SPRÁVA o uplatňovaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd („smernica o environmentálnej zodpovednosti“)
11.10.2017 - (2016/2251(INI))
Výbor pre právne veci
Spravodajkyňa: Laura Ferrara
Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko (*):
Benedek Jávor, Výbor pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín
(*) Postup pridružených výborov – článok 54 rokovacieho poriadku
DÔVODOVÁ SPRÁVA – SÚHRN SKUTOČNOSTÍ A ZISTENÍ
I. Cieľ
Cieľom smernice 2004/35/ES (ďalej aj „smernica ELD“) bolo stanoviť spoločný predpis pre prevenciu a odstraňovanie environmentálnych škôd za primerané náklady pre spoločnosť a na základe zásady „znečisťovateľ platí“ obsiahnutej v článku 191 ods. 2 ZFEÚ.
Na dosiahnutie tohto cieľa smernica ELD obsahuje všeobecnú definíciu pojmu „škoda“, pod ktorým sa rozumie merateľná nepriaznivá zmena prírodného zdroja alebo merateľné zhoršenie služieb prírodného zdroja, ku ktorým by mohlo dôjsť priamo alebo nepriamo.
Následne je vymedzený aj ďalší druh škody (definovaný ako „environmentálna škoda“) a to takto:
a) škoda na chránených druhoch a prirodzených biotopoch, ktorá je akoukoľvek škodou, ktorá má závažné nepriaznivé účinky na dosahovanie alebo udržiavanie priaznivého stavu ochrany takýchto biotopov alebo druhov. Závažnosť takýchto účinkov sa má zhodnotiť odkazom na základný stav, berúc do úvahy kritéria uvedené v danej smernici;
b) škoda na vode, ktorou je akákoľvek škoda, ktorá má závažné nepriaznivé účinky na ekologický, chemický alebo kvantitatívny stav alebo ekologický potenciál príslušných vôd (povrchových i podzemných), ako aj na environmentálny stav morských vôd;
c) škoda na zemi, ktorou je akákoľvek kontaminácia zeme, ktorá predstavuje závažné riziko nepriaznivých účinkov na zdravie ľudí následkom priameho alebo nepriameho zavedenia látok, prípravkov, organizmov alebo mikroorganizmov do zeme, na zem alebo pod zemský povrch.
II. Zdroje informácií
Táto iniciatívna správa o vykonávaní smernice 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd vychádza z informácií získaných z rôznych zdrojov zahŕňajúcich:
• štúdiu vypracovanú pre Európsku komisiu s názvom Study on ELD Effectiveness: Scope and Exception (Štúdia o účinnosti smernice ELD: rozsah pôsobnosti a výnimky)[1];
• štúdiu vypracovanú pre Európsku komisiu s názvom Study to explore the feasibility of creating a fund to cover environmental liability and losses occurring from industrial accidents (Štúdia o preskúmaní možnosti vytvorenia fondu na krytie environmentálnej zodpovednosti a strát spôsobených priemyselnými haváriami)[2];
• štúdiu vypracovanú pre Európsku komisiu s názvom Experience gained in the application of ELD biodiversity damage (Skúsenosti získané pri vykonávaní smernice ELD s ohľadom na škody na biodoverzite)[3];
• správu Komisie Rade a Európskemu parlamentu podľa článku 18 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd[4];
• pracovný dokument útvarov Komisie o hodnotení smernice o environmentálnej zodpovednosti programom REFIT[5];
• dokument výskumnej služby Európskeho parlamentu z 15. júna 2016 s názvom The implementation of the Environmental Liability Directive: a survey of the assessment process carried out by the Commission (Vykonávanie smernice o environmentálnej zodpovednosti: preskúmanie postupu hodnotenia vykonaného Komisiou)[6].
III. Súčasný stav vykonávania smernice ELD
Smernica ELD sa vecne uplatňuje na všetkých „prevádzkovateľov“, ktorých činnosť spôsobuje alebo by mohla spôsobiť „environmentálnu škodu“, a to na základe jasne stanoveného zoznamu uvedeného v prílohe III k tejto smernici.
Pri iných než týchto činnostiach treba preukázať, že došlo k zavineniu alebo nedbanlivosti prevádzkovateľa pri výkone jeho pracovnej činnosti, pričom pracovná činnosť znamená „akúkoľvek činnosť vykonávanú v rámci hospodárskej činnosti, obchodnej činnosti alebo podnikania, bez ohľadu na jej súkromnú alebo verejnú, ziskovú alebo neziskovú povahu“.
Uplatňovanie tohto systému objektívnej zodpovednosti je tak veľmi obmedzené, pretože sa uplatňuje iba na osobitný druh environmentálnej škody (voda, zem, biodiverzita) a len v rámci niektorých činností, ktoré sa považujú za nebezpečné a sú obsiahnuté v úzko vymedzenom zozname.
Ďalšie obmedzenie rozsahu pôsobnosti smernice ELD vzniká z celkovej neistoty okolo koncepcie „prahu závažnosti“ environmentálnej škody a výnimiek zo systému zodpovednosti uvedených v článku 4.
Dôsledky tohto veľmi nejasného a neúplného predpisu boli analyzované vo viacerých štúdiách, ktoré vykonala Komisia, a v správe vypracovanej v súlade s článkom 18 ods. 2 smernice ELD: v celej Európskej únii sa táto smernica transponovala nedostatočne, nejednotne a často pravidlami, ktoré sa pri preskúmaní skutočností ukázali byt neúčinné.
IV. Medze účinnosti smernice ELD
Hlavný nedostatok, ktorý bol zistený okrem už uvedenej všeobecnej povahy použitých pojmov, predstavuje neexistencia konkrétneho administratívneho postupu, ktorý by mali vlády uplatňovať pri plnení povinnosti prijať opatrenia podľa tejto smernice v prípade environmentálnej škody.
Okrem toho zo štúdie Komisie vyplynulo, že mnohé štáty práve pre ťažkosti s uplatňovaním a vykonávaním smernice ELD naďalej používajú vlastné vnútroštátne právne predpisy pri riešení prípadov environmentálnych škôd, ku ktorým došlo na ich území.
Táto skutočnosť viedla tiež k protichodným a nedostatočným výsledkom v oblasti zaznamenávania prípadov environmentálnych škôd, čo malo za následok ťažkosti pri stanovovaní možného harmonizovaného systému finančného zabezpečenia.
Kľúčovým problémom v niektorých členských štátoch je úplná absencia ustanovení v smernici ELD, ktorými by sa riadili prípady, keď nie je možné určiť prevádzkovateľa zodpovedného za škodu alebo je tento prevádzkovateľ nesolventný. V takýchto prípadoch sa neuplatňuje zásada „znečisťovateľ platí“ a náklady na odstránenie environmentálnej škody znáša v plnej miere verejná správa, a teda občania EÚ.
V. Návrhy na lepšie zosúladenie smernice ELD
Hoci smernica nezamedzuje členským štátom prijať prísnejšie ustanovenia, bolo by žiaduce zahrnúť do smernice pravidlo, ktorým by sa zaviedol systém sekundárnej zodpovednosti vychádzajúci zo skúseností s rôznymi modelmi už prijatými v niektorých členských štátoch, ako je Francúzsko, Maďarsko, Poľsko a Spojené kráľovstvo.
