SPRÁVA o EMU@10: Prvých desať rokov existencie hospodárskej a menovej únie a budúce výzvy

28.10.2008 - (2008/2156(INI))

Výbor pre hospodárske a menové veci
Spravodajcovia: Pervenche Berès, Werner Langen

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

o EMU@10: Prvých desať rokov existencie hospodárskej a menovej únie a budúce výzvy

(2008/2156(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na oznámenie Komisie zo 7. mája 2008 o EMU@10: úspechy a výzvy po desiatich rokoch existencie hospodárskej a menovej únie (KOM(2008)0238) (oznámenie o EMU@10),

–   so zreteľom na oznámenie Komisie z 24. júna 2008 o verejných financiách v HMÚ – 2008 (KOM(2008)0387),

–   so zreteľom na svoje uznesenie zo 14. novembra 2006 o výročnej správe o eurozóne za rok 2006[1],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 12. júla 2007 o výročnej správe o eurozóne za rok 2007[2],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 20. februára 2008 o príspevku k jarnému zasadnutiu Európskej rady v roku 2008 vo vzťahu k Lisabonskej stratégii[3],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 15. novembra 2007 o Európskom záujme: uspieť s ohľadom na výzvy globalizácie[4],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 15. februára 2007 o stave európskeho hospodárstva: prípravná správa o hlavných smeroch hospodárskej politiky na rok 2007[5],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 22. februára 2005 o verejných financiách v HMÚ – 2004[6],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 26. apríla 2007 o verejných financiách v HMÚ 2006[7],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 9. júla 2008 o výročnej správe Európskej centrálnej banky za rok 2007[8],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 1. júna 2006 o rozširovaní eurozóny[9],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 20. júna 2007 o zlepšení spôsobu konzultácie s Parlamentom v postupoch týkajúcich sa rozšírenia eurozóny[10],

–   so zreteľom na svoje legislatívne uznesenie zo 17. júna 2008 o návrhu rozhodnutia Rady v súlade s článkom 122 ods. 2 zmluvy o prijatí jednotnej meny Slovenskom 1. januára 2009[11],

–   so zreteľom na svoje uznesenie zo 14. marca 2006 o strategickej revízii Medzinárodného menového fondu[12],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 5. júla 2005 o vykonávaní informačnej a komunikačnej stratégie týkajúcej sa eura a Hospodárskej a menovej únie[13],

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 23. septembra 2008 s odporúčaniami Komisii o hedžových fondoch a fondoch súkromného kapitálu[14],

–   so zreteľom na uznesenie Európskej rady z 13. decembra 1997 o koordinácii hospodárskej politiky v tretej etape HMÚ a o článkoch 109 a 109b Zmluvy o ES,

–   so zreteľom na príspevok Rady pre hospodárske a finančné záležitosti (ECOFIN) z 12. februára 2008 k záverom z jarného zasadnutia Európskej rady,

–   so zreteľom na závery Rady zo 7. októbra 2008 o koordinovanej reakcii EÚ na spomalenie ekonomiky,

–   so zreteľom na memorandum o porozumení z 1. júna 2008 o spolupráci medzi finančnými dozornými orgánmi, centrálnymi bankami a ministerstvami financií členských štátov Európskej únie v oblasti cezhraničnej finančnej stability,

–   so zreteľom na článok 45 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre hospodárske a menové veci a stanovisko Výboru pre medzinárodný obchod (A6‑0420/2008),

A. keďže 1. januára 1999 jedenásť členských štátov – Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko – prijalo jednotnú menu Európskej únie,

B.  keďže od vzniku eurozóny sa k nej pridali ďalšie štyri členské štáty: Grécko v roku 2001, Slovinsko v roku 2007 a Cyprus a Malta v roku 2008,

C. keďže eurozóna sa má ďalej rozširovať, pretože väčšina členských štátov, ktoré v súčasnosti nie sú v eurozóne, sa pripravuje na vstup do nej niekedy v budúcnosti a keďže Slovensko vstúpi do eurozóny 1. januára 2009,

D. keďže hospodárska a menová únia (HMÚ) bola v mnohých ohľadoch úspechom, pričom jednotná mena posilnila hospodársku stabilitu členských štátov,

E.  keďže členstvo v eurozóne so sebou prináša vysoký stupeň vzájomnej hospodárskej závislosti medzi dotknutými členskými štátmi, a preto si vyžaduje užšiu koordináciu hospodárskych politík a účinnejšiu úlohu v rámci globálneho hospodárskeho a finančného riadenia s cieľom plne využiť výhody jednotnej meny a čeliť budúcim výzvam, akými sú zintenzívnený boj o prírodné zdroje, celosvetová hospodárska nerovnováha, zvyšujúci sa hospodársky význam nových trhov, zmena klímy a starnutie obyvateľstva v Európe,

F.  keďže priemerná inflácia počas prvých desiatich rokov existencie eurozóny v podstate zodpovedala cieľu Európskej centrálnej banky týkajúcemu sa cenovej stability, ktorým je miera inflácie blízko úrovne 2 %, avšak pod ňou; keďže inflácia sa nedávno zvýšila vysoko nad túto úroveň v dôsledku celosvetových štrukturálnych zmien, najmä v súvislosti so zvyšovaním cien energií a potravín, ako aj z dôvodu uvoľnenia menovej politiky v Spojených štátoch amerických a nedostatku ostražitosti zo strany niekoľkých centrálnych bánk tretích krajín,

G. keďže rýchlo rastúci dopyt po nedostatkových energiách a iných komoditách postupne posunul dodávky až na hranice kapacít a keďže rastúci tlak na ceny zhoršila skutočnosť, že komodity sa stále častejšie považujú za finančné aktíva, pretože sa môžu využívať na uchovávanie hodnoty,

H. keďže otvorenosť eurozóny je vítaná a súčasné zhodnocovanie eura môže údajne mať negatívne účinky, najmä pokiaľ ide o sťažovanie vývozu a podporu dovozu na vnútorný trh, avšak možné sú aj pozitívne účinky, pretože pomáha hospodárstvu EÚ čeliť dramatickému zvýšeniu ceny ropy;

I.   keďže celosvetové hospodárske prostredie bolo počas prvých desať rokov existencie eura priaznivé pre tvorbu pracovných miest, pričom bolo vytvorených takmer 16 miliónov pracovných miest – bez ohľadu na kvalitu vytvorených miest – a miera nezamestnanosti klesla z 9 % v roku 1999 na odhadovaných 7,3 % alebo viac v roku 2008,

J.   keďže hospodársky rast a rast produktivity bol neuspokojivý, pričom rast produkcie na pracovníka sa znížil na polovicu z úrovne 1,5 % v rokoch 1989 až 1998 na odhadovanú úroveň 0,75 % počas rokov 1999 až 2008,

K. keďže euro sa rýchlo stalo druhou najvýznamnejšou medzinárodnou menou popri americkom dolári a keďže pre mnohé krajiny na celom svete zohráva dôležitú úlohu ako referenčná mena; keďže sa však potenciál eura na celosvetovej úrovni využíva nedostatočne, pretože eurozóna nemá riadne vymedzenú medzinárodnú stratégiu ani účinné medzinárodné zastúpenie,

Prvých desať rokov eura

1.  zastáva názor, že jednotná mena sa stala symbolom Európy a ukázala, že Európa je schopná prijať rozhodnutia ďalekosiahleho významu v záujme spoločnej a blahobytnej budúcnosti;

2.  víta skutočnosť, že euro prinieslo stabilitu a upevnilo hospodársku integráciu v eurozóne; víta stabilizačný účinok eura na celosvetové menové trhy najmä v časoch krízy; konštatuje, že vnútorná hospodárska divergencia sa ešte neznížila tak, ako sa očakávalo, a produktivita sa nevyvíjala uspokojivo vo všetkých oblastiach eurozóny;

3.  s uspokojením konštatuje, že vytvorenie menových únií sa zvažuje aj v iných častiach sveta;

4.  poukazuje na životne dôležité prepojenie medzi monetárnou politikou a obchodnou politikou na celosvetovej úrovni, na čo poukazuje nespočetné množstvo štúdií, a v tejto súvislosti zdôrazňuje pozitívnu úlohu, ktorú pri zabezpečovaní trvalo udržateľného rastu medzinárodného obchodu zohráva stabilita výmenného kurzu;

5.  poukazuje na to, že používanie eura v čoraz širšom meradle ako medzinárodnej obchodnej meny prospieva najmä členským krajinám eurozóny, pretože znižuje podnikom z týchto krajín riziká spojené s výmenným kurzom, a tým aj náklady spojené s medzinárodným obchodom;

6.  pripomína, že počas prvých desiatich rokov existencie HMÚ zohrával Parlament aktívnu úlohu v hospodárskej aj menovej oblasti a urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby bola zabezpečená lepšia transparentnosť a demokratická zodpovednosť;

7.  zdôrazňuje, že je potrebné vyvinúť väčšie úsilie s cieľom plne využiť výhody HMÚ, napríklad umožniť členským štátom a regiónom s HDP pod úrovňou priemeru dostihnúť ostatné krajiny, a zvýšiť porozumenie občanov a ich oddanosť jednotnej mene;

8.  navrhuje tieto body a konkrétne opatrenia v rámci vhodného časového plánu hospodárskej a menovej únie:

Hospodárska divergencia, štrukturálne reformy a verejné financie

9.  je presvedčený o tom, že hospodársku divergenciu by mohli znížiť cielenejšie a viac zosúladené hospodárske reformy poskytujúce mnohostrannú podporu, ktoré by boli včas koordinované na základe integrovaných politických usmernení pre rast a pracovné miesta (integrované usmernenia) a použitia kombinovaných politík, ako je zakotvené v lisabonskej stratégii; zdôrazňuje potrebu zdokonaliť a zjednodušiť postupy a metodiky zamerané na preskúmanie a hodnotenie vykonávania týchto usmernení na konci každého roka;

10. uznáva, že v oblasti modernizácie a hospodárskej výkonnosti zaznamenali najväčšie úspechy tie krajiny, ktoré kombinujú prezieravé a vyvážené štrukturálne reformy s nadpriemernými investíciami do výskumu, vývoja a inovácií, vzdelania, celoživotného vzdelávania a starostlivosti o deti, ako aj do obnovy spoľahlivých sociálnych sietí; konštatuje, že tieto členské štáty majú zväčša vysoko efektívnu a transparentnú administratívu, prebytok rozpočtu, podpriemerné miery zadlženia a veľmi kvalitné, efektívne a cielené hospodárenie s verejnými zdrojmi, pričom sa ukazuje, že podiel technického pokroku na národnom raste je v nich skoro dvojnásobný v porovnaní s priemerom EÚ; okrem toho konštatuje, že tieto členské štáty, ktoré predstavujú porovnávacie kritérium, sú vďaka svojej vysokej miere zamestnanosti vrátane zamestnanosti žien a starších pracovníkov a svojej mimoriadne vysokej pôrodnosti najlepšie pripravené na to, aby riešili výzvy starnúcej spoločnosti a zabezpečili vysokú úroveň konkurencieschopnosti;

