SPRÁVA o novej rámcovej stratégii pre viacjazyčnosť
23.10.2006 - (2006/2083(INI))
Výbor pre kultúru a vzdelávanie
Spravodajca: Bernat Joan i Marí
NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU
o novej rámcovej stratégii pre viacjazyčnosť
Európsky parlament,
– so zreteľom na druhý odsek článku 192 Zmluvy o ES,
– so zreteľom na články 149, 151 a 308 Zmluvy o ES,
– so zreteľom na články 21 a 22 Charty základných práv Európskej únie,
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 14. januára 2004 o ochrane a podpore kultúrnej rozmanitosti: úloha európskych regiónov a medzinárodných organizácií ako sú UNESCO a Rada Európy[1] a v ňom uvedený odkaz na jazykovú rozmanitosť v Európe,
– so zreteľom na rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 1934/2000/ES zo 17. júla 2000 o Európskom roku jazykov 2001[2],
– so zreteľom na uznesenie Rady zo 14. februára 2002 o podpore jazykovej rozmanitosti a jazykového vzdelávania v rámci plnenia cieľov Európskeho roka jazykov 2001[3],
– so zreteľom na Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov Rady Európy, ktorá nadobudla platnosť 1. marca 1998,
– so zreteľom na Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu národnostných menšín, ktorý nadobudol platnosť 1. februára 1998,
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 4. septembra 2003 s odporúčaniami adresovanými Komisii o európskych regionálnych a menej používaných jazykoch – jazyky menšín v EÚ – v kontexte rozšírenia a kultúrnej rozmanitosti[4],
– so zreteľom na článok 45 rokovacieho poriadku,
– so zreteľom na správu Výboru pre kultúru a vzdelávanie (A6‑0372/2006),
A. keďže rešpektovanie jazykovej a kultúrnej rozmanitosti je základnou zásadou EÚ a v nasledujúcej formulácii je zakotvené v článku 22 Charty základných práv Európskej únie: „Únia rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť“,
B. keďže viacjazyčnosť je osobitnou črtou EÚ, a tým je jasným príkladom, ako aj základnou zložkou európskej kultúry,
C. keďže vo svojom vyššie uvedenom uznesení zo 14. januára 2003 EP žiadal, aby bol do Zmluvy o ES vložený tento nový článok: „Spoločenstvo, v rámci svojich oblastí kompetencie, rešpektuje a podporuje jazykovú rozmanitosť v Európe, vrátane regionálnych alebo menšinových jazykov ako vyjadrenie danej rôznorodosti, prostredníctvom podporovania spolupráce medzi členskými štátmi a využitia ostatných primeraných nástrojov pri podporovaní tohto cieľa“,
D. keďže podpora viacjazyčnosti v pluralitnej Európe je základným faktorom pri kultúrnej, hospodárskej a sociálnej integrácii, podporovaní zručností občanov a pri uľahčení ich mobility,
E. keďže niektoré európske jazyky sú používané vo veľkom počte nečlenských štátov a predstavujú dôležité prepojenie medzi ľuďmi a národmi rôznych regiónov vo svete,
F. keďže niektoré európske jazyky majú osobitnú schopnosť ustanoviť bezprostrednú priamu komunikáciu s ďalšími časťami sveta,
G. keďže jazyková rozmanitosť môže byť prvkom sociálnej súdržnosti a zdrojom tolerancie, akceptácie rozdielov, identifikácie a vzájomného porozumenia medzi národmi,
H. keďže viacjazyčnosť by mala podporovať aj rešpektovanie rôznorodosti a toleranciu s cieľom predchádzať vzniku akýchkoľvek aktívnych alebo pasívnych konfliktov medzi rôznymi jazykovými spoločenstvami v členských štátoch,
