SPRÁVA o zodpovednosti spoločností za škody na životnom prostredí

6.4.2021 - (2020/2027(INI))

Výbor pre právne veci
Spravodajca: Antonius Manders

PR_INI

OBSAH

strana

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

DÔVODOVÁ SPRÁVA

STANOVISKO VÝBORU PRE ROZVOJ

STANOVISKO VÝBORU PRE ŽIVOTNÉ PROSTREDIE, VEREJNÉ ZDRAVIE A BEZPEČNOSŤ POTRAVÍN

STANOVISKO VÝBORU PRE OBČIANSKE SLOBODY, SPRAVODLIVOSŤ A VNÚTORNÉ VECI

INFORMÁCIE O PRIJATÍ GESTORSKÝM VÝBOROM

ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN V GESTORSKOM VÝBORE

 

NÁVRH UZNESENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU

o zodpovednosti spoločností za škody na životnom prostredí

(2020/2027(INI))

Európsky parlament,

– so zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd[1] (smernica o environmentálnej zodpovednosti),

– so zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva[2] (ďalej len „smernica o trestných činoch proti životnému prostrediu“),

– so zreteľom na správu Komisie pre Radu a Európsky parlament podľa článku 18 ods. 2 smernice 2004/35/ES zo 14. apríla 2016 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd (COM(2016)0204),

– so zreteľom na články 4 a 191 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ),

– so zreteľom na článok 37 Charty základných práv Európskej únie,

– so zreteľom na zmenu smernice 2004/35/ES smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/21/ES z 15. marca 2006 o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu[3], smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/31/ES z 23. apríla 2009 o geologickom ukladaní oxidu uhličitého[4] a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/30/EÚ z 12. júna 2013 o bezpečnosti vyhľadávania, prieskumu a ťažby ropy a zemného plynu na mori[5],

– so zreteľom na pracovný dokument útvarov Komisie zo 14. apríla 2016 o hodnotení smernice o environmentálnej zodpovednosti programom REFIT (SWD(2016)0121), ktorý je sprievodným dokumentom k správe Komisie Európskemu parlamentu a Rade podľa článku 18 ods. 2 smernice 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd,

– so zreteľom na dokument výskumnej služby Európskeho parlamentu (EPRS) zo 6. júna 2016 s názvom Vykonávanie smernice o environmentálnej zodpovednosti: preskúmanie postupu hodnotenia vykonaného Komisiou;

– so zreteľom na štúdiu tematickej sekcie pre práva občanov a ústavné veci z 15. mája 2020 s názvom Environmentálna zodpovednosť podnikov (Environmental liability of companies),

– so zreteľom na štúdiu Komisie z mája 2020 s názvom Zlepšenie finančného zabezpečenia v kontexte smernice o environmentálnej zodpovednosti (Improving financial security in the context of the Environmental Liability Directive),

– so zreteľom na hodnotenie Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru z 11. decembra 2019 týkajúce sa smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu,

– so zreteľom na informačný dokument EPRS z októbra 2020 s názvom Environmentálna zodpovednosť spoločností: vybrané možné zmeny smernice o environmentálnej zodpovednosti,

– so zreteľom na pracovný dokument útvarov Komisie z 28. októbra 2020 o hodnotení smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu (SWD(2020)0259),

– so zreteľom na závery a odporúčania projektu opatrení Európskej únie na boj proti trestným činom proti životnému prostrediu (EFFACE) z marca 2016,

– zo zreteľom na článok 54 rokovacieho poriadku,

– so zreteľom na stanoviská Výboru pre rozvoj, Výboru pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín a Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci,

– so zreteľom na správu Výboru pre právne veci (A9-0112/2021),

A keďže v súlade s článkom 191 ods. 1 ZFEÚ politika Únie v oblasti životného prostredia prispieva k uskutočňovaniu cieľov, ako je ochrana ľudského zdravia, ochrana a zlepšovanie kvality životného prostredia, podpora rozvážneho a racionálneho využívania prírodných zdrojov a podpora opatrení na medzinárodnej úrovni na riešenie regionálnych alebo celosvetových problémov životného prostredia;

B keďže v článku 37 Charty základných práv sa stanovuje, že vysoká úroveň ochrany životného prostredia a zlepšovanie jeho kvality sa musia začleniť do politík Únie a zabezpečiť v súlade so zásadou trvalo udržateľného rozvoja;

C. keďže koordinovaná stratégia EÚ v oblasti životného prostredia podporuje spoluprácu a zabezpečuje vzájomný súlad politík EÚ; keďže v Európskej zelenej dohode sa stanovuje cieľ nulového znečistenia, ktorý sa má dosiahnuť prostredníctvom prierezovej stratégie na ochranu zdravia občanov EÚ pred zhoršovaním životného prostredia a znečistením, a zároveň sa vyzýva na spravodlivú transformáciu, pri ktorej sa na nikoho nezabudne;

D. keďže zodpovedné obchodné správanie znamená, že spoločnosti náležite zohľadňujú environmentálne otázky; keďže zabezpečenie zodpovednosti za škody na životnom prostredí je kľúčom k väčšej udržateľnosti európskych podnikov v dlhodobom horizonte; keďže dosiahnutie tohto cieľa je úzko spojené s vypracovaním súvisiacich právnych predpisov o náležitej starostlivosti podnikov, sociálnej zodpovednosti podnikov a udržateľnej správe a riadení spoločností; keďže zodpovednosť musí byť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi;

E. keďže škody na životnom prostredí, nebezpečné a škodlivé chemické látky a zmena klímy môžu spôsobiť závažné riziká pre ľudské zdravie v dôsledku znečistenia ovzdušia, pôdy a vody;

F. keďže smernica o environmentálnej zodpovednosti koexistuje s ďalšími nástrojmi a ustanoveniami o zodpovednosti na úrovni EÚ aj členských štátov; keďže incidenty, na základe ktorých vzniká zodpovednosť vyplývajúca zo smernice o environmentálnej zodpovednosti, môžu viesť k súbežným trestným, občianskoprávnym alebo správnym konaniam, čo vytvára právnu neistotu a neistotu pre dotknuté spoločnosti, ako aj pre potenciálne obete;

G. keďže zo správy Komisie z roku 2016 o environmentálnej zodpovednosti vyplýva, že bez ohľadu na prínosy smernice o environmentálnej zodpovednosti v úsilí o zlepšenie právnej súdržnosti na úrovni EÚ je EÚ stále konfrontovaná s regulačnou fragmentáciou v tejto oblasti a nejednotnosťou z právneho a praktického hľadiska;

H. keďže existujúce vymedzenia pojmov „environmentálna škoda“ a „prevádzkovateľ“ podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti boli predmetom rôznych analýz, ktoré poukázali na ťažkosti pri ich výklade; keďže význam prahovej hodnoty environmentálnych škôd sa vykladá a uplatňuje odlišne, a preto si vyžaduje ďalšie objasnenie;

I. keďže sa zvyšuje počet prípadov, keď sa obete znečistenia spôsobeného dcérskymi spoločnosťami európskych spoločností pôsobiacich mimo územia EÚ pokúšajú podať na súdoch v EÚ žalobu vo veci environmentálnej zodpovednosti proti materským spoločnostiam;

J. keďže režimy zodpovednosti za difúzne znečistenie sú v práve EÚ roztrieštené;

K. keďže v smernici o environmentálnej zodpovednosti sa stanovuje rámec environmentálnej zodpovednosti za prevenciu a odstraňovanie environmentálnych škôd založenej na zásade „znečisťovateľ platí“; keďže smernica o environmentálnej zodpovednosti dopĺňa významné právne predpisy EÚ v oblasti životného prostredia, s ktorými je priamo alebo nepriamo prepojená, najmä smernicu o biotopoch[6], smernicu o vtákoch[7], rámcovú smernicu o vode[8], rámcovú smernicu o morskej stratégii[9] a smernicu o bezpečnosti na mori[10];

 

L. keďže Komisia vo svojej správe z roku 2016 o environmentálnej zodpovednosti odporučila všetkým členským štátom, aby sa zaviazali k tomu, že budú „zaznamenávať údaje o incidentoch podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti a zverejňovať registre podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti, ak tak ešte neurobili“[11]; keďže napriek tomu len sedem členských štátov má register pre prípady týkajúce sa smernice o environmentálnej zodpovednosti, ktorý je verejne dostupný, zatiaľ čo štyri ďalšie členské štáty majú register, ktorý nie je verejný; keďže viaceré členské štáty zhromažďujú informácie, na ktoré sa vzťahujú iné právne predpisy EÚ, ale nie konkrétne smernica o environmentálnej zodpovednosti, alebo majú registre so širším alebo odlišným rozsahom pôsobnosti, a keďže niekoľko členských štátov zbiera údaje na regionálnej úrovni; keďže 14 členských štátov nemá databázu environmentálnych nehôd alebo prípadov podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti; keďže vykonávanie smernice o environmentálnej zodpovednosti sa vyznačuje značným stupňom flexibility pre členské štáty z dôvodu regulačnej fragmentácie a nedostatočnej homogenity z právneho aj praktického hľadiska;

M keďže sa zdá, že väčšina členských štátov vo svojich právnych predpisoch nestanovuje povinné nástroje finančného zabezpečenia, ale viaceré krajiny ich vyžadujú[12]; keďže sa zdá, že keď sa tieto nástroje využili, zjavne sa osvedčili a poukázali na to, že je potrebné posúdiť zavedenie povinného systému finančného zabezpečenia;

N. keďže napriek tomu, že na väčšine trhov je k dispozícii dostatočné poistné krytie, a to aj na účely doplnkovej a kompenzačnej nápravy, dopyt je vo všeobecnosti nízky v dôsledku nízkeho počtu hlásených incidentov, nedostatočného presadzovania a pomalšieho vývoja na rozvíjajúcich sa trhoch[13]; keďže to samo osebe nie je prekážkou zavedenia povinných finančných záruk;

 

O. keďže v EÚ zostáva problémom platobná neschopnosť prevádzkovateľov v dôsledku veľkých havárií; keďže Komisia by mala analyzovať existujúce vnútroštátne a regulačné rámce a prijať harmonizovaný prístup EÚ s cieľom chrániť daňových poplatníkov pred následkami platobnej neschopnosti spoločnosti;

P. keďže dostupnosť nástrojov finančného zabezpečenia sa od prijatia smernice o environmentálnej zodpovednosti výrazne zvýšila;

Q. keďže smernica (EÚ) 2020/1828 o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov[14], ktorou sa zrušuje smernica 2009/22/ES, bola prijatá a členské štáty ju budú uplatňovať od 25. júna 2023;

 

R. keďže v niektorých prípadoch sú si síce členovia správnych rád spoločností vedomí činností, ktoré predstavujú vysoké riziko environmentálnych škôd, ich rozhodovanie je však naďalej zamerané na zisk na úkor zodpovedného správania a životného prostredia;

S. keďže preskúmanie smernice o environmentálnej zodpovednosti by sa malo nevyhnutne zamerať na dosiahnutie rovnováhy medzi záujmami podnikov a ochranou životného prostredia;

T. keďže Európsky parlament začal v posledných rokoch aktívne presadzovať režim environmentálnej zodpovednosti za škody na životnom prostredí a ľudských právach, ku ktorým dochádza v tretích krajinách, konkrétne tým, že 25. októbra 2016 prijal uznesenie o zodpovednosti podnikov za závažné porušovanie ľudských práv v tretích krajinách[15];

U. keďže mandát pre Komisiu by mal zabezpečiť presadzovanie ustanovení týkajúcich sa vytvorenia alebo zachovania rovnakých podmienok v otázkach životného prostredia v obchodných dohodách EÚ, ak sú tieto ustanovenia súčasťou takejto dohody;

V. keďže Európska environmentálna agentúra skúma, ako sú environmentálne riziká a prínosy rozložené v spoločnosti; keďže v Parížskej dohode o zmene klímy z roku 2015 sa zdôrazňuje význam zohľadnenia práv zraniteľných osôb; keďže Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva nedávno zverejnil rámcové zásady v oblasti ľudských práv a životného prostredia, ktorými sa objasňujú záväzky štátov v oblasti ľudských práv týkajúce sa čistého, zdravého a udržateľného životného prostredia; keďže okrem toho sa v OSN v súčasnosti rokuje o systéme zodpovednosti podnikov za porušovanie ľudských práv;

W. keďže vplyv škôd na životnom prostredí a trestných činov proti životnému prostrediu má nepriaznivý vplyv nielen na biodiverzitu a klímu, ale aj na ľudské práva a ľudské zdravie; keďže by sa malo vykonať preskúmanie, v ktorom sa zohľadnia riziká cezhraničného charakteru škôd na životnom prostredí, závažnej organizovanej trestnej činnosti a korupcie spolu s rizikami pre ľudské práva a životné prostredie;

X. keďže v zásade 21 Štokholmskej deklarácie a zásade 2 Deklarácie z Ria sa uznáva, že štáty majú zvrchované právo využívať vlastné zdroje podľa svojich vlastných environmentálnych politík, pričom však majú tiež zodpovednosť zabezpečiť, aby činnosti uskutočňované v rámci ich vnútroštátnej jurisdikcie alebo kontroly nespôsobovali škody na životnom prostredí iných štátov alebo oblastí ležiacich mimo ich jurisdikcie;

Všeobecné poznámky

1. víta úsilie Komisie zamerané na posúdenie a preklenutie nedostatkov pri vykonávaní smernice o environmentálnej zodpovednosti a smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu v členských štátoch;

 

2. vyjadruje poľutovanie nad skutočnosťou, že diskrečné právomoci stanovené v smernici o environmentálnej zodpovednosti, nedostatočná informovanosť a nedostatok informácií o smernici o environmentálnej zodpovednosti, nedostatočné zdroje a odborné znalosti a slabé mechanizmy na zabezpečenie súladu a účinného riadenia na vnútroštátnej, regionálnej a miestnej úrovni viedli k nedostatkom vo vykonávaní, k značnej variabilnosti medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o presadzovanie smernice o environmentálnej zodpovednosti a úrovne súladu a tiež počet prípadov, a k nerovnakým podmienkam pre prevádzkovateľov; vyjadruje poľutovanie nad tým, že takéto nedostatky majú vplyv aj na vykonávanie smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu v členských štátoch; zastáva preto názor, že je potrebné vyvinúť ďalšie úsilie na zabezpečenie regulačnej normalizácie v EÚ a zvýšenie dôvery verejnosti v účinnosť právnych predpisov EÚ s cieľom účinnejšie predchádzať škodám na životnom prostredí a odstraňovať ich a nastoliť správnu rovnováhu medzi záujmami podnikov a ochranou životného prostredia;

3. víta zriadenie Fóra pre environmentálny súlad a správu životného prostredia, ktoré sústreďuje odborníkov s povinnosťami v oblasti zabezpečovania environmentálneho súladu a ktoré nadväzuje na akčný plán Komisie na rok 2018[16] a pracovný program na roky 2020 – 2022 na zlepšenie environmentálneho súladu a správy životného prostredia, ktorý fórum schválilo vo februári 2020[17];

4. vyjadruje poľutovanie nad tým, že v mnohých členských štátoch rozpočty inšpektorátov životného prostredia v dôsledku finančnej krízy zostali na rovnakej úrovni alebo sa znížili a že dokonca aj pre veľké orgány s dostatočnými zdrojmi môže byť ťažké nezávisle získať poznatky o najlepších spôsoboch zabezpečenia súladu; zastáva preto názor, že je potrebná silnejšia podpora na úrovni EÚ, napríklad prostredníctvom prístupných informačných portálov, bežne používaných sietí (siete EÚ pre odborníkov z praxe), informácií a usmernení o najlepších postupoch, dodatočných programov odbornej prípravy o osobitnostiach environmentálneho práva a trestných činov na úrovni EÚ a na vnútroštátnej úrovni pre sudcov a odborníkov z praxe, vzdelávacích materiálov a usmernení v oblasti zručností v koordinácii s vnútroštátnymi orgánmi, keďže by to mohlo zvýšiť tlak na spoločnosti, ktoré sú „čiernymi ovcami“, a priniesť výhody tým spoločnostiam, ktoré právne predpisy dodržiavajú, a umožnilo by to zainteresovaným stranám, prevádzkovateľom a verejnosti získať viac informácií o existencii režimu smernice o environmentálnej zodpovednosti a jeho presadzovaní, čím by sa prispelo k zlepšeniu prevencie a odstraňovania environmentálnych škôd;

