SPRÁVA o inštitucionálnych aspektoch pristúpenia Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

6.5.2010 - (2009/2241(INI))

Výbor pre ústavné veci
Spravodajca: Ramón Jáuregui Atondo
Spravodajkyňa výboru požiadaného o stanovisko (*):
Kinga Gál, Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci
(*) Postup pridružených výborov – článok 50 rokovacieho poriadku

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

o inštitucionálnych aspektoch pristúpenia Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(2009/2241(INI))

Európsky parlament,

–   so zreteľom na článok 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, článok 216 ods. 2, článok 218 ods. 6, 8 a 10 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj protokol k článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej EDĽP),

–   so zreteľom na rozhodnutie Konferencie predsedov zo 14. januára 2010, v ktorom sa schvaľuje uplatnenie článku 50 rokovacieho poriadku (postup pridružených výborov)[1],

–   so zreteľom na článok 48 rokovacieho poriadku,

–   so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci a stanoviská Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci a Výboru pre zahraničné veci (A7-0144/2010),

A. keďže v judikatúre, ktorá sa nezmenila od vydania rozsudku zo 17. decembra 1970 Internationale Handelsgesellschaft mbH 11/70[2] a rozsudku zo 14. mája 1974 Nold/Komisia[3], Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že základné práva sú integrálnou súčasťou všeobecných zásad práva, na ktorého dodržiavanie Súdny dvor dohliada,

B.  keďže v tejto oblasti sa Súdny dvor Európskej únie inšpiruje ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj medzinárodnými nástrojmi na ochranu ľudských práv, ktoré členské štáty uznávajú, napríklad EDĽP,

C. keďže táto judikatúra bola vo svojej podstate zahrnutá do primárneho práva prostredníctvom Zmluvy o Európskej únii z Maastrichtu v roku 1993,

D. keďže Súdny dvor Európskej únie venuje osobitnú pozornosť vývoju judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, čoho dôkazom je zvyšujúci sa počet rozsudkov, ktoré sa odvolávajú na ustanovenia EDĽP,

E.  keďže Európsky súd pre ľudské práva vychádza zo zásady tzv. prezumpcie súladu konania členského štátu Únie s EDĽP, pokiaľ tento štát iba vykonáva právo Únie,

F.  keďže Súdny dvor Európskej únie vo svojom stanovisku z 28. marca 1996 konštatoval, že Európske spoločenstvo nemôže pristúpiť k EDĽP bez predchádzajúcej úpravy zmluvy z toho dôvodu, že Spoločenstvo nemá na takýto krok explicitnú ani implicitnú právomoc,

G. keďže pri pristúpení treba dodržiavať ustanovenia Lisabonskej zmluvy a príslušných protokolov, a predovšetkým článok 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a protokol č. 8 k Lisabonskej zmluve; keďže tieto ustanovenia nepredstavujú iba spôsob, ktorý umožňuje pristúpenie Únie, ale pre inštitúcie Únie stanovujú povinnosť postupovať podľa týchto ustanovení, keďže dohoda o pristúpení Únie k EDĽP musí odrážať potrebu ochraňovať špecifické črty Únie a právo Únie,

H. keďže po uzatvorení protokolu č. 14, ktorým sa mení EDĽP, Únia získala možnosť pristúpiť k dohovoru, pokiaľ ide o zmluvné štáty EDĽP, a keďže pri pristúpení musia byť medzi Úniou na jednej strane a zmluvnými stranami EDĽP na druhej strane dohodnuté podmienky a spôsoby pristúpenia,

I.   keďže sa pri takejto dohode treba zaoberať aj administratívnymi a technickými otázkami, ako je zásada prispievania Únie na prevádzkové náklady Európskeho súdu pre ľudské práva; keďže v tejto súvislosti by bolo potrebné zvážiť vytvorenie samostatného rozpočtu Európskeho súdu pre ľudské práva, aby sa uľahčilo určenie jednotlivých príspevkov,

J.   keďže pristúpením k EDĽP sa Únia integruje do jeho systému na ochranu základných práv a okrem vnútornej ochrany týchto práv prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskej únie získa aj vonkajšiu ochranu prostredníctvom inštitúcie medzinárodného rozmeru,

K. keďže EDĽP bol vypracovaný nielen prostredníctvom dodatkových protokolov, ale aj ďalších dohovorov, chárt a dohôd, v dôsledku čoho vznikol stále sa vyvíjajúci systém ochrany ľudských práv a základných slobôd,

1.  zdôrazňuje hlavné argumenty v prospech pristúpenia Únie k EDĽP, ktoré možno zhrnúť takto:

–   pristúpenie predstavuje pokrok v procese európskej integrácie a je ďalším krokom na ceste k politickej Únii,

–   keďže systém ochrany základných práv Únie je doplnený a posilnený integrovaním Charty základných práv do primárneho práva Únie, jej pristúpenie k EDĽP bude silným prejavom súdržnosti medzi Úniou a členskými krajinami Rady Európy a jej paneurópskym systémom v oblasti ľudských práv; týmto pristúpením sa posilní aj dôveryhodnosť Únie v očiach tretích krajín, od ktorých Únia v rámci svojich bilaterálnych vzťahov bežne vyžaduje dodržiavanie EDĽP,

–   pristúpenie k EDĽP zabezpečí občanom, pokiaľ ide o kroky Únie, podobnú ochranu, akú im poskytujú už členské štáty. Keďže členské štáty preniesli na Úniu dôležité právomoci, je táto skutočnosť o to dôležitejšia,

–   zosúladenie právnych predpisov a judikatúry Európskej únie a EDĽP v oblasti ľudských práv a právneho štátu prispeje k harmonickému rozvoju oboch európskych súdov v oblasti ľudských práv, najmä vzhľadom na rastúcu potrebu dialógu a spolupráce, a vytvorí ucelený systém, v ktorom budú obidva súdy pracovať vo vzájomnej zhode,

