Európsky parlament,

–  so zreteľom na článok 225 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

–  so zreteľom na Chartu základných práv Európskej únie, a najmä na jej články 4, 18 a 19,

–  so zreteľom na Dohovor o právnom postavení utečencov podpísaný  28. júla 1951 v Ženeve a na príslušný protokol z roku 1967,

–  so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex)(1),

–  so zreteľom na globálny pakt Organizácie Spojených národov o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii a na globálny pakt Organizácie Spojených národov o utečencoch, ktoré nasledovali po newyorskom vyhlásení pre utečencov a migrantov prijatom Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov jednomyseľne 19. septembra 2016,

–  so zreteľom na posúdenie európskej pridanej hodnoty týkajúcej sa humanitárnych víz, ktoré pripravila výskumná služba Európskeho parlamentu,

–  so zreteľom na články 46 a 52 rokovacieho poriadku,

–  so zreteľom na správu Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (A8-0423/2018),

A.  keďže napriek mnohým oznámeniam a požiadavkám týkajúcim sa bezpečných a zákonných ciest pre osoby žiadajúce o medzinárodnú ochranu, ktoré by im umožnili prístup na európske územie, v súčasnosti na úrovni Únie neexistuje žiadna harmonizácia v oblasti postupov chráneného vstupu ani žiadny právny rámec pre humanitárne víza, t. j. pre víza vydávané na účely príchodu na územie členských štátov v záujme požiadania o medzinárodnú ochranu;

B.  keďže podľa rozsudku Súdneho dvora zo 7. marca 2017 vo veci C-638/16(2), X a X/État belge, členské štáty nie sú podľa práva Únie povinné udeliť humanitárne víza osobám, ktoré zamýšľajú vstúpiť na ich územie s cieľom požiadať o azyl, avšak môžu tak urobiť na základe vnútroštátneho práva; keďže tento rozsudok vykladá existujúce právo Únie, ktoré môže byť zmenené;

C.  keďže niekoľko členských štátov v súčasnosti má alebo v minulosti malo vnútroštátne systémy vydávania humanitárnych víz alebo povolení na pobyt v záujme zabezpečenia postupov chráneného vstupu pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc, na vnútroštátnej úrovni;

D.  keďže počet osôb prijatých na základe vnútroštátnych postupov vstupu na účely humanitárnej ochrany alebo prostredníctvom presídlenia je v porovnaní s globálnymi potrebami stále nízky a medzi členskými štátmi existujú v tejto oblasti značné rozdiely; keďže rozsah vnútroštátnych postupov vstupu na účely humanitárnej ochrany a presídlenia má úzke vymedzenie a v prípade presídlenia úzko súvisí s kritériami zraniteľnosti a registrácie danej osoby ako utečenca na Úrade Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov;

E.  keďže sa odhaduje, že v dôsledku toho sa 90 % osôb, ktorým bola priznaná medzinárodná ochrana, dostalo do Únie nezákonnými prostriedkami, čo vedie k ich stigmatizácii ešte pred príchodom na vonkajšie hranice členských štátov;

F.  keďže slobodné ženy, ktoré cestujú samy alebo s deťmi, ženy, ktoré sú hlavou rodiny, tehotné a dojčiace ženy, osoby so zdravotným postihnutím, dospievajúce dievčatá a staršie ženy patria medzi skupiny, ktoré sú na migračných trasách do Európy obzvlášť zraniteľné a čelia osobitnému väčšiemu riziku rodovo motivovaného násilia – stávajú sa napríklad obeťami znásilnenia a násilia a tiež terčom prevádzačov a obchodníkov s ľuďmi, aby boli sexuálne a ekonomicky vykorisťované; keďže ženy a dievčatá sú okrem toho na migračných trasách do Únie zvyčajne zraniteľnejšie voči všetkým formám vykorisťovania vrátane pracovného a sexuálneho vykorisťovania a často sú nútené poskytovať sexuálne služby výmenou za pokračovanie v ceste;

