Európsky parlament,

–  so zreteľom na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorú Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov (ďalej len „OSN“) prijalo v roku 1948, a na Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach,

–  so zreteľom na Dohovor OSN o právach dieťaťa,

–  so zreteľom na Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“),

–  so zreteľom na Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 a na protokol z roku 1967 k tomuto dohovoru, a najmä na zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia,

–  so zreteľom na Chartu základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), a najmä na jej články 1, 3, 4, 6, 7, 18, 19, 20 a 47,

–  so zreteľom na globálny pakt o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii, ktorý Valné zhromaždenie OSN prijalo 19. decembra 2018,

–  so zreteľom na článok 78 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

–  so zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany(1) (procedurálna smernica),

–  so zreteľom na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva,

–  so zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (smernica o podmienkach prijímania)(2),

–  so zreteľom na predbežnú dohodu medzi Európskym parlamentom a Radou zo 14. júna 2018 o prepracovanom znení smernice o podmienkach prijímania,

–  so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc)(3),

–  so zreteľom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (nariadenie Dublin III)(4),

–  so zreteľom na oznámenie Komisie zo 16. apríla 2020 s názvom Ochorenie COVID-19: Usmernenie týkajúce sa vykonávania príslušných ustanovení EÚ v oblasti konaní o azyle a návrate a presídľovania (C(2020)2516),

–  so zreteľom na posúdenie vykonávania na európskej úrovni, ktoré vypracovala výskumná služba Európskeho parlamentu (ďalej len „EPRS“) v novembri 2020, týkajúce sa konaní o azyle na hraniciach(5),

–  so zreteľom na štúdiu Európskeho podporného úradu pre azyl (ďalej len „EASO“) zo septembra 2020 s názvom Border Procedures for Asylum Applications in EU+ Countries (Konania na hraniciach pre žiadosti o azyl v krajinách EÚ+) a na jeho publikáciu zo septembra 2019 s názvom Guidance on asylum procedure: operational standards and indicators (Usmernenie ku konaniu o azyle: prevádzkové normy a ukazovatele),

–  so zreteľom na Správu o základných právach 2020 Agentúry Európskej únie pre základné práva (ďalej len „FRA“),

–  so zreteľom na stanovisko FRA č. 3/2019 zo 4. marca 2019 s názvom Update of the 2016 Opinion of the European Union Agency for Fundamental Rights on fundamental rights in the ‘hotspots’ set up in Greece and Italy (Aktualizované stanovisko Agentúry Európskej únie pre základné práva z roku 2016 k základným právam v tzv. hotspotoch vytvorených v Grécku a Taliansku),

–  so zreteľom na správu FRA z 8. decembra 2020 s názvom Migration: Fundamental Rights Challenges at Land Borders (Migrácia: Výzvy v oblasti základných práv na pozemných hraniciach),

–  so zreteľom na odporúčané zásady a usmernenia Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva o ľudských právach na medzinárodných hraniciach,

–  so zreteľom na Medziinštitucionálnu dohodu o lepšej tvorbe práva, ktorú Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia uzavreli v roku 2016,

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 30. mája 2018 o výklade a vykonávaní Medziinštitucionálnej dohody o lepšej tvorbe práva(6),

–  so zreteľom na správu Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci z 22. mája 2018 o návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32/EÚ,

–  so zreteľom na článok 54 rokovacieho poriadku, ako aj článok 1 ods. 1 písm. e) a prílohu 3 rozhodnutia Konferencie predsedov z 12. decembra 2002 o postupe udelenia súhlasu s vypracovaním iniciatívnych správ,

–  so zreteľom na správu Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (A9-0005/2021),

A.  keďže cieľom tohto uznesenia je poskytnúť spoluzákonodarcom informácie o súčasnom uplatňovaní konaní na hraniciach založené na dôkazoch prostredníctvom posúdenia spôsobu, akým členské štáty vykonávajú článok 43 procedurálnej smernice a súvisiace ustanovenia; keďže cieľom tohto uznesenia nie je nahradiť plnohodnotnú správu o vykonávaní procedurálnej smernice, ktorú mala vypracovať Komisia, ani legislatívne rokovania o novom zmenenom návrhu nariadenia o konaní o azyle;

