Seznam 
 Předchozí 
 Další 
 Úplné znění 
Doslovný záznam ze zasedání
Pondělí, 12. března 2018 - Štrasburk Revidované vydání

16. Boj proti násilí na ženách a dívkách a ratifikace Istanbulské úmluvy členskými státy EU (rozprava)
Videozáznamy vystoupení
Zápis
MPphoto
 

  Elnök asszony. – A következő pont a Bizottság nyilatkozata a nők és lányok elleni erőszak elleni küzdelem és az isztambuli egyezmény uniós tagállamok általi megerősítéséről (2018/2625(RSP))

 
  
MPphoto
 

  Andrus Ansip, Vice-President of the Commission. – Madam President, gender-based violence and harassment are persistent problems in Europe. We are all familiar with the figures: from the age of 15, one in three women in Europe has been a victim of physical violence, sexual violence or both; 55% of women are victims of sexual harassment.

Violence against women is a violation of human rights. The Commission takes the fight against this very seriously, which is why we made 2017 the year of action to combat violence against women. In June 2017 the EU signed the Council of Europe’s Istanbul Convention on the prevention and protection of victims of gender-based violence. The Commission’s intention is to conclude full EU ratification as soon as possible.

I would like to thank the European Parliament for constantly speaking out alongside the Commission about the importance of ratifying the Council of Europe Convention on prevention and protection of victims of gender-based violence.

Despite the fact that all EU countries have signed the Convention and 17 have so far ratified it, we see strong opposition against ratification in a few countries. The Convention has generated very intense public debates where there have been misconceptions and misleading arguments. For example, these concern the use and translation of the term ‘gender’. They concern the fear that ratifying the Convention would mean forcing states to allow same-sex marriage or to introduce a new refugee status for transgender or intersex persons.

Let me be very clear on this. The Convention is about preventing and combating violence against women without other hidden purposes. It is not an instrument for shaping gender perceptions or ideologies. It applies to women who become victims of violence simply because they are women. The Convention does not oblige states to allow same-sex marriage. In fact, no reference is made to the legal recognition of same-sex marriages: this subject is outside of the scope of the Convention.

It also does not oblige states to have their schools give lessons about sexual orientation or gender identity. Nowhere in the Convention is it stated that a new refugee status should be established for transgender or intersex persons or for any other group.

The Convention requires parties to introduce a gender-sensitive perspective into the examination of asylum requests to take into account why and how women experience persecution – for example, the risk of female genital mutilation.

I sincerely hope that those Member States that still have doubts about joining the Convention will consider its fundamental purpose: to prevent violence against women and to support and protect those women who fall victim to violence.

 
  
MPphoto
 

  Anna Maria Corazza Bildt, on behalf of the PPE Group. – Madam President, six months ago, we were here adopting EU accession to the Istanbul Convention with a large majority. Today, we are here again. We are not going to quit until women are free from violence. The Convention is the only binding treaty that criminalises violence against women and domestic violence. It defines violence done to a woman just because she is a woman, based on sexism and discrimination. It is about women being harassed, beaten up, raped or killed, and girls forced to marry or mutilated. It is not about any ideology or religion.

Last June, I proudly represented Parliament at the signature of the EU accession to the Convention, a historic step towards preventing those horrible crimes, combating impunity and protecting victims. Since then, Estonia, Cyprus and Germany have ratified it, and now we urge the 11 remaining Member States to ratify it. There has been much misrepresentation of the Convention, for instance, in Bulgaria, Croatia, Poland, Slovakia, and even Ukraine. The Council of Europe Commissioner for Human Rights recently clarified that the arguments pretending that the word ‘gender’ has hidden purposes are simply not true. He said that it means the socially constructed roles and behaviours that a society considers appropriate for women and men. It is about combating stereotypes. It is not against the traditional family. It is violence that endangers families, not the Convention.

Today, we call on the EU and the Council of Europe to do more, in dialogue with Member States, on the issue of gender, engaging with civil society, religious groups and women NGOs, we call on the Presidency to put this issue on the agenda of the European Council for as long as it takes, and we call on Bulgaria to reopen the ratification process. There is no other gender equality issue worth discussing for as long as women continue to be abused. As co—rapporteur on the Istanbul Convention, I can say that we remain committed to zero tolerance of violence against women.

 
  
MPphoto
 

  Christine Revault d’Allonnes Bonnefoy, au nom du groupe S&D. – Madame la Présidente, Monsieur le Vice-Président, Mesdames et Messieurs, pourquoi sommes-nous réunis à nouveau pour discuter de la convention d’Istanbul? J’aurais aimé répondre que nous sommes ici pour nous féliciter de la ratification par l’Union européenne et l’ensemble des États membres. J’aurais aimé dire «Oui, la lutte contre les violences faites aux femmes est une priorité absolue car il s’agit de violations graves des droits humains». Mais non, la réalité est bien plus décevante. Nous sommes ici à cause d’un mouvement de rejet et de protestation autour de cette convention. Le premier ministre slovaque déclare ouvertement qu’il refuse de la ratifier car elle serait contraire à sa Constitution et le gouvernement bulgare – alors que la Bulgarie assure la présidence du Conseil – a retiré il y a quelques jours, son projet de loi de ratification. C’est déplorable.

Les débats nationaux ont été déformés par des arguments fallacieux et de fausses idées. Non, le terme «genre» ne recèle aucune idéologie cachée, mais il permet de décrire le phénomène des violences fondées sur le genre qui ciblent des femmes parce qu’elles sont des femmes.

Ne soyons pas dupes: le refus de légiférer sur les violences faites aux femmes est un symptôme d’une régression générale de nos droits en Europe qui touche aussi les droits sexuels. Combien de barrières se dressent aujourd’hui devant les femmes qui souhaitent avorter?

Je m’adresse ici aux onze États membres qui n’ont pas encore ratifié la convention ou, pire, qui refusent de le faire. Je m’insurge contre votre choix et je dénonce vivement tout blocage ou tout retour en arrière. Tout le Parlement européen vous appelle à appliquer cette législation efficace qui a simplement pour but de protéger les victimes et de poursuivre les responsables. Le résultat en sera une société plus pacifiée, plus juste et plus protectrice.

Quant à la ratification par l’Union elle-même, les négociations n’aboutissent pas car le Conseil se retranche derrière des arguments juridiques qui ne sont pas fondés. Je vous demande, Monsieur le Vice-Président, de tenir bon afin que tout ce processus permette réellement d’aider la vie des femmes partout en Europe.

