Špecializované články
 

Slovník finančnej krízy

Hospodárske a menové záležitosti - 14-04-2010 - 18:59
Zdieľať
Kríza spôsobila vrásky na čele nejednému burzovému maklérovi

Finančník na burze © BELGA/EPA/DAI KUROKAWA

Finančná kríza vypukla v roku 2008 po bankrote americkej investičnej banky Lehman Borthers. Následne sa rozšírila do celého sveta a spôsobila najhoršie výsledky ekonomiky od Veľkej hospodárskej krízy v 30-tych rokoch 20. storočia. Vysvetliť dôvody krízy nie je jednoduché. Častokrát ide o komplikované ekonomické pojmy. Pripravili sme preto slovník najdôležitejších termínov v jednoduchej a zrozumiteľnej reči.

V prvej časti slovníka si predstavujeme základné pojmy. V druhej si zas vysvetľujeme, na akom princípe fungujú banky a ostatné finančné inštitúcie.
 
 
Odkaz: 20100414FCS72750

Základné pojmy

Začiatok stránkyNasledujúci
 
Obchodovanie s niektorými finančnými produktmi možno bude v EÚ zakázané

Maklér na burze v Južnej Kórei © BELGA/EPA/JEON HEON-KYUN

V prvej časti slovníka predstavujeme základné pojmy, s ktorými sa stretávame v novinách či v televízii. Nezaradili sme ich však podľa abecedného poradia. Skôr nás inšpiroval časový sled, v akom kríza vypukla a ako sa z USA rozšírila do celého sveta.
 
Obchodný prebytok a deficit: Prebytok sa objaví vtedy, ak krajina dováža viac tovarov a služieb než ich vyváža. Inými slovami ak vyrába viac, než dokáže spotrebovať.
 
Deficit sa zas objaví vtedy, ak dovoz do krajiny prevyšuje vývoz. V takom prípade z krajiny odchádzajú peniaze, pretože dovozcom sa celkovo uhrádza viac peňazí než dokážu exportéri utŕžiť za predaj v zahraničí. Kým v prvom prípade sa štát stáva voči zvyšku sveta veriteľom, v druhom zas dlžníkom.
 
Globálna nerovnováha: Svetová ekonomika sa dostáva do nerovnováhy, ak niektoré krajiny sústavne a vo veľkom rozsahu udržiavajú prebytky, zatiaľ čo iné štáty deficity. V oboch prípadoch ide o zjavne neudržateľnú situáciu.
 
Veriteľské krajiny: Do tejto kategórie patria tie štáty, ktoré majú obrovské obchodné prebytky - za vývoz získavajú ďaleko viac peňazí ako míňajú za dovoz. (Nemecko, Čína, Japonsko, krajiny vyvážajúce ropu). Takto získané peniaze následne požičiavajú v zahraničí prostredníctvom medzinárodných finančných trhov.
 
Dlžnícke krajiny: V tejto skupine sú zas štáty s obrovským obchodným deficitom - peniaze z vývozu nestačia na zaplatenie dovozu (Grécko, USA). Svoju situáciu tak riešia požičiavaním si peňazí na medzinárodných finančných trhoch.
 
Keďže planéta Zem neobchoduje s inými planétami, prebytky v jednom kúte sveta automaticky znamenajú deficit v inej jeho časti. Nie každá krajina totiž dokáže vyvážať také množstvo tovarov a služieb, ktoré by pokryli jej dovoz.
 
Dostávame sa teda do situácie, kedy si dlžnícka krajina na dovoz požičiava peniaze od veriteľskej krajiny. Príklad: za dovozené nemecké auto do USA teda v skutočnosti zaplatí Nemecko - Washington si totiž musel od Berlína požičať peniaze. Ide o rovnaký princíp, ako keď za nákup auta nezaplatí ihneď spotrebiteľ, ale vezme si pôžičku od samotného predajcu.
 
Pri požičiavaní si peňazí súkromný dlh rastie. Ide o dlh spotrebiteľov a firiem. Banky tak presúvajú prebytočné peniaze veľkých exportérov k tým, ktorí ich potrebujú - zvyčajne teda k firmám a spotrebiteľom z takých krajín, ktorým peniaze na dovoz chýbajú.
 
Problém nastáva, ak sa na trhu objavia zlé pôžičky. Sú to také úvery, ktoré nemôžu byť čiastočne alebo úplne splatené. Ak banka nedostane naspäť peniaze, ktoré požičala, začína mať problém s vyplácaním peňazí vkladateľom, iným bankám či držiteľom cenných papierov.
 
V dobe pred krízou banky požičali spotrebiteľom a realitným kanceláriám priveľa peňazí. Zvýšila sa však nezamestnanosť, ľudia prišli o prácu a požičané úvery nedokázali splácať. Bežné úvery  sa tak stali zlými úvermi. Rovnako dopadli aj úvery pre realitné kancelárie - tie zas zrazu nedokázali predať novopostavené byty a kancelárske priestory.
 