I. keďže všetky jazyky, ako vynikajúce prostriedky prístupu ku kultúre, sú vyjadrením odlišného spôsobu vnímania a opísania skutočnosti, a preto im musia byť umožnené podmienky potrebné pre ich rozvoj,
J. keďže pre to, aby sa podporila výučba ďalších jazykov a tým sa naplnil cieľ „materinský jazyk +2“, je dôležité oboznámiť sa už v rannom detstve s princípmi výučby reči a formulovania a získať základné pojmy, ktoré podporia zručnosti v materinskom jazyku,
K. keďže regionálne a menšinové jazyky sú značným kultúrnym pokladom a za predpokladu, že predstavujú spoločné kultúrne dedičstvo, by sa mala zlepšovať ich ochrana,
L. keďže Európsky parlament a Výbor regiónov pri mnohých príležitostiach riešili otázku významu menej používaných jazykov a v súčasnosti neexistuje právne ustanovenie na úrovni EÚ týkajúce sa európskych regionálnych a menej používaných jazykov,
M. keďže špecifický dôraz by sa mal klásť na podporu získavania prístupu k osvojeniu jazyka pre ľudí v znevýhodnených alebo ťažkých situáciách alebo pre ľudí s postihnutím,
Osobitné pripomienky k rámcovej stratégii
1. víta záväzok Komisie, a predovšetkým novú rámcovú stratégiu, ktoré sa týkajú zlepšovania jazykových znalostí a ich kultúrneho a sociálno-ekonomického využitia;
2. domnieva sa na dosiahnutie cieľov stanovených v lisabonskej stratégii je nevyhnutné zlepšiť kvalitu, efektívnosť a dostupnosť systémov vzdelávania a školení v Európskej únii prostredníctvom podpory výučby cudzích jazykov;
3. uznáva strategický význam európskych svetových jazykov ako prostriedku komunikácie a prostriedku na zabezpečenie solidarity, spolupráce a hospodárskych investícií, a teda ako jednej z hlavných politických línií európskej politiky v oblasti viacjazyčnosti;
4. víta dlhodobý cieľ Komisie zlepšiť individuálne jazykové znalosti, s odkazom na cieľ stanovený v roku 2002 na zasadnutí Európskej rady v Barcelone, podľa ktorého by sa občania mali učiť okrem materinského jazyka aspoň dva cudzie jazyky;
5. pripomína členským štátom, že za týmto účelom je nevyhnutné prijať náležité opatrenia na podporu skutočnej politiky vyučovania cudzích jazykov; okrem toho opätovne zdôrazňuje, že včasná výučba jazykov je veľmi dôležitá a mala by byť založená na efektívnych metódach podľa najlepších dostupných techník;
6. domnieva sa, že chýbajú podrobné a spoľahlivé údaje a vhodné ukazovatele týkajúce sa súčasnej situácie znalostí cudzích jazykov v členských štátoch, a preto víta návrh na vytvorenie európskeho ukazovateľa jazykových zručností; tento ukazovateľ by mal zahŕňať všetky úradné jazyky EÚ a mohol by byť, ak je to z procedurálneho hľadiska uskutočniteľné, rozšírený nad rámec piatich najčastejšie používaných jazykov, aby zahŕňal aj ďalšie jazyky EÚ, s cieľom získať verný obraz jazykovej kompetencie;
7. domnieva sa, že návrhy týkajúce sa viacjazyčnosti by sa nemali obmedzovať na hlavné úradné jazyky/jazyky členských štátov;
8. víta záväzok Komisie sprístupniť občanom právne predpisy, postupy a informácie EÚ v ich vlastných jazykoch, ale táto možnosť by mala zahŕňať čo najviac jazykov členských štátov používaných občanmi EÚ; takto sa stane skutočnosťou vyhlásenie Komisie, že občania majú právo obracať sa na EÚ v ich vlastnom jazyku bez akýchkoľvek bariér; bol by to dôležitý krok v zbližovaní EÚ a mnohých jej občanov, čo je hlavným cieľom plánu D pre demokraciu, dialóg a diskusiu;