 
  
MPphoto
 

  Jadwiga Wiśniewska, w imieniu grupy ECR. – Pani Przewodnicząca! Szanowni Państwo! Z pozoru konwencja stambulska ma służyć ochronie kobiet przed przemocą. W rzeczywistości służy przede wszystkim realizacji lewicowego światopoglądu, bo celów konwencji, jakimi są zapobieganie przemocy wobec kobiet, chronienie jej ofiar oraz ściganie sprawców, nikt nie kwestionuje. Są one jednak, Pani Przewodnicząca, osadzone w kontrowersyjnym kontekście ideologicznym skoncentrowanym wokół genderowej wizji społeczeństwa, w której płeć ma podłoże społeczno-kulturowe, a nie jest genetycznym faktem. Zachęcam do przeczytania konwencji i zapoznania się z nią. Niestety ta lewicowa potrzeba wprowadzania ideologicznej rewolucji kulturowej za nic ma poszanowanie traktatów i zasady pomocniczości. Unia kolejny raz próbuje ingerować tam, gdzie nie ma kompetencji. Te kwestie leżą w kompetencjach państw członkowskich.

 
  
MPphoto
 

  Beatriz Becerra Basterrechea, en nombre del Grupo ALDE. – Señora presidenta, gracias, señor comisario, me duele escuchar a diputados diciendo cosas como las que acabo de oír a la señora Wiśniewska. A mí, de verdad, me resulta muy duro a estas alturas, después de los años que llevamos con este tema, desde el año 2014, escuchar algo que no tiene nada que ver con el Convenio de Estambul. El Convenio de Estambul es la mejor y más completa herramienta legalmente vinculante que se ha dado nunca contra la violencia de género e intrafamiliar. Es decir, va más allá de la violencia contra las mujeres. No pretende decir a las mujeres cómo deben vivir, solo pide medidas legales que las protejan y que persigan y penalicen a sus agresores.

Hay países de la Unión que se están inventando una historia alrededor. ¿De qué ideología hablan? ¿De qué ideología están hablando? ¿Por qué se sacan ahora de la manga hablar del género como una cosa que no es? Aquí estamos pidiendo a los países de la Unión Europea, y este Parlamento lo ha apoyado desde el principio, que demuestren que no necesitan para proteger y perseguir a los agresores un convenio como este, o que lo apoyen. Y resulta que tenemos países que no solamente no lo ratifican, sino que se están retirando. Tenemos al país que está ahora mismo ocupando la Presidencia, Bulgaria, que se retira; Polonia, Croacia, Hungría, ¿qué está pasando?

Quiero dar las gracias a Grecia por haberlo ratificado, por lo menos hay algo de sentido común.

¿De qué estamos hablando? ¿Estamos de acuerdo en que los prejuicios que tratan de mantener a la mujer subordinada al hombre y en un plano que no es de igualdad no son compatibles con los valores de la Unión? Yo creo que sí, y que tenemos que enseñar a los niños también cuáles son esos valores de respeto. Y yo les pido a todos los Gobiernos de Europa que, por favor, ratifiquen el Convenio de Estambul y demuestren que están a la altura de la Unión Europea de la que dicen ser miembros.

 
  
MPphoto
 

  Terry Reintke, on behalf of the Verts/ALE Group. – Madam President, colleagues, let’s face it: we are experiencing a major backlash on women’s rights in the European Union. Many of us actually grew up believing that there is only one direction in which women’s rights could go, namely that we would become more and more protected and that we would gain more rights over the years. That is simply not the case anymore, because we see attacks on women’s rights all over the European Union and those who are attacking women’s rights have now chosen the Istanbul Convention as one of the battlefields in this discussion. They are doing that for purely ideological reasons. They are not doing that on the basis of any scientific or real arguments; they are doing that because they want to push forward their ideology of taking away our rights.

We will not give up; we will not be afraid of that. The suffragettes, 100 years ago, in many parts of Europe fought for the right of women to vote. We will be the generation of feminists that will make sure that women are protected from gender-based violence all over the European Union. We will ratify the Istanbul Convention all over the European Union and make sure that there is an end to gender-based violence.

 
  
MPphoto
 

  Κωνσταντίνα Κούνεβα, εξ ονόματος της ομάδας GUE/NGL. – Κυρία Πρόεδρε, μα τι έκπληξη, λίγες ημέρες μετά την Ημέρα της Γυναίκας συζητάμε για τη σύμβαση της Κωνσταντινούπολης! Είναι λυπηρό να συζητάμε για την έμφυλη βία και τα δικαιώματα των γυναικών μόνο με αφορμή παγκόσμιες ημέρες αλλά και σκάνδαλα. Μην ξεχνάτε ότι κάθε ημέρα γίνονται επιθέσεις σε γυναίκες και νεαρά κορίτσια. Ζουν με το φόβο και προσπαθούν να κλείσουν τις πληγές τους. Σε εκείνες δεν σημαίνει πολλά ότι η Ένωση υπέγραψε τη σύμβαση.

Χρειαζόμαστε στρατηγική και πράξεις, γι’ αυτό καλώ την Επιτροπή να μας απαντήσει: πρώτον, πότε θα φέρει συγκεκριμένη στρατηγική για την εφαρμογή της σύμβασης, δεύτερον, πόσα χρήματα θα διαθέσει, τρίτον, τι προγράμματα θα σχεδιάσει και τέταρτον, εάν σκέφτεται να ορίσει ειδική αρχή για την καταπολέμηση της βίας στην Ευρωπαϊκή Ένωση.

 
  
MPphoto
 

  Laura Ferrara, a nome del gruppo EFDD. – Signora Presidente, onorevoli colleghi, considero un bene che si torni a discutere periodicamente in quest'Aula di violenza contro le donne. Tuttavia, mentre noi discutiamo, i delitti nei confronti delle donne non accennano a diminuire. La cronaca nera si nutre di tragedie che spesso piangiamo quando ormai è troppo tardi.

Il mio paese ha ratificato la convenzione di Istanbul nel 2013, eppure continua la drammatica conta delle nuove vittime, che in virtù di essa si sarebbero dovute salvare. Parlo di donne che hanno denunciato invano i loro aguzzini, parlo di un sistema che evidentemente non è ancora in grado di mettere fine a inaccettabili forme di violenza quotidiana.

Per fortuna qualcosa si muove, quantomeno nella coscienza e nella consapevolezza delle donne, che cominciano a squarciare l'insopportabile velo della vergogna e della paura, e che trovano il coraggio di denunciare crimini odiosi, che per troppo tempo sono stati taciuti o ignorati.

Tutto questo però non è sufficiente, e occorrono evidentemente da parte dell'Unione e degli Stati membri ulteriori azioni concrete a tutela delle donne.

 
  
MPphoto
 

  Agnieszka Kozłowska-Rajewicz (PPE). – Pani Przewodnicząca! Konwencja stambulska to najlepsze współcześnie dostępne narzędzie zwalczania przemocy wobec kobiet, złoty standard polityki antyprzemocowej, gotowa mapa drogowa do budowania krajowych programów zwalczania przemocy. Tę konwencję podpisały wszystkie kraje Unii Europejskiej, a większość ją ratyfikowała.

I ponieważ wcześniej była wymieniana Polska – mój kraj – w kontekście dyskusji o gender, chciałabym Państwa poinformować, że Polska jako jeden z pierwszych krajów podpisała i ratyfikowała konwencję. Mieliśmy dyskusję o gender, ale większość z nas była przekonana, że tę konwencję należy podpisać i ratyfikować, bo jest ona wartościowa.

