Európsky parlament,

–  so zreteľom na článok 78 ods. 2 písm. e) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“),

–  so zreteľom na článok 80 ZFEÚ o zásade solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členskými štátmi vrátane finančných dôsledkov,

–  so zreteľom na články 1, 2, 3, 4, 18, 19 a 47 Charty základných práv Európskej únie,

–  so zreteľom na články 2, 3, 5, 8 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP),

–  so zreteľom na článok 14 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN v roku 1948,

–  so zreteľom na globálny pakt OSN o utečencoch,

—  so zreteľom na Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 a na Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov z roku 1967 (Ženevský dohovor),

—  so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie), známe ako nariadenie Dublin III(1),

—  so zreteľom na rozhodnutie Rady (EÚ) 2015/1523 zo 14. septembra 2015(2) a rozhodnutie Rady (EÚ) 2015/1601 z 22. septembra 2015(3) o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka,

–  so zreteľom na návrh Komisie Európskemu parlamentu a Rade (COM(2016)0270) na reformu nariadenia Dublin III,

–  so zreteľom na mandát na rokovanie, ktorý Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci prijal 19. októbra 2017, ktorý bol schválený v pléne 16. novembra 2017 a ktorý Konferencia predsedov potvrdila 17. októbra 2019,

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 12. apríla 2016 o situácii v Stredozemí a potrebe holistického prístupu EÚ k migrácii(4),

–  so zreteľom na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa nariadenia (EÚ) č. 604/2013, najmä na vec C-695/15 PPU Mirza (ECLI:EU: C:2016 :188), C-63/15 Ghezelbash (veľká komora) (*) (ECLI:EU:C:2016:409), C-155/15, Karim (ECLI:EU:C:2016:410), C-578/16 PPU C.K. a i. (*) (ECLI:EU:C:2017:127), C-528/15 Al Chodor (ECLI:EU:C:2017:213), C-36/17 Ahmed (uznesenie) (ECLI:EU:C:2017:273), C-490/16 A.S. (veľká komora) (ECLI:EU:C:2017 :585), C-646/16 Jafari (veľká komora) (*) (ECLI:EU:C:207:586), C-670/16 Mengesteab (veľká komora) (ECLI:EU:C:2017:587), C-60/16 Khir Amayri, ECLI:EU:C:2017:675, C-201/16 Shiri, (ECLI:EU:C:2017:805), C-360/16 Hasan (ECLI:EU:C:2018:35), C-647/16 Hassan (ECLI:EU:C:2018:368), C-213/17 X (ECLI:EU:C:2018:538), C-56/17 Fathi (ECLI:EU:C:2018:803), C-47/17 X (veľká komora) (ECLI:EU:C:2018:900), C-661/17 M.A. a i. (veľká komora) (*) (ECLI:EU:C:2019:53), C-163/17 Jawo (veľká komora) (*) (ECLI:EU:C:2019:218), C-582/17 H. (veľká komora) (*) ECLI:EU:C:2019:280 a C-715/17, C-718/17 a C-719/17 Komisia/Poľsko, Maďarsko a Česká republika,

—  so zreteľom na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s nariadením (EÚ) č. 604/2013, a najmä na veci Sharifi/Rakúsko z 5. decembra 2013 (rozsudok komory), Mohammadi/Rakúsko z 3. júla 2014 (rozsudok komory), Sharifi a i./Taliansko a Grécko z 21. októbra 2014 (rozsudok komory) a Tarakhel/Švajčiarsko zo 4. novembra 2014 (rozsudok veľkej komory) a Európsky súd pre ľudské práva – M.S.S./Belgicko a Grécko (veľká komora), žiadosť č. 30696/09, rozsudok z 21. novembra 2011 v súvislosti s nariadením (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 (Dublin II),

—  so zreteľom na Európsku migračnú agendu z 13. mája 2015, ktorú vypracovala Komisia (COM(2015)0240),

—  so zreteľom na tzv. Maltské vyhlásenie zo septembra 2019,

—  so zreteľom na štúdiu Vysokého komisára OSN pre utečencov z augusta 2017 s názvom Left in Limbo (Ponechaní v neistote), o vykonávaní nariadenia Dublin III,

—  so zreteľom na hodnotenie nariadenia Dublin III z roku 2015 a na hodnotenie vykonávania nariadenia Dublin III z roku 2016, ktoré v mene Komisie vykonala spoločnosť ICF International,

—  so zreteľom na osobitnú správu Európskeho dvora audítorov 2019/24 z novembra 2019 s názvom Azyl, relokácia a návrat migrantov: čas zintenzívniť aktivitu, aby sa riešili veľké rozdiely medzi cieľmi a výsledkami,

—  so zreteľom na oznámenie Komisie s názvom COVID-19: usmernenie týkajúce sa vykonávania príslušných ustanovení EÚ v oblasti konaní o azyle a návrate a presídľovania (2020/C 126/02),

—  so zreteľom na správu Európskeho podporného úradu pre azyl z 2. júna 2020 o núdzových opatreniach v súvislosti s pandémiou COVID-19 v azylových a prijímacích systémoch,

–  so zreteľom na správu Európskeho podporného úradu pre azyl (ďalej len „EASO“) s názvom Výročná správa o situácii v oblasti azylu v Európskej únii z júna 2020,

—  so zreteľom na hodnotenie vykonávania dublinského nariadenia Európskym parlamentom (EPRS) z januára 2019, ktoré vypracovala Dr. Amandine Scherrer z oddelenia pre posudzovanie ex post parlamentného riaditeľstva pre posudzovanie vplyvu a európsku pridanú hodnotu (prvá časť) a výskumný tím Európskej rady pre utečencov a exulantov (ECRE), na žiadosť oddelenia pre posudzovanie ex post (druhá časť),

—  so zreteľom na iné štúdie zadané Európskym parlamentom, najmä na hodnotenie výskumnej služby EPRS týkajúce sa dublinského nariadenia a konania o azyle v Európe, ktoré vypracovali Gertrud Malmersjo a Milan Remáč, z roku 2016, štúdiu tematickej sekcie pre práva občanov a ústavné veci (generálne riaditeľstvo pre vnútorné politiky) o reforme nariadenia Dublin III, ktorú vypracoval Francesco Maiani, z júna 2016, štúdiu EPRS s názvom Náklady v azylovej politike v prípade nekonania na úrovni EÚ, ktorú vypracovali Wouter van Ballegoooij a Cecilia Navarra, z októbra 2018, a štúdiu EPRS o reforme dublinského systému, ktorú vypracovala Anja Radjenovic, z marca 2019,