–   pristúpením sa do istej miery vyváži skutočnosť, že rozsah pôsobnosti Súdneho dvora Európskej únie sa v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky a v oblasti polície a bezpečnostnej politiky do istej miery obmedzuje na vykonávanie užitočnej vonkajšej súdnej kontroly všetkých činností EÚ,

–   pristúpenie nijako nespochybní zásadu autonómie práva Únie, pretože Súdny dvor Európskej únie zostane jediným najvyšším súdnym orgánom, pokiaľ ide o otázky práva Únie a právoplatnosti jej aktov, pretože Európsky súd pre ľudské práva nemožno považovať za inštanciu, ktorá vykonáva vonkajšiu kontrolu dodržiavania povinností Únie v oblasti medzinárodného práva, ktoré vyplývajú z pristúpenia Únie k EDĽP; vzťah týchto dvoch európskych súdov nie je založený na hierarchii, ale na ich špecializácii; Súdny dvor Európskej únie bude mať podobné postavenie, aké majú v súčasnosti najvyššie súdy členských štátov vo vzťahu k Európskemu súdu pre ľudské práva;

2.  pripomína, že podľa článku 6 Zmluvy o Európskej únii a podľa protokolu číslo 8 pristúpenie neprináša rozšírenie právomocí Únie, a najmä nedáva Únii všeobecnú právomoc v oblasti ľudských práv, a že v súlade s článkom 4 ods. 2 a článkom 6 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii musí rešpektovať ústavné tradície a identitu členských štátov;

3.  potvrdzuje, že podľa článku 2 protokolu č. 8 k Lisabonskej zmluve dohoda o pristúpení Únie k EDĽP musí zaručiť, že pristúpenie neovplyvní osobitnú situáciu v členských štátoch, pokiaľ ide o EDĽP a jeho protokoly všeobecne, ako aj o prípadné výnimky a podmienky stanovené najmä členskými štátmi, a že tieto okolnosti by nemali ovplyvniť pozíciu Únie vo vzťahu k EDĽP;

4.  poznamenáva, že systém EDĽP bol doplnený sériou doplnkových protokolov o ochrane práv, ktoré nie sú predmetom EDĽP, a odporúča, aby Komisia bola zároveň poverená rokovaním o pristúpení ku všetkým protokolom týkajúcim sa práv, na ktoré sa vzťahuje Charta základných práv (č. 1, 4, 6, 7, 12 a 13), a to bez ohľadu na to, či ich ratifikovali členské štáty Únie;

5.  zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že pristúpenie EÚ k EDĽP je pristúpením neštátneho člena k právnemu nástroju vytvorenému pre štáty, malo by sa uskutočniť bez zmeny charakteru EDĽP a úpravy systému jeho súdnictva by mali byť minimálne; považuje v záujme účastníkov konania, ako aj Únie a tretích krajín za dôležité uprednostniť také spôsoby pristúpenia, ktoré budú mať čo najmenší vplyv na pracovné vyťaženie Európskeho súdu pre ľudské práva;

6.  zdôrazňuje, že spolu s potrebným politickým záväzkom je nanajvýš dôležité, aby sa na hlavné technické otázky našli primerané odpovede a riešenia, s cieľom zabezpečiť, aby z pristúpenia EÚ k EDĽP mali úžitok občania; poukazuje na to, že nevyriešené a nejasné podrobnosti môžu spôsobiť zmätok a ohroziť samotný účel pristúpenia; zdôrazňuje však, že technické prekážky by nemali spôsobiť oneskorenie postupu;

7.  zdôrazňuje, že pristúpením k EDĽP sa Únia nestáva členom Rady Európy, ale že na zabezpečenie dobrej integrácie Únie do systému EDĽP je potrebná určitá účasť Únie na inštanciách EDĽP, a preto by Únia mala mať určité práva, najmä:

–   právo predložiť zoznam troch kandidátov na funkciu sudcu, z ktorých jeden by bol zvolený Parlamentným zhromaždením Rady Európy v mene Únie a zúčastňoval by sa na práci súdu s rovnakým postavením ako ostatní sudcovia v súlade s článkom 27 ods. 2 EDĽP; Európsky parlament sa totiž zúčastňuje na vypracúvaní zoznamu kandidátov podľa podobného postupu, ako je postup stanovený v článku 255 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý sa týka kandidátov na funkciu sudcu Súdneho dvora Európskej únie, prípadne sa na základe podobného postupu zúčastňuje na vypočutiach dezignovaných členov Európskej komisie,

–   právo na účasť prostredníctvom Európskej komisie s hlasovacím právom v mene EÚ na schôdzach Výboru ministrov v prípade, že vykonáva svoje funkcie ako orgán kontroly vykonávania rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo ak sa vyjadruje o vhodnosti požiadať súd o stanovisko, ako aj právo byť zastúpená v Riadiacom výbore pre ľudské práva (orgán podriadený Výboru ministrov),

–   právo Európskeho parlamentu určiť/vyslať určitý počet zástupcov na Parlamentné zhromaždenie Rady Európy v čase, keď volí sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva;

8.  zastáva názor, že členské štáty by sa počas pristúpenia k EDĽP mali zaviazať medzi sebou a vo svojich vzájomných vzťahoch s Úniou nepožadovať riešenie medzištátnych sporov pri porušení v zmysle článku 33 EDĽP, ak akt alebo opomenutie, ktoré sú predmetom sporu, spadajú do rozsahu pôsobnosti práva Únie, keďže by to bolo v rozpore s článkom 344 Zmluvy o fungovaní Európskej únie;

9.  domnieva sa, že pridaná hodnota pristúpenia EÚ k EDĽP spočíva v individuálnej možnosti inštitúcií alebo členských štátov podať sťažnosť proti aktom na uplatňovanie práva Únie, a preto každá sťažnosť fyzickej alebo právnickej osoby na konanie alebo zanedbanie konania inštitúcie alebo organizácie Únie musí byť namierená výhradne voči tejto inštitúcii alebo organizácii; rovnako každá sťažnosť, ktorej predmetom je opatrenie na uplatňovanie práva Únie členským štátom, musí byť namierená voči tomuto štátu, pričom by to nemalo prekážať súčasnému podaniu sťažnosti na Úniu a členský štát v prípade, že mohli vzniknúť pochybnosti o vymedzení zodpovednosti za príslušný akt;

