy, Írska, Talianska, Poľska, Českej republiky a Luxemburgu tvoria ženy a z Malty nepochádza ani jedna poslankyňa EP.(51)

Nenavrhujeme zaviesť kvóty, aby sme vyrovnali rodovú nerovnosť. Na politické strany by sa však malo naliehať, aby sa usilovali do roku 2014 dosiahnuť najmenej 40 % zastúpenie žien, ako odporúča parlamentné zhromaždenie Rady Európy.

Treba poznamenať, že takmer vo všetkých štátoch je percentuálne zastúpenie žien v Európskom parlamente vyššie ako v národných parlamentoch.

Situácia v oblasti etnických menšín je omnoho horšia. V Európskom parlamente je veľmi málo poslancov ázijského či afro-karibského pôvodu. Ak sa má občianstvo EÚ stať pre spoločenstvá prisťahovalcov a ich potomkov skutočnosťou, musia politické strany medzi svojimi poprednými kandidátmi zabezpečiť náležitú etnickú pestrosť.

Závery

Z diskusie je zrejmé, že zostáva ešte veľký počet dôležitých otázok týkajúcich sa volebného postupu, ktoré by po účinnom vyriešení prispeli k tomu, aby boli budúce voľby do Parlamentu jednotnejšie ako v minulosti, a ktoré by mali byť prínosom z hľadiska súdržnosti, legitimity, efektívnosti a pluralizmu.(52)

Naznačili sme už naše stanovisko, že je nevyhnutné aj žiaduce, aby konvent zaoberajúci sa volebnou reformou demokratickým a komplexným spôsobom preskúmal celý súbor vzájomne prepojených otázok volebného práva, volebnej účasti, zloženia, výsad a volebného systému. V každom prípade by bolo užitočné revidovať aspoň rôzne používané vnútroštátne volebné systémy s cieľom zladiť zjavnejšie rozdiely a anomálie.(53)

Zatiaľ čo hlavným cieľom volebnej reformy musí byť podpora vyššej volebnej účasti, vyskytne sa niekoľko návrhov, napríklad zníženie vekovej hranice pre účasť na voľbách, ktoré možno nepovedú k dosiahnutiu tohto cieľa, ale aj tak majú určitú vnútornú hodnotu.

Zásadným cieľom je posilnenie európskeho rozmeru týchto volieb tak, aby sa do politického rozhodovania o budúcnosti Európskej únie zapojila aj verejná mienka a médiá. V tejto súvislosti bude rozhodujúca úloha európskych politických strán. Bez životaschopných politických strán na federálnej úrovni bude demokracia bez nevyhnutnej vitality. Preto je predložený návrh, aby sa k súčasnému počtu 751 poslancov EP volených tradičným spôsobom spomedzi vnútroštátnych alebo regionálnych volebných obvodov pridalo v roku 2014 ďalších 25 poslancov EP, ktorí by boli volení v jednotnom volebnom obvode zahŕňajúcom celú EÚ. Za výber kandidátov by zodpovedali európske politické strany, ktoré by zostavovali svoje kandidátne listiny a súperili by o hlasy voličov. Takáto inovácia by zmenila voľby do Európskeho parlamentu a zvýšila by jeho reprezentatívnosť – odrážajúc zmenu zavedenú Lisabonskou zmluvou, v ktorej sa stanovuje, že EP sa odteraz skladá zo „zástupcov občanov Únie“, a nie zo „zástupcov ľudu štátov“.(54)

Hlasovanie pre kandidátku EÚ bude, samozrejme, dobrovoľné, pričom každý volič vo volebnej miestnosti dostane druhý hlasovací lístok. Možno očakávať, že voliči budú túto možnosť využívať čoraz častejšie, ako si budú zvykať na nový rozmer politiky a ako politické strany získajú viac zručností vo vedení kampaní na úrovni EÚ.

Ak máme posilniť nadnárodný charakter Európskeho parlamentu, je dôležité, aby sme zároveň zabránili odcudzeniu voličov, ku ktorému by mohlo dôjsť, ak budeme zdôrazňovať len veľkosť Únie a pociťovanú vzdialenosť medzi Bruselom a jednotlivými občanmi. Ako naznačujú dlhodobé prieskumy Eurobarometra a ďalšie prieskumy verejnej mienky, voliči sú len veľmi zriedka dobre informovaní o systéme riadenia EÚ. Voliči sa zvyčajne najlepšie stotožnia s menšími volebnými obvodmi. Pozitívne reagujú aj na to, že si môžu vybrať medzi hlasovaním en bloc pre vopred určenú kandidátku politickej skupiny a označením prednostného hlasu jednotlivým kandidátom na kandidátke skupiny. Je možné prijať opatrenia, ktoré sa zamerajú na riešenie oboch týchto otázok. Preto sa v správe navrhuje jednak povinné vytvorenie regionálnych, územných volebných obvodov v rámci väčších štátov a jednak povinné uplatňovanie systému prednostných polootvorených kandidátok.

