NÁVRH UZNESENIA o záveroch zo zasadnutia Európskej rady (30. januára 2012) týkajúcich sa medzinárodnej dohody o únii pre fiškálnu stabilitu
31.1.2012
v súlade s článkom 110 ods. 2 rokovacieho poriadku
Jürgen Klute, Jean-Luc Mélenchon, Miguel Portas, Nikolaos Chountis, Willy Meyer, Paul Murphy, Marisa Matias v mene skupiny GUE/NGL
B7‑0043/2012
Uznesenie Európskeho parlamentu o záveroch zo zasadnutia Európskej rady (30. januára 2012) týkajúcich sa medzinárodnej dohody o únii pre fiškálnu stabilitu
Európsky parlament,
– so zreteľom na oznámenie členských štátov eurozóny z 30. januára 2012,
– so zreteľom na medzinárodnú zmluvu o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii,
A. keďže opatrenia, o ktorých rozhodli hlavy štátov a Rada EÚ, sa nezaoberajú hlavnými prvkami, ktoré viedli ku kríze, a to prílišným spoliehaním sa na finančné trhy a rastúcimi makroekonomickými rozdielmi v eurozóne;
B. keďže závislosť od finančných trhov sa napriek ich ničivým účinkom od začiatku finančnej krízy ešte zvýšila; keďže takýto vývoj môže ukončiť len verejná kontrola bánk a poskytovanie úverov s nízkymi úrokmi členským štátom zo strany Európskej centrálnej banky;
C. keďže navrhovaná zmluva pripraví demokraticky zvolené vlády členských štátov o možnosť rozhodovania v oblasti fiškálnej politiky, znemožní národom Európy vrátane vnútroštátnych parlamentov demokratickú kontrolu a zavedie trvalý rámec úspor;
D. keďže kríza dôvery medzi ľuďmi v členských štátoch EÚ a inštitúciami EÚ sa naďalej zväčšuje, čo vedie ku kríze legitimity EÚ;
E. keďže proces vedúci k tejto dohode nebol transparentný, čím sa ignorovala demokratická kontrola, ktorá by za normálnych okolností mala byť typickou súčasťou každej reformy Únie;
F. keďže vlády v celej Európe prijali diktát finančných trhov a svoje politické návrhy preto nasmerovali v plnom rozsahu na uspokojenie trhov;
G. keďže žiadne zásadné zmeny v politike EÚ nemožno realizovať bez plného zapojenia EÚ a národných parlamentov;
H. keďže ľudia čoraz viac vnímajú politiky EÚ ako hrozbu pre svoj hospodársky a sociálny blahobyt, zdroj rastúcej neistoty v súvislosti so svojou prácou a príjmom, nástroj presadzovania nerovnosti a nespravodlivosti a prekážku pre demokratickú kontrolu ľudí nad svojimi vlastnými životmi;
1. je presvedčený, že opatrenia Európskej rady prehĺbia globálnu krízu kapitalizmu;
2. pripomína, že hlavné príčiny súčasných kríz štátnych dlhov sú mimoriadne zložité a jednostranný prístup znižovania výdavkov navrhnutý v tejto zmluve ich nebude riešiť;
3. odmieta medzinárodnú zmluvu o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii a nedávne zmeny v štruktúre tejto únie (hospodárska správa, európsky semester, Pakt Euro plus); je presvedčený, že tieto zmeny sú nanajvýš spiatočníckou, nedemokratickou a extrémne neoliberálnou reakciou na súčasnú krízu;
4. pripomína, že základné faktory krízy súvisia napríklad s dereguláciou kľúčových priemyselných odvetví, nerovnováhou bežných účtov a s tým spojenými odlišnými mierami inflácie vyplývajúcimi z nevyváženej dynamiky jednotkových nákladov práce, ako aj s tým, že mnohé členské štáty nezdaňujú účinne bohatstvo a veľké podniky;
