Zoznam 
 Predchádzajúci 
 Nasledujúci 
 Úplné znenie 
Postup : 2019/2208(INI)
Postup v rámci schôdze
Postup dokumentu : A9-0238/2020

Predkladané texty :

A9-0238/2020

Rozpravy :

PV 14/12/2020 - 28
CRE 14/12/2020 - 28

Hlasovanie :

PV 16/12/2020 - 2
PV 17/12/2020 - 2

Prijaté texty :

P9_TA(2020)0362

Prijaté texty
PDF 182kWORD 55k
Štvrtok, 17. decembra 2020 - Brusel
Vykonávanie smernice o návrate
P9_TA(2020)0362A9-0238/2020

Uznesenie Európskeho parlamentu zo 17. decembra 2020 o vykonávaní smernice o návrate (2019/2208(INI))

Európsky parlament,

–  so zreteľom na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN v roku 1948,

–  so zreteľom na Dohovor OSN o právach dieťaťa,

–  so zreteľom na Európsky dohovor o ľudských právach,

–  so zreteľom na Dohovor z roku 1951 a Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov z roku 1967 (Ženevský dohovor), a najmä na právo na nevyhostenie,

–  so zreteľom na Chartu základných práv Európskej únie, a najmä na jej články 1, 3, 4, 6, 7, 18, 19, 20 a 47,

–  so zreteľom na globálny pakt o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii, ktorý prijalo Valné zhromaždenie OSN 19. decembra 2018,

–  so zreteľom na Dvadsať usmernení o nútenom návrate, ktoré prijal Výbor ministrov Rady Európy 4. mája 2005,

–  so zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území(1) („smernica o návrate“),

–  so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1860 z 28. novembra 2018 o využívaní Schengenského informačného systému na účely návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín(2) (ďalej len „nariadenie o využívaní SIS na účely návratu“),

–  so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/851 z 18. júna 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 862/2007 o štatistike Spoločenstva o migrácii a medzinárodnej ochrane(3),

–  so zreteľom na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa smernice 2008/115/ES vrátane prípadov C‑357/09 Kadzoev(4), C‑61/11 El Dridi(5), C‑534/11 Arslan(6), C-146/14 Mahdi(7), C‑554/13 Z. Zh.(8), C‑47/15 Sélina Affum(9), C-82/16 K.A. a iní(10) a C-181/16 Gnandi(11),

–  so zreteľom na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa smernice 2008/115/ES vrátane Amie a iní/ Bulharsko (žiadosť č. 58149/08), N.D. a N.T./ Španielsko (žiadosť č. 8675/15 a 8697/15) a Haghilo / Cyprus (žiadosť č. 47920/12),

–  so zreteľom na oznámenie Komisie z 28. marca 2014 o politike EÚ v oblasti návratu (COM(2014)0199),

–  so zreteľom na oznámenie Komisie z 13. mája 2015 o Európskej migračnej agende (COM(2015)0240),

–   so zreteľom na závery samitov Európskej rady z októbra 2016 a júna 2018,

–  so zreteľom na nezáväzné spoločné normy Rady z 11. mája 2016 pre programy asistovaného dobrovoľného návratu (a reintegrácie) vykonávané členskými štátmi,

–  so zreteľom na oznámenie Komisie z 2. marca 2017 o účinnejšej politike návratu v Európskej únii – obnovený akčný plán (COM(2017)0200),

–  so zreteľom na odporúčanie Komisie (EÚ) 2017/432 zo 7. marca 2017 týkajúce sa zaistenia účinnejších návratov pri vykonávaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES(12),

–  so zreteľom na odporúčanie Komisie (EÚ) 2017/2338 zo 16. novembra 2017, ktorým sa stanovuje spoločná „príručka o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom(13),

–  so zreteľom na súhrnnú správu Európskej migračnej siete za rok 2017 s názvom Účinnosť návratu v členských štátoch EÚ: výzvy a osvedčené postupy spojené s pravidlami a normami EÚ,

–  so zreteľom na návrh Komisie na smernicu Európskeho parlamentu a Rady z 12. septembra 2018 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (prepracované znenie) (COM(2018)0634),

–  so zreteľom na oznámenie Komisie zo 4. decembra 2018 o riadení migrácie vo všetkých aspektoch: pokrok v rámci Európskej migračnej agendy (COM(2018)0798),

–  so zreteľom na oznámenie Komisie zo 16. apríla 2020 s názvom Ochorenie COVID-19: Usmernenia týkajúce sa vykonávania príslušných ustanovení EÚ v oblasti konaní o azyle a návrate a presídľovania (C(2020)2516),

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 12. apríla 2016 o situácii v Stredozemí a potrebe holistického prístupu EÚ k migrácii(14),

