Ochrana hodnôt podľa článku 2 ZEÚ v EÚ
Európska únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám, ako sa stanovuje v článku 2 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ). S cieľom zabezpečiť dodržiavanie týchto hodnôt sa článkom 7 ZEÚ zaviedol mechanizmus EÚ, ktorý umožňuje stanoviť existenciu vážneho a trvalého porušovania hodnôt EÚ zo strany členského štátu a možné sankcie. Tento mechanizmus bol nedávno prvýkrát uplatnený v súvislosti s Poľskom a Maďarskom. EÚ je tiež viazaná svojou Chartou základných práv a zaviazala sa pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Po tom, čo v niektorých členských štátoch vyvstali hrozby voči hodnotám EÚ, začali inštitúcie EÚ posilňovať svoj súbor nástrojov na boj proti úpadku demokracie a na ochranu demokracie, právneho štátu, základných práv, rovnosti a menšín v celej Únii.
Od súdnej ochrany základných práv ku kodifikácii v zmluvách
Európske spoločenstvá (ES) (súčasná Európsky únia) pôvodne vznikli ako medzinárodná organizácia, ktorej pôsobnosť sa v podstate zameriavala na ekonomiku. Preto sa explicitné pravidlá rešpektovania základných práv nepovažovali za potrebné. V zmluvách sa dlho nenachádzali a v každom prípade sa považovali za zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP) z roku 1950, ktorého signatármi boli aj členské štáty.
Keď však Súdny dvor Európskej únie (SDEÚ) potvrdil zásady priameho účinku a prednosti európskeho práva, no odmietol preskúmať zlučiteľnosť rozhodnutí s vnútroštátnym a ústavným právom členských štátov (Stork, vec 1/58; Ruhrkohlen-Verkaufsgesellschaft, spojené veci 36, 37, 38-59 a 40-59), niektoré vnútroštátne súdy začali vyjadrovať obavy v súvislosti s tým, aký vplyv by táto judikatúra mohla mať na ochranu ústavných hodnôt, ako sú základné práva. Ak by európske právo malo prevážiť aj nad vnútroštátnym ústavným právom, mohlo by dôjsť k porušovaniu základných práv. Ako reakciu na toto hypotetické riziko nemecký a taliansky ústavný súd prijali v roku 1974 rozhodnutia, v ktorých trvali na svojej právomoci preskúmavať európske právne predpisy s cieľom zabezpečiť ich súlad s ústavnými právami (Solange I; Frontini). To spôsobilo, že Súdny dvor EÚ prostredníctvom svojej judikatúry potvrdil zásadu rešpektovania základných práv konštatovaním, že tieto sú zakotvené vo všeobecných zásadách práva Spoločenstva a chránené Súdnym dvorom (Stauder, vec 29-69). Vychádzajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty (Internationale Handelsgesellschaft, vec 11-70) a z medzinárodných zmlúv na ochranu ľudských práv, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty (Nold, vec 4-73), napr. EDĽP (Rutili, vec 36-75).
Postupným rozširovaním právomocí EÚ na politiky s priamym vplyvom na základné práva – ako spravodlivosť a vnútorné veci, ktoré potom prerástli do plnohodnotného priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – sa zmluvy zmenili tak, aby v EÚ bola ochrana základných práv pevne zakotvená. Maastrichtská zmluva obsahuje odkazy na EDĽP a spoločné ústavné tradície členských štátov ako na všeobecné zásady práva EÚ. Amsterdamská zmluva pritom potvrdzuje európske „zásady“, na ktorých EÚ spočíva (v Lisabonskej zmluve sa uvádzajú „hodnoty“ ako v článku 2 ZEÚ) a zaviedla postup na pozastavenie práv stanovených zmluvami v prípade vážneho trvalého porušovania základných práv zo strany členského štátu. Poslednou novinkou v tomto procese kodifikácie, ktorým sa má zabezpečiť ochranu základných práv v EÚ, je Charta základných práv, ktorá nadobudla platnosť spolu s Lisabonskou zmluvou.