B.  keďže rozčlenené a porovnateľné údaje týkajúce sa vykonávania článku 43 procedurálnej smernice sa často nezhromažďujú a nie sú ani verejne dostupné; keďže informácie o finančných nákladoch na konania na hraniciach nie sú k dispozícii; keďže jednotlivcom môžu v dôsledku pozbavenia osobnej slobody vzniknúť značné ľudské náklady, najmä ak sú zariadenia určené na zaistenie na hraniciach neprimerané alebo ak sa neuplatnia procesné záruky alebo sa uplatnia neprimeraným spôsobom;

C.  keďže v procedurálnej smernici sa neuvádza ani jasné vymedzenie konaní na hraniciach, ani ciele týchto konaní; keďže článok 43 ods. 1 procedurálnej smernice umožňuje členským štátom vybrať si, či použijú konanie na hraniciach; keďže konania na hraniciach má 14 členských štátov a v rámci nich tri z členských štátov, ktorých sa týka posúdenie vykonávania na európskej úrovni, ktoré vypracovala EPRS, používajú dôvody, ktoré presahujú rámec procedurálnej smernice; keďže členské štáty môžu ustanoviť konania na určenie prípustnosti a/alebo na vecné preskúmanie na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch za jasne vymedzených okolností; keďže väčšina členských štátov tiež posudzuje uplatniteľnosť dublinského konania na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch; keďže konania na hraniciach predstavujú len malé percento celkového množstva prípadov, ktorými sa zaoberajú rozhodujúce orgány, s výnimkou Grécka, kde sa viac ako 50 % žiadostí vybavuje v zrýchlenom konaní zavedenom v nadväznosti na vyhlásenie EÚ a Turecka;

D.  keďže v článku 43 procedurálnej smernice sa výslovne neuvádza, na ktorých hraniciach môžu členské štáty použiť konania na hraniciach; keďže z posúdenia vykonávania na európskej úrovni, ktoré vypracovala EPRS, vyplýva, že pojem „hranice“ v uvedenom článku by sa mal chápať ako vonkajšie hranice EÚ; keďže dva členské štáty tiež uplatňujú konania na hraniciach na vnútorných hraniciach a zaisťujú žiadateľov v policajných zariadeniach;

E.  keďže niektoré členské štáty zaisťujú žiadateľov o azyl v rámci konaní na hraniciach bez právneho základu vo vnútroštátnom práve; keďže okrem nedostatočných záruk pre žiadateľov to tiež môže viesť k odopretiu práva poslancov na návštevy;

F.  keďže zaistenie v rámci konaní na hraniciach podlieha rovnakým pravidlám ako zaistenie žiadateľov inde na území členského štátu; keďže v smernici o podmienkach prijímania sa stanovuje, že zaistenie žiadateľov sa môže uplatňovať iba v krajnom prípade potom, ako sa riadne preskúmajú všetky alternatívne opatrenia k zaisteniu, ktoré nezahŕňajú pozbavenie osobnej slobody, a že zaistenie sa musí zakladať na zásadách nevyhnutnosti a proporcionality; keďže v prípade, že je zaistenie nariadené správnymi orgánmi, členské štáty musia zabezpečiť rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, ktoré sa vykoná z úradnej moci a/alebo na žiadosť žiadateľa; keďže v prípade maloletých osôb musia členské štáty podľa súčasného právneho rámca tiež vyvinúť maximálne úsilie, aby ich prepustili zo zaistenia a umiestnili ich do ubytovacích zariadení vhodných pre maloleté osoby;

G.  keďže napriek značnému nárastu prípadov údajných porušení základných práv na vonkajších hraniciach EÚ členské štáty nie sú povinné zriadiť nezávislé monitorovacie mechanizmy, ktoré by zabezpečovali ochranu základných práv na vonkajších hraniciach;

H.  keďže štátnym príslušníkom tretích krajín alebo osobám bez štátnej príslušnosti by sa v rámci konaní na hraniciach mali poskytovať jasné informácie a primeraná pomoc vrátane právnej pomoci a tlmočníckych služieb, najmä pokiaľ ide o možnosť podať žiadosť o medzinárodnú ochranu;

