SPRÁVA o vykonávaní nariadenia Dublin III

    2.12.2020 - (2019/2206(INI))

    Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci
    Spravodajkyňa: Fabienne Keller


    Postup : 2019/2206(INI)
    Postup v rámci schôdze
    Postup dokumentu :  
    A9-0245/2020
    Predkladané texty :
    A9-0245/2020
    Prijaté texty :

    DÔVODOVÁ SPRÁVA – SÚHRN SKUTOČNOSTÍ A ZISTENÍ

    Úvod

    Utečenecká kríza v rokoch 2015 – 16 sa premenila na krízu azylového systému a preukázala neúčinnosť nariadenia Dublin III pri reagovaní na takúto situáciu, jeho štrukturálne nedostatky a početné problémy pri jeho vykonávaní.

    Európska komisia uznala, že „v dôsledku svojej podoby alebo zlého vykonávania [nariadenia] kladie neprimeranú mieru zodpovednosti na niektoré členské štáty a podporuje nekontrolované a neregulárne migračné roky[1]. Preto v roku 2016 navrhla nový text na riešenie tejto otázky. Európsky parlament v novembri 2017 schválil mandát na rokovania, Rada však ešte stále neprijala všeobecné usmernenia.

    S cieľom ukončiť patovú situáciu Komisia vydala Európsky pakt pre migráciu a azyl“ a okrem iného nový návrh na revíziu nariadenia Dublin III.

    Ambiciózna reforma si vyžaduje poznať silné a slabé stránky platného znenia. Komisia uverejnila dve hodnotenia nariadenia v decembri 2015 a marci 2016 (článok 46), stále však nepredložila svoje pravidelné hodnotenie plánované na júl 2018.

    V tejto súvislosti a vzhľadom na neúspech nariadenia Dublin III sa Európsky parlament rozhodol vypracovať aktualizovanú analýzu nariadenia, keďže je pred európskymi občanmi zodpovedný za legislatívne akty, ktoré prijíma.

     

    Metodika

    Toto hodnotenie vychádza z rôznych doplnkových zdrojov: z verejného vypočutia vo výbore LIBE 19. februára 2020, návštev v teréne, rozhovorov so zainteresovanými stranami, dvoch dotazníkov zaslaných všetkým stálym zastúpeniam a národným parlamentom štátov, ktoré uplatňujú toto nariadenie, štúdie výskumnej služby Európskeho parlamentu (EPRS)[2] a pravidelných koordinačných stretnutí medzi spravodajcom a tieňovými spravodajcami.

     

     

    1. ČASŤ I: Spätná väzba po kríze, ponaučenia pre reformu nariadenia Dublin III

     

    1.1. Vznik dublinského nariadenia: postupná harmonizácia

    Vytvorenie priestoru voľného pohybu na európskej úrovni sprevádzalo zavedenie európskej spolupráce v oblasti azylu. V roku 1990 sa zároveň prijali Schengenský, ako aj Dublinský dohovor.

    Primárnym účelom dublinského systému hneď po zavedení bolo určiť členský štát zodpovedný za žiadosť o azyl v EÚ a vyhnúť sa tak viacnásobným žiadostiam. V nadväznosti na usmernenia z európskeho samitu v Tampere v roku 1999 sa vytvorenie spoločného európskeho azylového systému (CEAS) uskutočnilo s cieľom užšej harmonizácie.

    V roku 2003 bol Dublinský dohovor začlenený do práva EÚ vo forme nariadenia Dublin II.

    Od roku 2007 Lisabonská zmluva umožňuje začlenenie zásady solidarity do azylovej politiky (článok 80 ZFEÚ) a použitie riadneho legislatívneho postupu. Rada sa však naďalej uznáša jednomyseľne, čo čiastočne vysvetľuje súčasnú patovú situáciu.

    V roku 2008 Komisia naštartovala druhú fázu CEAS s „plánom politiky v oblasti azylu“[3] a naplánovala revíziu nariadenia Dublin III.

     

    1.2. Bezprecedentný tlak na CEAS

    V posledných rokoch EÚ čelí najväčšej výzve v oblasti migrácie od druhej svetovej vojny. V priebehu troch rokov počet žiadateľov o azyl vzrástol viac ako štyrikrát. V rokoch 2015 – 2016 požiadalo o azyl v EÚ 2,5 milióna ľudí v porovnaní s 562 000 v roku 2014 a 278 000 v roku 2012[4]. Hlavnými krajinami pôvodu sú naďalej Sýria, Afganistan a Irak, krajiny, ktoré čelia občianskej vojne, násiliu a konfliktom[5]. Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu od roku 2014 zomrelo pri pokuse dostať sa do Európy 33 000 osôb.

    Na začiatku roku 2020 bolo ešte nespracovaných 855 000 žiadostí o azyl, podstatne menej ako pred piatimi rokmi[6]. Pokiaľ však ide o grécke hotspoty, Dvor audítorov uvádza, že pre osoby, ktoré podali žiadosť o azyl v roku 2018, je ich pohovor naplánovaný na rok 2022, dokonca 2023. Navyše neefektívnosť európskej politiky návratu osôb, ktoré nie sú oprávnené na azyl, výrazne prispieva k preťaženiu azylových systémov.

     

    1.3. Výrazná nerovnováha v azylovej oblasti

    Mimoriadny prílev migrantov odhalil nerovnováhu v rámci Únie.

    V rokoch 2008 – 2017 tretina členských štátov prijala 90 % žiadateľov o azyl v Únii. V roku 2018 zaznamenalo najväčší počet Nemecko (184 180 žiadostí, t. j. 28 % z celkového počtu), za ním nasledovalo Francúzsko (120 425 žiadostí, t. j. 19 %), Grécko (66 695 žiadostí, t. j. 11 %), Taliansko (59 950 žiadostí, t. j. 10 %) a Španielsko (52 700 žiadostí, t. j. 9 %). Krajiny prvého vstupu tiež dostávajú veľký počet žiadostí o azyl v pomere k počtu svojich obyvateľov, ako sú Grécko, Malta a Cyprus.

    V reakcii na túto krízu štáty prestali v rokoch 2015 – 2016 uplatňovať nariadenie. Mnohí migranti, ktorí prišli do Grécka, Talianska alebo Španielska, neboli zaregistrovaní v systéme Eurodac z dôvodu nedostatku zdrojov, ale aj v dôsledku nedostatočnej solidarity medzi štátmi.

    Zistenie je jasné, „dublinský systém“, ktorý sa od roku 1990 takmer nezmenil, zlyhal.

     

    1.4. Núdzové opatrenia počas krízy

    V reakcii na vrchol migrácie v roku 2015 Komisia prijala núdzové opatrenia: zriadenie tzv. hotspotov na riadenie prijímania migrantov a registráciu žiadostí o azyl, dočasný mechanizmus premiestnenia pre žiadateľov a nebývalé posilnenie operačných a finančných zdrojov agentúry Frontex a Európskeho podporného úradu pre azyl (EASO).

    Tieto núdzové opatrenia neumožnili vyriešiť nedostatky v systéme CEAS a v nariadení Dublin III. Grécke hotspoty sa vyznačujú masívnym preľudnením a neprijateľnými zdravotnými podmienkami[7]. Na začiatku roku 2020 bolo v gréckych hotspotoch stále umiestnených 42 000 migrantov, pričom ich počiatočná kapacita bola 6 000 osôb.

    Európska rada schválila 18. marca 2016 dohodu s Tureckom s cieľom obmedziť príchod migrantov a nebezpečné cesty z východného Stredozemia. Toto vyhlásenie, ktoré bolo vypracované mimo medzinárodného právneho rámca a bez konzultácie s Európskym parlamentom, malo byť dočasným riešením utečeneckej krízy. Pretrvávajúci diplomatický tlak tureckého prezidenta, najmä na grécko-tureckej hranici, však zvýraznil zraniteľnosť tejto dohody a posilnil potrebu udržateľného európskeho riešenia.

    Humanitárna situácia migrantov, najmä v Grécku, si vyžaduje vytvorenie udržateľného mechanizmu rozdelenia zodpovednosti medzi štátmi, pokiaľ ide o registráciu žiadateľov o azyl.

     

    1.5. Hotspoty, dohody ad hoc a premiestnenie: prvé prvky solidarity

    Podľa Európskej rady pre utečencov a exulantov (ECRE) sa v rokoch 2016 – 2018 v hotspotoch vcelku dobre uplatňovalo nariadenie Dublin III[8]. Na základe zlúčenia rodiny Grécko presunulo 8 604 žiadateľov o azyl do iných štátov. S podporou úradu EASO Grécko zaslalo 19 784 dožiadaní o prevzatie, z ktorých 43 % sa týkalo osôb v hotspotoch.

    Dvor audítorov vypracoval kritické vyhodnotenie podpory EÚ pre Grécko a Taliansko od roku 2015. Odhalil operačné nedostatky, ktoré bránia efektívnosti premiestňovania, podpore odborníkov úradu EASO a dodržiavaniu termínov[9].

    V roku 2015 Rada s podporou Európskeho parlamentu prijala dve rozhodnutia o premiestnení 160 000 žiadateľov o azyl z Grécka a Talianska[10]. Členské štáty sa však zaviazali premiestniť iba 98 256 žiadateľov o azyl a k realizácii došlo len v 34 705 prípadoch. Niektoré štáty s odmietavým postojom k tomuto rozhodnutiu ho jednoducho odmietli uplatniť.

    V centrálnom Stredozemí boli Taliansko a Malta pod veľkým tlakom, pokiaľ ide o zvýšený prílev migrantov prichádzajúcich cez Líbyu. V nadväznosti na patovú situáciu na úrovni EÚ27 sa v roku 2019 prijalo niekoľko ad hoc dohôd zameraných na premiestnenie osôb vylodených po záchrane na mori. Právny rámec pre Dublin III umožnil dobrovoľné presuny do členských štátov, ktoré sa k tomu zaviazali v tzv. Maltskom vyhlásení.

     

    1.6. Zodpovednosť krajiny prvého vstupu a solidarita medzi členskými štátmi

    Od roku 1990 má zásada krajiny prvého vstupu za cieľ dosiahnuť, aby boli štáty zodpovedné za riadenie vonkajších hraníc. Táto zásada však pre tieto krajiny predstavuje neprimeranú záťaž a nevyhnutne si vyžaduje operačnú podporu od pracovníkov agentúry Frontex.

    Na druhej strane, zatiaľ čo počet nových žiadostí o azyl klesol v roku 2017 (654 600) a v roku 2018 (580 000) v porovnaní s vrcholom v rokoch 2015 – 2016, v roku 2019 bolo zaregistrované zvýšenie o 18 %, pričom bolo podaných 714 000 nových žiadostí o azyl. Trend bol potvrdený začiatkom roka 2020: + 20 % v porovnaní s rokom 2019. Došlo aj k diverzifikácii migračných trás a krajín pôvodu. Po Sýrčanoch a Afgancoch v súčasnosti prichádzajú vo veľkom počte Venezuelčania a Kolumbijčania.

    EÚ preto potrebuje mechanizmus solidarity na zabezpečenie spravodlivého rozdelenia zaťaženia a zodpovednosti medzi členskými štátmi, a to aj prostredníctvom premiestnenia založeného na objektívnych kritériách.