Uvedené návrhy sú kľúčovými návrhmi správy. Ich zámerom je rozšíriť demokratickú legitimitu Európskeho parlamentu tým, že sa posilní myšlienka európskeho občianstva. Odôvodnia existenciu európskych politických strán, ktorú v súčasnosti nemajú. Užitočne doplnia reformy, ktoré už zaviedla Lisabonská zmluva, pokiaľ ide o zastupiteľskú a participatívnu demokraciu.

Návrhy predložené v tejto správe preto v hlavných črtách zahŕňajú tieto reformy:

1.  vytvoriť nadnárodný volebný obvod pre dodatočných 25 poslancov EP, ktorí budú volení v druhom hlasovaní systémom rodovo vyváženej prednostnej kandidátnej listiny;

2.  zaviesť povinné vytvorenie územných volebných obvodov na regionálnom základe v ľudnatejších štátoch;

3.  požadovať prednostné hlasovanie prostredníctvom systému polootvorených kandidátnych listín (kde voliči môžu odovzdať hlasy jednotlivým kandidátom uvedeným na kandidátnej listine strany s cieľom ovplyvniť poradie na tejto listine);

4.  zaviesť pravidelné prehodnocovanie rozdelenia 751 kresiel počas každého volebného obdobia Parlamentu včas pred nasledujúcimi voľbami, ktoré bude rešpektovať zásadu zostupnej proporcionality a bude prípadne v súlade s matematickým vzorcom, ktorého podoba sa ešte má prijať;

5.  uľahčiť prijatie ustanovení, ktoré občanom EÚ žijúcim v inom ako svojom domovskom štáte, umožnia kandidovať a voliť;

6.  vytvoriť volebný orgán EÚ, ktorý bude riadiť voľby z nadnárodnej kandidátnej listiny, dohliadať na ne a rozhodovať o odvolaniach;

7.  obmedziť trvanie volieb na víkend s cieľom zatraktívniť ich, ako aj s cieľom znížiť zneužitie úradnej moci predčasným zverejnením výsledkov (zmena nevyhnutná v Írsku, Holandsku a Spojenom kráľovstve);

8.  preložiť termín volieb z júna na máj s cieľom urýchliť voľbu novej Komisie;

9.  navrhnúť jednotnú minimálnu vekovú hranicu voličov a kandidátov;

10.  stanoviť nadnárodný režim výsad a imunít poslancov EP;

11.  preskúmať rozšírenie elektronického hlasovania v úsilí o mobilizáciu voličov a zjednodušenie hlasovania.

Postup reformy

Balík navrhovaných zmien si vyžaduje vytvorenie súboru nástrojov primárneho práva EÚ na základe rôznych postupov.

a)   Zavedenie kandidátnej listiny EÚ pre dodatočných 25 poslancov EP si vyžaduje úpravu článku 14 ods. 2 ZEÚ prostredníctvom postupov stanovených pre riadnu revíziu zmluvy, a to zvolanie konventu a následne medzivládnej konferencie, pričom ju ratifikujú všetky štáty.(55)

b)   Revízia protokolu o výsadách a imunitách si vyžaduje rovnaký postup.

c)   Prerozdelenie 751 kresiel včas pred nasledujúcimi voľbami si vyžaduje jednomyseľné rozhodnutie Európskej rady o návrhu so súhlasom Parlamentu.(56)

d)   Ďalšie prvky týkajúce sa volebného postupu si vyžadujú osobitné právne predpisy Rady, ktoré prijme jednomyseľne na návrh Parlamentu a po udelení jeho súhlasu vyjadreného absolútnou väčšinou poslancov a ktoré následne schvália všetky národné parlamenty.(57)

Ako sa navrhuje v tejto správe, tento mimoriadny legislatívny postup môže prebehnúť vo forme pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov k aktu z roku 1976. Eventuálne sa môže z dôvodu transparentnosti považovať za vhodnejšie zaviesť nový protokol k zmluvám o volebnom postupe, ktorý by nahradil pôvodné právne predpisy a zahrnul by všetky rôzne prvky primárneho práva, o ktorých sa tu diskutuje.