I.  keďže z posúdenia vykonávania na európskej úrovni, ktoré vypracovala EPRS, vyplýva, že členské štáty skúmané v rámci posúdenia v praxi neuplatňujú procesné záruky stanovené v procedurálnej smernici, a najmä právo na informácie, právnu pomoc a tlmočenie, alebo ich uplatňujú iba v obmedzenej miere;

J.  keďže posúdenie vykonávania na európskej úrovni, ktoré vypracovala EPRS, odhalilo niekoľko prípadov nesúladu s procedurálnou smernicou; keďže Komisia začala postupy v prípade nesplnenia povinnosti len proti dvom členským štátom;

Všeobecné pripomienky

1.  konštatuje, že Komisia v rámci prípravy nového paktu o migrácii a azyle vykonala konzultácie so zainteresovanými stranami, ako aj výmeny s Európskym parlamentom a členskými štátmi; zdôrazňuje však, že Komisia napriek svojej právnej povinnosti podávať správy a požiadavkám vyplývajúcim z Medziinštitucionálnej dohody o lepšej tvorbe práva nikdy nepredložila správu o vykonávaní procedurálnej smernice a že v rokoch 2016 a 2020 predložila návrhy nariadenia o konaní o azyle bez toho, aby zabezpečila akékoľvek posúdenie vplyvu; očakáva, že Komisia predloží túto správu, ktorú mala predložiť už v roku 2017;

2.  opakovane zdôrazňuje význam prístupu založeného na dôkazoch, pokiaľ ide o usmerňovanie súdržnej tvorby politík;

3.  konštatuje, že monitorovanie a štatistické údaje sú nevyhnutné na zabezpečenie súladu s právom EÚ; vyzýva členské štáty, aby zhromažďovali štatistické údaje o: i) počte žiadostí, ktoré sa posudzujú v rámci konaní na hraniciach, a kategórii dotknutých žiadateľov; ii) druhu uplatňovaných dôvodov na použitie konania na hraniciach a ich frekvencii; iii) výsledkoch konaní na hraniciach na prvom stupni aj na úrovni odvolania a iv) počte a kategóriách osôb, v prípade ktorých sa neuplatnilo konanie na hraniciach;

Rozsah pôsobnosti

4.  zdôrazňuje, že konania na hraniciach v súčasnosti predstavujú výnimku z právne vymedzeného pravidla, podľa ktorého majú žiadatelia o azyl právo vstúpiť na územie členského štátu; konštatuje, že veľa žiadostí o medzinárodnú ochranu sa podáva na hraniciach alebo v tranzitnom priestore členského štátu pred rozhodnutím o vstupe žiadateľa; konštatuje, že v takých prípadoch môžu členské štáty stanoviť konania na hraniciach iba v prípadoch presne uvedených v článku 31 ods. 8 a článku 33 procedurálnej smernice a v súlade so základnými zásadami a zárukami uvedenými v kapitole II tejto smernice; konštatuje, že transpozícia a uplatňovanie konaní na hraniciach podľa procedurálnej smernice sa v jednotlivých členských štátoch líši, čo vedie k nedostatočnej jednotnosti v EÚ; berie na vedomie, že väčšina členských štátov uplatňuje konania na hraniciach len v malom počte prípadov a že viacero členských štátov sa vo všeobecnosti zdržiava používania konaní na hraniciach; zdôrazňuje však, že tri zo siedmich členských štátov skúmaných v rámci posúdenia vykonávania na európskej úrovni, ktoré vypracovala EPRS, uplatňujú konania na hraniciach nad rámec dôvodov stanovených v článku 43 procedurálnej smernice, a vyzýva tieto členské štáty, aby sa takéhoto konania zdržali; ďalej vyzýva členské štáty, aby sa zdržali uplatňovania konaní na hraniciach na vnútorných hraniciach;

