Postup : 2020/2605(RSP)
Postup v rámci schôdze
Postup dokumentu : B9-0339/2020

Predkladané texty :

B9-0339/2020

Rozpravy :

PV 19/10/2020 - 20
CRE 19/10/2020 - 20

Hlasovanie :

Prijaté texty :

P9_TA(2020)0283

<Date>{13/10/2020}13.10.2020</Date>
<NoDocSe>B9‑0339/2020</NoDocSe>
PDF 144kWORD 44k

<TitreType>NÁVRH UZNESENIA</TitreType>

<TitreSuite>predložený na základe otázky na ústne zodpovedanie B9‑0022/2020</TitreSuite>

<TitreRecueil>v súlade s článkom 136 ods. 5 rokovacieho poriadku</TitreRecueil>


<Titre>o povinnostiach Komisie v oblasti vízovej reciprocity podľa článku 7 nariadenia (EÚ) 2018/1806</Titre>

<DocRef>(2020/2605(RSP))</DocRef>


<RepeatBlock-By><Depute>Juan Fernando López Aguilar</Depute>

<Commission>{LIBE}v mene Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci</Commission>

</RepeatBlock-By>


B9‑0339/2020

Uznesenie Európskeho parlamentu o povinnostiach Komisie v oblasti vízovej reciprocity podľa článku 7 nariadenia (EÚ) 2018/1806

(2020/2605(DEC))

Európsky parlament,

 so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2018/1806 zo 14. novembra 2018 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti[1], a najmä na jeho článok 7 (mechanizmus reciprocity),

 so zreteľom na uznesenie Európskeho parlamentu z 2. marca 2017 o povinnostiach Komisie v oblasti vízovej reciprocity podľa článku 1 ods. 4 nariadenia (ES) č. 539/2001[2],

 so zreteľom na oznámenia Komisie o stave neuplatňovania reciprocity z 12. apríla 2016 (COM(2016)0221), 13. júla 2016 (COM(2016)0481), 21. decembra 2016 (COM(2016)0816), 2. mája 2017 (COM(2017)0227), 20. decembra 2017 (COM(2017)0813), 19. decembra 2018 (COM(2018)0855) a najnovšie oznámenie Komisie z 23. marca 2020 s názvom Súčasný stav, pokiaľ ide o neuplatňovanie reciprocity v oblasti vízovej politiky (COM(2020)0119),

 so zreteľom na článok 17 Zmluvy o Európskej únii (Zmluva o EÚ) a články 80, 265 a 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ),

 so zreteľom na svoju rozpravu o povinnostiach v oblasti vízovej reciprocity, ktorá sa uskutočnila 19. októbra 2020,

 so zreteľom na otázku predloženú Komisii o povinnostiach Komisie v oblasti vízovej reciprocity podľa článku 7 nariadenia (EÚ) 2018/1806 (O-000049/2020 – B9-0022/2020),

 so zreteľom na návrh uznesenia Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci,

 so zreteľom na článok 136 ods. 5 a článok 132 ods. 2 rokovacieho poriadku,

A. keďže kritérium vízovej reciprocity ako jedno z kritérií, ktorými sa riadi vízová politika EÚ, vo všeobecnosti znamená, že na občanov EÚ by sa pri ceste do tretej krajiny mali vzťahovať rovnaké podmienky ako pre štátnych príslušníkov tejto tretej krajiny pri ich ceste do EÚ;

B. keďže cieľom mechanizmu vízovej reciprocity je dosiahnuť vízovú reciprocitu; keďže vízová politika EÚ zakazuje jednotlivým členským štátom zaviesť vízovú povinnosť pre štátnych príslušníkov tretej krajiny, ak je táto krajina uvedená v prílohe II k nariadeniu (EÚ) č. 2018/1806 (zoznam krajín, ktorých štátni príslušníci sú v prípade krátkodobých pobytov v členských štátoch oslobodení od vízovej povinnosti);

C. keďže mechanizmus reciprocity bol revidovaný v roku 2013 a Európsky parlament sa na tejto revízii podieľal v úlohe spoluzákonodarcu, pretože ho bolo potrebné upraviť tak, aby odzrkadľoval situáciu po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ ide o sekundárne právne základy, a aby „zabezpečil reakciu Únie ako akt solidarity, ak tretia krajina uvedená v prílohe II k nariadeniu (ES) č. 539/2001 uplatňuje vízovú povinnosť voči štátnym príslušníkom aspoň jedného členského štátu“ (prvé odôvodnenie nariadenia (EÚ) č. 1289/2013);

