SPRÁVA o úlohe žien v sociálnom, hospodárskom a politickom živote v Turecku
11. 1. 2007 - (2006/2214(INI))
Výbor pre práva žien a rodovú rovnosť
Spravodajkyňa: Emine Bozkurt
NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU
o úlohe žien v sociálnom, hospodárskom a politickom živote v Turecku
Európsky parlament,
– so zreteľom na oznámenie Komisie z 8. novembra 2006 s názvom Stratégia rozšírenia a hlavné výzvy 2006 – 2007 [COM(2006)0649], a najmä na správu o pokroku Turecka v ňom obsiahnutú,
– so zreteľom na oznámenie Komisie s názvom Strategický dokument o rozšírení 2005 [KOM(2005)0561],
– so zreteľom na svoje uznesenie z 27. septembra 2006 o pokroku Turecka na ceste k pristúpeniu[1],
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 6. júla 2005 o úlohe žien v spoločenskom, hospodárskom a politickom živote v Turecku[2],
– so zreteľom na rozhodnutie Európskej rady zo 17. decembra 2004 týkajúce sa začatia rokovaní s Tureckom o pristúpení do Európskej únie, ktoré sa uskutočnilo 3. októbra 2005,
– so zreteľom na acquis Spoločenstva v oblasti práv žien a rodovej rovnosti,
– so zreteľom na odporúčanie Rec (2003) 3 Výboru ministrov Rady Európy adresované členským štátom, týkajúce sa vyváženej účasti žien a mužov na politickom a verejnom rozhodovaní,
– so zreteľom na dohovor Medzinárodnej organizácie práce (ILO) č. 177 z roku 1996 o práci doma,
– so zreteľom na správu Ženy a zamestnanosť spoločného konzultačného výboru EÚ – Turecko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru, vypracovanú v Kayseri (Turecko) 14. júla 2006,
– so zreteľom na správu parlamentného výboru EÚ – Turecko týkajúcu sa zabíjania na základe zvykov a na ochranu cti a násilia voči ženám a deťom,
– so zreteľom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 10. novembra 2005, ktorý sa týka nariadení Turecka o nosení islamskej šatky v inštitúciách vyššieho vzdelávania[3],
– so zreteľom na Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) a jeho opčný protokol, ktoré sú súčasťou medzinárodného práva a Turecko je ich účastníkom od roku 1985, resp. 2002, a so zreteľom na článok 90 tureckej ústavy, podľa ktorého má medzinárodné právo prednosť pred tureckým vnútroštátnym právom,
– so zreteľom na článok 45 rokovacieho poriadku,
– so zreteľom na správu Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť (A6-0003/2007),
A. keďže prijatie acquis Spoločenstva je povinné pre kandidátske krajiny pre vstup do Európskej únie a práva žien a rodová rovnosť sú súčasťou acquis Spoločenstva,
B. keďže najnovšia správa Komisie o pokroku Turecka na ceste k pristúpeniu obsiahnutá v jej strategickom dokumente o rozšírení 2005 z 9. novembra 2005 [KOM(2005)0561] určuje v súvislosti so situáciou žien okrem iných tieto hlavné oblasti záujmu: násilie na ženách, najmä domáce násilie a zločiny v mene cti, vysoká miera negramotnosti, nízka úroveň účasti žien v parlamente i v miestnych zastupiteľských orgánoch, a nízka úroveň účasti žien na trhu práce a pretrvávajúca diskriminácia na trhu práce, vzhľadom na to, že hospodárska nezávislosť žien je nevyhnutná na ich emancipáciu a mala by byť osobitným záujmom Turecka,
C. keďže Komisia vo svojej správe o pokroku Turecka za rok 2006 dospela k záveru, že právny rámec týkajúci sa práv žien je celkovo uspokojivý, ale jeho vykonávanie zostáva zložitou úlohou,
1. zdôrazňuje, že dodržiavanie ľudských práv vrátane práv žien je pre členstvo v EÚ podmienkou sine qua non a vyzýva Komisiu, aby hlavnou témou rokovaní s Tureckom bola otázka práv žien;
2. víta skutočnosť, že sa začala aktívna fáza prístupových rokovaní medzi Tureckom a Európskou úniou; ľutuje však, že proces reformy v Turecku sa za posledný rok spomalil a že problémy v oblasti práv žien pretrvávajú;
Vykonávanie právnych predpisov a koordinácia
3. berie na vedomie, že právny rámec v oblasti práv žien je vo všeobecnosti uspokojivý, domnieva sa však, že vo vykonávaní právnych predpisov existujú medzery; opätovne preto žiada úplnú a účinnú implementáciu acquis Spoločenstva v oblasti práv žien, najmä v chudobnejších regiónoch krajiny;