G.  keďže uvedené politiky si na hraniciach Únie od roku 2000 vyžiadali odhadom minimálne 30 000 životov; keďže je naliehavo potrebný právny rámec Únie ako jeden z prostriedkov, ako riešiť neprípustný počet úmrtí v Stredozemnom mori a na migračných trasách do Únie, ako skutočne bojovať proti prevádzačstvu, vystaveniu obchodovaniu s ľuďmi, pracovnému vykorisťovaniu a násiliu, ako riadiť organizovaný príchod, dôstojné prijímanie a spravodlivé spracovanie žiadostí o azyl a ako optimalizovať rozpočet členských štátov a Únie na konania o azyle, kontrolu hraníc a pátracie a záchranné činnosti, ako aj spôsob, ako dosiahnuť jednotné postupy v rámci acquis Únie v oblasti azylu;

H.  keďže Európsky parlament sa pokúsil začleniť ustanovenia v tomto duchu do svojich pozmeňujúcich návrhov k nariadeniu (ES) č. 810/2009;

I.  keďže Rada aj Komisia uvedené pozmeňujúce návrhy zamietli okrem iného s odôvodnením, že nariadenie (ES) č. 810/2009 by takéto ustanovenia nemalo obsahovať, pretože jeho rozsah pôsobnosti sa vzťahuje len na krátkodobé víza;

J.  keďže vzhľadom na nekonanie Komisie sa Európsky parlament rozhodol vypracovať toto uznesenie o humanitárnych vízach;

K.  keďže pri vypracúvaní odporúčaní, ktoré sú pripojené k tomuto uzneseniu, sa vykonala rozsiahla práca a využila sa aj pomoc odborníkov;

1.  žiada Komisiu, aby na základe článku 77 ods. 2 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) do 31. marca 2019 predložila návrh nariadenia, ktorým sa zavádza európske humanitárne vízum, v súlade s odporúčaniami uvedenými v prílohe k tomuto uzneseniu;

2.  domnieva sa, že členské štáty by mali mať možnosť vydávať európske humanitárne víza osobám žiadajúcim o medzinárodnú ochranu, aby sa týmto osobám umožnilo vstúpiť na územie členského štátu vydávajúceho vízum výhradne na účely podania žiadosti o medzinárodnú ochranu v danom členskom štáte;

3.  domnieva sa, že európske humanitárne víza by mali dopĺňať, a nie nahrádzať existujúce vnútroštátne postupy vstupu na účely humanitárnej ochrany, postupy presídľovania a spontánne žiadosti podľa medzinárodného utečeneckého práva a že rozhodnutie vydávať európske humanitárne víza by malo zostať výhradnou právomocou členských štátov;

4.  domnieva sa, že žiadna iniciatíva týkajúca sa európskych humanitárnych víz by nemala mať vplyv na iné iniciatívy v oblasti migračnej politiky vrátane tých, ktoré sa zameriavajú na riešenie základných príčin migrácie;

5.  zdôrazňuje, že je naliehavo potrebné zaistiť bezpečné a legálne spôsoby vstupu do Únie, pričom európske humanitárne vízum by malo byť jedným z nich, čo je osobitne dôležité aj z rodového hľadiska, keďže ženy sú obzvlášť zraniteľné, a teda viac vystavené sexuálnemu a rodovo motivovanému násiliu na trasách a v prijímacích centrách; zdôrazňuje, že v dôsledku ekonomickej závislosti a ďalších druhov závislostí sa ženy a dievčatá v tretích krajinách často dostávajú do situácie, v ktorej je pre ne v porovnaní s mužmi ešte ťažšie v bezpečí požiadať o azyl;

6.  domnieva sa, že časť nákladov súvisiacich s požadovaným návrhom by sa mala uhradiť zo všeobecného rozpočtu Únie, čo by bolo praktickým uplatnením zásady solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členskými štátmi vrátane finančných dôsledkov v súlade s článkom 80 ZFEÚ;

7.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie a priložené odporúčania Komisii a Rade, národným parlamentom, Súdnemu dvoru Európskej únie, Európskej službe pre vonkajšiu činnosť, Európskemu podpornému úradu pre azyl, Európskej agentúre pre pohraničnú a pobrežnú stráž, Agentúre Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva a Agentúre Európskej únie pre základné práva.