Pristúpenie EÚ k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Keďže EDĽP je hlavným nástrojom na ochranu základných práv v Európe, ku ktorému pristúpili všetky členské štáty, pristúpenie ES k EDĽP sa javilo ako logické riešenie skĺbiť ES a záväzky v oblasti základných práv. Komisia navrhovala pristúpenie ES k EDĽP niekoľkokrát (v rokoch 1979, 1990 a 1993). Súdny dvor EÚ na základe žiadosti o stanovisko k tejto veci v roku 1996 dospel vo svojom stanovisku 2/94 k záveru, že zmluva neposkytuje ES právomoc prijímať pravidlá v oblasti ľudských práv ani uzatvárať medzinárodné dohovory v tejto oblasti, čím sa pristúpenie z právneho hľadiska stalo nemožným. V Lisabonskej zmluve sa táto situácia napravila zavedením článku 6 ods. 2, v ktorom sa stanovuje povinnosť EÚ pristúpiť k EDĽP. To znamená, že tak ako členské štáty, bude aj EÚ v oblasti základných práv podliehať dohľadu právneho subjektu mimo EÚ, a to Európskeho súdu pre ľudské práva. Po pristúpení budú mať občania EÚ, ale aj štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú na území EÚ, možnosť vzniesť námietku proti právnym aktom EÚ priamo pred Európskym súdom pre ľudské práva na základe ustanovení EDĽP tak, ako môžu namietať proti právnym aktom jej členských štátov.
Hneď po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy v roku 2010 začala EÚ rokovať s Radou Európy o návrhu dohody o pristúpení, ktoré boli ukončené v apríli 2013. V júli 2013 sa Komisia obrátila na Súdny dvor EÚ, aby rozhodol, či je táto dohoda v súlade so zmluvami. Dňa 18. decembra 2014 vydal Súdny dvor EÚ záporné stanovisko, v ktorom uviedol, že návrh dohody by mohol mať nepriaznivý vplyv na špecifiká a autonómiu práva EÚ (stanovisko 2/13). Po období úvah a diskusií o tom, ako prekonať problémy, na ktoré upozornil SDEÚ, EÚ a Rada Európy obnovili v roku 2019 rokovania, ktoré stále prebiehajú.
Charta základných práv EÚ
Zároveň s mechanizmom „vonkajšej“ kontroly, ktorý pribudol pristúpením ES k EDĽP na zabezpečenie súladu právnych predpisov a politík so základnými právami, bol na úrovni ES potrebný „vnútorný“ kontrolný mechanizmus, aby umožnil predbežnú a autonómnu justičnú kontrolu zo strany Súdneho dvora EÚ. Na to bolo potrebné prijať listinu práv špecifických pre EÚ. Na svojom zasadnutí v Kolíne v roku 1999 Európska rada rozhodla zvolať konvent, ktorý by vypracoval návrh Charty základných práv.
Chartu slávnostne vyhlásili Parlament, Rada a Komisia v Nice v roku 2000. Po svojej zmene bola charta znova vyhlásená v roku 2007. Až prijatím Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 však charta nadobudla priamu účinnosť tak, ako sa uvádza v článku 6 ods. 1 ZEÚ, a tak sa stala záväzným zdrojom primárneho práva.
Hoci charta vychádza z EDĽP a iných európskych a medzinárodných nástrojov, je niekoľkými spôsobmi progresívna najmä preto, že okrem iného uvádza aspekty zdravotného postihnutia, veku a sexuálnej orientácie ako nedovolené dôvody diskriminácie. Ako základné práva, ktoré potvrdzuje, zakotvila aj prístup k dokumentom, ochranu údajov a dobrú správu vecí verejných.
Hoci pôsobnosť Charty je na jednej strane potenciálne veľmi široká, pretože väčšina ňou uznaných práv sa priznáva každému bez ohľadu na štátnu príslušnosť či postavenie, na druhej strane článok 51 obmedzuje jej uplatňovanie na inštitúcie a orgány EÚ a pri vykonávaní právnych predpisov EÚ na členské štáty.
Článok 7 ZEÚ, rámec a mechanizmus právneho štátu Komisie
Amsterdamskou zmluvou vznikol nový sankčný mechanizmus, ktorý má zabezpečiť, aby členské štáty dodržiavali základné práva i ďalšie európske zásady a zachovávali hodnoty, ako je demokracia, právny štát, rovnosť a ochrana menšín, a to nad rámec právnych obmedzení daných právomocou EÚ. Znamená to, že EÚ získala právomoc zakročiť v oblastiach, ktoré boli inak prenechané členským štátom, v prípade závažného a trvalého porušovania týchto hodnôt. Prvýkrát navrhol podobný mechanizmus EP vo svojom návrhu znenia Zmluvy o EÚ v roku 1984. Do Zmluvy z Nice sa doplnila preventívna fáza, že má ísť o prípady „jasného rizika vážneho porušenia“ hodnôt EÚ v členskom štáte. Tento postup má zabezpečiť, aby ochrana základných práv, ako aj demokracie, právneho štátu a práv menšín, ktoré patria medzi kodanské kritériá pre pristúpenie nových členských štátov, naďalej platila aj po ich pristúpení a pre všetky členské štáty rovnako.
