NÁVRH UZNESENIA o situácii v Turecku
11.6.2013 - (2013/2664(RSP))
v súlade s článkom 110 ods. 2 rokovacieho poriadku
Hannes Swoboda, Libor Rouček, Raimon Obiols, Ana Gomes, Richard Howitt, Maria Eleni Koppa, María Muñiz De Urquiza, Emine Bozkurt, Boris Zala, Michael Cashman, Pino Arlacchi v mene Skupiny progresívnej aliancie socialistov a demokratov v Európskom parlamente
Pozri aj spoločný návrh uznesenia RC-B7-0305/2013
Európsky parlament,
– so zreteľom na svoje predchádzajúce uznesenia, najmä na uznesenie zo 18. apríla 2013 o správe o pokroku Turecka za rok 2012[1],
– so zreteľom na Chartu základných práv Európskej únie,
– so zreteľom na rokovací rámec pre Turecko z 3. októbra 2005,
– so zreteľom na rozhodnutie Rady 2008/157/ES z 18. februára 2008 o zásadách, prioritách a podmienkach obsiahnutých v prístupovom partnerstve s Tureckou republikou[2] (prístupové partnerstvo), ako aj na predchádzajúce rozhodnutia Rady o prístupovom partnerstve z rokov 2001, 2003 a 2006,
– so zreteľom na článok 110 ods. 2 rokovacieho poriadku,
A. keďže turecká polícia použila neprimerané násilie, a to so súhlasom politických orgánov, po tom, ako istanbulskí obyvatelia 31. mája 2013 zákonnou a mierovou cestou reagovali na návrh na prestavbu istanbulského parku Gezi (plánovaná výstavba kasární a nákupného centra);
B. keďže príliš násilný zásah polície, pôvodne len v Istanbule, ale neskôr aj v iných mestách, je porušením práva na pokojné zhromaždenie a demonštrovanie; keďže pri zásahu polície prišli traja ľudia o život a tisíce ľudí boli zranené; keďže na demonštráciách sa zúčastnili ľudia reprezentujúci rôzne zložky tureckej spoločnosti a demonštráciám bola prejavená široká podpora;
C. keďže proti demonštrantom bol v neprimeranej miere použitý slzný plyn, ktorý bol priamo na nich vypúšťaný z kanistrov, čo im spôsobilo vážne zranenia a čo predstavuje jasné porušenie zásad nevyhnutnosti a primeranosti; keďže orgány pri viacerých príležitostiach bránili zraneným demonštrantom v prístupe k lekárskemu ošetreniu;
D. keďže sa zdá, že kruté odsúdenia zo strany tureckej vlády a najmä premiéra Erdogana boli kontraproduktívne a vyvolali ďalšie demonštrácie;
E. keďže článok 34 tureckej ústavy zaručuje právo na organizovanie pokojných a neozbrojených zhromaždení a demonštrácií; keďže článok 26 tureckej ústavy zaručuje slobodu prejavu a články 27 a 29 ústavy zaručujú slobodu prejavu a neobmedzené šírenie názorov;
F. keďže protestmi zároveň podstatné časti tureckej spoločnosti vyjadrujú svoje obavy v súvislosti s nedávnymi rozhodnutiami a legislatívnymi aktmi, ktoré sú považované za pokus presadiť medzi občanmi preferovaný životný štýl vlády a za marginalizáciu a diskrimináciu rôznych skupín v spoločnosti formou politickej rétoriky na základe ich životných štýlov a viery;
G. keďže turecké masmédiá sa naďalej k demonštráciám nevyjadrujú a keďže používatelia Twitteru boli zatknutí;
1. dôrazne odsudzuje neprimerané použitie násilia zo strany tureckej polície v reakcii na pokojné a zákonné protesty v istanbulskom parku Gezi; vyjadruje sústrasť rodinám demonštrantov a policajtov, ktorí prišli o život počas demonštrácií; vyzýva turecké orgány, aby dôsledne prešetrili policajné násilie a zodpovedné osoby postavili pred súd;
2. naliehavo vyzýva turecké orgány, aby zaručili a rešpektovali právo na slobodu prejavu, pokojné zhromažďovanie a pokojné protesty všetkých občanov; žiada okamžité prepustenie všetkých pokojných protestujúcich, ktorí sa dostali do väzby, a žiada informácie o presnom počte zadržaných a zranených osôb;
3. odsudzuje vyhlásenia tureckého premiéra Recepa Tyyipa Erdogana, ktorý odmieta legitímne záujmy pokojných protestujúcich a ich stúpencov, pretože sa nezlučujú s hodnotami skutočnej pluralistickej a demokratickej spoločnosti; varuje, že stupňovanie nepriateľskej rétoriky a hrozieb prehlbuje polarizovanie tureckej spoločnosti, čím sa zvyšuje riziko občianskych nepokojov a trpia vyhliadky na upevnenie demokracie; zdôrazňuje osobitnú úlohu premiéra Erdogana, ktorý má zmierniť napätie a venovať pozornosť odporcom; víta konštruktívnu odpoveď prezidenta republiky Abdullaha Güla a ospravedlnenia podpredsedu vlády Bulenta Arinca určené zraneným demonštrantom; naliehavo vyzýva vládu, aby okamžite začala viesť dialóg s pokojnými protestujúcimi;
4. zdôrazňuje skutočnosť, že nadmerné používanie násilia, mučenie a zlé zaobchádzanie bude možné odstrániť len vtedy, keď sa odstráni kultúra beztrestnosti v tureckých orgánoch presadzovania práva; zdôrazňuje, že je potrebná nepretržitá intenzívna odborná príprava príslušníkov polície a pracovníkov súdnictva v rámci ich formálneho vzdelávania a počas ich aktívnej kariéry zameraná na vykonávanie Istanbulského protokolu (súbor medzinárodných usmernení proti mučeniu a zlému zaobchádzaniu), ako aj na prednostné postavenie práv a slobôd jednotlivcov;