5.  konštatuje, že je v záujme všetkých osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu, aby sa ich žiadosti vybavili čo najrýchlejšie a najefektívnejšie, za predpokladu, že všetky žiadosti podliehajú individuálnemu posúdeniu a že sa uplatňujú a môžu účinne vykonávať procesné záruky a práva udelené žiadateľom podľa práva Únie;

Právna fikcia o nevstúpení a zaistenie

6.  pripomína, že konania na hraniciach zahŕňajú preskúmanie žiadosti o azyl na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch pred rozhodnutím o vstupe na územie členského štátu; opakovane zdôrazňuje, že odopretím vstupu podľa Kódexu schengenských hraníc nesmie byť dotknuté uplatňovanie osobitných ustanovení týkajúcich sa práva na azyl a na medzinárodnú ochranu; konštatuje, že členské štáty sú preto povinné posúdiť, či žiadateľ o azyl potrebuje ochranu;

7.  ďalej konštatuje, že podľa článku 9 ods. 1 procedurálnej smernice sa žiadateľom musí umožniť zostať na území členských štátov, a to aj na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch, v ktorých bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu;

8.  upozorňuje, že to, že žiadateľ podľa zákona nevstúpil na územie členského štátu, zatiaľ čo sa v skutočnosti zdržiava na tomto území, je právna fikcia; zdôrazňuje, že táto právna fikcia má vplyv výlučne na právo na vstup a právo zdržiavať sa, ale neznamená, že žiadateľ nepatrí pod právomoc dotknutého členského štátu;

9.  zdôrazňuje, že je pravdepodobné, že žiadatelia, na ktorých sa vzťahujú konania na hraniciach, budú počas preskúmania ich žiadosti o azyl, zaistení; ďalej poukazuje na to, že všetky členské štáty skúmané v rámci posúdenia vykonávania na európskej úrovni, ktoré vypracovala EPRS, zaisťujú žiadateľov o azyl v rámci konaní na hraniciach;

10.  opakovane zdôrazňuje, že podľa smernice o podmienkach prijímania členské štáty nesmú zaistiť osobu výlučne preto, že je žiadateľom, a že žiadatelia môžu byť zaistení iba za veľmi jasne vymedzených mimoriadnych okolností; pripomína svoju spoločnú predbežnú dohodu s Radou o prepracovanom znení smernice o podmienkach prijímania, v ktorej sa stanovuje, že členské štáty nezaistia žiadateľa na základe jeho štátnej príslušnosti; zdôrazňuje, že v smernici o podmienkach prijímania sa stanovuje, že zaistenie musí zostať krajným opatrením, trvať čo najkratšie a iba pokým platia dôvody uvedené v článku 8 ods. 3 smernice o podmienkach prijímania a že zaisteným osobám sa musí poskytnúť možnosť odvolať sa proti pozbaveniu osobnej slobody; opakovane zdôrazňuje, že právo na slobodu stanovené v článku 6 charty a článku 5 EDĽP platí aj na hraniciach EÚ; vyjadruje poľutovanie nad tým, že v rámci konaní na hraniciach neboli vyvinuté a neuplatňujú sa takmer žiadne alternatívy k zaisteniu, a nabáda členské štáty, aby prijali potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, že budú dostupné alternatívy k zaisteniu;

11.  vyjadruje znepokojenie nad tým, že niektoré členské štáty zaisťujú žiadateľov o azyl v rámci konaní na hraniciach bez príslušného právneho základu zaistenia v rámci konaní na hraniciach podľa vnútroštátneho práva, keďže to môže viesť k nedostatočným zárukám; zdôrazňuje, že ak sa členské štáty rozhodnú pre zaistenie, mali by preň stanoviť právny základ vo vnútroštátnom práve;

12.  pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v spojených veciach C-924/19 PPU a C-925/19 PPU rozhodol, že napriek tomu, že žiadateľ môže opustiť tranzitný priestor v smere tretej krajiny, takáto situácia sa môže považovať za zaistenie;