—  so zreteľom na vypočutie Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (ďalej len „LIBE“), ktoré sa konalo 19. februára 2020,

—  so zreteľom na odpovede parlamentov členských štátov o ich práci na nariadení Dublin III poskytnuté prostredníctvom automatizovaného systému Európskeho centra pre parlamentný výskum a dokumentáciu,

—  so zreteľom na odpoveď Nemecka na súbor piatich otázok, ktoré predseda výboru LIBE a spravodajkyňa zaslali všetkým vnútroštátnym orgánom zapojeným do dublinského postupu,

—  so zreteľom na služobné cesty spravodajkyne na účely zistenia potrebných skutočností do Bochumu (Nemecko), Ter Apelu (Holandsko), Bukurešti (Rumunsko) a Lampedusy (Taliansko),

–  so zreteľom na článok 54 rokovacieho poriadku, ako aj na článok 1 ods. 1 písm. e) rozhodnutia Konferencie predsedov z 12. decembra 2002 a prílohu 3 k tomuto rozhodnutiu o postupe schvaľovania vypracovania iniciatívnych správ,

–  so zreteľom na list Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť,

—  so zreteľom na správu Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (A9-0245/2020),

A.  keďže v roku 2015 požiadalo o medzinárodnú ochranu v krajinách EÚ+ 1 393 920 žiadateľov o azyl a v roku 2016 1 292 740 žiadateľov o azyl, čo je štvornásobok v porovnaní s rokom 2012 (373 375 žiadostí) a rokom 2013 (464 515 žiadostí); keďže počet žiadostí o medzinárodnú ochranu v krajinách EÚ+ sa znova zvýšil v rokoch 2018 (665 920) a 2019 (738 425), čo predstavuje 0,13 % celkového počtu obyvateľov EÚ v roku 2019;

B.  keďže takmer polovica žiadostí o azyl predložených v EÚ sa týka detí a keďže v roku 2019 predložilo žiadosť o medzinárodnú ochranu približne 17 700 maloletých bez sprievodu; keďže 86 % z nich tvorili chlapci a 90 % bolo vo veku od 14 do 18 rokov;

C.  keďže členský štát, ktorý vydá vízum štátnemu príslušníkovi tretej krajiny je zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 12 nariadenia Dublin III; keďže podľa článku 14 nariadenia Dublin III žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktorá vstúpila na územie členského štátu, v ktorom sa vo vzťahu k nej zrušila vízová povinnosť, preskúma tento členský štát;

D.  keďže v roku 2019 bolo vydaných 145 000 rozhodnutí o žiadostiach podľa dublinského nariadenia; keďže v roku 2019 dosahovala miera schválenia, pokiaľ ide o rozhodnutia o žiadostiach podľa dublinského nariadenia, 62 %;

E.  keďže v rokoch 2008 – 2017 jedna tretina členských štátov prijala 90 % žiadateľov o azyl;

F.  keďže kritériá na určenie zodpovednosti členského štátu za žiadosť o azyl zahŕňajú v hierarchickom poradí celistvosť rodiny, vydanie povolení na pobyt alebo víz, neoprávnený vstup alebo pobyt a vstup v prípade zrušenej vízovej povinnosti; keďže v prípade, že nemožno uplatniť žiadne z týchto kritérií, sa podľa článku 3 ods. 2 zodpovedným členským štátom stáva prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o azyl podaná; keďže v dôsledku neprimeraného uplatňovania článku 13, podľa ktorého je členský štát prvého neoprávneného vstupu zodpovedný za preskúmanie žiadosti o azyl, zodpovednosť nie je spravodlivo rozdelená medzi členské štáty; keďže veľká časť prvých žiadostí, najmä počas krízy v rokoch 2015 – 2016, bola podaná v niekoľkých členských štátoch prvého vstupu v Stredozemí, a to v Grécku, v Taliansku, na Malte, na Cypre a v Španielsku;

G.  keďže v roku 2018 bol najväčší počet žiadostí (184 180 alebo 28 % celkového počtu žiadostí, čo predstavuje 0,22 % jeho obyvateľstva) zaznamenaný v Nemecku (82,8 milióna obyvateľov, 18,6 % celkového počtu obyvateľov EÚ), po ňom nasledovalo Francúzsko (66,9 milióna obyvateľov, 15 % celkového počtu obyvateľov EÚ) so 120 425 žiadosťami (19 % celkového počtu žiadostí, čo predstavuje 0,18 % jeho obyvateľstva), Grécko (10,74 milióna obyvateľov, 2,4 % celkového počtu obyvateľov EÚ) s 66 695 žiadosťami (11 % celkového počtu žiadostí, 0,62 % jeho obyvateľstva), Taliansko (60,48 milióna obyvateľov, 13,6 % celkového počtu obyvateľov EÚ) s 59 950 žiadosťami (10 % celkového počtu žiadostí, 0,01 % jeho obyvateľstva) a Španielsko (46,66 milióna obyvateľov, 10,49 % celkového počtu obyvateľov EÚ) s 52 700 žiadosťami (9 % celkového počtu žiadostí a 0,11 % jeho obyvateľstva);

H.  keďže v rokoch 2016 až 2019 Nemecko a Francúzsko vydali zďaleka najviac žiadostí podľa dublinského nariadenia (68 % z celkového počtu v EÚ), zatiaľ čo Španielsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Slovensko, Bulharsko, Poľsko a Česká republika vydali len málo žiadostí; keďže Španielsko napriek veľkému a rastúcemu počtu žiadostí o azyl nevydalo takmer žiadne žiadosti podľa dublinského nariadenia; keďže medzi krajinami existujú značné rozdiely, pričom v rokoch 2016 až 2019 sa uskutočnilo 54,6 % odovzdaní z Grécka, 42,2 % odovzdaní zo Švédska, 11,2 % odovzdaní z Nemecka, 6,7 % odovzdaní z Francúzska a 1,6 % odovzdaní z Talianska; keďže v mnohých krajinách možno konštatovať značný nedostatok informácií;

I.  keďže nariadenie Dublin III je založené na základnom predpoklade, že žiadateľom o azyl sa priznávajú rovnaké práva vo všetkých členských štátoch a že každá žiadosť sa preskúma spravodlivo bez ohľadu na to, kde v EÚ sa podáva; keďže to v skutočnosti ani zďaleka neplatí;