5. pripomína Turecku, že v inkluzívnej a pluralistickej demokracii by všetci občania mali pociťovať, že sú zastúpení a že väčšina nesie zodpovednosť za začlenenie opozície a občianskej spoločnosti do rozhodovacieho procesu;
6. upozorňuje na kľúčovú úlohu systému kontroly a rovnováhy pri riadení moderného demokratického štátu, ktorý musí byť založený na zásade delenia moci a rovnováhy medzi exekutívou, legislatívou a súdnictvom, dodržiavaní ľudských práv a základných slobôd, najmä slobody prejavu a slobody tlače, a na participatívnej politickej kultúre, v ktorej sa skutočne odráža pluralita demokratickej spoločnosti;
7. pripomína, že sloboda prejavu a pluralita médií patria medzi ústredné európske hodnoty a že skutočne demokratická, slobodná a pluralitná spoločnosť vyžaduje skutočnú slobodu prejavu; pripomína, že sloboda prejavu sa nevzťahuje len na informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sa považujú za neškodné, ale v súlade s Európskym dohovorom o ľudských právach aj na tie informácie a myšlienky, ktoré urážajú, šokujú a znepokojujú štát alebo akúkoľvek časť obyvateľstva; upozorňuje preto na nedávne zatknutia množstva ľudí za provokatívne vyjadrenia v sociálnych médiách;
8. vyjadruje znepokojenie nad prebiehajúcimi súdnymi konaniami a dlhými obdobiami vyšetrovacej väzby v prípade napríklad novinárov, v dôsledku ktorých sa Turecko stalo jedným z najväčších väzení novinárov na svete; opakuje svoju predošlú výzvu adresovanú tureckým orgánom, aby dokončili revíziu právneho rámca v oblasti slobody prejavu a neodkladne ho zosúladili s judikatúrou ESĽP;
9. je znepokojený zhoršovaním sa situácie v oblasti slobody tlače, niektorými prípadmi cenzúry a rastúcou autocenzúrou tureckých médií, a to aj na internete; vyzýva vládu Turecka, aby dodržiavala zásadu slobody tlače; zdôrazňuje, že nezávislá tlač je kľúčovým predpokladom demokratickej spoločnosti, a v tejto súvislosti poukazuje na kľúčovú úlohu súdnictva pri ochrane a zlepšovaní slobody tlače, čím sa zaručuje verejný priestor na slobodnú diskusiu;
10. domnieva sa, že súčasná vlna protestov ešte viac vyzdvihuje potrebu skutočne inkluzívneho a otvoreného ústavného procesu; je presvedčený o tom, že navrhnutie novej ústavy bude pre vládu jedinečným základom pre začatie štruktúrovaného dialógu s opozičnými stranami a občianskou spoločnosťou vrátane nových hnutí, ktoré vznikajú v dôsledku protestov, s cieľom upevniť a prehĺbiť demokraciu v Turecku; poznamenáva, že nevyužitie tejto príležitosti by malo negatívne následky pre dlhodobú politickú stabilitu aj sociálnu súdržnosť;
11. poznamenáva, že doteraz nevídané vlny protestov odrážajú aj legitímne obavy mnohých tureckých občanov, podľa ktorých je cieľom vlády zaviesť pre celú tureckú spoločnosť jednotný súbor etických hodnôt a náboženských názorov; opakuje, že v demokratickom politickom zriadení musia vlády presadzovať tolerantnosť a všetkým občanom zaručiť slobodu viery a vyznania; vyzýva vládu, aby rešpektovala pluralitu a bohatstvo tureckej spoločnosti;
12. považuje za naliehavé otvoriť v procese rokovaní o pristúpení k EÚ rokovania o kapitolách 23 a 24 o základných právach a súdnictve ako nástroj na riešenie nedostatkov Turecka v týchto oblastiach; pripomína svoj záväzok zachovať otvorenosť rokovacieho procesu;
13. domnieva sa, že samotné organizovanie pokojných a zákonných protestov svedčí o vitalite tureckej občianskej spoločnosti, ako aj o odolnosti európskych hodnôt v Turecku, a že by to malo posilniť záväzok Európskej únie týkajúci sa európskych vyhliadok Turecka;
14. varuje, že tvrdé zákroky polície poškodzujú dôveryhodnosť postavenia Turecka v regióne ako bojovníka za demokratické zmeny v južných susedských krajinách; zastáva názor, že nedávne udalosti podkopávajú legitimitu a príťažlivosť strany AKP, ktorá sa sama označuje za model vznikajúcich a budúcich demokratických strán v Severnej Afrike a na Blízkom východe;
15. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii, vysokej predstaviteľke Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku/podpredsedníčke Komisie, generálnemu tajomníkovi Rady Európy, predsedovi Európskeho súdu pre ľudské práva, vládam a parlamentom členských štátov a vláde a parlamentu Tureckej republiky.
- [1] Prijaté texty, P7_TA(2013)0184.
- [2] Ú. v. EÚ L 51, 26.2.2008, s. 4.