Okrem toho v záujme zabezpečenia väčšieho pokrytia prípadov environmentálnych škôd, na ktoré sa nevzťahuje súčasný rámec smernice ELD alebo ktoré nemožno pokryť bežným finančným zabezpečením (ako sú veľké katastrofy), sa zdá vhodné zvážiť vytvorenie európskeho fondu na odstraňovanie environmentálnych škôd.
Nové objavy v oblasti technológií a lekárstva navyše poukazujú na to, že znečistenie z priemyselných činností môže mať pre ľudské telo doteraz netušené následky. Znečisťujúce látky vypúšťané do životného prostredia skutočne ohrozujú veľmi zložitú biologickú a evolučnú rovnováhu tým, že v priebehu niekoľkých desaťročí vnášajú do životného prostredia niekoľko faktorov, ktoré voľakedy neexistovali a ktoré môžu celkovo narušiť ľudský organizmus.
S ohľadom na všetky tieto dôvody by zákonodarca mal využiť túto príležitosť na opätovné vymedzenie pojmu environmentálna škoda, aby bolo účinné, jasné a funkčné z hľadiska rýchleho vývoja znečisťujúcich faktorov z priemyselných činností, a zvážiť tiež možnosť rozšírenia rozsahu pôsobnosti smernice aj na škody na ovzduší, živočíšstve a rastlinstve a na krajine a snažiť sa určiť tie nové nebezpečné činnosti, ktoré by bolo treba zaradiť do zoznamu činností, pri ktorých je stanovená objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa a ktoré sú uvedené v prílohe III.
Z prieskumu Komisie, ako aj z mnohých správ zainteresovaných strán vyplynulo, že odvetvia, ktoré vykonávajú činnosti, na ktoré možno uplatňovať smernicu ELD, väčšinou už zaviedli systémy finančného zabezpečenia a že teda trh má sklony k samoregulácii. Zástupcovia poisťovní potvrdili tento trend a zdôraznili, že ponuka finančného zabezpečenia by sa mohla zlepšiť zvýšením objemu údajov týkajúcich sa prípadov environmentálnych škôd v EÚ, ako aj objasnením uplatniteľného právneho rámca smernice.
S ohľadom na tieto skutočnosti by zákonodarca mohol zvážiť prijatie právnych predpisov v prospech prevádzkovateľov a poisťovacích spoločností zacielených na zlepšenie šírenia poistnej schémy pre prípady environmentálnych škôd a zároveň preskúmať možnosti uložiť finančné zabezpečenie ako povinnosť prevádzkovateľom, na ktorých sa vzťahuje smernica ELD.
Popri tejto poslednej možnosti možno určiť ďalšie prvky, ktoré by mohli byť užitočné na účely zlepšenia rámca zabezpečenia v prípade environmentálnych škôd: vytvorenie európskeho registra pre prípady podľa smernice ELD, vytvorenie registra prevádzkovateľov na národnej aj európskej úrovni vykonávajúcich nebezpečné činnosti, ktoré sú uvedené v prílohe III smernice, vytvorenie systému finančnej kontroly prevádzkovateľov, ktorí vykonávajú nebezpečné činnosti.
Prekážky týkajúce sa úplného vykonávania smernice ELD sú spôsobené takisto nedostatočnou prípravou vnútroštátnych správnych orgánov, ktoré nie sú vždy schopné uplatniť účinné postupy na overenie prípadov environmentálnych škôd. Komisia by preto mala posilniť a zlepšiť svoj program odbornej prípravy na vykonávanie smernice ELD prostredníctvom posilnenia a zlepšovania pravidelných stretnutí s rôznymi skupinami národných expertov.
- [1] Bio Intelligence Service (2014): Study on ELD Effectiveness: Scope and Exception. Záverečná správa vypracovaná pre Európsku komisiu, GR ENV.
- [2] Bio Intelligence Service et al. (2012): Study to explore the feasibility of creating a fund to cover environmental liability and losses occurring from industrial accident. Záverečná správa vypracovaná pre Európsku komisiu, GR ENV.
- [3] Milieu Ltd., IUCN (2014): Experience gained in the application of ELD biodiversity damage. Záverečná správa vypracovaná pre Európsku komisiu, GR ENV.
- [4] COM(2016)0204.
- [5] SWD(2016)0121.
- [6] PE 556.943.
NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU
o uplatňovaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd („smernica o environmentálnej zodpovednosti“)
Európsky parlament,
– so zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd (ďalej aj „smernica ELD“)[1],
– so zreteľom na správu Komisie Rade a Európskemu parlamentu podľa článku 18 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd (COM(2016)0204),
– so zreteľom na články 4 a 191 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ),
– so zreteľom na článok 37 Charty základných práv Európskej únie,
– so zreteľom na smernicu 2001/18/ES Európskeho parlamentu a Rady z 12. marca 2001 o zámernom uvoľnení geneticky modifikovaných organizmov do životného prostredia a o zrušení smernice Rady 90/220/EHS[2],
– so zreteľom na zmenu smernice 2004/35/ES smernicou 2006/21/ES[3] o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu, smernicou 2009/31/ES[4] o geologickom ukladaní oxidu uhličitého a smernicou 2013/30/EÚ[5] o bezpečnosti vyhľadávania, prieskumu a ťažby ropy a zemného plynu na mori,
– so zreteľom na pracovný dokument útvarov Komisie o hodnotení smernice o environmentálnej zodpovednosti programom REFIT, ktorý je sprievodným dokumentom správy Komisie Rade a Európskemu parlamentu podľa článku 18 ods. 2 smernice 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd (SWD(2016)0121),
– so zreteľom na dokument výskumnej služby Európskeho parlamentu z 15. júna 2016 s názvom Vykonávanie smernice o environmentálnej zodpovednosti: preskúmanie postupu hodnotenia vykonaného Komisiou[6],
– so zreteľom na článok 52 rokovacieho poriadku, ako aj na článok 1 ods. 1 písm. e) prílohy 3 k rozhodnutiu Konferencie predsedov z 12. decembra 2002 o postupe schvaľovania vypracovania iniciatívnych správ,
– so zreteľom na správu Výboru pre právne veci a stanovisko Výboru pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín (A8-0297/2017),
A. keďže podľa článku 191 ods. 1 ZFEÚ musí politika Únie v oblasti životného prostredia prispievať k uskutočňovaniu cieľov, ako je ochrana zdravia jej občanov, ochrana a zlepšovanie kvality životného prostredia, rozvážne a racionálne využívanie prírodných zdrojov a podpora opatrení na medzinárodnej úrovni na riešenie celosvetových alebo regionálnych problémov životného prostredia;