Kluczową częścią konwencji, która stanowi o jej wyróżniającej się pozycji wśród podobnych dokumentów, jest rozdział o prewencji. Mówi się w nim o zapobieganiu przemocy wobec kobiet, łącząc to zapobieganie przemocy z równouprawnieniem. Ten związek jest bardzo jasny: im więcej równości, tym mniej przemocy.

Na tle wysokich ocen konwencji jako mapy drogowej w zwalczaniu przemocy, a także w kontekście wątku równouprawnienia jest dla mnie niezrozumiały fakt, że Unia Europejska, która jest światowym liderem w promowaniu równości kobiet i mężczyzn, podpisała tę konwencję w bardzo wąskim zakresie. W ten sposób Unia Europejska, reprezentowana przez Komisję i Radę, niejako sama abdykowała z funkcji strażnika i promotora równości, chociaż Traktat, szczególnie Karta praw podstawowych, daje Unii spore uprawnienia w tym zakresie.

Dlatego apeluję do Komisji Europejskiej o rewizję zakresu, w jakim Unia przystąpiła do konwencji, a konkretnie o jego poszerzenie o inne artykuły konwencji, w których Unia na podstawie przepisów prawa dzieli swoje kompetencje z państwami członkowskimi.

 
  
MPphoto
 

  Iratxe García Pérez (S&D). – Señora presidenta, señor comisario, una de cada tres mujeres en la Unión Europea podrá ser víctima de violencia de género. Y escuchar algunas afirmaciones como las que hemos tenido que oír aquí, en este Parlamento, me parecen de una grave irresponsabilidad. Decir que el Convenio de Estambul es un arma de la izquierda, realmente, es faltar el respeto a la realidad.

El Convenio de Estambul es un instrumento jurídico internacional para comprometer la actuación de todos los países en luchar contra la mayor lacra social que existe en estos momentos, en el mundo y en Europa. Las mujeres están siendo asesinadas por el mero hecho de ser mujeres, y no podemos permitir que en Europa todavía haya once países que no han ratificado este Convenio.

El pasado 8 de marzo las calles se tiñeron de morado. Millones de mujeres y de hombres en todo el mundo, en Europa, salieron a las calles, se pararon para decir que este mundo tiene que ser más igual, para reivindicar la lucha por la igualdad, pero también para decir a las mujeres víctimas que no están solas.

Las mujeres y los hombres que salimos a la calle dimos un ejemplo de lo que los Gobiernos tienen que hacer en este momento. Por lo tanto, no permitamos que se pierda ni un minuto más. Seamos responsables, porque estamos hablando de la vida de las mujeres. Las excusas que se están poniendo en estos momentos son totalmente inaceptables. Por lo tanto, seguiremos trabajando para conseguir que no haya ni una mujer más asesinada por el terrorismo machista.

 
  
MPphoto
 

  Jordi Solé (Verts/ALE). – Señora presidenta, estamos debatiendo aquí sobre una consecuencia, una de las consecuencias concretas, de esta ola conservadora y populista que recorre buena parte de Europa. Estamos de acuerdo en que la violencia de género es un grave problema de derechos humanos que afecta a millones de mujeres. Nos hemos dotado de un instrumento avanzado de Derecho internacional para combatir esta violencia y, sin embargo, vemos cómo hay Estados que se resisten a ratificar el mejor instrumento que tenemos. Y los que se resisten nos ponen excusas, nos hablan de ideología de género, se inventan consecuencias de la ratificación que no existen.

Señoras y señores, esto no va de ideologías, esto va de defender derechos humanos, y la defensa de los derechos humanos no es ni de izquierdas ni de centro ni de derechas, es una obligación de todos. Por lo tanto, pido a la Comisión Europea, al Consejo, a la mayoría de esta Cámara, que hagamos todo lo que podamos para conseguir la ratificación del Convenio por parte de todos los Estados miembros.

 
  
MPphoto
 

  Malin Björk (GUE/NGL). – Madam President, violence against women and girls is an issue of democracy, but it is also a question of life and death. The Istanbul Convention is an instrument of human rights law, the best international instrument that we have to work on prevention, protection and prosecution. The EU has signed it. All the EU Member States have signed it, but there are 11 that have not ratified it, among them the country holding our Presidency – Bulgaria. It is a shame that nobody from the Presidency is here to see how they can take this forward in the Council.

Now we have some Member States that actually say that they are questioning it altogether. It is unacceptable and, as has been said, a sign of general regression for women’s rights. The Istanbul Convention is not an ideological battle, other than the one to end violence against women and girls, and that is perhaps political and ideological enough. It does not give rights to LGBTI people either. I must say that I am appalled by the homophobia that I have heard.

Those who attack the Istanbul Convention are attacking women’s rights and LGBTI rights. They attack all of us. But it will not work because we will stand up to you. We will make the world a safe place for women, girls and LGBTI people.

 
  
MPphoto
 

  Ελισσάβετ Βόζεμπεργκ-Βρυωνίδη (PPE). – Κυρία Πρόεδρε, κύριοι συνάδελφοι, η σύμβαση της Κωνσταντινούπολης για την πρόληψη και καταπολέμηση της έμφυλης βίας αποτελεί το αρτιότερο νομοθέτημα υπερεθνικής ισχύος. Αποτυπώνει με τον καλύτερο δυνατό τρόπο τη νοοτροπία με την οποία πρέπει να γαλουχήσουμε τις επόμενες γενιές σε όλα τα μήκη και πλάτη της γης. Το σύνθημα «μηδενική ανοχή στη βία» στηρίζεται σε πολύ συγκεκριμένη λογική. Καταγγέλλουμε και καταδικάζουμε κάθε πράξη έμφυλης βίας, οδηγούμε τους δράστες στη Δικαιοσύνη, προστατεύουμε και στηρίζουμε τα θύματα.

Η Ευρωπαϊκή Ένωση οφείλει να συνεχίσει να είναι πρωτοπόρος σε θέματα ισότητας των φύλων και καταπολέμησης φαινομένων βίας, μέσα από στρατηγικές που ενημερώνουν, εκπαιδεύουν και ευαισθητοποιηθούν άνδρες και γυναίκες, αλλά και ο καθένας μας απ’ τη θέση του να γίνει φορέας ελπίδας και αφύπνισης για την πρόληψη και αντιμετώπιση επιθετικών συμπεριφορών. Πάνω απ’ όλα όμως έχουμε υποχρέωση να καταστήσουμε σαφές ότι κανένα νομοθετικό κείμενο δεν είναι αρκετό από μόνο του να αλλάξει την πραγματικότητα, αν δεν εξαλειφθούν οριστικά νοσηρές νοοτροπίες και συμπεριφορές.