13.  vyjadruje hlboké znepokojenie nad správami o vážnych porušeniach ľudských práv a žalostných podmienkach zaisťovania v tranzitných priestoroch alebo zariadeniach určených na zaistenie v pohraničných oblastiach; vyzýva členské štáty, aby zabezpečili dôstojné podmienky prijímania v zariadeniach na hraniciach v súlade s normami smernice o podmienkach prijímania; v tejto súvislosti pripomína, že so zaistenými žiadateľmi by sa malo zaobchádzať tak, aby sa plne rešpektovala ich ľudská dôstojnosť;

14.  pripomína, že v súlade s chartou a Dohovorom OSN o právach dieťaťa z roku 1989 by pri uplatňovaní procedurálnej smernice mali byť pre členské štáty prvoradé najlepšie záujmy dieťaťa; konštatuje, že Výbor OSN pre práva dieťaťa objasnil, že deti by nikdy nemali byť zaistené z imigračných dôvodov; pripomína svoju pozíciu k nariadeniu o konaní o azyle, podľa ktorej by maloleté osoby nikdy nemali byť zaistené v rámci konaní na hraniciach a konania na hraniciach sa môžu vzťahovať na maloleté osoby len v prípade, že je dostupná alternatíva k zaisteniu; vyzýva členské štáty, ktoré v súčasnosti uplatňujú konania na hraniciach v prípade maloletých osôb, aby zaviedli alternatívy k zaisteniu v súlade s najlepšími záujmami dieťaťa; vyzýva členské štáty, aby uplatňovali konania na hraniciach len v prípade, že sú zavedené alternatívy, ktoré nezahŕňajú pozbavenie osobnej slobody;

Odopretie vstupu a monitorovanie

15.  zdôrazňuje nedávne zistenia FRA, a najmä zistenie, podľa ktorého sa počet prípadov údajného porušovania ľudských práv nahlásených na vonkajších hraniciach v posledných rokoch značne zvýšil; konštatuje, že to zahŕňa mnohé prípady osôb, ktorým bol odopretý vstup bez toho, aby boli zaregistrované ich žiadosti o azyl, a to aj v rámci konaní na hraniciach; opakovane zdôrazňuje, že členské štáty sú povinné predchádzať neoprávneným prekročeniam hranice, a pripomína, že touto povinnosťou nie sú dotknuté práva osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu; súhlasí s FRA, že pravidelnosť a vážnosť týchto údajných incidentov vyvolávajú vážne obavy, pokiaľ ide o ľudské práva; opakovane zdôrazňuje, že automatické odopretie vstupu, vyhostenie alebo vrátenie a hromadné vyhostenie sú podľa práva EÚ a medzinárodného práva zakázané; ďalej zdôrazňuje, že podľa článku 8 procedurálnej smernice sú členské štáty povinné informovať osoby o možnosti požiadať o azyl, ak okolnosti naznačujú, že tieto osoby potrebujú ochranu, a že pre osoby, na ktoré sa vzťahuje odopretie vstupu, sa musí zabezpečiť prístup k účinným prostriedkom nápravy v súlade s právom EÚ a EDĽP; vyjadruje poľutovanie nad všetkými prípadmi, keď členské štáty v tejto súvislosti nesplnili svoje povinnosti, a vyzýva ich, aby tieto povinnosti v plnej miere dodržiavali; vyzýva Komisiu, aby účinne zabezpečila, že členské štáty splnia tieto povinnosti, a to aj tým, že v prípadoch vážnych nedostatkov pozastaví platby EÚ;

16.  domnieva sa, že je dôležité zriadiť nezávislý monitorovací mechanizmus, a vyzýva členské štáty, aby monitorovacím orgánom udelili neobmedzený prístup k zariadeniam na hraniciach s cieľom zabezpečiť účinnú ochranu základných práv a systematické nahlasovanie porušení v súlade s odporúčaniami FRA uvedenými v jej správe o výzvach v oblasti základných práv na pozemných hraniciach; domnieva sa, že v rámci nezávislého monitorovania by sa mala overovať aj kvalita rozhodovacieho procesu a jeho výsledky, ako aj podmienky zaistenia a dodržiavanie procesných záruk; domnieva sa, že súčasťou monitorovacích orgánov by mali byť aj nezávislé a príslušné vnútroštátne inštitúcie pre ľudské práva a MVO, agentúry EÚ, ako je FRA, ako aj medzinárodné organizácie, ako je UNHCR;

