SPRÁVA o boji proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov, ktoré sa praktizuje v EÚ
16.2.2009 - (2008/2071(INI))
Výbor pre práva žien a rodovú rovnosť
Spravodajkyňa: Cristiana Muscardini
NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU
o boji proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov, ktoré sa praktizuje v EÚ
Európsky parlament,
– so zreteľom na články 2, 3 a 5 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948,
– so zreteľom na články 2, 3 a 26 Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach prijatého z roku 1966,
– so zreteľom najmä na článok 5 písm. a) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW), prijatého v roku 1979,
– so zreteľom na článok 2 ods. 1, článok 19 ods. 1, článok 24 ods. 3, články 34 a 39 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý prijalo Valné zhromaždenie OSN 20. novembra 1989,
– so zreteľom na Dohovor OSN z roku 1989 proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu,
– so zreteľom na Africkú chartu o právach dieťaťa a starostlivosti o dieťa (1990),
– so zreteľom najmä na článok 1, článok 2 písm. f), článok 5, článok 10 písm. c), články 12 a 16 všeobecného odporúčania č. 19 Výboru OSN pre odstránenie všetkých foriem diskriminácie žien, prijatého v roku 1992,
– so zreteľom na Viedenskú deklaráciu a akčný program, prijaté na svetovej konferencii o ľudských právach v júni 1993,
– so zreteľom na deklaráciu Valného zhromaždenia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách, prijatú v decembri 1993, ktorá je prvým medzinárodným nástrojom z oblasti ľudských práv týkajúcim sa výlučne násilia páchaného na ženách,
– so zreteľom na vyhlásenie a akčný program medzinárodnej konferencie OSN o populácii a rozvoji, prijaté 13. septembra 1994 v Káhire,
– so zreteľom na vyhlásenie a akčnú platformu, ktoré prijala svetová konferencia o ženách 15. septembra 1995 v Pekingu,
– so zreteľom na svoje uznesenie z 15. júna 1995 o Štvrtej svetovej konferencii OSN o ženách v Pekingu: Boj za rovnosť, rozvoj a mier[1],
– so zreteľom na svoje uznesenie z 13. marca 1997 o porušovaní práv žien[2],
– so zreteľom na opčný protokol Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý prijala Komisia OSN pre postavenie žien 12. marca 1999,
– so zreteľom na uznesenie Výboru pre rovnosť príležitostí pre ženy a mužov Rady Európy o mrzačení ženských pohlavných orgánov z 12. apríla 1999,
– so zreteľom na svoje stanovisko zo 16. apríla 1999 o zmenenom a doplnenom návrhu rozhodnutia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa prijal akčný program Spoločenstva (program DAPHNE) o opatreniach zameraných na predchádzanie násiliu páchanom na deťoch, mladistvých a ženách[3],
– so zreteľom na svoje uznesenie z 18. mája 2000 o opatreniach v súvislosti s pekinskou akčnou platformou[4],
– so zreteľom na svoje uznesenie z 15. júna 2000 o výsledkoch mimoriadneho zasadnutia Valného zhromaždenia OSN s názvom Ženy 2000: rodová rovnosť , rozvoj a mier pre 21. storočie z 5. – 9. júna 2000[5],
– so zreteľom na dohodu o partnerstve AKT – EÚ (dohoda z Cotonou), podpísanú 23. júna 2000, a finančný protokol, ktorý je jej dodatkom,
– so zreteľom na spoločné vyhlásenie Charty základných práv, ktoré vydali Rada, Európsky parlament a Komisia na zasadnutí Európskej rady v Nice 7. decembra 2000,
– so zreteľom na svoje rozhodnutie zo 14. decembra 2000 zahrnúť otázku mrzačenia ženských pohlavných orgánov do rozsahu pôsobnosti článku B5-802 rozpočtu (rok 2001), určeného na financovanie programu DAPHNE,
– so zreteľom na uznesenie parlamentného zhromaždenia Rady Európy 1247 (2001) o mrzačení ženských pohlavných orgánov z 22. mája 2001,
– so zreteľom na správu o mrzačení ženských pohlavných orgánov, ktorú prijalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy 3. mája 2001,
– so zreteľom na predchádzajúce uznesenie z 20. septembra 2001 o mrzačení ženských pohlavných orgánov[6],
– so zreteľom na rezolúciu Komisie OSN pre ľudské práva 2003/28 z 22. apríla 2003, v ktorej sa vyhlasuje 6. február za Medzinárodný deň nulovej tolerancie voči mrzačeniu ženských pohlavných orgánov,
– so zreteľom na články 2, 5, 6 a 19 protokolu k Africkej charte ľudských práv a práv národov z roku 2003, známeho aj ako protokol z Maputo, ktorý vstúpil do platnosti 25. novembra 2005,
– so zreteľom na petíciu č. 298/2007, ktorú predložila poslankyňa Cristiana Muscardini 27. marca 2007,
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 16. januára 2008: K stratégii EÚ v oblasti práv dieťaťa[7],
– so zreteľom na články 6 a 7 Zmluvy o EÚ o dodržiavaní ľudských práv (všeobecné zásady) a články 12 a 13 Zmluvy o ES (nediskriminácia),
– so zreteľom na článok 45 rokovacieho poriadku,
– so zreteľom na správu Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť (A6-0054/2009),