11. zdôrazňuje potrebu vzájomného upevňovania stability a makroekonomických politík zameraných na rast tým, že vyvážená politika a investície sa stanú vecou spoločného záujmu a tiež potrebu pozorne sledovať saldá verejných financií prostredníctvom efektívneho riadenia daňovej politiky a výdavkov a ich vplyv na dopyt a zároveň sa dohodnúť na vytváraní priaznivého prostredia pre cezhraničné fungovanie podnikov;

12. konštatuje, že revidovaný Pakt stability a rastu (PSR) sa osvedčil a že je potrebné dodržiavať požiadavky zásadnej konsolidácie rozpočtov, keďže demografické zmeny a možný pokles hospodárskeho rastu by mohli spôsobiť rozpočtové problémy v členských štátoch, ktoré patria do eurozóny, čo by mohlo mať negatívne dôsledky na stabilitu eurozóny ako celku; v tejto súvislosti kritizuje nedostatočnú disciplínu pri odstraňovaní rozpočtových deficitov v období rastu hospodárstva a zdôrazňuje, že členské štáty musia účinným spôsobom vyvíjať aktivity zamerané na dosiahnutie anticyklickej fiškálnej politiky najmä preto, aby boli lepšie pripravené na otrasy pochádzajúce z vonkajšieho prostredia; zdôrazňuje preto potrebu krátkodobej stratégie na zníženie štátnych dlhov a trvalo udržateľnej a kvalitnej stratégie rastu, ktorá v dlhodobom horizonte umožní znížiť štátny dlh na maximálnu hodnotu 60 %;

13. konštatuje, že v budúcnosti bude treba takisto dôsledne dodržiavať hlavné prvky PSR, keďže kritérium štátneho deficitu vo výške 3 %, aj maximálnej úrovne vnútroštátneho dlhu v hodnote 60 % bolo stanovené na základe ekonomických podmienok 90. rokov minulého storočia; zastáva názor, že členské štáty musia prísne dodržiavať PSR a Komisia musí nad tým dohliadať; domnieva sa, že obidve cieľové hodnoty pre dlh by sa mali považovať za hraničné hodnoty, ktorým je potrebné sa vyhýbať; konštatuje, že podmienkou hospodárskeho úspechu HMÚ je účinná koordinácia hospodárskej a finančnej politiky, aj keď by sa pri nej mala rešpektovať zásada subsidiarity; vyzýva Komisiu, aby preskúmala všetky možnosti na posilnenie páky prevencie v rámci PSR; zdôrazňuje, že Komisia musí lepšie využívať existujúce nástroje dohľadu a že je potrebné, aby Euroskupina zintenzívnila proces skúmania vnútroštátnych rozpočtov v polovici obdobia;

14. domnieva sa, že trvalo udržateľné a stabilné makroekonomické prostredie si vyžaduje zlepšenie kvality verejných financií vrátane ďalšej konsolidácie rozpočtov, vysokej účinnosti verejných výdavkov a zvýšenia investícií do vzdelávania, ľudských zdrojov, výskumu a vývoja a infraštruktúry, ktoré prinesie rast a mohlo by podporiť zamestnanosť a ktoré rieši závažné spoločenské problémy, ako je zmena klímy, v súlade s cieľmi v oblasti klímy a energií;

15. zastáva názor, že štrukturálne reformy by sa mali zameriavať na zvyšovanie produktivity lepším kombinovaním hospodárskej a sociálnej politiky, pričom by mala zároveň zostať zachovaná vysoká úroveň sociálneho dialógu, ako je uvedené v lisabonskej stratégii;

16. konštatuje, že politika hospodárskej súťaže by mala byť doplnkom štrukturálnych politík, a vyjadruje podporu reštrukturalizácii hospodárstva;

17. odrádza od toho, aby sa hlavným cieľom stala umiernenosť v oblasti miezd ako prostriedok na dosiahnutie cenovej stability; v tejto súvislosti pripomína, že rastúca hospodárska súťaž v dôsledku globalizácie viedla k tlaku na mzdy smerom nadol a importovaná inflácia vyvolaná rastom cien ropy a iných komodít spôsobila stratu kúpnej sily spotrebiteľov; znovu pripomína svoje presvedčenie, že túto otázku treba riešiť predovšetkým prostredníctvom spravodlivejšieho prerozdelenia bohatstva;

18. domnieva sa, že mzdová a daňová politika sú efektívnymi nástrojmi hospodárskej stabilizácie a rastu; zastáva názor, že by sa malo zabezpečiť zvyšovanie reálnych miezd v súlade s úrovňou produktivity a že koordinácia daňovej politiky by sa mala selektívne využívať na dosiahnutie hospodárskych cieľov; domnieva sa, že boj proti podvodom týkajúcim sa priamych aj nepriamych daní je mimoriadne dôležitý a že by sa mal zintenzívniť; zdôrazňuje naliehavú potrebu posilniť kultúru podpory a účasti v rámci koncepcií riadenia podnikov a sociálnej zodpovednosti podnikov;

19. zdôrazňuje potrebu spravodlivých pravidiel pre vnútorný trh; domnieva sa preto, že honba za najnižšou mierou daní z príjmov právnických osôb je kontraproduktívna

20. požaduje, aby členské štáty patriace do eurozóny posilnili účinnú koordináciu hospodárskej a finančnej politiky, najmä vytvorením koherentnej spoločnej stratégie v rámci Euroskupiny; upozorňuje na to, že takáto koherentná spoločná stratégia by mala zahŕňať koordináciu časového plánu rozpočtového postupu a návrhov rozpočtu na základe spoločných predpokladov hospodárskeho rozvoja, budúceho výmenného kurzu medzi eurom a americkým dolárom a možného vývoja cien energií; podporuje návrh Komisie, aby sa od členských štátov požadovali strednodobé rámcové programy ich hospodárskych a finančných politík a aby sa kontrolovalo ich vykonávanie; zdôrazňuje, že každý členský štát musí prevziať zodpovednosť za zvládnutie štrukturálnych reforiem a zlepšenie svojej konkurencieschopnosti v rámci spolupráce tak, aby sa zachovala dôvera v euro a jeho akceptácia;

21. konštatuje, že rozdielne modely štrukturálnych reforiem a stupne otvorenosti prispeli k rozdielnym výsledkom členských štátov eurozóny; podporuje závery uvedené v oznámení Komisie o HMÚ@10 týkajúce sa nedostatočného pokroku viacerých ekonomík eurozóny a zväčšujúce sa rozdiely medzi členskými štátmi eurozóny; vyzýva na pravidelné výmeny názorov a spoluprácu v rámci Euroskupiny s cieľom dosiahnuť spoločný cieľ urýchliť proces konvergencie;

22. žiada Komisiu, aby pri vyhodnocovaní hospodárskych a fiškálnych údajov používala spoločné kritériá jednotným spôsobom; pripomína zodpovednosť Komisie a členských štátov týkajúcu sa spoľahlivosti štatistických údajov a požaduje, aby sa v budúcnosti prijímali rozhodnutia iba vtedy, ak nie sú pochybnosti o platnosti alebo správnosti dostupných údajov; žiada tiež, aby sa využila možnosť iniciovať vyšetrovanie, ak je rozdiel medzi počtom rokov v predpokladaných údajoch v programoch stability a konvergencie a údajoch, ktoré je možné reálne očakávať;

Menová politika

23. pripomína svoj výrazný záväzok v prospech myšlienky nezávislosti ECB;

24. konštatuje, že pravidelné správy ECB predkladané Parlamentu, najmä jeho Výboru pre hospodárske a menové veci, prispievajú k transparentnosti menovej politiky, a víta, že poslanci Európskeho parlamentu majú možnosť predkladať ECB otázky na písomné zodpovedanie týkajúce sa menovej politiky, čím sa zlepšuje zodpovednosť ECB voči občanom Únie; podporuje požiadavku týkajúcu sa intenzívnejšej verejnej diskusie o budúcnosti spoločnej menovej a peňažnej politiky v eurozóne;

25. domnieva sa, že dialóg o menovej politike medzi Parlamentom a ECB bol úspešný a malo by sa na ňom ďalej stavať; očakáva zlepšenie menového dialógu o niekoľkých otázkach, akou je napríklad koordinácia dátumov pravidelných vypočutí prezidenta ECB s kalendárom ECB pre rozhodnutia menovej politiky tak, aby sa zlepšila analýza rozhodnutí a aby aj naďalej existovala možnosť prizvať prezidenta ECB v prípade potreby na diskusiu o aktuálnych problémoch;

26. konštatuje, že hlavným cieľom menovej politiky ECB je udržiavanie cenovej stability a že ECB sa usiluje o udržanie miery inflácie v strednodobom horizonte pod úrovňou 2 %, ale blízko tejto úrovne; poukazuje na to, že cieľ cenovej stability sa dá účinne dosiahnuť len vtedy, ak sa primerane pristupuje k základným príčinám inflácie; pripomína, že článok 105 Zmluvy o ES ukladá tiež ECB úlohu podporovať všeobecné hospodárske politiky Spoločenstva;

27. zastáva názor, že ECB by mala prejsť na režim priamych inflačných cieľov, pri ktorom by bol cieľ miery inflácie vyjadrený bodom doplnený intervalom povolených odchýlok voči cieľovej miere inflácie; vyzýva ECB, aby zverejňovala svoje predpovede vývoja inflácie; takýto krok smerom k  režimu priamych inflačných cieľov by nemal znemožniť zameranie sa na dynamiku menových agregátov s cieľom predísť prípadným novým bublinám v oblasti správy aktív;

28. domnieva sa, že inflácia je celosvetovým javom a že v otvorenej ekonomike proti nej nemožno bojovať len samotnou európskou menovou politikou;

