SPRÁVA o vplyve Lisabonskej zmluvy na zvyšovanie inštitucionálnej rovnováhy Európskej únie

17.3.2009 - (2008/2073(INI))

Výbor pre ústavné veci
Spravodajca: Jean-Luc Dehaene

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

o vplyve Lisabonskej zmluvy na zvyšovanie inštitucionálnej rovnováhy Európskej únie

(2008/2073(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na rozhodnutie konferencie predsedov zo 6. marca 2008,

–   so zreteľom na Lisabonskú zmluvu, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, podpísanú 13. decembra 2007,

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 20. februára 2008 o Lisabonskej zmluve[1],

–   so zreteľom na závery rokovania Európskej rady v dňoch 11. a 12. decembra 2008,

–    so zreteľom na článok 45 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci a stanovisko Výboru pre rozvoj (A6‑0142/2009),

A. keďže Lisabonská zmluva podporuje inštitucionálnu rovnováhu Únie, vzhľadom na to, že posilňuje kľúčové funkcie každej politickej inštitúcie, čím upevňuje ich úlohy v inštitucionálnom rámci, v ktorom spolupráca medzi inštitúciami predstavuje kľúčový prvok úspechu integračného procesu Únie,

B.  keďže Lisabonskou zmluvou sa upravuje a posilňuje metóda Spoločenstva, ktorá sa mení na metódu Únie, pomocou ktorej vo všeobecnosti:

–  Európska rada stanovuje všeobecné politické smery a priority,

–  Komisia podporuje všeobecné záujmy Únie a na tento účel prijíma príslušné iniciatívy,

–  Európsky parlament a Rada spoločne vykonávajú legislatívne a rozpočtové úlohy na základe návrhov Komisie,

C. keďže Lisabonská zmluva rozširuje túto špecifickú metódu rozhodovania Únie na nové oblasti svojich legislatívnych a rozpočtových činností,

D. keďže Lisabonská zmluva stanovuje, že Európska rada môže jednomyseľne a so súhlasom Európskeho parlamentu rozšíriť hlasovanie kvalifikovanou väčšinou a riadny legislatívny postup, čím posilňuje metódu Únie,

E.  keďže cieľom Lisabonskej zmluvy je zjednodušenie a zlepšenie súdržnosti predsedníctva Európskej rady a Rady, avšak koexistencia samostatného predsedníctva Európskej rady a Rady pre zahraničné veci (a Euroskupiny) spolu s pokračovaním rotačného systému predsedníctiev iných zložení Rady môže prinajmenšom v začiatkoch skomplikovať fungovanie Únie,

F.  keďže zo zásady rodovej rovnosti vyplýva, že princíp rovnakého zastúpenia žien a mužov vo verejnom živote by sa mal dodržiavať aj pri nomináciách na najdôležitejšie politické posty v Európskej únii,

G. keďže nový postup voľby predsedu Komisie si vyžaduje zohľadnenie výsledkov týchto volieb a príslušné konzultácie medzi zástupcami Európskej rady a Európskeho parlamentu predtým, ako Európska rada navrhne svojho kandidáta,

H. keďže organizovanie medziinštitucionálnej spolupráce pri rozhodovaní bude kľúčom k úspešnej činnosti Únie,

I.   keďže v Lisabonskej zmluve sa potvrdzuje rastúci význam prípravy strategického viacročného a funkčného ročného plánu pre zabezpečenie bezproblémových vzťahov medzi inštitúciami a efektívnej realizácie rozhodovacích postupov a zdôrazňuje úlohu Komisie ako iniciátora hlavných plánovacích činností,

J.   keďže pri súčasnom sedemročnom finančnom plánovaní sa môže z času na čas stať, že Európsky parlament a Komisia sa ocitnú v situácii, keď nebudú môcť prijímať nijaké zásadné politické rozhodnutia týkajúce sa financií počas celého funkčného obdobia, lebo budú blokovaní rámcom, ktorý prijali ich predchodcovia, čo potrvá až do konca ich mandátu, čo by však bolo možné vyriešiť využitím možnosti, ktorú ponúka Lisabonská zmluva, a to zavedením päťročného finančného plánovania, ktoré by mohlo zodpovedať mandátu Parlamentu a Komisie,

K. keďže Lisabonská zmluva zavádza nový a komplexný prístup k vonkajšej činnosti Únie – aj keď s osobitnými mechanizmami rozhodovania v otázkach súvisiacich so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou (SZBP) – a súčasne vytvára zdvojenú pozíciu podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa), ktorý má podporu osobitnej služby pre vonkajšiu činnosť ako kľúčového prvku zabezpečujúceho fungovanie tohto nového a integrovaného prístupu,

L.  keďže Lisabonská zmluva zavádza nový systém zastupovania Únie navonok, ktorým je v podstate na rôznych úrovniach poverený predseda Európskej rady, predseda Komisie a podpredseda Komisie (vysoký predstaviteľ) a ktorý bude vyžadovať dôkladné rozčlenenie a pevnú koordináciu medzi rozličnými stranami zodpovednými za toto zastupovanie s cieľom vyhnúť sa škodlivým konfliktom právomocí a zbytočnému zdvojovaniu,

M. keďže Európska rada sa na samite 11. a 12. decembra 2008 dohodla, že v prípade vstupu Lisabonskej zmluvy do platnosti do konca roka by prijala nevyhnutné právne kroky a zachovala aktuálne zloženie Komisie, to znamená jeden člen za každý členský štát,

Všeobecné hodnotenie

1.  víta inštitucionálne inovácie obsiahnuté v Lisabonskej zmluve, ktoré vytvárajú podmienky pre obnovenie a rozšírenie inštitucionálnej rovnováhy v rámci Únie, čím sa inštitúciám Únie poskytuje možnosť efektívnejšieho, otvorenejšieho a demokratickejšieho fungovania a Únia môže prinášať lepšie výsledky, ktoré viac zodpovedajú očakávaniam jej občanov, a v plnej miere zohrávať úlohu globálneho aktéra v medzinárodnej oblasti;

2.  zdôrazňuje, že sa posilňuje základná funkcia všetkých inštitúcií, čo každej z nich umožňuje účinnejšie rozvíjať svoju úlohu, upozorňuje však, že nový inštitucionálny rámec vyžaduje od každej inštitúcie, aby svoje úlohy plnila v neustálej spolupráci s ostatnými inštitúciami a pre celú Úniu sa tým dosiahli pozitívne výsledky;

Posilnenie špecifickej metódy Únie v oblasti rozhodovania ako základu medziinštitucionálnej rovnováhy

3.  víta skutočnosť, že základné prvky metódy Spoločenstva (právo iniciatívy Komisie a spolurozhodovanie Európskeho parlamentu a Rady) sa v Lisabonskej zmluve zachovali a posilnili, pričom:

–  Európska rada sa stáva inštitúciou, ktorej špecifická úloha pri poskytovaní podnetov a určovaní smerovania Únie sa posilňuje, čím sa stanovujú jej strategické ciele a priority bez toho, aby zasahovali do bežného výkonu legislatívnych a rozpočtových právomocí Únie;

–  potvrdzuje sa úloha Komisie ako „motora“ poháňajúceho európske aktivity, a jej monopol legislatívnej iniciatívy tým ostáva nedotknutý (ba dokonca sa posilňuje), najmä v rozpočtovom postupe;

–  posilňujú sa právomoci Európskeho parlamentu ako jedného z pilierov legislatívnej moci, pretože riadny legislatívny postup (nový názov súčasného postupu spolurozhodovania) sa stane všeobecným pravidlom (ak sa v zmluvách nestanoví, že treba využiť mimoriadny legislatívny postup) a rozširuje sa takmer do všetkých oblastí európskych právnych predpisov vrátane spravodlivosti a vnútorných vecí;

–  potvrdzuje a zachováva sa úloha Rady ako druhého piliera legislatívnej moci (ktorý má však v niekoľkých dôležitých oblastiach prevahu), najmä preto, že Lisabonská zmluva jasne stanovuje, že Európska rada nevykonáva legislatívne funkcie;

–  nový rozpočtový postup bude takisto založený na spoločnom rovnocennom rozhodovaní Európskeho parlamentu a Rady o všetkých druhoch výdavkov a Parlament aj Rada budú spoločne rozhodovať aj o viacročnom finančnom rámci, v oboch prípadoch na základe iniciatívy Komisie;

–  rozlíšenie medzi legislatívnymi a delegovanými aktmi a uznanie osobitnej exekutívnej úlohy Komisie podliehajúcej rovnocennej kontrole oboch pilierov legislatívnej moci zvýši kvalitu európskych právnych predpisov; Európsky parlament má novú úlohu pri zverovaní prenesených právomocí Komisii a dohľade nad delegovanými právnymi aktmi;

–  čo sa týka zmluvných právomocí Únie, potvrdzuje sa úloha Komisie [v úzkom spojení s podpredsedom Komisie (vysokým predstaviteľom)] pokiaľ ide o rokovacie kapacity a na uzavretie všetkých medzinárodných zmlúv Radou bude potrebný súhlas Európskeho parlamentu;

4.  víta skutočnosť, že Lisabonská zmluva stanovuje, že Európska rada môže po získaní jednomyseľného súhlasu svojich členov a so súhlasom Európskeho parlamentu, pokiaľ nie je proti žiaden národný parlament, rozšíriť rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou a riadny legislatívny postup na oblasti, v ktorých sa ešte neuplatňujú;

5.  zdôrazňuje, že tieto „preklenovacie“ doložky vo všeobecnosti odhaľujú skutočný trend smerujúci k najširšiemu možnému využívaniu tzv. metódy Únie, a preto vyzýva Európsku radu, aby čo najviac využívala tieto príležitosti, ktoré jej zmluva ponúka;

6.  trvá na tom, že na plné využitie všetkých inovácií inštitúcií a postupov, ktoré zaviedla Lisabonská zmluva, je potrebná neustála intenzívna spolupráca medzi inštitúciami zúčastňujúcimi sa rozličných postupov, pri ktorej sa plne využijú výhody nových mechanizmov, ktoré poskytuje zmluva, a to najmä medziinštitucionálnych dohôd;

Európsky parlament

7.  rozhodne víta skutočnosť, že Lisabonská zmluva v plnej miere uznáva Európsky parlament ako jeden z dvoch pilierov legislatívnej a rozpočtovej moci Únie, pričom sa tiež potvrdzuje jeho úloha pri prijímaní mnohých politických rozhodnutí dôležitých pre život Únie a jeho úlohy vo vzťahu k politickej kontrole sa posilňujú a dokonca rozširujú, hoci v menšej miere, aj do oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky;

8.  zdôrazňuje, že toto potvrdenie úlohy Európskeho parlamentu vyžaduje plnú spoluprácu ostatných inštitúcií, predovšetkým pokiaľ ide o včasné dodávanie všetkých dokumentov do Parlamentu, ktoré sú potrebné na vykonávanie jeho funkcií za rovnakých podmienok s Radou, ako aj spoluprácu v príslušných pracovných skupinách a na schôdzach konaných v iných inštitúciách a prístup do nich, za rovnakých podmienok s ďalšími účastníkmi rozhodovacieho procesu; vyzýva všetky tri inštitúcie, aby zvážili možnosť uzavrieť medziinštitucionálne dohody na účely vytvorenia štruktúry osvedčených postupov v týchto oblastiach s cieľom optimalizovať ich vzájomnú spoluprácu;

9.  trvá na tom, že Európsky parlament musí realizovať vlastné nevyhnutné vnútorné reformy s cieľom prispôsobiť svoje štruktúry, postupy a pracovné metódy novým právomociam a pevnejším požiadavkám na plánovanie a medziinštitucionálnu spoluprácu, ktoré vychádzajú z Lisabonskej zmluvy[2]; so záujmom očakáva závery pracovnej skupiny pre parlamentnú reformu a pripomína, že príslušný výbor v súčasnosti pracuje na reforme rokovacieho poriadku Parlamentu s cieľom prispôsobiť ho Lisabonskej zmluve[3];

10. víta skutočnosť, že Lisabonská zmluva rozširuje právo na iniciatívu týkajúcu sa prepracúvania zmlúv aj na Európsky parlament; uznáva, že Parlament má právo zúčastniť sa na konvente a že jeho súhlas je potrebný v prípade, keď sa Európska rada domnieva, že nie je nijaký dôvod na zvolanie konventu; domnieva sa, že táto skutočnosť vyznieva v prospech priznania plného práva Európskemu parlamentu zúčastniť sa medzivládnej konferencie (IGC) za rovnakých podmienok spoločne s Komisiou; vychádzajúc zo skúseností z dvoch predchádzajúcich medzivládnych konferencií sa domnieva, že v medziinštitucionálnej dohode by sa v budúcnosti mohli definovať usmernenia pre organizáciu medzivládnych konferencií, predovšetkým v súvislosti s účasťou Európskeho parlamentu a otázkami týkajúcimi sa transparentnosti;

11. berie na vedomie prechodné opatrenia týkajúce sa zloženia Európskeho parlamentu; domnieva sa, že uplatňovanie týchto opatrení bude vyžadovať zmenu primárneho práva; vyzýva členské štáty, aby prijali všetky potrebné právne opatrenia a umožnili voľbu 18 dodatočných poslancov EP v predstihu v júni 2009, aby sa mohli zúčastňovať na zasadnutiach Parlamentu ako pozorovatelia od dátumu vstupu Lisabonskej zmluvy do platnosti; pripomína však, že dodatoční poslanci prevezmú svoje plné právomoci až v dohodnutý deň a naraz, až po ukončení všetkých procesov ratifikácie zmien primárneho práva; pripomína Rade, že podľa Lisabonskej zmluvy (článok 14 ods. 2 Zmluvy o EÚ) získa Parlament významné práva iniciatívy a udeľovania súhlasu, pokiaľ ide o jeho zloženie, ktoré zamýšľa v plnej miere uplatňovať;

Úloha Európskej rady

12. domnieva sa, že súčasťou formálneho uznania Európskej rady ako samostatnej autonómnej inštitúcie s osobitnými právomocami jasne stanovenými v zmluvách je presmerovanie funkcie Európskej rady na zásadnú úlohu zabezpečiť nevyhnutné politické podnety a určiť všeobecné zameranie a ciele činnosti Európskej únie;

13. víta aj skutočnosť, že v Lisabonskej zmluve sa konkretizuje zásadná úloha Európskej rady v súvislosti s revíziou zmlúv, ako aj vo vzťahu k niektorým rozhodnutiam, ktoré majú zásadný význam pre politický život Únie (v súvislosti s otázkami ako menovanie do najdôležitejších politických funkcií, riešenie politických blokád rôznych rozhodovacích postupov a používanie pružných mechanizmov) a ktoré prijala Európska rada alebo sa na ich prijatí podieľala;

14. zdôrazňuje osobitné vedúce postavenie Európskej rady, ktoré má mať v oblasti vonkajšej činnosti, najmä čo sa týka spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, kde má rozhodujúci význam stanovenie strategických záujmov, určovanie cieľov a definovanie všeobecných smerov tejto politiky; v tejto súvislosti zdôrazňuje potrebu úzkeho zapojenia Rady, predsedu Komisie a podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) do prípravy činnosti Európskej rady v tejto oblasti;

15. trvá na tom, že potreba zlepšiť medziinštitucionálnu spoluprácu medzi Európskym parlamentom a Európskou radou vyznieva v prospech optimalizácie podmienok, za ktorých sa predseda Európskeho parlamentu zúčastňuje na diskusiách v Európskej rade a ktoré by bolo možné riešiť na základe politickej dohody o vzťahoch medzi oboma inštitúciami; domnieva sa, že by bolo vhodné, keby Európska rada podobne schválila tieto podmienky vo svojom vnútornom rokovacom poriadku;

Stále predsedníctvo Európskej rady

16. víta vytvorenie stáleho, dlhodobého predsedníctva Európskej rady, ktoré pomôže zabezpečiť väčšiu kontinuitu, efektivitu a koherenciu práce tejto inštitúcie, a tým aj činnosti Únie; zdôrazňuje, že predseda Európskej rady by mal byť menovaný čo najskôr po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy s cieľom zachovať väzbu medzi volebným obdobím novozvoleného Parlamentu a obdobím mandátu novej Komisie;

17. zdôrazňuje zásadnú úlohu predsedu Európskej rady v rámci činností inštitúcií Únie, nie ako prezidenta Európskej únie (ktorým nebude), ale ako osoby, ktorá predsedá Európskej rade a zodpovedá za napredovanie jej práce, za prípravu a nadväznosť jej činností, za presadzovanie konsenzu medzi jej členmi, za podávanie správ Európskemu parlamentu a zastupovanie Únie navonok vo vzťahu k spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike na svojej úrovni bez toho, aby to malo vplyv na činnosť vysokého predstaviteľa;

18. pripomína, že prípravu zasadnutí Európskej rady a nadväznosť jej činností bude zabezpečovať predseda Európskej rady v spolupráci s predsedom Komisie a na základe činnosti Rady pre všeobecné záležitosti, ktorá vyžaduje vzájomné kontakty a úzku spoluprácu medzi predsedom Európskej rady a predsedníctvom Rady pre všeobecné záležitosti;

19. v tejto súvislosti sa domnieva, že podmienkou vyváženého a na spolupráci založeného vzťahu medzi predsedom Európskej rady a predsedom Komisie je rotujúce predsedníctvo a na účely zastupovania Únie navonok vo veciach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky je nevyhnutne potrebná funkcia podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa);

20. pripomína, že Lisabonská zmluva stanovuje, že Európskej rade má pomáhať generálny sekretariát Rady, avšak špecifické výdavky Európskej rady sa musia plánovať v samostatnej časti rozpočtu a musia zahŕňať osobitný objem prostriedkov na pridelenie predsedovi Európskej rady, pretože tento bude potrebovať vlastný úrad; ktorý by sa mal zriadiť za primeraných podmienok;

Rada

21. víta kroky prijaté v Lisabonskej zmluve, ktorých cieľom je dosiahnuť ten stav, že Rada sa bude považovať za druhý pilier legislatívnej a rozpočtovej právomoci Únie, ktorý sa v rámci inštitucionálneho systému postupne sa rozvíjajúceho v duchu dvojkomorového parlamentného systému bude vo väčšine prípadov o rozhodovanie deliť s Európskym parlamentom (hoci v niektorých oblastiach bude mať stále určitú prevahu);

22. zdôrazňuje zásadnú úlohu, ktorú Lisabonská zmluva prisúdila Rade pre všeobecné záležitosti (a tým aj jej predsedovi) s cieľom zabezpečiť konzistentnosť a kontinuitu činností rôznych zložení Rady, ako aj prípravu a kontinuitu činnosti Európskej rady (v spolupráci s jej predsedom a predsedom Komisie);

23. zdôrazňuje, že špecifická úloha Rady pri príprave, vymedzovaní a realizácii spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky vyžaduje posilnenie koordinácie medzi predsedom Rady pre všeobecné záležitosti a podpredsedom Komisie (vysokým predstaviteľom) ako osobou, ktorá predsedá Rade pre zahraničné veci, a medzi nimi a predsedom Európskej rady;

24. vyjadruje presvedčenie, že oddelenie úloh Rady pre všeobecné záležitosti a Rady pre zahraničné veci podľa Lisabonskej zmluvy si vyžaduje odlišnú skladbu týchto dvoch orgánov, a to najmä preto, že vzhľadom na širšiu koncepciu zahraničných vzťahov Únie podľa zmlúv zmenených a doplnených Lisabonskou zmluvou, bude čoraz ťažšie mať kumulované mandáty v oboch zloženiach Rady; preto zastáva stanovisko, že by bolo vhodné, aby sa ministri zahraničných vecí sústredili prednostne na aktivity Rady pre zahraničné veci;

25. v tejto súvislosti sa domnieva, že možno bude potrebné, aby predseda vlády/hlava členského štátu preberajúceho predsedníctvo Rady osobne predsedal Rade pre všeobecné záležitosti a zabezpečil jej správne fungovanie ako orgán zodpovedný za koordináciu rozličných zložení Rady, za rozhodovanie so zreteľom na priority a za riešenie sporov, ktoré sa v súčasnosti príliš automaticky predkladajú Európskej rade;

26. uvedomuje si, že vzhľadom na nový systém predsedníctiev je veľmi ťažké koordinovať rôzne zloženia Rady a preto, aby sa dalo vyhnúť týmto rizikám, zdôrazňuje dôležitosť „nových“ stálych 18-mesačných trojok (skupín troch predsedníctiev), ktoré sa budú deliť o predsedníctva rôznych zložení Rady (s výnimkou Rady pre zahraničné veci a Euroskupinu) a výboru COREPER, aby sa zabezpečila koherencia, stálosť a kontinuita činnosti Rady ako celku a medziinštitucionálna spolupráca potrebná na bezproblémové fungovanie legislatívnych a rozpočtových postupov pri spoločnom rozhodovaní s Európskym parlamentom;

27. považuje za dôležité, aby trojky rozvinuli intenzívnu a stálu spoluprácu prostredníctvom svojho spoločného mandátu; zdôrazňuje význam spoločného operačného programu každej 18-mesačnej trojky pre fungovanie Únie, ako sa uvádza v odseku 51 tohto uznesenia; vyzýva trojky, aby predstavili svoje spoločné operačné programy obsahujúce predovšetkým návrhy harmonogramu rokovaní o právnych predpisoch Parlamentu na plenárnej schôdzi na začiatku ich spoločného mandátu;

28. domnieva sa, že predseda vlády/hlava členského štátu preberajúceho predsedníctvo Rady bude zohrávať rozhodujúcu úlohu pri zabezpečovaní súdržnosti celej skupiny predsedníctiev a súvislosti činností rôznych zložení Rady, ako aj pri zabezpečovaní nevyhnutnej koordinácie s Európskou radou, najmä v súvislosti s prípravou a kontinuitou jej činnosti;

29. zdôrazňuje aj skutočnosť, že predseda vlády/hlava členského štátu preberajúceho rotujúce predsedníctvo Rady musí byť privilegovaným účastníkom rozpráv Európskeho parlamentu vzhľadom na aktivity predsedníctva; domnieva sa, že by mal dostať pozvánku na plenárnu schôdzu Parlamentu, na ktorej by mal Parlament oboznámiť s príslušným programom činnosti predsedníctva a správou o vývojových trendoch a výsledkoch zaznamenaných v priebehu funkčného šesťmesačného obdobia, a do rozpravy by mal predložiť všetky ďalšie významné politické otázky, ktoré sa objavili počas mandátu jeho predsedníctva;