Po tom, ako sa uskutočnia navrhované základné reformy, v náležitom čase sa budú požadovať vykonávacie predpisy, napríklad na zriadenie nového volebného orgánu EÚ.

Z týchto reforiem vyplynú dôsledky na rozpočet EÚ a jednotlivých štátov.

Zatiaľ čo sa požadujú rôzne nástroje a postupy, reformy predstavujú komplexný balík opatrení, ktorý ba sa mal posudzovať v ich celistvosti. Fórum konventu však, našťastie, poskytuje dokonalý mechanizmus na komplexnú úvahu o otázkach, ktoré sú pomerne zložité, budú mať veľký vplyv na vnútroštátne právne predpisy a významný dosah na ústavnú oblasť.

Konvent bude v dobrej pozícii nielen na to, aby do významnej diskusie o parlamentnej reforme zapojil Európsku radu, Komisiu a národné parlamenty, ale aj na to, aby podporil rozsiahlejšiu konzultáciu so zástupcami politických strán, akademickou obcou, volebnými funkcionármi, mimovládnymi organizáciami atď.

Bolo by vhodné, aby Parlament pri predkladaní svojich návrhov na revíziu zmluvy Rade zároveň uviedol, že bude požadovať usporiadanie konventu.

Časový harmonogram navrhuje: schválenie vlastných návrhov Parlamentom, júl – september 2010; rozhodnutie Európskej rady zvolaž medzivládnu konferenciu, október – december; usporiadanie konventu a medzivládnej konferencie, jar a leto 2011; ratifikácia krajinami a súhlas Európskeho parlamentu do júna 2012 a následne vykonávacie opatrenia; rozhodnutie o prerozdelení kresiel najneskôr do mája 2013, včas pred nasledujúcimi voľbami, ktoré sa uskutočnia podľa reformovaného systému začiatkom mája 2014.