     


    2. ČASŤ II: Štrukturálne nedostatky, rozdiely vo výklade, operačné ťažkosti a patová politická situácia

     

    2.1. Prekážky pri určení štátu zodpovedného za žiadosť o azyl

     

    2.1.1. Povinnosti registrácie v systéme Eurodac

    Pri registrácii žiadosti o azyl pri vstupe do EÚ má štát povinnosť vložiť odtlačky prstov do databázy Eurodac. Nahliadnutie do spisu Eurodac umožňuje orgánom overiť, či osoba nebola zaregistrovaná alebo nepodala žiadosť o azyl v inom štáte.

    V roku 2015 pred zriadením hotspotov však dve krajiny s najvyššou mierou neoprávneného vstupu, Grécko (885 000) a Taliansko (154 000), zaregistrovali len 11 370 a 83 245 žiadostí o azyl[11]. Tieto nedostatky výrazne oslabujú dublinský systém a zásadu krajiny prvého vstupu a vedú k mnohým sekundárnym pohybom.

     

    2.1.2. Nesprávne uplatňovanie hierarchie kritérií na určenie zodpovedného štátu

    V kapitole III dublinského nariadenia sa stanovuje hierarchia kritérií na určenie štátu, ktorý musí „prevziať“ žiadateľa o azyl. Celistvosť rodiny je prioritná (čl. 8 až 11), nasleduje držba dokumentov na pobyt a víz (čl. 12), protiprávny vstup alebo pobyt (čl. 13), vstup v prípade zrušenej vízovej povinnosti (čl. 14), žiadosť podaná na letiskách alebo v tranzitnom priestore (čl. 15) a prvá krajina, v ktorej bola podaná žiadosť (čl. 3 ods. 2).

    Žiadosti o prevzatie však túto hierarchiu neodrážajú. V roku 2018 sa kritérium celistvosti rodiny uplatnilo v 5 % prípadov vo Francúzsku (z 12 000) a v 3,7 % v Nemecku (zo 17 500). V Belgicku, vo Švédsku, vo Švajčiarsku alebo v Rakúsku[12] bol tento počet ešte nižší na rozdiel od Grécka: 79,3 %.

    Žiadosti o zlúčenie rodiny sú menej akceptované: iba 48 % v porovnaní s priemernou mierou 67,6 % pri všetkých postupoch. Príliš často štáty stanovujú pravidlá na reguláciu a obmedzenie zlúčenia rodiny tým, že požadujú záväzné normy dokazovania (napr. testovanie DNA, posudzovanie veku).

     

    2.1.3. Administratívne zaťaženie vyplývajúce z dublinských postupov a ich variabilné uplatňovanie

    Počet dublinských postupov sa zvýšil z približne 90 000 v roku 2014 na 160 000 v rokoch 2016 – 2017. V rokoch 2016 – 2019 boli Nemecko a Francúzsko zďaleka hlavnými krajinami vydávajúcimi dožiadania: obidve spolu 68 %. Medzi krajiny, ktoré vydávajú málo dožiadaní v rámci nariadenia Dublin, patria Španielsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Slovensko, Bulharsko, Poľsko alebo Česká republika. Je prekvapivé, že Španielsko takmer nezaslalo dožiadania podľa dublinského nariadenia (7 v roku 2016; 11 v roku 2017; 7 v roku 2018), napriek veľkému počtu žiadostí o azyl (16 544 v roku 2016; 31 738 v roku 2017; 55 570 v roku 2018). Na porovnanie v roku 2016 Grécko zaslalo 2 886 dožiadaní (z 51 091 žiadostí o azyl), 9 784 dožiadaní v roku 2017 (z 58 661 žiadostí o azyl) a 5 211 dožiadaní v roku 2018 (z 66 969 žiadostí o azyl).

    Dublinský systém preto vytvára značnú administratívnu, ľudskú a finančnú záťaž, zatiaľ čo len 11 % presunov sa skutočne vykonáva. Existujú aj značné rozdiely medzi krajinami: v období 2016 – 2019 sa uskutočnilo 54,6 % presunov v Grécku, 42,2 % vo Švédsku a len 11,2 % v Nemecku, 6,7 % vo Francúzsku a 1,6 % v Taliansku.

    Na druhej strane sa zriedka uplatňujú ustanovenia o práve vlastného uváženia (článok 17). Doložka o zvrchovanosti sa v 2018 použila približne 2000-krát z viac ako 155 000 žiadostí o azyl. Najviac ju využívajú Nemecko (65 %), Holandsko (13 %) a Francúzsko (10 %). Sú štáty, ktoré ju použili iba raz (Rakúsko, Dánsko, Poľsko), iné ani raz (Slovinsko, Portugalsko, Rumunsko, Bulharsko, Estónsko).

     

    2.1.4. Príliš zložité a príliš dlhé postupy

    Administratívne postupy, ktoré musí absolvovať žiadateľ o azyl po príchode do Európy, sú zložité[13]. Množstvo účastníkov postupov (administratívny, právny, lekársky, policajný personál, mimovládne organizácie), ich geografické rozptýlenie a nedostatočná dostupnosť výrazne spomaľujú spracúvanie žiadostí. Príčinou je aj nedostatok spolupráce medzi týmito subjektmi a demotivácia niektorých z nich. Napríklad vo Francúzsku sú žiadatelia o azyl zaregistrovaní v jednej z 11 prefektúr krajiny a všetci musia prísť do parížskeho regiónu na pohovor do národnej agentúry pre azyl (OFPRA).

    Podiel dublinských postupov v celkovom počte žiadostí o azyl za zmenil z 15 % na 26-27 % v rokoch 2014 až 2016 – 2017. Dublinské útvary štátov preto čelili značnému nárastu svojej činnosti, čo viedlo k preťaženiu a k dlhším lehotám.

    Niektoré vnútroštátne orgány prešli procesom reorganizácie s cieľom čeliť preťaženiu spismi. Nedostatok ľudských zdrojov je hlavným faktorom oneskorení (najmä príslušníci ochrany a tlmočníci). Podľa dostupných informácií majú Grécko, Španielsko a Cyprus menej azylových pracovníkov v porovnaní s počtom žiadostí o azyl. V roku 2019 malo Španielsko 197 pracovníkov na 55 290 žiadostí v porovnaní s 1 121 pracovníkmi pre 5 780 žiadostí v Rakúsku. Zvyšujúce sa využívanie dočasných zmlúv môže oslabiť schopnosť orgánov vybavovať žiadosti (napr. Grécko, Cyprus).

    V dublinskom nariadení sa stanovujú lehoty v každej etape dublinských postupov[14]. Tieto lehoty sa však výrazne prekračujú, často o niekoľko mesiacov. Pri začatí každého postupu sa vyskytujú rozdiely vo výklade, čo si vyžaduje objasnenie od Súdneho dvora Európskej únie (pozri rozsudok Mengesteab).

    Nedostatočné uplatňovanie určitých ustanovení (napr. zlúčenie rodiny, prevzatie maloletých osôb bez sprievodu) a prekračovanie lehôt tiež odhaľujú ťažkosti pri kontrole informácií o žiadateľoch. Mnohí prichádzajú bez dokladu totožnosti, čo komplikuje určenie veku, štátnej príslušnosti, rodinných väzieb a vyžaduje dodatočné kontroly.


    2.2. Prekážky pri odovzdávaní žiadateľov o azyl

     

    2.2.1. Príliš krátke trvanie zodpovednosti členských štátov

    V nadväznosti na rozhodnutie o odovzdaní majú členské štáty 6 mesiacov (18 mesiacov v prípade úteku) na vykonanie odovzdania. Potom sa štát, ktorý vydal rozhodnutie, stane zodpovedným za žiadosť.

    V praxi toto obdobie obmedzenej zodpovednosti nabáda členské štáty, aby v určitých prípadoch odložili vykonanie odovzdania. Zároveň podnecuje žiadateľov o azyl, aby zostali mimo postupu, aby mohli podať svoju žiadosť v inom štáte[15].

    Predĺženie obdobia zodpovednosti by umožnilo bojovať proti sekundárnym pohybom a protiprávnemu pobytu.

     

    2.2.2. Mnohonásobné prekážky

    Prekážky sú mnohonásobné a majú rôzny charakter. Siahajú od odmietnutia alebo nedostatočnej spolupráce dožiadaného štátu až po zrušenie rozhodnutí vnútroštátnych odvolacích orgánov alebo nedodržanie lehôt. Tzv. administratívny útek osôb, ktoré sú v procese odovzdávania, predstavuje ďalší nezanedbateľný problém. Na operačnej úrovni vnútroštátne orgány uvádzajú ťažkosti pri uskutočňovaní odovzdávania a dopravné (často letecké) obmedzenia kladené spoločnosťami (limit pre osoby na jeden let, povinnosť menovitého cestovného lístka, chýbajúce spojenia atď.).

    Nedostatok primeranej prijímacej kapacity alebo súlad s dublinskými postupmi sa stali predmetom judikatúry Súdneho dvora EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva. Odmietli presun do štátov, v ktorých by boli žiadatelia nespravodlivo zbavení medzinárodnej ochrany alebo by boli vystavení porušovaniu základných práv[16].

    Odvolanie proti dublinským rozhodnutiam je tiež veľmi časté. Ide o základné právo, ale predlžuje mnohé dublinské postupy, keďže miera odvolania je vo všetkých štátoch vysoká až do výšky 80 %. Odvolanie je v niektorých prípadoch pre žiadateľov o azyl, ktorí nechcú, aby boli odovzdaní, prostriedkom ako zostať na území určitého štátu.

     

    2.3. Dráha migrantov, podceňovaný kľúčový prvok európskeho azylového systému

     

    2.3.1. Sekundárne pohyby, nepriateľ zásady jedinej žiadosti o azyl

    Sekundárnym pohybom je prechod osoby zo štátu zodpovedného za žiadosť o azyl do iného štátu. Tento jav výrazne narúša dublinský mechanizmus. Narúša organizáciu procesu určovania zodpovedného štátu, zvyšuje počet dublinských postupov a oslabuje zásadu jedinej žiadosti o azyl v EÚ.

    Podľa Dutch Advisory Committee on Migration Affairs[17] počet žiadostí o azyl klesol po rokoch 2015 – 2016, ale sekundárne pohyby značne vzrástli. Nemecko a Francúzsko sú prvými dvoma príjemcami týchto pohybov. Dôvodov je viac: existencia rodinných väzieb, prítomnosť diaspóry, znalosť jazyka, podmienky prijímania, príležitosti na trhu práce, odmietnutie odovzdania.

    Sekundárne pohyby sú ovplyvnené aj iným veľkým nedostatkom: rozdielmi v mierach ochrany. Jasným príkladom je miera ochrany Afgancov, ktorá sa v jednotlivých štátoch pohybuje od 6 % do 98 %. Táto miera sa pohybuje od 8 % do 98 % v prípade Iračanov. Keďže chýba európsky zoznam bezpečných krajín pôvodu a spoločná analýza rizík pre jednotlivé krajiny, tieto rozdiely v posúdení nútia žiadateľov o azyl, aby sa presunuli do štátu, v ktorom majú najväčšiu pravdepodobnosť, že získajú medzinárodnú ochranu. Rozdiely v podmienkach prijímania žiadateľov sú tiež stimulom pre sekundárne pohyby.