10. domnieva sa, že splnenie požiadavky vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov podľa článku 35 EDĽP si vyžaduje, aby sťažovateľ vyčerpal možnosti opravných prostriedkov daného štátu, a aby uplatnil prejudiciálne konanie na súde v Luxemburgu; táto podmienka sa považuje za splnenú, ak napriek žiadosti žalobcu vnútroštátny sudca nepovažuje prejudiciálne konanie za opodstatnené;

11. konštatuje, že po pristúpení EÚ k EDĽP môže nastať situácia, že v určitých veciach budú mať súdnu právomoc tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Súdny dvor Európskej únie, a zdôrazňuje, že súbežné predloženie podania na oboch súdoch nebude prípustné;

12. považuje za vhodné, aby v záujme dobrej správy súdnictva a bez toho, aby bol dotknutý článok 36 ods. 2 EDĽP, v každom konaní Európskeho súdu pre ľudské práva voči členskému štátu, v ktorom by sa mohla objaviť otázka práva Únie, mohla Únia vstúpiť do konania ako jeden z odporcov a aby do každého konania voči Únii za rovnakých podmienok mohol každý členský štát vstúpiť ako jeden z odporcov; táto možnosť sa musí vymedziť pomocou ustanovení zahrnutých do dohody o pristúpení jasným, a zároveň aj dostatočne širokým spôsobom;

13. domnieva sa, že prijatie možnosti vystupovať ako jeden z odporcov nebráni iným nepriamym prostriedkom, ktoré poskytuje EDĽP (článok 36 ods. 1), ako je právo Únie vystupovať ako tretia strana vo veciach sťažností občanov Únie;

14. domnieva sa, že vzhľadom na to, že Európsky súd pre ľudské práva uznal extrateritoriálnu uplatniteľnosť EDĽP, cieľom Únie musí byť úplné dodržiavanie tejto povinnosti v rámci jej vonkajších vzťahov a aktivít;

15. domnieva sa, že by nebolo správne formalizovať vzťahy medzi Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva zavedením prejudiciálneho konania na Európskom súde alebo vytvorením organizácie alebo pracovnej skupiny, ktorá by rozhodovala v prípade, že jeden zo súdov by mal v úmysle stotožniť sa s výkladom EDĽP, ktorý sa líši od výkladu druhého súdu; v tejto súvislosti pripomína vyhlásenie k článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, v ktorom sa poznamenáva, že medzi Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva sa vedie pravidelný dialóg, ktorý by sa mal posilniť, keď Únia pristúpi k EDĽP;

16. je si veľmi dobre vedomý skutočnosti, že Európsky súd pre ľudské práva by mohol stanoviť porušenie v prípade, o ktorom už rozhodol Súdny dvor Európskej únie, a zdôrazňuje, že by to v žiadnom prípade nemalo vrhnúť pochybnosti na vierohodnosť Súdneho dvora Európskej únie ako najvyššej rozhodujúcej inštancie súdneho systému EÚ;

17. zdôrazňuje, že po pristúpení bude EDĽP predstavovať minimálnu úroveň ochrany ľudských práv a základných slobôd v Európe a že bude mať kľúčový význam najmä v prípadoch, keď je ochrana poskytovaná EÚ nižšia ako ochrana stanovená v EDĽP; poukazuje na to, že EDĽP posilňuje ochranu práv uznaných Chartou základných práv, ktoré spadajú do jeho rozsahu pôsobnosti, a že charta rovnako uznáva iné práva a zásady, ktoré sa nenachádzajú v EDĽP, ale v dodatkových protokoloch a nástrojoch spojených s EDĽP;

18. pripomína, že podpora dodržiavania ľudských práv, ktorá je základnou zásadou EÚ zakotvenou v jej zakladajúcej zmluve, predstavuje spoločný základ pre vzťahy Únie s tretími krajinami; preto sa domnieva, že toto pristúpenie posilní dôveru občanov v Európsku úniu a dôveryhodnosť Únie v dialógu o ľudských právach s tretími krajinami; ďalej zdôrazňuje, že jednotné a plné uplatňovanie Charty základných práv na úrovni EÚ je pre zabezpečenie dôveryhodnosti Únie v tomto dialógu rovnako rozhodujúce;

19. poznamenáva, že EDĽP zohráva dôležitú úlohu pri výklade Charty základných práv, keďže práva, ktoré zaručuje charta a ktoré zodpovedajú právam uznaným v rámci EDĽP, sa musia vykladať v súlade s dohovorom a podľa článku 6 odsek 3 Zmluvy o Európskej únii EDĽP je pre Súdny dvor Európskej únie zdrojom inšpirácie pri vypracovávaní všeobecných zásad práva Únie; poznamenáva tiež, že EDĽP v súlade so svojím článkom 53 sa nebude vykladať tak, aby obmedzoval alebo poškodzoval práva uznané Chartou základných práv, aby si charta zachovala svoju plnú právnu hodnotu;

20. zdôrazňuje význam EDĽP a judikatúry Európskeho súd pre ľudské práva pri tvorbe právneho rámca a smerodajných zásad pre súčasné a budúce akcie EÚ v oblasti občianskych práv, spravodlivosti a vnútorných vecí, najmä vzhľadom na nové formy integrácie a harmonizácie občianskych slobôd, spravodlivosti a vnútorných vecí, ktorých vznik podnietilo nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy a prijatie Štokholmského programu;

21. zdôrazňuje, že pristúpenie prispeje predovšetkým k zavedeniu ucelenejšieho systému ľudských práv v rámci Európskej únie; zastáva názor, že pristúpenie posilní dôveryhodnosť EÚ v oblasti ochrany ľudských práv v očiach jej občanov a zaručí plné a efektívne dodržiavanie základných práv všade tam, kde pôjde o právo EÚ;