30. zdôrazňuje, že v súčasnom stave vývoja Únie sú otázky týkajúce sa bezpečnosti a obrany stále neoddeliteľnou súčasťou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a domnieva sa, že by mali ostať v právomoci Rady pre zahraničné veci, ktorej predsedá podpredseda Komisie (vysoký predstaviteľ), s prípadnou dodatočnou spoluúčasťou ministrov obrany;

Komisia

31. víta opätovné potvrdenie základnej úlohy Komisie ako „motora“ poháňajúceho činnosť Únie, a to:

–  uznaním, že Komisia má v zásade monopol pokiaľ ide o legislatívnu iniciatívu, ktorý sa rozširuje do všetkých oblastí činností Únie s výnimkou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a ktorý sa posilňuje najmä vo finančných otázkach;

–  posilnením jej úlohy v oblasti sprostredkovania dohôd medzi dvoma piliermi legislatívnej a rozpočtovej právomoci;

–  posilnením jej úlohy ako výkonného orgánu Únie vždy, keď si vykonávanie právnych predpisov Európskej únie vyžaduje spoločný postup, pričom Rada túto úlohu vykonáva len v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a v riadne oprávnených prípadoch stanovených v legislatívnych aktoch;

32. víta aj posilnenie pozície predsedu v rámci kolégia komisárov, predovšetkým v súvislosti s inštitucionálnou zodpovednosťou komisárov voči predsedovi a vnútornou organizáciou Komisie, čo vytvára potrebné podmienky na upevnenie jeho vedúcej úlohy v Komisii a posilnenie jej súdržnosti; domnieva sa, že táto pozícia by sa mala ešte viac posilniť vzhľadom na dohodu medzi hlavami štátov a predsedov vlád o zachovaní jedného člena Komisie za každý členský štát;

Voľba predsedu Komisie

33. zdôrazňuje, že voľbou predsedu Komisie Európskym parlamentom na návrh Európskej rady získa jeho menovanie výrazný politický podtón;

34. zdôrazňuje, že sa tým zvýši demokratická legitímnosť predsedu Komisie a posilní sa jeho pozícia vnútri Komisie pokiaľ ide o jeho možnosti súvisiace s vnútornými vzťahmi s ostatnými komisármi a tiež všeobecne v medziinštitucionálnych vzťahoch;

35. domnieva sa, že takto posilnená legitímnosť predsedu Komisie bude prínosom aj pre celú Komisiu, čím sa posilní jej schopnosť byť nezávislým propagátorom všeobecných európskych záujmov a hybnou silou európskej činnosti;

36. v tejto súvislosti pripomína skutočnosť, že tým, že kandidáta na úrad predsedu Komisie môže navrhnúť Európska rada konajúca na základe rozhodnutia kvalifikovanej väčšiny, a vzhľadom na to, že zvolenie tohto kandidáta v Európskom parlamente si vyžaduje väčšinu hlasov poslancov, vytvára sa ďalší podnet pobádajúci všetky strany zainteresované na procese, aby nadviazali potrebný dialóg s cieľom doviesť proces k úspešnému výsledku;

37. pripomína, že v zmysle Lisabonskej zmluvy je Európska rada povinná zohľadniť „voľby do Európskeho parlamentu“ a pred nominovaním kandidáta uskutočniť „príslušné konzultácie“, ktoré nie sú len formálnymi inštitucionálnymi kontaktmi medzi dvoma inštitúciami; ďalej pripomína, že vo vyhlásení 11 uvedenom v prílohe k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, na ktorej bola prijatá Lisabonská zmluva[4], sa v tejto súvislosti požaduje, aby zástupcovia Európskeho parlamentu a Európskej rady uskutočnili potrebné „konzultácie v rámci, ktorý považujú za najvhodnejší“;

38. odporúča, aby Európska rada poverila svojho predsedu (samotného alebo s delegáciou) vedením týchto konzultácií, na ktorých by mal konzultovať s predsedom Európskeho parlamentu s cieľom zorganizovať potrebné stretnutia s predsedom každej politickej skupiny v Európskom parlamente, prípadne aj v sprievode vedúcich predstaviteľov (alebo delegácie) európskych politických strán, a potom by mal informovať Európsku radu;

Nominačný postup

39. domnieva sa, že pri výbere osôb oslovených na prevzatie funkcie predsedu Európskej rady, predsedu Komisie a podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) by sa malo prihliadať na príslušné schopnosti kandidátov; uznáva navyše, že podľa vyhlásenia 6 priloženého k uvedenému záverečnému aktu sa musí prihliadať na potrebu zohľadňovať geografickú a demografickú rozmanitosť Únie a jej členských štátov;

40. ďalej sa domnieva, že v nomináciách na najdôležitejšie politické funkcie v Európskej únii by členské štáty a európske politické rodiny mali zohľadňovať nielen kritérium geografickej a demografickej rovnováhy, ale aj kritériá vychádzajúce z politickej a rodovej rovnováhy;

41. v tejto súvislosti sa domnieva, že proces nominácie by mal prebehnúť po voľbách do Európskeho parlamentu, aby sa zohľadnili výsledky volieb, na ktoré sa bude brať prvotný ohľad pri výbere predsedu Komisie; upozorňuje na to, že len po jeho zvolení sa bude dať zabezpečiť požadovaná rovnováha;

42. v tejto súvislosti navrhuje ako možný model nasledujúci postup a harmonogram nominácií, na ktorom by sa mohli dohodnúť Európsky parlament a Európska rada:

–  1. a 2. týždeň po európskych voľbách: uvedenie politických skupín do Európskeho parlamentu;

–  3. týždeň po voľbách: konzultácie medzi predsedom Európskej rady a predsedom Európskeho parlamentu, po ktorých nasledujú samostatné schôdze predsedu Európskej rady a predsedov politických skupín (možno aj s predsedami európskych politických strán alebo malými delegáciami);

–  4. týždeň po voľbách: Európska rada po zohľadnení výsledkov konzultácií uvedených v predchádzajúcej zarážke oznámi meno kandidáta na predsedu Komisie;

–  5. a 6. týždeň po voľbách: kontakty medzi kandidátom na predsedu Komisie a politickými skupinami; vyhlásenia tohto kandidáta a predstavenie jeho politických zásad Európskemu parlamentu; hlasovanie Európskeho parlamentu o kandidátovi na predsedu Komisie;

–  júl/august/september: zvolený predseda Komisie sa dohodne s Európskou radou na nominácii podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) a predloží zoznam budúcich komisárov vrátane podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa);

–  september: Rada prijme zoznam budúcich komisárov vrátane podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa);

–  september/október: vypočutia budúcich komisárov a podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) v Európskom parlamente;

–  október: predstavenie kolégia komisárov a ich programu Európskemu parlamentu; hlasovanie o celom kolégiu vrátane podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa); Európska rada schváli novú Komisiu; nová Komisia sa ujme svojej funkcie;

–  November: Európska rada vymenuje svojho predsedu;

43. zdôrazňuje, že navrhovaný scenár by sa mal v každom prípade začať uplatňovať od roku 2014;

44. domnieva sa, že prípadný vstup Lisabonskej zmluvy do platnosti do konca roka 2009 si vyžaduje politickú dohodu medzi Európskou radou a Európskym parlamentom, aby sa zabezpečilo, že pri výbere predsedu budúcej Komisie a nominácii budúcej Komisie sa bude v každom prípade brať do úvahy podstata nových právomocí, ktoré Lisabonská zmluva v tejto súvislosti priznáva Európskemu parlamentu;

45. domnieva sa, že ak by Európska rada začala postup nominácie predsedu novej Komisie bezodkladne po európskych voľbách v júni 2009[5], mala by náležite zohľadniť časový rámec potrebný na to, aby sa neformálne ukončil postup politických konzultácií s novozvolenými predstaviteľmi politických skupín, ako sa uvádza v Lisabonskej zmluve; domnieva sa, že za týchto podmienok by podstata jej nových výsad bola v plnej miere rešpektovaná a Európsky parlament by mohol pristúpiť ku schváleniu nominácie predsedu Komisie;

46. zdôrazňuje, že postup v súvislosti s nomináciou nového kolégia by sa mal v každom prípade začať až po zverejnení výsledkov druhého referenda v Írsku; poukazuje na to, že inštitúcie by v takomto prípade v plnom rozsahu poznali budúci právny rámec, v ktorom by nová Komisia vykonávala svoj mandát, a mohli by sa v plnej miere zohľadniť ich právomoci v rámci postupu, ako aj zloženie, štruktúra a kompetencie novej Komisie; v prípade kladného výsledku referenda by Európsky parlament mal formálne schváliť nové kolégium vrátane predsedu a podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) až po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti;

47. pripomína, že ak by druhé referendum v Írsku neskončilo s kladným výsledkom, Zmluva z Nice bude v každom prípade platiť v plnom rozsahu a nová Komisia bude musieť vzniknúť v súlade s ustanoveniami, podľa ktorých má byť počet jej členov nižší ako počet členských štátov; zdôrazňuje, že Rada bude musieť v takomto prípade prijať rozhodnutie o konkrétnom počte členov tejto zredukovanej Komisie; zdôrazňuje politickú vôľu Európskeho parlamentu zabezpečiť dôsledné dodržiavanie týchto ustanovení;

Plánovanie

48. domnieva sa, že na zabezpečenie účinnosti a súdržnosti činnosti Únie bude dôležité plánovanie na strategickej aj operačnej úrovni;

49. víta preto osobitnú požiadavku Lisabonskej zmluvy týkajúcu sa plánovania ako prostriedku na zlepšovanie kapacít inštitúcií konať a navrhuje, aby sa na základe nasledujúcich bodov uskutočnilo niekoľko súbežných plánovacích cvičení:

–  Európsky parlament, Rada a Komisia by sa mali zhodnúť na „zmluve“ alebo „programe“ legislatívy na základe širokých strategických cieľov a priorít, ktoré predstaví Komisia na začiatku svojho mandátu a ktoré by mali byť predmetom spoločnej rozpravy Európskeho parlamentu a Rady s cieľom vybudovať porozumenie (pravdepodobne v podobe osobitnej medziinštitucionálnej dohody, aj keby nebola právne záväzná) medzi trojicou inštitúcií o spoločných cieľoch a prioritách na päťročné legislatívne obdobie;

–  na základe tejto zmluvy alebo programu by mala Komisia ďalej rozvinúť svoje predstavy o finančnom plánovaní a do konca júna v roku nasledujúcom po voľbách predstaviť svoj návrh päťročného viacročného finančného rámca (doplnený zoznamom legislatívnych návrhov potrebných na uvedenie príslušných programov do činnosti), ktoré by Rada a Európsky parlament mali do konca toho istého roku (alebo najneskôr do konca prvého trimestra ďalšieho roku) prediskutovať a prijať v súlade s postupom stanoveným v zmluvách ;

–  Únii sa tým umožní pripraviť päťročný viacročný finančný rámec na nadobudnutie účinnosti na začiatku roku N+2 (alebo N+3)[6], pričom sa každému Európskemu parlamentu a každej Komisii poskytne možnosť rozhodovať o svojom „vlastnom“ plánovaní;

50

.    domnieva sa, že prechod na tento systém päťročného finančného a politického plánovania bude vyžadovať predĺženie a prispôsobenie súčasného finančného rámca zahrnutého v medziinštitucionálnej dohode o rozpočtovej disciplíne a riadnom finančnom hospodárení[7] do konca roka 2015 resp. 2016, pričom nový rámec nadobudne účinnosť do začiatku roka 2016 resp. 2017[8];

51. navrhuje, aby na základe zmluvy/plánu legislatívy a vzhľadom na viacročný finančný rámec:

–  Komisia predstavila svoj ročný pracovný a legislatívny plán Európskemu parlamentu a Rade na účely spoločnej rozpravy, aby mohla Komisia predložiť potrebné úpravy;

–  Rada pre všeobecné záležitosti by v rámci dialógu s Európskym parlamentom mala zaviesť spoločné operačné plánovanie činností každej skupiny troch predsedníctiev na celých 18 mesiacov ich mandátu, čo bude slúžiť ako rámec pre príslušný plán aktivít každého predsedníctva na jeho šesťmesačné obdobie;

Vonkajšie vzťahy

52. zdôrazňuje dôležitosť nového rozmeru, ktorý do vonkajšej činnosti Únie ako celku vrátane spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky vnáša Lisabonská zmluva a ktorý by spolu s právnou subjektivitou Únie a inštitucionálnymi zmenami významnými pre túto oblasť – predovšetkým ide o vytvorenie zdvojenej pozície podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) a Európskej služby pre vonkajšiu činnosť – mohol byť rozhodujúcim činiteľom pre súdržnosť a efektívnosť činnosti Únie v tejto oblasti a výrazne by ju zviditeľnil ako globálneho aktéra;

53. pripomína, že pri všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa vonkajšej činnosti musí byť uvedený príslušný právny základ, aby sa uľahčila identifikácia postupu využitého na účely ich prijatia a postupu, ktorý treba dodržať pri ich vykonávaní;

Podpredseda Komisie (vysoký predstaviteľ)

54. považuje vytvorenie zdvojenej pozície podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) za zásadný krok na zabezpečenie súdržnosti, efektívnosti a viditeľnosti celej vonkajšej činnosti Únie;

55. zdôrazňuje, že podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) musí vymenovať Európska rada kvalifikovanou väčšinou so súhlasom predsedu Komisie a podpredseda Komisie musí získať súhlas Európskeho parlamentu spoločne s celým kolégiom komisárov; vyzýva v tejto súvislosti predsedu Komisie, aby zabezpečil, že Komisia si bude v plnej miere v tejto súvislosti plniť svoje úlohy, a aby pritom pamätal na to, že vysoký predstaviteľ bude ako podpredseda Komisie zohrávať zásadnú úlohu pri zabezpečovaní súdržnosti a dobrého fungovania kolégia a že predseda Komisie má politickú a inštitucionálnu povinnosť zabezpečiť, aby mal vysoký predstaviteľ schopnosti potrebné na integráciu kolégia; zdôrazňuje aj to, že Európska rada si musí byť vedomá tohto aspektu úlohy podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) a musí dodržať celý postup od začiatku až po nevyhnutné konzultácie s predsedom Komisie s cieľom zabezpečiť jeho úspešné ukončenie; pripomína, že bude v plnej miere uplatňovať svoj úsudok o politických a inštitucionálnych kapacitách nominovaného podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) v rámci svojich právomocí týkajúcich sa vymenovania novej Komisie;

56. zdôrazňuje, že Európska služba pre vonkajšiu činnosť bude zohrávať kľúčovú úlohu pri podpore podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) a bude nezastupiteľnou súčasťou úspechu nového integrovaného prístupu vonkajšej činnosti Únie; zdôrazňuje, že ustanovenie novej služby si bude vyžadovať oficiálny návrh podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa), ktorý bude môcť podať len po prevzatí svojej funkcie a ktorý môže prijať Rada len po vydaní stanoviska Európskeho parlamentu a súhlasu Komisie; vyhlasuje svoj zámer v plnej miere vykonávať svoje rozpočtové právomoci v súvislosti so zriaďovaním Európskej služby pre vonkajšiu činnosť;

57. zdôrazňuje, že úlohy podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) sú mimoriadne zložité a budú si vyžadovať rozsiahlu koordináciu s ďalšími inštitúciami, najmä s predsedom Komisie, ktorému sa podpredseda Komisie (vysoký predstaviteľ) bude politicky zodpovedať v otázkach vonkajších vzťahov, ktoré patria do právomoci Komisie, a tiež s rotujúcim predsedníctvom Rady a s predsedom Európskej rady;

58. zdôrazňuje, že splnenie cieľov, ktoré viedlo k vytvoreniu pozície podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa), bude vo veľkej miere závisieť od vzťahu politickej dôvery medzi predsedom Komisie a podpredsedom Komisie (vysokým predstaviteľom) a na schopnosti podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa) úspešne spolupracovať s predsedom Európskej rady, s rotujúcim predsedníctvom Rady a s ďalšími komisármi poverenými výkonom konkrétnych právomocí súvisiacich s vonkajšou činnosťou Únie, ktorých aktivity bude koordinovať;

59. vyzýva Komisiu a podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa), aby v plnej miere využívali možnosť predkladať spoločné iniciatívy v oblasti zahraničných vzťahov, najmä v súvislosti so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou, s cieľom zlepšiť súdržnosť rozličných oblastí činnosti Únie vo vonkajšej sfére a zvýšiť pravdepodobnosť, že tieto iniciatívy prijme Rada; zdôrazňuje v tejto súvislosti potrebu parlamentného dohľadu nad opatreniami zahraničnej a bezpečnostnej politiky;

60. trvá na tom, že je zásadne dôležité, aby sa prijalo niekoľko praktických opatrení s cieľom odbremeniť podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa):

–  podpredseda Komisie (vysoký predstaviteľ) by mal navrhovať kandidátov na osobitných zástupcov (s jednoznačným mandátom stanoveným v súlade s článkom 33 Zmluvy o Európskej únii), ktorí by mu pomáhali v konkrétnych oblastiach jeho právomocí pokiaľ ide o otázky spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky; osobitní zástupcovia nominovaní Radou by sa mali tiež zúčastňovať vypočutí v Európskom parlamente a zároveň by mali Parlament pravidelne informovať o svojich aktivitách;

–  mal by tiež koordinovať svoje aktivity v iných oblastiach, než je spoločná zahraničná a bezpečnostná politika s komisármi, ktorí zodpovedajú za príslušné oblasti, a v prípade potreby by mal na nich delegovať svoje úlohy súvisiace s medzinárodným zastupovaním Európskej únie v týchto oblastiach;

–  v prípade neprítomnosti by mal podpredseda Komisie (vysoký predstaviteľ) podľa konkrétnej situácie a s ohľadom na úlohy, ktoré sa majú v príslušnom prípade vykonávať, rozhodnúť o svojom zástupcovi;

Reprezentácia

61. domnieva sa, že Lisabonská zmluva vytvára účinný, aj keď komplexný funkčný systém zastupovania Únie navonok a navrhuje, aby sa to výslovne uviedlo v súlade s nasledujúcimi usmerneniami:

–  predseda Európskej rady reprezentuje Úniu na úrovni hláv štátov alebo vlád v otázkach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ale nepreberá právomoc viesť politické rokovania v mene Únie, čo je úlohou podpredsedu Komisie (vysokého predstaviteľa); možno ho tiež požiadať, aby vykonával špecifickú úlohu zastupovania Európskej rady na niektorých medzinárodných podujatiach;

–  predseda Komisie reprezentuje Úniu na najvyššej úrovni v súvislosti so všetkými aspektmi vonkajších vzťahov Únie, s výnimkou oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, alebo s osobitnými sektorovými politikami patriacimi do rámca vonkajšej činnosti Únie (zahraničný obchod atď.); podpredseda Komisie (vysoký predstaviteľ) alebo príslušný/poverený komisár môže túto úlohu prevziať aj v rámci právomoci Komisie;

–  podpredseda Komisie (vysoký predstaviteľ) reprezentuje Úniu na ministerskej úrovni alebo v medzinárodných organizáciách pokiaľ ide o celkovú vonkajšiu činnosť Únie; preberá na seba aj funkcie vonkajšej reprezentácie ako predseda Rady pre zahraničné veci;

62. domnieva sa, že už nebude žiaduce, aby bol k zastupovaniu Únie navonok vyzývaný predseda Rady pre všeobecné záležitosti (najmä predseda vlády predsedajúceho členského štátu) alebo predseda jej určitého konkrétneho zloženia;

63. zdôrazňuje dôležitosť koordinácie a spolupráce medzi všetkými stranami zodpovednými za tieto rôznorodé úlohy zastupovania Únie navonok, aby sa predišlo kompetenčným sporom a zabezpečila sa súdržnosť a viditeľnosť Únie vo vonkajšej sfére;

°

°         °

64. poveruje svojho predsedu, aby toho uznesenie a správu Výboru pre ústavné veci postúpil Rade, Komisii a národným parlamentom členských štátov.

• [1]  Prijaté texty, P6_TA(2008)0055.
• [2]  Návrh správy Jo Leinena o novej úlohe a povinnostiach Parlamentu v rámci vykonávania Lisabonskej zmluvy (PE 407.780 v02-00).
• [3]  Návrh správy Richarda Corbetta o všeobecnej revízii Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (PE 405.935 v03-00).
• [4]  Vyhlásenie 11 k článku 17 ods. 6 a 7 Zmluvy o Európskej únii.
• [5]  Ako sa uvádza vo vyhlásení o vymenovaní budúcej Komisie, závery Európskej rady z 11. a 12. decembra 2008.
• [6]  Písmeno N označuje rok európskych volieb.
• [7]  Medziinštitucionálna dohoda zo 17. mája 2006 medzi Európskym parlamentom, Radou a Komisiou o rozpočtovej disciplíne a riadnom finančnom hospodárení (Ú. v. EÚ C 139, 14.6.2006, s. 1).
• [8]  V súlade s Bögeho správou o hodnotení finančného rámca na roky 2007 – 2013 v polovici obdobia (INI/2008/2055) a správou pani Guy-Quintovej o finančných hľadiskách Lisabonskej zmluvy (INI/2008/2054).

DÔVODOVÁ SPRÁVA

Vplyv Lisabonskej zmluvy na zvyšovanie inštitucionálnej rovnováhy Európskej únie

Politická analýza vývoja vzťahov medzi Európskym parlamentom, Európskou radou, Radou ministrov a Komisiou.