    Analýza sekundárnych pohybov a ich vývoja spochybňuje relevantnosť určitých pôvodných zásad nariadenia Dublin III. Rozdiely v životných podmienkach medzi členskými štátmi majú vplyv na podmienky prijímania. Skutočnosť, že sa nezohľadňujú želania žiadateľov, a obmedzené trvanie zodpovednosti štátov nútia ľudí prejsť do želaného členského štátu a byť na tzv. administratívnom úteku, aby mohli požiadať o azyl niekde inde.

    Národné stratégie, ktoré sa zameriavajú len na sankcie alebo obmedzenia prístupu k azylu, ktoré doteraz uprednostňuje väčšina štátov, sú len čiastočnou odpoveďou na tento jav. Systém, ktorý do určitej miery nezohľadňuje dráhu žiadateľov o azyl a ich postup, je takto odsúdený na neúspech[18].

     

    2.3.2. Vývoj migračných tokov

    Preto je potrebné analyzovať dráhu migrantov s cieľom štruktúrovanejším spôsobom reagovať na prílevy a lepšie organizovať konania o azyle.

    Došlo k zvýšeniu počtu žiadostí o azyl od osôb, ktoré prišli zákonným spôsobom vďaka zrušenej vízovej povinnosti alebo s vízom na pobyt. Podľa EASO štvrtinu žiadostí predložili osoby, ktoré v roku 2019 prišli vďaka zrušenej vízovej povinnosti. Tieto krajiny, ktoré sa považujú za bezpečné, majú však veľmi nízku úroveň ochrany: Severné Macedónsko (1 %), Moldavsko (1 %), Venezuela (5 %), Albánsko (6 %), Kolumbia (7 %), Ukrajina (9 %). Tieto početné žiadosti, ktoré pravdepodobne nebudú úspešné, zaťažujú azylové systémy.

    Nedostatok údajov o dráhe, ktorou musia prejsť migranti, je prekážkou lepšieho pochopenia narušenia fungovania nariadenia Dublin III. Interoperabilita údajov o azyle je preto nevyhnutná. Úrad EASO by mal mať prístup k údajom systému Eurodac za bezpečných podmienok na vykonávanie tejto analytickej práce a na rozšírenie úlohy agentúry eu-LISA.

     

    2.3.3. Ľudský rozmer dublinského zlyhania

    Neúčinnosť dublinského nariadenia postihuje predovšetkým migrantov, ktorí už boli traumatizovaní vo svojej krajine alebo počas cesty do Európy. Mesiace, dokonca roky administratívneho blúdenia a neistoty predstavujú novú traumu a prinášajú prospech obchodníkom s ľuďmi, ktorí vyvíjajú nátlak na migrantov prostredníctvom sietí prostitúcie alebo nútených prác. Zlyhanie dublinského nariadenia a CEAS vedie k mnohým porušeniam základných práv. Vedie k zhoršenej a nehumánnej situácii, v ktorej sa v súčasnosti nachádzajú grécke hotspoty.

    Osobitná pozornosť by sa mala venovať ochrane najlepších záujmov dieťaťa a maloletým osobám bez sprievodu. Viaceré štáty zriadili špecializované útvary pre maloleté osoby bez sprievodcu (Belgicko, Francúzsko, Maďarsko), iné zamestnávajú špecializovaný personál (Nemecko, Poľsko, Cyprus). Tieto osvedčené postupy však nie sú rozšírené.

    Jednou z hlavných prekážok je stanovenie veku. Postupy sa v jednotlivých štátoch líšia a spoľahlivosť posúdení je neistá, podobne ako lekárske testy. Multidisciplinárne prístupy, ktoré využívajú kvalifikovaní odborníci, umožňujú zhromažďovanie súboru užitočných ukazovateľov a spoľahlivejšie stanovenie veku ľudí (Spojené kráľovstvo, Malta, Taliansko, Grécko, Holandsko, Francúzsko). Navyše vymenovanie právneho zástupcu, ktorý sprevádza maloleté osoby v konaniach o azyle alebo ich zastupuje, je síce povinné (článok 6), vo vykonávaní však existujú výrazné nedostatky. Napokon viacero štátov neposkytuje maloletým primerané informácie.

    Právo na informácie (článok 4) je ďalšou zásadou, ktorá nie je dostatočne dodržiavaná: poskytovanie čiastkových informácií; obmedzený prístup žiadateľov k právnej pomoci; jazyková bariéra a nedostatok tlmočníkov; oneskorenia pri poskytovaní informácií[19]. Tieto nedostatky sa môžu vysvetliť nedostatkom zdrojov v teréne, ale aj politickými rozhodnutiami.

     

    2.4. Odstavenie CEAS a dublinských postupov počas krízy spôsobenej ochorením COVID-19

    Počas zdravotnej krízy a v dôsledku opatrení na obmedzenie pohybu sa dublinské postupy výrazne obmedzili alebo dokonca pozastavili. Týka sa to najmä azylových pohovorov. Zatiaľ čo niektoré krajiny sa rozhodli pre „diaľkové“ zasadnutia, mnohé pohovory sa odložili[20]. Úrad EASO zverejnil 16. apríla odporúčania na zabezpečenie kontinuity práva na azyl, ale neexistuje žiadny plán krízového riadenia prispôsobený týmto okolnostiam, čo ešte viac oslabuje uplatňovanie nariadenia Dublin III. 

     

    2.5. Nové riadenie, rastúca úloha agentúr EÚ

    Mnohé rozdiely vo výklade a uplatňovaní nariadenia Dublin III medzi štátmi ohrozujú účinnosť nariadenia. Niektoré z nich vyplývajú z vnútroštátnych stratégií s cieľom bojovať proti sekundárnym pohybom alebo skracovať lehoty. Iné sú výsledkom historických postupov alebo nedostatku dialógu medzi vnútroštátnymi azylovými orgánmi. Je to zakaždým na úkor záujmu Spoločenstva: sekundárne pohyby, ktorým sa v jednej krajine zabránilo, sa prenášajú na inú krajinu.

    Okrem toho existujú dvojstranné dohody medzi členskými štátmi a tretími krajinami alebo medzi členskými štátmi a ich účelom je zlepšiť efektívnosť konaní, zabezpečiť odovzdanie alebo účinný návrat osôb, ktorým bola zamietnutá žiadosť o azyl (napr. dohody medzi Španielskom a Marokom a medzi Nemeckom a Albánskom). Z týchto dohôd je potrebné vyvodiť ponaučenia, aby k takým dohodám podľa možnosti dochádzalo čo najviac alebo aby sa vyhlo chybám v budúcnosti.

    Zbližovanie v oblasti vízovej politiky medzi štátmi pravdepodobne zlepší aj fungovanie CEAS a nariadenia Dublin III, keďže mnohí žiadatelia o azyl prichádzajú na územie EÚ zákonným spôsobom, a to vďaka vízu alebo zrušeniu vízovej povinnosti.

    S cieľom zlepšiť zbližovanie medzi vnútroštátnymi systémami Komisia prevádzkuje sieť expertov z členských štátov v oblasti dublinského nariadenia. Tieto stretnutia sú však príliš zriedkavé (jeden až dva razy ročne), aby mohli zohrávať operačnú úlohu.

    Úrad EASO zohráva čoraz dôležitejšiu a proaktívnejšiu úlohu pri zlepšovaní zbližovania, vzájomnej dôvery medzi štátmi a spoločnej azylovej kultúry. V roku 2016 úrad EASO vytvoril „sieť dublinských útvarov“, ktorá je aktívnejšia ako sieť Komisie. Úrad EASO vypracúva aj mnohé usmerňovacie dokumenty[21]. Napokon, agentúra organizuje školenia pre zamestnancov dublinských útvarov.

    Operačná podpora pre členské štáty je zatiaľ najvýznamnejším prínosom úradu EASO k vykonávania dublinského nariadenia. Posilnenie úradu EASO, aby sa z neho stala skutočná nezávislá agentúra, je prioritou na zlepšenie účinnosti CEAS.

    Napokon Komisia musí zabezpečiť väčšiu konzistentnosť pri vykonávaní nariadenia Dublin III s ostatnými textami CEAS (prijímanie, azylové konania). Treba poznamenať, že reforma CEAS by bola zbytočná bez výrazného zlepšenia miery návratu osôb, ktoré nie sú oprávnené na azyl.


     

    NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

    o vykonávaní nariadenia Dublin III

    (2019/2206(INI))

    Európsky parlament,

     so zreteľom na článok 78 ods. 2 písm. e) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ),

     so zreteľom na článok 80 ZFEÚ o zásade solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členskými štátmi vrátane finančných dôsledkov,

     so zreteľom na články 1, 2, 3, 4, 18, 19 a 47 Charty základných práv Európskej únie,

     so zreteľom na články 2, 3, 5, 8 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP),

     so zreteľom na článok 14 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN v roku 1948,

     so zreteľom na globálny pakt OSN o utečencoch,

     so zreteľom na Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 a na Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov z roku 1967 (Ženevský dohovor),

     so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie), známe ako nariadenie Dublin III[22],

     so zreteľom na rozhodnutie Rady (EÚ) 2015/1523 zo 14. septembra 2015[23] a rozhodnutie Rady (EÚ) 2015/1601 z 22. septembra 2015[24] o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka,

     so zreteľom na návrh Komisie Európskemu parlamentu a Rade (COM(2016)0270) na reformu nariadenia Dublin III,

     so zreteľom na mandát na rokovanie, ktorý Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci prijal 19. októbra 2017, ktorý bol schválený v pléne 16. novembra 2017 a ktorý Konferencia predsedov potvrdila 17. októbra 2019,

     so zreteľom na svoje uznesenie z 12. apríla 2016 o situácii v Stredozemí a potrebe holistického prístupu EÚ k migrácii[25],

     so zreteľom na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa nariadenia (EÚ) č. 604/2013, najmä na vec C-695/15 PPU Mirza (ECLI:EU: C:2016 :188), C-63/15 Ghezelbash (veľká komora) (*) (ECLI:EU:C:2016:409), C-155/15, Karim (ECLI:EU:C:2016:410), C-578/16 PPU C.K. a i. (*) (ECLI:EU:C:2017:127), C-528/15 Al Chodor (ECLI:EU:C:2017:213), C-36/17 Ahmed (uznesenie) (ECLI:EU:C:2017:273), C-490/16 A.S. (veľká komora) (ECLI:EU:C:2017 :585), C-646/16 Jafari (veľká komora) (*) (ECLI:EU:C:207:586), C-670/16 Mengesteab (veľká komora) (ECLI:EU:C:2017:587), C-60/16 Khir Amayri, ECLI:EU:C:2017:675, C-201/16 Shiri, (ECLI:EU:C:2017:805), C-360/16 Hasan (ECLI:EU:C:2018:35), C-647/16 Hassan (ECLI:EU:C:2018:368), C-213/17 X (ECLI:EU:C:2018:538), C-56/17 Fathi (ECLI:EU:C:2018:803), C-47/17 X (veľká komora) (ECLI:EU:C:2018:900), C-661/17 M.A. a i. (veľká komora) (*) (ECLI:EU:C:2019:53), C-163/17 Jawo (veľká komora) (*) (ECLI:EU:C:2019:218), C-582/17 H. (veľká komora) (*) ECLI:EU:C:2019:280 a C-715/17, C-718/17 a C-719/17 Komisia/Poľsko, Maďarsko a Česká republika,