4. nalieha na tureckú vládu, aby urýchlila vykonávanie nových právnych predpisov týkajúcich sa práv žien a aby tým zabezpečila, že budú plne v súlade s požiadavkami acquis Spoločenstva a že budú skutočne zavedené do praxe;
5. pripomína, že nový trestný zákonník, ktorý nadobudol účinnosť v júni 2005, podstatne posilnil základné práva žien, ale smernice o rovnosti mužov a žien doteraz neboli úplne transponované; so znepokojením poukazuje na (neúspešné) pokusy zrušiť právne predpisy týkajúce sa práv žien;
6. ľutuje skutočnosť, že v časti juhovýchodného Turecka nie sú dievčatá zapísané do matriky pri narodení; naliehavo žiada turecké úrady, aby prijali všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby všetky turecké deti boli pri narodení zapísané do matriky;
7. zdôrazňuje, že turecká vláda by mala vytvoriť a viesť, kde je to potrebné, celoštátnu právnu registráciu sobášov a narodení, aby zaručila každému mužovi a každej žene plné právo na občianstvo, ako napríklad prístup k vzdelaniu a k zdravotnej starostlivosti;
8. víta vytvorenie poradného výboru pre postavenie žien (ďalej len „výbor“) v Turecku, ktorý poskytne poradenstvo v oblasti plánovania a realizácie vnútroštátnych politík týkajúcich sa práv žien;
9. zdôrazňuje potrebu začleniť sociálnych partnerov, predstaviteľov orgánov a mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa otázkami rodovej rovnosti a predstaviteľov odborových zväzov do výboru, v ktorom v súčasnosti nie sú členmi, a nalieha na príslušné orgány, aby účinne využívali výbor na dosiahnutie účinnej koordinácie medzi účastníkmi;
Občianska spoločnosť
10. poukazuje na svoje pretrvávajúce znepokojenie v oblasti spolupráce medzi mimovládnymi organizáciami (MVO) a tureckou vládou;
11. žiada, aby sa so všetkými MVO vrátane slobodných a autonómnych organizácií žien zaobchádzalo rovnako;
12. domnieva sa, že stretnutie tureckej ministerky poverenej oblasťou práv žien so zástupkyňami 55 organizácií žien v Turecku spolu s rozhodnutím vytvoriť štruktúrovanejšiu spoluprácu a účinnejšiu koordináciu medzi ministerstvom a MVO je osvedčený postup, ktorý by sa mal pravidelne opakovať; očakáva, že táto politická vôľa bude v budúcnosti prakticky vyjadrená v konkrétnych iniciatívach a opatreniach;
13. vyzýva Komisiu a tureckú vládu, aby uznali úlohu mimovládnych organizácií za práva žien ako základných a zásadných partnerov prostredníctvom oficiálnych a stálych štruktúr a inštitúcií a aby štruktúrovane začlenili MVO do procesu rokovaní o prístupe do EÚ na základe stanovených postupov;
14. vyzýva turecké úrady, aby spustili rozsiahlu kampaň, ktorá celej spoločnosti predstaví obraz žien ako hybných síl hospodárskeho a sociálneho rozvoja;
15. uznáva problémy, ktorým musia MVO pre práva žien čeliť počas zložitých postupov získavania grantov z EÚ a pri realizácii projektov, na ktoré získali granty;
16. víta vytvorenie centra STGM (Centrum rozvoja občianskej spoločnosti), ktoré pomáha rozvíjať občiansku spoločnosť;
17. vyzýva Komisiu, aby poskytla ďalšiu pomoc, okrem iného vytvorením kapacít iných asistenčných centier;
Údaje, hodnotiace kritériá a ciele
18. poukazuje na skutočnosť, že ešte stále chýbajú presné údaje týkajúce sa situácie žien v Turecku a že súčasné údaje ešte nezahŕňajú všetky problémy spojené so situáciou, úlohou a právami žien;
19. víta spoločný projekt EÚ – Turecko s názvom Podpora rodovej rovnosti, ktorého cieľom je posilniť schopnosť zúčastnených subjektov chrániť ženy pred domácim násilím a víta, ako súčasť projektu, iniciatívu s názvom Národný výskum o príčinách a dôsledkoch násilia páchaného na ženách, určenú na vytvorenie databázy údajov o násilí páchanom na ženách;
20. vyzýva tureckú vládu, aby poskytla konkrétne a spoľahlivé údaje týkajúce sa miery negramotnosti u žien, rovnoprávneho prístupu žien k vzdelaniu, problémov spojených s účasťou žien na trhu práce, násilia páchaného na ženách a vrážd v mene cti a nútených sobášoch;
21. vyzýva Komisiu, aby vo svojich správach Európskej rade o tempe reforiem navrhla jasné hodnotiace kritériá a presné krátkodobé, strednodobé a dlhodobé ciele v súvislosti s právami žien;