B. keďže v článku 191 ods. 2 ZFEÚ sa uvádza, že politika životného prostredia Únie sa musí zameriavať na vysokú úroveň jeho ochrany a vychádzať zo zásad predchádzania škodám a prevencie, zo zásady nápravy škôd na životnom prostredí prioritne pri zdroji a zo zásady, že náhradu škody hradí znečisťovateľ;
C. keďže v článku 11 ZFEÚ sa stanovuje, že požiadavky ochrany životného prostredia musia byť začlenené do vymedzenia a uskutočňovania politík Únie a činností, a to predovšetkým s ohľadom na podporu trvalo udržateľného rozvoja;
D. keďže článok 192 ZFEÚ zveruje Európskemu parlamentu a Rade úlohu rozhodnúť o postupoch, ktoré treba prijať na dosiahnutie všeobecných cieľov Únie v oblasti životného prostredia[7];
E. keďže v článku 37 Charty základných práv sa stanovuje, že vysoká úroveň ochrany životného prostredia a zlepšovanie jeho kvality sa musia začleniť do politík Únie a zabezpečiť v súlade so zásadou trvalo udržateľného rozvoja;
F. keďže koordinovaná stratégia v oblasti životného prostredia v celej Únii je spôsobom, ako podnietiť spoluprácu a zabezpečiť, aby politiky Únie boli vo vzájomnom súlade;
G. keďže súčasný rozsah pôsobnosti smernice o environmentálnej zodpovednosti sa vzťahuje len na environmentálne škody na biodiverzite (chránených druhoch a prirodzených biotopoch), vode a zemi, ktoré spôsobia prevádzkovatelia;
H. keďže v záujme krytia zodpovednosti za škody na životnom prostredí spontánne vznikol trh finančného zabezpečenia, ktorý by však nemusel byť postačovať na krytie osobitných prípadov, ako sú malé a stredné podniky alebo špecifické druhy operácií (morské plošiny, jadrové zariadenia atď.);
I. keďže k hlavným príčinám nerovnakého vykonávania smernice o environmentálnej zodpovednosti patria okrem iného ťažkosti pri zisťovaní, či poškodenie prírodného zdroja presiahlo stanovenú hranicu, a skutočnosť, že mnohé členské štáty nezaviedli žiadny postup na posúdenie poznámok alebo kritiky zo strany mimovládnych organizácií pôsobiacich v oblasti životného prostredia a ďalších zainteresovaných subjektov;
J. keďže v mnohých členských štátoch má veľký počet zainteresovaných strán (mimovládnych organizácií pôsobiacich v oblasti životného prostredia, poisťovní, prevádzkovateľov a predovšetkým príslušných orgánov) len málo znalostí – alebo v niektorých prípadoch žiadne – o podrobnostiach ELD, čo je spôsobené aj tým, že neexistujú usmerňovacie dokumenty na pomoc pri transpozícii právnych predpisov;
K. keďže mnohé členské štáty dosiahli pokrok pri účinnom plnení hlavných cieľov spočívajúcich v prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd; keďže v niektorých členských štátoch sa však smernica o environmentálnej zodpovednosti naďalej vykonáva nedostatočne;
L. keďže nové vedecké zistenia poukazujú na to, že znečistenie z priemyselných činností môže mať pre životné prostredie i človeka doteraz netušené následky a že tým sa ohrozuje ľudské zdravie, udržateľnosť a rovnováha biologických a biologicko-evolučných procesov;
1. uznáva význam štúdií a správ Komisie, pokiaľ ide o posúdenie vykonávania smernice o environmentálnej zodpovednosti a jej vplyvu na členské štáty, ako aj odporúčaní Komisie na účinné a súdržné vykonávanie smernice tým, že sa budú prioritne harmonizovať vnútroštátne riešenia a postupy v širšom rámci právnej zodpovednosti; v tejto súvislosti víta vypracovanie viacročného pracovného programu k smernici o environmentálnej zodpovednosti na obdobie 2017 – 2020;
2. so znepokojením konštatuje, že zistenia uvedené v daných správach poskytujú alarmujúci obraz, čo sa týka skutočného vykonávania smernice ELD, a poznamenáva, že smernica sa v mnohých členských štátoch transponovala nerovnomerne a povrchne;
Súčasný stav vykonávania smernice ELD
3. konštatuje, že viaceré členské štáty nedodržali lehotu na transpozíciu smernice ELD a až od polovice roku 2010 bola transponovaná vo všetkých 27 členských štátoch;
4. domnieva sa, že v dôsledku diskrečných právomocí udelených v rámci smernice ELD a značnej nejasnosti a nejednotného uplatňovania kľúčových koncepcií, ako aj nedostatočne rozvinutých schopností a odborných znalostí nepriniesla transpozícia smernice ELD do vnútroštátnych systémov zodpovednosti rovnaké podmienky a že – ako potvrdzuje správa Komisie – táto smernica je v súčasnosti z právneho i praktického hľadiska absolútne nejednotná, pričom počet prípadov sa medzi členskými štátmi značne líši; zastáva preto názor, že treba vyvinúť ďalšie úsilie s cieľom umožniť normalizáciu právnych predpisov v celej EÚ;
5. konštatuje, že táto nesúrodosť je spôsobená aj všeobecnou povahou smernice ELD, ktorá bola vypracovaná podľa vzoru rámcovej smernice;
6. vyjadruje poľutovanie nad tým, že napriek opatreniam, ktoré prijala Komisia v súvislosti s oneskorenou transpozíciou a problémami týkajúcimi sa nesúladu, a mimoriadnej flexibilite, ktorú smernica ELD poskytuje, sedem členských štátov musí ešte vyriešiť viacero otázok týkajúcich sa nesúladu;
7. konštatuje, že rozdiely v oznamovaní prípadov environmentálnych škôd členskými štátmi, ktoré viedli k uplatneniu smernice ELD[8], možno pripísať tomu, že členské štáty uplatňujú namiesto danej smernice svoje vnútroštátne právo;
Medze účinnosti smernice ELD
8. konštatuje, že účinnosť smernice ELD sa značne líši v jednotlivých členských štátoch;
9. zdôrazňuje, že rôzne interpretácie a uplatňovanie „prahu závažnosti“ environmentálnych škôd predstavujú jednu z hlavných prekážok účinného a jednotného uplatňovania smernice ELD, pričom presné údaje o administratívnych nákladoch pre orgány verejnej správy vrátane údajov o uplatňovaní doplnkovej a kompenzačnej nápravy sú obmedzené a dosť rozdielne a v prípade podnikov nie sú k dispozícii vôbec;
10. vyjadruje poľutovanie nad skutočnosťou, že v smernici ELD sú havárie definované ako „závažné“ iba ak spôsobia smrť alebo vážne zranenia, bez odkazu na vplyvy na životné prostredie; preto zdôrazňuje, že havária, aj keď nemá za následok smrť alebo vážne zranenia, môže mať závažný dosah na životné prostredie, a to kvôli svojmu rozsahu alebo vplyvu napr. na chránené oblasti, chránené druhy alebo mimoriadne zraniteľné biotopy;
