Európsky parlament,

–  so zreteľom na články 1, 2, 4 a 19 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“),

–  so zreteľom na články 258, 267 a 344 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“),

–  so zreteľom na vyhlásenie č. 17 týkajúce sa prednosti, pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu podpísanú 13. decembra 2007(1),

–  so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“),

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 21. októbra 2021 o kríze právneho štátu v Poľsku a nadradenosti práva EÚ(2),

–  so zreteľom na svoje uznesenie z 19. mája 2022 o správe Komisie o právnom štáte za rok 2021(3),

–  so zreteľom na štúdiu z júla 2022 s názvom The primacy of European Union law (Prednosť práva Európskej únie), ktorej vypracovanie zadal Výbor pre právne veci a ktorú uverejnilo generálne riaditeľstvo pre vnútorné politiky Únie(4),

–  so zreteľom na štúdiu z 27. apríla 2021 s názvom Primacy’s Twilight? On the Legal Consequences of the Ruling of the Federal Constitutional Court of 5 May 2020 for the Primacy of EU Law (Súmrak prednosti? O právnych dôsledkoch rozhodnutia Spolkového ústavného súdu z 5. mája 2020 pre prednosť práva EÚ), ktorej vypracovanie zadal Výbor pre ústavné veci a ktorú uverejnilo generálne riaditeľstvo pre vnútorné politiky Únie(5),

–  so zreteľom na článok 54 rokovacieho poriadku, ako aj na článok 1 ods. 1 písm. e) rozhodnutia Konferencie predsedov z 12. decembra 2002 o postupe udelenia súhlasu s vypracovaním iniciatívnych správ a na prílohu 3 k tomuto rozhodnutiu,

–  so zreteľom na spoločné rokovania Výboru pre právne veci a Výboru pre ústavné veci podľa článku 58 rokovacieho poriadku,

–  so zreteľom na správu Výboru pre právne veci a Výboru pre ústavné veci (A9-0341/2023),

A.  keďže v súlade s článkom 2 Zmluvy o EÚ je EÚ založená na hodnotách rešpektovania ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, zásad právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám, ktoré sú spoločné pre členské štáty; keďže rešpektovanie týchto hodnôt je predpokladom pre pristúpenie k Únii a povinnosťou pre členské štáty; keďže rešpektovanie práva EÚ znamená súlad s primárnym a so sekundárnym právom EÚ, a tým aj so základnou zásadou prednosti práva EÚ; keďže podľa článku 4 ods. 3 druhého pododseku Zmluvy o EÚ musia členské štáty prijať všetky vhodné všeobecné alebo osobitné opatrenia na zabezpečenie plnenia povinností vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie;

B.  keďže EÚ ako spoločenstvo založené na právnom štáte je závislá od účinného a jednotného uplatňovania a presadzovania svojho práva Súdnym dvorom EÚ a súdmi členských štátov; keďže takúto účinnosť a jednotnosť možno zabezpečiť len vtedy, ak má právo EÚ prednosť pred rozdielnym vnútroštátnym právom v oblastiach, kde je platné právo EÚ; keďže zásada prednosti preto predstavuje základný kameň právneho poriadku EÚ, ktorý je nevyhnutný pre jej fungovanie;

C.  keďže zásada prednosti práva EÚ nie je len právnou doktrínou, ale aj odrazom politickej a hospodárskej integrácie EÚ; keďže v rovnakom duchu zásada prednosti prispieva k vytváraniu „stále užšieho zväzku medzi národmi Európy“, ako sa stanovuje v zmluvách; keďže prednosť práva EÚ je tiež neoddeliteľne spojená so zásadou rovnosti pred zákonom, keďže zaručuje rovnakú ochranu práv priznaných právom EÚ všetkým občanom EÚ;

D.  keďže zásada prednosti nie je vyslovene zakotvená v zmluvách, ale vyvinula sa v priebehu desaťročí prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ; keďže Konferencia vo vyhlásení č. 17 týkajúceho sa prednosti, pripojeného k Lisabonskej zmluve, pripomína, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie majú zmluvy a právo prijaté Úniou na základe zmlúv prednosť pred právom členských štátov za podmienok ustanovených v uvedenej judikatúre Súdneho dvora EÚ;

