NÁVRH UZNESENIA

13.11.2007

ktorý na základe vyhlásenia Komisie
v súlade s článkom 103 ods. 2 rokovacieho poriadku
predkladajú

• –Maria Martens a Nirj Deva, v mene Skupiny Európskej ľudovej strany (kresťanských demokratov) a európskych demokratov,
• –Alain Hutchinson, Glenys Kinnock, Ana Maria Gomes a Thijs Berman, v mene Socialistickej skupiny v Európskom parlamente,
• –Thierry Cornillet, v mene Skupiny Aliancie liberálov a demokratov za Európu,
• –Ryszard Czarnecki a Ewa Tomaszewska, v mene Skupiny Únie za Európu národov
• –Raül Romeva i Rueda, v mene Skupiny zelených/Európskej slobodnej aliancie,

o odpovedi EÚ na citlivé situácie v rozvojových krajinách

B6‑0476/2007

Uznesenie Európskeho parlamentu o odpovedi EÚ na citlivé situácie v rozvojových krajinách

Európsky parlament,

-  so zreteľom na oznámenie Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov s názvom K odpovedi EÚ na citlivé situácie – angažovanie sa v náročných podmienkach v záujme trvale udržateľného rozvoja, stability a mieru z 25. októbra 2007[1],

-  so zreteľom na Európsky konsenzus o rozvoji,

-   so zreteľom na Nástroj rozvojovej spolupráce, nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1905/2006 z 18. decembra 2006, ktorým sa ustanovuje nástroj financovania rozvojovej spolupráce,

-  so zreteľom na dohodu z Cotonou,

-  so zreteľom na politiku Africkej únie v oblasti obnovy a rozvoja po konfliktoch, ktorú na samite Africkej únie v júli 2006 v Banjule prijalo 52 členských štátov;

-  so zreteľom na dokument skupiny OECD/DAC pre nestabilné štáty s názvom Desať zásad prínosného angažovania darcov v nestabilných štátoch a situáciách, ktorý bol schválený 3. – 4. apríla 2007 na stretnutí DAC na vysokej úrovni v Paríži,

-   so zreteľom na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 60/1 z 24. októbra 2005 o zodpovednosti za ochranu,

-   so zreteľom na článok 103 rokovacieho poriadku,

A.  keďže Svetová banka (WB) a medzinárodné spoločenstvo pre rozvoj od začiatku 90. rokov 20. storočia označujú štáty, ktoré nie sú schopné plniť svoje „tradičné“ funkcie a podnecovať rozvoj a majú slabé inštitúcie, za „nestabilné štáty“;

B.  keďže nestabilita štátu je skôr empirickou ako normatívnou koncepciou a ide o závislú premennú, nie pôvodný stav; keďže nestabilita existuje buď pred krízou alebo po nej; keďže zodpovednosť za určovanie, kedy už štáty nie sú „nestabilné“, by mali mať ich občania;

C.  keďže napriek skutočnosti, že neexistuje jednoznačné pracovné vymedzenie tejto koncepcie, je možné identifikovať štáty, ktoré prechádzajú situáciami nestability, a počet štátov, ktoré WB považuje za „nestabilné“, sa v rokoch 2000 až 2006 takmer zdvojnásobil zo 14 na 26, pričom 14 z nich sa nachádza v subsaharskej Afrike;

D.  keďže pri poskytovaní pomoci a posilňovaní postavenia týchto štátov, čo prináša priamy osoh ich občanom a je v záujme regionálneho a svetového mieru a prosperity, je nevyhnutné pochopiť vonkajšie a vnútorné faktory nestability;

E.  keďže rôzne druhy nestability (napríklad: nestabilita vyvolávajúca konflikty, takzvané „prekliatie prírodných zdrojov“, zlá správa verejných vecí, vnútrozemská nestabilita) vyžadujú rôzne druhy riešení; keďže príslušnú krajinu môžu postihnúť rôzne druhy nestability, čo sťažuje kategorizáciu a konkrétny postup;

F.  keďže riešenie situácií nestability je dlhodobým procesom a vyžaduje trvalé a dlhodobé angažovanie tak zo strany postihnutých krajín, ako aj medzinárodného spoločenstva;

G.  keďže Africká únia uznáva, že obnova je v prvom rade politickou a nie technickou otázkou, a preto zdôrazňuje potrebu vytvorenia legitímnej štátnej moci, správy verejných vecí založenej na konsenze, pozitívneho konania v záujme zraniteľných skupín a budovania miestnych kapacít v rámci spravodlivého rozdelenia moci a vzájomnej zodpovednosti[2];

