Správa - A6-0022/2006Správa
A6-0022/2006
Európsky parlament

SPRÁVA o strategickej revízii Medzinárodného menového fondu

1.2.2006 - (2005/2121(INI))

Výbor pre hospodárske a menové veci
Spravodajca: Benoît Hamon


Postup : 2005/2121(INI)
Postup v rámci schôdze
Postup dokumentu :  
A6-0022/2006
Predkladané texty :
A6-0022/2006
Rozpravy :
Hlasovanie :
Prijaté texty :

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

o strategickej revízii Medzinárodného menového fondu

(2005/2121(INI))

Európsky parlament,

–    so zreteľom na čl. 111 ods. 4 Zmluvy o ES o zastúpení a pozícii Spoločenstva na medzinárodnej úrovni v rámci hospodárskej a menovej únie,

–    so zreteľom na návrh Komisie z 9. novembra 1998 na rozhodnutie Rady o zastúpení a pozícii Spoločenstva na medzinárodnej úrovni v rámci hospodárskej a menovej únie (KOM(1998)0637),

–   so zreteľom na závery predsedníctva Európskej rady vo Viedni z 11. a 12. decembra 1998,

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 23. októbra 2001 o medzinárodnom menovom systéme - Ako zabezpečiť jeho lepšie fungovanie a vyhnúť sa krízam v budúcnosti[1],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 3. júla 2003[2] o eurozóne v svetovom hospodárstve a predvídateľnom vývoji v budúcich rokoch,

–   so zreteľom na správu generálneho riaditeľa Medzinárodného menového fondu (MMF) z 15. septembra o strednodobej stratégii fondu[3],

–   so zreteľom na rozhodnutia prijaté na stretnutí ministrov financií krajín G8 z 11. júna 2005 o zrušení dlhu chudobných krajín,

–   so zreteľom na článok 178 zmluvy o koherencii politík, ktoré uplatňuje Európska únia a ktoré môžu ovplyvniť rozvojové krajiny a ciele rozvojovej spolupráce,

–   so zreteľom na závery predsedníctva Európskej rady v Bruseli zo 16. a 17. júna 2005,

–   so zreteľom na správu Svetovej banky o vývoji vo svete v roku 2006,

–   so zreteľom na oznámenie Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov s názvom „Návrh spoločného vyhlásenia Rady, Európskeho parlamentu a Komisie - Politika rozvoja Európskej únie
- „Európsky konsenzus“ “(KOM(2005) 311),

–   so zreteľom na Miléniovú deklaráciu OSN z 8. septembra 2000, ktoré definuje miléniové rozvojové ciele (MRC) ako kritéria odstránenia chudoby stanovené spoločne medzinárodným spoločenstvom,

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 12. apríla 2005 o úlohe Európskej únie pri uskutočňovaní rozvojových cieľov milénia[4],

–   so zreteľom na svoje uznesenie zo 6. júla 2005 o celosvetovej výzve: urobiť chudobu vecou minulosti[5],

–   so zreteľom na svoje uznesenie zo 17 novembra 2005 a návrhu spoločného vyhlásenia Rady, Európskeho parlamentu a Komisie o politike rozvoja Európskej únie „Európsky konsenzus“,[6]

–   so zreteľom na článok 45 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre hospodárske a menové veci a stanoviská Výboru pre rozvoj a Výboru pre medzinárodný obchod (A6‑0022/2006),

A. so zreteľom na vývoj úlohy Bretton-Woodských inštitúcií od ich založenia a na ich strategické poslanie v rámci podpory rastu, rozvoja a finančnej stability, so zreteľom na potrebu podpory stabilného a solidárneho medzinárodného menového a finančného systému,

B.  keďže váha jednotlivých členských štátov, tak ako je vyjadrená ich hlasovacími právami alebo ich kvótami, už presne nezodpovedá ich relatívnej váhe a keďže úloha Európskej únie neodzrkadľuje presne jej váhu vo svetovom hospodárstve a v medzinárodnom obchode, nehľadiac na výšku jej príspevku do kapitálu Bretton-Woodských inštitúcií,

C. keďže uvedené závery predsedníctva Európskej Rady vo Viedni z 11. a 12. decembra 1998 pod názvom „Európa: účastník na medzinárodnej scéne - Vystupovať ako jeden celok“, ktoré potvrdzujú úlohu MMF ako „základného kameňa medzinárodného menového a finančného systému“, zdôrazňujú, že je nevyhnutné, aby Spoločenstvo zohrávalo v plnej miere svoju úlohu v medzinárodnej menovej a hospodárskej spolupráci v rámci inštitúcií ako sú krajiny G7 a Medzinárodný menový fond“ a aby zabezpečilo, že na jednej strane získa „Európska centrálna banka (ECB) ako orgán Spoločenstva zodpovedný za menovú politiku štatút pozorovateľa v Správnej rade MMF“ a na strane druhej bude „stanoviská Európskeho spoločenstva/Hospodárskej a menovej únie (HMÚ) k iným otázkam, ktoré sú pre HMÚ osobitne dôležité, v Správnej rade MMF prezentovať príslušný zástupca výkonného orgánu členského štátu predsedajúceho eurozóne, sprevádzaný zástupcom Komisie“, keďže článok 1 uvedeného návrhu Komisie z 9. novembra 1998 navrhuje, že „v rámci hospodárskej a menovej únie by mali Spoločenstvo na medzinárodnej úrovni zastupovať Rada s Komisiou a Európska centrálna banka“,

D.  keďže nedostatočná koordinácia Európskej únie a eurozóny spolu so zastúpením roztriešteným medzi niekoľko volebných obvodov neumožňuje členským štátom, aby dostatočne vplývali na rozhodnutia prijaté MMF spôsobom primeraným ich celkovej ekonomickej sile;

E.  keďže MMF sa zodpovedá svojim členom (menovite vládam štátov) a títo členovia sa následne musia zodpovedať svojim voličom,