E.  keďže Súdny dvor Európskej únie od svojho prelomového rozsudku Costa/E.N.E.L. z 15. júla 1964 vo veci C-6/64(6) v mnohých prípadoch opätovne potvrdil, že právo EÚ má prednosť pred právom členských štátov bez ohľadu na poradie vnútroštátnych právnych predpisov alebo čas ich prijatia; keďže zásada prednosti sa preto v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie vzťahuje na všetky ustanovenia vnútroštátneho práva vrátane ustanovení ústavnej povahy; keďže na základe tej istej judikatúry sa táto zásada vzťahuje aj na medzinárodné dohody uzavreté členskými štátmi, ak tieto dohody patria do oblasti pôsobnosti EÚ;

F.  keďže právny poriadok EÚ je zakotvený v zmluvách medzinárodného práva verejného, ktoré sa uzákoňujú vnútroštátnymi ratifikačnými aktami; keďže na území členského štátu sa uplatňuje právny poriadok EÚ, ako aj právny poriadok daného členského štátu; keďže v prípade rozporu medzi ustanoveniami práva EÚ a vnútroštátneho práva je potrebná kolízna norma; keďže zásada prednosti je takouto kolíznou normou;

G.  keďže zásada prednosti neznamená hierarchiu medzi právnymi poriadkami EÚ a členských štátov, ale skôr vyžaduje, aby v prípade, že sú ustanovenia práva EÚ v rozpore s ustanoveniami vnútroštátneho práva, vnútroštátne orgány a súdy uvedené vnútroštátne ustanovenia neuplatňovali ani nepresadzovali a aby vnútroštátne orgány a súdy vykladali svoje vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ; keďže zo zásady okrem toho vyplýva, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom EÚ, sa nemajú uplatňovať a majú sa zrušiť alebo zmeniť, aby sa zabezpečil úplný súlad s právom EÚ;

H.  keďže nepretržitý dialóg medzi Súdnym dvorom Európskej únie a vnútroštátnymi ústavnými alebo najvyššími súdmi o výklade zásady prednosti práva EÚ vyplýva z rôzneho chápania rozsahu pôsobnosti právneho poriadku EÚ a vnútroštátnych právnych poriadkov, napríklad pokiaľ ide o rozdelenie právomocí medzi týmito dvoma sférami a o to, kto má konečnú právomoc určiť, či záležitosť patrí do rozsahu právomocí, ktoré členské štáty zverili EÚ;

I.  keďže podľa článku 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ EÚ musí rešpektovať národnú identitu členských štátov, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv; keďže vzťah medzi právnym poriadkom EÚ a vnútroštátnymi právnymi poriadkami je založený na zásade prenesenia právomocí zakotvenej v článku 4 ods. 1 Zmluvy o EÚ; keďže zásada prednosti práva EÚ sa uplatňuje len v rámci práva EÚ;

J.  keďže judikatúru, ktorou sa ustanovuje zásada prednosti, prijali členské štáty všeobecne; keďže niektoré vnútroštátne ústavné a najvyššie súdy však argumentovali existenciou určitých obmedzení zásady prednosti, ktoré sa týkajú najmä rešpektovania právomocí EÚ, národnej ústavnej identity a úrovne ochrany základných práv; keďže takéto výklady zo strany vnútroštátnych ústavných alebo najvyšších súdov možno považovať za výhrady k zásade prednosti; keďže jeden vnútroštátny ústavný súd výslovne spochybnil zásadu prednosti práva EÚ so zreteľom na vnútroštátne ústavné právo; keďže niekoľko ďalších ústavných alebo najvyšších súdov spochybnilo túto zásadu implicitne;

K.  keďže SDEÚ aj vnútroštátne ústavné alebo najvyššie súdy majú svoju legitímnu úlohu pri určovaní rozsahu pôsobnosti príslušných právnych poriadkov; keďže vnútroštátne súdy a Súdny dvor Európskej únie môžu v rámci prejudiciálneho konania začať konštruktívny dialóg o konfliktoch medzi vnútroštátnym právnym poriadkom a právnym poriadkom EÚ;

L.  keďže podľa článku 267 ods. 1 ZFEÚ má Súdny dvor Európskej únie právomoc rozhodovať o všetkých otázkach týkajúcich sa výkladu zmlúv a platnosti a výkladu aktov inštitúcií EÚ, orgánov, úradov alebo agentúr v rámci prejudiciálneho konania; keďže Súdny dvor Európskej únie má preto výlučnú právomoc poskytovať konečný výklad práva EÚ;