5. vyjadruje poľutovanie nad tým, že trestné činy proti životnému prostrediu patria medzi najziskovejšie formy nadnárodnej trestnej činnosti; vyzýva Komisiu a členské štáty, aby preto vyčlenili primerané finančné a ľudské zdroje na predchádzanie trestným činom proti životnému prostrediu, ich vyšetrovanie a stíhanie, a zvýšili odbornú spôsobilosť zapojených orgánov vrátane prokurátorov a sudcov s cieľom účinnejšie stíhať a trestať trestné činy proti životnému prostrediu; vyzýva členské štáty, aby v rámci svojich vnútroštátnych policajných orgánov zriadili alebo posilnili špecializované jednotky na príslušných úrovniach na vyšetrovanie trestných činov proti životnému prostrediu; ďalej vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zabezpečili, že všetky členské štáty budú mať zavedené náležité postupy krízového riadenia v oblasti životného prostredia na vnútroštátnej aj nadnárodnej úrovni, a nabáda členské štáty, aby využívali spoločné vyšetrovacie tímy a výmenu informácií v nadnárodných prípadoch trestných činov proti životnému prostrediu, ktoré uľahčujú koordináciu vyšetrovaní a trestných stíhaní vedených súbežne vo viacerých členských štátoch;

6. domnieva sa, že jedným z množstva rôznych dôvodov nedostatočnej harmonizácie smernice o environmentálnej zodpovednosti je skutočnosť, že nebol stanovený žiaden štandardný administratívny postup na informovanie príslušných orgánov o bezprostredne hroziacich alebo skutočných environmentálnych škodách; vyjadruje preto poľutovanie nad tým, že neexistuje povinnosť uverejňovať takéto oznámenia alebo informácie o tom, ako sa dané prípady riešia; konštatuje, že niektoré členské štáty identifikovali toto obmedzenie vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch a následne vytvorili databázy pre oznámenia, incidenty a prípady; poukazuje však na to, že táto prax sa medzi členskými štátmi výrazne líši a je pomerne obmedzená;

7. zdôrazňuje, že pod dohľadom pracovnej skupiny EÚ pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti by sa mali zhromažďovať spoľahlivé údaje o environmentálnych nehodách, ktoré vedú k uplatňovaniu smernice o environmentálnej zodpovednosti alebo iných správnych, občianskych alebo trestnoprávnych nástrojov, a relevantné údaje by sa mali zverejňovať; vyzýva Komisiu, aby riadne posúdila situáciu s cieľom zistiť, či by kombinácia rôznych právnych nástrojov mohla primerane reagovať na škody na životnom prostredí, alebo či stále existujú závažné nedostatky, ktoré je potrebné napraviť; trvá na správnom vykonávaní smernice o environmentálnej zodpovednosti nabádaním členských štátov, aby zaznamenávali údaje o incidentoch podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti, uverejňovali registre environmentálnej zodpovednosti a zhromažďovali údaje potrebné na zdokumentovanie účinného a efektívneho uplatňovania smernice vo svojej krajine, s cieľom zvýšiť dôveru v systém zavedený smernicou o environmentálnej zodpovednosti a zlepšiť jeho vykonávanie;

8. zdôrazňuje, že takmer vo všetkých prípadoch podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti prevádzkovatelia spolupracujú so správnymi orgánmi na náprave; konštatuje však, že hoci priemerné náklady na nápravné opatrenia sú 42 000 EUR[18], v niekoľkých významných prípadoch boli náklady podstatne vyššie; vyjadruje preto poľutovanie nad tým, že v týchto prípadoch nebolo možné pokryť náklady z dôvodu platobnej neschopnosti prevádzkovateľa, a že v dôsledku toho musel náklady pokryť štát a nepriamo aj daňoví poplatníci, čo je jav, ktorému sa treba v budúcnosti vyhnúť;

9. konštatuje, že počet spoločností stíhaných v prípadoch týkajúcich sa životného prostredia je v členských štátoch nízky, hoci k trestným činom v zmysle smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu preukázateľne dochádza; v tejto súvislosti poukazuje na to, že príčiny tejto situácie Komisia ani členské štáty doposiaľ komplexne neanalyzovali ani nevysvetlili;

Odporúčania

10. žiada, aby sa smernica o environmentálnej zodpovednosti čo najskôr zrevidovala a aby sa transformovala na plne harmonizované nariadenie; zdôrazňuje zároveň potrebu aktualizovať a zosúladiť smernicu o environmentálnej zodpovednosti s ostatnými právnymi predpismi EÚ zameranými na ochranu životného prostredia vrátane smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu; zdôrazňuje, že rozdiely vo vykonávaní a uplatňovaní pravidiel EÚ týkajúcich sa zodpovednosti podnikov za škody na životnom prostredí v súčasnosti neposkytujú rovnaké podmienky pre priemysel EÚ, čo narúša riadne fungovanie vnútorného trhu EÚ; vyzýva na väčšie úsilie o harmonizáciu vykonávania smernice o environmentálnej zodpovednosti v členských štátoch;

11. vyzýva, aby sa smernica o trestných činoch proti životnému prostrediu aktualizovala na základe dôkladného posúdenia vplyvu, v ktorom by sa okrem iného mal posúdiť rozsah pôsobnosti smernice, pričom sa zohľadnia nové druhy a vzorce trestných činov proti životnému prostrediu; okrem toho zdôrazňuje, že je potrebné zabezpečiť účinné presadzovanie existujúcich právnych predpisov;

12. berie na vedomie rastúce odhodlanie členských štátov usilovať sa o uznanie ekocídy na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni; žiada Komisiu, aby preskúmala význam ekocídy pre právo EÚ a diplomaciu EÚ;

13 vyzýva Komisiu, aby príslušným vnútroštátnym orgánom a prokurátorom poskytla ďalšie objasnenie a usmernenie, pokiaľ ide o kľúčové právne pojmy smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu, a aby vypracovala harmonizovanú klasifikáciu trestných činov proti životnému prostrediu;

14. zdôrazňuje dôležitú úlohu právne nezáväzných nástrojov, ako sú usmernenia o výklade právnych pojmov používaných v smernici o environmentálnej zodpovednosti a v smernici o trestných činoch proti životnému prostrediu, hodnotenie škôd alebo informácie o sankčných postupoch v členských štátoch a ich porovnanie, pri zvyšovaní účinnosti vykonávania týchto smerníc; zdôrazňuje, že je potrebné zaviesť oveľa včasnejšie a prísnejšie regulačné opatrenia v členských štátoch;

15. zastáva názor, že by sa malo harmonizovať presadzovanie smernice a že by sa mala vytvoriť pracovná skupina EÚ pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti zložená z vysokokvalifikovaných odborníkov a úradníkov Komisie, ktorá by jednak na požiadanie podporovala členské štáty pri vykonávaní a presadzovaní smernice, jednak poskytovala podporu a poradenstvo obetiam environmentálnych škôd, pokiaľ ide o dostupné možnosti právnych krokov na úrovni EÚ (porovnateľné so sieťou SOLVIT);

16. domnieva sa, že revidovaný rámec by mal zabezpečiť lepší zber údajov v celej EÚ, výmenu informácií, transparentnosť a výmenu najlepších postupov medzi členskými štátmi s podporou pracovnej skupiny EÚ pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti;

17. odporúča, aby budúca pracovná skupina EÚ pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti podporovala zavedenie komplexného monitorovacieho systému s cieľom poskytnúť príslušným orgánom účinný súbor nástrojov na monitorovanie a presadzovanie dodržiavania právnych predpisov v oblasti životného prostredia;

18. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby s podporou pracovnej skupiny EÚ pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti vytvorili systémy ochrany a podpory pre obete environmentálnych škôd a zabezpečili im plný prístup k spravodlivosti, informáciám a náhrade škody; zdôrazňuje úlohu environmentálnych mimovládnych organizácií pri zvyšovaní informovanosti a odhaľovaní možných porušení právnych predpisov EÚ a vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti životného prostredia;

19.  vyzýva Komisiu, aby posúdila účinnosť mechanizmov rýchleho uplatňovania nárokov s cieľom zabezpečiť rýchlu náhradu škody pre obete v prípadoch platobnej neschopnosti, ktoré môžu viesť k ďalším škodám;

20. víta prijatie smernice (EÚ) 2020/1828 o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov, ktorou sa zrušuje smernica 2009/22/ES a ktorú budú členské štáty uplatňovať od 25. júna 2023;

21.  uznáva, že nariadenie o Aarhuskom dohovore sa v súčasnosti reviduje[19]; opakuje, že nariadenie o Aarhuskom dohovore umožňuje prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, a tým aj verejnú kontrolu aktov EÚ, ktoré majú vplyv na životné prostredie; zdôrazňuje, že nariadenie o Aarhuskom dohovore zahŕňa smernicu o environmentálnej zodpovednosti;

22. zdôrazňuje najmä úlohu obhajcov environmentálnych ľudských práv, ktorí bojujú za práva a základné slobody, keďže sú spojené s životom v bezpečnom, zdravom a udržateľnom životnom prostredí, a dôrazne odsudzuje akúkoľvek formu násilia, vyhrážania sa, obťažovania alebo zastrašovania, ktorej musia čeliť, vrátane prípadov, keď je cieľom procesne oslabiť ich úsilie o vyvodenie právnej zodpovednosti voči osobám spôsobujúcim environmentálne škody; vyzýva členské štáty, aby zabezpečili riadne a účinné vyšetrovanie a stíhanie týchto činov;

23.  podporuje existujúce požiadavky na zverejňovanie aj nefinančných informácií; konštatuje však, že zverejňovanie takýchto informácií bolo doteraz právnou povinnosťou len pre veľké podniky; vyzýva Komisiu, aby pri nadchádzajúcej revízii smernice o zverejňovaní nefinančných informácií[20] kládla v prípade neplnenia týchto požiadaviek na zverejňovanie dôraz na ich vymáhanie;

24. domnieva sa, že väčšina vymedzení pojmov v smernici o environmentálnej zodpovednosti, najmä pojmov „environmentálna škoda“ a „prevádzkovateľ“, by sa mala ďalej objasniť a v prípade potreby rozšíriť, aby bola smernica spravodlivá a jasná pre všetky zainteresované strany a aby držala krok s rýchlym vývojom znečisťujúcich látok; víta preto súčasné úsilie o vypracovanie spoločnej dohody o kľúčových vymedzeniach pojmov a koncepciách tejto smernice; vyjadruje však poľutovanie nad tým, že Komisia a vládne expertné skupiny pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti nedosiahli dohodu o formáte tohto dokumentu, čo znamená, že bude naďalej dokumentom vypracovaným poradenskou spoločnosťou, ktorú Komisia najala na účely podpory vykonávania viacročného pracovného programu pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti na roky 2017 – 2020;

25.  zastáva názor, že revízia smernice o environmentálnej zodpovednosti by sa mala zosúladiť s Parížskou dohodou o zmene klímy s cieľom chrániť záujmy občanov EÚ, ako aj životné prostredie; uznáva prirodzenú hodnotu životného prostredia a ekosystémov a ich právo na účinnú ochranu;

26. konštatuje, že režimy zodpovednosti za difúzne znečistenie sú v práve EÚ roztrieštené; vyzýva Komisiu, aby vypracovala štúdiu o tom, ako rôzne režimy zodpovednosti EÚ riešia problém rozptýleného znečistenia;

27. zdôrazňuje, že rozdielne výklady a uplatňovanie kritérií uvedených v prílohe I k smernici o environmentálnej zodpovednosti, ktoré rozvádzajú definíciu „environmentálna škoda“ uvedenú v článku 2 ods. 1 písm. a) tejto smernice, sú jedným z dôvodov nejednotného uplatňovania smernice; vyzýva preto na jednotnejšie uplatňovanie a ďalšie objasnenie a usmernenie, pokiaľ ide o kritériá, a teda aj to, čo predstavuje pojem „významná škoda“ v zmysle smernice o environmentálnej zodpovednosti;

28. žiada Komisiu, aby posúdila, či by rozšírenie rozsahu pôsobnosti smernice o environmentálnej zodpovednosti a činností uvedených v jej prílohe III mohlo obmedziť krátkodobé a dlhodobé škody na životnom prostredí, zdraví ľudí a kvalite ovzdušia; okrem toho žiada Komisiu, aby posúdila, či prístup založený na zásade predbežnej opatrnosti riadne a účinne predpokladá potenciálne nebezpečné riziká alebo účinky;

29. naliehavo vyzýva Komisiu a Radu, aby problematiku trestných činov proti životnému prostrediu považovali za prioritu; vyzýva Komisiu, aby v plnej miere využila článok 83 ods. 2 ZFEÚ a zvážila prijatie celkovej rámcovej smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu a účinných a primeraných sankciách, v ktorej by sa vymedzilo správanie, ktoré sa má trestať, povaha porušení predpisov, druhy trestných činov, režimy odškodnenia, opatrenia na obnovu a minimálne sankcie vrátane celkovej zodpovednosti právnických osôb a jednotlivcov; vyzýva Komisiu, aby posúdila možnosť zahrnutia trestných činov proti životnému prostrediu do kategórií trestných činov uvedených v článku 83 ods. 1 ZFEÚ;

30. domnieva sa, že komplexné a účinné preventívne opatrenia a odrádzajúce a primerané trestné sankcie sú dôležitými odstrašujúcimi prostriedkami proti škodám na životnom prostredí; vyjadruje poľutovanie nad nízkou mierou odhaľovania, vyšetrovania, stíhania a odsúdenia trestných činov proti životnému prostrediu; okrem toho sa domnieva, že v súlade so zásadou „znečisťovateľ platí“ by mali spoločnosti v plnej výške znášať náklady škôd, ktoré priamo spôsobujú na životnom prostredí, aby boli motivované internalizovať svoje vonkajšie environmentálne vplyvy a vyhýbali sa externalizácii nákladov;

31. zdôrazňuje, že environmentálne škody by mali mať za následok administratívnu, občianskoprávnu a trestnú zodpovednosť príslušných podnikov v súlade so zásadou „ne bis in idem“; konštatuje, že tieto formy zodpovednosti existujú súčasne s inými režimami zodpovednosti v obchodnom práve, ako je spotrebiteľské právo alebo právo hospodárskej súťaže;

32. vyjadruje znepokojenie nad vysokou mierou trestných činov proti životnému prostrediu, keďže z kombinovaných odhadov OECD, Úradu OSN pre drogy a kriminalitu (UNODC), Programu OSN pre životné prostredie a Interpolu týkajúcich sa peňažnej hodnoty všetkých trestných činov proti životnému prostrediu vyplýva, že ide o štvrtú najrozšírenejšiu medzinárodnú trestnú činnosť; uznáva priamu alebo nepriamu súvislosť medzi trestnými činmi proti životnému prostrediu a nadnárodnou organizovanou trestnou činnosťou a korupciou[21]; vyzýva Europol, aby aktualizoval štúdiu z roku 2015[22] a pravidelne poskytoval aktualizované údaje; poukazuje na to, že zmrazenie a konfiškácia príjmov z trestnej činnosti vrátane trestných činov proti životnému prostrediu sú kľúčovými prostriedkami na boj proti organizovanej trestnej činnosti, a zdôrazňuje význam využitia týchto príjmov aj na sociálne účely s cieľom napraviť vykonanú škodu a zlepšiť životné prostredie;

