Doslovný zápis z rozpráv

Utorok, 22. apríla 2008 - Štrasburg

15. Vykonávanie smernice o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, v nadvúznosti na rozhodnutia Súdneho dvora (rozprava)

  Predsedajúci – Ďalším bodom je vyhlásenie Komisie k realizácii smernice o vysielaní pracovníkov v súvislosti s rozsudkami Súdneho dvora. Ide o významnú skutočnosť, ktorá vyvolala veľa neporozumenia a predovšetkým rôznych nepodložených správ a obáv v niektorých našich krajinách, a preto sa chceme so zvýšeným záujmom venovať tejto rozprave, a najmä vyhláseniu, ktoré má za Komisiu predniesť pán Špidla.

  Vladimír Špidla, člen Komisie. − Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, Komisia vo svojom vyhlásení z júna 2007 „Vysielanie pracovníkov v rámci poskytovania služieb – čo najlepšie využitie výhod a príležitostí a súčasne zabezpečenie ochrany pracovníkov“ uviedla niektoré nedostatky pri realizácii a cezhraničnom vymáhaní smernice o vysielaní pracovníkov.

Dospeli sme v tomto čase k záveru, že tieto problémy môžu byť riešené iba za predpokladu, že členské štáty zlepšia svoju vzájomnú spoluprácu, a predovšetkým budú plniť svoje povinnosti týkajúce sa správnej spolupráce a prístupu k informáciám, ktoré sú stanovené v smernici.

Správne a účinné vykonávanie a presadzovanie sú kľúčovými prvky pri ochrane práv vyslaných pracovníkov, zatiaľ čo nedostatočné presadzovanie oslabuje účinnosť predpisov Spoločenstva platných v tejto oblasti.

Komisia preto dňa 3. apríla tohto roka prijala odporúčanie týkajúce sa zvýšenej spolupráce s cieľom odstrániť nedostatky v tom, ako sú existujúce právne predpisy vykonávané, uplatňované a presadzované. Odporúčanie požaduje najmä účinnejšiu výmenu informácií, lepší prístup k nim a výmenu osvedčených postupov.

Takto zdokonalená spolupráca by mala zlepšiť ochranu pracovných podmienok v praxi, znížiť administratívnu záťaž kladenú na podniky, zefektívniť sledovanie toho, nakoľko sú plnené existujúce povinnosti týkajúce sa dodržovania pracovných podmienok, a zaistiť účinnú kontrolu.

V odporúčaní sa tiež navrhuje vytvoriť výbor na vysokej úrovni, do ktorého by sa priamo zapojili sociálni partneri, ktorí sa bezprostredne stretávajú s problémami v praxi, a ktorý by stanovil základ pre užšiu spoluprácu medzi inšpektoráty práce. Tento výbor by mohol byť vhodným priestorom pre diskusiu o celom radu otázok vyplývajúcich z vykonávania smernice o vysielaní pracovníkov.

Komisia je presvedčená, že toto odporúčanie vytvára základ pre intenzívnejší boj proti nedodržiavaniu práv pracovníkov a prácu načierno a že zlepšuje pracovné podmienky migrujúcich pracovníkov v celej Európskej únii.

Teraz je na členských štátoch, aby urobili potrebné kroky vedúce ku zlepšeniu vykonávania smernice o vysielaní pracovníkov. Očakáva sa, že Rada schváli uvedené odporúčanie na budúcej Rade v zložení pre zamestnanosť a sociálne veci dňa 9. júna.

Komisia sama potom zamýšľa vyhodnotiť vykonávanie smernice vo svetle ostatných rozsudkov Európskeho súdneho dvora, pričom bude úzko spolupracovať s Európskym parlamentom pri príprave jeho správy predloženej z jeho vlastnej iniciatívy.

Komisia sa plne zaviazala k účinnej ochrane práv pracovníkov a bude pokračovať vo svojom boji proti akejkoľvek forme sociálneho dampingu alebo nedodržiavania práv pracovníkov.

Je treba zdôrazniť, že nejestvuje žiadny rozpor medzi dôsledným presadzovaním práv pracovníkov a podporou konkurencieschopného vnútorného trhu, ktorý nám poskytuje prostriedky na udržanie európskeho sociálneho blahobytu. Sociálnym aspektom a konkurencieschopnosti musí byť prisudzovaná rovnaká dôležitosť, ak má naša spoločnosť a hospodárstvo ďalej prekvitať.

  Gunnar Hökmark (v mene skupiny PPE-DE) – (SV) Pán predsedajúci, rád by som poďakoval pánovi komisárovi za jeho vystúpenie a s vďakou prijímam skutočnosť, že zdôraznil význam užšej spolupráce členských štátov a zodpovednosť členských štátov za správne vykonávanie smernice o vysielaní pracovníkov.

Domnievam sa, že v tejto rozprave by sa mohla patrične zdôrazniť jedna vec, a to že európsky trh práce zažil od roku 2004 prudkú zmenu. Došlo ku zvýšeniu mobility. Je dôležité povedať, že sa nepotvrdili rôzne hororové scenáre, ktoré sa svojho času šírili, ktoré sa týkali dôsledkov zvýšenej mobility. Hovorilo sa o sťahovaní za dobrými životnými podmienkami a množstvu ďalších problémov.

V skutočnosti dnes robí v iných krajinách jeden milión Európanov. Je tiež pravda, že najväčší rozvoj trhu práce a stanovovanie odmien je možno pozorovať v tých členských štátoch, ktoré sú najviac otvorené. Smernice o vysielaní pracovníkov pomohli zaistiť lepšie príležitosti jednotlivcom a tiež pomohli európskemu hospodárstvu a európskemu trhu práce. Jeden milión ľudí!

Nesmieme na to zabudnúť počas diskusie o troch rôznych súdnych prípadoch. Je to preto, že ako náhle vydal súd rozsudok, vidíme v tom otázku zvláštnej situácie v zvláštnom prípade. Dôležité je však tiež to, že v tom nie je nič, čo by hovorilo, že neexistujú žiadne prekážky k protestným akciám zamestnancov v jednotlivých členských štátoch. V súdnych rozsudkoch nie je nič, čo by znamenalo, že sú v rozpore s rôznymi druhmi kolektívnych zmlúv alebo ďalšími závermi týkajúcimi sa stanovovania odmien. Na druhej strane členské štáty musia mať právne predpisy a spoločnosť musí fungovať, aby mobilita bola umožnená a podporovaná. Práve v tejto súvislosti sa tiež domnievam, že teraz rozvíjame lepšiu spoluprácu a že jednotlivé členské štáty sa presvedčujú, že smernici vykonávajú a vyhodnocujú preto, aby spojili mobilitu so sociálnou istotou a stabilitou pre všetkých európskych občanov. Nesmieme zo súčasných problémov obviňovať EÚ. Naopak musíme prevziať zodpovednosť v jednotlivých členských štátoch, a musíme prijať zvýšenie mobility a dobré životné podmienky ako príležitosť, ktorú ponúka smernica o vysielaní pracovníkov.

  Anne Van Lancker, v mene skupiny PSE. – (NL) Pán predsedajúci, rada by som poďakovala pánovi komisárovi za to, že odporučil zlepšenie správnej spolupráce a lepšie alternatívy pre inšpekcie práce. Ste si však, pán komisár, vedomý toho, že naša radosť z tejto skutočnosti bola narušená rozsudkami vo veci Laval a Rüffert? Tieto rozsudky vzbudili značné znepokojenie, a to nielen v socialistickej skupine v Európskom parlamente, ale tiež v odborových organizáciách mimo Európskeho parlamentu a tiež v tých krajinách, ktoré v súčasnosti ratifikujú Lisabonskou zmluvu.

Dlho sme považovali smernicu o vysielaní pracovníkov za kvalitnú smernicu s jasným princípom. So zreteľom na to, že nie je možné zaistiť, aby platy a pracovné podmienky boli v rámci celej Európy rovné, nie je neprimerané, aby pracovníci mali možnosť očakávať na mieste, kde pracujú, rovné zachádzanie bez ohľadu na svoju národnosť. Je správne, že smernica o vysielaní pracovníkov iba ukladá rad záväzných podmienok, akoby používala komplexný princíp štátu zamestnania. Napokon smernica členským štátom ponúka aj priestor k stanoveniu veľkorysejších ustanovizní na ochranu pracovníkov v súlade s vlastnou sociálnou tradíciou a s kolektívnymi zmluvami alebo všeobecne záväznými kolektívnymi zmluvami.

Rozsudky nám zobrali pevnú pôdu pod nohami, pokiaľ ide o rovné zachádzanie. Minimálna ochrana zaisťovaná smernicou sa postupne stáva maximom. Dlho už nie je pre niektoré krajiny problém prevedenia do vnútroštátneho práva. Stále častejšie sa však dozvedáme, že základná filozofia smernice – pracovníci by síce mali byť chránení, avšak v rozumnej miere – je chybná. Sociálne práva na vyjednávanie a na štrajk síce jestvujú, avšak za podmienok, že nenarušujú voľný pohyb služieb. Nejde o xenofóbnu poznámku, naopak. Zahraničný zamestnanci sú vrelo vítaní. Voľný pohyb pracovníkov skutočne zaručuje rovnaké zaobchádzanie od samého počiatku a to isté chceme dosiahnuť v prípade voľného pohybu služieb.