F.  keďže stabilizačné politiky realizované MMF nedosiahli vždy plánované ciele a keďže príliš náhla stabilizácia ekonomík by pravdepodobne spôsobila nežiadúce sociálne zmeny; keďže zavádzané programy zmien si vyžadujú zapojenie všetkých účastníkov na národnej úrovni a sledovanie ich priebehu musí byť predmetom transparentnej demokratickej kontroly,

G. keďže je zložité zosúladiť prevzatie zodpovednosti členským štátmi so stále rastúcim počtom podmienok, ktoré sú spojené s opatreniami týkajúcimi sa pomoci a znižovania dlhu; keďže za posledné roky sa znásobili podmienky a na viacstranné pôžičky pre subsaharskú Afriku sa vzťahuje v priemere aspoň 114 podmienok, pričom takmer tri štvrtiny sa týkajú vlády,

H. keďže MMF nadobudol dôležitú úlohu v rozvojových krajinách a musel sa podľa toho prispôsobiť; keďže na podporu rozvoja najchudobnejších krajín je potrebné zmobilizovať nové nástroje na účinné zníženie dlhu a hľadať nové nástroje na financovanie rozvoja a na boj proti chudobe v rámci miléniových rozvojových cieľov (MRC); keďže takáto činnosť si vyžaduje jasné a účinnejšie rozdelenie úloh medzi MMF, Svetovú banku a OSN, ako aj vysokú úroveň koordinácie a spolupráce,

I.   keďže uvedené závery predsedníctva Európskej Rady v Bruseli zo 16. a 17. júna 2005 poukazujú na dôležitosť „zohľadňovania cieľov rozvojovej spolupráce vo všetkých politikách, ktoré (Spoločenstvo) zavádza a pri ktorých je pravdepodobnosť, že ovplyvnia rozvojové krajiny“, ako aj „zohľadňovania sociálnej dimenzie globalizácie v rôznych politikách a v medzinárodnej spolupráci“,

1.  domnieva sa, že MMF ako inštitúcia aj naďalej zohráva dôležitú úlohu pri podpore vyváženého celosvetového hospodárskeho rastu a stability výmenných kurzov, pri uľahčovaní medzinárodného obchodu a schopnosti členských krajín prispôsobovať sa globálnemu trhu a pri pomoci členským krajinám, ktoré majú problémy s platobnou bilanciou;

2.  víta strategickú revíziu, ktorú vykonáva MMF; podporuje opätovné nasmerovanie politík MMF k tomu, aby sa zdôraznilo jeho hlavné poslanie, ktorým je stabilizácia globálnych výkyvov výmenných kurzov a úloha posledného veriteľa pre krajiny so závažnými problémami s platobnou bilanciou;

3.  berie na vedomie hlboké zmeny v súvislosti s úlohami MMF od jeho vytvorenia, ktoré boli sprevádzané menej významnými zmenami jeho riadenia; poznamenáva, že napriek nepretržitým revíziám kvót a jednotného systému prideľovania základných hlasovacích práv, sa rozdelenie kapitálu a hlasovacích práv v priebehu rokov zmenilo veľmi málo; následne vyzýva MMF, aby preskúmal možnosti rozdelenia kvót a hlasovacích práv v rámci riadiacich inštitúcií tak, aby lepšie zodpovedali situácii v medzinárodnom hospodárstve a aby umožnili zvýšenie vplyvu rozvojových a rozvíjajúcich sa ekonomík;

4.  poukazuje na to, že hlavnými činiteľmi, ktoré bránia africkým krajinám dosiahnuť vplyv v MMF úmerný ich podielu na svetovej populácii, ktorú zastupujú, sú nedostatok hlasov v Rade guvernérov (africké krajiny, ktoré predstavujú 25 % obyvateľov členských štátov, majú len o niečo viac ako 4 % hlasov) a nedostatok kvalifikovaných ľudských zdrojov, technických a inštitucionálnych kapacít na to, aby sa na rokovaniach a rozhodnutiach mohli zúčastňovať zmysluplným spôsobom;

5.   požaduje preto revíziu systému hlasovania, a to takto:

- zvýšením počtu a váhy základných hlasov (tie v súčasnosti predstavujú menej ako 3 % hlasov), ktoré sa pôvodne zaviedli s cieľom zabezpečiť väčšiu rovnosť členov, lepšiu rovnováhu v rozhodovacom procese, a tak i väčšiu legitimitu MMF; požaduje tiež

- vypracovanie mechanizmu, ktorý by umožnil rozvojovým krajinám zvýšiť ich členské podiely vo fonde, napríklad zriadením trustového fondu, ktorý by financoval členské podiely najchudobnejších krajín;

6.  konštatuje, že MMF rozšíril svoje odporúčania na oblasti mimo pôvodného makroekonomického odvetvia, na oblasti štrukturálnych politík, prostredníctvom odporúčaní, ktoré majú priamy alebo nepriamy vplyv na riadenie politík v oblasti sociálnej ochrany, pracovného práva, zdravia, životného prostredia a vzdelávania; poznamenáva, že tento vývoj jednoznačne nastolil otázku hraníc kompetencií medzi rôznymi inštitúciami OSN a Svetovej banky;

7.  domnieva sa, že výnimočné postavenie MMF musí viesť k tomu, aby vyberal svojich zamestnancov z rôznym pôvodom, ktorí budú aj naďalej vykonávať vynikajúcu prácu, aby MMF mohol rozhodujúcim spôsobom prispieť k plneniu MRC;

8.  konštatuje, že v dôsledku postupného otvárania kapitálových trhov a liberalizácie pohybu kapitálu, je ťažké predísť výskytu finančných kríz; preto zdôrazňuje, že je potrebné, aby MMF systematicky dozeral na všetky členské krajiny;