H.  keďže príčinou situácií nestability sú často chudoba a zlé životné podmienky, ktoré v najextrémnejších prípadoch vedú ku kolapsu štátu a trvalej neistote; keďže nedostatok ochrany a práv občanov postihnutých krajín vyžadujú konanie zo strany EÚ a medzinárodného spoločenstva a musia byť v jeho centre;

I.  keďže medzi krajinami a darcami ešte stále nedochádza k dostatočnej výmene skúseností s budovaním štátu, čo zamedzuje tomu, aby si brali ponaučenie;

J.  keďže je potrebný dvojitý mechanizmus zodpovednosti: medzi darcami a prijímajúcimi krajinami a medzi týmito krajinami a ich občanmi;

K.  keďže v prípade mnohých nástrojov financovania hrozí duplikácia alebo nedostatočné prideľovanie zdrojov a tieto nástroje ešte sťažujú zodpovednosť a účasť spoločností, ktoré už sú teraz oslabené;

1.  domnieva sa, že nestabilita je komplexná výzva z hľadiska rozvoja a zdôrazňuje, že je potrebná riadne definovaná a koherentná agenda pre prípad nestability, ktorá bude založená na zásade „nespôsobovania škody“, t. j. prispôsobená situácii a zohľadňujúca dlhodobé hľadiská, a koordinujúca početné ciele a prístupy rôznych zainteresovaných strán s ohľadom na hlavný a spoločný cieľ znižovania chudoby a dosiahnutia rozvojových cieľov milénia;

2.  víta prípravu odpovede EÚ na nestabilitu a zdôrazňuje potrebu zahrnúť Parlament do všetkých fáz tejto stratégie;

3.  potvrdzuje, že stabilný demokratický politický systém vedúci k rozvoju, právny štát, ochrana ľudských práv, riadna správa verejných vecí a mierové predchádzanie konfliktom je najlepším východiskom z nestability a najvhodnejšou cestou k fungujúcim otvoreným inštitúciám a účinnej a nestrannej tvorbe politiky;

4.  zdôrazňuje, že vytváranie programov a konanie v situáciách nestability musí byť komplexné a koherentné a musí sa zameriavať na ľudí a trvalo udržateľný rozvoj postihnutých krajín a že do existujúcich nástrojov a mechanizmov musí byť zahrnutý prístup orientovaný na nestabilitu, a plne súhlasí s tým, že potenciál Dokumentov o stratégii krajiny a tematických programov vypracovaných v partnerstve zabrániť nestabilite sa musí posilniť;

5.  zdôrazňuje, že hlavné prvky agendy pre prípad nestability by sa mali zameriavať na tri aspekty s dôrazom na pomoc chudobným a prevenciu: presadzovanie bezpečnosti ľudí, posilňovanie rozvoja a zabezpečovanie mieru; zdôrazňuje tiež potrebu realizovať ich dôsledne;

 

6.  domnieva sa, že dlhodobé strategické plánovanie sa musí koordinovať s realizáciou programov v teréne, ktoré musia zostať pružné a prispôsobiteľné, a je potrebné, aby toto plánovanie odrážalo podmienky krajiny; vyzýva preto Komisiu, aby podporovala dlhodobý rozvoj, no zároveň v krátkodobom horizonte poskytovala základné služby, ako je zdravotná starostlivosť a vzdelávanie;

7.  zdôrazňuje, že rozvojové programy pre situácie nestability by mali dodržiavať rovnaké základné zásady ako ostatné rozvojové programy, t. j. osvojenie, partnerstvo, vzájomnú zodpovednosť a trvalú udržateľnosť;

8.  vyzýva Komisiu, aby podporovala komplexný mierový a politický dialóg a zmierovacie procesy a posilnila účasť spoločenstiev a občianskej spoločnosti vo všetkých aspektoch obnovovacieho cyklu a rozvojových stratégií;

9  zdôrazňuje, že trvalo udržateľný mier možno dosiahnuť len vtedy, keď bude vládnuť spravodlivosť a bude sa tak aj vnímať, najmä pokiaľ ide o vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti; v tejto súvislosti vyzýva Komisiu, aby podporovala posilňovanie právnych a súdnych systémov nestabilných štátov s cieľom zabezpečiť, že páchatelia vážnych zločinov proti ľudskosti sa budú zodpovedať pred súdom, ale zároveň umožniť paralelný rozvoj iniciatív v oblasti spravodlivosti a zmierovacích iniciatív;