     so zreteľom na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s nariadením (EÚ) č. 604/2013, a najmä na veci Sharifi/Rakúsko z 5. decembra 2013 (rozsudok komory), Mohammadi/Rakúsko z 3. júla 2014 (rozsudok komory), Sharifi a i./Taliansko a Grécko z 21. októbra 2014 (rozsudok komory) a Tarakhel/Švajčiarsko zo 4. novembra 2014 (rozsudok veľkej komory) a Európsky súd pre ľudské práva – M.S.S./Belgicko a Grécko (veľká komora), žiadosť č. 30696/09, rozsudok z 21. novembra 2011 v súvislosti s nariadením (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 (Dublin II),

     so zreteľom na Európsku migračnú agendu z 13. mája 2015, ktorú vypracovala Komisia (COM(2015)0240),

     so zreteľom na tzv. Maltské vyhlásenie zo septembra 2019,

     so zreteľom na štúdiu Vysokého komisára OSN pre utečencov z augusta 2017 s názvom Left in Limbo (Ponechaní v neistote), o vykonávaní nariadenia Dublin III,

     so zreteľom na hodnotenie nariadenia Dublin III z roku 2015 a na hodnotenie vykonávania nariadenia Dublin III z roku 2016, ktoré v mene Komisie vykonala spoločnosť ICF International,

     so zreteľom na osobitnú správu Európskeho dvora audítorov 2019/24 z novembra 2019 s názvom Azyl, relokácia a návrat migrantov: čas zintenzívniť aktivitu, aby sa riešili veľké rozdiely medzi cieľmi a výsledkami,

     so zreteľom na oznámenie Komisie s názvom COVID-19: usmernenie týkajúce sa vykonávania príslušných ustanovení EÚ v oblasti konaní o azyle a návrate a presídľovania (2020/C 126/02),

     so zreteľom na správu Európskeho podporného úradu pre azyl z 2. júna 2020 o núdzových opatreniach v súvislosti s pandémiou COVID-19 v azylových a prijímacích systémoch,

     so zreteľom na správu Európskeho podporného úradu pre azyl (EASO) s názvom Výročná správa o situácii v oblasti azylu v Európskej únii z júna 2020,

     so zreteľom na hodnotenie vykonávania dublinského nariadenia Európskym parlamentom (EPRS) z januára 2019, ktoré vypracovala Dr. Amandine Scherrer z oddelenia pre posudzovanie ex post parlamentného riaditeľstva pre posudzovanie vplyvu a európsku pridanú hodnotu (prvá časť) a výskumný tím Európskej rady pre utečencov a exulantov (ECRE), na žiadosť oddelenia pre posudzovanie ex post (druhá časť),

     so zreteľom na iné štúdie zadané Európskym parlamentom, najmä na hodnotenie výskumnej služby Európskeho parlamentu (EPRS) týkajúce sa dublinského nariadenia a konania o azyle v Európe, ktoré vypracovali Gertrud Malmersjo a Milan Remáč, z roku 2016, štúdiu tematickej sekcie pre práva občanov a ústavné veci (generálne riaditeľstvo pre vnútorné politiky) o reforme nariadenia Dublin III, ktorú vypracoval Francesco Maiani, z júna 2016, štúdiu EPRS s názvom Náklady v azylovej politike v prípade nekonania na úrovni EÚ, ktorú vypracovali Wouter van Ballegoooij a Cecilia Navarra, z októbra 2018, a štúdiu EPRS o reforme dublinského systému, ktorú vypracovala Anja Radjenovic, z marca 2019,

     so zreteľom na vypočutie Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (LIBE), ktoré sa konalo 19. februára 2020,

     so zreteľom na odpovede parlamentov členských štátov o ich práci na nariadení Dublin III poskytnuté prostredníctvom automatizovaného systému Európskeho centra pre parlamentný výskum a dokumentáciu,

     so zreteľom na odpoveď Nemecka na súbor piatich otázok, ktoré predseda výboru LIBE a spravodajkyňa zaslali všetkým vnútroštátnym orgánom zapojeným do dublinského postupu,

     so zreteľom na služobné cesty spravodajkyne na účely zistenia potrebných skutočností do Bochumu (Nemecko), Ter Apelu (Holandsko), Bukurešti (Rumunsko) a Lampedusy (Taliansko),

     so zreteľom na článok 54 rokovacieho poriadku, ako aj na článok 1 ods. 1 písm. e) rozhodnutia Konferencie predsedov z 12. decembra 2002 a prílohu 3 k tomuto rozhodnutiu o postupe schvaľovania vypracovania iniciatívnych správ,

     so zreteľom na list Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť,

     so zreteľom na správu Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (A9-0245/2020),

    A. keďže v roku 2015 požiadalo o medzinárodnú ochranu v krajinách EÚ+ 1 393 920 žiadateľov o azyl a v roku 2016 1 292 740 žiadateľov o azyl, čo je štvornásobok v porovnaní s rokom 2012 (373 375 žiadostí) a rokom 2013 (464 515 žiadostí); keďže počet žiadostí o medzinárodnú ochranu v krajinách EÚ+ sa znova zvýšil v rokoch 2018 (665 920) a 2019 (738 425), čo predstavuje 0,13 % celkového počtu obyvateľov EÚ v roku 2019;

    B. keďže takmer polovica žiadostí o azyl predložených v EÚ sa týka detí a keďže v roku 2019 predložilo žiadosť o medzinárodnú ochranu približne 17 700 maloletých bez sprievodu; keďže 86 % z nich tvorili chlapci a 90 % bolo vo veku od 14 do 18 rokov;

    C. keďže členský štát, ktorý vydá vízum štátnemu príslušníkovi tretej krajiny je zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 12 nariadenia Dublin III; keďže podľa článku 14 nariadenia Dublin III žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktorá vstúpila na územie členského štátu, v ktorom sa vo vzťahu k nej zrušila vízová povinnosť, preskúma tento členský štát;

    D. keďže v roku 2019 bolo vydaných 145 000 rozhodnutí o žiadostiach podľa dublinského nariadenia; keďže v roku 2019 dosahovala miera schválenia, pokiaľ ide o rozhodnutia o žiadostiach podľa dublinského nariadenia, 62 %;

    E. keďže v rokoch 2008 – 2017 jedna tretina členských štátov prijala 90 % žiadateľov o azyl;

    F. keďže kritériá na určenie zodpovednosti členského štátu za žiadosť o azyl zahŕňajú v hierarchickom poradí celistvosť rodiny, vydanie povolení na pobyt alebo víz, neoprávnený vstup alebo pobyt a vstup v prípade zrušenej vízovej povinnosti; keďže v prípade, že nemožno uplatniť žiadne z týchto kritérií, sa podľa článku 3 ods. 2 zodpovedným členským štátom stáva prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o azyl podaná; keďže v dôsledku neprimeraného uplatňovania článku 13, podľa ktorého je členský štát prvého neoprávneného vstupu zodpovedný za preskúmanie žiadosti o azyl, zodpovednosť nie je spravodlivo rozdelená medzi členské štáty; keďže veľká časť prvých žiadostí, najmä počas krízy v rokoch 2015 – 2016, bola podaná v niekoľkých členských štátoch prvého vstupu v Stredozemí, a to v Grécku, v Taliansku, na Malte, na Cypre a v Španielsku;

    G. keďže v roku 2018 bol najväčší počet žiadostí (184 180 alebo 28 % celkového počtu žiadostí, čo predstavuje 0,22 % jeho obyvateľstva) zaznamenaný v Nemecku (82,8 milióna obyvateľov, 18,6 % celkového počtu obyvateľov EÚ), po ňom nasledovalo Francúzsko (66,9 milióna obyvateľov, 15 % celkového počtu obyvateľov EÚ) so 120 425 žiadosťami (19 % celkového počtu žiadostí, čo predstavuje 0,18 % jeho obyvateľstva), Grécko (10,74 milióna obyvateľov, 2,4 % celkového počtu obyvateľov EÚ) s 66 695 žiadosťami (11 % celkového počtu žiadostí, 0,62 % jeho obyvateľstva), Taliansko (60,48 milióna obyvateľov, 13,6 % celkového počtu obyvateľov EÚ) s 59 950 žiadosťami (10 % celkového počtu žiadostí, 0,01 % jeho obyvateľstva) a Španielsko (46,66 milióna obyvateľov, 10,49 % celkového počtu obyvateľov EÚ) s 52 700 žiadosťami (9 % celkového počtu žiadostí a 0,11 % jeho obyvateľstva);

    H. keďže v rokoch 2016 až 2019 Nemecko a Francúzsko vydali zďaleka najviac žiadostí podľa dublinského nariadenia (68 % z celkového počtu v EÚ), zatiaľ čo Španielsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Slovensko, Bulharsko, Poľsko a Česká republika vydali len málo žiadostí; keďže Španielsko napriek veľkému a rastúcemu počtu žiadostí o azyl nevydalo takmer žiadne žiadosti podľa dublinského nariadenia; keďže medzi krajinami existujú značné rozdiely, pričom v rokoch 2016 až 2019 sa uskutočnilo 54,6 % odovzdaní z Grécka, 42,2 % odovzdaní zo Švédska, 11,2 % odovzdaní z Nemecka, 6,7 % odovzdaní z Francúzska a 1,6 % odovzdaní z Talianska; keďže v mnohých krajinách možno konštatovať značný nedostatok informácií;

    I. keďže nariadenie Dublin III je založené na základnom predpoklade, že žiadateľom o azyl sa priznávajú rovnaké práva vo všetkých členských štátoch a že každá žiadosť sa preskúma spravodlivo bez ohľadu na to, kde v EÚ sa podáva; keďže to v skutočnosti ani zďaleka neplatí;

    J. keďže členské štáty iba v obmedzenej miere využívajú ustanovenie o závislých osobách (článok 16) alebo humanitárnu doložku a ustanovenie o práve vlastného uváženia (článok 17) tohto nariadenia; keďže tieto ustanovenia poskytujú primerané riešenia v prípade zlúčenia rodiny alebo premiestnenia, a to aj po vylodení;

    K. keďže vo väčšine dublinských konaní sa náležite nevykonávajú ustanovenia o hierarchii kritérií a stanovených lehotách a neuskutočňujú sa odovzdania; keďže v situáciách, ktoré zahŕňajú deti a rodiny, tieto nedostatky mimoriadne škodia najlepšiemu záujmu dieťaťa a právu žiadateľov o azyl na zlúčenie rodiny;

    L. keďže z údajov a štúdií o vykonávaní nariadenia Dublin III vyplýva, že sa bežne nezohľadňujú ustanovenia týkajúce sa rodiny a nesprávne uplatňuje zásada najlepšieho záujmu dieťaťa; keďže napríklad v roku 2018 sa kritérium celistvosti rodiny uplatnilo len v 5 % dožiadaní o prevzatie vo Francúzsku (z 12 000) a v 3,7 % takýchto dožiadaní v Nemecku (zo 17 500), pričom v Belgicku, Švédsku a Švajčiarsku boli tieto čísla dokonca ešte nižšie; zdôrazňuje, že Grécko naopak vydalo v roku 2018 79,3 % svojich dožiadaní o prevzatie na základe kritéria celistvosti rodiny; keďže žiadosti o zlúčenie rodiny sa v porovnaní s priemernou mierou schválenia v prípade všetkých konaní (67,6 % prípadov) schvaľujú menej často (48 % prípadov); keďže účinné vykonávanie článkov 16 a 17 nariadenia môže zabezpečiť účinnosť práva žiadateľov o azyl na rodinný život a celistvosť rodiny;