M.  keďže článkom 267 ods. 3 ZFEÚ sa vnútroštátnym súdom posledného stupňa ukladá povinnosť začať prejudiciálne konanie, ak sa takáto otázka vyskytne; keďže vnútroštátne súdy posledného stupňa môžu Súdnemu dvoru Európskej únie postúpiť dodatočné predbežné otázky v prípade, že vnútroštátny súd nie je schopný rozhodnúť o danej veci na základe predchádzajúcej odpovede; keďže v článku 344 ZFEÚ sa stanovuje, že členské štáty sa zaväzujú, že spory, ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania zmlúv, vyriešia v súlade so zmluvami;

N.  keďže v súlade s článkom 258 ZFEÚ má Komisia ako strážkyňa zmlúv právomoc začať postup v prípade nesplnenia povinnosti pred Súdnym dvorom Európskej únie proti členskému štátu, ktorý si nesplnil povinnosti vyplývajúce zo zmlúv, a keďže vzhľadom na judikatúru SDEÚ a vyhlásenie č. 17 o prednosti, ktoré tvorí prílohu k Lisabonskej zmluve, je tento postup uplatniteľný aj v prípade porušenia povinností vyplývajúcich zo zásady prednosti; keďže podľa článku 40 štatútu Súdneho dvora EÚ a v súlade s článkom 149 ods. 4 rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu môže Parlament v takýchto konaniach o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ vstúpiť do konania na podporu Komisie;

O.  keďže v súlade s článkom 7 Zmluvy o EÚ môže Rada rozhodnúť o pozastavení niektorých práv vyplývajúcich z uplatňovania zmlúv pre členský štát, ak Európska rada stanoví, že došlo k závažnému porušeniu hodnôt uvedených v článku 2 Zmluvy o EÚ príslušným členským štátom;

Hlavné závery

1.  opätovne zdôrazňuje, že členské štáty sa svojím pristúpením k EÚ prihlásili k celému súboru práva EÚ vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ a ku všetkým hodnotám a zásadám EÚ uvedeným v článku 2 Zmluvy o EÚ, ktoré majú preto spoločné, a zaviazali sa ich vždy dodržiavať; pripomína, že to zahŕňa okrem iného aj zásadu prednosti, ktorá je kľúčová na zabezpečenie jednotného uplatňovania práva EÚ v celej Únii a zaručenie rovnosti občanov EÚ pred zákonom;

2.  uznáva, že ochrana základných hodnôt a zásad, ako je účinná ochrana ľudských práv, demokracie a právneho štátu, je spoločnou úlohou právneho poriadku EÚ, vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov a súdov poverených ich výkladom;

3.  zdôrazňuje, že je potrebné zabezpečiť, aby sa spoločné politiky a ciele EÚ účinne vykonávali vo všetkých členských štátoch, čím sa zabezpečia rovnaké podmienky a podporí vzájomná dôvera medzi členskými štátmi;

4.  opätovne zdôrazňuje, že hoci zásada prednosti práva EÚ nie je vyslovene zakotvená v zmluvách, vzťahuje sa na všetky orgány členských štátov a jej účinky sú pre ne vždy záväzné; zdôrazňuje účinok vyhlásenia č. 17 pripojeného k Lisabonskej zmluve, pokiaľ ide o prednosť;

5.  pripomína, že zásada prednosti práva EÚ alebo zásada prednosti medzinárodného práva pred vnútroštátnym právom sú prítomné v ústavnom poriadku viacerých členských štátov;

6.  pripomína, že národná identita členských štátov je uznaná v článku 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ, čo zahŕňa aj ich ústavné štruktúry; opakuje, že z praktického hľadiska je prístup Súdneho dvora k článku 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ založený na analýze spoločných európskych hodnôt uvedených v článku 2 Zmluvy o EÚ; poukazuje preto na to, že odkazy vnútroštátnych ústavných alebo najvyšších súdov na článok 4 ods. 2 Zmluvy EÚ by sa nikdy nemali používať na ohrozenie spoločných európskych hodnôt; zdôrazňuje, že uplatňovanie článku 4 ods. 2 a článku 5 Zmluvy EÚ zahŕňa aktívny dialóg medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom; pripomína, že vzhľadom na výlučnú právomoc Súdneho dvora Európskej únie poskytovať konečný výklad práva EÚ je jeho úlohou vymedziť rozsah pôsobnosti zásady prednosti na základe uplatňovania zmlúv EÚ;