J.  keďže členské štáty iba v obmedzenej miere využívajú ustanovenie o závislých osobách (článok 16) alebo humanitárnu doložku a ustanovenie o práve vlastného uváženia (článok 17) tohto nariadenia; keďže tieto ustanovenia poskytujú primerané riešenia v prípade zlúčenia rodiny alebo premiestnenia, a to aj po vylodení;

K.  keďže vo väčšine dublinských konaní sa náležite nevykonávajú ustanovenia o hierarchii kritérií a stanovených lehotách a neuskutočňujú sa odovzdania; keďže v situáciách, ktoré zahŕňajú deti a rodiny, tieto nedostatky mimoriadne škodia najlepšiemu záujmu dieťaťa a právu žiadateľov o azyl na zlúčenie rodiny;

L.  keďže z údajov a štúdií o vykonávaní nariadenia Dublin III vyplýva, že sa bežne nezohľadňujú ustanovenia týkajúce sa rodiny a nesprávne uplatňuje zásada najlepšieho záujmu dieťaťa; keďže napríklad v roku 2018 sa kritérium celistvosti rodiny uplatnilo len v 5 % dožiadaní o prevzatie vo Francúzsku (z 12 000) a v 3,7 % takýchto dožiadaní v Nemecku (zo 17 500), pričom v Belgicku, Švédsku a Švajčiarsku boli tieto čísla dokonca ešte nižšie; zdôrazňuje, že Grécko naopak vydalo v roku 2018 79,3 % svojich dožiadaní o prevzatie na základe kritéria celistvosti rodiny; keďže žiadosti o zlúčenie rodiny sa v porovnaní s priemernou mierou schválenia v prípade všetkých konaní (67,6 % prípadov) schvaľujú menej často (48 % prípadov); keďže účinné vykonávanie článkov 16 a 17 nariadenia môže zabezpečiť účinnosť práva žiadateľov o azyl na rodinný život a celistvosť rodiny;

M.  keďže pri vykonávaní nariadenia Dublin III sa zistili významné nedostatky, a to aj pri príchode vysokého počtu osôb v roku 2015 a počas pandémie COVID-19, ktoré oslabili dôveru medzi členskými štátmi a právo na medzinárodnú ochranu a viedli k porušovaniu základných práv; keďže sa ukázalo, že pravidlá stanovené v nariadení Dublin III nie sú vhodné na riešenie značného prílevu migrantov, keďže vedú k systému, v rámci ktorého sa nadmerná zodpovednosť a zaťaženie kladú len na niekoľko členských štátov;

N.  keďže dočasný mechanizmus solidarity pre pátranie a záchranu v Stredozemí, ktorý bol schválený v Maltskom vyhlásení a ktorý 23. septembra 2019 podpísali Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Malta, bol platný aspoň šesť mesiacov; keďže žiadny iný členský štát sa k tejto dohode ad hoc nepripojil;

O.  keďže ustanovenie o preventívnych opatreniach (článok 33) sa nikdy nepoužilo;

P.  keďže článok 28 nariadenia Dublin III umožňuje zaistenie ako výnimočné opatrenie „na účely zabezpečenia konania o odovzdaní“, ak existuje „značné riziko“ úteku žiadateľa; keďže toto vymedzenie je stále nejasné a jeho výklad sa v členských štátoch líši;

Q.  keďže sa nedodržiavajú procesné záruky a záruky pre žiadateľov o azyl, najmä pre deti; keďže dĺžka trvania konaní a nedostatok predvídateľných výsledkov spolu so zlými podmienkami prijímania a sociálnou neistotou majú vplyv na dobré životné podmienky žiadateľov o azyl, ktorí v mnohých prípadoch zažili traumatické situácie doma a/alebo na ceste do EÚ;

R.  keďže vykonávanie nariadenia Dublin III je úzko spojené s vykonávaním iných dokumentov európskej azylovej a migračnej politiky; keďže najmä nedostatky pri vykonávaní prepracovaného znenia procedurálnej smernice (2013/32/EÚ), prepracovaného znenia smernice o podmienkach prijímania (2013/33/EÚ) a prepracovaného znenia kvalifikačnej smernice (2011/95/EÚ) majú vplyv na vykonávanie nariadenia Dublin III; keďže Európska komisia by mala urobiť viac pre to, aby zabezpečila, že členské štáty budú dodržiavať tieto smernice, a to aj prostredníctvom postupov v prípade nesplnenia povinnosti;

S.  keďže niektoré z týchto nedostatkov vyplývajú z návrhu dublinského nariadenia a nemožno ich vyriešiť len lepším vykonávaním;

T.  keďže nedostatok informácií je prekážkou pri komplexnom hodnotení vykonávania nariadenia Dublin III; keďže členské štáty poskytujú štatistické informácie nesystematicky a nedôsledne a s rozdielnymi mierami podrobností a pravidelnosti; keďže chýbajú najmä informácie o dôvodoch žiadostí, trvaní konaní, zdrojoch, žiadostiach vzatých späť, neúspešných odovzdaniach, odvolacích konaniach a zaisteniach;

U.  keďže Európsky parlament 6. novembra 2017 prijal legislatívne uznesenie o návrhu prepracovaného znenia nariadenia Dublin IV dvojtretinovou väčšinou;

Začlenenie zásady solidarity do spoločného európskeho azylového systému

1.  domnieva sa, že súčasné nariadenie Dublin III ukladá neprimeranú zodpovednosť nízkemu počtu členských štátov, najmä v prípade príchodu vysokého počtu osôb; domnieva sa, že krajiny v prvej línii sú z dôvodu svojej zemepisnej polohy bezprecedentne a nadmerne zaťažené v dôsledku kritéria prvej krajiny vstupu podľa nariadenia Dublin III, a to pokiaľ ide o registráciu a prijímanie žiadateľov o azyl; poukazuje na to, že nariadenie Dublin III v podobe, v akej sa navrhlo a vykonáva, nezaručilo dosiahnutie svojho hlavného cieľa, ktorým je rýchlo určiť členský štát zodpovedný za žiadosť o azyl a tým zabezpečiť spravodlivé rozdelenie zodpovednosti medzi členskými štátmi a účinný a rýchly prístup ku konaniam o azyle;