V článku 7 ods. 1 ZEÚ sa stanovuje tzv. preventívna fáza, ktorá umožňuje, aby tretina členských štátov, Parlament a Komisia mohli začať konanie. V jeho rámci môže Rada štvorpätinovou väčšinou rozhodnúť, že v členskom štáte zjavne hrozí vážne porušovanie hodnôt EÚ deklarovaných v článku 2 ZEÚ, ku ktorým patrí dodržiavanie ľudských práv, zachovávanie ľudskej dôstojnosti, slobody a rovnosti a práva osôb patriacich k menšinám. Takémuto rozhodnutiu musí predchádzať vypočutie dotknutého členského štátu a prípadné odporúčania preň. Zároveň musí vyjadriť súhlas Parlament dvojtretinovou väčšinou odovzdaných hlasov a absolútnou väčšinou hlasov všetkých svojich poslancov (článok 354 ods. 4 ZFEÚ). Tento preventívny postup prvýkrát aktivovala Komisia 20. decembra 2017 v súvislosti s Poľskom a 12. septembra 2018 Parlament v súvislosti s Maďarskom. Stále je však zablokovaný v Rade, kde sa síce konalo niekoľko vypočutí, ale vydané nebolo žiadne odporúčanie-, nehovoriac o rozhodnutí-. Parlamentu bolo navyše odopreté právo predložiť pozíciu na vypočutiach Rady, a to aj pokiaľ ide o Maďarsko, napriek tomu, že postup inicioval.
V článku 7 ods. 2 a 3 ZEÚ sa v prípade závažného a trvalého porušovania hodnôt EÚ stanovuje tzv. sankčný mechanizmus, ktorý po vyzvaní príslušného členského štátu, aby predložil svoje pripomienky, môže aktivovať Komisia alebo tretina členských štátov (nie Parlament). Po tom, ako Európska rada získa súhlas Parlamentu rovnakou väčšinou ako v prípade preventívneho mechanizmu, rozhodne jednomyseľne o tom, či k porušovaniu dochádza. Rada môže rozhodnúť o pozastavení určitých členských práv daného členského štátu vrátane hlasovacích práv v Rade, a to na základe kvalifikovanej väčšiny. Rada môže opäť kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť o úprave alebo zrušení sankcií. Na hlasovaní v Rade ani v Európskej rade sa príslušný členský štát nezúčastňuje. Je naďalej ťažké dosiahnuť, aby sa stanovili a prijali sankcie, a to pre požiadavku jednomyseľnosti, čo dokazuje skutočnosť, že vlády Maďarska a Poľska oznámili, že budú vetovať akékoľvek takéto rozhodnutia týkajúce sa druhého členského štátu.
S cieľom vyplniť medzeru medzi politicky náročnou aktiváciou postupov podľa článku 7 ZEÚ (používaných na riešenie situácií mimo rozsahu pôsobnosti práva EÚ) a konaniami o porušení povinnosti s obmedzeným účinkom (používanými v špecifických situáciách, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva EÚ) Komisia v roku 2014 spustila rámec EÚ na posilnenie právneho štátu. Tento rámec bol zameraný na zabezpečenie účinnej a súdržnej ochrany právneho štátu ako nevyhnutného predpokladu na zabezpečenie dodržiavania základných práv a demokracie v situáciách ich systémového ohrozenia. Rámec má byť nadradený článku 7 ZEÚ a dopĺňať ho, pričom má tri etapy: hodnotenie Komisie, t. j. štruktúrovaný dialóg medzi Komisiou a členským štátom, po ktorom v prípade potreby nasleduje stanovisko na účely ochrany právneho štátu; odporúčanie Komisie na účely ochrany právneho štátu; a nadväzujúce opatrenia členského štátu podľa odporúčania. Tento rámec právneho štátu sa uplatnil v roku 2016 v prípade Poľska a po neúspechu nasledovalo 20. decembra 2017 rozhodnutie Komisie začať postup podľa článku 7.