    M. keďže pri vykonávaní nariadenia Dublin III sa zistili významné nedostatky, a to aj pri príchode vysokého počtu osôb v roku 2015 a počas pandémie COVID-19, ktoré oslabili dôveru medzi členskými štátmi a právo na medzinárodnú ochranu a viedli k porušovaniu základných práv; keďže sa ukázalo, že pravidlá stanovené v nariadení Dublin III nie sú vhodné na riešenie značného prílevu migrantov, keďže vedú k systému, v rámci ktorého sa nadmerná zodpovednosť a zaťaženie kladú len na niekoľko členských štátov;

    N. keďže dočasný mechanizmus solidarity pre pátranie a záchranu v Stredozemí, ktorý bol schválený v Maltskom vyhlásení a ktorý 23. septembra 2019 podpísali Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Malta, bol platný aspoň šesť mesiacov; keďže žiadny iný členský štát sa k tejto dohode ad hoc nepripojil;

    O. keďže ustanovenie o preventívnych opatreniach (článok 33) sa nikdy nepoužilo;

    P. keďže článok 28 nariadenia Dublin III umožňuje zaistenie ako výnimočné opatrenie „na účely zabezpečenia konania o odovzdaní“, ak existuje „značné riziko“ úteku žiadateľa; keďže toto vymedzenie je stále nejasné a jeho výklad sa v členských štátoch líši;

    Q. keďže sa nedodržiavajú procesné záruky a záruky pre žiadateľov o azyl, najmä pre deti; keďže dĺžka trvania konaní a nedostatok predvídateľných výsledkov spolu so zlými podmienkami prijímania a sociálnou neistotou majú vplyv na dobré životné podmienky žiadateľov o azyl, ktorí v mnohých prípadoch zažili traumatické situácie doma a/alebo na ceste do EÚ;

    R. keďže vykonávanie nariadenia Dublin III je úzko spojené s vykonávaním iných dokumentov európskej azylovej a migračnej politiky; keďže najmä nedostatky pri vykonávaní prepracovaného znenia procedurálnej smernice (2013/32/EÚ), prepracovaného znenia smernice o podmienkach prijímania (2013/33/EÚ) a prepracovaného znenia kvalifikačnej smernice (2011/95/EÚ) majú vplyv na vykonávanie nariadenia Dublin III; keďže Európska komisia by mala urobiť viac pre to, aby zabezpečila, že členské štáty budú dodržiavať tieto smernice, a to aj prostredníctvom postupov v prípade nesplnenia povinnosti;

    S. keďže niektoré z týchto nedostatkov vyplývajú z návrhu dublinského nariadenia a nemožno ich vyriešiť len lepším vykonávaním;

    T. keďže nedostatok informácií je prekážkou pri komplexnom hodnotení vykonávania nariadenia Dublin III; keďže členské štáty poskytujú štatistické informácie nesystematicky a nedôsledne a s rozdielnymi mierami podrobností a pravidelnosti; keďže chýbajú najmä informácie o dôvodoch žiadostí, trvaní konaní, zdrojoch, žiadostiach vzatých späť, neúspešných odovzdaniach, odvolacích konaniach a zaisteniach;

    U. keďže Parlament 6. novembra 2017 prijal legislatívne uznesenie o návrhu prepracovaného znenia nariadenia Dublin IV dvojtretinovou väčšinou;

    Začlenenie zásady solidarity do spoločného európskeho azylového systému

    1. domnieva sa, že súčasné nariadenie Dublin III ukladá neprimeranú zodpovednosť nízkemu počtu členských štátov, najmä v prípade príchodu vysokého počtu osôb; domnieva sa, že krajiny v prvej línii sú z dôvodu svojej zemepisnej polohy bezprecedentne a nadmerne zaťažené v dôsledku kritéria prvej krajiny vstupu podľa nariadenia Dublin III, a to pokiaľ ide o registráciu a prijímanie žiadateľov o azyl; poukazuje na to, že nariadenie Dublin III v podobe, v akej sa navrhlo a vykonáva, nezaručilo dosiahnutie svojho hlavného cieľa, ktorým je rýchlo určiť členský štát zodpovedný za žiadosť o azyl a tým zabezpečiť spravodlivé rozdelenie zodpovednosti medzi členskými štátmi a účinný a rýchly prístup ku konaniam o azyle;

    2. zdôrazňuje, že zavedenie hotspotov spolu s dočasným programom premiestnenia, ktorý v roku 2015 navrhla Komisia, malo uľahčiť riadenie žiadostí o azyl pri vstupe žiadateľov na územie EÚ a predstavovalo pragmatický prístup, ktorým sa odstraňovali nedostatky v nariadení Dublin III, ktoré v tom čase začínali byť zrejmé; ďalej pripomína, že agentúry EÚ, ako sú EASO a Frontex, prispievajú k podpore členských štátov, ktoré čelia nadmernému zaťaženiu pri vykonávaní acquis v oblasti azylu, a zdôrazňuje, že je potrebné zlepšiť spoluprácu medzi týmito agentúrami;

    3. zdôrazňuje, že v dôsledku neprimeraného uplatňovania hierarchie kritérií, najmä nadmerného používania kritéria prvej krajiny vstupu a neúčinného vykonávania odovzdaní, sa zvýšila neprimeraná zodpovednosť istých členských štátov a najmä členských štátov v prvej línii; zastáva názor, že EÚ preto potrebuje udržateľný mechanizmus solidarity, ktorým by sa stanovili spravodlivé pravidlá prideľovania zodpovednosti členským štátom podľa článku 80 ZFEÚ a v plnom súlade so základným právom na bezpečnosť a ochranu žiadateľov o azyl;

    4. domnieva sa, že je nevyhnutné poskytovať viac zdrojov a schopností členským štátom v prvej línii, napríklad prostredníctvom EASO, pokiaľ sa nevykoná reforma dublinského nariadenia;

    5. pripomína, že právo na azyl je základným právom; zdôrazňuje, že konanie o azyle slúži na preskúmanie žiadostí a udelenie medzinárodnej ochrany žiadateľom, ktorí spĺňajú podmienky, a zároveň stanovuje prijatie rýchlych a spravodlivých rozhodnutí v prípade žiadateľov, ktorí podmienky nespĺňajú;

    6. konštatuje, že podľa článku 24 ods. 4 nariadenia Dublin III členské štáty môžu požiadať o prijatie dotknutej osoby späť alebo uskutočniť konanie o návrate v prípade osôb, ktorých žiadosť o medzinárodnú ochranu bola v členskom štáte zamietnutá konečným rozhodnutím; zdôrazňuje, že v súvislosti s uplatňovaním článku 24 ods. 4 by návrat osôb, ktoré nespĺňajú podmienky na poskytnutie medzinárodnej ochrany, najmä na základe dobrovoľného dodržiavania, mohol prispieť k fungovaniu migračných politík EÚ;

    7. víta rozhodnutia Rady o premiestnení z rokov 2015 a 2016, ktoré boli prijaté ako naliehavé opatrenia solidarity; vyjadruje sklamanie nad nesplnenými záväzkami členských štátov v oblasti solidarity a rozdelenia zodpovednosti a zároveň uznáva pozitívny príspevok niektorých členských štátov; pripomína, že Európska komisia neodpovedala na výzvu Parlamentu vyjadrenú v jeho uznesení z 18. mája 2017, aby navrhla predĺženie platnosti opatrení na premiestnenie do prijatia reformy nariadenia Dublin III; zdôrazňuje, že dohody ad hoc o premiestnení nenahrádzajú harmonizovaný a udržateľný spoločný európsky azylový systém (CEAS);

    8. vyjadruje poľutovanie nad tým, že Rada, na rozdiel od Parlamentu, neprijala pozíciu k návrhu prepracovaného znenia nariadenia Dublin IV a tým zablokovala úsilie o reformu nariadenia Dublin III napriek jeho dobre zdokumentovaným nedostatkom; zastáva názor, že toto zablokovanie sa môže vykladať ako porušenie zásady vzájomnej a lojálnej spolupráce medzi inštitúciami EÚ zakotvenej v článku 13 ods. 2 Zmluvy o EÚ, a to aj vzhľadom na to, že Rada sa vždy usilovala o jednomyseľnú dohodu napriek tomu, že v zmluvách sa stanovuje kvalifikovaná väčšina; vyjadruje poľutovanie najmä nad tým, že Únia stále disponuje tým istým súborom pravidiel, ktoré sa ukázali ako neúčinné pri riadení príchodu vysokého počtu osôb; žiada rýchlu reformu CEAS;

    9. konštatuje, že mechanizmus včasného varovania, pripravenosti a krízového riadenia uvedený v článku 33 sa dodnes neuplatnil, a to ani v prípade príchodu vysokého počtu osôb v rokoch 2015 – 2016; ďalej konštatuje, že ustanovenia smernice o dočasnej ochrane, ktorých účelom bolo riešiť dočasnú ochranu v prípade masového prílevu vysídlených osôb, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojich krajín pôvodu, sa ešte neuplatnili;

    10. domnieva sa, že v EÚ by sa mal vytvoriť mechanizmus založený na solidarite, aby sa zabezpečila kontinuita základného práva na azyl v EÚ s cieľom zabezpečiť prístup k azylu a rozdelenie zodpovednosti medzi členskými štátmi; zdôrazňuje, že v centre tohto mechanizmu by mala byť vždy ochrana základných práv žiadateľov o azyl; domnieva sa, že takýto mechanizmus by mal umožniť účasť organizácií občianskej spoločnosti poskytujúcich profesionálnu pomoc osobám, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, najmä ak ide o pomoc právnej povahy;

    11. zdôrazňuje, že ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17, ktoré umožňuje členskému štátu prevziať zodpovednosť za žiadosť o azyl aj napriek tomu, že tento členský štát nebol určený ako zodpovedný členský štát podľa nariadenia Dublin III, sa používa rôznymi spôsobmi, zriedkavo a len v niekoľkých členských štátoch; konštatuje, že v roku 2018 to bolo vo väčšine prípadov v Nemecku, Holandsku a Francúzsku; vyzýva všetky členské štáty, aby lepšie využívali ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 s cieľom riešiť náročné situácie a humanitárne krízy, pokiaľ sa nevytvorí trvalý mechanizmus solidarity; zastáva názor, že ustanovenia o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 by sa mali používať ako nástroj solidarity na rozdelenie zodpovednosti, a to najmä v prípadoch príchodu vysokého počtu osôb po súši aj po mori, alebo na premiestnenie žiadateľov o azyl, ktorí v súčasnosti žijú v hotspotoch v neľudských, ponižujúcich, nehygienických a nebezpečných podmienkach a bez dostatočného prístupu k podpore fyzického a duševného zdravia;