Moja skupina preto požaduje revíziu smernice o vysielaní pracovníkov z troch dôvodov: po prvé na zabezpečenieeniu toho, aby bolo zaručené rovnaké zachádzanie so zahraničnými a domácimi pracovníkmi, po druhé na zabezpečenieeniu toho, aby boli plne rešpektované vnútroštátne systémy sociálneho dialógu, a po tretie, aby boli každému zaručené základné sociálne práva. Spoliehame sa, pán komisár, na Vašu podporu.

  Anne E. Jensen, v mene skupiny ALDE – (DA) Pán predsedajúci, rada by som poďakovala pánovi komisárovi za jeho vyhlásenie. V poslednej dobe iste došlo k mnohým ostrým reakciám na celý rad rozsudkov Súdneho dvora. Niektorým pozorovateľom, aj v súvislosti s rozsudkom vo veci Laval, sa zdá, že by Lisabonská zmluva mala byť pozmenená a že by mali byť obmedzené právomoci Súdneho dvora. Považujem to za prehnané označenie vyplývajúce z toho, že niektorí ľudia by radi pozastavili práce na zmluve a ľudom predhadzovali, že Lisabonská zmluva môže narušovať právnu istotu zamestnancov. Lisabonská zmluva pritom naopak prinesie zamestnancom rozšírenie ich práv.

Iní pozorovatelia, okrem iných napríklad aj pani Van Lanckerová, sa domnievajú, že smernice o vysielaní pracovníkov by mali byť pozmenené. Som znova proti. Nemyslím si, že by k tomu malo dôjsť v najbližšej dobe. Rovnako ako pán komisár, ktorý to navrhol, sa domnievam, že by sme mali najprv pozorne sledovať, ako je smernica o vysielaní pracovníkov v praxi realizovaná a posúdiť možnosti ochrany proti sociálnemu dampingu v rámci použiteľných právnych predpisov.

Rovnako sa domnievam, že by sme mali počkať na reakcie členských štátov. V tejto súvislosti myslím predovšetkým na prípad Laval. Vo veci doposiaľ nebol vo Švédsku vynesený konečný rozsudok, ale jestvuje rad aspektov, ktoré sa tohto rozsudku týkajú – predovšetkým viditeľná diskriminácia zahraničného podniku, ktorú nemôžeme podporovať, a takisto nejasnosť informácií, ktoré boli podniku poskytnuté. V Dánsku vytvorila vláda pracovný výbor sociálnych expertov (právnych expertov a sociálnych partnerov), ktorý posúdi súlad posledného rozsudku s dánskym modelom, ktorý je založený na dohode a právnymi predpismi sa riadi iba vo veľmi obmedzenej miere. Myslím si, že by bolo užitočné vyčkať na výsledky práce tohto výboru. Výbor pracuje rýchlo a svoju prácu skončí v júni.

V politike často rozhodujú drobnosti, a preto je nevyhnutné, aby sme si k týmto otázkam zachovali vyvážený prístup. Od podrobného prerokúvania smernice o vysielaní pracovníkov v Parlamente a konzultačného procesu so sociálnymi partnermi uplynulo len osemnásť mesiacov. Všetci hovorili, že smernica je dobrá, ale že je ťažké ju zavádzať do praxe. Zamestnanci dostatočne nepoznajú svoje práva a ani zamestnávatelia nepoznajú svoje povinnosti. Naším záverom preto je, že je nevyhnutná lepšia informovanosť a lepšia spolupráca, čo vy, pán komisár, teraz tiež navrhujete. Navrhovali sme tiež napríklad, aby bola využitá dublinská agentúra, ktorá zastupuje vlády aj sociálnych partnerov, s cieľom rozvinúť osvedčené postupy v tejto oblasti. Rada by som sa dozvedela, aká je situácia v tejto oblasti. Veľmi dobre chápem obavy zo sociálneho dampingu, domnievam sa však, že túto tému musíme riešiť s rozumom. Pokiaľ by smernica o vysielaní pracovníkov mala byť zmenená, bolo by to časovo náročné, a je preto dôležité, aby sme preverili všetky možnosti s cieľom zaistiť základ pre flexibilné trhy práce, ako je napríklad dánsky trh práce, v rámci použiteľných právnych predpisov. Ide o zabezpečenie toho, že skutočne môžeme mať flexibilný pracovný trh.

Právo na štrajk zamestnancov nebude rozsudkom obmedzené; mala by však existovať rovnováha týkajúca sa záležitostí spojených so spormi. Domnievam sa, že je nevyhnutné zdôrazniť, že práva zamestnancov budú Lisabonskou zmluvou posilnené a že sociálny partneri aj vlády musia spolupracovať bez ohľadu na hranice v záujme zlepšenia legislatívnej práce a bezkonfliktného fungovania. To je cesta vpred!

  Roberts Zīle, v mene skupiny UEN – (LV) Ďakujem, pán predsedajúci a pán komisár. Rozsudok v tejto veci skutočne prináša nádej, že Európsky súdny dvor chápe štyri reálne základné slobody Európskej únie. V tomto prípade však termín sociálny damping, ktorý je veľmi obľúbený aj v Európskom parlamente, nie je na mieste, lebo cieľom bolo zakázať podniku z iného členského štátu poskytovať služby na vnútornom trhu EÚ. V tejto diskusii by som rád zdôraznil jeden politický aspekt – členské štáty EÚ, a medzi nimi najmä štáty ako Švédsko, mali v posledných rokoch mimoriadne zisky v pobaltských štátoch vďaka poskytovaniu agresívnych finančných služieb, predovšetkým pôžičiek na nehnuteľnosti. Tok tohto kapitálu sme nikdy neobmedzili, aj keď zisky boli mimoriadne vysoké a čiastočne plynuli z neobyčajného sociálneho dampingu pri vývoze – Lotyši, ktorí v týchto bankách pracovali, dostávali platy, ktoré sa ani zďaleka nepribližovali platom, aké za rovnakú prácu dostávali Švédi vo Švédsku. V súčasnosti, za finančné krízy, lotyšské rodiny budú požičané peniaze dlho ťažko splácať, ale naši ľudia a naše podniky nebudú schopné obstáť v konkurencii na trhu EÚ, a preto nebudú schopné tieto dlhy splatiť. V konečnom dôsledku strata postihne švédske penzijné fondy a ďalších akcionárov bánk. Dámy a páni, sme všetci na tej istej lodi európskej lodi – umožnime, aby európske základné slobody boli skutočne slobodami, lebo tým všetci získame! Ďakujem vám.

  Elisabeth Schroedter, v mene skupiny Verts/ALE – (DE) Pán predsedajúci, dámy a páni, všetky súdne rozsudky sa týkajú prípadov, v ktorých odborové organizácie prijali medzinárodne uznávané kolektívne opatrenia týkajúce sa akcií proti sociálnemu dampingu. Vo všetkých troch rozsudkoch Európsky súdny dvor uznal, že odborové organizácie majú na prijatie takých opatrení legitímne právo. Súdny dvor však vylúčil toto právo vo vzťahu k vnútornému trhu.

V prípadoch Laval a Rüffert bola minimálna právna norma vykladaná ako jediná maximálna norma platná pre vnútorný. Európsky súdny dvor teda vyložil smernicu o vysielaní pracovníkov veľmi zvláštnym spôsobom. Zákonodarca ju však týmto spôsobom nezamýšľal. Pri posudzovaniu smernice musí byť podporovaný voľný obchod so službami a zaručená práva zamestnancov. Smernica o vysielaní pracovníkov obsahuje tiež vnútroštátnu doložku najvyšších výhod pre zamestnancov, a to nebolo v súdnych rozsudkoch zohľadnené.

Súdny dvor teraz v Európskej únii vytvára situáciu, kedy sa smernica o vysielaní pracovníkov zmenila z minimálnej smernice na smernicu maximálnu a kde je legitímne uplatňovať konkurenčnú výhodu, aj cez to, že dochádza k sociálnemu dampingu. Medzinárodne sociálne právo by teraz malo podliehať povinnosti podnikov na voľnom vnútornom trhu. Môže to znamenať, že tým súdne rozsudky kritizujú. Únia je však bez rovnocenných prvkov sociálnej Európy, ako sú kolektívne zmluvy, kolektívna opatrenia a boj proti sociálnemu dampingu, odsúdená na zánik a nebude už mať podporu občanov. Odpoveďou našej skupiny je v tejto chvíli toto – zásada rovnakej odmeny za rovnakú prácu v rovnakom zariadení a musí byť rovnocenná v rámci vnútorného trhu, pokiaľ ide o kritérium slobody.

