NÁVRH UZNESENIA o používaní sexuálneho násilia v konfliktoch v Severnej Afrike a na Blízkom východe
4.4.2011
v súlade s článkom 110 ods. 2 rokovacieho poriadku
Edit Bauer, José Ignacio Salafranca Sánchez-Neyra, Tokia Saïfi, Roberta Angelilli, Kinga Gál, Marian-Jean Marinescu, Cristian Dan Preda, Elena Băsescu v mene skupiny PPE
Pozri aj spoločný návrh uznesenia RC-B7-0244/2011
B7‑0247/2011
Uznesenie Európskeho parlamentu o používaní sexuálneho násilia v konfliktoch v Severnej Afrike a na Blízkom východe
Európsky parlament,
– so zreteľom na svoje uznesenie z 26. novembra 2009 o odstránení násilia páchaného na ženách,
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 17. februára 2011 o situácii v Egypte,
– so zreteľom na svoje uznesenie zo 7. marca 2011 o južnom susedstve a najmä o Líbyi,
– so zreteľom na vyhlásenie podpredsedníčky Komisie/vysokej predstaviteľky Catherine Ashtonovej v mene Európskej únie k Medzinárodnému dňu žien (8. marca 2011),
– so zreteľom na ustanovenia nachádzajúce sa v právnych nástrojoch Organizácie Spojených národov v oblasti ľudských práv, najmä tých, ktoré sa týkajú práv žien, akými sú napríklad Charta OSN, Všeobecná deklarácia ľudských práv, medzinárodné pakty o občianskych a politických právach a o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovor o potláčaní obchodu s ľuďmi a využívania prostitúcie iných osôb, Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) a jeho opčný protokol a Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu,
– so zreteľom na Pekinskú deklaráciu a akčnú platformu, prijaté na Štvrtej svetovej konferencii o ženách 15. septembra 1995, a na uznesenia Európskeho parlamentu z 18. mája 2000 o opatreniach v súvislosti s pekinskou akčnou platformou, z 10. marca 2005 o opatreniach v súvislosti s akčnou platformou Štvrtej svetovej konferencie o ženách (Peking + 10)[1] a z 25. februára 2010 o opatreniach v súvislosti s pekinskou akčnou platformou (Peking +15),
– so zreteľom na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN z 19. decembra 2006 o zintenzívnení úsilia na odstránenie všetkých foriem násilia voči ženám (rezolúcia 61/143) a na rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1325 a 1820 o ženách, mieri a bezpečnosti,
– so zreteľom na Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu, prijatý v roku 1998, najmä na jeho články 7 a 8, ktoré definujú znásilnenie, sexuálne otroctvo, nútenú prostitúciu, nútené tehotenstvo a nútenú sterilizáciu alebo akúkoľvek inú formu sexuálneho násilia ako zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny a považujú ich za formu mučenia a závažný vojnový zločin, či už sa diali počas medzinárodných alebo vnútorných konfliktov systematicky alebo nie,
– so zreteľom na článok 110 ods. 2 rokovacieho poriadku,
A. keďže ženy sa aktívne podieľali na nedávnych vzburách, ktorých cieľom je demokracia a dodržiavanie práv a slobôd v Tunisku, Egypte a Líbyi,
B. keďže úradujúce režimy v Líbyi a Egypte sa zároveň uchýlili k sexuálnym útokom, ktoré sa stali súčasťou konfliktu týchto revolúcií, zameraným na ženy, čím ich robia osobitne zraniteľnými,
C. keďže sa ukazuje, že sexuálne násilie sa používa ako systematický spôsob zastrašovania a ponižovania žien,
D. keďže zhromaždenie, ktoré sa uskutočnilo 31. marca 2011 na námestí Tahrír (Oslobodenie) v Benghází, ukázalo podporu bojujúcim povstalcom, preukázalo, že islamské právo nezakazuje moslimským ženám zhromažďovať sa a vyjadrovať svoje názory a vyvrátilo tvrdenia Kaddáfího, že povstalecké hnutie riadia zástancovia islamu podporujúci al-Kajdu,
E. keďže Líbyjčanka Iman al-Obeidi, ktorá povedala reportérom v tripoliskom hoteli, že ju hromadne znásilnili a zneužili vojaci, je od 26. marca 2011 zadržiavaná na neznámom mieste a v súčasnosti čelí súdnemu procesu za poškodzovanie dobrého mena mužov, ktorých obviňuje zo znásilnenia,
F. keďže egyptské demonštrantky tvrdia, že po tom, ako ich zatkli 9. marca 2011 na námestí Tahrír, ich vojaci podrobili testu panenstva a neskôr mučili a znásilňovali počas vykonávania testov panenstva a fotografovania za prítomnosti vojakov,
1. vyzýva Komisiu a vlády členských štátov, aby dôrazne protestovali proti používaniu sexuálnych útokov, zastrašovaniu a útočeniu na ženy v Líbyi a Egypte;
2. odporúča, aby sa vykonalo nezávislé vyšetrovania s cieľom brať páchateľov na zodpovednosť, najmä pokiaľ ide o prešetrenie zločinov plukovníka Kaddáfího v rámci Medzinárodného trestného súdu;
3. zdôrazňuje, že každý by mal mať možnosť vyjadriť svoje názor na demokratickú budúcnosť svojej krajiny bez toho, aby bol zadržaný, mučený alebo vystavený ponižujúcemu a diskriminačnému zaobchádzaniu;
4. je pevne presvedčený, že zmeny odohrávajúce sa v Severnej Afrike a na Blízkom východe musia prispieť k ukončeniu diskriminácie žien a ich úplnému zapojeniu do spoločnosti za rovnakých podmienok ako muži, a to v súlade s Dohovorom OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW);
5. zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné chrániť práva žien v nových demokratických a právnych štruktúrach týchto spoločností;
6. zdôrazňuje, že treba uznať úlohu žien v týchto revolúciách vrátane hrozieb, ktorým čelia, a spôsobu, akým môžu brániť svoje práva;
7. zdôrazňuje, že v programoch európskej susedskej politiky je nutné klásť prioritu na ľudské práva a aktívne rozširovať skúsenosti z EÚ týkajúce sa násilia páchaného na ženách;
8. zdôrazňuje potrebu uplatňovať zásadu rovnosti mužov a žien a podporovať osobitné opatrenia na dosiahnutie účinného a systematického prístupu založeného na rovnosti v krajinách ESP; nalieha na vlády a občiansku spoločnosť, aby zvyšovali sociálne začleňovanie žien vrátane boja proti negramotnosti a podpory zamestnanosti s cieľom zabezpečiť zmysluplné zastúpenie žien na všetkých úrovniach, rovnosť sa musí stať neoddeliteľnou súčasťou demokratizačného procesu;
9. vyzýva vysokú predstaviteľku/podpredsedníčku Komisie, ESVČ a Komisiu, aby sa v rozhovoroch s južnými krajinami ESP sústredili na politické priority EÚ, ako sú zrušenie trestu smrti, dodržiavanie ľudských práv vrátane práv žien, dodržiavanie základných slobôd a ratifikácia niekoľkých medzinárodných právnych nástrojov vrátane Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu;
10. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii a podpredsedníčke Komisie/vysokej predstaviteľke Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.
- [1] Ú. v. EÚ C 320 E, 15.12.2005, s. 247.