skip to content

Správa súborov cookie na stránke Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku.

Súbory cookie používame na skvalitnenie prehliadania našej internetovej stránky. Nepoužívame ich na získavanie osobných údajov ale iba pre potreby štatistiky prostredníctvom Google Analytics. Viac informácií o tom ako súbory cookie na vašom počítači vypnúť nájdete na www.aboutcookies.org.

Pokračovat
 
 
 

Európsky parlament a rozširovanie EÚ

V princípe platí, že každý európsky štát môže požiadať o členstvo v EÚ. Uchádzač o členstvo - kandidátska krajina v prípade záujmu adresuje svoju žiadosť Rade ministrov EÚ. Ak ju jednomyseľne odobrí po konzultácii s Európskou komisiou a na základe súhlasného stanoviska Európskeho parlamentu, Rada ministrov EÚ rozhodne o začatí prístupových rozhovorov s uchádzačom o riadne členstvo v EÚ.

Rozšírenie v roku 2004 o desiatku nových členských krajín, vrátane Slovenska, bolo pre Európsku úniu najvýznamnejšie. Jeho jedinečnou historickou úlohou bolo podporiť ďalšiu integráciu európskeho kontinentu a rozšíriť zónu stability a prosperity aj o oblasť východnej a strednej Európy.

Toto doteraz najmasívnejšie rozšírenie EÚ vyplynulo vlastne z akčného programu Agendy 2000, ktorú prijala EK v roku 1997. Agenda 2000 stanovila, že hlavným poslaním EÚ je prehlbovanie integrácie na základe vnútorných reforiem v pôvodných členských krajinách únie (reforma Spoločnej zahraničnej politiky, hospodárskej a sociálnej súdržnosti v novom finančnom rámci rokov 2000-2006, odsúhlasením predvstupovej stratégie zahrnujúcej okrem iného aj prístupové partnerstvo a štúdiu vplyvu rozšírenia o krajiny strednej a východnej Európy na politiky EÚ). Rozšírenie EÚ v roku 2004 nadviazalo na predchádzajúce úspešné rozšírenia únie z roku 1973 (Dánsko, Írsko, Spojené kráľovstvo), 1981 (Grécko), 1986 (Portugalsko, Španielsko) a 1995 (Rakúsko, Fínsko, Švédsko), ibaže v omnoho významnejšej miere. Veď len počet obyvateľov únie vzrástol z 370 na 454 miliónov. K 1. januáru 2007 vstúpili do EÚ aj Bulharsko a Rumunsko, čím sa počet obyvateľov rozšíril na 488 miliónov.

Posledným rozšírením EÚ bol vstup Chorvátska 1. júla 2013. So súčasným počtom obyvateľov 508 miliónov sa EÚ v celosvetovom meradle radí na tretie miesto za Čínu a Indiu.

 .

Ako sa rozširovanie uskutočňuje?

Rozširovací proces má dva základné rozmery:

  • musí byť predmetom Európskej konferencie
  • musí byť stanovený prístupový proces

Európska konferencia je multilaterálne fórum členských krajín EÚ a krajín uchádzajúcich sa o vstup určené na politické konzultácie týkajúce sa otázok všeobecného záujmu, justície a vnútorných záležitostí, hospodárskych pravidiel a regionálnej spolupráce. Konferencia ako taká nie je súčasťou procesu rozširovania, úzko s ním však súvisí.

 .

Prístupový proces rozoznáva 4 etapy pristúpenia k EÚ:

A, Predvstupová etapa

V ktorej je na základe spoločnej vôle členských štátov - európskych dohôd, - pripravená pre uchádzačskú krajinu asociačná dohoda, podľa ktorej musí kandidát na členstvo vykonať všetky opatrenia pre dodržiavanie spoločných európskych hodnôt na území svojho štátu. Prístupové partnerstvá sú založené na vypracovaní národných programov prípravy pre vstup a určujú pre každú krajinu zvlášť priority, na ktoré sa má zamerať.

Dve formy predvstupovej pomoci obsahujú:

Program PHARE, ktorým EÚ financuje uchádzačom o členstvo projekty reformy štátnej správy a súdnictva a rozvoj infraštruktúry a
Program SAPARD a ISPA, ktorý v kandidátskych krajinách poskytuje pomoc v oblasti poľnohospodárstva a infraštruktúry.

B, Vyjednávanie o pristúpení

Vyjednávanie, respektíve negociácie štartujú vtedy, keď kandidátska krajina splní kodanské kritériá schválené na summite EÚ v Kodani v júni 1993. Politické, ekonomické a legislatívne kritériá na členstvo, tzv. kodanské kritériá, vyžadujú od uchádzača: rešpektovanie demokratických princípov (vytvorením stabilných inštitúcií garantujúcich demokraciu, vymáhateľnosť práva, dodržiavania ľudských práv a rešpektovania národnostných menšín), vybudovanie fungujúcej trhovej ekonomiky a nadobudnutie schopnosti čeliť konkurenčným tlakom na trhu únie; ako aj prevzatie povinností vyplývajúcich z členstva vrátane politickej, ekonomickej a menovej únie, čiže správne uplatňovanie európskej legislatívy v praxi.