11. vyjadruje poľutovanie nad tým, že na niektoré činnosti s potenciálnym nepriaznivým vplyvom na biodiverzitu a životné prostredie, ako sú potrubná preprava nebezpečných látok, ťažba a zavádzanie inváznych nepôvodných druhov, sa v súčasnosti nevzťahuje požiadavka objektívnej zodpovednosti; konštatuje, že najmä pokiaľ ide o škody v oblasti biodiverzity, činnosti uvedené v prílohe III nedostatočne pokrývajú sektory, ktoré by mohli potenciálne viesť k vzniku škôd;
12. domnieva sa, že v článku 1 by sa mal rámec environmentálnej zodpovednosti rozšíriť aj na ozdravenie a obnovu životného prostredia do pôvodného stavu po skončení pracovných činností, a to aj vtedy, keď environmentálne škody boli spôsobené činnosťami alebo emisiami, ktoré príslušné orgány výslovne povolili;
13. zdôrazňuje, že všetky zainteresované strany poukázali na problémy spojené s ukladaním objektívnej zodpovednosti za nebezpečné činnosti uvedené v prílohe III k smernici ELD tretím stranám predstavujúcim právnych nástupcov zodpovedného subjektu[9];
14. pripomína skúsenosti získané pri realizácii súčasného finančného zabezpečenia, pri ktorom sa prejavili nedostatky, pokiaľ ide o zaistenie toho, aby prevádzkovatelia boli schopní účinne pokryť finančné záväzky, ak sú zodpovední za environmentálny škody, a vyjadruje znepokojenie v súvislosti s prípadmi, keď prevádzkovatelia neboli schopní znášať náklady na napravenie environmentálnych škôd;
15. zdôrazňuje, že naďalej pretrvávajú problémy pri uplatňovaní smernice na incidenty veľkého rozsahu, najmä keď nie je možné identifikovať zodpovedného znečisťovateľa a/alebo je znečisťovateľ v platobnej neschopnosti či úpadku;
16. konštatuje, že zodpovední prevádzkovatelia si môžu znížiť náklady na odstraňovanie environmentálnych škôd pomocou nástrojov finančného zabezpečenia (pokrývajúcich poistenie a alternatívne nástroje, ako sú bankové záruky, dlhopisy, fondy či cenné papiere); domnieva sa, že dopyt v rámci trhu finančného zabezpečenia, na ktorý sa vzťahuje smernica ELD, je nízky vzhľadom na nízky počet prípadov v mnohých členských štátoch, nedostatočné objasnenie niektorých koncepcií smernice a všeobecne pomalé tempo vzniku poisťovacích modelov v mnohých členských štátoch v závislosti od úrovne zrelosti trhu pre tieto nástroje;
17. konštatuje, že možnosť zlepšiť poskytovanie finančného zabezpečenia brzdia nedostatočné a protichodné údaje o prípadoch podľa smernice ELD, ktoré má EÚ k dispozícií;
18. nabáda členské štáty, aby prijali opatrenia na urýchlenie vytvorenia nástrojov a trhov finančného zabezpečenia príslušnými ekonomickými a finančnými prevádzkovateľmi vrátane finančných mechanizmov pre prípad platobnej neschopnosti, s cieľom umožniť prevádzkovateľom, aby využívali finančné záruky na krytie svojej zodpovednosti;
19. upozorňuje na štúdiu uskutočniteľnosti Komisie o koncepcii celoúniového nástroja s rozdelením rizika v prípade priemyselných katastrof[10] a zdôrazňuje potrebu vykonania ďalšej analýzy a dôkladnejšej štúdie uskutočniteľnosti o kľúčových právnych a finančných otázkach;
20. víta skutočnosť, že pokiaľ ide o uplatňovanie smernice ELD v súvislosti s chránenými druhmi a prirodzenými biotopmi, polovica členských štátov prijala širší rozsah pôsobnosti (Belgicko, Cyprus, Česká republika, Estónsko, Grécko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Luxembursko, Poľsko, Portugalsko, Slovinsko, Španielsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo);
21. domnieva sa, že jedným z množstva rôznych dôvodov nedostatočnej harmonizácie smernice ELD je aj skutočnosť, že nebol stanovený žiaden štandardný administratívny postup na informovanie príslušných orgánov o bezprostredne hroziacich alebo skutočných environmentálnych škodách; vyjadruje preto poľutovanie nad tým, že neexistuje povinnosť uverejňovať takéto oznámenia alebo informácie o tom, ako sa dané prípady riešili; poznamenáva, že niektoré členské štáty poukázali na toto obmedzenie vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch a vytvorili databázy o oznámeniach/incidentoch/prípadoch; poukazuje však na to, že táto prax sa medzi členskými štátmi značne líši a je pomerne obmedzená;
22. zdôrazňuje, že v rámci kompenzačných režimov musí byť možné účinne a urýchlene riešiť cezhraničné nároky, v rámci rozumného časového rámca a bez diskriminácie medzi žiadateľmi z rôznych krajín Európskeho hospodárskeho priestoru; odporúča, aby pokryli primárne aj sekundárne škody vo všetkých dotknutých oblastiach, pretože takéto udalosti ovplyvňujú väčšiu oblasť a môžu mať dlhodobý vplyv; zdôrazňuje, že je potrebné, aby najmä susedné krajiny, ktoré nie sú členmi Európskeho hospodárskeho priestoru, dodržiavali medzinárodné právo, pokiaľ ide o ochranu životného prostredia a environmentálnu zodpovednosť;
23. opakuje, že podľa článku 4 ods. 5 smernice ELD sa táto smernica vzťahuje len na environmentálne škody alebo na bezprostrednú hrozbu vzniku takýchto škôd spôsobenýchznečistením plošného charakteru, pri ktorých je možné nájsť príčinnú súvislosť medzi škodou a činnosťami jednotlivých prevádzkovateľov; takisto pripomína, že Medzivládny panel o zmene klímy (IPCC) už vo svojej správe za rok 2013 stanovil jasnú príčinnú súvislosť medzi emisiami plynov a škodami súvisiacimi so zmenou klímy a životným prostredím
[11];
Návrhy na lepšie zosúladenie smernice ELD
24. požaduje, aby sa smernica ELD čo najskôr preskúmala a aby sa zrevidovalo vymedzenie pojmu „environmentálna škoda“ stanovené v článku 2 ods. 1) smernice, najmä pokiaľ ide o kritériá na určenie nepriaznivých účinkov na chránené druhy a biotopy (príloha I) a o riziká škody na vode a zemi, s cieľom zabezpečiť jeho dostatočnú účinnosť, konzistentnosť a koherentnosť, aby bolo možné držať krok s rýchlym vývojom znečisťujúcich látok z priemyselných činností;
