Rozpravy

Streda, 19. novembra 2008 - Štrasburg

6. Slávnostná schôdza – Sir Jonathan Sacks

  Predseda. – (DE) Vážený hlavný rabín Sacks, vážená pani Sacksová, vážený pán komisár, dámy a páni, je pre mňa veľkou cťou a potešením privítať hlavného rabína Spojených hebrejských kongregácií Commonwealthu a jeho manželku na tomto slávnostnom zasadaní Európskeho parlamentu v Štrasburgu, ktoré je súčasťou Európskeho roku medzikultúrneho dialógu 2008. Srdečne vás vítam v Európskom parlamente, sir Jonathan.

(potlesk)

Ako náš prvý hosť v tomto roku medzikultúrneho dialógu, Veľký Mufti Sýrie šejk Ahmad Badr Al-Din Hassoun predniesol prejav na našom plenárnom zasadnutí. V priebehu roka sme tiež mali príležitosť vypočuť si príhovor jeho svätosti Bartolomeja I., ekumenického patriarchu z Konštantínopolu. Spolu s vaším dnešným prejavom, vážený hlavný rabín, si vypočujeme predstaviteľov judaizmu, kresťanstva a islamu.

Každé z týchto náboženstiev prinieslo osobitný príspevok k formovaniu súčasnej podoby európskej spoločnosti a jej špecifík. To isté môžeme povedať o humanizme a osvietenstve. Aj keď žijeme v sekulárnych spoločnostiach, v ktorých existuje jasné odlúčenie cirkvi a štátu, je vhodné náležite uznať pozitívnu úlohu, ktorú organizované náboženstvá zohrávajú v našich spoločnostiach.

Toto sa netýka iba ich hmotného prínosu, napríklad v oblasti vzdelávania, zdravotných a sociálnych služieb, ale v rovnakej miere aj ich prínosu k rozvoju nášho etického povedomia a formovaniu našich hodnôt. Európska únia je spoločenstvom založeným na hodnotách a najzákladnejšou z týchto hodnôt je dôstojnosť, ktorá patrí každej ľudskej bytosti.

Vážený hlavný rabín, ste známy ako významný autor a profesor, výnimočný učenec a jeden z popredných svetových zástupcov židovskej viery. Často ste písali alebo hovorili o nebezpečenstve, ktoré predstavuje oživovanie antisemitizmu pre naše spoločnosti.

Minulý týždeň sme mali v Európskom parlamente v Bruseli mimoriadne spomienkové podujatie, ktoré sme zorganizovali spolu s Európskym židovským kongresom pri príležitosti pripomenutia si 70. výročia Krištáľovej noci. Pri tejto príležitosti som zdôraznil, že my v Európskej únii nesieme zodpovednosť a máme povinnosť postaviť sa, bez akejkoľvek výnimky a bez ústupkov, proti všetkým formám extrémizmu, rasizmu, xenofóbie a antisemitizmu a obhajovať demokraciu, ochranu ľudských práv a ľudskej dôstojnosti na celom svete.

Vážený hlavný rabín, vo vašej knihe Dôstojnosť v rozmanitosti – a týmto ukončím svoje vystúpenie – ktorá bola napísaná rok po strašných udalostiach 11. septembra 2001, ste sa venovali jednej z najzákladnejších otázok dneška, a to: môžeme žiť všetci spolu v mieri, a ak áno, ako? Teraz je mi veľkou cťou požiadať hlavného rabína Spojených hebrejských kongregácií Commonwealthu, aby nám predniesol svoju reč.

(potlesk)

  Sir Jonathan Sacks, Hlavný rabín Spojených hebrejských kongregácií Commonwealthu. – Vážený pán predseda, vážení poslanci Európskeho parlamentu, ďakujem vám za výsadu vystúpiť dnes pred vami a ešte väčšmi vám ďakujem za prijatie tejto zásadnej iniciatívy medzikultúrneho dialógu. Pozdravujem vás všetkých, ale najmä vášho predvídavého, múdreho a hlboko humánneho predsedu Hansa-Gerta Pötteringa. Rád by som – a myslím, že to dnes bude mojím jediným porušením odlúčenia cirkvi a štátu, náboženstva a politiky – predniesol modlitbu a požehnanie, aby Boh požehnal vás všetkých a všetko, čo robíte. Ďakujem.