33. vyzýva Komisiu, aby preskúmala možnosť rozšírenia mandátu Európskej prokuratúry po tom, ako bude plne vytvorená a plne funkčná, aby sa vzťahoval na trestnú činnosť proti životnému prostrediu;

34. vyzýva Europol a Eurojust, aby posilnili dokumentáciu, vyšetrovanie a stíhanie trestných činov proti životnému prostrediu; vyzýva Komisiu, Europol a Eurojust, aby poskytli ďalšiu podporu a účinnejšiu a inštitucionalizovanejšiu štruktúru pre existujúce siete odborníkov z praxe, cezhraničné orgány presadzovania práva, environmentálne agentúry a špecializovaných prokurátorov, ako je Európska sieť prokurátorov pre životné prostredie (ENPE) a Fórum sudcov Európskej únie pre životné prostredie (EUFJE);

35. zdôrazňuje význam (elektronickej) odbornej prípravy pre aktérov presadzovania práva v oblasti trestných činov proti životnému prostrediu a vyzýva agentúru CEPOL, aby zintenzívnila svoju odbornú prípravu v tejto oblasti;

36. zdôrazňuje význam posilnenia siete Europolu na boj proti trestným činom proti životnému prostrediu (ENVICrimeNet) na vnútroštátnej úrovni a na európskej úrovni s cieľom umožniť nezávislé a účinné vyšetrovanie v rámci boja proti trestným činom proti životnému prostrediu;

37. zdôrazňuje, že režim EÚ v oblasti environmentálnej zodpovednosti musí rešpektovať súdržnosť politík v záujme rozvoja a zásadu „nespôsobovať škodu“;

38. vyzýva Komisiu, aby posúdila zavedenie systému sekundárnej zodpovednosti, konkrétne zodpovednosť materskej spoločnosti a zodpovednosť dodávateľského reťazca za škody spôsobené na ľudskom zdraví a životnom prostredí[23], a aby posúdila súčasnú situáciu v oblasti zodpovednosti dcérskych spoločností pôsobiacich mimo EÚ vrátane možných zlepšení v prípadoch environmentálnych škôd;

 

39. víta oznámenie Komisie, že návrh o náležitej starostlivosti podnikov a zodpovednosti podnikov bude zahŕňať režim zodpovednosti, a domnieva sa, že s cieľom umožniť obetiam dosiahnuť účinný prostriedok nápravy by podniky mali v súlade s vnútroštátnym právom zodpovedať za škodu, ktorú podniky pod ich kontrolou spôsobili alebo ku ktorým prispeli konaním alebo nečinnosťou, ak tieto podniky porušili ľudské práva alebo spôsobili environmentálnu škodu, pokiaľ podnik nepreukáže, že konal s náležitou starostlivosťou v súlade so svojimi povinnosťami náležitej starostlivosti a prijal všetky primerané opatrenia na zabránenie takejto škode;

 

40. zastáva názor, že nepovinná ochrana na základe povolenia a ochrana na základe aktuálneho stavu vývoja podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti by sa mali zachovať len vtedy, ak spoločnosť môže dokázať, že nemohla vedieť o nebezpečenstve svojej činnosti (prenesené dôkazné bremeno); žiada preto, aby revidovaný režim environmentálnej zodpovednosti obmedzil rozsah uplatňovania ochrany na základe povolenia a aktuálneho stavu vývoja s cieľom zvýšiť jeho účinnosť v súlade so zásadou „znečisťovateľ platí“;

 

41. vyzýva Komisiu, aby posúdila možnosť zosúladiť smernicu o environmentálnej zodpovednosti s právnymi predpismi o občianskoprávnej zodpovednosti správnych rád spoločností v prípadoch, keď možno vyvodiť príčinnú súvislosť medzi konaním správnej rady spoločnosti alebo jej nečinnosťou a environmentálnou škodou v zmysle smernice o environmentálnej zodpovednosti, a to okrem iného v prípade, že takáto škoda vznikla v dôsledku znečisťujúcich činností vykonávaných v záujme maximalizácie zisku spoločnosti a zvýšenia odmien pre jej členov[24];

42. zdôrazňuje, že náklady na environmentálne škody pre daňovníkov a zodpovedných prevádzkovateľov by sa mohli výrazne znížiť používaním nástrojov finančného zabezpečenia; konštatuje však, že smernica o environmentálnej zodpovednosti nestanovuje povinný systém finančného zabezpečenia;

43. žiada Komisiu, aby posúdila možnosť zavedenia povinného systému finančnej záruky (zahŕňajúceho poistenie, bankové záruky, združenia spoločností, cenné papiere a dlhopisy alebo fondy) s maximálnou prahovou hodnotou na každý jeden prípad s cieľom zabrániť tomu, aby náklady vyplývajúce z nápravy škôd na životnom prostredí museli znášať daňoví poplatníci; okrem toho žiada Komisiu, aby vypracovala harmonizovanú metodiku EÚ na výpočet maximálnej hranice zodpovednosti s prihliadnutím na činnosť a vplyv na životné prostredie; zdôrazňuje, že je potrebné zabezpečiť, aby bolo možné získať finančnú náhradu, a to aj v prípade platobnej neschopnosti zodpovedného prevádzkovateľa;

44. vyzýva Komisiu, aby vypracovala štúdiu o zavedení systému finančnej náhrady podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti na úrovni EÚ alebo na vnútroštátnej úrovni v prípadoch, keď sú dostupné nápravné opatrenia vzhľadom na rozsah škôd nedostatočné; zdôrazňuje, že súvisiace diskusie by sa mali okrem iného zaoberať možnými spôsobmi vyčíslenia environmentálnych škôd;

 

45. domnieva sa, že keďže účelom smernice o environmentálnej zodpovednosti je predchádzať environmentálnym škodám a odstraňovať ich, budúce nariadenie (nariadenie o environmentálnej zodpovednosti) by sa malo vzťahovať na všetky spoločnosti, ktoré pôsobia v EÚ, bez ohľadu na to, kde boli založené alebo kde sídlia, a že na uspokojenie potrieb spoločností v globálnom hospodárstve je potrebný holistický prístup a reciprocita; okrem toho sa domnieva, že uplatňovanie budúceho nariadenia by sa malo rozšíriť na každý subjekt, ktorý prijíma finančné prostriedky EÚ, vnútroštátne alebo regionálne prostriedky a ktorý v rámci svojej činnosti spôsobuje alebo môže spôsobiť environmentálne škody;

46. víta skutočnosť, že čoraz väčší počet európskych spoločností sa snaží dosiahnuť cieľ udržateľnej tvorby hodnôt, a vyzýva všetky spoločnosti, aby sa snažili dosiahnuť trojitú súhrnnú bilanciu;

47. uznáva, že prechod na udržateľnejšie a ekologickejšie výrobné metódy môže byť pre spoločnosti časovo náročný a nákladný, a zdôrazňuje význam právnej a plánovacej istoty pre príslušné spoločnosti;

48. pripomína, že EÚ by mala podporovať vysokú úroveň ochrany životného prostredia na svojom vlastnom území a robiť maximum pre to, aby sa zabránilo environmentálnym škodám v tretích krajinách spôsobeným spoločnosťami so sídlom v členských štátoch EÚ; zároveň pripomína, že neexistuje právny nástroj EÚ, ktorý by umožňoval trestne stíhať európske spoločnosti v zahraničí za trestné činy proti životnému prostrediu alebo činnosti, ktoré spôsobujú environmentálne škody; vyzýva EÚ, aby nabádala materské spoločnosti, aby k spolupráci s tretími krajinami pristupovali udržateľne a zodpovedne v súlade s medzinárodnými normami v oblasti ľudských práv a životného prostredia a aby neprijímali investičné stratégie, ktoré priamo vedú k nebezpečným výsledkom; nabáda Komisiu, aby poskytla stimuly spoločnostiam, ktoré dobrovoľne prijímajú opatrenia na zabezpečenie udržateľnosti nad rámec zákonne stanovených pravidiel ochrany životného prostredia a biodiverzity, a to s cieľom vyhodnotiť tieto opatrenia, určiť najlepšie postupy a poskytnúť tak príklad hodný sledovania iným spoločnostiam;

49 vyzýva Komisiu, aby zabezpečila úplné vykonávanie a presadzovanie ustanovení o biodiverzite, ktoré sa uvádzajú vo všetkých obchodných dohodách, a to aj prostredníctvom hlavného úradníka EÚ pre presadzovanie práva v oblasti obchodu. domnieva sa, že Komisia by mala lepšie posúdiť vplyv obchodných dohôd na biodiverzitu vrátane prípadných následných opatrení na posilnenie ustanovení o biodiverzite v existujúcich a budúcich dohodách;

50. vyzýva Komisiu, aby zabezpečila presadzovanie ustanovení týkajúcich sa vytvorenia alebo zachovania rovnakých podmienok v otázkach životného prostredia v obchodných dohodách EÚ, ak sú tieto ustanovenia súčasťou takejto dohody;

51. zastáva názor, že vo vopred vymedzených prípadoch extrémne rozšíreného znečistenia by sa na nápravu problému mali použiť nielen nástroje environmentálnej zodpovednosti, ale aj množstvo iných nástrojov vrátane administratívnych opatrení, finančných sankcií a v niektorých prípadoch trestného stíhania;

52  vyzýva Komisiu, aby presadzovala uplatňovanie sankcií stanovených v smernici o trestných činoch proti životnému prostrediu;

53. vyzýva v tejto súvislosti Komisiu, aby zabezpečila, aby sa v zmluvách o verejnom obstarávaní a pri prideľovaní verejných prostriedkov zohľadňovala sociálna zodpovednosť podnikov pri predchádzaní environmentálnym škodám a ich náprave.

 

54. vyzýva Komisiu, aby bezodkladne predložila návrh na environmentálne inšpekcie na úrovni EÚ, ako to navrhuje Fórum pre environmentálny súlad a správu životného prostredia v bode deväť svojho pracovného programu, ale zastáva názor, že odporúčanie, aby boli stanovené minimálne kritériá pre environmentálne inšpekcie, nie je postačujúce;

55. vyzýva Komisiu, aby podporovala opatrenia EÚ, jej členských štátov a medzinárodného spoločenstva na zintenzívnenie úsilia v boji proti trestnej činnosti proti životnému prostrediu. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zvyšovali informovanosť a podporovali riešenia na medzinárodných fórach;

56. tvrdí, že odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady zo 4. apríla 2001[25], ktoré obsahuje podrobné vysvetlenie toho, ako by sa mali environmentálne inšpekcie vykonávať, by sa malo v prípade potreby aktualizovať a transponovať do záväzného dokumentu alebo nariadenia;

57. žiada ombudsmanku EÚ, aby sa dôraznejšie zamerala na otázky súvisiace s acquis v oblasti životného prostredia;

58. domnieva sa, že spoločnostiam odsúdeným za trestné činy proti životnému prostrediu by sa na primeraný, ale obmedzený čas nemalo umožniť využívať opatrenia stanovené pre subjekty uvedené v registri transparentnosti; navrhuje, aby sa na tento účel zrevidoval rozsah pôsobnosti a kódex správania registra transparentnosti s cieľom zahrnúť ustanovenia o dočasnom odstránení spoločností odsúdených za trestné činy proti životnému prostrediu z registra;

59. poukazuje na to, že dôverné zaobchádzanie s informáciami týkajúcimi sa účinkov priemyselných činností spolu s ťažkosťami spojenými s monitorovaním a odhaľovaním praktík, ako je nezákonné vypúšťanie látok alebo odpadu do mora, odplyňovanie plavidiel a vypúšťanie oleja, môže viesť k nárastu počtu porušení právnych predpisov týkajúcich sa znečistenia vôd; zdôrazňuje preto, že členské štáty musia zverejniť príslušné informácie s cieľom uľahčiť hodnotenie možnej príčinnej súvislosti medzi priemyselnými činnosťami a poškodením životného prostredia;

60. podporuje výzvu OSN na celosvetové uznanie práva na bezpečné, čisté, zdravé a udržateľné životné prostredie na úrovni OSN;

61. pripomína, že celosvetový nárast trestnej činnosti proti životnému prostrediu je čoraz väčšou hrozbou pre plnenie Agendy 2030 OSN pre udržateľný rozvoj a že potravinová, zdravotná a hospodárska bezpečnosť ľudí v rozvojových krajinách priamo závisí od životného prostredia; vyjadruje poľutovanie nad tým, že zhoršovanie biodiverzity v dôsledku trestných činov proti životnému prostrediu a z toho vyplývajúcej straty zdrojov zvyšuje ich zraniteľnosť;

62. vyzýva na zvýšenie podpory miestnych orgánov a vlád rozvojových krajín pri harmonizácii vnútroštátnych právnych predpisov a politík s medzinárodnými environmentálnymi normami; zdôrazňuje, že je potrebné podporovať občiansku spoločnosť a miestnych aktérov v tretích krajinách a v rozvojových krajinách pri vyvodzovaní zodpovednosti vládnych orgánov za štátom tolerované alebo schválené environmentálne škody spôsobené súkromnými a štátnymi podnikmi;

°

° °

63. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade a Komisii.

 

DÔVODOVÁ SPRÁVA

So smernicou o environmentálnej zodpovednosti z roku 2004 chce Európsky parlament prostredníctvom tejto iniciatívnej správy identifikovať oblasti možného zlepšenia a predložiť konkrétne odporúčania, ktoré má Európska komisia zohľadniť vo svojich budúcich legislatívnych návrhoch. Tieto návrhy by sa okrem iného mali zamerať na predchádzanie environmentálnym škodám znižovaním rizík, posilnením zásady predbežnej opatrnosti a zásady „znečisťovateľ platí“, vytvorením rovnakých podmienok pre podniky a zabezpečením toho, aby daňoví poplatníci neniesli náklady za škody na životnom prostredí. Celkovo by ambíciou mala byť rovnováha medzi environmentálnymi a obchodnými záujmami.

Pozícia spravodajcu

V členských štátoch existujú výrazné rozdiely, pokiaľ ide o vykonávanie a presadzovanie smernice o environmentálnej zodpovednosti. Táto skutočnosť bráni rovnakým podmienkam na vnútornom trhu, pretože je pre tieto podniky zbytočne komplikované a nákladné orientovať sa na ňom, a obmedzuje účinnú prevenciu a zvrátenie škôd na životnom prostredí. Spravodajca preto zastáva názor, že smernica o environmentálnej zodpovednosti by sa mala transformovať na plne harmonizované nariadenie. Počas seminára o smernici o environmentálnej zodpovednosti vo výbore JURI 27. októbra 2020 viacerí odborníci na túto tému potvrdili, že je táto možnosť realizovateľná.[26]

S cieľom podporiť členské štáty pri vykonávaní a presadzovaní smernice o environmentálnej zodpovednosti na ich žiadosť by Komisia mala zvážiť vytvorenie pracovnej skupiny EÚ pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti zloženej z vysokokvalifikovaných odborníkov. Táto pracovná skupina by mohla poskytovať podporu a poradenstvo poškodeným jednotlivcom (porovnateľné so sieťou SOLVIT), pokiaľ ide o dostupné možnosti právnych krokov na úrovni EÚ v prípade škôd na životnom prostredí.

Komisia by tiež mala posúdiť potrebu možného zavedenia povinného systému finančného zabezpečenia s cieľom zabezpečiť, aby daňoví poplatníci neniesli náklady na škody na životnom prostredí v prípade platobnej neschopnosti spoločnosti.

Z rovnakého dôvodu by Komisia mala posúdiť, či by v záujme zmiernenia rizík nebolo vhodné zaviesť zodpovednosť materskej spoločnosti a zodpovednosť dodávateľských reťazcov.

Okrem toho by sa smernica o environmentálnej zodpovednosti mala vzťahovať na všetky spoločnosti pôsobiace na vnútornom trhu bez ohľadu na to, kde boli založené alebo kde majú sídlo. Reciprocita je potrebná na to, aby sa zabránilo nekalej hospodárskej súťaži a aby sa uspokojili potreby spoločností v globálnom hospodárstve. Spolu s vytváraním rovnakých podmienok na vnútornom trhu išlo o najčastejšie požiadavky zástupcov priemyslu, s ktorými spravodajca hovoril.