A. keďže podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) od 100 do 140 miliónov žien a detí vo svete podstúpilo zákrok mrzačenia pohlavných orgánov a keďže podľa údajov WHO a Populačného fondu OSN približne dvom až trom miliónom žien každoročne potenciálne hrozí, že sa budú musieť podrobiť tejto praktike spôsobujúcej vážne zmrzačenie,
B. keďže každý rok je približne 180 000 žien, ktoré emigrovali do Európy, podrobených zákroku mrzačenia pohlavných orgánov, alebo im toto riziko hrozí,
C. keďže podľa WHO sú tieto praktiky rozšírené v najmenej 28 afrických krajinách, v niektorých ázijských krajinách a na Blízkom východe,
D. keďže násilie voči ženám vrátane mrzačenia pohlavných orgánov pramení zo spoločenských štruktúr založených na rodovej nerovnosti a nevyvážených mocenských pomeroch, ovládaní a kontrole, v rámci ktorých tlak spoločnosti a rodiny vedie k porušovaniu základného práva, najmä rešpektovania integrity ľudskej bytosti,
E. keďže mrzačenie pohlavných orgánov mladých dievčat treba čo najdôraznejšie odsúdiť a považovať ho za jednoznačné porušenie medzinárodných a vnútroštátnych právnych predpisov na ochranu detí a ich práv,
F. keďže WHO identifikovala štyri typy mrzačenia pohlavných orgánov od klitoridektómie (čiastočné alebo úplné odstránenie klitorisu chirurgickým zákrokom) cez excíziu (odstránenie klitorisu a malých pyskov), ktorá predstavuje približne 85 % zákrokov mrzačenia ženských pohlavných orgánov, až po najextrémnejšiu formu, ktorou je infibulácia (čiastočné alebo úplné odstránenie klitorisu a malých pyskov, ako aj vnútorného povrchu veľkých pyskov a zošitie vulvy tak, že sa nechá len malý vaginálny otvor) a vaginálna resekcia (prepichovanie, perforácia alebo narezanie klitorisu alebo pyskov),
G. keďže akýkoľvek druh mrzačenia ženských pohlavných orgánov nezávisle od jeho rozsahu je násilným činom proti ženám, ktorý predstavuje porušenie ich základných práv, najmä práva na zachovanie osobnej integrity a na telesné a duševné zdravie, ako aj porušenie ich sexuálnych a reprodukčných práv; keďže takéto porušenie nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť dodržiavaním rôznych kultúrnych tradícií alebo iniciačných rituálov,
H. keďže v Európe je mrzačením pohlavných orgánov postihnutých približne 500 000 žien, a keďže táto praktika je bežná najmä v rodinách imigrantov a utečencov a dievčatá kvôli tomu dokonca posielajú späť do ich krajiny pôvodu,
I. keďže mrzačenie ženských pohlavných orgánov spôsobuje ženám a dievčatám, ktoré ho podstúpia, veľmi vážne a nenapraviteľné krátkodobé a dlhodobé poškodenie telesného i duševného zdravia, je násilím proti ich osobe a nedotknuteľnosti a v niektorých prípadoch môže byť dokonca smrteľné; keďže škodlivé vedľajšie účinky má aj používanie primitívnych nástrojov a absencia antiseptických preventívnych opatrení, čo môže neskôr viesť k bolestivému sexuálnemu styku alebo pôrodu, orgány sa definitívne poškodia a môže dôjsť ku komplikáciám, ako je krvácanie, šok, infekcia, prenos vírusu HIV/AIDS, tetanus, nezhubné nádory, ako aj k vážnym ťažkostiam počas tehotenstva a pôrodu,
J. keďže mrzačenie ženských pohlavných orgánov, ktoré je porušením práv žien a dievčat, zakotvených vo viacerých medzinárodných dohodách, je podľa trestného práva členských štátov zakázané a je v rozpore so zásadami stanovenými v Charte základných práv Európskej únie;
K. keďže aj uznesenie Parlamentu zo 16. januára 2008 vyzýva členské štáty, aby prijali v oblasti problematiky mrzačenia ženských pohlavných orgánov konkrétne opatrenia, ktoré umožnia trestne stíhať osoby, ktoré vykonajú túto praktiku na deťoch,
L. keďže Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien požaduje od zmluvných štátov, aby prijali vhodné opatrenia s cieľom zmeniť alebo zrušiť existujúce zákony, zvyklosti a praktiky diskriminujúce ženy, a aby prijali všetky vhodné opatrenia s cieľom vyvolať zmenu sociálnych a kultúrnych modelov správania mužov a žien, aby sa tak dosiahlo odstránenie predsudkov, tradičných a všetkých ostatných praktík založených na myšlienke podriadenosti alebo nadradenosti jedného pohlavia druhému alebo na stereotypnom chápaní mužskej a ženskej roly,
M. keďže v Dohovore o právach dieťaťa prijatom v roku 1989 je stanovené, že zmluvné štáty budú dodržiavať práva zakotvené v tomto dohovore, že tieto práva zabezpečia v rámci svojej jurisdikcie všetkým deťom bez akejkoľvek diskriminácie nezávisle od ich pohlavia a že prijmú všetky účinné a vhodné opatrenia s cieľom skoncovať s tradičnými praktikami, ktoré sú škodlivé pre zdravie detí;
N. keďže Africká charta o právach a starostlivosti o dieťa odporúča signatárskym štátom, aby odstránili sociálne a kultúrne praktiky, ktoré sú škodlivé pre zdravie, dôstojnosť, prirodzený rast a vývoj dieťaťa,
O. keďže v odseku 18 Viedenskej deklarácie a akčného programu, ktoré boli schválené v júni 1993, sa vyhlasuje, že ľudské práva žien a dievčat sú neodcudziteľnou, neoddeliteľnou a nedeliteľnou súčasťou všeobecných ľudských práv,