 
  
MPphoto
 

  Josef Weidenholzer (S&D). – Frau Präsidentin! Immer wieder beschäftigt uns die Istanbul-Konvention, obwohl deren Ausarbeitung bereits 2011 erfolgte. Eigentlich müsste das alles längst eine Selbstverständlichkeit sein, und eigentlich müssten wir stolz darauf sein – stolz darauf, dass sich die Mitglieder des Europarates damals darauf geeinigt haben, jegliche Form der Gewalt gegen Frauen zu ächten und konkrete Maßnahmen zu ergreifen, um sie zu bekämpfen. Offensichtlich gelingt es aber nicht, das Ganze entsprechend abzuschließen. Das kann nicht mit einem Missverständnis erklärt werden, auch nicht mit der Langsamkeit der Entscheidungsstrukturen. Es besteht der Verdacht, dass manche einfach nicht wollen, dass Frauen in jeder Hinsicht den Männern gleichgestellt sind.

Absurd sind vor allem Argumente, wonach die Konvention zur Spaltung der Gesellschaft beitragen würde. Das Gegenteil ist der Fall: Eine Gesellschaft, die Gewalt gegen Frauen zulässt, die spaltet. Und es ist besonders befremdlich, wenn ein Mitgliedstaat, der gegenwärtig den Vorsitz im Rat hat und heute nicht anwesend ist, sich weigert, die Konvention zu ratifizieren.

 
  
MPphoto
 

  Julie Ward (S&D). – Madam President, the Istanbul Convention is a key instrument for the fight against gender-based violence. When I speak with women’s rights defenders from all over the world, I realise how lucky we are to have such an instrument in Europe. This is why I find it appalling that this Convention’s ratification is so problematic in some Member States, including my own. The fact that governments are reluctant to ratify this key instrument shows how little they care about women’s safety. In some countries the excuse is that the government cannot afford to ratify and implement the Convention. In these cases, I say that not to do so will cost women’s lives.

In Bulgaria, the use of transphobic and homophobic arguments against this Convention is very disappointing. It is therefore particularly worrying in the context of the Bulgarian Presidency of the Council. I call on the Bulgarian Government to revise its position on this crucial issue and stand by the Istanbul Convention.

 
  
 

„Catch the eye” eljárás

 
  
MPphoto
 

  Teresa Jiménez-Becerril Barrio (PPE). – Señora presidenta, la violencia contra la mujer se ha perpetuado a través de una cultura de tolerancia y de negación.

Por ello, fue un gran paso cuando la Unión Europea adoptó el Convenio de Estambul, y lo hicimos porque es el único instrumento que da una respuesta global a la violencia de género, la única herramienta que desarrolla una estrategia para prevenir la violencia, para proteger a las víctimas y para perseguir a los criminales.

El Convenio de Estambul crea, además, conciencia sobre lo que es la violencia de género: una clara violación de los derechos humanos. Por ello, pedimos a la Comisión y al Consejo que sirvan de motor y con urgencia lleven a cabo un plan de acción para que todos los países de la Unión Europea ratifiquen el Convenio de Estambul. Mi país, España, lo hizo en 2014, pero aún quedan once países que no lo han ratificado y, señorías, tienen que hacerlo porque estamos hablando de justicia, no de ideología.

 
  
MPphoto
 

  Nicola Caputo (S&D). – Signora Presidente, onorevoli colleghi, qualche giorno fa l'ennesimo episodio di violenza sulle donne ha sconvolto l'Italia: un uomo delle forze dell'ordine, armato della propria pistola di ordinanza, ha sparato contro la sua famiglia, uccidendo due figlie e ferendo gravemente la moglie.

Su tutti i giornali è stato scritto che ciò è accaduto perché la donna aveva chiesto la separazione. Trovo questa frase di un oscurantismo inaccettabile, che ci fa capire quanta strada ci sia ancora da fare. Ciò che è accaduto è accaduto perché quell'uomo era un violento e considerava la propria moglie come qualcosa di sua proprietà.

La convenzione di Istanbul ha fatto sicuramente tanto, ma è a livello culturale che la strada da percorrere è in salita. Nel patrimonio di conoscenza che fonda le nostre convinzioni più di quanto pensiamo, la donna non è mai rappresentata come un individuo che trova piena espressione di sé nel proprio ruolo professionale. E con la crisi economica la situazione è peggiorata, visto che le donne sono tra le categorie più colpite.

Il lavoro principale va fatto sui modelli culturali che la nostra società continua a proporci.

 
  
MPphoto
 

  Ангел Джамбазки (ECR). – Уважаема г-жо Председател, трудна е фамилията, но се постарахте да я произнесете, уважаеми колеги, аз представлявам България и българското правителство и с неудовлетворение чух от Вас доста непремерени думи по отношение на българската позиция. А те се дължат именно на причината, която видяхме сега и в залата – по-голямата част от Вас доказаха, че разговорът за този документ е политически и става дума за леви позиции.

Разбирам, че част от колегите искат да си играят на комунизъм и на леви позиции, но просто не са живели в комунизъм. Всяко насилие е недопустимо и ние сме против насилието над жени, разбира се, и ще бъдем против. Но съвсем очевидно в този документ има идеология, джендър идеология. И тези неща трябва да бъдат изяснени и премахнати от този документ. И никой няма да бъде против. И не става дума само за България. Тук говорим за Обединеното кралство, която е сериозна западна държава. И говорим за други държави, които имат съмнения за тази ратификация.

Затова моля Ви, уважавайте вътрешния ред и правото на всяко едно общество да подрежда своя вътрешен ред.

 
  
MPphoto
 

  João Pimenta Lopes (GUE/NGL). – Senhora Presidente, falar da implementação da Declaração de Istambul e do combate a toda e qualquer forma de violência contra a mulher exige ir bem para lá de declarações de intenções. Exige a implementação de opções políticas que a União Europeia tem contrariado. Exige a criação de equipamentos de apoio no quadro de uma política pública assente no investimento em serviços públicos e nas funções sociais do Estado. Exige olhar para a violência em todas as suas formas, seja a violência no trabalho ou os elevados índices de exploração e precariedade, seja reconhecer a violência da pobreza ou a violência que se traduz nas inaceitáveis pressões sobre a maternidade e os direitos que lhes estão associados e que são tantas vezes negados. Exige afirmar a prostituição como grave forma de violência e exploração das mulheres, que alguns agora querem legitimar e legalizar em Portugal.

Garantir a proteção das mulheres vítimas de violência exige respostas públicas que façam aumentar os meios e as respostas efetivas do Estado e intervenham na prevenção das suas causas económicas, sociais, psicológicas e culturais.

 
  
MPphoto
 

  Ana Miranda (Verts/ALE). – Senhora Presidente, se atacam uma, atacam todas. A tragédia continua. Dia a dia, o número de mulheres mortas e que sofrem violência aumenta.

Senhoras Deputadas machistas, não servem argumentos de ideologia para tentar contornar a lei. Isso é hipocrisia política. Há um feminicídio permanente, as vítimas de violência contra as mulheres devem ser mais protegidas em toda a Europa.