29. zdôrazňuje svoju ochotu preskúmať pred rokom 2010 možnosti zdokonalenia postupu na vymenovanie členov Výkonnej rady ECB; považuje za dôležité, aby boli členmi výkonnej rady osoby s akademickými a / alebo profesionálnymi skúsenosťami a pochádzali z rôznych oblastí ekonomického, menového a finančného sektora; upozorňuje na svoje žiadosti, aby Výkonná rada ECB mala deväť členov, čím by sa nahradil systém existujúci v súčasnosti a zabránilo by sa ešte zložitejšiemu riešeniu, o ktorom sa pre budúcnosť rozhodlo; naliehavo žiada prijatie zodpovedajúcej zmeny zmluvy;

30. zdôrazňuje potrebu posilniť medzinárodný menový dialóg medzi ECB a ďalšími hlavnými centrálnymi bankami a inštitúciami a najmä s centrálnou bankou USA (US Federal Reserve), japonskou bankou (Bank of Japan) a centrálnou bankou Číny (People's Bank of China);

Integrácia finančných trhov a dohľad nad nimi

31. je presvedčený o tom, že finančná integrácia by mala okrem väčšej stability a likvidity na vnútornom trhu priniesť aj väčší hospodársky rast a vyššiu konkurencieschopnosť;

32. berie na vedomie, že hlavné finančné centrum v EÚ je mimo eurozóny; pripomína však, že právne predpisy ES sa vzťahujú na všetky členské štáty a účastníkov trhu, ktorí sa aktívne podieľajú na vnútornom trhu; domnieva sa, že EÚ naliehavo potrebuje rozšíriť štruktúru dohľadu, pričom musí zohľadniť špecifickú úlohu ECB;

33. zastáva názor, že je ešte potrebné vyvinúť veľké úsilie v oblasti zúčtovania a vyrovnania cezhraničných transakcií s cennými papiermi, kde doteraz neexistuje skutočná integrácia;

34.  zdôrazňuje, že v oblasti retailových služieb je potrebná väčšia integrácia bez toho, aby táto integrácia ohrozila ochranu klienta; je presvedčený o tom, že je potrebné zlepšiť mobilitu klientov, finančnú gramotnosť, prístup k základným službám a porovnateľnosť produktov;

35. zo strednodobého hľadiska považuje za potrebnú europeizáciu štruktúry finančného dohľadu, transparentnosť finančných trhov, účinné pravidlá hospodárskej súťaže a primerané riadenie a dohľad v záujme zlepšenia krízového riadenia a spolupráce medzi Európskym systémom centrálnych bánk, orgánmi dohľadu, vládami a účastníkmi trhu; zastáva názor, že integrovaný, komplexný (týkajúci sa všetkých sektorov), konzistentný a koherentný rámec v oblasti dohľadu, založený na zabezpečení vyváženého prístupu pri riadení cezhraničného rozloženia finančného rizika na základe harmonizovaných právnych predpisov, by znížil náklady na zabezpečenie zhody v prípade činností patriacich do viacerých jurisdikcií; konštatuje, že by sa malo zabrániť nadmernej regulácii (tzv. gold plating – regulácii nad rámec minimálnych požiadaviek stanovených v právnych predpisoch ES), ako aj regulačnej arbitráži; žiada Komisiu, aby predložila návrhy na prehodnotenie súčasnej štruktúry dohľadu v súlade s týmito zásadami; zastáva názor, že všetky úlohy ECB týkajúce sa dohľadu by sa mali rozšíriť za hranice eurozóny prostredníctvom Európskeho systému centrálnych bánk;

36. víta memorandum o porozumení vzťahujúce sa na spoluprácu medzi orgánmi finančného dohľadu, centrálnymi bankami a ministerstvami financií Európskej únie v oblasti cezhraničnej finančnej stability, ktoré bolo schválené na jar 2008; zdôrazňuje však, že memorandum o porozumení je iba tzv. mäkkou legislatívou (soft law) a závisí od ochoty členských štátov navzájom spolupracovať; zastáva názor, že hoci je veľmi ťažké ex ante definovať pravidlá o rozdelení nákladov, činnosť týkajúca sa krízového riadenia by mala pokračovať;

37. zdôrazňuje, že Európska únia ako najväčší hospodársky priestor na svete s najväčšími finančnými trhmi by mala zastávať z medzinárodného hľadiska vedúcu úlohu v oblasti reformovania systému na reguláciu finančných služieb v prospech všetkých dotknutých krajín a v záujme celkovej stability; domnieva sa, že vo svete čoraz integrovanejších finančných trhov a finančných inovácií, ktoré môžu mať do určitej miery destabilizačné účinky na reálnu ekonomiku a prinášať systémové riziká, by sa finančná stabilita mala stať základným cieľom tvorby politík; je presvedčený o tom, že všetky ambiciózne rozhodnutia prijaté na úrovni EÚ sa stanú príkladom, ktorý budú chcieť nasledovať ďalšie krajiny, a v tejto súvislosti zdôrazňuje zodpovednosť riešiť aj globálne problémy či problémy spojené s presúvaním činnosti do zahraničia (tzv. problémy „off shore“); zastáva názor, že zároveň s takouto regulačnou činnosťou je potrebné riešiť otázku politickej zodpovednosti medzinárodných regulačných orgánov;

38. požaduje, aby Komisia preskúmala možnosť zavedenia európskych dlhopisov a vypracovala dlhodobú stratégiu, ktorá popri vnútroštátnych dlhopisoch členských štátov umožní vydávanie takýchto dlhopisov v rámci eurozóny; poukazuje na potrebu vyhodnotiť ich dôsledky tak na medzinárodné finančné trhy, ako aj na HMÚ;

Rozšírenie eurozóny

39. požaduje, aby všetky členské štáty, ktoré nepatria do eurozóny, dodržiavali maastrichtské kritériá, ako aj reformovaný a všeobecne pružný PSR; domnieva sa, že Komisia musí zabezpečiť prísny výklad PSR a používanie kritérií vylúčenia pred každým možným pristúpením; konštatuje, že je potrebné zabezpečiť rovnaký prístup vo vzťahu k členským štátom v eurozóne a k členským štátom, ktoré si želajú do nej vstúpiť; v tejto súvislosti konštatuje, že dlhodobú stabilitu eurozóny treba považovať za cieľ spoločného záujmu a že rozšírenie musí sprevádzať stabilita; považuje za nevyhnutné, aby členské štáty v eurozóne a členské štáty s osobitným štatútom dôsledne plnili svoje povinnosti a nevyvolávali pochybnosti týkajúce sa spoločných cieľov cenovej stability, nezávislosti ECB, rozpočtovej disciplíny alebo upevňovania rastu, zamestnanosti a konkurencieschopnosti z ich strany;

40. domnieva sa, že členské štáty mimo eurozóny, ktoré spĺňajú maastrichtské kritériá a podľa zmluvy nemajú výnimku, by mali prijať spoločnú menu čo najskôr;

41. zdôrazňuje skutočnosť, že členstvo v eurozóne si vyžaduje úplné dodržiavanie týchto maastrichtských kritérií uvedených v zmluve a v protokole k článku 121 zmluvy: vysoký stupeň cenovej stability stanovenej meraním a jej trvalá udržateľnosť, verejné financie bez nadmerných deficitov, členstvo v mechanizme výmenných kurzov (ERM II) počas aspoň dvoch rokov, dodržiavanie normálneho fluktuačného rozpätia, vyrovnanie dlhodobých úrokových sadzieb, kompatibilita právnych predpisov s ustanoveniami Maastrichtskej zmluvy týkajúcimi sa HMÚ a nezávislá centrálna banka;

42. zastáva názor, že jedným z najnáročnejších aspektov pristúpenia do eurozóny je zabezpečenie trvalej udržateľnosti maastrichtských kritérií; zdôrazňuje však, že maastrichtské kritériá sú súčasne aj prvým krokom k udržiavaniu pokroku v reformných procesoch vrátane úsilia v oblasti štrukturálnych reforiem, investícií a hospodárskej koordinácie;

43. víta prísnejší a účinný dohľad nad členskými štátmi, ktoré sa podieľajú na ERM II a želajú si pripojiť sa k eurozóne, a nad hospodárskym vývojom týchto štátov; konštatuje, že úspešná účasť v ERM II musí zostať skutočným predpokladom, a nielen druhotnou požiadavkou členstva v eurozóne; rovnaké prístupové požiadavky sa musia uplatňovať na všetky členské štáty vstupujúce do eurozóny;

44. považuje pretrvávajúce a úspešné rozširovanie eurozóny za významnú výzvu počas nadchádzajúcich rokov a domnieva sa, že tejto zmene bude treba prispôsobiť inštitucionálne normy pre ECB a rozhodovací proces ECB a že v rámci rotačného modelu bude potrebné zohľadniť hospodársky význam jednotlivých členských štátov;

45. v súvislosti s rozširovaním eurozóny zdôrazňuje potrebu dosiahnutia vysokej úrovne konvergencie reálnej ekonomiky s cieľom obmedziť tlak v hospodárstve eurozóny a v členských krajinách uchádzajúcich sa o vstup do eurozóny; domnieva sa, že by sa v tejto súvislosti mali vytvoriť nástroje v prospech členských štátov zapojených do eurozóny, v ktorej by jednotná menová politika mohla mať zvlášť zbližujúci účinok;

Komunikácia

46. zdôrazňuje, že zatiaľ čo v eurozóne sa doteraz udržal vysoký stupeň cenovej stability, „pociťovaná inflácia“ sa výrazne líšila od nižšej skutočnej miery inflácie v členských štátoch počas posledných 10 rokov; požaduje preto lepšie informovanie obyvateľstva a objasnenie skutočností týkajúcich sa potreby a fungovania HMÚ, najmä s ohľadom na cenovú stabilitu, medzinárodné finančné trhy a výhody stability v eurozóne v období medzinárodných finančných kríz;

47. domnieva sa, že jednotná mena zostáva prioritou pre komunikáciu v Európskej únii; je presvedčený, že verejnosti sa musia naďalej sprostredkúvať a podrobne vysvetľovať prínosy eura a HMÚ – cenová stabilita, nízka úroková miera hypotekárnych úverov, ľahšie cestovanie, ochrana voči fluktuáciám výmenných kurzov a externým šokom; je presvedčený, že osobitný dôraz by sa mal klásť na informovanie európskych občanov, spotrebiteľov a malých a stredných podnikov, ktorí nedisponujú dostatočnými kapacitami na okamžité prispôsobenie sa novému vývoju a novým situáciám v súvislosti s eurom, a na sprostredkúvanie aktuálnych informácií;

48. vyzýva ECB, aby vo svojej výročnej správe alebo v samostatnej správe začala každoročne kvantitatívne analyzovať prínosy eura pre bežných občanov, s konkrétnymi príkladmi pozitívnych vplyvov eura na každodenný život ľudí;

49. domnieva sa, že komunikácia má mimoriadny význam pre prípravu zavedenia eura v členských štátoch, ktoré plánujú vstúpiť do eurozóny; konštatuje, že komunikácia týkajúca sa rozšírenia eurozóny je dôležitá aj pre všetky členské štáty patriace do eurozóny;

50. domnieva sa, že Komisia musí zamerať svoje úsilie na pomoc členským štátom pripraviť ich občanov na prijatie eura prostredníctvom intenzívnej informačnej kampane, dohliadaním nad jej realizáciou, ak už prebieha, a poskytovaním správ o osvedčených postupoch pri implementácii vnútroštátnych akčných plánov na prijatie eura; domnieva sa, že pre prechod na euro v nových členských štátoch, nasledujúce rozšírenie a prípravu nových kandidátskych krajín budú pravdepodobne užitočné aj osvedčené postupy z predchádzajúcich prechodov na euro a know-how, ktoré sa pri nich získalo.

