Uznesenie Európskeho parlamentu z 19. mája 2010 o inštitucionálnych aspektoch pristúpenia Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (2009/2241(INI))
Európsky parlament,
– so zreteľom na článok 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, článok 216 ods. 2, článok 218 ods. 6, 8 a 10 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj protokol k článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii o pristúpení Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej EDĽP),
– so zreteľom na rozhodnutie Konferencie predsedov zo 14. januára 2010, v ktorom sa schvaľuje uplatnenie článku 50 rokovacieho poriadku (postup pridružených výborov)(1),
– so zreteľom na článok 48 rokovacieho poriadku,
– so zreteľom na správu Výboru pre ústavné veci a stanoviská Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci a Výboru pre zahraničné veci (A7-0144/2010),
A. keďže v judikatúre, ktorá sa nezmenila od vydania rozsudku zo 17. decembra 1970 Internationale Handelsgesellschaft mbH(2) a rozsudku zo 14. mája 1974 Nold/Komisia(3), Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že základné práva sú integrálnou súčasťou všeobecných zásad práva, na ktorého dodržiavanie Súdny dvor dohliada,
B. keďže v tejto oblasti sa Súdny dvor Európskej únie inšpiruje ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj medzinárodnými nástrojmi na ochranu ľudských práv, ktoré členské štáty uznávajú, napríklad EDĽP,
C. keďže táto judikatúra bola vo svojej podstate zahrnutá do primárneho práva prostredníctvom Zmluvy o Európskej únii z Maastrichtu v roku 1993,
D. keďže Súdny dvor Európskej únie venuje osobitnú pozornosť vývoju judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, čoho dôkazom je zvyšujúci sa počet rozsudkov, ktoré sa odvolávajú na ustanovenia EDĽP,
E. keďže Európsky súd pre ľudské práva vychádza zo zásady tzv. prezumpcie súladu konania členského štátu EÚ s EDĽP, pokiaľ tento štát iba vykonáva právo EÚ,
F. keďže Súdny dvor Európskej únie vo svojom stanovisku z 28. marca 1996 konštatoval, že Európske spoločenstvo nemôže pristúpiť k EDĽP bez predchádzajúcej úpravy zmluvy z toho dôvodu, že Spoločenstvo nemá na takýto krok explicitnú ani implicitnú právomoc,
G. keďže pri pristúpení treba dodržiavať ustanovenia Lisabonskej zmluvy a príslušných protokolov, a predovšetkým článok 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a protokol č. 8 k Lisabonskej zmluve; keďže tieto ustanovenia nepredstavujú iba spôsob, ktorý umožňuje pristúpenie EÚ, ale pre inštitúcie EÚ stanovujú povinnosť postupovať podľa týchto ustanovení, keďže dohoda o pristúpení EÚ k EDĽP musí odrážať potrebu ochraňovať špecifické črty EÚ a právo EÚ,
H. keďže po uzatvorení protokolu č. 14, ktorým sa mení EDĽP, EÚ získala možnosť pristúpiť k dohovoru, pokiaľ ide o zmluvné štáty EDĽP, a keďže pri pristúpení musia byť medzi EÚ na jednej strane a zmluvnými stranami EDĽP na druhej strane dohodnuté podmienky a spôsoby pristúpenia,
I. keďže sa pri takejto dohode treba zaoberať aj administratívnymi a technickými otázkami, ako je zásada prispievania EÚ na prevádzkové náklady Európskeho súdu pre ľudské práva; keďže v tejto súvislosti by bolo potrebné zvážiť vytvorenie samostatného rozpočtu Európskeho súdu pre ľudské práva, aby sa uľahčilo určenie jednotlivých príspevkov,
J. keďže pristúpením k EDĽP sa EÚ integruje do jeho systému na ochranu základných práv a okrem vnútornej ochrany týchto práv prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskej únie získa aj vonkajšiu ochranu prostredníctvom inštitúcie medzinárodného rozmeru,