Spúšťačom celej krízy boli takzvané úvery druhej triedy (subprime loans). Tento druh hypotekárnych úverov sa dal splatiť iba v takom prípade, ak by ceny domov naďalej stúpali, ekonomika by rástla a úrokové miery by zostávali nízke. Tieto predpoklady sa však nenaplnili - dlžníci sa dostali do bankrotu a bankám spôsobili obrovské straty.
 
Rozpočtový prebytok alebo deficit sa objaví, ak vláda v danom roku buď vyzbiera na daniach viac než minie (prebytok), alebo minie viac než vyzbierala (deficit). Keďže banky prišli o obrovské množstvo peňazí, vlády museli zasiahnuť a rozhodli sa poskytnúť bankám miliardy eur na vykrytie strát zo zlých úverov. Dostavila sa hospodárska recesia a štát na daniach vyzbieral menej. Výsledkom sú obrovské deficity krajín.
 
Vládny dlh je objem peňazí, ktorý vláda dlhuje svojim veriteľom. Nazýva sa aj verejný dlh, pretože v konečnom dôsledku budú dlh musieť zaplatiť daňoví poplatníci. Ak vláda míňa viac než dokáže vyzbierať na daniach, musí si peniaze požičať. Obyčajne tak robí prostredníctvom dlhopisov, ktoré začne vydávať a predávať.
 
Dlhopis je v podstate prísľub predajcu dlhopisu (čiže vlády) splatiť aj s úrokom peniaze, ktoré si požičiava od nákupcu dlhopisu (banky, penzijného fondu, atď.) Ak sa transakcia podarí, peniaze prúdia do rozpočtu.
 
Úroková miera vládnych dlhopisov určuje ako draho si krajina peniaze požičiava a koľko to teda bude stáť daňových poplatníkov. Čím rizikovejší a nestabilnejší štát, tým je úrok vyšší a tým viac musí vláda odložiť z rozpočtu na splácanie úrokov namiesto toho, aby peniaze investovala napríklad do zdravotníctva.
 
Úrokový spread je percentuálny rozdiel úrokovej miery na dlhopisy najbezpečnejšej krajiny (v eurozóne je to Nemecko) a dlhopisy iných štátov. Určuje sa v bázických bodoch, kde jedno percento predstavuje 100 bodov. Ak teda spread na dlhopisy niektorej z krajín eurozóny je 350 bázických bodov a nemecké dlhopisy sa predávajú s úrokom 3 %, daná krajina musí zaplatiť úrok až 6,5 %. Ak sa spread ešte zvýši, ide o signál investorov, že dlhopisy tejto krajiny sú rizikovejšie.
 
Refinancovanie úveru znamená, že si na jeho splatenie vezmeme ďalší úver. Podobne to riešia aj vlády. Keď sa blíži čas splatenia predaných dlhopisov, vláda môže vydať nové dlhopisy a z ich predaja vyplatiť staré dlžoby. Ide o bežný postup na celom svete. Problém však nastáva vtedy, ak investori nechcú kúpiť čerstvé dlhopisy, lebo to považujú za vysoké riziko.
 
Swap úverového zlyhania (credit deafult swaps - CDS) je spôsob ako sa poistiť pred nesplácaním zo strany štátu. Investor tak získa poistku pre prípad bankrotu krajiny. Ak by taká situácia nastala, držiteľ swapu získa svoje peniaze späť. Keďže štát ich vyplatiť nedokáže, zaplatí ich ten, kto takéto swapy predal. Podobným spôsobom sa investori môžu chrániť aj pred bankrotom bánk či hedžových fondov.
 
So swapom úverového zlyhania sa dá obchodovať. Ak ho vlastní investor, ktorému vláda nič nedlhuje, hovoríme o "naked CDS". Kupujú ich finanční špekulanti, ktorí tak vsádzajú na bankrot krajín. Čím vyššia je šanca, že krajina zbankrotuje, tým vyššia je cena swapu. EÚ v súčasnosti uvažuje, že takéto praktiky zakáže.
 
Začiatok stránkyNasledujúci

Ako banky pracujú s peniazmi

Začiatok stránkyPredchádzajúci
 
Banky zvyšujú svoj zisk získavaním peňazí od vkladateľov

Banky zvyšujú svoj zisk získavaním peňazí od vkladateľov © BELGA_imagebroker_Stefan Obermeier

V predchádzajúcej časti sme videli, že ak krajina vyváža viac než dováža, má k dispozícii isté množstvo peňazí. Tie môže investovať a požičiavať. Na podobnom princípe fungujú aj firmy a domácnosti. Práve v tomto momente do hry vstupujú finančné inštitúcie, ktoré sprostredkúvajú peniaze od tých, ktorí ich majú, k tým, ktorí ich potrebujú. Samozrejme, za účelom zisku.
 
Finančné sprostredkovanie je vlastne typickým príkladom transferu peňazí, kedy jedna strana prostriedky požičiava a druhá si ich vypožičiava. Najznámejším sprostredkovateľom tejto výmeny je banka.
 