Maloleté osoby bez sprievodu a zraniteľní žiadatelia, ktorí potrebujú osobitné procesné záruky v rámci konania na hraniciach

17.  konštatuje, že v článku 24 procedurálnej smernice sa uvádza, že členské štáty v primeranej lehote od podania žiadosti o medzinárodnú ochranu posúdia, či žiadateľ potrebuje osobitné procesné záruky, a že nesmú uplatniť konanie na hraniciach, ak tieto záruky nie je možné poskytnúť v rámci konania na hraniciach;

18.  zdôrazňuje, že hoci členské štáty zaviedli mechanizmy na identifikáciu žiadateľov, ktorí potrebujú osobitné procesné záruky, tieto mechanizmy často nie sú účinné pri odhaľovaní týchto potrieb, a ak potreby odhalia, často posudzujú iba viditeľné potreby; konštatuje, že účinná a rýchla identifikácia žiadateľov, ktorí potrebujú osobitné procesné záruky, naďalej zostáva výzvou; zdôrazňuje, že zraniteľné osoby majú nárok na posúdenie svojich potrieb osobitných procesných záruk a na poskytnutie primeranej podpory podľa práva EÚ v prípade, že sa na ne vzťahujú konania na hraniciach; vyzýva členské štáty, aby zabezpečili, že všetci žiadatelia, ktorí potrebujú osobitné procesné záruky, budú účinne identifikovaní a že sa im udelí plný prístup k týmto osobitným zárukám a podpore, ako sa stanovuje v smernici o podmienkach prijímania; zdôrazňuje, že ak v rámci konania na hraniciach nie je možné poskytnúť primeranú podporu, alebo ak sa rozhodujúci orgán domnieva, že žiadateľ potrebuje osobitné procesné záruky, s osobitným ohľadom na obete mučenia, znásilnenia alebo iných závažných foriem psychického, fyzického, sexuálneho alebo rodovo motivovaného násilia, rozhodujúci orgán nesmie uplatniť, alebo musí prestať uplatňovať toto konanie v prípade žiadateľa;

19.  pripomína, že v článku 25 ods. 6 písm. b) procedurálnej smernice sa stanovuje obmedzený súbor okolností, za ktorých môžu členské štáty spracovať žiadosti maloletých osôb bez sprievodu v rámci konaní na hraniciach; zdôrazňuje, že skúmané členské štáty nezaviedli vhodné metódy posúdenia veku; vyzýva členské štáty, aby zabezpečili súlad s najlepšími záujmami dieťaťa a aby tiež chránili deti vrátane obetí obchodovania s ľuďmi; zdôrazňuje, že procedurálnou smernicou sa členským štátom poskytuje možnosť vyňať maloleté osoby bez sprievodu z konaní na hraniciach a zodpovedajúcim spôsobom spracovať ich žiadosti v rámci riadneho konania o azyle; vyzýva členské štáty, aby maloleté osoby bez sprievodu vyňali z konaní na hraniciach;

Procesné záruky

20.  konštatuje, že konania na hraniciach sú zrýchlenými konaniami, a pripomína, že podľa článku 43 procedurálnej smernice žiadatelia, na ktorých sa vzťahujú konania na hraniciach, požívajú tie isté práva a využívajú tie isté záruky ako žiadatelia vo zvyčajných konaniach;

21.  zdôrazňuje, že vo všetkých skúmaných členských štátoch boli zaznamenané značné problémy týkajúce sa prístupu k právnej pomoci a jej kvality; zdôrazňuje, že právna pomoc má zásadný význam pre zabezpečenie spravodlivého konania o azyle; odporúča, aby sa bezplatná právna pomoc zaručila už v prvom stupni, hneď po zaregistrovaní žiadosti o azyl; vyzýva členské štáty, aby tiež poskytovali účinný prístup k právnej pomoci v praxi a aby zabezpečili dostupnosť dostatočného počtu kvalifikovaných právnych poradcov;