Lisabonskou zmluvou vzniká politická únia s právnou subjektivitou a jednotným inštitucionálnym rámcom. Európa potrebovala po rozšírení, vďaka ktorému sa mohla zjednotiť, tento nový štart, aby mohla reagovať na výzvy 21. storočia, okrem iného globalizáciu. Do určitej miery sa dá povedať, že tak ako v prípade Rímskej zmluvy po skončení druhej svetovej vojny sa Európa teraz s Lisabonskou zmluvou snaží čeliť novým okolnostiam, ktoré nastali po skončení studenej vojny. Pri plnení projektu mieru a stability, pričom sa zároveň snaží upevňovať svoju sociálno-hospodársku integráciu, Európska únia svojim občanom poskytuje priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a ako aktér celosvetového diania prispieva k budovaniu spravodlivejšieho a trvalejšieho sveta. Aby bolo možné dosiahnuť tento cieľ, Európska únia rozšírená na 27 členov musí byť „demokratickejšou, transparentnejšou a efektívnejšou“ (Laekenská deklarácia).

Na tento účel sa Lisabonskou zmluvou mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii (Maastrichtská zmluva) a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (postupne menená Rímska zmluva), pričom z prvej sa stáva Zmluva o Európskej únii (ZEÚ) a z druhej Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Prvou sa ustanovuje ústavný rámec Únie, druhou jej praktické fungovanie. Tieto dve zmluvy majú rovnakú právnu silu. V konečnom dôsledku by bolo logickejšie podriadiť Zmluvu o fungovaní Európskej únie základnej zmluve ustanovujúcej Európsku úniu, čo by v prípade revízie zmluvy o fungovaní umožnilo pružnejší postup ako pri základnej zmluve.

Lisabonská zmluva môže nadobudnúť platnosť až potom, ako ju všetky členské štáty ratifikujú. Prípravy na vykonávanie zmluvy však neznamenajú, že sa robí predčasný záver o výsledkoch ratifikácie. Naopak, nedostatočná príprava by mala za následok oneskorené vykonávanie zmluvy po jej ratifikácii. Preto je opodstatnené, aby každá z inštitúcií Európskej únie pred ratifikáciou preskúmala vplyvy zmluvy na svoje fungovanie, ako aj na medziinštitucionálne vzťahy.

Táto správa analyzuje vplyv Lisabonskej zmluvy na rozvoj medziinštitucionálnej rovnováhy v Európskej únii. Zdôrazňuje význam vykonávania nových ustanovení a prvých vymenovaní.

Správa sa zameriava na vzťah medzi Európskym parlamentom, Európskou radou, Radou a Komisiou. Hodnotí celkovú rovnováhu medzi týmito inštitúciami a neobmedzuje sa len na ich vzťahy s Parlamentom. Ide o politickú analýzu, v ktorej sú vypracované konkrétne odporúčania.

Táto správa sa nezaoberá internými organizačnými opatreniami v Parlamente, ktoré si vyžiada zavedenie zmluvy a , ktoré sú predmetom osobitných správ[1]. Správa sa síce venuje organizácii vonkajšech činnosti Únie, nerieši však organizáciu európskej služby pre vonkajšiu činnosť, čo bude predmetom osobitnej správy[2]. A taktiež neskúma ani vzťahy s národnými parlamentmi. Národné parlamenty, aj keď zohrávajú dôležitú úlohu – potvrdenú protokolmi pripojenými k zmluve, ako také nie sú inštitúciami Európskej únie. Vzťahy s národnými parlamentmi sú predmetom osobitnej správy[3].

Táto správa skúma očakávaný vývoj vzťahov medzi politickými inštitúciami Únie v rámci novej zmluvy. Po krátkom prehľade z histórie sa v prvej časti analyzujú hlavné ustanovenia zmluvy súvisiace s jednotlivými inštitúciami. V ďalšej časti sa správa zaoberá medziinštitucionálnymi vzťahmi, (prvými) vymenovaniami, medziinštitucionálnym plánovaním a vonkajšou činnosťou Únie.

A. vývoj medziništitucionálnej rovnováhy

Európsky parlament, Rada a Komisia sú tri politické inštitúcie, ktoré boli zriadené Rímskou zmluvou pri založení Európskeho spoločenstva.

Parlament mal predovšetkým konzultatívnu úlohu a tvorili ho národné parlamenty. Rada v zásade rozhodovala jednomyseľne. Komisia navrhovala a vykonávala európske právne predpisy.

Prvé priame voľby do Európskeho parlamentu sa uskutočnili v roku 1979.

Jednotným európskym aktom (1986) sa ustanovilo, že Rada môže schvaľovať väčšinu smerníc týkajúcich sa harmonizácie potrebnej na zriadenie jednotného trhu kvalifikovanou väčšinou. Zároveň sa zaviedol postup spolupráce s Európskym parlamentom v súvislosti s týmito smernicami.

Amsterdamská a Maastrichtská zmluva a Zmluva z Nice systematicky rozširovali pôsobnosť rozhodovaní Rady na základe väčšiny a súčasne zaviedli, a neskôr rozšírili, postup spolurozhodovania s Európskym parlamentom.

Maastrichtská zmluva predĺžila funkčné obdobie Komisie zo štyroch na päť rokov, aby ho zosúladila s volebným obdobím Európskeho parlamentu. Úloha Európskeho parlamentu pri menovaní predsedu a členov Komisie bola zdôraznená v nasledujúcich zmluvách a zmluvami, najmä v praxi, sa taktiež posilnilo postavenie predsedu Komisie v rámci kolégia.

Až do Maastrichtskej zmluvy sa európska integrácia sústreďovala predovšetkým na sociálnu a hospodársku oblasť. Jednotný európsky akt a ešte viac Maastrichtská zmluva dodali európskej integrácii nový politický rozmer vytvorením Európskej únie na pokrytie otázok vonkajšej politiky, politiky spravodlivosti a občianstva. Dva nové piliere činností mali však predovšetkým medzivládny rozmer, čo výrazne obmedzovalo úlohu Komisie a Európskeho parlamentu. Amsterdamská zmluva zaviedla funkciu vysokého predstaviteľa EÚ pre SBZP a zároveň urobila prvý krok smerom k tzv. komunitarizácii v oblasti migračnej politiky.

Prvé európske stretnutia na najvyššej úrovni boli vlastne neformálne stretnutia hláv štátov a vlád. Od roku 1975 sa tieto schôdze uskutočňujú pravidelne pod názvom Európska rada a postupne nadobudli formálnejší charakter. Maastrichtská zmluva formalizovala jej úlohu pri iniciovaní a vymedzovaní usmernení všeobecnej politiky. Európska rada sa však nestala inštitúciou v právnom zmysle a nepredstavovala ani osobitné zloženie Rady.

Lisabonskou zmluvou, v ktorej sú zohľadnené takmer všetky návrhy Európskeho konventu, sa nanovo stanovuje medziinštitucionálna rovnováha Únie. Novou zmluvou o Európskej únii sa oficiálne rušia piliere. Európska únia ako taká nadobúda právnu subjektivitu. Inštitúcie Spoločenstva sa stávajú inštitúciami Únie. V zmluve je nanovo vymedzená úloha aj právomoci jednotlivých inštitúcií. Zmluvou sa z Európskej rady stáva inštitúcia Únie, ktorá sa líši od Rady. Zovšeobecňuje sa v nej (až na výnimky) spolurozhodovanie, ktoré sa stáva bežným legislatívnym postupom, a vo vrátane schvaľovania rozpočtu, aj keď stále na základe osobitného postupu.

V Lisabonskej zmluve sa týmto posilňuje, a zároveň mení tzv. metóda Spoločenstva na metódu Únie, v rámci ktorej platí najmä:

–  Európska rada definuje smerovania a všeobecné politické priority (úloha dávať podnety);

–  Komisia podporuje všeobecné záujmy Únie a na tento účel prijíma vhodné iniciatívy (právo na iniciatívu);

–  – Európsky parlament a Rada spoločne vykonávajú legislatívne a rozpočtové úlohy);

Táto metóda je osobitne rozšírená na rozpočtovú oblasť, ako aj na oblasť pôvodne nazývanú oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí (SVV), namiesto ktorej chce nová zmluva vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Len oblasť Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) má najmä medzivládny rozmer.

B. Analýza (nových) hlavných ustanovení podľa jednotlivých inštitúcií

1.   Európsky parlament (článok 14 Zmluvy o EÚ)

1.1. Európsky parlament spoločne s Radou vykonáva legislatívne a rozpočtové funkcie, ako aj funkciu politickej kontroly a poradnú funkciu.

Zmluva o Európskej únii tak potvrdzuje, že Únia sa v širokej miere riadi zásadami parlamentného režimu.

1.2. Riadnym legislatívnym postupom je spolurozhodovanie Európskeho parlamentu a Rady na návrh Komisie. Takýto postup sa s určitými osobitosťami uplatňuje na rozpočet v súvislosti s výdavkami.

Lisabonskou zmluvou sa potvrdzuje a posilňuje tzv. metóda Spoločenstva a osobitne sa posilňuje „dvojkomorová sústava“ Európsky parlament – Rada.

1.3. Právomoc Európskeho parlamentu sa rozširuje aj zrušením pilierov. V priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti sa v zásade uplatňuje bežný legislatívny postup (aj napriek určitým osobitným pravidlám).

V Lisabonskej zmluve sa rovnako objasňujú právomoci Únie v oblasti energetiky.

Aj v rámci SZBP, ktorá ostáva prevažne na medzivládnej úrovni, zohráva Európsky parlament významnú úlohu (pozri nižšie).

V tejto súvislosti sa posilnili právomoci Európskeho parlamentu týkajúce sa prijímania medzinárodných dohôd, pretože jeho súhlas bude nevyhnutný pri všetkých dohodách, ktoré sa vzťahujú na oblasti podliehajúce riadnemu legislatívnemu postupu na vnútornej úrovni.

1.4. Potvrdzuje sa a spresňuje plnohodnotné zapojenie Európskeho parlamentu, na rovnakej úrovni ako Rady, do vykonávania kontroly Komisiou, pokiaľ ide o delegované právomoci. Lisabonská zmluva zavádza rozdiel medzi delegovaným aktom a vykonávacím aktom. V článku 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa Európskemu parlamentu, rovnako ako Rade, poskytuje možnosť odvolať delegované akty prijaté Komisiou na základe zákonného delegovania. V článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa ustanovuje, že Rada a Európsky parlament v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom prijatého nariadenia určujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu na kontrolu vykonávania vykonávacích právomocí Komisie. Podľa článku 202 súčasnej Zmluvy o ES iba Rada prijíma takéto rozhodnutie (rozhodnutie prijaté tzv. komitológiou) na základe stanoviska Európskeho parlamentu.

1.5. Parlament je takisto vyzvaný, aby udelil svoj súhlas pri celej sérii rozhodnutí Európskej rady alebo Rady, ktoré majú veľký politický význam pre chod Únie: rozhodnutia týkajúce sa používania niektorých ustanovení umožňujúcich prechod z jednomyseľnosti na kvalifikovanú väčšinu (alebo z mimoriadnych legislatívnych postupov na riadny legislatívny postup), rozhodnutia týkajúce sa mechanizmov pružnosti atď.

Odporúčanie   Európsky parlament musí prispôsobiť svoju organizáciu a svoje postupy rozšíreniu svojich právomocí. Pripravuje sa niekoľko správ s odporúčaniami v tejto oblasti.

1.6. Parlament volí predsedu Komisie.

Touto voľbou sa mení spôsob vymenovania predsedu Komisie. Predseda, ktorého volí Európsky parlament, tak získava veľkú demokratickú legitimitu a posilňuje sa tým sa tým jeho postavenie v rámci celej inštitucionálnej štruktúry Európskej únie.

Zmluva spresňuje, že Európska rada „zohľadňujúc voľby do Európskeho parlamentu a po príslušných konzultáciách“ navrhne kandidáta na funkciu predsedu Komisie (článok 17 ods. 7 Zmluvy o EÚ). Toto ustanovenie potvrdzuje a formálne schvaľuje postup, ktorý v skutočnosti prebehol pri vymenovaní predsedu Komisie v roku 2004.

Vyhlásenie č. 11 (k článku 17 ods. 6 a 7 Zmluvy o EÚ) spresňuje, že „Európsky parlament a Európska rada sú spoločne zodpovední za plynulý priebeh procesu vedúceho k voľbám predsedu Európskej komisie. Z tohto dôvodu zástupcovia Európskeho parlamentu a Európskej rady uskutočnia potrebné konzultácie predtým, ako Európska rada prijme rozhodnutie v rámci, ktorý považujú za najvhodnejší. V súlade s článkom 17 ods. 7 prvým pododsekom sa tieto konzultácie zamerajú na profil kandidátov na funkciu predsedu Komisie, pričom sa zohľadnia voľby do Európskeho parlamentu. Podrobnosti o týchto konzultáciách sa bližšie určia vo vhodnom čase vzájomnou dohodou medzi Európskym parlamentom a Európskou radou“.

Je teda najvyšší čas presne stanoviť tieto podrobnosti. V tomto dokumente sa navrhujú niektoré z nich (pozri bod D).

1.7. Predseda, vysoký predstaviteľ a ostatní členovia Európskej komisie podliehajú ako kolégium schváleniu Európskeho parlamentu.

Parlament vo svojej správe spresnil postupy pre vypočutie kandidátov na členov Európskej komisie s cieľom harmonizovať ich[4].

1.8. Európsky parlament musí udeliť súhlas na posilnenú spoluprácu (článok 329 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Odporúčanie   Úloha Európskeho parlamentu pri iniciovaní a najmä počas rozšírenej spolupráce by mohla byť v neskoršej fáze predmetom iniciatívnej správy Výboru pre ústavné veci.

1.9. Lisabonskou zmluvou sa priznáva Európskemu parlamentu právo na iniciatívu v oblasti revízie zmlúv.

Európsky parlament, rovnako ako Komisia a každý členský štát, môže predložiť Rade návrhy na revíziu zmlúv (článok 48 ods. 2 Zmluvy o EÚ). Ak sa prijme rozhodnutie schvaľujúce preskúmanie navrhovaných zmien, predseda Európskej rady zvolá konvent. Európsky parlament je účastníkom konventu.

Európska rada môže rozhodnúť o nezvolaní konventu, musí však získať predchádzajúci súhlas Európskeho parlamentu.

Naopak, zmluva nehovorí nič o úlohe Európskeho parlamentu v súvislosti s medzivládnou konferenciou. Možno by bolo vhodné, aby inštitúcie spresnili zásady účasti na medzivládnej konferencii, ktorá by sa mala uskutočniť minimálne na úrovni poslednej medzivládnej konferencie.

Odporúčanie   Aj tento nový revízny postup, ktorým sa zvyšujú právomoci Európskeho parlamentu, by mohol byť neskôr predmetom iniciatívnej správy Výboru pre ústavné veci. Európsky parlament by mohol navrhnúť spresnenie organizácie a priebehu medzivládnych konferencií vrátane úlohy Európskeho parlamentu prostredníctvom medziinštitucionálnej dohody.

2.   Európska rada (článok 15 Zmluvy o EÚ)

2.1. Európska rada sa podľa Lisabonskej zmluvy stáva inštitúciou

Toto v súčasnej zmluve neplatilo. Niektorí považovali Európsku radu za nadradenú Radu. Napriek úzkej spolupráci s Radou – sekretariát Rady zabezpečuje sekretariát Európskej rady – Európska rada nebola nikdy zložením Rady.

Lisabonskou zmluvou sa tým, že z Európskej rady robí inštitúciu, a spresnením, že Európska rada nemá legislatívnu funkciu, potvrdzuje a posilňuje osobitné postavenie Európskej rady v rámci inštitucionálnej štruktúry Európskej únie. Ešte výraznejšie je to na úrovni predsedníctva. V súčasnosti sa predsedníctvo Európskej rady zhoduje s predsedníctvom Rady. Zmluvou sa poskytuje Európskej rade stále predsedníctvo, ktoré sa odlišuje od predsedníctva Rady.

Pre novú inštitúciu je potrebné zabezpečiť vlastný, osobitný rozpočet, tak ako je to v prípade ostatných inštitúcií. Príslušné návrhy sa pravdepodobne začlenia do rozpočtu na rok 2010.

V zmluve sa stanovuje, že sekretariát Európskej rady je zabezpečovaný sekretariátom Rady (článok 235 ods. 5 Zmluvy o fungovaní EÚ). Nevznikne teda nová administratíva. V rámci rozpočtu Európskej rady sa považuje za vhodné ustanoviť kanceláriu pre potreby predsedu Európskej rady, ktorý by sa mal s nevyhnutnými úpravami zladiť s kanceláriou predsedu Európskeho parlamentu.

Sekretariát Rady, ktorý je zároveň zodpovedný za sekretariát Európskej rady, tak bude v skutočnosti zohrávať významnú úlohu vo vzťahu medzi Európskou radou a Radou. Ide o akési „prepojenie“.

2.2. Zloženie

Európsku radu tvoria hlavy štátov alebo predsedovia vlád členských štátov, ako aj jej predseda a predseda Komisie. Na jej činnosti sa zúčastňuje vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci.

Lisabonskou zmluvou sa mení zloženie Európskej rady. V súčasnej zmluve je stanovené, že členom Európskej rady pomáha ich minister zahraničných vecí. Naopak, v Lisabonskej zmluve sa ustanovuje, že členovia Európskej rady sa môžu rozhodnúť, či im bude pomáhať minister. Nejde teda o automatický proces (Európska rada by tak mohla dokonale rozhodnúť v každom prípade osobitne).

V súvislosti s nárastom počtu členských štátov by bolo v záujme optimálneho fungovania Európskej rady užitočné, aby sa za konferenčným stolom nachádzali iba členovia Európskej rady a aby ostatní pozvaní hostia sedeli v úzadí.

2.3. Všeobecné poslanie

Poslaním Európskej rady je dávať Únii potrebné podnety na jej rozvoj a určovať jej všeobecné politické smerovanie a priority. V zmluve sa spresňuje, že Európska rada nevykonáva legislatívnu funkciu[5].

Stanovenie všeobecného poslania Európskej rady je rovnaké ako v súčasnej zmluve. Výslovné spresnenie, že Európska rada nevykonáva legislatívnu funkciu, bolo doplnené konventom a následne medzivládnou konferenciou, aby nedochádzalo k zámene medzi funkciou Európskej rady a funkciou Rady.

2.4. Osobitné právomoci

Okrem všeobecného poslania dávať podnety Lisabonská zmluva zveruje Európskej rade dôležitú úlohu v rámci zahraničnej a bezpečnostnej politiky a významné ústavné úlohy. V súčasnej zmluve bola týmito významnými ústavnými úlohami často poverená Rada zasadajúca v zložení hláv štátov alebo predsedov vlád. V Lisabonskej zmluve sa tento orgán nenachádza.

Európska rada rozhoduje v zásade konsenzom, čo je širší pojem ako jednomyseľné rozhodovanie. Pri osobitných úlohách sa v Lisabonskej zmluve spresňuje, akou väčšinou má Európska rada rozhodnúť. V takýchto prípadoch sa predseda Európskej rady a predseda Komisie nezúčastňujú na hlasovaní.

2.4.1.  Európska rada prijíma na základe zmluvy rozhodnutia ústavného charakteru.

2.4.1.1. Jednomyseľné rozhodnutia

–    zloženie Európskeho parlamentu (článok 14 ods. 2 Zmluvy o EÚ)

–    zásada rovnosti rotácie v prípade vymenovania komisárov. Zloženie Komisie od 1. novembra 2014 (článok 16 ods. 9 Zmluvy o EÚ)

–    zmena hlasovacích pravidiel v Správnej rade Európskej centrálnej banky (protokol, článok 40 ods. 2),

–    vytvorenie a rozšírenie právomocí Európskej prokuratúry (článok 86 ods. 4 Zmluvy o fungovaní EÚ),

–    uplatnenie „preklenovacích“ ustanovení: prechod od jednomyseľnosti ku kvalifikovanej väčšine (súhlas Európskeho parlamentu), alebo od mimoriadneho legislatívneho postupu k riadnemu legislatívnemu postupu (súhlas Európskeho parlamentu) (článok 48 ods. 7 Zmluvy o EÚ)[6],

–    zmena a doplnenie všetkých alebo niektorých ustanovení tretej časti Zmluvy o fungovaní Európskej únie týkajúcej sa vnútorných politík a činností Únie (súhlas členských štátov) (článok 48 ods. 6 Zmluvy o EÚ).

2.4.1.2. Rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou

–    zloženia Rady (článok 236 Zmluvy o fungovaní EÚ),

–    pravidelná výmena trojky tvoriacej predsedníctvo Rady (článok 236 Zmluvy o fungovaní EÚ).

2.4.2.  „Európska rada určuje strategické záujmy a ciele Únie“ (článok 22 Zmluvy o EÚ). „Európska rada určuje strategické záujmy Únie, stanovuje ciele a vymedzuje všeobecné usmernenia vrátane záležitostí, ktoré majú obranné dôsledky“ (článok 26 Zmluvy o EÚ). V obidvoch prípadoch môže Európska rada prijímať rozhodnutia, ktoré sa však nemôžu stať legislatívnymi aktmi.

Ustanovenia zmluvy, ktoré sa týkajú vonkajšej činnosti Európskej únie, sú predmetom nižšie uvedenej analýzy v bode F.

2.4.3.  „Európska rada vymedzuje strategické usmernenia pre legislatívne a operačné programovanie v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“ (konsenzom) (článok 68 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Na rozdiel od spoločnej zahraničnej politiky tu nie je taký prísny vzťah medzi prácou Európskej rady a Rady.

2.4.4.  Európska rada môže zastaviť legislatívny proces v rámci tzv. záchrannej brzdy v oblasti sociálneho zabezpečenia (článok 48 Zmluvy o fungovaní EÚ) a v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach (článok 82 Zmluvy o fungovaní EÚ a 83 Zmluvy o fungovaní EÚ).

V prípade nesúhlasu v Európskej rade sa proces de facto zastaví. Možno ľutovať toto porušenie zásady, že Európska rada nemá legislatívnu právomoc.

V prípade článkov 82 a 83 Zmluvy o fungovaní EÚ je v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí možné začať posilnenú spoluprácu zjednodušeným postupom[7].