7.  zdôrazňuje, že prevažná väčšina súdov členských štátov uplatňuje zásadu prednosti práva EÚ; konštatuje, že od rozsudku Costa/E.N.E.L. z 15. júla 1964 sa vyskytol len veľmi malý počet prípadov, v ktorých vnútroštátny súd odmietol vyvodiť dôsledky z prejudiciálneho rozhodnutia, v porovnaní s veľkým celkovým počtom prejudiciálnych konaní;

8.  poukazuje však na negatívne dôsledky rozhodnutí vnútroštátnych ústavných alebo najvyšších súdov, ktoré spochybňujú alebo neuplatnia zásadu prednosti práva EÚ; zdôrazňuje, že keby každý vnútroštátny ústavný alebo najvyšší súd mohol rozhodovať o obmedzeniach prednosti práva EÚ, účinnosť a jednotnosť práva EÚ by boli vážne ohrozené, a tým aj záruka rovnakého zaobchádzania s občanmi a podnikmi v celej Únii; zdôrazňuje, že napadnutie rozsudkov Súdneho dvora na základe vnútroštátnych ústavných výhrad týkajúcich sa dodržiavania právomocí EÚ alebo národnej ústavnej identity bez toho, aby sa Súdnemu dvoru postúpili predbežné otázky o výklade týchto rozsudkov, by mohlo oslabiť jeho autoritu; domnieva sa, že judikatúra každého vnútroštátneho ústavného alebo najvyššieho súdu, ktorý spochybňuje zásadu prednosti, by mohla podnietiť ústavné alebo najvyššie súdy ostatných členských štátov, aby spochybňovali prednosť práva EÚ;

9.  pripomína rozmanitosť právnych tradícií špecifických pre každý členský štát; domnieva sa, že tieto rozdiely sú jedným z faktorov, ktoré prispievajú k tomu, že vnútroštátne ústavné alebo najvyššie súdy spochybňujú rozhodnutia Súdneho dvora ; zdôrazňuje, že Súdny dvor stanovuje všeobecné zásady založené na spoločných ústavných tradíciách právnych poriadkov členských štátov;

10.  zdôrazňuje, že konštruktívny dialóg medzi vnútroštátnymi ústavnými alebo najvyššími súdmi a Súdnym dvorom je prínosom pre rozvoj práva EÚ, pretože môže slúžiť ako spôsob riešenia napätia medzi európskym a vnútroštátnym právnym poriadkom v súvislosti s rozdelením právomocí; zdôrazňuje, že takýto dialóg by mal byť konštruktívny a neoprávňuje k nerešpektovaniu rozhodnutí Súdneho dvora;

11.  zastáva názor, že prejudiciálne konanie zohráva kľúčovú úlohu pri podpore slobodného a konštruktívneho súdneho dialógu a je kľúčovým nástrojom na riešenie konfliktov medzi vnútroštátnymi súdmi poslednej inštancie a Súdnym dvorom; vyzýva vnútroštátne ústavné a najvyššie súdy, aby v prípade potreby využili prejudiciálne konanie; zdôrazňuje, že keďže prejudiciálne konanie zabezpečuje jednotný výklad práva EÚ, je predpokladom konzistentnosti a autonómie právneho poriadku EÚ; pripomína, že v niektorých prípadoch už Súdny dvor prejavil ochotu zmeniť svoje odôvodnenie v druhom prejudiciálnom konaní, o ktoré požiadal ten istý vnútroštátny ústavný súd, ktorý inicioval prvé prejudiciálne konanie, čo dokazuje, že tento postup umožňuje účinný dialóg medzi súdmi; domnieva sa, že konflikty medzi niektorými vnútroštátnymi ústavnými alebo najvyššími súdmi a Súdnym dvorom môžu dokazovať nedostatočný dialóg v priebehu konaní;

