Doslovný zápis z rozpráv

Streda, 18. júna 2008 - Štrasburg

5. Slávnostná schôdza – 2008, Európsky rok medzikultúrneho dialógu

  Predsedajúca . – Dámy a páni, je pre mňa veľkou cťou a potešením privítať v mene predsedu Európskeho parlamentu v tomto Európskom roku medzikultúrneho dialógu na tejto pôde osobitnú spravodajkyňu pre slobodu náboženstva a vierovyznania Rady OSN pre ľudské práva Dr. Asmu Jahangirovú

Náš Parlament prikladá Európskemu roku medzikultúrneho dialógu značný význam. Prostredníctvom série podujatí a iniciatív poskytuje fórum pre výmenu názorov medzi občanmi z rozličných kultúr a spoločenstiev a občanmi rozličných náboženstiev a vierovyznaní.

V priebehu tohto roka sme už medzi seba pozvali politikov a náboženských vodcov z celého sveta. Dúfame, že aj náš Parlament poslúži ako fórum pre komunikáciu, šírenie spoločného odkazu a podporu skutočného slobodného dialógu a vzájomného spoznávania.

Pani doktorka Jahangirová, je pre mňa veľkým potešením privítať vás na plenárnom zasadnutí, na ktorom budete hovoriť o veľmi dôležitých otázkach týkajúcich sa svetového mieru a rozvoja.

V rámci našej spoločnej misie na podporu demokracie a ľudských práv pozorne sledujeme udalosti vo vašej krajine, Pakistane, a počas vašej minuloročnej väzby Európsky parlament schválil uznesenie, v ktorom sme žiadali o vaše okamžité prepustenie. Hlavne preto sme veľmi radi, že vás tu dnes môžeme privítať.

Vaša dnešná návšteva je veľmi významná ešte z jedného dôvodu. V tomto roku oslavujeme šesťdesiate výročie Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú prijalo Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948. Táto deklarácia bola začiatkom novej etapy vo svete, ktorý práve prežil utrpenia spojené s najhoršou vojnou v histórii, vojnou, ktorá začala v Európe. Deklarácia stanovila prvý medzinárodný formálny záväzok týkajúci sa dôstojnosti a rovnosti všetkých ľudských bytostí bez ohľadu na farbu pleti, vierovyznanie alebo pôvod. V článku 18 Deklarácie sa uvádza, že „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov“.

Vaša úloha ako osobitnej spravodajkyne OSN je identifikovať existujúce prekážky alebo možné budúce prekážky uplatňovania práv a navrhnúť spôsoby a opatrenia na boj proti nim a na ich prekonávanie.

Vo svojich správach zdôrazňujete dôležitosť trvalého intenzívnejšieho dialógu so spoločenstvami s odlišnými náboženstvami alebo vierovyznaniami. Tento dialóg je potrebné viesť na všetkých úrovniach, so všetkými sociálnymi skupinami. Zdôrazňujete predovšetkým potrebu širokej účasti žien na podporovaní väčšej tolerancie, rešpektu a vzájomného porozumenia.

Európsky parlament vo viacerých svojich uzneseniach zdôraznil skutočnosť, že ženy zohrávajú pri podporovaní dialógu a mieru zásadnú úlohu. Uvedená skutočnosť bola zdôraznená aj na konferencii, ktorú sme zorganizovali pri príležitosti medzinárodného dňa žien. Vy sama ste sa zúčastnili na viacerých konferenciách o podpore dialógu, napríklad v kontexte Aliancie civilizácií a prijali ste mnoho iniciatív s cieľom ponúknuť ženám dôležitejšiu úlohu.

Zdôraznili ste aj úlohu vzdelania ako najdôležitejšieho činiteľa predchádzania konfliktom. Vzdelanie môže v kontexte náboženstiev a vierovyznaní naučiť rešpektu a prijímaniu pluralizmu a rôznorodosti. Prispieva tak k šíreniu a posilneniu ľudských práv vo všetkých spoločnostiach.

