NÁVRH UZNESENIA o EÚ 2020 – v nadväznosti na neformálne zasadnutie Európskej rady z 11. februára 2010
4.3.2010
v súlade s článkom 115 ods. 5 rokovacieho poriadku
Ilda Figueiredo, Patrick Le Hyaric, Kyriacos Triantaphyllides, Nikolaos Chountis v mene skupiny GUE/NGL
B7‑0165/2010
Uznesenie Európskeho parlamentu o EÚ 2020 – v nadväznosti na neformálne zasadnutie Európskej rady z 11. februára 2010
Európsky parlament,
– so zreteľom na pracovný dokument Komisie z 24. novembra 2009 s názvom Konzultácia o budúcej stratégii EÚ do roku 2020 (KOM(2009)0647),
– so zreteľom na pracovný dokument útvarov Komisie z 2. februára 2010 s názvom Hodnotiaci dokument lisabonskej stratégie (SEK(2010)0014),
– so zreteľom na vyhlásenie hláv štátov a predsedov vlád Európskej únie o Grécku z 11. februára 2010;
– so zreteľom na otázku Komisii z 23. februára 2010 týkajúcu sa poľnohospodárstva a budúcej stratégie EÚ 2020 ( O-0023/2010 – B7‑0000/2010),
– so zreteľom na článok 115 ods. 5 a článok 110 ods. 2 rokovacieho poriadku
I. Hodnotenie lisabonskej stratégie (2000 – 2010) a konzultácie o budúcej stratégii EÚ 2020
1. všíma si dokument, v ktorom Komisia hodnotí lisabonskú stratégiu (2000 – 2010), vyjadruje však poľutovanie nad skutočnosťou, že na túto tému sa neviedla dôkladná verejná diskusia a že Rada neprijala závery k posúdeniu lisabonskej stratégie;
2. domnieva sa však, že rozsiahle konzultácie s verejnosťou a dôkladné posúdenie výsledkov lisabonskej stratégie sú nevyhnutné na vyvodenie záverov pre novú stratégiu EÚ 2020, do ktorej sa primerane premietnu nezdary a úspechy prístupov uplatňovaných v predchádzajúcom desaťročí v záujme vypracovania prístupov pre budúce desaťročie;
3. vyjadruje poľutovanie nad skutočnosťou, že verejné konzultácie o oznámení Komisie o budúcej stratégii EÚ 2020 sa skončili už 15. januára 2020, čo viedlo k sťažnostiam subjektov občianskej spoločnosti, pretože nebol poskytnutý dostatočný čas na riadne zodpovedanie komplexných otázok, o ktorých sa diskutovalo;
4. poukazuje na tvrdenia sociálnych a environmentálnych mimovládnych organizácií (MVO) a odborových zväzov o tom, že Komisia pri prvom prehľade odpovedí v rámci verejnej konzultácie skreslene opísala ich názory a príspevky do tejto konzultácie;
5. upozorňuje, že neformálne stretnutie Európskej rady 11. februára 2010 sa pôvodne zvolalo nato, aby sa uskutočnila široká diskusia o „vízii“ pre EÚ do roku 2020, v ktorej by sa hovorilo aj o hospodárskej stratégii a zmene klímy, napokon sa však sotva dotklo opatrení nadväzujúcich na kodanskú konferenciu o zmene klímy konanú v decembri 2009, ktorá by mala byť zásadnou témou pre rozvoj EÚ, a sústredilo sa len na postup pri nadmernom deficite proti Grécku;
6. domnieva sa, že o novom návrhu Komisie na stratégiu EÚ 2020, predloženom v marci 2020, sa musí viesť ďalšia, rozsiahlejšia a inkluzívnejšia verejná diskusia, aby sa posilnila aktívna účasť občianskej spoločnosti na formovaní novej agendy;
II. Stratégia ukončenia angažovanosti EÚ a jej následky – nielen pre Grécko
7. varuje pred zneužívaním stratégií ukončenia angažovanosti na obnovu programu štrukturálnej deregulácie trhov práce a sociálnej pomoci; poukazuje na to, že politiky obmedzovania sociálnej pomoci, miezd, príspevkov v nezamestnanosti, dôchodkov, služieb vo verejnom záujme a ochrany zamestnania, ako aj politiky usilujúce sa o zvýšenie vekovej hranice na odchod do dôchodku, príspevkov na sociálne zabezpečenie zamestnancov a DPH oslabujú verejné investície a vnútorný dopyt, čím predĺžia trvanie recesie; ostro kritizuje skutočnosť, že tieto neoliberálne politiky sa v rámci stratégie ukončenia angažovanosti EÚ v súčasnosti opätovne uplatňujú v mnohých členských štátoch EÚ a sú súčasťou spoločných záchranných opatrení EÚ a MMF najmä v Maďarsku, Lotyšsku a Rumunsku, kde majú zničujúce hospodárske a sociálne dôsledky;