12.  víta začatie legislatívneho postupu zameraného na zmenu protokolu č. 3 o štatúte Súdneho dvora; domnieva sa, že vyváženejšie rozdelenie práce medzi Súdnym dvorom a Všeobecným súdom by malo umožniť intenzívnejší justičný dialóg medzi súdmi a tribunálmi EÚ a členských štátov, ktorý by im umožnil vyriešiť pretrvávajúce napätie týkajúce sa zásady prednosti práva EÚ;

13.  víta všetky existujúce neformálne mechanizmy, ktoré umožňujú posilniť justičný dialóg medzi vnútroštátnymi ústavnými alebo najvyššími súdmi a Súdneho dvora, ako napríklad stretnutie sudcov, na ktorom sa stretávajú predseda Súdneho dvora a predsedovia vnútroštátnych ústavných a najvyšších súdov, a platformu Súdna sieť Európskej únie, ktorá vznikla z ich iniciatívy v roku 2017;

14.  zdôrazňuje, že transparentnosť rozhodovania ako demokratická zásada sa vzťahuje aj na súdnictvo a podporuje dôveru verejnosti v súdny proces; verí, že prístup verejnosti k súdnym dokumentom, spisom a záznamom prispieva k transparentnosti a zodpovednosti súdnictva v členských štátoch a na úrovni EÚ;

Odporúčania

15.  zdôrazňuje, že výkonné a zákonodarné orgány členských štátov sú takisto zodpovedné za to, aby ich príslušný členský štát dodržiaval právo EÚ; v tejto súvislosti zdôrazňuje, že výkonné a zákonodarné orgány by mali prijať opatrenia na zmenu alebo zrušenie právnych aktov, o ktorých sa zistilo, že sú v rozpore s právom EÚ;

16.  konštatuje, že riadne uplatňovanie práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora má zásadný význam pre dodržiavanie zásady prednosti práva EÚ; vyzýva preto Komisiu, aby v svojej úlohe strážkyne zmlúv vychádzala z výročnej správy o monitorovaní uplatňovania práva EÚ zavedením analýzy súčasného stavu vykonávania judikatúry Súdneho dvora vrátane hodnotiacej tabuľky dodržiavania rozsudkov Súdneho dvora v členských štátoch; vyzýva Komisiu, aby tiež začala príslušné konania proti členským štátom, ktoré nevykonávajú právo EÚ, vrátane postupov v prípade nesplnenia povinnosti;

17.  opätovne zdôrazňuje povinnosť Komisie ako strážkyne zmlúv, aby pozorne sledovala rozhodnutia vnútroštátnych súdov týkajúce sa prednosti práva EÚ a aby Európsky parlament informovala o všetkých opatreniach prijatých v reakcii na ne; vyzýva Komisiu, aby poskytla úplné informácie o každom možnom konflikte vzhľadom na svoju zodpovednosť voči Európskemu parlamentu podľa zmlúv;

18.  vyzýva Komisiu, aby v reakcii na rozsudky vnútroštátnych ústavných alebo najvyšších súdov, ktoré spochybňujú zásadu prednosti, a tým porušujú právo EÚ, využila konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, keď ostatné formy dialógu zlyhajú; okrem toho navrhuje, aby sa zlepšila účinnosť postupov v prípade nesplnenia povinnosti;

19.  dôrazne odporúča, aby Súdny dvor a vnútroštátne ústavné alebo najvyššie súdy viedli pravidelný neformálny dialóg popri súdnych prostriedkoch prejudiciálneho konania; podporuje zriadenie fóra, na ktorom by sa tieto súdy mohli na tento účel stretávať v duchu vzájomnej spolupráce s cieľom podporiť harmonizáciu výkladu práva EÚ vo všetkých súdnych systémoch; vyzýva jednotlivé členské štáty a Komisiu, aby toto úsilie podporovali; nabáda akademické inštitúcie a právne orgány v EÚ, aby do svojich študijných programov zaradili komplexné moduly o zásade prednosti, čím sa podporí hlbšie pochopenie a uznanie tejto základnej zásady medzi budúcimi právnikmi a tvorcami politík;