P. keďže v článku 2 deklarácie OSN o odstránení násilia páchaného na ženách z roku 1993 je uvedený explicitný odkaz na mrzačenie ženských pohlavných orgánov a iné tradičné praktiky škodlivé pre ženy,
Q. keďže článok 4 tejto deklarácie ustanovuje, že členské štáty by mali odsudzovať násilie voči ženám a nemali by sa odvolávať na zvyky, tradície a náboženské cítenie s cieľom vyhnúť sa povinnosti toto násilie odstrániť,
R. keďže podľa akčného programu medzinárodnej konferencie o populácii a rozvoji, ktorá sa uskutočnila v roku 1994 v Káhire, sa od vlád očakáva, že zakážu mrzačenie ženských pohlavných orgánov všade, kde existuje, a že budú podporovať MVO a náboženské inštitúcie, ktoré bojujú za odstránenie takýchto praktík,
S. keďže akčná platforma schválená na štvrtej konferencii OSN v Pekingu vyzýva vlády, aby posilnili svoje právne predpisy, reformovali inštitúcie a podporovali normy a postupy zamerané na odstránenie diskriminácie žien, ktorú okrem iného predstavuje aj mrzačenie ženských pohlavných orgánov,
T. keďže dohoda o partnerstve AKT – EÚ (dohoda z Cotonou) je založená na týchto všeobecných zásadách a obsahuje ustanovenia o zákaze mrzačenia ženských pohlavných orgánov (článok 9 o základných prvkoch dohody, článok 25 o sociálnom rozvoji a článok 31 o otázkach rodovej rovnosti),
U. keďže v správe, ktorú 3. mája 2001 prijalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, sa žiada zákaz praktizovania mrzačenia ženských pohlavných orgánov, ktoré sa považuje za neľudské zaobchádzanie v zmysle článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach; keďže v správe sa uvádza, že zachovávanie kultúry a tradícií nemožno povýšiť nad dodržiavanie základných práv a potrebu vyhlásiť za nezákonné praktiky, ktoré majú blízko k mučeniu,
V. keďže v rámci spoločnej európskej prisťahovaleckej a azylovej politiky Rada a Komisia uznávajú, že mrzačenie ženských pohlavných orgánov je porušením ľudských práv a že ako také môže byť dôvodom na azyl,
W. vzhľadom na vyhlásenie komisárky Ferrero-Waldnerovej a komisára Michela z 5. februára 2008, v ktorom jasne odsudzujú neprijateľnosť praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov tak v Európskej únii, ako aj v tretích krajinách a zdôrazňujú, že porušovanie práv žien v žiadnom prípade nemožno ospravedlniť relatívnosťou kultúrnych hodnôt alebo tradíciami;
X. keďže národné centrá a zariadenia pre mládež a rodinu môžu rodinám včas poskytnúť pomoc, aby mohli preventívne zakročiť proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov,
1. dôrazne odsudzuje mrzačenie ženských pohlavných orgánov ako porušovanie základných ľudských práv a hrubé porušovanie integrity a osobnosti žien a dievčat, a považuje ho preto z pohľadu spoločnosti za vážny trestný čin;
2. opakuje svoje záväzky ku všetkým opatreniam a politikám navrhnutým v uznesení z roku 2001, vyzýva Komisiu a členské štáty, aby vypracovali súhrnnú stratégiu a akčné plány zamerané na zákaz mrzačenia ženských pohlavných orgánov v EÚ a poskytli na ten účel potrebné prostriedky – vo forme zákonov a administratívnych ustanovení, preventívnych systémov, vzdelávacích a spoločenských opatrení, a najmä rozsiahlych informačných kampaní v súvislosti s existujúcim ochranným mechanizmom pre zraniteľné skupiny – aby umožnili skutočným a potenciálnym obetiam získať riadnu ochranu;
3. žiada, aby túto súhrnnú stratégiu sprevádzali vzdelávacie programy, ako aj organizovanie vnútroštátnych a medzinárodných kampaní na zvýšenie informovanosti;
4. podporuje iniciatívu EUROPOL-u zameranú na koordináciu stretnutia európskych policajných síl s cieľom zintenzívniť opatrenia na boj proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov, riešiť otázky súvisiace s nízkou mierou oznamovania a ťažkosťami pri získavaní dôkazov a svedectiev a účinným spôsobom trestať páchateľov týchto trestných činov; vyzýva preto členské štáty, aby preverili možnosť ďalších opatrení na ochranu obetí, ktoré zistia;
5. poukazuje na to, že opatrenia na odstránenie škodlivých praktík, ako je mrzačenie pohlavných orgánov, stanovené v uvedenom protokole z Maputo, zahŕňajú: zvyšovanie povedomia verejnosti prostredníctvom informácií, formálneho a neformálneho vzdelávania a kampaní, zákaz všetkých foriem mrzačenia ženských pohlavných orgánov prostredníctvom zákonov a sankcií, a to vrátane vykonania zákroku lekárskym personálom, podporu postihnutých poskytnutím služieb zdravotnej starostlivosti, právnu pomoc, psychologické poradenstvo a vzdelanie a ochranu žien, ktoré sú potenciálnymi obeťami škodlivých praktík alebo iných foriem násilia, zneužívania alebo neznášanlivosti;
6. žiada členské štáty, aby v jednotlivých krajinách vyčíslili počet žien, ktoré podstúpili zákrok mrzačenia ženských pohlavných orgánov, a žien, ktorým toto riziko hrozí, a aby pritom zohľadnili skutočnosť, že v mnohých krajinách zatiaľ nie sú k dispozícii údaje, ani v nich neexistuje harmonizovaný systém zhromažďovania údajov;