25. žiada Komisiu, aby objasnila, definovala a podrobne vymedzila koncepciu „prahu závažnosti“ a posúdila diferencované maximálne limity zodpovednosti pre činnosti s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie smernice ELD vo všetkých členských štátoch;
26. vyzýva Komisiu, aby poskytla jasný a koherentný výklad geografického rozsahu pojmu „priaznivý stav ochrany“ uvedeného v smernici ELD (územie EÚ, územie členského štátu, prírodná krajina); v tejto súvislosti sa domnieva, že je nevyhnutný prístup špecifický pre danú lokalitu s cieľom zabezpečiť správne a účinné vykonávanie;
27. vyzýva Komisiu, aby určila, aké pravidlá sú potrebné na jasné a nesporné rozlišovanie medzi prípadmi, na ktoré sa vzťahuje smernica ELD, a prípadmi, pri ktorých by sa mali uplatňovať vnútroštátne normy, ak sú prísnejšie;
28. konštatuje, že znečistenie ovzdušia poškodzuje ľudské zdravie a životné prostredie a podľa Eurostatu predstavuje znečistenie oxidom dusičitým a tuhými časticami vážne zdravotné riziko; v tejto súvislosti požaduje, aby sa „ekosystémy“ zahrnuli do vymedzení pojmu „environmentálna škoda“ a „prírodný zdroj“ v článku 2; ďalej žiada Komisiu, aby zvážila možnosť rozšíriť rozsah pôsobnosti smernice ELD a stanoviť zodpovednosť za škody na ľudskom zdraví a životnom prostredí vrátane škôd na ovzduší[12];
29. vyzýva Komisiu, aby zaviedla povinné finančné zabezpečenie, napríklad povinné poistenie environmentálnej zodpovednosti pre prevádzkovateľov, a aby vypracovala harmonizovanú metodiku EÚ na výpočet maximálnych limitov zodpovednosti s prihliadnutím na charakteristiky každej činnosti a jej okolie; okrem toho vyzýva Komisiu, aby zvážila možnosť zriadiť európsky fond na ochranu životného prostredia pred škodami spôsobenými priemyselnou činnosťou, na ktorú sa vzťahuje smernica ELD[13], bez oslabenia zásady „znečisťovateľ platí“, pokiaľ ide o riziko platobnej neschopnosti a len v prípadoch, keď zlyhajú trhy finančného zabezpečenia; domnieva sa, že to isté by sa malo vzťahovať na prípady rozsiahlych havárií, keď nie je možné vysledovať prevádzkovateľa zodpovedného za škody;
30. žiada, aby každý prevádzkovateľ, ktorý má prospech z vykonávania činností, bol takisto zodpovedný za akékoľvek environmentálne škody alebo znečistenie spôsobené týmito činnosťami;
31. zastáva názor, že vzhľadom na závažnosť a potenciálny vplyv havárií súvisiacich s priemyslom a na riziká pre ľudské zdravie, životné prostredie a majetok treba pridať ďalšie ochranné opatrenia s cieľom zaistiť pre európskych občanov bezpečný a spoľahlivý systém prevencie a riadenia katastrof založený na rozdelení rizika, zvýšení zodpovednosti priemyselných prevádzkovateľov a zásade „znečisťovateľ platí“; požaduje, aby sa posúdilo, či treba začleniť do smernice ELD systém občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené na ľudskom zdraví a životnom prostredí[14];
32. žiada zavedenie systému sekundárnej zodpovednosti tretích strán predstavujúcich právnych nástupcov zodpovedného subjektu;
33. odporúča, aby sa možnosť vyžadovať doplnkovú zodpovednosť štátu stala povinnou v záujme zabezpečenia účinného a aktívneho uplatňovania právnych predpisov;
34. vyzýva ďalej na zrušenie možnosti poskytovania ochrany na základe povolenia a ochrany na základe aktuálneho stavu vývoja s cieľom vytvoriť rovnaké podmienky, podporovať zásadu „znečisťovateľ platí“ a zvýšiť účinnosť právnych predpisov;
35. vyzýva Komisiu, aby bezodkladne predložila návrh týkajúci sa environmentálnych inšpekcií na európskej úrovni;
36. domnieva sa, že v súvislosti s revíziou smernice ELD by rozšírenie objektívnej zodpovednosti za činnosti neuvedené v prílohe III v prípade všetkých škôd na životnom prostredí s nepriaznivými účinkami malo byť prioritou, aby sa zlepšila účinnosť právnych predpisov pri uplatňovaní zásady „znečisťovateľ platí“ a aby sa poskytovali stimuly pre prevádzkovateľov na zavedenie náležitého riadenia rizika pri ich činnostiach; v tejto súvislosti vyzýva Komisiu, aby vytvorila register prevádzkovateľov vykonávajúcich nebezpečné činnosti a systém finančného monitorovania, ktorým sa zabezpečí ich platobná schopnosť;
37. vyzýva Komisiu, aby zabezpečila uplatňovanie smernice ELD na environmentálne škody spôsobené akoukoľvek pracovnou činnosťou a zaistila objektívnu zodpovednosť výrobcov;
38. požaduje vytvorenie verejne dostupnej európskej databázy prípadov environmentálnych škôd, na ktoré sa vzťahuje smernica ELD, napríklad podľa vzoru írskeho systému nahlasovania, v rámci ktorého možno prípady environmentálnych škôd oznamovať online, s cieľom zvýšiť dôveru v systém ELD a zabezpečiť lepšie vykonávanie; domnieva sa, že takáto verejná databáza by umožnila zainteresovaným stranám, prevádzkovateľom a občanom získať viac informácií o existencii režimu ELD a jeho presadzovaní a prispela by tak k zlepšeniu prevencie a odstraňovania environmentálnych škôd;
39. odporúča, aby sa verejné databázy prípadov, na ktoré sa vzťahuje smernica ELD, v záujme ľahkej dostupnosti a účinnosti vytvárali v súlade s týmito kritériami:
– mali by byť dostupné online a dodatočné informácie týkajúce sa jednotlivých prípadov by sa mali poskytovať na požiadanie,
– každá krajina by mala mať centralizovanú databázu namiesto osobitných databáz pre každý región,
– oznámenia o nových incidentoch by sa mali okamžite zverejňovať na internete,
– každý prípad zaregistrovaný v databáze by mal zahŕňať informácie o mene znečisťovateľa, povahe a rozsahu spôsobených škôd, preventívnych/nápravných opatreniach, ktoré boli alebo budú prijaté, a konaniach vykonávaných príslušnými orgánmi alebo s týmito orgánmi;
40. vyzýva na rozšírenie kategórií nebezpečných činností uvedených v prílohe III s cieľom zahrnúť do nich všetky činnosti, ktoré sú potenciálne škodlivé pre životné prostredie a ľudské zdravie;
41. vyzdvihuje dôležitosť kultúry prevencie environmentálnych škôd prostredníctvom systematickej informačnej kampane, ktorou členské štáty zabezpečia, aby potenciálni znečisťovatelia a potenciálne obete boli informovaní o hroziacich rizikách, dostupnosti poistenia alebo iných finančných a právnych prostriedkov, ktoré by ich mohli ochrániť pred takými rizikami, ako aj o výhodách, ktoré z nich môžu plynúť;