Há dados segundo os quais uma em cada três mulheres sofreu assédio sexual, físico ou psíquico – é inaceitável. Por isso, a Comissão Europeia deve agir como lobby feminista, como o lobby que se fez na greve de 8 de março. O Estados-Membros devem ratificar a Convenção de Istambul com mais investimentos.

 
  
MPphoto
 

  Ελευθέριος Συναδινός (NI). – Κυρία Πρόεδρε, η βία κατά των γυναικών αποτελεί παραβίαση ανθρωπίνων δικαιωμάτων και η καταδίκη τέτοιων περιστατικών είναι αδιαπραγμάτευτη. Τίποτα όμως δεν δικαιολογεί τη μεταχείριση νομικών εργαλείων για την προώθηση ιδεολογικών πεποιθήσεων, όπως επίσης δεν είναι αποδεκτή η παράτυπη άσκηση πίεσης προς κράτη μέλη για τη λήψη τύποις κυρίαρχων αποφάσεων, αντί να υποστηρίζονται έμπρακτα στην εφαρμογή των δεσμεύσεών τους. Η συνολική αντιμετώπιση περιστατικών βίας υποκινούμενων με βάση το φύλο, εναντίον ανδρών και γυναικών, αντιμετωπίζει προσκόμματα εξαιτίας τέτοιων αμφιλεγόμενων κειμένων. Μέσω αυτών προωθούνται μονομερείς ορισμοί, υπαγορεύονται κριτήρια απόδοσης καθεστώτος διεθνούς προστασίας και επιβάλλονται αλλαγές στα εθνικά εκπαιδευτικά συστήματα που εν τέλει βρίσκει αντίθετους τους πολίτες της Ένωσης.

Καλώ την Επιτροπή να περιοριστεί στην υποστήριξη της ενημέρωσης, της ευαισθητοποίησης και της συνεργασίας σε ενωσιακό επίπεδο και επιτέλους να επιτρέψει στα κράτη μέλη να αντιμετωπίσουν τις προκλήσεις με τις κατάλληλες μεθόδους, σύμφωνα με τις εκάστοτε ανάγκες τους.

 
  
MPphoto
 

  Anna Záborská (PPE) – Pani predsedajúca, nebudem opakovať moje pochybnosti o konkrétnych ustanoveniach Istanbulského dohovoru. Stačí, keď poviem, že ich som mnou zdieľa aj väčšina občanov, ktorých tu zastupujem.

Boj proti násiliu na ženách, pomoc jeho obetiam, ako aj výchova ako súčasť prevencie proti násiliu, patria medzi výlučné právomoci členských štátov. Ku dnešnému dňu ratifikovalo Istanbulský dohovor len sedemnásť z nich.

Istanbulský dohovor nie je synonymom pre boj proti násiliu páchanému na ženách a dievčatách. Je to len jeden konkrétny politický nástroj, ktorý má silné stránky, ale aj nedostatky. Európske zmluvy dávajú každému členskému štátu právo samostatne posúdiť plusy a mínusy tohto dohovoru a rozhodnúť sa. Tento parlament aj Komisia by to mali rešpektovať.

 
  
MPphoto
 

  Maria Grapini (S&D). – Doamnă președintă, domnule comisar, ați dat câteva cifre și, da, este înspăimântător să vezi că peste 55 % dintre femei sunt hărțuite sau suportă violența în familie sau la serviciu. Problema mea este dacă știm cu adevărat care este cifra, pentru că foarte multe femei suportă violența și au teamă să spună. Au teamă tocmai pentru a nu fi mai departe agresate.

Anul 2017 a fost anul combaterii violenței, avem o îmbunătățire față de anii din urmă. Este foarte important să mergem la cauză. Eu cred că, de fapt, cauza violenței este educația și cred că nu facem suficient de mult, nici unul din statele membre, pentru educație, educația mai ales în mediul rural, acolo unde femeile, cu precădere, suportă violența.

Și apoi mai avem o problemă: în foarte multe state membre nu avem protecția femeilor, a victimelor, nu avem adăposturi, nu sunt măsuri luate împotriva bărbaților care comit acte de violență împotriva femeilor. Deci acestea sunt lucrurile și eu cred că trebuie să mergem cu măsuri concrete pentru rezolvare. Nu este suficientă ratificarea. Avem suficiente directive, legi, regulamente care nu se aplică. Viața femeilor nu este negociabilă și nimeni nu trebuie să mai suporte violență. De aceea, trebuie să fim uniți, toată Europa, pentru a combate violența împotriva femeilor.

 
  
MPphoto
 

  Elnök asszony. – Nagyon köszönöm asszonyom. És meg szeretném köszönni a férfiaknak is, nagyon fontos, hogy hozzászólnak ehhez a vitához. Nem mindenkinek van most alkalmunk megadni a szót, ne haragudjanak. És most megadom a szót Tomašić asszonynak. Parancsoljon. I know, Mr Kelly but I have to give it to the ladies also.

 
  
MPphoto
 

  Ruža Tomašić (ECR). – Gospođo predsjednice, zaštita žena i ostalih članova obitelji od nasilja svim državama članicama mora biti visoko na listi prioriteta. No, problemi s ratifikacijom Istanbulske konvencije nisu se pojavili zbog nevoljkosti država članica da zaštite žene od nasilja, nego zbog kontroverznih dijelova same Konvencije.

Prvenstveno je problematično to što ona državne institucije koje se bave ljudskim pravima izjednačava s udrugama civilnog društva, a stručnom tijelu GREVIO-u daje prevelike ovlasti u implementaciji. Kad tome dodamo i to da države na sebe preuzimaju obvezu financiranja nevladinih organizacija u onom obujmu koje GREVIO smatra primjerenim, jasno je da gube dio suvereniteta.

Konvencija bi, vjerujem, davno bila ratificirana od svih članica Unije da se fokusirala samo na zaštitu žena od nasilja, bez promoviranja rodne teorije i pokušaja razvlašćivanja nacionalnih država.

S ovog mjesta zato još jednom pozivam hrvatske vlasti da, zbog navedenih razloga, ne ratificiraju Istanbulsku konvenciju.

 
  
  

PRESIDENZA DELL'ON. FABIO MASSIMO CASTALDO
Vicepresidente

 
  
MPphoto
 

  Eleonora Forenza (GUE/NGL). – Signor Presidente, onorevoli colleghi, credo sia importante affrontare la discussione sulla ratifica della convenzione di Istanbul pochi giorni dopo le manifestazioni dell'8 marzo, lo sciopero globale delle donne dal lavoro produttivo e riproduttivo, dai generi, dalle ruolizzazioni.

Credo che questo movimento, il movimento femminista Non Una Di Meno, abbia avuto la capacità di nominare con uno sguardo intersezionale, tenendo insieme la critica al dominio di classe, di razza e di sesso, tutte le forme della violenza maschile patriarcale contro le donne, e abbia saputo nominare, da movimento transfemminista, anche la critica al patriarcato eteronormativo.

