Európsky parlament,

–  so zreteľom na Dohovor OSN o právach dieťaťa, ktorý prijalo Valné zhromaždenie OSN 20. novembra 1989, najmä na jeho článok 21,

–  so zreteľom na Európsky dohovor o osvojení detí z roku 1967,

–  so zreteľom na Dohovor o ochrane detí a spolupráci pri medzištátnych osvojeniach (podpísaný v Haagu 29. mája 1993) a Európsky dohovor o výkone práv detí z 25. januára 1996 (ETS č. 160),

–  so zreteľom na článok 24 Charty základných práv Európskej únie,

–  so zreteľom na článok 3 ods. 3 a ods. 5 Zmluvy o Európskej únii,

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 12. decembra 1996 o zlepšovaní zákonov a spolupráce medzi členskými štátmi pri osvojovaní detí(1),

–  so zreteľom na svoje uznesenie zo 16. januára 2008 s názvom K stratégii EÚ v oblasti práv dieťaťa(2),

–  so zreteľom na článok 115 ods. 5 a článok 110 ods. 4 rokovacieho poriadku,

A.  keďže blaho každého dieťaťa a zabezpečenie jeho najlepších záujmov má mimoriadny význam a keďže cieľom Európskej únie je ochrana práv detí,

B.  keďže oblasť osvojení detí je v právomoci členských štátov, ktoré implementujú príslušné postupy v súlade s najlepšími záujmami dieťaťa,

C.  keďže existujú platné dohovory, ktoré sa zaoberajú ochranou detí a zodpovednosťou rodičov, najmä Európsky dohovor o osvojení detí z roku 1967, ktorého cieľom je priblížiť zákony členských štátov v prípadoch, keď je osvojenie spojené s presťahovaním dieťaťa do inej krajiny, a Dohovor o ochrane detí a spolupráci pri medzištátnych osvojeniach z roku 1993 (Haagsky dohovor),

D.  keďže všetky členské štáty EÚ sú signatármi Haagskeho dohovoru,

E.  keďže v dôsledku Haagskeho dohovoru sa dosiahol značný pokrok,

F.  keďže Dohovor OSN o právach dieťaťa a Haagsky dohovor charakterizujú rodinu ako základnú jednotku spoločnosti, v prevažnej väčšine prípadov ako prirodzené prostredie pre rast a prospievanie detí a ako primárnu voľbu, pokiaľ ide o starostlivosť o deti,

G.  keďže ak nemožno zabezpečiť primárnu starostlivosť o deti v rodine, ako jedna z prirodzených sekundárnych volieb prichádza do úvahy adopcia, pričom umiestnenie dieťaťa do zariadenia inštitucionálnej starostlivosti by malo byť až úplne poslednou voľbou,

H.  keďže problém neistého detstva, najmä opustených detí a detí umiestnených v rôznych zariadeniach, je v Európe závažný a mal by sa veľmi seriózne riešiť,

I.  keďže porušenia práv detí, násilie páchané na nich a obchodovanie s deťmi za účelom adopcie, prostitúcie, nezákonnej práce, vynúteného manželstva a pouličného žobrania či iné nelegálne účely zostávajú v EÚ aj naďalej problémom,

J.  keďže je dôležité chrániť právo dieťaťa na rodinný život a zabezpečiť, aby deti neboli nútené prežiť dlhé obdobie v detských domovoch,

K.  keďže po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti sa Charta základných práv Európskej únie stala záväznou; keďže podľa článku 24 charty „deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho“; a keďže aj v článku 3 Lisabonskej zmluvy je určené, že cieľom Únie je ochrana práv dieťaťa,

1.  požaduje, aby sa zvážila možnosť koordinovať na úrovni EÚ stratégie týkajúce sa nástroja medzinárodných adopcií v súlade s medzinárodnými dohovormi s cieľom zlepšiť pomoc v oblasti informačných služieb, prípravy medzištátnych osvojení, spracúvania žiadostí o medzinárodné adopcie a služby poskytované po adopcii, pamätajúc pritom na to, že všetky medzinárodné dohovory o ochrane práv dieťaťa uznávajú právo osirotených alebo opustených detí na rodinu a ochranu;

2.  vyzýva Komisiu, aby zvážila fungovanie vnútroštátnych systémov na celoeurópskej úrovni;

3.  domnieva sa, že ak je to možné, a v najlepšom záujme dieťaťa, mali by sa uprednostňovať adopcie do štátu, z ktorého dieťa pochádza, a prípadne alternatívna rodinná starostlivosť, ako je pestúnska a domáca starostlivosť, alebo nájdenie rodiny prostredníctvom medzinárodnej adopcie v súlade s príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a medzinárodnými dohovormi, a že umiestnenie v domove by malo byť len dočasným riešením;

4.  zdôrazňuje, že pokiaľ ide o dlhodobú ochranu práv detí, mali by sa uplatňovať vnútroštátne právne predpisy krajiny pôvodu rodiny hľadajúcej dieťa na účely medzinárodnej adopcie;

5.  naliehavo vyzýva členské štáty a Komisiu, aby v spolupráci s Haagskou konferenciou, Radou Európy a organizáciami pre deti vytvorili rámec na zabezpečenie transparentnosti a účinného hodnotenia vývoja týkajúceho sa opustených a adoptovaných detí a aby koordinovali svoju činnosť s cieľom predchádzať obchodovaniu s deťmi na účely adopcie;

6.  vyzýva všetky inštitúcie EÚ, aby zohrávali aktívnejšiu úlohu v Haagskej konferencii s cieľom vyvíjať na ňu tlak, aby zlepšila, zjednotila a zjednodušila procedúru medzinárodnej adopcie a odstránila zbytočnú byrokraciu, a aby sa oni samotné zaviazali ochraňovať záujmy detí z tretích krajín;

7.  vyzýva príslušné orgány jednotlivých štátov, aby členský štát, z ktorého dieťa, ktoré podstúpilo medzinárodnú adopciu, pochádza, pravidelne informovali o jeho vývoji;

8.  vyzýva členské štáty, aby uznali psychologické, citové, fyzické a sociálne/vzdelávacie dôsledky odňatia dieťaťa z krajiny jeho pôvodu a aby adoptívnym rodičom a adoptovanému dieťaťu ponúkli primeranú pomoc;

9.  dôrazne žiada členské štáty, aby venovali osobitnú pozornosť deťom so zvláštnymi potrebami, ako sú deti vyžadujúce lekársku starostlivosť a deti so zdravotným postihnutím;

10.  uznáva, že procedurálne záruky a náležitá kontrola všetkých dokumentov spojených s adopciou vrátane rodného listu, pomáhajú chrániť dieťa pred porušením jeho práv spojených s pochybnosťami ohľadne veku či totožnosti; verí, že spoľahlivý systém registrácie narodených detí dokáže zabrániť obchodovaniu s deťmi na účely adopcie a požaduje, aby sa zvážili legálne riešenia na uľahčenie vzájomného uznávania dokumentov potrebných na adopciu;

11.  vyzýva inštitúcie EÚ a  členské štáty, aby sa aktívne podieľali na boji proti obchodovaniu s deťmi na účely adopcie;

12.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie predsedovi Európskej rady, Rade, Komisii, Haagskej konferencii a vládam a parlamentom členských štátov.

(1) Ú. v. ES C 20, 20.1.1997, s. 176. (2) Ú. v. EÚ C 41 E, 19.2.2009, s. 24.