Postup : 2010/2021(INI)
Postup v rámci schôdze
Postup dokumentu : A7-0110/2010

Predkladané texty :

A7-0110/2010

Rozpravy :

PV 19/04/2010 - 16
CRE 19/04/2010 - 16

Hlasovanie :

PV 05/05/2010 - 13.37
Vysvetlenie hlasovaní
Vysvetlenie hlasovaní

Prijaté texty :

P7_TA(2010)0127

SPRÁVA     
PDF 228kWORD 178k
29.3.2010
PE 439.171v03-00 A7-0110/2010

o právomoci legislatívneho delegovania

(2010/2021(INI))

Výbor pre právne veci

Spravodajca: József Szájer

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU
 DÔVODOVÁ SPRÁVA
 STANOVISKO Výboru pre hospodárske a menové veci
 STANOVISKO Výboru pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín
 VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

o právomoci legislatívneho delegovania

(2010/2021(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na článok 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ),

–   so zreteľom na svoje uznesenie z 23. septembra 2008 s odporúčaniami pre Komisiu o prispôsobení právnych aktov novému rozhodnutiu o komitológii(1),

–   so zreteľom na svoje uznesenie zo 7. mája 2009 o novej úlohe a kompetenciách Európskeho parlamentu pri vykonávaní Lisabonskej zmluvy(2).

–   so zreteľom na svoju pozíciu z 24. novembra 2009 k návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o prispôsobení určitých aktov, na ktoré sa vzťahuje postup uvedený v článku 251 zmluvy, rozhodnutiu Rady 1999/468/ES, pokiaľ ide o regulačný postup s kontrolou – Prispôsobenie regulačnému postupu s kontrolou – Piata časť(3),

–   so zreteľom na oznámenie Komisie z 9. decembra 2009 o vykonávaní článku 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (KOM(2009)0673);

–   so zreteľom na list predsedu Európskeho parlamentu z 29. januára 2010 predsedovi Európskej komisie o článkoch 290 a 291 ZFEÚ,

–   so zreteľom na článok 48 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre právne veci a stanoviská Výboru pre hospodárske a menové veci a Výboru pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín (A7‑0110/2010),

A. keďže Lisabonská zmluva kladie dôraz na legislatívnu právomoc a do právneho poriadku Únie zavádza hierarchiu noriem, čím posilňuje demokratický charakter Únie a racionalizuje jej právny poriadok; keďže Lisabonskou zmluvou sa zavádza nový pojem legislatívneho aktu, ktorý má ďalekosiahle dôsledky,

B.  keďže jedným z prvkov legislatívnej právomoci je možnosť zákonodarcu, ustanovená v článku 290 ZFEÚ, delegovať v legislatívnom akte (ďalej len „základný akt“) časť svojich vlastných právomocí na Komisiu,

C. keďže delegovanie je citlivý úkon, v rámci ktorého Komisia dostáva pokyny na výkon právomoci, ktorá je prirodzenou súčasťou vlastnej úlohy zákonodarcu; keďže skúmanie otázky delegovania musí preto vždy vychádzať zo slobodnej vôle zákonodarcu,

D. keďže táto delegovaná právomoc môže spočívať len v dopĺňaní alebo pozmeňovaní častí legislatívnych aktov, ktoré zákonodarca nepovažuje za podstatné; keďže výsledné delegované akty prijaté Komisiou budú nelegislatívnymi aktmi všeobecného rozsahu; keďže základným aktom sa musí výslovne vymedzovať cieľ, obsah, rozsah a trvanie delegovania a musia sa stanoviť podmienky, ktorým delegovanie podlieha,

E.  keďže delegované akty budú mať dôležité dôsledky v mnohých oblastiach; keďže je preto veľmi dôležité, najmä pokiaľ ide o delegované akty, aby sa vypracovávali a aby sa o nich rozhodovalo plne transparentným spôsobom, ktorý účinne umožňuje spoluzákonodarcom demokraticky kontrolovať vykonávanie právomocí delegovaných na Komisiu všade, kde to je potrebné, vrátane verejnej diskusie v Parlamente,

F.  keďže Parlament by mal byť s Radou na rovnakej úrovni, pokiaľ ide o všetky aspekty právomoci legislatívneho delegovania,

G. keďže Lamfalussyho postup položil základy pre súčasný mechanizmus delegovania s úplnou kontrolou v rukách zákonodarcu; keďže vyhlásenie č. 39 konferencie zástupcov vlád členských štátov z 23. júla 2007, ktoré je prílohou Lisabonskej zmluvy, uznalo osobitnú povahu oblasti finančných služieb; keďže nový režim pre delegované akty nijako nemôže narušiť existujúce práva Parlamentu v tejto oblasti, a to najmä pokiaľ ide o včasné zasielanie dokumentov a informácií,

H. keďže delegovanie sa môže považovať za nástroj na lepšiu tvorbu právnych predpisov, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby boli právne predpisy jednoduché a aby sa zároveň dali dopĺňať a aktualizovať bez toho, aby sa museli opakovane využívať legislatívne postupy, pričom zákonodarca by si mohol zachovať svoju konečnú právomoc a zodpovednosť,

I.   keďže na rozdiel od prístupu podľa článku 291 ZFEÚ týkajúceho sa vykonávacích opatrení článok 290 ZFEÚ neobsahuje právny základ na prijatie horizontálneho aktu stanovujúceho pravidlá a všeobecné zásady platné pre delegovanie právomoci; keďže tieto podmienky preto musia byť stanovené v každom základnom akte,

J.   keďže Komisia sa zodpovedá Parlamentu, keďže člen Komisie zodpovedný za medziinštitucionálne vzťahy a administratívne záležitosti sa na vypočutí pred Výborom pre ústavné veci 18. januára 2010 zaviazal, že bude úzko spolupracovať s Parlamentom, aby sa zabezpečilo, že Komisia bude vykonávať delegované právomoci k spokojnosti Parlamentu,

Aspekty, ktoré sa majú vymedziť v základnom akte

1.  domnieva sa, že ciele, obsah, rozsah a trvanie delegovania podľa článku 290 ZFEÚ musia byť v každom základnom akte výslovne a dôkladne vymedzené;

2.  zdôrazňuje, že článok 290 ZFEÚ poskytuje zákonodarcovi slobodnú voľbu, pokiaľ ide o to, ktorý kontrolný mechanizmus, resp. mechanizmy použije; domnieva sa, že dva príklady uvedené v článku 290 ods. 2, t. j. vznesenie námietky a odvolanie, slúžia len na ilustráciu a že delegovanie právomoci by mohlo podliehať aj iným typom kontroly, napríklad výslovnému schváleniu každého delegovaného aktu Parlamentom a Radou alebo možnosti zrušenia jednotlivých, už platných delegovaných aktov;