20.  zdôrazňuje, že kľúčom k plodnému dialógu a riadnemu uplatňovaniu zásady prednosti práva EÚ je primerané budovanie kapacít; žiada preto, aby sa využil program EÚ, ktorý by ponúkal dôkladné vzdelávanie určené justičným systémom členských štátov vrátane sudcov, súdnych úradníkov, advokátov, prokurátorov a pracovníkov verejného sektora a takisto tvorcom politík na vnútroštátnej úrovni, ako aj na úrovni EÚ, s cieľom podporiť lepšie pochopenie prednosti práva EÚ, právneho poriadku EÚ vo všeobecnosti a dôsledkov nesprávneho uplatňovania práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ;

21.  konštatuje, že v niektorých prípadoch sa nesúhlas vnútroštátnych ústavných alebo najvyšších súdov s rozhodnutiami Súdneho dvora týka ochrany základných práv, konkrétne prípadov, keď vnútroštátne súdy interpretujú základné práva priznané právom EÚ ako menej chrániace ako základné práva priznané vnútroštátnou ústavou; domnieva sa, že pristúpenie Únie k Európskemu dohovoru o ľudských právach by mohlo znížiť potenciál konfliktov v tejto oblasti, a to zavedením ďalších záruk na ochranu základných práv občanov EÚ a osôb s pobytom v EÚ, a poskytnúť dodatočný mechanizmus na presadzovanie ľudských práv, konkrétne možnosť podať sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva v súvislosti s porušením ľudských práv vyplývajúcim z aktu inštitúcie EÚ alebo členského štátu, ktorý vykonáva právo EÚ, čo patrí do pôsobnosti tohto súdu; vyzýva Komisiu a členské štáty, aby zabezpečili rýchle ukončenie tohto prístupového procesu;

22.  konštatuje, že členské štáty v rámci postupu podľa článku 7 z dôvodu svojho systematického narúšania právneho štátu strategicky spochybnili zásadu prednosti práva EÚ z politických dôvodov; považuje takéto prípady systematického narúšania právneho štátu za ohrozenie právneho poriadku v dotknutom členskom štáte a úprimnej spolupráce medzi členskými štátmi, ako aj za neplnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy zo strany tohto členského štátu; opätovne vyzýva Komisiu, aby v plnej miere využila všetky svoje právomoci na riešenie existujúcich a potenciálnych porušení hodnôt zakotvených v článku 2 Zmluvy o EÚ; zdôrazňuje odhodlanie Európskeho parlamentu začať konanie uvedené v článku 7 Zmluvy o EÚ v prípadoch jasného rizika závažného porušenia hodnôt EÚ zo strany členského štátu a opätovne vyzýva Radu, aby vyvinula konkrétne a dôveryhodné úsilie na urýchlenie všetkých prebiehajúcich konaní podľa článku 7;

23.  konštatuje, že niekoľko kandidátskych krajín je v súčasnosti v procese pristúpenia k EÚ; v tejto súvislosti víta, že prístupový proces zahŕňa budovanie kapacít, pokiaľ ide o právny poriadok EÚ a uplatňovanie práva EÚ; navrhuje nadviazať pravidelný štruktúrovaný dialóg medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi ústavnými alebo najvyššími súdmi kandidátskych krajín;

24.  odporúča, aby sa v prípade revízie zmlúv zásada prednosti začlenila ako výslovné ustanovenie zmluvy; pripomína, že prednosť práva EÚ bola výslovne stanovená v Zmluve o Ústave pre Európu; vyjadruje poľutovanie nad tým, že toto ustanovenie o prednosti nebolo zahrnuté do Lisabonskej zmluvy;

o
o   o

25.  poveruje svoju predsedníčku, aby postúpila toto uznesenie Rade a Komisii.

(1) Ú. v. EÚ C 202, 7.6.2016, s. 344. (2) Ú. v. EÚ C 184, 5.5.2022, s. 154. (3) Ú. v. EÚ C 479, 16.12.2022, s. 18. (4) Štúdia – The primacy of European Union law, Európsky parlament, generálne riaditeľstvo pre vnútorné politiky Únie, tematická sekcia C – práva občanov a ústavné veci, júl 2022. (5) Štúdia – Primacy’s Twilight? On the Legal Consequences of the Ruling of the Federal Constitutional Court of 5 May 2020 for the Primacy of EU Law, Európsky parlament, generálne riaditeľstvo pre vnútorné politiky Únie, tematická sekcia C – práva občanov a ústavné veci, 27. apríla 2021. (6) Rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1964 vo veci C-6/64, Costa/E.N.E.L., ECLI:EU:C:1964:66.