2.4.5.  Európska rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou

–  voľba jej predsedu (článok 16 ods. 5 Zmluvy o EÚ),

–  návrh predsedu Komisie Parlamentu (článok 17 ods. 7 Zmluvy o EÚ)

–  vymenovanie členov Komisie po schválení zoznamu členov Komisie Európskym parlamentom, ktorý Európskemu parlamentu predloží Európska rada po dohode s (Parlamentom zvoleným) predsedom Komisie (článok 17 ods. 7 Zmluvy o EÚ)

–  vymenovanie vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku so súhlasom predsedu Komisie. Toto vymenovanie schvaľuje Európsky parlament v rámci schvaľovania zoznamu navrhnutých členov Komisie. (článok 18 ods. 1 Zmluvy o EÚ)

–  vymenovanie členov Výkonnej rady Európskej centrálnej banky (článok 283 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ).

2.4.6.  Európska rada schvaľuje svoj rokovací poriadok jednoduchou väčšinou (článok 235 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Tento rokovací poriadok tiež ustanovuje podmienky vzťahu medzi Európskou radou a Európskym parlamentom, a najmä podmienky účasti predsedu Európskeho parlamentu na zasadnutí Európskej rady.

2.5. Predsedníctvo

2.5.1.  Európska rada volí svojho predsedu kvalifikovanou väčšinou na funkčné obdobie dva a pol roka s možnosťou opätovného zvolenia na jedno funkčné obdobie.

Celkové (možné) trvanie mandátu predsedu sa zhoduje s trvaním mandátu predsedu Európskeho parlamentu a Komisie. Začiatok mandátu (vzhľadom na nevyhnutnú politickú väzbu medzi jednotlivými funkciami) by sa mal takisto zhodovať.

Predseda Európskej rady nesmie vykonávať vnútroštátnu funkciu. Zmluva mu však nebráni v možnosti vykonávať inú európsku funkciu. Konvent chcel týmto výslovne ponechať možnosť, aby funkciu predsedu Európskej rady mohol vykonávať predseda Komisie. Naopak, zmluva neprevzala návrh konventu, ktorý zaisťoval miesto predsedu Európskej rady pre niektorého z predsedov vlád, ktorý sa najmenej dva roky zúčastňoval na prácach Európskej rady. Oblasť pre prijímanie kandidátov na predsedu Európskej rady je tak veľmi rozsiahla.

2.5.2.  Prvou úlohou predsedu Európskej rady je predsedať Európskej rade a viesť ju, zabezpečovať prípravu a nadväznosť zasadnutí a uľahčovať dosahovanie súdržnosti a konsenzu (článok 15 ods. 6 Zmluvy o EÚ).

Poslaním predsedu je, tak ako sa uvádza v zmluve, (fyzicky) predsedať Európskej rade. Predseda Európskej rady nie je, ako by si niektorí želali, prezidentom Únie. Jeho zvolenie iba Európskou radou mu nedáva demokratické oprávnenie byť predsedom Únie.

Jeho funkcia sa tiež zreteľne odlišuje od predsedníctva Rady.

Príprava a zabezpečovanie nadväznosti zasadnutí Európskej rady budú vyžadovať pravidelný kontakt predsedu Európskej rady s predsedom Komisie a predsedom Rady pre všeobecné záležitosti. Takisto bude potrebné zapojiť vysokého predstaviteľa. Mala by sa vytvoriť štruktúra týchto kontaktov.

2.5.3.  Predseda Európskej rady predkladá správu Európskemu parlamentu po každom zasadnutí Európskej rady (článok 15 ods. 6 Zmluvy o EÚ).

Týmto ustanovením sa potvrdzuje tradícia. Parlament však musí zohľadňovať skutočnosť, že predsedníctvo Európskej rady sa odlišuje od predsedníctva Rady. Práce Rady, ktorá je spoluzákonodarcom spoločne s Európskym parlamentom, majú prinajmenšom taký význam pre Európsky parlament ako práce Európskej rady. Aj keď to zmluva výslovne neustanovuje, predsedníctvo Rady zastúpené predsedom vlády musí byť vyzvané, aby na začiatku svojho mandátu predstavilo Európskemu parlamentu svoj osobitný program a na konci mandátu ho vyhodnotilo.

2.5.4.  „Predseda Európskej rady na svojej úrovni a z titulu svojej funkcie zabezpečuje zastupovanie Únie navonok v záležitostiach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky bez toho, aby boli dotknuté právomoci vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku“ (článok 15 ods. 6 Zmluvy o EÚ).

Toto ustanovenie, ale v inom kontexte, potvrdzuje súčasný postup. V súčasnosti toto zastupovanie vykonáva predseda vlády členského štátu, ktorý je predsedom Rady, za asistencie svojho ministra zahraničných vecí. Treba poznamenať, že ani jeden z nich nebude v budúcnosti zohrávať úlohu pri zastupovaní Únie navonok.

Zastupovanie Únie navonok zabezpečované predsedom Európskej rady sa obmedzuje na spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Komisia zabezpečuje zastupovanie v ostatných oblastiach vonkajšej činnosti Únie (v spojitosti s právomocami Spoločenstva).

Aby sa predišlo nedorozumeniam, či dokonca konfliktom záujmov, v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky je potrebné spresniť, čo treba rozumieť pod „zastupovaním na svojej úrovni a z titulu svojej funkcie“, ktoré zabezpečuje predseda Európskej rady bez toho, aby boli dotknuté právomoci vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorému článok 27 ods. 2 prisudzuje rozsiahle zastupovacie právomoci.

2.5.5.  Treba poznamenať, že predseda vlády členského štátu, ktorý zabezpečuje predsedníctvo Rady, nemá podľa zmluvy nijakú osobitnú úlohu v rámci Európskej rady, pričom v minulosti bolo jeho hlavnou úlohou predsedať Európskej rade. Niektorí navrhujú preklenúť tento nedostatok tak, že bude poverený predsedníctvom Rady pre všeobecné záležitosti, ktorej zmluva prisudzuje významnú úlohu pri príprave a zabezpečovaní nadväznosti zasadnutí Európskej rady. Predseda vlády krajiny vykonávajúcej predsedníctvo Rady by tak mohol pripravovať zasadnutia Európskej rady a zabezpečovať ich nadväznosť spoločne s predsedom Európskej rady a predsedom Komisie.

2.5.6.  Predseda Európskej rady zvoláva, po rozhodnutí Európskej rady, konvent a/alebo medzivládnu konferenciu s cieľom revidovať zmluvy (článok 48 ods. 2 Zmluvy o EÚ).

V zmluve sa neuvádza, či predseda Európskej rady pri tom zohráva nejakú úlohu.

V minulosti bol predseda konventu vymenovaný buď konventom, alebo Európskou radou. Úloha predsedu bola v oboch prípadoch veľmi významná. Bolo by vhodné zachovať predsedníctvo ad hoc.

Medzivládnej konferencii v súčasnosti predsedá predsedníctvo Rady, ktoré predsedalo tiež Európskej rade. V zmluve sa to neuvádza, ale nič nebráni Európskej rade vyzvať predsedu Rady, aby predsedal medzivládnej konferencii. Naopak, nie je v rozpore s novou zmluvou, aby predsedníctvo Rady aj naďalej predsedalo medzivládnej konferencii.

Odporúčanie   Parlament by mohol navrhnúť Rade formálne ustanovenie úlohy Európskeho parlamentu v rámci medzivládnej konferencie formou medziinštitucionálnej dohody. Treba však zabezpečiť, aby táto úloha nebola pod úrovňou účasti, ktorú Európsky parlament dosiahol na poslednej medzivládnej konferencii.

3.   Rada (článok 16 Zmluvy o EÚ)

3.1. Rada spolu s Európskym parlamentom vykonáva legislatívne a rozpočtové funkcie.

Zmluva stavia Radu výslovne na úroveň legislatívneho orgánu, rovnako ako Európsky parlament. Toto je logický výsledok zovšeobecnenia spolurozhodovania.

Logickým výsledkom tejto novej situácie je skutočnosť, že Európsky parlament by mal mať rovnaké privilégiá, ako má Rada vo vzťahu k prácam Európskeho parlamentu a prácam Komisie; napr. účasť v niektorých pracovných skupinách a prístup k niektorým dokumentom.

Zmluva v súlade s tou istou logikou ustanovuje, že počas rokovania a hlasovania o návrhu legislatívneho aktu sú zasadnutia Rady verejné.

3.2. Rada sa uznáša kvalifikovanou väčšinou s výnimkou prípadov, keď zmluva ustanovuje inak.

Zmluva obsahuje niekoľko „preklenovacích“ ustanovení, vďaka ktorým Európska rada (jednomyseľným schválením) môže v niektorých oblastiach povoliť Rade prechod od jednomyseľnosti ku kvalifikovanej väčšine a od mimoriadneho legislatívneho postupu k riadnemu legislatívnemu postupu. Aj keď sa preklenovacie ustanovenia využili iba málo alebo vôbec, ich existencia ukazuje smer vývoja, ktorý si želajú členské štáty v rámci medzivládnej konferencie.

3.3. Rada zasadá v rôznych zloženiach. Ich zoznam schvaľuje Európska rada.

Zmluva však uvádza dve: Rada pre všeobecné záležitosti a Rada pre zahraničné veci (článok 16 ods. 6 Zmluvy o EÚ). Nie je to náhoda. Zámerom zmluvy bolo zdôrazniť, že tieto dve zloženia zohrávajú centrálnu úlohu pri fungovaní Rady. V zmluve sa každému z týchto dvoch zložení prideľuje osobitné poslanie.

V súčasnosti sa Rada pre všeobecné záležitosti aj Rada pre zahraničné veci skladajú z ministrov zahraničných vecí. Odkedy Maastrichtská zmluva zaviedla spoločnú zahraničnú politiku, činnosť Rady pre zahraničné veci vytlačila Radu pre všeobecné záležitosti do úzadia. Konvent chcel zdôrazniť kľúčovú úlohu Rady pre všeobecné záležitosti v novom inštitucionálnom usporiadaní.

3.3.1.  Poslanie Rady pre všeobecné záležitosti je nevyhnutné najmä v rámci novej inštitucionálnej rovnováhy. Má trojitú úlohu:

–  zabezpečuje súdržnosť prác a činnosti Rady v týchto jednotlivých zloženiach Rady,

–  koordinuje práce Rady s prácami Komisie a Európskeho parlamentu,

–  pripravuje zasadnutia Európskej rady a spolu s predsedom Európskej rady a Komisiou zabezpečuje ich nadväznosť.

Rada pre všeobecné záležitosti má aj svoje vlastné témy: inštitucionálne otázky, horizontálne dokumenty, ktoré sa týkajú viacerých politík, ako napríklad rozšírenie Európskej únie.

Dokonca by bolo možné poveriť Radu pre všeobecné záležitosti schvaľovaním rozpočtu a viacročných finančných výhľadov.

Rada pre všeobecné záležitosti totiž musí byť na politickej úrovni ekvivalentom k výboru Coreper. V rámci svojej koordinačnej funkcie musí rozhodovať v sporných bodoch, ktoré sa zatiaľ vinou Rady pre všeobecné záležitosti príliš jednoducho postupujú Európskej rade.

3.3.2.  Rada pre zahraničné veci je zodpovedná za celkovú vonkajšiu činnosť Únie, a nie iba za spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP).

Špecifický problém nastáva pri spoločnej bezpečnostnej politike. V zmluve sa uvádza (článok 42 Zmluvy o EÚ), že spoločná bezpečnostná a obranná politika je neoddeliteľnou súčasťou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Nie je preto potrebné vytvárať špecifické zloženie Rady pre bezpečnosť a obranu. Je vhodnejšie, tak ako v súčasnosti, pozývať ministrov obrany do Rady pre zahraničné veci, tým skôr, že vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku je zodpovedný za dve politiky. Okrem toho sa vo vyhlásení č. 9 (k článku 16 ods. 9) uvádza, že Politickému a bezpečnostnému výboru predsedá zástupca vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

3.3.3.  Keďže Rada pre všeobecné záležitosti a Rada pre zahraničné veci majú výrazne odlišné poslanie, bolo by potrebné odlíšiť ich zloženie. Ak je zjavné, že ministri zahraničných vecí sú súčasťou Rady pre zahraničné veci, tak už je menej zrejmé, že sú aj členmi Rady pre všeobecné veci, ako je tomu (z historických príčin) v súčasnosti. Činnosť Rady pre zahraničné veci nabrala taký rozsah, že nie je reálne kombinovať obidve Rady. Možno dúfať, že vlády členských štátov z toho vyvodia dôsledky.

Samotný predseda vlády by sa tiež mohol zúčastňovať na prácach Rady pre všeobecné záležitosti, najmä pri príprave Európskej rady v čase, keď jeho krajina predsedá Rade. Mohol by tak, rovnako ako predseda Európskej komisie, spolupracovať na príprave a zabezpečovaní nadväznosti prác Európskej rady.

3.4. Zloženiam Rady (s výnimkou Rady pre zahraničné veci) predsedajú zástupcovia členských štátov v Rade na základe zásady rovnej pravidelnej výmeny.

Lisabonská zmluva na prvý pohľad potvrdzuje súčasný stav. Návrh rozhodnutia Európskej rady, ktorý sa týka uplatňovania niektorých článkov zmluvy, osobitne vyhlásenie č. 9 (k článku 16 ods. 9), však obsahuje dôležitú špecifikáciu: predsedníctvo vykonávajú vopred určené skupiny troch členských štátov. Na rozdiel od súčasnej trojky, keď každých šesť mesiacov jeden štát vstupuje a jeden odchádza, ide v Lisabonskej zmluve o stabilnú skupinu na obdobie 18 mesiacov.

V rozhodnutí Európskej rady sa celkom prirodzene uvádza, že tieto skupiny sú vytvorené s prihliadnutím na ich rozmanitosť a geografickú a demografickú rovnováhu.

Trojka by mohla v spolupráci s Európskou komisiou a Európskym parlamentom v rámci viacročného programovania vypracovať spoločný plán fungovania na obdobie 18 mesiacov, čím by sa zabezpečila väčšia kontinuita prác.

Odporúčanie   Parlament by mal vyzvať predsedov vlád členských krajín, ktoré tvoria trojku, aby predstavili svoje plány fungovania na 18 mesiacov. Predseda vlády, ktorý vykonáva predsedníctvo, by mal v priebehu 18 mesiacov, na začiatku a na konci predsedníctva, predstaviť činnosť predsedníctva Európskemu parlamentu.

3.5. Nový protokol sa venuje existencii Euroskupiny so stálym predsedníctvom na dva a pol roka.

Predsedníctvo volí skupina. Prvoradou úlohou predsedníctva Euroskupiny má byť zabezpečovanie informovanosti a koordinácie s Radou ECOFIN. Európska rada by mala prizvať predsedníctvo Euroskupiny v prípade, ak sa zaoberá hospodárskou a menovou politikou.

Tento protokol by vzhľadom na „osobitné ustanovenia pre posilnený dialóg“, mohol byť vzorom rozšírenej spolupráce. To sa vzťahuje aj na ustanovenia pre členské štáty, ktorých menou je euro. „Ustanovenia pre členské štáty, ktorých menou je euro“, sú zoskupené v kapitole 4 Hlava VIII (Zmluvy o fungovaní EÚ): „hospodárska a menová politika“.

Treba pripomenúť, že tieto ustanovenia umožňujú Euroskupine „prijať vhodné opatrenia na zabezpečenie jednotného zastupovania v rámci medzinárodných finančných inštitúcií a konferencií“ (článok 138 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ).

4.   Komisia (článok 17 Zmluvy o EÚ)

4.1. Zmluva o Európskej únii (článok 17 Zmluvy o EÚ) potvrdzuje poslanie a úlohy Európskej komisie a formuluje ich zreteľnejšie ako súčasná zmluva. Potvrdzuje a zreteľne formuluje postupy, tak ako sa vyvíjali.

Je veľmi dôležité, že zmluva výslovne poveruje Európsku komisiu iniciovaním ročného a viacročného programovania Únie a navrhuje, aby toto programovanie bolo predmetom medziinštitucionálnych dohôd. So zreteľom na rozšírenie právomocí Spoločenstva, najmä v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí, bude kľúčové, aby nová Európska komisia hneď po svojom vymenovaní predstavila program volebného obdobia. (pozri bod E)

Zmluva tiež poveruje Európsku komisiu zastupovaním v rámci svojej oblasti zodpovednosti. Okrem predsedu Európskej rady a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku ide teda o tretí orgán zastupujúci Úniu navonok. Je jasné, že na to bude potrebná koordinácia.

Článok 17 ods. 2 Zmluvy o EÚ potvrdzuje právo Európskej komisie na iniciatívu v legislatívnej oblasti, ktorá si podľa súčasného znenia prakticky zachováva svoje takmer monopolné postavenie.

4.2. Zloženie Komisie je novým zásadným ustanovením Lisabonskej zmluvy Od 1. novembra 2014 by Európska komisia mala mať taký počet členov, ktorý bude zodpovedať 2/3 počtu členských štátov.

Európsky parlament od medzivládnej konferencie v roku 2004 považoval zníženie počtu členov Komisie za kľúčovú reformu a dokonca vyjadril poľutovanie nad skutočnosťou, že sa bude uplatňovať až od roku 2014.

Európsky parlament považoval zníženie počtu členov Európskej komisie za nevyhnutné na zachovanie kolegiálnej povahy Komisie.

Európska rada v decembri 2008 však pripomenula, že platné zmluvy požadovali zníženie počtu členov Komisie v roku 2009 a rozhodla, že ak Lisabonské zmluva vstúpi do platnosti, v súlade s potrebnými právnymi postupmi by mala prijať rozhodnutie, ktoré zabezpečí, že Komisia bude môcť mať za členov príslušníkov každého členského štátu.

Preto závery Európskej rady z decembra 2008 jasne pripomínajú, že ak Lisabonská zmluva nebude ratifikovaná, článok 213 Zmluvy z Nice zostane v platnosti.

4.3. Lisabonská zmluva okrem toho posilňuje úlohu predsedu Európskej komisie, ktorá sa s každou novou zmluvou vyvíja od „prvého medzi rovnými“ smerom ku skutočnému „predsedovi“ kolégia. Dohoda o zachovaní člena Komisie z každého členského štátu, ku ktorej dospela Európska rada v decembri 2008, prispeje k ďalšiemu posilneniu úlohy predsedu. Zmluva zdôrazňuje, že predseda rozhoduje o vnútornej organizácii Európskej komisie. Dáva svoj súhlas pri vymenovaní vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Členovia Európskej komisie musia na jeho žiadosť podať demisiu. Lisabonská zmluva posilňuje jeho legitimitu, keďže je volený Európskym parlamentom a keďže Európska rada je pred vymenovaním svojho kandidáta povinná zohľadniť výsledky volieb do Európskeho parlamentu. Predseda Európskej komisie tak má skutočnú demokratickú legitimitu. Niektorí sa domnievajú, že politické strany by mohli ešte viac posilniť túto legitimitu, ak by počas volebnej kampane do Európskeho parlamentu predstavili svojho kandidáta na predsedu Európskej komisie.

Záver

Politické inštitúcie Európskej únie budú musieť v rámci Lisabonskej zmluvy hľadať novú medziinštitucionálnu rovnováhu.

Zmluva potvrdzuje a zvýrazňuje fungovanie Európskej únie na základe zásad parlamentného režimu.

Európsky parlament sa vďaka zovšeobecneniu postupu spolurozhodovania bude plne zúčastňovať na legislatívnej práci. Jeho legislatívna právomoc sa rozšíri o oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí. Bude mať plnú rozpočtovú právomoc, aspoň pokiaľ ide o výdavky. Európsky parlament je zahrnutý do vonkajšej činnosti Európskej únie.

Európska rada sa stáva inštitúciou. Musí si nájsť svoje miesto v rámci inštitucionálnej rovnováhy vo vzťahu k existujúcim inštitúciám, tým viac, že sa nezúčastňuje na legislatívnej práci, ktorá je výhradnou právomocou Európskeho parlamentu a Rady na návrh Európskej komisie. Európska rada bude mať dôležitú úlohu iniciátora a vymedzovať záujmy a strategické ciele vonkajšej činnosti Európskej únie.

Rada je rovnako ako Európsky parlament legislatívnym orgánom, jej legislatívna právomoc je ešte o niečo rozsiahlejšia ako legislatívna právomoc Európskeho parlamentu, napríklad v rozpočtovej oblasti, a zohráva významnú úlohu v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP). Takisto treba zdôrazniť kľúčovú koordinačnú úlohu Rady pre všeobecné záležitosti.

Zatiaľ čo pôvodným zámerom bola stabilita a zjednodušenie predsedníctva Rady, zmluva prináša väčšiu komplexnosť, ktorú je nutné riadiť. V budúcnosti budú tri stabilné predsedníctva (Európska rada, Rada pre zahraničné veci a Európska komisia), ku ktorým treba pridať predsedu Euroskupiny a pravidelne sa meniacu predsednícku trojku v Rade. Vzťah a vzájomná zhoda medzi týmito funkciami budú kľúčové pre správne fungovanie Európskej únie. Táto spolupráca by mala byť viac alebo menej štruktúrovaná.

C. Medziinštitucionálne vzťahy

1.   Pre správnu organizáciu vzťahov medzi jednotlivými inštitúciami Európskej únie je dôležité, aby zmluva (článok 295 Zmluvy o fungovaní EÚ) poskytovala právny základ na uzatváranie medziinštitucionálnych dohôd. V zmluve sa ustanovuje, že tieto dohody môžu mať záväznú povahu.

2.   Viacročné a ročné programovanie legislatívnych prác je nevyhnutné pre správne medziinštitucionálne fungovanie. Zmluva výslovne poveruje Európsku komisiu iniciovaním ročného a viacročného programovania. V zmluve sa navrhuje, aby toto programovanie vyústilo do medziinštitucionálnej dohody. V správe sa navrhuje (pozri bod E) uzavrieť rámcovú dohodu medzi Európskou komisiou, Radou a Európskym parlamentom, tak ako ustanovuje článok 17 ods. 1 Zmluvy o EÚ.

3.   V zmluve o Európskej únii sa stanovuje poslanie Európskeho parlamentu (článok 14) a Rady (článok 16) takmer v rovnakom znení, pričom sa zdôrazňuje „dvojkomorová sústava“ parlamentného systému Európskej únie. Preto je potrebné zladiť ustanovenia, ktoré sa vzťahujú, okrem iného, na prístup k informáciám a účasť v pracovných skupinách.