Medzinárodná úloha eura a vonkajšie zastúpenie

51. víta skutočnosť, že euro sa rýchlo stalo druhou najvýznamnejšou rezervnou a transakčnou menou po americkom dolári s 25 % podielom na celosvetových devízových rezervách; berie na vedomie, že najmä v krajinách susediacich s eurozónou zohráva euro významnú úlohu ako mena, v ktorej sa uskutočňuje financovanie, a že výmenné kurzy týchto krajín sú naviazané na euro; jednoznačne súhlasí s názorom ECB, že zavedenie eura je posledným krokom na ceste k štruktúrovanému procesu konvergencie v rámci Európskej únie a že euro je teda možné zaviesť jedine na základe Zmluvy o ES;

52. zastáva názor, že politický program v oblasti HMÚ v nasledujúcom desaťročí bude poznamenaný medziiným aj výzvami, ktoré vyplynú z fungovania rýchlo sa rozvíjajúcich ázijských ekonomík; vyjadruje poľutovanie nad tým, že napriek celosvetovej úlohe eura úsilie zlepšiť vonkajšie zastúpenie eurozóny vo finančnej a menovej oblasti príliš nepokročilo; zdôrazňuje, že eurozóna si musí vypracovať medzinárodnú stratégiu zodpovedajúcu medzinárodnému postaveniu svojej meny;

53. pripomína, že najúčinnejším spôsobom, akým môže eurozóna zosúladiť svoj vplyv so svojou hospodárskou váhou, je vypracúvanie spoločných stanovísk a konsolidácia svojho zastúpenia až po získanie samostatného kresla v príslušných medzinárodných finančných inštitúciách a na medzinárodných finančných fórach; vyzýva členské štáty eurozóny, aby okrem iného hovorili jednotným jazykom o otázkach politík týkajúcich sa výmenných kurzov;

54. zdôrazňuje, že euro sa používa ako národná mena mimo eurozóny; domnieva sa, že treba analyzovať dôsledky takéhoto používania;

55. poukazuje na to, že významná úloha eura na medzinárodných finančných trhoch so sebou prináša záväzky a že účinky menovej politiky a politiky rastu v eurozóne sa pociťujú na celom svete; zdôrazňuje zvýšený význam eura pre medzinárodný obchod a služby ako stabilizátora v globálnom prostredí, ako hnacej sily pre integráciu finančných trhov a ako základu pre väčšie priame investície a cezhraničné zlučovanie spoločností, keďže náklady na transakcie môžu byť podstatne nižšie; žiada, aby bola vypracovaná štúdia o globálnej nerovnováhe a úlohe eura a o možných scenároch prispôsobenia sa s cieľom lepšie pripraviť Európu na zvládnutie veľkých otrasov pochádzajúcich z vonkajšieho prostredia;

56. navrhuje výraznejšiu spoluprácu orientovanú na budúcnosť a posilnenie medzinárodného dialógu medzi orgánmi zodpovednými za najdôležitejšie menové bloky na zlepšenie riadenia medzinárodných kríz a pomoc pri riešení dôsledkov pohybov meny na reálnu ekonomiku; pripomína úspešný spoločný krízový manažment na začiatku nedávnej krízy v segmente hypoték s nižšou bonitou v USA a krízy bezprostredne po udalostiach z 11. septembra 2001, ktorý umožnil predísť okamžitému znehodnoteniu dolára;

57. podporuje zámer Komisie posilniť vplyv HMÚ v medzinárodných finančných inštitúciách prostredníctvom spoločnej pozície EÚ sprostredkovanej vybranými zástupcami, napríklad prezidentom Euroskupiny, Komisiou a prezidentom ECB; konštatuje, že v skutočnosti sa už môžu ako pozorovatelia zúčastňovať diania v najvýznamnejších medzinárodných finančných inštitúciách; požaduje však lepšiu koordináciu európskych pozícií, aby mohla byť spoločná európska menová politika v budúcnosti zastupovaná svojimi legitímnymi zástupcami; očakáva, že bude možné sformulovať pozíciu eurozóny o politikách jej hlavných partnerov v oblasti výmenných kurzov; vyzýva prezidenta Euroskupiny, aby zastupoval eurozónu na Fóre finančnej stability (FSF); navrhuje zmenu a doplnenie stanov Medzinárodného menového fondu (MMF) tak, aby umožňovali členstvo hospodárskym blokom a organizáciám;

58. zdôrazňuje, že v otázke reformy medzinárodných finančných inštitúcií je potrebný spoločný prístup EÚ, ktorá by mala prihliadať na hospodársku situáciu na celom svete a zohľadniť tiež vznik nových hospodárskych veľmocí;

59. vyjadruje poľutovanie nad tým, že Komisia v rámci oznámenia EMU@10 neuskutočnila podrobnejšiu a presnejšiu analýzu o medzinárodnej úlohe eura; vyzýva Komisiu, aby vypracovala podrobnú správu o vonkajšom rozmere spoločnej menovej politiky a jej vplyvoch na hospodársku a obchodnú výkonnosť eurozóny;

60. domnieva sa, že spolupráca medzi Svetovou obchodnou organizáciou (WTO) a tzv. Bretton-Woodskymi inštitúciami (Medzinárodný menový fond (IMF), Skupina Svetovej banky) sa ukazuje ako nevyhnutná pre boj proti špekulácii a na zdôraznenie výziev, ktoré priniesla vážna menová, ale aj finančná, energetická a potravinová kríza, ktorá v súčasnosti postihuje industrializované krajiny, ako aj najmenej rozvinuté krajiny;

Hospodárske nástroje a riadenie a správa HMÚ

61. domnieva sa, že všetky dotknuté strany – Parlament, Rada, Komisia, Euroskupina a sociálni partneri na úrovni EÚ a na vnútroštátnej úrovni – by mali spolupracovať, aby upevnili budúcu činnosť HMÚ v oblasti hospodárskeho riadenia a správy na základe týchto návrhov:

a)  integrované usmernenia by sa ako základná súčasť lisabonskej stratégie a najdôležitejší hospodársky nástroj mali zameriavať na vzájomne inšpirujúce reformy v oblastiach zamestnanosti, životného prostredia a sociálneho zabezpečenia, a to v záujme vyváženého použitia kombinovaných politík;

b)  integrované usmernenia by mali stanoviť široký rámec pre užšiu koordináciu hospodárskej politiky s cieľom zosúladiť národné programy reforiem (NPR), pričom by sa však zohľadnila hospodárska rozmanitosť a odlišné národné tradície; mal by sa ustanoviť postup konzultácie národných parlamentov týkajúci sa programov stability a konvergenčných programov a národných programov reforiem;

c)  malo by sa vytvoriť užšie prepojenie medzi integrovanými usmerneniami, najmä všeobecnými usmerneniami hospodárskej politiky (VUHP) a programami stability a konvergenčnými programami; programy stability a konvergenčné programy a národné programy reforiem by sa mohli prezentovať v rovnakom čase (každoročne začiatkom jesene) po rozprave v národnom parlamente; VUHP by mohli zahŕňať spoločné rozpočtové ciele v súlade s preventívnou časťou PSR;

d)  vlády členských štátov by pri rozhodovaní o vnútroštátnych rozpočtoch mali zohľadňovať integrované usmernenia a odporúčania špecifické pre jednotlivé krajiny, ako aj celkovú rozpočtovú situáciu v eurozóne. rozdielne fiškálne kalendáre v jednotlivých štátoch a hlavné predpoklady použité v príslušných prognózach by sa mali zosúladiť, aby nevznikali rozdiely zapríčinené použitím rôznych makroekonomických predpovedí (celosvetový rast, rast EÚ, cena za barel ropy, úrokové miery) a ďalších parametrov;

e)  ak je to možné, malo by sa vydávať viac formálnych odporúčaní pre členské štáty patriace do eurozóny, ako je napríklad stanovovanie cieľov v oblasti strednodobých výdavkov, špecifických štrukturálnych reforiem, investícií a kvality verejných financií; v súvislosti s NPR by sa tiež mal presadzovať štandardizovanejší systém predkladania správ bez toho, aby sa narušili národné reformné priority; všetky záväzky, ciele a štandardy by sa mali v plnej miere začleniť do integrovaných usmernení a NPR, aby sa zlepšila koherentnosť a účinnosť hospodárskeho riadenia a správy;

f) dlhodobá stratégia zníženia vnútroštátnych dlhov pod maximálnu úroveň 60 % HDP by sa mala začleniť do rámca hospodárskeho riadenia a správy, pretože by sa tým znížili náklady na riadenie dlhu a náklady na kapitál pre súkromné investície;

g)  mal by sa vytvoriť rámec pre členské štáty patriace do eurozóny, ktorý by ich zaväzoval konzultovať medzi sebou a s Komisiou pred prijímaním významných rozhodnutí hospodárskej politiky, ako napríklad v prípade opatrení na riešenie zvýšených cien potravín a energií;

h)  hospodárska koordinácia by mala nadobudnúť formu integrovanej európskej stratégie v oblasti hospodárstva a zamestnanosti vychádzajúcej z existujúcich nástrojov hospodárskej politiky – konkrétne lisabonskej stratégie, integrovaných usmernení, stratégie trvalo udržateľného rozvoja a konvergenčných programov a programov stability; vyzýva vlády členských štátov, aby pod vedením prezidenta Euroskupiny koherentným spôsobom podporovali hospodársku činnosť v rovnakom čase a rovnakým smerom;

i)   v rámci európskej stratégie v oblasti hospodárstva a zamestnanosti uvedenej pod písmenom h) by sa mal uznať potenciál nových a ekologických technológií ako základného piliera ekonomického rastu spolu s kombinovanými makroekonomickými politikami;

j)   malo by sa uľahčiť financovanie inovačných podnikov, najmä malých a stredných podnikov, napríklad tým, že Európska investičná banka vytvorí „Európsky fond na podporu inteligentného rastu“;

k)  vo výročnej správe o eurozóne by sa mal uvádzať praktickejší súbor nástrojov a hodnotení, aby bolo možné viesť podrobnejší dialóg medzi rôznymi orgánmi EÚ, ktoré sa zaoberajú hospodárskym riadením a správou;

l)   je potrebné vytvoriť kódex správania pre vzťahy medzi Parlamentom, Radou a Komisiou, ktorý by zaručil primeranú spoluprácu a plné zapojenie týchto troch inštitúcií EÚ do príslušného procesu dodatočného spracovania integrovaných usmernení, keďže treba ustanoviť kľúčové hospodárske nástroje;

m) mala by sa nasledujúcim spôsobom posilniť inštitucionálna štruktúra koordinácie hospodárskej politiky:

- mali by sa tiež vytvoriť útvary Euroskupiny v oblasti konkurencieschopnosti/priemyslu, životného prostredia, zamestnanosti a vzdelávania;

- pre Euroskupinu by sa malo poskytnúť lepšie inštitucionálne prostredie a viac ľudských zdrojov;

- mandát prezidenta Euroskupiny by mal byť v súlade s hospodárskymi cyklami obsiahnutými v integrovaných usmerneniach;

- Výbor pre hospodársku politiku by mal byť včlenený do Hospodárskeho a finančného výboru, aby sa vytvoril jediný a koherentný prípravný orgán pre Radu pre hospodárske a finančné záležitosti a Euroskupinu;

- zástupcovi Parlamentu by mal byť udelený štatút pozorovateľa v rámci Euroskupiny a na neformálnych zasadnutiach Rady;

- zasadnutia trojky medzi Parlamentom, Komisiou a Euroskupinou by sa mali v prípade potreby organizovať štyrikrát ročne;

n)  mal by sa ustanoviť pravidelnejší a štruktúrovanejší dialóg o makroekonomických otázkach medzi Parlamentom, Komisiou a Euroskupinou, podobný dialógu o menových otázkach medzi Parlamentom a ECB, ktorý by prebiehal aspoň raz za štvrťrok s cieľom prehĺbiť súčasné rámce a venovať sa diskusii o problémoch, ktorým čelí ekonomika eurozóny; a zároveň

o)  mal by sa ustanoviť aktívny dialóg medzi Parlamentom, Euroskupinou, ECB a Európskym hospodárskym a sociálnym výborom na účely realizácie diskusií o vhodnom pomere menových, hospodárskych, mzdových a štrukturálnych politík a politík výmenného kurzu;

62. zastáva názor, že politický program v oblasti HMÚ v nasledujúcom desaťročí bude poznamenaný najmä výzvami, ktoré priniesli súčasné otrasy finančných trhov a ich dôsledky pre reálnu ekonomiku; v tejto súvislosti pozitívne vníma pozorovanie, že členské štáty v eurozóne sú lepšie vybavené na zvládnutie veľkých otrasov ako v minulosti vďaka spoločnej menovej politike a reformám uskutočneným v posledných rokoch; s cieľom bojovať proti spomaleniu ekonomického rastu a vysokej inflácii však požaduje:

a)   koordinovanú reakciu na úrovni EÚ, založenú na spoločnom porozumení problémov a spoločných nadväzujúcich opatreniach pri akceptovaní niektorých vnútroštátnych špecifík;

b)   ambiciózne a prispôsobené národné programy reforiem a záväzok k ich realizácii vrátane razantných diskusií so sociálnymi partnermi;

c)  úplnú a včasnú realizáciu plánu finančných služieb vrátane nadväzujúcej činnosti a vyššiu efektivitu dohľadu pokiaľ ide o súčasnú finančných krízu;

d)  zdokonaliť opatrenia na riešenie krízy skvalitnením predpisov EÚ v oblasti likvidácie podnikov a stanoviť jasne definované a jednomyseľne prijateľné opatrenia týkajúce sa rozdelenia zaťaženia medzi príslušné členské štáty v prípade platobnej neschopnosti v rámci cezhraničných finančných skupín;

e)  ukončiť tvorbu nástrojov plánovania menovej politiky prostredníctvom komplexnej analýzy faktorov vplývajúcich na stabilitu a fungovanie finančného systému (okrem iného pokiaľ ide o menovú politiku, rozvoj úverových a finančných aktív, charakteristiky nových produktov a koncentráciu rizík a likvidity);

f)   aktívne zapojenie Európy v rámci medzinárodných fór, menovite FSF a MMF a zintenzívnenie spoločných procesov politického rozhodovania; a zároveň

g)  jednotné vystupovanie EÚ v rámci G8 a vnímanie úlohy Európskej únie ako účinnejšieho celosvetového orgánu ekonomického rozhodovania a zároveň prispôsobenie takejto úlohy dôsledkom globalizácie a dominantnejším globálnym finančným trhom;

h)  lepšiu a účinnejšiu koordináciu medzi Svetovou obchodnou organizáciou (WTO) a inštitúciami z Bretton Woods (Medzinárodným menovým fondom a skupinou Svetovej banky) s cieľom bojovať proti špekuláciám a riešiť výzvy spôsobené vážnou krízou;

i)   vzhľadom na súčasné závažné menové turbulencie usporiadať pod záštitou MMF svetovú konferenciu o mene, na ktorej by sa z globálneho hľadiska diskutovalo o menových otázkach a zamyslieť sa nad možnosťou vytvorenia mechanizmu v rámci MMF na urovnávanie sporov v oblasti meny.

°

° °

63. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade, Komisii, Európskej centrálnej banke, Hospodárskemu a sociálnemu výboru, prezidentovi Euroskupiny a vládam a parlamentom členských štátov.

• [1]       Ú. v. EÚ C 314E, 21.12.2006, s. 125.
• [2]       Ú. v. EÚ C 175E, 10.7.2008, s. 569.
• [3]       Prijaté texty, P6_TA(2008)0057.
• [4]       Prijaté texty, P6_TA(2007)0533.
• [5]       Ú. v. EÚ C 287E, 29.1.2007, s. 535.
• [6]       Ú. v. EÚ C 304E, 1.12.2005, s. 132.
• [7]       Ú. v. EÚ C 74E, 20.3.2008, s. 780.
• [8]       Prijaté texty, P6_TA(2008)0357.
• [9]       Ú. v. EÚ C 298E, 8.12.2006, s. 249.
• [10]     Ú. v. EÚ C 146E, 12.6.2008, s. 251.
• [11]     Prijaté texty, P6_TA(2008)0287.
• [12]     Ú. v. EÚ C 291E, 30.11.2006, s. 118.
• [13]     Ú. v. EÚ C 157E, 6.7.2006, s. 73.
• [14]     Prijaté texty, P6_TA(2008)0425.

DÔVODOVÁ SPRÁVA

Európsky parlament sa úzko zapájal do každej etapy HMÚ: od rozhodnutia zaviesť spoločnú menu, ktoré bolo prijaté v Maastrichte v roku 1992 a ktoré viedlo k neodvolateľnému stanoveniu výmenných kurzov mien zúčastnených členských štátov voči euru a vytvoreniu Európskej centrálnej banky dňa 1. januára 1999, až po na to nadväzujúci fyzický prechod v roku 2002. Parlament sa tiež podieľal na všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa rozšírenia eurozóny od jej vzniku.

Počas prvých desiatich rokov existencie hospodárskej a menovej únie zohrával Európsky parlament aktívnu úlohu. Táto úloha sa prejavovala v jeho činnosti v mnohých oblastiach: podieľal sa na zákonodarnej činnosti v oblasti vnútorného trhu, najmä vo vzťahu k finančným službám, bol jedným zo subjektov prijímajúcich rozhodnutia o otázkach rozšírenia eurozóny, vydával stanoviská a poskytoval poradenstvo týkajúce sa hlavných smerov makroekonomického vývoja, podporoval diskusiu o aktuálnom makroekonomickom vývoji, zvyšoval transparentnosť a zodpovednosť postupu rozhodovania o hospodárskej politike a inštitucionalizoval otvorený a transparentný menový dialóg s Európskou centrálnou bankou.

Koordinácia hospodárskej politiky

Ako jediný orgán Európskej únie priamo volený jej občanmi sa Európsky parlament usiloval o posilnenie koordinácie hospodárskej politiky a uplatňovanie Lisabonskej stratégie pre rast a zamestnanosť. Hospodárska politika je oblasťou, v ktorej je nedostatok transparentnosti mimoriadne výrazný vzhľadom na charakteristické medzivládne postupy stanovené v zmluve[1].

Európsky parlament sa teda stal na úrovni EÚ významným aktérom napriek obmedzeným formálnym právomociam, ktoré mu poskytuje zmluva. Prijali sme preto prístup, v rámci ktorého požadujeme otvorenejší postoj vlád členských štátov voči národným parlamentom, Európskemu parlamentu a sociálnym partnerom. V oblasti koordinácie fiškálnych politík sa podľa súčasnej zmluvy konzultuje s Parlamentom v otázkach týkajúcich sa prijímania sekundárnej legislatívy o postupe pri nadmernom deficite a PSR.

Parlament vypracoval rozličné spôsoby na zabezpečenie toho, aby sa jeho názory v Európe zohľadňovali. Bolo to do značnej miery možné vďaka tomu, že výbor ECON prejavil aktívny záujem o presadzovanie poprednej úlohy Parlamentu.

Usilovali sme sa vytvoriť koncepciu partnerstva na širokom základe, ktoré by zahŕňalo sociálnych partnerov, občiansku spoločnosť a verejné orgány v súlade s národnými tradíciami a praktikami.

Výbor ECON zaviedol pravidelný dialóg s tými inštitúciami a orgánmi EÚ, ktoré sa podieľajú na tvorbe hospodárskej politiky v eurozóne a v Únii. Každý polrok je nadchádzajúce predsedníctvo Rady (minister financií) vyzvané, aby predstavilo výboru svoj pracovný program. Na konci šesťmesačného obdobia sa zhodnotia výsledky. Pri oboch týchto príležitostiach sa po prezentácii uskutoční diskusia s výborom. Ďalšou príležitosťou na pravidelné stretnutia výboru ECON a Rady (ECOFIN) je postup zameraný na prijatie všeobecných usmernení hospodárskej politiky, keďže zástupcovia výboru vedú diskusie s trojkou (predstavitelia súčasného, predchádzajúceho a nadchádzajúceho predsedníctva Rady).