Questo Parlamento deve dare delle risposte a questo movimento, e credo che lavorare affinché l'Unione europea e gli Stati membri ratifichino e rispettino la convenzione di Istanbul sarebbe una minima risposta a quello che questo movimento chiede.

 
  
 

(Fine della procedura "catch-the-eye")

 
  
MPphoto
 

  Andrus Ansip, Vice-President of the Commission. – Mr President, violence against women cannot be tolerated in our society. It should be fought with every means available. The Istanbul Convention will reinforce measures to prevent this violence and to protect women from it. It will make our society a safer place for women and girls.

We have to do everything in our power to stop violence against women and to support the victims. Ratification of the Convention by the European Union is an important step and a powerful signal for all the victims, showing that the EU takes their situation seriously and is acting to end the violence.

 
  
MPphoto
 

  Presidente. – La discussione è chiusa.

Dichiarazioni scritte (articolo 162)

 
  
MPphoto
 
 

  Clara Eugenia Aguilera García (S&D), por escrito. – Una de cada tres mujeres en la Unión Europea es víctima de la violencia de género. Las mujeres están siendo asesinadas por el mero hecho de ser mujeres. No podemos permitir que todavía haya once Estados miembros que no han ratificado el Convenio de Estambul, que es el tratado internacional de mayor alcance para abordar la violencia contra las mujeres como una grave violación de los derechos humanos. Constituye el primer instrumento que hace jurídicamente vinculante la prevención y lucha contra la violencia de género y establece una tolerancia cero hacia la violencia contra las mujeres. Las declaraciones realizadas por algunos Gobiernos y por miembros de esta cámara son totalmente inaceptables porque falsean la realidad y suponen una grave irresponsabilidad. La adhesión de la Unión Europea y de todos sus Estados permitirá desarrollar un marco legislativo europeo común para combatir la violencia contra las mujeres. El pasado 8 de marzo las calles se tiñeron de morado. Millones de mujeres y de hombres se manifestaron para exigir que la sociedad sea más igual, para reivindicar la lucha por la igualdad, pero también para defender la tolerancia cero contra la violencia de género y decir a las víctimas que no están solas.

 
  
MPphoto
 
 

  José Blanco López (S&D), por escrito. – Una de cada tres mujeres en la Unión Europea es víctima de la violencia de género. Las mujeres están siendo asesinadas por el mero hecho de ser mujeres. No podemos permitir que todavía haya once Estados miembros que no han ratificado el Convenio de Estambul, que es el tratado internacional de mayor alcance para abordar la violencia contra las mujeres como una grave violación de los derechos humanos. Constituye el primer instrumento que hace jurídicamente vinculante la prevención y lucha contra la violencia de género y establece una tolerancia cero hacia la violencia contra las mujeres. Las declaraciones realizadas por algunos Gobiernos y por miembros de esta cámara son totalmente inaceptables porque falsean la realidad y suponen una grave irresponsabilidad. La adhesión de la Unión Europea y de todos sus Estados permitirá desarrollar un marco legislativo europeo común para combatir la violencia contra las mujeres. El pasado 8 de marzo las calles se tiñeron de morado. Millones de mujeres y de hombres se manifestaron para exigir que la sociedad sea más igual, para reivindicar la lucha por la igualdad, pero también para defender la tolerancia cero contra la violencia de género y decir a las víctimas que no están solas.

 
  
MPphoto
 
 

  Vilija Blinkevičiūtė (S&D), raštu. – Europos Sąjungai pirmininkaujančios Bulgarijos sprendimas neratifikuoti Stambulo konvencijos, skirtos kovai su smurtu šeimose ir prieš moteris, labai liūdina. Ne tik Bulgarijos, bet ir kitų ES šalių, kurios dar nėra ratifikavusios šios konvencijos, vilkinimas tai padaryti yra labai žalingas ir nepateisinamas. Smurtas prieš moteris yra vienas didžiausių žmogaus teisių pažeidimų, kuris neturi jokių geografinių, ekonominių, kultūrinių ar socialinių ribų. Be to, smurtas šeimose tiesiogiai ir netiesiogiai daro žalą visiems šeimos nariams, ypač vaikams. Apie smurto prieš moteris problemą visi kalba daug, tačiau statistika rodo, kad mums vis dar nepavyksta apsaugoti moterų nuo šių nusikaltimų. Smurto negalime nei remti, nei toleruoti ir turime prisiminti, kad visos programos ir priemonės, skirtos sustabdyti smurtą prieš moteris, pasiteisins tik tada, kai moterys bus užtikrintos, kad prabilus apie smurtą, jomis bus pasirūpinta, suteikta psichologinė ir socialinė pagalba, sveikatos priežiūra, o smurtautojai ir nusikaltėliai bus nubausti. Būtent Stambulo konvencija numato tokias priemones visa tai įgyvendinti, todėl Bulgarija ir kitos likusios valstybės narės privalo ją ratifikuoti.

 
  
MPphoto
 
 

  Biljana Borzan (S&D), napisan. – Trošak nasilja nad ženama na razini EU-a iznosi 1,8 posto BDP-a EU-a ili 228 milijardi godišnje. Ali ne trebaju mi brojke da bih znala da je ljudski život i dostojanstvo najvrjednije!

Na europskoj razini još ne postoji ni strategija, a kamoli zakon kojim se osuđuje takvo nasilje. U EU-u od posljedica nasilja umire sedam žena svaki dan. Ne možemo čekati ni dana!

 
  
MPphoto
 
 

  Eider Gardiazabal Rubial (S&D), por escrito. – Una de cada tres mujeres en la Unión Europea es víctima de la violencia de género. Las mujeres están siendo asesinadas por el mero hecho de ser mujeres. No podemos permitir que todavía haya once Estados miembros que no han ratificado el Convenio de Estambul, que es el tratado internacional de mayor alcance para abordar la violencia contra las mujeres como una grave violación de los derechos humanos. Constituye el primer instrumento que hace jurídicamente vinculante la prevención y lucha contra la violencia de género y establece una tolerancia cero hacia la violencia contra las mujeres. Las declaraciones realizadas por algunos Gobiernos y por miembros de esta cámara son totalmente inaceptables porque falsean la realidad y suponen una grave irresponsabilidad. La adhesión de la Unión Europea y de todos sus Estados permitirá desarrollar un marco legislativo europeo común para combatir la violencia contra las mujeres. El pasado 8 de marzo las calles se tiñeron de morado. Millones de mujeres y de hombres se manifestaron para exigir que la sociedad sea más igual, para reivindicar la lucha por la igualdad, pero también para defender la tolerancia cero contra la violencia de género y decir a las víctimas que no están solas.