Myšlienky, ktoré presadzujete, sú v súlade s mottom Európskeho roka medzikultúrneho dialógu: „Spoločne v rozmanitosti“ Dopĺňa vedúcu úlohu patriacu aktivitám, ktoré podporujú vedomosti, rešpekt a toleranciu rozličných vierovyznaní.

Dnešné stretnutie je pre nás výnimočné. Tí, ktorí budú chcieť pokračovať v diskusii s vami, budú mať túto možnosť na osobitnom stretnutí zorganizovanom Podvýborom pre ľudské práva, ktoré sa uskutoční zajtra ráno.

Pani doktorka Jahangirová, je pre mňa potešením odovzdať vám slovo.

(potlesk)

  Asma Jahangir, osobitná spravodajkyňa Organizácie Spojených národov pre slobodu náboženstva a vierovyznania. − Vážená pani predsedajúca, vážení páni poslanci Európskeho parlamentu, dámy a páni, milí priatelia, je pre mňa veľkou cťou a obrovským potešením, že som tu dnes s vami. Rada by som veľmi vrúcne poďakovala pánovi predsedovi Hansovi-Gertovi Pötteringovi za pozvanie vystúpiť pred Európskym parlamentom. Chcem vám tiež poďakovať za podporu, ktorú ste mi prejavili ako osobitnej spravodajkyni OSN aj za osobnú podporu počas môjho minuloročného väznenia.

Vaše rozhodnutie vyhlásiť rok 2008 za Európsky rok medzikultúrneho dialógu a prijať rozličné iniciatívy v tomto smere považujem za veľmi dobre načasované a dôležité. Históriu Európy formovalo veľa pozitívnych príkladov medzikultúrneho dialógu. Možno v nej však nájsť aj príklady nedostatočného dialógu, spomeňme napríklad náboženské vojny alebo getá v stredoveku.

Vo svojom vystúpení by som sa s vami rada podelila o niektoré myšlienky týkajúce sa predovšetkým medzináboženského dialógu, s ktorými som sa stretla za posledné štyri roky ako osobitná spravodajkyňa OSN pre slobodu náboženstva a vierovyznania. Chcela by som nastoliť štyri otázky týkajúce sa medzikultúrneho dialógu, toho, čo to je, prečo je potrebné ho viesť, kto a ako ho má viesť.

Začnime teda prvou otázkou: čo máme pod medzikultúrnym dialógom na mysli? Zavádzajúca vyzerá byť už terminológia. Patrí pod medzikultúrny dialóg aj dialóg medzináboženský? Ja by som samozrejme odpovedala áno, patrí, pretože náboženstvo je súčasťou kultúry. Zároveň je potrebné vhodným spôsobom riešiť „vnútronáboženské“ napätie. Následne je potrebné zaoberať sa v rámci medzikultúrneho dialógu aj veriacimi jednotlivých denominácií rozličných náboženstiev a zohľadňovať ich názory.

Nehovoriac o dialógu medzi teistickými, neteistickými veriacimi a ateistami. Všetci z nich sú chránení medzinárodnými zákonmi o ľudských právach a chránené je aj právo nevyznávať žiadne náboženstvo alebo vierovyznanie. Preto si myslím, že iniciatívy v rámci medzikultúrneho dialógu by mali zahŕňať aj tieto hľadiská.

Na úrovni Organizácie Spojených národov možno hovoriť o ďalších názvoch ako Aliancia civilizácií alebo Medzinárodný rok zblíženia kultúr 2010. V uvedených názvoch sa často krát sporné slovo „náboženstvo“ nenachádza, sú však výrazne zamerané na podporu medzináboženského a medzikultúrneho dialógu, porozumenia a mierovej spolupráce.