(1) Pozri aj článok 108 ods. 3 Zmluvy o Euratome. (2) Teitgenova správa, Výbor pre politické veci a vonkajšie vzťahy, dokument č. 5 1954/1955 a uznesenie Spoločného zhromaždenia z 2. decembra 1954 o právomociach Spoločného zhromaždenia a ich uplatnení; ESUO, Ú. v., 11.12.1954. (3) Dehoussova správa, Ú. v. ES 37, 2.6.1960. (4) Report of the Working Party examining the problem of the Enlargement of the Powers of the European Parliament, Bulletin Európskych spoločenstiev, dodatok 4/72. (5) Odsek 12 komuniké predsedov vlád, Paríž, 9. – 10. decembra 1974. Spojené kráľovstvo a Dánsko si vyhradili stanoviská. Rozhodnutie potvrdila Európska rada nasledujúci december na svojom zasadnutí v Ríme. (6) Patijnova správa prijatá 14. januára 1975; Ú. v. ES C 32, 11.2.1975. (7) Rozhodnutie Rady 76/787/ESUO, EHS, EURATOM; Ú. v. ES L 278, 8.10.1976. (8) Spojené kráľovstvo a Dánsko pripojili vyhlásenia týkajúce sa ich zámorských území a Nemecko pripojilo vyhlásenie týkajúce sa Berlína. (9) Seitlingerova správa, prijatá 10.marca 1982, a to 158 hlasmi za, pričom proti bolo 77 poslancov a 27 poslancov sa zdržalo hlasovania; Ú. v. ES C 87, 5.4.1982. Pozri aj kritické stanovisko Výboru pre právne veci (spravodajca D’Angelosante). (10) De Guchtova správa, prijatá 10 októbra 1991, a to 150 hlasmi za, pričom proti bolo 26 poslancov a 30 poslancov sa hlasovania zdržalo; Ú. v. ES C 280, 28.10.1991. (11) De Guchtova správa, prijatá 10. marca 1993, a to 207 hlasmi za, pričom proti bolo 79 poslancov a 19 poslancov sa hlasovania zdržalo; Ú. v. ES C 115, 26.4.1993. (12) Severné Írsko od roku 1979 využívalo systém jedného prenosného hlasu (Single Transferable Vote) z dôvodu prevládajúcej potreby odzrkadliť menšinový názor v tejto provincii. V roku 1999 bolo do Parlamentu zvolených 10 liberálnych demokratov, 2 zelení, 2 poslanci waleskej strany Plaid Cymru a 3 poslanci za Stranu nezávislosti Spojeného kráľovstva, čo je dôkazom dôležitosti pomerného zastúpenia pre legitimitu Európskeho parlamentu. (13) Neskorší článok 19 ods. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ZES). Maastrichtská zmluva si vyžiadala revíziu aktu z roku 1976 v rozhodnutí Rady 93/81; Ú. v. ES L 33, 9.2.1993. (14) Článok 138 ods. 2, potom článok 190 ods. 2. (15) Znenie, ktoré sa stalo článkom 190 ods. 3, jednoducho kodifikovalo akt z roku 1976. (16) Zdôraznenie spravodajcu. (17) Ú. v. ES C 292, 21.9.1998; Uznesenie Parlamentu sa reprodukuje v prílohe I. (18) Rozhodnutie Rady z 25. júna 2002 a 23. septembra 2002, ktorým sa mení a dopĺňa Akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu; Ú. v. ES L 283, 21.10.2002. (19) Plné znenie: pozri Dr George N. Anastassopoulos The Debate on the System of Electing the Members of the European Parliament, predslov profesora Dimitrisa Th. Tsatsosa, poslanca EP, Atény a Brusel, 2002. (20) Zdôraznenie spravodajcu. (21) Spravodajca bol členom Konventu o budúcnosti Európy (2002 – 2003) a jedným z troch zástupcov Parlamentu na medzivládnej konferencii v roku 2007. (22) Článok III-232 návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu (2003). (23) Článok I-19 ods. 2 návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu (2003). (24) Konkrétne článok I-45 ods. 2, ktorý hovorí, že „Občania sú na úrovni Únie priamo zastúpení v Európskom parlamente“, (neskôr v tom istom znení uvedený Lisabonskou zmluvou v článku 10 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii). (25) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2004/2003 zo 4. novembra 2003 o štatúte a financovaní politických strán na európskej úrovni, Ú. v. EÚ L 297, 15.11.2003, a nariadenie (ES) č. 1524/2007 z 18. decembra 2007, Ú. v. EÚ L 343, 27.12.2003. (26) Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 28. septembra 2005, ktorým sa prijíma štatút poslancov Európskeho parlamentu (2005/684/ES, Euratom), Ú. v. EÚ L262, 7.10.2005. (27) Z odseku 6 Lamassourovej-Severiniho správy, prijatej 11. októbra 2007 378 hlasmi za, pričom proti bolo 154 poslancov a 109 poslancov sa hlasovania zdržalo, A6-0351/2007 (Ú. v. EÚ C 227 E, 4.9.2008, s. 132). (28) Politickú dohodu o prerozdelení kresiel potvrdila Európska rada 14. decembra 2007 (odsek 5 záverov