    12. zastáva názor, že by sa mali účinne uplatňovať ustanovenia o celistvosti rodiny, ktoré sú prvým v hierarchii kritérií na určenie zodpovednosti, a že na podporu celistvosti rodiny by sa mali vo väčšej miere používať ustanovenia o závislých osobách (článok 16) a ustanovenia o práve vlastného uváženia (článok 17);

    13. zdôrazňuje, že s vykonávaním nariadenia Dublin III sa spájajú mnohé výzvy; konštatuje, že EASO poskytuje orgánom členských štátov značnú operačnú a technickú podporu pri vykonávaní dublinských konaní, a to najmä v hotspotoch;

    14. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby uľahčili prácu zamestnancom EASO tým, že im umožnia viesť pohovory so žiadateľmi o azyl v inom jazyku, ako je jazyk krajiny, v ktorej sa pohovor uskutočňuje, a zároveň zabezpečia pre žiadateľov tlmočenie do jazyka, ktorému rozumejú; zdôrazňuje, že je potrebné, aby EASO vo svojej operačnej činnosti dodržiaval najvyššie normy a aby do centra svojej činnosti umiestnil záujmy žiadateľov, ktorí potrebujú medzinárodnú ochranu, vrátane najlepšieho záujmu dieťaťa; žiada zriadenie Agentúry Európskej únie pre azyl s primeranými finančnými prostriedkami a ľudskými zdrojmi s cieľom poskytovať členským štátom pomoc pri dublinských konaniach; naliehavo žiada vhodnú organizáciu a personálne obsadenie európskych dublinských jednotiek s cieľom zefektívniť a urýchliť vykonávanie dublinských konaní a najmä zabezpečiť správne uplatňovanie kapitoly III nariadenia Dublin III, podľa ktorej sa žiadateľ o azyl spája s určitým členským štátom;

    Ochrana základných práv

    15. poukazuje na to, že ochrana základných práv musí byť jadrom všetkých opatrení prijatých na vykonávanie nariadenia Dublin III vrátane ochrany detí, obetí obchodovania s ľuďmi, LGBTI osôb a iných zraniteľných osôb; poukazuje na ľudské náklady, ktoré nedostatky CEAS spôsobujú žiadateľom o azyl, ktorých duševné zdravie je už teraz oslabené v dôsledku tráum, ktoré prežili vo svojich krajinách pôvodu a potenciálne aj na migračných trasách;

    16. pripomína, že žiadatelia o azyl majú právo byť plne informovaní o konaniach; vyjadruje poľutovanie nad tým, že úroveň informácií poskytovaných žiadateľom o azyl sa v členských štátoch výrazne líši; naliehavo vyzýva členské štáty, aby zaručili, že maloleté osoby budú mať k dispozícii prispôsobené informácie vhodné pre deti a osobitnú podporu; zdôrazňuje, že poskytnutie právnej pomoci a výkladu má zásadný význam pre zabezpečenie práva žiadateľov na informácie;

    17. poukazuje na to, že odovzdávanie žiadateľov o azyl, a najmä zraniteľných osôb, maloletých osôb a rodín, môže viesť k porušovaniu ich ľudských práv; opakovane zdôrazňuje, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia a porušovanie ľudských práv sú dostatočným dôvodom na pozastavenie odovzdania aj v prípade, že v cieľovej krajine sa nevyskytujú systémové nedostatky; naliehavo vyzýva členské štáty, aby riadne posudzovali riziká, ktorým by žiadatelia boli vystavení v cieľových členských štátoch; predovšetkým zdôrazňuje, že odovzdanie sa musí vykonávať spôsobom, pri ktorom jednotlivci za žiadnych okolností nebudú vystavení riziku vyhostenia alebo vrátenia;

    18. konštatuje, že podľa článku 28 sa zaistenie žiadateľov o azyl v rámci dublinského konania môže uskutočniť len ako posledná možnosť, len ak je v súlade so zásadou proporcionality a ak nie je možné účinne uplatniť žiadne iné alternatívne a menej donucovacie opatrenie s cieľom zabezpečiť, že konania o odovzdaní sa budú môcť vykonávať v prípadoch, keď existuje značné riziko úteku; vyzýva členské štáty, aby vynaložili konkrétne úsilie s cieľom nájsť platné alternatívy k zaisteniu;

    19. domnieva sa, že takéto zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, ako je čas primerane potrebný na uskutočnenie požadovaných administratívnych postupov s náležitou starostlivosťou, kým sa nevykoná odovzdanie podľa tohto nariadenia; zdôrazňuje, že vzhľadom na chýbajúce harmonizované kritériá na určenie rizika úteku členské štáty prijali rozdielne a v niektorých prípadoch kontroverzné kritériá; vyzýva členské štáty a Komisiu, aby objasnili pojem „značné riziko úteku“;

    20. naliehavo vyzýva členské štáty a Komisiu, aby jasne stanovili, že zaistenie nikdy nie je v najlepšom záujme dieťaťa;

    21. pripomína, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva[26] je nezákonné uplatniť opatrenie na zaistenie voči maloletej osobe bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zohľadnili najlepšie záujmy tejto osoby, jej osobitné postavenie ako maloletej osoby bez sprievodu v náležitých prípadoch alebo bez posúdenia primeranosti takéhoto opatrenia alebo bez toho, aby boli dostupné alternatívy k zaisteniu;

    22. zdôrazňuje, že konečný cieľ, teda ochrana detí, napríklad proti obchodovaniu s deťmi, by mal vždy prevažovať, aby sa zabezpečilo, že migrujúce deti budú mať rýchly prístup k vzdelávaniu, zdravotnej starostlivosti a primeranému ubytovaniu; zdôrazňuje, že pre deti bez sprievodu by sa mali zaviesť primerané ochranné opatrenia, ako je účinné poručníctvo;

    23. poukazuje na početné a systematické nedostatky, pokiaľ ide o súlad s hierarchiou kritérií; zdôrazňuje, že celistvosť rodiny zďaleka nie je najčastejšie uplatňovaným kritériom, a to aj napriek tomu, že podľa kapitoly III nariadenia sa nachádza na vrchole hierarchie; domnieva sa, že členské štáty by na základe zásady vzájomnej spolupráce mali poskytovať pomoc príslušným orgánom a štátnym príslušníkom tretích krajín pri zlepšení určovania existujúcich preukázaných rodinných vzťahov v rámci postupu určovania zodpovedného členského štátu; vyzýva Komisiu, aby zabezpečila plné dodržiavanie hierarchie kritérií;

    24. domnieva sa, že je potrebné objasniť podmienky uplatňovania kritéria zlúčenia rodiny a, ako sa stanovuje v článku 7 ods. 3 nariadenia, uprednostniť uplatňovanie článkov 8, 10 a 16 ako hlavných kritérií na určenie členského štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o azyl s cieľom zabezpečiť účinnosť práva na celistvosť rodiny a rýchlejšie vykonávanie rozhodnutí o zlúčení rodiny; vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zharmonizovali úroveň dôkazov požadovaných na zlúčenie rodiny v záujme dosiahnuteľnejších úrovní a požiadaviek; poukazuje na to, že definície „rodiny“ sa v členských štátoch líšia, čo prispieva k nedostatočnému súladu s hierarchiou kritérií a k nefunkčnosti systému; vyzýva preto Komisiu, aby dôkladne monitorovala riadne uplatňovanie definícií týkajúcich sa rodiny členskými štátmi, ako sa stanovuje v článku 3 nariadenia;

    25. pripomína, že podľa nariadenia by vo všetkých dublinských konaniach a rozhodnutiach týkajúcich sa detí mal byť prvoradý najlepší záujem dieťaťa; vyjadruje poľutovanie nad tým, že členské štáty uplatňujú odlišné výklady najlepšieho záujmu dieťaťa;

    26. vyjadruje poľutovanie nad tým, že nevhodné mechanizmy identifikácie a niekedy aj chybné metódy posudzovania veku často ešte viac zhoršujú situáciu maloletých osôb, čo spôsobuje oneskorenia alebo negatívne ovplyvňuje výsledky dublinských konaní; konštatuje, že v niektorých členských štátoch boli vypracované osvedčené postupy, ako je využívanie špecializovaných pracovníkov pre maloleté osoby bez sprievodu alebo multidisciplinárny prístup k určovaniu veku;

    27. vyjadruje vážne znepokojenie nad tým, že v mnohých členských štátoch dochádza z dôvodu praktických problémov k oneskoreniu pri vymenovaní zástupcu na pomoc maloletým osobám bez sprievodu v dublinských konaniach alebo takéto vymenovanie nie je zaručené; konštatuje tiež, že v niektorých krajinách títo zástupcovia nie sú dostatočne informovaní o dublinských konaniach a že maloletým osobám bez sprievodu sa neposkytuje podpora vhodná pre deti;

    Zjednodušenie postupov, výrazné skrátenie lehôt a dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy

    28. zdôrazňuje, že počet konaní o odovzdaní sa v rokoch 2016 – 2017 výrazne zvýšil, v dôsledku čoho vznikli značné ľudské, materiálne a finančné náklady; vyjadruje však poľutovanie nad tým, že k odovzdaniu došlo iba v 11 % prípadov, čo je ďalším faktorom častého preťaženia azylových systémov, čo zasa jasne dokazuje nedostatočnú účinnosť nariadenia; domnieva sa, že úsilie o zaručenie prístupu k informáciám a rýchle postupy na zlúčenie rodiny a odovzdanie žiadateľov o azyl sú nevyhnutné;

    29. zdôrazňuje význam judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie z posledných rokov, v ktorej sa objasnili prípustné dôvody na odmietnutie dublinských odovzdaní a najmä akýkoľvek zdroj rizika pre jednotlivca; konštatuje najmä čoraz väčší počet rozhodnutí európskych a vnútroštátnych súdov o pozastavení odovzdaní do členských štátov, v ktorých by žiadateľovi o azyl bola nespravodlivo odopretá medzinárodná ochrana (prípady nepriameho vyhostenia alebo vrátenia) alebo by mu boli odopreté jeho práva v dublinskom konaní; vyjadruje poľutovanie nad tým, že žiadatelia o azyl sú v niektorých členských štátoch obeťami neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania;

    30. konštatuje, že nedostatky, pokiaľ ide o štrukturálnu organizáciu a fungovanie vnútroštátnych rozhodujúcich orgánov, v spojení s nedostatkom zdrojov prispeli k oneskoreniam v dublinských konaniach a bránili uplatňovaniu nariadenia; konštatuje, že hoci väčšina krajín má jeden špecializovaný rozhodujúci orgán, niektoré členské štáty sa rozhodli rozdeliť zodpovednosť medzi rôzne orgány, čo v niektorých prípadoch spôsobilo praktické ťažkosti pre žiadateľov o azyl a rozdiely vo vykonávaní nariadenia;

    31. zdôrazňuje, že účinnosť dublinských konaní závisí aj od kvality a počtu zamestnancov jednotlivých vnútroštátnych rozhodujúcich orgánov; konštatuje významné rozdiely medzi rozhodujúcimi orgánmi, pokiaľ ide o počet zamestnancov na jedného žiadateľa o azyl; zdôrazňuje, že vnútroštátne dublinské jednotky sú nedostatočne obsadené a zároveň čelia značnému zvýšeniu ich pracovného zaťaženia; vyzýva členské štáty, aby zvýšili zdroje potrebné na spustenie systému podľa nariadenia Dublin III, a to najmä počet azylových pracovníkov;