Hovorím k vám ako Žid z najstaršej kontinuálnej kultúrnej komunity v Európe. Rád by som začal tým, že nám pripomeniem, že európska civilizácia sa zrodila pred 2 000 rokmi z dialógu, z dialógu medzi dvoma najvýznamnejšími kultúrami staroveku: starovekého Grécka a biblického Izraela – Atén a Jeruzalema. Boli spojené prostredníctvom kresťanstva, ktorého náboženstvo pochádzalo z Izraela, ale ktorého posvätné texty boli napísané po grécky, a toto bol dialóg zakladajúci Európu. A niektoré z najvýznamnejších momentov v histórii Európy počas nasledujúcich 2 000 rokov boli výsledkom dialógu. Spomeniem len tri z nich.

Prvý historický moment sa odohral v období medzi 10. a 13. storočím v krajine al-Andalus vo forme veľkého kultúrneho hnutia, ktoré iniciovali Umajjovci v Španielsku. Hnutie sa začalo islamským dialógom zo strany mysliteľov, akým bol Averroes, ktorí boli nositeľmi filozofického dedičstva Platóna a Aristotela. Islamský dialóg bol inšpiráciou pre židovských mysliteľov, akým bol Maimonides, a židovský dialóg bol inšpiráciou pre kresťanských mysliteľov, z ktorých najslávnejším je Tomáš Akvinský.

Druhý významný moment medzikultúrneho dialógu sa odohral na začiatku talianskej renesancie, keď mladý kresťanský intelektuál Pico della Mirandola cestoval do Padovy, kde sa stretol so židovským učencom rabínom Elijahom Dalmedigom, ktorý ho vyučoval hebrejskú Bibliu, Talmud a Kabalu v ich pôvodných jazykoch. Z tohto dialógu vzišlo najznámejšie vyjadrenie renesančných hodnôt: reč O dôstojnosti človeka od Pica della Mirandolu.

Tretím a najdojímavejším z týchto historických momentov bol dialóg medzi kresťanmi a židmi po holokauste, inšpirovaný filozofiou dialógu Martina Bubera, druhým vatikánskym koncilom a deklaráciou Nostra Aetate. Výsledkom bolo, že po takmer 2 000 rokoch odcudzenia a tragédie sa dnes kresťania a židia stretávajú ako priatelia so vzájomným rešpektom.

Rád by som však povedal ešte niečo. Čítajúc hebrejskú Bibliu, od samého začiatku počujem Božie volanie po dialógu. Chcel by som upriamiť vašu pozornosť na dve pasáže. Neviem celkom presne, ako bude môj príhovor preložený, a preto dúfam, že všetci, ktorí ho počúvajú v preklade, ma pochopia. Chcel by som upriamiť vašu pozornosť na dve pasáže z úvodných kapitol Biblie, ktorých zmysel sa v procese prekladu na 2 000 rokov stratil.

Prvé volanie po dialógu nastáva, keď Boh vidí prvého izolovaného a osamelého muža a stvorí ženu. A muž, vidiac po prvýkrát ženu, prednesie prvú báseň v Biblii: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Preto sa bude volať mužena (Aisha), lebo je vzatá z muža (Aish).“ Toto znie ako veľmi jednoduchá báseň. Znie to dokonca trochu povýšenecky, akoby muž bol prvým výtvorom a ženy boli len dodatočným nápadom. Avšak ozajstný zmysel spočíva vo fakte, že v biblickej hebrejčine existujú na označenie muža dva výrazy, a nie jeden. Jedným je Adam a tým druhým je Aish.

Tento verš, ktorý som práve citoval, je prvým miestom v Biblii, kde sa objavuje výraz „Aish“. Počúvajte znovu. „Preto sa bude volať mužena (Aisha), lebo je vzatá z muža (Aish).“ Inými slovami, muž musí vysloviť meno svojej ženy predtým, ako vôbec spozná svoje vlastné meno. Musím povedať „ty“ predtým ako budem môcť povedať „ja“. Musím uznať toho druhého, aby som mohol skutočne pochopiť sám seba.

(hlasný potlesk)

Toto je prvá zásadná vec v Biblii: identita je dialogická.

Druhé volanie po dialógu sa nachádza čoskoro potom, v prvej veľkej tragédii, ktorú prekonajú prví potomkovia ľudí Kain a Ábel. Očakávame bratskú lásku. Namiesto toho ide o rivalitu medzi súrodencami a potom o vraždu – bratovraždu. V srdci tohto príbehu v štvrtej kapitole knihy Genesis sa nachádza verš, ktorý nie je možné preložiť, a vo všetkých knihách Biblie v anglickom jazyku, ktoré som čítal, je tento verš parafrázovaný a nie preložený.