22. zdôrazňuje, že po pristúpení už nebude možné spochybňovať právomoc Európskeho súdu ľudských práv pri posudzovaní vecí spadajúcich pod EDĽP na základe vnútornej štruktúry práva EÚ; zdôrazňuje zároveň, že právomoci Európskeho súdu pre ľudské práva nesmú byť obmedzené na európskych občanov, ani na zemepisné územie Európskej únie (napríklad v prípade misií alebo delegácií);

23. konštatuje, že pristúpenie Európskej únie k EDĽP poskytne dodatočný mechanizmus na uplatňovanie ľudských práv, najmä možnosť podať na Európskom súde pre ľudské práva sťažnosť na konanie alebo nekonanie inštitúcie EÚ alebo členského štátu pri vykonávaní práva EÚ v prípade, ktorý patrí do právomoci EDĽP; zdôrazňuje však, že týmto prístúpením sa nič nemení na súčasnom systéme rozdelenia právomocí Súdneho dvora Európskej únie alebo Európskeho súdu pre ľudské práva a že požiadavka, aby boli vyčerpané všetky vnútroštátne opravné prostriedky, zostáva podmienkou pre prípustnosť žiadosti; žiada, aby sa žiadosti a sťažnosti spracovávali v primeranom čase; podnecuje Komisiu, aby v spolupráci so Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva poskytla určité usmernenia v súvislosti s tým, čo patrí k primeraným vnútroštátnym opravným prostriedkom v rámci Únie, a v súvislosti s otázkou prejudiciálneho konania podľa práva Únie; v tejto súvislosti zdôrazňuje, že bude potrebné zabezpečiť, aby sa súdy členských štátov predkladali sťažnosti Súdnemu dvoru Európskej únie, ak sa vyskytne sporná otázka týkajúca sa základných práv;

24. zdôrazňuje, že pristúpenie si zároveň bude vyžadovať intenzívnejšiu spoluprácu medzi vnútroštátnymi súdmi, Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva pri ochrane základných práv; poukazuje na to, že prostredníctvom spolupráce medzi týmito dvomi európskymi súdmi sa bude ďalej rozvíjať jednotný systém judikatúry v oblasti ľudských práv;

25. ďalej víta, že článok 1 EDĽP zaručuje ochranu nielen občanom EÚ a ďalším jednotlivcom na území Únie, ale aj všetkým osobám, ktoré spadajú do pôsobnosti Únie mimo jej územia;

26. uvedomuje si skutočnosť, že pristúpenie ako také nevyrieši veľmi závažné problémy, ktorým čelí systém EDĽP, t. j. na jednej strane nadmerné množstvo práce vyplývajúce z obrovského nárastu individuálnych sťažností a na druhej strane reforma štruktúry a fungovania súdu potrebná na to, aby sa súd mohol vyrovnať s týmto nárastom; konštatuje, že Európsky súd pre ľudské práva uznáva skutočnosť, že pracuje v zložitom právnom a politickom prostredí, a poznamenáva, že vstup do platnosti protokolu č. 14 dňa 1. júna 2010 určite pomôže znížiť počet nedokončených konaní, ale nedokáže ich odstrániť; v kontexte reformy Európskeho súdu pre ľudské práva zdôrazňuje dôležitosť Deklarácie z Interlakenu s osobitným dôrazom na odsek 4 deklarácie, ktorý oprávnene upozorňuje na to, že kritériá týkajúce sa oprávnenosti a jurisdikcie súdu sa musia uplatňovať jednotne a dôsledne ;

27. považuje za potrebné zachovať nezávislosť Európskeho súdu pre ľudské práva v personálnej a rozpočtovej politike;

28. upozorňuje na skutočnosť, že vzhľadom na význam pristúpenia Európskej únie k EDĽP z ústavného hľadiska Zmluva o fungovaní Európskej únie stanovuje náročné podmienky pristúpenia, keďže Rada musí po schválení Európskym parlamentom prijať rozhodnutie o uzavretí dohody jednomyseľne a táto dohoda vstúpi do platnosti iba po schválení členskými štátmi v súlade s ústavnými ustanoveniami členských štátov;

29. nabáda národné parlamenty členských štátov EÚ, aby zreteľne vyjadrili svoje odhodlanie a ochotu zjednodušiť proces pristúpenia zapojením svojich vnútroštátnych súdov a ministerstiev spravodlivosti;

30. poznamenáva, že pristúpenie Únie k EDĽP znamená, že EÚ uznáva celkový systém ochrany ľudských práv, tak ako bol vypracovaný a kodifikovaný v mnohých dokumentoch a organizáciách Rady Európy; v tejto súvislosti je pristúpenie Únie k EDĽP prvým zásadným krokom, ktorý by mal byť následne doplnený, okrem iného, pristúpením Únie k Európskej sociálnej charte podpísanej 18. októbra 1961 v Turíne, zmenenej a doplnenej 3. mája 1996 v Štrasburgu, v súlade s aquis zakotvenými v Charte základných práv, ako aj v sociálno-právnych predpisoch Únie;

31. ďalej vyzýva Úniu, aby pristúpila k orgánom Rady Európy, akými sú Výbor na zabránenie mučenia, Európska komisia proti rasizmu a intolerancii a Európska komisia pre efektívnosť fungovania justície; zároveň zdôrazňuje, že je potrebné, aby sa Únia zapojila do práce komisára pre ľudské práva, Európskeho výboru sociálnych práv, Vládneho výboru Európskej sociálnej charty a Európskeho výboru pre migráciu, a žiada, aby bol riadne informovaný o záveroch a rozhodnutiach týchto orgánov;

32. domnieva sa, že v záujme občanov, demokracie, ľudských práv v Európe a v EÚ a ich dodržiavania a zabezpečenia by mala byť spolupráca medzi inštitúciami Únie a špecializovanými orgánmi Rady Európy posilnená s cieľom prispieť k lepšiemu súladu a väčšej miere komplementárnosti v oblasti ľudských práv na európskej úrovni;