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 5. apríla 2017 o riešení pohybu utečencov a migrantov: úloha vonkajšej činnosti EÚ(15),

–  so zreteľom na svoju pozíciu z 13. marca 2019 k návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa zriaďuje Fond pre azyl a migráciu(16),

—  so zreteľom na osobitnú správu Európskeho dvora audítorov č. 24/2019 z novembra 2019 s názvom Azyl, relokácia a návrat migrantov: čas zintenzívniť aktivitu, aby sa riešili veľké rozdiely medzi cieľmi a výsledkami,

–  so zreteľom na náhradné posúdenie vplyvu výskumnej služby Európskeho parlamentu z marca 2019 o navrhovanom prepracovanom znení smernice o návrate,

–  so zreteľom na posúdenie výskumnej služby Európskeho parlamentu (EPRS) z júna 2020, ktoré poskytuje hodnotenie vykonávania smernice o návrate a vonkajšieho rozmeru smernice o návrate,

–  so zreteľom na hodnotiacu správu agentúry Frontex z 15. júna 2020 o návratových operáciách v 2. polroku 2019,

–  so zreteľom na 4. výročnú správu Európskeho strediska pre boj proti prevádzačstvu Europolu z 15. mája 2020,

–  so zreteľom na správy o uplatňovaní schengenského acquis v oblasti návratu vypracované v súlade s nariadením Rady (EÚ) č. 1053/2013 zo 7. októbra 2013, ktorým sa vytvára hodnotiaci a monitorovací mechanizmus na overenie uplatňovania schengenského acquis a ktorým sa zrušuje rozhodnutie výkonného výboru zo 16. septembra 1998, ktorým bol zriadený Stály výbor pre hodnotenie a vykonávanie Schengenu(17),

–  so zreteľom na Príručku Rady Európy zo 17. Septembra 2019 s názvom Praktické usmernenie k alternatívam zaisťovania prisťahovalcov; podpora účinných výsledkov,

–  so zreteľom na analýzu riadiaceho výboru Rady Európy pre ľudské práva zo 7. decembra 2017 o právnych a praktických aspektoch účinných alternatív k zaisťovaniu v súvislosti s migráciou,

–  so zreteľom na Medziinštitucionálnu dohodu z 13. apríla 2016 medzi Európskym parlamentom, Radou Európskej únie a Európskou komisiou o lepšej tvorbe práva(18),

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 30. mája 2018 o výklade a vykonávaní Medziinštitucionálnej dohody o lepšej tvorbe práva(19),

–  so zreteľom na článok 54 rokovacieho poriadku, ako aj na článok 1 ods. 1 písm. e) rozhodnutia Konferencie predsedov z 12. decembra 2002 o postupe schvaľovania vypracovania iniciatívnych správ a na prílohu 3 k tomuto rozhodnutiu,

–  so zreteľom na správu Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (A9-0238/2020),

A.  keďže Komisia posúdila vykonávanie smernice o návrate len raz (v roku 2014) napriek jej právnemu záväzku podávať správy o jej vykonávaní každé tri roky počnúc rokom 2013, ktorý vyplýva z článku 19 tejto smernice; keďže Komisia v roku 2015 uverejnila oznámenie obsahujúce akčný plán pre návraty; keďže v roku 2017 vydala odporúčanie pre zvýšenie efektívnosti návratov pri vykonávaní smernice o návrate a uverejnila príručku pre návraty; keďže Komisia v septembri 2018 bez vykonania posúdenia vplyvu predložila návrh na prepracovanie smernice o návrate s cieľom dosiahnuť účinnejšiu a súdržnejšiu politiku návratu; keďže Výbor Európskeho parlamentu pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (LIBE) poveril EPRS, aby poskytla náhradné posúdenie vplyvu navrhovaného prepracovaného znenia; keďže v tomto posúdení sa poukazuje na nedostatok dôkazov o tom, že prepracovaný návrh by viedol k účinnejším návratom;

B.  keďže dvojakým cieľom smernice o návrate je stanoviť spoločné pravidlá týkajúce sa účinného návratu v súlade so základnými právami a zásadou proporcionality; keďže Komisia sa vo svojom odporúčaní o zaistení účinnejších návratov zameriava na mieru návratu ako ukazovateľ účinnosti smernice o návrate a odporúča opatrenia, ktoré môžu mať nechcený účinok obmedzenia istých záruk uvedenej smernice, ako je právo na odvolanie a využitie dlhších lehôt zaistenia; keďže udržateľné návraty a úspešná reintegrácia sú dôležitými ukazovateľmi pri hodnotení účinnosti návratov; keďže monitorovanie po návrate nie je v súčasnosti dostatočne komplexné a presné; keďže sa ukázalo, že nie všetky návraty sú udržateľné, najmä vo vzťahu k maloletým osobám bez sprievodu, z dôvodu chýbajúceho plánu osobnej reintegrácie alebo podpory po návrate;