Banka zvyčajne vzniká tak, že jej majitelia vložia do spoločného podnikania peniaze. Tie nazývame kapitálom. Na oplátku sa tak majitelia banky stávajú jej akcionármi. Takáto inštitúcia funguje na jednoduchom princípe. Banka získava peniaze od vkladateľov a požičiava ich prostredníctvom úverov a hypoték. Získava však na rôznej úrokovej miere. Úspory vkladateľov zhodnocuje napríklad tromi percentami, pričom svojim klientom požičiava tieto peniaze napríklad s úrokom 5 %. Rozdiel medzi úrokovou mierou pasív a aktív tak v tomto prípade predstavuje zisk banky vo výške dvoch percent.
 
Takto to funguje v priaznivých ekonomických časoch. Ak sa však ekonomika dostane do problémov, firmy nedokážu splácať úvery a obyvatelia svoje hypotéky, situácia sa mení. Banka nedostáva späť všetky požičané peniaze, čo môže viesť k strate dôvery na strane vkladateľov. Vkladatelia zrazu môžu mať pocit, že banka ich peniaze dostatočne nezhodnotí, prípadne, že im ich vôbec nevráti. Rozhodnú sa preto svoje úspory z banky vybrať. Ak tak urobí značné množstvo vkladateľov, hovoríme o bankovej panike.
 
Banka sa takýmto spôsobom môže stať nelikvidnou. Priveľa vkladateľov totiž žiada od banky svoje peniaze okamžite.
 
Iným prípadom je zas nesolventná banka. Ide o situáciu, kedy banka zle investovala úspory vkladateľov, napríklad poskytovaním hypoték a úverov takým klientom, ktorí ich nedokážu splatiť. Aj keby v daný čas banka predala všetky svoje aktíva (poskytnuté hypotéky a úvery), nedokáže to pokryť jej pasíva (záväzky voči vkladateľom).
 
Ak za poskytnutý úver banka nedostáva naspäť peniaze, hovoríme o znížení hodnoty jej aktív. Ak takýchto úverov nie je veľa, pre banku to nepredstavuje žiadny problém. Banke totiž stačí zabezpečiť, aby mala dostatok peňazí na zhodnotenie peňazí od vkladateľov. V prípade problémov banku chráni kapitál. Ak teda banka nedostáva späť to, čo požičala aj s úrokmi, rozdiel sa vypláca z kapitálu.
 
Každá banka musí mať isté množstvo kapitálu, aby sa v prípade nesplácania úverov a hypoték nedostala do problémov. Výšku kapitálu stanovuje trhový regulátor ako takzvanú kapitálovú primeranosť. Ide o pomer medzi kapitálom banky a jej aktívami. Ak je teda kapitálová primeranosť 8 %, znamená to, že banka musí mať 8 eur vlastného kapitálu na každých 100 eur, ktoré požičiava iným. Takže aj v prípade, že banka dostane späť len 92 eur, zvyšok dokáže uhradiť z vlastného kapitálu.
 
Na podobnom, aj keď opačnom princípe, zas funguje pákový efekt. Ide o pomer medzi dlhom a kapitálom. Vysvetlime si to na jednoduchom príklade. Predstavme si, že máme 50 eur, ktoré sú našim vlastným kapitálom. Ak ich stavím na dostihového koňa a vyhrám, získam späť 100 eur. Za 50 eur som tak získal ďalších 50.
 
Ak si však najskôr k vlastným 50 eurám požičiam od kamaráta ďalších 50, na koňa môžem vsadiť celých 100 eur, ktoré mi môžu vyniesť 200 eur. Následne vrátim požičaných 50 eur kamarátovi a zostane mi 150 eur. Za vlastných 50 eur som tak zarobil 150 eur.
 
Pákový efekt teda zvyšuje možnosť zisku, ale aj straty. Ak totiž daný dostihový kôň nevyhrá, v prvom prípade som prišiel len o 50 eur. V druhom však o vlastných 50 a ďalších 50 od kamaráta.
 
Banky, finančné inštitúcie, poisťovne, dôchodkové spoločnosti, či hedžové fondy pracujú na rovnakom princípe. Majú istý vlastný kapitál, od vkladateľov získajú dodatočné peniaze, ktoré spoločne investujú prostredníctvom poskytovania úverov či hypoték a ich zisk je tak väčší.
 
V prípade, že banka investuje peniaze nesprávnym spôsobom a straty sú privysoké, môže to rozkolísať finančné trhy. Keďže ekonomika je pre krajiny veľmi dôležitá, v čase veľkých finančných otrasov nezostáva štátom nič iné, než zasiahnuť do systému prostredníctvom peňazí daňových poplatníkov. Aby sa to v budúcnosti nestávalo, Európsky parlament navrhuje prísnejšiu reguláciu finančných trhov.
 
Začiatok stránkyPredchádzajúci