2.  zdôrazňuje, že zavedenie hotspotov spolu s dočasným programom premiestnenia, ktorý v roku 2015 navrhla Komisia, malo uľahčiť riadenie žiadostí o azyl pri vstupe žiadateľov na územie EÚ a predstavovalo pragmatický prístup, ktorým sa odstraňovali nedostatky v nariadení Dublin III, ktoré v tom čase začínali byť zrejmé; ďalej pripomína, že agentúry EÚ, ako sú EASO a Frontex, prispievajú k podpore členských štátov, ktoré čelia nadmernému zaťaženiu pri vykonávaní acquis v oblasti azylu, a zdôrazňuje, že je potrebné zlepšiť spoluprácu medzi týmito agentúrami;

3.  zdôrazňuje, že v dôsledku neprimeraného uplatňovania hierarchie kritérií, najmä nadmerného používania kritéria prvej krajiny vstupu a neúčinného vykonávania odovzdaní, sa zvýšila neprimeraná zodpovednosť istých členských štátov a najmä členských štátov v prvej línii; zastáva názor, že EÚ preto potrebuje udržateľný mechanizmus solidarity, ktorým by sa stanovili spravodlivé pravidlá prideľovania zodpovednosti členským štátom podľa článku 80 ZFEÚ a v plnom súlade so základným právom na bezpečnosť a ochranu žiadateľov o azyl;

4.  domnieva sa, že je nevyhnutné poskytovať viac zdrojov a schopností členským štátom v prvej línii, napríklad prostredníctvom EASO, pokiaľ sa nevykoná reforma dublinského nariadenia;

5.  pripomína, že právo na azyl je základným právom; zdôrazňuje, že konanie o azyle slúži na preskúmanie žiadostí a udelenie medzinárodnej ochrany žiadateľom, ktorí spĺňajú podmienky, a zároveň stanovuje prijatie rýchlych a spravodlivých rozhodnutí v prípade žiadateľov, ktorí podmienky nespĺňajú;

6.  konštatuje, že podľa článku 24 ods. 4 nariadenia Dublin III členské štáty môžu požiadať o prijatie dotknutej osoby späť alebo uskutočniť konanie o návrate v prípade osôb, ktorých žiadosť o medzinárodnú ochranu bola v členskom štáte zamietnutá konečným rozhodnutím; zdôrazňuje, že v súvislosti s uplatňovaním článku 24 ods. 4 by návrat osôb, ktoré nespĺňajú podmienky na poskytnutie medzinárodnej ochrany, najmä na základe dobrovoľného dodržiavania, mohol prispieť k fungovaniu migračných politík EÚ;

7.  víta rozhodnutia Rady o premiestnení z rokov 2015 a 2016, ktoré boli prijaté ako naliehavé opatrenia solidarity; vyjadruje sklamanie nad nesplnenými záväzkami členských štátov v oblasti solidarity a rozdelenia zodpovednosti a zároveň uznáva pozitívny príspevok niektorých členských štátov; pripomína, že Európska komisia neodpovedala na výzvu Európskeho parlamentu vyjadrenú v jeho uznesení z 18. mája 2017, aby navrhla predĺženie platnosti opatrení na premiestnenie do prijatia reformy nariadenia Dublin III; zdôrazňuje, že dohody ad hoc o premiestnení nenahrádzajú harmonizovaný a udržateľný spoločný európsky azylový systém (ďalej len „CEAS“);

8.  vyjadruje poľutovanie nad tým, že Rada, na rozdiel od Európskeho parlamentu, neprijala pozíciu k návrhu prepracovaného znenia nariadenia Dublin IV a tým zablokovala úsilie o reformu nariadenia Dublin III napriek jeho dobre zdokumentovaným nedostatkom; zastáva názor, že toto zablokovanie sa môže vykladať ako porušenie zásady vzájomnej a lojálnej spolupráce medzi inštitúciami EÚ zakotvenej v článku 13 ods. 2 Zmluvy o EÚ, a to aj vzhľadom na to, že Rada sa vždy usilovala o jednomyseľnú dohodu napriek tomu, že v zmluvách sa stanovuje kvalifikovaná väčšina; vyjadruje poľutovanie najmä nad tým, že Únia stále disponuje tým istým súborom pravidiel, ktoré sa ukázali ako neúčinné pri riadení príchodu vysokého počtu osôb; žiada rýchlu reformu CEAS;

9.  konštatuje, že mechanizmus včasného varovania, pripravenosti a krízového riadenia uvedený v článku 33 sa dodnes neuplatnil, a to ani v prípade príchodu vysokého počtu osôb v rokoch 2015 – 2016; ďalej konštatuje, že ustanovenia smernice o dočasnej ochrane, ktorých účelom bolo riešiť dočasnú ochranu v prípade masového prílevu vysídlených osôb, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojich krajín pôvodu, sa ešte neuplatnili;

10.  domnieva sa, že v EÚ by sa mal vytvoriť mechanizmus založený na solidarite, aby sa zabezpečila kontinuita základného práva na azyl v EÚ s cieľom zabezpečiť prístup k azylu a rozdelenie zodpovednosti medzi členskými štátmi; zdôrazňuje, že v centre tohto mechanizmu by mala byť vždy ochrana základných práv žiadateľov o azyl; domnieva sa, že takýto mechanizmus by mal umožniť účasť organizácií občianskej spoločnosti poskytujúcich profesionálnu pomoc osobám, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, najmä ak ide o pomoc právnej povahy;

11.  zdôrazňuje, že ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17, ktoré umožňuje členskému štátu prevziať zodpovednosť za žiadosť o azyl aj napriek tomu, že tento členský štát nebol určený ako zodpovedný členský štát podľa nariadenia Dublin III, sa používa rôznymi spôsobmi, zriedkavo a len v niekoľkých členských štátoch; konštatuje, že v roku 2018 to bolo vo väčšine prípadov v Nemecku, Holandsku a Francúzsku; vyzýva všetky členské štáty, aby lepšie využívali ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 s cieľom riešiť náročné situácie a humanitárne krízy, pokiaľ sa nevytvorí trvalý mechanizmus solidarity; zastáva názor, že ustanovenia o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 by sa mali používať ako nástroj solidarity na rozdelenie zodpovednosti, a to najmä v prípadoch príchodu vysokého počtu osôb po súši aj po mori, alebo na premiestnenie žiadateľov o azyl, ktorí v súčasnosti žijú v hotspotoch v neľudských, ponižujúcich, nehygienických a nebezpečných podmienkach a bez dostatočného prístupu k podpore fyzického a duševného zdravia;