(1) Ú. v. EÚ L 243, 15.9.2009, s. 1. (2) Rozsudok Súdneho dvora zo 7. marca 2017 vo veci C-638/16, X a X/État belge, ECLI:EU:C:2017:173.

ODPORÚČANIA K OBSAHU VYŽIADANÉHO NÁVRHU

Európsky parlament sa domnieva, že legislatívny akt, ktorý sa má prijať, by:

1.  FORMA A NÁZOV NÁSTROJA, KTORÝ SA MÁ PRIJAŤ

–  mal byť samostatným právnym aktom, ktorý sa má prijať v podobe nariadenia s názvom nariadenie Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa zavádza európske humanitárne vízum,

2.  PRÁVNY ZÁKLAD

–  mal mať ako svoj právny základ článok 77 ods. 2 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ),

3.  ODÔVODNENIE

–  mal byť odôvodnený týmito skutočnosťami:

–  existujúca medzera v práve Únie, keď sa okrem postupov presídľovania uplatniteľných na zraniteľných utečencov nestanovujú žiadne postupy ani v acquis v oblasti víz, ani v acquis v oblasti hraníc a azylu, pre vstup osôb žiadajúcich o ochranu na územie členských štátov, pričom sa odhaduje, že 90 % osôb, ktorým sa následne prizná postavenie utečenca alebo poskytne doplnková ochrana, sa na územie členských štátov dostane nezákonne,(1) často po trasách ohrozujúcich život,

–  riziko fragmentácie, keďže členské štáty čoraz častejšie vytvárajú vlastné programy a postupy prijímania osôb z humanitárnych dôvodov, čo je v rozpore so všeobecným cieľom vymedzeným v článku 78 ods. 1 ZFEÚ vytvoriť spoločnú politiku v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany a čo tiež vedie k riziku, že týmito rozdielnymi systémami sa oslabí jednotné uplatňovanie spoločných ustanovení o vstupe štátnych príslušníkov tretích krajín na územie členských štátov, ako sa stanovuje v nariadeniach Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009(2) a (EÚ) 2016/399(3),

–  vysoké náklady, a to z ľudského, ale aj sociálneho, hospodárskeho a rozpočtového hľadiska, súvisiace so súčasným stavom, pokiaľ ide o dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín (poplatky prevádzačom, riziko obchodovania s ľuďmi a vykorisťovania, riziko prenasledovania, úmrtia a zlého zaobchádzania a podobne) a pre členské štáty a Úniu (vyšší rozpočet na pátracie a záchranné činnosti vrátane súkromnej dopravy, ochrana hraníc, spolupráca s tretími krajinami, konania o azyle a prípadný návrat v prípade zamietnutých žiadostí o medzinárodnú ochranu, ako aj boj proti organizovanej trestnej činnosti, obchodovaniu s ľuďmi, prevádzačstvu atď.),

–  pridaná hodnota opatrení na úrovni Únie z hľadiska zaistenia dodržiavania hodnôt Únie vrátane základných práv, vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a dôvery v systém zo strany žiadateľov o azyl, právnej istoty, predvídateľnosti a jednotného uplatňovania a vykonávania pravidiel, dosahovania úspor z rozsahu a zníženia uvedených nákladov v súčasnom stave,

–  mal pripomenúť, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ(4) a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013(5) sa uplatňujú len na území členských štátov, zatiaľ čo v súčasnosti neexistujú dostatočné právne spôsoby na to, aby sa žiadatelia o azyl mohli na toto územie dostať,

–  mal pripomenúť, že po predložení žiadosti o azyl v členskom štáte sa uplatňujú ustanovenia spoločného európskeho azylového systému Únie,

–  mal zdôrazniť, že zamietnutie žiadosti o európske humanitárne vízum nemá žiaden vplyv na právo požiadať o azyl na území Únie ani žiadateľovi nebráni vo vstupe do iných dostupných systémov ochrany,

4.  VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

–  mal mať za cieľ stanoviť ustanovenia o postupoch a podmienkach, na základe ktorých môže členský štát vydávať európske humanitárne vízum osobám žiadajúcim o medzinárodnú ochranu s cieľom umožniť vstup týchto osôb na územie členského štátu vydávajúceho vízum výhradne na účely podania žiadosti o medzinárodnú ochranu v danom členskom štáte,