9.  domnieva sa, že pretrvávanie nerovnováhy vo svete v oblasti obchodu a výmenných kurzov si vyžaduje posilnenie dozornej úlohy MMF, ktorá je dôležitá pre predpovedanie a pomoc pri globálnom znižovaní finančnej nestability, ako aj pre poskytovanie poradenstva jednotlivým krajinám v oblasti politík súvisiacich s finančnou stabilitou, hospodárskym rastom, výmennými kurzami a akumuláciou rezerv; domnieva sa, že MMF môže systematicky dozerať a poskytovať poradenstvo v oblasti vhodných opatrení na predchádzanie výskytu finančných kríz iba vtedy, ak členské štáty pravidelne sprístupňujú svoje úplné štatistické údaje, ktoré sa týkajú napríklad menových rezerv a objemu peňazí v obehu;

10. domnieva sa, že cieľ finančnej stability, ktorý je súčasťou poslania MMF, je oslabený v dôsledku nedostatku globálnej transparentnej pozornosti venovanej štandardizačnému procesu priamo ovplyvňujúcemu finančné trhy, plneniu tohto poslania na báze reciprocity alebo jeho interpretácii;

11. v záujme súbežnosti s WTO vyzýva príslušné európske inštitúcie, predovšetkým Radu a Komisiu, aby prijali potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť jednotnosť eurozóny alebo podľa možnosti Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o zastúpenie a hlasovanie, a aby čo najskôr zjednodušili plnenie tohto cieľa ako prechodného opatrenia; nalieha na členské štáty, aby podľa podnikového práva uzavreli dohodu podobnú dohode akcionárov, ktorá im zaručí, že budú tvoriť jediný blok oprávnený rokovať;

12. berie na vedomie úlohu MMF pri integrácii krajín s nízkymi príjmami do svetového hospodárstva a zdôrazňuje vzájomnú závislosť medzinárodného obchodu, problémov s platobnou bilanciou, národných rozvojových politík, nariadení, ktorými sa riadi pracovný trh a verejné zdravotné služby zamerané na znižovanie chudoby; za dominantnú úlohu MMF považuje umožňovať národné rozvojové stratégie, zamerané na boj s chudobou, prostredníctvom poskytovania pôžičiek, ktoré povoľujú väčšiu pružnosť v menovej politike a politike devízových kurzov krajín s nízkymi príjmami;

13. vyzýva Komisiu a Radu, aby spolu s Parlamentom preskúmali možnosť využitia postupu Lamfalussy pri stanovení pozície orgánov, ktoré sú oprávnené vyjadrovať sa v mene Únie v rôznych medzinárodných orgánoch pôsobiacich vo finančnom sektore;

14. berie na vedomie, že politiky prispôsobovania MMF v niektorých prípadoch zlyhali pri bránení šíreniu a opakovanému výskytu kríz; v tejto súvislosti vyjadruje poľutovanie nad neúspešnými snahami o podporu ekonomicky stabilných politík, ktoré predchádzajú krízam; pripomína, že inflácie nie je jediným ekonomickým problémom v rozvojových krajinách a že politiky MMF by sa mali zameriavať na ciele makroekonomickej stability a trvalo udržateľného rastu; navrhuje, aby sa podmienenosť definovala v rámci lepšej spolupráce so špecializovanými inštitúciami OSN a aby sa koordinovala medzi medzinárodnými sponzormi;

15. poznamenáva, že pre udržateľný rast je nevyhnutná existencia primeraných makroekonomických politík; v tejto súvislosti potvrdzuje, že makroekonomická stabilita nie je zlučiteľná s rovnomerným rozložením rastu;

16. uznáva, že podmienky stanovené MMF boli v niektorých prípadoch príliš skostnatené a neboli vždy v súlade s osobitnými miestnymi podmienkami; napriek tomu zdôrazňuje, že je potrebné správne využívať úvery a súčasne zvážiť stanovisko demokraticky zvolených inštitúcií prijímajúcej krajiny;

17. uznáva súčasnú revíziu podmienok MMF na pôžičky krajinám s nízkymi príjmami; odporúča, aby revízia prednostne uvádzala zníženie chudoby ako kľúčovú prioritu všetkých pôžičiek krajinám s nízkymi príjmami;

18. zdôrazňuje, že v centre rozvojovej spolupráce musí stáť zásada zodpovednosti partnerskej krajiny; žiada preto, aby MMF pri posudzovaní podmienok pôžičiek vzal plne do úvahy prioritu, ktorú má odstraňovanie chudoby a aby nijako nesťažoval dosahovanie MRC;

19. odporúča postupnú a stabilnú liberalizáciu finančných systémov v rozvojových krajinách, prispôsobenú kapacitám inštitúcií a umožňujúcu účinnú reguláciu a riadenie pohybov kapitálu;

20. podporuje názor, podľa ktorého by sa MMF mal „viac sústrediť na analýzu vyvoja na finančnom a kapitálovom trhu a na dosahy na domácu a globálnu finančnú stabilitu“;

21. je pevne presvedčený, že od dlžníckych krajín by sa nemalo požadovať úplné a neobmedzené otvorenie trhu voči zahraničnému dovozu a že by mali byť schopné vytvoriť časovo obmedzenú ochranu umožňujúca nepretržitý vývoj priemyslu; nalieha na európskych členov výkonnej rady MMF, aby dohliadli na to, že zostávajúce podmienky nebudú nútiť krajiny s nízkymi príjmami jednostranne otvoriť svoje trhy nad rámec rokovaní vo WTO alebo obmedziť ich právo rokovať v rámci WTO na základe vlastného rozhodnutia a vlastných podmienok o stupni otvorenia trhu, ku ktorému sú ochotné sa zaviazať; vyzýva tiež MMF, aby zabezpečil primeraný stupeň pružnosti v rámci uplatňovania obchodných podmienok, aby prijímajúce krajiny mohli stanoviť vlastný stupeň otvorenia trhu;

22. žiada, aby MMF pokračoval v úsilí zvyšovať transparentnosť a vytváral inštitucionálnu štruktúru zodpovedajúcu jeho poslaniu a meniacim sa podmienkam medzinárodnej finančnej politiky;