33. navrhuje, aby Rada Európy a EÚ v záujme zvyšovania povedomia občanov o pridanej hodnote pristúpenia vypracovali usmernenia s jasným vysvetlením všetkých dôsledkov a účinkov, ktoré pristúpenie prinesie; nazdáva sa, že Komisia a členské štáty by mali občanom EÚ poskytovať informácie, ktorými sa zabezpečí, že občania si budú plne vedomí významu dodatočného mechanizmu a jeho príslušného využitia;

34. zdôrazňuje, že je dôležité ustanoviť neformálny orgán na koordináciu výmeny informácií medzi Európskym parlamentom a Parlamentným zhromaždením Rady Európy;

35. zdôrazňuje, že keďže pristúpenie k EDĽP sa netýka len inštitúcií EÚ, ale aj občanov Únie, na všetkých rokovaniach sa má podieľať a formou konzultácií zúčastňovať Európsky parlament, ktorý má byť okamžite a úplne informovaný vo všetkých fázach rokovaní, ako sa to stanovuje v článku 218 ods. 10 Zmluvy o Európskej únii;

36. víta odhodlanie súčasného španielskeho predsedníctva zaoberať sa pristúpením, keďže ho považuje sa naliehavú otázku, a v tomto ohľade aj kladný a kooperatívny postoj Rady Európy; vyzýva belgické a maďarské predsedníctvo, aby urobili maximum pre čo najskoršie dokončenie pristúpenia čo najjednoduchším a najprístupnejším spôsobom, aby občania Únie mohli mať v čo najkratšom čase úžitok z pristúpenia Únie k EDĽP.

37. trvá na tom, aby bol Európsky parlament vzhľadom na dôležitú úlohu, akú mu priznáva Lisabonská zmluva pri uzatváraní dohody o pristúpení, riadne informovaný o vymedzení mandátu na rokovanie o pristúpení k EDĽP a aby bol úzko zapojený do predbežných diskusií, a to aj počas rokovaní o tomto dokumente v súlade s ustanoveniami článku 218 Zmluvy o fungovaní Európskej únie;

38. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade a Komisii.

• [1]  Zápisnica zo schôdze Konferencie predsedov, PE 432.390/CPG, bod 9.1.
• [2]  Zbierka rozhodnutí 1970, s. 1125.
• [3]  Zbierka rozhodnutí 1974, s. 491.

STANOVISKO Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (*) (27.4.2010)

pre Výbor pre ústavné veci

o inštitucionálnych aspektoch pristúpenia Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(2009/2241(INI))

Spravodajkyňa výboru požiadaného o stanovisko (*): Kinga Gál

(*)       Postup pridružených výborov – článok 50 rokovacieho poriadku

NÁVRHY

Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.  víta významný úspech v podobe Lisabonskej zmluvy, na základe ktorej sa Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) stáva záväznou a ktorá podľa článku 6 ods. 2 Zmluvy o EÚ vytvára pre EÚ záväzok pristúpiť k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“); okrem toho víta blížiace sa nadobudnutie platnosti protokolu č. 14 k EDĽP stanovené na 1. júna 2010, na základe ktorého môže EÚ pristúpiť k EDĽP;

2.   konštatuje, že kým všetky členské štáty už ratifikovali EDĽP, pristúpenie EÚ ako právnickej osoby k tomuto nástroju neovplyvní situáciu členských štátov vzhľadom na EDĽP podľa protokolu č. 8 k Lisabonskej zmluve; nazdáva sa, že to dodá nový impulz, s ktorým sa počíta už viac ako desaťročie, bude to mať veľký politický a právny význam pri vytváraní oblasti ľudských práv na celom svetadiele a že to ďalej podporí upevňovanie a posilňovanie ľudských práv v Európe a napomôže posilňovanie vzťahov medzi EÚ a širšou Európou tým, že to prinesie novú dynamiku do oblasti ľudských práv; domnieva sa, že by to malo tiež prispieť k posilneniu dôveryhodnosti EÚ v oblasti ochrany ľudských práv na celom svete;

3.  zdôrazňuje význam EDĽP a novej judikatúry Európskeho súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri poskytovaní právneho rámca a smerodajných zásad pre súčasné a budúce akcie EÚ v oblasti občianskych práv, spravodlivosti a domácich vecí, najmä v súvislosti s novými formami integrácie a harmonizácie občianskych slobôd, spravodlivosti a domácich vecí, ktorých vznik podnietilo nadobudnutie účinnosti Lisabonskej zmluvy a prijatie Štokholmského programu;

4.  zdôrazňuje, že pristúpenie predovšetkým prispeje k ucelenejšiemu systému ľudských práv v rámci EÚ; zastáva názor, že pristúpenie posilní dôveryhodnosť EÚ v oblasti ochrany ľudských práv v očiach jej občanov a zaručí plné a efektívne dodržiavanie základných práv všade tam, kde sa uplatňuje právo EÚ;

5.  zdôrazňuje, že po pristúpení nemožno namietať voči právomoci ESĽP pri posudzovaní vecí spadajúcich pod EDĽP na základe vnútornej štruktúry práva EÚ; zdôrazňuje tiež, že právomoci ESĽP nesmú byť obmedzené na európskych občanov alebo na zemepisné územie Európskej únie (napríklad v prípade misií alebo delegácií);

6.   zdôrazňuje, že po pristúpení bude EDĽP predstavovať minimálny štandard ľudských práv a základných slobôd v Európe a že bude mať rozhodujúci účinok najmä v prípadoch, keď je ochrana poskytovaná EÚ nižšia ako ochrana stanovená v rámci EDĽP; poukazuje na to, že EDĽP posilňuje ochranu práv priznaných chartou, ktoré spadajú do jeho rozsahu pôsobnosti, a že charta rovnako uznáva iné práva a zásady, ktoré nie sú obsiahnuté v EDĽP, ale dodatočných protokoloch a nástrojoch súvisiacich s EDĽP;