„Medzikultúrny dialóg“ teda možno vnímať ako súhrnný termín, ktorý zahŕňa rôzne, vyššie spomínané hľadiská: medzináboženský dialóg a vnútronáboženské prístupy, a to aj v prípade, že sa týkajú ľudí bez vyznania. Veľmi sa mi pozdáva, ako Európsky parlament a Rada opísali ciele medzikultúrneho dialógu vo svojom rozhodnutí č.1983/2006/ES, ktorým ustanovili tento Európsky rok „aby sa posilnila úcta voči kultúrnej rozmanitosti a aby sme sa vyrovnali s komplexnou realitou v našej spoločnosti a spolužitím rôznych kultúrnych identít a vier. Ďalej je dôležité zdôrazniť prínos rozličných kultúr pre dedičstvo a spôsob života členských štátov a uznať, že kultúra a medzikultúrny dialóg sú základom pre to, aby sme sa naučili harmonicky spolunažívať.“

Dôležité je aj to, aby sa štát riadil politikami a rozvíjal svoje riadiace schopnosti s cieľom pokryť rozličné záujmy. Pri vytváraní prostredia, v ktorom na seba dokážu prirodzene pôsobiť ľudia rôznych náboženstiev a vierovyznaní, zohráva úlohu vláda, ako aj občianska spoločnosť. Koncepciu medzikultúrneho dialógu ako takú je potrebné rozšíriť.

A s tým súvisí aj druhá otázka: prečo je medzikultúrny dialóg dôležitý? Som presvedčená, že pre prekonanie sektárskych a radikálnych postojov a pre dosiahnutie náboženskej tolerancie na celom svete má udržiavanie medzikultúrneho dialógu zásadný význam. Medzináboženský dialóg predstavuje okrem vzdelávania jeden z hlavných spôsobov predchádzania nedorozumeniam, konfliktom a neúcte v oblasti slobody náboženstva a vierovyznania. Ak bude medzikultúrny dialóg úspešný, je možné, že skutočne posilní toleranciu, rešpekt a porozumenie.

Aj napriek veľkej rôznorodosti kultúr a náboženstiev nie je dôvod tvrdiť, že pre svoju rozdielnosť nie sú rovnocenné. Aj keď prevažná väčšina ľudí bez ohľadu na svoje náboženstvo alebo vierovyznanie dodržiava všeobecné hodnoty, vždy sa nájdu jednotlivci, ktorí sa pokúšajú dokázať, že ich kultúra, náboženstvo, jazyk či história sú dokonalejšie ako ich susedov. Môj predchodca, osobitný spravodajca OSN, pán profesor Abdelfattah Amor z Tuniska, sa už spytoval, či ešte jestvuje niečo, čo už ľudia v priebehu histórie „v mene náboženstva“ neurobili. Náboženstvá však majú mnoho rovnakých morálnych hodnôt, ktoré by mohli a mali by umožňovať dospieť k spoločnému chápaniu rešpektu.

Počas návštev krajín som videla, aké osožné môžu byť snahy o zapojenie do medzináboženského dialógu. Nedostatok tohto dialógu však zároveň môže byť včasným varovným signálom nadchádzajúcich mdzináboženských napätí a konfliktu. Je zrejmé, že samotný dialóg zásadné problémy nevyrieši. Môže skôr poslúžiť ako prvý krok správnym smerom. Medzináboženský dialóg by nemal byť len intelektuálnym a teologickým výkonom, mal by stimulovať mlčiacu väčšinu k hľadaniu spoločnej stratégie dosiahnutia harmónie a mieru. Existujú dôkazy o úspechu medzináboženského dialógu, avšak na rozdiel od medzináboženského násilia sa úsilie miestnej úrovni zriedka ocitne na prvých stránkach novín.

Dovoľte mi podeliť sa s vami o dve skúsenosti z mojich posledných vyšetrovacích misií, ktoré dokazujú, že účastníci nemusia pre nadviazanie zmysluplného dialógu chodiť ďaleko. Počas svojej návštevy Izraela a okupovaného palestínskeho územia ma informovali o rôznych medzináboženských stretnutiach, na ktorých sa schádzali izraelskí a palestínski obyvatelia a nedovolili vtedajším politickým udalostiam, aby ich dialóg prekazili. Jedna MVO podala správu: „Izraelčania aj Palestínčania dali najavo frustráciu a beznádej v súvislosti s extrémnymi postojmi v oboch spoločnostiach ako aj neochotou väčšiny nenásilne spolupracovať pri hľadaní riešení. Oba národy vyjadrili potrebu vypočuť si, že druhá strana uznáva vlastné násilie a vyjadruje ľútosť.“

Okrem toho som bola v Severnom Írsku svedkom dôležitosti medzináboženského dialógu medzi susedmi: v Belfaste existuje na miestnej úrovni veľa iniciatív, ktoré združujú ľudí z rozličných politických a náboženských prostredí bývajúcich neďaleko od seba, ale oddelených takzvanými „mierovými líniami“.