22. vyzýva tureckú vládu, aby zabezpečila zapojenie žien patriacich ku kurdskej menšine do programov pre práva žien;
23. je znepokojený zistením Komisie, že zákon o ochrane rodiny sa uplatňuje len čiastočne a vyzýva preto turecké orgány, aby ho správne a účinne vykonávali, keďže sa tým prispeje k ochrane postavenia a práv žien v rámci rodiny;
Násilie páchané na ženách
24. poukazuje na skutočnosť, že násilie páchané na ženách je pretrvávajúcim problémom a odsudzuje prípady násilia voči ženám vrátane vrážd v mene cti, domáceho násilia, nútených sobášov a polygamie;
25. berie na vedomie poznámku Komisie, že napriek ustanoveniam nového trestného zákona, ktorý zaraďuje „vraždy z dôvodu morálky“ medzi priťažujúce okolnosti zločinu vraždy, sú rozsudky súdov naďalej mierne; vyzýva súdne orgány, aby správne a účinne uplatňovali a interpretovali ustanovenia trestného zákona s cieľom predchádzať takémuto druhu zločinu;
26. je veľmi znepokojený skutočnosťou, že naďalej dochádza k samovraždám žien z donútenia rodiny, a to najmä na východe a juhovýchode krajiny; naliehavo žiada turecké orgány, aby chránili ženy pred takýmto nátlakom zo strany ich rodín a aby predložili konkrétne a spoľahlivé údaje o samovraždách žien najmä v uvedených oblastiach;
27. vyzýva verejné inštitúcie (súdnictvo, verejnú správu, políciu, zdravotníctvo atď.), aby zabezpečili, že ženy, ktoré sú obeťami násilia v Turecku, dostanú všetku potrebnú ochranu;
28. zdôrazňuje, že v prípadoch, v ktorých sa nepodarilo ochrániť obete a pomôcť im, by verejné inštitúcie mali iniciovať súdne vyšetrovanie a mala by sa vyvinúť snaha vzniesť voči zodpovedným obvinenie;
29. víta úradný obežník, ktorý vydal premiér Erdoğan po správe tureckého parlamentného výboru týkajúcej sa zločinov na základe zvykov a v mene cti a násilia páchaného na ženách, ktorým sa nariaďuje, aby všetky ministerstvá, verejné inštitúcie a miestni správcovia presadzovali navrhované riešenia násilia páchaného na ženách; vyzýva tureckú vládu, aby sformulovala záväzné a praktické pokyny na vykonanie nariadení tohto úradného obežníka a aby stanovila dôsledky v prípade ich nedodržania;
30. víta iniciatívu zameranú na poskytovanie školenia o prevencii násilia páchaného na ženách vojakom vojenskej služby a na zaradenie tém, akými sú práva žien ako súčasť ľudských práv, rodová rovnosť, násilie páchané na ženách a zločiny v mene cti do osnov policajných škôl;
31. vyzýva tureckú vládu a Komisiu, aby sa prednostne zaoberali násilím vo všeobecnosti a najmä zločinmi v mene cti a aby vytvorili osobitné útulky s prísnou bezpečnosťou, a to aj v juhovýchodných oblastiach Turecka, aby ženy mali útulky vo svojom okolí; žiada o podporu a opatrenia na pomoc poradným centrám slobodných žien v juhovýchodnom Turecku, napríklad KA-MER; naliehavo požaduje hospodársky rozvoj, ktorý bude zameraný na ženy v tých regiónoch, v ktorých sú vystavené násiliu; zdôrazňuje význam systematického vyšetrovania a účinného trestu, a teda aj školenia polície a súdnych orgánov o otázkach rodovej rovnosti a boja proti násiliu; zdôrazňuje potrebu nariadiť sudcom, aby uplatňovali nové zákony na prísne potrestanie násilia vo všeobecnosti a zločinov v mene cti, sobášov z donútenia a najmä polygamie a zdôrazňuje význam ochrany svedkov; nalieha na tureckú vládu, aby uzavrela osobitnú dohodu s Komisiou o účasti na programe Daphne a aby na tento účel vyčlenila zo štátneho rozpočtu potrebné finančné prostriedky;
32. pripomína, že ženám nemožno ponúknuť len ochranu, ale predovšetkým tiež psychologickú starostlivosť a rady; žiada, aby sa takéto služby poskytovali v útulkoch žien a v teréne v regiónoch s vysokou mierou samovrážd žien a násilia páchaného na ženách;
33. vyzýva turecké inštitúcie, aby vybudovali združenia so všetkými zoskupeniami v spoločnosti – občianskymi, sociálnymi či náboženskými – na iniciovanie kampaní zameraných predovšetkým na mladých ľudí, na šírenie informovanosti o tom, že násilie voči ženám a deťom je vážnym porušením ľudských práv, a na vytvorenie odporu voči všetkým formám násilia;
Útulky