4.   Skutočnosť, že Európska rada sa stáva samostatnou inštitúciou, mení medziinštitucionálne vzťahy najmä so zreteľom na Radu. Tento vzťah vo veľkom ovplyvňovala skutočnosť, že Európska rada a Rada mali rovnaké predsedníctvo. Lisabonskou zmluvou sa zavádza samostatné predsedníctvo pre každú z týchto dvoch inštitúcií.

4.1. Európska rada volí svoje predsedníctvo kvalifikovanou väčšinou na funkčné obdobie dva a pol roka, s možnosťou opätovného zvolenia na jedno funkčné obdobie. Predseda Európskej rady zabezpečuje prípravu a plynulosť prác Európskej rady v spolupráci s predsedom Európskej komisie a na základe práce Rady pre všeobecné záležitosti.

4.2. Zmluva o Európskej únii upravuje organizáciu predsedníctva Rady.

4.2.1.  Podľa článku 1 návrhu rozhodnutia Európskej rady (vyhlásenie č. 9) predsedníctvo Rady, s výnimkou zloženia Rady pre zahraničné veci, vykonávajú vopred určené skupiny troch členských štátov (trojka) počas obdobia 18 mesiacov. Každý člen skupiny predsedá počas obdobia šiestich mesiacov všetkým zloženiam Rady (s výnimkou Rady pre zahraničné veci) a výboru Coreper.

Trojka je novým prvkom, ktorý môže prispieť k väčšej nadväznosti v rámci legislatívnej práce.

4.2.2.  Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku predsedá predsedníctvu Rady pre zahraničné veci.

Záver: Európska rada, Európska komisia a Rada pre všeobecné záležitosti majú stabilné predsedníctvo počas celého volebného obdobia. Rada má pravidelne sa meniace predsedníctvo.

5.   Pravidelne sa meniace predsedníctvo Rady sa môže ocitnúť v nevýhodnej situácii vzhľadom na tri stále predsedníctva. Nie je to zámerom zmluvy, ale takáto situácia by mohla nastať. Oslabenie predsedníctva môže zároveň oslabiť Radu. Úloha predsedníctva je dôležitá pri koordinovaní prác Rady, ale aj pri koordinovaní a spolurozhodovaní s Európskym parlamentom a pri príprave Európskej rady. Práve pri zovšeobecnení spolurozhodovania je v záujme Európskeho parlamentu, aby bola Rada správne organizovaná.

6.   V zmluve sa zdôrazňuje kľúčová úloha Rady pre všeobecné záležitosti a jej predsedníctva pri koordinovaní prác Rady. Rada pre všeobecné záležitosti vykonáva kľúčovú úlohu pri internej koordinácii Rady, ako aj pri vzťahu Rady s ostatnými inštitúciami. Je politickým ekvivalentom výboru Coreper. Rada pre všeobecné záležitosti musí rozhodovať pri riešení konfliktov vo vnútri Rady, aby zamedzila zvyku postupovať Európskej rade množstvo z týchto konfliktov, ktoré ju zbytočne zaťažujú.

V zmluve sa tiež zdôrazňuje úloha Rady pre všeobecné záležitosti pri vzťahu Rady s ostatnými inštitúciami a najmä pri príprave a zabezpečovaní ďalších krokov po zasadnutí Európskej rady.

Rada pre všeobecné záležitosti, ktorá má rovnaké zloženie ako Rada pre zahraničné veci, bola v posledných rokoch nárastom rozsahu prác Rady pre zahraničné veci zatlačená do úzadia. Treba dúfať, že vlády jednotlivých členských krajín pochopia, že na opätovné vyzdvihnutie úlohy Rady pre všeobecné záležitosti je nevyhnutné rozdielne zloženie ako v Rade pre zahraničné veci.

Európsky parlament musí vyzvať každé predsedníctvo Rady, aby v rámci plenárneho zhromaždenia predstavilo a vyhodnotilo svoj individuálny plán. Kontakt predsedníctva s parlamentnými výbormi sa musí zachovať a ešte zintenzívniť. Rada s Európskou komisiou sú partnermi Európskeho parlamentu pri spolurozhodovaní.

7.   Vo vyhlásení č. 6 sa pri výbere osôb pre tri stále predsedníctva trvá na potrebe zohľadniť „geografickú a demografickú rozmanitosť Únie a jej členských štátov“. Aj keď sa to vo vyhlásení neuvádza, takisto bude potrebné zohľadniť politickú rovnováhu, ako aj rovnaké postavenie mužov a žien. Vo vyššie uvedenom bode D sa navrhuje harmonogram a postup optimalizácie tejto rovnováhy.

Odporúčanie   1. Zmluvou sa poskytuje ústavný základ pre medziinštitucionálne dohody, ktoré následne tvoria právny základ pre dohody medzi inštitúciami. Je potrebné dohodnúť, pomocou uplatnenia zmluvy, určitý počet rámcových dohôd, ktoré by naznačovali základné vzťahy medzi inštitúciami.   2. Európsky parlament, Rada a Európska komisia by sa mali dohodnúť na organizácii viacročného (volebné obdobie zákonodarného zboru) a ročného programu, ako aj na harmonograme na vymenovanie kandidátov na začiatku volebného obdobia (pozri bod D a E).   3. Európsky parlament by ako zákonodarca spolu s Radou mal mať rovnaké práva, napr. pokiaľ ide o prístup k niektorým dokumentom a účasť ma niektorých pracovných skupinách.   4. Európsky parlament sa domnieva, že sekretariát Rady, ktorý na základe zmluvy zabezpečuje sekretariát Európskej rady, by mal mať osobitné oddelenie zamerané na podporu Európskej rady. Okrem toho by sa v rozpočte Európskej rady malo počítať s financovaním kancelárie pre potreby predsedu Európskej rady spojenej s kanceláriou predsedu Európskeho parlamentu.   5. V rokovacom poriadku Európskej rady by mali byť uvedené podmienky týkajúce sa vzťahu Európskej rady s Európskym parlamentom vrátane podmienok účasti predsedu Európskeho parlamentu na zasadnutiach Európskej rady. Predseda Európskej rady a predseda Európskeho parlamentu sa na tom spoločne dohodnú.   6. Rokovací poriadok Európskeho parlamentu musí stanoviť, že predseda vlády členského štátu, ktorý vykonáva predsedníctvo Rady, na začiatku svojho mandátu predstaví Európskemu parlamentu svoj osobitný program a na konci mandátu ho vyhodnotí. Predsednícka trojka rovnako predstaví svoj osobitný program fungovania na nasledujúcich 18 mesiacov.   7. Kontakty medzi predsedníctvom Rady a parlamentnými výbormi sa musia rozšíriť.   8. Európsky parlament zdôrazňuje kľúčovú úlohu Rady pre všeobecné záležitosti a jej predsedníctva, ktorú má podľa zmluvy v rámci novej rovnováhy medzi inštitúciami. Rada pre všeobecné záležitosti je politickým náprotivkom výboru Coreper. Jej úloha je dôležitá pri internom koordinovaní prác Rady, ako aj pri koordinácii s inými inštitúciami.       Rada pre všeobecné záležitosti by v budúcnosti mala zastávať hlavnú funkciu pri koordinovaní činnosti jednotlivých zložení Rady a riešiť prípadné konflikty vznikajúce na úrovni týchto zložení, ktoré sa už nesmú systematicky postupovať Európskej rade. Európsky parlament poukazuje na dôležitosť zaangažovania predsedov vlád najmä v čase, keď ich krajina vykonáva polročné predsedníctvo Rady. Bolo by vhodné, aby predseda vlády členského štátu, ktorý vykonáva predsedníctvo Rady, predsedal Rade pre všeobecné záležitosti a zabezpečoval súlad medzi jednotlivými zloženiami Rady a koordináciu s činnosťou Európskej rady. Taktiež by sa mal stať privilegovaným účastníkom rozpráv Európskeho parlamentu.     Európsky parlament v súlade so zmluvou trvá na tom, aby sa Rada pre všeobecné záležitosti v rámci Rady zložením líšila od Rady pre zahraničné veci. Sú to dve kľúčové Rady, ktoré majú úplne odlišné poslania a dve rozdielne predsedníctva, a preto je nutné, aby aj ich zloženie bolo rozdielne. Kumulovaná účasť v obidvoch Radách už pri novom inštitucionálnom usporiadaní nie je operatívna, pretože účasť v jednej Rade bude vždy na úkor druhej. Európsky parlament žiada členské štáty, aby si uvedomili potrebu vyzdvihnúť Radu pre všeobecné záležitosti a aby na tento účel prijali nevyhnutné opatrenia.   9. Európsky parlament vyzdvihuje dôležitosť Európskej komisie ako iniciátora viacročného a ročného programovania na legislatívnej, ale aj finančnej a rozpočtovej úrovni.   Európsky parlament vyzdvihuje dôležitosť pravidelnej a štruktúrovanej spolupráce medzi Európskym parlamentom, Radou (pre všeobecné záležitosti) a Európskou komisiou pri organizovaní legislatívnych a rozpočtových prác.

D. (Prvé) Vymenovania

1.   Vo vyhlásení č. 6 sa uvádza, že „pri výbere osôb vyzvaných, aby zastávali funkciu predsedu Európskej rady, predsedu Európskej komisie a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, sa bude venovať zvýšená pozornosť potrebe zohľadniť geografickú a demografickú rozmanitosť Únie a jej členských štátov“. Možno doplniť: „a politickú rozmanitosť, ako aj rovnosť mužov a žien“.

Keďže v článku 18 (Zmluvy o EÚ) sa stanovuje, že kandidáta na predsedu Európskej komisie navrhuje Európska rada, „pričom sa zohľadnia voľby do Európskeho parlamentu“, zdá sa vhodné, aby sa proces vymenovania začal až po voľbách do Európskeho parlamentu, aby boli k dispozícii všetky údaje potrebné k rovnováhe podľa vyhlásenia č. 6.

Po voľbe predsedu Európskej komisie (v júli) bude ako prvé nasledovať vymenovanie Európskej komisie vrátane vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku – podpredsedu Európskej komisie (október). Cyklus uzavrie voľba predsedu Európskej rady (november)

Výhodou tohto poradia je, že už na začiatku procesu sú známe výsledky volieb do Európskeho parlamentu. Na druhej strane, odchádzajúci predseda Európskej rady (ktorý nemôže byť opätovne zvolený, ak vykonáva svoj druhý mandát) je najvhodnejší na zorganizovanie potrebných rokovaní medzi Európskym parlamentom a Európskou radou ešte pred predstavením kandidatúr na predsedu Európskej komisie, vysokého predstaviteľa a ostatných členov Európskej komisie. Podľa tohto odchádzajúci predseda Európskej rady vedie konzultácie s Európskym parlamentom pred rozhodnutím Európskej rady o predstavení kandidáta, ktorý má byť zvolený Európskym parlamentom.

Vyššie uvedené odporúčanie by malo viesť k nasledovnému harmonogramu:

Prvý júnový týždeň: voľby do Európskeho parlamentu

–    1. a 2. týždeň: zloženie politických skupín,

–    3. týždeň: predseda Európskej rady sa radí s predsedami politických skupín o predsedníctve Európskej komisie,

–    4. a 5. týždeň: Európska rada po odhlasovaní kvalifikovanou väčšinou predstaví kandidáta na predsedu Európskej komisie.

Polovica júla: voľba predsedu Európskej komisie Európskym parlamentom, ktorej predchádza vypočutie.

–    Júl – august – september: zvolený predseda Európskej komisie predstaví zoznam členov Európskej komisie na schválenie Európskou radou. Európska rada so súhlasom predsedu Európskej komisie predstaví kandidáta na vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

–    Prvá polovica októbra: schválenie zloženia Európskej komisie Európskym parlamentom vrátane predsedu a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Polovica októbra: Európska rada vymenuje Európsku komisiu.

November: voľba nového predsedu Európskej rady.

Pripomeňme, že Európsky parlament v jednom zo svojich uznesení[8] žiadal posunutie dátumu o jeden mesiac skôr, na polovicu mája, s cieľom uľahčiť vyššie navrhnutý postup. Zostalo by tak viac času na prípravné konzultácie pred voľbou predsedu Európskej komisie.

Odporúčanie   Európsky parlament a Európska rada by mali uzavrieť dohodu týkajúcu sa harmonogramu na vymenovanie kandidátov. Európsky parlament by mohol navrhnúť, aby sa začalo voľbami do Európskeho parlamentu, ako je to navrhnuté vyššie.

2.   V článku 17 Zmluvy o Európskej únii sa ustanovuje, že predsedu Európskej komisie volí Európsky parlament. Jeho kandidatúru navrhuje Európska rada „zohľadňujúc voľby do Európskeho parlamentu a po príslušných konzultáciách“. Presnejšie, v zmluve sa teda nespomínajú formálne konzultácie Európskeho parlamentu. Vo vyhlásení č. 11 sa však jasne uvádza, že Európsky parlament je zainteresovaný: „Európsky parlament a Európska rada sú spoločne zodpovední za plynulý priebeh procesu vedúceho k voľbám predsedu Európskej komisie. Z tohto dôvodu zástupcovia Európskeho parlamentu a Európskej rady uskutočnia potrebné konzultácie predtým, ako Európska rada prijme rozhodnutie, v rámci, ktorý považujú za najvhodnejší. V súlade s článkom 17 ods. 7 prvým pododsekom sa tieto konzultácie zamerajú na profil kandidátov na funkciu predsedu Komisie, pričom sa zohľadnia voľby do Európskeho parlamentu. Podrobnosti k týmto konzultáciám sa bližšie určia vo vhodnom čase vzájomnou dohodou medzi Európskym parlamentom a Európskou radou“.

Európsky parlament a Európska rada by sa mohli dohodnúť na nasledujúcom postupe. Európska rada sa stretne s odchádzajúcim predsedom Európskeho parlamentu a osobitne s každým predsedom politických skupín (ktorého bude alebo nebude sprevádzať predseda strany alebo malá delegácia). Táto konzultácia sa uskutoční v treťom týždni po voľbách, pričom umožní skupinám organizáciu prvého a druhého týždňa. Európska rada by mohla poveriť svojho predsedu mandátom na uskutočnenie konzultácií a vypracovanie správy pre Európsku radu. Týmto postupom sa Európsky parlament vyhne prijatiu formálnej pozície, čo by mohlo byť v rozpore so zmluvou, ale umožní Európskej rade, aby bola plne informovaná o stanovisku politických skupín Európskeho parlamentu.

Tento postup bude prebiehať pod silným časovým tlakom. Je zrejmé, že ak by sa voľby do Európskeho parlamentu odohrávali v polovici mája, čo si želá Európsky parlament, a nie v polovici júna, ako je tomu v súčasnosti, harmonogram tohto postupu by bol menej časovo náročný.

Odporúčanie   Pre „príslušné konzultácie“ (čl. 17 ods. 7 Zmluvy o EÚ) po voľbách s cieľom predstaviť kandidáta na predsedu Komisie Európskou radou sa navrhujú tieto opatrenia: po voľbách ponechať Parlamentu dva týždne na vytvorenie politických skupín. Počas tretieho týždňa okrem odchádzajúceho predsedu Európskeho parlamentu Európska rada (jej predseda) konzultuje osobitne každého predsedu politickej skupiny (ktorého bude alebo nebude sprevádzať predseda strany alebo malá delegácia).

3.   Komisia

Pripomíname, že po Duffovej správe o usmerneniach pre schválenie Európskej komisie[9] sa nariadnie Európskeho parlamentu o schválení Komisie zmenilo.[10]

4.   Prvé vymenovania

Je jasné, že aj keď by sa úspešne ukončil proces ratifikácie v Írsku, nebude to pred európskymi voľbami v júni 2009. V najlepšom prípade teda Lisabonská zmluva vstúpi do platnosti po európskych voľbách v júni 2009, keď Európsky parlamentu už bude zostavený. Okrem iného teda vzniká otázka, aké to bude mať následky pre samotný Parlament, ako aj pre vymenovanie členov budúcej Komisie.

Závery Európskej rady v decembri 2008 o obnovení procesu ratifikácie v tejto krajine poskytli nové orientačné body, pomocou ktorých možno zvážiť, že by sa tento prechod s ohľadom na pravdepodobné nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy uskutočnil koncom tohto roka alebo začiatkom roka 2010.

4.1. Európsky parlament

Táto správa sa v podstate nezaoberá zložením Európskeho parlamentu. Môže byť však užitočné v krátkosti overiť, či v záveroch Európskej rady z decembra 2008 bola rešpektovaná pozícia Európskeho parlamentu vyjadrená v správe Lamassoure-Séverin. Pripomíname, že na zasadnutí Európskej rady v Lisabone bol s jediným dodatočným členom („... sedemstopäťdesiat plus predseda ...“[11]) schválený politický návrh, ktorý Európsky parlament vypracoval v tejto správe. Európska rada logicky stanovila, že voľby sa musia v každom prípade uskutočniť podľa zmluvy z Nice (ktorá stanovuje 736 poslancov a najviac 99 za Nemecko a minimálne 5 za Maltu). To znamená, že ak zmluva nadobudne platnosť určitý čas po voľbách, bude sa musieť zvýšiť počet poslancov z niektorých štátov v súlade s návrhom Európskeho parlamentu[12]. Počet nemeckých poslancov sa však počas ich mandátu nebude dať znížiť. Jediným rozumným riešením je teda riešenie Európskej rady, ktoré dočasne (do volieb v roku 2014) stanovuje zvýšiť počet poslancov na 754 (+3).

Uskutočniť sa to môže napr. začlenením prechodného ustanovenia do protokolu, pričom jeho ratifikácia by nemala byť problémom[13].

Dalo by sa teda hovoriť o troch fázach. Medzi európskymi voľbami a nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy by títo dodatoční volení zástupcovia pôsobili ako virtuálni poslanci. Keď už bude zmluva ratifikovaná, títo poslanci by sa mohli stať pozorovateľmi bez hlasovacieho práva až dovtedy, kým sa neratifikuje prechodné ustanovenie, ktoré umožní zvýšiť celkový počet poslancov. Dodatoční volení zástupcovia sa teda stanú plnoprávnymi poslancami až po schválení zmeny a doplnenia primárneho práva.

4.2. Postup vymenovania Komisie

4.2.1.  Európska rada vo svojich záveroch v decembri 2008 stanovila, že postup vymenovania budúcej Komisie, najmä vymenovanie jej predsedu, sa začne hneď po voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré sa budú konať v júni 2009.

V podstate to znamená, že postup vymenovania budúcej Komisie sa začne v súlade s ustanoveniami Zmluvy z Nice. V rozhodnutí Európskej rady v decembri 2008 sa výslovne uvádza iba vymenovanie predsedu Komisie, preto vzniká otázka, či zámerom Európskej rady je, aby celý postup prebiehal podľa rovnakých pravidiel.

Preto je potrebné vyjasniť otázku, ako riadiť postup vymenovania budúcej Komisie, najmä vzhľadom na harmonogram a rôzne dôsledky jednotlivých fáz postupu podľa Zmluvy z Nice alebo Lisabonskej zmluvy.

4.2.2.  Ak sa postup vymenovania budúcej Komisie, a najmä vymenovania jej predsedu, začne hneď po voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2009, tento postup sa začne v čase, keď Lisabonská zmluva nebude ešte ratifikovaná; právomoci Európskeho parlamentu v postupe vymenovania predsedu Komisie sú však v Lisabonskej zmluve vo veľkej miere posilnené.

Podľa Zmluvy z Nice je predseda Komisie vymenovaný Radou zvolanou na úrovni hláv štátov alebo vlád a schválený Parlamentom. Lisabonská zmluva stanovuje, že predsedu volí Európsky parlament na návrh Európskej rady po príslušných konzultáciách.

Preto Parlament musí venovať veľkú pozornosť tomu, aby jeho výsady neboli spochybnené a aby nedošlo k situácii, keď by bol predseda vymenovaný „podľa postupu z Nice“ a mal by „právomoci podľa Lisabonu“.

Ak Európska rada bude postupovať podľa svojho rozhodnutia z decembra 2008, Európsky parlament musí trvať na tom, aby hlavy štátov alebo vlád (neformálne) zohľadnili nové právomoci, ktoré Parlament získa v rámci Lisabonskej zmluvy a ktoré sa týkajú vymenovania predsedu Komisie. Mali by sa zohľadniť najmä volebné výsledky a mali by sa uskutočniť konzultácie s hlavnými politickými skupinami zastúpenými v Európskom parlamente. Ak sa Európska rada rozhodne konať týmto spôsobom, bude musieť určiť termín potrebný na konzultácie po voľbách do Európskeho parlamentu pred tým, než predloží Európskemu parlamentu kandidatúru na predsedníctvo Komisie. Tento postup by mal tú výhodu, že by bol v podstate v súlade s novými pravidlami Lisabonskej zmluvy bez toho, aby sa ním porušili ustanovenia platnej zmluvy z Nice.[14] Nemožno však zabudnúť ani na to, že aj keď sa nestanoví, že predsedu Komisiu by volil Európsky parlament, už v Zmluve z Nice je stanovené, že kandidáta menovaného Európskou radou schvaľuje Európsky parlament, ktorého rozhodnutie je nielen politické, ale aj právne záväzné. Avšak s jedným dôležitým rozdielom: zatiaľ čo Lisabonská zmluva vyžaduje absolútnu väčšinu na jeho zvolenie, podľa Zmluvy z Nice na jeho schválenie stačí jednoduchá väčšina.

4.2.3.  V prípade členov Komisie je situácia iná, keďže Zmluva z Nice určuje, že počet členov Komisie je nižší ako počet členských krajín ( po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti to podľa vyhlásenia Európskej rady z decembra 2008 nebude platiť); navyše Zmluva z Nice na rozdiel od Lisabonskej zmluvy nestanovuje funkciu podpredsedu/vysokého predstaviteľa.

Za predpokladu, že Íri ratifikujú Lisabonskú zmluvu na základe nového referenda, nie je jasné, či treba vymenovať novú Komisiu podľa ustanovení Zmluvy z Nice. Komisia by mala byť oficiálne menovaná a nastúpiť do funkcie v zložení a s právomocami stanovenými v Lisabonskej zmluve po jej vstupe do platnosti. To znamená, že podľa najoptimistickejšieho scenára, ktorý počíta s organizáciou írskeho referenda najneskôr v októbri 2009, to bude na začiatku roku 2010.