7.  konštatuje, že pristúpenie EÚ k EDĽP poskytne dodatočný mechanizmus na presadzovanie ľudských práv, najmä možnosť podať na ESĽP sťažnosť na konanie alebo nekonanie inštitúcie EÚ alebo vykonávanie práva EÚ v členskom štáte, ktoré patria do právomoci EDĽP; zdôrazňuje však, že sa tým nič nemení na súčasnom systéme rozdelenia právomocí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ESD“), ani na systéme rozdelenia právomocí ESĽP a že požiadavka, aby boli vyčerpané všetky vnútroštátne opravné prostriedky, zostáva podmienkou pre prípustnosť žiadosti; žiada, aby sa k žiadostiam a sťažnostiam pristupovalo v primeranom čase; podnecuje Komisiu, aby v spolupráci s ESD a ESĽP poskytla určité poradenstvo v súvislosti s tým, čo predstavuje primeranú možnosť vnútroštátneho odvolania v rámci Únie a v súvislosti s otázkou prejudiciálneho konania podľa práva Únie; v tejto súvislosti zdôrazňuje, že bude potrebné zabezpečiť, aby sa súdy členských štátov pri preukázateľných problémoch so základnými právami odvolávali na prípady ESD;

8.  zdôrazňuje, že pristúpenie zároveň vyžaduje lepšiu spoluprácu medzi vnútroštátnymi súdmi, ESD a ESĽP pri ochrane základných práv; poukazuje na to, že prostredníctvom spolupráce medzi týmito dvomi európskymi súdmi sa bude ďalej rozvíjať jednotný systém judikatúry v oblasti ľudských práv;

9.   poukazuje na to, že stále existuje niekoľko nevyriešených právnych, technických a inštitucionálnych otázok, ktorými sa treba zaoberať v rámci mandátu, ktorý sa musí prijať podľa článku 218 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a tiež pri rokovaniach o pristúpení k EDĽP s Radou Európy; vyzýva Komisiu a Radu, aby zabezpečili:

–  aby bol rozsah pristúpenia v mandáte presne vymedzený; aby EÚ pristúpila aspoň k všetkým dodatočným protokolom k EDĽP, ktoré dopĺňajú práva zakotvené v EDĽP a už boli ratifikované všetkými členskými štátmi EÚ, a tak tvoria súčasť súboru ľudských práv EÚ; v tejto súvislosti rovnako vyzýva členské štáty, aby ratifikovali všetky dodatočné protokoly k EDĽP, ktoré sa odvolávajú na práva zakotvené v Charte základných práv, a sú preto uplatniteľné v EÚ; okrem toho by sa malo vziať do úvahy pristúpenie k revidovanej Európskej sociálnej charte a ostatné relevantné zmluvy Rady Európy týkajúce sa ľudských práv;

–  aby EÚ bola náležite zastúpená v orgánoch Rady Európy a zúčastňovala sa na jej zasadnutiach; aby napriek tomu, že pristúpením k EDĽP sa EÚ nestane členom Rady Európy, bola zastúpená vo všetkých orgánoch v oblasti ľudských práv, kde sú v dôsledku pristúpenia ovplyvňované otázky EÚ (ako sú napríklad CPT, ECRI, CEPEJ a CDDH), a v Rade ministrov aspoň v prípade kontroly vykonávania rozhodnutí vo veciach týkajúcich sa základných práv v EÚ, pričom Európsky parlament by sa zúčastňoval a bol zastúpený v postupe voľby sudcu ESĽP, a to na úrovni EÚ, keď sú vymenúvaní kandidáti EÚ na túto pozíciu, a v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy keď je volený sudca,

–  aby sa vyjasnili vzťahy medzi ESD a ESĽP, pričom obom súdom treba ponechať potrebnú flexibilitu pri rozhodovaní o najlepšej spolupráci potrebnej na dosiahnutie lepšieho pravidelného dialógu a okrem toho treba prípadne prispieť k rozvoju uvedeného systému judikatúry;

–  aby sa problémy, ktorým čelí ESĽP, riešili a zjednodušovali na základe podpory EÚ; aby pristúpenie EÚ k EDĽP viedlo k zlepšeniu systému namiesto toho, aby znižovalo jeho efektívnosť; aby Únia a jej členské štáty v súlade so zásadou subsidiarity, prijatou vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve z roku 1969, dozerali na dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd a na efektívnosť pri predkladaní vnútroštátnych opravných prostriedkov, aby sa tak predišlo nadmernému zaťažovaniu ESĽP a opakovaným žiadostiam či zbytočným podaniam a čo je osobitné dôležité, aby sa pristúpenie EÚ časovo zhodovalo s reformou ESĽP;

10. zdôrazňuje, že spolu s potrebným politickým záväzkom je nanajvýš dôležité, aby sa na hlavné technické otázky našli primerané odpovede a riešenia, s cieľom umožniť, aby sa pristúpenie EÚ k EDĽP využilo v prospech občanov; poukazuje na to, že nevyriešené a nejasné podrobnosti môžu spôsobiť zmätok a ohroziť samotný účel pristúpenia; zdôrazňuje však, že technické prekážky by nemali spôsobiť oneskorenie postupu;

11. zdôrazňuje, že keďže pristúpenie k EDĽP sa netýka len inštitúcií EÚ, ale aj občanov Únie, v rokovacom procese musí byť konzultovaný a zapojený Európsky parlament, ktorý musí byť pridružený a okamžite a plne informovaný vo všetkých fázach rokovaní, ako sa to stanovuje v článku 218 ods. 10 Zmluvy o EÚ;

12. zdôrazňuje, že je dôležité ustanoviť neformálny orgán na koordináciu informácií vymieňaných medzi Európskym parlamentom a Parlamentným zhromaždením Rady Európy;

13. navrhuje, aby Rada Európy a EÚ v záujme zvyšovania povedomia o pridanej hodnote pristúpenia pre občanov vypracovali usmernenia s jasným vysvetlením všetkých dôsledkov a účinkov, ktoré pristúpenie prináša; nazdáva sa, že Komisia a členské štáty by mali občanom EÚ poskytovať informácie, ktorými sa zabezpečí, že občania si budú plne vedomí významu dodatočného mechanizmu a jeho príslušného využitia;

14. víta odhodlanie súčasného španielskeho predsedníctva zaoberať sa pristúpením ako naliehavou otázkou a v tomto ohľade aj kladný a spolupracujúci postoj Rady Európy; vyzýva belgické a maďarské predsedníctvo, aby urobili maximum pre dokončenie pristúpenia pri najbližšej vhodnej príležitosti a čo najjednoduchším a najprístupnejším spôsobom, aby občania Únie mohli mať v čo najkratšom čase úžitok z pristúpenia Únie k EDĽP.