9. domnieva sa, že v súlade s oznámením Komisie Rade a Európskemu parlamentu, ktoré sa týka používania jazykov pri informovaní spotrebiteľov v Spoločenstve (KOM(1993)0456), EÚ musí dodržiavať zásadu subsidiarity v jazykovej politike, ktorou EÚ prostredníctvom uplatňovania vlastného jazykového režimu alebo svojimi sektorovými právnymi predpismi nesmie meniť jazykové právne predpisy existujúce v každom členskom štáte na celom jeho území alebo jeho časti;
10. vyzýva Komisiu a ostatné európske inštitúcie, aby na svojich internetových stránkach čo najlepšie využili nové digitálne a technologické nástroje pre preklady a umožnili tak európskym občanom prístup k informáciám o Európe vo svojich vlastných jazykoch a získavanie týchto informácií z internetu;
11. domnieva sa, že je potrebné vytvoriť čo najviac príležitostí pre migrantov, aby sa učili jazyk alebo jazyky hostiteľských krajín, ako ich určujú právne predpisy týchto krajín, s ohľadom na ich sociálnu a kultúrnu integráciu, pokiaľ je to nevyhnutné, s použitím metód, ktoré sa v jazykovej výučbe a pre integráciu migrantov ukázali ako účinné, a umožniť im vyučovanie v ich materinskom jazyku ako spôsob zachovania ich väzieb s krajinou pôvodu;
12. víta myšlienku podporovania členských štátov pri vytvorení národných plánov, pretože uznáva potrebu plánovania jazyka na úrovni členského štátu; to posilní mnohé menej používané jazyky a zvýši povedomie o význame jazykovej rozmanitosti; navrhuje, aby plány členských štátov zahŕňali menej používané jazyky v rámci jednotlivých členských štátov, aby preskúmali možnosti štúdia týchto jazykov pre zainteresovaných dospelých a aby tieto projekty zaradili medzi príklady najlepších postupov;
13. podporuje činnosti pre lepšie školenie učiteľov, aj pre nejazykových a odborných učiteľov, a dodáva, že je potrebné rozšíriť počet jazykov, ktoré sa vyučujú v škole aj mimo školy, aby sa umožnilo budúcim učiteľom naučiť sa a následne vyučovať väčšiu rôznorodosť jazykov za rovnakých podmienok, za predpokladu, že sa v tomto smere prejaví záujem; v tejto súvislosti pripomína, že jazyková výučba je nevyhnutná na podporu a uľahčenie mobility nielen pre študentov, ale tiež pre všetkých pracujúcich, ktorí si hľadajú zamestnanie v jednom z členských štátov;
14. žiada, aby sa špecifická pozornosť venovala podpore jazykovej výučby pre ľudí, ktorí sú v znevýhodnených alebo ťažkých situáciách, alebo pre ľudí s postihnutím;
15. víta väčšie využitie integrovanej výučby obsahu a jazyka (CLIL), v rámci ktorej sa žiaci učia predmet v cudzom jazyku, a vyzýva členské štáty, aby vytvorili systém najlepších postupov, najmä prostredníctvom analyzovania výsledkov z intenzívnych kurzov vo viacjazyčných krajinách;
16. víta skutočnosť, že inštitúcie vyššieho vzdelávania hrajú pri podpore viacjazyčnosti aktívnejšiu úlohu nielen medzi študentmi a pracovníkmi, ale aj v širokom miestnom spoločenstve, a preto sa domnieva, že je potrebné podporovať prepojenia medzi univerzitami a národnými, miestnymi a regionálnymi orgánmi;
17. domnieva sa, že jazyk používaný v kurzoch Erasmus by mal byť úradným jazykom vzdelávacieho systému hostiteľskej krajiny alebo regiónu, a že by sa malo zabezpečiť, aby študenti kurzu Erasmus dosiahli takú úroveň znalosti jazyka, ktorá im umožní riadne študovať v kurzoch v danom jazyku;
