NÁVRH UZNESENIA o Konferencii o budúcnosti Európy
10.6.2020 - (2020/2657(RSP))
v súlade s článkom 132 ods. 2 rokovacieho poriadku
Zdzisław Krasnodębski
v mene skupiny ECR
B9‑0179 /2020
Uznesenie Európskeho parlamentu o Konferencii o budúcnosti Európy
Európsky parlament,
– so zreteľom na myšlienku v politických usmerneniach pre novú Komisiu, ako navrhla jej predsedníčka, zorganizovať Konferenciu o budúcnosti Európy,
– so zreteľom na článok 48 ods. 4 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ),
– so zreteľom na článok 132 ods. 2 rokovacieho poriadku,
A. keďže členské štáty čelia bezprecedentnej výzve v súvislosti s riešením krízy spôsobenej ochorením COVID-19 a sústreďujú sa na hospodárske a sociálne oživenie;
B. keďže je potrebné poučiť sa z krízy spôsobenej ochorením COVID-19, pokiaľ ide o pripravenosť, odolnosť a účinnosť Európskej únie, vzhľadom na mnohé opodstatnené kritické názory, ktoré boli vyjadrené v súvislosti s jej výkonnosťou;
C. keďže je potrebná významná reforma Európskej únie, aby bola lepšie schopná dosiahnuť pokrok v šiestich kľúčových oblastiach:
– vytváranie pracovných miest a prosperita, najmä v kontexte hospodárskeho a sociálneho oživenia po pandémii COVID-19,
– ochrana občanov a hraníc,
– dodržiavanie práv a zvrchovanosti svojich členských štátov,
– rozvoj realistického udržateľného hospodárstva,
– zlepšenie jej efektívnosti a účinnosti,
– spolupráca s globálnymi partnermi;
1. domnieva sa, že prvoradou prioritou bezprostrednej budúcnosti všetkých členských štátov Európskej únie bude hospodárske a sociálne oživenie po pandémii COVID-19;
2. domnieva sa, že všetky iniciatívy EÚ musia byť preto predmetom „skúšky oživenia“ s cieľom posúdiť, či pomáhajú procesu oživenia alebo mu bránia; zdôrazňuje, že akékoľvek prekážky procesu oživenia sa musia presunúť, odložiť alebo zrušiť;
3. domnieva sa, že je potrebné dôkladne uvažovať o budúcnosti Európy, najmä vzhľadom na súčasnú krízu, ale pokiaľ ide o načasovanie alebo praktické opatrenia, ako sú verejné konzultácie, musí sa zohľadniť skutočnosť, že súčasný názor verejnosti sa zameriava na prebiehajúcu reakciu na krízu spôsobenú ochorením COVID-19 a politická pozornosť sa musí zamerať na hospodárske a sociálne oživenie;
4. uznáva, že verejné konzultácie pôvodne plánované v rámci takzvanej Konferencie o budúcnosti Európy nebudú praktické mnoho mesiacov;
5. vyzýva preto na odloženie zvolania akejkoľvek takejto konferencie;
6. konštatuje, že Rada, Parlament a Komisia ešte nedohodli žiadny formát ani štruktúru a že Rada ešte neprijala formálnu pozíciu;
7. odvoláva svoje uznesenie z 15. januára 2020 o svojej pozícii ku Konferencii o budúcnosti Európy[1]; zdôrazňuje, že žiadna budúca konferencia nesmie byť organizovaná jedinou frakciou v diskusii, ako sa predpokladalo v tomto skoršom uznesení;
8. vyjadruje znepokojenie nad tým, že akákoľvek budúca konferencia môže byť manipulovaná niektorou stranou ako nový nástroj na pretlačenie programu jedného ideologického názoru, ktorý tvrdí, že všetky nedostatky Európskej únie sú skôr dôsledkom príliš malého počtu právomocí, než príliš veľkého počtu;
9. domnieva sa však, že skutočne otvorený proces konferencie by mohol mať hodnotu pri uľahčovaní diskusie o budúcnosti, keďže Európska únia sa jasne stala veľmi vzdialenou od občanov svojich členských štátov; zdôrazňuje, že takáto iniciatíva konferencie bude plniť tieto nádeje len vtedy, ak budú splnené určité podmienky a ak budú pevne stanovené hlavné zásady, ktorými sa bude riadiť jej fungovanie;
10. požaduje preto alternatívnu iniciatívu členských štátov, ktoré sa dohodli v Rade, s cieľom zriadiť Konferenciu o budúcnosti Európskej únie;
11. zdôrazňuje, že táto konferencia by mala byť začiatkom skutočne otvoreného a transparentného procesu; zdôrazňuje, že je potrebné vyhnúť sa prístupu, v ktorom sa predpokladá, že jej účelom je len diskutovať o rôznych možnostiach ďalšej európskej integrácie a zároveň považovať súčasné acquis communautaire za samozrejmé;
12. žiada, aby sa pred konferenciou uskutočnilo nezávislé preskúmanie acquis communautaire vrátane dôkladnej kontroly ESVČ a analýzy nákladov a prínosov programov a agentúr EÚ;
13. vyzýva parlamenty členských štátov, aby prevzali vedúce postavenie pri organizovaní tejto konferencie vzhľadom na ich väčší demokratický mandát a politickú rozmanitosť; navrhuje, aby prevažná väčšina účastníkov tejto konferencie pochádzala z národných parlamentov; navrhuje, aby organizačný orgán konferencie zastupoval rôzne politické názory a pozostával najmä z poslancov národných parlamentov; navrhuje, aby existovali traja spolupredsedovia odrážajúci politickú a geografickú vyváženosť;