D. keďže mechanizmus reciprocity stanovuje postup, ktorý sa začína od neuplatňovania vízovej reciprocity s presnými termínmi a krokmi, ktoré treba uskutočniť s cieľom ukončiť tento stav; keďže z jeho vnútornej logiky vyplýva sprísňovanie opatrení voči príslušnej tretej krajine a v konečnom dôsledku aj pozastavenie oslobodenia od vízovej povinnosti pre všetkých štátnych príslušníkov príslušnej tretej krajiny („druhá fáza uplatňovania mechanizmu reciprocity“);

E. keďže „s cieľom zabezpečiť vhodné zapojenie Európskeho parlamentu a Rady do druhej fázy uplatňovania mechanizmu reciprocity vzhľadom na mimoriadne citlivú politickú povahu pozastavenia oslobodenia od vízovej povinnosti pre všetkých štátnych príslušníkov tretej krajiny uvedenej v prílohe II k nariadeniu (ES) č. 539/2001 a jeho horizontálne dôsledky pre členské štáty, štáty pridružené k schengenskému priestoru a samotnú Úniu, najmä pre ich vonkajšie vzťahy a celkové fungovanie schengenského priestoru, [bola] na Komisiu delegovaná právomoc prijímať akty v súlade s článkom 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únii, pokiaľ ide o niektoré prvky mechanizmu reciprocity“ vrátane pozastavenia oslobodenia od vízovej povinnosti pre všetkých štátnych príslušníkov príslušnej tretej krajiny;

F. keďže „Európsky parlament alebo Rada sa môžu rozhodnúť odvolať delegovanie“ (článok 290 ods. 2 písm. a) ZFEÚ);

G. keďže delegovaný právny akt „môže nadobudnúť účinnosť, len ak Európsky parlament alebo Rada nevznesú žiadne námietky v lehote stanovenej legislatívnym aktom“ (článok 290 ods. 2 písm. b) ZFEÚ);

H. keďže Komisia spochybnila voľbu delegovaných aktov v druhej fáze uplatňovania mechanizmu reciprocity a postúpila vec Súdnemu dvoru Európskej únie, ktorý však potvrdil správnosť voľby zákonodarcu (vec C-88/14);

I. keďže týmto mechanizmom sa tak jednoznačne ukladajú povinnosti Európskemu parlamentu, Rade a Komisii a ich zodpovednosť v jednotlivých fázach mechanizmu reciprocity;

J. keďže teda ide o otázku solidarity medzi členskými štátmi EÚ a zároveň o inštitucionálnu otázku, pričom Parlament a Rada v súčasnosti nemôžu uplatňovať svoju výsadu „vhodného zapojenia [...] do druhej fázy uplatňovania mechanizmu reciprocity“;

K. keďže Komisia by nemala byť ponechaná v situácii, keď by oneskoreným vykonávaním právnych predpisov EÚ a odmietaním vykonávať tieto predpisy mohla oslabiť svoju dôveryhodnosť ako strážkyne zmlúv, mali by sa jej však pripomenúť jej inštitucionálne a právne povinnosti,

1. opakuje svoj názor, že Komisia má právnu povinnosť prijať delegovaný akt – dočasne pozastavujúci platnosť oslobodenia od vízovej povinnosti pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré nezrušili vízovú povinnosť pre občanov niektorých členských štátov – v lehote 24 mesiacov od dátumu zverejnenia príslušných oznámení, ktorá uplynula 12. apríla 2016,

2. vyzýva Komisiu, aby prijala požadovaný delegovaný akt na základe článku 265 ZFEÚ najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa prijatia tohto uznesenia;

3. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Komisii, Európskej rade, Rade a národným parlamentom.

 

[1] Ú. v. EÚ L 303, 28.11.2018, s. 39.

[2] Ú. v. EÚ C 263, 25.7.2018, s. 2.

Posledná úprava: 19. októbra 2020Právne upozornenie - Politika ochrany súkromia