 
  
MPphoto
 
 

  Enrique Guerrero Salom (S&D), por escrito. – Una de cada tres mujeres en la Unión Europea es víctima de la violencia de género. Las mujeres están siendo asesinadas por el mero hecho de ser mujeres. No podemos permitir que todavía haya once Estados miembros que no han ratificado el Convenio de Estambul, que es el tratado internacional de mayor alcance para abordar la violencia contra las mujeres como una grave violación de los derechos humanos. Constituye el primer instrumento que hace jurídicamente vinculante la prevención y lucha contra la violencia de género y establece una tolerancia cero hacia la violencia contra las mujeres. Las declaraciones realizadas por algunos Gobiernos y por miembros de esta cámara son totalmente inaceptables porque falsean la realidad y suponen una grave irresponsabilidad. La adhesión de la Unión Europea y de todos sus Estados permitirá desarrollar un marco legislativo europeo común para combatir la violencia contra las mujeres. El pasado 8 de marzo las calles se tiñeron de morado. Millones de mujeres y de hombres se manifestaron para exigir que la sociedad sea más igual, para reivindicar la lucha por la igualdad, pero también para defender la tolerancia cero contra la violencia de género y decir a las víctimas que no están solas.

 
  
MPphoto
 
 

  Sergio Gutiérrez Prieto (S&D), por escrito. – Una de cada tres mujeres en la Unión Europea es víctima de la violencia de género. Las mujeres están siendo asesinadas por el mero hecho de ser mujeres. No podemos permitir que todavía haya once Estados miembros que no han ratificado el Convenio de Estambul, que es el tratado internacional de mayor alcance para abordar la violencia contra las mujeres como una grave violación de los derechos humanos. Constituye el primer instrumento que hace jurídicamente vinculante la prevención y lucha contra la violencia de género y establece una tolerancia cero hacia la violencia contra las mujeres. Las declaraciones realizadas por algunos Gobiernos y por miembros de esta cámara son totalmente inaceptables porque falsean la realidad y suponen una grave irresponsabilidad. La adhesión de la Unión Europea y de todos sus Estados permitirá desarrollar un marco legislativo europeo común para combatir la violencia contra las mujeres. El pasado 8 de marzo las calles se tiñeron de morado. Millones de mujeres y de hombres se manifestaron para exigir que la sociedad sea más igual, para reivindicar la lucha por la igualdad, pero también para defender la tolerancia cero contra la violencia de género y decir a las víctimas que no están solas.

 
  
MPphoto
 
 

  Agnieszka Kozłowska-Rajewicz (PPE), na piśmie. – W nawiązaniu do debaty, jaka odbyła się w dniu 12 marca 2018 r. w związku z oświadczeniem Komisji Europejskiej na temat ratyfikacji Konwencji Stambulskiej, w którym Polska była wymieniana wśród krajów sprzeciwiających się Konwencji w związku z „promowaniem ideologii gender”, chciałabym wyjaśnić, co następuje: Polska faktycznie odbyła bardzo gorącą debatę na temat Konwencji i - jak w wielu innych krajach - wątek „ideologii gender” był w niej obecny. Jednak inicjatorem podpisania i ratyfikacji Konwencji był polski rząd, wspierany przez Sejm RP i społeczeństwo obywatelskie, zaangażowane w działania antyprzemocowe, zaś głównym przeciwnikiem - hierarchiczny Kościół Katolicki, który wydawał oficjalne oświadczenia na temat „ideologii gender”, a także posłowie z prawej strony sceny politycznej. Ponieważ, jak pokazała debata, większość sejmowa i większość obywateli była za Konwencją, w 2012 roku Polska podpisała Konwencję, a dwa lata później, latem 2015, ratyfikowała ją, jako 13 z kolei państwo UE. Dlatego nie można naszego kraju wymieniać w jednej linii z Bułgarią lub Słowacją, gdzie to na poziomie rządu i parlamentu, oficjalnych reprezentantów państwa, podjęto decyzje o zawieszeniu prac nad ratyfikacją. Jednocześnie wyrażam uznanie dla wszystkich państw, które ratyfikowały ten dokument, uznany w 2013 r przez ONZ za „złoty standard polityki antyprzemocowej”, i wdrożyły jego przepisy do prawa krajowego.

 
  
MPphoto
 
 

  Juan Fernando López Aguilar (S&D), por escrito. – Una de cada tres mujeres en la Unión Europea es víctima de la violencia de género. Las mujeres están siendo asesinadas por el mero hecho de ser mujeres. No podemos permitir que todavía haya once Estados miembros que no han ratificado el Convenio de Estambul, que es el tratado internacional de mayor alcance para abordar la violencia contra las mujeres como una grave violación de los derechos humanos. Constituye el primer instrumento que hace jurídicamente vinculante la prevención y lucha contra la violencia de género y establece una tolerancia cero hacia la violencia contra las mujeres. Las declaraciones realizadas por algunos Gobiernos y por miembros de esta cámara son totalmente inaceptables porque falsean la realidad y suponen una grave irresponsabilidad. La adhesión de la Unión Europea y de todos sus Estados permitirá desarrollar un marco legislativo europeo común para combatir la violencia contra las mujeres. El pasado 8 de marzo las calles se tiñeron de morado. Millones de mujeres y de hombres se manifestaron para exigir que la sociedad sea más igual, para reivindicar la lucha por la igualdad, pero también para defender la tolerancia cero contra la violencia de género y decir a las víctimas que no están solas.

 
  
MPphoto
 
 

  Louis-Joseph Manscour (S&D), par écrit. – Tous les États membres de l’Union européenne ont signé la Convention d’Istanbul, mais onze doivent encore la ratifier. Le 22 février 2018, le Premier ministre slovaque, Robert Fico, déclare refuser de ratifier la Convention d’Istanbul car il considère qu’elle est contraire à la définition du mariage indiquée dans la Constitution slovaque (une union entre un homme et une femme). Le 7 mars 2018, la Bulgarie, à la tête du Conseil de l’Union européenne, décide d’emboiter le pas de son voisin slovaque. Cette opposition est d’autant plus inquiétante que les négociations pour la ratification par l’Union européenne sont en cours depuis plusieurs mois déjà. Or, la Convention d’Istanbul est le premier traité international juridiquement contraignant et le meilleur outil pour prévenir les violences, protéger les victimes et poursuivre en justice les responsables. L’impunité n’est plus tolérable, et tout blocage ou toute marche en arrière est inacceptable. Pour permettre la mise en place d’un cadre cohérent de lutte contre les violences faites aux femmes partout en Europe, tous les États membres et l’Union doivent ratifier cette Convention au plus vite.

 
  
MPphoto
 
 

  Marijana Petir (PPE), napisan. – Pravo je država članica da samostalno, poštujući mišljenje vlastitih građana, prihvate ili odbiju ratifikaciju bilo koje međunarodne konvencije, pa tako i Istanbulske konvencije. Tvrditi kako je borba protiv nasilja nad ženama moguća samo i isključivo ratifikacijom Istanbulske konvencije je netočna i neutemeljena.

Hrvatska je već ugradila u svoje zakonodavstvo svih 48 mjera i mehanizama borbe protiv nasilja nad ženama predviđene Konvencijom. Stoga nema potrebe da se ona ratificira i na taj način omogući uvođenje i onih odredbi koje se ni na koji način ne odnose na borbu protiv nasilja nad ženama, nego izravno krše načelo supsidijarnosti i temeljna ljudska prava zagarantirana postojećim, pravno važećim nacionalnim i međunarodnim odredbama.