42. domnieva sa, že všetky prípady preukázanej zodpovednosti, ako aj podrobnosti o uložených sankciách by mali byť zverejnené, aby skutočné náklady na environmentálne škody boli transparentné pre všetkých;
43. navrhuje, aby sa vytvoril mechanizmus, ktorý by podnietil mimovládne organizácie pôsobiace v oblasti životného prostredia a iné zainteresované subjekty predkladať pripomienky a výhrady;
44. navrhuje, aby sa zaviedli daňové úľavy alebo iné formy zvýhodnenia pre spoločnosti, ktoré sa úspešne snažia predchádzať environmentálnym škodám;
45. odporúča zriadiť osobitné nezávislé orgány s riadiacimi a kontrolnými právomocami, ako aj právomocou ukladať sankcie, ktoré sú stanovené v smernici ELD, vrátane možnosti požadovať od potenciálne zodpovedných strán finančné záruky, a to s ohľadom na konkrétnu situáciu potenciálneho znečisťovateľa, napríklad čo sa týka environmentálnych povolení;
46. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zabezpečili, že smernica ELD bude primerane podporovať úsilie o dosiahnutie cieľov smerníc EÚ o vtákoch a biotopoch; trvá na tom, že orgány zodpovedné za environmentálne inšpekcie musia byť zapojené do vykonávania a presadzovania právnych predpisov o environmentálnej zodpovednosti;
47. vyzýva Komisiu, aby zintenzívnila program odbornej prípravy týkajúci sa uplatňovania smernice ELD v členských štátoch a aby zriadila asistenčné služby poskytujúce odborníkom informácie, pomoc a podporu pri hodnotení rizík a škôd; okrem toho odporúča, aby sa prijali usmerňovacie dokumenty, ktoré pomôžu členským štátom správne transponovať právne predpisy;
48. opakuje, že v súlade so smernicou ELD majú osoby postihnuté environmentálnou škodou právo požiadať príslušný orgán, aby prijal opatrenia; konštatuje tiež, že právo Únie stanovuje, že európski občania by mali mať zaručený účinný a včasný prístup k spravodlivosti (článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, článok 6 Zmluvy o EÚ a príslušné ustanovenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv) a že náklady environmentálnych škôd by mal hradiť znečisťovateľ (článok 191 Zmluvy o fungovaní EÚ); vyzýva preto Komisiu, aby predložila legislatívny návrh týkajúci sa minimálnych noriem na vykonávanie ustanovenia Aarhuského dohovoru o prístupe k spravodlivosti; žiada Komisiu, aby zvážila možnosť zaviesť mechanizmy kolektívneho odškodnenia v prípade porušenia práva Únie v oblasti životného prostredia;
49. v súvislosti s revíziou smernice ELD vyzýva Komisiu, aby zvážila, či by mohla členským štátom uložiť povinnosť každé dva roky predkladať správy o uplatňovaní smernice;
50. považuje trestnoprávne sankcie za ďalší dôležitý odrádzajúci prostriedok proti environmentálnym škodám a s poľutovaním konštatuje, že smernica 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva nie je aktuálna; vyzýva Komisiu, aby bezodkladne prijala opatrenia na preskúmanie rozsahu pôsobnosti smernice s cieľom zabezpečiť, že bude pokrývať všetky uplatniteľné právne predpisy Únie v oblasti životného prostredia;
51. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade a Komisii, ako aj parlamentom a vládam členských štátov.
- [1] Ú. v. EÚ L 143, 30.4.2004, s. 56.
- [2] Ú. v. EÚ L 106, 17.4.2001, s. 1.
- [3] Ú. v. EÚ L 102, 11.4.2006, s. 15.
- [4] Ú. v. EÚ L 140, 11.4.2006, s. 114.
- [5] Ú. v. EÚ L 178, 28.6.2013, s. 66.
- [6] PE 556.943.
- [7] Rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 2010, ERG a i., C-378/08, ECLI:EU:C:2010:126, bod 45; Rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 2010, ERG a i., C-379/08 a C-380/08, ECLI:EU:C:2010:127, bod 38; Rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 2010, Buzzi Unicem SpA a i., C‑478/08 a C‑479/08, ECLI:EU:C:2010:129, bod 35.
- [8] Podľa správy Komisie Rade a Európskemu parlamentu na základe článku 18 ods. 2 smernice 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd nahlásili členské štáty od apríla 2007 do apríla 2013 približne 1 245 potvrdených prípadov environmentálnych škôd, ktoré viedli k uplatneniu smernice ELD. V danej správe sa okrem toho uvádza, že počet prípadov sa medzi jednotlivými členskými štátmi značne líši. Na dva členské štáty pripadá viac ako 86 % všetkých nahlásených prípadov (Maďarsko: 563, Poľsko: 506), väčšinu zvyšných prípadov nahlásilo šesť členských štátov (Nemecko: 60, Grécko: 40, Taliansko: 17 a Lotyšsko, Španielsko a Spojené kráľovstvo: 8). 11 členských štátov nenahlásilo v roku 2007 žiadne takéto prípady, možno preto, lebo sa nimi zaoberajú výhradne v rámci svojho vnútroštátneho systému.
- [9] Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 4. marca 2015, Ministero dell’Ambiente e della Tutela del Territorio e del Mare a i. proti Fipa Group Srl a i., C-534/13, ECLI:EU:C:2015:140.
- [10] Study to explore the feasibility of creating a fund to cover environmental liability and losses occurring from industrial accidents, Final Report, European Commission, DG ENV, 17 April 2013.
- [11] IPCC, 2013: Climate Change 2013: The Physical Science Basis. Contribution of Working Group I to the Fifth Assessment Report of the Intergovernmental Panel on Climate Change [Stocker, T.F. et al. Cambridge University Press, Cambridge, United Kingdom and New York, NY, USA, 1535 pp, doi:10.1017/CBO9781107415324.
- [12] Touto možnosťou sa Komisia zaoberala vo svojom dokumente z 19. februára 2014 s názvom Study on ELD Effectiveness: Scope and Exceptions, s. 84.
- [13] Touto možnosťou sa zaoberá dokument Komisie uverejnený 17. apríla 2013 s názvom Study to explore the feasibility of creating a fund to cover environmental liability and losses occurring from industrial accidents.
- [14] Ako už bolo zavedené v Portugalsku a posúdené v štúdii Komisie zo 16. mája 2013 s názvom Implementation challenges and obstacles of the Environmental Liability Directive (ELD), s. 75.