C.  keďže Komisia poznamenáva, že členské štáty čelia niekoľkým prekážkam procesného, technického a operačného charakteru, ktoré bránia účinnému návratu, okrem iného čo sa týka úrovne spolupráce medzi všetkými zainteresovanými stranami, a to aj s tretími krajinami; keďže Komisia označila identifikáciu navrátilcov a potrebu získať potrebnú dokumentáciu od tretích krajín za jeden z hlavných dôvodov nevykonania návratu;

D.  keďže nedostatočná harmonizácia má hlboký vplyv na postupy v oblasti návratu medzi členskými štátmi; keďže v hodnoteniach, ktoré Komisia uskutočnila pri príležitosti zverejnenia odporúčania pre zvýšenie efektívnosti návratov, sa zistilo, že „priestor na voľné konanie ponechaný členským štátom na základe smernice o návrate viedol k nekonzistentnej transpozícii do vnútroštátnych právnych predpisov, čo má negatívny vplyv na účinnosť politiky Únie v oblasti návratu.“, a že: „Účinnejším vykonávaním uvedenej smernice by sa znížili možnosti zneužitia konaní a odstránila by sa neefektívnosť, pričom by sa súčasne zabezpečila ochrana základných práv zakotvených v Charte základných práv Európskej únie.“;

E.  keďže Komisia vo svojom akčnom pláne v oblasti návratu uverejnenom v roku 2015 vyjadrila názor, že dobrovoľné návraty sú vždy, keď je to možné, uprednostňovanou možnosťou; keďže – opäť, ako Komisia uviedla vo svojom akčnom pláne – „podľa odhadov približne 40 % návratov [bolo] dobrovoľných, v roku 2009 tvorili dobrovoľné návraty iba 14 %“; keďže podľa odhadov Komisie nie je možné vrátiť 300 000 osôb ročne z dôvodu administratívnych prekážok, zdravotných problémov alebo rizika zákazu vyhostenia alebo vrátenia; keďže ich situácia by sa mala riešiť, a to aj udelením právneho postavenia z humanitárnych dôvodov;

F.  keďže údaje týkajúce sa vykonávania smernice o návrate sú verejne dostupné prostredníctvom Eurostatu, ale nie sú vo všetkých prípadoch rozčlenené a porovnateľné; keďže pri vykonávaní nariadenia (EÚ) 2018/1860 o využívaní Schengenského informačného systému na účely návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín (ďalej len „nariadenie o využívaní SIS na účely návratu“) a nariadenia (EÚ) 2020/851, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 862/2007 o štatistike Spoločenstva o migrácii a medzinárodnej ochrane, môže byť poskytnutých viac informácií;

G.  keďže od roku 2014 do roku 2018 sa počet neregulárnych prekročení hraníc znížil z 1,82 milióna na 142 000; keďže členské štáty vydali v roku 2019 približne 3 milióny prvých povolení na pobyt; keďže počet žiadostí o azyl klesol z 1,29 milióna v roku 2015 na 698 000 v roku 2019; keďže v roku 2018 vydali členské štáty 283 880 rozhodnutí o návrate, z ktorých 147 815 viedlo k návratu osôb;

H.  keďže členské štáty si systematicky nevymieňajú informácie o rozhodnutiach o návrate alebo vydaných zákazoch vstupu, ktoré vydávajú, čo znamená, že vzájomné uznávanie rozhodnutí o návrate vydaných členskými štátmi a ich presadzovanie v celej Únii je v praxi nemožné; keďže na zvýšenie účinnosti readmisií a na zabezpečenie súdržnosti návratov na európskej úrovni by formálne dohody EÚ, mali mať prednosť pred dvojstrannými dohodami medzi členskými štátmi a tretími krajinami;

Všeobecné pripomienky

1.  berie na vedomie, že Komisia stále nevypracovala posúdenie vykonávania smernice a vyzýva Komisiu, aby vykonala takéto posúdenie, ktoré sa malo uskutočniť v roku 2017 v súlade s článkom 19 smernice o návrate a v súlade so zásadou lepšej tvorby práva;