18. víta zameranie na činnosti výskumu a technologického vývoja v oblasti informačných technológií spojených s jazykom v rámci 7. rámcového výskumného programu, s cieľom rozšíriť viacjazyčnosť prostredníctvom nových informačných technológií;
19. podporuje návrhy pre viacjazyčnosť v informačnej spoločnosti a vytvorenie a šírenie viacjazyčného obsahu a znalostí; narastá ponuka technológií, ktoré podporia zvýšené používanie všetkých jazykov vrátane menej rozšírených; technológia ponúka najväčší potenciál pre zabezpečenie sociálneho jazykového priestoru pre všetky jazyky Európy;
20. podporuje návrhy na rozvoj povolaní a hospodárskych odvetví, ktoré sa spájajú s jazykom; všetky európske jazyky budú potrebovať nové technológie, ako napríklad spracovanie reči, rozpoznanie reči atď., ako aj vypracovanie terminológie, rozvoj vyučovania jazykov, udeľovanie jazykových osvedčení a jazykové skúšky; inak ostanú menej používané jazyky vylúčené a ich sociálny jazykový priestor preberú jazyky rozšírené vo väčšej miere – predovšetkým anglický jazyk;
21. podporuje Európsku normu pre prekladateľské služby a domnieva sa, že je potrebné vytvoriť proaktívnu politiku rozvoja prekladateľských služieb v menej používaných jazykoch;
22. víta návrh pre väčšiu transparentnosť vo vyučovaní jazykov, jazykových skúškach a udeľovaní osvedčení prostredníctvom zverejnenia zoznamu systémov, ktoré sú v súčasnosti dostupné;
Navrhované opatrenia
23. vyzýva európske inštitúcie a orgány, aby zlepšili svoju komunikáciu s občanmi v ich vlastnom národnom jazyku bez ohľadu na to, či daný jazyk je úradným jazykom na úrovni členského štátu alebo EÚ;
24. žiada jasný, ucelený jazykový plán EÚ a právne predpisy EÚ týkajúce sa jazyka; je potrebné vytvoriť akt EÚ týkajúci sa jazykov, ktorý by poskytol právny základ pre jazykové práva tak na kolektívnej, ako aj na individuálnej úrovni; na základe týchto právnych predpisov možno navrhnúť jazykový plán EÚ s cieľom zabezpečiť jazykovú rozmanitosť a jazykové práva;
25. povzbudzuje Komisiu, aby pokračovala v implementácii návrhov uvedených v správe pána Ebnera, ak sú realizovateľné, a aby pravidelne informovala Parlament o výsledkoch;
26. vyzýva Komisiu, aby uľahčila a podporila prístup k informáciám a financovaniu pre orgány žiadateľov, ktoré sa usilujú o podporu viacjazyčnosti prostredníctvom sietí a/alebo projektov financovaných Komisiou od roku 2007;
o
o o
27. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Komisii, Rade a členským štátom.
DÔVODOVÁ SPRÁVA
Zhrnutie oznámenia
Oznámenie opäť potvrdzuje záväzok Komisie v oblasti viacjazyčnosti a navrhuje osobitné činnosti. Uvádza sa v ňom, že EÚ je založená na „jednote v rozmanitosti“, a že okrem 21 „úradných jazykov“ EÚ existuje približne 60 indigénnych jazykov a jazykov migrantov. Táto rozmanitosť sa považuje za „zdroj bohatstva“ a tým aj „väčšej solidarity“ a „vzájomného porozumenia“.
S ohľadom na definíciu viacjazyčnosti, ktorá obsahuje „spolužitie rôznych jazykových spoločenstiev na jednom geografickom území“ sa navrhujú politiky „podporujúce atmosféru priaznivú pre všetky jazyky, v ktorej sa môžu pozitívne vyvíjať výučba a štúdium rôznych jazykov“.