7. žiada vytvorenie „európskeho zdravotníckeho protokolu“ na monitorovanie daného javu a zriadenie databanky, ktoré by sa využívali pri zostavovaní štatistík a v informačných kampaniach zameraných na dotknuté komunity prisťahovalcov;
8. nabáda členské štáty, aby zhromažďovali vedecké údaje, ktoré by mohli slúžiť na podporu WHO v jej úsilí o odstránenie praktiky mrzačenia ženských pohlavných orgánov v Európe a na všetkých ostatných kontinentoch;
9. vyzýva Komisiu, aby do svojich kooperačných rokovaní a dohôd s príslušnými krajinami zahrnula klauzulu o odstránení praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov;
10. žiada vytvorenie súboru osvedčených postupov uplatnených na rozličných úrovniach a analýzu ich vplyvu (s prípadným využitím projektov financovaných programom DAPHNE III a dosiahnutých výsledkov), ako aj zabezpečenie rozsiahleho šírenia príslušných informácií s využitím praktických a teoretických skúseností odborníkov;
11. poukazuje na to, že vnútroštátne centrá a inštitúcie hrajú dôležitú úlohu v identifikácii obetí a prijímaní preventívnych opatrení proti praktikám mrzačenia ženských pohlavných orgánov;
12. žiada posilnenie existujúcich európskych sietí zameraných na prevenciu tradičných škodlivých praktík, napríklad organizovaním školení pre mimovládne organizácie, regionálne neziskové združenia a osoby činné v tejto oblasti, ako aj podporu takýchto sietí;
13. oceňuje významný prínos mnohých medzinárodných a vnútroštátnych mimovládnych organizácií (MVO), výskumných inštitúcií, Európskej siete pre prevenciu mrzačenia ženských pohlavných orgánov v Európe, ako aj prínos všetkých angažovaných osôb, ktoré vďaka finančným prostriedkom poskytovaným o. i. orgánmi OSN a v rámci programu DAPHNE rozvíjajú rôzne projekty zamerané na zvyšovanie povedomia, pokiaľ ide o mrzačenie ženských pohlavných orgánov, na prevenciu a odstránenie tejto praktiky; zdôrazňuje, že vytváranie sietí medzi mimovládnymi organizáciami a organizáciami, ktoré majú svoj základ v rôznych komunitách na celoštátnej, regionálnej a medzinárodnej úrovni, má nepochybne zásadný význam na dosiahnutie úspechu pri odstraňovaní praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov a na výmenu informácií a skúseností;
14. zdôrazňuje, že v článku 10 smernice Rady 2004/83/ES[8] o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, sa uvádza, že aspekty týkajúce sa pohlavia sa môžu zvažovať bez toho, aby samotné vytvárali predpoklad na uplatniteľnosť článku 10;
15. vyzýva Agentúru Európskej únie pre základné práva, ako aj Európsky inštitút pre rodovú rovnosť aby sa prostredníctvom svojich mnohoročných a/alebo jednoročných pracovných plánov postavili na čelo boja proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov; je presvedčený, že tieto agentúry by mohli vykonávať prioritnú výskumnú a/alebo osvetovú činnosť, ktorá by mohla zvýšiť informovanosť o jave mrzačenia ženských pohlavných orgánov na európskej úrovni;
16. považuje za nevyhnutné, aby sa v príslušných krajinách organizovali fóra pre dialóg, reformovali tradičné právne normy, aby sa súčasťou školského vzdelávania stala problematika mrzačenia ženských pohlavných orgánov a podporovala spolupráca so ženami, ktoré nepodstúpili obriezku;
17. žiada, aby Európska únia a členské štáty v záujme ľudských práv, zachovania integrity ľudskej bytosti, slobody svedomia a práva na zdravie spolupracovali pri harmonizácii jestvujúcich právnych predpisov a – ak sa platné právne predpisy preukážu ako nevhodné – pri vypracúvaní nových právnych predpisov v tejto oblasti;
18. vyzýva členské štáty, aby uplatňovali existujúce legislatívne ustanovenia týkajúce sa mrzačenia ženských pohlavných orgánov, alebo ich začlenili do právnych predpisov, ktorými sa trestá ťažké ublíženie na zdraví, ak sa tieto praktiky vykonávajú na území Európskej únie, a aby podporovali prevenciu a boj proti tomuto javu tým, že príslušným profesionálom (sociálnym pracovníkom, učiteľom, policajným silám a odborníkom v sektore zdravotníctva) umožnia rozpoznať prípady mrzačenia ženských pohlavných orgánov; takisto žiada , aby urobili všetko v záujme dosiahnutia čo najvyššieho stupňa harmonizácie zákonov platných vo všetkých 27 členských štátoch;
19. vyzýva členské štáty, aby všeobecným lekárom, lekárom a zdravotníckemu personálu v nemocniciach uložili ako povinnosť informovať zdravotnícke úrady a/alebo políciu o prípadoch mrzačenia ženských pohlavných orgánov;
20. vyzýva členské štáty, aby prijali špecifické právne predpisy týkajúce sa mrzačenia ženských pohlavných orgánov, alebo aby podľa platných právnych predpisov trestne stíhali všetky osoby, ktoré praktizujú mrzačenie pohlavných orgánov;