A sme pri tretej otázke: kto by sa mal na medzikultúrnom dialógu zúčastňovať? Na Miléniovom svetovom mierovom samite v New Yorku v auguste 2000 sa zišlo viac ako 1000 náboženských a duchovných vodcov. Vo svojom konečnom záväzku svetového mieru zdôraznili, že skutočný mier nemožno dosiahnuť, kým všetky spoločenstvá neuznajú kultúrnu a náboženskú rôznorodosť ľudského rodu v duchu vzájomného rešpektu a porozumenia.

Podobné stretnutia náboženských vodcov sú dôležité, zároveň je však potrebné podnecovať a podporovať medzináboženský dialóg na miestnej úrovni. Podľa mňa by sa mali výmeny názorov podľa možností zúčastňovať aj vlažní veriaci, ateisti, neteistickí veriaci a členovia náboženských menšín. Každý dialóg by mal značný prospech aj z postojov žien, ktoré, sú často v súvislosti s najdôležitejšími stránkami medzináboženského dialógu mariginalizované. Ženy patria k skupinám, ktoré trpia náboženskou neznášanlivosťou v najvyššej miere. Všimla som si však, že ženské skupiny v rámci jednotlivých vierovyznaní sú v napätých situáciách v spoločenstvách veľmi účinnými obhajkyňami ľudských práv.

Niekedy je užitočné, ak sa dialógu zúčastnia ľudia rovnakej viery avšak s rozdielnymi názormi. Vhodný je príklad z mojej nedávnej návštevy Spojeného kráľovstva. V Londýne sa uskutočnila diskusia za okrúhlym stolom, v ktorej sa účastníci zaoberali aj právnymi predpismi proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a zákonnými výnimkami pre organizácie, ktoré sú spojené s náboženstvom alebo vierovyznaním. Spomínaná diskusia by mala úplne odlišný charakter, keby sa jej nezúčastnili členovia Kresťanského hnutia lesbičiek a homosexuálov (LGCM).

Dôležitú úlohu vo verejnom vzdelávaní v súvislosti s náboženskou toleranciou a spájaním rozličných spoločenstiev môžu zohrať aj umelci. Dobrým príkladom je orchester West-Eastern Divan, v ktorom účinkujú mladí hudobníci z Izraela, Palestíny, Libanonu, Sýrie, Jordánska a Egypta. Jeho zakladateľ a dirigent Daniel Barenboim opísal humanitárne posolstvo tohto orchestra nasledujúcimi slovami: „Nepovažujeme sa za politický projekt, ale skôr za fórum, v ktorom sa mladí ľudia z Izraela a všetkých arabských krajín môžu otvorene a slobodne vyjadriť a zároveň si vypočuť rozprávanie iných. Nejde ani tak o otázku prijatia rozprávania iných, o súhlase ani nehovoriac, ale skôr o nevyhnutnú potrebu prijať jeho legitímnosť.“

Moja nedávna návšteva Indie však dokázala, akí zraniteľní sa cítia vo vzťahu k davovej psychóze na uliciach dokonca aj umelci. Odvetvie filmového priemyslu tam vo verejnom vzdelávaní zohráva v súvislosti s náboženskou toleranciou dôležitú úlohu. Neštátne subjekty však prostredníctvom zastrašovania bollywoodske filmy účinne zakázali. Tvorcovia v oblasti audiovizuálneho umenia žiaľ zrejme prv, než sa pustia do filmu, ktorý sa dotýka otázok spoločenstva, pravidelne žiadajú o schválenie samozvaných ochrancov náboženských postojov. Uvedený príklad dokazuje, aký dôležitý je, alebo minimálne môže byť, príspevok umelca do medzikultúrneho dialógu. Význam pre tento dialóg môžu mať aj novinári a právnici, najmä ak ich vyhlásenia a činy presahujú hranice náboženstva. Jestvuje nespočetne veľa príkladov poukazujúcich na jednotlivcov, ktorí si vzájomne pomohli bez ohľadu na všetky náboženské hranice.