V júli 2019 urobila Komisia ďalší krok vo svojom oznámení s názvom Posilnenie právneho štátu v Únii: Koncepcia pre prijatie opatrení. Ním sa zaviedol mechanizmus právneho štátu, ktorý tvorí každoročný cyklus preskúmania založený na správe o právnom štáte monitorujúcej situáciu v členských štátoch, čo je základ medziinštitucionálneho dialógu. Prvá takáto správa bola uverejnená v septembri 2020 spolu s 27 kapitolami o jednotlivých krajinách, ktoré sa týkajú justičného systému (a najmä jeho nezávislosti, kvality a efektívnosti), protikorupčného rámca (právny a inštitucionálny rámec, prevencia, represívne opatrenia), plurality médií (regulačné orgány, transparentnosť vlastníctva a vládne zasahovanie, ochrana novinárov) a ďalších inštitucionálnych otázok súvisiacich so systémom bŕzd a protiváh (legislatívny proces, nezávislé orgány, dostupnosť, súdne preskúmanie, organizácie občianskej spoločnosti). Správa výrazne posilňuje monitorovanie EÚ tým, že v porovnaní s porovnávacím prehľadom EÚ v oblasti justície a ďalšími nástrojmi na monitorovanie a podávanie správ zahŕňa nielen občianske, ale aj trestné a správne súdnictvo, pričom sa zaoberá nezávislosťou súdnictva, korupciou, pluralitou médií, oddelením právomocí a priestorom občianskej spoločnosti. Bola zriadená sieť vnútroštátnych kontaktných miest na zhromažďovanie informácií a zabezpečenie dialógu s členskými štátmi a podporil sa dialóg so zainteresovanými stranami vrátane orgánov Rady Európy, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, justičných sietí a mimovládnych organizácií. Tretia výročná správa uverejnená v júli 2022 obsahovala aj súbor odporúčaní určených každému členskému štátu a ich následné opatrenia sa majú preskúmať v nasledujúcich výročných správach o právnom štáte.
Ďalšie nástroje na ochranu hodnôt EÚ
EÚ má na ochranu hodnôt EÚ k dispozícii aj ďalšie nástroje.
Pri príprave novej legislatívnej iniciatívy sa Komisia prostredníctvom posúdenia vplyvu zaoberá otázkou jej zlučiteľnosti so základnými právami a tento aspekt následne preskúma aj Rada a Parlament.
Komisia okrem toho uverejňuje výročnú správu o uplatňovaní Charty základných práv, ktorú preskúma a prediskutuje jednak Rada, ktorá v tejto súvislosti prijme závery, jednak Parlament v rámci svojej výročnej správy o situácii v oblasti základných práv v EÚ. V decembri 2020 Komisia začala novú stratégiu na posilnenie vykonávania charty v EÚ, a to aj v súvislosti s fondmi EÚ, prostredníctvom „základnej podmienky“ zavedenej nariadením o spoločných ustanoveniach z roku 2021. Kohézne fondy pre Poľsko a Maďarsko boli na tomto základe pozastavené.
Od roku 2014 Rada tiež každoročne vedie dialóg so všetkými členskými štátmi v rámci Rady s cieľom podporovať a chrániť právny štát, pričom sa každý rok zameriava na inú tému. Od druhého polroka 2020 sa Rada rozhodla na základe správy Komisie o právnom štáte preskúmať každých šesť mesiacov situáciu v oblasti právneho štátu v piatich členských štátoch.
Navyše sa v kontexte európskeho semestra monitorujú otázky spojené s hodnotami EÚ, ktoré sa môžu stať súčasťou odporúčaní pre jednotlivé krajiny. K oblastiam záujmu patria justičné systémy (na základe porovnávacieho prehľadu v oblasti justície), ako aj zdravotné postihnutie, sociálne práva a práva občanov (v súvislosti s ochranou pred organizovanou trestnou činnosťou a korupciou).
Bulharsko a Rumunsko podliehajú aj mechanizmu spolupráce a overovania, ktorý obsahuje aspekty súvisiace s hodnotami EÚ.
Významným nástrojom na sankcionovanie porušovania hodnôt EÚ v Únii je konanie o nesplnení povinnosti a Súdny dvor EÚ rozvíja svoju judikatúru v tejto veci. Konanie sa môže začať v prípade nesúladu vnútroštátneho práva s právom EÚ a hodnotami EÚ, a to v individuálnych a špecifických prípadoch (pričom článok 7 sa vzťahuje aj na situácie, ktoré nepatria do pôsobnosti práva EÚ a v ktorých je porušovanie základných práv systematické a trvalé). Za nesplnenie súdneho príkazu alebo rozsudku môže Súdny dvor EÚ uložiť finančné sankcie.
