Návrh uznesenia - B6-0398/2007Návrh uznesenia
B6-0398/2007

NÁVRH UZNESENIA

18.10.2007

ktorý na základe vyhlásení Európskej rady a Komisie
v súlade s článkom 103 ods. 2 rokovacieho poriadku
predkladajú Philip Claeys, Frank Vanhecke a Koenraad Dillen
v mene Skupiny pre identitu, tradíciu a zvrchovanosť
o vzťahoch medzi Európskou úniou a Tureckom

Postup v rámci schôdze
Postup dokumentu :  
B6-0398/2007
Predkladané texty :
B6-0398/2007
Prijaté texty :

B6‑0398/2007

Uznesenie Európskeho parlamentu o vzťahoch medzi Európskou úniou a Tureckom

Európsky parlament,

-  so zreteľom na svoje uznesenie z 18. júna 1987 o politickom riešení arménskej otázky,

-  so zreteľom na svoje uznesenie z 25. novembra 2000 o pravidelnej správe Komisie z roku 1999 o pokroku Turecka na ceste k pristúpeniu,

-   so zreteľom na svoje uznesenie z 1. apríla 2004 o pravidelnej správe Komisie z roku 2003 o pokroku Turecka na ceste k pristúpeniu,

-   so zreteľom na svoje uznesenie z 15. decembra 2004 o pravidelnej správe za rok 2004 a odporúčanie Európskej komisie v súvislosti s pokrokom Turecka na ceste k pristúpeniu,

-   so zreteľom na svoje uznesenie zo 6. júla 2005 o úlohe žien v spoločenskom, hospodárskom a politickom živote v Turecku,

-   so zreteľom na svoje uznesenie z 28. septembra 2005 o začiatku rokovaní s Tureckom,

-   so zreteľom na svoje uznesenie z 13. februára 2006 o úlohe žien v spoločenskom, hospodárskom a politickom živote v Turecku,

-   so zreteľom na svoje uznesenie z 27. septembra 2006 o pokroku Turecka na ceste k pristúpeniu,

-   so zreteľom na svoje uznesenia o strategických dokumentoch Komisie o rozšírení,

-   so zreteľom na rámec rokovaní s Tureckom z 3. októbra 2005,

-   so zreteľom na rozhodnutie Rady 2006/35/ES z 23. januára 2006 o zásadách, prioritách a podmienkach obsiahnutých v prístupovom partnerstve s Tureckom,

-  so zreteľom na správu Komisie o pokroku Turecka z roku 2006 (SEC(2006)1390),

-   so zreteľom na oznámenie Komisie o stratégii rozširovania a najdôležitejších výzvach na roky 2006 – 2007 (KOM(2006)0649),

-  so zreteľom na rozsudok tureckého kasačného súdu z 26. júna 2007,

-  so zreteľom na uznesenie 106 Výboru pre zahraničné veci americkej Snemovne reprezentantov z 10. októbra 2007, v ktorom sa uznáva arménska genocída,

-  so zreteľom na článok 103 ods. 2 rokovacieho poriadku,

A.  keďže začatie rokovaní s Tureckom 3. októbra 2005 je začiatkom dlhodobého procesu s otvoreným koncom,

B.  keďže Turecko sa síce z právneho hľadiska zaviazalo k uskutočneniu hospodárskych reforiem, reforiem v oblasti demokracie a ľudských práv, dobrým susedským vzťahom a postupnému približovaniu právnych predpisov a politiky, ale keďže najmä v oblasti dodržiavania ľudských práv a dobrých susedských vzťahov bol od začiatku procesu rokovaní zaznamenaný minimálny pokrok a keďže ďalšie reformy po roku 2004 sa takisto viditeľne spomalili,

C.   keďže úplné dodržiavanie všetkých kodanských kritérií je naďalej základom pristúpenia akéhokoľvek európskeho štátu k Európskej únii a keďže schopnosť Európskej únie prijímať nových členov je základným kritériom pristúpenia,

D.  keďže Turecko naďalej otvorene a systematicky porušuje ustanovenia asociačnej dohody a dodatkového protokolu,

1.  konštatuje, že uplynulé parlamentné voľby v Turecku viedli k masovému víťazstvu islamskej strany AKP a že navyše po prvýkrát bol za prezidenta menovaný presvedčený moslim; vyjadruje obavy, že tým hrozí, že proces islamizácie sa ešte viac zrýchli, čím sa sekulárny charakter tureckého štátu ocitne v nebezpečenstve;

2.   žiada, aby Turecko konečne zaznamenalo podstatný pokrok v oblasti ľudských práv a základných slobôd, konkrétne v otázke náboženskej slobody a ochrany náboženských menšín; očakáva, že Komisia bude tejto otázke konečne venovať prioritnú pozornosť a že nedodržiavanie konkrétneho časového plánu spojí s primeranými právnymi a politickými dôsledkami;

