NÁVRH UZNESENIA o slobode pohybu pracovníkov v Európskej únii (2011/2958(RSP))
13.12.2011
v súlade s článkom 115 ods. 5 rokovacieho poriadku
Ilda Figueiredo, Patrick Le Hyaric, Kyriacos Triantaphyllides, Paul Murphy, Willy Meyer, Jean-Luc Mélenchon, Marie-Christine Vergiat, Nikolaos Chountis, Jacky Hénin, Gabriele Zimmer v mene skupiny GUE/NGL
B7‑0731/2011
Uznesenie Európskeho parlamentu o slobode pohybu pracovníkov v Európskej únii (2011/2958(RSP))
Európsky parlament,
– so zreteľom na články 21, 45 a 47 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a na články 15, 21, 29, 34 a 45 Charty základných práv Európskej únie,
– so zreteľom na článok 151 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
– so zreteľom na nariadenie Rady (EHS) č. 1612/68 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva[1],
– so zreteľom na smernicu Rady 91/533/EHS zo 14. októbra 1991 o povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovno-právny vzťah[2],
– so zreteľom na základné pracovné normy Medzinárodnej organizácie práce (MOP) a na program OSN a MOP venovaný dôstojnej práci,
– so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia[3],
– so zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov[4],
– – so zreteľom na správu Komisie Rade o uplatňovaní prechodných opatrení týkajúcich sa voľného pohybu pracovníkov z Bulharska a Rumunska [KOM(2011)0729 v konečnom znení],
– so zreteľom na článok 115 ods. 5 a článok 110 ods. 2 rokovacieho poriadku
A. keďže právo žiť a pracovať v inom členskom štáte, ako je členský štát pôvodu danej osoby, patrí medzi hlavné slobody Únie, tvorí základný prvok občianstva Únie a je uznané zmluvami;
B. keďže zásada slobodného pohybu pracovníkov dáva európskym občanom právo slobodne sa pohybovať vnútri EÚ na pracovné účely na základe rovnakého zaobchádzania a chráni sociálne práva pracovníkov a ich rodinných príslušníkov;
C. keďže článok 45 ZFEÚ zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu alebo iné pracovné podmienky;
D. keďže niektoré členské štáty stále obmedzujú právo pracovníkov z Bulharska a Rumunska na slobodný pohyb v súvislosti s prechodnými opatreniami zahŕňajúcimi tri etapy, ktoré s konečnou platnosťou vypršia 31. decembra 2013;
E. keďže druhá etapa prechodného obdobia pre tieto dve krajiny by sa mala skončiť koncom roka 2011;
F. keďže rumunskí štátni príslušníci predstavujú menej ako 80 % štátnych príslušníkov oboch krajín (Rumunska a Bulharska) bývajúcich v inom členskom štáte a nachádzajú sa prevažne v Taliansku (41 %) a Španielsku (38 %), za ktorými nasleduje Nemecko (5 %), zatiaľ čo bulharskí štátni príslušníci žijú hlavne v Španielsku (38 %), Nemecku (15 %), Grécku (12 %), Taliansku (10 %) a Spojenom kráľovstve (7 %);
G. keďže Bulharsko a Rumunsko vážne zasiahla hospodárska recesia a veľké rozdiely v odmeňovaní v porovnaní s krajinami EÚ-15 naďalej pôsobia ako silný stimulačný faktor odchodu do týchto krajín; keďže tvrdé úsporné politiky a „štrukturálne reformy“ vykonávané buď ako dôsledok diktátu trojky EC– ECB – MMF (Rumunsko), alebo rozhodnutí národných vlád (Bulharsko) zhoršujú recesiu v oboch krajinách a vytvárajú rovnako silný stimul na opustenie krajiny;
H. keďže mobilní pracovníci z Rumunska a Bulharska sa sústreďujú v povolaniach, ktoré si vyžadujú nízku (40 %) alebo strednú (53 %) kvalifikáciu, a keďže v povolaniach s vysokou kvalifikáciou je zamestnaných len 7 % pracovníkov prichádzajúcich z týchto krajín;
I. keďže z dlhodobého hľadiska môže mobilita vnútri EÚ vyvolať tlak na vekovú štruktúru a verejné financie vysielajúcich krajín, keďže v Rumunsku a Bulharsku došlo k veľkému odlivu mladých ľudí; keďže existuje riziko úniku mozgov z oboch krajín, pokiaľ ide o sektor zdravotníctva, kde došlo k neľútostnému znižovaniu stavov zamestnancov dôsledkom úspornej politiky;
1. domnieva sa, že v zásade by malo byť právo pracovníkov na slobodný pohyb zaručené odo dňa vstupu krajiny do Európskej únie a treba sa vyvarovať zavedeniu prechodných opatrení;
2. vyzýva členské štáty, ktoré voči štátnym príslušníkom Rumunska a Bulharska stále uplatňujú obmedzenia na trhu práce, aby ich odstránili do konca roku 2011 v súlade s lehotou stanovenou v zmluve o pristúpení;
3. vyzýva verejné orgány a všetky zainteresované strany, aby sa usilovali o zvýšenie informovanosti pracovníkov o ich právach a rôznych nástrojoch (pracovné právo, kolektívne zmluvy, ustanovenia týkajúce sa sociálneho zabezpečenia, bývania, vzdelávania, starostlivosti o deti atď.), ktoré určujú právnu podobu ich pracovno-právnych vzťahov, ako aj ich pracovné a životné podmienky;
