NÁVRH UZNESENIA o používaní sexuálneho násilia v konfliktoch v Severnej Afrike a na Blízkom východe
4.4.2011
v súlade s článkom 110 ods. 2 rokovacieho poriadku
Barbara Lochbihler, Raül Romeva i Rueda, Nicole Kiil-Nielsen, Heidi Hautala, Franziska Katharina Brantner, Frieda Brepoels, Hélène Flautre, Jean Lambert, Ulrike Lunacek, Judith Sargentini, Malika Benarab-Attou v mene skupiny Verts/ALE
Pozri aj spoločný návrh uznesenia RC-B7-0244/2011
B7‑0244/2011
Uznesenie Európskeho parlamentu o používaní sexuálneho násilia v konfliktoch v Severnej Afrike a na Blízkom východe
Európsky parlament,
– so zreteľom na svoje uznesenie z 26. novembra 2009 o odstránení násilia páchaného na ženách,
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 17. januára 2008 o situácii v Konžskej demokratickej republike a znásilnení ako vojnovom zločine[1],
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 17. februára 2011 o situácii v Egypte,
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 7. marca 2011 o južnom susedstve a najmä o Líbyi,
– so zreteľom na vyhlásenie vysokej predstaviteľky Catherine Ashtonovej v mene Európskej únie k Medzinárodnému dňu proti násiliu voči ženám (25. novembra 2010),
– so zreteľom na vyhlásenie vysokej predstaviteľky Catherine Ashtonovej v mene Európskej únie k Medzinárodnému dňu žien (8. marca 2011),
– so zreteľom na ustanovenia nachádzajúce sa v právnych nástrojoch OSN v oblasti ľudských práv, najmä tých, ktoré sa týkajú práv žien, akými sú Charta OSN, Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodné pakty o občianskych a politických právach a o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovor o potláčaní obchodu s ľuďmi a využívania prostitúcie iných osôb, Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) a jeho opčný protokol, Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 a zásada nenavracania,
– so zreteľom na ďalšie nástroje OSN týkajúce sa násilia páchaného na ženách, akými sú napríklad Viedenská deklarácia a akčný program z 25. júna 1993, prijaté na Svetovej konferencii o ľudských právach (A/CONF. 157/23) a Deklarácia o odstránení násilia páchaného na ženách z 20. decembra 1993 (A/RES/48/104),
– so zreteľom na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN z 12. decembra 1997 s názvom Prevencia trestnej činnosti a opatrenia trestného súdnictva na odstránenie násilia páchaného na ženách (A/RES/52/86), na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN z 18. decembra 2002 s názvom Smerom k odstráneniu trestnej činnosti zameranej proti ženám, páchanej v mene cti (A/RES/57/179) a na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN z 22. decembra 2003 s názvom Odstránenie domáceho násilia páchaného na ženách (A/RES/58/147),
– so zreteľom na správy osobitných spravodajcov vysokého komisára OSN pre ľudské práva o násilí páchanom na ženách a na všeobecné odporúčanie č. 19 Výboru pre odstránenie diskriminácie žien (11. schôdza, 1992),
– so zreteľom na Pekinskú deklaráciu a akčnú platformu, prijaté na Štvrtej svetovej konferencii o ženách 15. septembra 1995, a na uznesenia Európskeho parlamentu z 18. mája 2000 o opatreniach v súvislosti s pekinskou akčnou platformou, z 10. marca 2005 o opatreniach v súvislosti s akčnou platformou Štvrtej svetovej konferencie o ženách (Peking + 10)[2] a z 25. februára 2010 o opatreniach v súvislosti s pekinskou akčnou platformou (Peking +15),
– so zreteľom na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN z 19. decembra 2006 o zintenzívnení úsilia na odstránenie všetkých foriem násilia voči ženám (A/RES/61/143) a na rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1325 a č. 1820 o ženách, mieri a bezpečnosti,
– so zreteľom na Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu prijatý v roku 1998 a najmä na jeho články 7 a 8, ktoré definujú znásilnenie, sexuálne otroctvo, nútenú prostitúciu, nútené tehotenstvo a nútenú sterilizáciu alebo akúkoľvek inú formu sexuálneho násilia ako zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny a považujú ich za formu mučenia a závažný vojnový zločin, či už sa počas medzinárodných alebo vnútorných konfliktov diali systematicky alebo nie,
– so zreteľom na článok 110 ods. 2 rokovacieho poriadku,
A. keďže ženy sa aktívne podieľali na vzburách, ktorých cieľom je podpora demokracie a dodržiavania práv a slobôd v Severnej Afrike a na Blízkom východe,
B. keďže vládnuce režimy v Líbyi a Egypte sa pri konfliktoch, ktoré vyvolali tieto revolúcie, uchýlili k sexuálnym útokom zameraným na ženy, čím ich robia osobitne zraniteľnými,