23. zdôrazňuje úlohu MMF pri zosúlaďovaní európskych a národných rozvojových politík zameraných na boj proti chudobe prostriedkami celkového prístupu, ktorý sa zakladá na myšlienke, že obchodná a menová politika sú nástrojom boja proti chudobe;

24. vyzýva členské štáty, aby využili existujúci systém volebných obvodov a zabezpečili, aby volebné obvody, ktorých sú členmi, dôrazne podporovali rozvojový program založený na dosiahnutí MRC do roku 2015 a aby ich volebné obvody venovali zvláštnu pozornosť technickým a inštitucionálnym slabým stránkam rozvojových krajín vo volebnom obvode a poskytli im potrebnú technickú pomoc na ich prekonanie;

25. vyzýva na lepšiu koordináciu a väčšiu súdržnosť medzi politikami MMF, Svetovej banky, WTO, Európskej centrálnej banky, ďalšími medzinárodnými organizáciami a Európskou úniou, najmä pokiaľ ide o nástroje, ktoré spájajú viaceré trhy, ako integrovaný rámec, mechanizmus obchodnej integrácie, nástroj znižovania chudoby a podpory rastu a zároveň nedávno prijaté nástroje politickej podpory, ktoré majú zabezpečiť, aby politiky otvoreného trhu mali pozitívny vplyv na znižovanie chudoby; požaduje väčšiu súdržnosť medzi programami MMF a MRC; v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na ambivalentnosť v stanovisku MMF, ktorý napriek tomu, že je zodpovedný len za úzko špecifický aspekt verejnej činnosti, zohráva vedúcu, dokonca dominantnú úlohu pri vykonávaní stratégií, o ktoré sa usilujú všetky zúčastnené strany; zastáva preto názor, že je nevyhnutné vytvoriť štruktúru koordinácie, dokonca plánovania takýchto stratégií, do ktorej sa zapoja všetci medzinárodní účastníci;

26. je pevne presvedčený, že transparentnosť MMF a rozdelenie jeho prostriedkov by sa malo zvýšiť prostredníctvom silnejšej parlamentnej kontroly zo strany členských štátov MMF;

27. víta dôraz, ktorý kladie MMF na zlepšenie úrovne vzdelania a zdravia v rozvojových krajinách; zdôrazňuje, že zvyšovanie verejných výdavkov spolu so zlepšovaním vládnutia, s bojom proti korupcii a účinným využívaním zdrojov je aj naďalej najbezpečnejším prostriedkom na zníženie nerovnosti v prístupe k základným tovarom a právam, akými sú zdravie a vzdelanie;

28. trvá na tom, že medzinárodná finančná stabilita sa môže posilniť iba vtedy, ak bude reforma MMF sprevádzaná udržateľnou rozpočtovou politikou a vyrovnanou platobnou bilanciou v každej členskej krajine;

29. berie na vedomie nápadný kontrast medzi rozsahom nátlakových prostriedkov v súvislosti s rozvojovými a prechodnými krajinami a bezmocnosťou MMF ovplyvniť významným spôsobom politiky priemyselných krajín, ktorých rozpočtové politiky a platobné bilancie nezodpovedajú úplne kritériám stanoveným MMF a preto môžu podlomiť medzinárodnú finančnú stabilitu;

30. víta rozhodnutie MMF a Svetovej banky predĺžiť iniciatívu v prospech veľmi zadlžených chudobných krajín (HIPC); poukazuje na rušivé dôsledky programov pre veľmi zadlžené chudobné krajiny a skúsenosti z minulosti s reštrukturalizáciou a anuláciou dlhu; navrhuje, aby MMF vypracoval politiky na predchádzanie dlhovým krízam v budúcnosti;

31. berie na vedomie nový „Rámec pre udržateľnosť dlhu“, ktorý prijal MMF a Svetová banka v súvislosti s krajinami s nízkymi príjmami; víta skutočnosť, že nový rámec má za cieľ dať dlh do centra rozhodovacieho procesu medzinárodných finančných inštitúcií; ľutuje, že návrh ako celok neponúka riešenia pre dlhodobú skutočnú udržateľnosť v zmysle vytvárania podmienok pre krajiny s nízkymi príjmami, aby mohli dosiahnuť MRC;

32. víta vo všeobecnosti nástroj znižovania chudoby a podpory rastu MMF (PRGF), ale ľutuje, že MMF pri nástroji PRGF naďalej používa ten istý skostnatený ekonomický model a nevenuje pozornosť rôznym makroekonomickým rámcom; preto sa obáva, že tak veľmi proklamované zameranie nástroja PRGF na chudobu bude do značnej miery spochybnené;

33. podporuje výzvu generálneho tajomníka OSN z dialógu na najvyššej úrovni o financovaní rozvoja v roku 2005, ktorou požaduje predefinovať udržateľnosť zadĺženia ako úroveň zadĺženia, ktorá umožňuje krajine dosiahnuť MRC a dospieť do roku 2015 bez zvýšenia miery zadĺženia, čo vyžaduje väčšiu komplementárnosť medzi odpustením dlhov a dodatočnými finančnými zdrojmi na rozvoj; vyjadruje preto poľutovanie nad tým, že v novom rámci pre udržateľnosť zadĺženia v krajinách s nízkymi príjmami schválenom v apríli 2005 MMF naďalej definuje udržateľnosť zadĺženia prostredníctvom podielu vývozu (ktorý nie je spoľahlivým ukazovateľom udržateľnosti zadĺženia v prípade krajín charakterizovaných vysokou zraniteľnosťou voči šokom a silným výkyvom v príjmoch z dovozu), že mu chýba realistické posúdenie zraniteľnosti a že neexistuje systematická analýza, ktorá by dávala do súvisu prínosy iniciatívy pre silne zadĺžené chudobné krajiny (iniciatívy HIPC) a dodatočné finančné zdroje potrebné na dosiahnutie MRC;

34. víta iniciatívy Bretton-Woodských inštitúcií a medzinárodných inštitúcií, ktoré sa snažia o inovačné mechanizmy financovania na podporu rozvoja a plnenie MRC, najmä v oblasti boja proti chudobe; víta snahy multilaterálnych inštitúcií o zapojenie sa do financovania zníženia dlhu v kontexte dohody uzavretej krajinami G8;

35. podporuje lepšiu spoluprácu medzi MMF a Európskym parlamentom a národnými parlamentmi, predovšetkým v rozvojových krajinách s cieľom zvýšiť transparentnosť, demokratickú zodpovednosť a opodstatnenosť MMF a jeho politík;

36. zdôrazňuje význam pravidelných kontaktov medzi výkonnými riaditeľmi MMF a národnými zástupcami z ich krajín pôvodu;

37. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade a Komisii, ako aj MMF, organizáciám OSN, ECB a guvernérom MMF z členských štátov EÚ.