3.  zastáva však názor, že dva uvedené príklady možných podmienok v článku 290 ods. 2 ZFEÚ, vznesenie námietky a odvolanie, sa môžu považovať za najbežnejšie spôsoby kontroly uplatňovania delegovaných právomocí Komisiou a obidva by sa mali začleniť do každého základného aktu;

4.  domnieva sa, že kontrolné mechanizmy stanovené zákonodarcom musia dodržiavať určité všeobecné zásady práva Únie a že najmä musia:

- byť jednoduché a ľahko zrozumiteľné,

- zaručovať právnu istotu,

- umožňovať Komisii vykonávať delegovanú právomoc účinne a

- umožňovať zákonodarcovi riadne kontrolovať využívanie delegovanej právomoci;

5.  domnieva sa, že uplatňovanie práva na vznesenie námietky zo strany Parlamentu je nevyhnutne podmienené jeho parlamentnou úlohou a pracoviskami; zastáva názor, že stanovenie pevnej lehoty na vznesenie námietky platnej pre všetky právne akty nie je odôvodnené, že táto lehota by sa mala určovať od prípadu k prípadu v každom základnom akte na základe zohľadnenia zložitosti otázok a že musí byť dostatočná na to, aby umožnila účinnú kontrolu delegovania bez toho, aby sa zbytočne odkladalo nadobudnutie účinnosti bezproblémových delegovaných aktov;

6.  domnieva sa, že postup pre naliehavé prípady s kratšou lehotou na vznesenie námietky ustanovený v samotnom základnom akte by mal byť vyhradený pre obzvlášť výnimočné prípady, napríklad pre tie, ktoré sa týkajú bezpečnostných otázok alebo humanitárnych kríz;

7.  je však presvedčený, že veľká väčšina situácií, ktoré si vyžadujú urýchlené prijatie delegovaných aktov, by sa dala riešiť flexibilným postupom s oznámením o nevznesení námietky, ktorý by v riadne odôvodnených prípadoch mohli Parlament a Rada na žiadosť Komisie uplatniť;

8.  domnieva sa, že delegovanie nemôže mať neobmedzené trvanie; zastáva však názor, že v prípade delegovania s obmedzeným trvaním by mohla existovať možnosť jeho pravidelného predlžovania; domnieva sa, že v základnom akte môže byť stanovená možnosť takéhoto pravidelného predlžovania buď automaticky, alebo na základe výslovnej žiadosti Komisie; zastáva názor, že v oboch prípadoch sa môže delegovanie obnoviť len ak Parlament ani Rada v uvedenej lehote nevznesú žiadne námietky;

9.  dôrazne odmieta vkladanie ustanovení ukladajúcich zákonodarcovi dodatočné povinnosti nad rámec tých, ktoré už vyplývajú z článku 290 ZFEÚ, do základných aktov;

Praktické opatrenia

10. domnieva sa, že určité praktické opatrenia by sa by sa mohli lepšie koordinovať v rámci vzájomnej dohody medzi inštitúciami, ktorá by mohla mať formu medziinštitucionálnej dohody pokrývajúcej okrem iného:

- konzultácie pri príprave a vypracúvaní delegovaných aktov,

- vzájomnú výmenu informácií najmä v prípade odvolania,

- podmienky zasielania dokumentov,

- minimálne lehoty na vznesenie námietky Parlamentom alebo Radou;

- výpočet časových lehôt,

- zverejňovanie aktov vo úradnom vestníku v rôznych štádiách postupu;

11. zdôrazňuje, že pri príprave a vypracúvaní delegovaných aktov Komisia musí:

–  zabezpečiť včasné a nepretržité zasielanie informácií a relevantných dokumentov príslušným výborom Parlamentu vrátane postupných návrhov delegovaných aktov a všetkých prijatých príspevkov; na tento účel by sa súčasný komitologický register mohol využiť ako vzor pre zdokonalený digitálny informačný systém;

–  poskytnúť Parlamentu prístup na súvisiace prípravné stretnutia, výmeny názorov a konzultácie;

12. zastáva názor, že výmena informácií pred odvolaním by mala prebiehať v rámci transparentnej, zdvorilej a lojálnej spolupráce medzi príslušnými inštitúciami, čím by sa zabezpečilo, aby si všetky inštitúcie včas plne uvedomili možnosť odvolania; považuje však za nadbytočné a mätúce zavedenie osobitnej právnej povinnosti v základných aktoch vyžadujúcej zdôvodňovanie prijatia určitých právnych aktov popri všeobecnej požiadavke stanovenej v článku 296 ZFEÚ, ktorá sa vzťahuje na všetky právne akty;

13. navrhuje, aby sa minimálna lehota na vznesenie námietky stanovila v akejkoľvek budúcej vzájomnej dohode, pričom bude zrejmé, že by sa to nemalo chápať ako zvieracia kazajka, ale len ako minimum, po prekročení ktorého by sa demokratická kontrola zo strany Parlamentu stala zbytočnou; domnieva sa, že minimálna lehota na vznesenie námietky by mala byť dva mesiace, a z iniciatívy Parlamentu alebo Rady by sa mala dať predĺžiť o ďalšie dva mesiace; pripomína možnosť stanoviť dlhšiu minimálnu lehotu v závislosti od povahy delegovaného aktu;

14. v súvislosti s akoukoľvek budúcou vzájomnou dohodou trvá na tom, že rôzne obdobia na skúmanie delegovaných aktov sa môžu začať len po zaslaní všetkých jazykových verzií Komisiou a musia riadne zohľadňovať obdobia prerušenia činnosti Parlamentu a volebné obdobia Parlamentu;

15. v súvislosti s akoukoľvek budúcou vzájomnou dohodou zdôrazňuje, že delegované akty podliehajúce právu na námietku sa môžu zverejniť v úradnom vestníku a tak nadobudnúť účinnosť až po uplynutí lehoty na vznesenie námietky okrem prípadov s oznámením o nevznesení námietky; domnieva sa, že výslovná povinnosť, ktorou sa vyžaduje, aby Parlament a Rada v každom základnom akte zverejňovali rozhodnutia prijaté pri kontrole vykonávania delegovanej právomoci Komisiou, je nadbytočná;

Záverečné poznámky

16. vyzýva všetky svoje výbory, aby si vymieňali a pravidelne aktualizovali osvedčené postupy a aby stanovili mechanizmus, ktorým sa zabezpečí, že postupy Parlamentu podľa článku 290 ZFEÚ budú čo najsúdržnejšie; zdôrazňuje, že je potrebné, aby každý parlamentný výbor organizoval svoju prácu tak, aby bola v súlade s jeho osobitnou povahou, a aby využíval výhody svojich nazhromaždených odborných vedomostí;