predsedníctva). . (29) Odkazy na Lisabonskú zmluvu pochádzajú z konsolidovaného znenia zmlúv, Ú. v. EÚ C 115, 9.5.2008. (30) V prípade, že Chorvátsko pristúpi k EÚ počas volebného obdobia Parlamentu v rokoch 2009 – 2014, jeho kreslá sa dočasne pridajú k 751 kreslám, obdobne ako v prípade pristúpenia Bulharska a Rumunska. Rovnako sa bude postupovať v prípade Islandu. (31) Článok 14 ods. 2 Zmluvy o EÚ. Všimnime si však, že v návrhu rozhodnutia Európskej rady o zložení Parlamentu v rokoch 2009 – 2014, ktoré sa stalo nadbytočným, sa požaduje, že na to aby „sa pomer kresiel… čo najviac približoval pomeru obyvateľstva…, musí sa naplno používať minimálny a maximálny počet“. To je, úprimne povedané, zvláštne. (32) Rozsudok spolkového ústavného súdu z 30. júna 2009, najmä odseky 279 – 297; http://www.bundesverfassungsgericht.de/entscheidungen/es20090630_2bve000208en.html (33) Pozri napríklad Victoriano Ramirez et al, „Degressively Proportional Methods for the Allotment of the European Parliament Seats Amongst the EU Member States“, Mathematics and Democracy, Springer, Berlín 2006. (34) Napríklad občania Spojeného kráľovstva strácajú právo voliť vo voľbách v Spojenom kráľovstve po 15 rokoch pobytu v zahraničí. (35) Prístup EÚ bol dodnes dosť váhavý: pozri Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, Ú. v. EÚ L 158, 30.4.2004. (36) Pozri Dimitry Kochenov, Free Movement and Participation in the Parliamentary Elections in the Member State of Nationality: An Ignored Link? v periodiku Maastricht Journal of European and Comparative Law (MJ), 2009, č. 2. (37) Ú. v. ES L 329, 30.12.1993. (38) Duffova správa (A6-0267/2007) o návrhu smernice Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 93/109/ES zo 6. decembra 1993, ktorou sa ustanovujú podrobnosti uplatňovania volebného práva a práva byť volený do Európskeho parlamentu pre občanov EÚ s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi. Prijaté Parlamentom 26. septembra 2007 (Ú. v. EÚ C 219 E, 28.8.2008, s. 193), v Rade nie je táto otázka stále doriešená. (39) Ucelená diskusia o týchto otázkach, pozri Jo Shaw, The Transformation of Citizenship in the European Union: Electoral Rights and the Restructuring of Political Space, Cambridge, 2007. (40) Článok 11 ods. 4 Zmluvy o EÚ. (41) Článok 25 ZFEÚ. (42) Pozri Rainer Bauböck, Eva Ersbøll, Kees Groenendijk a Harald Waldrauch (editori), Acquisition and Loss of Nationality: policies and trends in 15 European states, Ústav pre výskum európskej integrácie, Rakúska akadémia vied, Viedeň, január 2006. (43) Pozri napríklad veci C-369/90 Micheletti[1992], C-145/04 Španielsko vs. Spojené kráľovstvo [2006] (Gibraltár) a C-300/04 Eman a Sevinger vs. College van burgemeester en wethouders van Den Haag [2006] (Aruba). (44) Správa skupiny odborníkov OBSE/ODIHR, Elections to the European Parliament, 4-7 June 2009, Varšava, 22. septembra 2009. (45) Nariadenie ES č. 2004/2003 zmenené a doplnené v roku 2007. (46) Odpoveďou je paradoxne to, že jediný zostávajúci aristokratický prvok v Snemovni lordov je jedinou súčasťou tejto snemovne, ktorá je sama volená (jej členmi). Doživotní členovia nie sú volení a nemôžu zo Snemovne lordov odstúpiť. (47) Pozri prílohu III. (48) V Belgicku, na Cypre a v Luxembursku je hlasovanie povinné. (49) Pozri štúdiu, ktorú vypracovali Richard Rose a Gabriela Borz, Variability in European Parliament Turnout: political causes and implications, Studies in Public Policy 466, Centre for the Study of Public policy, University of Aberdeen, 2010. (50) Pozri Ú. v. EÚ C 068E, 18.3.2004, s. 115 – 126 a Ú. v. EÚ C 303E, 13.12.2006, s. 830 – 831. (51) Pozri prílohu IV. (52) Spravodajca ďakuje za podnety účastníkov seminára na tému Občianstvo a volebný postup, ktorý sa uskutočnil v Bruseli 25. – 26. marca 2008. Podklady poskytli Betty de Hart, Dieter Gosewinkel, Sara Hagemann & Simon Hix, Eva Østergaard-Nielsen, Ken Ritchie a Jo Shaw. Dokumenty a súhrn diskusie možno nájsť na adrese: http://www.europarl.europa.eu/activities/committees/hearings.do?body=AFCO&language=EN (53) Pozri prílohu V. (54) Článok 14 ods. 2 ZEÚ a článok 189 ZES. (55) Článok 48 ods. 2, 3 a 4 ZEÚ. (56) Článok 14 ods. 2 Zmluvy o EÚ. (57) Článok 223 ods. 1 ZFEÚ.