S ohľadom na menej používané jazyky Komisia poznamenáva, že poskytuje hlavnú finančnú podporu Európskemu výboru pre menej používané jazyky (EBLUL) a sieti Mercator. Poukazuje na štúdiu vypracovanú pre Agentúru pre jazykové vzdelávanie a jazykovú rozmanitosť, ktorá získala úplnú podporu EP, ale Komisia sa rozhodla pre sieť centier jazykovej rozmanitosti, pre ktorú – trochu nepresvedčivo – „preskúma možnosť jej financovania na viacročnom základe v rámci navrhovaného programu celoživotného vzdelávania“.[1]
V rámci návrhov sa zdôrazňuje, že na podporu viacjazyčnosti budú potrebné „národné plány“, a pomerne nesmelo sa priznáva, že „vyučovanie regionálnych jazykov a jazykov menšín by sa tiež vhodným spôsobom malo vziať do úvahy“.
Okrem toho sa uvádza zoznam vítaných opatrení vrátane využívania nových technológií, nového európskeho ukazovateľa jazykových zručností, štúdie o najlepších postupoch, výskumu a väčšieho využívania integrovanej výučby obsahu a jazyka (CLIL).
Oddiel III sa zaoberá viacjazyčnou ekonomikou a prínosom jazykových zručností k lepšej konkurencieschopnosti EÚ a uznáva, že ovládanie jazyka nášho zákazníka je výhodné pre obchod. Zdá sa, že text je zameraný na „úradné jazyky“.
Oddiel IV zdôrazňuje viacjazyčnosť vo vzťahoch Komisie s občanmi. Keďže EÚ prijíma právne predpisy, ktoré sú priamo záväzné pre jej občanov, je nevyhnutným predpokladom pre legitímnosť a transparentnosť, aby občania mohli komunikovať s jej inštitúciami a čítať právne predpisy EÚ vo vlastnom jazyku, ktorý označujú ako „národný“, a aby sa „bez prekonávania jazykových bariér“ mohli zúčastniť na európskom projekte. Hoci je to chvályhodné, zdá sa, že táto koncepcia zahŕňa len „úradné jazyky“. Nie je správne tvrdenie, že všetci občania majú všeobecný prístup k projektu EÚ, ak sú v skutočnosti vylúčené jazyky, ktoré nie sú štátnymi jazykmi, a regionálne jazyky, pričom niektorými z nich hovorí viac ľudí ako jazykmi členských štátov. Je neuveriteľné, že v čase, keď sa EÚ chce priblížiť k svojim občanom, hneď z počiatku vylúči 10 %[2] z nich, pretože chýba jazyková politika zahŕňajúca všetky jazyky.
Inak sú uvedené návrhy vítané, ale iba vtedy, ak zahŕňajú „regionálne“ alebo menšinové jazyky (RML).
Úvahy o skutočnej viacjazyčnosti
Jazyková rozmanitosť je v súčasnosti v Európe oficiálne uznaná (napr. v Charte základných práv EÚ, v navrhovanej ústave) a podporovaná (napr. Kodanské kritériá z roku 1993), ale v skutočnosti v prípade mnohých jazykov sa znižuje počet ľudí, ktorí nimi hovoria, je narušený prenos medzi generáciami, chýba mediálne vzdelávanie v cudzom jazyku a mnoho ľudí nemá právo úradne používať svoj jazyk.
Okrem toho neprijatie ústavy EÚ, ktorá obsahovala niekoľko ustanovení zabezpečujúcich podporu menej používaným jazykom (LUL), nebolo dostatočne docenené z hľadiska svojho vplyvu na podporu menej používaných jazykov a poskytnutie práv týmto jazykom. Je načase znovu zhodnotiť taktiku bez návrhu ústavy – scenára, v ktorom menej používané jazyky ostali bez riadneho právneho základu pre vedenie kampaní alebo financovanie. Znamená to, že mimovládne organizácie ako EBLUL sa musia teraz zamerať na nové spôsoby zabezpečenia zmysluplnej jazykovej rozmanitosti.