34. poukazuje na to, že útulky v Turecku pre ženy, ktoré sa stali obeťami násilia, ktoré majú údajnú kapacitu 469 žien a doteraz poskytli služby 5512 ženám[4], nespĺňajú potreby približne 70 miliónov obyvateľov, pričom neboli dostatočne dosiahnuté ani tie najskromnejšie možnosti podľa platného zákona, konkrétne to, aby bol útulok vo všetkých obciach, ktoré majú viac ako 50 000 obyvateľov;
35. vyzýva tureckú vládu, aby pre potreby žien zabezpečila dostatočný počet účinných, bezpečných a dostupných útulkov;
36. víta vytvorenie telefonickej linky 183 Sociálne služby pre rodiny, ženy, deti a postihnutých, na ktorej možno oznamovať násilie, a takisto víta vytvorenie celoštátnej linky tiesňovej pomoci 157 pre obete obchodovania s ľuďmi a domnieva sa, že tieto linky pomoci môžu byť dobrým príkladom pre EÚ;
37. opätovne vyzýva Turecko, aby ratifikovalo dodatkový protokol č. 12 k Európskemu dohovoru o ľudských právach[5];
38. vyzýva tureckú vládu, aby vykonala štrukturálne a personálne zmeny v útulkoch pre ženy, a aby odstránila nedostatky, na ktoré boli sťažnosti;
39. vyzýva tureckú vládu, aby viac podporovala spoluprácu medzi štátnymi inštitúciami/miestnymi orgánmi a nezávislými ženskými organizáciami; takisto ju naliehavo žiada o poskytnutie finančnej podpory pre nezávislé a autonómne útulky pre ženy;
Politická účasť
40. poukazuje na to, že politická účasť žien v Turecku je príliš nízka; zdôrazňuje skutočnosť, že diskriminácii žien možno niekedy zabrániť pomocou krátkodobých opatrení pozitívnej diskriminácie, ktoré, okrem iných, pripúšťa CEDAW, a že existuje nevyhnutná potreba ženských vzorov v mocenských a rozhodovacích pozíciách;
41. navrhuje prijať záväzný systém kvót zabezpečujúci spravodlivé zastúpenie žien na volebných zoznamoch ako najvhodnejší spôsob, ako v krátkom čase zlepšiť účasť žien na politike Turecka;
42. navrhuje opatrenia na zabezpečenie primeraného zastúpenia žien na volebných zoznamoch ako najvhodnejší spôsob, ako v krátkom čase zlepšiť účasť žien na politike Turecka;
43. vyzýva turecké politické strany, aby prijali vnútorné pravidlá zaručujúce prítomnosť žien v ich riadiacich orgánoch na všetkých úrovniach;
44. nalieha na politické strany v Turecku, aby od nadchádzajúcich volieb v roku 2007 zaradili na kandidátske listiny viac žien, dali ženám primeranú úlohu v straníckej hierarchii a zvýšili informovanosť o význame politickej účasti žien;
45. veľmi ľutuje, že v tureckom parlamente ešte nebol zriadený stály výbor pre práva žien a rodovú rovnosť; zdôrazňuje, že je potrebné, aby turecká vláda a niektoré politické strany presadili sľuby uvedené vo svojich politických programoch a zdôrazňuje, že je potrebné zriadiť daný výbor čo najskôr;
46. je znepokojený poznámkou Komisie, že ženy sú stále vystavené diskriminačným praktikám okrem iného z dôvodu nedostatku vzdelania a vysokej miery negramotnosti v krajine a vyzýva tureckú vládu, aby zabezpečila rodovú rovnosť v prístupe k vzdelaniu a na pracovný trh, najmä na juhovýchode krajiny; požaduje v tejto súvislosti opatrenia vo vzdelávacom sektore na školenie učiteľov o otázkach rodovej rovnosti; žiada tiež, aby sa školopovinné dievčatá a chlapci poučili o rovnakých právach mužov a žien a právach žien na sebaurčenie, a to aj prostredníctvom vzdelávacích príručiek zohľadňujúcich rodovú problematiku;
Vzdelávanie
47. poukazuje na to, že podľa odhadov UNICEF ročne 600 000 až 800 000 dievčat vo veku povinnej školskej dochádzky nenavštevuje školu, pretože im bráni ich rodina, alebo pre organizačné problémy;
48. víta kampaň na vzdelávanie dievčat s názvom Ide sa do školy, dievčatá, ktorej výsledkom bol zápis 222 800 dievčat do školy; víta tiež Kampaň na podporu národného vzdelávania, na ktorej sa za štyri roky zúčastnilo takmer 5 miliónov dospelých, z toho väčšinu tvorili ženy z vidieckych oblastí a dievčatá, ktoré nemohli navštevovať školu;
49. zdôrazňuje význam vzdelávania a jeho potenciálneho prínosu pre hospodársku nezávislosť žien; vyzýva turecké úrady, aby vytvorili monitorovací systém s cieľom udržať dievčatá vo vzdelávacom systéme;
Účasť na trhu práce