Komisia by mala preskúmať, či je potrebné a možné rozšíriť rozsah pôsobnosti smernice o environmentálnej zodpovednosti s cieľom zosúladiť ju s ostatnými právnymi predpismi EÚ a zaujať holistický prístup k predchádzaniu dlhodobým a krátkodobým škodám na životnom prostredí, ľudskom zdraví a kvalite ovzdušia a posúdiť, či prístup založený na zásade predbežnej opatrnosti správne predpokladá potenciálne nebezpečné riziká alebo účinky.

Okrem toho sa spravodajca domnieva, že väčšina vymedzení pojmov v smernici o environmentálnej zodpovednosti by sa mala ďalej objasniť, aby bola smernica spravodlivá a jasná pre všetky zainteresované strany a aby držala krok s rýchlym vývojom znečisťujúcich látok.

Okrem toho, pokiaľ ide o nepovinnú ochranu na základe povolenia a ochranu na základe aktuálneho stavu vývoja, spravodajca sa domnieva, že v prípadoch predvídateľnosti alebo ak podnikoví vedci mali predpoklady na to, aby prijali iné rozhodnutie, by sa tieto ochrany zachovať len vtedy, ak spoločnosť môže dokázať, že nemohli vedieť o nebezpečenstve svojej činnosti (prenesené dôkazné bremeno).

Smernica o environmentálnej zodpovednosti by sa mala zosúladiť s právnymi predpismi o občianskoprávnej zodpovednosti členov správnych rád spoločností, ktorí spôsobujú environmentálne škody nezodpovednými rozhodnutiami, ako sa stalo vo veci Volkswagen (tzv. škandál dieselgate).

Napokon zastáva názor, že v prípadoch extrémne rozšíreného znečistenia by sa na nápravu problému mali použiť nielen nástroje environmentálnej zodpovednosti, ale aj množstvo iných nástrojov vrátane administratívnych opatrení, finančných sankcií a v niektorých prípadoch aj trestné stíhanie.

 

 

STANOVISKO VÝBORU PRE ROZVOJ (7.12.2020)

pre Výbor pre právne veci

k zodpovednosti spoločností za škody na životnom prostredí

(2020/2027(INI))

Spravodajkyňa výboru požiadaného o stanovisko: Caroline Roose 

 

 

 

NÁVRHY

Výbor pre rozvoj vyzýva Výbor pre právne veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1. keďže Parlament v posledných rokoch začal aktívne presadzovať režim environmentálnej zodpovednosti za škody na životnom prostredí a ľudských právach, ku ktorým dochádza v tretích krajinách, konkrétne tým, že 25. októbra 2016 prijal uznesenie o zodpovednosti podnikov za závažné porušovanie ľudských práv v tretích krajinách;

2. keďže v zásade 21 Štokholmskej deklarácie a zásade 2 deklarácie z Ria sa uznáva zvrchované právo štátov využívať svoje vlastné prírodné zdroje, ale rovnako aj zodpovednosť alebo povinnosť nespôsobovať škody na životnom prostredí iných štátov alebo oblastí za hranicami vnútroštátnej jurisdikcie;

3. keďže v mnohých rozvojových krajinách dochádza k porušovaniu ľudských práv a škodám na životnom prostredí, okrem iného k vyvlastneniu pôdy pôvodným obyvateľom a miestnym komunitám, modernému otroctvu, ničeniu ekosystémov, znečisteniu vody a nadmernému využívaniu prírodných zdrojov;

4. keďže sa zvyšuje počet prípadov, keď sa obete znečistenia spôsobeného dcérskymi spoločnosťami európskych spoločností pokúšajú podať na súdoch v EÚ žalobu vo veci environmentálnej zodpovednosti proti materským spoločnostiam;

5. keďže porušovanie ľudských práv a škody na životnom prostredí sú často úzko prepojené a treba ich primerane tomu riešiť holistickým prístupom;

6. pripomína, že celosvetový nárast environmentálnej kriminality je čoraz väčšou hrozbou pre plnenie programu udržateľného rozvoja OSN do roku 2030, Parížskej dohody a Dohovoru o biologickej diverzite, a to najmä v rozvojových krajinách; je znepokojený tým, že trestné činy proti životnému prostrediu zostávajú najmä v rozvojových krajinách často neodhalené pre nedostatočnú ráznosť alebo nedostatočnú účinnosť presadzovania práva;

7. podporuje výzvu OSN a iných medzinárodných organizácií, aby sa na úrovni OSN celosvetovo uznalo právo na bezpečné, čisté, zdravé a udržateľné životné prostredie, čo musí zahŕňať povinnosť stíhať tých, ktorí toto právo porušujú; vyzýva Úniu, aby zodpovedajúco tomu prispôsobila Chartu základných práv EÚ; vyzýva EÚ a členské štáty, aby zintenzívnili svoje úsilie o dosiahnutie cieľov udržateľného rozvoja v kontexte Dekády OSN pre opatrenia do roku 2030, zelenej dohody a stratégie EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030;

8. pripomína, že EÚ by mala podporovať vysokú úroveň ochrany životného prostredia na svojom vlastnom území a robiť maximum pre to, aby sa zabránilo škodám na životnom prostredí v tretích krajinách spôsobeným spoločnosťami so sídlom v členských štátoch EÚ; uznáva, že je potrebný povinný, harmonizovaný rámec pre náležitú starostlivosť na úrovni Únie, ktorým sa zabezpečí, že opatrenia v oblasti náležitej starostlivosti nebudú striktne obmedzené na vnútroštátne úsilie na úrovni členských štátov, a naliehavo vyzýva členské štáty, aby takýto rámec vytvorili; pripomína, že náležitá starostlivosť je predovšetkým preventívnym mechanizmom a že od dotknutých spoločností by sa malo v prvom rade vyžadovať, aby identifikovali potenciálne alebo skutočné negatívne vplyvy a prijali stratégie a opatrenia na ich odstránenie; zdôrazňuje, že ak je podnik príčinou nepriaznivého vplyvu alebo k nemu prispieva, mal by zabezpečiť nápravu a mal by ako podnik niesť zodpovednosť za takýto vplyv; zdôrazňuje, že zodpovednosť podnikov, a to aj za škody spojené s ich prevádzkou, je potrebná na to, aby boli podniky motivované vykonávať náležitú starostlivosť a aby bola náležitá starostlivosť účinná;

9. pripomína, že podľa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) a Interpolu sa peňažná hodnota trestných činov proti životnému prostrediu pohybuje od 70 miliárd USD do 213 miliárd USD ročne; zdôrazňuje, že nezákonný obchod so zvieratami a produktmi lesného hospodárstva postihuje najmä rozvojové krajiny; vyzýva EÚ, aby zintenzívnila svoju podporu týmto krajinám v boji proti nezákonnému obchodovaniu, ktoré ovplyvňuje životné prostredie, pripravuje ich o dodatočné zdroje príjmov a brzdí ich sociálny a hospodársky rozvoj;

10. zdôrazňuje, že potravinová, zdravotná a hospodárska bezpečnosť ľudí v rozvojových krajinách priamo závisí od biodiverzity; vyjadruje poľutovanie nad tým, že zhoršovanie biodiverzity v dôsledku trestných činov proti životnému prostrediu a z toho vyplývajúcich strát zdrojov zvyšuje ich zraniteľnosť;

11. poukazuje na to, že hoci sa medzinárodné právo v oblasti životného prostredia vyvíja prijímaním zmlúv a dohovorov, trestné právo je naďalej nedostatočné na to, aby zabránilo významným ekologickým škodám; naliehavo vyzýva Úniu, aby zaručila zodpovednosť v boji proti trestným činom proti životnému prostrediu a aby tento boj stanovila za strategickú politickú prioritu medzinárodnej justičnej spolupráce, ako aj inštitúcií EÚ a konferencií zmluvných strán Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy, a to najmä tým, že bude posilňovať dobrú správu v oblasti životného prostredia, podporovať dodržiavanie mnohostranných environmentálnych dohôd vrátane prijímania trestnoprávnych sankcií, podporovať výmenu najlepších postupov ochrany životného prostredia dialógom so súkromným aj verejným sektorom, miestnymi orgánmi v tretích krajinách a občianskou spoločnosťou a podporovať rozšírenie rozsahu pôsobnosti Medzinárodného trestného súdu o trestné činy, ktoré podľa Rímskeho štatútu predstavujú ekocídu;

12. vyzýva Komisiu, aby zvážila návrh na reformu smernice 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva, ktorou by sa rozšíril zoznam druhov konaní klasifikovaných ako trestné činy proti životnému prostrediu a stanovil minimálny rámec sankcií, aby sa zaručil jej odrádzajúci účinok v celej EÚ;

13. víta stratégiu EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030 a fakt, že pri rokovaniach o obchodných dohodách s rozvojovými krajinami je ochrana fauny a flóry prioritou; pripomína záväzok Európskej komisie preskúmať Akčný plán EÚ na boj proti obchodovaniu s voľne žijúcimi druhmi, najmä proti nezákonnému obchodovaniu so slonovinou; v tejto súvislosti požaduje zaradenie slona afrického, ktorému v dôsledku nezákonného obchodovania so slonovinou hrozí vyhynutie, do prílohy I k Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES);

14. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby vytvorili systémy ochrany obetí environmentálnych škôd a zabezpečili im úplný prístup k spravodlivosti, náhrade a pomoci v situácii, keď smernica o environmentálnej zodpovednosti neumožňuje organizáciám občianskej spoločnosti alebo jednotlivcom podávať žaloby voči spoločnostiam za údajné porušenia smernice; požaduje, aby fyzické a právnické osoby, ktorých sa škody týkajú, mali právo žalovať spoločnosti na základe smernice o environmentálnej zodpovednosti; okrem toho vyzýva na uľahčenie žalôb v zastúpení podaných mimovládnymi organizáciami vo veci porušovania environmentálnych noriem spoločnosťami;

15. zdôrazňuje, že režim EÚ v oblasti environmentálnej zodpovednosti musí rešpektovať súdržnosť politík v záujme rozvoja (PCD) a zásadu „nespôsobovať škodu“;

16. víta návrh Komisie zlepšiť vykonávanie Aarhuského dohovoru a zamerať sa na obavy, ktoré vyjadril Výbor pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru v súvislosti s tým, ako EÚ dodržiava svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z dohovoru;

17. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby propagovali ratifikáciu Aarhuského dohovoru medzi tretími krajinami a zohrávali aktívnu úlohu v pracovnej skupine pre prístup k spravodlivosti pri výmene informácií, skúseností a osvedčených postupov v príslušnej judikatúre s tretími krajinami;

18. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby presadzovali zásady Aarhuského dohovoru v medzinárodných organizáciách a medzinárodných procesoch týkajúcich sa životného prostredia;

19. pripomína, že smernica o environmentálnej zodpovednosti má zásadný význam pre vykonávanie zásady „znečisťovateľ platí“; vyjadruje poľutovanie nad tým, že pravidlá zodpovednosti sa zatiaľ vo veľkej miere neuplatňovali a nedokážu plniť svoju kompenzačnú a preventívnu funkciu; domnieva sa, že v záujme zabezpečenia účinného dodržiavania zásady „znečisťovateľ platí“ by sa smernicou o environmentálnej zodpovednosti mal zaviesť prísny režim zodpovednosti za všetky druhy environmentálnych škôd alebo situácie bezprostrednej hrozby pre životné prostredie, a to aj v prípadoch, keď škoda vznikla v dôsledku výslovne povolených činností alebo keď potenciálne škody vyplývajúce z takýchto činností nemohli byť známe v čase ich uskutočnenia, a malo by sa v nej stanoviť neuplatňovanie zákonných obmedzení na sankčné konania;

20. domnieva sa, že spoločenská zodpovednosť podnikov (SZP) a environmentálna zodpovednosť podnikov (EZP) zohrávajú úlohu, ktorá dopĺňa environmentálnu zodpovednosť, pretože riadne dodržiavanie SZP a EZP môže znížiť pravdepodobnosť poškodenia životného prostredia; vyzýva Komisiu, aby prijala ambiciózne právne predpisy o povinnom rámci náležitej starostlivosti EÚ; zdôrazňuje, že takéto právne predpisy by mali byť založené na prierezovom prístupe zahŕňajúcom všetky komodity, mali by sa vzťahovať na všetky hospodárske subjekty v dodávateľskom reťazci vrátane finančných aktérov, a to vo vyššej aj nižšej časti dodávateľského reťazca, a mali by byť sprevádzané spoľahlivým mechanizmom podávania správ, zverejňovania a presadzovania vrátane účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií za nedodržiavanie predpisov; pripomína však, že takéto právne predpisy musia dopĺňať právne predpisy, ktoré stanovujú záväzný rámec environmentálnej zodpovednosti pre spoločnosti EÚ pôsobiace v tretích krajinách; pripomína tiež, že treba vypracovať normy týkajúce sa povinného zverejňovania relevantných informácií podnikmi v rámci revízie smernice 2014/95/EÚ z 22. októbra 2014 o zverejňovaní nefinančných informácií, a to najmä zahrnutím mechanizmu presadzovania a ukladania sankcií na podporu požiadaviek na podávanie správ;

21. domnieva sa, že v záujme dosiahnutia vysokej úrovne ochrany životného prostredia by sa mal rozsah pôsobnosti smernice o environmentálnej zodpovednosti rozšíriť tak, aby zahŕňal všetky druhy konania, ktoré poškodzuje životné prostredie alebo vytvára bezprostrednú hrozbu pre životné prostredie, najmä akýkoľvek druh bezprostrednej hrozby pre vodu a zem alebo škody na vode a zemi;

22. upozorňuje na prekážky, ktoré bránia vyvodeniu zodpovednosti podnikov za environmentálne škody, ako je systém obmedzenej zodpovednosti, platobná neschopnosť, prekážky v prístupe k spravodlivosti, oneskorenie, príčinná neistota a nedostatočne podrobné kritériá posudzovania environmentálnej škody;

23. víta úsilie niektorých popredných podnikov a korporácií vykonávať dobrovoľné opatrenia v oblasti dodržiavania ľudských práv a environmentálnych noriem; uznáva však, že dobrovoľné úsilie nestačí a na boj proti environmentálnej kriminalite a na ochranu a dodržiavanie všeobecných environmentálnych noriem je nevyhnutný komplexný rámec;

24. pripomína, že regulačný rámec pre nadnárodné spoločnosti má nedostatky, pretože pravidlá zakotvené v mnohostranných dohodách nie sú pre nadnárodné spoločnosti záväzné podľa medzinárodného práva; zároveň pripomína, že neexistuje právny nástroj EÚ, ktorý by umožňoval trestne stíhať európske spoločnosti v zahraničí za trestné činy proti životnému prostrediu alebo činnosti, ktoré spôsobujú environmentálne škody; zdôrazňuje preto, že súčasný systém spoliehania sa na vnútroštátne právne predpisy pravdepodobne podceňuje závažnosť environmentálnych škôd, ktoré spôsobujú podniky; vyzýva EÚ a jej členské štáty, aby z týchto dôvodov zabezpečili prístup k spravodlivosti tým, že obetiam umožnia postaviť materské spoločnosti pred súd v EÚ v situácii, keď sú mnohé právne systémy hostiteľských štátov nedostatočné;

25. ďalej vyzýva na zvýšenú podporu miestnych orgánov a vlád rozvojových krajín pri harmonizácii vnútroštátnych právnych predpisov a politík s medzinárodnými environmentálnymi normami v snahe posilniť presadzovanie náležitej starostlivosti a zodpovednosti podnikov na vnútroštátnej úrovni v tretích krajinách;