Nad rámec súčasných medzinárodných zmlúv, ako napríklad Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov predložená Radou Európy a Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín predložený Radou Európy, sú teraz potrebné záväzné právne predpisy, ktoré zahŕňajú práva užívateľov menej používaných jazykov, a to na individuálnej aj kolektívnej úrovni, aby mali právo viesť svoj život v svojom jazyku, právo na vzdelanie vo vlastnom jazyku a právo na ochranu pred nepriateľskými členskými štátmi, ktorých politiky ohrozujú menej používané jazyky a vedú k asimilácii národa bez vlastného štátu a/alebo národnostných menšín.
Z nedávneho výskumu vyplýva, že prítomnosť regionálnych a menšinových jazykov je pre štát ekonomicky výhodná. Výskum na základe prínosu menej používaných jazykov a dvojjazyčnosti z hľadiska úradných jazykov ukazuje, že ľudia hovoriaci dvomi jazykmi majú väčšie kognitívne schopnosti a tvoria populáciu s lepšími zručnosťami. Investícia do dvojjazyčnosti a viacjazyčnosti je preto investíciou do sociálneho kapitálu.
Aj keď je oznámenie dobre myslené a má niekoľko vítaných inovačných návrhov, stále je prinajlepšom nejasné v otázke neúradných jazykov a v najhoršom prípade zanedbáva neutešenú situáciu niektorých ohrozených európskych jazykov. Okrem toho, s ohľadom na plánovanie a rozvoj jazyka nebol zaznamenaný žiadny pokrok vo veci stanovenia zmysluplnej jazykovej rozmanitosti, ktorá je ako základná hodnota EÚ nevyhnutná, ak EÚ chce dosiahnuť skutočnú viacjazyčnosť.
Súčasné predpisy na získanie dotácií z EÚ vylučujú menšie jazykové skupiny, členský štát alebo iné. Z akčného plánu vyplýva, že oznámenie o viacjazyčnosti signalizuje jasný koniec so všetkými predstavami ohraničených dotácií pre projekty v oblasti menej používaných jazykov, čo je scenár, ktorý bude ďalej účinne vytláčať na okraj menej používané jazyky, predovšetkým tie, ktoré sú najviac ohrozené. Návrhy Komisie sú príkladom posunu od predchádzajúcej politiky EÚ pred rokom 2000 týkajúcej sa priamej podpory menej rozšírených jazykov (z rozpočtových položiek B) k politike, v rámci ktorej musia spoločenstvá menšinových jazykov súťažiť na „otvorenom trhu“ s veľkými jazykmi. Ostáva nejasné, ako to majú tieto jazyky dosiahnuť. Väčšie jazyky majú k dispozícii významné organizácie s väčšími rozpočtami, napr. v roku 2005 mala Britská rada k dispozícii 750 miliónov EUR na propagáciu anglického jazyka – oveľa viac ako bol rozpočet pre estónsky, švédsky, waleský alebo škótsky galský jazyk.
Je potrebné administratívne zjednodušiť žiadosti o udelenie grantoví primerane k veľkosti grantu, taktiež vytvoriť proaktívnu politiku v prospech menej používaných jazykov pri prideľovaní dotácií a navrátení ohraničených priamych dotácií (vrátane predfinancovania) bez spolufinancovania. Okrem toho, s rozvojom informačných technológií všetky menej rozšírené jazyky prídu o zdroje, pretože sú zdôrazňované rozšírenejšie jazyky.