50. poukazuje na skutočnosť, že podiel účasti žien na trhu práce je stále mimoriadne nízky (pod 25 %, a preto je v porovnaní s priemernou 55-percentnou mierou zamestnanosti žien v EÚ – 25 veľmi nízky) a takisto konštatuje, že miera zamestnanosti žien klesla na 20% na rozdiel od zvyšovania ich účasti v neformálnom sektore, čo je často výsledkom kombinácie nízkej úrovne vzdelania mnohých žien, chýbajúceho inštitucionalizovaného, rozšíreného, prístupného a finančne dostupného systému zariadení starostlivosti o deti, starších a invalidných príbuzných a rodového rozdelenia práce v spoločnosti;
51. zdôrazňuje pripomienku Komisie týkajúcu sa rovnosti príležitostí, že v oblasti acquis Spoločenstva je potrebné zosúladenie, najmä čo sa týka rodičovskej dovolenky, rovnakej mzdy, rovnakého prístupu k zamestnanosti a zákonného a zamestnaneckého sociálneho zabezpečenia;
52. v tejto súvislosti víta projekty ako spoločný holandsko-turecký projekt s názvom Posilnenie rovnosti v zamestnaní a plánovaný projekt s názvom Podpora podnikania žien, a spoluprácu medzi bankou Garanti Bank a združením KAGIDER (združením podnikateliek), ktorá sa týka úverových možností do výšky 30 000 USD a bezplatných školení poskytovaných pre podnikateľky;
53. vyzýva tureckú vládu, aby vytvorila orgán alebo orgány na zabezpečenie, analýzu, monitorovanie a podporu rovnakého zaobchádzania na trhu práce vrátane odbornej prípravy v zmysle článku 8a smernice 2002/73/ES[6];
54. vyzýva sociálnych partnerov a tureckú vládu, aby prijali nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie prechodu z neformálneho hospodárstva na formálne hospodárstvo; žiada Komisiu, aby podporu tohto úsilia zaradila medzi svoje priority;
55. žiada tureckú vládu, aby poskytla presné údaje týkajúce sa diskriminácie žien vrátane informácií o prístupe žien, ktoré nosia šatky, na formálny trh práce s cieľom zistiť, či existuje riziko nepriamej diskriminácie založenej na pohlaví;
56. vyzýva tureckú vládu, aby zlepšila situáciu osôb pracujúcich doma, z ktorých väčšinu tvoria ženy; v tejto súvislosti nalieha na Turecko, aby podpísalo a ratifikovalo Dohovor ILO č. 177 týkajúci sa práce doma a rozšírilo turecký zákonník práce tak, aby zahŕňal osoby pracujúce doma;
57. opätovne vyzýva tureckú vládu, aby navrhla a realizovala národný akčný plán týkajúci sa žien a zamestnanosti s obmedzeným časovým rámcom a konkrétnymi cieľmi, ako je v súčasnosti bežné v členských štátoch EÚ;
58. vyzýva turecké ministerstvo práce a sociálnych partnerov, aby do svojich politík a kolektívnych zmlúv zaradili otázky týkajúce sa rodovej rovnosti, a vyzýva turecké odborové zväzy, aby organizovali prácu v neformálnom sektore a vzdelávali zástupcov odborov v oblasti rodovej rovnosti; v tejto súvislosti víta iniciatívy konfederácie odborových zväzov Türk-IS;
59. zdôrazňuje dôležitú úlohu sociálnych partnerov pri propagácii práv žien a ich účasti na hospodárskom, sociálnom a politickom živote; vyzýva sociálnych partnerov, aby viac podporovali účasť žien v orgánoch zapojených do sociálneho dialógu;
60. je odhodlaný pravidelne hodnotiť pokrok v oblasti práv žien v Turecku ako doplnok ku každoročnej správe Komisie o pokroku a v nadväznosti na túto správu, a posudzovať pokrok Turecka v oblasti práv žien v súlade s hodnotiacimi kritériami v správe o pokroku;
61. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade, Komisii, generálnemu tajomníkovi Rady Európy, osobitnému spravodajcovi OSN pre násilie páchané na ženách, generálnemu riaditeľovi Medzinárodnej organizácie práce a vláde a parlamentu Turecka.
EXPLANATORY STATEMENT
In preparing her draft report, the rapporteur has been in regular contact and has had in-depth discussions with a whole range of stakeholders in Turkey and the European Union, both in public and private. This work has included:
· Attending the conference of the Turkish Employers Organisations (TISK) on Women and Employment on the 10th of February 2006.
· Attending the International Women's Congress on 'The Role of Women in the Alliance of Civilizations', in Istanbul, on the 28-29th of the January 2006.