  Francis Wurtz, v mene skupiny GUE/NGL − (FR) Pán komisár, predovšetkým by som rád do zápisnice uviedol, že moji kolegovia z Konferencie predsedov, ktorí v neskorej nočnej rozprave rozhodli proti môjmu želaniu, sú dnes všetci neprítomní. Keby nešlo o neskorú nočnú rozpravu, rád by som konečne začal diskusiu o tejto závažnej otázke, ktorej ste Vy, pán komisár, s nápadnou nedbalosťou venovali obyčajných dvadsať sekúnd – totiž že Súdny dvor uznal platový damping.

Preto stručne načrtnem tri štádiá tohto nového rozmeru európskeho práva. Dňa 11. decembra 2007 – Súd zamietol žalobu odborových organizácií požadujúcich, aby fínska lodná spoločnosť Viking Line nesmela registrovať svoje trajekty v Estónsku s cieľom znížiť mzdy pracovníkov. 18. decembra 2007 – Súd, tentokrát vo veci Vaxholm vo Švédsku, znova rozhodol v neprospech odborových organizácií v prípade blokády stavby, proti lotyšskej spoločnosti, ktorá odmietala dodržovať kolektívnu zmluvu použiteľnou v stavebníctve. Dňa 3. apríla 2008 – Súdny dvor uznal vinným Dolné Sasko v Nemecku za stanovovanie minimálneho platu všetkým stavebným spoločnostiam, ktoré získali zmluvu na verejnú zákazku. Súd ďalej rozhodol v prospech poľského subdodávateľa nemeckej spoločnosti, ktorý platil svojim zamestnancom menej ako polovicu stanovenej mzdy. Ide o rozsudok v prípade Rüffert.

Vo všetkých troch prípadoch odôvodňuje Súdny dvor svoje rozhodnutie podporovať platový damping tým, že právo Spoločenstva zakazuje akékoľvek opatrenie, ktoré by – zdôrazňujem – mohlo „znížiť atraktivitu“ podmienok spoločnosti z iného členského štátu, lebo by šlo – a tu citujem – o „obmedzenie voľného pohybu služieb“ či slobody usídlenia, ktoré patrí medzi základné slobody zaručené Zmluvou. To je proste neprípustné. Kam sa stratil sociálny aspekt tohto liberálneho usudzovania?

Každý sociálny pokrok v krajine efektívne zníži atraktivitu trhu – aby sme použili vyjadrenie Súdneho dvora – pre súťažiace spoločnosti. Mal by som dodať, že vo všetkých troch prípadoch povestná smernica o vysielaní pracovníkov neposkytla dotyčným pracovníkom seba menšiu ochranu. Ostatne Súdny dvor uviedol vysvetlenie, že, znovu citujem, „smernice usiluje najmä o dosiahnutie voľného pohybu služieb“. Nespomína ochranu pracovníkov.

Konečne, vo všetkých troch prípadoch rozhodol súd v zmysle konkrétnych článkov Zmluvy, nie iba smernice. V prvom prípade ide o článok 43, v ďalších dvoch potom o článok 49, pričom oba boli použité v doslovnom znení návrhu Lisabonskej zmluvy, ktorá teraz prechádza procesom ratifikácie.

Môj záver je preto jasný. Na riešenie problémov vyplývajúcich z týchto rozsudkov nestačí zmena smernice. Každý, kto chce znovu nastoliť nadradenosť sociálnych práv nad voľným obchodom, musí trvať na revízii zmlúv, a predovšetkým tých článkov, o ktoré sa Súdny dvor v odôvodnení nedávnych rozhodnutí opiera. Je to zložité, považujem to však za nevyhnutné, lebo v opačnom prípade môžeme očakávať skutočnú krízu legitimity súčasného európskeho hospodárskeho a sociálneho modelu.

  Kathy Sinnott, v mene skupiny IND/DEM. Pán predsedajúci, v poslednej dobe, v prípade Rüffert, vyplácala poľská spoločnosť 53 pracovníkom len 46 % zmluvnej mzdy za obchodovanie v Nemecku. Poľský dodávateľ bol stíhaný, v reakcii na to predložil vec súdu a Európsky súdny dvor nedávno rozhodol v prospech poľského subdodávateľa.

Nie je to tak dávno, kedy pán John Monk, predseda Európskej konfederácie odborových zväzov, hovoril pre Výborom pre zamestnanosť a sociálne veci o skoršom prípadu – prípadu Laval – a v súvislosti s budúcimi prípadmi varoval: „bolo nám povedané, že naše právo na štrajk je základné, avšak nie také dôležité, ako je voľný pohyb služieb“.

Odborové hnutie týmito rozsudkami stráca svoje právomoci. Smernice o službách a smernice o vysielaní pracovníkov priamo ohrozujú všetko, čo bolo v oblasti práv pracovníkov dosiahnuté v ostatných tridsiatich rokoch.

V troch prípadoch – Laval, Viking a najnovšie Rüffert – je základom súdneho výkladu konštrukcia, kvôli ktorej sú zmluvy bezvýznamné, odborové organizácie sa stávajú bezmocnými a spravodlivé mzdy sú len prázdnou frázou. Ako uviedol pán Monk počas vystúpenia vo veci Laval, potrebujeme ochranu zakotvenú v protokolu Lisabonskej zmluvy, alebo budeme musieť v budúcnosti riešiť sociálny damping.

  Philip Bushill-Matthews (PPE-DE). – Pán predsedajúci, domnievam sa, že Komisia najprv vydala vykonávací dokument na realizáciu smernice o vysielaní pracovníkov v roku 2006 a v teom čase socialistická skupina – v reakcii na to – žiadala Parlament o sprísnení smernice. Komisia to vtedy nepovažovala za nutné a určite to nepovažuje za nutné v súčasnosti a ja do zápisnice uvádzam, že s tým súhlasím.

Problémom, ako sama Komisia jasne definovala, sú nedostatky v realizácii na vnútroštátnej úrovni, nedostatočná spolupráce členských štátov a nedostatok informácií. Sprísnenie právnych predpisov EÚ by tieto nedostatky nevyriešilo, naopak by ich riešenie bolo ťažšie.

Na záver by som rád poznamenal, že pán komisár potvrdzuje plné odhodlanie chrániť práva pracovníkov a bojovať proti sociálnemu dampingu. Myslím, že na tom by sa mali všetky strany Parlamentu zhodnúť, ale mali by sme sa zhodnúť aj na tom, že existuje ďalšie právo, ktoré by malo byť chránené – právo všetkých pracovníkov na mobilitu, na to byť vyslaný a na poskytovanie cezhraničných služieb.

Práva na sociálnu ochranu musia ísť ruku v ruke s právom poskytovať služby a nesmie tu dochádzať k žiadnemu rozporu. Hlavným problémom je samozrejme nájdenie správnej rovnováhy. Tento problém majú však riešiť členské štáty, a nie EÚ navrhovaním prísnejších právnych predpisov. Myslím si, že pán komisár spôsob naznačil, a vyzývam jej, aby so mnou súhlasil v tom, že našou úlohou, ako poslancov Európskeho parlamentu, by malo byť získanie našich krajín pre spoluprácu.

  Jan Andersson (PSE). – (SV) Pán predsedajúci, pán komisár, s vďakou prijímam odporúčanie a ešte viacviac vítam skutočnosť, že pán komisár usiluje o boj proti sociálnemu dampingu a pán Barroso a pán Špidla zastávajú názor, že právo na štrajk nerobí zo slobody pohybu druhoradú záležitosť. Vaše návrhy sú však nedostatočné – nestačí k predchádzaniu sociálnemu dampingu.

Pozrime sa najprv na výroky súdu v prípadoch Rüffert a Laval. Hovorí sa v nich, že rozhodujúca je minimálna mzda v krajine pôvodu, inak povedané, že poľský pracovník musí na rovnakom pracovnom mieste pracovať za 46 % mzdy, za ktorú by pracoval nemecký pracovník. Pokiaľ by sme povedali, že žena musí pracovať za 46 % mzdy, ktorú by dostal muž, bolo by to považované za diskrimináciu. Tu ide o diskrimináciu poľských pracovníkov, ktorí nedostávajú rovnakú mzdu ako nemeckí pracovníci. To je neprijateľné.

Po druhé, nie sú rovnako posudzované rôzne sociálne modely. V prípade Rüffert sa zdôrazňuje, že kolektívne zmluvy musia byť univerzálne použiteľné a nesmie ísť o model, ktorý si zvolilo Dolné Sasko. To isté sa objavuje v prípade Laval. Isté modely trhu práce sú nadradené iným. Ani toto nie je prijateľné.

Po tretie sa hovorí, že právo na štrajk je základným právom, pokiaľ jej však porovnávame s voľným pohybom, nie je brané príliš vážne, dokonca nie je brané vážne vôbec. Namiesto toho má prednosť voľný pohyb.

Niektorí rečníci hovoria „áno, ale voľný pohyb je tiež nutný“. Samozrejme, že je, avšak ako podporíme voľný pohyb, pokiaľ zhoršujeme podmienky v daných krajinách? Domnievate sa, že ľudia žijúci v týchto krajinách povedia „vítame nových ľudí“? Nie, budú požadovať uzavretie hraníc. Som za otvorené hranice medzi novými a starými členskými štátmi, som však tiež pre rovné podmienky pri rovnakej práci, a to tiež musí byť základným právom. Komisia musí teda prijať dôslednejšie kroky vzhľadom na smernicu o vysielaní pracovníkov.