C. keďže sa ukazuje, že sexuálne násilie sa používa ako systematická metóda zastrašovania a ponižovania žien,
D. keďže Líbyjčanka Imán al-Ubajdí, ktorá povedala reportérom v hoteli v Tripolise, že ju hromadne znásilnili a zneužili vojaci, je od 26. marca 2011 zadržiavaná na neznámom mieste a v súčasnosti čelí súdnemu procesu za poškodzovanie dobrého mena mužov, ktorých obviňuje zo znásilnenia,
E. keďže egyptské demonštrantky tvrdia, že po tom, ako ich zatkli 9. marca 2011 na Námestí oslobodenia (Tahrir), ich vojaci podrobili testu panenstva a neskôr mučili a znásilňovali, pričom testy panenstva boli vykonávané a fotografované za prítomnosti vojakov,
F. keďže niektoré Egypťanky boli zastrašované tým, že budú obvinené z prostitúcie, a keďže niektoré z nich budú postavené pred vojenský súd, pretože výsledok ich testov panenstva bol negatívny,
1. vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku, Komisiu a vlády členských štátov, aby dôrazne protestovali proti používaniu sexuálnych útokov, zastrašovaniu a útočeniu na ženy v Líbyi a Egypte;
2. dôrazne odsudzuje nútené testy panenstva, ktoré egyptskí vojaci vykonávajú na demonštrantkách zatknutých na Námestí oslobodenia (Tahrir), a považuje túto praktiku za neprijateľnú, pretože predstavuje formu mučenia; vyzýva egyptskú najvyššiu vojenskú radu, aby prijala okamžité opatrenia, ktorými zastaví toto ponižujúce zaobchádzanie, a aby zabezpečila, že všetky bezpečnostné a vojenské zložky budú jasne poučené o tom, že sa už nebude tolerovať mučenie a iné nevhodné zaobchádzanie vrátane nútených testov panenstva;
3. vyzýva egyptské úrady, aby prijali naliehavé opatrenia na ukončenie mučenia, aby prešetrili všetky prípady zneužitia mierových demonštrantov a prestali stavať civilov pred vojenské súdy; je obzvlášť znepokojený správami organizácií na ochranu ľudských práv, ktoré uvádzajú, že vojenské súdy zatkli a odsúdili aj maloleté osoby;
4. odporúča, aby sa vykonalo nezávislé vyšetrovanie s cieľom postaviť páchateľov pred spravodlivosť, najmä pokiaľ ide o prešetrenie zločinov, ktoré spáchal Kaddáfí, a to v rámci Medzinárodného trestného tribunálu;
5. zdôrazňuje, že každý by mal mať možnosť vyjadriť svoj názor na demokratickú budúcnosť svojej krajiny bez toho, aby bol zadržaný, mučený alebo vystavený ponižujúcemu a diskriminačnému zaobchádzaniu;
6. je pevne presvedčený, že zmeny odohrávajúce sa v Severnej Afrike a na Blízkom východe musia prispieť k ukončeniu diskriminácie žien a ich úplnému zapojeniu do spoločnosti za rovnakých podmienok, ako majú muži, a to v súlade s Dohovorom OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW);
7. zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné zabezpečiť práva žien v nových demokratických a právnych štruktúrach týchto spoločností;
8. zdôrazňuje, že treba uznať úlohu žien v týchto revolúciách vrátane hrozieb, ktorým čelia, a spôsobu, akým môžu brániť svoje práva;
9. zdôrazňuje, že ako neoddeliteľnú súčasť demokratizačného procesu treba presadzovať ľudské práva a opatrenia európskej susedskej politiky a aktívne si vymieňať skúsenosti EÚ s násilím páchaným na základe rodovej príslušnosti a rovnosti; zároveň zdôrazňuje, že je potrebné účinne presadzovať usmernenia EÚ v oblasti násilia páchanom na ženách a dievčatách a boja proti všetkým formám ich diskriminácie, predovšetkým brániť sexuálnemu násiliu voči ženám, chrániť obete a poskytovať im podporu a stíhať páchateľov takéhoto násilia;
10. zdôrazňuje potrebu uplatňovať rodové hľadisko a podporovať osobitné opatrenia na dosiahnutie účinného a systematického prístupu založeného na rodovej rovnosti v krajinách zapojených do európskej susedskej politiky; nalieha na vlády a občiansku spoločnosť, aby zvyšovali sociálne začlenenie žien, bojovali proti negramotnosti žien a podporovali ich zamestnanosť a finančnú nezávislosť s cieľom zabezpečiť zmysluplné zastúpenie žien na všetkých úrovniach;
11. vyzýva podpredsedníčku Komisie/vysokú predstaviteľku, ESVČ a Komisiu, aby sa v rozhovoroch s južnými krajinami ESP sústredili na politické priority EÚ, ako sú zrušenie trestu smrti, dodržiavanie ľudských práv vrátane ľudských práv žien, rešpektovanie základných slobôd a ratifikácia niekoľkých medzinárodných právnych nástrojov vrátane Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu a dohovoru o postavení utečencov z roku 1951;
12. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii, podpredsedníčke Komisie/vysokej predstaviteľke Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.