Európsky parlament,

–  so zreteľom na článok 67 a článok 81 ods. 2 písm. g) Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 23. apríla 2008 o spoločnej pozícii prijatej Radou na účely prijatia smernice o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach(1),

–  so zreteľom na vypočutie, ktoré Výbor pre právne veci uskutočnil 20. apríla 2006 a 4. októbra 2007 a 23. mája 2011,

–  so zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach(2),

–  so zreteľom na článok 48 a článok 119 ods. 2 rokovacieho poriadku,

–  so zreteľom na správu Výboru pre právne veci (A7-0275/2011),

A.  keďže zabezpečenie lepšieho prístupu k spravodlivosti je jeden z kľúčových cieľov politiky Európskej únie na vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti; keďže koncepcia prístupu k spravodlivosti by mala v tejto súvislosti zahŕňať prístup k primeraným procesom na riešenie sporov pre jednotlivcov i podniky,

B.  keďže cieľom smernice 2008/52/ES je presadzovať priateľské urovnanie sporov prostredníctvom podpory využívania mediácie a zabezpečením vyváženého vzťahu medzi mediáciou a súdnym konaním,

C.  keďže v záujme uľahčenia prístupu k mediácii ako použiteľnej alternatíve k tradičnému konfliktnému prístupu a zabezpečenia toho, aby osoby, ktoré v Európskej únii využijú mediáciu, mali úžitok z predvídateľných rámcových právnych predpisov, smernica zavádza spoločné zásady, ktoré sú zamerané najmä na aspekty civilného konania,

D.  keďže okrem predvídateľnosti je cieľom smernice vytvoriť rámec, ktorý zachová hlavnú výhodu mediácie, teda flexibilitu; keďže členské štáty by sa mali riadiť týmito dvoma požiadavkami pri príprave vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými sa vykonáva táto smernica,

E.  keďže smernica 2008/52/ES bola tiež predmetom záujmu susedných štátov a má preukázateľný vplyv na zavedenie podobných právnych predpisov v niektorých z týchto krajín,

F.  keďže členské štáty sú povinné splniť ustanovenia tejto smernice do 21. mája 2011, s výnimkou článku 10, ktorého ustanovenia sa majú splniť do 21. novembra 2010; keďže zatiaľ väčšina členských štátov oznámila, že proces vykonávania smernice dokončila alebo ho dokončí do stanoveného termínu, a len niekoľko členských štátov zatiaľ neoznámilo, či dosiahlo súlad s ustanoveniami smernice: Česká republika, Rakúsko, Fínsko a Švédsko,

G.  keďže Európsky parlament sa domnieva, že je dôležité preskúmať, ako sa tieto právne predpisy vykonávajú na úrovni členských štátov, s cieľom zistiť, aký majú na ne názor subjekty poskytujúce mediačné služby a osoby, ktoré ich využívajú, a ako by sa tieto predpisy dali vylepšiť,

H.  keďže na tento účel by sa mala vykonať dôkladná analýza hlavných regulačných prístupov členských štátov s cieľom určiť osvedčené postupy a vyvodiť závery o akýchkoľvek ďalších opatreniach na európskej úrovni,

I.  keďže akčný plán Komisie na implementáciu Štokholmského programu (KOM(2010)0171) stanovuje oznámenie o implementácii smernice o mediácii v roku 2013,

J.  keďže je vhodné posúdiť, ako členské štáty vykonávajú hlavné ustanovenia smernice o mediácii, pokiaľ ide o možnosť súdov navrhnúť mediáciu priamo stranám (článok 5), záruku dôverného charakteru mediácie (článok 7), vykonateľnosť dohôd, ktoré sú výsledkom mediácie (článok 6), a účinky mediácie na premlčacie a prekluzívne doby (článok 8),

K.  keďže Komisia zahrnula do svojho pracovného programu na rok 2011 legislatívny návrh o alternatívnom riešení sporov,

1.  poznamenáva, že požiadavka na zachovanie dôverného charakteru stanovená smernicou existovala už v niektorých vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov, napr. v Bulharsku Občiansky súdny poriadok stanovuje, že mediátor môže odmietnuť vypovedať v súvislosti so sporom, v ktorom zastával úlohu mediátora; vo Francúzsku a v Poľsku sa zákonmi, ktoré upravujú mediáciu v občianskych veciach, zavádzajú podobné ustanovenia; konštatuje, že v rámci členských štátov Taliansko zaujíma rigorózny prístup k dôvernému charakteru mediačného postupu, zatiaľ čo švédske pravidlá týkajúce sa mediácie stanovujú, že dôvernosť nie je automatická, a vyžadujú, aby strany na tento účel uzavreli dohodu; domnieva sa, že sa javí byť potrebný komplexnejší prístup;