· A visit to Turkey to investigate the current situation of women's rights, which included discussions on women's rights with Prime Minister Erdoğan, Minister for Women's Rights Çubukçu, Minister for Social Affairs Başesgioğlu, employers organisation TISK, trade union confederation Türk-IS, trade union confederation HAK-IS, Women's NGOs, the women's branches of most of the political parties and individual members of the Turkish Parliament.
· A meeting with Professor Yakın Ertürk, the Special Rapporteur of the United Nations Commission on Human Rights on violence against women in July 2006.
· Meetings with Olli Rehn, EU Commissioner for Enlargement and Vladimir Spidla, EU Commissioner for Employment, Social Affairs and Equal Opportunities.
· A planned mini-hearing in the European Parliament´s Committee on Women´s Rights and Gender Equality on the issue.
Civil society
The report stresses the importance of an open attitude of cooperation and effective coordination between different layers of the Turkish government, NGOs and the European Union institutions. In this respect, it welcomes the establishment of an Advisory Board on the Status of Women in 2005 which is designed to give advice on the planning and implementation of state policies related to the status of women. However, it emphasises the necessity to include also the trade unions who are not at present represented within the Board.
The rapporteur especially calls on the European Commission to determine specific goals; and to set up reasonable, proportionate and feasible benchmarks, preferably in its regular report on Turkey. This would clearly show Turkey which criteria it needs to meet and also it would also facilitate the monitoring and assessment procedure by the European Parliament. Another important problem is the growing concern of the women's NGOs about the extensive procedures for obtaining financial support and funding from the EU. Due to the complicated procedures that have to be followed by the NGOs to be eligible for EU grants, many women's NGOs hesitate to apply and benefit from a critically important resource. In this regard, the European Commission is encouraged to provide additional assistance by organising information sessions on EU project funding that involves all the concerned parties.
Violence against women
Although some important steps were taken since last year, there are still many cases of violence against women in Turkey that oblige the authorities to intensify their efforts. The extent and the importance of the problem require effective coordination, use of reliable data and sufficient funding. Considering the existence of very little accurate and independent data on violence against women as one of the main problems, the report welcomes the EU-Turkey joint project to set up a database on violence against women. However, the reluctance of Turkey to conclude a special agreement with the European Commission concerning participation in the Daphne II Programme on combating violence against women is very regretful.
The rapporteur acknowledges the work of Prof. Yakın Ertürk, the Special Rapporteur of the United Nations Commission on Human Rights on violence against women, who conducted an official fact finding mission in Turkey from 22 to 31 May 2006, following the extensive media coverage of suicides of women in Batman. Her work aimed at assessing whether high suicide rates which were interpreted as disguised honour killings or forced suicides were linked to tougher laws against honour crimes. Based on the findings of Prof. Ertürk, showing the lack of a precise direct link between the new legislation and the rise of the suicides of women, the European Parliament rapporteur did not mention the subject in this report.
Turkey is a party to all major international human rights instruments. Its domestic legislation provides for the equality and human rights of women and addresses violence against women. In practice, however, there needs to be a political will to implement these laws and protect women from violence. There is a need to change the mentality of people in order to fully implement the existing laws.
During the preparation of the report, due to the different data given by various sources, it was very difficult to get the accurate information about the shelters for women who have been victims of violence; namely the numbers of the shelters, the locations, the capacity, the general standards and the qualifications of the personnel who work in the shelters. In this light, Turkish authorities are requested to provide a complete and detailed list of the existing shelters in Turkey.
Political participation by women
Political participation by women in Turkey still remains dramatically low, as there have not been any elections since the last report on women´s rights in Turkey. Turkish authorities are constantly encouraged to take sustainable measures to increase the representation of women in elected and appointed bodies. The temporary measures of positive discrimination, notably the adoption of a mandatory quota system for the election lists are seen as the best possible way to improve women's participation in the parliament and in representative municipal bodies. NGOs and female politicians alike are calling for the introduction of quota systems. The upcoming elections in Turkey represent an important opportunity to increase women's participation in politics by including more female candidates on the election list and by giving them leading roles in the party's organisational structure beyond the women's branches.
Although a proposal has already been prepared and several promises were made by the Turkish government, a standing Committee on Women's Rights and Gender Equality with full legislative powers in the Turkish parliament has not been established yet. Regretting the inaction of the authorities, the rapporteur is of the opinion that a serious problem requires a serious committee. In this regard, the establishment of the Committee will be a concrete indicator of the Turkish government's commitment to women's rights and it will address gender mainstreaming within the Turkish legislation.