21. vyzýva Európsku úniu a členské štáty, aby vykonávanie týchto praktík stíhali, odsudzovali a postihovali uplatňovaním integrovanej stratégie, ktorá berie do úvahy právny, zdravotný a sociálny rozmer, ako aj integráciu prisťahovaleckej populácie; žiada najmä zavedenie ustanovenia do príslušných európskych smerníc o prisťahovalectve, podľa ktorého by sa trestného činu dopustil ten, kto vykonáva mrzačenie pohlavných orgánov, a žiada aj stanovenie náležitých sankcií proti tomu, kto sa dopustí tohto trestného činu, ak sa tieto praktiky vykonali na území Európskej únie;
22. požaduje vytvorenie stálych technických harmonizačných a kontaktných výborov medzi členskými štátmi navzájom a medzi členskými štátmi a africkými inštitúciami; domnieva sa, že členmi týchto výborov by mali byť špecialisti v tejto oblasti a zástupcovia hlavných európskych a afrických ženských organizácií;
23. dôrazne žiada rázne odmietanie praktiky alternatívneho prepichnutia klitorisu a akúkoľvek snahu prezentovať túto praktiku ako lekársky zákrok, čo sa často navrhuje ako kompromisné riešenie medzi obriezkou a rešpektovaním identifikačných tradícií, pretože by to bolo len ospravedlnením a akceptovaním praktiky mrzačenia pohlavných orgánov na území EÚ; opakuje, že absolútne a dôrazne odsudzuje mrzačenie ženských pohlavných orgánov, pretože neexistuje sociálny, ekonomický, etnický, zdravotný ani iný dôvod, ktorý by ho oprávňoval;
24. žiada odstránenie praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov prostredníctvom podpornej a integračnej politiky pre ženy a rodiny, ktoré žijú podľa tradícií zahŕňajúcich uvedené praktiky, aby bolo možné bez porušenia zákonov, základných ľudských práv a práva na sexuálne sebaurčenie zaručiť ochranu žien pred všetkými formami zneužívania a násilia;
25. potvrdzuje, že dôvody, ktorými mnohé komunity obhajujú zachovávanie tradičných praktík ohrozujúcich zdravie žien a dievčat, nemajú vedecký základ ani náboženský pôvod alebo odôvodnenie;
26. vyzýva členské štáty, aby:
- akékoľvek mrzačenie ženských pohlavných orgánov považovali za trestný čin nezávisle od toho, či s ním príslušná žena súhlasila alebo nie, a aby tiež potrestali každého, kto poskytne pomoc, podnet, radu alebo podporu akejkoľvek osobe, aby vykonala takýto čin na tele ženy alebo dievčaťa,
- stíhali, súdili a potrestali každého štátneho príslušníka, ktorý sa dopustil trestného činu mrzačenia ženských pohlavných orgánov, a to aj v prípade, že trestný čin bol spáchaný mimo ich štátnych hraníc (extrateritorialita trestného činu),
- prijali legislatívne opatrenia, ktoré by sudcom alebo prokurátorom umožnili prijať ochranné a preventívne opatrenia v prípade, že budú informovaní o prípadoch ohrozenia žien alebo dievčat mrzačením;
27. vyzýva členské štáty, aby prijali preventívnu stratégiu sociálnych opatrení zameranú na ochranu neplnoletých, ktorá by nestigmatizovala komunity prisťahovalcov, a to prostredníctvom verejných programov a služieb sociálnej starostlivosti zameraných na prevenciu týchto praktík (na základe vzdelávania, zvyšovania povedomia ohrozených komunít), ako aj na poskytovanie pomoci obetiam, ktoré takéto praktiky podstúpili (vrátane psychologickej a lekárskej a pokiaľ možno bezplatnej lekárskej starostlivosti); okrem toho žiada členské štáty, aby uznali, že hrozba alebo riziko mrzačenia pohlavných orgánov neplnoletej osoby môže byť v súlade s právnymi predpismi na ochranu dieťaťa dôvodom na zásah zo strany štátnych orgánov;
28. vyzýva členské štáty, aby pre zdravotníkov, učiteľov a sociálnych pracovníkov vypracovali usmernenia, ktorých cieľom by bolo ohľaduplne a v prípade potreby aj s pomocou tlmočníka informovať a upovedomiť rodičov o obrovských rizikách mrzačenia ženských pohlavných orgánov, ako aj o skutočnosti, že takéto praktiky sa v krajinách Európskej únie považujú za trestný čin; ďalej ich žiada, aby spolupracovali a financovali činnosť sietí a mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú vzdelávaním, zvyšovaním povedomia a sprostredkúvaním v oblasti mrzačenia ženských pohlavných orgánov, a to v úzkom kontakte s rodinami a komunitami;
29. vyzýva členské štáty, aby šírili presné informácie, zrozumiteľné aj pre negramotnú časť obyvateľstva, a to najmä prostredníctvom konzulátov členských štátov pri udeľovaní víz; domnieva sa, že aj imigračné úrady by mali pri vstupe osôb do hostiteľskej krajiny poskytovať informácie o dôvodoch tohto zákonom stanoveného zákazu, aby príslušné rodiny pochopili, že zákaz tejto tradičnej praktiky v žiadnom prípade nie je myslený ako útok na ich kultúru, ale že predstavuje právnu ochranu žien a dievčat; je toho názoru, že rodiny treba informovať o trestnoprávnych následkoch v prípade preukázaného mrzačenia, pričom tieto môžu zahŕňať aj trest odňatia slobody;
30. požaduje zlepšenie právneho postavenia žien a dievčat v krajinách, v ktorých sa vykonáva mrzačenie pohlavných orgánov, aby sa tak posilnila sebadôvera, vlastná iniciatíva a vlastná zodpovednosť žien;
31. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade, Komisii a vládam a parlamentom členských štátov.