2.  poznamenáva, že podľa článku 6 smernice vo väčšine členských štátov existuje postup na stanovenie toho, aby dohoda o urovnaní sporu prostredníctvom mediácie mala rovnakú váhu ako súdne rozhodnutie; konštatuje, že toto sa dosiahne buď predložením dohody súdu alebo jej notárskym overením, a že podľa všetkého sa v niektorých vnútroštátnych právnych predpisoch zvolilo prvé riešenie, zatiaľ čo v mnohých členských štátoch je v rámci vnútroštátnych pravidiel dostupnou možnosťou aj notárske overenie: napríklad, zatiaľ čo v Grécku a Slovinsku zákon stanovuje, že súdy môžu vymáhať vykonanie záznamu dohody dosiahnutej na základe mediácie, v Holandsku a Nemecku sa dohody môžu stať vykonateľné ako notárske listiny, a v iných členských štátoch, vrátane Rakúska, sa podľa platných právnych predpisov môžu stať vykonateľné ako notárske listiny napriek nedostatku explicitných odkazov v príslušných vnútroštátnych právnych predpisoch na túto možnosť; vyzýva Komisiu, aby zaručila, že všetky členské štáty, ktoré nedržiavajú článok 6 smernice, budú tento článok bezodkladne dodržiavať;

3.  zastáva názor, že článok 8, ktorý sa zaoberá účinkami mediácie na premlčacie a prekluzívne doby, je najdôležitejším ustanovením, pretože zabezpečuje, aby sa stranám, ktoré sa v snahe o urovnanie sporu rozhodli pre mediáciu, neskôr nebránilo riešiť spor na súde v dôsledku doby, počas ktorej prebiehala mediácia; konštatuje, že sa zdá, že členské štáty nevzniesli k tomuto bodu žiadne konkrétne otázky;

4.  poukazuje na to, že niektoré členské štáty sa rozhodli rozšíriť rámec základných požiadaviek smernice v dvoch oblastiach, a to zavedením finančných stimulov na účasť na mediácii a záväzných požiadaviek v oblasti mediácie; poznamenáva, že vnútroštátne iniciatívy tohto druhu pomáhajú urovnávať spory efektívnejším spôsobom a znižujú zaťaženie súdov;

5.  uznáva, že článok 5 ods. 2 umožňuje členským štátom, aby použitie mediácie stanovili za povinné alebo aby sa použitie mediácie stalo predmetom stimulov alebo sankcií, či už pred začatím súdneho konania alebo po jeho začatí, za predpokladu, že tieto právne predpisy stranám nebránia pri uplatňovaní ich práva na prístup k súdom;

6.  poznamenáva, že niektoré európske štáty podnikli niekoľko iniciatív, aby poskytli finančné stimuly stranám, ktoré postupujú prípady na mediáciu: v Bulharsku sa zúčastneným stranám prepláca 50 % štátneho poplatku, ktorý už zaplatili za predloženie sporu na súd, ak úspešne vyriešia spor prostredníctvom mediácie, a rumunské právne predpisy stanovujú plnú úhradu súdneho poplatku, ak strany vyriešia spor prostredníctvom mediácie; konštatuje, že podobné ustanovenie možno nájsť v maďarských právnych predpisoch, a že v Taliansku sú všetky právne akty a dohody týkajúce sa mediácie oslobodené od kolkových známok a poplatkov;

7.  poznamenáva, že niektoré členské štáty, ktorých právny systém je preťažený, okrem finančných stimulov pristúpili k uplatňovaniu pravidiel, ktoré stanovujú mediáciu za povinnú; konštatuje, že v takýchto prípadoch strany nemôžu podať spor na súd, kým sa najskôr nepokúsia vyriešiť ho prostredníctvom mediácie;

8.  poukazuje na to, že najvýraznejším príkladom je talianska vyhláška č. 28, ktorej cieľom je prepracovať týmto spôsobom právny systém a zastúpiť talianske súdy, o ktorých je všeobecne známe, že sú preťažené, a to znížením počtu prípadov a stanovením deväťročnej priemernej doby na ukončenie súdneho sporu v civilných veciach; poznamenáva, že nie je prekvapujúce, že právnici neprijali túto vyhlášku priaznivo a napadli ju na súde či dokonca štrajkovali;

9.  poukazuje na to, že aj napriek kontroverziám sa zdá, že členské štáty, ktorých vnútroštátne právne predpisy prekračujú rámec základných požiadaviek, dosiahli významné výsledky v presadzovaní mimosúdneho riešenia sporov v občianskych a obchodných veciach; poznamenáva, že z výsledkov dosiahnutých najmä v Taliansku, Bulharsku a Rumunsku vyplýva, že mediácia môže priniesť nákladovo efektívne a rýchle mimosúdne vyriešenie sporov prostredníctvom procesov, ktoré sú prispôsobené potrebám strán;

10.  konštatuje, že sa zdá, že povinná mediácia dosahuje v talianskom právnom systéme svoj cieľ, lebo zmierňuje preťaženie súdov; zdôrazňuje však, že mediácia by sa mala podporovať ako uskutočniteľná, ekonomická a rýchlejšia alternatívna forma spravodlivosti a nie ako povinný aspekt súdneho konania;