Týmito kritériami sa únia riadila v prístupovom procese, ktorý zahŕňal finančnú pomoc všetkým kandidátom na prípravu na členstvo, poskytovanú v rámci predvstupových programov (Phare, ISPA, Sapard). Rokovania o plnení podmienok prebiehali s každou krajinou v 31 kapitolách.

C, Screening acquis communautaire

Treťou fázou prístupového procesu je pravidelné vyhodnocovanie vteľovania spoločného základu práv a povinností EÚ do právneho systému každej kandidátskej krajiny expertmi Európskej komisie. Podmienkou screeningu je, aby každá z uchádzačských krajín prijala acquis communautaire ešte pred svojim pristúpením k EÚ.

D, Pravidelné správy

Európska komisia pravidelne predkladá Rade ministrov správy, aby ju informovala o dosiahnutom pokroku v každej kandidátskej krajine. Rada ministrov sa na jej základe rozhodne buď na pokračovaní monitoringu o stave pripravenosti kandidátskej krajiny na vstup, ak je s výsledkami správy spokojná, alebo uchádzačskú krajinu upozorní na zaostávanie, či deficity v približovaní sa členstvu v EÚ.

 .

SR od kandidatúry k členstvu

O otvorení rokovaní o členstve so Slovenskom rozhodla únia na summite v Helsinkách v roku 1999. Po ňom Slovensko na základe schváleného princípu "regaty" spolu s dvoma pobaltskými krajinami a Maltou dobehlo časový sklz a pridalo sa k štátom, s ktorými únia rokovala o členstve už dva roky. Rokovania sa napokon úspešne skončili na summite v Kodani v decembri 2002 s desiatimi štátmi (z pôvodných trinástich), s ktorými únia na summite v Aténach v marci 2003 podpísala Zmluvu o pristúpení.

Európsky parlament, ktorý proces rozšírenia vždy podporoval, vyjadril ako prvý už 9. apríla 2003 súhlas s pristúpením desiatich krajín vrátane Slovenska a vyjednanú zmluvu z Kodane ratifikoval. Zmluvu o pristúpení SR a ďalších deviatich nových členov k EÚ hlavy štátov a vlád 25 krajín podpísali 16. apríla 2003 v Aténach. V priebehu roka, do mája 2004 postupne zmluvu o pristúpení ratifikovali všetky členské a pristupujúce krajiny a a tak sa Slovenská republika spolu s ďalšími deviatimi kandidátskymi krajinami (Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko a Slovinsko) 1. mája 2004 stala riadnym členom únie. Už v júni 2004 si občania 10 nových členov zvolili svojich prvých poslancov do Európskeho parlamentu.

Nové členské štáty sa po vstupe do EÚ aktívne zapojili do rokovaní o návrhu Európskej ústavnej zmluvy ako i do zložitých rokovaní o finančnom výhľade EÚ na ďalších sedem rokoch (2007-2013).

O členstvo v EÚ však pred rozšírením o nových členov požiadalo viacero krajín. Okrem desiatky tých, ktoré úspešne zavŕšili prístupové rokovania žiadalo o členstvo tiež Rumunsko a Bulharsko. S týmito dvoma balkánskymi krajinami začala EÚ vstupné rokovania už 15. februára 2000. Ukončila ich v priebehu roka 2005. Ratifikačný proces Zmluvy o pristúpení Bulharska a Rumunska k EÚ vo všetkých členských krajinách bol ukončený v roku 2006. Do EÚ vstúpili k 1. januáru 2007. SR podporovala čo najskorší termín ich prijatia do EÚ.

 .

Kandidátske krajiny EÚ

Turecko je kandidátskou krajinou EÚ od roku 1999 (Európska rada v Helsinkách). Žiadosť o vstup do ES s plnoprávnym členstvom si Turecko podalo ešte 14. apríla 1987. Na summite EÚ v Kodani v decembri 2002 vedúci predstavitelia členských štátov rozhodli, že Európska komisia má v roku 2004 predložiť správu o pokrokoch Turecka pri plnení prístupových kritérií. EK ju na decembrovom summite EÚ predložila a odporučila začať prístupové rokovania s Tureckom od októbra 2005. EÚ začala 3. októbra 2005 rokovania s Tureckom, ktoré kladú niekoľko podmienok Turecku. Jednou z podmienok je diplomatické uznanie Cypru, ktorý sa stal v roku 2004 novou členskou krajinou EÚ. Napriek tomu, že Ankara podporuje čiernomorskú i balkánsku spoluprácu, doteraz vedie spor o interpretáciu masakrov národnostných menšín Arménov, Grékov počas 1. svetovej vojny i Kurdov v 20. storočí. Rok vstupu a dátum ukončenia prístupových rokovaní s Tureckom EÚ presne nevytýčila. Ponechala ho otvorený. Za najskorší termín vstupu Turecka do EÚ bol stanovený rok 2014. Turecko 29. júla 2005 podpísalo dodatkový protokol o rozšírení colnej únie medzi Tureckom a EÚ aj na desať nových členov.
K 8. januáru 2016 malo Turecko otvorených 15 kapitol (oblastí, ktoré sú základom prístupových rokovaní a v ktorých je potrebné urobiť refromy, aby sa krajina mohal stať členom EÚ) a jednu uzavretú.