DÔVODOVÁ SPRÁVA
Migračné toky, ktoré za posledných tridsať rokov zasiahli Európu, prispeli k rozšíreniu nových kultúr, tradícií, zvykov a správania v európskych spoločnostiach.
V tomto kontexte sa v rámci EÚ zachovávali „tradičné kruté“ praktiky založené na rodovej príslušnosti, ako napríklad mrzačenie ženských pohlavných orgánov.
Rastúca informovanosť o tomto jave na medzinárodnej úrovni zapadá do všeobecného prístupu zameraného na ochranu práv žien. Táto skutočnosť umožnila „africkým aktivistkám“ spresniť násilnú povahu týchto praktík a zaviesť termín „mrzačenie“ namiesto termínu „ženská obriezka“.
Aj v súčasnosti je náročné monitorovať a konkrétne hodnotiť vplyv mrzačenia ženských pohlavných orgánov na európskej úrovni, keďže okrem praktík vykonávaných nelegálne na území EÚ pretrváva riziko, že dievčatá budú zmrzačené pri ich dočasnom návrate do krajiny pôvodu.
Zistiť pôvod daného javu nie je jednoduché: ide o starodávne kmeňové zvyky a rituály hlboko zakorenené v miestnych etnických komunitách, ktoré ich praktizujú. Dôvody, ktoré sa v súčasnosti uvádzajú na vysvetlenie praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov, možno rozdeliť na päť typov:
- náboženstvo (mrzačenie ženských pohlavných orgánov mylne požadované v mene islamu)
- zdravie (pozitívny vplyv na plodnosť alebo riziko mužskej impotencie)
- sociálno-ekonomická situácia (mrzačenie ženských pohlavných orgánov ako predbežná podmienka na uzavretie manželstva)
- tradícia/etnická identifikácia
- predstava ženskosti (mrzačenie ženských pohlavných orgánov ako symbol uznania ženskosti a s tým spojeného rizika sexuálnej túžby a zneuctenia)
Podľa údajov WHO je mrzačenie ženských pohlavných orgánov rozšírené v 28 krajinách Afriky, Blízkeho východu a v niektorých ázijských krajinách (Indonézia, Malajzia a susedné krajiny); zhruba 100 – 140 miliónov žien a dievčat vo svete podstúpilo danú praktiku a každoročne zhruba 4 milióny sú potenciálne v nebezpečenstve.
Na závažnosť uvedeného javu poukázali lekárska prax i rozličné štúdie o krátkodobých a dlhodobých fyzických, ale aj psychických následkoch spojených s mrzačením ženských pohlavných orgánov.
Medzinárodné dokumenty sa zaoberajú problémom mrzačenia ženských pohlavných orgánov a odsudzujú ho z rozličných hľadísk:
z hľadiska ľudských práv
z hľadiska práv žien a
z hľadiska práv dieťaťa.
Európsky parlament pri rozličných príležitostiach zaujal pevné stanovisko, ktoré odsudzuje praktiku mrzačenia ženských pohlavných orgánov, a vyzval Európsku komisiu i členské štáty, aby vypracovali a uplatňovali globálnu stratégiu zameranú na odstránenie praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov, ktorá by medzi iným zahŕňala opatrenia právneho charakteru na prevenciu a ich potláčanie.
(Uznesenie A5-285/2001 o mrzačení ženských pohlavných orgánov).
EP sa už v minulosti vyslovil k danej téme a konštatoval, že:
– akékoľvek mrzačenie ženských pohlavných orgánov je násilným činom proti ženám, ktorý sa rovná porušovaniu ich základných práv,
– pôvod mrzačenia ženských pohlavných orgánov spočíva v sociálnych štruktúrach, ktoré sú založené na nerovnosti pohlaví a na nerovných mocenských vzťahoch, nadradenosti a kontrole, v rámci ktorých sociálny a rodinný tlak vedie k porušovaniu základného práva – rešpektovania integrity ľudskej bytosti,
– primeranou osvetou a informovanosťou možno odrádzať od vykonávania týchto praktík, pričom treba mať na pamäti najmä skutočnosť, že je dôležité presviedčať národy o možnosti upustiť od uvedených praktík bez toho, že by sa tým – zo svojho pohľadu – vzdali významných aspektov vlastnej kultúry,
– v spoločnej európskej imigračnej a azylovej politike musia mať Komisia a Rada na zreteli riziko mrzačenia ženských pohlavných orgánov, a to aj v rokovaniach medzi EÚ a tretími krajinami,
– členské štáty teraz disponujú právnym rámcom Spoločenstva, ktorý im umožňuje prijať účinnú politiku boja proti diskriminácii a uplatňovať spoločný systém v oblasti azylu, ako aj novú imigračnú politiku (článok 13 a hlava IV Zmluvy o ES).