2.  opätovne zdôrazňuje význam spoločného prístupu založeného na dôkazoch s cieľom usmerňovať súdržnú tvorbu politiky a dobre informovanú verejnú diskusiu a žiada Komisiu, aby naliehavo vyzývala a povzbudzovala členské štáty k zbieraniu a zverejňovaniu kvantitatívnych a kvalitatívnych údajov o vykonávaní smernice o návrate, najmä údaje o zákazoch vstupu a zaistení, keďže ide o kategórie, ktoré v súčasnosti Eurostat nezhromažďuje, a pritom sa využijú najmä nové dostupné nástroje, ako je nariadenie o využívaní SIS na účely návratu a nariadenie (EÚ) 2020/851, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 862/2007 o štatistike Spoločenstva o migrácii a medzinárodnej ochrane; vyzýva členské štáty, aby čo najskôr zhromaždili štatistiky na tomto základe nariadenia (EÚ) 2020/851 a aby sa zapojili do súvisiacich pilotných štúdií; so znepokojením berie na vedomie nedostatok dostupných údajov vrátane údajov rozčlenených podľa rodu a veku, ktoré sa týkajú vykonávania smernice o návrate;

3.  je znepokojený tým, že od roku 2015 sa počet vykonaných rozhodnutí o návrate znižuje, a konštatuje, že tento počet nemusí nevyhnutne zodpovedať zvýšeniu alebo zníženiu počtu neregulárnych vstupov; zdôrazňuje, že účinná politika návratu je jedným z kľúčových prvkov dobre fungujúcej azylovej a migračnej politiky EÚ; konštatuje, že podľa vyhlásenia Komisie sa miera návratu znížila zo 46 % v roku 2016 na 37 % v roku 2017 a že to nemusí predstavovať celkový obraz vzhľadom na príznačný priestor na vlastné rozhodovanie, ktorý majú členské štáty pri vykonávaní smernice o návrate, najmä ťažkosti v spolupráci s tretími krajinami, skutočnosť, že niektoré členské štáty vydávajú viac ako jedno rozhodnutie o návrate jednej osobe, že rozhodnutia sa neodvolajú, ak sa návrat z humanitárnych dôvodov neuskutoční, že niektoré osoby nie je možné vrátiť, pretože ich návrat by bol v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia, alebo že sa niektoré osoby vrátia dobrovoľne bez toho, aby bol ich návrat zaregistrovaný; zdôrazňuje, že po každom rozhodnutí o návrate nenasledujú rýchle konania o návrate a readmisii z dôvodu praktických a právnych prekážok, a so znepokojením konštatuje, že to môže spôsobovať vážne napätie, a to nielen pre miestne zariadenia, ale aj pre zapojených ľudí;

4.  pridáva sa k cieľu Komisie, ktorým je zlepšenia účinného vykonávania smernice o návrate a účinnosti konaní o návrate v členských štátoch; vyzýva Komisiu, aby v odôvodnených prípadoch začala príslušné konania o porušení povinnosti; zdôrazňuje, že účinnosť smernice o návrate by sa mala merať na základe miery návratu, ako aj udržateľnosti návratov a vykonávania záruk základných práv, dodržiavania procesných záruk a účinnosti dobrovoľných návratov; zdôrazňuje, že meranie účinného vykonávania smernice o návrate by sa malo medzi členskými štátmi ďalej posilňovať a ďalej zefektívniť s cieľom posilniť transparentnosť a porovnateľnosť údajov;

5.  konštatuje, že Komisia uviedla, že nedostatočná identifikácia tretej krajiny a readmisia navrátilcov je jedným z hlavných dôvodov nevykonania návratu; zdôrazňuje, že je potrebné zlepšiť vzťahy s tretími krajinami v konštruktívnom dialógu o migrácii založenom na rovnosti s cieľom zabezpečiť vzájomne prospešnú spoluprácu na účinné a udržateľné návraty;

6.  berie na vedomie zneoficiálnenie spolupráce s tretími krajinami; vyzýva členské štáty, aby naliehali a umožnili Komisii pri uzatváraní formálnych dohôd EÚ o readmisii, a to spolu s parlamentnou kontrolou EÚ a súdnym dohľadom; zdôrazňuje, že by sa mali ponúknuť stimuly na uľahčenie spolupráce; poznamenáva, že dvojstranné dohody o readmisii používané podľa článku 6 ods. 3 smernice o návrate neposkytujú primerané procesné záruky vrátane informovania dotknutej osoby o individuálnom opatrení a informácií o dostupných a účinných prostriedkoch nápravy na účely odvolania; konštatuje, že členské štáty čelia problémom, pokiaľ ide o pravidelné zabezpečovanie plného obsadenia miest, ktoré sú k dispozícii pre navrátilcov pri návratových operáciách, a to prostredníctvom charterových letov koordinovaných agentúrou Frontex; so znepokojením konštatuje, že v niektorých prípadoch je možnosť vykonávania spoločných návratných operácií agentúry Frontex vylúčená prostredníctvom dvojstranných dohôd medzi organizujúcimi alebo zúčastnenými členskými štátmi a cieľovými krajinami mimo EÚ;