Iz tog razloga potrebno je odbiti implementaciju ideologije koja se nameće kroz nejasnu i ideološki obojanu definiciju „roda”. Rod kao pravni pojam ne postoji te se radi o neznanstvenom konceptu, stoga je krivo i neutemeljeno uvjetovati države članice na uvođenje takvog pojma jer on ne donosi ništa osim klime pravne nesigurnosti.

 
  
MPphoto
 
 

  Michaela Šojdrová (PPE), písemně. – Hlásím se k prevenci a potírání násilí na ženách a vím, že jsou země, které mají potíž s ochranou důstojnosti života ženy, kde je na ženách pácháno násilí spojené navíc s historickými a kulturními tradicemi. Právě pro tyto země považuji Istanbulskou úmluvu za velmi důležitý nástroj pro prevenci a potírání násilí. Nesouhlasím však s tím, aby se tato úmluva stala klackem na ty země, které se rozhodly bojovat proti násilí jinou cestou. Např. Česká republika sice dosud neratifikovala Istanbulskou úmluvu, ale již 12 let má fungující zákon proti domácímu násilí. Dokonce jej inicioval můj bývalý stranický kolega, místopředseda Poslanecké sněmovny, Jan Kasal, ve spolupráci s Bílým kruhem bezpečí. Náš právní řád obsahuje trestné činy tak, jak je vyjmenovává právě Istanbulská úmluva. Prevence, odhalování a pomoc obětem násilí, to vše je součástí činnosti vládních i nevládních organizací. Důležitější než ratifikace Úmluvy je podle mne prosazení nulové tolerance násilí v praxi. Mělo by nám jít především o podstatu, a ne formální splnění povinnosti ratifikace. Vždyť každá členská země EU se zavázala k plnění Charty základních práv EU, která zavazuje členské státy hájit lidskou důstojnost a bezpečnost všech občanů.

 
  
MPphoto
 
 

  Ivan Štefanec (PPE), písomne – Akékoľvek násilie je potrebné odsúdiť a tvrdo trestať. Na to však nie je potrebné prijímať kontroverzné medzinárodné dohody, ktoré vykazujú prvky zasahovania do vnútorných záležitostí členských štátov. Otázky rodovej rovnosti v takomto dokumente nemajú čo hľadať a každá krajina si ich musí vyriešiť sama.

 
  
MPphoto
 
 

  Elena Valenciano (S&D), por escrito. – Una de cada tres mujeres en la Unión Europea es víctima de la violencia de género. Las mujeres están siendo asesinadas por el mero hecho de ser mujeres. No podemos permitir que todavía haya once Estados miembros que no han ratificado el Convenio de Estambul, que es el tratado internacional de mayor alcance para abordar la violencia contra las mujeres como una grave violación de los derechos humanos. Constituye el primer instrumento que hace jurídicamente vinculante la prevención y lucha contra la violencia de género y establece una tolerancia cero hacia la violencia contra las mujeres. Las declaraciones realizadas por algunos Gobiernos y por miembros de esta cámara son totalmente inaceptables porque falsean la realidad y suponen una grave irresponsabilidad. La adhesión de la Unión Europea y de todos sus Estados permitirá desarrollar un marco legislativo europeo común para combatir la violencia contra las mujeres. El pasado 8 de marzo las calles se tiñeron de morado. Millones de mujeres y de hombres se manifestaron para exigir que la sociedad sea más igual, para reivindicar la lucha por la igualdad, pero también para defender la tolerancia cero contra la violencia de género y decir a las víctimas que no están solas.

 
  
MPphoto
 
 

  Kristina Winberg (EFDD), skriftlig. – Istanbulkonventionen har som mål och syfte att skydda kvinnor mot alla former av våld och att förebygga, lagföra och avskaffa våld mot kvinnor och våld i hemmet, så säger konventionens syfte i artikel 1.

EU anslöt sig till Istanbulkonventionen i maj 2017 och Sverige i november 2014. Trots detta har andelen utsatta kvinnor som anmält sexuella våldsbrott i Sverige, enligt Brå ökat från 1,8 % 2014 till 4,1 % 2016, och det ser ut att fortsätta att öka. Enligt uppgifter har var tredje kvinna utsatts för fysiskt, psykiskt och/eller sexuellt våld. Var tjugonde kvinna har blivit våldtagen. 55 % av kvinnorna uppger att de blivit utsatta för sexuella trakasserier. Hedersrelaterat våld ökar också, trots att många politiker länge har försökt förneka att denna typ av våld existerar. Kvinnor i Sverige och runtom i Europa klär sig idag i allt större uträckning i slöja och burka, medan kvinnor i Iran kastar sina slöjor i protest mot förtrycket, med risk för sina liv. Modiga kvinnor, men vart är Europa på väg och vad gör EU? Alla former av våld, förtryck mot kvinnor är en brutal form av diskriminering och ett brott mot de mänskliga rättigheterna, och det måste tas på allvar, nu.

 
  
MPphoto
 
 

  Tadeusz Zwiefka (PPE), na piśmie. – Nie oszukujmy się i nie zasłaniajmy jakimiś ideologicznymi frazesami. Przemoc wobec kobiet jest faktem i nie mówię tu o statystkach, bo zgadzam się, że nie są one miarodajne. Dlaczego? Bo wiele kobiet nie zgłasza tych przestępstw, szczególnie gdy mają one miejsce w domu lub w rodzinie. To tylko oznacza, że przestępstw wobec kobiet jest więcej, niż wskazują na to oficjalne dane. Konwencja stambulska, która ma na celu przeciwdziałanie przemocy oraz niesienie pomocy kobietom ofiarom przestępstw, została przez niektóre środowiska zinterpretowana przez pryzmat niezrozumiałych obaw, które nie mają odniesienia w tekście. Wiele kłamstw zostało już zakorzenionych w świadomości naszych obywateli. Konwencja nie narzuca uznawania małżeństw jednopłciowych krajom, nie narzuca nawet obowiązku edukacji seksualnej. Popieram stanowisko Komisji Europejskiej i wielu moich koleżanek, które żarliwie opowiadają się za jak najszybszą ratyfikacja przez państwa członkowskie Konwencji stambulskiej. Chciałbym jednak podkreślić, ze ratyfikacja to tylko początek, najważniejsze jest późniejsze wdrożenie założeń konwencji, by w rzeczywisty i skuteczny sposób przeciwdziałać przemocy wobec kobiet i dziewcząt i by w praktyce pomagać ofiarom przestępstw. Jak pokazuje przykład Polski – ratyfikowanie i podpisanie konwencji nie przeszkadza obecnemu rządowi odbierać dofinansowanie publiczne placówkom niosącym pomoc prawną i gwarantującym opiekę kobietom, które znajdują się w dramatycznych życiowych sytuacjach.

 
Poslední aktualizace: 29. května 2018Právní upozornění - Ochrana soukromí