  Pierre Jonckheer (Verts/ALE). – (FR) Pán predsedajúci, pán komisár, do veľkej miery zdieľam názor mojich kolegov pani Van Lancker a pána Wurtze. Hlavnou otázkou nakoniec zostáva, koľko ešte chceme v Európe chudobných pracovníkov? To je základná otázka.

Bez toho aby som opakoval rozsudky Súdneho dvora, vidím, že sme dosiahli bodu, keď je smernica o vysielaní pracovníkov používaná proti vnútroštátnym a regionálnym opatreniam, ktoré sú pripravované na zabezpečenie „rovnakých podmienok na trhu“ pre všetkých pracovníkov a na zaručenie minimálneho platu pre všetkých pracovníkov.

Dostali sme sa teda do situácie, keď smernica oslabuje teritorialitu práva na prácu. Je možné zaručiť mobilitu pracovníkov, kým bude zaistená teritorialita práva na prácu, a o tom v súčasnosti prebieha diskusia. Pokiaľ na okamžik zabudneme na smernici o vysielaní pracovníkov, rád by som upozornil na inú súvisiacu vec – sťažnosť, ktorú spoločnosť TNT predložila Komisii v nadväznosti na rozsudok zo strany správneho súdu v Berlíne, kde sa tvrdí, že nemecká vláda pri určovaní minimálnych miezd v poštovom odvetví nezohľadnila hospodársky vplyv minimálnej mzdy – ide o minimálnu mzdu vo výške 9,80 EUR/hod. – na jeho konkurentov. Nachádzame sa v situácii, keď minimálna mzda, ktorej stanovenie je v právomoci štátu, v skutočnosti oslabuje hospodársku súťaž. Toto je výklad TNT.

Komisia túto žalobu v súčasnosti prešetruje. Pokiaľ sa vy, pán Špidla, či vaši kolegovia a zhromaždenie rozhodnete v tomto prípade v prospech TNT, myslím si, že potom stratíte všetku vierohodnosť, v tomto prípade aj v ďalších prípadoch, a že to dá viac práce ako odporúčanie zo strany Komisie, týkajúce sa najlepšej informovanosti a spolupráce medzi členskými štátmi na ceste na zabezpečenieeniu skutočnej dôstojnosti pracovníkov v Európskej únii.

  Eva-Britt Svensson (GUE/NGL). – (SV) Pán predsedajúci, úlohou Európskeho súdneho dvora je vydávanie rozsudkov v súlade so Zmluvami. Preto musia byť Zmluvy pozmenené tak, aby chránili záujmy pracovníkov. Záverom vyplývajúcim z rozsudkov Súdneho dvora v prípadoch Laval, Viking Line a Rüffert je, že Lisabonská zmluva nemôže byť schválená európskymi zárobkovo činnými osobami, pokiaľ k nej nebude pripojená klauzule o právach pracovníkov – právo na ochranu kolektívnych zmlúv, právo na štrajk za zlepšenie platových a zamestnaneckých podmienok.

Požiadavka odmeny prevyšujúcej minimálnu mzdu je v súčasnosti podľa Súdneho dvora prekážkou obchodu a odborové organizácie nebudú schopné predchádzať mzdovému dampingu. Dňa 17. apríla tohto roku komisár McCreevy písomne zodpovedal otázku týkajúcu sa práv odborových organizácií takto: „odborové organizácie môžu pokračovať v protestných akciách, pokiaľ sú tieto vedené zákonnými nárokmi v súlade s právom Spoločenstva“. Nemôžete to vyjadriť jasnejšie. Právo Spoločenstva sa teda musí zmeniť. Voľný pohyb áno, avšak bez diskriminácie pracovníkov z iných krajín.

  Hélène Goudin (IND/DEM). – (SV) Pán predsedajúci, čas od času presvedčí Európsky súdny dvor členské štáty o tom, že sa nemôžu považovať za nezávislé v základných politických oblastiach, ako je zdravotná politika, politika v oblasti hazardných hier, reklama na alkohol a v poslednej dobe aj politika trhu práce. Známe to ako právny aktivizmus a musíme to vnímať ako priame ohrozenie demokracie a zásady subsidiarity. Vzhľadom na svoj arogantný prístup k demokraticky zvoleným vládam členských štátov je Európsky súdny dvor pre Európu v podstate samozvanou mocou.

Z rozsudku v prípade Laval vyplýva, že na švédskom území budú švédske a zahraničné spoločnosti fungovať za celkom odlišných podmienok. To je absolútne neprijateľné. Naliehavo vyzývam poslancov, aby mali toto na pamäti, až sa nabudúce rozhodnú udeliť právomoci nevoleným orgánom EÚ. V súčasnosti sa zdá, že sa na poslednej chvíli prebúdzame.

  Jacek Protasiewicz (PPE-DE). – (PL) Pán predsedajúci, smernica o vysielaní pracovníkov je jedným zo základov pre praktické realizovanie jednej zo štyroch slobôd Spoločenstva, ktoré sú európskymi slobodami, ktoré sú samého počiatku spojené so Zmluvami a Európskym spoločenstvom.

Článok 49 Zmluvy je jedným z najjasnejšie formulovaných predpisov, ktorým sa riadi vnútorné záležitosti Európskej únie, a jednoznačne hovorí, že obmedzenie voľného pohybu služieb v rámci Spoločenstva by malo byť zakázané v prípade štátnych príslušníkov členských štátov, ktorí sú usadení v inom štáte Spoločenstva ako osoba, ktorej je služba určená. Pretrvávajúca prax v mnohých členských štátoch, ktorá je zameraná na obmedzenie tejto slobody zaručenej Zmluvou, je teda prekvapivá.

Za dobu od svojho zvolenia do Európskeho parlamentu v roku 2006 som dostal veľa sťažností od podnikateľov, predovšetkým z nových členských štátov, ktoré pristúpili k EÚ po roku 2004, na činnosť regionálnych a miestnych orgánov, ktoré týmto podnikateľom svojvoľne ukladajú ďalšie požiadavky, ktoré nie je možné odôvodniť žiadnym právnym aktom EÚ. Vzniesol som túto otázku v Parlamentu pri mnohých príležitostiach a žiadal som jednomyseľné stanovisko Európskej komisie reprezentujúce právo EÚ, teda na ochranu voľného pohybu služieb.

Som rád, že sa mojej snahe dostalo také jasné potvrdenie v rozsudku Európskeho súdneho dvora, o ktorom tu dnes diskutujeme. Verím, že v súvislosti  nedávnymi rozsudkami Súdneho dvora budeme – Parlament spoločne s Európskou komisiou – schopní vytvoriť vzorec organizácie vnútorného trhu služieb, ktorý síce zaistí základné práva zamestnancov, ale nebude predstavovať mimoriadnu záťaž pre podnikateľov, ktorá by mala škodlivý dopad na ich činnosť a ktorá by, ako sa uvádza v rozsudku Súdneho dvora, bola porušením európskeho práva.

Voľný trh služieb a mobilita zamestnancov by mali byť podporované a nie napádané. To sú výzvy 21. storočia.

  Magda Kósáné Kovács (PSE). – (HU) Ďakujem pánovi predsedajúcemu a pánovi komisárovi. Vplyvom niekoľkých rozsudkov Európskeho súdneho dvora sa smernica o vysielaní pracovníkov (96/71/ES) stala stredobodom záujmu Únie. Súd prehovoril. Je možné debatovať o tom, čo skutočne povedal, nemalo by to však zmysel, lebo rozhodnutie ostane aj tak platné a Súd nevytvára rebríček hodnôt.

Môžeme vidieť, že v Parlamente tieto rozsudky vyvolali vzájomne rozporné stanoviská, je však dobre, že Komisia zvážila, čo je potrebné urobiť, a opýtala sa členských štátov. Je to o to dôležitejšie, že členské štáty sa usilujú celú vec zahladiť. Je príznačné, že skoršie opomenutie zo strany Komisie žiaľ prispelo ku zhoršeniu ovzdušia, lebo Komisia sa stále ešte nezaoberala realizáciou smernice o vysielaní pracovníkov vo vnútroštátnych systémoch, aj keď ju o to už pred dvomi rokmi žiadal Európsky parlament vo svojom uznesení. Nejestvuje teda odpoveď na to, či sú opatrenie členských štátov na ochranu pracovníkov v súlade so smernicou o vysielaní, a kvôli tomuto nedostatku nemôžeme povedať, či smernica o vysielaní pracovníkov skutočne funguje, či ju je potrebné zmeniť s ohľadom na právne predpisy týkajúce sa trhu služieb. Nejde o žiadne ponaučenie z realizácie, ale predovšetkým o násilne sa stretávajúce stanoviská. So znepokojením sa zaoberáme otázkou, či súčasná neistá situácia neposkytuje určitý priestor populizmu a demagógii. Nevytvárame politický problém z náhodného právneho nedostatku? Možná sme vytvorili politické napätie tam, kde by bola na mieste len striedma regulácia.