17. stanovuje povinnosť pre správu Parlamentu, aby zriadila potrebné miesta prostredníctvom prerozdelenia (bez vplyvu na rozpočet) s cieľom zaistiť primeranú podporu pri vykonávaní úloh podľa článku 290 ZFEÚ; žiada, aby sa k vyhodnoteniu administratívnych štruktúr a ľudských zdrojov, ktoré sú k dispozícii na rozpracovanie delegovaných právomocí, pristupovalo z inštitucionálneho hľadiska;

18. nalieha na Komisiu, aby prednostne predložila legislatívne návrhy potrebné na prispôsobenie acquis ustanoveniam článkov 290 a 291 ZFEÚ; domnieva sa, pokiaľ ide o článok 290 ZFEÚ, že toto zosúladenie by sa nemalo obmedziť len na tie opatrenia, ktoré v minulosti podliehali regulačnému postupu s kontrolou, ale malo by zahrnúť všetky príslušné opatrenia všeobecného rozsahu bez ohľadu na proces rozhodovania alebo komitologický postup, ktorý sa na ne vzťahoval pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy;

19. nalieha, aby sa ako hlavná priorita prispôsobilo acquis v politických oblastiach, ktoré si pred vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti nevyžadovali spolurozhodovanie Parlamentu; vyzýva, aby sa k nim pristupovalo od prípadu k prípadu s cieľom zabezpečiť, aby sa ako delegované akty vymedzili najmä všetky vhodné opatrenia so všeobecnou platnosťou, ktoré sa doposiaľ prijímali na základe článkov 4 a 5 rozhodnutia Rady 1999/468/ES z 28. júna 1999, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu(4);

20. domnieva sa, že v záujme plného zachovania právomoci zákonodarcu sa má počas uvedenej úpravy a pri práci s inými návrhmi v rámci riadneho legislatívneho postupu osobitná pozornosť venovať pomernému využívaniu článkov 290 a 291 ZFEÚ a praktickým dôsledkom využitia jedného alebo druhého článku; trvá na tom, aby spoluzákonodarcovia mali právomoc rozhodnúť, že záležitosti, ktoré boli v minulosti prijaté v rámci regulačného postupu s kontrolou (RPS), môžu byť prijaté buď podľa článku 290 ZFEÚ, alebo podľa bežného legislatívneho postupu;

o

o o

21. Poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade a Komisii.

(1)

Ú. v. EÚ C 8 E, 14.1.2010, s. 22.

(2)

Prijaté texty, P6_TA(2009)0373.

(3)

Prijaté texty, P7_TA(2009)0083.

(4)

Ú. v. ES L 184, 17.7.1999, s. 23.


DÔVODOVÁ SPRÁVA

1. Nová koncepcia „legislatívneho“ aktu

Lisabonská zmluva kladie dôraz na legislatívnu právomoc a do právneho poriadku Únie zavádza hierarchiu noriem. Posilňuje tak demokratický charakter Únie a racionalizuje jej právny poriadok.

Novou zmluvou sa zavádza pojem legislatívneho aktu, ktorý bol dosiaľ v práve Spoločenstva a Únie neznámy(1). Rozlišuje sa medzi legislatívnymi aktmi a všetkými ostatnými (nelegislatívnymi) aktmi a toto rozlišovanie má ďalekosiahle dôsledky, pričom legislatívny akt sa vymedzuje ako právny akt prijatý legislatívnym postupom(2). Každý jednotlivý právny základ v zmluvách určuje, či právny akt je alebo nie je legislatívnej povahy.

2. Delegovanie právomoci zákonodarcom na Komisiu

Jedným z prvkov legislatívnej právomoci je možnosť zákonodarcu, ustanovená v článku 290 ZFEÚ, delegovať v základnom legislatívnom akte (ďalej len „základný akt“) časť svojich vlastných právomocí na Komisiu. Táto delegovaná právomoc môže spočívať len v doplnení alebo pozmenení častí legislatívneho aktu, ktoré zákonodarca nepovažuje za podstatné. Výsledné delegované akty prijaté Komisiou budú nelegislatívnymi aktmi všeobecného rozsahu.

Aby bolo delegovanie platné, zákonodarca musí výslovne vymedziť cieľ, obsah, rozsah a trvanie delegovania(3). Zákonodarca musí okrem toho stanoviť podmienky, ktorým delegovanie podlieha(4), čo mu umožní kontrolovať, ako Komisia delegovanú právomoc používa.

3. Cieľ delegovania právomoci zákonodarcom

Cieľom delegovania právomoci zo strany zákonodarcu je zabezpečiť, aby právne predpisy mohli ostať jednoduché a aby sa zároveň dali dopĺňať a aktualizovať bez toho, aby sa museli využívať opakované legislatívne postupy, čo by bolo neprimerane komplikované a zaberalo by príliš veľa času. Delegovanie preto umožňuje zaoberať sa podrobnejšími aspektmi právnych predpisov Únie a zákonodarcovi umožňuje zachovať si konečnú právomoc a zodpovednosť. V tomto zmysle sa delegovanie môže považovať čiastočne za nástroj lepšej tvorby právnych predpisov na úrovni EÚ.

4. Rozsah a trvanie delegovania

Delegovanie je citlivý úkon, v rámci ktorého dáva zákonodarca Komisii pokyn na výkon časti svojej vlastnej právomoci. Ciele, obsah, rozsah a trvanie delegovania musia byť preto v každom základnom akte výslovne a dôkladne vymedzené. Delegovanie preto nemôže mať neobmedzené trvanie, ale základný akt by mal obsahovať možnosť pravidelného predlžovania, a to buď automaticky alebo na základe výslovnej žiadosti Komisie. V oboch prípadoch by sa delegovanie mohlo obnoviť len v prípade, že Parlament ani Rada v danej lehote nevznesú žiadne námietky.

5. Všeobecné zásady kontroly výkonu delegovanej právomoci

Článok 290 ZFEÚ poskytuje zákonodarcovi slobodnú voľbu, pokiaľ ide to, ktorý kontrolný mechanizmus (mechanizmy) použije. Dva takéto kontrolné mechanizmy sú v ňom uvedené len ako príklad. Skonštatovať, že tieto dve formy kontroly sú vyčerpávajúcim zoznamom by bolo nielen v rozpore so samotným znením článku 290 ZFEÚ, ale aj v rozpore s východiskovou filozofiou, podľa ktorej zákonodarca deleguje právomoc, ktorá prirodzene vyplýva z jeho vlastnej úlohy, a preto musí mať istotu, že bude schopný ponechať si riadnu kontrolu nad jej uplatňovaním(5). To znamená najširšie možné rozmedzie posudzovania pri určovaní spôsobu kontroly vykonávania delegovanej právomoci(6).