26. domnieva sa, že všetky členské štáty by mali zaviesť prísny režim občianskoprávnej zodpovednosti, ktorý stanoví, aká náhrada sa poskytne jednotlivcom za akékoľvek priame škody spôsobené v dôsledku škôd na životnom prostredí spôsobených prevádzkovateľom; žiada Komisiu, aby na tento účel predložila legislatívny návrh;

27. pripomína, že v rámci súčasnej smernice o environmentálnej zodpovednosti neexistuje priestor na uloženie zodpovednosti materskej spoločnosti, čoho negatívnym vedľajším účinkom je, že niektoré spoločnosti môžu zneužiť svoju obmedzenú zodpovednosť na investovanie do nebezpečných odvetví tým, že zriadia samostatné právne subjekty, aby mohli externalizovať environmentálne náklady, a tým obmedziť svoje vystavenie z právneho hľadiska a z hľadiska verejných vzťahov; je presvedčený o tom, že EÚ musí vytvoriť inkluzívny prístup k zodpovednosti podnikov; zdôrazňuje, že environmentálna zodpovednosť podnikov by mala byť spojená s globálnym rozmerom výrobných procesov;

28. pripomína, že riadenie globálnych hodnotových reťazcov nie je dostatočne zabezpečené; opakuje, že je potrebný spoločný regulačný rámec, na základe ktorého budú spoločnosti niesť zodpovednosť a právnu zodpovednosť; vyzýva EÚ, aby nabádala materské spoločnosti, aby k spolupráci s tretími krajinami pristupovali udržateľne a zodpovedne v súlade s medzinárodnými normami v oblasti ľudských práv a životného prostredia a aby neprijímali investičné stratégie, ktoré priamo vedú k nebezpečným výsledkom; trvá na tom, že treba vytvoriť rovnaké podmienky pre podniky a spoločnosti pre dodržiavanie ľudských práv a environmentálnych noriem;

29. zastáva názor, že rozsah objektívnej zodpovednosti by sa mal v celom dodávateľskom reťazci rozšíriť na materské spoločnosti, aby sa zabránilo riziku morálneho hazardu, a to v súlade so zásadou, že podniky EÚ majú povinnosť náležitej starostlivosti, aby predchádzali škodám na životnom prostredí spôsobeným dcérskymi spoločnosťami pôsobiacimi mimo EÚ, a komplementárne k tejto zásade; naliehavo vyzýva Komisiu, aby vyhodnotila uskutočniteľnosť prijatia takéhoto opatrenia; zdôrazňuje, že je dôležité, aby obchodné dohody EÚ obsahovali doložky, ktoré zaručujú vysokú úroveň ochrany životného prostredia;

30. poznamenáva, že spoločnosti zohrávajú dôležitú úlohu v systéme zavedenom smernicou o environmentálnej zodpovednosti; domnieva sa však, že vzhľadom na administratívnu povahu smernice o environmentálnej zodpovednosti zohrávajú správne orgány kľúčovú úlohu, pokiaľ ide o prevzatie iniciatívy a rýchlu reakciu v prípade zistenia poškodenia životného prostredia, ako aj pri prijímaní primeraných opatrení na predchádzanie budúcim škodám;

31. poukazuje na to, že platobná neschopnosť vážne oslabuje odrádzajúci účinok smernice o environmentálnej zodpovednosti pri predchádzaní škodám na životnom prostredí; pripomína, že v rámci smernice o environmentálnej zodpovednosti zatiaľ neexistuje formálna povinnosť poskytovať finančné záruky; vzhľadom na to žiada, aby sa vytvoril harmonizovaný systém povinných záruk solventnosti na krytie zodpovednosti spoločností podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti v prípade platobnej neschopnosti s cieľom posilniť preventívny účinok smernice a aby sa hľadala optimálna kombinácia budúcich právnych predpisov EÚ o povinnej náležitej starostlivosti v oblasti životného prostredia a správnych, občianskych a trestných systémov presadzovania práva, prostredníctvom ktorých sa budú riešiť environmentálne škody;

32. pripomína, že v OSN sa v súčasnosti rokuje o systéme zodpovednosti podnikov za porušovanie ľudských práv v rámci otvorenej medzivládnej pracovnej skupiny Rady OSN pre ľudské práva pre nadnárodné spoločnosti a iné podniky v oblasti ľudských práv (otvorená medzivládna pracovná skupina); vyslovuje poľutovanie nad tým, že Komisia nedostala od Rady mandát, aby mohla viesť rokovania v mene EÚ týkajúce sa jej účasti v tejto pracovnej skupine; opätovne vyzýva EÚ a jej členské štáty, aby sa aktívne a konštruktívne zapojili do tohto procesu s cieľom prijať záväzný a vykonateľný dohovor OSN o podnikaní a ľudských právach;

33. zdôrazňuje, že treba zlepšiť prístup obetí environmentálnych škôd k spravodlivosti, a to prostredníctvom kolektívnych žalôb, žalôb v zastúpení a mechanizmov nápravy, a požaduje, aby sa tieto možnosti posúdili v súlade s hlavnými zásadami OSN v oblasti podnikania a ľudských práv a na základe záväzného a vynútiteľného dohovoru OSN o podnikaní a ľudských právach; pripomína pozitívnu úlohu, ktorú by mali zohrávať budúce právne predpisy o povinnej náležitej starostlivosti z hľadiska vytvorenia mechanizmov, ktoré zaručia účinný prístup obetí škôd na životnom prostredí v tretích krajinách k súdnej ochrane v členských štátoch v prípade, že spoločnosti so sídlom v členskom štáte alebo právnické osoby pod kontrolou týchto spoločností vykonajú činnosti poškodzujúce životné prostredie;

34. zdôrazňuje kľúčovú úlohu environmentálnych mimovládnych organizácií pri zvyšovaní informovanosti a prijímaní právnych krokov; zdôrazňuje preto, že je potrebné zlepšiť prístup MVO k spravodlivosti, najmä v prípade rozsiahleho znečistenia, a to aj odstránením finančných prekážok pre vedenie sporov v prípade iniciovania právnych krokov na základe smernice o environmentálnej zodpovednosti; vyjadruje všeobecnejšie poľutovanie nad tým, že väčšina hlavných mnohostranných medzištátnych dohôd o životnom prostredí neobsahuje ustanovenia o medzinárodnej environmentálnej zodpovednosti; vyzýva Úniu a jej členské štáty, aby z tohto dôvodu presadzovali vytvorenie medzinárodného nezávislého orgánu v oblasti environmentálnej zodpovednosti;

35. pripomína, že environmentálna zodpovednosť by sa mala riadne vykonávať a presadzovať, aby sa lepšie zachovali zdroje biodiverzity a aby sa zabezpečilo, že sa zvráti akákoľvek nezákonná konverzia biotopov a náklady na obnovu budú znášať zodpovedné subjekty; v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v smernici o environmentálnej zodpovednosti sa stanovuje vyčerpávajúci zoznam činností, ktoré môžu popri poškodení biodiverzity viesť k zodpovednosti spoločností za škody na životnom prostredí; zdôrazňuje, že tento prístup vážne obmedzuje uplatňovanie zásady „znečisťovateľ platí“; požaduje, aby sa stanovila zodpovednosť všetkých spoločností za akékoľvek škody na životnom prostredí, a to najmä v prípade, keď škodu zaviní spoločnosť alebo keď škoda vznikne v dôsledku hrubej nedbanlivosti; zdôrazňuje, že vo všeobecnosti sa medzinárodné právo vyvíja, aby mohlo obsiahnuť nové koncepcie, ako je spoločné dedičstvo ľudstva, udržateľný rozvoj a budúce generácie, ale prízvukuje, že neexistuje žiadny stály medzinárodný mechanizmus na monitorovanie a riešenie environmentálnych škôd/zničenia životného prostredia, ktoré významne menia globálne spoločné zdroje alebo ekosystémové služby z dlhodobého hľadiska; vyzýva EÚ a jej členské štáty, aby v záujme toho podporili systémovú zmenu, ktorou by sa ekocída a právo budúcich generácií zahrnuli do medzinárodného environmentálneho práva;

36. pripomína, že oceán je len jeden a z hľadiska služieb, ktoré zabezpečuje celému ľudstvu, je spoločným zdrojom; pripomína, že v časti 12 Dohovoru OSN o morskom práve sa štátom udeľujú zvrchované práva nad ich výhradnými hospodárskymi zónami a sloboda plavby mimo oblastí podliehajúcich právomoci; pripomína však, že to štáty a následne vnútroštátnych aktérov, najmä spoločností pôsobiacich na mori, nezbavuje zodpovednosti za ochranu morských a pobrežných ekosystémov; v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je dôležité zabezpečiť environmentálnu zodpovednosť spoločností za riziká spojené s využívaním morských zdrojov a námornou dopravou vo vodách rozvojových krajín;

37. požaduje stanovenie jasných pravidiel zodpovednosti pre dovozcov, spracovateľov a maloobchodníkov, aby sa v plnom rozsahu zaručila zákonnosť a transparentnosť dodávateľského reťazca všetkých poľnohospodárskych komodít s cieľom zabrániť ničeniu prírodných biotopov v EÚ a mimo nej;

38. poznamenáva, že vymedzenie pojmu environmentálna škoda uvedené v smernici o environmentálnej zodpovednosti bráni účinnej ochrane životného prostredia, lebo umelo rozdeľuje škody na škody na chránených druhoch a prirodzených biotopoch, škody na zemi a škody na vodách; požaduje zmenu vymedzenia pojmu environmentálna škoda, aby sa v ňom uplatnil celostnejší prístup;

39. podporuje správne vykonávanie smernice o environmentálnej zodpovednosti nabádaním členských štátov, aby zaznamenávali údaje o incidentoch podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti, uverejňovali registre environmentálnej zodpovednosti a zhromažďovali údaje potrebné na zdokumentovanie účinného a efektívneho uplatňovania smernice vo svojej krajine;

40. konštatuje, že prahová hodnota „závažnosti“, ktorá sa vyžaduje na to, aby škoda patrila do rozsahu pôsobnosti smernice, sa v praxi ukázala ako príliš vysoká na to, aby umožnila dostatočnú ochranu životného prostredia; vyzýva na odstránenie tejto hodnoty alebo na jej objasnenie, aby sa odstránili prekážky ochrany životného prostredia;

41. zdôrazňuje, že je potrebné podporovať občiansku spoločnosť a miestnych aktérov v tretích krajinách a v rozvojových krajinách pri vyvodzovaní zodpovednosti vládnych orgánov za štátom tolerované alebo schválené environmentálne škody spôsobené súkromnými a štátnymi podnikmi, a to najmä zabezpečením včasného a trvalého zapojenia miestnych komunít a prístupných kanálov na oznamovanie environmentálnych rizík;

42. zdôrazňuje najmä kľúčovú úlohu obhajcov životného prostredia a organizácií občianskej spoločnosti v rozvojových krajinách pri predchádzaní a boji proti činnostiam poškodzujúcim životné prostredie; pripomína, že títo aktéri môžu čeliť mnohým formám fyzického a psychického násilia, ktorého cieľom je potlačiť ich konanie; vyzýva Komisiu, aby posilnila rámec ich ochrany, konkrétne prijatím osobitných právnych opatrení definujúcich obhajcov životného prostredia, najmä prostredníctvom finančných nástrojov rozvojovej pomoci, s cieľom zaručiť ich práva a zdôrazniť ich úlohu pri ochrane a obnove životného prostredia.

 

INFORMÁCIE O PRIJATÍ VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

Dátum prijatia	7.12.2020
Výsledok záverečného hlasovania vo výbore	+: –: 0:	13 10 2
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Anna-Michelle Asimakopoulou, Hildegard Bentele, Dominique Bilde, Udo Bullmann, Catherine Chabaud, Antoni Comín i Oliveres, Ryszard Czarnecki, Gianna Gancia, Mónica Silvana González, Pierrette Herzberger-Fofana, György Hölvényi, Rasa Juknevičienė, Pierfrancesco Majorino, Erik Marquardt, Norbert Neuser, Janina Ochojska, Jan-Christoph Oetjen, Christian Sagartz, Marc Tarabella, Tomas Tobé, Miguel Urbán Crespo, Bernhard Zimniok
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Barry Andrews, María Soraya Rodríguez Ramos, Caroline Roose

 

 

 

 

 

 

 

ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

13	+
S&D	Udo Bullmann, Mónica Silvana González, Pierfrancesco Majorino, Norbert Neuser, Marc Tarabella
RENEW	Barry Andrews, Catherine Chabaud, María Soraya Rodríguez Ramos
GREENS/EFA	Pierrette Herzberger-Fofana, Erik Marquardt, Caroline Roose
EUL/NGL	Miguel Urbán Crespo
NI	Antoni Comín i Oliveres

 

10	-
EPP	Anna-Michelle Asimakopoulou, Hildegard Bentele, György Hölvényi, Rasa Juknevičiené, Janina Ochojska, Christian Sagartz, Tomas Tobé
ID	Gianna Gancia, Bernhard Zimniok
ECR	Ryszard Czarnecki

 

2	0
RENEW	Jan-Christoph Oetjen
ID	Dominique Bilde

 

Vysvetlenie použitých znakov:

+ : za

- : proti

0 : zdržali sa hlasovania

 

 

 

 

 

STANOVISKO VÝBORU PRE ŽIVOTNÉ PROSTREDIE, VEREJNÉ ZDRAVIE A BEZPEČNOSŤ POTRAVÍN (29.1.2021)

pre Výbor pre právne veci

k zodpovednosti spoločností za škody na životnom prostredí

(2020/2027(INI))

Spravodajca výboru požiadaného o stanovisko: Pascal Canfin

 

NÁVRHY

Výbor pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín vyzýva Výbor pre právne veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

A. keďže v Európskej zelenej dohode sa stanovuje cieľ nulového znečistenia, ktorý sa má dosiahnuť prostredníctvom prierezovej stratégie na ochranu zdravia občanov pred zhoršovaním životného prostredia a znečistením, a zároveň sa vyzýva na spravodlivú transformáciu, pri ktorej sa na nikoho nezabudne;

B. keďže škody na životnom prostredí, nebezpečné a škodlivé chemické látky a zmena klímy spôsobujú závažné riziká pre ľudské zdravie v dôsledku znečistenia ovzdušia, pôdy a vody;

C. keďže v smernici o environmentálnej zodpovednosti bol vytvorený „rámec environmentálnej zodpovednosti za prevenciu a odstraňovanie environmentálnych škôd založenej na zásade ‚znečisťovateľ platí‘“  a bola stanovená povinnosť prevencie škôd;

D. keďže smernica o environmentálnej zodpovednosti dopĺňa hlavné právne predpisy EÚ v oblasti životného prostredia, s ktorými je priamo alebo nepriamo prepojená;

E. keďže rámec EÚ v oblasti environmentálnej zodpovednosti by mal podporovať spoluprácu a rovnaké podmienky; keďže smernica o environmentálnej zodpovednosti koexistuje s ďalšími nástrojmi a ustanoveniami o zodpovednosti na úrovni EÚ aj členských štátov;

F. keďže incidenty, na základe ktorých vzniká zodpovednosť vyplývajúca zo smernice o environmentálnej zodpovednosti, tiež môžu viesť k súbežným trestným, občianskoprávnym alebo správnym konaniam;

G. keďže Európska environmentálna agentúra skúma, ako sú environmentálne riziká a prínosy rozložené v spoločnosti; keďže nedávne dôkazy naznačujú, že chudobnejšie regióny EÚ sú s väčšou pravdepodobnosťou vystavené environmentálnym zdravotným rizikám v rozsahu, ktorý má negatívny vplyv na ľudské zdravie, často aj po viacero generácií;

H. keďže nerovnosť v oblasti životného prostredia je hnacou silou nerovnosti v oblasti zdravia, ktorá v zraniteľných skupinách obyvateľstva posilňuje pocit nespravodlivosti a toho, že boli ponechaní svojmu osudu;