Výbor ECON z vlastnej iniciatívy organizoval aj pravidelné výmeny názorov s prezidentom Euroskupiny, ktoré sa zvyčajne konali dvakrát ročne. Prezident Euroskupiny na týchto stretnutiach objasnil predchádzajúce diskusie a rozhodnutia tohto zoskupenia a jeho budúci pracovný program. Tieto stretnutia s členmi výboru ECON boli prospešné najmä vzhľadom na to, že Euroskupina je neformálnym orgánom bez formálnych rozhodovacích právomocí. Tieto dialógy mali význam pre zvyšovanie transparentnosti koordinácie hospodárskej politiky, ktorú uskutočňovala Euroskupina.

V rámci Parlamentu je výbor ECON zodpovedný za vedenie potvrdzujúcich vypočutí kandidátov na členov Komisie v rámci jeho oblasti pôsobnosti. Okrem kontaktov medzi Európskym parlamentom a Komisiou, ktoré stanovuje právo Spoločenstva, výbor zabezpečuje pravidelný dialóg s komisárom zodpovedným za hospodárske veci. Komisár je pozvaný, aby sa zúčastnil na schôdzach výboru a aby predstavil polročné ekonomické predpovede Komisie, správu o verejných financiách, VUHP a ďalšie významné nové skutočnosti z oblasti hospodárskej politiky. Po informovaní o činnostiach Komisie a posúdení najnovšieho vývoja hospodárstva v členských štátoch a v Únii nasleduje diskusia, ktorá umožňuje rozsiahlu výmenu názorov medzi komisárom a členmi výboru ECON.

Časté a pravidelné kontakty a diskusie so zástupcami Hospodárskeho a finančného výboru a Výboru pre hospodársku politiku (EPC) umožnili členom výboru ECON, aby žiadali o objasnenie činnosti týchto dvoch výborov a aby sa zúčastnili na zaujímavej výmene názorov.

Pravidelné spoločné stretnutia Parlamentu a národných parlamentov pomohli národným parlamentom, aby si lepšie osvojili požadovanú koordináciu hospodárskej politiky. Osobitná pozornosť sa v tejto súvislosti venovala Lisabonskému programu pre rast a zamestnanosť.

Keďže všeobecné usmernenia hospodárskej politiky sú kľúčovým politickým dokumentom pre koordináciu hospodárskych politík, Parlament prijal opatrenia na to, aby sa postup zameraný na prijatie VUHP stal otvorenejším a viac integračným tak na európskej, ako aj na vnútroštátnej úrovni. Európsky parlament sa usiloval k tomu účinne prispieť vypracovaním prípravných správ a uznesení pred tým, ako Komisia predkladala výročné správy o integrovaných politických usmerneniach. Výbor ECON v záujme zvýšenia svojho vplyvu zaviedol aj diskusie s trojkou. Tieto diskusie sa konajú po tom, ako Komisia vydá odporúčania pre VUHP a Parlament vypracuje prípravnú správu k danej veci. Na týchto stretnutiach sa so zástupcami členských štátov diskutovalo o celkovej pozícii Parlamentu týkajúcej sa hlavných otázok. Výbor zároveň pripravil druhú správu s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi k odporúčaniam Komisie pre nové usmernenia. Už počas druhej etapy HMÚ boli zavedené postupy neformálnych konzultácií a Parlament od roku 1994 navrhol a prerokoval viacero formálnych zmien a doplnení k všeobecným usmerneniam hospodárskej politiky. Naša inštitúcia sa usilovala o dosiahnutie medziinštitucionálnej dohody medzi tromi hlavnými inštitúciami v záujme objasnenia ich úloh a časových rozvrhov, ale táto práca nebola ukončená ani formalizovaná.

Európsky parlament v rámci tejto práce podporoval obnovenú Lisabonskú stratégiu pre rast a zamestnanosť. Zastával názor, že táto stratégia musí byť na úrovni Spoločenstva pridanou hodnotou, aby sa zlepšila koherentnosť reforiem, zmaximalizovali sa pozitívne vedľajšie účinky a zaistilo sa, že reformné programy, napríklad štrukturálne reformy a investície do znalostí, skutočne prinesú viac kvalitnejších pracovných miest v celej Európskej únii.

Parlament sa usiloval o zefektívnenie postupu v rámci lisabonskej stratégie a o zlúčenie všeobecných usmernení hospodárskej politiky a usmernení o zamestnanosti do integrovaných politických usmernení. Okrem toho sme dôsledne monitorovali špecifické usmernenia pre eurozónu a podporovali tým lepšiu koordináciu hospodárskych politík.

Naša inštitúcia zastávala názor, že rozmer štrukturálneho dohľadu špecifický pre eurozónu a súvisiaci s lisabonskou stratégiou by sa mal posilniť v tom zmysle, že bude zahŕňať opatrenia potrebné na zlepšenie fungovania HMÚ. Prvým krokom v tomto smere bolo to, že sa výročné správy Komisie o stave realizácie lisabonskej stratégie sústredili na eurozónu.

Výročné správy Komisie o eurozóne okrem toho poskytli dobrý základ pre širokú diskusiu o celkovej situácii hospodárstva v eurozóne a o budúcich úlohách. Umožnili tiež Európskemu parlamentu vyjadriť svoje názory a sformulovať priority týkajúce sa hospodárskych politík a hospodárskeho riadenia a správy.

Európsky parlament však vyslovil poľutovanie nad tým, že vo vnútroštátnych politikách mnohých členských štátov je lisabonská stratégia málo viditeľná. Naša inštitúcia preto zdôrazňovala potrebu lepšieho zapojenia sociálnych partnerov, národných parlamentov, regionálnych a miestnych orgánov, ako aj občianskej spoločnosti, aby bolo možné zabezpečiť účinnú realizáciu lisabonskej stratégie.

Európsky parlament podporoval Pakt stability a rastu v jeho revidovanej podobe z roku 2005. Vo svojom uznesení z roku 2004 o jarnom zasadnutí Rady vyjadril Európsky parlament svoje presvedčenie, že inteligentná reforma PSR je potrebná na to, aby rýchlejšie vrátila európske hospodárstvo do vyváženého stavu a umožnila zlepšiť hospodársku, sociálnu a environmentálnu udržateľnosť v Európe. Vo všeobecnosti sa Pakt stability a rastu osvedčil a musí sa preto zachovať aj v budúcnosti, aby bolo možné posilniť stabilitu a spoľahlivosť eurozóny. Parlament zastával názor, že zdravá fiškálna politika musí byť predpokladom trvalo udržateľného rastu a tvorby pracovných miest v každom členskom štáte v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy ako spoločná zodpovednosť Európskej únie.

Naša inštitúcia zdôrazňovala, že je dôležité, aby všetky členské štáty, prinajmenšom tie, ktoré patria do eurozóny, koordinovali svoje rozdielne fiškálne národné kalendáre a vychádzali pri príprave rozpočtových prognóz z podobných kritérií, aby nevznikali rozdiely zapríčinené použitím rôznych makroekonomických predpovedí (celosvetový rast, rast EÚ, cena za barel ropy, úrokové miery) a ďalších parametrov. Európsky parlament naliehavo žiadal Komisiu, aby zabezpečila platnosť dostupných údajov pochádzajúcich z členských štátov.

Dokonca aj pred vypuknutím súčasných finančných otrasov a napätia v hospodárstve Parlament vyjadroval názor, že rastúca globálna nerovnováha, celkový dopyt a celosvetový inflačný tlak môžu predstavovať pre menovú politiku náročnú úlohu. V tomto období boli vyjadrené aj obavy, že nestabilita výmenného kurzu eura môže narušiť konkurencieschopnosť európskeho hospodárstva.

Menová politika a menový dialóg

Už od počiatkov projektu hospodárskej a menovej únie začiatkom 90. rokov 20. storočia sa Európsky parlament, najprv prostredníctvom Podvýboru pre menové veci a neskôr prostredníctvom výboru ECON, úzko zapájal do jeho navrhovania, rozvoja a rozširovania.

Už v roku 1992 sa podvýbor intenzívne zapájal do monitorovania a prerokúvania sekundárnej legislatívy pre prvú, druhú a tretiu etapu HMÚ a do prípravy informačnej kampane. Európsky parlament sa tiež zúčastňoval na diskusiách o tom, ktoré typy bankoviek a mincí by sa v záujme spotrebiteľa mali vydávať. Parlament zohrával zásadnú úlohu najmä v oblasti dohľadu nad menovou politikou eurozóny a jej kontroly, odkedy túto úlohu začala plniť Európska centrálna banka (ECB) až v roku 1999.

Táto zodpovednosť zakotvená v Zmluve o EÚ znamená, že Európsky parlament je európskou inštitúciou, ktorá môže najlepšie zaručiť skutočnú demokratickú zodpovednosť našej centrálnej banky ako subjektu, ktorý má ako centrálna banka vzhľadom na inštitucionálnu štruktúru EÚ najvyšší stupeň nezávislosti zo všetkých politických systémov v dejinách. Zatiaľ čo je potrebné plne rešpektovať nezávislosť ECB, táto banka nemôže byť oslobodená od povinnosti poskytovať informácie o svojich činnostiach a zapájať sa do pravidelného dialógu s demokraticky zvolenými politikmi.

Možno teda tvrdiť, že práca Európskeho parlamentu v oblasti menovej politiky bola úspešná, pokiaľ ide o demokratickú zodpovednosť. Parlament prostredníctvom svojich správ a stanovísk vymedzil smerovanie týchto dialógov. Výbor ECON prostredníctvom svojich početných iniciatív a najmä zavedením štvrťročných menových dialógov do praxe dosiahol, že ECB prevzala svoju zodpovednosť.

Túto zodpovednosť ECB Parlament intenzívne presadzoval, keďže zmluva neobjasňuje presnú formu takýchto dialógov. Možno tvrdiť, že v súčasnosti nadobudol Európsky parlament ešte silnejšie postavenie ako má Kongres USA vo vzťahu k centrálnej banke USA (Federal Reserve).

Parlament už v správe z marca 1998 o demokratickej zodpovednosti v tretej etape HMÚ žiadal vytvorenie spoločného rámca pre dialóg medzi Európskym parlamentom a ECB o menových otázkach, ktorý by vyplýval zo zmluvy. Parlament objasnil, že má určité právomoci v menových veciach najmä vzhľadom na to, že zmluva a Štatút európskeho systému centrálnych bánk (ESCB) a Európskej centrálnej banky stanovuje pre ECB nielen práva, ale aj povinnosti.