7.  zdôrazňuje potrebu väčšej spolupráce v oblasti návratov medzi členskými štátmi vrátane výmeny informácií a uplatňovania smernice 2001/40/ES o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so zárukami základných práv; zdôrazňuje potrebu podpory zo strany príslušných agentúr Únie vrátane operačnej podpory; zdôrazňuje potrebu intenzívnejšej spolupráce medzi členskými štátmi a agentúrou Frontex;

8.  vyzýva členské štáty, aby orgánom zodpovedným za prijímanie a vykonávanie rozhodnutí o návrate a ich vykonávanie, a pritom investovali do kvality svojho rozhodovania a vykonávania;

9.  zdôrazňuje význam spravodlivých, rýchlych a účinných konaní o návrate štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorý sa zdržiavajú na území Únie nezákonne, vrátane tých, ktorých žiadosti boli zamietnuté, s ohľadom na základné práva dotknutých osôb;

Rozhodnutia o návrate a dobrovoľný odchod

10.  zdôrazňuje, že je dôležité zabezpečiť v smernici o návrate dodržiavanie rozhodnutí o návrate zo strany migrantov, a pripomína kľúčovú zásadu zakotvenú v uvedenej smernici, podľa ktorej by sa mali dobrovoľné návraty uprednostňovať pred nútenými návratmi, ak neexistujú vážne dôvody sa nazdávať, že by to oslabilo účel postupu návratu, keďže dobrovoľné návraty sú udržateľnejšie, menej nákladné a ťažkopádne pre štáty a viac sa pri nich rešpektujú základné práva dotknutej osoby; žiada Komisiu, aby naďalej považovala dobrovoľné návraty za prednostnú možnosť pred nútenými návratmi a aby podporila členské štáty pri vypracovaní účinného rámca, ktoré umožnia prístup k programom dobrovoľného návratu;

11.  žiada Komisiu, aby pokračovala v poskytovaní financovania a zvýšila zdroje, ktoré sú k dispozícii na programy asistovaného dobrovoľného návratu, s cieľom podporiť tieto programy s konečným cieľom zabezpečiť udržateľný návrat a opätovné začlenenie;

12.  zdôrazňuje, že vo všeobecnosti platí, že podľa článku 7 smernice o návrate sa v rozhodnutí o návrate stanoví primeraná lehota na dobrovoľný odchod v trvaní 7 až 30 dní, ktorú musia členské štáty v prípade potreby predĺžiť, pričom sa zohľadnia osobitné okolnosti konkrétneho prípadu; poukazuje na výnimky stanovené v článku 7 ods. 4 smernice o návrate; konštatuje, že vnútroštátne programy členských štátov na podporu dobrovoľného odchodu sú niekedy nedostatočné, pokiaľ ide o rozsah a prostriedky; pripomína, že členské štáty, ktoré ponúkajú túto lehotu na dobrovoľný odchod len na základe žiadosti, musia informovať dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín o možnosti podať takúto žiadosť;

13.  víta ustanovenia, ktoré vo viacerých členských štátoch umožňujú riadne zohľadnenie jednotlivých okolností s cieľom umožniť predĺženie lehoty na dobrovoľný odchod; pripomína, že v prípadoch, keď sa v smernici o návrate vyžaduje, aby členské štáty odložili odsun, napríklad, ak by sa tým porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia, sa v článku 14 ods. 2 smernice o návrate vyžaduje, aby príslušným osobám poskytli písomné potvrdenie o tom, že rozhodnutie o návrate sa dočasne nevykoná;

14.  zdôrazňuje, že široké vymedzenie pojmu riziko úteku vedie k tomu, že členské štáty neposkytujú lehotu na dobrovoľný odchod; pripomína, že zrušenie lehoty na dobrovoľný odchod zároveň vedie k udeľovaniu zákazu vstupu, čo môže dobrovoľný odchod ešte viac narušiť; zdôrazňuje potrebu širšieho vykonávania súčasného právneho rámca s cieľom zintenzívniť úspešné dobrovoľné návraty;

15.  vyzýva členské štáty a Frontex, aby si vymieňali informácie a najlepšie postupy týkajúce sa úspešných a dôstojných dobrovoľných návratov a aby poskytovali operačnú pomoc medzi členskými štátmi, ak o to požiadajú, s cieľom posilniť a zlepšiť operačnú účinnosť dobrovoľných návratov;

16.  zdôrazňuje význam zabezpečenia riadenia a pomoci v jednotlivých prípadoch prispôsobenej individuálnym okolnostiam a vyhliadkam navrátilca pri pomoci, s osobitným dôrazom na maloleté osoby bez sprievodu;