Kontrolné mechanizmy uvádzané zákonodarcom však musia rešpektovať určité všeobecné zásady práva Únie. Musia najmä:

· byť jednoduché a ľahko zrozumiteľné,

· zaručovať právnu istotu,

· umožňovať Komisii vykonávať delegovanú právomoc účinne a

· umožňovať zákonodarcovi riadne kontrolovať využívanie delegovanej právomoci.

6. Osobitné podmienky kontroly vykonávania delegovanej právomoci

Dve podmienky výslovne uvedené v článku 290 ods. 2 ZFEÚ, vznesenie námietky a odvolanie, sa môžu považovať za najbežnejšie spôsoby kontroly uplatňovania delegovaných právomocí Komisiou.

(i) Odvolanie

Odvolanie zo strany Parlamentu alebo Rady je výslovne uvedené ako prvá možná podmienka podľa článku 290 ZFEÚ. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že odvolanie delegovania si nevyžaduje dohodu dvoch zákonodarných orgánov Únie. Z dôvodov právnej istoty by odvolanie malo stanovovať, že ním nie je ovplyvnená platnosť delegovaných aktov prijatých už pred odvolaním.

(ii) Námietka a skrátenie lehoty na vznesenie námietky

Vznesenie námietky zo strany Parlamentu alebo Rady v lehote stanovenej základným aktom je výslovne uvedené ako druhá možná podmienka podľa článku 290 ZFEÚ. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že vznesenie námietky voči konkrétnemu delegovanému aktu si nevyžaduje dohodu oboch zákonodarných orgánov Únie a že námietka len jedného z nich by zabránila nadobudnutiu účinnosti takéhoto aktu. Uplatňovanie práva na vznesenie námietky zo strany Parlamentu je nevyhnutne podmienené jeho parlamentnou úlohou a pracoviskami. Vzhľadom na rôzne právne predpisy, ktorými sa Parlament zaoberá, nie je potrebné stanoviť pevnú lehotu na vznesenie námietky, ktorá by sa vzťahovala na všetky prípady. Lehota však musí byť dostatočná na to, aby umožnila účinnú kontrolu delegovania. Výbor pre právne veci sa domnieva, že by sa mala stanovovať od prípadu k prípadu v každom základnom akte a že minimálna lehota na vznesenie námietky by sa mala stanoviť v budúcej vzájomnej dohode, ktorá sa bude zaoberať horizontálnymi otázkami (pozri nižšie).

Výbor si tiež myslí, že zrýchlený postup s kratšou lehotou na vznesenie námietky stanovený v samotnom základnom akte by mal byť vyhradený len pre obzvlášť výnimočné prípady, napríklad tie, ktoré sa týkajú bezpečnostných otázok alebo humanitárnych kríz.

Je však presvedčený, že veľká väčšina situácií, ktoré si vyžadujú urýchlené prijatie delegovaných aktov, by sa dala riešiť postupom s oznámením o nevznesení námietky, v rámci ktorého by v riadne odôvodnených prípadoch mohli Parlament a Rada na žiadosť Komisie skrátiť lehotu na vznesenie námietky.

Dodržiavanie demokratickej zásady príznačnej pre akékoľvek delegovanie legislatívnej právomoci by malo usmerňovať využívanie zrýchleného postupu a postupu s oznámením o nevznesení námietky. Ani jedno riešenie sa nesmie zneužívať a Parlament musí byť schopný riadne zvážiť jednotlivé delegované akty, a zohľadniť pritom organizáciu svojich stálych výborov a procedurálnych dôsledkov akéhokoľvek postupu na vznesenie námietky voči delegovanému aktu.

(iii) Ďalšie možné podmienky

V súlade s uvedenými skutočnosťami poskytuje článok 290 ZFEÚ zákonodarcovi slobodnú voľbu, pokiaľ ide to, ktorý kontrolný mechanizmus použije. Dva príklady uvedené v článku 290 ods. 2, t. j. vznesenie námietky a odvolanie, slúžia len na ilustráciu a do úvahy pripadá aj možnosť, že delegovanie právomoci by mohlo podliehať aj iným typom kontroly, napríklad výslovnému schváleniu každého delegovaného aktu Parlamentom a Radou alebo možnosti zrušenia jednotlivých, už platných delegovaných aktov.

(iv) Horizontálne otázky

Z prebiehajúcich diskusií vyplýva niekoľko praktických a právnych bodov horizontálnej povahy, nad ktorými je vhodne sa zamyslieť:

· Konzultácie v prípravnej fáze: Komisia by pri príprave a vypracúvaní delegovaných aktov mala zabezpečiť včasné a nepretržité zasielanie informácií a relevantných dokumentov príslušným výborom Parlamentu vrátane postupných návrhov delegovaných aktov a všetkých prijatých príspevkov; na tento účel by sa súčasný komitologický register mohol využiť ako vzor pre zdokonalený digitálny informačný systém; Komisia by mala tiež poskytnúť Parlamentu prístup na súvisiace prípravné stretnutia, výmeny názorov a konzultácie. Tieto povinnosti sú obzvlášť dôležité v oblasti finančných služieb, na ktoré sa doteraz vzťahovali osobitné postupy.

· Predbežné oznámenie: Diskutuje sa o stanovení povinnosti pre odvolávajúcu inštitúciu, aby pred odvolaním poskytla určité množstvo informácií ostatným zúčastneným inštitúciám. Výbor považuje takúto výmenu informácií za bežnú súčasť medziinštitucionálnych vzťahov. Mala by byť samozrejmosťou a mala by vyplývať z transparentnosti, zdvorilosti a lojálnej spolupráce. Preto nie je potrebné formálne zakotvovať takúto povinnosť v základnom akte.

· Povinnosť uviesť dôvody: Diskutovalo sa o osobitnej povinnosti oboch zákonodarných orgánov zdôvodniť rozhodnutie odvolať delegovanie alebo vzniesť námietku proti delegovanému aktu. Článok 296 ZFEÚ už ustanovuje všeobecnú požiadavku, že „v právnych aktoch sa uvedú odôvodnenia“. Akákoľvek ďalšia presahujúca povinnosť odôvodňovať právne akty by preto bola nadbytočná a mätúca.

· Minimálna lehota na vznesenie námietky: Lehota musí byť dostatočná na to, aby umožnila účinnú kontrolu delegovania, a mala by sa stanovovať od prípadu k prípadu v každom základnom akte. Treba však stanoviť aj minimálnu lehotu, aby sa zaistilo, že demokratická kontrola zo strany Parlamentu sa nestane zbytočnou.