    32. zdôrazňuje nedostatočnú spoluprácu a výmenu informácií medzi členskými štátmi, čo aktívne narúša zásadu solidarity EÚ a priamo prispieva k nadmernému zaťaženiu systémov v niektorých členských štátoch;

    33. zdôrazňuje, že nadmerným a sčasti nevhodným uplatňovaním kritéria „neoprávneného vstupu“ vzniká neprimeraná záťaž pre krajiny prvého vstupu, ktorým často chýbajú zdroje a kapacity na prijímanie a registráciu žiadateľov o azyl; konštatuje, že dožiadania o „prijatie späť“ sú v posledných rokoch dominantnou formou dublinských konaní, čo znamená, že väčšina osôb, v prípade ktorých sa začalo dublinské konanie, už požiadala o azyl v inom členskom štáte; konštatuje, že primerané opatrenia na predchádzanie sekundárnym pohybom by mali platiť pre členské štáty v rámci schengenského priestoru, ako aj pre štáty mimo neho;

    34. pripomína, že cieľom lehôt v každom štádiu dublinského konania je, aby bolo konanie čo najkratšie a aby sa umožnil rýchly prístup ku konaniu o azyle; konštatuje, že stále existujú nejasnosti a rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o výpočet lehôt, a určenie toho, v ktorom okamihu začína plynúť lehota príslušného postupu; navrhuje objasniť a zharmonizovať podmienky spustenia konaní o odovzdaní;

    35. domnieva sa, že pravidlá prenosu zodpovednosti podľa nariadenia Dublin III v niektorých prípadoch narúšajú účinnosť konaní o azyle a vykonávanie odovzdaní tým, že zvyšujú riziko úteku; vyjadruje poľutovanie nad často nevierohodnými dôvodmi členských štátov na odmietnutie odovzdania; domnieva sa, že okrem iných faktorov aj tieto faktory prispeli k zvýšeniu počtu sekundárnych pohybov tým, že žiadateľov o azyl podnecujú k tomu, aby zostali na tzv. administratívnom úteku; vyzýva Komisiu, aby zrevidovala pravidlá s cieľom zlepšiť vykonávanie odovzdaní a zrušiť prenos zodpovednosti v prípadoch, keď žiadateľ o azyl utečie, podporila dôveru medzi členskými štátmi, monitorovala situáciu a v prípade potreby uložila sankcie členským štátom, ktoré odmietnu odovzdanie;

    36. konštatuje, že nesprávne uplatňovanie pravidiel hierarchie kritérií, najmä pokiaľ ide o zlúčenie rodiny a situáciu detí bez sprievodu, ako aj neprimerané používanie kritéria prvej krajiny neoprávneného vstupu tiež narúšajú konania o azyle; konštatuje, že tieto nedostatky vo vykonávaní môžu podnietiť žiadateľov o azyl k tomu, aby zostali na administratívnom úteku; zdôrazňuje, že pre fungovanie nariadenia Dublin III a predchádzanie sekundárnym pohybom má zásadný význam ďalšia harmonizácia azylových systémov členských štátov; vyzýva Komisiu, aby navrhla systém, v ktorom sa náležite zohľadnia preukázané zmysluplné väzby žiadateľov o azyl na členský štát, ako je predchádzajúci oprávnený pobyt alebo doklady o vzdelaní, a ktorým sa zabezpečí relatívne rovnaké zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl v celej EÚ;

    37. domnieva sa, že poskytovanie právnej pomoci žiadateľom o azyl v rámci dublinských konaní, a to najmä v hotspotoch, má zásadný význam pre zabezpečenie toho, že žiadatelia budú informovaní o svojich právach a povinnostiach počas dublinských konaní; zdôrazňuje, že tým by sa zlepšil súlad konaní s právami, zjednodušili dublinské konania a zlepšilo rozhodovanie; konštatuje, že právny zástupca môže zabezpečiť, že každý spis bude úplný a presný, a prispieť k zníženiu miery odvolaní a k zaručeniu zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia; so znepokojením konštatuje, že na vnútroštátnej úrovni pretrvávajú určité osobitné problémy, ako je obmedzený prístup k nezávislým právnym zástupcom vo vzdialených azylových centrách, nízka finančná odmena za právnu pomoc, nedostatok vhodných zariadení na prípravné a súkromné pohovory a nedostatočné poskytovanie právnej pomoci žiadateľom v zariadeniach určených na zaistenie; vyzýva členské štáty a Európsku komisiu, aby zvýšili dostupné finančné prostriedky na poskytovanie právnej pomoci v rámci dublinských konaní;

    38. zdôrazňuje, že kvalita a množstvo informácií poskytovaných žiadateľom v rámci dublinských konaní nie sú zďaleka uspokojivé a výrazne sa líšia medzi jednotlivými krajinami a v niektorých prípadoch aj v rámci krajiny; konštatuje, že na dodržiavanie práva na informácie majú vplyv rôzne faktory, ako je kvalita a jasnosť informácií, prístup k tlmočníkom, dostupnosť preložených dokumentov a včasný prístup k informáciám; pripomína, že právo na informácie podľa článku 4 nariadenia má vzhľadom na zložitú povahu dublinských konaní zásadný význam pre zaručenie prístupu k spravodlivému preskúmaniu žiadosti o azyl v EÚ; zdôrazňuje, že nedostatky v tejto oblasti môžu súvisieť s nedostatkom zdrojov, ale môžu byť aj dôsledkom úmyselných politických rozhodnutí v niektorých krajinách, kde bolo vymenovaných veľmi málo právnych zástupcov; naliehavo vyzýva členské štáty, aby s podporou Komisie a EASO zlepšili informácie o zložitých dublinských konaniach dostupné pre žiadateľov o azyl s cieľom zabezpečiť, že tieto informácie budú jasné a dostupné pre všetkých, a to najmä pokiaľ ide o zlúčenie rodiny v súlade s článkami 4 a 26 nariadenia a o prístup k účinným prostriedkom nápravy a k právnej pomoci v súlade s článkom 27;

    39. vyzýva Komisiu, aby posúdila celkové vykonávanie CEAS, ako aj akékoľvek medzery a nedostatky v nariadení Dublin III, v dôsledku ktorých sa kladie neprimerané bremeno zodpovednosti na krajiny na vonkajších hraniciach EÚ;

    Jednotné vykonávanie pravidiel dublinského systému zamerané na práva v azylových prípadoch v celej EÚ

    40. zdôrazňuje, že zásadu jedinej žiadosti o azyl v EÚ nie je možné dodržiavať, čo je v rozpore so samotným účelom nariadenia Dublin III; konštatuje, že vykonávanie tejto zásady narúšajú rôzne faktory, čo znamená, že existujú viaceré dôvody na podanie následných žiadostí o azyl; domnieva sa, že príslušné vnútroštátne orgány by si mali vymieňať relevantné informácie, najmä pokiaľ ide o schvaľovanie a zamietanie žiadostí o azyl, na základe európskej databázy, ako je Eurodac, s cieľom urýchliť postupy a vyhnúť sa viacnásobným žiadostiam o azyl a zároveň chrániť osobné údaje; domnieva sa, že registrácia všetkých žiadateľov o azyl a migrantov, ktorí neoprávnene prekračujú hranice, je prioritou;

    41. konštatuje, že miera ochrany žiadateľov o azyl sa v členských štátoch v prípade určitých národností značne líši, a že to môže prispieť k ďalšiemu pohybu; domnieva sa, že zohľadnením individuálnych potrieb žiadateľov v rámci dublinských konaní by sa obmedzili sekundárne pohyby; domnieva sa, že zohľadnenie „preukázaných zmysluplných väzieb“ na istý členský štát predstavuje účinný prístup k obmedzovaniu sekundárnych pohybov, a žiada, aby sa zaradilo medzi kritériá premiestnenia;

    Posilnenie riadenia a zbližovania medzi členskými štátmi

    42. zdôrazňuje, že Komisiou vytvorená sieť dublinských jednotiek členských štátov sa schádza len raz alebo dvakrát ročne a nezohráva žiadnu operačnú úlohu; konštatuje, že nekoordinované používanie siete dublinských jednotiek EASO bráni účinnému fungovaniu nariadenia Dublin III; konštatuje však, že sieť dublinských jednotiek EASO je aktívnejšia a že EASO vykonal niekoľko užitočných misií na podporu členských štátov pri vykonávaní nariadenia Dublin III, ako je vypracovanie usmernení a analýz, organizovanie kurzov odbornej prípravy alebo vysielanie agentov; naliehavo žiada užšiu spoluprácu medzi vnútroštátnymi rozhodujúcimi orgánmi s cieľom zabezpečiť výmenu informácií, podporiť rozvoj jednotných a najlepších postupov, zefektívniť odovzdania a vyhnúť sa prípadom viacnásobných žiadostí; navrhuje, aby sa EASO zverila úloha vypracovať posilnené pravidlá riadenia pri uplatňovaní nariadenia Dublin III vrátane mesačného operačného dialógu medzi vnútroštátnymi orgánmi a platformy na výmenu informácií a najlepších postupov; 

    43. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby medzi zdroje používané na monitorovanie vykonávania nariadenia zahrnuli spoľahlivé a aktuálne informácie poskytnuté neštátnymi subjektmi, a najmä medzinárodnými organizáciami a MVO;

    44. konštatuje, že v rokoch 2008 až 2017 predložili značné množstvo žiadostí o azyl štátni príslušníci tretích krajín, ktorí cestovali bez víz alebo s krátkodobými vízami na vstup do schengenského priestoru[27]; ďalej konštatuje, že niektoré z týchto žiadostí boli podané v inom členskom štáte, ako je členský štát, pre ktorý boli víza vydané; zdôrazňuje, že v súvislosti s nasledujúcimi dublinskými konaniami sa dokázalo, že pravidlá stanovené v článkoch 12 a 14 nie sú dostatočne jasné, čím bránia v určení zodpovedného členského štátu; vyzýva Komisiu, aby objasnila, akým spôsobom sa články 12 a 14 nariadenia majú uplatňovať pri určovaní členského štátu, ktorý by mal byť zodpovedný za žiadosť o azyl; navrhuje hodnotenie možného vplyvu žiadostí o vstup v prípade zrušenej vízovej povinnosti na správne fungovanie dublinského systému ako súčasť hierarchie kritérií;