22.  konštatuje, že na základe procedurálnej smernice majú členské štáty možnosť umožniť MVO prístup ku konaniam na hraniciach, aby poskytovali pomoc žiadateľom; vyjadruje poľutovanie nad tým, že mnohé členské štáty v rámci konaní na hraniciach neregulujú takýto prístup pre špecializované mimovládne organizácie v zariadeniach na hraniciach, na hraničných priechodoch a v tranzitných priestoroch, vzhľadom na to, že tieto organizácie môžu zohrávať zásadnú úlohu pri zabezpečovaní zákonných a procesných práv žiadateľa a zvýšiť kvalitu prvostupňových rozhodnutí;

23.  zdôrazňuje, že konania na hraniciach sa vyznačujú kombináciou krátkych procesných lehôt a zaistenia; domnieva sa, že účinné procesné lehoty sú nevyhnutné s cieľom minimalizovať dočasné pozbavenie slobody pohybu v prípade zaistenia osôb; pripomína, že členské štáty môžu zaviesť kratšie, no primerané lehoty bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného preskúmania a účinný prístup žiadateľa k základným zárukám a zásadám stanoveným v procedurálnej smernici; konštatuje, že lehota na rozhodnutie v konaní na hraniciach sa v členských štátoch pohybuje medzi dvoma až 28 dňami a lehota na podanie odvolania medzi dvoma až siedmimi dňami; poukazuje na to, že krátke lehoty môžu byť problematické, pokiaľ ide o dôkladnú prípravu pohovoru alebo odvolania a teda aj spravodlivé uplatňovanie konania, najmä ak sa procesné záruky zakotvené v procedurálnej smernici neuplatňujú účinne;

24.  pripomína povinnosti členských štátov týkajúce sa poskytnutia prístupu k pomoci, zastúpeniu a procesným informáciám žiadateľom, ako sa stanovuje v procedurálnej smernici; zdôrazňuje, že je potrebné, aby žiadatelia mali včasný prístup k primeraným a zrozumiteľným informáciám o konaniach na hraniciach a o svojich právach a povinnostiach; poukazuje na to, že tlmočenie by sa malo poskytovať osobne a vo všetkých fázach konania na hraniciach; pripomína, že osobné pohovory vyplývajú z povinnosti členských štátov poskytnúť žiadateľom účinnú príležitosť predložiť dôvody svojich žiadostí a kľúčové prvky na účely postupu preskúmania a mal by ich viesť náležite vyškolený personál; zdôrazňuje, že žiadateľom by sa mal poskytnúť dostatok času na prípravu pohovoru; so znepokojením konštatuje, že členské štáty skúmané v rámci posúdenia vykonávania na európskej úrovni, ktoré vypracovala EPRS, neplnia svoje povinnosti podľa procedurálnej smernice týkajúce sa procesných záruk v rámci konaní na hraniciach, a zdôrazňuje, že ťažkosti v prístupe k procesným zárukám, s ktorými sa žiadatelia stretávajú, môžu mať vážne dôsledky pre ich práva zaručené chartou; vyzýva členské štáty, aby v plnej miere vykonávali a uplatňovali záruky zakotvené v procedurálnej smernici;

25.  uznáva, že podľa procedurálnej smernice môžu členské štáty podľa vlastného uváženia stanoviť, či budú mať odvolania automatický odkladný účinok; pripomína však, že Súdny dvor Európskej únie uznal, že odvolanie proti rozhodnutiu o návrate, ktorého výkon môže viesť tomu, že dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bude hroziť vážne riziko vyhostenia alebo vrátenia, musí mať odkladný účinok;

Konania na hraniciach a príchod veľkých počtov osôb

26.  zdôrazňuje, že v súlade s článkom 43 ods. 3 procedurálnej smernice v prípade príchodu veľkého počtu štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti, ktorí podali na hranici alebo v tranzitnom priestore žiadosť o medzinárodnú ochranu, možno tieto konania uplatňovať aj tam, kde sú títo štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti zvyčajne ubytovaní v blízkosti hraníc alebo tranzitného priestoru, a to dovtedy, kým sú tam ubytovaní;