· Výpočet časových lehôt: Rôzne časové lehoty na kontrolu delegovaných aktov môžu začať plynúť až po zaslaní všetkých jazykových verzií Komisiou. Takisto treba riadne zohľadniť volebné obdobie Parlamentu a obdobia prerušenia jeho činnosti.

· Povinnosť zverejniť určité akty: Výslovná povinnosť Parlamentu a Rady v každom základnom akte zverejniť prijaté rozhodnutia pri kontrole vykonávania delegovaných právomocí Komisiou sa zdá byť nadbytočná, keďže podobná povinnosť už existuje podľa článku 297 ZFEÚ. Vzhľadom na to, že delegovaný akt má všeobecný rozsah, akákoľvek námietka vznesená voči nemu by mala byť vo forme rozhodnutia bez adresáta. Odvolanie delegovania takisto mení základný akt, a preto sa musí tiež zverejniť.

· Dátum zverejnenia delegovaných aktov: Výbor považuje za zrejmé, že delegované akty môžu nadobudnúť účinnosť až po uplynutí lehoty na vznesenie námietky. To znemožňuje akékoľvek zverejnenie v úradnom vestníku pred týmto dátumom s výnimkou prípadov skrátenej lehoty na vznesenie námietky.

Výbor sa domnieva, že namiesto výslovného uvádzania týchto horizontálnych bodov v základných aktoch, čím sa základné akty zbytočne komplikujú, by bolo lepšie riešiť horizontálne body v rámci vzájomnej dohody medzi inštitúciami, ktorá by mohla mať formu medziinštitucionálnej dohody.

7. Oznámenie Komisie o delegovaných aktoch

Je poľutovaniahodné, že Komisia vo svojom oznámení(7) zjavne nechápe rozsah ani význam zmien v ústavnom a právnom rámci, ktoré prináša Lisabonská zmluva. Komisia sa zaoberá delegovanými aktmi tak, ako keby boli následníkmi opatrení podľa Lamfalussyho postupu a komitológie prijatých na základe článku 202 Zmluvy o ES(8). Nastal čas zanechať tento spôsob myslenia pri riešení delegovania legislatívnej právomoci na Komisiu.

Delegovanie technickejších aspektov právnych predpisov na Komisiu bolo potrebné aj v minulosti, keď v rámci zmlúv neexistoval žiaden mechanizmus na dosiahnutie tohto cieľa. Inštitúcie boli nútené používať mechanizmus podľa článku 202 Zmluvy o ES, ktorý bol pre zákonodarcu, a najmä pre Parlament, neuspokojivým riešením. Regulačný postup s kontrolou (RPS, alebo pod francúzskou skratkou ako PRAC) pridaný počas poslednej zmeny rozhodnutia Rady 1999/468/ES(9) o uplatňovaní článku 202 Zmluvy o ES bol vytvorený presne s cieľom poskytnúť dočasné riešenie, aj keď ani zďaleka nie dokonalé, v rámci Zmluvy z Nice. Postup stanovený v článku 290 ZFEÚ preto vypĺňa chýbajúci článok.

Kontrola právomoci delegovanej zákonodarcom by mala logicky ostať jeho doménou. Navyše akákoľvek iná forma kontroly ktoroukoľvek inou stranou ako zákonodarcom by sama o sebe bola v rozpore s článkom 290 ZFEÚ. Najmä členské štáty a výbory a fortiori zložené z expertov z členských štátov nemajú v tejto oblasti zohrávať žiadnu úlohu.

Ak chce Komisia pred prijatím delegovaného aktu neformálne konzultovať s národnými expertmi, môže tak slobodne robiť rovnako, ako môže slobodne konzultovať so zástupcami občianskej spoločnosti, záujmových skupín, spoločností, sociálnych partnerov, akademickej obce alebo dokonca s poslancami prípadne orgánmi Európskeho parlamentu. Výbor pre právne veci sa v skutočnosti domnieva, že pre Komisiu by bolo veľmi užitočné spojiť sa so zodpovednými orgánmi Európskeho parlamentu v príprave vedúcej k prijatiu delegovaných aktov. Naproti tomu Parlament kategoricky odmieta akúkoľvek formálnu úlohu národných expertov s účinkom kontrolného mechanizmu na Komisiu ako niečo, čo je v rozpore so zmluvami a zásadou inštitucionálnej rovnováhy. Preto by sa v základných aktoch nemali uvádzať odkazy na konzultácie, ale táto otázka by mohla byť súčasťou vzájomnej dohody, ako bolo už uvedené skôr v texte.

8. Vnútorná organizácia Parlamentu

Výbor pre právne veci sa domnieva, že všetky výbory by si mali vymieňať a pravidelne aktualizovať osvedčené postupy a mali by si určiť vhodný mechanizmus, aby sa zabezpečila čo najväčšia možná súdržnosť postupov Parlamentu podľa článku 290 ZFEÚ, berúc do úvahy špecifické znaky rôznych oblastí, ktorými sa zaoberá.

9. Otázka zosúladenia existujúceho acquis

Potreba delegovať niektoré legislatívne právomoci, ktorá existovala tak v minulosti ako aj teraz, sa predtým vykonávala prostredníctvom komitologického postupu stanoveného spomenutým rozhodnutím Rady 1999/468/ES, a ten bol z už načrtnutých dôvodov nepostačujúci. Acquis sa musí preto čo najskôr prispôsobiť novému právnemu poriadku Únie a mechanizmu delegovania, a je teda naliehavé, aby Komisia v záujme toho predložila legislatívne návrhy.

Výbor sa domnieva, že toto zosúladenie by sa nemalo obmedziť len na tie opatrenia, ktoré v minulosti podliehali regulačnému postupu s kontrolou, ale malo by zahrnúť všetky príslušné opatrenia všeobecného rozsahu bez ohľadu na proces rozhodovania alebo komitologický postup, ktorý sa na ne vzťahoval pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy.

10. Delegované akty v porovnaní s vykonávacími aktmi

Je jednoznačné, že primárnu zodpovednosť za vykonávanie práva Únie nesú členské štáty. Jasne to vyplýva z článku 4 ods. 3 druhého pododseku ZEÚ (bývalý článok 10 ES – „Členské štáty prijmú všetky opatrenia (...), aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv“) a z článku 291 samotnej ZFEÚ („Členské štáty prijmú všetky opatrenia vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie“). To platilo aj pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy.