12.  zastáva názor, že by sa mali účinne uplatňovať ustanovenia o celistvosti rodiny, ktoré sú prvým v hierarchii kritérií na určenie zodpovednosti, a že na podporu celistvosti rodiny by sa mali vo väčšej miere používať ustanovenia o závislých osobách (článok 16) a ustanovenia o práve vlastného uváženia (článok 17);

13.  zdôrazňuje, že s vykonávaním nariadenia Dublin III sa spájajú mnohé výzvy; konštatuje, že EASO poskytuje orgánom členských štátov značnú operačnú a technickú podporu pri vykonávaní dublinských konaní, a to najmä v hotspotoch;

14.  vyzýva Komisiu a členské štáty, aby uľahčili prácu zamestnancom EASO tým, že im umožnia viesť pohovory so žiadateľmi o azyl v inom jazyku, ako je jazyk krajiny, v ktorej sa pohovor uskutočňuje, a zároveň zabezpečia pre žiadateľov tlmočenie do jazyka, ktorému rozumejú; zdôrazňuje, že je potrebné, aby EASO vo svojej operačnej činnosti dodržiaval najvyššie normy a aby do centra svojej činnosti umiestnil záujmy žiadateľov, ktorí potrebujú medzinárodnú ochranu, vrátane najlepšieho záujmu dieťaťa; žiada zriadenie Agentúry Európskej únie pre azyl s primeranými finančnými prostriedkami a ľudskými zdrojmi s cieľom poskytovať členským štátom pomoc pri dublinských konaniach; naliehavo žiada vhodnú organizáciu a personálne obsadenie európskych dublinských jednotiek s cieľom zefektívniť a urýchliť vykonávanie dublinských konaní a najmä zabezpečiť správne uplatňovanie kapitoly III nariadenia Dublin III, podľa ktorej sa žiadateľ o azyl spája s určitým členským štátom;

Ochrana základných práv

15.  poukazuje na to, že ochrana základných práv musí byť jadrom všetkých opatrení prijatých na vykonávanie nariadenia Dublin III vrátane ochrany detí, obetí obchodovania s ľuďmi, LGBTI osôb a iných zraniteľných osôb; poukazuje na ľudské náklady, ktoré nedostatky CEAS spôsobujú žiadateľom o azyl, ktorých duševné zdravie je už teraz oslabené v dôsledku tráum, ktoré prežili vo svojich krajinách pôvodu a potenciálne aj na migračných trasách;

16.  pripomína, že žiadatelia o azyl majú právo byť plne informovaní o konaniach; vyjadruje poľutovanie nad tým, že úroveň informácií poskytovaných žiadateľom o azyl sa v členských štátoch výrazne líši; naliehavo vyzýva členské štáty, aby zaručili, že maloleté osoby budú mať k dispozícii prispôsobené informácie vhodné pre deti a osobitnú podporu; zdôrazňuje, že poskytnutie právnej pomoci a výkladu má zásadný význam pre zabezpečenie práva žiadateľov na informácie;

17.  poukazuje na to, že odovzdávanie žiadateľov o azyl, a najmä zraniteľných osôb, maloletých osôb a rodín, môže viesť k porušovaniu ich ľudských práv; opakovane zdôrazňuje, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia a porušovanie ľudských práv sú dostatočným dôvodom na pozastavenie odovzdania aj v prípade, že v cieľovej krajine sa nevyskytujú systémové nedostatky; naliehavo vyzýva členské štáty, aby riadne posudzovali riziká, ktorým by žiadatelia boli vystavení v cieľových členských štátoch; predovšetkým zdôrazňuje, že odovzdanie sa musí vykonávať spôsobom, pri ktorom jednotlivci za žiadnych okolností nebudú vystavení riziku vyhostenia alebo vrátenia;

18.  konštatuje, že podľa článku 28 sa zaistenie žiadateľov o azyl v rámci dublinského konania môže uskutočniť len ako posledná možnosť, len ak je v súlade so zásadou proporcionality a ak nie je možné účinne uplatniť žiadne iné alternatívne a menej donucovacie opatrenie s cieľom zabezpečiť, že konania o odovzdaní sa budú môcť vykonávať v prípadoch, keď existuje značné riziko úteku; vyzýva členské štáty, aby vynaložili konkrétne úsilie s cieľom nájsť platné alternatívy k zaisteniu;

19.  domnieva sa, že takéto zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, ako je čas primerane potrebný na uskutočnenie požadovaných administratívnych postupov s náležitou starostlivosťou, kým sa nevykoná odovzdanie podľa tohto nariadenia; zdôrazňuje, že vzhľadom na chýbajúce harmonizované kritériá na určenie rizika úteku členské štáty prijali rozdielne a v niektorých prípadoch kontroverzné kritériá; vyzýva členské štáty a Komisiu, aby objasnili pojem „značné riziko úteku“;

20.  naliehavo vyzýva členské štáty a Komisiu, aby jasne stanovili, že zaistenie nikdy nie je v najlepšom záujme dieťaťa;

21.  pripomína, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva(5) je nezákonné uplatniť opatrenie na zaistenie voči maloletej osobe bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zohľadnili najlepšie záujmy tejto osoby, jej osobitné postavenie ako maloletej osoby bez sprievodu v náležitých prípadoch alebo bez posúdenia primeranosti takéhoto opatrenia alebo bez toho, aby boli dostupné alternatívy k zaisteniu;

22.  zdôrazňuje, že konečný cieľ, teda ochrana detí, napríklad proti obchodovaniu s deťmi, by mal vždy prevažovať, aby sa zabezpečilo, že migrujúce deti budú mať rýchly prístup k vzdelávaniu, zdravotnej starostlivosti a primeranému ubytovaniu; zdôrazňuje, že pre deti bez sprievodu by sa mali zaviesť primerané ochranné opatrenia, ako je účinné poručníctvo;

23.  poukazuje na početné a systematické nedostatky, pokiaľ ide o súlad s hierarchiou kritérií; zdôrazňuje, že celistvosť rodiny zďaleka nie je najčastejšie uplatňovaným kritériom, a to aj napriek tomu, že podľa kapitoly III nariadenia sa nachádza na vrchole hierarchie; domnieva sa, že členské štáty by na základe zásady vzájomnej spolupráce mali poskytovať pomoc príslušným orgánom a štátnym príslušníkom tretích krajín pri zlepšení určovania existujúcich preukázaných rodinných vzťahov v rámci postupu určovania zodpovedného členského štátu; vyzýva Komisiu, aby zabezpečila plné dodržiavanie hierarchie kritérií;