4. poukazuje na zistenia obsiahnuté v návrhu spoločnej správy Komisie o zamestnanosti pre rok 2012, v ktorom sa predpovedá ďalší nárast nezamestnanosti a chudoby v celej Európskej únii ako dôsledok pokračujúcej finančnej a hospodárskej krízy; dôrazne upozorňuje na zvýšenie počtu pracovných zmlúv na dobu určitú a čiastočný úväzok, nárast nezamestnanosti mladých osôb a ľudí s nízkou kvalifikáciou a na nárast počtu dlhodobo nezamestnaných a na skutočnosť, že nenahlásená práca pretrváva a v niektorých členských štátoch predstavuje viac ako 20 % hospodárstva; poznamenáva, že zvyšujúca sa miera nezamestnanosti, ktorá je výsledkom súčasnej krízy, nevyhnutne vyústila do rapídneho nárastu nedobrovoľného pohybu pracovníkov z mnohých členských štátov; konštatuje, že jediným spôsobom, ako vyriešiť tento problém, je zabezpečiť dostatočný počet kvalitných pracovných miest a tento počet ďalej zvyšovať vo všetkých dotknutých štátoch, aby sa slobodný pohyb zakladal na voľbe a nebol nevyhnutnosťou;
5. v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je veľmi pravdepodobné, že sa rumunskí a bulharskí pracovníci ocitnú pod tlakom „prispôsobiť“ sa tejto situácii a prijmú podmienky zamestnania, ktoré sú v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a ich s právami zakotvenými v právnych predpisoch EÚ o voľnom pohybe pracovníkov a ich rodín; poznamenáva, že vzhľadom na kvalifikačnú štruktúru mobilných pracovníkov z Rumunska a Bulharska sa zvýši tlak prijať akúkoľvek veľmi nízku odmenu a neisté zamestnanie;
6. rázne kritizuje koncepciu Európskej únie týkajúcu sa riadenia ekonomických záležitostí a jej politiku zamestnanosti podporujúcu pružnejšie trhy práce, ktorých cieľom je odstrániť sociálnu ochranu a sociálny štát, práva pracovníkov, kolektívne vyjednávanie atď. a ktoré blokujú akékoľvek zmysluplné pokusy o prekonanie finančnej a hospodárskej krízy mobilizovaním investícií do trvalo udržateľného rozvoja z ekologického a sociálneho hľadiska; zdôrazňuje, že úsporné politiky a „štrukturálne reformy“, ako ich realizuje EÚ a jej členské štáty, vyvolávajú situáciu, keď sa pracovníci – bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť alebo etnický pôvod – navzájom ponúkajú lacnejšie, pokiaľ ide o pracovné podmienky, odmeny, sociálne zabezpečenie atď.; zdôrazňuje, že súčasné riadenie ekonomických záležitostí EÚ a jej politiky zamestnanosti majú teda z hľadiska slobodného pohybu škodlivý vplyv na zaručenie práv pracovníkov;
7. pripomína svoju požiadavku z roku 2008, aby Rada odsúhlasila cieľ EÚ v oblasti minimálnej mzdy (zákonné prostriedky, kolektívne zmluvy na celoštátnej, regionálnej alebo odvetvovej úrovni) s cieľom zabezpečiť vyplácanie najmenej 60 % príslušnej (celoštátnej, odvetvovej atď.) priemernej mzdy, a aby schválila časový harmonogram na dosiahnutie tohto cieľa vo všetkých členských štátoch; upozorňuje, že účinná politika týkajúca sa minimálnej mzdy má zásadný význam z hľadiska zabránenia tomu, aby zamestnávatelia zneužívali slobodný pohyb pracovníkov na sociálny dumping;
8. poukazuje na to, že členské štáty majú povinnosť náležitým spôsobom realizovať program OSN a MOP venovaný dôstojnej práci; trvá na tom, že politiky EÚ a členských štátov v oblasti zamestnanosti sa musia preorientovať, aby sa koncepcia „dobrej práce“ podporovala vo všetkých jej hľadiskách; zdôrazňuje, že v súvislosti so slobodným pohybom je tento krok predpokladom zaručenia sociálnych práv pracovníkov a ich rodín;
9. trvá na prísnom uplatňovaní zásady rovnakej odmeny a rovnakých pracovných podmienok, čo sa týka práce rovnakej hodnoty, medzi ženami a mužmi na rovnakom pracovisku alebo mieste;
10. zdôrazňuje, že účinné kontroly vykonávané inšpektorátmi práce sú základným nástrojom na zaručenie rovnakého zaobchádzania a na boj proti nenahlásenej práci a sociálnemu dumpingu; vyzýva členské štáty, aby zvýšili počet pracovných inšpekcií a inšpektorátom práce poskytli dostatok zdrojov; vyzýva Komisiu, aby zlepšila spoluprácu a koordináciu medzi inšpektorátmi práce v cezhraničných regiónoch;
11. berie na vedomie správy o „zanechaných deťoch“ mobilných pracovníkov z Rumunska a Bulharska, ktorí hľadajú zamestnanie v ostatných členských štátoch EÚ; upozorňuje, že toto je úplne neprijateľná situácia, a to aj s prihliadnutím na povinnosti vysielajúcich krajín; trvá na tom, že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa deti mobilných pracovníkov EÚ nestretávali s ťažkosťami, čo sa týka ich štátnej príslušnosti alebo občianstva, z dôvodu profesijnej voľby ich rodičov a aby sa im poskytli všetky prostriedky, ktoré sú nevyhnutné na zaručenie ich blaha, vzdelania a životnej perspektívy;
12. vyzýva členské štáty, aby riešili otázku fiktívnej samostatnej zárobkovej činnosti mobilných pracovníkov; zdôrazňuje potrebu poskytnúť týmto pracovníkom prístup k právam a ochrane;
13. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii a vládam a parlamentom členských štátov.