Dámy a páni, voľný trh služieb funguje, až na niekoľko výnimiek, podľa ustanovenia právnych predpisov. Na druhej strane sú vyžadované zvláštne opatrenia na to, aby právo bolo skutočne dobré. Veríme v tieto konkrétne kroky Komisie, lebo Súdny dvor nemôže urobiť komplexné preskúmanie právnej matérie. A preto ich má urobiť Komisia. A je rovnako na Komisii, aby prípadne začala stíhanie pre porušenie práva. Môžem potvrdiť slová pána Špidlu o tom, že musíme pracovať zároveň a spoločne v záujme práv zamestnancov a záujme sociálneho trhu. Ďakujem.

  Gabriele Zimmer (GUE/NGL). – (DE) Pán predsedajúci, pán komisár, nesúhlasím s vaším názorom, že by neexistoval rozpor medzi silnou sociálnou ochranou zamestnancov a silným vnútorným trhom. Vnútorný trh EÚ, ktorý je v súladu so systémom celosvetovej hospodárske súťaže, tento druh kontrastu nakoniec zosobňuje. Súhlasím však s vami v tom, že členské štáty nesú zodpovednosť za vykonanie práva EÚ vo vnútroštátnom práve. Prinajmenšom v prípade Rüffert sudcovia v Berlíne a Dolnom Sasku proste neukazujú prstom na Európsky súdny dvor.

Všeobecne vôbec nevysvetlili právne predpisy týkajúce sa kolektívneho rokovania a vyžadovania zákonnej minimálnej mzdy. Pán komisár, žiadam Vás, aby ste prijali svoju zodpovednosť a otvorene vyjadrili nevyhnutnú požiadavku na zmenu dokumentov tvoriacich právny základ EÚ. Ide napríklad o články 50 a 56 konsolidovanej verzie Lisabonskej zmluvy zo dňa 15. apríla, sprísnenie smernice o vysielaní pracovníkov, udelenie práva na protestné akcie a cezhraničného práva na protestné akcie. Odvolávam sa tiež na skutočnosť, že preskúmavanie politických problémov by nemalo spočívať iba na Európskom súdnom dvore, naopak zodpovednosť by mali niesť orgány EÚ (Rada, Komisia a Európsky parlament) aj jednotlivé štáty prostredníctvom svojich právnych predpisov.

  Elmar Brok (PPE-DE). – (DE) Pán predsedajúci, pán komisár, dámy a páni, Lisabonská zmluva bude znamenať podstatné zlepšenie pre zamestnancov – tu však s Vami pán Wurtz, nemôžem súhlasiť. Musíme ju prijať práve preto, lebo sociálna politika je úlohou, ktorá nepozná štátne hranice. V budúcnosti musí byť všetko preverované zákonnými prostriedky z hľadiska sociálnej politiky, pričom definícia sociálne tržného hospodárstva, ako je stanovená Zmluvou, predstavuje významný pokrok.

Potrebujeme konkurencieschopnosť, potrebujeme vyššiu produktivitu – to musí určite byť hlavnou výzvou v globálnom usporiadaniu – vo všetkých troch veciach si však uvedomujeme, že tu nejde o súťaž v rámci globálneho usporiadania, ale skôr o to, či bola urobená práca v niektorých odvetviach v Európskej únii medzi jej členskými štátmi ako súčasť jednotného vnútorného trhu.

Nesmieme sa dostať do situácie, v ktorej by globálne usporiadanie bolo využité na to, aby boli postavení proti sebe zamestnanci z jednotlivých členských štátov na základe medzinárodnej konkurencieschopnosti. Pokiaľ by bola zničená zamestnanecká solidarita, celá Európska únia, súdržnosť našich spoločností, by sa tiež rozpadla.

Z tohto dôvodu je dôležité, že v súčasnosti nie sme hnaní na zodpovednosť súdmi, ale že si sami jasne stanovujeme, že musíme preskúmať právne predpisy. Smernica o vysielaní pracovníkov pochádza zo začiatku deväťdesiatych rokov. Dnes sa už nepoužíva. Musíme zistiť, v čom je zlá. Nepoznám podrobnosti. Partneri musia pri kolektívnom rokovaní skontrolovať, či uzatvárajú kolektívne zmluvy v súlade s vnútorným trhom. Vnútroštátne predpisy tomu musia byť prispôsobené. To všetko musíme kontrolovať. Kolektívna zmluva zároveň nesmie viesť k rozdeľovaniu ani ochranárstvu, lebo by mala byť zaručená mobilita.

Keď sa zaoberáme štyrmi základnými slobodami, máme na mysli štyri základne slobody trhu. Mojou definíciou sociálne tržného hospodárstva sa rozumie, že trh môže bežať iba v rámci vymedzenom zákonodarcom, aby bolo rozdelenie výhod tohto hospodárskeho poriadku spravodlivé a nebol daný priestor pre voľnú hru trhových síl. Pokiaľ by k tomu došlo, trh by pohltil sám seba. Preto potrebujeme taký druh rámcových podmienok sociálne tržného hospodárstva.

Pán predseda, dovoľte mi na záver odcitovať: „Žiadne trhové hospodárstvo v duchu pustošenia laissez-faire minulej éry ani voľná hra trhových síl“ – a podobné frázy – „ale sociálne zodpovedné trhové hospodárstvo, v ktorom jednotlivec opäť dosiahne uznania, kde sadôraz kladie na osobnosť, a ktorá tiež v nadväznosti na to poskytuje spravodlivú odmenu za vykonanú prácu; to je trhové hospodárstvo moderného typu“. Citujem Ludwiga Erharda, o ktorom sa rozhodne nedá povedať, že by bol odporcom trhového hospodárstva.

  Stephen Hughes (PSE). – Pán predsedajúci, dovoľte mi vyjadriť, ako veľmi súhlasím s pánom Brokom, a naopak ako nesúhlasím s pánom Bushill-Matthewsom. K tomu sa však dostanem o chvíľu. Rád by som poďakoval pánovi komisárovi za odporúčanie, ktoré bolo prijaté dňa 3. apríla. Ide o významný krok správnym smerom. Domnievam sa, že účinnejšia výmena informácií a prístup k nim a výmena osvedčených postupov iste napomôžu, je však jednou zozvláštnych náhod, že toto odporúčanie bolo prijaté v deň, keby bol vynesený rozsudok v prípade Rüffert. Domnievam sa, že najmä prípady Laval a Rüffert si žiadajú, aby sme teraz urobili oveľa viac, ako sa hovorí v tomto odporúčaní.

Tieto prípady vyvolávajú predstavy, že hospodárske slobody je možno vykladať ako udelenie práva podnikom obchádzať vnútroštátne sociálne a pracovnoprávne predpisy a postupy. Zdá sa, že jedinou ochranou sú ustanovenia smernice o vysielaní pracovníkov. Pokiaľ je situácia taká, je jasné, že je potrebné smernicu preskúmať. Predovšetkým je potrebné jasne vymedziť pôsobnosť kolektívnych zmlúv, stanoviť záväzné štandardy a pri kolektívnych akcií tieto štandardy vymáhať.

Myslím si, že je potrebné urobiť veľa vecí. Mali by sme zaistiť, aby kolektívne zmluvy hostiteľskej krajiny mohli stanovovať vyššie ako minimálne štandardy. Musíme urobiť záväzným to, čo je teraz pre členské štáty dobrovoľné, napríklad používanie všeobecne záväzných kolektívnych zmlúv pre vyslaných pracovníkov. Domnievam sa, že potrebujeme tiež stanoviť jasnú lehotu pre definíciu vyslaného pracovníka, aby existovala jasná predstava o tom, kedy už vyslaným pracovníkom nie je.

Nakoniec sa domnievam, že potrebujeme rozšíriť právny základ smernice, aby zahŕňal voľný pohyb pracovníkov a tiež voľný pohyb služieb. Tento návrh bol zamietnutý v roku 1996, ale ja dúfam, že teraz máme možnosť pozorovať, ako je dôležitý.

Súd je tým, kto povedal, že právo na štrajk a združovacie právo sú základnými právami, ale nie natoľko dôležité ako hospodárske slobody. Odborovým organizáciám je možno prepáčiť to, že si myslí, že sa náhle ocitli na Zvieracej farme. Dlžíme im obnovu rovnováhy. Domnievam sa, že tieto skromne navrhnuté úpravy smernice o vysielaní pracovníkov by mohli byť začiatkom.

  Søren Bo Søndergaard (GUE/NGL). – (DA) Pán predsedajúci, keď sme vo februári posudzovali Lisabonskú zmluvu, moji kolegovia poslanci aj ja sme navrhovali, aby právo na kolektívne protestné akcie spadalo do právomoci členských štátov. Bohužiaľ, väčšina z vás hlasovala proti a ja sa teraz musím pýtať – prečo? Jediným logickým vysvetlením a logickým dôsledkom je, že zamestnávatelia dajú prednosť maximálnemu zisku pred právom zamestnancov brániť sa sociálnemu dampingu. Samozrejme tomu môžete veriť, potom však už nie je možné hovoriť o sociálnej Európe.