Procesné záruky

17.  zdôrazňuje, že podľa smernice o návrate sa vyžaduje, aby rozhodnutia o návrate, zákaze vstupu a odsune boli individualizované, jasne odôvodnené na základe právnych a skutkových dôvodov, vydávané písomne a aby obsahovali informácie o dostupných opravných prostriedkoch a príslušných lehotách; zdôrazňuje, že je dôležité, aby sa tieto informácie poskytovali v jazyku, ktorému daná osoba rozumie; vyjadruje znepokojenie nad nedostatkom podrobností a odôvodnenia rozhodnutí o návrate;

18.  zastáva názor, že deti bez sprievodu by nemali byť vrátené, pokiaľ sa nedokáže, že je to v najlepšom záujme dieťaťa, a že deti by mali byť informované spôsobom vhodným pre deti a v jazyku, ktorému rozumejú, o svojich právach a prostriedkoch nápravy, ktoré majú k dispozícii;

19.  pripomína, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia je pre členské štáty záväzná za každých okolností vrátane konaní o návrate, ktoré nepatria do rozsahu pôsobnosti smernice o návrate;

20.  berie na vedomie významné rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o právo na odvolanie, najmä pokiaľ ide o druh odvolacieho orgánu a lehoty na podanie odvolania; zdôrazňuje, že je potrebné zaručiť právo na účinný prostriedok nápravy, a to aj poskytovaním náležitých a prístupných informácií a právnej pomoci vrátane primeraných finančných prostriedkov na poskytovanie právnej pomoci;

21.  poznamenáva, že použitie nepovinnej doložky v článku 2 ods. 2 písm. a) môže viesť k obmedzeniu vykonávania záruk na hraniciach v porovnaní s riadnym konaním o návrate; naliehavo preto vyzýva členské štáty, aby zabezpečili procesné záruky a dodržiavanie ľudských práv a na situácie na hraniciach uplatňovali smernicu o návrate;

22.  zdôrazňuje, že smernica o návrate umožňuje dočasné pozastavenie výkonu odsunu, kým sa nepreskúma rozhodnutie o návrate; zdôrazňuje potrebu zabezpečenia takéhoto odkladnu v prípadoch, keď existuje riziko vyhostenia alebo vrátenia; konštatuje, že vo väčšine krajín nemá odvolanie proti návratu automaticky odkladný účinok, čo môže znížiť ochranu; zdôrazňuje, že automatický odkladný prostriedok nápravy by zabezpečil, že ľudia nebudú vrátení pred prijatím konečného rozhodnutia o konaní o návrate; zdôrazňuje, že najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa detí vrátane dosiaľ nevydaných rozhodnutí v prebiehajúcich konaniach o návrate;

23.  pripomína, že v článku 6 ods. 4 smernice o návrate sa členským štátom poskytuje možnosť udeliť zo solidárnych, humanitárnych a iných dôvodov samostatné povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území; zdôrazňuje, že je dôležité úspešne využiť možnosti stanovené v smernici o návrate na presadzovanie rozhodnutí o návrate, s dôrazom na dobrovoľný návrat; berie však na vedomie obmedzené využívanie článku 6 ods. 4 smernice o návrate a nabáda členské štáty, aby rozšírili používanie tejto doložky; vyjadruje znepokojenie nad tým, že členské štáty nevydávajú dočasné povolenie na pobyt, ak sa ukázalo, že návrat nie je možný, čo často ponecháva migrantov, u ktorých nie je možný návrat, bez prístupu k ich základným právam; zdôrazňuje skutočnosť, že udelenie povolenia na pobyt jednotlivcom, ktorí sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, by mohlo pomôcť zabrániť dlhotrvajúcim neregulárnym pobytom, znížiť zraniteľnosť vykorisťovaniu v práci a uľahčiť sociálne začlenenie jednotlivcov a ich prínos pre spoločnosť; konštatuje, že by to tiež pomohlo ľuďom dostať sa z administratívnych osídiel, kde v ktorých môžu uviaznuť; zároveň zdôrazňuje, že je potrebná koordinácia v rámci Únie s cieľom zabrániť ďalšiemu neregulárnemu pohybu osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o návrate;

Zákaz vstupu

24.  so znepokojením berie na vedomie rozsiahle automatické prijímanie rozhodnutí o zákaze vstupu, ktoré sa v niektorých členských štátoch presadzujú popri dobrovoľnom odchode; zdôrazňuje, že pri tomto prístupe hrozí riziko zníženia motivácie na dobrovoľný návrat; vyzýva členské štáty, aby splnili povinnosť vyplývajúcu zo smernice o návrate zvážiť zrušenie alebo pozastavenie zákazu v prípadoch, keď štátny príslušník tretej krajiny môže preukázať, že opustil územie členského štátu;