3.   osobitne vyjadruje znepokojenie nad mimoriadne nízkou mierou účasti žien na tureckom trhu práce a obrovskou priepasťou medzi spoločensko-hospodárskou situáciou na juhovýchode Turecka a v ostatných regiónoch krajiny; upozorňuje, že výrazne nízke ekonomické a sociálne postavenie žien je vo všeobecnosti najmä dôsledkom kultúrnych a náboženských faktorov;

4.  domnieva sa, že úzka spolupráca medzi EÚ a Tureckom v oblasti energetiky môže priniesť obojstranné výhody; upozorňuje Turecko, že energetické projekty v južnom Kaukaze, do ktorých je krajina zapojená, musia byť otvorené pre všetky krajiny, s ktorými EÚ udržiava vzťahy v rámci politiky susedstva;

5.   považuje za záležitosť zásadného významu, aby nová turecká ústava v plnej miere zabezpečovala ochranu ľudských práv a základných slobôd a zaručovala rozdelenie moci a demokratický a sekulárny charakter tureckého štátu; v tejto súvislosti vyjadruje znepokojenie nad tým, že vládna strana AKP odmieta ústavné ustanovenie, ktorým by sa výslovne stanovilo, že prestúpenie na iné náboženské vierovyznanie už nie je trestné, a nad rozhodnutím vlády AKP ústavne zrušiť tradičný zákaz nosenia šatky na tureckých univerzitách a vysokých školách; upozorňuje na to, že v krajinách Európskej únie má sloboda náboženského vierovyznania bezpodmienečnú platnosť, pričom praktizovanie náboženstva je však súkromnou záležitosťou, ktorá sa odohráva v súkromí; vyjadruje obavy, že odstránenie tohto zákazu je významným krokom k ďalšej islamizácii Turecka; v tejto súvislosti konštatuje, že armáda samu seba naďalej neoprávnene vyhlasuje za ochrancu sekulárneho charakteru tureckého štátu;

6.   konštatuje, že oblasť ochrany ľudských práv a základných slobôd, ochrany práv žien a vykonávania politiky nulovej tolerancie voči mučeniu v Turecku ešte stále vykazuje výrazné nedostatky, a v tomto ohľade poukazuje na správu organizácie na ochranu ľudských práv Amnesty International z júla 2007; takisto vyjadruje znepokojenie nad uznesením parlamentného zhromaždenia Rady Európy z októbra 2007, v ktorom obviňuje Turecko z toho, že výrazne sťažuje prístup k súdnemu konaniu na Európskom súde pre ľudské práva;

7.   považuje za neprijateľné, aby bol po súdnom rozsudku zablokovaný prístup k internetovej stránke YouTube, ako aj k portálu Worldpress.com, a zastáva názor, že podobná cenzúra je v hrubom rozpore s právom na slobodu prejavu a tlače;

8.   považuje za neprijateľné, aby bolo niekoľko osôb ešte stále terčom prenasledovania kvôli porušeniu článku 301 trestného poriadku, a domnieva sa, že štát, v ktorom nie je v plnej miere zaručená sloboda prejavu a sloboda tlače, nie je právnym štátom; zdôrazňuje, že vypustenie článku 301 trestného poriadku sa v rámci prebiehajúceho procesu vypracovávania ústavy nesmie opomenúť ani oddialiť, ako navrhujú niektorí tureckí politickí predstavitelia;

9.   konštatuje, že náboženské menšiny v moslimskom Turecku sú vo veľmi neistej situácii; poznamenáva, že ortodoxné ani katolícke komunity ešte stále nemajú právnu subjektivitu, že cirkvi nemôžu nadobúdať žiadny majetok a že skonfiškované majetky ešte stále neboli vrátené; konštatuje, že náboženské menšiny v Turecku sú nielen obeťou diskriminácie a rôznych foriem administratívneho obťažovania, ale aj stúpajúceho násilia; považuje rozsudok tureckého kasačného súdu z 26. júna 2007 vo veci konštantínopolského patriarchu za názorný príklad zaobchádzania Turecka s jeho náboženskými menšinami; považuje za neprijateľné, akým spôsobom porušuje oficiálny kandidát na členstvo v EÚ práva a slobody náboženských menšín, a žiada Turecko, aby bezodkladne vypracovalo zákon o organizáciách, ktorým by sa ukončila existujúca právna neistota, a aby stanovilo jasné právne predpisy, ktorými by sa v plnej miere zaručilo slobodné vykonávanie náboženstva a ktoré by okrem iného umožnili náboženským menšinám nadobúdanie nehnuteľného majetku a výchovu kňazského stavu; očakáva, že finančná podpora Turecku bude v budúcnosti podmienená ochranou kresťanského dedičstva;

10.  dôrazne odsudzuje vraždu arménskeho spisovateľa Hranta Dinka, vraždu kresťanského kňaza Andreu Santora, vraždu troch kresťanov v meste Malatya a teroristický útok v Ankare a domnieva sa, že tieto udalosti len vystihujú atmosféru neznášanlivosti voči náboženským menšinám; očakáva od tureckej vlády, že poskytne ochranu skupinám a osobám, ktoré patria k určitej náboženskej menšine, a že ukončí akúkoľvek oficiálnu diskrimináciu voči takýmto osobám alebo organizáciám;