Zamestnanci v každej krajine musia mať bezpodmienečné právo začať protestnú akciu s cieľom zaistiť, aby pracovníci z rad prisťahovalcov dostávali plat aspoň v rovnakej výške ako oni sami. To nie je diskriminácia. Nemyslíme si, že by pracovníci z radov prisťahovalcov mali mať nižšie platy ako robotníci, ktorí v príslušnej krajine už žijú. Sme proti diskriminácii, a preto musia byť prijatá vhodná opatrenia, inak bude dochádzať k sociálnemu dampingu. Ide o špirálu so zostupnou tendenciou. Preto musíme s využitím všetkých nutných prostriedkov zabezpečiť, prostredníctvom právne záväzného protokolu k Lisabonskej zmluve, prinajmenšom voľné a neobmedzené právo na štrajk.

  Jacques Toubon (PPE-DE). – (FR) Pán komisár, sme skutočne mimoriadne znepokojení, keď vidíme, ako je voľný pohyb služieb používaný v judikatúre. Je možno prepáčiť, ak sa niekto domnieva, že Európsky súdny dvor sa v niektorých výkladoch usiluje nastoliť výsadne postavenie článkov 43 a 49 pred všetkými ostatnými ďalšími úvahami. Pristupujem však s obozretnosťou k Manicheanovej analýze týchto rozsudkov, lebo všetci viete, ide o prvé a najmä skúšobne prípady.

Som presvedčený, že hlavnou otázkou, ktorú si musíme položiť, je to, ako zaručiť sociálny acquis. Konkrétne si musíme odpovedať na dve otázky. Po prvé, akú úroveň platov musia spĺňať firmy podľa vnútroštátnych právnych predpisov hostiteľskej krajiny a po druhé, do akej miery môžeme obmedzovať kolektívne akcie odborových organizácií zamerané na zaistenie rovného zachádzania so štátnymi príslušníkmi danej krajiny a vyslanými pracovníkmi.

Nemyslím si, že by odpoveďou na tieto otázky mala byť zmena smernice o vysielaní pracovníkov. Považujem taký pokus dokonca za veľmi riskantný. Oveľa zaujímavejšie mi naopak pripadne návrh Európskej konfederácie odborových zväzov. Súhlasím s pánom Brokom, ktorý hovorí, že ide o prostú aplikáciu Zmlúv, starých i nových – článku 3.3, článku 6.1 a Charty základných práv, ktorá je teraz hmotným právom.

Musíme tiež, prípadne pod dohľadom národných parlamentov, vo všetkom, čo sa týka práva na prácu, práv pracovníkov a predovšetkým práva na štrajk, presadzovať zásadu subsidiarity.

Francúzske predsedníctvo chystá v najbližšej dobe spustenie sociálnej agendy. Pre vás, pán komisár – Komisia musí zájsť ďalej, ako ste vytýčil, a urobiť viac ako minimálne správne odporúčanie týkajúce sa „politickejšieho“ znení, zohľadňujúc pritom plne neistotu vyplývajúcu z judikatúry.

  Karin Jöns (PSE). – (DE) Pán predsedajúci, pán komisár, dámy a páni, úzka spolupráca vnútroštátnych správnych orgánov je iste správna a ja ju vítam. Je dokonca nevyhnutná.

Pokiaľ však budeme skutočne chcieť odvrátiť súťaž o najnižší plat v Európe, potrebujeme urobiť oveľa viac, a vy to, pán komisár, viete. Z rozsudku v prípade Rüffert vyplýva podľa môjho názoru jediné riešenie. Musíme vylepšiť smernicu o vysielaní pracovníkov. To isté sa žiada od Komisie.

Z tohto rozsudku musíme vyvodiť právne dôsledky, vzhľadom na to, že pôsobí proti zámeru smernice o vysielaní pracovníkov. Voľný pohyb služieb je tu nadradený ochrane zamestnancov. Dokonca je vysvetlená plánovaná zmena z minimálnej na maximálnu ochranu. V Nemecku, odkiaľ pochádzam, je týmto rozsudkom priamo postihnutých osem zo šestnástich spolkových krajín. Regionálne vlády chceli slúžiť len ako model vo veci mzdového dampingu.

Chceli, na základe smernice o vysielaní pracovníkov a smerníc o verejných zákazkách, zaistiť dodržanie určitých sociálnych kritérií, aspoň pri uzatváraní zmlúv na verejné zákazky. Požadovali preto dodržiavanie miestnej štandardnej výšky miezd ako sociálneho kritéria, lebo tieto prevyšujú minimálnu mzdu.

Nemôžem pochopiť rozhodnutie Súdneho dvora. Pokiaľ skutočne chceme sociálne kritérium – a ja myslím, že všetci chceme – potom musí byť možné dostávať aj viac ako minimálnu mzdu. Rozsudok by nás nemal nútiť k tomu, aby sme v budúcnosti aj naďalej schvaľovali minimálne normy samostatne pre vysielaných pracovníkov. To nie je sociálna Európa, o akú usiluje moje skupina. S cieľom získať istotu musíme tiež dôkladne preskúmať smernice o verejných zákazkách.

Vráťme sa k Nemecku – rozsudky Európskeho súdneho dvora, ktorým sa dnes venujeme, sa odrazili v prijímaní Európy. A od nás všetkých sa teraz požaduje, aby sme tu tento smer opäť zmenili.

  Alejandro Cercas (PSE). – (ES) Pán predsedajúci, pán komisár, ak by sme sa venovali okrajovému problému, pochopil by som, že ho možno vyriešiť prostým odporúčaním na výmenu osvedčených postupov a účinnejšiemu informovaniu. Problém je však, pán komisár, významný, čo vo vašej reči nezaznelo.

Problémom, pán komisár, je to, že tu máme súhlasnú judikatúru Súdneho dvora, ktorá hovorí, že pracovníci z jednej krajiny môžu pracovať v inej krajine za menej ako 50 % platu podľa smernice, ktorá, a to treba povedať, bola starostlivo vytvorená s cieľom tomu predchádzať.

Pokiaľ je teda možné, aby platili právne predpisy, ktoré takú situáciu umožňujú, nie je to možné vyriešiť iba odstránením problémov s informovanosťou.

Po druhé, pán komisár, je problém v tom, že bolo opomenuto veľa postupov vnútroštátnych odborových organizácií týkajúcich sa stanovovania výšky platov a kolektívnych zmlúv. Bolo opomenuté Fínsko, Švédsko, Dánsko a Nemecko. To je obrovský problém nielen pre tieto krajiny, ale pre celú Európu, ktorá zažíva oslabovanie vnútroštátnych právnych predpisov, zlyháva pri zabezpečeniu lepšej ochrany pre pracovníkov a dokonca narušuje systémy vnútroštátnej ochrany.

S ohľadom na túto situáciu, pán komisár, si myslím, že nesmieme pred týmto problémom zatvárať oči. Nie je možné predpísať aspirín tam, kde je potrebná rozsiahla operácia. Domnievam sa, že potrebujeme obnoviť rovnováhu medzi zásadami práv pracovníkov a právami trhu, lebo inak týmto spôsobom nielen sociálna Európa, ale Európa ako celok prestane existovať.

  Dariusz Rosati (PSE). – (PL) Pán predsedajúci, pán komisár, zámerom smernice o vysielaní pracovníkov je zaistiť voľný pohyb služieb a zároveň zaručiť práva zamestnancov. Z môjho pohľadu je smernica pre Európsku úniu prínosná a kritika, ktorá tu dnes odznela, je z veľkej miery neopodstatnená.

Rád by som poukázal na to, že v prípade Rüffert, o ktorom diskutujeme, došlo k porušeniu sociálnych štandardov a nastavenie nezvykle nízkej úrovne platov nie ako dôsledok toho, že smernica o vysielaní pracovníkov by bola chybná, ale v dôsledku nevykonania časti príslušných právnych predpisov Dolného Saska spôsobom, ktorý smernica o vysielaní pracovníkov predpokladala. V nadväznosti na to sa tu venujeme problému vykonania právnych predpisov v Nemecku, nie prípadnými nedostatky smernice o vysielaní pracovníkov. Rovnaká situácia nastáva v prípade Laval, kde naopak vo Švédsku nie je minimálna mzda určená zákonom ani kolektívnou zmluvou, ako to predpokladá smernice o vysielaní pracovníkov. Z môjho pohľadu je teda východiskom z danej situácie predovšetkým prispôsobenie vnútroštátnych právnych predpisov platnej smernici, aj keď pripúšťam, ž existuje rad skutočností, ktoré by v smernici mohli byť vylepšené, a v tejto veci podporujem stanovisko Komisie.