K. keďže EDĽP bol vypracovaný nielen prostredníctvom dodatkových protokolov, ale aj ďalších dohovorov, chárt a dohôd, v dôsledku čoho vznikol stále sa vyvíjajúci systém ochrany ľudských práv a základných slobôd,
1. zdôrazňuje hlavné argumenty v prospech pristúpenia EÚ k EDĽP, ktoré možno zhrnúť takto:
–
pristúpenie predstavuje pokrok v procese európskej integrácie a je ďalším krokom na ceste k politickej EÚ,
–
keďže systém ochrany základných práv EÚ je doplnený a posilnený integrovaním Charty základných práv do primárneho práva EÚ, jej pristúpenie k EDĽP bude silným prejavom súdržnosti medzi EÚ a členskými krajinami Rady Európy a jej paneurópskym systémom v oblasti ľudských práv; týmto pristúpením sa posilní aj dôveryhodnosť EÚ v očiach tretích krajín, od ktorých EÚ v rámci svojich bilaterálnych vzťahov bežne vyžaduje dodržiavanie EDĽP,
–
pristúpenie k EDĽP zabezpečí občanom, pokiaľ ide o kroky EÚ, podobnú ochranu, akú im poskytujú už členské štáty. Keďže členské štáty preniesli na EÚ dôležité právomoci, je táto skutočnosť o to dôležitejšia,
–
zosúladenie právnych predpisov a judikatúry EÚ a EDĽP v oblasti ľudských práv a právneho štátu prispeje k harmonickému rozvoju oboch európskych súdov v oblasti ľudských práv, najmä vzhľadom na rastúcu potrebu dialógu a spolupráce, a vytvorí ucelený systém, v ktorom budú obidva súdy pracovať vo vzájomnej zhode,
–
pristúpením sa do istej miery vyváži skutočnosť, že rozsah pôsobnosti Súdneho dvora Európskej únie sa v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky a v oblasti polície a bezpečnostnej politiky do istej miery obmedzuje na vykonávanie užitočnej vonkajšej súdnej kontroly všetkých činností EÚ,
–
pristúpenie nijako nespochybní zásadu autonómie práva EÚ, pretože Súdny dvor Európskej únie zostane jediným najvyšším súdnym orgánom, pokiaľ ide o otázky práva EÚ a právoplatnosti jej aktov, pretože Európsky súd pre ľudské práva nemožno považovať za inštanciu, ktorá vykonáva vonkajšiu kontrolu dodržiavania povinností EÚ v oblasti medzinárodného práva, ktoré vyplývajú z pristúpenia EÚ k EDĽP; vzťah týchto dvoch európskych súdov nie je založený na hierarchii, ale na ich špecializácii; Súdny dvor Európskej únie bude mať podobné postavenie, aké majú v súčasnosti najvyššie súdy členských štátov vo vzťahu k Európskemu súdu pre ľudské práva;
2. pripomína, že podľa článku 6 Zmluvy o Európskej únii a podľa protokolu číslo 8 pristúpenie neprináša rozšírenie právomocí EÚ, a najmä nedáva EÚ všeobecnú právomoc v oblasti ľudských práv, a že v súlade s článkom 4 ods. 2 a článkom 6 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii musí rešpektovať ústavné tradície a identitu členských štátov;
3. potvrdzuje, že podľa článku 2 protokolu č. 8 k Lisabonskej zmluve dohoda o pristúpení EÚ k EDĽP musí zaručiť, že pristúpenie neovplyvní osobitnú situáciu v členských štátoch, pokiaľ ide o EDĽP a jeho protokoly všeobecne, ako aj o prípadné výnimky a podmienky stanovené najmä členskými štátmi, a že tieto okolnosti by nemali ovplyvniť pozíciu EÚ vo vzťahu k EDĽP;
4. poznamenáva, že systém EDĽP bol doplnený sériou doplnkových protokolov o ochrane práv, ktoré nie sú predmetom EDĽP, a odporúča, aby Komisia bola zároveň poverená rokovaním o pristúpení ku všetkým protokolom týkajúcim sa práv, na ktoré sa vzťahuje Charta základných práv, a to bez ohľadu na to, či ich ratifikovali členské štáty EÚ;
5. zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že pristúpenie EÚ k EDĽP je pristúpením neštátneho člena k právnemu nástroju vytvorenému pre štáty, malo by sa uskutočniť bez zmeny charakteru EDĽP a úpravy systému jeho súdnictva by mali byť minimálne; považuje v záujme účastníkov konania, ako aj EÚ a tretích krajín za dôležité uprednostniť také spôsoby pristúpenia, ktoré budú mať čo najmenší vplyv na pracovné vyťaženie Európskeho súdu pre ľudské práva;