EXPLANATORY STATEMENT

I. Introduction - transformation of the IMF

The Articles of Agreement of the International Monetary Fund (IMF), created in 1944 under the Bretton Woods agreements, include among the IMF’s objectives the following:

- to promote international monetary stability;

- to facilitate the expansion of international trade, and to contribute thereby to the promotion and maintenance of high levels of employment and real income;

- to promote exchange stability and to avoid competitive exchange depreciation;

- to lessen the degree of disequilibrium in balances of payments;

To achieve these objectives, the IMF:

- monitors the development of financial and economic policies, and supplies advice on economic policy;

- lends to Member States which are experiencing balance of payments problems, and stimulates adjustment and reform policies it regards as likely to correct the underlying problems;

- supplies governments and central banks with technical assistance in its areas of expertise.

This extremely ambitious programme shows the scale of the task which devolves on the IMF. In practice, through its role as lender of last resort, and in particular through the conditionalities associated with these loans, the IMF has become a major actor in the economic, financial and social policies of the world’s poorest countries.

The developed countries remain covered by the Article IV multilateral surveillance system, and are always potential clients of the IMF in the event of a major financial crisis.

Today the IMF is faced with a legitimacy crisis resulting from two factors. The first relates to the nature and the increasingly wide scope of its recommendations and of the structural adjustment policies which it implements through the conditions attached to its loans. The second relates to the allocation of voting rights within the IMF, the under-representation of the emergent countries and the marginal influence of the developing countries. This adds up to a crisis of legitimacy which harms the reputation both of the IMF’s operations and of the substance and impact of its policies.

The Bretton Woods system was originally intended to support growth by liberalising international trade while at the same time guaranteeing global financial stability through fixed exchange rates and limited and controlled capital flows. However, the 1972 agreement changed everything. Floating exchange rates replaced fixed ones, financial deregulation and privatisation became widespread, initially in the OECD countries, and then elsewhere under IMF pressure through the conditions attached to its loans and its consultancy activity. There was an explosive growth in cross-border capital flows, as well as in financial speculation, leading to multiple financial crises. This contrasts starkly with the IMF’s original role of maintaining international financial stability. It therefore appears essential to encourage the IMF to refocus its activities on the prevention and surveillance of financial crises.

Moreover, in applying the Washington consensus principles across the board to all Member States (numbering 29 in 1944, and 184 today), the IMF strayed outside the strictly macroeconomic field to take an interest in all public policies, including education, public health and regulation of the labour market, because of the influence on budgetary balance, and economic impact, which these policies have.

And yet there are specialist international organisations such as the ILO, the WHO, the UNDP, UNCTAD, the World Bank and many others with much greater expertise in these areas of IMF intervention. The policies ultimately pursued by the IMF’s debtor countries follow its recommendations more closely than those of the specialised institutions, because the IMF – with its power to grant or refuse a loan, and thanks to the influence of its decisions on the whole donor and lending community – has at its disposal a powerful instrument in support of its policies which the other international organisations lack. This potential conflict between the standards issuing from the various international organisations is a source of incoherence and imbalance. In practice there is a hierarchy of norms at work in which the IMF’s recommendations have the highest status of all the regulations and programmes implemented by international and multilateral institutions. Now that a global debate has been launched on the reform of global governance, we should question the legitimacy of this de facto hierarchy and push for a process whereby the IMF’s action is refocused on its real area of expertise, while leaving the other international organisations to take the lead in their own fields.

II. Governance of the IMF

The IMF has no machinery for internal democratic parliamentary control, and lies outside the UN system, which is an admittedly imperfect but unique form of world democracy.

The debates which precede IMF decisions are thus confined to a restricted circle of experts, drawn mainly from the staff of the IMF itself, from finance ministries and central banks, often sharing the same kind of training and experience.

Then there is the IMF’s decision-making procedure, based essentially on the principle of “one dollar one vote”, thus ensuring that the bulk of voting rights are reserved for the richest countries, headed by the USA.

This situation cries out for reform in many respects:

Firstly, we should look to see the IMF diversify in terms of the origin, training and expertise of its staff, so as to improve their understanding of the complexity of local situations and challenges.

Secondly, the IMF should considerably increase its transparency and step up its dialogue with NGOs and civil society.

Thirdly, the IMF should embark upon a new type of relationship with parliamentary assemblies, characterised by greater openness, dialogue and transparency. The need for this is particularly pressing in the indebted countries, since the essential negotiations between these countries and the IMF must not marginalise the democratic parliamentary debate – not only out of respect for democratic institutions but also to ensure that these countries can take charge of their stabilisation and development programmes, which is the only lasting guarantee of these programmes’ being put into practice.

Finally, it is clear that in spite of successive reforms, the current distribution of quotas and voting rights is open to dispute. On the one hand the newly-industrialised countries, particularly those of Asia, feel they are insufficiently represented by a distribution which no longer reflects the reality of the world economic balance. On the other hand the indebted countries, many of them in Africa, find it impossible to make their voices heard on the IMF bodies, in spite of being the main interested parties in the decisions taken there.

III. The European dimension

With 17.11% of the votes, the USA is the leading force in the IMF, and has a right of veto in view of the special 85% majority needed to take the most important decisions.