24.  domnieva sa, že je potrebné objasniť podmienky uplatňovania kritéria zlúčenia rodiny a, ako sa stanovuje v článku 7 ods. 3 nariadenia, uprednostniť uplatňovanie článkov 8, 10 a 16 ako hlavných kritérií na určenie členského štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o azyl s cieľom zabezpečiť účinnosť práva na celistvosť rodiny a rýchlejšie vykonávanie rozhodnutí o zlúčení rodiny; vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zharmonizovali úroveň dôkazov požadovaných na zlúčenie rodiny v záujme dosiahnuteľnejších úrovní a požiadaviek; poukazuje na to, že definície „rodiny“ sa v členských štátoch líšia, čo prispieva k nedostatočnému súladu s hierarchiou kritérií a k nefunkčnosti systému; vyzýva preto Komisiu, aby dôkladne monitorovala riadne uplatňovanie definícií týkajúcich sa rodiny členskými štátmi, ako sa stanovuje v článku 3 nariadenia;

25.  pripomína, že podľa nariadenia by vo všetkých dublinských konaniach a rozhodnutiach týkajúcich sa detí mal byť prvoradý najlepší záujem dieťaťa; vyjadruje poľutovanie nad tým, že členské štáty uplatňujú odlišné výklady najlepšieho záujmu dieťaťa;

26.  vyjadruje poľutovanie nad tým, že nevhodné mechanizmy identifikácie a niekedy aj chybné metódy posudzovania veku často ešte viac zhoršujú situáciu maloletých osôb, čo spôsobuje oneskorenia alebo negatívne ovplyvňuje výsledky dublinských konaní; konštatuje, že v niektorých členských štátoch boli vypracované osvedčené postupy, ako je využívanie špecializovaných pracovníkov pre maloleté osoby bez sprievodu alebo multidisciplinárny prístup k určovaniu veku;

27.  vyjadruje vážne znepokojenie nad tým, že v mnohých členských štátoch dochádza z dôvodu praktických problémov k oneskoreniu pri vymenovaní zástupcu na pomoc maloletým osobám bez sprievodu v dublinských konaniach alebo takéto vymenovanie nie je zaručené; konštatuje tiež, že v niektorých krajinách títo zástupcovia nie sú dostatočne informovaní o dublinských konaniach a že maloletým osobám bez sprievodu sa neposkytuje podpora vhodná pre deti;

Zjednodušenie postupov, výrazné skrátenie lehôt a dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy

28.  zdôrazňuje, že počet konaní o odovzdaní sa v rokoch 2016 – 2017 výrazne zvýšil, v dôsledku čoho vznikli značné ľudské, materiálne a finančné náklady; vyjadruje však poľutovanie nad tým, že k odovzdaniu došlo iba v 11 % prípadov, čo je ďalším faktorom častého preťaženia azylových systémov, čo zasa jasne dokazuje nedostatočnú účinnosť nariadenia; domnieva sa, že úsilie o zaručenie prístupu k informáciám a rýchle postupy na zlúčenie rodiny a odovzdanie žiadateľov o azyl sú nevyhnutné;

29.  zdôrazňuje význam judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie z posledných rokov, v ktorej sa objasnili prípustné dôvody na odmietnutie dublinských odovzdaní a najmä akýkoľvek zdroj rizika pre jednotlivca; konštatuje najmä čoraz väčší počet rozhodnutí európskych a vnútroštátnych súdov o pozastavení odovzdaní do členských štátov, v ktorých by žiadateľovi o azyl bola nespravodlivo odopretá medzinárodná ochrana (prípady nepriameho vyhostenia alebo vrátenia) alebo by mu boli odopreté jeho práva v dublinskom konaní; vyjadruje poľutovanie nad tým, že žiadatelia o azyl sú v niektorých členských štátoch obeťami neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania;

30.  konštatuje, že nedostatky, pokiaľ ide o štrukturálnu organizáciu a fungovanie vnútroštátnych rozhodujúcich orgánov, v spojení s nedostatkom zdrojov prispeli k oneskoreniam v dublinských konaniach a bránili uplatňovaniu nariadenia; konštatuje, že hoci väčšina krajín má jeden špecializovaný rozhodujúci orgán, niektoré členské štáty sa rozhodli rozdeliť zodpovednosť medzi rôzne orgány, čo v niektorých prípadoch spôsobilo praktické ťažkosti pre žiadateľov o azyl a rozdiely vo vykonávaní nariadenia;

31.  zdôrazňuje, že účinnosť dublinských konaní závisí aj od kvality a počtu zamestnancov jednotlivých vnútroštátnych rozhodujúcich orgánov; konštatuje významné rozdiely medzi rozhodujúcimi orgánmi, pokiaľ ide o počet zamestnancov na jedného žiadateľa o azyl; zdôrazňuje, že vnútroštátne dublinské jednotky sú nedostatočne obsadené a zároveň čelia značnému zvýšeniu ich pracovného zaťaženia; vyzýva členské štáty, aby zvýšili zdroje potrebné na spustenie systému podľa nariadenia Dublin III, a to najmä počet azylových pracovníkov;

32.  zdôrazňuje nedostatočnú spoluprácu a výmenu informácií medzi členskými štátmi, čo aktívne narúša zásadu solidarity EÚ a priamo prispieva k nadmernému zaťaženiu systémov v niektorých členských štátoch;

33.  zdôrazňuje, že nadmerným a sčasti nevhodným uplatňovaním kritéria „neoprávneného vstupu“ vzniká neprimeraná záťaž pre krajiny prvého vstupu, ktorým často chýbajú zdroje a kapacity na prijímanie a registráciu žiadateľov o azyl; konštatuje, že dožiadania o „prijatie späť“ sú v posledných rokoch dominantnou formou dublinských konaní, čo znamená, že väčšina osôb, v prípade ktorých sa začalo dublinské konanie, už požiadala o azyl v inom členskom štáte; konštatuje, že primerané opatrenia na predchádzanie sekundárnym pohybom by mali platiť pre členské štáty v rámci schengenského priestoru, ako aj pre štáty mimo neho;