11.   považuje za neprijateľné, že turecké ženy sú ešte stále obeťou systematického násilia a rôznych foriem diskriminácie, a poukazuje na zakorenené a tolerované „právo pomsty v mene cti“; preto očakáva, že Komisia bude tejto otázke venovať prioritnú pozornosť; takisto konštatuje, že od prevzatia moci stranou AKP v roku 2002 je pre ženy oveľa ťažšie pôsobiť v oblasti štátnej správy; v tejto súvislosti vyjadruje obavy, že rozhodnutie vlády AKP, ktorým sa v novej ústave ruší tradičný zákaz nosenia šatiek na univerzitách a vysokých školách, bude napokon viesť aj k zrušeniu zákazu nosenia šatiek v tureckej štátnej správe, čím sa zase môže zvýšiť celkový tlak spoločnosti na ženy, pokiaľ ide o nosenie šatky;

12.   očakáva od novej vlády, že nájde mierové a stabilné politické riešenie turecko-kurdského konfliktu, a domnieva sa, že v tejto súvislosti má zlepšenie hospodárskej a spoločenskej situácie na juhovýchode Turecka prvotný význam;

13.  odsudzuje násilie zo strany PKK a ďalších teroristických zoskupení na tureckej pôde, zároveň však upozorňuje Turecko na to, že každou jednostrannou vojenskou operáciou v severnom Iraku dochádza k porušovaniu územnej celistvosti a suverenity Iraku, čo EÚ považuje za neprijateľné;

14.  vyjadruje poľutovanie nad tým, že Turecko neustále porušuje svoje záväzky hospodárskou blokádou, uzatváraním hraníc, vyhrážkami alebo vojenskými aktivitami voči susedným krajinám, ktorými sa ďalej stupňuje napätie; žiada, aby Turecko oficiálne uznalo arménsku genocídu a ospravedlnilo sa Arménsku a arménskemu ľudu; zdôrazňuje, že len takéto uznanie môže byť serióznym podnetom k procesu zmierenia medzi Tureckom a Arménskom; v tejto súvislosti vyjadruje poľutovanie nad reakciou tureckého prezidenta, tureckého premiéra, tureckého ministra zahraničných vecí a tureckého vrchného veliteľa armády na uznesenie, ktoré prijal Výbor pre zahraničné veci americkej Snemovne reprezentantov 10. októbra 2007 a ktorým sa uznala arménska genocída, a takisto odsudzuje politický tlak zo strany Turecka, ktorý predchádzal schváleniu tohto uznesenia;

15.  vyjadruje poľutovanie nad tým, že Turecko ešte stále bráni podstatnému pokroku pri hľadaní všeobecného riešenia cyperskej otázky; zastáva názor, že obsadenie severného Cypru tureckými vojskami je porušením medzinárodného práva verejného; preto žiada, aby Turecko okamžite začalo so sťahovaním svojich vojsk zo severnej časti ostrova;

16.  zastáva názor, že vytvorenie nástroja finančnej pomoci na podporu hospodárskeho rozvoja turecko-cyperského spoločenstva je porušením rezolúcií 541 (z roku 1983) a 550 (z roku 1984) Bezpečnostnej rady OSN, a upozorňuje Komisiu na to, že zákaz dobývania územia agresiou predstavuje kategorickú normu medzinárodného práva (ius cogens), od ktorej sa nikdy nemožno odchýliť;

17.  považuje za neprijateľné, že Turecko naďalej otvorene a systematicky porušuje záväzky asociačnej dohody a dodatkového protokolu;

18.  víta vyjadrenie bývalého tureckého ministra zahraničných vecí a súčasného prezidenta zo 17. apríla 2007, podľa ktorého sa reformy každopádne uskutočnia bez ohľadu na to, či Turecko napokon pristúpi k EÚ alebo nie; v tejto súvislosti sa domnieva, že hospodárske, inštitucionálne a legislatívne reformy sú potrebné na rozvoj Turecka na ceste k demokratickému, prosperujúcemu štátu, s ktorým EÚ a jej členské štáty udržiavajú privilegované vzťahy; podporuje privilegované partnerstvo medzi EÚ a Tureckom;

19.   domnieva sa, že odmietavý postoj k Zmluve o Ústave pre Európu vo Francúzsku a Holandsku bol z veľkej časti výsledkom nesúhlasu s pristúpením Turecka k EÚ, čo potvrdili a naďalej potvrdzujú prieskumy verejnej mienky v rôznych členských štátoch EÚ; v tejto súvislosti upozorňuje na obrovskú priepasť, ktorá existuje medzi európskymi vládami a inštitúciami na jednej strane a európskymi národmi na strane druhej; obhajuje zorganizovanie referenda vo všetkých členských štátoch EÚ o otázke tureckého členstva v EÚ;

20.  poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade a Komisii a vláde a parlamentu Turecka.