If the 25-state European Union were regarded as a member of the IMF, it would have 31.92% of the votes, exceeding the votes of the USA, would share the right of veto, and could even – under the terms of the Articles of Agreement – insist that the headquarters of the IMF be moved to Europe.

The reality of European influence in the debates of the IMF is in stark contrast to its apparent strength in arithmetical terms. Divided among several constituencies and bypassed by other fora (notably the G7), the EU has difficulty in making a genuine common or coordinated position heard within the IMF, in spite of the progress it has made in terms of economic, monetary and political integration.

Nevertheless, a coherent and audible European voice on the IMF is essential for the emergence of a genuine European development cooperation policy, and so that Europe can have some influence on changes in the international monetary and financial system.

In line with the spirit of the conclusions of the 1998 Vienna European Council, a gradual process of strengthening European coordination within the IMF should be embarked upon with the long-term objective of a single representation respecting the prerogatives of the Community institutions, notably the role of the Commission and the democratic scrutiny exercised by the European Parliament.

In the immediate future the European Parliament should step up its surveillance and monitoring of the policies of the international financial institutions. Initiatives which might be taken in this context include forming an ad hoc working party, and inviting representatives of these institutions – and of the European Union’s position within them – to regularly attend Parliament’s debates.

IV. The Millennium Development Goals

The Millennium Development Goals (MDGs) are the responsibility of the whole international community, including the IMF. This is why the IMF must continue the work its has already begun with the Poverty Reduction Strategy Paper (PRSP), placing development and the relief of poverty at the centre of its activities.

This involves a thorough-going transformation of the IMF’s action towards the indebted countries. Firstly the countries themselves must take charge of their own development and poverty-reduction strategy, in other words they must form the basis for defining and implementing these strategies. Accordingly the conditionalities imposed by the IMF must be considerably scaled down. We must not forget that the true guarantee of good governance – which is a central theme of the conditionalities – is the proper functioning of democratic institutions, and that the fight against corruption need not always mean a reduction in public resources and in the sphere of intervention of the public authorities.

The relationship between the IMF, the other specialist international organisations and the donors needs to be clarified so that they will all operate in a coherent fashion towards the same end, namely the realisation of the MDGs.

Finally, the IMF’s macroeconomic approach in relation to development strategies must become more flexible and less dogmatic. In particular, public expenditure devoted to health and education must stop being regarded purely and simply as drains on the budget to be reduced at all costs, and start being seen on the contrary as genuine investments in a country’s human and economic development. Opening the country up to international trade must no longer be demanded as a sine qua non, and it must be possible to take account of other factors such as the need for customs revenue, often indispensable in the short term, and the need to protect certain emergent economic sectors on a temporary basis from the sudden impact of international competition. In meeting the objective of liberalising the financial sector, it must be possible to take account of the country’s institutional capacity to establish an adequate regulatory and supervisory framework.

V. International monetary and financial stability

In accordance with its aims under the Articles of Agreement, the IMF’s primary task is to preserve world monetary and financial stability. It is pertinent to ask whether this stability is today threatened principally by the risk of a balance of payments crisis in the poor and emerging countries, or whether the main source of instability does not rather lie with the major developed economies and their imbalances, notably the twin deficits of the USA.

The issue of how to adjust these global imbalances thus appears as a priority area for action by the international community and the IMF. And yet, beyond mere declarations and recommendations, we are still far from meeting our goal. A genuine global governance of monetary and financial stability, in terms of exchange rate stability, managed capital flows and prevention of major financial crises, has yet to be achieved.

STANOVISKO VÝBORU PRE MEDZINÁRODNÝ OBCHOD (27.1.2006)

pre Výbor pre hospodárske a menové veci

k strategickej revízii Medzinárodného menového fondu
(2005/2121(INI))Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Jean-Louis Bourlanges

NÁVRHY

Výbor pre medzinárodný obchod žiada Výbor pre hospodárske a menové veci, aby ako gestorský výbor začlenil do svojho návrhu uznesenia tieto návrhy:

1.  víta strategickú revíziu, ktoré prebieha v Medzinárodnom menovom fonde (MMF); podporuje zmenu orientácie politík MMF, ktorej cieľom je klásť väčší dôraz na jeho hlavnú úlohu stabilizovať globálne kolísanie výmenných kurzov a pôsobiť ako veriteľ pre krajiny, ktoré majú vážne problémy s platobnou bilanciou;

2.  v záujme súbežnosti s WTO vyzýva príslušné európske inštitúcie, predovšetkým Radu a Komisiu, aby prijali potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť jednotnosť eurozóny alebo podľa možnosti Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o zastúpenie a hlasovanie, a aby čo najskôr zjednodušili plnenie tohto cieľa ako prechodného opatrenia; nalieha na členské štáty, aby podľa podnikového práva uzavreli dohodu podobnú dohode akcionárov, ktorá im zaručí, že budú tvoriť jediný blok oprávnený rokovať;

3.  víta úlohu MMF v integrácii krajín s nízkym príjmom do svetového hospodárstva a zdôrazňuje vzájomnú závislosť medzi medzinárodným obchodom, problémami platobnej bilancie a vnútroštátnymi rozvojovými politikami, nariadeniami o pracovnom trhu a službami verejného zdravotníctva, ktorých cieľom je zníženie chudoby;

4.  uznáva pokračujúce prehodnocovanie podmienenej pomoci spojenej s pôžičkami pre krajiny s nízkym príjmom; odporúča, aby sa v rámci revízie uprednostnila otázka znižovania chudoby ako cieľa všetkých pôžičiek MMF určených krajinám s nízkym príjmom; naliehavo žiada európskych výkonných riaditeľov vo Výkonnej rade MMF, aby zabezpečili, že zvyšné podmienky nebudú nútiť krajiny s nízkym príjmom jednostranne do otvorenia trhu mimo rámca rokovaní WTO alebo do obmedzenia ich slobody rokovať za vlastných podmienok v rámci WTO o tom, na akú úroveň otvárania trhu sú tieto krajiny ochotné pristúpiť;