6. zdôrazňuje, že spolu s potrebným politickým záväzkom je nanajvýš dôležité, aby sa na hlavné technické otázky našli primerané odpovede a riešenia, s cieľom zabezpečiť, aby z pristúpenia EÚ k EDĽP mali úžitok občania; poukazuje na to, že nevyriešené a nejasné podrobnosti môžu spôsobiť zmätok a ohroziť samotný účel pristúpenia; zdôrazňuje však, že technické prekážky by nemali spôsobiť oneskorenie postupu;
7. zdôrazňuje, že pristúpením k EDĽP sa EÚ nestáva členom Rady Európy, ale že na zabezpečenie dobrej integrácie EÚ do systému EDĽP je potrebná určitá účasť EÚ na inštanciách EDĽP, a preto by EÚ mala mať určité práva, najmä:
–
právo predložiť zoznam troch kandidátov na funkciu sudcu, z ktorých jeden by bol zvolený Parlamentným zhromaždením Rady Európy v mene EÚ a zúčastňoval by sa na práci súdu s rovnakým postavením ako ostatní sudcovia v súlade s článkom 27 ods. 2 EDĽP; Európsky parlament sa totiž zúčastňuje na vypracúvaní zoznamu kandidátov podľa podobného postupu, ako je postup stanovený v článku 255 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý sa týka kandidátov na funkciu sudcu Súdneho dvora Európskej únie,
–
právo na účasť prostredníctvom Európskej komisie s hlasovacím právom v mene EÚ na schôdzach Výboru ministrov v prípade, že vykonáva svoje funkcie ako orgán kontroly vykonávania rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo ak sa vyjadruje o vhodnosti požiadať súd o stanovisko, ako aj právo byť zastúpená v Riadiacom výbore pre ľudské práva (orgán podriadený Výboru ministrov),
–
právo Európskeho parlamentu určiť/vyslať určitý počet zástupcov na Parlamentné zhromaždenie Rady Európy v čase, keď volí sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva;
8. zastáva názor, že členské štáty by sa počas pristúpenia k EDĽP mali zaviazať medzi sebou a vo svojich vzájomných vzťahoch s EÚ nepožadovať riešenie medzištátnych sporov pri porušení v zmysle článku 33 EDĽP, ak akt alebo opomenutie, ktoré sú predmetom sporu, spadajú do rozsahu pôsobnosti práva EÚ, keďže by to bolo v rozpore s článkom 344 Zmluvy o fungovaní Európskej únie;
9. domnieva sa, že pridaná hodnota pristúpenia EÚ k EDĽP spočíva v individuálnej možnosti inštitúcií alebo členských štátov podať sťažnosť proti aktom na uplatňovanie práva EÚ, a preto každá sťažnosť fyzickej alebo právnickej osoby na konanie alebo zanedbanie konania inštitúcie alebo organizácie EÚ musí byť namierená výhradne voči tejto inštitúcii alebo organizácii; rovnako každá sťažnosť, ktorej predmetom je opatrenie na uplatňovanie práva EÚ členským štátom, musí byť namierená voči tomuto štátu, pričom by to nemalo prekážať súčasnému podaniu sťažnosti na EÚ a členský štát v prípade, že mohli vzniknúť pochybnosti o vymedzení zodpovednosti za príslušný akt;
10. domnieva sa, že splnenie požiadavky vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov podľa článku 35 EDĽP si vyžaduje, aby sťažovateľ vyčerpal možnosti opravných prostriedkov daného štátu, a aby uplatnil prejudiciálne konanie na súde v Luxemburgu; táto podmienka sa považuje za splnenú, ak napriek žiadosti žalobcu vnútroštátny sudca nepovažuje prejudiciálne konanie za opodstatnené;
11. konštatuje, že po pristúpení EÚ k EDĽP môže nastať situácia, že v určitých veciach budú mať súdnu právomoc tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Súdny dvor Európskej únie, a zdôrazňuje, že súbežné predloženie podania na oboch súdoch nebude prípustné;