Dôležitú úlohu pri monitorovaní situácie v oblasti základných práv v EÚ má Agentúra EÚ pre základné práva (FRA) so sídlom vo Viedni, ktorá bola zriadená v roku 2007. Agentúra FRA má za úlohu zhromažďovať, analyzovať, šíriť a vyhodnocovať informácie a údaje súvisiace so základnými právami. Venuje sa aj prieskumom a vedeckému výskumu a uverejňuje výročné a tematické správy o základných právach.
Komisia tiež posilňuje rovnosť a ochranu menšín – dva piliere článku 2 ZEÚ – prostredníctvom osobitných stratégií, návrhov a opatrení na podporu rodovej rovnosti a boja proti násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu, rasizmu, nenávistným prejavom, trestným činom z nenávisti a antisemitizmu, ako aj na ochranu práv LGBTIQ osôb, Rómov, osôb so zdravotným postihnutím a detí v rámci zastrešujúcej koncepcie „Únia rovnosti“. Komisia s podporou Parlamentu a 15 členských štátov nedávno postúpila prípad Maďarska Súdnemu dvoru EÚ v súvislosti s jeho zákonom proti LGBTIQ osobám, a to okrem iného z dôvodu porušenia článku 2 ZEÚ. Navrhla aj smernice na posilnenie subjektov pre rovnaké zaobchádzanie prostredníctvom spoločných noriem.
Po zablokovaní, ktoré spôsobili vetá vlád Maďarska a Poľska, sa na zasadnutí Európskej rady 10. a 11. decembra 2020 nakoniec dosiahla dohoda o nariadení o všeobecnom režime podmienenosti na ochranu rozpočtu Únie. Toto nariadenie umožňuje chrániť rozpočet EÚ v prípade, keď sa preukáže, že porušenia zásad právneho štátu v členskom štáte dostatočne priamym spôsobom narušujú správne finančné riadenie rozpočtu EÚ alebo ochranu finančných záujmov EÚ, alebo ak existuje závažné riziko takéhoto narušenia. Súdny dvor EÚ zamietol žalobu podanú maďarskou a poľskou vládou proti nariadeniu, vďaka čomu mohli Komisia a Rada aktivovať mechanizmus proti Maďarsku, čo viedlo k pozastaveniu vyplácania prostriedkov vo výške 6,3 miliardy EUR.
Komisia v súčasnosti rokuje o vykonávaní národných plánov Mechanizmu na podporu obnovy a odolnosti s vládami viacerých členských štátov a monitoruje, či dosahujú dohodnuté míľniky a ciele, ktoré sú predpokladom vyplatenia finančných prostriedkov. Ich cieľom je riešiť výzvy identifikované v odporúčaniach pre jednotlivé krajiny prijatých Radou v rámci európskeho semestra a v správach o právnom štáte a súvisiacich odporúčaniach vydaných Komisiou, ako aj v postupoch proti Poľsku a Maďarsku podľa článku 7.
Úloha Európskeho parlamentu
Parlament vždy podporoval posilnenie dodržiavania a ochrany základných práv v EÚ. Už v roku 1977 spolu s Radou a Komisiou prijal spoločné vyhlásenie o základných právach, v ktorom sa tieto tri inštitúcie zaviazali zabezpečiť rešpektovanie základných práv pri výkone svojich právomocí. V roku 1979 Parlament prijal uznesenie, v ktorom obhajuje myšlienku pristúpenia Európskeho spoločenstva k EDĽP.
V návrhu Zmluvy o založení Európskej únie z roku 1984, ktorý predložil Parlament, sa uvádza, že Únia musí chrániť dôstojnosť jednotlivca a každému vo svojej jurisdikcii priznávať základné práva a slobody odvodené od spoločných zásad národných ústav a EDĽP. Predpokladalo sa v ňom tiež pristúpenie Únie k EDĽP. V uznesení z 12. apríla 1989 Parlament vyhlásil prijatie Deklarácie základných práv a slobôd.