Okrem toho Parlament požiadal, aby:
– Európska únia a členské štáty spolupracovali pri harmonizácii existujúcich právnych predpisov a pri vypracúvaní osobitných právnych prepisov v tejto oblasti v snahe zabezpečiť práva ľudskej bytosti a jej integritu, slobodu svedomia a právo na zdravie;
– s cieľom odstrániť praktiky mrzačenia ženských pohlavných orgánov v Európskej únii Komisia vypracovala súhrnnú stratégiu, ktorá musí siahať nad rámec jednoduchého odsúdenia týchto činov, a aby ustanovila právne a administratívne, ale aj preventívne, výchovné a sociálne mechanizmy, ktoré by umožnili skutočným i potenciálnym obeťami reálnu ochranu;
– Európska únia a členské štáty stíhali, odsudzovali a postihovali vykonávanie týchto praktík uplatňovaním súhrnnej stratégie, ktorá by zohľadňovala právny, zdravotnícky a sociálny rozmer, ako aj integráciu prisťahovalcov.
· DAPHNE III: hlavná akcia na úrovni Spoločenstva
Tento program bol kľúčovým nástrojom na financovanie akcií zameraných na osvetovú činnosť, prevenciu a ochranu osôb, ktoré sú obeťami mrzačenia ženských pohlavných orgánov, alebo sú ním ohrozené. Programom DAPHNE sa doteraz za 10 rokov financovalo 14 projektov súvisiacich s mrzačením ženských pohlavných orgánov v celkovej sume 2,4 milióna eur.
Projekty, ktoré sa pridržiavajú všeobecného cieľa programu DAPHNE, sú zamerané na výmenu osvedčených postupov, zvyšovanie informovanosti a na vytváranie kontaktných sietí.
Program DAPHNE doteraz určite prispel k zvýšeniu informovanosti a uvedomovaniu si tohto javu v EÚ, no vzhľadom na samotnú povahu programu DAPHNE a finančné prostriedky, ktoré sú k dispozícii, sa nezdá byť reálne dosiahnuť odstránenie praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov výlučne prostredníctvom týchto projektov.
· Priority v oblasti prevencie a odstránenia praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov v Európe
V snahe predchádzať praktikám mrzačenia ženských pohlavných orgánov v Európe a odstrániť ich treba realizovať účinnú stratégiu, ktorá by spočívala v(o):
· zistení počtu žien, ktoré museli podstúpiť zákrok mrzačenia pohlavných orgánov, a žien, ktorým toto riziko hrozí, v každej európskej krajine.
· vytvorení európskeho zdravotníckeho protokolu na monitorovanie daného javu a banky dát, ktoré by sa využili pri zostavovaní štatistík a pri informačných kampaniach zameraných na dotknuté komunity prisťahovalcov,
· zhromažďovaní vedeckých údajov, ktorých funkcia by spočívala v podpore Svetovej zdravotníckej organizácie v jej úsilí o odstraňovanie praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov na africkom a európskom území,
· vytvorení súboru osvedčených postupov na rozličných úrovniach a analýze ich vplyvu (v prípade možnosti na základe projektov financovaných programom DAPHNE III a ich výsledkov) a v zabezpečení intenzívneho rozširovania týchto údajov,
· posilnení existujúcich európskych sietí na prevenciu tradičných škodlivých praktík, napríklad organizovaním školení pre mimovládne organizácie, územné neziskové združenia a pracovníkov v danom sektore,
· zapojení Agentúry Európskej únie pre základné práva, ako aj Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť prostredníctvom príslušných mnohoročných a/alebo jednoročných pracovných plánov v boji proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov; tieto agentúry môžu vykonávať prioritnú výskumnú a/alebo osvetovú činnosť, ktorá by mohla zvýšiť informovanosť o jave mrzačenia ženských pohlavných orgánov na európskej úrovni,
· vyzvaní členských štátov, aby posilnili existujúce legislatívne ustanovenia týkajúce sa mrzačenia ženských pohlavných orgánov, alebo aby ich začlenili do právnych predpisov, ktorými sa trestá ťažké ublíženie na zdraví, a aby podporovali prevenciu a boj proti tomuto javu tým, že zabezpečia dobrú informovanosť sociálnych pracovníkov, učiteľov, policajných síl a odborníkov v sektore zdravotníctva o tomto jave, čo im umožní rozpoznať jeho jednotlivé prípady,
· zavedení ustanovenia o prisťahovalectve do európskych smerníc, podľa ktorého by sa trestného činu dopustil ten, kto vykonáva mrzačenie pohlavných orgánov, ako aj v stanovení náležitých sankcií proti tomu, kto sa dopustí tohto trestného činu,
· vytvorení permanentných technických výborov na harmonizáciu a koordináciu medzi členskými štátmi navzájom a medzi členskými štátmi a africkými inštitúciami; tieto výbory by mali tvoriť odborníci v uvedenej oblasti a predstavitelia hlavných európskych a afrických ženských organizácií,
· ráznom odmietaní praktiky alternatívneho prepichnutia klitorisu a iných náhradných metód, navrhovaných ako kompromisné riešenie medzi obriezkou klitorisu a rešpektovaním tradičnej identity,
· podporovaní účinných postupov na odstránenie praktík mrzačenia ženských pohlavných orgánov prostredníctvom podpornej a integračnej politiky pre ženy a rodiny, ktoré sú nositeľmi tradícií zahŕňajúcich mrzačenie ženských pohlavných orgánov, aby bolo možné dodržiavaním zákonov a rešpektovaním základných práv človeka ukončiť tieto zhubné praktiky.