12. považuje za vhodné, aby v záujme dobrej správy súdnictva a bez toho, aby bol dotknutý článok 36 ods. 2 EDĽP, v každom konaní Európskeho súdu pre ľudské práva voči členskému štátu, v ktorom by sa mohla objaviť otázka práva EÚ, mohla EÚ vstúpiť do konania ako jeden z odporcov a aby do každého konania voči EÚ za rovnakých podmienok mohol každý členský štát vstúpiť ako jeden z odporcov; táto možnosť sa musí vymedziť pomocou ustanovení zahrnutých do dohody o pristúpení jasným, a zároveň aj dostatočne širokým spôsobom;
13. domnieva sa, že prijatie možnosti vystupovať ako jeden z odporcov nebráni iným nepriamym prostriedkom, ktoré poskytuje EDĽP (článok 36 ods. 1), ako je právo EÚ vystupovať ako tretia strana vo veciach sťažností občanov EÚ;
14. domnieva sa, že vzhľadom na to, že Európsky súd pre ľudské práva uznal extrateritoriálnu uplatniteľnosť EDĽP, cieľom EÚ musí byť úplné dodržiavanie tejto povinnosti v rámci jej vonkajších vzťahov a aktivít;
15. domnieva sa, že by nebolo správne formalizovať vzťahy medzi Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva zavedením prejudiciálneho konania na Európskom súde alebo vytvorením organizácie alebo pracovnej skupiny, ktorá by rozhodovala v prípade, že jeden zo súdov by mal v úmysle stotožniť sa s výkladom EDĽP, ktorý sa líši od výkladu druhého súdu; v tejto súvislosti pripomína vyhlásenie k článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, v ktorom sa poznamenáva, že medzi Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva sa vedie pravidelný dialóg, ktorý by sa mal posilniť, keď EÚ pristúpi k EDĽP;
16. je si veľmi dobre vedomý skutočnosti, že Európsky súd pre ľudské práva by mohol stanoviť porušenie v prípade, o ktorom už rozhodol Súdny dvor Európskej únie, a zdôrazňuje, že by to v žiadnom prípade nemalo vrhnúť pochybnosti na vierohodnosť Súdneho dvora Európskej únie ako najvyššej rozhodujúcej inštancie súdneho systému EÚ;
17. zdôrazňuje, že po pristúpení bude EDĽP predstavovať minimálnu úroveň ochrany ľudských práv a základných slobôd v Európe a že bude mať kľúčový význam najmä v prípadoch, keď je ochrana poskytovaná EÚ nižšia ako ochrana stanovená v EDĽP; poukazuje na to, že EDĽP posilňuje ochranu práv uznaných Chartou základných práv, ktoré spadajú do jeho rozsahu pôsobnosti, a že charta rovnako uznáva iné práva a zásady, ktoré sa nenachádzajú v EDĽP, ale v dodatkových protokoloch a nástrojoch spojených s EDĽP;
18. pripomína, že podpora dodržiavania ľudských práv, ktorá je základnou zásadou EÚ zakotvenou v jej zakladajúcej zmluve, predstavuje spoločný základ pre vzťahy EÚ s tretími krajinami; preto sa domnieva, že toto pristúpenie posilní dôveru občanov v EÚ a dôveryhodnosť EÚ v dialógu o ľudských právach s tretími krajinami; ďalej zdôrazňuje, že jednotné a plné uplatňovanie Charty základných práv na úrovni EÚ je pre zabezpečenie dôveryhodnosti EÚ v tomto dialógu rovnako rozhodujúce;
19. poznamenáva, že EDĽP zohráva dôležitú úlohu pri výklade Charty základných práv, keďže práva, ktoré zaručuje charta a ktoré zodpovedajú právam uznaným v rámci EDĽP, sa musia vykladať v súlade s dohovorom a podľa článku 6 odsek 3 Zmluvy o Európskej únii EDĽP je pre Súdny dvor Európskej únie zdrojom inšpirácie pri vypracovávaní všeobecných zásad práva EÚ; poznamenáva tiež, že EDĽP v súlade so svojím článkom 53 sa nebude vykladať tak, aby obmedzoval alebo poškodzoval práva uznané Chartou základných práv, aby si charta zachovala svoju plnú právnu hodnotu;