34.  pripomína, že cieľom lehôt v každom štádiu dublinského konania je, aby bolo konanie čo najkratšie a aby sa umožnil rýchly prístup ku konaniu o azyle; konštatuje, že stále existujú nejasnosti a rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o výpočet lehôt, a určenie toho, v ktorom okamihu začína plynúť lehota príslušného postupu; navrhuje objasniť a zharmonizovať podmienky spustenia konaní o odovzdaní;

35.  domnieva sa, že pravidlá prenosu zodpovednosti podľa nariadenia Dublin III v niektorých prípadoch narúšajú účinnosť konaní o azyle a vykonávanie odovzdaní tým, že zvyšujú riziko úteku; vyjadruje poľutovanie nad často nevierohodnými dôvodmi členských štátov na odmietnutie odovzdania; domnieva sa, že okrem iných faktorov aj tieto faktory prispeli k zvýšeniu počtu sekundárnych pohybov tým, že žiadateľov o azyl podnecujú k tomu, aby zostali na tzv. administratívnom úteku; vyzýva Komisiu, aby zrevidovala pravidlá s cieľom zlepšiť vykonávanie odovzdaní a zrušiť prenos zodpovednosti v prípadoch, keď žiadateľ o azyl utečie, podporila dôveru medzi členskými štátmi, monitorovala situáciu a v prípade potreby uložila sankcie členským štátom, ktoré odmietnu odovzdanie;

36.  konštatuje, že nesprávne uplatňovanie pravidiel hierarchie kritérií, najmä pokiaľ ide o zlúčenie rodiny a situáciu detí bez sprievodu, ako aj neprimerané používanie kritéria prvej krajiny neoprávneného vstupu tiež narúšajú konania o azyle; konštatuje, že tieto nedostatky vo vykonávaní môžu podnietiť žiadateľov o azyl k tomu, aby zostali na administratívnom úteku; zdôrazňuje, že pre fungovanie nariadenia Dublin III a predchádzanie sekundárnym pohybom má zásadný význam ďalšia harmonizácia azylových systémov členských štátov; vyzýva Komisiu, aby navrhla systém, v ktorom sa náležite zohľadnia preukázané zmysluplné väzby žiadateľov o azyl na členský štát, ako je predchádzajúci oprávnený pobyt alebo doklady o vzdelaní, a ktorým sa zabezpečí relatívne rovnaké zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl v celej EÚ;

37.  domnieva sa, že poskytovanie právnej pomoci žiadateľom o azyl v rámci dublinských konaní, a to najmä v hotspotoch, má zásadný význam pre zabezpečenie toho, že žiadatelia budú informovaní o svojich právach a povinnostiach počas dublinských konaní; zdôrazňuje, že tým by sa zlepšil súlad konaní s právami, zjednodušili dublinské konania a zlepšilo rozhodovanie; konštatuje, že právny zástupca môže zabezpečiť, že každý spis bude úplný a presný, a prispieť k zníženiu miery odvolaní a k zaručeniu zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia; so znepokojením konštatuje, že na vnútroštátnej úrovni pretrvávajú určité osobitné problémy, ako je obmedzený prístup k nezávislým právnym zástupcom vo vzdialených azylových centrách, nízka finančná odmena za právnu pomoc, nedostatok vhodných zariadení na prípravné a súkromné pohovory a nedostatočné poskytovanie právnej pomoci žiadateľom v zariadeniach určených na zaistenie; vyzýva členské štáty a Európsku komisiu, aby zvýšili dostupné finančné prostriedky na poskytovanie právnej pomoci v rámci dublinských konaní;

38.  zdôrazňuje, že kvalita a množstvo informácií poskytovaných žiadateľom v rámci dublinských konaní nie sú zďaleka uspokojivé a výrazne sa líšia medzi jednotlivými krajinami a v niektorých prípadoch aj v rámci krajiny; konštatuje, že na dodržiavanie práva na informácie majú vplyv rôzne faktory, ako je kvalita a jasnosť informácií, prístup k tlmočníkom, dostupnosť preložených dokumentov a včasný prístup k informáciám; pripomína, že právo na informácie podľa článku 4 nariadenia má vzhľadom na zložitú povahu dublinských konaní zásadný význam pre zaručenie prístupu k spravodlivému preskúmaniu žiadosti o azyl v EÚ; zdôrazňuje, že nedostatky v tejto oblasti môžu súvisieť s nedostatkom zdrojov, ale môžu byť aj dôsledkom úmyselných politických rozhodnutí v niektorých krajinách, kde bolo vymenovaných veľmi málo právnych zástupcov; naliehavo vyzýva členské štáty, aby s podporou Komisie a EASO zlepšili informácie o zložitých dublinských konaniach dostupné pre žiadateľov o azyl s cieľom zabezpečiť, že tieto informácie budú jasné a dostupné pre všetkých, a to najmä pokiaľ ide o zlúčenie rodiny v súlade s článkami 4 a 26 nariadenia a o prístup k účinným prostriedkom nápravy a k právnej pomoci v súlade s článkom 27;

39.  vyzýva Komisiu, aby posúdila celkové vykonávanie CEAS, ako aj akékoľvek medzery a nedostatky v nariadení Dublin III, v dôsledku ktorých sa kladie neprimerané bremeno zodpovednosti na krajiny na vonkajších hraniciach EÚ;

Jednotné vykonávanie pravidiel dublinského systému zamerané na práva v azylových prípadoch v celej EÚ

40.  zdôrazňuje, že zásadu jedinej žiadosti o azyl v EÚ nie je možné dodržiavať, čo je v rozpore so samotným účelom nariadenia Dublin III; konštatuje, že vykonávanie tejto zásady narúšajú rôzne faktory, čo znamená, že existujú viaceré dôvody na podanie následných žiadostí o azyl; domnieva sa, že príslušné vnútroštátne orgány by si mali vymieňať relevantné informácie, najmä pokiaľ ide o schvaľovanie a zamietanie žiadostí o azyl, na základe európskej databázy, ako je Eurodac, s cieľom urýchliť postupy a vyhnúť sa viacnásobným žiadostiam o azyl a zároveň chrániť osobné údaje; domnieva sa, že registrácia všetkých žiadateľov o azyl a migrantov, ktorí neoprávnene prekračujú hranice, je prioritou;

41.  konštatuje, že miera ochrany žiadateľov o azyl sa v členských štátoch v prípade určitých národností značne líši, a že to môže prispieť k ďalšiemu pohybu; domnieva sa, že zohľadnením individuálnych potrieb žiadateľov v rámci dublinských konaní by sa obmedzili sekundárne pohyby; domnieva sa, že zohľadnenie „preukázaných zmysluplných väzieb“ na istý členský štát predstavuje účinný prístup k obmedzovaniu sekundárnych pohybov, a žiada, aby sa zaradilo medzi kritériá premiestnenia;