Preložím ho doslovne a pochopíte, prečo ho nikto takto neprekladá. V hebrejčine sa doslovne hovorí nasledujúce: „A Kain povedal Ábelovi, a odohralo sa to, keď boli vonku na poli, že Kain sa postavil proti Ábelovi a zavraždil ho.“ Okamžite chápete, prečo to nemôže byť preložené: pretože vo verši sa hovorí „a Kain povedal“, ale nehovorí sa o tom, čo povedal. Táto veta nie je gramaticky správna. Jej syntax je narušená. Otázka znie: prečo? Odpoveď je jasná: Biblia signalizuje najdramatickejším spôsobom, prostredníctvom narušenej vety, ako sa narušila konverzácia. Dialóg zlyhal. A čo sa píše ihneď potom? „A Kain sa postavil proti svojmu bratovi a zavraždil ho.“ Alebo jednoducho povedané: kde sa končia slová, začína sa násilie. Dialóg je jediný spôsob, akým môžeme poraziť temných anjelov našej prirodzenosti.

(hlasný potlesk)

Dialóg teda svedčí o duálnom aspekte všetkých medziľudských vzťahov, či už ide o vzťahy medzi jednotlivcami alebo medzi krajinami, kultúrami alebo vierovyznaniami. Na jednej strane sú naše spoločné črty a na strane druhej naše rozdiely. To, čo máme spoločné, a to, čo je výlučne naše.

Dovoľte mi vyjadriť to tak jednoducho, ako to len viem. Keby sme boli úplne rozdielni, nemohli by sme komunikovať, ale keby sme boli úplne rovnakí, nemali by sme si čo povedať.

(potlesk)

Toto je všetko, čo som chcel o dialógu povedať, ale predsa len by som chcel dodať, že dialóg by nemusel celkom postačovať. Viete, že medzi koncom 18. storočia a rokom 1933 existoval dialóg medzi Židmi a Nemcami, takisto ako existoval dialóg, a dokonca aj priateľstvo, medzi Hutuami a Tutsiami v Rwande alebo medzi Srbmi, Chorvátmi a Moslimami v Bosne a v Kosove. Dialóg nás spája, ale nemôže nás vždy udržať spolu, keď nás rozdeľujú iné sily.

Preto by som rád spomenul ešte jeden pojem, ktorý zohral významnú úlohu v procese sceľovania fragmentovaných spoločností. Tým pojmom je „spoločenská dohoda“. Zohrávala poprednú úlohu v európskej politike 16. a 17. storočia vo Švajčiarsku, Holandsku, Škótsku a Anglicku. Spoločenská dohoda je súčasťou americkej kultúry od samého počiatku až dodnes, od podpisu dokumentu nazvaného Mayflower Compact v roku 1620, cez reč Johna Winthropa na palube Arabelly v roku 1631, až po súčasnosť. Neviem, čo bude hovoriť Barack Obama vo svojej inauguračnej reči, ale pojem spoločenská dohoda spomenie buď priamo alebo nepriamo.

Dohoda je, samozrejme, kľúčovým pojmom hebrejskej Biblie z jednoduchého dôvodu: biblický Izrael bol vytvorený z 12 rôznych kmeňov, z ktorých každý trval na zachovaní svojej osobitnej identity.

Čo je spoločenská dohoda? Spoločenská dohoda nie je zmluvou v bežnom zmysle slova. Zmluva sa uzatvára na obmedzené časové obdobie s konkrétnym cieľom medzi dvoma alebo viacerými stranami, z ktorých každá sleduje svoj vlastný prospech. Dohoda je časovo neobmedzená, uzatvárajú ju dve alebo viaceré strany, ktoré sú spojené putom lojality a dôvery, aby spoločne dosiahli to, čo žiadna z nich nemôže dosiahnuť samostatne. Zmluva je ako obchod, dohoda je ako manželstvo. Zmluvy patria trhu a štátu, hospodárstvu a politike, ktoré sú obe arénou súťaže. Dohody patria rodinám, spoločenstvám, charitám, ktoré predstavujú arény spolupráce. Zmluva je uzatvorená medzi mnou a tebou, rozdielnymi osobnosťami, ale spoločenská dohoda je o nás – o kolektívnej príslušnosti. V zmluve ide o záujmy, v spoločenskej dohode ide o identitu. A odtiaľto pochádza zásadný rozdiel, ktorý nie je dostatočne jasne prezentovaný v európskej politike, medzi spoločenskou zmluvou a spoločenskou dohodou: spoločenská zmluva vytvára štát, spoločenská dohoda vytvára spoločnosť.