25.  konštatuje, že situácia osoby sa môže počas obdobia uloženého zákazom vstupu meniť a že osoba sa môže ocitnúť v riziku prenasledovania v krajine, do ktorej bola vrátená; vyzýva členské štáty, aby v takýchto prípadoch zrušili zákaz vstupu z humanitárnych dôvodov; opakuje, že zákaz vstupu by sa nemal uplatňovať automaticky, ale mal by byť skôr založený na individuálnom posúdení; vyzýva členské štáty, aby mali zavedené prístupné postupy na podávanie žiadostí o zrušenie zákazu vstupu, v rámci ktorých je zaručené individuálne posúdenie, v prípade, že hlavným argumentom je najlepší záujem dieťaťa a že sa dodržiava právo na rodinný život, právo na zlúčenie rodiny a zásada proporcionality;

26.  konštatuje, že hoci hrozba prijatia rozhodnutia o zákaze vstupu môže slúžiť ako stimul na opustenie krajiny v lehote na dobrovoľný odchod, uložený zákaz vstupu môže znižovať motiváciu na dodržanie rozhodnutia o návrate a zvyšuje tak riziko úteku; vyzýva členské štáty, aby zvážili načasovanie prijatia rozhodnutia o zákazu vstupu s cieľom úspešne vykonávať rozhodnutia o návrate; zdôrazňuje, že smernica o návrate má pravidlá, ktoré umožňujú zrušenie zákazu vstupu, a vyzýva členské štáty, aby ich v prípade potreby využívali;

27.  zdôrazňuje, že zákazy vstupu môžu mať neprimerané dôsledky predovšetkým pre rodiny a deti; víta možnosť vyňať deti z rozhodnutia o zákaze vstupu, ktorú zaviedli niektoré členské štáty, zdôrazňuje však, že pri prijímaní rozhodnutia o zákaze vstupu pre ich rodičov (alebo jeho zrušení) by sa mali v prvom rade zohľadniť záujmy detí; vyzýva členské štáty, aby zabezpečili zlúčenie rodiny a rešpektovanie práva na rodinný život, okrem iného aby na základe tohto práva neukladali zákazy vstupu;

Zaistenie a riziko úteku

28.  pripomína, že v článku 3 ods. 7 smernice o návrate sa uvádza, že „riziko úteku“ je existencia dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií vymedzených zákonom, v konkrétnom prípade sa domnievať, že štátny príslušník tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, môže utiecť; upozorňuje na rozdiely v transpozícii pojmu „riziko úteku“ do vnútroštátnych právnych predpisov; zdôrazňuje, že na dosiahnutie súladu s článkom 3 ods. 7 smernice o návrate je potrebné pri určovaní rizika úteku na odôvodnenie zaistenia náležite zohľadniť individuálne okolnosti dotknutej osoby;

29.  je znepokojený tým, že právne predpisy viacerých členských štátov zahŕňajú rozsiahle a niekedy odlišné zoznamy objektívnych kritérií na vymedzenie rizika úteku, medzi ktoré patria všeobecné kritériá, ako napríklad nedostatok peňazí; vyjadruje znepokojenie nad tým, že rôzne vymedzenia objektívnych kritérií na posúdenie rizika úteku vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov môžu viesť k nejednotnému uplatňovaniu zaistenia v celej Únii; vyjadruje poľutovanie nad tým, že tieto kritériá sa často uplatňujú viac-menej automaticky, pričom individuálne okolnosti sa považujú za okrajové; zdôrazňuje, že to viedlo k systematickému prijímaniu rozhodnutí o zaistení v mnohých členských štátoch; zdôrazňuje potrebu harmonizácie vymedzenia a vykonávania objektívnych kritérií na určenie rizika úteku;

30.  zdôrazňuje, že v súlade s medzinárodným právom v oblasti ľudských práv musí zaistenie zostať naďalej krajným riešením a musí byť stanovené zákonom a musí byť nevyhnutné, odôvodnené a primerané cieľom, ktoré sa majú dosiahnuť, a malo by trvať čo najkratšie a že rozhodnutie o uložení opatrenia na zaistenie musí vždy vychádzať z posúdenia konkrétnych okolností, v rámci ktorého sa zohľadnia záujmy príslušného jednotlivca;

31.  opätovne pripomína, že dlhšie obdobie zaistenia automaticky nezvyšuje pravdepodobnosť návratu, je vo všeobecnosti nákladnejšie ako alternatívy k zaisteniu a že štáty by sa nemali automaticky spoliehať na maximálnu dobu povolenú podľa smernice o návrate a ďalej mali by zabezpečiť, aby boli počas celého obdobia zaistenia splnené všetky podmienky zákonného zaistenia;