4.2.4.  Podľa Zmluvy z Nice[15] sa ale mandát súčasnej Komisie končí 31. októbra 2009. Jedinou možnosťou na zmenu tohto ustanovenia by bola zmena primárneho práva (protokol atď.), čo sa nezdá byť prioritou pre 27 štátov. Ak nová Komisia nebude ešte vymenovaná k tomuto dátumu, súčasná Komisia by mala zostať vo funkcii, ale jej právomoci sa budú pravdepodobne obmedzovať na riadenie bežnej činnosti. Takáto situácia môže pretrvávať počas niekoľkých týždňov, možno mesiac alebo dva, ale nie viac.

V tomto prípade je na novom Parlamente, aby v spolupráci s Európskou radou najlepším možným spôsobom riadil postup vymenovania novej Komisie s cieľom umožniť, aby sa v prebiehajúcom postupe zohľadnilo nové zloženie a nové právomoci Komisie, ako aj nové právomoci Európskeho parlamentu stanovené v Lisabonskej zmluve.

4.2.5.  Mala by sa tiež zvážiť možnosť, že referendum nedosiahne kladný výsledok a Lisabonská zmluva nebude môcť nadobudnúť platnosť začiatkom roka 2010. Treba mať na pamäti, že by sa naďalej uplatňovali pravidlá Zmluvy z Nice, a že by preto bolo treba, aby Rada podľa ustanovení protokolu o rozšírení Európskej únie prijala rozhodnutie, v ktorom sa stanoví počet členov budúcej Komisie (ktorý musí byť nevyhnutne menší ako počet členských štátov Únie) a podmienky, podľa ktorých sa bude uplatňovať rotačný systém na základe rovnosti stanovený v tomto protokole.

Odporúčanie   Európsky parlament bude zvolený podľa pravidiel Zmluvy z Nice a po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy sa nebude voliť znovu. Parlament však bude vykonávať právomoci, ktorú prisudzuje Lisabonská zmluva v súlade so zásadou nepretržitej činnosti inštitúcií.   Ak by sa Európska rada držala svojho rozhodnutia začať postup vymenovania Komisie, a najmä menovania jej predsedu, ihneď po voľbách do Európskeho parlamentu, tento postup by sa začal podľa ustanovení Zmluvy z Nice.   Bolo by však dobré, aby Európska rada neoficiálne uplatnila postup predbežnej konzultácie stanovený v Lisabonskej zmluve.   Ak by Parlament navrhovaného kandidáta následne schválil, Európska rada by mohla vymenovať predsedu Komisie. A v súlade s uvedenou zásadou plynulosti prác by mohol predseda Komisie ostať vo funkcii aj po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy.   Nový predseda po svojom vymenovaní navrhuje zloženie novej Komisie. Tento návrh by sa mal oficiálne predložiť až po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy. Potom musí Parlament na základe hlasovania schváliť zloženie kolégia.

5.   Pokiaľ ide o predsedníctvo Európskej rady, vyhlásenie priložené k záverom Európskej rady v decembri 2008 stanovilo tieto prechodné opatrenia:

za predpokladu, že Lisabonská zmluva nadobudne platnosť v čase, keď už začalo polročné predsedníctvo Rady, Európska rada uzná, že dočasne na zohľadnenie prípravných prác a zabezpečenie dobrej nadväznosti prác:

−  príslušné orgány členského štátu, ktorý predsedá Rade v tomto čase, budú pokračovať v predsedníctve všetkých zostávajúcich schôdzí týkajúcich sa Rady a Európskej rady, ako aj schôdzí s tretími krajinami až do konca polroka;

−  nasledujúce polročné predsedníctvo Rady bude v súlade s ustanoveniami zmluvy poverené prijatím potrebných konkrétnych opatrení týkajúcich sa organizačnej a materiálnej stránky výkonu predsedníctva Európskej rady a Rady pre zahraničné veci počas svojho polroka. Medzi týmto predsedníctvom, (zvoleným) predsedom Európskej rady a (vymenovaným) vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku sa nadviaže úzka spolupráca týkajúca sa uvedených otázok.

E. K medziinštitucionálnemu programovaniu volebného obdobia

Doteraz išlo o viacero skôr oddelených vykonávaní strategického a operačného programovania medzi inštitúciami. Komisia nadviazala dialóg o strategickom a legislatívnom programovaní s Európskym parlamentom a súbežne s Radou. Obidve vetvy zákonodarnej moci sa však nikdy nezaviazali k zásadnému dialógu o politických prioritách a operačnom programovaní svojich činností. Zovšeobecnenie spolurozhodovania a nové ustanovenia Lisabonskej zmluvy nabádajú k zavedeniu takéhoto medziinštitucionálneho programovania.

1.   Inovácie, ktoré priniesla Lisabonská zmluva

Zmeny, ktoré priniesla Lisabonská zmluva, týkajúce sa programovania umožňujú v prípade existencie politickej vôle zlepšiť súčasnú situáciu.

1.1. Pokiaľ ide o Komisiu, ktorá je inštitúciou s najväčším právom na legislatívnu iniciatívu, článok 17 stanovuje, že „dáva iniciatívy na ročné a viacročné programovanie Únie v snahe dosiahnuť medziinštitucionálne dohody.“

1.2. V článku 15 Zmluvy o EÚ sa v súvislosti s Európskou radou ustanovuje, že: "1. Európska rada dáva Únii potrebné podnety na jej rozvoj a určuje jej všeobecné politické smerovanie a priority. Nevykonáva legislatívnu funkciu.“

Toto hlavné poslanie je doplnené osobitným poslaním v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti: podľa článku 68 Zmluvy o fungovaní EÚ „Európska rada vymedzuje strategické usmernenia pre legislatívne a operačné programovanie v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.“

1.3. V článku 16 Zmluvy o EÚ sa v súvislosti s Radou uvádza, že Rada „vykonáva funkcie tvorby politík a koordinačné funkcie v súlade s podmienkami ustanovenými v zmluvách.“

Vyhlásenie č. 9 obsahuje návrh rozhodnutia Európskej rady o vykonávaní predsedníctva Rady, v ktorého článku 1 ods. 2 sa ustanovuje, že: "2. Každý člen skupiny (trojky) po poradí predsedá počas obdobia šiestich mesiacov všetkým zloženiam Rady s výnimkou zloženia Rady pre zahraničné veci. Ostatní členovia skupiny pomáhajú predsedníctvu pri vykonávaní všetkých jeho právomocí na základe spoločného programu. Členovia skupiny sa môžu medzi sebou dohodnúť o iných úpravách.“

V článku 3 toho istého návrhu rozhodnutia sa stanovuje, že „Rada pre všeobecné záležitosti zabezpečuje konzistentnosť a kontinuitu práce rôznych zložení Rady v rámci viacročných programov v spolupráci s Komisiou. Členské štáty, ktoré vykonávajú predsedníctvo, prijmú s pomocou Generálneho sekretariátu Rady všetky opatrenia potrebné na organizáciu a hladký priebeh práce Rady.“

1.4. Lisabonská zmluva poskytuje právny základ aj pre viacročné finančné programovanie (pozri nižšie uvedený bod 3). Nevyhnutné je spojenie s legislatívnym a politickým programovaním, aj keď to zmluva vyslovene neustanovuje.

2.   Niekoľko otázok k dosahu a obsahu tohto programovania

2.1. Medziinštitucionálne programovanie je vo svojej podstate nevyhnutné: ak by každá inštitúcia Európskej únie uskutočňovala úplne autonómnu politickú agendu bez spolupráce s ostatnými inštitúciami a určovala svoj vlastný harmonogram na základe svojich vlastných priorít, prepojenie medzi inštitúciami by bolo veľmi ťažké a súdržnosť politík Európskej únie, ako aj priebeh jednotlivých procesov by tým trpeli. Programovanie je teda praktická nevyhnutnosť a potreba koordinovania činností jednotlivých inštitúcií v rámci spoločne odsúhlasených cieľov. Cieľom programovania nie je v žiadnom prípade spochybnenie špecifických právomocí každej z inštitúcií, ani rozhodnutí stanovených zmluvami, najmä lehôt, ktoré zmluvy ustanovujú a ktoré sú povinné.

2.2. Dobrou ilustráciou je článok 17. Európska komisia má iniciatívne právo na programovanie, ktoré môže vyústiť (nie je to povinnosť) do medziinštitucionálnych dohôd.

Pripomeňme, že medziinštitucionálne dohody sú formálne uznané v článku 295 Zmluvy o fungovaní EÚ: „Európsky parlament, Rada a Komisia sa navzájom radia a vzájomnou dohodou upravia podrobnosti svojej spolupráce. Na tento účel môžu v súlade so zmluvami uzatvárať medziinštitucionálne dohody, ktoré môžu mať záväznú povahu.“

Zo znenia tohto ustanovenia zjavne vyplýva, že medziinštitucionálne dohody môžu, ale nemusia mať v závislosti od vyjadrenej vôle jednotlivých strán záväznú povahu: tiež je zrejmá zásada, podľa ktorej medziinštitucionálne dohody, aj v prípade, že nadobudnú záväznú povahu, nemôžu obmedziť právomoci jednotlivých inštitúcií, tak ako ich stanovujú zmluvy.

2.3. V súvislosti s obsahom a dosahom programovania možno rozlišovať medzi:

a) iniciatívami strategického programovania so skôr politickým obsahom, ktoré určujú priority a politické ciele Európskej únie na určité obdobie;

b) iniciatívami zameranými skôr na operačné programovanie činností (organizácia práce, určenie harmonogramov, výmena informácií o priebehu jednotlivých postupov atď.). Táto správa sa sústreďuje na potreby prvého typu programovania, nezabúda však na význam, ktorý má druhý typ programovania pre optimálne uskutočnenie cieľov stanovených v strategickom programovaní.

2.4. Vyhlásenie č. 9 môže vyvolať nejasnosti, keďže vo svojom článku 3 odkazuje na viacročné programovanie v súvislosti s úlohou Rady pre všeobecné záležitosti a v článku 1 ods. 2 na spoločné programy (na obdobie 18 mesiacov) skupín troch predsedníctiev. Keďže spoločné programy predsedníckej trojky musia byť začlenené do viacročného programovania, zdá sa, že jednoznačným výkladom je, že viacročné programovanie sa odvoláva na program, ktorý iniciuje Európska komisia (článok 17 ods. 1 Zmluvy o EÚ). Bolo by vhodné, keby Rada spresnila vzťah medzi týmito dvoma programovaniami.

2.5. Keď sa povie programovanie, myslí sa najmä trojica Európska komisia – Európsky parlament – Európska rada. Do úvahy však treba zobrať aj ďalších dvoch aktérov: na jednej strane Európsku radu ako autora politických podnetov; na druhej strane vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku ako predsedu Rady pre zahraničné veci.

3.   Vzťah medzi strategickým a finančným programovaním (viacročný finančný rámec)

3.1. Je nevyhnutné, aby medzi strategickým a finančným programovaním vznikla väzba, ktorá je po prvýkrát výslovne uznaná v rámci zmlúv. Tieto mu dokonca so zreteľom na ročný rozpočet prisudzujú právne záväznú povahu. Zmluva totiž ustanovuje, že Rada po udelení súhlasu Európskeho parlamentu prijme nariadenie, ktoré bude obsahovať viacročný finančný rámec na obdobie najmenej piatich rokov. Viacročné finančné programovania sa skutočne vyznačuje zjavnou legislatívnou a politickou povahou: určuje politické priority Európskej únie (v tých oblastiach činnosti, ktoré musia byť finančne podporené), ako aj prostriedky na ich dosiahnutie. Stanovenie viacročného finančného rámca vždy sprevádza legislatívny balík, v ktorom Európska komisia spresňuje iniciatívy potrebné na vznik operačných programov Európskej únie, pre ktoré sú tieto prostriedky naplánované.

3.2. Právna úprava s finančným následkom však v predmetnom období nevyčerpáva legislatívnu činnosť Európskej únie. Dá sa predpokladať, že polovica európskych právnych predpisov nemá finančný vplyv, napríklad, pokiaľ ide o významnú časť právnych predpisov týkajúcich sa uplatňovania vnútorného trhu, právne predpisy o zbližovaní/harmonizácii vnútroštátnych právnych predpisov v rôznych odvetviach, právne predpisy v daňovej oblasti, právne predpisy týkajúce sa súdnej spolupráce v otázkach občianskeho a trestného práva atď., preto je dôležité, aby sa strategické programovanie náležite zaoberalo aj týmto druhom právnych predpisov. Takisto treba zohľadniť skutočnosť, že pri niektorých veľkých legislatívnych balíkoch tohto typu dĺžka konania niekedy do značnej miery presahuje dĺžku mandátu Európskej komisie a Európskeho parlamentu (napríklad: štatút spoločnosti podľa európskeho práva) a je predmetom osobitných sprievodných opatrení. Aj dlhodobé politické programy týkajúce sa budúcnosti Európskej únie, napríklad lisabonská stratégia, sú rozložené na viac volebných období.

4.   Smerom k zmluve/programu volebného obdobia?

4.1. V tomto kontexte je potrebné konkretizovať programovanie medzi inštitúciami formou skutočnej zmluvy alebo programu volebného obdobia, ktoré budú obsahovať strategické programovanie volebného obdobia, na ktorom sa dohodli inštitúcie. Európska komisia preto musí pri svojom nástupe do funkcie predstaviť politické priority a strategické ciele na nasledujúcich päť rokov svojho funkčného obdobia.

Do tejto prezentácie, ktorá by sa mala uskutočniť do konca roka, v ktorom nastúpila do funkcie, by Európska komisia mala začleniť prvé body týkajúce sa vývoja európskych financií potrebného na podporu jej strategických cieľov.

Inštitúcie – Európska komisia, Európsky parlament a Európska rada – by sa na základe priorít a cieľov. ktoré predkladá Európska komisia, mohli dohodnúť na skutočnej zmluve alebo programe volebného obdobia, ktoré by riadili činnosť Európskej únie počas tohto obdobia.

Táto zmluva alebo program by prípadne mohli nadobudnúť formu spoločného programu ako osobitného druhu spoločného vyhlásenia.

Možno mu prisúdiť záväznú povahu? Aj keď ho možno považovať za určitú formu medziinštitucionálnej dohody, logickejšie by bolo považovať ho skôr za politický záväzok, ktorého spochybnenie spôsobí nanajvýš narušenie vzťahu politickej dôvery medzi inštitúciami. Ak je tento na dôvere založený vzťah inštitucionalizovaný, ako v prípade Európskeho parlamentu a Európskej komisie, jeho porušenie môže mať logicky vážne politické následky.

4.2. Európska komisia by teda mala pred koncom júna v roku, ktorý nasleduje po jej nástupe do funkcie (N+1, pričom N = rok volieb do Európskeho parlamentu), na základe tejto zmluvy alebo spoločného programu predstaviť svoje návrhy pre viacročný finančný rámec, spoločne so zoznamom legislatívnych iniciatív, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu osobitných vykonávacích programov tohto finančného rámca. Rokovania týkajúce sa tohto viacročného finančného rámca by mohli prebiehať počas druhého polroka N+1, prípadne začiatkom roka N+2, tak, aby bol upravený ešte pred koncom roka N+1, najneskôr však do konca prvého štvrťroka N+2, a aby nadobudol účinnosť začiatkom nasledujúceho roka (N+2 alebo v prípade potreby N+3)[16].

Keďže v Lisabonskej zmluve sa ustanovuje finančný rámec na obdobie najmenej piatich rokov, tento harmonogram by mal tú výhodu, že obdobie, na ktoré sa vzťahuje viacročný finančný rámec, by do veľkej miery zodpovedalo volebnému obdobiu Európskeho parlamentu a funkčnému obdobiu Európskej komisie.

Na to je však potrebné prejsť zo súčasného systému 7-ročných finančných programov na 5-ročné, z čoho vyplýva prechodné obdobie: najvhodnejším riešením by bolo zaviesť rozšírenie súčasného finančného rámca o dva roky, aby sa vzťahoval na celé obdobie až do konca roka 2015[17]. V súčasnosti sa program končí na konci roka 2013.

Toto sa môže jednoducho zrealizovať, pretože v Lisabonskej zmluve sa vyžaduje prechod zo súčasného systému ad hoc, založeného medziinštitucionálnych dohodách, na legislatívny akt (nariadenie) prijatý na základe mimoriadneho legislatívneho postupu. Zmena sa musí v každom prípade uskutočniť hneď, ako Lisabonská zmluva nadobudne účinnosť. To bude vhodný moment na dosiahnutie dohody o navrhovanom predĺžení. Zároveň by sa mohlo uskutočniť naplánované vyhodnotenie v rámci existujúcej medziinštitucionálnej dohody.

4.3. Zmluva, alebo program, volebného obdobia by spolu s viacročným finančným rámcom tvorila hlavný obsah viacročného programovania, ktoré ustanovujú články 1 ods. 2 a 3 návrhu rozhodnutia, ktorý sa nachádza vo vyhlásení č. 9 v súvislosti s Európskou komisiou a Radou pre všeobecné záležitosti.

Takto navrhnuté budú slúžiť ako rámec pre ostatné programy ustanovené v Lisabonskej zmluve, a to najmä:

–  spoločné programy, alebo spoločné operačné programovania, každej skupiny troch predsedníctiev na 18 mesiacov ich funkčného obdobia (ktoré následne obsahujú okrem iného návrh harmonogramu pre legislatívne uznesenia a tvoria rámec pre individuálne programy každého z troch predsedníctiev pre ich príslušný predsednícky polrok)[18]; z pohľadu Európskeho parlamentu, ktorý by medzičasom schválil zmluvu alebo program volebného obdobia a viacročný finančný rámec, by na túto tému bolo potrebné posilniť dialóg s predsedníctvom Rady pre všeobecné záležitosti/trojicou nasledujúcich predsedníctiev, aby mal silnejší hlas pri príprave tohto programu. Európsky parlament by prípadne mohol zorganizovať rokovania (výbory + plénum) a prijať stanovisko (prostredníctvom uznesenia?) ku každému z týchto programov.

–  ročné programovanie vyjadrené v prezentácii pracovného a legislatívneho programu Európskej komisie; Európsky parlament musí v tejto súvislosti trvať na posilnení mechanizmov na dialóg týkajúci sa prezentácie programu Európskej komisie, ktorý je v súčasnosti ustanovený v rámcovej dohode Európsky parlament – Európska komisia. Európska komisia svoj program podrobne prerokuje aj s Radou. Bolo by možné uvažovať o posilnení skutočne medziinštitucionálnej povahy tohto postupu, aby bol program buď výsledkom záväzku troch inštitúcií, alebo aby všetky tri inštitúcie zaujali spoločné stanovisko týkajúce sa ročného programu.

4.4. Tieto rôzne druhy strategického programovania musia sprevádzať nevyhnutné mechanizmy týkajúce sa existujúceho operačného programovania a legislatívnej koordinácie, ktoré by sa mali takisto posilniť, aby zaistili intenzívnejší dialóg medzi Európskym parlamentom a jednotlivými subjektmi. Môže sa to uskutočniť na úrovni plenárneho zhromaždenia alebo na úrovni konferencie predsedov politických skupín a parlamentných výborov. Predpokladom, ktorý treba hlbšie zvážiť, by mohlo byť vytvorenie inštitucionálnej skupiny na vysokej úrovni (napríklad: podpredseda Európskeho parlamentu a/alebo predseda konferencie predsedov + predsedníctvo Rady pre všeobecné záležitosti + podpredseda Európskej komisie), ktorá by sa mohla pravidelne schádzať s cieľom zabezpečovať operačné programovanie, výmenu informácií k naliehavým prípadom atď.

Ešte raz treba poukázať na význam Rady pre všeobecné záležitosti a jej predsedníctva v rámci tejto spolupráce. Táto úloha by sa ešte viac posilnila, ak by Rada pre všeobecné záležitosti, ako sa navrhuje vyššie v tejto správe, prebrala zodpovednosť za schvaľovanie rozpočtu a viacročného finančného rámca.

Odporúčanie   1. Programovacie činnosti by mohli byť zostavované týmto spôsobom:   –  nová Európska komisia po svojom nástupe do funkcie predstaví do konca roka svoje politické priority a strategické ciele na nasledujúcich päť rokov svojho funkčného obdobia, spoločne so všeobecným odhadom legislatívnych iniciatív, ktoré plánuje prijať, a s vývojom financií Európskej únie nevyhnutným na uskutočnenie navrhovaných cieľov;   –  tento program sa prerokuje s Európskym parlamentom a Radou a je predmetom zmluvy na volebné obdobie, ktorú schvália všetky tri inštitúcie;   –  Európska komisia pred koncom polroka v roku, ktorý nasleduje po jej nástupe do funkcie (N+1, pričom N = rok európskych volieb), predstaví svoje návrhy pre viacročný finančný rámec, ktorý musí byť vypracovaný na obdobie piatich rokov. Tieto návrhy sprevádza balík špecifikujúci legislatívne iniciatívy, ktoré sú nevyhnutné na konkretizovanie programov na realizáciu finančných rozhodnutí. Viacročný finančný rámec teda musí byť schválený do konca tohto roka (N+1) alebo najneskôr do konca prvého štvrťroka nasledujúceho roka (N+2) Európskym parlamentom a Radou, aby mohol nadobudnúť účinnosť na začiatku nasledujúceho roka (N+2, prípadne N + 3).   –  Takto vzniká prechodné obdobie, ktoré umožní prejsť zo súčasného 7-ročného finančného programovania prostredníctvom medziinštitucionálnych dohôd na 5-ročné právne záväzné programovanie; inštitúcie sa preto musia dohodnúť na transformácii finančného rámca, ktorý sa nachádza v súčasnej medziinštitucionálnej dohode, na nariadenie obsahujúce finančný rámec a tiež sa musia dohodnúť na predĺžení trvania súčasného finančného rámca (2007 – 2013) až do roku 2015, aby mohol nasledujúci finančný rámec nadobudnúť účinnosť na začiatku roka 2016 a pokrývať obdobie až do konca roku 2020.   –  na základe zmluvy na volebné obdobie a na základe viacročného finančného rámca:   –  skupiny troch predsedníctiev v spolupráci s Európskou komisiou a po diskusii s Európskym parlamentom vypracujú spoločný program alebo spoločné operačné programovanie na nasledujúcich 18 mesiacov svojho funkčného obdobia; každé z troch predsedníctiev v spolupráci s Európskou komisiou a po diskusii s Európskym parlamentom na základe tohto spoločného programu vypracuje svoj individuálny program pre svoj predsednícky polrok;   –  Európska komisia v rámci obsiahleho dialógu s Radou a Európskym parlamentom vypracuje svoj ročný pracovný a legislatívny program;   –  Európsky parlament a Rada schvaľujú ročný rozpočet;   –  všetky tri inštitúcie prehĺbia medziinštitucionálny dialóg s cieľom koordinovať svoje operačné programovanie a svoje príslušné harmonogramy, najmä v súvislosti s legislatívnym harmonogramom.   2. Inštitúcie uzavrú rámcovú dohodu, určia hlavné smerovania týchto jednotlivých programovacích činností.