Avšak v prípade, že zákonodarca dospeje k názoru, že sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie, záväzný predpis sekundárneho práva (či už legislatívny alebo nelegislatívny) musí oprávniť Komisiu prijať vykonávacie opatrenia. Článok 291 ZFEÚ, nadväzujúci priamo na komitologické mechanizmy vychádzajúce z článku 202 Zmluvy o ES, stanovuje základ pre prijatie vykonávacích aktov Komisiou, pričom vykonávacie právomoci Komisie podliehajú určitej kontrole zo strany členských štátov(10). Vzhľadom na primárnu zodpovednosť členských štátov za vykonávanie je prirodzené, že sú v článku 291 uvedené na úkor zákonodarcu. Neexistuje základný koncepčný rozdiel medzi predchádzajúcim systémom vychádzajúcim z článku 202 ES a budúcim systémom založeným na článku 291 ZFEÚ.

Je zrejmé, že zákonodarca je tým, kto stanovuje podmienky na výkon takýchto vykonávacích právomocí. Je naliehavo potrebný nový právny rámec pre vykonávacie akty, lebo súčasné rozhodnutie o komitológii je čiastočne nekompatibilné s novým režimom zriadeným podľa článku 291 ZFEÚ.

(1)

Pojem inštitúcie konajúcej na základe „legislatívnej právomoci“ sa už objavil v súvislosti s pravidlami transparentnosti v Rade ─ článok 207 ods. 3 ZES. Pojem „legislatívna právomoc“ však nebol definovaný.

(2)

Článok 289 ods. 3 ZFEÚ.

(3)

Článok 290 ods. 1 druhý podods. ZFEÚ.

(4)

Článok 290 ods. 2 ZFEÚ.

(5)

Pozri ďalšie informácie v záverečnej správe pracovnej skupiny IX o zjednodušení, Konvent o budúcnosti Európy z 29. novembra 2002 (CONV 424/02), na str. 11.

(6)

Pozri tiež uznesenie Európskeho parlamentu zo 7. mája 2009 o novej úlohe a kompetenciách Európskeho parlamentu pri vykonávaní Lisabonskej zmluvy (P6_TA(2009)0373), ods. 68.

(7)

Oznámenie Komisie z 9. decembra 2009 o vykonávaní článku 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (KOM(2009)0673).

(8)

„Na dosiahnutie cieľov stanovených touto zmluvou a v súlade s jej ustanoveniami Rada (...) zverí Komisii v aktoch, ktoré prijme, právomoci k vykonávaniu pravidiel stanovených Radou. Rada môže uložiť určité požiadavky s ohľadom na výkon týchto právomocí. (...)“

(9)

Rozhodnutie Rady 1999/468/ES z 28. júna 1999, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu (Ú. v. ES L 184, 17.7.1999, s. 23), zmenené a doplnené rozhodnutím Rady zo 17. júla 2006 (Ú. v. EÚ L 200, 22.7.2006, s. 11).

(10)

Pravidlá a všeobecné zásady kontroly zo strany členských štátov má však prijať zákonodarca vo forme nariadení, a to v súlade s bežným legislatívnym postupom – článok 291 ods. 3 ZFEÚ.


STANOVISKO Výboru pre hospodárske a menové veci (18.3.2010)

pre Výbor pre právne veci

o právomoci legislatívneho delegovania

(2010/2021(INI))

Spravodajkyňa: Sharon Bowles

NÁVRHY

Výbor pre hospodárske a menové veci vyzýva Výbor pre právne veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

A. keďže akty prijaté podľa článkov 290 a 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) by mali podliehať verejnej diskusii a demokratickej kontrole,

B.  keďže vyhlásenie č. 39 konferencie zástupcov vlád členských štátov z 23. júla 2007, ktoré je prílohou Lisabonskej zmluvy, uznalo osobitnú povahu oblasti finančných služieb, vzalo na vedomie zámer Komisie pokračovať v konzultáciách s expertmi, ktorých vymenovali členské štáty pri príprave delegovaných aktov v oblasti finančných služieb,

C. keďže Lamfalussyho postup viedol k dôkladnej legislatívnej kontrole regulačných právomocí Komisie v oblasti finančných služieb,

D. keďže architektúra európskeho dohľadu predpokladá použitie technických noriem na dosiahnutie „jednotnej knihy pravidiel“ zahŕňajúcej poprednú úlohu delegovaných aktov, ktorá bude ustanovená prostredníctvom osobitného sektorového právneho predpisu, aby sa jasne určil cieľ, rozsah a trvanie delegovania,

E.  keďže nový režim pre delegované akty nijako nemôže narušiť existujúce práva Parlamentu v oblasti finančných služieb, a to najmä pokiaľ ide o včasné zasielanie dokumentov a povinnosť poskytovať informácie vrátane návrhov,

1.  trvá na tom, aby spoluzákonodarcovia mali právomoc rozhodnúť, že záležitosti, ktoré boli v minulosti prijaté v rámci regulačného postupu s kontrolou (RPS), môžu byť prijaté buď podľa článku 290 ZFEÚ alebo podľa bežného legislatívneho postupu;

2.  zdôrazňuje, že podľa článku 290 ZFEÚ sa zákonodarcovi ponecháva možnosť rozhodnúť podľa konkrétneho prípadu, ktoré kontrolné mechanizmy sú potrebné, a že žiadna medziinštitucionálna dohoda by nemala obmedzovať alebo meniť túto možnosť;

3.  poznamenáva však, že existuje naliehavá potreba uzavrieť medziinštitucionálnu dohodu medzi Parlamentom, Radou a Komisiou o vykonávaní článku 290, aby sa zabezpečila väčšia zrozumiteľnosť a spoločné porozumenie medzi zákonodarcami;

4.  pripomína, že rozsah pôsobnosti delegovaných aktov nemôže byť obmedzený na rozsah predchádzajúceho regulačného postupu s kontrolou, a že regulačné opatrenia prijaté podľa iných komitologických postupov, najmä Lamfalussyho smernice v oblasti finančných služieb, môžu byť prijaté podľa článku 290 ZFEÚ, zároveň pripomína, že základný akt musí v každej oblasti výslovne vymedzovať cieľ, obsah, rozsah a trvanie delegovaného aktu a musí stanovovať podmienky, ktorým delegovanie podlieha;

5.  zdôrazňuje, že existujúce práva Parlamentu v oblasti finančných služieb sa musia ponechať bez toho, aby bola dotknutá nová a doplňujúca legislatívna kontrola, a že je potrebné pozvať Parlament na prípravné stretnutia konané v súvislosti s delegovanými aktmi a zároveň mu poskytnúť tie isté informácie ako Rade, členským štátom a budúcim orgánom európskeho dohľadu;

6.  konštatuje, že v každom základnom akte je potrebné stanoviť dostatočnú lehotu, aby mohli Parlament a Rada uplatniť svoje právo vzniesť námietky proti delegovanému aktu; poznamenáva, že táto lehota sa v jednotlivých prípadoch môže líšiť, pričom treba zohľadniť zložitosť a náročnosť rôznych problematík a pracovný program zákonodarných orgánov;