5.  vyzýva tiež MMF, aby pri uplatňovaní podmienok v oblasti obchodu zabezpečil určitú mieru pružnosti, ktorá prijímajúcim krajinám poskytne možnosť určiť vlastný stupeň otvorenia trhu;

6.  zdôrazňuje úlohu MMF pri zosúlaďovaní európskych a národných rozvojových politík zameraných na boj proti chudobe prostriedkami celkového prístupu, ktorý sa zakladá na myšlienke, že obchodná a menová politika sú nástrojom boja proti chudobe;

7.  vyzýva na lepšiu koordináciu a väčšiu súdržnosť medzi politikami MMF, Svetovej banky, WTO, Európskej centrálnej banky a ďalšími medzinárodnými organizáciami a Európskou úniou, najmä pokiaľ ide o nástroje, ktoré spájajú viaceré trhy, ako integrovaný rámec, mechanizmus obchodnej integrácie, nástroj znižovania chudoby a podpory rastu a zároveň nedávno prijaté nástroje politickej podpory, ktoré majú zabezpečiť, aby politiky otvoreného trhu mali pozitívny vplyv na znižovanie chudoby; požaduje väčšiu súdržnosť medzi programami MMF a rozvojovými cieľmi milénia; v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na ambivalentnosť situácie MMF, ktorý, hoci je zodpovedný len za úzko špecifický aspekt verejnej činnosti, zohráva vedúcu, ba dokonca dominantnú úlohu pri vykonávaní stratégií, o ktoré sa usilujú všetky zúčastnené strany; zastáva preto názor, že je nevyhnutné vytvoriť štruktúru koordinácie, ba plánovania takýchto stratégií, do ktorej sa zapoja všetci medzinárodní účastníci;

8.  podporuje lepšiu spoluprácu medzi MMF a Európskym parlamentom a národnými parlamentmi, predovšetkým v rozvojových krajinách s cieľom zvýšiť transparentnosť, demokratickú zodpovednosť a opodstatnenosť MMF a jeho politík;

9.  vyzýva Radu, aby prijala všetky potrebné opatrenia s cieľom dosiahnuť vyššiu mieru rovnosti pri hlasovaní, predovšetkým pokiaľ ide o rovnováhu hlasovacích práv v bohatších a chudobnejších krajinách a o prispôsobenie hlasovacích práv v chudobnejších krajinách tak, aby sa nestrannejšie zohľadnili aktuálne hospodárske vzťahy na celom svete;

10. žiada, aby bol boj proti korupcii začlenený do politík MMF s cieľom zvýšiť jeho účinnosť.

POSTUP

Názov

Strategická revízia Medzinárodného menového fondu

Číslo postupu

2005/2121(INI)

Gestorský výbor

ECON

Výbory požiadané o stanovisko

         dátum oznámenia na schôdzi

INTA                    DEVE                    AFET

4.7.2005                4.7.2005                4.7.2005

Rozšírená spolupráca

–

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko:

Jean-Louis Bourlanges

               dátum menovania

12.7.2005

Prerokovanie vo výbore

24.11..2005

 

 

 

 

Dátum prijatia návrhov

25.1.2006

Výsledok záverečného hlasovania

+:

28

 

-:

0

 

0:

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Jean-Pierre Audy, Enrique Barón Crespo, Jean-Louis Bourlanges, Daniel Caspary, Christofer Fjellner, Béla Glattfelder, Jacky Henin, Syed Kamall, Sajjad Karim, Caroline Lucas, Erika Mann, Helmuth Markov, David Martin, Javier Moreno Sánchez, Georgios Papastamkos, Godelieve Quisthoudt-Rowohl, Bogusław Rogalski, Tokia Saïfi, Robert Sturdy, Johan Van Hecke, Daniel Varela Suanzes-Carpegna, Zbigniew Zaleski

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Margrietus van den Berg, Elisa Ferreira, Robert Goebbels, Antolín Sánchez Presedo, Frithjof Schmidt

Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

Seán Ó Neachtain

STANOVISKO VÝBORU PRE ROZVOJ (26.1.2006)

pre Výbor pre hospodárske a menové veci

k strategickej revízii Medzinárodného menového fondu
(2005/2121(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Anders Wijkman

NÁVRHY

Výbor pre rozvoj žiada Výbor pre hospodárske a menové veci, aby ako gestorský výbor začlenil do svojho návrhu uznesenia tieto návrhy:

1.   víta strategickú revíziu, ktorú vykonáva MMF; podporuje opätovné nasmerovanie politík MMF k tomu, aby sa zdôraznilo jeho hlavné poslanie, ktorým je stabilizácia globálnych výkyvov výmenných kurzov a úloha posledného veriteľa pre krajiny so závažnými problémami s platobnou bilanciou;

2.   poukazuje na to, že hlavnými činiteľmi, ktoré bránia africkým krajinám dosiahnuť vplyv v MMF úmerný ich podielu na svetovej populácii, ktorú zastupujú, sú nedostatok hlasov v Rade guvernérov (africké krajiny, ktoré predstavujú 25 % obyvateľov členských štátov, majú len o niečo viac než 4 % hlasov) a nedostatok technických a inštitucionálnych kapacít na to, aby sa na rokovaniach a rozhodnutiach mohli zúčastňovať zmysluplným spôsobom;

3.   žiada preto revíziu systému hlasovania, a to takto:

- zvýšením počtu a váhy z základných hlasov (tie v súčasnosti predstavujú menej než 3 % hlasov), ktoré sa pôvodne zaviedli s cieľom zabezpečiť väčšiu rovnosť členov, lepšiu rovnováhu v rozhodovacom procese, a tak i väčšiu legitimitu MMF;

- vypracovaním mechanizmu, ktorý by umožnil rozvojovým krajinám zvýšiť ich členské podiely vo fonde, napríklad zriadením trustového fondu, ktorý by financoval členské podiely najchudobnejších krajín;