15. konštatuje, že po pristúpení EÚ k EDĽP môže nastať situácia, že v určitých veciach budú mať súdnu právomoc tak Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), ako aj Súdny dvor Európskej únie (ESD), a zdôrazňuje, že predloženie podania na oboch súdoch nebude prípustné;

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia	27.4.2010
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	41 1 0
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Roberta Angelilli, Vilija Blinkevičiūtė, Rita Borsellino, Emine Bozkurt, Simon Busuttil, Philip Claeys, Carlos Coelho, Cornelis de Jong, Agustín Díaz de Mera García Consuegra, Cornelia Ernst, Hélène Flautre, Kinga Gál, Kinga Göncz, Sylvie Guillaume, Ágnes Hankiss, Anna Hedh, Sophia in ‘t Veld, Teresa Jiménez-Becerril Barrio, Clemente Mastella, Louis Michel, Claude Moraes, Antigoni Papadopoulou, Georgios Papanikolaou, Carmen Romero López, Judith Sargentini, Birgit Sippel, Csaba Sógor, Renate Sommer, Rui Tavares, Wim van de Camp, Axel Voss, Tatjana Ždanoka
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Alexander Alvaro, Edit Bauer, Anna Maria Corazza Bildt, Ioan Enciu, Nadja Hirsch, Franziska Keller, Petru Constantin Luhan, Mariya Nedelcheva, Norica Nicolai, Cecilia Wikström

STANOVISKO Výboru pre zahraničné veci (19.3.2010)

pre Výbor pre ústavné veci

o inštitucionálnych aspektoch pristúpenia Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(2009/2241(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Cristian Dan Preda

NÁVRHY

Výbor pre zahraničné veci vyzýva Výbor pre ústavné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1.  vyjadruje radosť nad perspektívou pristúpenia Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), ktoré je historickou príležitosťou na koordináciu spoločného rámca pre ľudské práva na úrovni kontinentu a v rámci Európskej únie a na poskytnutie možnosti zabezpečiť v rovnakej miere ľudské práva a základné slobody občanom EÚ a členských štátov, na stanovenie dodatočného vonkajšieho kontrolného systému pre ľudské práva v EÚ, ako aj na zabezpečenie harmonického vývoja judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva;

2.  pripomína, že podpora dodržiavania ľudských práv, ktorá je základnou hodnotou EÚ zakotvenou v jej zakladajúcej zmluve, predstavuje spoločný základ pre vzťahy Únie s tretími krajinami; zdôrazňuje, že toto pristúpenie posilní dôveru občanov v Európsku úniu a dôveryhodnosť Únie v dialógu o ľudských právach s tretími krajinami; ďalej zdôrazňuje, že jednotné a plné uplatňovanie Charty základných práv na úrovni EÚ je pre zabezpečenie dôveryhodnosti Únie v tomto dialógu rovnako rozhodujúce;

3.  víta odstránenie dvojitých štandardov v politike ľudských práv Únie, keďže pred pristúpením nebola Únia právne zaviazaná dodržiavať ľudské práva a po pristúpení budú predpisy Únie podliehať externej súdnej kontrole, ktorá bude monitorovať súlad predpisov Únie s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

4.  poukazuje na pridanú hodnotu piatich protokolov k dohovoru formou presadzovania a ochrany niektorých práv a slobôd v rámci aj mimo pôsobnosti dohovoru a udelením právomoci Európskemu súdu pre ľudské práva vydávať poradné stanoviská; zastáva názor, že po pristúpení EÚ k EDĽP by mal Únia pristúpiť aj k protokolom k dohovoru, ako aj k Európskej sociálnej charte z roku 1961 a k revidovanej sociálnej charte. bez toho, aby tým bol dotknutý článok 2 protokolu 8 Lisabonskej zmluvy, vyzýva členské štáty, ktoré to ešte neurobili, aby čo najskôr podpísali a ratifikovali rôzne dodatkové protokoly EDĽP, a to vzhľadom na ich neustále sa opakujúce uisťovanie o dôležitosti, ktorú pripisujú hodnotám a zásadám, na ktorých je založená demokracia a právny štát v rámci našich členských štátov a Európskej únie;

5.  ďalej víta, že článok 1 EDĽP by zaručoval ochranu nielen občanom EÚ a ďalším jednotlivcom na území Únie, ale aj všetkým osobám, ktoré spadajú do pôsobnosti Únie mimo jej územia;

6.  pripomína, že podľa protokolu č. 8 pripojeného k Lisabonskej zmluve je nutné stanoviť jasný mechanizmus potrebný na zabezpečenie toho, aby žaloby podané štátmi, ktoré nie sú členskými štátmi, a žaloby podané jednotlivcami boli správne adresované členským štátom a/alebo Únii v závislosti od povahy;

7.  zdôrazňuje, že keď osoba, ktorá je predmetom trestného konania, predloží sťažnosť podľa článku 34 EDĽP, odporca musí byť identifikovaný podľa ustanovení právnych predpisov Únie a v konečnom dôsledku pod dohľadom Súdneho dvora, a to bez toho, aby boli dotknuté práva občanov predkladať individuálne sťažnosti;

8.  domnieva sa, že v záujme právnej bezpečnosti a transparentnosti medzinárodných vzťahov jednotlivci a nečlenské štáty musia byť riadne informovaní o tom, ktoré záležitosti patria do kompetencie členských štátov a ktoré do kompetencie Únie, prípadne prostredníctvom vyhlásenia o právomociach priloženého k zmluve o pristúpení; v tejto súvislosti nalieha na potrebu zavedenia mechanizmu oznamovania, v rámci ktorého sa zohľadní evolučný charakter rozdelenia právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi;