I. keďže v Parížskej dohode o zmene klímy z roku 2015 sa zdôrazňuje význam zohľadnenia práv zraniteľných osôb; keďže Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva nedávno zverejnil rámcové zásady v oblasti ľudských práv a životného prostredia, ktorými sa objasňujú záväzky členských štátov OSN v oblasti ľudských práv týkajúce sa čistého, zdravého a udržateľného životného prostredia a zabezpečenia ochrany pred diskrimináciou vo vzťahu k využívaniu takéhoto prostredia;

1. domnieva sa, že v súlade so zásadou „znečisťovateľ platí“ by mali spoločnosti v plnej výške znášať sociálne náklady škôd, ktoré priamo spôsobujú na životnom prostredí, aby boli motivované internalizovať svoje vonkajšie environmentálne vplyvy a vyhýbali sa externalizácii týchto nákladov; okrem toho sa domnieva, že sankcie sú dôležitými odstrašujúcimi prostriedkami proti environmentálnej nedbanlivosti, ktorými sa predchádza škodám na životnom prostredí;

2. vyjadruje hlboké znepokojenie nad tým, že vplyv trestných činov proti životnému prostrediu sa medziiným nepriaznivo dotýka biodiverzity, klimatického systému a hlavne ľudského zdravia;

3. pripomína, že trestná činnosť spojená so znečistením, najmä nezákonné vypúšťanie látok a odhadzovanie odpadu, kontaminuje pôdu, kultúry, vody a suchozemské a morské ekosystémy, ohrozuje biotopy, flóru a faunu, pričom mení potravinový reťazec; v tejto súvislosti zdôrazňuje nárast počtu prípadov porušenia právnych predpisov týkajúcich sa znečisťovania mora a náročnosť monitorovania a identifikácie takýchto praktík na mori, najmä nezákonného odhadzovania odpadkov a kontajnerov do mora a odplyňovania a vypúšťania oleja z plavidiel s cieľom vyhnúť sa nákladom na spracovanie odpadu; vyzýva teda na posilnenie kontrolných opatrení, napríklad prostredníctvom satelitných systémov pozorovania;

4. víta skutočnosť, že čoraz väčší počet spoločností EÚ sa snaží dosiahnuť cieľ udržateľnej tvorby hodnôt, a vyzýva všetky spoločnosti, aby sa snažili dosiahnuť trojitú súhrnnú bilanciu, pri ktorej sa rovnaká pozornosť venuje ľuďom, planéte a zisku a výsledkom dosiahnutým z hospodárskeho, sociálneho a environmentálneho hľadiska; vyzýva Komisiu, aby tento cieľ zaradila do príslušných právnych predpisov, a vyzýva členské štáty, aby urýchlene sledovali tento cieľ pri vykonávaní platných právnych predpisov;

5. uznáva, že prechod na udržateľnejšie a ekologickejšie výrobné metódy môže byť pre spoločnosti časovo náročný a nákladný, a zdôrazňuje význam právnej a plánovacej istoty pre príslušné spoločnosti;

6. s poľutovaním si všíma nízku mieru odhaľovania, vyšetrovania, stíhania a odsúdenia trestných činov proti životnému prostrediu a environmentálnych škôd, ako aj nízku výšku uložených pokút a sankcií, a veľké rozdiely a nedostatky medzi členskými štátmi z hľadiska vykonávania a presadzovania existujúcich právnych predpisov; vyzýva Komisiu, aby určila príčiny a navrhla komplexné legislatívne opatrenia na zlepšenie presadzovania správneho, občianskeho a trestného práva s cieľom lepšie chrániť životné prostredie;

7. okrem toho je presvedčený, že je veľmi potrebný súdržný a komplexný povinný rámec zodpovednosti na úrovni Únie s cieľom prispieť k dosiahnutiu Európskej zelenej dohody, cieľov OSN v oblasti udržateľného rozvoja a cieľov Parížskej dohody o zmene klímy;

8. naliehavo vyzýva Komisiu, aby predložila zrevidovaný a zrýchlený legislatívny kalendár revízie smernice o environmentálnej zodpovednosti a revízie smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu;

9. požaduje aktualizáciu rozsahu pôsobnosti smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu, aby sa vzťahovala na všetky príslušné právne predpisy v oblasti životného prostredia, pričom sa zohľadnia nové druhy a modely trestných činov proti životnému prostrediu;

10. konštatuje, že samotné trestné sankcie často nie sú dostatočne účinné, hoci môžu viesť k obžalobe vo veci environmentálnych pochybení a trestnému konaniu, pričom v niektorých prípadoch dochádza dokonca k zamietnutiu veľkého počtu prípadov týkajúcich sa životného prostredia, najmä v členských štátoch, v ktorých usadené podnikateľské subjekty nemajú trestnú zodpovednosť; konštatuje tiež, že v mnohých členských štátoch sa čoraz častejšie využívajú administratívne finančné sankcie; vyzýva preto Komisiu a členské štáty, aby uľahčili prístup k spravodlivosti a zabezpečili účinnú mediáciu a prostriedky nápravy pre obete škôd na životnom prostredí, a vyzýva členské štáty, aby využívali administratívne pokuty za menej závažné porušenia predpisov ako doplnkový nástroj popri trestnoprávnych sankciách za závažnejšie porušenia s cieľom prijať všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie presadzovania týchto sankcií;

11. vyzýva členské štáty, aby zabezpečili dôsledné vykonávanie existujúcej smernice, a vyzýva Komisiu, aby poskytla ďalšie objasnenie a usmernenie týkajúce sa kľúčových právnych pojmov používaných v smernici o trestných činoch proti životnému prostrediu (napríklad „podstatná škoda“, „nezanedbateľné množstvo“, „zanedbateľné množstvo“ a „zanedbateľný vplyv“, „nebezpečná činnosť“ a „závažné poškodenie“);

12. konštatuje, že údaje a štatistiky o trestných činoch proti životnému prostrediu a opatreniach na presadzovanie práva v členských štátoch sú veľmi obmedzené, roztrieštené a nekonzistentné; preto tiež žiada, aby smernica o trestných činoch proti životnému prostrediu obsahovala požiadavky na členské štáty týkajúce sa zberu údajov, ich zverejňovania a podávania správ a aby sa pritom využívali synergické účinky s existujúcimi ohlasovacími povinnosťami, a ďalej vyzýva Komisiu, aby členským štátom uľahčila uplatňovanie účinných sankcií za nesplnenie ohlasovacej povinnosti a aby členské štáty v tomto smere podporovala;

13. domnieva sa, že súčasné pravidlá v smernici o trestných činoch proti životnému prostrediu neboli účinné pri zabezpečovaní súladu s acquis v oblasti životného prostredia a nezabezpečujú skutočne rovnaké podmienky;

14. vyzýva Komisiu, aby výrazne posilnila úroveň trestnoprávnych sankcií uložených podľa smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu a zároveň riešila podiel závažnej organizovanej trestnej činnosti na škodách na životnom prostredí, a to aj stanovením minimálnych úrovní sankcií;

15. vyzýva Komisiu, aby presadzovala uplatňovanie sankcií stanovených v smernici o trestných činoch proti životnému prostrediu;

16. v tomto smere vyzýva Komisiu, aby overila, či sú trestné sankcie stanovené v smernici o trestných činoch proti životnému prostrediu odrádzajúce, a presadzovala ich, pričom zdôrazňuje, že na zaručenie takéhoto stavu si bude nízka miera odhaľovania porušení a presadzovania predpisov vyžadovať vyššie sankcie; okrem toho vyzýva Komisiu, aby pre členské štáty vypracovala usmernenia o tom, čo predstavuje účinné, odrádzajúce a primerané sankcie, ako aj usmernenia a odporúčania týkajúce sa účinného vykonávania;

17. vyzýva Komisiu, aby vypracovala harmonizovanú klasifikáciu trestných činov proti životnému prostrediu a ekologických škôd spolu s predpísanou klasifikáciou vhodných sankcií s cieľom poskytnúť príslušným vnútroštátnym orgánom a prokurátorom usmernenia, pokiaľ ide o uplatňovanie sankcií stanovených v smernici o trestných činoch proti životnému prostrediu;

18. je presvedčený, že do smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu by sa mohlo zahrnúť ustanovenie s krížovými odkazmi na smernicu o konfiškácii, aby sa posilnil význam opatrení spočívajúcich v konfiškácii a zaistení v súvislosti s trestnou činnosťou proti životnému prostrediu;

19. okrem toho vyzýva na stanovenie minimálnych noriem pre vnútroštátne orgány, pokiaľ ide o frekvenciu a kvalitu kontrol prevádzkovateľov, a vyzýva Komisiu a členské štáty, aby podporovali nezávislé audity prevádzkovateľov;

20. domnieva sa, že Komisia by mala sudcom a odborníkom z praxe poskytovať osobitnú odbornú prípravu, ktorá by bola zameraná na osobitosti environmentálneho práva a trestných činov proti životnému prostrediu na úrovni EÚ a na vnútroštátnej úrovni, a že by sa mali podporovať siete odborníkov, ktoré chcú poskytovať odbornú prípravu svojim členom;

21. vyjadruje poľutovanie nad tým, že vykonávanie smernice o environmentálnej zodpovednosti v členských štátoch nie je koordinované, dostatočne harmonizované a efektívne, čo vedie k nedostatkom vo vykonávaní, značnej variabilite a nerovnakým podmienkam pre prevádzkovateľov, a to aj v prípadoch, keď znečisťovateľ vyhlási platobnú neschopnosť alebo úpadok;

22. so znepokojením konštatuje, že v správe Komisie o vykonávaní smernice o environmentálnej zodpovednosti z roku 2016 sa dospelo k záveru, že jedenásť členských štátov od roku 2007 neoznámilo žiadny prípad vzniku škody podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti, a konštatuje sa v nej, že je to „pravdepodobne preto, že tieto prípady riešia výhradne v rámci svojho vnútroštátneho systému“; preto naliehavo žiada Komisiu, aby prevzala zodpovednosť za účinné vykonávanie smernice a aby sa smernica o environmentálnej zodpovednosti čo najskôr zrevidovala a zmenila na nariadenie;

23. považuje za nevyhnutné, aby sa zodpovednosť za škody na životnom prostredí vyvodzovala nielen voči spoločnostiam ako právnym subjektom, ale aj voči ich vrcholovým orgánom; vyzýva Komisiu, aby posúdila potrebu povinných finančných záruk od všetkých prevádzkovateľov vykonávajúcich činnosti, ktoré by mohli predstavovať environmentálne riziká;

24. vyzýva Komisiu , aby do preskúmania smernice o environmentálnej zodpovednosti zahrnula škody na ľudskom zdraví a životnom prostredí spôsobené znečistením ovzdušia, keďže by to mohlo zvýšiť úrovne prevencie a predbežnej opatrnosti;

25. všíma si, že režimy zodpovednosti za difúzne znečistenie v práve EÚ sú roztrieštené; vyzýva Komisiu, aby posúdila aspekty súvisiace s difúznym znečistením;

26. privítal by tiež účinnejšie vykonávanie zásady „znečisťovateľ platí“ v smernici o environmentálnej zodpovednosti; žiada preto, aby sa rozsah pôsobnosti objektívnej zodpovednosti v smernici rozšíril na všetky závažné škody na životnom prostredí a ľudskom zdraví;

27. je presvedčený, že na zabezpečenie dôslednejšieho uplatňovania je nevyhnutné, aby Komisia lepšie objasnila a usmernila kľúčové právne pojmy používané v smernici o environmentálnej zodpovednosti, najmä prahovú hodnotu „závažnej škody“; zdôrazňuje, že smernica o environmentálnej zodpovednosti sa musí zosúladiť so smernicou o biotopoch, aby sa zabezpečil priaznivý stav ochrany chránených biotopov a druhov;

28. je presvedčený, že inštitúcie Spoločenstva a vnútroštátne orgány by mali podporovať štruktúrovaný dialóg s hospodárskymi subjektmi, aby sa uľahčilo dodržiavanie zložitého a meniaceho sa legislatívneho rámca; konštatuje, že spoločnosti potrebujú právnu istotu v podobe poradenstva a informácií pred nadobudnutím účinnosti environmentálnych predpisov;

29. nabáda Komisiu, aby spoločnostiam poskytla stimuly na dobrovoľné prijímanie opatrení na zabezpečenie udržateľnosti nad rámec zákonne stanovených pravidiel ochrany životného prostredia a biodiverzity, a to s cieľom vyhodnotiť tieto opatrenia, určiť najlepšie postupy a podeliť sa o zistenia s inými spoločnosťami ako o dobré príklady;

30. vyzýva na odstránenie možnosti odvolávať sa na „ochranu na základe povolenia“ a „ochranu na základe aktuálneho stavu vývoja“ podľa smernice o environmentálnej zodpovednosti, aby sa presadzovala zásada „znečisťovateľ platí“, zásady prevencie a predbežnej opatrnosti a zodpovednosť podnikov a zároveň zlepšila účinnosť revidovanej smernice o environmentálnej zodpovednosti;

31. žiada EÚ, aby zohľadnila skutočnosť, že spoločnosti, ktoré dostávajú štátnu pomoc alebo sú zapojené do verejného obstarávania, majú povinnosť predchádzať škodám na životnom prostredí a odstraňovať ich;

32. domnieva sa, že spoločnostiam odsúdeným za trestné činy proti životnému prostrediu by sa nemalo umožniť využívať žiadne z opatrení stanovených pre subjekty uvedené v registri transparentnosti; navrhuje, aby sa na tento účel zrevidoval rozsah pôsobnosti a kódex správania registra transparentnosti s cieľom zahrnúť ustanovenia o odstránení spoločností odsúdených za trestné činy proti životnému prostrediu z registra;

33. uznáva prirodzenú hodnotu životného prostredia a ekosystémov a ich právo na účinnú ochranu; odsudzuje akúkoľvek formu násilia, obťažovania alebo zastrašovania ktorejkoľvek zo zúčastnených strán;

34. žiada ombudsmanku EÚ, aby sa dôraznejšie zamerala na otázky súvisiace s acquis v oblasti životného prostredia;

35. je znepokojený tým, že trestné činy proti životnému prostrediu môžu nezvratne poškodiť naše životné prostredie, biodiverzitu a ľudské zdravie a že predstavujú štvrtú najväčšiu oblasť trestnej činnosti na svete, ktorá sa prelína s ďalšími formami medzinárodnej trestnej činnosti a predstavuje rastúcu hrozbu; naliehavo teda vyzýva Komisiu a členské štáty, aby boj proti trestným činom proti životnému prostrediu stanovila za prioritu medzinárodnej justičnej spolupráce;

36. vyzýva Komisiu, aby zabezpečila pevný rámec na úrovni Európskej únie na riešenie trestných činov proti životnému prostrediu v príslušných právnych predpisoch EÚ a vyzýva Komisiu a členské štáty, aby sa aktívne zapojili do dvojstranných a viacstranných fór s cieľom zabezpečiť v globálnom meradle ambiciózne rovnaké podmienky a prípadne dohodu o boji proti trestným činom proti životnému prostrediu a o zlepšovaní informovanosti; vyzýva Europol, aby aktualizoval štúdiu o vzájomnom vzťahu medzi trestnými činmi proti životnému prostrediu a nadnárodnou organizovanou trestnou činnosťou, zadanú v roku 2015, a pravidelne poskytoval informácie o aktuálnej situácii;

37. pripomína, že škody na životnom prostredí nepoznajú hranice; preto považuje za nevyhnutné vytvoriť lepšiu cezhraničnú spoluprácu, pokiaľ ide o spravodajské informácie o trestných činoch proti životnému prostrediu, ich prevenciu, potláčanie a odstránenie, okrem iného vytvorením možnosti spoločného a súčasného stíhania trestných činov vo viacerých členských štátoch; ďalej zdôrazňuje význam posilnenia siete Europolu pre environmentálnu trestnú činnosť (ENVICrimeNet) na vnútroštátnej úrovni a na úrovni EÚ s cieľom umožniť nezávislé a účinné vyšetrovanie, a tak bojovať proti trestným činom proti životnému prostrediu, ktoré majú nepriaznivý vplyv na biodiverzitu a ľudské zdravie, vrátane ekocídy;