STANOVISKO Výboru pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín (20.6.2017)
pre Výbor pre právne veci
k uplatňovaniu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd („smernica o environmentálnej zodpovednosti“)
(2016/2251(INI))
Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko (*): Benedek Jávor
(*) Postup pridružených výborov – článok 54 rokovacieho poriadku
NÁVRHY
Výbor pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín vyzýva Výbor pre právne veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:
1. konštatuje, že vzhľadom na diskrečné právomoci priznané v smernici o environmentálnej zodpovednosti nebolo jej vykonávanie v členských štátoch koordinované, dostatočne harmonizované a efektívne, čo viedlo k nedostatkom vo vykonávaní, značnej variabilite v počte prípadov medzi členskými štátmi a k nerovnakým podmienkam pre prevádzkovateľov;
2. žiada, aby smernica o environmentálnej zodpovednosti bola čo najskôr zrevidovaná;
3. v kontexte revízie smernice o environmentálnej zodpovednosti vyzýva na väčšiu jasnosť, pokiaľ ide o vymedzenie pojmu environmentálnej škody v článku 2 ods. 1, najmä so zreteľom na kritériá na určenie závažných nepriaznivých účinkov na chránené druhy a biotopy (príloha I) a na riziko poškodenia pôdy a vody (článok 2 ods. 1); vyzýva na zmenu vymedzenia tak, aby zahŕňalo všetky škody na životnom prostredí;
4. ďalej vyzýva Komisiu, aby „ekosystémy“ zahrnula do vymedzení pojmu „environmentálna škoda“ a „prírodný zdroj“ v článku 2;
5. poznamenáva, že niektoré členské štáty podľa všetkého využívajú v prípadoch environmentálnej škody pomerne často smernicu o environmentálnej zodpovednosti, zatiaľ čo iné uplatňujú na prípady environmentálnej škody namiesto smernice o environmentálnej zodpovednosti vnútroštátne právne predpisy;
6. víta úsilie Komisie zamerané na posúdenie a preklenutie nedostatkov pri vykonávaní smernice o environmentálnej zodpovednosti v členských štátoch;
7. víta vypracovanie viacročného pracovného programu k smernici o environmentálnej zodpovednosti na obdobie 2017 – 2020;
8. pripomína skúsenosti získané pri realizácii súčasného finančného zabezpečenia, pri ktorom sa prejavili problémy so zaistením zodpovednosti prevádzkovateľov za environmentálny škody, a vyjadruje znepokojenie v súvislosti s prípadmi, keď prevádzkovatelia neboli schopní znášať náklady na napravenie environmentálnych škôd;
9. pripomína, že neexistencia povinnosti pre prevádzkovateľov disponovať finančným zabezpečením, pokiaľ ide o environmentálnu zodpovednosť, môže brániť úplnej náhrade nákladov v prípade vážneho incidentu;
10. žiada, aby každý prevádzkovateľ, ktorý má prospech z vykonávania činností, bol takisto zodpovedný za akékoľvek environmentálne škody alebo znečistenie spôsobené týmito činnosťami;
11. domnieva sa, že v článku 1 by sa mal rámec environmentálnej zodpovednosti rozšíriť aj na obnovu životného prostredia do pôvodného stavu po skončení pracovných činností, a to aj vtedy, keď environmentálnu škodu spôsobili činnosti alebo emisie výslovne povolené príslušnými orgánmi;
12. vyjadruje poľutovanie, že na činnosti s výrazným potenciálnym nepriaznivým vplyvom na biodiverzitu a životné prostredie, ako sú potrubná preprava nebezpečných látok, ťažba a zavádzanie inváznych nepôvodných druhov, sa v súčasnosti nevzťahuje požiadavka objektívnej zodpovednosti; konštatuje, že najmä pokiaľ ide o škody v oblasti biodiverzity, činnosti uvedené v prílohe III nedostatočne pokrývajú sektory, ktoré by mohli potenciálne viesť k vzniku škody;
13. domnieva sa, že v súvislosti s revíziou smernice o environmentálnej zodpovednosti by rozšírenie objektívnej zodpovednosti za činnosti neuvedené v prílohe III v prípade všetkých škôd na životnom prostredí s nepriaznivými účinkami malo byť prioritou, aby sa zlepšila účinnosť právnych predpisov pri uplatňovaní zásady „znečisťovateľ platí“ a aby sa poskytovali stimuly pre prevádzkovateľov, aby uskutočnili náležité riadenie rizika pri svojich činnostiach;
14. v súvislosti s revíziou smernice o environmentálnej zodpovednosti vyzýva Komisiu, aby rozšírila rozsah pôsobnosti smernice a aby takisto stanovila zodpovednosť za škody na ľudskom zdraví a životnom prostredí, napríklad na ovzduší a mokradiach; domnieva sa, že smernica o environmentálnej zodpovednosti by sa tým zefektívnila vo vzťahu k ďalším právnym predpisom EÚ na ochranu ľudského zdravia a životného prostredia a uľahčilo by sa doplnenie ustanovení do smernice o environmentálnej zodpovednosti, napríklad začlenenie požiadavky vykonávať preventívne opatrenia a núdzové nápravné opatrenia, či už v rámci samotnej smernice alebo vnútroštátneho práva, ktorým sa vykonáva;
15. vyzýva Komisiu, aby zabezpečila uplatňovanie smernice o environmentálnej zodpovednosti na environmentálne škody spôsobené akoukoľvek pracovnou činnosťou a zaistila objektívnu zodpovednosť výrobcov;
16. vyzýva Komisiu, aby do nasledujúcej revízie smernice o environmentálnej zodpovednosti zahrnula škodu na ľudskom zdraví a životnom prostredí spôsobenú znečistením ovzdušia emisiami z automobilov porušujúcich právne predpisy EÚ o emisiách z automobilov, keďže by to mohlo zvýšiť mieru prevencie a opatrnosti;
17. vyzýva ďalej na zrušenie možnosti poskytovania ochrany na základe povolenia a ochrany na základe aktuálneho stavu vývoja s cieľom vytvoriť rovnaké podmienky a podporovať zásadu „znečisťovateľ platí“, a zároveň aj zvýšiť účinnosť právnych predpisov;
18. odporúča, aby sa možnosť vyžadovať doplnkovú zodpovednosť štátu stala povinnou v záujme zabezpečenia účinného a proaktívneho uplatňovania právnych predpisov;
19. zastáva názor, že vzhľadom na závažnosť a potenciálny vplyv havárií súvisiacich s priemyslom a na riziká pre ľudské zdravie, životné prostredie a majetok treba pridať ďalšie ochranné opatrenia s cieľom zaistiť pre európskych občanov bezpečnú a spoľahlivú prevenciu katastrof a systém riadenia založený na rozdelení rizika, zvýšení zodpovednosti priemyselných prevádzkovateľov a zásade „znečisťovateľ platí“;
20. v súvislosti s revíziou smernice o environmentálnej zodpovednosti vyzýva Komisiu, aby zvážila, či by mohla členským štátom uložiť povinnosť každé dva roky predkladať správy o uplatňovaní smernice;
21. v súvislosti s revíziou smernice o environmentálnej zodpovednosti potvrdzuje, že požaduje povinnosť finančného zabezpečenia, napríklad povinnosť poistenia environmentálnej zodpovednosti pre prevádzkovateľov; vyzýva Komisiu, aby vypracovala harmonizovanú metodiku EÚ v oblasti výpočtu maximálnych limitov zodpovednosti v závislosti od charakteristík každej činnosti a jej okolia a aby posúdila možnosť doplniť tieto opatrenia o fond na úrovni celej EÚ alebo poistenie založené na nástroji s rozdelením rizika, ktoré by boli určené na pokrytie nákladov na nápravu nad rámec povinného finančného zabezpečenia, a to v koordinácii s existujúcimi medzinárodnými fondmi environmentálnej zodpovednosti;
22. vyzýva Komisiu, aby stanovila povinné poistenie environmentálnej zodpovednosti, ktoré by sa vzťahovalo na všetkých prevádzkovateľov v EÚ, a aby každému členskému štátu uložila povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie environmentálnej zodpovednosti všetkých prevádzkovateľov na jeho území;
23. nabáda členské štáty, aby prijali opatrenia na urýchlenie vytvorenia nástrojov a trhov finančného zabezpečenia príslušnými ekonomickými a finančnými prevádzkovateľmi vrátane finančných mechanizmov pre prípad platobnej neschopnosti, s cieľom umožniť prevádzkovateľom, aby využívali finančné záruky na krytie svojej zodpovednosti;
24. upozorňuje na štúdiu uskutočniteľnosti Komisie o koncepcii celoúniového nástroja s rozdelením rizika v prípade priemyselných katastrof[1] a zdôrazňuje potrebu vykonania ďalšej analýzy a dôkladnejšej štúdie uskutočniteľnosti o kľúčových právnych a finančných otázkach;
25. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zabezpečili, aby smernica o environmentálnej zodpovednosti primerane podporovala úsilie o dosiahnutie cieľov smerníc EÚ o vtákoch a biotopoch; trvá na tom, že orgány zodpovedné za environmentálne inšpekcie musia byť zapojené do vykonávania a presadzovania právnych predpisov o environmentálnej zodpovednosti;
26. považuje trestnoprávne sankcie za ďalší dôležitý odradzujúci prostriedok proti environmentálnym škodám a s poľutovaním konštatuje, že smernica 2008/99/ES o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva nie je aktuálna; vyzýva Komisiu, aby bezodkladne prijala opatrenia na preskúmanie rozsahu pôsobnosti smernice tak, aby sa vzťahoval na všetky uplatniteľné právne predpisy Únie v oblasti životného prostredia;
27. zdôrazňuje, že je mimoriadne naliehavé vypracovať európske právne predpisy o minimálnych normách na uplatňovanie prístupu k pilieru spravodlivosti Aarhuského dohovoru;
28. opakuje svoju výzvu Komisii, aby bezodkladne predložila návrh pre environmentálne inšpekcie na európskej úrovni.