Navyše, a táto myšlienka je ešte dôležitejšia, musia politici spoločne hľadať spôsoby čelenia novým výzvam vo svete, ktorý je čím ďalej tým viac globalizovaný . Takáto spoločná diskusia by mohla viesť ku konkrétnym krokom s ohľadom na presadzovanie rozmanitosti, napríklad v projektoch bývania, v školských osnovách a pri menovaniach do štatutárnych orgánov.

Nakoniec by som rada poukázala na štvrtú otázku: ako účinne uskutočňovať medzikultúrny dialóg? Existuje niekoľko úrovní medzikultúrneho dialógu: Pri zjednodušovaní platforiem pre medzikultúrny dialóg môžu zohrávať úlohu medzinárodné i regionálne organizácie ako sú OSN, EÚ a Organizácia islamskej konferencie (OIC). Navyše, MVO v rámci Dekády medzináboženského dialógu a spolupráce pre mier OSN, ktorá pravdepodobne prebehne od roku 2011 do roku 2020, v súčasnosti navrhujú prostredníctvom dialógu a spolupráce medzi jednotlivcami a spoločenstvami rozličných náboženstiev a vierovyznaní pokročiť v kultúre mieru. Z tohto hľadiska je nevyhnutné prijať množstvo kvalitných iniciatív na celosvetovej, regionálnej, národnej či miestnej úrovni. Dovoľte mi zdôrazniť, že na podporu medzikultúrneho dialógu možno využiť aj staré, nové a kreatívne nenákladné spôsoby komunikácie, napríklad školské programy listovej korešpondencie alebo internetovej komunikácie (chat) na konkrétne témy s deťmi z cudziny, pouličné divadlá či bábkové predstavenia.

Programy celoživotného vzdelávania EÚ môžu poslúžiť a už aj slúžia ako výborné platformy pre medzikultúrny a medzináboženský dialóg. Rôzne z nich sú skutočne príkladmi osvedčených postupov: program Comenius sa snaží prostredníctvom výmen a spolupráce medzi školami v rôznych krajinách rozvinúť chápanie rozličných európskych kultúr a vzájomné porozumenie medzi nimi; medzinárodného programu mobilít vysokoškolských študentov Erasmus sa už zúčastnilo viac ako 1,5 milióna študentov; schéma Leonardo da Vinci financuje medzinárodnú mobilitu v rámci odborného vzdelávania a prípravy; program Grundtvig poskytuje nové vzdelávacie príležitosti predovšetkým dospelým, ktorí podstupujú riziko sociálneho vylúčenia a starším pracovníkom a nakoniec program Jean Monnet, ktorý podnecuje výučbu, výskum a reflexiu v oblasti európskej integrácie vo vysokoškolských inštitúciách na celom svete. Dovoľte mi zdôrazniť, aké dôležité je pre Európsku úniu osloviť celý svet, najmä v rámci medzikultúrneho dialógu.

Úloha vzdelávacích inštitúcií je veľmi dôležitá. Dokonca už aj v ranom veku môžu študentom buď vštepovať ducha tolerancie alebo podporovať napätie. Z uvedeného dôvodu je potrebné klásť dôraz na erudované školstvo, ktoré naučí deti rozoznávať existujúcu rozmanitosť. Máme k dispozícii značný potenciál dobrovoľnej výmeny medzi školami s inými krajinami v Európe i inde vo svete. V tejto súvislosti by som sa rada odvolala na Medzinárodnú konzultačnú konferenciu o školskom vzdelávaní vo vzťahu k slobode náboženstva alebo vierovyznania, tolerancii a nediskriminácii, ktorá sa uskutočnila v roku 2001. Konsenzom prijala madridský záverečný dokument, v ktorom sa odporúčalo, aby boli učiteľom a žiakom na dobrovoľnej báze umožnené na stretnutia výmeny so svojimi partnermi odlišných náboženstiev alebo vierovyznaní.