38. vyzýva Komisiu, Europol a Eurojust, aby poskytli podporu a inštitucionalizovanejšiu štruktúru pre existujúce siete odborníkov z praxe a aby posilnili vyšetrovanie a stíhanie trestných činov proti životnému prostrediu;

39. požaduje väčšiu jasnosť, pokiaľ ide o účasť mimovládnych organizácií (MVO) na vykonávaní smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu a ich prístup k spravodlivosti pri vykonávaní tejto smernice;

40. víta legislatívny návrh Komisie, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 1367/2006 (COM(2020)0642) s cieľom umožniť lepšiu verejnú kontrolu aktov EÚ týkajúcich sa životného prostredia; v tejto súvislosti vyzýva Radu, aby ako spoluzákonodarca zabezpečila účinné vykonávanie tretieho piliera Aarhuského dohovoru s cieľom zaručiť prístup fyzických osôb a mimovládnych organizácií, ktoré ich zastupujú, k súdom, aby mohli priamo podať žalobu proti prevádzkovateľovi, ktorý je potenciálne zodpovedný za škody na životnom prostredí;

41. vyzýva Úniu, aby sa usilovala o uznanie práva na zdravé životné prostredie na európskej a medzinárodnej úrovni;

42. berie na vedomie rastúce odhodlanie členských štátov usilovať sa o uznanie ekocídy na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni; žiada Komisiu, aby preskúmala jej význam pre právo EÚ a diplomaciu EÚ;

43. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zvyšovali informovanosť a podporovali riešenia na ochranu environmentálnych práv a uznávanie ekocídy v medzinárodnom práve, ktoré zohľadňujú riziká, ktoré predstavuje cezhraničná povaha environmentálnych škôd a závažnej organizovanej trestnej činnosti;

44. zastáva názor, že zabezpečenie zodpovednosti za škody na životnom prostredí v príslušných právnych predpisoch prispeje v dlhodobom meradle k väčšej udržateľnosti podnikov EÚ; vyzýva preto Komisiu, aby predložila legislatívny návrh o minimálnej povinnej náležitej starostlivosti podnikov s cieľom prinútiť spoločnosti, aby vo svojom dodávateľskom reťazci identifikovali nepriaznivé účinky na životné prostredie, zmierňovali ich, predchádzali im a monitorovali ich, so zreteľom na požiadavky náležitej starostlivosti dohodnuté na medzinárodnej úrovni, ako sú usmernenia Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj pre nadnárodné podniky;

45. okrem toho oceňuje čoraz viac požiadaviek aj na zverejňovanie nefinančných informácií; poznamenáva však, že zverejňovanie nefinančných informácií doteraz nebolo jasnou právnou povinnosťou; vyzýva Komisiu, aby pri nadchádzajúcej revízii smernice o zverejňovaní nefinančných informácií kládla v prípade neplnenia týchto požiadaviek na zverejňovanie dôraz na ich vymáhanie;

46. vyzýva Komisiu, aby zachovala rovnaké podmienky v environmentálnych ustanoveniach všetkých obchodných dohôd EÚ a aby zabezpečila, že environmentálne ustanovenia budú podliehať posilneným mechanizmom povinného presadzovania; požaduje vysokú úroveň ochrany životného prostredia zmluvnými stranami dohody;

47. poznamenáva, že existuje vnútroštátny rámec[27], ktorý umožňuje niekoľko rokov zachovávať dôvernosť výsledkov geologického a hydrogeologického prieskumu týkajúceho sa priemyselných činností, čo viedlo k závažnému znečisteniu zdrojov pitnej vody; zdôrazňuje, že s informáciami, ktoré sa týkajú predvídateľných účinkov na ľudské zdravie, zdravie zvierat alebo životné prostredie, by sa nemalo zaobchádzať dôverne a že takéto informácie sa musia bezodkladne zverejniť, aby bolo možné zistiť príčinnú súvislosť medzi prevádzkou a dôsledkami, napraviť situáciu a primerane uplatniť zásadu „znečisťovateľ platí“; naliehavo vyzýva dotknutý členský štát, aby svoj vnútroštátny rámec zodpovedajúcim spôsobom zmenil;

INFORMÁCIE O PRIJATÍ VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

Dátum prijatia	27.1.2021
Výsledok záverečného hlasovania vo výbore	+: –: 0:	58 15 6
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Nikos Androulakis, Bartosz Arłukowicz, Margrete Auken, Simona Baldassarre, Marek Paweł Balt, Traian Băsescu, Aurelia Beigneux, Monika Beňová, Sergio Berlato, Malin Björk, Simona Bonafè, Delara Burkhardt, Pascal Canfin, Sara Cerdas, Mohammed Chahim, Tudor Ciuhodaru, Nathalie Colin-Oesterlé, Esther de Lange, Christian Doleschal, Marco Dreosto, Bas Eickhout, Cyrus Engerer, Eleonora Evi, Agnès Evren, Pietro Fiocchi, Andreas Glück, Catherine Griset, Jytte Guteland, Teuvo Hakkarainen, Martin Hojsík, Pär Holmgren, Jan Huitema, Yannick Jadot, Adam Jarubas, Karin Karlsbro, Petros Kokkalis, Athanasios Konstantinou, Ewa Kopacz, Joanna Kopcińska, Peter Liese, Sylvia Limmer, Javi López, César Luena, Fulvio Martusciello, Liudas Mažylis, Joëlle Mélin, Tilly Metz, Silvia Modig, Dolors Montserrat, Alessandra Moretti, Dan-Ştefan Motreanu, Ville Niinistö, Ljudmila Novak, Grace O’Sullivan, Jutta Paulus, Stanislav Polčák, Jessica Polfjärd, Luisa Regimenti, Frédérique Ries, María Soraya Rodríguez Ramos, Sándor Rónai, Rob Rooken, Silvia Sardone, Christine Schneider, Günther Sidl, Ivan Vilibor Sinčić, Linea Søgaard-Lidell, Nicolae Ştefănuță, Nils Torvalds, Edina Tóth, Véronique Trillet-Lenoir, Petar Vitanov, Alexandr Vondra, Mick Wallace, Pernille Weiss, Michal Wiezik, Tiemo Wölken, Anna Zalewska
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Hildegard Bentele, Manuel Bompard
Náhradníci podľa článku 209 ods. 7 prítomní na záverečnom hlasovaní	Veronika Vrecionová

 

ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

58	+
PPE	Bartosz Arłukowicz, Traian Băsescu, Hildegard Bentele, Nathalie Colin-Oesterlé, Christian Doleschal, Agnès Evren, Adam Jarubas, Ewa Kopacz, Esther de Lange, Peter Liese, Fulvio Martusciello, Liudas Mažylis, Dolors Montserrat, Dan-Ştefan Motreanu, Ljudmila Novak, Stanislav Polčák, Christine Schneider, Edina Tóth, Michal Wiezik
Renew	Pascal Canfin, Martin Hojsík, Karin Karlsbro, Frédérique Ries, María Soraya Rodríguez Ramos, Nicolae Ştefănuță, Nils Torvalds, Véronique Trillet-Lenoir
S&D	Nikos Androulakis, Marek Paweł Balt, Monika Beňová, Simona Bonafè, Delara Burkhardt, Sara Cerdas, Mohammed Chahim, Tudor Ciuhodaru, Cyrus Engerer, Jytte Guteland, Javi López, César Luena, Alessandra Moretti, Sándor Rónai, Günther Sidl, Petar Vitanov, Tiemo Wölken
The Left	Malin Björk, Manuel Bompard, Petros Kokkalis, Silvia Modig, Mick Wallace
Verts/ALE	Margrete Auken, Bas Eickhout, Eleonora Evi, Pär Holmgren, Yannick Jadot, Tilly Metz, Ville Niinistö, Grace O’Sullivan, Jutta Paulus

 

15	-
ECR	Sergio Berlato, Pietro Fiocchi, Joanna Kopcińska, Rob Rooken, Alexandr Vondra, Veronika Vrecionová, Anna Zalewska
ID	Simona Baldassarre, Marco Dreosto, Teuvo Hakkarainen, Sylvia Limmer, Luisa Regimenti, Silvia Sardone
PPE	Jessica Polfjärd, Pernille Weiss

 

6	0
ID	Aurelia Beigneux, Catherine Griset, Joëlle Mélin
Renew	Andreas Glück, Jan Huitema, Linea Søgaard-Lidell

 

Vysvetlenie použitých znakov:

+ : za

- : proti

0 : zdržali sa hlasovania

 

 

 

 

STANOVISKO VÝBORU PRE OBČIANSKE SLOBODY, SPRAVODLIVOSŤ A VNÚTORNÉ VECI (16.12.2020)

pre Výbor pre právne veci

o zodpovednosti spoločností za škody na životnom prostredí

(2020/2027(INI))

Spravodajkyňa výboru požiadaného o stanovisko: Saskia Bricmont

 

 

NÁVRHY

Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci vyzýva Výbor pre právne veci, aby ako gestorský výbor zaradil do návrhu uznesenia, ktorý prijme, tieto návrhy:

1. pripomína, že ochrana životného prostredia je základným právom podľa článku 37 Charty základných práv EÚ, čo potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie[28]; domnieva sa, že čisté a neznečistené životné prostredie má zásadný význam pre ľudský rozvoj; zdôrazňuje, že vysoká úroveň ochrany životného prostredia a zlepšenie kvality životného prostredia sa musia začleniť do politík Únie;

2. domnieva sa, že súčasné zhoršovanie životného prostredia má ďalekosiahle a dlhodobé dôsledky pre širokú škálu ľudských práv vrátane práva na život, slobodu a zdravie; pripomína, že škody na ekosystémoch a životnom prostredí majú vplyv na udržateľný rozvoj a prístup k prírodným zdrojom a je s nimi spojené riziko, že povedú k chorobám, iným ekologickým katastrofám, nezvratnej zmene klímy, kontaminácii potravinového reťazca a skráteniu očakávanej dĺžky života;

3. zdôrazňuje, že trestné činy proti životnému prostrediu ohrozujú právny štát, predstavujú rastúcu hrozbu pre mier a bezpečnosť a vážne brzdia vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v EÚ;

4. domnieva sa, že komplexné a účinné preventívne opatrenia a odrádzajúce a primerané trestné sankcie sú dôležitými odstrašujúcimi prostriedkami proti škodám na životnom prostredí; vyjadruje poľutovanie nad nízkou mierou odhaľovania, vyšetrovania, stíhania a odsúdenia trestných činov proti životnému prostrediu; domnieva sa, že škody na životnom prostredí sa musia odškodňovať;

5. vyjadruje poľutovanie nad nedostatočným vykonávaním smerníc EÚ, ktorých cieľom je stanoviť trestnú zodpovednosť právnických osôb za trestné činy proti životnému prostrediu[29]; zdôrazňuje dôležitú úlohu nástrojov „soft law“, ako sú usmerňovacie dokumenty o výklade právnych pojmov používaných v smerniciach, hodnotenie škôd alebo informácie o sankčných postupov v členských štátoch a ich porovnanie, pri zvyšovaní účinnosti vykonávania smerníc; zdôrazňuje potrebu zaviesť oveľa lepšie načasované a prísnejšie regulačné opatrenia v členských štátoch, a to v prípade potreby tým, že sa namiesto smernice zvolí nariadenie, ktorým by zaviedli priamo uplatniteľné pravidlá sprevádzajúce politiku európskej zelenej dohody, ktorú EÚ v súčasnosti považuje za hlavnú prioritu;  

6. zdôrazňuje potrebu aktualizovať takéto právne predpisy po dôkladnom posúdení vplyvu a zabezpečiť účinné presadzovanie existujúcich právnych predpisov;

7. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby vyčlenili primerané finančné a ľudské zdroje na predchádzanie trestným činom proti životnému prostrediu, ich vyšetrovanie a stíhanie, ako aj na zabezpečenie vysokej úrovne špecializácie a odborných znalostí zapojených orgánov vrátane prokurátorov a sudcov s cieľom účinnejšie stíhať a trestať trestné činy proti životnému prostrediu; vyzýva členské štáty, aby v rámci svojich vnútroštátnych policajných služieb zriadili alebo posilnili špecializované útvary na príslušných úrovniach na vyšetrovanie trestných činov proti životnému prostrediu; ďalej vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zabezpečili, aby všetky členské štáty mali riadne postupy environmentálneho krízového riadenia na vnútroštátnej aj nadnárodnej úrovni;

8. naliehavo vyzýva Komisiu a Radu, aby trestné činy proti životnému prostrediu považovali za prioritu; vyzýva Komisiu, aby v plnej miere využila článok 83 ods. 2 ZFEÚ a zvážila prijatie celkovej rámcovej smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu a účinných a primeraných sankciách, v ktorej by sa vymedzilo, ktoré správanie sa má trestať, povaha porušení predpisov, druhy trestných činov, režimy odškodnenia, opatrenia na obnovu a sankcie vrátane celkovej zodpovednosti právnických osôb a jednotlivcov; vyzýva Komisiu, aby posúdila možnosť zahrnutia trestných činov proti životnému prostrediu do kategórií trestných činov uvedených v článku 83 ods. 1 ZFEÚ;

9. víta záväzok Komisie predložiť legislatívny návrh o povinnej náležitej starostlivosti v globálnych dodávateľských reťazcoch; uznáva, že neudržateľné postupy a nedostatočné ambície v oblasti ochrany životného prostredia v podnikoch sú prekážkou pri dosahovaní cieľov stanovených v cieľoch udržateľného rozvoja OSN, najmä tých, ktoré sú stanovené v cieľoch 3, 9, 12, 13, 14 a 15; zdôrazňuje potrebu transparentných, zodpovedných a ambicióznych vnútorných environmentálnych politík a riadenia v podnikoch, ako aj význam posilneného a vysokokvalifikovaného tímového monitorovania a presadzovania takejto environmentálnej politiky, s hlavným zameraním na preventívne opatrenia;

10. vyjadruje znepokojenie nad vysokým výskytom trestných činov proti životnému prostrediu, keď podľa kombinovaných odhadov OECD, Úradu OSN pre drogy a kriminalitu (UNODC), UNEP a INTERPOL-u týkajúcich sa peňažnej hodnoty všetkých trestných činov proti životnému prostrediu ide o štvrtú najvýznamnejšiu medzinárodnú trestnú činnosť, pričom medzi najčastejšie trestné činy proti životnému prostrediu patrí obchodovanie a nezákonné nakladanie s odpadom; uznáva priamu alebo nepriamu súvislosť medzi trestnými činmi proti životnému prostrediu a nadnárodnou organizovanou trestnou činnosťou a korupciou[30], v rámci ktorej tieto trestné činy proti životnému prostrediu, ktoré sú prevažne „ekonomickými trestnými činmi“, otvárajú dvere rozsiahlej infiltrácii organizovaného zločinu do legálnej ekonomiky; varuje pred rizikom ďalších pokusov o infiltráciu zločineckých organizácií vzhľadom na ďalšie príležitosti, ktoré podnikom ponúkajú finančné prostriedky EÚ na obnovu po pandémii; vyzýva Europol, aby aktualizoval štúdiu z roku 2015[31] a pravidelne poskytoval aktualizované údaje; poukazuje na to, že zmrazenie a konfiškácia príjmov z trestnej činnosti sú kľúčovými prostriedkami na boj proti organizovanej trestnej činnosti, a zdôrazňuje význam využitia týchto príjmov aj na sociálne účely s cieľom napraviť vykonanú škodu a zlepšiť životné prostredie;