Európsky parlament,

–    so zreteľom na návrh uznesenia, ktorý predložil De Vries, o jednotnom volebnom postupe pre voľby poslancov Európskeho parlamentu (B4-0723/96),

–     so zreteľom na svoje správy o jednotnom volebnom postupe, a najmä na svoje uznesenia z 10. októbra 1991(2) a 10. marca 1993(3),

–     so zreteľom na Akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu, ktorý je pripojený k rozhodnutiu Rady z 20. septembra 1976,

–    so zreteľom na návrh z 22. októbra 1996 o jednotnom volebnom postupe, ktorý predložila vláda Spolkovej republiky Nemecko na medzivládnej konferencii a v ktorom sa opakujú kľúčové aspekty uznesenia Parlamentu z 10. marca 1993,

–    so zreteľom na článok 138 ods. 3 Zmluvy o ES a jeho úpravu v dôsledku Amsterdamskej zmluvy,

–    so zreteľom na článok 148 rokovacieho poriadku,

–    so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci a na stanovisko Výboru pre právne veci (A4-0212/98),

A.  keďže Amsterdamská zmluva uvádza koncept „zásad spoločných pre všetky členské štáty“ na základe usmernení vypracovaných Parlamentom v už uvedenom uznesení z 10. marca 1993, ktoré vyslovene nenavrhuje jednotný volebný systém, ale len všeobecné usmernenia,

B.   keďže vláda Spojeného kráľovstva predložila v Parlamente zákon, ktorým sa uvádza regionálne pomerné zastúpenie pre európske voľby v roku 1999,

C.  keďže rokovania o rozšírení pravdepodobne povedú k pristúpeniu desiatich nových členských štátov k Európskej únii,

D.  keďže sa medzi členskými štátmi dosiahlo rozsiahly konsenzus o určení viacerých spoločných zásad,

E    keďže tieto zásady by sa mali uplatňovať v prvom rade na národnej úrovni v únii ľudí a štátov; keďže počet poslancov zvolených v každom členskom štáte by mal zaručiť primerané zastúpenie obyvateľov štátov spojených v Spoločenstve,

1.   víta dohodu o stanovení viacerých spoločných zásadách, ktorú dosiahli vyjednávači na medzivládnej konferencii; je presvedčený, že niektoré ustanovenia môžu nadobudnúť účinnosť pri budúcich európskych voľbách, a to najmä systém pomerného zastúpenia, minimálny prah, otázky nezlučiteľnosti a opatrenia zamerané na dosiahnutie rovnováhy medzi mužmi a ženami, pričom iné by sa mali začať zavádzať postupne;

2.   domnieva sa, že exituje všeobecný súhlas so zavedením volieb založených na systéme pomerného zastúpenia a že tento druh volieb by sa mal stať súčasťou európskeho volebného systému;

3.   konštatuje, že nemožno jednotným spôsobom vytvoriť systém územných volebných obvodov a že treba rozlišovať medzi jednotlivými členskými štátmi na základe počtu ich obyvateľov; zdôrazňuje však, že v súlade s článkom 2 návrhu aktu nesmie systém územných volebných obvodov ovplyvňovať zásadu pomerného zastúpenia;

4.   domnieva sa, že vzhľadom na upevnenie európskeho politického povedomia a rozvoj európskych politických strán by sa určité percento kresiel mohlo rozdeliť na základe pomerného zastúpenia v rámci jedného volebného obvodu, ktorý by tvorilo územie členských štátov;

5.   poznamenáva, že uplatňovanie prahu by mal zostať dobrovoľné a tento prah by v nijakom prípade nemal presiahnuť 5 % hlasov odovzdaných v jednom štáte;

6.    berie na vedomie podnet na účasť, ktorým je prednostné hlasovanie, ktoré by však malo zostať dobrovoľné pre každý členský štát;

7.   domnieva sa, že pri zostavovaní kandidátnych listín pre európske voľby sa musí brať zreteľ na cieľ rovnováhy medzi mužmi a ženami a že záleží v prvom rade na samotných politických stranách, aby tento cieľ dosiahli priamo;

8.   navrhuje, aby sa európske voľby uskutočnili v máji s cieľom zabezpečiť čo najväčšiu účasť voličov tým, že sa usporiadajú ešte pred letnými prázdninami, ktoré sa v niektorých členských štátoch začínajú začiatkom júna;

9.   odporúča, aby sa počet dní, v ktorých sa voľby konajú, znížil na absolútne minimum s cieľom dosiahnuť konsenzus v jediný deň volieb, alebo, ak to nie je možné, najviac na dva dni (napr. sobotu a nedeľu);

10. vyzýva Radu, aby tento návrh aktu preskúmala a urýchlene ho prijala, aby mohol čo najskôr vstúpiť do platnosti;

11.  poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie a priložený návrh aktu postúpil Rade, Komisii a parlamentom a vládam členských štátov.

(1) Prijaté 15. júla 1998, Ú. v. ES C 292, 21.9.1998. (2) Ú. v. ES C 280, 28.10.1991, s. 141. (3) Ú. v. ES C 115, 26.4.1993. s. 121.

Výmenné kurzy z februára 2008