F. Vonkajšia činnosť Únie

1.   Lisabonská zmluva na rozdiel od ústavnej zmluvy nespája všetky ustanovenia týkajúce sa vonkajšej činnosti Európskej únie do jednej kapitoly. Ústavná zmluva totiž v hlave V tretej časti (ktorá zhruba zodpovedá Zmluve o fungovaní Európskej únie) zahŕňa všetky ustanovenia o vonkajšej činnosti Únie. Zámerom ústavnej zmluvy bolo zdôrazniť jednotnosť vonkajšej činnosti.

Jasným cieľom medzivládnej konferencie v roku 2007 pri zahrnutí ustanovení o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike do Zmluvy o Európskej únii (hlava V Zmluvy o EÚ)[19] a ustanovení o vonkajšej činnosti v iných oblastiach ako spoločná zahraničná a bezpečnostná politika do piatej časti Zmluvy o fungovaní EÚ, bolo odlíšiť jednu činnosť od druhej. V článku 40 Zmluvy o EÚ sa uvádza, že uskutočňovaním obidvoch týchto politík nie je dotknuté uplatňovanie postupov a rozsah právomocí ani jednej z nich.

Aj keď sú rozdiely prevažne symbolické a bez veľkých praktických následkov – najmä preto, že Európska únia nadobúda právnu subjektivitu, piliere sú zrušené a v článku 1 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ sa jasne potvrdzuje, že obidve zmluvy majú prísne tú istú právnu silu – svedčia o inom prístupe a vnímaní.

Cieľom je však celkom jasne celková konzistentnosť vonkajšej činnosti, čo výslovne potvrdzuje Lisabonská zmluva v článku 21 Zmluvy o EÚ tým, že prevzala rovnaký úvodný článok do obidvoch častí, ktoré sa zaoberajú zahraničnou politikou (článok 23 Zmluvy o EÚ a článok 205 Zmluvy o fungovaní EÚ): „Činnosť Únie na medzinárodnej scéne podľa tejto časti sa spravuje zásadami, sleduje ciele a uskutočňuje sa v súlade so všeobecnými ustanoveniami uvedenými v kapitole 1“ (článok 21 až 22 Zmluvy o EÚ) (hlava V Zmluvy o Európskej únii).

Hlavným opatrením na zabezpečenie ucelenosti celej vonkajšej činnosti Európskej únie je nepochybne vytvorenie pozície vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a súčasne vytvorenie spoločnej služby pre vonkajšiu činnosť (Európska služba pre vonkajšiu činnosť – ESVČ), ktorej úlohou je podporovať činnosť Únie. Zmluva týmto chcela na politickej a administratívnej úrovni vytvoriť štrukturálnu väzbu medzi jednotlivými oblasťami vonkajšej činnosti Únie, v záujme ich súdržnosti.

2.   Vysoký predstaviteľ Európskej únie pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku

2.1. V súčasnosti je (oficiálne) vysokým predstaviteľom generálny tajomník Rady. V skutočnosti neplní túto funkciu a svoju činnosť zameriava na funkciu vysokého predstaviteľa vytvoreného Amsterdamskou zmluvou. Vďaka činnosti vysokého predstaviteľa sa zahraničná a bezpečnostná politika Európskej únie rozšírila. Podľa konventu bolo potrebné dať jej nový rozmer na tomto základe.

Prvá novinka: vysoký predstaviteľ predsedá Rade pre zahraničné veci.

Cieľom je poskytnúť viac súdržnosti a kontinuity pre agendu Rady, ktorá je pri pravidelne sa meniacom predsedníctve príliš ovplyvňovaná vlastnou agendou predsedajúceho členského štátu. Za zmienku stojí, že v Lisabonskej zmluve sa spresňuje, že vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku nemá v prípade hlasovania v Rade pre zahraničné veci hlasovacie právo.

Jeden zo zástupcov vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku bude predsedať Politickému a bezpečnostnému výboru (PSC) a viacerí zástupcovia vysokého predstaviteľa môžu predsedať pracovným skupinám, ktoré sú zodpovedné za prípravu Rady pre zahraničné veci.

Druhá novinka: vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku bude súčasne podpredsedom Európskej komisie.

Cieľom je súdržnosť vonkajšej činnosti Európskej únie, ako aj mobilizácia všetkých prostriedkov a nástrojov, ktoré sú k dispozícii na realizáciu cieľov Európskej únie. Na jednej strane je potrebné predchádzať nezrovnalostiam medzi spoločnou zahraničnou politikou medzivládnej povahy a jej náprotivku na úrovni Spoločenstva. Na druhej strane treba posilniť spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku mobilizáciou iniciatív a prostriedkov európskeho charakteru.

Táto dvojitá funkcia predpokladá, že vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku bude mať politickú dôveru Rady a ako podpredseda Európskej komisie zároveň dôveru predsedu Európskej komisie a Európskeho parlamentu. Toto jasne vyplýva z postupu, ktorý vedie k jeho vymenovaniu: vymenovaný Európskou radou kvalifikovanou väčšinou a so súhlasom predsedu Európskej komisie (článok 18 ods. 1), podlieha schváleniu Európskej komisie ako celku (a postupu vypočutia ako každý člen Európskej komisie) – článok 17 ods. 7 Zmluvy o EÚ.

Európska rada ho môže zbaviť funkcie podľa rovnakého postupu (z čoho vyplýva, že ak príde o svoju funkciu podpredsedu Európskej komisie v hlasovaní Európskeho parlamentu o vyslovení nedôvery Európskej komisii, na dosiahnutie jeho odvolania je potrebné aj rozhodnutie Európskej rady prijaté kvalifikovanou väčšinou).

Dôležitosť politickej dôvery medzi jednotlivými inštitúciami a vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku je zjavná. Zdôrazniť treba najmä význam dôvery medzi predsedom Európskej komisie a vysokým predstaviteľom pre správny chod vonkajšej činnosti Európskej únie.

Tretia novinka: vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku sa bude môcť opierať o európsku službu pre vonkajšiu činnosť.

Toto je základom novej inštitucionálnej štruktúry v oblasti vonkajšej činnosti Európskej únie. Správa, ktorú pripravuje Výbor pre ústavné veci, bude obsahovať predstavu Európskeho parlamentu o Európskej službe pre vonkajšiu činnosť.

Štvrtá novinka sa týka zastupovania Únie, za ktoré je vysoký predstaviteľ na základe Lisabonskej zmluvy priamo zodpovedný, kým na základe súčasnej zmluvy iba pomáha predsedovi Rady.

Z tohto je zjavné, že zmluva mení od základu funkciu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Jeho úlohou bude viesť spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (vrátane spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky) Únie, na tvorbe ktorej sa bude podieľať svojimi návrhmi, rovnako ako na jej vykonávaní v úlohe splnomocnenca Rady. Na druhej strane musí zabezpečovať súdržnosť vonkajšej činnosti Európskej únie. Preto bude mať v rámci Európskej komisie jej zodpovednosť v oblasti vonkajších vzťahov a pri koordinovaní ostatných aspektov vonkajšej činnosti.

Jeho dvojitá funkcia a podpora jednotnej európskej služby pre vonkajšiu činnosť mu musia umožňovať zabezpečenie súdržnosti, kontinuity, účinnosti a efektivity celkovej vonkajšej činnosti Európskej únie.

2.2. Súčasná zmluva nepriznáva vysokému predstaviteľovi Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku právo na iniciatívu. Budúca Zmluva o EÚ túto medzeru vypĺňa. Pri tvorbe SZBP môžu členské štáty, vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku alebo vysoký predstaviteľ s podporou Európskej komisie klásť Rade otázky a predkladať jej iniciatívy, prípadne návrhy. Ďalej treba poznamenať, že podľa článku 22 Zmluvy o EÚ vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Európska komisia môžu v rámci vonkajšej činnosti Európskej únie predkladať Rade spoločné návrhy. V niektorých prípadoch ustanovených zmluvami sú tieto spoločné návrhy povinné: prijatie reštriktívnych opatrení (článok 215 ods. 2), podmienky uplatňovania doložky o solidarite (článok 222 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Z filozofie zmluvy teda vyplýva, že vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku v maximálnej možnej miere zosúlaďuje svoju činnosť s činnosťou Európskej komisie. Lisabonská zmluva nabáda vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Európsku komisiu, aby konali formou spoločných dohôd a aby predkladali spoločné návrhy – v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ako aj v oblasti práva Spoločenstva – s cieľom posilniť súdržnosť celkovej vonkajšej činnosti Európskej únie a tým uľahčiť prijímanie navrhovaných aktov.

2.3. Vysoký predstaviteľ bude mať veľmi náročný program, ako o tom svedčia mnohé schôdze, na ktorých by sa mal zúčastňovať na základe svojich výsad definovaných v zmluve: predsedanie Rade pre zahraničné veci, funkcia podpredsedu Európskej komisie, zastupovanie Európskej únie v rámci SZBP, obhajovanie vonkajšej činnosti Európskej únie v Európskom parlamente, účasť na zasadnutiach Európskej rady ... Budú potrebné praktické opatrenia na uľahčenie jeho úlohy. Medzi inými:

–  minister zahraničných vecí z krajiny, ktorá predsedá Rade, by na žiadosť vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku mohol v prípade jeho neprítomnosti predsedať Rade pre zahraničné veci; vysoký predstaviteľ by tiež mohol poveriť ministrov zahraničných vecí predsedajúcej trojky niektorými úlohami v rámci SZBP vrátane zastupovania;

–  ostatní komisári sa môžu zúčastňovať na zasadnutiach Rady a vziať si na starosť obhajobu stanoviska Európskej komisie (koordinovane s vysokým predstaviteľom), čo uľahčí výkon predsedníctva. Rovnako môžu byť ostatní komisári poverení zastupovaním navonok v oblastiach politiky Spoločenstva;

–  v Lisabonskej zmluve sa v prípade SZPB stanovuje, že Rada môže na návrh vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku vymenovať osobitných predstaviteľov (článok 33 Zmluvy o EÚ). Títo predstavitelia v súčasnosti pôsobia na regionálnej úrovni. Nová zmluva navrhuje ich úlohu na základe „mandátu pre osobitné politické otázky“. So zreteľom na vytvorenie zastupiteľstiev Európskej únie bude potreba využívania osobitného regionálneho predstaviteľa klesať; naopak možno predpokladať ich využitie v horizontálnych povereniach. V tejto súvislosti ich možno poveriť aj niektorými úlohami zastupovania navonok, ktoré sú v súlade s ich mandátom. Títo osobitní predstavitelia budú pôsobiť pod vedením vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a môžu byť vypočutí Európskym parlamentom. Mohlo by sa zvážiť vypočutie Európskym parlamentom pri ich vymenovaní.

Odporúčanie   Európsky parlament zdôrazňuje, že na úspešné vykonávanie úlohy vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku je nevyhnutná politická dôvera medzi ním a predsedom Európskej komisie.   Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Európska komisia musia v rámci možností predkladať spoločné návrhy v oblasti vonkajšej činnosti, ako aj v ohraničenej oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, s cieľom posilniť súdržnosť vonkajšej činnosti Európskej únie v závislosti od cieľov všeobecného európskeho záujmu.   V záujme praktického uľahčenia úlohy vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku budú potrebné určité opatrenia.

3.   Úloha Európskeho parlamentu v oblasti vonkajšej činnosti sa tiež posilňuje

V článku 36 Zmluvy o EÚ sa spresňuje úloha Európskeho parlamentu v oblasti SZBP. Vysoký predstaviteľ Únie sa musí pravidelne radiť s Parlamentom o hlavných aspektoch a základných rozhodnutiach SZBP a SBOP a informovať ho o vývoji v týchto politikách. Musí zabezpečovať, „aby boli názory Európskeho parlamentu náležite zohľadnené“. Na informovaní Európskeho parlamentu sa musia podieľať aj osobitní predstavitelia. Európsky parlamentu môže taktiež dávať odporúčania Rade a vysokému predstaviteľovi. Európsky parlament dvakrát za rok uskutoční rozpravu o dosiahnutom pokroku.

Európsky parlament musí schváliť rozpočet Európskej únie na správne a prevádzkové výdavky spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, keďže rozdiel medzi povinnými a nepovinnými výdavkami sa vytratil.

Európsky parlament musí byť informovaný počas celého priebehu postupu uzatvárania medzinárodných dohôd v oblasti SZBP.

V ostatných oblastiach vonkajšej činnosti Európsky parlament uplatňuje svoje bežné výsady: zúčastňuje sa na schvaľovaní legislatívnych aktov podľa ustanovení zmlúv (obvykle riadny legislatívny postup, ktorý sa uplatňuje aj v oblasti zahraničného obchodu). Schvaľuje rozpočet Európskej únie. Pri medzinárodných dohodách musí dať svoj súhlas, predtým ako Rada prijme: i) dohody o pridružení, ii) dohodu o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, iii) dohody, ktorými sa vytvára osobitný inštitucionálny rámec zavedením postupov spolupráce, iv) dohody s významnými rozpočtovými dôsledkami pre Úniu a v) dohody, ktoré sa vzťahujú na oblasti, na ktoré sa uplatňuje riadny legislatívny postup (alebo ak sa vyžaduje mimoriadny legislatívny postup).

Zdá sa vhodné vytvoriť úzku väzbu medzi Európskym parlamentom a vysokým predstaviteľom, ktorý musí byť pravidelne pozývaný nielen na plenárne zasadnutia, okrem dvoch každoročných rozpráv o vývoji SZBP a SBOP, ale aj na schôdze príslušných parlamentných výborov. Takýto postup musí byť rozšírený aj na osobitných predstaviteľov a príslušných komisárov pre osobitné oblasti vonkajšej činnosti Európskej únie, ako aj na niektorých predstaviteľov Európskej služby pre vonkajšiu činnosť zastávajúcich funkcie, ktorých politický význam je zrejmý. Okrem toho Európsky parlament sa samozrejme musí podriaďovať požiadavkám na mlčanlivosť v súvislosti so spracovaním niektorých citlivých informácií súvisiacich so SZBP, predovšetkým v oblasti obrany[20], zároveň však môže prevziať novú úlohu v oblasti vonkajšej činnosti, a to organizovanie nového typu verejných vypočutí týkajúcich sa zahraničných vzťahov, za účasti predstaviteľov rôznych inštitúcií, alebo Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, zástupcov tretích krajín alebo medzinárodných organizácií atď.

4.   V zmluve sú v rámci vonkajšej činnosti Európskej únie stanovené tri kategórie rozhodnutí:

–  rozhodnutia v rámci vonkajšej činnosti ako celku (článok 22 Zmluvy o EÚ),

–  rozhodnutia v rámci SZBP (článok 26 Zmluvy o EÚ),

–  rozhodnutia v iných oblastiach vonkajšej činnosti ako SZBP.

4.1. Rozhodnutia v rámci vonkajšej činnosti ako celku (článok 22 Zmluvy o EÚ)

Európska rada prijíma rozhodnutia týkajúce sa určovania strategických záujmov a cieľov Európskej únie v oblasti vonkajšej činnosti ako celku (článok 22 ods. 1 Zmluvy o EÚ), ktoré sa môžu týkať SZBP, alebo iných oblastí vonkajšej činnosti. Európska rada rozhoduje jednomyseľne, na základe odporúčania Rady prijatého podľa postupov ustanovených pre každú oblasť.

4.2. Rozhodnutia v rámci SZBP (článok 26 Zmluvy o EÚ)

Európska rada prijíma rozhodnutia určujúce strategické záujmy a ciele, ako aj všeobecné usmernenia SZBP (článok 26 ods. 1 Zmluvy o EÚ). Rada tvorí spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a prijíma rozhodnutia potrebné na vymedzenie a uskutočňovanie tejto politiky. Tieto rozhodnutia sa tiež prijímajú jednomyseľne (článok 26 ods. 2).

Rada prijíma rozhodnutia týkajúce sa činností, ktoré je potrebné uskutočniť (článok 28 ods. 1) a rozhodnutia týkajúce sa pozície Európskej únie k určitým záležitostiam geografickej alebo vecnej povahy (článok 29 ods. 1). Aj tieto rozhodnutia prijíma Rada jednomyseľne (článok 31 ods. 1), okrem prípadu, keď sa vzťahujú na rozhodnutie Európskej rady týkajúce sa strategických záujmov a cieľov Únie, ktoré je uvedené v článku 22 ods. 1, ak sú prijaté na návrh vysokého predstaviteľa na základe osobitnej žiadosti, ktorú mu predložila Európska rada (z vlastnej iniciatívy alebo na základe iniciatívy vysokého predstaviteľa), alebo ak ide o rozhodnutia o vykonaní rozhodnutia, ktorým sa vymedzuje činnosť alebo pozícia Únie (článok 31 ods. 2). Európska rada môže jednomyseľne rozhodnúť, že vyššie uvedené rozhodnutia sa prijmú kvalifikovanou väčšinou. Žiadna z týchto výnimiek sa však neuplatní, ak dané rozhodnutia majú vojenský alebo obranný dosah.

Rozhodnutia o vymenovaní osobitného predstaviteľa sa takisto prijímajú kvalifikovanou väčšinou (článok 33).

Rozhodnutie o vytvorení Európskej služby pre vonkajšiu činnosť prijíma Rada jednomyseľne na návrh vysokého predstaviteľa a po získaní súhlasu Európskej komisie a stanoviska Európskeho parlamentu (článok 27 ods. 3) (pozri nižšie).

Rada prijíma jednomyseľne (po porade s Európskym parlamentom) rozhodnutie, ktorým ustanoví postupy na zabezpečenie rýchleho prístupu k rozpočtovým prostriedkom Európskej únie na neodkladné iniciatívy v rámci SZBP. Naopak, rozhodnutia o podrobnostiach vytvorenia a financovania z počiatočného fondu, ako aj jeho správy a finančnej kontroly, sa prijímajú kvalifikovanou väčšinou (článok 41 Zmluvy o EÚ).

Rozhodnutia, ktorými Rada prijíma medzinárodné dohody v oblasti SZBP sa vo všeobecnosti tiež prijímajú jednomyseľne.

4.3. Rozhodnutia v iných oblastiach vonkajšej činnosti ako SZBP

Všeobecné pravidlo článku 22 ods. 1, na základe ktorého Európska rada jednomyseľne prijíma rozhodnutia určujúce strategické záujmy a ciele Európskej únie, sa uplatňuje aj pri iných odvetviach vonkajšej činnosti, ako je SZBP. Vymedzenie a realizácia politiky Európskej únie v týchto oblastiach však patrí do rámca bežných postupov v oblasti práva Spoločenstva: legislatívne akty prijaté riadnym alebo mimoriadnym legislatívnym postupom podľa ustanovenia zmluvy; uzatváranie medzinárodných dohôd, pri ktorých Rada vo všeobecnosti rozhoduje kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu. Jednomyseľnosť je však pravidlom pri niektorých dohodách v oblasti spoločnej obchodnej politiky: obchod so službami, obchodné aspekty duševného vlastníctva a priame zahraničné investície, ak takéto dohody obsahujú ustanovenia, pre ktoré sa vyžaduje jednomyseľnosť na prijatie vnútorných predpisov (článok 207 ods. 4 Zmluvy o fungovaní EÚ); obchod s kultúrnymi a audiovizuálnymi službami, ak hrozí, že týmito dohodami bude dotknutá kultúrna a jazyková rozmanitosť Únie, a za určitých podmienok dohody v oblasti obchodu so sociálnymi, vzdelávacími a zdravotníckymi službami (článok 207 ods. 4 písm. b) Zmluvy o fungovaní EÚ). Jednomyseľne sa prijímajú aj dohody o pridružení, dohody o hospodárskej, finančnej a technickej spolupráci s krajinami, ktoré sú kandidátmi na pristúpenie, a dohody v oblastiach, kde sa jednomyseľnosť vyžaduje na vnútornej úrovni. To isté sa uplatňuje na dohodu o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv (kde schvaľovacie rozhodnutie musia schváliť všetky členské štáty v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami) – pozri článok 218 ods. 8 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Odporúčanie   Každé rozhodnutie v oblasti zahraničnej politiky musí jasne naznačovať, v akom rámci (a podľa ktorého článku zmluvy) sa prijíma, aby bolo možné zreteľne formulovať nasledujúci postup pri príprave, ako aj pri vykonávaní.

5.   Vonkajšie zastúpenie Únie má podľa ustanovení zmlúv tri rozmery:

–  „Predseda Európskej rady „na svojej úrovni a z titulu svojej funkcie“ zabezpečuje zastupovanie Únie navonok v záležitostiach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky „bez toho, aby boli dotknuté právomoci vysokého predstaviteľa“(článok 15 ods. 6 Zmluvy o EÚ);

–  vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku „zastupuje Úniu v záležitostiach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“. „Vedie politický dialóg s tretími stranami v mene Únie a vyjadruje pozíciu Únie v medzinárodných organizáciách a na medzinárodných konferenciách.“ (článok 27 ods. 2 Zmluvy o EÚ);

–  Komisia zabezpečuje zastupovanie Únie navonok „s výnimkou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a iných prípadov ustanovených v zmluvách“ (článok 17 Zmluvy o EÚ). Komisia je zodpovedná najmä za zastupovanie navonok v otázkach spadajúcich do právomocí Spoločenstva;

–  v súvislosti s eurom zmluva ustanovuje, že Rada môže na návrh Európskej komisie prijať vhodné opatrenia na zabezpečenie jednotného zastupovania v rámci medzinárodných finančných inštitúcií a konferencií. Rada sa uznáša po porade s Európskou centrálnou bankou. Európska komisia nedávno vo svojom oznámení[21] oprávnene zdôraznila, že na zladenie úlohy eura na medzinárodnej úrovni s jeho hospodárskou váhou treba „rozvíjať spoločné stanoviská a konsolidovať jeho zastupovanie vytvorením jednotného predsedníctva eurozóny na medzinárodných finančných fórach a v medzinárodných inštitúciách“.