Education
More than half a million girls do not attend school each year, even though in Turkey it is compulsory to receive education for at least 8 years. In principle, there is not an obstacle for the access of girls to the school. Article 42 of the Turkish Constitution states that 'Primary education is compulsory for all citizens of both sexes and is free of charge in state schools' and Article 4 of Basic Law of National Education states that 'Education institutions are open to everyone without any discrimination based on language, race, sex and religion.' However there is a complex range of economic and social factors that contribute to the non-attendance of girls at school. One of the main reasons is the reluctance of families to send girls to school. Especially in the South East, where the number of girls attending school is disproportionately large, schools are often situated far from home and many parents do not want their children, especially girls, to travel far mainly for security reasons. Many families suffer economic hardship; therefore they try to augment domestic income by keeping children at home to work. Among the other reasons, there are the traditional gender bias of families that favours the needs of men and boys over those of women and girls and the fact that many parents consider the early marriage of their girls to be more important than their education. Furthermore, the shortage of schools and classrooms and the poor physical state of the schools are other reasons for low interest at education.
In the last years, some important education projects have been launched in order to tackle this problem and they had positive effects on the enrolment rate of the girls. Some of them are 'Dad send me to school', 'Let's go to school girls', 'Snowdrops' and 'Pick your sibling'. The 'Campaign to support national education' has reached 5 million adults in 4 years, most of whom are women from rural areas and girls who couldn't go to school. The share of the budget of the Ministry of National Education and The Council of Higher Education in the total consolidated budget has risen from 9.8 % in 1996 to 13 % in 2005. In 2003, the government set up the 'Let's go to school girls' campaign together with UNICEF and with support from NGOs, the EU, the World Bank, the private sector and media with the goal to close the gender-gap in primary school enrolment. According to UNICEF, the campaign has resulted in the enrolment of 177,000 girls and 87,000 boys in 53 provinces. The Ministry of National Education decided to expand the campaign to all the country's 81 provinces. The campaign has done much to raise awareness about the gender gap in education and women's rights. Besides, within the context of the 'Social Risk Mitigation Project' of the World Bank and the Turkish government, families with great financial problems are given what is called 'Conditional Cash Transfers'. This means that the families get financial incentives provided that they send their children to school and extra amount of cash transfers are provided for sending girls to school.
The European Union has limited competence in the field of education and it has no common policy concerning education and the headscarf issue. Furthermore, the ECHR has ruled that ̀the interference in issue was justified in principle and is proportionate to the aims pursued, and could therefore be considered to have been necessary in a democratic society ́[7]. In this light, the rapporteur did not touch upon the issue except considering the risk of indirect discrimination based on gender in the formal labour market.
Participation of women in the labour market
According to OECD data[8], the Turkish employment rate of women is currently around 24.3%. According to studies by the European Foundation for the Improvement of Living and Working Conditions, this number was still at 27% in 2004, whereas in 1998 the figure was still 35%. This points to a chronic decrease in the participation of women in the Turkish official labour market. For women to be able to claim the rights they have on paper, it is necessary for them to have a degree of (economic) independence. With more and more women losing out on the labour market, this independence seems difficult to realise. This trend needs to be stopped, and reversed. The reasons for the decrease in women's participation are diverse. Economic growth in Turkey is not followed by an increase in job opportunities. Many women have a low level of education, hindering their access to the labour market. Discrimination of women in the labour market and gender division of labour also remain problems, revealing the underlying biases of a society which is to some degree still patriarchal. Because of a possible risk of discrimination of women wearing headscarves, which might amount to indirect discrimination based on gender, the report asks the government to provide data on this subject.
The absence of women in the official labour market is to some extent also explained by the representation of a lot of women in the informal labour market, in which they often work as unregistered home workers. Women often are unable to leave the informal sector or prefer to do flexible part-time paid work at home because of the combination of several factors: their level of education might be too low, the traditional gender roles put limitations on women's choices, women are house-bound and responsible for care work because of the lack of an institutionalised, wide-spread, accessible and affordable system of care facilities for children, elderly and disabled relatives, the discrimination when it comes to hiring workers in the formal sector and the lack of awareness of their equal rights as equal individuals. That is why this report calls for attention for access to education for women, sufficient facilities for childcare and a firm anti-discrimination stance. Furthermore the Turkish authorities and social partners should do anything in their power to ensure the transition of the informal sector into the formal economy.
Labour legislation has already been improved, and the European Commission has several projects which seek to improve the number of women who are gainfully employed, such as vocational training programmes and programmes supporting women entrepreneurs. The fact that the number of women in the labour force is still dropping is therefore worrying and surprising, since in some areas women are doing very well, with around 30% of lawyers, academics and doctors being women. Trade unions could play an important role in organising women already in the labour force and those seeking to be gainfully employed, so that it becomes easier for women to take part in the labour market. In this light this report also calls for unionisation of the informal sector and training of union representatives concerning women's rights issues.
Conclusion
In short three main stadia in the developments of women's rights in Turkey can be discerned.
The first has been changing and improving legislation on women´s rights, which, besides some points which are still lacking, has overall been a success, although care must be taken that legislation is not rescinded.