Rodina predstavuje ďalší vstupný bod, v ktorom je možné v závislosti od individuálnej výchovy slobodomyseľnosť buď obmedziť alebo rozvíjať. Naviac, medzikultúrny a medzináboženský dialóg môžu prirodzene zjednodušiť a dať mu nový rozmer zmiešané manželstvá. Podľa mňa je dôležité zoznamovať sa s prístupom susedov alebo príslušníkov odlišných náboženstiev už v ranom veku. Cestovanie do ďalekých krajín nie je bezpodmienečne nutné. Je možné napríklad zorganizovať stretnutia v miestnom kostole, mešite, synagóge, chráme alebo na inom bohoslužobnom mieste. Skupiny by najmä na miestnej úrovni nemali byť príliš veľké, aby účastníci dialógu mali možnosť zúčastniť sa ho a osobne sa navzájom spoznať.

Medzikultúrny dialóg však má niekoľko potenciálnych rizík. Ak ho nevedieme správne, môže sa zmeniť na umelú, vágnu a neúčinnú okázalosť. Medzikultúrny dialóg možno navyše použiť aj ako nástroj na zvýraznenie zlých stránok „tých druhých“. Účastníci dialógu môžu pociťovať pokušenie presvedčiť svojich partnerov o nadradenosti vlastného náboženstva alebo kultúry.

Je potrebné zodpovedať aj zásadnú otázku v súvislosti s možnou podstatou dialógu. Mali by sa účastníci pýtať aj na náboženstvá a teologické prístupy svojich partnerov alebo by to mohlo byť nebezpečné? Kladným hľadiskom by bolo to, že účastníci dialógu by sa oboznámili s podobnými prístupmi ale aj s rozdielmi. Uvedené rozdiely však možno interpretovať aj ako citlivé alebo dokonca urážlivé. Len si predstavte diskusiu o problematických otázkach ako napríklad: Kto bol posledný prorok? Mal Boh syna? Sú náboženskí vodcovia neomylní? Čo môžete a čo nemôžete jesť? Existuje reinkarnácia?

Lákavou alternatívou by bolo hľadať len jednoznačné otázky, ktoré sa netýkajú teológie, napríklad diskutovať o spoločných obavách v súvislosti so životným prostredím. Nájsť takéto témy však môže byť zložité a môže sa stať, že budú nudné. Podobný prístup by nakoniec mohol zmariť účel skutočného medzikultúrneho a medzináboženského dialógu. Nemyslím si, že by pomohlo, keby sa k existujúcemu prístupu politickej korektnosti pridala vrstva „náboženskej korektnosti“.

Od diplomatov niekedy počúvame, že kritizovať sa smie len vlastné náboženstvo. Rada by som sa však opýtala: Vylučuje dialóg možnosť kritiky dogiem iných náboženstiev? Podľa mňa by v rámci skutočného dialógu mala existovať aj možnosť, aby jeho účastníci mohli nakoniec súhlasiť či nesúhlasiť. Samozrejme, musia pri tom vzájomne rešpektovať svoje názory a prístupy.

(potlesk)

Ak niekto chce podrobiť kritike náboženstvo svojho partnera v medzináboženskom dialógu, je vhodné, ak o ňom má informácie a starostlivo váži svoje slová. Navyše môže pomôcť aj ak už medzi rôznymi skupinami bola vybudovaná vzájomná dôvera. Som však pevne presvedčená, že by bolo nesprávne uplatňovať ako medzinárodné normy v oblasti ľudských práv prístup ochrany náboženstiev ako takých radšej než prístup ochrany jednotlivcov alebo skupiny veriacich.