20. zdôrazňuje význam EDĽP a judikatúry Európskeho súd pre ľudské práva pri tvorbe právneho rámca a smerodajných zásad pre súčasné a budúce akcie EÚ v oblasti občianskych práv, spravodlivosti a vnútorných vecí, najmä vzhľadom na nové formy integrácie a harmonizácie občianskych slobôd, spravodlivosti a vnútorných vecí, ktorých vznik podnietilo nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy a prijatie Štokholmského programu;
21. zdôrazňuje, že pristúpenie prispeje predovšetkým k zavedeniu ucelenejšieho systému ľudských práv v rámci EÚ; zastáva názor, že pristúpenie posilní dôveryhodnosť EÚ v oblasti ochrany ľudských práv v očiach jej občanov a zaručí plné a efektívne dodržiavanie základných práv všade tam, kde pôjde o právo EÚ;
22. zdôrazňuje, že po pristúpení už nebude možné spochybňovať právomoc Európskeho súdu pre ľudské práva pri posudzovaní vecí spadajúcich pod EDĽP na základe vnútornej štruktúry práva EÚ; zdôrazňuje zároveň, že právomoci Európskeho súdu pre ľudské práva nesmú byť obmedzené na európskych občanov, ani na zemepisné územie EÚ (napríklad v prípade misií alebo delegácií);
23. konštatuje, že pristúpenie EÚ k EDĽP poskytne dodatočný mechanizmus na uplatňovanie ľudských práv, najmä možnosť podať na Európskom súde pre ľudské práva sťažnosť na konanie alebo nekonanie inštitúcie EÚ alebo členského štátu pri vykonávaní práva EÚ v prípade, ktorý patrí do právomoci EDĽP; zdôrazňuje však, že týmto pristúpením sa nič nemení na súčasnom systéme rozdelenia právomocí Súdneho dvora Európskej únie alebo Európskeho súdu pre ľudské práva a že požiadavka, aby boli vyčerpané všetky vnútroštátne opravné prostriedky, zostáva podmienkou pre prípustnosť žiadosti; žiada, aby sa žiadosti a sťažnosti spracovávali v primeranom čase; podnecuje Komisiu, aby v spolupráci so Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva poskytla určité usmernenia v súvislosti s tým, čo patrí k primeraným vnútroštátnym opravným prostriedkom v rámci EÚ, a v súvislosti s otázkou prejudiciálneho konania podľa práva EÚ; v tejto súvislosti zdôrazňuje, že bude potrebné zabezpečiť, aby sa súdy členských štátov predkladali sťažnosti Súdnemu dvoru Európskej únie, ak sa vyskytne sporná otázka týkajúca sa základných práv;
24. zdôrazňuje, že pristúpenie si zároveň bude vyžadovať intenzívnejšiu spoluprácu medzi vnútroštátnymi súdmi, Súdnym dvorom Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva pri ochrane základných práv; poukazuje na to, že prostredníctvom spolupráce medzi týmito dvomi európskymi súdmi sa bude ďalej rozvíjať jednotný systém judikatúry v oblasti ľudských práv;
25. ďalej víta, že článok 1 EDĽP zaručuje ochranu nielen občanom EÚ a ďalším jednotlivcom na území EÚ, ale aj všetkým osobám, ktoré spadajú do pôsobnosti EÚ mimo jej územia;
26. uvedomuje si skutočnosť, že pristúpenie ako také nevyrieši veľmi závažné problémy, ktorým čelí systém EDĽP, t. j. na jednej strane nadmerné množstvo práce vyplývajúce z obrovského nárastu individuálnych sťažností a na druhej strane reforma štruktúry a fungovania súdu potrebná na to, aby sa súd mohol vyrovnať s týmto nárastom; konštatuje, že Európsky súd pre ľudské práva uznáva skutočnosť, že pracuje v zložitom právnom a politickom prostredí, a poznamenáva, že vstup do platnosti protokolu č. 14 dňa 1. júna 2010 určite pomôže znížiť počet nedokončených konaní, ale nedokáže ich odstrániť; v kontexte reformy Európskeho súdu pre ľudské práva zdôrazňuje dôležitosť Deklarácie z Interlakenu s osobitným dôrazom na odsek 4 deklarácie, ktorý oprávnene upozorňuje na to, že kritériá týkajúce sa oprávnenosti a jurisdikcie súdu sa musia uplatňovať jednotne a dôsledne;
27. považuje za potrebné zachovať nezávislosť Európskeho súdu pre ľudské práva v personálnej a rozpočtovej politike;