Vzťah medzi Parlamentom a ECB je založený ta týchto oblastiach činnosti:

a) postup na vymenovanie členov Výkonnej rady ECB;

b) podávanie správ Európskemu parlamentu; and

c) publikácie ECB, predovšetkým výročná správa predkladaná Parlamentu a správa o konvergencii.

Menovanie člena Výkonnej rady sa môže uskutočniť iba po konzultácii s Parlamentom. Európsky parlament sa teda stáva európskou inštitúciou, ktorá vie najlepšie zabezpečiť demokratickú zodpovednosť kľúčových postov v ECB. Postup konzultácie má formu verejných vypočutí pod vedením výboru ECON. Ukázalo sa, že tento postup je najvhodnejší na získanie potrebných informácií o kandidátovi pred tým, ako EP vydá konečné odporúčanie. Hlavným zámerom vypočutí je dozvedieť sa viac o osobnosti kandidáta a o jeho názoroch týkajúcich sa základných otázok hospodárskej a menovej politiky, zamýšľaného spôsobu fungovania ECB a jeho koncepcie demokratickej zodpovednosti ECB. Členovia výboru nato prijmú okamžité rozhodnutie o vhodnosti kandidáta na tento post, ktoré sa potom postúpi na ratifikáciu v pléne.

Sleduje sa tým aj dlhodobý cieľ: tento postup pomáha poslancom Parlamentu lepšie spoznať členov Výkonnej rady ECB, ktorí sa potom budú musieť pravidelne stretávať s výborom.

Podľa zmluvy[2] môžu prezident ECB a ďalší členovia Výkonnej rady na žiadosť ktorejkoľvek zo strán „vystúpiť pred príslušnými výbormi Európskeho parlamentu“. Z tohto ustanovenia sa stal pevný záväzok týkajúci sa transparentnosti a dohľadu, ktorý sa zakladá na pravidelnej výmene názorov, stanovenej vzájomnou dohodou medzi týmito dvoma inštitúciami na žiadosť výboru ECON. Prezident ECB (alebo príležitostne jej viceprezident) sa zúčastňuje najmenej každé tri mesiace na schôdzi výboru ECON prenášanej prostredníctvom televízie, aby zodpovedal na otázky o hospodárskom výhľade a uskutočňovaní menovej politiky v eurozóne. Od roku 1999 sa uskutočnilo dovedna 38 menových dialógov. Členovia výboru si vyberú dve špecifické témy, ktorým by mal prezident ECB venovať osobitnú pozornosť. V rámci prípravy týchto schôdzí Parlamentu vopred poskytuje pravidelné prípravné informácie tím dvanástich akademických odborníkov a ďalších poradcov (príslušné dokumenty a doslovné zápisy zo schôdzí sú k dispozícii na internetovej stránke výboru ECON). Po úvodnom slove prezidenta ECB sa uskutoční blok otázok a odpovedí. Prezident ECB zodpovedá aj písomné otázky, ktoré poslanci predložili v ktoromkoľvek čase.

Výročné správy ECB sú nástrojmi na dosiahnutie väčšej transparentnosti v menovej politike. Tieto správy predkladá na rozpravu v Európskom parlamente prezident ECB a tvoria základ parlamentných uznesení, ktoré každoročne pripravuje výbor ECON. Je to príležitosť, pri ktorej môžu poslanci každý rok zhodnotiť vývoj menovej politiky. Tieto rozpravy sa konajú v rámci plenárnych schôdzí a predstavujú pre prezidenta ECB slávnostnú chvíľu, keď môže podrobne informovať o príslušnom roku a sformulovať budúce iniciatívy.

Výbor ECON vyvíjal stály tlak na ECB, aby vypracovala a uverejnila modely a ďalšie nástroje hospodárskej analýzy, z ktorej vychádzajú rozhodnutia menovej politiky. Vo svojom uznesení o správe ECB z roku 1999 žiadal ECB, aby každých šesť mesiacov uverejňovala makroekonomické predpovede spolu s prieskumom a makroekonomickým modelom, na ktorom sa tieto predpovede zakladali, ako aj správy o národných ekonomikách (podľa vzoru tzv. béžovej knihy v Spojených štátoch). V uznesení z nasledujúceho roka už výbor uvítal záväzok ECB uverejňovať tieto predpovede aj príslušný model.

Neustále sa vynárajúca otázka sa týka transparentnosti rozhodnutí prijatých Radou guvernérov ECB. V správe z roku 1999 a nasledujúcich správach sa požadovalo najmä, „aby sa krátko po schôdzach Rady guvernérov ECB uverejňovali súhrnné zápisnice týchto schôdzí, v ktorých sa jasne uvedú argumenty za a proti rozhodnutiam a ich dôvody“, pričom sa tiež uverejní anonymný rozpis hlasov. ECB doposiaľ neuznala argumenty Parlamentu v tejto oblasti.

Úloha ESCB a ECB pri riadení finančného systému eurozóny a dohľade nad ním nie je úplne objasnená. Už v uznesení Parlamentu o výročnej správe ECB z roku 2000 bola zdôraznená „potreba úzkeho zapojenia ESCB do obozretného dohľadu na makroúrovni“ a úloha ECB pri zabezpečovaní finančnej stability.

Parlament sa v rámci menového dialógu s ECB usiluje o podporu lepšej kombinácie politík a zvyšovanie legitímnosti uskutočňovanej menovej politiky. Uskutočnili sa aj spoločné dialógy medzi Euroskupinou, Komisiou a Parlamentom, ktoré boli podobné ako menový dialóg medzi Parlamentom a ECB.

Rozšírenie eurozóny

Dôležitý aspekt legislatívnej[3] úlohy Parlamentu sa týka skutočnosti, či členský štát EÚ splnil alebo nesplnil podmienky na pripojenie sa k eurozóne: konečné rozhodnutie prijímajú vlády členských štátov, ale opäť až po tom, ako Parlament poskytol svoje stanovisko. Od roku 1998 sa k eurozóne pripojili Grécko, Malta, Cyprus a Slovinsko. Ďalším štátom bude Slovensko. V každom jednotlivom prípade je rozšírenie eurozóny historicky významnou úlohou tak pre dotknutý členský štát, ako aj pre zvyšok eurozóny. Parlament preto zastával názor, že je potrebné starostlivo sledovať proces hospodárskej konvergencie členského štátu a cesta k prijatiu eura členskými štátmi by mala zodpovedať aktuálnemu stavu ich ekonomík.

V rámci konzultačného postupu vydal Európsky parlament stanovisko ku každému návrhu rozhodnutia Rady v súlade s článkom 122 ods. 2 zmluvy, t. j. pre každé rozšírenie eurozóny. Parlament tiež požadoval skoršie konzultácie s Komisiou, aby mal viac času na vypracovanie stanoviska po hĺbkovej analýze situácie. Delegácia výboru ECON navštívila aj Slovensko začiatkom roku 2008, aby zozbierala viac informácií pred tým, ako vydá svoje stanovisko.

Otázka rozšírenia sa riešila aj pri viacerých ďalších príležitostiach, napríklad v osobitnej správe z roku 2006 o rozšírení eurozóny a v kontexte výročných správ o eurozóne a o výročnej správe ECB.

V súvislosti so všeobecnými predpokladmi budúceho rozšírenia eurozóny Parlament vždy zastával prísne dodržiavanie konvergenčných kritérií stanovených v Maastrichtskej zmluve a bol zásadne proti osobitným ustanoveniam týkajúcim sa plnenia maastrichtských kritérií. Vyjadril tiež názor, že dlhodobá stabilita eurozóny by sa mala posudzovať aj z hľadiska jej schopnosti prijať nových členov. V súvislosti s technickými predpokladmi rozšírenia eurozóny Parlament žiadal pristupujúce členské štáty, aby venovali osobitnú pozornosť ochrane spotrebiteľa počas prechodnej fázy, a pripomínal, že treba nevyhnutne začať včasné a rozsiahle informačné kampane pre občanov v členských štátoch žiadajúcich o pristúpenie.

Naša inštitúcia stanovila aj osobitné požiadavky pre členské štáty žiadajúce o pristúpenie, pričom upozornila na to, že predčasné pristúpenie k eurozóne by mohlo viesť k neočakávanému vývoju v procese hospodárskej konvergencie a že rozšírenie eurozóny uľahčuje proces hospodárskej konvergencie a prispieva k posilneniu eurozóny ako celku.

Komunikačná stratégia pre euro

Parlament vyjadril svoje názory o vykonávaní informačnej a komunikačnej stratégie pre euro a HMÚ, pričom už v roku 2005 skonštatoval, že zjavná nepopulárnosť eura u niektorých občanov bola v rozpore so skutočnosťou, že euro je pravdepodobne najúspešnejším európskym projektom, ktorý bol kedy uvedený do praxe. Zastával názor, že jednotná mena patrí aj naďalej medzi priority komunikačnej stratégie EÚ, a domnieval sa, že výhody plynúce zo zavedenia eura sa musia na verejnosti i naďalej zdôrazňovať a podrobne vysvetľovať. Parlament v tejto súvislosti požadoval rad špecifických opatrení na podporu prijatia eura.

Integrácia finančných trhov

Európsky parlament zohrával ako zákonodarný orgán a tvorca politík významnú úlohu pri integrácii finančných trhov v Európskej únii. Naša legislatívna práca sa sústreďovala na vytvorenie integrovaného trhu v prospech spotrebiteľov. Akčný plán finančných služieb, ktorý bol prijatý v roku 1999, bol dokončený v roku 2005. Činnosť v tejto oblasti však pokračovala, keďže bolo potrebné reagovať na vývoj trhu alebo na jeho nedostatky. Aby sme spomenuli jednu konkrétnu otázku: Európsky parlament sa dlhé roky zasadzoval za zosúladenie poplatkov za platby v celej eurozóne a príslušné nariadenie bolo nakoniec prijaté v roku 2001. Okrem tejto práce zameranej na zriadenie jednotnej oblasti platieb v eurách (SEPA) zahŕňala legislatívna činnosť aj poisťovacie služby (zaistenie a platobná schopnosť), bankové služby (kapitálové požiadavky), trhy cenných papierov (investičné služby) a otázky týkajúce sa postupov dohľadu a právnych predpisov vo všeobecnosti v rámci Lamfalussyho postupu. Parlament veľmi aktívne pripravoval Lamfalussyho rámec s cieľom zlepšiť dohľad nad finančným trhom a jeho reguláciu. Počas tohto postupu dbal na zabezpečenie rovnakých právomocí ako má Rada, keďže obe tieto inštitúcie sú zákonodarnými orgánmi. Usiloval sa aj o väčšiu transparentnosť tohto postupu vo všetkých jeho etapách.