Ak „jazyk z nás robí ľudí“, ako uviedol komisár Figeľ, menej používané jazyky a ich užívatelia si zaslúžia postavenie v súlade s týmto vyhlásením. Ak EÚ verí heslu „jednota v rozmanitosti“ a tomu, že všetky jazyky sú si rovné, potom je potrebné vytvoriť súdržnú, zmysluplnú jazykovú politiku a právne predpisy EÚ zahŕňajúce jazykové práva, s cieľom zabezpečiť ochranu pre všetky európske jazyky a sociálno-lingvistický priestor pre ich rozvoj. Hoci existujú jazykové predpisy a nariadenia, v súčasnosti neexistuje na úrovni inštitúcií ani v členských štátoch právne záväzná jazyková politika pre EÚ.
Ustanovenia o ľudských jazykových právach v EÚ nie sú jednotné. Táto nepravidelnosť sa ďalej rozširuje tak, že pristupujúce štáty musia dodržiavať minimálne práva menej používaných jazykov a spĺňať národné kritériá pre menšiny. Predsa sú tu „staré“ členské štáty, ktoré, ak by žiadali o vstup do EÚ dnes, by tieto kritériá vôbec nesplnili. Táto nerovnomernosť nie je spravodlivá voči novým členským štátom a voči spoločenstvám, ktoré hovoria regionálnymi a menšinovými jazykmi, a okrem toho dokazuje existenciu dvojitých noriem EÚ.
Pre väčšiu viacjazyčnosť sú potrebné proaktívne politiky v prospech menej používaných jazykov Európy vrátane jazykov členských štátov, ako napríklad estónskeho a dánskeho, ako aj národných jazykov, ako napríklad baskického a waleského jazyka.
Komisia uznáva, že nie je veľmi užitočné, aby viac ľudí hovorilo viacerými jazykmi, ak je ich druhým alebo tretím jazykom angličtina. To spôsobí ešte väčšiu prevahu a zosilnené používanie angličtiny ako lingua franca EÚ. Malo by sa napríklad podporiť to, aby sa ľudia mohli učiť jazyky nepatriace do ich jazykovej skupiny, napríklad walesky hovoriaci ľudia by sa učili poľský jazyk. Vyučovanie angličtiny je samo osebe dynamickým, ziskovým priemyslom. Štátom, v ktorých je materinským jazykom angličtina (napr. Spojené kráľovstvo, USA), to už prináša prospech a nie je potrebná ďalšia podpora z EÚ.
Okrem toho je potrebné zostaviť zoznam ohrozených európskych jazykov, aby mohli byť identifikované jazyky, ktoré najviac potrebujú pomoc, a aby s pomocou proaktívnej politiky získali najväčšiu podporu.
Existuje potreba vytvoriť úrad ombudsmana EÚ pre jazyky, podľa vzoru kanadského komisára pre jazyky. Kanadský komisár pre úradné jazyky v Kanade propaguje a podporuje ciele kanadského zákona o úradných jazykoch, prešetruje sťažnosti týkajúce sa jazykových práv, vykonáva audit inštitúcií federálnej vlády s cieľom zabezpečiť ich súlad so zákonom o úradných jazykoch, zabezpečuje, aby jazykové práva zostali primárnym záujmom vládnych predstaviteľov, a vo federálnej vláde a v kanadskej spoločnosti[3] podporuje používanie obidvoch úradných jazykov.
Napriek tomu, že Komisia zamietla Agentúru pre jazykovú rozmanitosť a jazykové vzdelávanie, je vhodné trvať na jej vytvorení s novým názvom Agentúra pre viacjazyčnosť. Súčasťou jej kompetencií by bolo vytvorenie siete centier zameraných na výskum a podporu jazykovej rozmanitosti.
V EÚ by mali byť úradnými všetky európske jazyky. To by bolo súčasťou jazykového plánu EÚ a možno to dosiahnuť prostredníctvom zníženia počtu plne pracovných jazykov v EÚ, ako to de facto už je. Nie je prípustné mať len jazyky členských štátov. Úradný status jazyka je jasným signálom pre všetkých občanov EÚ, že sa s nimi bude zaobchádzať rovnako, a môže vytvárať lepšie spojenie medzi EÚ a jej občanmi. Asi 10 % (46 miliónov) občanov EÚ, t. j. ľudí hovoriacich regionálnymi alebo menšinovými jazykmi EÚ, nemôže používať svoj materinský jazyk pri stykoch s EÚ, ale je nútených používať jazyk ich členského štátu.