8. je znepokojený skutočnosťou, že svetová hospodárska kríza stále zasahuje ekonomiky EÚ, a všíma si, že niektoré členské štáty, napríklad Grécko, sú ňou osobitne postihnuté a trpia v dôsledku vysokej zadlženosti, vysokej miery nezamestnanosti a zhoršenia životnej úrovne;
9. kriticky sa vyjadruje k tomu, že EÚ trvá na dodržaní kritérií pre rozpočtový deficit a opatrení stanovených v rámci Maastrichtskej zmluvy, ktoré potvrdila Lisabonská zmluva, čím môže Grécko uvrhnúť do hlbokej recesie a vyvolať veľmi negatívne dôsledky nielen na grécke obyvateľstvo, ale aj na ostatné európske ekonomiky; zdôrazňuje, že rýchlosť požadovaného zníženia gréckeho deficitu verejných financií je nezodpovedná a iba prehĺbi krízu;
10. domnieva sa, že z nedávneho rozhodnutia Európskej rady (z 11. februára 2010), ktoré vychádza z článku 126 ods. 9 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vyplýva, že ide o posledný krok pred rozhodnutím o prijatí sankcií voči Grécku, čo je nebývalé opatrenie; poukazuje na to, že nútený dohľad Komisie, ECB a MMF nad gréckym hospodárstvom a politika obmedzovania rozpočtových výdavkov, ktorú presadzuje rada ECOFIN, vedú grécke hospodárstvo do hlbokej recesie;
11. zdôrazňuje, že miera zadlženosti Grécka je síce vysoká (12,7 % za rok 2009), platí to však aj pre ďalšie krajiny, napríklad Spojené kráľovstvo (12 %), Írsko (14,7 %) a Španielsko (10 %); zdôrazňuje, že takmer každá krajina v eurozóne prekročila kritéria stanovené Paktom o stabilite a raste, z čoho jasne vyplýva, že tento pakt bol neúčinný; poukazuje na to, že obrovské množstvo finančných prostriedkov na pomoc bankám a na programy hospodárskej obnovy a pokles daňových príjmov výrazne ukrajujú z rozpočtov všade vo svete;
12. odsudzuje vstup MMF na ekonomickú scénu eurozóny a vyhlasuje, že tento krok vedie k prísnejšiemu vykonávaniu Paktu o stabilite a raste a vytvára negatívny inštitucionálny precedens;
13. vyjadruje znepokojenie nad špekulatívnymi útokmi investičných bánk (Goldman Sachs, JP Morgan atď.), hedžových fondov a ratingových agentúr na grécke štátne dlhopisy; žiada, aby na tieto útoky spoločne a koordinovane zareagovala celá EÚ a jej členské štáty; v tejto súvislosti zdôrazňuje, že treba rázne kontrolovať hedžové fondy a súkromný kapitál v rámci EÚ a zakázať tzv. mimoburzovné obchodovanie;
14. vyjadruje vážne znepokojenie nad bezpríkladnou kampaňou proti Grécku a gréckemu obyvateľstvu, v rámci ktorej sa zložitá situácia krajiny zneužíva na prebúdzanie starých predsudkov; je znepokojený aj tým, že Grécko je pod paľbou médií a politiky, pretože spolu s Portugalskom, Talianskom, Írskom a Španielskom je odsudzované ako člen skupiny PIIGS; zdôrazňuje, že táto kampaň je v rozpore so základnými zásadami európskej solidarity;
15. kriticky sa vyjadruje k skutočnosti, že zložitú situáciu Grécka využívajú finančné trhy, Komisia a neoliberálne vlády EÚ nato, aby presadzovali obmedzenia sociálnych výhod; vníma to tak, že celkovým cieľom týchto útokov je značne oslabiť grécke robotnícke hnutie, ľahšie pristupovať k znižovaniu miezd a zvýšiť vekovú hranicu na odchod do dôchodku;
16. zdôrazňuje potrebu riešiť obrovské rozdiely v rámci EÚ na makroúrovni; zdôrazňuje, že niektoré členské štáty EÚ s veľkým prebytkom, napríklad Nemecko, musia oživiť svoj domáci dopyt, zatiaľ čo spoločnosti v týchto krajinách musia upustiť od agresívnych vývozných stratégií; opätovne pripomína, že na samite G-20 v Pittsburghu sa už prijal záväzok, aby krajiny s prebytkom zminimalizovali rozdiely posilňovaním domáceho dopytu;
III. Hospodárska a sociálna situácia v EÚ a požiadavky na novú stratégiu EÚ do roku 2020