11.  berie na vedomie úspešné výsledky dosiahnuté finančnými stimulmi, ktoré stanovujú bulharské právne predpisy o mediácii; uznáva však, že tieto úspechy sa dosiahli aj vďaka tomu, že v bulharských právnych predpisoch sa dlhodobo venuje pozornosť mediácii vzhľadom na to, že skupina mediátorov existuje už od roku 1990 a centrum na urovnávanie sporov, ktorého zamestnancami sú mediátori pracujúci na zmeny, už od roku 2010 každodenne poskytuje bezplatné služby v oblasti mediácie a informácie pre účastníkov súdnych konaní; konštatuje, že v Bulharsku sa dve tretiny postúpených prípadov riešia prostredníctvom mediácie a polovica z týchto prípadov bola úspešne uzavretá pomocou mediácie;

12.  berie tiež na vedomie úspešné výsledky rumunského zákona o mediácii: okrem zavedenia ustanovení o finančných stimuloch bola zriadená aj mediačná rada, čo je vnútroštátny orgán pre mediačnú prax, ktorý existuje ako samostatný autonómny právny subjekt; tento orgán sa plne venuje podpore mediačnej činnosti, rozvoju vzdelávacích štandardov, príprave poskytovateľov školiacich kurzov, vydávaniu dokladov preukazujúcich odbornú kvalifikáciu mediátorov, prijatiu etického kódexu a vypracovaniu návrhov ďalších právnych predpisov;

13.  domnieva sa, že s ohľadom na uvedené skutočnosti sú členské štáty ako celok na najlepšej ceste k tomu, aby smernicu 2008/52/ES vykonali do 21. mája 2011, a že zatiaľ čo členské štáty využívajú rôzne regulačné prístupy a niektoré štáty trochu zaostávajú, faktom zostáva, že väčšina členských štátov nielen že spĺňa ustanovenia tejto smernice, ale dokonca je ďalej, ako stanovujú požiadavky smernice;

14.  zdôrazňuje, že strany, ktoré sú ochotné pracovať na vyriešení svojho prípadu, budú pravdepodobne skôr spolupracovať než konať proti sebe; domnieva sa, že tieto strany sú preto často otvorenejšie voči zohľadneniu stanoviska druhej strany a voči práci na základných otázkach sporu; domnieva sa, že častou výhodou je aj zachovanie vzťahov, ktoré mali strany pred začatím sporu, čo je osobitne dôležité v rodinných záležitostiach, ktoré sa týkajú detí;

15.  vyzýva Komisiu, aby vo svojom nadchádzajúcom oznámení o implementácii smernice 2008/52/ES preskúmala aj tie oblasti, v ktorých sa členské štáty rozhodli rozšíriť opatrenia smernice mimo jej plánovaného rozsahu pôsobnosti;

16.  zdôrazňuje spotrebiteľsky prijateľné prvky schém alternatívneho riešenia sporov, ktoré ponúkajú cielené praktické riešenia; v tejto súvislosti vyzýva na rýchle predloženie legislatívneho návrhu na alternatívne riešenie sporov zo strany Komisie;

17.  poznamenáva, že riešenia vyplývajúce z mediácie, ku ktorým dospeli obe strany, nemôže poskytnúť sudca ani porota; preto sa domnieva, že mediáciou sa má skôr dosiahnuť výsledok, ktorý bude obojstranne prijateľný alebo obojstranne výhodný; poznamenáva, že v dôsledku toho je prijatie takejto dohody pravdepodobnejšie a miera dodržiavania dohody dosiahnutej mediáciou je zvyčajne vysoká;

18.  domnieva sa, že je potrebné zvýšiť informovanosť o mediácii a jej pochopenie a vyzýva na prijatie ďalších opatrení týkajúcich sa vzdelávania, zvyšovania informovanosti o mediácii, zvyšovania miery využívania mediácie zo strany podnikov a požiadaviek na prístup k profesii mediátora;

19.  domnieva sa, že vnútroštátne orgány by sa mali nabádať v rozvíjaní programov zameraných na podporu informovanosti o alternatívnych druhoch riešenia sporov; nazdáva sa, že tieto činnosti by sa mali zamerať na hlavné výhody mediácie – náklady, miera úspešnosti a časová efektívnosť – a mali by sa týkať právnikov, notárov a podnikov, najmä MSP, ako aj akademickej obce;

20.  uznáva, že je dôležité stanoviť spoločné normy pre prístup k profesii mediátora s cieľom podporiť zlepšenie kvality mediácie a zabezpečiť vysokú úroveň odbornej prípravy a akreditácie v celej Únii;

21.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii a parlamentom členských štátov.

(1) Ú. v. EÚ C 259 E, 29.10.2009, s. 122. (2) Ú. v. EÚ L 136, 24.5.2008, s. 3.