VÝSLEDOK ZÁVEREČNÉHO HLASOVANIA VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO
|
Dátum prijatia |
8.6.2017 |
|
|
|
|
|
Výsledok záverečného hlasovania vo výbore |
+: –: 0: |
46 4 3 |
|||
|
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Margrete Auken, Pilar Ayuso, Zoltán Balczó, Ivo Belet, Biljana Borzan, Lynn Boylan, Soledad Cabezón Ruiz, Nessa Childers, Birgit Collin-Langen, Mireille D’Ornano, Miriam Dalli, Mark Demesmaeker, Bas Eickhout, Karl-Heinz Florenz, Francesc Gambús, Elisabetta Gardini, Arne Gericke, Jens Gieseke, Julie Girling, Françoise Grossetête, Jytte Guteland, György Hölvényi, Jean-François Jalkh, Benedek Jávor, Jo Leinen, Peter Liese, Norbert Lins, Valentinas Mazuronis, Susanne Melior, Bolesław G. Piecha, Pavel Poc, Frédérique Ries, Davor Škrlec, Renate Sommer, Ivica Tolić, Adina-Ioana Vălean, Jadwiga Wiśniewska |
||||
|
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Jørn Dohrmann, Ismail Ertug, Eleonora Evi, Jan Huitema, Urszula Krupa, Gesine Meissner, Ulrike Müller, Younous Omarjee, Sirpa Pietikäinen, Carolina Punset, Bart Staes, Tiemo Wölken, Carlos Zorrinho |
||||
|
Náhradníci (čl. 200 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní |
Arnaud Danjean, Wim van de Camp |
||||
ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO
|
46 |
+ |
|
|
ALDE |
Jan Huitema, Valentinas Mazuronis, Gesine Meissner, Ulrike Müller, Carolina Punset, Frédérique Ries |
|
|
ECR |
Jørn Dohrmann, Arne Gericke |
|
|
EFDD |
Eleonora Evi |
|
|
GUE/NGL |
Lynn Boylan, Younous Omarjee |
|
|
NI |
Zoltán Balczó |
|
|
PPE |
Pilar Ayuso, Ivo Belet, Birgit Collin-Langen, Arnaud Danjean, Karl-Heinz Florenz, Francesc Gambús, Elisabetta Gardini, Jens Gieseke, Françoise Grossetête, György Hölvényi, Peter Liese, Norbert Lins, Sirpa Pietikäinen, Renate Sommer, Ivica Tolić, Adina-Ioana Vălean, Wim van de Camp |
|
|
S&D |
Biljana Borzan, Soledad Cabezón Ruiz, Nessa Childers, Miriam Dalli, Ismail Ertug, Jytte Guteland, Jo Leinen, Susanne Melior, Pavel Poc Tiemo Wölken, Flavio Zanonato, Carlos Zorrinho |
|
|
VERTS/ALE |
Margrete Auken, Bas Eickhout, Benedek Jávor, Davor Škrlec, Bart Staes |
|
|
4 |
- |
|
|
ECR |
Julie Girling, Urszula Krupa, Bolesław G. Piecha, Jadwiga Wiśniewska |
|
|
3 |
0 |
|
|
ECR |
Mark Demesmaeker |
|
|
ENF |
Mireille D’Ornano, Jean-François Jalkh |
|
- [1] Štúdia na preskúmanie uskutočniteľnosti vytvorenia fondu na pokrytie environmentálnej zodpovednosti a strát, ku ktorým dochádza na základe priemyselných havárií, záverečná správa, Európska komisia, GR ENV, 17. apríla 2013.
INFORMÁCIE O PRIJATÍ V GESTORSKOM VÝBORE
|
Dátum prijatia |
2.10.2017 |
|
|
|
|
|
Výsledok záverečného hlasovania vo výbore |
+: –: 0: |
21 1 2 |
|||
|
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Max Andersson, Joëlle Bergeron, Marie-Christine Boutonnet, Jean-Marie Cavada, Rosa Estaràs Ferragut, Laura Ferrara, Mary Honeyball, Sylvia-Yvonne Kaufmann, Gilles Lebreton, Jiří Maštálka, Emil Radev, Julia Reda, Evelyn Regner, Pavel Svoboda, József Szájer, Axel Voss, Tadeusz Zwiefka |
||||
|
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní |
Isabella Adinolfi, Angel Dzhambazki, Jens Rohde, Virginie Rozière, Tiemo Wölken |
||||
|
Náhradníci (čl. 200 ods. 2) prítomní na záverečnom hlasovaní |
Kateřina Konečná, Jens Nilsson |
||||
ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN V GESTORSKOM VÝBORE
|
21 |
+ |
|
|
ALDE EFDD GUE/NGL PPE
S&D Verts/ALE |
Jean-Marie Cavada, Jens Rohde Joëlle Bergeron, Laura Ferrara Kateřina Konečná, Jiří Maštálka Rosa Estaràs Ferragut, Emil Radev, Pavel Svoboda, József Szájer, Axel Voss, Francis Zammit Dimech, Tadeusz Zwiefka Mary Honeyball, Sylvia-Yvonne Kaufmann, Jens Nilsson, Evelyn Regner, Virginie Rozière, Tiemo Wölken Max Andersson, Julia Reda |
|
|
1 |
- |
|
|
ECR |
Angel Dzhambazki |
|
|
2 |
0 |
|
|
ENF |
Marie-Christine Boutonnet, Gilles Lebreton |
|
Vysvetlenie použitých znakov:
+ : za
- : proti
0 : zdržali sa hlasovania