(potlesk)

Spoločnosť môže existovať bez štátu – v dejinách sa to občas stalo – ale môže existovať štát bez spoločnosti, bez niečoho, čo by ľudí držalo pohromade? Neviem. Je možné držať ľudí pohromade mnohými rôznymi spôsobmi: násilím, strachom, potláčaním kultúrnych rozdielov, očakávaním, že všetci sa prispôsobia. Ale ak si vyberieme rešpektovanie integrity mnohých kultúr, keď uznávame to, čo nazývam – ako nám pán predseda Parlamentu pripomenul – dôstojnosť v rozmanitosti, keď toto uznávame, potom na vytvorenie spoločnosti potrebujeme spoločenskú dohodu.

Dohoda navracia do sveta súťaže jazyk spolupráce. Zameriava sa na povinnosti, nielen na práva. Práva sú zásadné, ale práva vytvárajú konflikty, ktoré práva nevedia vyriešiť: právo na život proti právu slobodnej voľby, moje právo byť slobodný proti tvojmu právu byť rešpektovaný. Práva bez zodpovednosti sú rizikovými hypotékami vo svete morálky.

(hlasný potlesk)

Spoločenská dohoda nás núti rozmýšľať o reciprocite. Spoločenská dohoda hovorí každému z nás: musíme rešpektovať ostatných, ak očakávame, že ostatní budú rešpektovať nás, musíme uznávať slobodu iných, ak oni majú uznávať tú našu. Európa potrebuje dospieť k novej spoločenskej dohode a teraz nastal čas s ňou začať.

(potlesk)

Teraz, uprostred finančnej krízy a hospodárskej recesie, pretože v ťažkých časoch si ľudia uvedomujú, že všetci máme rovnaký osud.

Prorok Izaiáš predpovedal deň, keď lev a jahňa budú žiť spolu. Ešte sa tak nestalo. Hoci existovala zoologická záhrada, kde lev a jahňa žili spolu v jednej klietke a návštevník sa spýtal správcu: „Ako sa vám to podarilo?“. Správca zoologickej záhrady povedal: „Jednoducho potrebujete iba jedno nové jahňa každý deň.“

(smiech)

Ale bol čas, keď lev a jahňa žili spolu. Kde sa to stalo? Na Noemovej arche. A prečo tomu tak bolo? Nestalo sa tak preto, lebo sa dostali do krajiny Utópia, ale preto, lebo pochopili, že inak by sa obaja utopili.

Drahí priatelia, minulý štvrtok, pred šiestimi dňami, arcibiskup z Canterbury a ja sme viedli misiu vedúcich predstaviteľov všetkých vierovyznaní vo Veľkej Británii, vedúcich predstaviteľov moslimského spoločenstva, hinduistov, sikhov, budhistov, jainistov, zorostriánov a baháistov, a spolu sme cestovali na jednodňovú návštevu do Osvienčimu. Tam sme spolu plakali a spolu sa modlili, pretože sme si uvedomili, čo sa stane, keď neuznáme ľudskosť tých, ktorí sú od nás odlišní.

Boh nás obdaril mnohými jazykmi a mnohými kultúrami, ale len jedným svetom, v ktorom musíme spolu žiť, a tento svet sa každým dňom zmenšuje. Želám si, aby sme my, krajiny a kultúry Európy v celej našej nádhernej rozmanitosti, spolu uzavreli novú európsku dohodu nádeje.

(Rečník zožal od Parlamentu potlesk v stoji.)

  Predseda. – Vážený sir Jonathan, v mene Európskeho parlamentu mám tú česť poďakovať vám za vaše dôležité posolstvo. Chcel by som vám poďakovať za váš významný príspevok k medzikultúrnemu dialógu.

Hovorili ste o spoločnej úcte a uznaní druhých. Myslím, že v tomto sme sa poučili z európskych dejín. Povedali ste, že toho, čo nás spája, je oveľa viac než toho, čo nás rozdeľuje. Toto je zásada – a to ste uviedli na záver – nášho európskeho úsilia o silnú, demokratickú Európsku úniu založenú na dôstojnosti každej ľudskej bytosti.

Vážený sir Jonathan, ďakujem vám za vaše skvelé posolstvo. Želám všetko najlepšie vám, náboženstvu, ktoré reprezentujete, a mierovému spolunažívaniu všetkých náboženstiev na našom kontinente a vo svete. Ďakujem vám, sir Jonathan.

(potlesk)

PREDSEDÁ: PÁN McMILLAN-SCOTT
podpredseda