· Zmena postoja
Jednou z oblastí, v ktorej treba zintenzívniť boj proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov, je nepochybne prevencia týchto praktík pri dievčatách. Prvým a základným krokom v tomto smere je identifikácia rizikových detí, ako aj preventívne opatrenia v spolupráci s rodinami.
Konečným cieľom by mala byť zmena postoja týchto rodín, čo možno dosiahnuť prostredníctvom:
– väčšej integrácie v hostiteľskej krajine, aby menej pociťovali potrebu uchyľovať sa k tradičným rituálom a opätovne si tak potvrdzovať svoju identitu; bude nevyhnutné rozšíriť kultúru ich prijímania, aby sa spoločnými opatreniami našlo vhodné riešenie tohto problému;
– pomoci rodičom prisťahovaleckých rodín pochopiť, že byť rodičmi v hostiteľskej krajine si z určitých hľadísk vyžaduje prijatie odlišných postojov a zvykov, ako sú tie, na ktoré boli od detstva zvyknutí v krajine pôvodu, čo však neznamená, že sú „horšími rodičmi“, a aby tiež pochopili, že ich dcéry potrebujú starostlivých rodičov, no zároveň sa potrebujú integrovať v krajine svojho bydliska;
– informovania prisťahovaleckých rodín o tom, že mrzačenie ženských pohlavných orgánov v hostiteľskej krajine predstavuje pre dievčatá okrem fyzickej a psychickej ujmy aj stigmu, ktorá môže byť dôvodom na ich ďalšie odsúvanie na okraj spoločnosti zo strany rovesníčok, spolužiačok alebo kamarátok;
– informovania prisťahovaleckých rodín o tom, že európske zákony i zákony krajiny ich pôvodu zakazujú mrzačenie ženských pohlavných orgánov; je mimoriadne dôležité vysvetliť im, že v celom svete sa prijímajú opatrenia na prekonanie týchto tradičných škodlivých praktík vykonávaných na ženách a dievčatách.
Okrem toho je nevyhnutné pripomenúť, že v hostiteľskej krajine:
1. zmrzačená žena nezíska akceptovanie spoločnosti, ktoré by mohlo kompenzovať fakt, že podstúpila tento zákrok,
2. príčinou mrzačenia ženských pohlavných orgánov nie je sadistické potešenie z bezdôvodného násilia; tkvie v tradícii, v ktorej ženy vyrastajú a ktorá podmieňuje ich život, pretože sú ovládané mužmi, nepoznajú platné zákony svojej krajiny pôvodu a sú ovplyvňované rozšírenými poverami, ktoré pramenia v náboženských prikázaniach,
3. hrozivý a škandalózny spôsob, akým sa masovokomunikačné prostriedky niekedy vyjadrujú o mrzačení ženských pohlavných orgánov, vyvolávajú pocit viny u ženy, ktorá už utrpela traumu, a tak sa k fyzickej bolesti pridáva aj psychické utrpenie,
4. proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov sa neúprosne bojuje pre nezvratné ujmy, ktoré spôsobuje, a to bez prisudzovania viny ženám, ktoré túto praktiku podstúpili,
5. treba mať nemenej na pamäti aj psychologické aspekty v prisťahovaleckých komunitách, v ktorých sú vystavené riziku a problémom najmä druhé generácie; aj dospelá zmrzačená žena zažíva reakcie, ktoré sú v rozpore so vzormi osvojenými v detstve, a môže trpieť krízou identity; ak prvýkrát v živote pocíti, že je „zmrzačená“, keď sa na ňu poukazuje ako na „sexuálne postihnutú“, ako na obeť starodávnych zvykov barbarského a primitívneho sveta (za čo bohužiaľ môžu aj nesprávne informácie zo strany médií o danej téme), čo jej spôsobuje stresujúce situácie, na ktoré sa doteraz nezameriava žiadna psychologická pomoc.
VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE
|
Dátum prijatia |
10.2.2009 |
|
|
|
||
|
Výsledok záverečného hlasovania |
+: –: 0: |
20 7 3 |
||||
|
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Edit Bauer, Emine Bozkurt, Hiltrud Breyer, Edite Estrela, Ilda Figueiredo, Věra Flasarová, Claire Gibault, Lissy Gröner, Anneli Jäätteenmäki, Rodi Kratsa-Tsagaropoulou, Urszula Krupa, Roselyne Lefrançois, Pia Elda Locatelli, Astrid Lulling, Siiri Oviir, Doris Pack, Zita Pleštinská, Anni Podimata, Karin Resetarits, Teresa Riera Madurell, Eva-Riitta Siitonen, Eva-Britt Svensson, Britta Thomsen, Corien Wortmann-Kool, Anna Záborská |
|||||
|
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Gabriela Creţu, Esther De Lange, Donata Gottardi, Maria Petre |
|||||
|
Náhradníci (čl. 178 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní |
Salvatore Tatarella |
|||||