Každoročne od roku 1993 Parlament o tejto otázke diskutuje a na základe správy svojho Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci prijíma uznesenie o situácii v oblasti základných práv v EÚ. Okrem toho prijíma čoraz väčší počet uznesení o konkrétnych otázkach týkajúcich sa ochrany hodnôt podľa článku 2 ZEÚ v členských štátoch.
Parlament vždy súhlasil s tým, aby EÚ prijala vlastnú listinu základných práv, a požadoval, aby bola Charta základných práv záväzná. To sa napokon podarilo dosiahnuť v roku 2009 Lisabonskou zmluvou.
Nedávno Parlament opakovane vyjadril vážne obavy v súvislosti s postupným oslabovaním noriem podľa článku 2 ZEÚ v niektorých členských štátoch. V záujme riešenia tohto problému predložil niekoľko návrhov na posilnenie ochrany nielen základných práv v EÚ, ale aj demokracie a právneho štátu a v širšom zmysle všetkých hodnôt EÚ, na ktoré sa vzťahuje článok 2 ZEÚ, tým, že navrhol nové mechanizmy a postupy na odstránenie existujúcich nedostatkov. Parlament v rôznych uzneseniach od roku 2012 požadoval vytvorenie kodanskej komisie, ako aj zavedenie európskeho cyklu politík pre základné práva, systému včasného varovania, tzv. mechanizmu zmrazenia a posilnenie FRA.
V kľúčovom uznesení na túto tému z roku 2016 Parlament skonsolidoval svoje predchádzajúce návrhy a vyzval Komisiu, aby preložila medziinštitucionálnu dohodu o zriadení mechanizmu EÚ pre demokraciu, právny štát a základné práva, ktorý by bol založený na pakte Únie s Komisiou a Radou. Zahŕňal by každoročný politický cyklus založený na správe Komisie a skupiny expertov monitorujúcej dodržiavanie hodnôt EÚ v Únii, po ktorej by nasledovala parlamentná rozprava a boli by k nej pripojené opatrenia na riešenie rizík alebo porušení[1]. Parlament tiež požadoval nový návrh dohody o pristúpení EÚ k EDĽP a zmenu zmluvy, napr. zrušenie článku 51 Charty základných práv, jej premenu na listinu práv Únie a odstránenie požiadavky jednomyseľnosti v oblasti rovnosti a nediskriminácie. V uznesení z roku 2020 Parlament navrhol text medziinštitucionálnej dohody o posilnení hodnôt EÚ, pričom rozvinul predchádzajúce návrhy a doplnil možnosť vypracúvania naliehavých správ a vytvorenie medziinštitucionálnej pracovnej skupiny. V uznesení z roku 2021 Parlament takisto vyzval Komisiu, aby rozšírila svoju výročnú správu o právnom štáte tak, aby pokrývala všetky hodnoty podľa článku 2 ZEÚ a zahŕňala odporúčania pre jednotlivé krajiny.
V roku 2018 prijal Parlament uznesenie, v ktorom uvítal rozhodnutie Komisie aktivovať článok 7 ods. 1 ZEÚ vo vzťahu k Poľsku, ako aj uznesenie o začatí konania podľa článku 7 ods. 1 ZEÚ v súvislosti s Maďarskom, a to predložením odôvodneného návrhu Rade, v ktorom ju vyzýva, aby určila, či by mohlo existovať zrejmé riziko vážneho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 ZEÚ, a Maďarsku v tejto veci adresovala náležité odporúčania[2]. V rokoch 2020 a 2022 tiež prijal uznesenia o Poľsku a Maďarsku, ktorými sa rozširuje rozsah obáv, ktoré sa majú preskúmať v rámci postupu podľa článku 7 ods. 1 ZEÚ. Taktiež vyzval Komisiu, aby využila všetky dostupné nástroje vrátane nariadenia o podmienenosti právnym štátom s cieľom riešiť prípady porušenia hodnôt zakotvených v článku 2 ZEÚ zo strany Maďarska a Poľska.
Po vraždách novinárov Daphne Caruanovej Galiziovej na Malte a Jána Kuciaka a jeho snúbenice na Slovensku a v snahe posilniť monitorovanie a činnosť Parlamentu, pokiaľ ide o hodnoty uvedené v článku 2 ZEÚ, Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci vytvoril monitorovaciu skupinu pre demokraciu, právny štát a základné práva. Skupina má za úlohu zaoberať sa hrozbami pre hodnoty EÚ, ktoré sa objavujú v celej Únii, a predkladať Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci návrhy na opatrenia.
Ottavio Marzocchi