The second stadium is creating an environment in which legislation can be implemented, such as establishing an Advisory Board which coordinates implementation of legislation between Ministries. While this environment is being created, some elements are lacking, such as a standing Committee on Women´s Rights and Gender Equality in the Turkish Parliament, a sufficient budget to address the problems and a holistic approach to tackling problems concerning women´s rights.
Because the second stadium has not been finished completely, the third has not yet been fully reached. This being that women actually see practical improvement of their situation in their daily lives, and do not only have rights but are also able to claim them in practice. While Turkey is therefore on the right track, improving women's rights is still an ongoing process.
Last year's report on the role of women in Turkey in social, economic and political life concluded that there were important improvements in legislation but practical implementation was lagging behind. In this year's report, the rapporteur has to conclude that while the implementation is still an issue, the women's rights on paper are also at risk of being overturned. The efforts to revise legislation on prosecuting violence against women were only dropped after the incident where a Turkish deputy used violence against his wife. In order to stop these kinds of efforts, in the present report, the rapporteur emphasises that the practical implementation needs to remain as a priority and it should be speeded up to ensure endurance of the new women's rights legislation. The report welcomes that Turkish authorities by giving support to various initiatives, projects and campaigns about women's rights acknowledge the importance of the problem. The report prepared by the Turkish Parliamentary Commission on Custom and Honour Crimes under the chairmanship of Fatma Şahin, is welcomed as an important initiative showing the willingness by the Turkish authorities to find a concrete solution to the problem of violence against women. Following the Commission's report, an official circular (circular no. 2006/17) was issued by Prime Minister Erdoğan to all ministries, public institutions and local administrations instructing them to enforce proposed solutions to deal with violence against women. Furthermore, the circular, among other proposed solutions, states that positive discrimination should be accepted as a state policy until equal treatment of men and women is established within the society. Another important step is the meeting of Nimet Çubukçu, Turkey's State Minister in Charge of Women Affairs with the representatives of 55 women organisations and the decision to have a more structured cooperation and an effective coordination between the ministry and NGOs.
POSTUP
|
Názov |
Úloha žien v sociálnom, hospodárskom a politickom živote v Turecku |
||||||||||
|
Číslo postupu |
|||||||||||
|
Gestorský výbor |
FEMM |
||||||||||
|
Výbor požiadaný o stanovisko |
|
|
|
|
|
||||||
|
Bez predloženia stanoviska |
AFET |
|
|
|
|
||||||
|
Rozšírená spolupráca |
|
|
|
|
|
||||||
|
Spravodajkyňa |
Emine Bozkurt |
|
|||||||||
|
Predchádzajúci spravodajca |
|
|
|||||||||
|
Prerokovanie vo výbore |
23.11.2006 |
20.12.2006 |
|
|
|
||||||
|
Dátum prijatia |
20.12.2006 |
||||||||||
|
Výsledok záverečného hlasovania |
+ - 0 |
32 0 0 |
|||||||||
|
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Edit Bauer, Emine Bozkurt, Edite Estrela, Ilda Figueiredo, Věra Flasarová, Lissy Gröner, Zita Gurmai, Esther Herranz García, Lívia Járóka, Rodi Kratsa-Tsagaropoulou, Urszula Krupa, Angelika Niebler, Doris Pack, Marie Panayotopoulos-Cassiotou, Christa Prets, Teresa Riera Madurell, Raül Romeva i Rueda, Eva-Britt Svensson, Britta Thomsen, Corien Wortmann-Kool, Anna Záborská |
||||||||||
|
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Ana Maria Gomes, Anna Hedh, Elisabeth Jeggle, Christa Klaß, Zita Pleštinská, Karin Resetarits, Zuzana Roithová, Heide Rühle, Bernadette Vergnaud |
||||||||||
|
Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní |
Dorette Corbey, Hanna Foltyn-Kubicka |
||||||||||
|
Dátum predloženia |
11.1.2007 |
||||||||||
|
Poznámky (údaje, ktoré sú k dispozícii iba v jednej jazykovej verzii) |
|
||||||||||
- [1] Prijaté texty, P6_TA(2006)0381.
- [2] Ú. v. EÚ C 157 E, 6.7.2006, s. 385.
- [3] Leyla Şahin v. Turecko, žiadosť č. 44774/98.
- [4] Zdroj: Nimet Çubukçu, turecká ministerka poverená oblasťou práv žien.
- [5] http://www1.umn.edu/humanrts/euro/z31prot12.html
- [6] Smernica 2002/73/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. septembra 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Text s významom pre EHP) (Ú. v. ES L 269, 5.10.2002, s. 15).
- [7] Press release issued by the Registrar, Grand Chamber Judgment Leyla Şahin v. TURKEY http://www.echr.coe.int/Eng/Press/2005/Nov/GrandChamberJudgmentLeylaSahinvTurkey101105.htm
- [8] OECD, Employment Outlook 2005.