Vonkajšie zastúpenie eura

Viac-menej otvorenou otázkou bolo, či by mala existovať politika výmenných kurzov pre euro, a ak áno, kto konkrétne by bol za ňu zodpovedný. Zmluva v tomto ohľade neobsahuje jasné ustanovenia. Nie je tiež jasné, kto môže vystupovať v mene eurozóny na medzinárodnej úrovni: prezident ECB, Komisia, predsedníctvo Rady či predsedníctvo Euroskupiny (v prípade, že sa líši od predsedníctva Rady). Parlament preto vo svojich správach vyzýval na „zlepšenie zastúpenia eurozóny v rozhodujúcich medzinárodných inštitúciách“ a na „výber jediného zástupcu eurozóny“.

Európska únia a členské štáty majú podľa názoru Európskeho parlamentu spoločnú zodpovednosť za zaoberanie sa úlohami a príležitosťami a za riešenie neistôt, ktorým občania čelia v dôsledku globalizácie. Naša inštitúcia podporovala názor, že je potrebné rozvinúť vonkajší rozmer vnútorného trhu.

Európsky parlament zdôraznil, že bude potrebné prijať ďalšie opatrenia, kým vonkajšie zastúpenie eurozóny bude zodpovedať jej rastúcemu významu v svetovej ekonomike. Parlament preto vo svojich správach vyzýval na „zlepšenie zastúpenia eurozóny v rozhodujúcich medzinárodných inštitúciách“ a na „výber jediného zástupcu eurozóny“.

• [1]  Legislatívny rámec pre oblasť hospodárskej politiky je ustanovený v článkoch 98, 99 a 104 zmluvy.
• [2]  Článok 113 ods. 3 zmluvy stanovuje, že ECB predkladá výročnú správu o činnosti ESCB a o menovej politike za uplynulý a za bežný rok Európskemu parlamentu, Rade a Komisii, ako aj Európskej rade. Prezident ECB predkladá túto správu Rade a Európskemu parlamentu, ktorý na jej základe môže uskutočniť všeobecnú rozpravu. Prezident ECB a ďalší členovia Výkonnej rady môžu vystúpiť pred príslušnými výbormi Európskeho parlamentu na jeho žiadosť alebo z vlastného podnetu.
• [3]  Podľa článku 122 ods. 2 Zmluvy o ES Rada ECOFIN na základe správ Komisie a ECB, po konzultácii s Európskym parlamentom a po rokovaniach v Rade zasadajúcej v zložení hláv štátov alebo predsedov vlád kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie rozhodne, či členské štáty, pre ktoré platí výnimka, spĺňajú nevyhnutné podmienky na základe kritérií stanovených v článku 121 ods. 1, a zruší výnimky týchto členských štátov.

STANOVISKO Výboru pre medzinárodný obchod (10.9.2008)

pre Výbor pre hospodárske a menové veci

k EMU@10: Prvých desať rokov existencie hospodárskej a menovej únie a budúce výzvy
(2008/2156(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Jean-Pierre Audy

NÁVRHY

Výbor pre medzinárodný obchod vyzýva Výbor pre hospodárske a menové veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.  víta skutočnosť, že hospodárska a menová únia sa desať rokov od svojho vytvorenia považuje po technickej a politickej stránke za úspech a že euro sa postupne od svojho zavedenia stalo popri americkom dolári menou na uskutočňovanie obchodných transakcií, a to nielen medzi krajinami eurozóny a tretími krajinami, ale aj mimo týchto vzťahov;

2.  domnieva sa, že systém eura, s ním súvisiaca monetárna politika a z neho vyplývajúca stabilita eura prispievajú k hospodárskej a finančnej integrácii svetovej ekonomiky;

3.  poukazuje na rozhodujúce prepojenie medzi monetárnou politikou a obchodnou politikou na celosvetovej úrovni, na čo poukázalo nespočetné množstvo štúdií, a v tejto súvislosti zdôrazňuje pozitívnu úlohu, ktorú pri zabezpečovaní trvalo udržateľného rastu medzinárodného obchodu zohráva stabilita výmenného kurzu;

4.  poukazuje na to, že používanie eura v čoraz širšom meradle ako medzinárodnej obchodnej meny prospieva najmä členským krajinám eurozóny, pretože znižuje podnikom z týchto krajín riziká spojené s výmenným kurzom, a tým aj náklady spojené s medzinárodným obchodom;

5.  víta skutočnosť, že zavedenie eura zlepšuje prostredníctvom posilnenia vnútorného trhu medzinárodnú konkurencieschopnosť európskych podnikov a váhu EÚ pri multilaterálnych a bilaterálnych obchodných rokovaniach;

6.  víta, že hospodárska a menová únia zvýšila príťažlivosť eurozóny pre priame zahraničné investície;

7.  domnieva sa, že inflácia je celosvetovým javom a že v otvorenej ekonomike proti nej nemožno bojovať len prostredníctvom európskej menovej politiky; domnieva sa, že Európska centrálna banka úspešným vykonávaním mandátu, ktorým je cenová stabilita ako hlavná priorita, zvýšila dôveru v euro, a tým rozhodujúcou mierou prispela k jeho medzinárodnej atraktivite;

8.  vyjadruje poľutovanie nad tým, že Komisia v rámci oznámenia EMU@10 neuskutočnila podrobnejšiu a presnejšiu analýzu o medzinárodnej úlohe eura; vyzýva Komisiu, aby vypracovala podrobnú správu o vonkajšom rozmere spoločnej menovej politiky a jej vplyvoch na hospodársku a obchodnú výkonnosť eurozóny;

9.  zastáva názor, že obchodná politika EÚ sa nemôže zakladať na výmenných kurzoch, pretože obchodnopolitické nástroje (clá, kvóty a pod.) sú ťažkopádne, a preto sú nevhodné na vyrovnávanie menových fluktuácií;

10. víta otvorenosť eurozóny a domnieva sa, že súčasné zhodnocovanie eura môže mať negatívne účinky, pretože sťažuje vývoz a zvýhodňuje dovoz na vnútorný trh, a zároveň aj pozitívne účinky, pretože pomáha hospodárstvu EÚ čeliť dramatickému zvýšeniu ceny ropy; v tejto súvislosti berie na vedomie obavy veľkého množstva podnikov EÚ a konštatuje, že pre európske podniky a pracovníkov, predovšetkým v priemyselnom odvetví, je v záujme ich medzinárodnej konkurencieschopnosti veľmi dôležité mať v jednotlivých krajinách správne ohodnotenú menu; zároveň vidí príležitosť v tom, že podniky EÚ budú pod zvýšeným konkurenčným tlakom nútené pristúpiť k ďalšiemu zlepšeniu svojej konkurencieschopnosti, a tým by mohli v strednodobom horizonte získať voči svojim konkurentom výhodu;

11. zdôrazňuje, že menové politiky niektorých partnerov EÚ majú za cieľ podhodnocovať svoje meny, čo má rušivý vplyv na obchod a mohlo by sa vnímať ako netarifná prekážka v medzinárodnom obchode;

12. podporuje lepšiu a účinnejšiu koordináciu medzi Svetovou obchodnou organizáciou (WTO) a brettonwoodskymi inštitúciami (Medzinárodný menový fond (MMF), skupina Svetovej banky) s cieľom bojovať proti špekulácii a čeliť výzvam, ktoré priniesla vážna menová, ale aj finančná, energetická a potravinová kríza, ktorá v súčasnosti ohrozuje všetky krajiny; domnieva sa, že takáto koordinácia by prispela k menovej a finančnej stabilite svetového hospodárstva;

13. navrhuje, aby sa vzhľadom na súčasné závažné menové turbulencie usporiadala pod záštitou MMF svetová menová konferencia, na ktorej by sa diskutovalo o menových otázkach;

14. navrhuje tiež preskúmať, či je možné vytvoriť orgán pre urovnanie menových sporov na základe orgánu pre urovnávane obchodných sporov zriadeného v rámci WTO, orgán, ktorý by mohol pomôcť stabilizovať svetový menový systém, znížiť riziko protizákonných praktík a vrátiť svetovým trhom dôveru, ktorú potrebujú na úspešné zvládnutie nových ekonomických výziev, ktoré prináša najmä globalizácia a prehlbujúci sa nedostatok prírodných zdrojov a tiež rozvoj nových obchodných mocností;

15. podporuje návrh Komisie rozvíjať spoločné menovopolitické stanoviská EÚ tým, že sa zjednotí zastupovanie eurozóny a nakoniec sa zabezpečí aj jej jediné zastúpenie v medzinárodných finančných inštitúciách a fórach.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia	9.9.2008
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	26 1 0
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Carlos Carnero González, Daniel Caspary, Françoise Castex, Christofer Fjellner, Béla Glattfelder, Ignasi Guardans Cambó, Jacky Hénin, Alain Lipietz, Marusya Ivanova Lyubcheva, Erika Mann, Helmuth Markov, David Martin, Vural Öger, Georgios Papastamkos, Godelieve Quisthoudt-Rowohl, Peter Šťastný, Robert Sturdy, Gianluca Susta, Daniel Varela Suanzes-Carpegna, Corien Wortmann-Kool
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Jean-Pierre Audy, Albert Deß, Elisa Ferreira, Vasco Graça Moura, Eugenijus Maldeikis, Rovana Plumb, Salvador Domingo Sanz Palacio, Zbigniew Zaleski

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia	20.10.2008
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	21 1 5
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Paolo Bartolozzi, Zsolt László Becsey, Pervenche Berès, Sharon Bowles, Udo Bullmann, Jonathan Evans, Elisa Ferreira, José Manuel García-Margallo y Marfil, Jean-Paul Gauzès, Donata Gottardi, Benoît Hamon, Gunnar Hökmark, Karsten Friedrich Hoppenstedt, Othmar Karas, Wolf Klinz, Christoph Konrad, Andrea Losco, Bernhard Rapkay, Dariusz Rosati, Antolín Sánchez Presedo, Olle Schmidt, Margarita Starkevičiūtė, Ieke van den Burg
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Harald Ettl, Werner Langen, Klaus-Heiner Lehne, Margaritis Schinas