11. vyzýva Komisiu, Europol a Eurojust, aby poskytli ďalšiu finančnú, ľudskú a technickú podporu a účinnejšiu a inštitucionalizovanejšiu štruktúru pre existujúce siete odborníkov z praxe, cezhraničné orgány presadzovania práva, environmentálne agentúry a špecializovaných prokurátorov, ako je Európska sieť prokurátorov pre životné prostredie (ENPE) a Fórum sudcov Európskej únie pre životné prostredie (EUFJE), s účasťou všetkých členských štátov vrátane vytvorenia sietí, v rámci ktorých si prokurátori a sudcovia, ktorí sa špecializujú na trestné činy proti životnému prostrediu, môžu vymieňať skúsenosti a navzájom si pomáhať s cieľom zlepšiť účinnosť boja proti tejto trestnej činnosti; vyzýva na posilnenie činnosti siete Europolu EnviCrimeNet; vyzýva Europol a Eurojust, aby posilnili dokumentáciu, vyšetrovanie a stíhanie trestných činov proti životnému prostrediu; zdôrazňuje, že je dôležité investovať do primeraného financovania a počtu zamestnancov pre Europol a Eurojust;

12. vyzýva Europol, aby zriadil špecializovaný útvar zodpovedný za zhromažďovanie, uchovávanie, spracúvanie, analýzu a výmenu informácií s cieľom podporiť a posilniť členské štáty pri predchádzaní trestným činom proti životnému prostrediu, ich odhaľovaní a vyšetrovaní;

13. zdôrazňuje význam (elektronickej) odbornej prípravy pre aktérov presadzovania práva v oblasti trestných činov proti životnému prostrediu a vyzýva agentúru CEPOL, aby zintenzívnila svoju odbornú prípravu v tejto oblasti; uznáva, že CEPOL musí mať k dispozícii dostatočné zdroje;

14. vyzýva členské štáty, aby v prípadoch nadnárodných trestných činov proti životnému prostrediu podnecovali využívanie spoločných vyšetrovacích tímov a výmenu informácií, ktoré uľahčujú koordináciu vyšetrovaní a trestných stíhaní vedených súbežne vo viacerých členských štátoch;

15. vyzýva Komisiu, aby preskúmala možnosť rozšírenia mandátu Európskej prokuratúry po tom, ako bude plne vytvorená a plne funkčná, aby sa vzťahoval na trestné činy proti životnému prostrediu; pripomína, že Európska prokuratúra musí mať potrebné prostriedky, aby mohla dôkladne vyšetrovať a stíhať cezhraničnú trestnú činnosť;

16. vyzýva Komisiu a členské štáty, aby vytvorili systémy ochrany a podpory pre obete environmentálnych škôd a zabezpečili im plný prístup k spravodlivosti, informáciám a náhrade škody; zdôrazňuje kľúčovú úlohu environmentálnych mimovládnych organizácií pri zvyšovaní informovanosti a identifikácii potenciálneho porušenia práva EÚ a vnútroštátneho práva a vyzýva Komisiu a členské štáty, aby im poskytli primeranú finančnú podporu; opätovne zdôrazňuje, že je dôležité umožniť jednotlivcom alebo environmentálnym mimovládnym organizáciám, aby požadovali prostriedky nápravy a súdny príkaz na nápravu, ak verejné orgány nekonajú v boji proti porušovaniu právnych predpisov v oblasti životného prostredia;

17. zdôrazňuje kľúčovú úlohu obhajcov environmentálnych ľudských práv, ktorí bojujú za práva a základné slobody, keďže sa týkajú bezpečného, zdravého a udržateľného životného prostredia, a dôrazne odsudzuje akúkoľvek formu násilia, obťažovania a zastrašovania, ktoré sa na nich páchajú; vyzýva členské štáty, aby zabezpečili riadne a účinné vyšetrovanie a stíhanie týchto činov;

18. zdôrazňuje význam zvyšovania informovanosti verejnosti a orgánov presadzovania práva o závažnosti a náraste trestných činov proti životnému prostrediu v EÚ; vyzýva Komisiu a členské štáty, aby vytvorili vyhradené miesta na oznamovanie trestných činov proti životnému prostrediu, ktoré by občanom umožnili anonymne a bez strachu z odvety oznamovať potenciálne trestné činy proti životnému prostrediu príslušným orgánom;

19. požaduje vytvorenie centralizovaného online registra na zhromažďovanie systematických, spoľahlivých a aktualizovaných štatistík o trestných činoch proti životnému prostrediu a nezákonnom konaní, ktoré poškodzuje životné prostredie; vyzýva Komisiu, aby členským štátom uložila povinnosť poskytovať všetky relevantné štatistické údaje týkajúce sa všetkých oznámených trestných činov proti životnému prostrediu v štandardizovanej forme; vyzýva Komisiu, aby zverejnila kvantitatívnu analýzu poskytnutých údajov o trestných činoch proti životnému prostrediu s cieľom posúdiť účinnosť vnútroštátnych systémov a poskytnúť odporúčania, ako ich prispôsobiť v záujme účinnejšieho boja proti trestným činom proti životnému prostrediu, a pomôcť pri cezhraničnom presadzovaní práva pri odhaľovaní, vyšetrovaní a stíhaní takýchto trestných činov;

20. je presvedčený o potrebe medzinárodného prístupu k trestným činom proti životnému prostrediu vzhľadom na ich globálny vplyv na spoločnosti; vyzýva Komisiu, aby podporovala opatrenia EÚ, jej členských štátov a medzinárodného spoločenstva na zintenzívnenie úsilia v boji proti trestným činom proti životnému prostrediu; vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zvyšovali informovanosť a podporovali riešenia na medzinárodných fórach vrátane ochrany obhajcov environmentálnych ľudských práv; v tejto súvislosti zdôrazňuje príklad Medzinárodného konzorcia pre boj proti trestnej činnosti páchanej na voľne žijúcich živočíchoch a rastlinách, ktoré spája päť medzinárodných organizácií.

 

INFORMÁCIE O PRIJATÍ VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

Dátum prijatia	7.12.2020
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	51 6 6
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Magdalena Adamowicz, Konstantinos Arvanitis, Malik Azmani, Katarina Barley, Pernando Barrena Arza, Pietro Bartolo, Nicolas Bay, Vladimír Bilčík, Vasile Blaga, Ioan-Rareş Bogdan, Saskia Bricmont, Jorge Buxadé Villalba, Damien Carême, Caterina Chinnici, Marcel de Graaff, Anna Júlia Donáth, Lena Düpont, Cornelia Ernst, Laura Ferrara, Nicolaus Fest, Maria Grapini, Sylvie Guillaume, Balázs Hidvéghi, Evin Incir, Sophia in ‘t Veld, Patryk Jaki, Lívia Járóka, Marina Kaljurand, Assita Kanko, Fabienne Keller, Peter Kofod, Łukasz Kohut, Moritz Körner, Alice Kuhnke, Jeroen Lenaers, Juan Fernando López Aguilar, Nuno Melo, Roberta Metsola, Nadine Morano, Javier Moreno Sánchez, Maite Pagazaurtundúa, Nicola Procaccini, Emil Radev, Paulo Rangel, Terry Reintke, Diana Riba i Giner, Ralf Seekatz, Michal Šimečka, Birgit Sippel, Martin Sonneborn, Tineke Strik, Ramona Strugariu, Annalisa Tardino, Milan Uhrík, Tom Vandendriessche, Bettina Vollath, Jadwiga Wiśniewska, Elena Yoncheva
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Bartosz Arłukowicz, Philippe Olivier, Anne-Sophie Pelletier, Isabel Santos, Hilde Vautmans

 

ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN VO VÝBORE POŽIADANOM O STANOVISKO

51	+
PPE	Magdalena Adamowicz, Bartosz Arłukowicz, Vladimír Bilčík, Vasile Blaga, Ioan-Rareş Bogdan, Lena Düpont, Balázs Hidvéghi, Lívia Járóka, Jeroen Lenaers, Nuno Melo, Roberta Metsola, Nadine Morano, Emil Radev, Paulo Rangel, Ralf Seekatz
S&D	Katarina Barley, Pietro Bartolo, Caterina Chinnici, Maria Grapini, Sylvie Guillaume, Evin Incir, Marina Kaljurand, Łukasz Kohut, Juan Fernando López Aguilar, Javier Moreno Sánchez, Isabel Santos, Birgit Sippel, Bettina Vollath, Elena Yoncheva
RENEW	Malik Azmani, Anna Júlia Donáth, Sophia In ‘T Veld, Fabienne Keller, Moritz Körner, Maite Pagazaurtundúa, Michal Šimečka, Ramona Strugariu, Hilde Vautmans
ID	Peter Kofod
VERTS/ALE	Saskia Bricmont, Damien Carême, Alice Kuhnke, Terry Reintke, Diana Riba I Giner, Tineke Strik
GUE/NGL	Konstantinos Arvanitis, Pernando Barrena Arza, Cornelia Ernst, Anne-Sophie Pelletier
NI	Laura Ferrara, Martin Sonneborn

 

6	-
ID	Nicolas Bay, Marcel De Graaff, Nicolaus Fest, Philippe Olivier, Tom Vandendriessche
NI	Milan Uhrík

 

6	0
ID	Annalisa Tardino
ECR	Jorge Buxadé Villalba, Patryk Jaki, Assita Kanko, Nicola Procaccini, Jadwiga Wiśniewska

 

Vysvetlenie použitých znakov:

+ : za

- : proti

0 : zdržali sa

 

 

 

INFORMÁCIE O PRIJATÍ GESTORSKÝM VÝBOROM

Dátum prijatia	18.3.2021
Výsledok záverečného hlasovania	+: –: 0:	19 6 0
Poslanci prítomní na záverečnom hlasovaní	Manon Aubry, Gunnar Beck, Geoffroy Didier, Pascal Durand, Angel Dzhambazki, Ibán García Del Blanco, Esteban González Pons, Mislav Kolakušić, Gilles Lebreton, Karen Melchior, Jiří Pospíšil, Franco Roberti, Marcos Ros Sempere, Stéphane Séjourné, Raffaele Stancanelli, Marie Toussaint, Adrián Vázquez Lázara, Axel Voss, Marion Walsmann, Tiemo Wölken, Lara Wolters, Javier Zarzalejos
Náhradníci prítomní na záverečnom hlasovaní	Patrick Breyer, Andrzej Halicki, Heidi Hautala, Ilhan Kyuchyuk, Antonius Manders, Sabrina Pignedoli, Jérôme Rivière, Nacho Sánchez Amor

 

 

ZÁVEREČNÉ HLASOVANIE PODĽA MIEN V GESTORSKOM VÝBORE

19	+
PPE	Geoffroy Didier, Esteban González Pons, Antonius Manders, Jiří Pospíšil, Axel Voss, Marion Walsmann, Javier Zarzalejos
S&D	Ibán García Del Blanco, Franco Roberti, Marcos Ros Sempere, Tiemo Wölken, Lara Wolters
Renew	Pascal Durand, Ilhan Kyuchyuk, Stéphane Séjourné, Adrián Vázquez Lázara
Verts/ALE	Patrick Breyer, Marie Toussaint
The Left	Manon Aubry

 

6	-
ID	Gunnar Beck, Gilles Lebreton, Jérôme Rivière
ECR	Angel Dzhambazki, Raffaele Stancanelli
NI	Mislav Kolakušić

 

0	0

 

Vysvetlenie použitých znakov:

+  :  za

-  :  proti

0  :  zdržali sa hlasovania

• [1] Ú. v. EÚ L 143, 30.4.2004, s. 56.
• [2] Ú. v. EÚ L 328, 6.12.2008, s. 28.
• [3] Ú. v. EÚ L 102, 11.4.2006, s. 15.
• [4] Ú. v. EÚ L 140, 5.6.2009, s. 114.
• [5] Ú. v. EÚ L 178, 28.6.2013, s. 66.
• [6] Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, Ú. v. ES L 206, 22.7.1992, s. 7.
• [7] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva, Ú. v. EÚ L 20, 26.1.2010, s. 7.
• [8] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/ES z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia Spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (Ú. v. ES L 327, 22.12.2000, s. 1).
• [9] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/56/ES zo 17. júna 2008, ktorou sa ustanovuje rámec pre činnosť Spoločenstva v oblasti morskej environmentálnej politiky, Ú. v. EÚ L 164, 25.6.2008, s. 19.
• [10] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/30/EÚ z 12. júna 2013 o riadení bezpečnosti cestnej infraštruktúry, Ú. v. EÚ L 178, 28.6.2013, s. 66.
• [11] COM(2016)0204, s. 10.
• [12] Generálne riaditeľstvo pre životné prostredie, „Outcome of the Specific Contract ‘Support for the REFIT actions for the ELD – phase 2’ (Výsledok osobitnej zmluvy „Podpora opatrení REFIT pre smernicu o environmentálnej zodpovednosti – fáza 2“), Európska komisia, Brusel, 2019, s. 17.
• [13] Hodnotenie smernice o environmentálnej zodpovednosti programom REFIT, s. 47.
• [14] Ú. v. EÚ L 409, 4.12.2020, s. 1.
• [15] Ú. v. EÚ C 215, 19.6.2018, s. 125.
• [16] Oznámenie Komisie z 18. januára 2018 o opatreniach EÚ na zlepšenie environmentálneho súladu a správy životného prostredia, COM(2018)0010.
• [17] Fórum pre environmentálny súlad a správu životného prostredia, Schválený pracovný program na roky 2020 – -2022 na zlepšenie environmentálneho súladu a správy životného prostredia, Európska komisia, Brusel, 2020.
• [18] Tematická sekcia pre práva občanov a ústavné veci, Environmentálna zodpovednosť podnikov, Európsky parlament, Brusel, 2020, s. 110.
• [19] Návrh Komisie na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 14. októbra 2020, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (COM(2020)0642).
• [20] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/95/EÚ z 22. októbra 2014, ktorou sa mení smernica 2013/34/EÚ, pokiaľ ide o zverejňovanie nefinančných informácií a informácií týkajúcich sa rozmanitosti niektorými veľkými podnikmi a skupinami, Ú. v. EÚ L 330, 15.11.2014, s. 1.
• [21] Pozri správu pre EFFACE „Organised Crime and Environmental Crime: Analysis of International Legal Instruments“ (Organizovaná trestná činnosť a trestná činnosť proti životnému prostrediu: analýza medzinárodných právnych nástrojov) (2015) alebo štúdiu „Transnational environmental crime threatens sustainable development“ (Nadnárodné trestná činnosť proti životnému prostrediu ohrozuje udržateľný rozvoj) (2019).
• [22] Europol, „Report on Environmental Crime in Europe“ (Správa o trestných činoch proti životnému prostrediu v Európe), 5. júna 2015.
• [23] Pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel NV a iní/Komisia Európskych spoločenstiev, C-97/08 B, ECLI:EU:C:2009:536.
• [24] Napr. škandál „dieselgate“ a prípad generálneho riaditeľa spoločnosti Volkswagenu.
• [25] Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady zo 4. apríla 2001, ktorým sa ustanovujú minimálne kritériá environmentálnych inšpekcií v členských štátoch, Ú. v. ES L 118, 27.4.2001, s. 41.
• [26] https://www.europarl.europa.eu/committees/sk/workshop-on-liability-of-companies-for-e/product-details/20201023WKS03021.
• [27] Vyhláška č. 22/2015, ktorou sa vykonáva zákon č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (Slovensko), umožňuje zachovávať dôvernosť výsledkov prieskumu počas 10 rokov a viedla k environmentálnej katastrofe na západnom Slovensku.
• [28] Pozri napríklad SDEÚ, vec C-24/19 alebo vec C-594/18 P.
• [29] Smernica 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd, smernica 2008/99/ES o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva a smernica 2009/123/ES, ktorou sa mení smernica 2005/35/ES.
• [30] Pozri správu pre EFFACE „Organised Crime and Environmental Crime: Analysis of International Legal Instruments“ (Organizovaný zločin a zločiny proti životnému prostrediu: analýza medzinárodných právnych nástrojov) (2015) alebo štúdiu „Transnational environmental crime threatens sustainable development“ (Nadnárodné trestné činy na životnom prostredí ohrozujú udržateľný rozvoj) (2019).
• [31] https://www.europol.europa.eu/publications-documents/report-environmental-crime-in-europe.