5. ďalej je presvedčený, že návrh medzinárodnej zmluvy bude inštitucionalizovať úsporné opatrenia a vzdá sa zásady rovnakých demokratických práv všetkých 27 členských štátov, čo nevyhnutne prehĺbi krízu, zníži životnú úroveň väčšiny ľudí v EÚ, zvýši nerovnosť medzi členskými štátmi a vytvorí rozdiely, ktoré povedú k viacrýchlostnej EÚ, čo ohrozí nielen existenciu eura, ale možno aj samotnej EÚ ako celku;
6. pripomína, že niektoré členské štáty profitujú z krízy štátneho dlhu; pripomína, že vývozná orientácia niektorých členských štátov výrazne prispela k nesprávnemu rozdeleniu výrobných zdrojov a vytvoreniu hospodárskych bublín, a vyzýva tieto krajiny, aby viac prispeli k riešeniu krízy; vyzýva členské štáty, aby zaviedli mechanizmy založené na solidarite a proporcionalite;
7. odsudzuje skutočnosť, že návrh medzinárodnej zmluvy o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii sa zameriava práve na tie nástroje, ktoré viedli ku kríze, namiesto toho, aby preorientoval hospodársky rozvoj v EÚ 27 na úplnú zamestnanosť (vrátane väčšieho počtu nových a lepších pracovných miest), sociálno-ekonomický rast, sociálnu súdržnosť (najmä boj proti chudobe, nerovnosti príjmov a nezamestnanosti) a ochranu životného prostredia;
8. stavia sa odmietavo k zavedeniu nového pravidla stanovujúceho ročný štrukturálny deficit členských štátov na úrovni 0,5 % nominálneho HDP, pretože to povedie k trvalým úsporným opatreniam a ďalšiemu hospodárskemu poklesu, čo bude podporovať začarovaný kruh klesajúcich štátnych príjmov a zvyšujúceho sa dlhu, a dôrazne odmieta sankcie a podmienenosť získania ďalšej pomoci;
9. okrem toho je presvedčený, že prijatie záväzku znižovať dlh o jednu dvadsatinu ročne s cieľom dosiahnuť 60-percentný dlh v pomere k HDP je nielen nedosiahnuteľný, ale naruší aj úsilie vlád o rast ich ekonomík a prekonanie krízy;
10. vyzýva členské štáty, aby ukončili neustály presun bohatstva z platov k ziskom, pretože to nezvratne povedie k ďalšej hospodárskej destabilizácii a vytváraniu bublín;
11. opätovne potvrdzuje potrebu komplexných a udržateľných opatrení na riešenie krízy, ako je zavedenie dohôd o reštrukturalizácii dlhov pre nadmerne zadlžené ekonomiky, ktoré budú zahŕňať odpisy dlhov a investície do ekologického hospodárstva stimulujúce rast s využitím úverovej kapacity Európskej investičnej banky;
12. je pevne presvedčený, že návrat k vyrovnaným verejným účtom vyžaduje dlhodobý prístup zahŕňajúci zdaňovanie bohatstva, daň z finančných transakcií, boj proti daňovým podvodom a daňovým únikom, primeraný zásah ECB a intenzívnu kontrolu nad finančným sektorom;
13. je presvedčený, že vzhľadom na rozsah záväzkov načrtnutých v návrhu medzinárodnej zmluvy je nutné uskutočniť čo najširšie konzultácie s občanmi prostredníctvom referend usporiadaných podľa vnútroštátnych pravidiel; trvá na tom, aby sa tieto referendá usporiadali bez politického zasahovania zo strany Európskej komisie; okrem toho je presvedčený, že vlády tých členských štátov, v ktorých nie je možné usporiadať referendum, by mali dať svojmu ľudu právo rozhodnúť o ratifikácii tohto návrhu zmluvy prostredníctvom konzultácie s obyvateľstvom;
14. poznamenáva, že každá zmena írskej ústavy vyžaduje referendum a že táto ústava zveruje rozpočtové právomoci írskemu parlamentu a vláde, čo znamená, že v prípade akéhokoľvek prenesenia rozpočtových právomocí je nutná zmena ústavy;
15. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii a parlamentom členských štátov.