–  mal pokrývať vo svojom rozsahu pôsobnosti štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov musia mať podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001(6) vízum a v prípade ktorých sú tvrdenia o vystavení riziku prenasledovania, ako sa vymedzuje v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ(7), zjavne podložené, ktorí však ešte nie sú v procese presídľovania, ako je vymedzený vo vnútroštátnych systémoch presídľovania alebo v navrhovanom nariadení, ktorým sa zriaďuje rámec Únie pre presídľovanie a ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 516/2014(8) alebo v smernici Rady 2001/55/ES(9),

–  vylúčiť zo svojho rozsahu pôsobnosti rodinných príslušníkov, ktorí by inak mali právo pripojiť sa v členskom štáte včas ku svojej rodine v súlade s inými právnymi aktmi Únie alebo s vnútroštátnym právom,

5.  POSTUPY UDEĽOVANIA HUMANITÁRNYCH VÍZ

–  mal zabezpečiť, aby sa žiadosti o takéto vízum podávali priamo, a to elektronicky alebo písomne, na ktoromkoľvek konzuláte alebo veľvyslanectve členských štátov,

–  mal stanovovať praktické postupy pre takéto žiadosti o vízum vrátane vyplnenia formulára žiadosti, poskytovania informácií o totožnosti žiadateľa vrátane biometrických identifikačných znakov a uvedenia dôvodov, čo najlepšie podložených, pre obavy z prenasledovania alebo vážnej ujmy,

–  mal stanovovať, že žiadateľ o takéto vízum bude pozvaný na pohovor (v prípade potreby s pomocou tlmočníka), ktorý sa môže uskutočniť aj prostriedkami umožňujúcimi prenos zvuku aj obrazu na diaľku, pričom sa zaistí primeraná úroveň istoty, bezpečnosti a dôvernosti,

–  mal stanovovať, aby predložené dokumenty posudzoval, aj z hľadiska ich pravosti, príslušný nezávislý a nestranný orgán s dostatočnými vedomosťami a odbornými znalosťami v otázkach medzinárodnej ochrany,

–  mal zabezpečovať, aby sa žiadosti o takéto vízum posudzovali na základe vyhlásenia žiadateľa a pohovoru s ním a na základe podporných dokumentov, ak sú k dispozícii, a to bez toho, aby sa uskutočnil úplný postup určenia postavenia,

–  mal stanovovať, že každý žiadateľ bude pred vydaním takéhoto víza podrobený bezpečnostnej kontrole využívajúcej relevantné vnútroštátne databázy a databázy Únie, pričom sa v plnej miere dodržia príslušné ustanovenia o ochrane údajov, aby sa zabezpečilo, že žiadateľ nepredstavuje bezpečnostné riziko,

–  mal stanovovať, že o takýchto žiadostiach o vízum sa rozhodne do 15 kalendárnych dní od dátumu predloženia žiadosti,

–  mal stanovovať, že rozhodnutie o žiadosti sa oznámi žiadateľovi, a to individuálne, v písomnej podobe a s odôvodnením,

–  mal stanovovať, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo odmietnuté vydanie takého víza, má možnosť podať odvolanie, ako je to v súčasnosti v prípade zamietnutia udelenia krátkodobého víza alebo odopretia vstupu na hranici,

6.  VYDÁVANIE HUMANITÁRNEHO VÍZA

–  mal stanovovať, aby sa takéto víza vydávali ako jednotná nálepka a zadávali do vízového informačného systému,

–  mal stanovovať, že ak je humanitárne vízum vydané, umožňuje jeho držiteľovi vstúpiť na územie členského štátu, ktorý vízum vydal, výhradne na účely podania žiadosti o medzinárodnú ochranu v danom členskom štáte,

7.  ADMINISTRATÍVNE RIADENIE A ORGANIZÁCIA

–  mal stanovovať, že žiadosti o takéto vízum bude posudzovať riadne vyškolený personál,