Rád by som pri tejto príležitosti pohovoril o pojme sociálneho dampingu, ktorý sa tu často opakuje. Konštatujem, že pojem sociálneho dampingu nejestvuje v medzinárodných právnych predpisoch ani v ekonomickej teórii. Ide o čisto propagandistický termín. O dampingu nie je možné hovoriť v situácii, keď by vysielaní pracovníci – Poliaci v Nemecku či Lotyši vo Švédsku – dostávajú odmenu vyššiu, ako by dostali vo svojej vlastnej krajine. O sociálnom dampingu nemožno hovoriť ani v situácii, kedy nejestvujú záväzné platové či sociálne štandardy platné pre všetky krajiny, a dôvodom, prečo tieto štandardy nejestvujú, je rôzna úroveň rozvoja členských štátov a tiež odlišná politika v členských štátoch.

  Manuel Medina Ortega (PSE). – (ES) Pán predsedajúci, domnievam sa, že je jasné, že rozsudok Súdneho dvora ohrozuje samotné základy Európskej únie. Súdny dvor je nepochybne najvyšším orgánom výkladu práva Európskej únie a nikto nemá právo tento orgán oslabovať. Táto judikatúra však, ako už zdôraznil pán Cercas, ohrozuje zásadu sociálnej súdržnosti. Pre mnohých Európanov nie je nutné, aby Európska únia vôbec existovala, pokiaľ nezaručuje minimálne sociálne práva, a preto je samotná existencia Európskej únie ohrozená.

Vzhľadom na to, že nemôžeme ísť proti rozsudkom Súdneho dvora a musíme ich dodržovať, doba jednoznačne dozrela na to, aby orgány so zákonodarnou právomocou – Komisia, Parlament a Rada – prijali opatrenia, ktorými sa zaistí, aby sa táto judikatúra neustálila, lebo ide o rozsudok pripojený ku konkrétnemu právnemu textu, ktorý sa môže zmeniť.

Zdá sa, že nás k tejto legislatívnej zmene vyzýva samotný Súd, a ja sa domnievam, že je teraz povinnosťou predovšetkým Komisie, ale aj Parlamentu a Rady, zmeniť legislatívne texty tak, aby nedošlo k ustáleniu tejto judikatúry.

  Monica Maria Iacob-Ridzi (PPE-DE). – (RO) Legislatívne ustanovenie, o ktorých dne hovoríme, by mohli zlepšiť život viac ako pol miliónu európskych občanov, ktorí pracujú v inom členskom štáte ako poskytovatelia služieb či vyslaní pracovníci.

Najmä ustanovenia článku 3 smernice nie sú plne vykonané vo všetkých členských štátoch Európskej únie. Štandardy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, maximálna pracovná doba a minimálna dĺžka dovolenky aj výhody pre matky nie sú vykonávané v prípade vysielaných pracovníkov.

Okrem toho by mala byť zaručená minimálna mzda poskytovaná na základe právnych predpisov hostiteľskej krajiny. Posledne uvedený problém však núti rad spoločností, aby sa uchýlili k alternatívnym pracovným zmluvám, ktoré automaticky bránia vyplácaniu nižších miezd.

Navyše pre veľké množstvo európskych spoločností sa stalo bežnou praxou najímať pracovníkov z nových členských štátov a vysielať ich do zahraničia na dobu, ktorú je možné predĺžiť až na 24 mesiacov, a tak využívať rozdielov vo vyplácaní príspevkov na sociálne poistenie.

A preto hovorím, že tento druh sociálneho dampingu je potrebné zastaviť vykonaním všetkých ustanovení smernice o vysielaní pracovníkov.

  Genowefa Grabowska (PSE). – (PL) Pán predsedajúci, dnes tu odznelo veľa postrehov a rovnako kritických hodnotení rozsudkov – rozsudkov Európskeho súdneho dvora. Vyzývam vás, aby ste sa upokojili.

Rozsudky Európskeho súdneho dvora nie sú koniec koncov politickej povahy; sú založené na hĺbkovej analýze skutočného stavu vecí a práva v členských štátoch. Je to úloha tejto agendy, tak ju rešpektujme. Poďme sa na to pozrieť v pokoji. Nereagujme negatívne na rozsudky, ktoré nám nevyhovujú, a pozitívne na tie, ktoré nás tešia. Takou spravodlivosťou à la carte by sme sa nemali nechať strhnúť a nemali by sme ju ani prijímať.

Druhá vec, na ktorú by som rada upozornila je toto: nepripusťme konflikt medzi starými a novými členskými štátmi. Najhoršie by bolo, pokiaľ by sme postavili proti sebe členov odborových organizácií zo starých členských štátov a členov odborových organizácií z nových členských štátov. Spravodlivosť v Európskej únii nemá mať také základy a ja pred tým varujem.

  Marian Harkin (ALDE). – Pán predsedajúci, v súčasnej dobe v Írsku diskutujeme o kladoch a záporoch Lisabonskej zmluvy a objavujú sa sporné výklady nedávnych rozsudkov Súdneho dvora a ich dôsledkov na ochranu pracovníkov a práva pracovníkov.

Vzhľadom na to, že doposiaľ nebol vynesený záverečný rozsudok vo veci Laval, požiadala by som pána komisára, aby stručne naznačil svoju reakciu na danú situáciu a svoj pohľad na konkrétne dopady realizácie na vnútroštátne právo a uplatňovanie smernice o vysielaní pracovníkov vo Švédsku na rozsudok vo veci Laval.

Predchádzajúci rečník, pán Anderson, veľmi správne poznamenal, že ak by ženy dostávali za rovnakú prácu v rovnakej krajine 46 % mzdy mužov, bolo by to považované za diskrimináciu. Ale toto by bolo pravdepodobne sankcionované súdmi v prípade pracovníkov z rôznych krajín vykonávajúcich rovnakú robotu v rovnakej krajine. Znova by som požiadala pána komisára o komentár vplyvu realizácie a uplatňovania smernice na túto situáciu.

Na záver, aj napriek tomu, že som pána komisára veľmi pozorne počúvala, keď hovoril o zabezpečení práv pracovníkov a boji proti sociálnemu dampingu, nie som vôbec presvedčená o tom, že jeho návrhy a podnety povedú k naplneniu daného cieľa, a s nádejou očakávam, že od Komisie si vypočujem lepšie návrhy.

  Georgios Toussas (GUE/NGL). – (EL) Pán predsedajúci, tri rozsudky Európskeho súdneho dvora v prípadoch Viking Line, Laval a Rüffert sú založené jedinej premise. Táto premisa vyplýva zo štyroch základných slobôd vyjadrených v Maastrichtskej zmluve, smerniciach o vnútornom trhu a o vysielaní pracovníkov a potvrdených články 43 a 49 premenovanej Ústavy pre Európu, teda Lisabonskej zmluvy.

Rozsudky Európskeho súdneho dvora sú politické a výrazne spiatočnícke – veľké obchodné skupiny praktikujú stredoveké podmienky zamestnávania, aby zvýšili svoje zisky.

Nejde len o spochybňovanie práva na štrajk a kolektívneho rokovania, jestvuje ešte tretí aspekt, ktorý by som rád doplnil – sú spochybňované medzinárodné pracovné dohody, ktoré boli podpísané a ratifikované prostredníctvom Medzinárodnej organizácie práce (MOP). Z tohto dôvodu musí byť zaručený rovnaký plat za rovnakú prácu pre všetkých pracovníkov.

Pracovníci z krajín, ktoré pristúpili k EÚ po 1. máji 2004, nie sú nikomu za nič zaviazaní. Mali by spoločne so všetkými ostatnými pracovníkmi Európy bojovať za zlepšenie pracovných podmienok a odmenu za prácu. Mali by dostávať rovnakú odmenu za rovnakú prácu.

  Małgorzata Handzlik (PPE-DE). – (PL) Pán predsedajúci, vysielanie pracovníkov je nerozlučne späté s voľným pohybom služieb. Súdny dvor, podľa môjho názoru, svojim rozhodnutím tuto nesmierne dôležitú zásadu spoločného trhu potvrdil.

Rada by som však vyjadrila svoje rozhorčenie nad tým, že trh Spoločenstva je aj naďalej regulovaný nariadeniami, ktoré sú v rozpore so smernicou o vysielaní pracovníkov. Nezabúdajme na to, že cieľom smernice je pomáhať pracovníkom aj dodávateľom. Neprípustné sú tiež situácie, kedy sú kľúčové ustanovenia smernice v jednotlivých členských štátoch odlišne vykladané. Pracovníci nie sú informovaní o svojich právach a členské štáty nekontrolujú, či sú ustanovenia smernice používané správne. Správna realizácia a výkon týchto ustanovení sú koniec koncov kľúčové pre účinné fungovanie vnútorného trhu.

Preto sú nevyhnutné všetky opatrenia v podobe správnej spolupráce či v podobe ukazovateľov správneho používania smernice. Verím však tomu, že výsledkom týchto iniciatív bude zlepšenie výkladu ustanovení, a nie zvýšenie počtu sťažností pri nejestvujúcom sociálnom dampingu.