4.  vyzýva členské štáty, aby využili existujúci systém volebných obvodov a zabezpečili, aby volebné obvody, ktorých sú členmi, dôrazne podporovali rozvojový program založený na dosiahnutí Rozvojových cieľov milénia do roku 2015 a aby ich volebné obvody venovali zvláštnu pozornosť technickým a inštitucionálnym slabým stránkam rozvojových krajín vo volebnom obvode a poskytli im potrebnú technickú pomoc na ich prekonanie;

5.  podporuje výzvu generálneho tajomníka OSN z dialógu na najvyššej úrovni o financovaní rozvoja v roku 2005, ktorou požaduje predefinovať udržateľnosť zadĺženia ako úroveň zadĺženia, ktorá umožňuje krajine dosiahnuť MRC a dospieť do roku 2015 bez zvýšenia miery zadĺženia, čo vyžaduje väčšiu komplementárnosť medzi odpustením dlhov a dodatočnými finančnými zdrojmi na rozvoj; ľutuje preto, že v novom rámci pre udržateľnosť zadĺženia v krajinách s nízkymi príjmami schválenom v apríli 2005 MMF naďalej definuje udržateľnosť zadĺženia prostredníctvom podielu vývozu (ktorý nie je spoľahlivým ukazovateľom udržateľnosti zadĺženia v prípade krajín charakterizovaných vysokou zraniteľnosťou voči šokom a silným výkyvom v príjmoch z dovozu), že mu chýba realistické posúdenie zraniteľnosti a že neexistuje systematická analýza, ktorá by dávala do súvisu prínosy iniciatívy pre silne zadĺžené chudobné krajiny (iniciatívy HIPC) a dodatočné finančné zdroje potrebné na dosiahnutie MRC.

6.  zdôrazňuje, že v centre rozvojovej spolupráce musí stáť zásada zodpovednosti partnerskej krajiny; žiada preto, aby MMF pri posudzovaní podmienok pôžičiek vzal plne do úvahy prioritu, ktorú má odstraňovanie chudoby a aby nijako nesťažoval dosahovanie MRC;

7.  uznáva súčasnú revíziu podmienok MMF na pôžičky krajinám s nízkymi príjmami; odporúča, aby revízia prednostne uvádzala zníženie chudoby ako kľúčovú prioritu všetkých pôžičiek krajinám s nízkymi príjmami; nalieha na európskych členov výkonnej rady, aby dohliadli na to, že zostávajúce podmienky nebudú nútiť krajiny s nízkymi príjmami jednostranne otvoriť svoje trhy nad rámec rokovaní vo WTO alebo obmedziť ich právo rokovať v rámci WTO na základe vlastných podmienok o stupni otvorenia trhu, ku ktorému sú ochotné sa zaviazať.

POSTUP

Názov

Strategická revízia Medzinárodného menového fondu

Referenčné číslo

2005/2121(INI)

Gestorský výbore

ECON

Výbor, ktorý predložil stanovisko
  dátum oznámenia na schôdzi

DEVE
4.7.2005

Rozšírená spolupráca – dátum oznámenia na schôdzi

 

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko
  dátum menovania

Anders Wijkman
24.5.2005

Predchádzajúci navrhovateľ

 

Prerokovanie vo výbore

24.1.2006

 

 

 

 

Dátum prijatia

26.1.2006

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

18

0

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Alessandro Battilocchio, Margrietus van den Berg, Danutė Budreikaitė, Marie-Arlette Carlotti, Koenraad Dillen, Filip Andrzej Kaczmarek, Maria Martens, Miguel Angel Martínez Martínez, Frithjof Schmidt, Jürgen Schröder, Anna Záborská and Mauro Zani.

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Marie-Hélène Aubert, John Bowis, Linda McAvan, Manolis Mavrommatis, Anders Wijkman and Zbigniew Zaleski.

Náhradníci(čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

 

Poznámky (údaje, ktoré sú k dispozícii iba v jednej jazykovej verzii)

...

POSTUP

Názov

Strategická revízia Medzinárodného menového fondu

Číslo postupu

2005/2121(INI)

Základ v rokovacom poriadku

Článok 45

Gestorský výbor
  dátum oznámenia na schôdzi

ECON
4.7.2005

Výbor požiadaný o stanovisko
  dátum oznámenia na schôdzi

INTA
4.7.2005

DEVE
4.7.2005

AFET

4.7.2005

 

 

Bez predloženia stanoviska

dátum rozhodnutia

AFET

16.11.2005

 

 

 

 

Spravodajca
  dátum menovania

Benoît Hamon
7.3.2005

 

Predchádzajúci spravodajca

 

 

Prerokovanie vo výbore

29.11.2005

16.12.2005

 

 

 

Dátum prijatia

31.1.2005

Výsledok záverečného hlasovania

jednomyseľne

 

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Zsolt László Becsey, Udo Bullmann, Ieke van den Burg, David Casa, Jan Christian Ehler, Elisa Ferreira, José Manuel García-Margallo y Marfil, Jean-Paul Gauzès, Robert Goebbels, Benoît Hamon, Gunnar Hökmark, Karsten Friedrich Hoppenstedt, Christoph Konrad, Kurt Joachim Lauk, Astrid Lulling, Gay Mitchell, Joseph Muscat, John Purvis, Alexander Radwan, Bernhard Rapkay, Eoin Ryan, Antolín Sánchez Presedo, Manuel António dos Santos, Peter Skinner, Margarita Starkevičiūtė, Ivo Strejček, Sahra Wagenknecht

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Pilar del Castillo Vera, Harald Ettl, Satu Hassi, Ona Juknevičienė, Werner Langen, Klaus-Heiner Lehne, Alain Lipietz, Sarah Ludford, Jules Maaten, Thomas Mann, Tobias Pflüger, Giovanni Pittella, Gilles Savary

Náhradníci(čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

 

Dátum predloženia – A6

1.2.2006

A6-0022/2006

Právne upozornenie - Politika ochrany súkromia