V oznámení sa uvádza, že občania by mali mať možnosť komunikovať s EÚ „vo vlastnom jazyku“ a zúčastňovať sa projektu EÚ „bez prekonávania jazykových bariér“, a predsa si toto tvrdenie odporuje tým, že obmedzuje tieto jazyky len na úradné[4] jazyky členských štátov. Tým od začiatku vylučuje približne 10 % populácie EÚ. Waleština je národným jazykom Walesu, baskičtina je jazykom baskického národa, ale tieto jazyky sa nemôžu používať. Aby sa dosiahla demokratická legitímnosť a transparentnosť, musí byť EÚ prístupná všetkým svojim občanom vo všetkých európskych jazykoch. Z tohto tvrdenia vyplýva dôležitá otázka o tom, ako Komisia presne definuje „viacjazyčnosť“. Má na mysli iba úradné jazyky? Ak áno, takáto definícia je neprijateľná.
- [1] Z prejavu pána Figeľa na nedávnej konferencii o regionálnych a menšinových jazykoch vo vzdelávaní však vyplynulo, že je teraz pravdepodobnejšie, že sa tak stane.
- [2] V Európe je približne 46 miliónov ľudí používajúcich regionálne alebo menšinové jazyky, čo je približne 10 % populácie EÚ.
- [3] Pozri http://www.ocol-clo.gc.ca/rights_droits.asp?Lang=English, http://canadaonline.about.com/cs/bilingualism/g/commol.htm
- [4] Jazyky, ktoré sa používajú v EÚ, v súčasnosti stanovuje predpis č. 1 Zmluvy o EHS z roku 1958.
POSTUP
|
Názov |
Nová rámcová stratégia pre viacjazyčnosť |
|||||||||||
|
Číslo postupu |
||||||||||||
|
Gestorský výbor |
CULT |
|||||||||||
|
Výbory požiadané o stanovisko |
ITRE |
EMPL |
|
|
|
|||||||
|
Bez predloženia stanoviska |
ITRE |
EMPL 14.12.2005 |
|
|
|
|||||||
|
Rozšírená spolupráca |
|
|
|
|
|
|||||||
|
Spravodajca |
Bernat Joan i Marí 23.1.2006 |
|
||||||||||
|
Predchádzajúci spravodajca |
|
|
||||||||||
|
Prerokovanie vo výbore |
20.6.20006 |
|
|
|
|
|||||||
|
Dátum prijatia |
9.10.2006 |
|||||||||||
|
Výsledok záverečného hlasovania |
+ - 0 |
26 3 0 |
||||||||||
|
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Maria Badia I Cutchet, Ivo Belet, Guy Bono, Marielle De Sarnez, Marie-Hélène Descamps, Jolanta Dičkutė, Hanna Foltyn-Kubicka, Milan Gaľa, Vasco Graça Moura, Lissy Gröner, Luis Herrero-Tejedor, Ruth Hieronymi, Bernat Joan i Marí, Manolis Mavrommatis, Ljudmila Novak, Doris Pack, Zdzisław Zbigniew Podkański, Pál Schmitt, Nikolaos Sifunakis, Thomas Wise |
|||||||||||
|
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Ignasi Guardans Cambó, Gyula Hegyi, Reino Paasilinna, Sérgio Sousa Pinto, Grażyna Staniszewska, Catherine Trautmann, Alejo Vidal-Quadras Roca |
|||||||||||
|
Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní |
Harald Ettl, Gérard Onesta |
|||||||||||
|
Dátum predloženia |
23.10.2006 |
|||||||||||
|
Poznámky |
|
|||||||||||