–  mal zabezpečovať, aby takýto personál bol buď vyslaný na veľvyslanectvá alebo konzuláty, alebo sa nachádzal v členských štátoch, pričom v takomto prípade by boli žiadosti prenesené elektronicky a pohovory by sa viedli na diaľku,

–  mal stanovovať, že určité aspekty procesu, ktoré sa netýkajú predbežného výberu prípadov, posudzovania ani žiadneho rozhodovania, môžu riadiť externí poskytovatelia služieb vrátane poskytovania informácií, organizácie pohovorov a získavania biometrických identifikačných znakov,

–  mal stanovovať, aby sa zaviedli vhodné opatrenia na zaistenie ochrany údajov, bezpečnosti údajov a dôvernosti komunikácie,

–  mal stanovovať, aby členské štáty spolupracovali navzájom, s agentúrami Únie, medzinárodnými organizáciami, vládnymi a mimovládnymi organizáciami a inými relevantnými zainteresovanými subjektmi s cieľom zaistiť jeho harmonizované uplatňovanie,

–  mal stanovovať, aby informácie o postupoch a podmienkach takéhoto víza, ako aj o podmienkach a postupoch získania medzinárodnej ochrany na území členských štátov boli široko dostupné, a to aj na webových sídlach veľvyslanectiev a konzulátov členských štátov a prostredníctvom Európskej služby pre vonkajšiu činnosť,

8.  ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

–  mal stanovovať významnú finančnú podporu z Fondu pre integrované riadenie hraníc, ktorá by sa členským štátom sprístupnila na vykonávanie nariadenia,

–  mal stanovovať, aby členský štát, ktorý takéto humanitárne vízum vydá, mal prístup k rovnakej náhrade z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu, akú dostáva členský štát, ktorý prijme utečenca prostredníctvom európskeho rámca pre presídľovanie,

9.  ZMENA INÝCH PRÁVNYCH AKTOV

–  mal zabezpečiť zmenu týchto aktov a nástrojov:

–  nariadenia (ES) č. 810/2009 s cieľom objasniť, že na osoby žiadajúce o medzinárodnú ochranu sa vzťahujú ustanovenia nariadenia, ktorým sa zavádza európske humanitárne vízum,

–  nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 767/2008(10) s cieľom zabezpečiť, aby sa do vízového informačného systému vkladali žiadosti o európske humanitárne vízum,

–  nariadenia (EÚ) 2016/399 s cieľom upraviť podmienky vstupu osôb, ktoré získali európske humanitárne vízum,

–  Fondu pre integrované riadenie hraníc tak, aby sa pre členské štáty zabezpečilo financovanie na vykonávanie nariadenia, ktorým sa zavádza európske humanitárne vízum,

–  článku 26 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach(11), a smernice Rady 2001/51/ES(12) s cieľom stanoviť pre dopravcov prepravujúcich štátnych príslušníkov tretích krajín výnimku zo zodpovednosti, povinností a sankcií v prípadoch, keď štátni príslušníci tretích krajín deklarujú svoj zámer požiadať na území členských štátov o medzinárodnú alebo humanitárnu ochranu.

(1) HEIN/DONATO (CIR) 2012: Exploring avenues for protected entry in Europe (Preskúmanie možností chráneného vstupu do Európy), s. 17. (2) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex) (Ú. v. EÚ L 243, 15.9.2009, s. 1). (3) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 77, 23.3.2016, s. 1). (4) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 60). (5) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 31). (6) Nariadenie Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti (Ú. v. ES L 81, 21.3.2001, s. 1). (7) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 20.12.2011, s. 9). (8) 2016/0225(COD). (9) Smernica Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (Ú. v. ES L 212, 7.8.2001, s. 12). (10) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 767/2008 z 9. júla 2008 o vízovom informačnom systéme (VIS) a výmene údajov o krátkodobých vízach medzi členskými štátmi (nariadenie o VIS) (Ú. v. EÚ L 218, 13.8.2008, s. 60). (11) Ú. v. ES L 239, 22.9.2000, s. 19. (12) Smernica Rady 2001/51/ES z 28. júna 2001, ktorou sa dopĺňajú ustanovenia článku 26 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 (Ú. v. ES L 187, 10.7.2001, s. 45).