17. zdôrazňuje skutočnosť, že súčasná hospodárska a sociálna kríza je aj výsledkom neoliberálnych politík Európskej únie, zakotvených v Lisabonskej zmluve a v pôvodnej lisabonskej stratégii, ktoré spočívajú v podpore deregulovaných finančných trhov, v liberalizovaných trhoch s výrobkami a službami a posilnení vplyvu finančného sektora na ekonomiku, v znižovaní verejných investícií, v zintenzívňujúcom sa vykorisťovaní prostredníctvom obrovského prepadu miezd, v deregulácii pracovných vzťahov a v presadzovaní liberalizácie a privatizácie verejných služieb;
18. poukazuje na to, že takéto politiky podporili nahromadenie kolosálnych ziskov veľkých ekonomických a finančných skupín a vytvorenie veľkých oligopolov vo fázach rozmachu, pričom tieto zisky sa opätovne neinvestovali do „reálnej ekonomiky“, ale ďalej sa s nimi špekulovalo na liberalizovaných finančných trhoch, až pokým špekulatívne bubliny nespľasli; domnieva sa preto, že v jadre súčasnej hospodárskej krízy je hlboko zakorenený problém spravodlivého prerozdelenia;
19. domnieva sa, že orientácia na konkurencieschopnosť a znižovanie nákladov, ktorá je základom lisabonskej stratégie, tiež zhoršila výrazné hospodárske rozdiely v eurozóne (krajiny s veľkým vývozným prebytkom v porovnaní s krajinami s veľkým deficitom bežného účtu) a všeobecnejšie v EÚ, čím oslabila hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť EÚ;
20. poukazuje na to, že optimistické očakávania Komisie týkajúce sa samoobnovy od posledného štvrťroka roku 2009 a následného rozbehnutia v roku 2010 sa zatiaľ nezrealizovali; zdôrazňuje preto, že na boj proti súčasnej tendencii stagnácie, či dokonca deflácie v EÚ sú potrebné ďalšie daňové stimuly, pretože súkromný sektor (domácnosti a podniky) je stále výrazne zadlžený a nedokáže zaujať vedúce postavenie v oblasti investícií; za potrebné považuje aj nastolenie podporných rozpočtových opatrení pre krajiny vo vážnejšej situácii, najmä poskytnutím preddavku z finančných prostriedkov Spoločenstva bez toho, aby sa požadovali zodpovedajúce sumy zo štátnych rozpočtov;
21. ostro kritizuje skutočnosť, že neexistuje žiadna skutočná európska koordinácia jednotlivých národných plánov obnovy, ale namiesto toho politika typu „priveď na mizinu svojho suseda“ s navzájom súperiacimi národnými programami; vyzýva Komisiu a Radu, aby vypracovali dodatočný európsky investičný program pre trvalo udržateľný rozvoj, zamestnanosť a sociálne začleňovanie, na ktorý by sa malo vyčleniť najmenej 1 % HDP EÚ ako núdzové opatrenie, s využitím nástrojov na európskej úrovni (EIB, EBRD, rozpočet EÚ atď.), ktorý by mali dopĺňať podobné programy verejných investícií členských štátov s cieľom stabilizovať hospodárstvo, bojovať proti zmene klímy a podporovať plnú zamestnanosť s kvalitnými pracovnými miestami a sociálnymi právami;
22. domnieva sa, že je potrebná nová stratégia, ktorá podporí hospodársky, sociálne a environmentálne udržateľný a zdravý rozvoj v celej EÚ a prispeje k riešeniu globálnych problémov: integrovaná stratégia EÚ pre sociálnu spravodlivosť, udržateľnosť a solidaritu opierajúca sa o vzájomne sa podporujúce hospodárske, sociálne a environmentálne piliere, ktorá sa musí riadiť demokratickým a participačným procesom sociálno-ekonomického riadenia;
23. poukazuje na to, že v jadre novej stratégie musí byť alternatívny program, ktorý pretvorí a posilní programy hospodárskej obnovy členských štátov, skoordinuje ich so systémovou iniciatívou za európsku obnovu v prospech rovnosti, plnej zamestnanosti s dobrými pracovnými príležitosťami, ekologizácie hospodárstva, sociálneho blahobytu, znižovania chudoby a sociálneho vylúčenia a nastolí lepšiu sociálnu a územnú súdržnosť v celej EÚ – program, ktorý vo všetkých svojich zložkách zohľadní aj otázku rodovej rovnosti;