14. trvá na tom, že proces konferencie musí byť založený na troch kľúčových zásadách, aby bol úspešný:
– dodržiavanie plurality a rozmanitosti,
– uznanie demokratickej legitimity vnútroštátnych inštitúcií,
– rešpektovanie ústavnej demokracie;
Pluralizmus a rozmanitosť
15. zdôrazňuje, že v rámci svojho záväzku k pluralizmu sa konferencia nesmie využívať len na podporu integracionalistickej ortodoxnosti EÚ, ale mala by byť príležitosťou na rôzne, nesúhlasné návrhy, o ktorých sa bude rokovať rovnako;
16. konštatuje, že existujú ďalšie rovnako platné alternatívy k tradičnej federalistickej ortodoxnosti, ako sú návrhy na návrat Únie k Európskemu spoločenstvu zvrchovaných národov založenému na eurorealistickej koncepcii konfederatívnej Európy, ktorá rešpektuje práva a demokratickú legitimitu členských štátov; žiada, aby sa o týchto a mnohých ďalších možnostiach diskutovalo rovnako a spravodlivo na konferencii a jej súvisiacich verejných schôdzach;
17. trvá preto na tom, aby sa účastníkom konferencie a s ňou súvisiacich stretnutí poskytla spravodlivá príležitosť na diskusiu o otázkach, ako sú:
– či by sa oblasti činnosti Únie mali obmedzovať na základné právomoci a mali by sa zdieľať alebo vrátiť členským štátom v iných oblastiach,
– či by sa jednotný univerzálny prístup k tvorbe politiky mal nahradiť pružnejším prístupom,
– či je potrebné jasne uznať, že členské štáty majú právo chrániť svoje národné tradície, kultúru a spoločné kresťanské dedičstvo,
– či by sa mala posilniť úloha národných parlamentov,
– či by národné parlamenty mali mať možnosť odvolať sa na zásadu subsidiarity s cieľom zablokovať konkrétne legislatívne návrhy prostredníctvom účinného postupu červenej karty,
– či by väčšinové hlasovanie už nemalo byť štandardným postupom v niektorých oblastiach a či by sa metóda hlasovania v Rade mala revidovať (najmä po brexite), a či by sa existujúce vnútroštátne práva veta mohli rozšíriť formalizáciou luxemburského kompromisu, aby sa vnútroštátne vetá opäť mohli použiť na ochranu „veľmi dôležitých vnútroštátnych záujmov“,
– či sú potrebné ďalšie zmeny s cieľom zvýšiť demokratickú zodpovednosť samotnej Európskej únie;
Demokratická legitimita vnútroštátnych inštitúcií
18. pripomína, že inštitúciami s najväčšou demokratickou legitimitou v EÚ sú inštitúcie členských štátov; zdôrazňuje, že Európsky parlament nemá žiadnu jedinečnú ani osobitnú legitimitu v európskych otázkach, ktorá by odôvodňovala jeho prevzatie kontroly nad konferenciou, a že je potrebné vždy pripomenúť, že európske voľby sú súhrnom samostatných národných volieb, najmä o vnútroštátnych otázkach, a nie o jednotných voľbách o budúcnosti Európy; ďalej trvá na tom, že konferencia by sa mala vyhýbať korporativistickému prístupu a mala by zabezpečiť, aby demokraticky zvolené inštitúcie členských štátov boli stredobodom tohto procesu;
19. opakuje, že právomoci Európskej únie nie sú prirodzene dané, ako sú právomoci štátu, ale že sa musia udeliť zmluvami; zdôrazňuje, že zásady subsidiarity a proporcionality upravujú výkon právomocí EÚ s cieľom zabezpečiť, aby sa právomoci vykonávali čo najbližšie k občanom v súlade so zásadou blízkosti uvedenou v článku 10 ods. 3 ZEÚ; domnieva sa, že Únia sa musí zamerať na riešenie dôležitých výziev, v ktorých môže priniesť pridanú hodnotu; zdôrazňuje, že zdroje sú obmedzené a že je jednoznačne potrebné zohľadniť, ako uprednostniť činnosti a účinnejšie využívať dostupné zdroje;
Ústavná demokracia
20. trvá na tom, že všetky zainteresované strany musia od začiatku uznať, že takéto verejné konzultácie, ako je táto iniciatíva konferencie, bez ohľadu na to, do akej miery budú dobre štruktúrované a organizované, nenahrádzajú demokratickú legitimitu ústavne zriadených parlamentných inštitúcií, a preto ich nemožno spochybňovať; zdôrazňuje preto, že neexistuje demokratický argument v prospech automatického vykonávania akýchkoľvek záverov konferencie; namiesto toho navrhuje, aby sa jej závery formálne predložili Európskej rade, Európskemu parlamentu a Komisii s cieľom umožniť každému pripraviť formálnu odpoveď a následné opatrenia podľa vlastného uváženia, aby sa mohlo pokračovať v diskusii;
21. zdôrazňuje, že jedinou konferenciou, ktorá je formálne schopná navrhnúť zmeny zmlúv, je „konferencia zástupcov vlád členských štátov“, ako sa stanovuje v článku 48 ods. 4 ZEÚ, a že v súlade s týmto článkom môžu takéto zmeny nadobudnúť platnosť len „po ratifikácii všetkými členskými štátmi v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami“;
°
° °
22. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Komisii, Rade, vládam a parlamentom členských štátov.
- [1] Prijaté texty, P9_TA(2020)0010.