28. upozorňuje na skutočnosť, že vzhľadom na význam pristúpenia EÚ k EDĽP z ústavného hľadiska Zmluva o fungovaní Európskej únie stanovuje náročné podmienky pristúpenia, keďže Rada musí po schválení Európskym parlamentom prijať rozhodnutie o uzavretí dohody jednomyseľne a táto dohoda vstúpi do platnosti iba po schválení členskými štátmi v súlade s ústavnými ustanoveniami členských štátov;
29. nabáda národné parlamenty členských štátov EÚ, aby zreteľne vyjadrili svoje odhodlanie a ochotu zjednodušiť proces pristúpenia zapojením svojich vnútroštátnych súdov a ministerstiev spravodlivosti;
30. poznamenáva, že pristúpenie EÚ k EDĽP znamená, že EÚ uznáva celkový systém ochrany ľudských práv, tak ako bol vypracovaný a kodifikovaný v mnohých dokumentoch a organizáciách Rady Európy; v tejto súvislosti je pristúpenie EÚ k EDĽP prvým zásadným krokom, ktorý by mal byť následne doplnený, okrem iného, pristúpením EÚ k Európskej sociálnej charte podpísanej 18. októbra 1961 v Turíne, zmenenej a doplnenej 3. mája 1996 v Štrasburgu, v súlade s aquis zakotvenými v Charte základných práv, ako aj v sociálno-právnych predpisoch Únie;
31. ďalej vyzýva EÚ, aby pristúpila k orgánom Rady Európy, akými sú Výbor na zabránenie mučenia, Európska komisia proti rasizmu a intolerancii a Európska komisia pre efektívnosť fungovania justície; zároveň zdôrazňuje, že je potrebné, aby sa Únia zapojila do práce komisára pre ľudské práva, Európskeho výboru sociálnych práv, Vládneho výboru Európskej sociálnej charty a Európskeho výboru pre migráciu, a žiada, aby bol riadne informovaný o záveroch a rozhodnutiach týchto orgánov;
32. domnieva sa, že v záujme občanov, demokracie, ľudských práv v Európe a v EÚ a ich dodržiavania a zabezpečenia by mala byť spolupráca medzi inštitúciami EÚ a špecializovanými orgánmi Rady Európy posilnená s cieľom prispieť k lepšiemu súladu a väčšej miere komplementárnosti v oblasti ľudských práv na európskej úrovni;
33. navrhuje, aby Rada Európy a EÚ v záujme zvyšovania povedomia občanov o pridanej hodnote pristúpenia vypracovali usmernenia s jasným vysvetlením všetkých dôsledkov a účinkov, ktoré pristúpenie prinesie; nazdáva sa, že Komisia a členské štáty by mali občanom EÚ poskytovať informácie, ktorými sa zabezpečí, že občania si budú plne vedomí významu dodatočného mechanizmu a jeho príslušného využitia;
34.zdôrazňuje, že je dôležité ustanoviť neformálny orgán na koordináciu výmeny informácií medzi Európskym parlamentom a Parlamentným zhromaždením Rady Európy;
35. zdôrazňuje, že keďže pristúpenie k EDĽP sa netýka len inštitúcií EÚ, ale aj občanov EÚ, na všetkých rokovaniach sa má podieľať a formou konzultácií zúčastňovať Európsky parlament, ktorý má byť okamžite a úplne informovaný vo všetkých fázach rokovaní, ako sa to stanovuje v článku 218 ods. 10 Zmluvy o Európskej únii;
36. víta odhodlanie súčasného španielskeho predsedníctva zaoberať sa pristúpením, keďže ho považuje sa naliehavú otázku, a v tomto ohľade aj kladný a kooperatívny postoj Rady Európy; vyzýva belgické a maďarské predsedníctvo, aby urobili maximum pre čo najskoršie dokončenie pristúpenia čo najjednoduchším a najprístupnejším spôsobom, aby občania EÚ mohli mať v čo najkratšom čase úžitok z pristúpenia EÚ k EDĽP;
37. trvá na tom, aby bol Európsky parlament vzhľadom na dôležitú úlohu, akú mu priznáva Lisabonská zmluva pri uzatváraní dohody o pristúpení, riadne informovaný o vymedzení mandátu na rokovanie o pristúpení k EDĽP a aby bol úzko zapojený do predbežných diskusií, a to aj počas rokovaní o tomto dokumente v súlade s ustanoveniami článku 218 Zmluvy o fungovaní Európskej únie;
38. poveruje svojho predsedu, aby toto uznesenie postúpil Rade a Komisii.