(potlesk)

Pri viacerých príležitostiach som vyjadrila obavy z toho, že kriminalizovanie takzvaného hanobenia náboženstva môže byť kontraproduktívne. Môže totiž vytvoriť atmosféru netolerancie a strachu, dokonca môže zvýšiť pravdepodobnosť vzniku odporu. Obvinenia z hanobenia náboženstva môžu potlačiť legitímnu kritiku alebo dokonca výskum postupov a zákonov, ktorými sa pravdepodobne porušujú ľudské práva a s ktorými náboženstvo súhlasí alebo pravdepodobne súhlasí.

Na záver, som presvedčená, že právny štát a fungovanie demokratických inštitúcií sú nevyhnutnými predpokladmi pre vytvorenie priaznivého prostredia, ktoré by napomáhalo skutočný dialóg a porozumenie. Ľudia musia systému dôverovať a k vytvoreniu takéhoto prostredia môže prispieť aj rozmanitosť v rámci inštitúcií. K medzikultúrnemu dialógu nemožno nútiť a nemôže mať ani povýšenecký charakter. Štáty by mali svojimi politikami v tomto smere poskytnúť priestor rôznym náboženstvám a vierovyznaniam a vytvoriť tak prirodzené príležitosti pre vzájomné ovplyvňovanie sa a porozumenie.

Takže toto sú moje názory na medzikultúrny dialóg, na to, čo to je, prečo je potrebné ho viesť, kto a ako ho má viesť. Obávam sa, že som skôr otvorila nové otázky než poskytla vyčerpávajúce odpovede.

Vo svojich postrehoch som sa zmienila o jeho potenciáli, ale aj o možných úskaliach. Inštitucionalizácia patričnej formy medzikultúrneho dialógu na jednotlivých úrovniach, široký výber jeho účastníkov a zároveň umožnenie skutočnej výmeny názorov majú kľúčový význam. Myslím, že spoločné vyhlásenia a výroky náboženských vodcov sú dôležité, rada by som však využila túto príležitosť a zdôraznila zásadnú úlohu iniciatív na miestnej úrovni ako aj úlohu konkrétnych stretnutí a spoločných aktivít. Som tiež presvedčená, že je lepšie podstúpiť slovnú vojnu ako dlhodobé napätia. Keď sa spoja teistickí veriaci, ateisti a neteistickí veriaci, niektorí možno po prvý krát, snáď sa aj napriek konečnému nesúhlasu v zásadných otázkach navzájom naučia veľa nového.

Všeobecné hodnoty by mali tvoriť most medzi jednotlivými náboženstvami a vierovyznaniami a neuznávam skutočnosť, že všeobecné hodnoty ľudských práv môžu a mali by sa podriadiť sociálnym alebo náboženským normám.

(potlesk)

Nakoniec aj tento postoj vedie k posilneniu všeobecných ľudských práv z hľadiska podpory, ako aj ochrany ľudských práv a slobôd.

Na záver by som rada citovala Boutrusa Boutrusa-Ghaliho, bývalého generálneho tajomníka OSN, ktorý povedal: „Ak sa na ľudské práva pozeráme z všeobecnej perspektívy, nútia nás čeliť najnáročnejšej dialektike zo všetkých: dialektike totožnosti a odlišnosti, dialektike „vlastný“ a „cudzí“. Učia nás, najpriamočiarejšie ako sa dá, že existujeme zároveň a že sme rovnakí aj odlišní.“

(Parlament povstal a ocenil rečníčku potleskom.)

  Predsedajúca . – Pani doktorka Jahangirová, veľmi pekne ďakujem za váš prejav. Veľmi pozorne sme počúvali vaše slová, ktoré sú založené na rešpekte voči ľudským právam, na vašich bohatých skúsenostiach a na podstate vašej dôležitej práce.

Dúfam, že vaša návšteva Európskeho parlamentu nám poskytne príležitosť pre intenzívnejšiu spoluprácu v rámci našej spoločnej misie za demokraciu, mier a rozvoj.

PREDSEDÁ: PÁN ONESTA
podpredseda