9.  zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že pristúpenie EÚ k EDĽP je pristúpením neštátneho člena k právnemu nástroju vytvorenému pre štáty, malo by sa uskutočniť bez zmeny charakteru dohovoru a úpravy systému jeho súdnictva by mali byť minimálne; považuje za dôležité, aby sa v záujme účastníkov konania, ako aj Únie a tretích krajín uprednostnili také spôsoby pristúpenia, ktoré budú mať čo najmenší vplyv na pracovné vyťaženie Európskeho súdu pre ľudské práva;

10. vyjadruje svoje jasné odmietnutie akéhokoľvek mechanizmu na predchádzanie rozporom medzi rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ, ktorý by sa vo vzťahu k účastníkom konania prejavil predĺžením súdnych lehôt;

11. zdôrazňuje, že spolupráca s Radou Európy, a najmä otázky účasti Európskej únie na zasadnutiach Rady ministrov a v Parlamentnom zhromaždení vyplývajú zo štatútu Rady Európy a vyžadujú úpravu tohto štatútu, respektíve prijatie štatutárneho uznesenia, ktorým sa navrhovaná úprava schváli tak, aby sa zohľadnili zmeny, ktoré nastanú nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy;

12. nalieha na to, aby bolo riadne dodržiavané právo demokratickej kontroly Parlamentu v rámci postupu nominácie zástupcu Európskej únie v Rade ministrov a vo Výbore komisára pre ľudské práva a všeobecnejšie vo všetkých orgánoch Rady Európy, v prípade ktorých sa v zmluve o pristúpení stanoví, že v nich bude zastúpená Únia;

13. domnieva sa, že Parlament by mal prioritne zohľadniť výbory zodpovedné za menovanie poslancov, ktorí budú vyslaní do Parlamentného zhromaždenia Rady Európy;

14. domnieva sa, že pre dobro občanov, demokracie, ľudských práv v Európe a v EÚ a pre ich dodržiavanie a zabezpečenie by mala byť spolupráca medzi Úniou a špecializovanými orgánmi Rady Európy posilnená s cieľom prispieť k lepšiemu súladu a väčšej miere komplementárnosti v oblasti ľudských práv na európskej úrovni.

15. ďalej vyzýva Úniu, aby pristúpila k orgánom Rady Európy, akými sú Výbor pre zabránenie mučeniu, Európska komisia proti rasizmu a netolerancii a Európska komisia pre efektívnosť fungovania justície; zároveň zdôrazňuje, že je potrebné, aby sa Únia zapojila do práce komisára pre ľudské práva, Európskeho výboru sociálnych práv, Vládneho výboru Európskej sociálnej charty a Európskeho výboru pre migráciu, a žiada, aby bol riadne informovaný o záveroch a rozhodnutiach týchto orgánov;

16. domnieva sa, že vzhľadom na to, že Európsky súd pre ľudské práva uznal extrateritoriálnu uplatniteľnosť dohovoru, cieľom Únie musí byť úplné dodržiavanie tejto povinnosti v rámci jej vonkajších vzťahov a aktivít;

17. trvá na tom, aby bol Európsky parlament vzhľadom na dôležitú úlohu, akú mu zmluva priznáva pri uzatváraní dohody o pristúpení, riadne informovaný o vymedzení rokovacieho mandátu k pristúpeniu k EDĽP a bol úzko zapojený do predbežných diskusií, a to aj počas rokovaní o tomto texte v súlade s ustanoveniami článku 218 Zmluvy o fungovaní EÚ.

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia	17.3.2010
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	57 2 4
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Gabriele Albertini, Bastiaan Belder, Elmar Brok, Michael Gahler, Ana Gomes, Andrzej Grzyb, Takis Hadjigeorgiou, Heidi Hautala, Richard Howitt, Anna Ibrisagic, Ioannis Kasoulides, Tunne Kelam, Nicole Kiil-Nielsen, Maria Eleni Koppa, Eduard Kukan, Alexander Graf Lambsdorff, Vytautas Landsbergis, Krzysztof Lisek, Sabine Lösing, Ulrike Lunacek, Mario Mauro, Kyriakos Mavronikolas, Willy Meyer, Francisco José Millán Mon, Alexander Mirsky, Andreas Mölzer, María Muñiz De Urquiza, Annemie Neyts-Uyttebroeck, Norica Nicolai, Raimon Obiols, Kristiina Ojuland, Ria Oomen-Ruijten, Pier Antonio Panzeri, Vincent Peillon, Alojz Peterle, Mirosław Piotrowski, Hans-Gert Pöttering, Cristian Dan Preda, Libor Rouček, José Ignacio Salafranca Sánchez-Neyra, Nikolaos Salavrakos, Werner Schulz, Adrian Severin, Marek Siwiec, Charles Tannock, Zoran Thaler, Inese Vaidere, Johannes Cornelis van Baalen, Geoffrey Van Orden, Kristian Vigenin
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Laima Liucija Andrikienė, Charalampos Angourakis, Elena Băsescu, Diogo Feio, Georgios Koumoutsakos, Emilio Menéndez del Valle, Doris Pack, Vittorio Prodi, Indrek Tarand, Alejo Vidal-Quadras, Renate Weber, Janusz Władysław Zemke
Náhradníci (čl. 187 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní	Teresa Jiménez-Becerril Barrio

VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE

Dátum prijatia	3.5.2010
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	18 1 0
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Carlo Casini, Andrew Duff, Zita Gurmai, Gerald Häfner, Stanimir Ilchev, Ramón Jáuregui Atondo, Constance Le Grip, Morten Messerschmidt, Potito Salatto, György Schöpflin, Indrek Tarand, Rafał Trzaskowski, Luis Yáñez-Barnuevo García
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Marietta Giannakou, Enrique Guerrero Salom, Alain Lamassoure, Íñigo Méndez de Vigo, Vital Moreira, Helmut Scholz