10  požaduje posilnenie zákonných práv jednotlivcov vrátane práva najchudobnejších na vlastnenie pôdy; a vyzýva Komisiu, aby podporovala úsilie rozvojových krajín diverzifikovať svoju poľnohospodársku výrobu s cieľom umožniť im vyriešiť problém vysoko zraniteľného hospodárstva zameraného na pestovanie jedinej plodiny, a vyhnúť sa tak nestabilnej situácii spôsobenej hospodárskym kolapsom;

11  pripomína, že je potrebné, aby rozvojová a humanitárna činnosť EÚ kládla väčší dôraz na preventívne opatrenia, včasné varovanie a analýzy rizika s cieľom vyhnúť sa katastrofám spôsobeným človekom a prírodným katastrofám, ktorých následkom sú nestabilné situácie;

12.  potvrdzuje, že komplexný model pre nestabilitu a rozvoj musí zohľadňovať existujúce miestne, regionálne a kontinentálne iniciatívy, ako je nedávna politika Africkej únie v oblasti obnovy a rozvoja po konfliktoch, Nové partnerstvo pre rozvoj Afriky (NEPAD), africký mechanizmus partnerského hodnotenia a charta demokracie, volieb a správy verejných vecí v Afrike; vyzýva preto Komisiu, aby podporovala snahu posilniť spoluprácu juh – juh v tejto oblasti;

13.  vyzýva ďalej Komisiu, aby zabezpečila, že domáce zainteresované strany budú nielen plne zapojené do úsilia o prekonanie situácií nestability, ale že sa vezme do úvahy ich vlastná predstava a definícia budovania štátu a ich model štátu a že sa využijú miestne odborné znalosti;

 

14  zdôrazňuje, že ženy a zraniteľné skupiny hrajú rozhodujúcu úlohu pri podporovaní rozvoja a mieru a žiada Komisiu, aby podporovala posilňovanie ich postavenia, a to prostredníctvom zohľadnenia ich špecifických potrieb a situácie v prostredí nestability;

15.  víta skutočnosť, že v rámci spoločnej stratégie EÚ a Afriky budú tieto dve strany viesť dialóg o koncepcii „situácií nestability“ zameraný na dosiahnutie spoločného porozumenia a dohody v súvislosti s možnými krokmi a že tento dialóg je už zahrnutý do akčného plánu;

16.  pripomína, že každý jednotlivý štát nesie zodpovednosť za ochranu svojho obyvateľstva pred genocídou, vojnovými zločinmi, etnickými čistkami a zločinmi proti ľudskosti a že EÚ dôrazne podporuje zodpovednosť za ochranu v súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 60/1 z 24. októbra 2005; zdôrazňuje, že zodpovednosť za ochranu zahŕňa uplatňovanie trvalého diplomatického, hospodárskeho a právneho nátlaku a hrozieb s tým, že donucovací vojenský zásah je poslednou možnosťou a musí sa prísne kontrolovať;

17.  zdôrazňuje, že riešenie situácií nestability je komplexné a vyžaduje značné finančné a ľudské zdroje, ako aj dlhodobú angažovanosť; vyzýva preto Komisiu a členské štáty, aby zabezpečili, že tieto zdroje budú k dispozícii v dostatočnej miere a primeraným a predvídateľným spôsobom a že donorské agentúry budú súdržné;

18.  zdôrazňuje, že v situáciách nestability, keď kapacity na vykonávanie auditu a monitorovanie sú slabé alebo neexistujú, nie je vhodné využívanie rozpočtovej pomoci; vyzýva preto Komisiu, aby v takýchto situáciách využívala iné formy financovania, pokiaľ nemôže poskytnúť podrobné informácie o tom, na čo sa finančné prostriedky vynakladajú;

19.  žiada Komisiu, aby Parlamentu poskytla zoznam darcov a medzinárodných aktérov spolu s informáciou o druhu práce, ktorú vykonávajú, s cieľom umožniť monitorovanie optimálneho využívania dostupných nástrojov a zdrojov;

20.  poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade, Komisii, vládam členských štátov, spolupredsedom Spoločného parlamentného zhromaždenia AKT – EÚ a Africkej únii.

• [1]  KOM(2007) 643 v konečnom znení; SEK(2007) 1417.
• [2]  „Politika Africkej únie v oblasti obnovy a rozvoja po konfliktoch“, ktorú na samite Africkej únie v júli 2006 v Banjule prijalo 52 členských štátov.