Európska komisia odporučila Európskej rade udeliť štatút kandidátskej krajiny aj Macedónsku. Francúzsko, podporované Holandskom a Dánskom presadili 12. decembra 2005 v Rade ministrov EÚ pre vonkajšie záležitosti názor, že predtým, ako EÚ oficiálne rozhodne o udelení kandidátskeho statusu Macedónsku, musí vyriešiť svoj vnútorný problém - otázku finančnej perspektívy na roky 2007 - 2013. Až potom odporučila macedónsku kandidatúru predebatovať v širšej diskusii o otázkach ďalšieho rozširovania EÚ. Aby však Macedónsko nevypadlo z prístupového procesu, Európska rada na svojom bruselskom summite 15. - 16. decembra 2005 ako symbol svojho záväzku voči predtým proklamovanému procesu rozširovaniu únie rozhodla udeliť Macedónsku status kandidátskej krajiny. Nestanovila však na rozdiel od Turecka dátum začatia prístupových rokovaní s Macedónskom, takže kandidátsky status Macedónska je zatiaľ symbolický.

Štatút kandidátskej krajiny má aj Srbsko. Spolu s ostatnými balkánskymi krajinami bolo vyhlásené ako potencionálny člen EÚ počas summitu Európskej rady v Thessalonikách v roku 2003. V roku 2008 bolo prijaté európske partnerstvo pre Srbsko, čím sa stanovili priority pre žiadosť o prijatie krajiny do EÚ. Formálnu žiadosť podalo o rok neskôr a v marci 2012 dostala krajina štatút kandidátskej krajiny. V roku 2013 vstúpila do platnosti Dohoda o stabilizácii a asociácii medzi EÚ a Srbskom. V súlade s rozhodnutím Európskej rady z júna 2013 otvoriť prístupové rokovania so Srbskom, prijala Rada v decembri roku 2013 rámec pre rokovania a dohodli sa na usporiadaní 1. Medzivládnej konferencie so Srbskom v januári 2014.
K 19. januáru 2016 malo Srbsko otvorené dve kapitoly a ešte žiadnu uzavretú.

V roku 2006 parlament Čiernej hory vyhlásil nezávislosť od Srbska a v roku 2008 krajina požiadala o vstup do EÚ. Európska komisia v roku 2010 vydala priaznivé stanovisko k žiadosti, pričom identifikovala 7 kľúčových priorít pred udelením kandidátskeho štatútu. Prístupové rokovania začali 29. júna 2012.
Čierna hora mala k 8. januáru 2016 otvorených 20 kapitol, dve kapitoly sú dočasne uzatvorené a kapitoly 34 a 35 sa na Čiernu horu v súčasnosti nevzťahujú.

V roku 2010 Albánsko požiadalo o vstup do EÚ. Komisia vyjadrila, že predtým ako začnú prístupové rokovania, krajina musí dosiahnuť potrebný stupeň súladu s kritériami vyplývajúcimi z členstva a najmä splniť 12 kľúčových kritérií identifikovaných v stanovisku Komisie. V roku 2012 Komisia odporučila udelenie štatútu kandidátskej krajiny s výhradou dokončenia kľúčových opatrení v oblasti reforiem súdnictva, verejnej správy a revízie parlamentného rokovaciaho poriadku. Od júna 2014 je Albánsko kandidátskou krajinou.

Status potenciálnych kandidátskych krajín má Bosna a Hercegovina a Kosovo*.

Aj keď sa rokovania o pristúpení k EÚ vedú individuálne s každou kandidátskou krajinou, EÚ si ponecháva právo na rozhodnutie o okamihu, kedy bude pripravená prijať ďalších nových členov. Rozširovanie Európskej únie nemá pevne stanovené limity a hoci právo uchádzať sa o členstvo majú všetky krajiny s európskym geografickým ohraničením, uznávajúce rovnaké demokratické hodnoty, nemožno predpokladať, že by sa únia v dohľadnom čase rozšírila o všetky kandidátske krajiny napriek tomu, že viacerým z nich už dlhodobejšiu európsku perspektívu potvrdila.

Všetkých 35 kapitol (oblasí), ktoré sú súčasťou prístupových rokovaní si môžete pozrieť na stránke Európskej komisie.

*„Týmto označením nie sú dotknuté pozície týkajúce sa štatútu a označenie je v súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 a so stanoviskom Medzinárodného súdneho dvora k vyhláseniu nezávislosti Kosova.“