27.  pripomína, že záruky stanovené v kapitole II procedurálnej smernice sa tiež uplatňujú v prípade príchodu veľkých počtov osôb; domnieva sa, že dostatočný personál a zdroje sú v tejto súvislosti nevyhnutné; so znepokojením konštatuje, že v týchto prípadoch môže byť správne uplatňovanie konaní na hraniciach problematické, môže pri ňom hroziť porušovanie základných práv a môže viesť k obavám z hľadiska účinnosti;

28.  zdieľa obavy, ktoré vyjadrili FRA, Vysoký komisár OSN pre utečencov a osobitný spravodajca OSN pre ľudské práva migrantov, pokiaľ ide o rešpektovanie procesných záruk a základných práv v rámci zrýchlených konaní na hraniciach, ktoré sa používajú v gréckych hotspotoch; vyjadruje poľutovanie nad vážnymi nedostatkami v oblasti ľudských práv, ktoré sa vyskytujú v týchto európskych hotspotoch, ktoré identifikovala FRA;

29.  konštatuje, že agentúry EÚ môžu podporiť členské štáty v prípade príchodu veľkého počtu žiadateľov o azyl na hraničné priechody s cieľom zabezpečiť rýchle a spravodlivé konanie pre všetkých žiadateľov; konštatuje najmä, že EASO môže poskytovať operačnú podporu v rôznych fázach konania o azyle a že Frontex môže pomáhať pri preverovaní, identifikácii a odbere odtlačkov prstov; konštatuje, že EASO doteraz poskytol pomoc len v Grécku v rámci tzv. zrýchlených konaní na hraniciach pre ostrovy; ďalej poukazuje na to, že zlepšenia sa síce vykonali, no naďalej pretrvávajú vážne nedostatky, ako je priemerná niekoľkomesačná dĺžka trvania konaní na hraniciach; vyjadruje nádej, že plánovaná Agentúra Európskej únie pre azyl prispeje k riešeniu týchto nedostatkov;

Uplatňovanie konaní na hraniciach

30.  pripomína, že uplatňovanie konaní na hraniciach zostáva na uvážení členských štátov; opakovane zdôrazňuje, že ak členské štáty uplatňujú konania na hraniciach, mali by stanoviť podmienky, ktorými sa zabezpečí spravodlivé a primerané konanie, ako aj rýchle informovanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu o jeho výsledku; konštatuje, že najmä v zložitejších prípadoch môže byť narušená účinnosť procesných záruk, ako je právo na právnu pomoc; zdôrazňuje, že účinné konania musia sprevádzať procesné záruky; zdôrazňuje, že ak rozhodnutie nie je možné prijať najneskôr do štyroch týždňov, žiadosť sa spracuje v súlade s ostatnými ustanoveniami procedurálnej smernice; vyzýva členské štáty, aby v práve aj v praxi v plnej miere dodržiavali procesné záruky stanovené v procedurálnej smernici;

31.  vyzýva členské štáty, aby si neustále vymieňali najlepšie postupy týkajúce sa správneho uplatňovania súčasných konaní na hraniciach a aby s nimi oboznámili aj Komisiu;

32.  vyzýva členské štáty, aby kriticky posúdili, či sú ich súčasné operačné kapacity dostatočné na zabezpečenie plnenia ich povinností v rámci konaní na hraniciach; vyzýva členské štáty, aby v prípade potreby posilnili operačnú spoluprácu a pomoc;

33.  vyzýva Komisiu, aby účinne monitorovala vykonávanie článku 43 a súvisiacich ustanovení procedurálnej smernice a aby v prípade nesúladu podnikla opatrenia vrátane prípadného začatia postupu v prípade nesplnenia povinnosti;

o
o   o

34.  poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade a Komisii.

(1) Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 60. (2) Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 96. (3) Ú. v. EÚ L 77, 23.3.2016, s. 1. (4) Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 31. (5) W. van Ballegooij, K. Eisele, Asylum procedures at the border, European Implementation Assessment (Konania o azyle na hraniciach, posúdenie vykonávania na európskej úrovni), výskumná služba Európskeho parlamentu, 2020. (6) Ú. v. EÚ C 76, 9.3.2020, s. 86.