    45. konštatuje, že členské štáty medzi sebou uzavreli dvojstranné dohody s cieľom zlepšiť účinnosť dublinských konaní alebo zabezpečiť odovzdanie žiadateľov o azyl; zdôrazňuje však, že sa tiež ukázalo, že tieto dohody majú nepriaznivé účinky a v istých prípadoch oslabujú plnenie cieľov nariadenia na európskej úrovni; naliehavo vyzýva Komisiu a všetky členské štáty, aby zhodnotili faktory, ktoré prispievajú k väčšej účinnosti, prijali spoločné a koordinované opatrenia na optimalizáciu účinného vykonávania nariadenia Dublin III a pracovali na dosiahnutí harmonizácie vykonávania tohto nariadenia; 46.  konštatuje, že členské štáty môžu s podporou Komisie a v koordinácii v ňou vypracovať preventívne akčné plány pre prípady, keď uplatňovanie nariadenia môže byť ohrozené v dôsledku odôvodneného rizika mimoriadneho tlaku na azylové systémy členských štátov a/alebo problémov spojených s fungovaním ich azylových systémov, v súlade s článkom 33; konštatuje, že tieto preventívne opatrenia môžu zohľadňovať informácie od Komisie a EASO a viesť k skutočnej a praktickej solidarite v súlade s článkom 80 ZFEÚ s členskými štátmi, ktoré čelia mimoriadnemu tlaku na ich azylové systémy vo všeobecnosti, a to aj v dôsledku zmiešaných migračných tokov, a so žiadateľmi, čím sa umožní lepšia pripravenosť na prípadnú azylovú krízu;

    46. domnieva sa, že vykonávanie nariadenia Dublin III nie je účinné, pretože sa neplnia jeho hlavné ciele, konkrétne rýchle a spravodlivé určenie členského štátu zodpovedného za žiadosť o medzinárodnú ochranu; pripomína, že značné nedostatky vo vykonávaní sa zistili v prípade viacerých dublinských ustanovení; zdôrazňuje, že vzhľadom na úsilie, ľudské zdroje a zamestnancov, ktorých na vykonávanie tohto nariadenia venovali členské štáty, je toto vykonávanie je vysoko neúčinné;

    47. vyzýva Radu, aby uplatnila hlasovanie na základe kvalifikovanej väčšiny, pokiaľ ide o reformu nariadenia Dublin III a prijímanie opatrení podľa článku 78 ods. 2 ZFEÚ;

    48. vyjadruje poľutovanie nad tým, že Komisia ešte stále nezverejnila svoju hodnotiacu správu podľa článku 46; vyzýva Komisiu, aby zabezpečila účinnejšie vykonávanie nariadenia Dublin III;

    °

    ° °

    49. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii, ako aj vládam a národným parlamentom členských štátov.


    LIST VÝBORU PRE PRÁVA ŽIEN A RODOVÚ ROVNOSŤ

     

     

    Pán Juan Fernando López Aguilar

    predseda

    Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci

    BRUSEL

    Vec: Stanovisko k vykonávaniu nariadenia Dublin III (2019/2206(INI))

    Vážený pán predseda,

    v rámci uvedeného postupu sa Výbor pre práva žien a rodovú rovnosť rozhodol predložiť stanovisko Vášmu výboru. Na schôdzi 4. decembra 2019 sa výbor  rozhodol predložiť stanovisko vo forme listu.

    Výbor pre práva žien a rodovú rovnosť preskúmal túto otázku na svojej schôdzi 16. júla 2020. Výbor sa na tejto schôdzi[28] rozhodol vyzvať Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy.

    S úctou

    Evelyn Regner

     


    NÁVRHY

    A.  keďže ženy a dievčatá tvoria veľkú časť zraniteľných žiadateľov o azyl, pretože sú často vystavené viacerým formám diskriminácie a všetkým formám rodovo motivovaného násilia, obchodovania s ľuďmi a vykorisťovania vo svojich krajinách pôvodu, tranzitu a určenia, a to najmä pred získaním potrebných dokumentov;

    1. zdôrazňuje, že je dôležité odhaľovať a zohľadňovať potreby žien a dievčat počas celého konania o azyle; požaduje osobitnú psychologickú pomoc a prístup k sexuálnym a reprodukčným právam pre ženy, ktoré zažili traumu a najmä rodovo motivované násilie (vrátane núdzovej antikoncepcie, služieb bezpečného umelého prerušenia tehotenstva a profylaxie na HIV po expozícii), a trvá na tom, že je potrebná odborná príprava zohľadňujúca rodové hľadisko pre všetkých aktérov v rámci azylového procesu vrátane pracovníkov orgánov presadzovania práva a prisťahovalectva;

    2. je mimoriadne znepokojený pretrvávajúcim rodovo motivovaným násilím páchaným najmä na ženách, transrodových osobách a všetkých osobách, ktoré zažívajú násilie z dôvodu rodovej identity a/alebo sexuálnej orientácie, a ktoré treba riešiť v záujme ochrany základných práv; odsudzuje používanie donucovacích opatrení príslušníkmi orgánov presadzovania práva pri vykonávaní dublinských transferov nahlásených vo viacerých členských štátoch, pri ktorých boli žiadatelia o azyl spútaní, pod vplyvom sedatív a vystavení policajnému násiliu; zdôrazňuje, že ženy, najmä tehotné ženy, ženy s novorodencami, ženy so zdravotným postihnutím a staršie ženy, ako aj osoby LGBTI+ ako žiadatelia o azyl sú obzvlášť zraniteľní a čelia dlhodobým dôsledkom;

    3. odsudzuje zadržiavanie žiadateľov o azyl a považuje za paradoxné uplatňovanie opatrení zadržiavania v prípade obetí násilia, ktoré žiadajú o azyl, a považuje za zásadné, aby sa zabránilo zadržiavaniu tehotných žien a žien s novorodencami, a to v najlepšom záujme fyzického a duševného zdravia matky a dieťaťa; zdôrazňuje, že by sa mali aktívne skúmať alternatívy k zadržiavaniu a že žiadosti o azyl súvisiace s násilím by sa mali riešiť spôsobom, ktorý chráni ženy a dievčatá pred sekundárnou viktimizáciou;

    4. pripomína, že právo na rodinný život je zásadné, najmä s ohľadom na ich budúce životné vyhliadky vrátane integrácie, a teda primerané pátranie po rodinných príslušníkoch v členských štátoch EÚ na získanie informácií o rodinných príslušníkoch s cieľom zlúčenia rodiny v rámci postupu podľa nariadenia Dublin III na určenie členského štátu zodpovedného za žiadosť o azyl má kľúčový význam.

     

    ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

    27

    +

    GUE/NGL

    Elena Kountoura, Eugenia Rodríguez Palop

    NI

    Isabella Adinolfi

    PPE

    Rosa Estaràs Ferragut, Frances Fitzgerald, Cindy Franssen, Lívia Járóka, Arba Kokalari, Elżbieta Katarzyna Łukacijewska, Christine Schneider, Elissavet Vozemberg-Vrionidi

    Renew

    Karen Melchior, Samira Rafaela, María Soraya Rodríguez Ramos, Hilde Vautmans, Chrysoula Zacharopoulou

    S&D

    Robert Biedroń, Vilija Blinkevičiūtė, Heléne Fritzon, Lina Gálvez Muñoz, Maria Noichl, Pina Picierno, Evelyn Regner

    Verts/ALE

    Gwendoline Delbos Corfield, Pierrette Herzberger Fofana, Diana Riba i Giner, Ernest Urtasun

     

    7

    -

    ECR

    Derk Jan Eppink, Andżelika Anna Możdżanowska, Jessica Stegrud

    ID

    Simona Baldassarre, Isabella Tovaglieri, Christine Anderson, Annika Bruna

     

    0

    0

     

    Vysvetlenie použitých znakov:

    +  :  za

    -  :  proti

    0  :  zdržali sa hlasovania


     

    INFORMÁCIE O PRIJATÍ GESTORSKÝM VÝBOROM

    Dátum prijatia

    30.11.2020

     

     

     

    Výsledok záverečného hlasovania

    +:

    –:

    0:

    45

    10

    13

    Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní

    Magdalena Adamowicz, Katarina Barley, Pietro Bartolo, Nicolas Bay, Vladimír Bilčík, Vasile Blaga, Ioan-Rareş Bogdan, Patrick Breyer, Saskia Bricmont, Jorge Buxadé Villalba, Damien Carême, Caterina Chinnici, Marcel de Graaff, Anna Júlia Donáth, Lena Düpont, Cornelia Ernst, Laura Ferrara, Nicolaus Fest, Jean-Paul Garraud, Maria Grapini, Sylvie Guillaume, Andrzej Halicki, Balázs Hidvéghi, Evin Incir, Sophia in ‘t Veld, Patryk Jaki, Lívia Járóka, Marina Kaljurand, Assita Kanko, Fabienne Keller, Peter Kofod, Łukasz Kohut, Moritz Körner, Alice Kuhnke, Jeroen Lenaers, Juan Fernando López Aguilar, Nuno Melo, Nadine Morano, Javier Moreno Sánchez, Maite Pagazaurtundúa, Nicola Procaccini, Emil Radev, Paulo Rangel, Terry Reintke, Diana Riba i Giner, Ralf Seekatz, Michal Šimečka, Birgit Sippel, Martin Sonneborn, Tineke Strik, Ramona Strugariu, Annalisa Tardino, Tomas Tobé, Dragoş Tudorache, Milan Uhrík, Tom Vandendriessche, Bettina Vollath, Jadwiga Wiśniewska, Elena Yoncheva, Javier Zarzalejos

    Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní

    Beata Kempa, Leopoldo López Gil, Kris Peeters, Anne-Sophie Pelletier, Sira Rego, Franco Roberti, Miguel Urbán Crespo, Hilde Vautmans

     

     


    ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN V GESTORSKOM VÝBORE

    45

    +

    PPE

    Magdalena Adamowicz, Vasile Blaga, Ioan-Rareş Bogdan, Lena Düpont, Andrzej Halicki, Jeroen Lenaers, Leopoldo López Gil, Nuno Melo, Kris Peeters, Emil Radev, Paulo Rangel, Ralf Seekatz, Tomas Tobé, Javier Zarzalejos

    S&D

    Katarina Barley, Pietro Bartolo, Caterina Chinnici, Maria Grapini, Sylvie Guillaume, Evin Incir, Marina Kaljurand, Łukasz Kohut, Juan Fernando López Aguilar, Javier Moreno Sánchez, Franco Roberti, Birgit Sippel, Bettina Vollath, Elena Yoncheva

    Renew

    Anna Júlia Donáth, Fabienne Keller, Moritz Körner, Maite Pagazaurtundúa, Ramona Strugariu, Dragoş Tudorache, Hilde Vautmans, Sophia in 't Veld, Michal Šimečka

    Verts/ALE

    Patrick Breyer, Saskia Bricmont, Damien Carême, Alice Kuhnke, Terry Reintke, Diana Riba i Giner, Tineke Strik

    NI

    Laura Ferrara

     

    10

    -

    PPE

    Balázs Hidvéghi, Lívia Járóka, Nadine Morano

    ID

    Nicolas Bay, Nicolaus Fest, Jean-Paul Garraud, Peter Kofod, Tom Vandendriessche, Marcel de Graaff

    NI

    Milan Uhrík

     

    13

    0

    PPE

    Vladimír Bilčík

    ID

    Annalisa Tardino

    ECR

    Jorge Buxadé Villalba, Patryk Jaki, Assita Kanko, Beata Kempa, Nicola Procaccini, Jadwiga Wiśniewska

    GUE/NGL

    Cornelia Ernst, Anne-Sophie Pelletier, Sira Rego, Miguel Urbán Crespo

    NI

    Martin Sonneborn

     

    Vysvetlenie použitých znakov:

    +  :  za

    -  :  proti

    0  :  zdržali sa hlasovania

    Posledná úprava: 11. decembra 2020
    Právne upozornenie - Politika ochrany súkromia