Posilnenie riadenia a zbližovania medzi členskými štátmi

42.  zdôrazňuje, že Komisiou vytvorená sieť dublinských jednotiek členských štátov sa schádza len raz alebo dvakrát ročne a nezohráva žiadnu operačnú úlohu; konštatuje, že nekoordinované používanie siete dublinských jednotiek EASO bráni účinnému fungovaniu nariadenia Dublin III; konštatuje však, že sieť dublinských jednotiek EASO je aktívnejšia a že EASO vykonal niekoľko užitočných misií na podporu členských štátov pri vykonávaní nariadenia Dublin III, ako je vypracovanie usmernení a analýz, organizovanie kurzov odbornej prípravy alebo vysielanie agentov; naliehavo žiada užšiu spoluprácu medzi vnútroštátnymi rozhodujúcimi orgánmi s cieľom zabezpečiť výmenu informácií, podporiť rozvoj jednotných a najlepších postupov, zefektívniť odovzdania a vyhnúť sa prípadom viacnásobných žiadostí; navrhuje, aby sa EASO zverila úloha vypracovať posilnené pravidlá riadenia pri uplatňovaní nariadenia Dublin III vrátane mesačného operačného dialógu medzi vnútroštátnymi orgánmi a platformy na výmenu informácií a najlepších postupov;

43.  vyzýva Komisiu a členské štáty, aby medzi zdroje používané na monitorovanie vykonávania nariadenia zahrnuli spoľahlivé a aktuálne informácie poskytnuté neštátnymi subjektmi, a najmä medzinárodnými organizáciami a MVO;

44.  konštatuje, že v rokoch 2008 až 2017 predložili značné množstvo žiadostí o azyl štátni príslušníci tretích krajín, ktorí cestovali bez víz alebo s krátkodobými vízami na vstup do schengenského priestoru(6); ďalej konštatuje, že niektoré z týchto žiadostí boli podané v inom členskom štáte, ako je členský štát, pre ktorý boli víza vydané; zdôrazňuje, že v súvislosti s nasledujúcimi dublinskými konaniami sa dokázalo, že pravidlá stanovené v článkoch 12 a 14 nie sú dostatočne jasné, čím bránia v určení zodpovedného členského štátu; vyzýva Komisiu, aby objasnila, akým spôsobom sa články 12 a 14 nariadenia majú uplatňovať pri určovaní členského štátu, ktorý by mal byť zodpovedný za žiadosť o azyl; navrhuje hodnotenie možného vplyvu žiadostí o vstup v prípade zrušenej vízovej povinnosti na správne fungovanie dublinského systému ako súčasť hierarchie kritérií;

45.  konštatuje, že členské štáty medzi sebou uzavreli dvojstranné dohody s cieľom zlepšiť účinnosť dublinských konaní alebo zabezpečiť odovzdanie žiadateľov o azyl; zdôrazňuje však, že sa tiež ukázalo, že tieto dohody majú nepriaznivé účinky a v istých prípadoch oslabujú plnenie cieľov nariadenia na európskej úrovni; naliehavo vyzýva Komisiu a všetky členské štáty, aby zhodnotili faktory, ktoré prispievajú k väčšej účinnosti, prijali spoločné a koordinované opatrenia na optimalizáciu účinného vykonávania nariadenia Dublin III a pracovali na dosiahnutí harmonizácie vykonávania tohto nariadenia;

46.  konštatuje, že členské štáty môžu s podporou Komisie a v koordinácii v ňou vypracovať preventívne akčné plány pre prípady, keď uplatňovanie nariadenia môže byť ohrozené v dôsledku odôvodneného rizika mimoriadneho tlaku na azylové systémy členských štátov a/alebo problémov spojených s fungovaním ich azylových systémov, v súlade s článkom 33; konštatuje, že tieto preventívne opatrenia môžu zohľadňovať informácie od Komisie a EASO a viesť k skutočnej a praktickej solidarite v súlade s článkom 80 ZFEÚ s členskými štátmi, ktoré čelia mimoriadnemu tlaku na ich azylové systémy vo všeobecnosti, a to aj v dôsledku zmiešaných migračných tokov, a so žiadateľmi, čím sa umožní lepšia pripravenosť na prípadnú azylovú krízu;

47.  domnieva sa, že vykonávanie nariadenia Dublin III nie je účinné, pretože sa neplnia jeho hlavné ciele, konkrétne rýchle a spravodlivé určenie členského štátu zodpovedného za žiadosť o medzinárodnú ochranu; pripomína, že značné nedostatky vo vykonávaní sa zistili v prípade viacerých dublinských ustanovení; zdôrazňuje, že vzhľadom na úsilie, ľudské zdroje a zamestnancov, ktorých na vykonávanie tohto nariadenia venovali členské štáty, je toto vykonávanie je vysoko neúčinné;

48.  vyzýva Radu, aby uplatnila hlasovanie na základe kvalifikovanej väčšiny, pokiaľ ide o reformu nariadenia Dublin III a prijímanie opatrení podľa článku 78 ods. 2 ZFEÚ;

49.  vyjadruje poľutovanie nad tým, že Komisia ešte stále nezverejnila svoju hodnotiacu správu podľa článku 46; vyzýva Komisiu, aby zabezpečila účinnejšie vykonávanie nariadenia Dublin III;

o
o   o

50.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii, ako aj vládam a národným parlamentom členských štátov.

(1) Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 31. (2) Ú. v. EÚ L 239, 15.9.2015, s. 146. (3) Ú. v. EÚ L 248, 24.9.2015, s. 80. (4) Ú. v. EÚ C 58, 15.2.2018, s. 9. (5) EDAL, Európsky súd pre ľudské práva – Rahimi/Grécko, žiadosť č. 8687/08, rozsudok z 5. júla 2011: https://www.asylumlawdatabase.eu/en/content/ecthr-rahimi-v-greece-application-no-868708-1 (6) Európska komisia, Európska migračná sieť, Impact of Visa Liberalisation on Countries of Destination (Vplyv liberalizácie vízového režimu na cieľové krajiny), marec 2019: https://ec.europa.eu/home-affairs/sites/homeaffairs/files/00_eu_visa_liberalisation_2019_synthesis_report_en_0.pdf