7.  domnieva sa, že tzv. skorý súhlas sa osvedčil v rámci Lamfalussyho postupu a mohol by sa zachovať ako uprednostňovaná možnosť pre Parlament, na rozdiel od akéhokoľvek postupu pre naliehavé prípady;

8.  poukazuje na skutočnosť, že v zmluvách sa nestanovuje žiadna požiadavka, aby zákonodarca zahrnul písomné vysvetlenia do svojho rozhodnutia o delegovaní právomoci na prijatie delegovaného aktu alebo o vznesení námietok či odvolaní takéhoto aktu, okrem minimálnej všeobecnej požiadavky stanovenej v článku 296 ZFEÚ, ktorá sa vzťahuje na všetky právne akty;

9.  domnieva sa, že by sa nemalo predpokladať, že delegovanie má vždy neobmedzené trvanie; zdôrazňuje, že na zabezpečenie prípadov, keď delegované akty vyzývajú na činnosť alebo v prípade potreby túto činnosť povoľujú, k čomu však nemusí nikdy dôjsť, môže zákonodarca zvoliť vhodné možnosti v závislosti od jednotlivých prípadov vrátane poskytovania delegovania na obmedzené obdobie, žiadosti o prijatie opatrení v určitom časovom období a schopnosti obnoviť delegovanie;

10. vyzýva všetky svoje výbory, aby si vymieňali a pravidelne aktualizovali osvedčené postupy, aby boli postupy Parlamentu podľa článku 290 ZFEÚ čo najjednotnejšie a aby sa pravidelne revidovali delegačné postupy Parlamentu;

11. zdôrazňuje potrebu, aby všetky jeho výbory organizovali prácu spôsobom, ktorý je v súlade s jeho osobitnou povahou a pri ktorom sa využívajú jeho nahromadené odborné znalosti; uznáva konsenzus v oblasti finančných služieb, že spravodajca pre základný akt by mal podľa možností koordinovať činnosť Parlamentu, aj pokiaľ ide o príslušné delegované akty, aby sa zabezpečili odborné poznatky v predmetnej veci založené na dialógu a výmene informácií od začiatku legislatívneho procesu;

12. poukazuje na význam vykonávania delegovaných aktov a vyzýva Komisiu, aby vypracovala správy na informovanie Parlamentu o ich napredovaní;

13. vyzýva Komisiu, aby čo najskôr predložila legislatívny návrh na základe článku 291 ods. 3 ZFEÚ, ktorým sa stanovia pravidlá a všeobecné zásady týkajúce sa kontrolných mechanizmov, ktorými členské štáty uskutočňujú kontrolu nad vykonávaním vykonávacích právomocí Komisie; zdôrazňuje, že Parlament by si mal prinajmenšom ponechať právo na informácie, pokiaľ ide o vykonávacie akty a kontrolovať ich zákonnosť, spolu s právom prijať uznesenia v prípadoch, ak vykonávací akt ide nad rámec právomoci povolenej základným aktom.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

17. 3. 2010

 

 

 

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

39

0

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Burkhard Balz, Sharon Bowles, Udo Bullmann, Pascal Canfin, Nikolaos Chountis, George Sabin Cutaş, Leonardo Domenici, Derk Jan Eppink, Diogo Feio, Markus Ferber, Elisa Ferreira, Vicky Ford, José Manuel García-Margallo y Marfil, Jean-Paul Gauzès, Sylvie Goulard, Enikő Győri, Othmar Karas, Wolf Klinz, Jürgen Klute, Rodi Kratsa-Tsagaropoulou, Astrid Lulling, Hans-Peter Martin, Ivari Padar, Antolín Sánchez Presedo, Olle Schmidt, Edward Scicluna, Peter Simon, Peter Skinner, Theodor Dumitru Stolojan, Kay Swinburne, Marianne Thyssen, Ramon Tremosa i Balcells

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

David Casa, Sari Essayah, Syed Kamall, Philippe Lamberts, Thomas Mann, Catherine Stihler, Zoran Thaler


STANOVISKO Výboru pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín (16.3.2010)

pre Výbor pre právne veci

k právomoci legislatívneho delegovania

(2010/2021(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Jo Leinen

NÁVRHY

Výbor pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín vyzýva Výbor pre právne veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

A. keďže Komisia je zodpovedná pred Parlamentom,

B.  keďže Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) stavia Parlament a Radu na rovnakú úroveň,

C. keďže akty prijímané podľa článkov 290 a 291 ZFEÚ môžu mať výrazné sociálne, environmentálne, hospodárske a zdravotné dôsledky; keďže je preto veľmi dôležité, najmä pokiaľ ide o delegované akty, aby sa tieto akty vypracúvali a aby sa o nich rozhodovalo úplne transparentným spôsobom, ktorý účinne umožňuje spoluzákonodarcom kontrolovať vykonávanie právomocí delegovaných na Komisiu všade, kde je to potrebné, vrátane verejnej rozpravy v Parlamente,

1.  trvá na tom, že rozhodnutia, ktoré sa predtým prijímali v rámci regulačného postupu s kontrolou, by sa mali odteraz v zásade prijímať podľa jednotlivých prípadov buď na základe článku 290 ZFEÚ, alebo riadnym legislatívnym postupom, pričom sa zohľadní zásada subsidiarity stanovená v článku 5 Zmluvy o EÚ;

2.  zdôrazňuje, že rozsah pôsobnosti delegovaných aktov je širší než rozsah pôsobnosti regulačného postupu s kontrolou a že v mnohých prípadoch bude odteraz potrebné prijímať akty, na ktoré sa v súčasnosti vzťahuje kontrolná právomoc Parlamentu („droit de regard“), v súlade s článkom 290 ZFEÚ;

3.  zdôrazňuje, že v základnom akte by sa mal poskytnúť dostatočný času na vznesenie prípadných námietok s cieľom umožniť Parlamentu koordinovať svoje vnútorné pozície a prijať náležité rozhodnutie bez toho, aby sa zbytočne odkladalo nadobudnutie účinnosti bezproblémových delegovaných aktov;

4.  domnieva sa preto, že najvhodnejším riešením je stanoviť lehotu na vznesenie námietok na minimálne dva mesiace s možnosťou predĺženia o ďalšie dva mesiace na základe žiadosti Parlamentu alebo Rady, pretože to umožní, aby veľká väčšina bezproblémových delegovaných aktov nadobudla účinnosť v pomerne krátkom čase, a zároveň v prípade sporných aktov sa tak poskytne Parlamentu a Rade dostatočný čas na vykonávanie ich kontrolných právomocí;

5.  zdôrazňuje, že využívanie tzv. zrýchleného postupu, pokiaľ ide o delegované akty, je potrebné iba v presne vymedzených a vo výnimočných prípadoch;