Zmluva na prvý pohľad úplne nevysvetľuje mierne nejasnú situáciu, ktorá stojí za slávnou otázkou Henryho Kissingera: „Komu mám zavolať, keď chcem hovoriť s Európou?“. Treba však rozlišovať: je potrebné pripomenúť, že aj vo všetkých členských štátoch je viac politických funkcií s právomocou zastupovať na medzinárodnej úrovni.

Domnievame sa preto, že predseda Európskej rady bude vykonávať najmä funkciu zastupovania. Treba vziať do úvahy, že ako uvádza vyjadrenie „…na svojej úrovni a z titulu svojej funkcie…“, ako predseda Európskej rady bude musieť zabezpečovať zastupovanie tejto inštitúcie na úrovni spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Bude teda môcť zastupovať Európsku úniu na úrovni spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky pri kontaktoch s hlavami zahraničných štátov, alebo zabezpečovať organizáciu a/alebo zastupovanie Európskej rady na medzinárodných stretnutiach na vysokej úrovni, čo v súčasnosti vykonáva predseda vlády členského štátu, ktorý predsedá Európskej rade. Nebude však oprávnený na úlohu iniciátora SZBP, alebo na úlohu privilegovaného partnera pri prijímaní rozhodnutí v mene Európskej únie. Táto funkcia je totiž v súvislosti so SZBP jasne pridelená vysokému predstaviteľovi Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Okrem ustanovení, ktoré už boli uvedené vyššie, najmä článku 27 ods. 2 Zmluvy o EÚ, sa odsekom 1 tohto článku prideľuje vysokému predstaviteľovi funkcia prispievať svojimi návrhmi k tvorbe tejto politiky a zabezpečovať jej vykonávanie „ako splnomocnenec Rady“. V texte sa ďalej dopĺňa, že to isté sa vzťahuje na spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku.

Možno teda usudzovať, že zastupovanie Európskej únie vo všetkom, čo sa týka tvorby a vykonávania spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky – vrátane obrannej politiky –, ktoré zahŕňa vedenie dialógu s tretími stranami a vyjadrovanie pozície Európskej únie v medzinárodných organizáciách, prináleží vysokému predstaviteľovi Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Výsledkom vytvorenia funkcie predsedu Európskej rady a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku je skutočnosť, že Lisabonská zmluva už neprideľuje žiadnu úlohu v oblasti zastupovania Európskej únie ani predsedovi vlády predsedníckeho členského štátu, ani jeho ministrovi zahraničných vecí, ktorý už nie je predsedom Rady pre zahraničné veci. To však nebráni tomu, aby predseda Európskej rady alebo vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku mohli poveriť predsedu vlády a ministra zahraničných vecí členského štátu, ktorý predsedá Rade, určitými úlohami v rámci zastupovania Európskej únie navonok.

Toto spresňuje úlohu vysokého predstaviteľa Únie ako podpredsedu Európskej komisie. Európska komisia má právomoc zastupovať Európsku úniu navonok s výnimkou SZBP.

V zmluve sa spresňuje, že vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku ako jeden z podpredsedov Európskej komisie „v rámci Európskej komisie zodpovedá za úlohy, ktoré mu v tejto súvislosti prislúchajú v oblasti vonkajších vzťahov, a za koordináciu ostatných aspektov vonkajšej činnosti Únie.“ Organizácia Európskej komisie však zostáva výsadou jej predsedu. Vysoký predstaviteľ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku ako podpredseda Európskej komisie podlieha autorite predsedu Európskej komisie a platným pravidlám v kolégiu. Predseda Európskej komisie sa môže rozhodnúť, že bude sám predsedať schôdzam komisárov, ktorí sú zodpovední za oblasti týkajúce sa vonkajšej činnosti.

Zastupovanie Európskej únie navonok v oblastiach patriacich do pôsobnosti tejto inštitúcie bude zabezpečovať:

–  priamo predseda Európskej komisie – najmä na úrovni predsedov vlád;

–  alebo podpredseda Európskej komisie (vysoký predstaviteľ) zodpovedný za úlohy Európskej komisie v oblasti vonkajších vzťahov a za koordinovanie v ostatných oblastiach vonkajšej činnosti Európskej únie. Je preto normálne, že bude zastupovať Európsku úniu navonok aj v súvislosti s aspektmi Spoločenstva v rámci vonkajších vzťahov Európskej únie na ministerskej úrovni o to viac, že tieto aspekty môžu byť súbežné s otázkami z oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky;

–  alebo jednotliví členovia Európskej komisie pri osobitných témach, ktoré majú zahraničný rozmer (vysoký predstaviteľ koordinuje ostatné aspekty vonkajších vzťahov Európskej únie, ale nenahrádza členov Európskej komisie, ktorí sú zodpovední za zahraničný obchod, rozvoj atď.)

Tento výklad potvrdzuje článok 218 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ týkajúci sa rokovania o medzinárodných dohodách: "3. Komisia alebo vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku v prípadoch, keď sa predpokladaná dohoda výlučne alebo hlavne týka spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, predkladá odporúčania Rade, ktorá prijme rozhodnutie poverujúce na začatie rokovaní a vymenúvajúce, v závislosti od predmetu predpokladanej dohody, vyjednávača alebo vedúceho rokovacieho tímu Únie.“

Zdá sa logické, aby vyjednávačom dohôd, ktoré sa výlučne alebo hlavne týkajú SZBP, bol buď priamo vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, alebo niekto pod jeho vedením, alebo vysoký predstaviteľ spoločne s Európskou komisiou a v ostatných prípadoch vysoký predstaviteľ ako podpredseda Európskej komisie, alebo Európska komisia prostredníctvom komisára zodpovedného za príslušné odvetvie, podľa návrhu samotnej Európskej komisie.

Na základe predchádzajúceho možno vyvodiť záver v zmysle relatívne blízkom hypotéze uvedenej na začiatku tejto kapitoly.

Odporúčanie:   Európsky parlament sa domnieva, že zastupovanie Európskej únie navonok sa musí zameriavať na tieto body:   –  predseda Európskej rady má za úlohu zastupovať Európsku úniu na úrovni spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, bez toho, aby mal právomoci v oblasti politického riadenia; ďalej má v prípade potreby osobitnú úlohu zastupovať Európsku radu na úrovni kontaktov s hlavami štátov tretích krajín;   –  Európska komisia, a najmä jej predseda, musí mať právomoc zastupovať Úniu na úrovni vonkajších vzťahov ako celku a na úrovni odvetvových politík, ktoré sú súčasťou vonkajšej činnosti Európskej únie (zahraničný obchod, rozvoj atď.);   –  vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku musí byť súčasne poverený uskutočňovaním (podnety a vykonávanie) SZBP, predovšetkým zastupovaním Európskej únie pri kontaktoch s tretími stranami a zastupovaním v medzinárodných organizáciách; súčasne musí plniť úlohu, ktorú v súčasnosti vykonáva predseda Rady pre zahraničné veci (v zásade ministri zahraničných vecí predsedajúceho členského štátu); jeho ďalšou právomocou je zastupovanie na úrovni celkovej vonkajšej činnosti alebo na úrovni iných odvetví vonkajšej činnosti ako SZBP, ale bude podliehať predsedovi Európskej komisie a v súvislosti s ostatnými aspektmi vonkajšej činnosti rozhodnutiam kolégia.

6.   Spoločná bezpečnostná a obranná politika (SBOP)

Lisabonská zmluva prináša významné zmeny aj na úrovni spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, čo je špecifické odvetvie SZBP, najmä možnosť členských štátov s politickou vôľou a vojenskými kapacitami vytvoriť stálu štruktúrovanú spoluprácu v oblasti obrany, ktorá by mohla vyústiť do skutočnej spoločnej obrany.

Na inštitucionálnej úrovni však zmeny a doplnenia, bez ohľadu na príchod vysokého predstaviteľa s jeho novými funkciami, nie sú obrovské.

Stále ide o výrazne medzivládnu oblasť, v rámci ktorej členské štáty rozhodujú jednomyseľne o väčšine otázok.

Úlohou Európskej rady je určovanie strategických záujmov Únie, stanovenie cieľov a vymedzovanie všeobecných usmernení SZBP vrátane záležitostí, ktoré majú obranné dôsledky podľa článku 2 ods. 1 Zmluvy o EÚ. Okrem toho jej prináleží, vo vhodnej chvíli, prijať rozhodnutie o prechode na skutočnú spoločnú obranu (článok 42 ods. 2). Toto rozhodnutie sa musí prijať jednomyseľne a aby malo právny účinok, musia ho schváliť všetky členské štáty podľa osobitných ústavných požiadaviek.

Všetky ostatné rozhodnutia týkajúce sa vymedzenia a vykonávania SBOP prijíma Rada, a to takmer vždy jednomyseľne (bežne na návrh vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a obrannú politiku, alebo po porade s ním). Výnimky: rozhodnutie o vytvorení stálej štruktúrovanej spolupráce v oblasti obrany pre členské štáty, ktoré majú politickú vôľu a potrebné vojenské prostriedky; rozhodnutie týkajúce sa určenia štatútu, sídla a spôsobu fungovania Európskej obrannej agentúry.

Hlavná úloha Rady v oblasti SBOP predstavuje osobitný problém: má byť otázkami obrany poverená Rada pre zahraničné veci, alebo treba stanoviť osobitné zloženie Rady s ministrami obrany? Skutočnosť, že SBOP je súčasťou SZBP, pri ktorej zmluva ustanovuje, že Rada pre zahraničné veci, ktorej predsedá vysoký predstaviteľ, zodpovedá za jej vykonávanie a že vysoký predstaviteľ tiež zodpovedá za vykonávanie spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky a za zastupovanie navonok, v tejto oblasti hovorí za to, aby právomoci Rady v oblasti SBOP prevzala práve Rada pre zahraničné veci, prirodzene za účasti ministrov obrany, pokiaľ pôjde o špecifické otázky z tejto oblasti. Rovnaká zásada by mala platiť pre vnútornú organizáciu Európskeho parlamentu v tejto oblasti.

Európsky parlament nemá v tejto oblasti osobitnú právomoc, vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku ho však musí informovať o hlavnom vývoji v rámci SZBP a musí brať do úvahy jeho stanoviská. Aj Európska komisia má v oblasti SBOP iba doplnkovú právomoc predkladať návrhy spoločne s vysokým predstaviteľom (v súvislosti s používaním nástrojov Európskej únie pre poverenia v tejto oblasti) (článok 42 ods. 4) a právomoc spolupracovať s Európskou obrannou agentúrou v prípade potreby (článok 45 ods. 2).

Odporúčanie   V záujme zabezpečenia súdržnosti zahraničnej politiky a jej obrannej stránky musí otázky týkajúce sa spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky riešiť aj Rada pre zahraničné veci, na ktorej sa v prípade osobitných otázok v tejto oblasti musia zúčastňovať ministri obrany.

• [1]  Správa Leinen o novej úlohe a povinnostiach Parlamentu v rámci vykonávania Lisabonskej zmluvy a Správa Corbett o všeobecnej revízii rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu.
• [2]  Správa Brok o inštitucionálnych aspektoch vytvorenia európskej služby pre vonkajšiu činnosť, na ktorej práve pracuje Výbor pre ústavné veci.
• [3]  Správa Brok o vývoji vzťahov medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi v rámci Lisabonskej zmluvy.
• [4]  A6-0179/2005: Správa o usmerneniach pre schválenie Európskej komisie (7. júna 2005, Andrew Duff).
• [5]  Zasahovanie Európskej rady do priebehu niektorých legislatívnych postupov (pozri nižšie) sa nemôže považovať za vykonávanie legislatívnych funkcií, pretože ide iba o prijímanie rozhodnutí týkajúcich sa priebehu postupu v osobitných prípadoch zablokovania, a nie o zasahovanie do vymedzenia hlavného obsahu príslušnej právnej úpravy.
• [6]  Aj ďalšie osobitné ustanovenia sú v rovnakom duchu: napríklad článok 312 ods. 2 druhý pododsek Zmluvy o fungovaní Európskej únie týkajúci sa prechodu na kvalifikovanú väčšinu pri schvaľovaní viacročného finančného rámca, alebo článok 31 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii týkajúci sa prechodu na kvalifikovanú väčšinu pri prijímaní rozhodnutí v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
• [7]  To sté sa deje v rámci článku 86, ktorý sa týka rozšírenia právomocí budúcej Európskej prokuratúry. V tomto prípade má zásah Európskej rady skôr význam katalyzátora ako „záchrannej brzdy“.
• [8]  Uznesenie o usmerneniach pre schválenie Európskej komisie (odsek 3), odhlasované 11.12.2005 na základe správy poslanca Duffa.
• [9]  A6 - 0179/2005: Správa o usmerneniach pre schválenie Európskej komisie (7. jún 2005, Andrew Duff)
• [10]  A6 - 0198/2008: Správa o zmene nariadenia Európskeho parlamentu o schvaľovaní Komisie (29. mája 2008).
• [11]  Maximálny počet je 96, minimálny počet 6 členov za členský štát, pričom rozdeľovanie kresiel medzi členské štáty je „zostupne pomerné“).
• [12]  A6-0351/2007: Správa o zložení Európskeho parlamentu (3. október 2007, Alain Lamassoure - Adrien Severin).
• [13]  Vo verejných vyhláseniach niektorých európskych činiteľov, ako je prezident Sarkozy, sa uvádza možnosť urobiť tak pri podpisovaní zmluvy o pristúpení Chorvátska. Mohla by to byť jedna z možností, ak by sa zmluva včas podpísala a ratifikovala, aby sa umožnilo prispôsobenie zloženia Európskeho parlamentu v termíne blízkom dátumu nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy. Toto prispôsobenie by sa však malo spájať so zvýšením počtu poslancov pre Chorvátsko, čo by znamenalo, že počet poslancov Európskeho parlamentu presiahne 754, a to aj počas volebného obdobia 2009 – 2014. O tomto by sa dalo uvažovať pod podmienkou, že sa neoficiálne dosiahne politická dohoda s Európskym parlamentom (tak ako k tomu došlo pred prijatím Lisabonskej zmluvy) vzhľadom na skutočnosť, že po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy Európsky parlament na základe vlastnej iniciatívy a so súhlasom Európskej rady rozhodne o zložení Európskeho parlamentu a najmä o novom rozdelení takým spôsobom, aby sa znovu dospelo k počtu 751 pre voľby v roku 2014 podľa zásad a postupov stanovených v Lisabonskej zmluve.
• [14]  Toto je viac alebo menej opakovanie scenára z roku 2004, ktorý neformálne vo veľkej miere už zodpovedal tomu, čo navrhovala práve v tom čase vypracovaná ústavná zmluva a čo bolo následne potvrdené v Lisabonskej zmluve. Európska rada by mala ukázať, že má politickú vôľu tým, že vyjadrí želanie zohľadniť prianie európskych voličov.
• [15]  V znení zmien a doplnení aktu týkajúceho sa podmienok pristúpenia k Európskej únii Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Litovskej republiky, Lotyšskej republiky, Maďarskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a úprav zmlúv, na základe ktorých vznikla Európska únia (článok 45 ods. c)
• [16]  Pozri správu poslanca Bögea o politických výzvach a rozpočtových prostriedkoch rozšírenej Únie na obdobie rokov 2007 – 2013 a správu poslanca Guy-Quinta.
• [17]  Medziinštitucionálna dohoda o rozpočtovej disciplíne a riadnom finančnom hospodárení zo 17. mája 2006.
• [18]  Takto navrhnutá úloha Európskej komisie v súvislosti s ročným programom Rady pre všeobecné záležitosti zodpovedá tomu, čo ustanovuje buď vyhlásenie č. 9, alebo medziinštitucionálna dohoda o lepšej tvorbe práva.
• [19]  Napriek názvu Všeobecné ustanovenia o vonkajšej činnosti Únie a osobitné ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike obsahuje iba dva články, ktoré všeobecným spôsobom stanovujú zásady riadenia celkovej vonkajšej činnosti Európskej únie, a všetky ostatné sa týkajú SZBP.
• [20]  Po nadobudnutí platnosti novej zmluvy bude potrebná revízia medziinštitucionálnej dohody o prístupe Európskeho parlamentu k citlivým informáciám Rady v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky (Medziinštitucionálna dohoda medzi Európskym parlamentom a Radou z 20. novembra 2002 o prístupe Európskeho parlamentu k citlivým informáciám Rady v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky).
• [21]  Oznámenie Komisie zo 7. mája 2008 pri príležitosti desiateho výročia zavedenia eura.

STANOVISKO Výboru pre rozvoj (17.2.2009)

pre Výbor pre ústavné veci

k vplyvu Lisabonskej zmluvy na zvyšovanie inštitucionálnej rovnováhy Európskej únie
(2008/2073(INI))

Spravodajkyňa výboru požiadaného o stanovisko: Renate Weber

NÁVRHY

Výbor pre rozvoj vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.   víta skutočnosť, že Lisabonská zmluva stanovuje, že „politika Únie v oblasti rozvojovej spolupráce a politiky členských štátov v tejto oblasti sa vzájomne dopĺňajú a posilňujú“, a že hlavným cieľom tejto politiky je „obmedzovanie chudoby a v dlhodobom horizonte jej odstránenie“, a zdôrazňuje, že rozvojová spolupráca je autonómna a charakteristická s vymedzenými osobitnými cieľmi;

2.   zdôrazňuje, že členské štáty a Únia by sa mali snažiť o väčšiu koordináciu darcov a lepšiu deľbu práce, čo musí prispieť k vyššej účinnosti pomoci, a vyzýva inštitúcie EÚ, aby zohrávali výraznejšiu koordinačnú úlohu;

3.   víta skutočnosť, že Lisabonská zmluva zachováva spolurozhodovací postup v oblasti rozvojovej pomoci; zdôrazňuje, že to znamená, že Parlament musí plne využívať svoje právomoci na prispôsobenie obsahu nariadení a svojho práva na demokratickú kontrolu nad všetkými aspektmi politiky EÚ v oblasti rozvojovej spolupráce;

4.   poznamenáva, že Európska rada počas zasadnutia 11. a 12. decembra 2008 prijala politické rozhodnutie zachovať počet komisárov zodpovedajúci jednému komisárovi na členský štát a žiada nového predsedu Komisie, aby pri rozdeľovaní rezortov rešpektoval nevyhnutnú osobitosť rozvojovej spolupráce ako autonómnej politickej oblasti;

5.   víta vytvorenie novej významné pozície vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ale konštatuje, že existuje riziko uprednostňovania vonkajších vzťahov a bezpečnostných politík za cenu odsúvania priorít v oblasti rozvoja na okraj záujmu; pripomína, že Lisabonská zmluva kladie rozvojovú politiku na rovnakú úroveň s ostatnými vonkajšími politikami;

6.   zdôrazňuje, že medzi zamestnancami Európskej služby pre vonkajšiu činnosť by mal byť aj dostatočný počet expertov na rozvojovú oblasť;

7.   verí, že vykonávanie Lisabonskej zmluvy je príležitosťou na revíziu inštitucionálnej štruktúry Európskej komisie a zlepšenie spôsobu, akým sú rozdelené právomoci medzi generálne riaditeľstvo pre rozvoj (GR DEV) a generálne riaditeľstvo pre vonkajšie vzťahy (GR RELEX), pričom sa treba sústrediť na zvýšenie účinnosti a súdržnosti, a to konkrétne tým, že sa GR DEV udelí zodpovednosť za všetky politiky v oblasti rozvojovej spolupráce a všetky programy vo všetkých geografických oblastiach (nielen v krajinách AKT, ale aj v krajinách, ktoré využívajú nástroj rozvojovej spolupráce), a že sa program EuropeAid začlení do GR DEV; v tejto súvislosti žiada o posilnenie spolupráce medzi GR DEV a GR RELEX, aby sa dosiahli ústredné ciele vonkajšej činnosti EÚ;

8.   trvá na tom, že na zabezpečenie súdržnosti politík v oblasti rozvoja je naďalej potrebné, aby sa na správnej úrovni vytvorilo osobitné generálne riaditeľstvo pre rozvoj zodpovedné za tvorbu politiky, poradenstvo a riadenie rozvojovej spolupráce EÚ.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia	17.2.2009
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	20 0 3
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Alessandro Battilocchio, Thijs Berman, Thierry Cornillet, Corina Creţu, Alexandra Dobolyi, Fernando Fernández Martín, Alain Hutchinson, Romana Jordan Cizelj, Filip Kaczmarek, Glenys Kinnock, Maria Martens, Gay Mitchell, Luisa Morgantini, José Javier Pomés Ruiz, José Ribeiro e Castro, Toomas Savi, Frithjof Schmidt, Jürgen Schröder, Feleknas Uca
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Miguel Angel Martínez Martínez, Manolis Mavrommatis, Renate Weber, Gabriele Zimmer

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia	9.3.2009
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	19 1 1
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Enrique Barón Crespo, Bastiaan Belder, Richard Corbett, Jean-Luc Dehaene, Andrew Duff, Anneli Jäätteenmäki, Aurelio Juri, Martin Kastler, Timothy Kirkhope, Jo Leinen, Íñigo Méndez de Vigo, Adrian Severin, József Szájer, Riccardo Ventre, Johannes Voggenhuber, Andrzej Wielowieyski
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Costas Botopoulos, Catherine Boursier, Elmar Brok, Carlos Carnero González, Panayiotis Demetriou, Sirpa Pietikäinen