NÁVRH UZNESENIA o situácii kresťanov, pokiaľ ide o slobodu náboženstva
17.1.2011
v súlade s článkom 110 ods. 2 rokovacieho poriadku
Heidi Hautala, Margrete Auken, Raül Romeva i Rueda, Nicole Kiil-Nielsen v mene skupiny Verts/ALE
Pozri aj spoločný návrh uznesenia RC-B7-0039/2011
B7‑0058/2011
Uznesenie Európskeho parlamentu o situácii kresťanov, pokiaľ ide o slobodu náboženstva
Európsky parlament,
– so zreteľom na svoje výročné správy o situácii v oblasti ľudských práv vo svete a na svoje predchádzajúce uznesenia o náboženských menšinách vo svete,
– so zreteľom na článok 9 Európskeho dohovoru o ľudských právach z roku 1950,
– so zreteľom na článok 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966,
– so zreteľom na Deklaráciu OSN o odstránení všetkých foriem neznášanlivosti a diskriminácie na základe náboženstva a viery z roku 1981,
– so zreteľom na správy osobitnej spravodajkyne OSN pre slobodu náboženského vyznania alebo viery, najmä na jej správy z 29. júla 2010 a 19. februára 2010,
– so zreteľom na závery Rady prijaté 8. decembra 2009 o slobode náboženstva alebo presvedčenia, v ktorých zdôrazňuje strategický význam tejto slobody a boja proti náboženskej neznášanlivosti,
– so zreteľom na vyhlásenie podpredsedníčky Komisie/vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku po útoku na veriacich 1. januára 2011 v koptskom kostole v egyptskej Alexandrii,
– so zreteľom na vyhlásenie predsedu Európskeho parlamentu Buzeka o smrtiacom výbuchu v egyptskom kostole 1. januára 2011,
– so zreteľom na článok 110 ods. 2 rokovacieho poriadku,
A. keďže Európska únia opakovane vyjadrila svoj záväzok týkajúci sa slobody náboženského vyznania, slobody svedomia a slobody myslenia a zdôraznila, že vlády majú povinnosť zaručiť tieto slobody na celom svete,
B. keďže podľa článku 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach má každý právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; keďže toto právo zahŕňa slobodu mať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastného rozhodnutia a zmeniť toto náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie individuálne alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, dodržiavaním obradov, vykonávaním úkonov a vyučovaním,
C. keďže sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania platí pre prívržencov náboženstiev, ale aj pre ateistov, agnostikov a osôb bez vyznania;
D. keďže iné skupiny ľudí, ako napríklad utečenci, osoby presídlené v rámci vlastnej krajiny, žiadatelia o azyl, migranti, osoby, ktorým bola odoprená sloboda, národnostné, náboženské a jazykové menšiny, tiež čelia rastúcemu počtu prípadov porušenia ich práva na slobodu náboženského vyznania alebo viery; pripomínajúc v tejto súvislosti zásadu nenavracania podľa článku 33 Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov,
E. poukazuje na to, že účelom medzinárodného práva nie je chrániť náboženstvá, ideológie alebo abstraktné hodnoty, ale ochrana jednotlivcov, ktorí jednotlivo alebo v spoločenstve, verejne alebo súkromne uplatňujú svoju slobodu myslenia, svedomia a náboženstva;
F. keďže počas útoku na koptských kresťanov v Alexandrii zahynuli 1. januára 2011 nevinní civilisti;
G. keďže celebrovanie kresťanskej omše 25. decembra 2010 v miestnom Kostole Sv. Sinesiosa v dedine Rizokarpaso na Severnom Cypre bolo násilne prerušené,
H. keďže 22. novembra 2010 boli v Mosule zabití dvaja irackí kresťania; keďže 10. novembra 2010 prišli v Bagdade o život pri sérii útokov nevinní civilisti; keďže k útokom došlo potom, čo islamistickí ozbrojenci obsadili 31. októbra 2010 katedrálu sýrskych kresťanov, pričom 50 veriacich prišlo o život,
I. keďže atentát na guvernéra Pandžábu Salmaana Taseera zo 4. januára 2011, ako aj prípad Asie Bibi v Pakistane vyvolali protesty medzinárodného spoločenstva,
J. keďže tak ako iné časti sveta ani Európu neobchádzajú prípady porušovania slobody náboženstva, útokov na príslušníkov náboženských menšín na základe ich presvedčenia; v tejto súvislosti zdôrazňuje kontorverznú situáciu súvisiacu s minaretmi vo Švajčiarsku vedúcu k zákazu budovania minaretov, čo sa dá považovať za prejav netolerancie,
1. dôrazne odsudzuje všetky formy diskriminácie a neznášanlivosti na základe náboženského vyznania a viery a násilné činy voči všetkým náboženským komunitám; opätovne zdôrazňuje, že právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania je základným ľudským právom;
2. naliehavo vyzýva vlády a orgány všetkých dotknutých krajín, aby pokračovali v úsilí zameranom na ochranu ohrozených náboženských komunít vrátane kresťanských menšín pred násilnými útokmi a aby urobili všetko, čo je v ich silách, aby postavili páchateľov takýchto činov pred súd;
3. pripomína vládam všetkých dotknutých krajín, že je ich povinnosťou zabezpečiť, aby príslušníci náboženských spoločenstiev mohli všestranne uplatňovať slobodu vierovyznania, a je povinnosťou vlád zabrániť akejkoľvek diskriminácii proti týmto ľuďom;
4. opäť zdôrazňuje, že dodržiavanie ľudských práv a občianskych slobôd patrí medzi základné zásady a ciele Európskej únie a predstavuje spoločný základ jej vzťahov s tretími krajinami;
5. vyzýva Radu, Komisiu a vysokú predstaviteľku Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku/podpredsedníčku Európskej komisie, aby venovali zvýšenú pozornosť otázke slobody náboženského vyznania a situácii náboženských menšín v dohodách a pri spolupráci s tretími krajinami, ako aj v správach o ľudských právach,
6. opätovne potvrdzuje svoju podporu všetkým iniciatívam zameraným na presadzovanie dialógu a vzájomného rešpektovania medzi náboženskými a inými komunitami; vyzýva všetky náboženské autority, aby podporovali toleranciu a ujali sa iniciatívy v boji proti nenávisti a násilnej a extrémistickej radikalizácii;
7. zdôrazňuje potrebu mechanizmu na monitorovanie vrátane vymenovania člena príslušného výboru s cieľom sledovať vývoj a opatrenia prijaté inštitúciami EÚ a orgánmi OSN;
8. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii, vysokej predstaviteľke Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku/podpredsedníčke Európskej komisie, parlamentom a vládam členských štátov, parlamentu a vláde Egypta, parlamentu a vláde Iraku a parlamentu a vláde Pakistanu.