6.  domnieva sa, že systém 2 + 2 mesiace týkajúci sa námietok predstavuje elegantný spôsob umožňujúci pomerne rýchle nadobudnutie účinnosti bez toho, aby vznikala ďalšia administratívna záťaž, pričom v prípade sporných aktov poskytuje dostatočný čas na reagovanie; domnieva sa, že zavedenie dodatočnej možnosti „oznámenia o nevznesení námietky“ môže byť užitočné za predpokladu, že spoluzákonodarcovia budú môcť použiť tento postup vždy, keď budú chcieť, a že akákoľvek žiadosť Komisie o jeho uplatnenie bude náležite odôvodnená;

7.  vyzýva Komisiu, aby zabezpečila, že Parlament ako spoluzákonodarca bude môcť v plnej miere vykonávať svoje právomoci, a to tým, že:

- poskytne súčasne Parlamentu, Rade a členským štátom úplné informácie a dokumentáciu použitú pri príprave delegovaných aktov, ako aj návrhy delegovaných aktov; na tento účel by sa súčasný komitologický register mohol využiť ako vzor pre budúci zdokonalený register;

- zohľadní prestávku v činnosti Parlamentu pri oznamovaní delegovaných aktov; a

- zapojí Parlament do prípravných prác súvisiacich s delegovanými aktmi, napríklad prizvaním Parlamentu na prípravné schôdze konané v súvislosti s delegovanými aktmi;

8.  žiada prijatie medziinštitucionálnej dohody medzi Parlamentom, Radou a Komisiou o vykonávaní článku 290, keďže je naliehavo nutné lepšie objasniť jeho ustanovenia;

9.  zdôrazňuje, že hoci podľa článku 290 Parlament delegoval niektoré právomoci na Komisiu, v žiadnom prípade neodmieta svoju zodpovednosť za akékoľvek rozhodnutie prijaté v tomto rámci; domnieva sa preto, že vzhľadom na možný ďalekosiahly vplyv delegovaných aktov by mal Parlament poskytnúť väčšie zdroje všetkým relevantným subjektom, aby mohol niesť zodpovednosť za delegované akty;

10. domnieva sa, že Parlament, ktorý má trvalú zodpovednosť za rozhodnutia prijaté podľa článku 290, by mal v spolupráci s Komisiou zabezpečiť, aby poslanci a ich spolupracovníci mali ľahký prístup k digitálnemu informačnému systému, ktorý by poskytoval všetky príslušné dokumenty a aktualizované informácie o postupe; domnieva sa, že Parlament by mal tiež zabezpečiť, aby verejnosť mala prístup k dokumentom a informáciám o postupe ihneď po tom, ako boli delegované akty oznámené Parlamentu, podľa možnosti prostredníctvom podobného systému, ako je legislatívny prehľad;

11. domnieva sa, že vzhľadom na osobitosť každého delegovaného aktu by bolo najvhodnejšie, aby spravodajca, ktorý pracoval na základnom akte a je stále poslancom, prijal osobitnú zodpovednosť za účinný dohľad nad prijatím delegovaných aktov, ktoré sa k základnému aktu vzťahujú;

12. vyzýva Komisiu, aby zabezpečila, že všetky základné legislatívne akty sa čo najskôr uvedú do súladu s ustanoveniami článku 290 ZFEÚ tým, že sa do ich prípravy zapoja spravodajcovia a odborníci v oblasti základných legislatívnych aktov, keďže v prípade každého aktu treba vymedziť ciele, rozsah pôsobnosti, obsah a trvanie delegovanej právomoci;

13. žiada, aby sa k vyhodnoteniu administratívnych štruktúr a ľudských zdrojov, ktoré sú k dispozícii na rozpracovanie týchto delegovaných právomocí, pristupovalo z inštitucionálneho hľadiska;

14. domnieva sa, že pre občanov a v záujme transparentnosti bude dôležité v budúcnosti vytvoriť objektívny nástroj na vyhodnotenie stupňa účinnosti delegovania právomocí na vykonávanie právnych predpisov EÚ v súlade s novým právnym základom stanoveným v článku 298 ZFEÚ.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

16.3.2010

 

 

 

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

62

0

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

János Áder, Elena Oana Antonescu, Kriton Arsenis, Pilar Ayuso, Paolo Bartolozzi, Sergio Berlato, Martin Callanan, Nessa Childers, Chris Davies, Esther de Lange, Anne Delvaux, Bas Eickhout, Edite Estrela, Jill Evans, Elisabetta Gardini, Gerben-Jan Gerbrandy, Julie Girling, Satu Hassi, Jolanta Emilia Hibner, Dan Jørgensen, Christa Klaß, Holger Krahmer, Jo Leinen, Corinne Lepage, Peter Liese, Kartika Tamara Liotard, Linda McAvan, Radvilė Morkūnaitė-Mikulėnienė, Miroslav Ouzký, Vladko Todorov Panayotov, Gilles Pargneaux, Antonyia Parvanova, Andres Perello Rodriguez, Pavel Poc, Vittorio Prodi, Frédérique Ries, Anna Rosbach, Oreste Rossi, Horst Schnellhardt, Richard Seeber, Theodoros Skylakakis, Bogusław Sonik, Anja Weisgerber, Åsa Westlund, Glenis Willmott, Sabine Wils, Marina Yannakoudakis

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Pablo Arias Echeverría, Jiří Maštálka, Judith A. Merkies, Miroslav Mikolášik, Giancarlo Scotta’, Bart Staes, Marianne Thyssen, Michail Tremopoulos, Peter van Dalen

Náhradníci (čl. 187 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní

Véronique Mathieu, Mario Mauro, Guido Milana, Potito Salatto, Gianluca Susta


VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia

23.3.2010

 

 

 

Výsledok záverečného hlasovania

+:

–:

0:

24

0

0

Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

Raffaele Baldassarre, Luigi Berlinguer, Sebastian Valentin Bodu, Françoise Castex, Christian Engström, Marielle Gallo, Lidia Joanna Geringer de Oedenberg, Daniel Hannan, Klaus-Heiner Lehne, Antonio Masip Hidalgo, Alajos Mészáros, Bernhard Rapkay, Evelyn Regner, Francesco Enrico Speroni, Dimitar Stoyanov, Alexandra Thein, Diana Wallis, Rainer Wieland, Cecilia Wikström, Zbigniew Ziobro, Tadeusz Zwiefka

Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

Piotr Borys, Sergio Gaetano Cofferati, Sajjad Karim, Vytautas Landsbergis, Kurt Lechner, Eva Lichtenberger, József Szájer

Právne upozornenie - Politika ochrany súkromia