  Katrin Saks (PSE). – (ET) Pán predsedajúci, vážení kolegovia. Aj ja podporujem zásadu rovnakého zachádzania a úprimne hovorím, že často nemôžem pochopiť, prečo mám za prácu v Parlamente dostávať o veľa nižší plat ako moji západní kolegovia (desaťkrát menej ako Taliani). Chápem však, že vyrovnanie platov v Európe si vyžaduje čas.

Dnes tu cítim veľké pokrytectvo. Veľa ľudí sa hlási o slovo a hovorí menom pol milióna vyslaných pracovníkov a bojuje za ich práva. Buďme však úprimní – väčšina rečníkov nezastupuje týchto pracovníkov, ale chráni svoj trh práce. Veľmi ma preto potešilo, že pán komisár prisľúbil zriadenie výboru, ktorý by túto záležitosť skúmal. Tri diskutované veci zanechali pocit veľkej nespravodlivosti. Bolo to však nevyhnutné s cieľom podať správu o oblastiach, kde dochádza k vykorisťovaniu, sociálnemu dampingu a neistote. Našťastie v týchto troch prípadoch k ničomu takému nedošlo.

Voľný pohyb služieb sa týka všetkých oblastí nášho záujmu. Tri týždne som čakala na inštalatéra, ktorý by prišiel vyčistiť upchaný odpad v mojom bruselskom byte. Môžem vám povedať, že sa mi v noci sníva o legendárnom poľskom inštalatérovi.

  Vladimír Špidla, člen Komise. − (FR) Pán predsedajúci, dámy a páni, ďakujem vám za vaše príspevky. Veľmi rád som ich vypočul. Považujem dnešnú rozpravu za veľmi bohatú a živú. Všimol som si aj rozmanitosť vyjadrených názorov. Tieto rozdiely vo výklade a stanoviskách ma priviedli k tomu, aby som tejto téme venoval zvýšenú pozornosť.

Rozprava tiež odhalila nesmiernu zložitosť tohto problému a z toho vyplývajúce problematické právne otázky. Tri rozsudky Súdneho dvora sú špecifické. Nebolo by preto vhodné z nich vyvodzovať všeobecné závery. Predovšetkým je vecou príslušných členských štátov, aby posúdili, čo musia urobiť, aby na vnútroštátnej úrovni vyhoveli rozsudkom Súdu. Rád by som vyzdvihol konštruktívny prístup Dánska a Švédska k dosiahnutiu súladu v tejto veci.

Dnes sa však ukázalo, ako je pre nájdenie vhodnej odpovede na vzniknuté problémy dôležitá a dôkladná diskusia. To je práve jedna zo súčasných priorít Komisie. Vlastne sme sa rozhodli v tejto diskusii pokračovať, lebo sa pripravujeme na novú sociálnu agendu. Táto agenda, ktorá bude predložená zhromaždeniu na budúci rok v júni, bude samozrejme obsahovať výsledky rozsiahlych konzultácií začatých v súvislosti s novými sociálnymi javmi. Nadväzuje tiež na vyhlásenie Komisie pod názvom O možnostiach, prístupe a solidarite: smerom k novej sociálnej vízii pre 21. storočie v Európe. Ide o významnú príležitosť na podporu nových riešení v reakcii na problémy, ktoré riešia európske spoločnosti.

K týmto problémom patria samozrejme demografické zmeny a zrýchľujúce sa tempo technického pokroku a tiež sociálne dopady globalizácie. Rôzne formy mobility pracovníkov a nárast prisťahovalectva, ktoré je navyše nevyhnutné, predstavujú nové výzvy, na ktoré je treba reagovať. Toto sú otázky, ktorými sa musíme zaoberať, aby sme zachovali a posilnili náš európsky sociálny model.

Som presvedčený, že sociálna agenda je tým správnym prostriedkom na predloženie prvotnej reakcie týkajúcej sa problémov mobility a týmto problémom prispôsobené, s cieľom zaistiť ochranu pracovníkov. Rozprava, ktorá sa v Európskom parlamente chystá v súvislosti so správou, bude tiež krokom správnym smerom. Komisia je tiež pripravená hrať v tejto veci aktívnu úlohu a napomôcť diskusii a hľadaní riešenia.

Chcem byť vnímavý voči realite a určiť prísne štandardy, ktoré zodpovedajú sociálnym a hospodárskym skutočnostiam. Želal by som si, aby sme postupovali konštruktívne a s istotou. Zložitosť sociálnej reality sťažuje prípadnú tvorbu riešenia „na kľúč“. Je nevyhnutné, aby sme v diskusii o sociálnej agende venovali dostatok času. Pracovníkom v Spoločenstve sa tak dostane lepšia ochrana a globálny prístup.

  Predsedajúci. − Reč pána komisára ukončila rozpravu.

Aj keď to pre predsedu nie je nič neobvyklé, musím povedať, že diskusiu uzatváram s veľkou dávkou rozpakov, lebo som venoval tridsať rokov svojho života boju za to, aby španielski pracovníci v Nemecku či Švédsku zarábali rovnako ako miestni pracovníci, a dvadsať rokov som bojoval za to, aby poľskí, rumunskí a marockí pracovníci zarábali v Španielsku rovnako ako španielski pracovníci.

(potlesk)

Písomné vyhlásenia (článok 142)

  Pedro Guerreiro (GUE/NGL), písomne. – (PT) Nedávne rozsudky Súdneho dvora vo švédskom prípade -Vaxholm, fínskom prípade Viking Line a teraz v nemeckom prípade Rüffert jednoducho slúžia na jasné stanovenie reálnych cieľov a priorít tejto Európskej únie.

Aby som bol viac konkrétny – „nadradenosti“ zásady „slobody usídlenia“, ako určujú články 43 a 46 Zmluvy, ktorá zakazuje akékoľvek „obmedzovanie slobody usadenia“.

Súdny dvor považuje za „obmedzovanie“, a teda „nezákonný akt“ podľa práva Spoločenstva, slobodu pracovníkov a ich zastupujúcich orgánov brániť svoje práva a záujmy, predovšetkým toho, čo bolo dohodnuté pri kolektívnom rokovaní.

Legitimizuje to sociálny damping a útočí na kolektívne rokovanie v EÚ a podnecuje „súťaž“ medzi pracovníkmi, čo sa v praxi prejavuje uplatňovaním nadradenosti zásady „krajiny pôvodu“, teda nižšími platmi a slabšou ochranou práv pracovníkov v zmluvných vzťahoch k zamestnávateľovi.

Tieto rozsudky odhaľujú triednu povahu EÚ a to, kto má skutočný prospech z ich neoliberálnych politík (a kto do tieto politiky riadi), a odstraňujú všetky reči o toľko proklamovanej sociálnej Európe a ukazujú, ako politiky EÚ urážajú ťažko vydobyté práva pracovníkov.

  Mary Lou McDonald (GUE/NGL), písomne. – Spôsob, akým sú platné zmluvy používané na oslabenie práv pracovníkov, je škandálny. Európsky súdny dvor uviedol, že rozsudok v prípade Rüffert je v súlade s platnými zmluvami. Lisabonskou zmluvou sa táto situácia nezlepší.

Ochrana ohrozených pracovníkov v celej Európskej únii mala byť zaistená počas rokovaní o Zmluve. Nič také sa však nestalo. Smer, ktorý Zmluva Európe určuje, podstatne oslabuje európsky sociálny model.

V Írsku vieme od dôb Irish Ferries aj z minulosti, že uprednostňovanie vnútorného trhu viedlo k situáciám, keď práva pracovníkov boli oslabované.

Podporujem charakter požiadavky EKOS, aby do Zmluvy bola začlenená doložka o sociálnom pokroku. Domnievam sa, že jedinou cestou na zabezpečenieeniu práv pracovníkov do budúcnosti je, aby Zmluva bola odmietnutá a členské štáty znova začali rokovať.

Nová Zmluva by mohla pevne zakotviť, aby základne práva, právo na štrajk a právo pracovníkov na kolektívnu akciu ku zlepšeniu ich pracovných a životných podmienok prekračujúcich minimálne štandardy, bola nadradená vnútornému trhu.

  Esko Seppänen (GUE/NGL), písomne. – (FI) Súdny dvor Európskych spoločenstiev vyniesol tri rozsudky v neprospech odborového hnutia, a je preto možné očakávať ďalšie súdne rozhodnutia v podobnom duchu. Ide o prípady Viking Line, Vaxholm (Laval) a Rüffert a vo všetkých troch prípadoch Súd vyložil zmluvy iba z jedného hľadiska – slobody hospodárskej súťaže – bez ohľadu na vôľu Parlamentu. Návrh dodržať rovnaké podmienky ako v krajine pôvodu v prípade vyslaných pracovníkov, ako to uvádza Bolkesteinova smernica, bol zamietnutý. Súd na seba žiaľ vynesením týchto troch jednotlivých rozsudkov zobral úlohu zákonodarcu a ignoroval výklad vôle skutočného zákonodarcu, ktorým je v tomto prípade Európsky parlament. Komisia by nemala brániť také porušenie právomoci zo strany uvedenej inštitúcie.