32.  konštatuje, že v smernici o návrate sa stanovuje, za akých okolností môžu byť navrátilci zákonne zaistení; konštatuje, že zadržanie je možné len vtedy, ak v konkrétnom prípade nemožno účinne uplatniť iné dostatočné, ale miernejšie donucovacie opatrenia; vyjadruje poľutovanie nad tým, že členské štáty v praxi zavádzajú a uplatňujú veľmi málo realizovateľných alternatívnych riešení; vyzýva členské štáty, aby naliehavo poskytli realizovateľné komunitné alternatívne riešenia k zaisteniu, ktoré majú menej negatívny vplyv na migrantov, najmä deti a zraniteľné osoby; vyzýva členské štáty, aby informovali o opatreniach, ktoré prijmú ako alternatívu k zaisteniu;

33.  pripomína, že členské štáty by mali rešpektovať mandáty relevantných a príslušných vnútroštátnych a medzinárodných orgánov, ako sú národné inštitúcie pre ľudské práva, inštitúcie ombudsmana a vnútroštátne preventívne mechanizmy, ktoré vykonávajú nezávislý dohľad nad väzenskými podmienkami;

34.  konštatuje, že značný počet detí v Európskej únii je počas konania o návrate stále zadržiavaný, súhlasí s Výborom OSN pre práva dieťaťa, ktorý objasnil, že deti by sa nikdy nemali zaisťovať na účely prisťahovalectva a že zaistenie nikdy nemožno odôvodniť tak, že je v najlepšom záujme dieťaťa, a to aj v súlade s newyorským vyhlásením pre utečencov a migrantov z 19. septembra 2016; vyzýva členské štáty, aby poskytovali primerané, humánne alternatívy k zaisteniu, ktoré nebudú mať väzobný charakter;

35.  vyzýva Komisiu, aby zabezpečila, aby členské štáty a agentúra Frontex disponovali monitorovacími orgánmi, ktoré sú podporované náležitým mandátom, kapacitou a kompetenciami, vysokou úrovňou nezávislosti a odborných znalostí a transparentnými postupmi; zdôrazňuje, že monitorovanie návratu by malo zahŕňať všetky fázy návratových operácií s primeranými zdrojmi; vyzýva Komisiu a členské štáty, aby sa využívali existujúce nezávislé monitorovacie orgány, ako sú vnútroštátne a medzinárodné organizácie a národné inštitúcie pre ľudské práva, a to prostredníctvom spolupráce s nimi alebo ich určenia ako systémov na monitorovanie núteného návratu; naliehavo vyzýva Komisiu, aby zabezpečila zavedenie mechanizmu monitorovania po návrate s cieľom poznať osud navrátilcov, pokiaľ je to právne a prakticky možné, najmä zraniteľných skupín, vrátane maloletých osôb bez sprievodu a rodín; vyzýva členské štáty, aby medzi vnútroštátnymi orgánmi vykonali riadne odovzdanie služieb ochrany detí s cieľom zabezpečiť, aby sa zaistila starostlivosť o vrátené deti a aby tieto deti mali prístup k vnútroštátnym službám na ochranu detí; zdôrazňuje potrebu prijať opatrenia nadväzujúce na plány opätovného začlenenia navrátilcov s cieľom zabezpečiť účinné vykonávanie; vyzýva Komisiu, aby uľahčila výmenu osvedčených postupov medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o monitorovanie po návrate, a aby na tento účel vyčlenila dostatočné finančné prostriedky;

36.  vyzýva členské štáty, aby zabezpečili riadne vykonávanie smernice o návrate vo všetkých jej aspektoch; vyzýva Komisiu, aby pokračovala v monitorovaní tohto vykonávania a prijala opatrenia v prípade jej nedodržania;

o
o   o

37.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade a Komisii.

(1) Ú. v. EÚ L 348, 24.12.2008, s. 98.
(2) Ú. v. EÚ L 312, 7.12.2018, s. 1.
(3) Ú. v. EÚ L 198, 22.6.2020, s. 1.
(4) ECLI:EÚ:C:2009:741.
(5) ECLI:EÚ:C:2011:268.
(6) ECLI:EU:C:2013:343.
(7) ECLI:EU:C:2014:1320.
(8) ECLI:EU:C:2015:377.
(9) ECLI:EU:C:2016:408.
(10) ECLI:EU:C:2018:308.
(11) ECLI:EU:C:2018:465.
(12) Ú. v. EÚ L 66, 11.3.2017, s. 15.
(13) Ú. v. EÚ L 339, 19.12.2017, s. 83.
(14) Ú. v. EÚ C 58, 15.2.2018, s. 9.
(15) Ú. v. EÚ C 298, 23.8.2018, s. 39.
(16) Prijaté texty, P8_TA(2019)0175.
(17) Ú. v. EÚ L 295, 6.11.2013, s. 27.
(18) Ú. v. EÚ L 123, 12.5.2016, s. 1.
(19) Ú. v. EÚ C 76, 9.3.2020, s. 86.

Posledná úprava: 16. marca 2021Právne upozornenie - Politika ochrany súkromia