24. zdôrazňuje, že nová integrovaná stratégia nebude potrebovať iba vnútorný (EÚ a členské štáty), ale aj vonkajší rozmer (zahraničná politika, obchod, susedská politika) zameraný na rovnaké ciele ako jej vnútorný rozmer – musí sa upustiť od neoliberálneho programu globálnej Európy;
25. zdôrazňuje potrebu stanoviť ambiciózne ciele, referenčné hodnoty a ukazovatele pre rôzne zložky novej stratégie; budú potrebné ukazovatele, ktoré idú nad rámec HDP, vrátane zložených ukazovateľov životnej úrovne, odstránenia chudoby a sociálneho vylúčenia, rodovej rovnosti, spravodlivosti a rovnosti pre všetkých (a to aj medzi regiónmi, v úsilí o prekonanie rozdielov v príjmoch a bohatstve) a energetiky, využívania prírodných zdrojov a tlakov na ekosystémy; a na splnenie cieľov bude potrebné aj využívať legislatívne kapacity EÚ a pretvoriť a preorientovať svoje nástroje (napr. nariadenie o rozpočtových pravidlách, štrukturálne fondy atď.) namiesto výlučného spoliehania sa na dobrovoľné postupy, ako je otvorená metóda koordinácie;
26. zdôrazňuje, že táto nová stratégia pre EÚ si vyžaduje makroekonomický rámec, ktorý podporuje udržateľný rozvoj, výraznejší ekologický vnútorný dopyt vychádzajúci z progresívnych miezd, plnú zamestnanosť s právami a sociálnu a hospodársku súdržnosť; v tejto súvislosti požaduje menové a daňové politiky, ktoré podporujú rast a životné prostredie a vedú ku kombinovanej, flexibilnej a koordinovanej expanzívnej politike pre EÚ a jej členské štáty, a to na týchto základoch:
i) uvoľnenie menovej politiky ECB a jej inštitucionálne reforma, ktorá sa opiera o demokratickú zodpovednosť, politickú kontrolu a hospodársko-sociálne hľadiská, čo sa odrazí v konkrétnych cieľoch rastu a zamestnanosti, ktoré sa zavedú súbežne so zmenou ústredného cieľa cenovej stability ,
(ii) zrušenie Paktu o stabilite a raste a súčasné vypracovanie Paktu o zamestnanosti a raste, ktorý bude podporovať verejné investície, oživí vnútorný dopyt, podporí mikropodniky a MSP a určí konkrétne ekonomické, sociálne a ekologické kritériá prispôsobené konkrétnym potrebám každého členského štátu, s osobitným zameraním na znižovanie nezamestnanosti a chudoby,
(iii) vytvorenie kompenzačného menového fondu v eurozóne s cieľom reagovať na nerovnomerné hospodárske otrasy;
27. žiada nový program sociálnej politiky, ktorý by mal tieto ciele:
(i) rozvoj inkluzívnej a súdržnej spoločnosti, čo predpokladá opatrenia na podporu stabilného zamestnania a dodržiavanie práv pracovníkov,
(ii) podporu spoločnosti založenej na rodovej rovnosti a boj proti všetkým formám diskriminácie,
(iii) rozdelenie vytvoreného bohatstva s cieľom pozdvihnúť životnú úroveň všetkých, predpokladom čoho je verejný systém všeobecného sociálneho zabezpečenia a zaručený všeobecný prístup k službám vo verejnom záujme na vysokej úrovni, a to aj v oblasti zdravia, vzdelávania a bývania,
(iv) sociálnu politiku, ktorá zohľadňuje všetky skupiny,
(v) participačnú demokraciu ako súčasť rôznych sociálnych a zamestnaneckých politík,
28. žiada nový program environmentálnej politiky, ktorý by mal tieto ciele:
(i) oddelenie hospodárskeho rastu od súbežného rastu spotreby energie, prírodných zdrojov a surovín, pričom táto spotreba sa musí znížiť,
(ii) podporu regulačných rámcov a monitorovacích systémov členských štátov, ktoré predchádzajú vonkajším účinkom ekonomiky na životné prostredie, najmä znečisťovaniu a emisiám skleníkových plynov,
iii) podporu investícií, ktoré podporujú znižovanie odpadu, opätovné využívanie a recykláciu materiálov a znižovanie a spracovanie nebezpečného priemyselného a toxického odpadu,
(iv) podporu čistejších a bezpečnejších dopravných systémov s investíciami do kvalitnej verejnej dopravy,
(v) investície do ekotechnológií, ekoinovácie a ekologickej účinnosti;
29. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade, Komisii a parlamentom členských štátov.